znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   11.   júla   2012 predbežne   prerokoval   návrh   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky na začatie konania o súlade zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch   sestier   a   pôrodných   asistentiek   a   ktorým   sa   dopĺňa   zákon   č.   553/2003   Z.   z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a), čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. P o z a s t a v u j e účinnosť zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých   zamestnancov   pri   výkone   práce   vo   verejnom   záujme   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2012 doručený návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“   alebo   „generálny   prokurátor“) na   začatie   konania podľa   čl.   125   ods.   1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa zákon   č.   553/2003   Z.   z.   o   odmeňovaní   niektorých   zamestnancov   pri   výkone   práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 62/2012 Z. z.“ alebo „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a), čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Navrhovateľ sa domáhal aj toho, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy v spojení s § 38 ods. 2 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) pozastavil   účinnosť   zákona č. 62/2012 Z. z.

3. Generálny prokurátor v úvode svojho návrhu cituje v podstate všetky ustanovenia napadnutého zákona vrátane prílohy k zákonu č. 62/2012 Z. z., následne uvádza skutkový stav danej veci a rozvíja svoju argumentáciu takto:

«(...)   S   poukazom   na   predchádzajúcu   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu navrhujem zrušiť zákon č. 62/2012 Z. z. v celom rozsahu. Z dôvodov uvedených v ďalšej časti tohto návrhu, zastávam názor, že základná koncepcia zákona nie je v súlade s ústavou. Preto ustanovenia zákona, ktoré samé osebe nie sú v nesúlade s ústavou, treba zrušiť, lebo samostatne nie sú uplatniteľné.

1. K súladu napadnutého právneho predpisu s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy

(...) Zákonodarný orgán zákonom č. 62/2012 Z. z. upravil minimálne mzdové nároky sestier a pôrodných asistentiek (ďalej len „sestier“) odmeňovaných mzdou v pracovnom pomere.   Realizoval   tak   pozitívny   záväzok   štátu   chrániť   základné   práva   a   slobody ustanovené ústavou, vyplývajúci mu z ustanovenia čl. 36 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. (...) Podľa už publikovaného právneho názoru ústavného súdu sa právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby umožnila zamestnancom dôstojnú životnú úroveň, zabezpečuje   prostredníctvom   zákonov   a   podzákonných   noriem,   ktoré   upravujú pracovnoprávne   vzťahy   a   v   rámci   nich   osobitne   konkretizujú   odmeňovanie.   Právo   na odmenu za vykonanú prácu totiž vyjadruje jednu zo základných charakteristík pracovného pomeru, ktorou je jeho odplatnosť (PL.ÚS 5/1997).

Právo zamestnancov na odmenu za vykonanú prácu je zaradené do druhej hlavy ústavy pod názvom „Základné práva a slobody“, a to v jej piatom oddiele, ktorý upravuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva.

Článok 36 písm. a) ústavy súčasne splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom podrobnejšiu úpravu práva zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu, domôcť sa ktorého možno   v   zmysle   čl.   51   ods.   1   ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú.

Ústavné   princípy,   ktorým   musí   takáto   zákonná   právna   úprava   zodpovedať,   sú obsiahnuté v ďalších ustanoveniach ústavy, predovšetkým v čl. 12 (diskriminácia) a čl. 13 (vymedzenie základných práv) a v čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (pokiaľ ide o rešpektovanie základných princípov a hodnôt demokratického právneho štátu).

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou (PL.ÚS 15/98).

Článok 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovuje základné princípy pôsobenia všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky, vrátane národnej rady, pri tvorbe práva, teda   pri   prijímaní   zákonov.   Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   ukladá   aj   zákonodarcovi povinnosť   chrániť   princípy   materiálneho   právneho   štátu.   Pokiaľ   zákonodarný   orgán nepostupuje v súlade s ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl.   1   ústavy.   Týmto   ustanovením   je   tak   predurčená   kvalita   normotvornej   činnosti zákonodarcu. Pri aplikácii ústavy sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovať z kontextu a interpretovať   izolovane.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   nemožno   porušovať   či ignorovať   vzájomnú   súvislosť   medzi   tými   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú. Princíp právneho štátu sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy, ak je prijatý zákon   v   súlade   so   všetkými   ustanoveniami   ústavy,   ktoré   sú   vo   významovej   a   príčinnej súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. PL.ÚS 32/95).

Ústavný súd už konštatoval, že rozsah úvahy, ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri voľbe vhodných právnoregulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj v súvislosti s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú práve kautely vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného a aplikovaného v zmysle koncepcie materiálneho právneho štátu. Preto v záujme ochrany ústavnosti nemožno prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na   skutočnosť,   že   národná   rada   v   rámci   svojej   kompetencie   upravila   zákonom   určitý spoločenský vzťah. Nie je podstatná len formálna existencia zákona, ale predovšetkým jeho obsah   z   hľadiska   súladu   so   všetkými   tými   ustanoveniami   ústavy,   ktoré   majú   súvislosť so spoločenskými vzťahmi, tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.

Subjektom   ústavou   garantovaného   práva   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   sú „zamestnanci“   bez   ohľadu   na   štátnu   príslušnosť,   t.   j.   fyzické   osoby   zamestnávané v pracovnoprávnych vzťahoch.

V zmysle § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej   mzde,   ktorý   v   ustanovení   §   1   upravuje   poskytovanie   minimálnej   mzdy zamestnancovi v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu na zabezpečenie minimálnej   úrovne   príjmu zamestnanca   za vykonanú prácu.   Zákon splnomocňuje vládu Slovenskej   republiky,   aby   nariadením   ustanovila   sumu   minimálnej   mzdy   na   príslušný kalendárny rok.

Zákonník práce v ustanovení § 120 zaviedol pre zamestnanca inštitút minimálnych mzdových nárokov. Uplatňuje sa výlučne u zamestnávateľov, ktorí nemajú odmeňovanie zamestnancov   dohodnuté   v   kolektívnej   zmluve.   Inštitút   minimálneho   mzdového   nároku garantuje minimálnu výšku mzdy zamestnanca - v závislosti od stupňa náročnosti práce príslušného pracovného miesta - ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Sadzba minimálneho mzdového nároku sa podľa Zákonníka práce vypočíta ako súčin sumy minimálnej mzdy určenej nariadením vlády a koeficientu priradeného jednému zo šiestich stupňov   náročnosti   práce.   Sadzba   minimálneho   mzdového   nároku   pre   prvý   stupeň náročnosti   práce   zodpovedá   sume   minimálnej   mzdy   (v   súčasnosti   327,2   Eur   mesačne) a sadzba   minimálneho   mzdového   nároku   pre   šiesty   (najvyšší)   stupeň   náročnosti   práce zodpovedá dvojnásobku sumy minimálnej mzdy (v súčasnosti 654,4 Eur). Pre vymedzenie sadzby   minimálneho   mzdového   nároku   Zákonníkom   práce   je   rozhodujúca   výlučne náročnosť   práce   (zložitosť,   zodpovednosť,   namáhavosť)   vykonávanej   na   konkrétnom pracovnom mieste. Neprihliada sa na subjektívne predpoklady zamestnanca, teda na stupeň vzdelania, jeho odbornú kvalifikáciu a dĺžku odbornej praxe.

Kritériá pre určenie sadzby minimálneho mzdového nároku sestier, odmeňovaných mzdou   v   pracovnom   pomere   podľa   zákona   č.   62/2012   Z.   z.,   sú   výlučne   subjektívneho charakteru, t. j. sú viazané na osobu sestry, lebo zohľadňujú dĺžku výkonu praxe, dosiahnutý stupeň jej odbornej kvalifikácie, prípadne vykonávanie riadiacej a organizačnej funkcie. Takto určená sadzba minimálneho mzdového nároku je v rozpätí od sumy 640 Eur po 1.067,2 Eur mesačne.

Inštitút minimálnej mzdy (minimálnych mzdových nárokov) je štátom garantovanou hranicou odmeny zamestnanca za vykonanú prácu, ktorá mu má zaručiť dôstojnú životnú úroveň. Pochopiteľne, nevzťahuje sa na výšku konkrétne dohodnutej mzdy, rešpektujúcej zmluvnú   voľnosť   účastníkov   pracovnoprávnych   vzťahov.   Porovnaním   minimálnej   mzdy (minimálneho mzdového nároku) určenej v zmysle Zákonníka práce, t. j. sumy 327,2 Eur mesačne, s najnižším minimálnym mzdovým nárokom sestier podľa zákona č. 62/2012 Z. z., t. j.   sumy   640   Eur   mesačne,   vznikne   takmer   dvojnásobná   disproporcia   v   odmeňovaní. Pre ilustráciu možno tiež uviesť, že podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky dosiahla v roku 2011 priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve hodnotu 786 Eur.

Právo   zamestnanca   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   (čl.   36   písm.   a)   ústavy)   je tematicky zaradené do piateho oddielu druhej hlavy ústavy, upravujúceho hospodárske, sociálne   a   kultúrne   práva,   vymožiteľnosť   ktorých   je   v   zmysle   čl.   51   ústavy   vymedzená vykonávacími   zákonmi.   Ústava   neposkytuje   záväznú   definíciu,   čo   možno   pod   pojmom „dôstojná   životná   úroveň“   rozumieť.   Absencia   definovania   dôstojnej   životnej   úrovne vytvára tak pre zákonodarcu priestor na úvahu ako, v akom rozsahu a akým spôsobom ústavný   príkaz   obsiahnutý   v   čl.   36   písm.   a)   ústavy   naplní.   Hranice   úvahy   sú   súčasne limitované,   a   to   jednak   právom   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky zamestnancov   obsiahnutých   v   celom   rade   dohovorov   Medzinárodnej   organizácie   práce (MOP),   ktorými   je   naša   republika   viazaná,   jednak   ústavnou   zásadou   -   zákazom diskriminácie upravenej v čl. 12 ústavy a rovnako v čl. 13 ústavy, ktorý dovoľuje, aby ústavou zaručené základné práva a slobody boli obmedzené zákonom s tým, že 1) povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, 2) medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, 3) zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,   ktoré spĺňajú ustanovené podmienky a 4) pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.

Z   hľadiska posudzovanej   veci   treba predovšetkým   uviesť,   že   nie je podstatné,   či práva   zamestnancov   na   odmenu,   ako   jednej   z   podmienok   naplnenia   ich   práva   na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, sú upravené v jednom alebo vo viacerých zákonoch.   Takisto   samotná   rozdielnosť   súm   minimálnych   mzdových   nárokov   ešte   sama osebe neznamená zvýhodnenie alebo znevýhodnenie niektorej zo skupín osôb. Rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy nevyjadruje kvantitatívnu rovnosť, ale takú rovnosť v právach, ktorá musí mať svoj ďalší, kvalitatívny rozmer. Dôstojná životná úroveň je totiž pojem veľmi relatívny, podmienený množstvom subjektívnych faktorov. Jeho objektivizácia vyžaduje nielen viacero prístupov, ale aj stanovenie odlišných hľadísk pre rôzne skupiny osôb (zamestnancov).

Pre posúdenie predmetnej právnej normy je nevyhnutné v prvom rade skúmať, či prístup   zákonodarcu   k   diferencovanej   úprave   úrovne   minimálnych   mzdových   nárokov sestier je založený na objektívnych a rozumných dôvodoch, a teda, či existuje legitímny cieľ zákonodarcu.   Súčasne   je   potrebné   vyhodnotiť,   či   medzi   týmto   cieľom   a   prostriedkom na jeho   dosiahnutie   (právo   výhody)   existuje   vzťah   proporcionality   a   či   je   v   medziach ustanovených ústavou.

Podľa   názoru   navrhovateľa   zákon   č.   62/2012   Z.   z.   nenapĺňa   ani   jeden   z   týchto ústavných limitov.   Vzhľadom   na to,   že cieľ zákonodarcu,   ktorý prijatím právnej normy sleduje,   by   mal   byť   premietnutý   v   zákone,   v   dôvodovej   správe   k   zákonu,   resp.   v   jej prílohách,   navrhovateľ   pre   lepšie   porozumenie   zámeru   (zmyslu)   uvedeného   zákona vychádzal z jeho dôvodovej správy. Z jej všeobecnej časti vyplýva:

„Napriek   skutočnosti,   že   kvalifikácia   na   výkon   povolania   a   pravidlá   výkonu povolania   sestier   a   pôrodných   asistentiek   sú   európsky   rámcovo   zjednotené,   neexistuje jednotná právna úprava ich minimálnych mzdových nárokov. Profesijný základ odbornej spôsobilosti a uznávania kvalifikácie sestier a pôrodných asistentiek je pre celú Európsku úniu   rovnaký   daný   smernicou   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2005/36/ES   o   uznávaní odborných kvalifikácií. Sestry a pôrodné asistentky sú regulovaným povolaním, ktoré je regulované   na   úrovni   Európskej   únie.   Dôsledkom   tejto   regulácie   je,   že   ich   odborná kvalifikácia na výkon povolania na vnútornom trhu je v podstatných prvkoch zjednotená vo všetkých členských štátoch Európskej únie, štátoch Dohody o európskom hospodárskom priestore   a   vo   Švajčiarskej   konfederácii.   Umožňuje   im   to   vykonávať   svoje   povolanie v každom z nich bez zbytočných administratívnych prekážok v rámci zásady voľného pohybu pracovnej sily.

Samostatný právny predpis, ktorý by v podmienkach Slovenskej republiky upravoval minimálne mzdové nároky všetkých sestier a pôrodných asistentiek, doteraz neexistoval. Navrhovaný zákon rieši minimálnu mzdovú úroveň sestier a pôrodných asistentiek, ktoré   sú   odmeňované   mzdou   v   pracovnom   pomere,   vrátane   tých   sestier   a   pôrodných asistentiek, ktoré sú v súčasnosti odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých   zamestnancov   pri   výkone   práce   vo   verejnom   záujme   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nerieši sa odmeňovanie sestier, ktoré sú v postavení samostatne zárobkovo činných osôb, pretože pri výkone ošetrovateľskej praxe touto formou nejde o pracovnoprávny vzťah, ale podľa obsahu zmluvy o občianskoprávny vzťah   alebo   o   obchodnoprávny   vzťah.   Navrhovaný   zákon   je   tak   špeciálnym   predpisom k všeobecnej úprave minimálnych mzdových nárokov upravených v Zákonníku práce.“ Aj keď dôvodová správa sa len nepriamo zmieňuje o potrebe zabezpečiť spravodlivé podmienky a odmenu na dosiahnutie primeranej životnej úrovne úmernej postaveniu sestier (v doložke Vplyvy na podnikateľské prostredie - Stabilizácia zdravotníckych pracovníkov a zníženie   ich   migrácie   do   zahraničia   alebo   do   iných   rezortov),   z   jej   kontextu   možno usudzovať, že zámerom zákonodarcu bolo zlepšiť životnú úroveň sestier a to s ohľadom na podmienky, ktoré majú možnosť dosiahnuť v iných krajinách Európskej únie, štátoch Dohody o európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarskej konfederácii. Komparáciu podmienok   v   iných   krajinách,   z   ktorej   by   zákonodarca   pri   posúdení   opodstatnenosti legislatívnej   úpravy   a   určenia   konkrétnej   výšky   súm   minimálnych   mzdových   nárokov vychádzal, však dôvodová správa neobsahuje.

Naznačenému zámeru prisviedča aj vyjadrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, zaslané Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v liste z 18. apríla 2012 pod sp. zn. Z16459-2012-OL, z ktorého vyplýva:

„Vyššie citovaný zákon bol vypracovaný v nadväznosti na petíciu Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, v ktorej sestry a pôrodné asistentky zahrnuli medzi svoje požiadavky aj stanovenie minimálnej mzdy pre tieto skupiny zdravotníckych pracovníkov. Vláda Slovenskej republiky k petícii prijala uznesenie č. 386 z 8. júna 2011, v ktorom sa zaviazala k presadeniu minimálnych mzdových nárokov pre tieto okruhy osôb. Splnenie tejto   úlohy   bolo   uložené   ministrovi   zdravotníctva   v   spolupráci   s   ministrom   práce, sociálnych vecí a rodiny.

Zámerom   vypracovania   návrhu   zákona,   ktorý   upraví   mzdové   podmienky   sestier a pôrodných   asistentiek,   bola   skutočnosť,   aby   došlo   k   stabilizácii   sestier   a   pôrodných asistentiek   v   Slovenskej   republike   z   dôvodu   ich   masívneho   odlivu   do   zahraničia za výhodnejšími mzdovými a pracovnými podmienkami a aby sa odvrátila hrozba štrajku tejto skupiny zdravotníckych pracovníkov.“

Treba pripomenúť, že oblasť hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sústavne podlieha   ekonomickým   zmenám   a priamo   úmerne   závisí   od   úspešnosti   hospodárskej   a sociálnej politiky štátu a fungovania jeho makroekonomiky. Preto aj na nároky v oblasti hospodárskych práv, uplatňovaných jednotlivými skupinami osôb nemožno prihliadnuť bez rešpektovania tohto aspektu.

Legitímna   cesta   (petícia,   hrozba   štrajkom,   prijatie   zákona)   ešte   nemusí   viesť k legitímnemu cieľu. K požiadavkám vyplývajúcim z princípu (zásady) proporcionality sa ústavný súd vyjadril vo viacerých konaniach (PL.ÚS 3/00, PL.ÚS 67/07), pričom uviedol, že tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť   sledovaný;   prostriedky,   ktoré   štát   použije,   smú   byť   použité;   použitie   prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.   Kritérium   alebo   princíp   vhodnosti   znamená,   že   stav,   ktorý   štát   vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje   iný   stav,   ktorý   štát   bez   veľkej   námahy   môže   rovnako   vytvoriť,   ktorý   občana zaťažuje   menej   a   ktorý   súvisí   so   stavom,   v   ktorom   treba   sledovaný   účel   pokladať   za uskutočnený.

Tieto požiadavky vyplývajúce z princípu (zásady) proporcionality zákon č. 62/2012 Z. z. v ich vzájomnej súvislosti nespĺňa.

Hrozba   odchodu   sestier   za   lepšími   pracovnými   podmienkami   a   odmenou   za vykonanú prácu, sama osebe nemusí zakladať rozumný dôvod na to, aby ich postavenie (minimálne   mzdové   nároky)   bolo   v   porovnaní   s   inými   profesiami   zvýhodnené.   Tento argument by mohol byť zrozumiteľný pri zvažovaní ich uprednostenia na úkor ostatných jednotlivcov (zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje režim Zákonníka práce),   ak by bol súčasne   podložený   naliehavou   potrebou   ochrany   verejného   zdravia,   resp.   poskytovania zdravotnej   starostlivosti.   Takáto   neodkladná   situácia   však   v   podmienkach   Slovenskej republiky nenastala, ani reálne nehrozila a ani zákonodarca žiadne tomu nasvedčujúce argumenty neuviedol.

Dôvod, že reálna „hrozba“ migrácie existuje len v dôsledku regulácie povolania sestry, vyplývajúcej z predpisov Európskej únie, najmä smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, nemožno akceptovať ako adekvátny. Smernica, na ktorú sa dôvodová správa odvoláva, bola prijatá 7. septembra 2005, pričom zákon bol   národnou   radou   schválený   1.   februára 2012.   Tento   časový   úsek predstavuje dostatočný priestor na to, aby sa „hrozba“ naplnila.

Na   podporu   tohto   tvrdenia   možno   pripomenúť   dôvody   zákonodarcu,   obsiahnuté v dokumente priloženom k návrhu zákona - v doložke vplyvov na rozpočet verejnej správy, na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, v časti 2.3.4. „Výpočty vplyvov na   verejné   financie“.   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   zdravotníctva“)   v   nej   uviedlo,   že   pre   tento   účel   boli   použité   údaje zo štatistického   výkazu   M(MZ   SR)   1-01.   Ročný   výkaz   o   počte   a   štruktúre   pracovníkov v zdravotníctve za rok 2009, ktorý spracovalo Národné centrum zdravotníckych informácií. Podľa tohto materiálu v roku 2009 v zdravotníckych zariadeniach v Slovenskej republike pracovalo   104678   pracovníkov,   z   toho   32710   sestier   a   1769   pôrodných   asistentiek. Rovnaký, resp. o niečo vyšší, počet sestier - 32745 a pôrodných asistentiek - 1874, je však uvádzaný   aj   v   roku   2010,   a   to   v   materiáli   ministerstva   zdravotníctva,   predložený navrhovateľovi v prílohe listu z 30. mája 2012 pod sp. zn. Z27051-2012-OL (ďalej len „Analýza   ministerstva   zdravotníctva“),   v   ktorom   analyzovalo   negatívny   vplyv   aplikácie zákona na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení, vrátane nemocníc, a jeho   vplyv   na   rozsah   a   dostupnosť   zdravotnej   starostlivosti   poskytovanej   občanom Slovenskej   republiky   (príloha   tohto   návrhu).   Preto   argument,   že   zlepšením   pracovných podmienok a zvýšením odmeny za prácu možno zabrániť hroziacej migrácii sestier mimo územia   Slovenskej   republiky,   nie   je   spôsobilý   relevantne   odôvodniť   potrebu   osobitnej právnej úpravy, prijatím ktorej došlo k porušeniu princípu proporcionality.

Zároveň   treba   zdôrazniť,   že   smernica   neupravuje   iba   uznávanie   odborných kvalifikácií   sestier,   ale   aj   celého   radu   iných   profesií   z   rôznych   (nielen   zdravotníckej) oblastí, ktorých minimálne mzdové nároky týmto ani osobitným zákonom riešené neboli. Zákonodarca tak bez existencie objektívnych a rozumných dôvodov formuloval a realizoval cieľ - vyňal skupinu profesne identifikovaných osôb, ktorej (na rozdiel od ďalších profesií, uvedených   v   smernici)   poskytol   výhody   v   práve   na   odmenu,   čo   je   v   priamom   rozpore s princípom proporcionality, a teda s princípom právneho štátu obsiahnutom v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil na realizáciu cieľa zákon č. 62/2012 Z. z., ktorým   boli   naplnené   požiadavky   sestier   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné podmienky,   resp.   právo   na   odmenu   za   vykonanú   prácu,   vôbec   nerešpektuje   zásadu proporcionality z hľadiska princípu vhodnosti. Paradoxne to opäť možno argumentačne podporiť priamo citáciou z legislatívneho materiálu, konkrétne z dokumentu priloženého k návrhu   zákona,   t.   j.   doložky   sociálnych   vplyvov,   v   ktorej   je   uvedené:   „S   ohľadom na skutočnosť,   že   v   zdravotníckych   zariadeniach   spolu   so   sestrami   a   pôrodnými asistentkami   poskytujú   zdravotnú   starostlivosť   a   zabezpečujú   poskytovanie   zdravotnej starostlivosti   ďalší   zdravotnícki   pracovníci   (zdravotnícke   povolania   podľa   osobitného predpisu)   a   nezdravotnícki   pracovníci   s   porovnateľným   vzdelaním,   resp.   odbornou spôsobilosťou podľa osobitného predpisu, ktorí vykonávajú práce s porovnateľnou mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce, mzda   sestier   a   pôrodných   asistentiek   sa   pre   zamestnávateľov   stane   východiskom   pre odmeňovanie   ostatných   pracovníkov   zdravotníckych   zariadení   (právo   na   rovnaké zaobchádzanie, odmeňovanie, nediskrimináciu, právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty).“

Takýto prístup nezodpovedá ústavným pravidlám zakotveným v článku 12 ods. 1 a článku   13,   čo   na   jednej   strane   konštatoval   sám   zákonodarca,   no   na   druhej   strane   - napriek   formulovaným   dôvodom   priamo   konštatujúcim   porušenie   práva   na   rovnaké zaobchádzanie, práva na odmeňovanie, práva na nediskrimináciu, práva na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty - zákonnú úpravu prijal.

Skutočnosť, že riešenie situácie sestier samostatnou právnou úpravou nezodpovedá princípu   vhodnosti   prostriedku,   za   súčasného   spochybnenia   aj   samostatného   cieľa, preukazuje   aj   absentujúce   finančné   krytie   zákonom   priznaného   základného   práva z verejných zdrojov.

Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   práce“)   už   v   rámci   legislatívneho   procesu   tento   nedostatok   namietalo, čo napokon   vyplýva   z   dokumentu   priloženého   k   návrhu   zákona   -   doložky   vplyvov na rozpočet verejnej správy, na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, časť „Návrh na riešenie úbytku príjmov alebo zvýšených výdavkov podľa § 33 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy“, v ktorej sa konštatuje, že „finančné prostriedky súvisiace so zmenami premietnutými do návrhu zákona nie sú kryté v rámci schváleného rozpočtu kapitoly Ministerstva práce,   sociálnych vecí a rodiny SR na roky 2012 -2014.   Výdavky predstavujú dopad na výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Uvedený návrh zákona má rozpočtovo nekrytý vplyv na schválený rozpočet verejnej správy, ako   aj   na   kapitolu   MPSVR   SR   v   súvislosti   s   úpravou   odmeňovania   zamestnancov v zariadeniach sociálnych služieb a zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.“

Ministerstvo   práce   upozorňovalo   tiež   na   skutočnosť,   že   zvýšené   finančné   nároky na rozpočty obcí a samosprávnych krajov vzniknú nielen v súvislosti s priamymi zmenami v uvedenom návrhu, ale aj v súvislosti s vyššími finančnými prostriedkami pre neverejných poskytovateľov odvíjajúcich sa od priemerných prevádzkových nákladov zariadení verejnej správy.

Obdobné   námietky   vzniesli   aj   zdravotnícke   zariadenia   financované   zo   zdrojov zdravotného   poistenia,   ktoré   uviedli,   že   finančné   prostriedky   súvisiace   so   zmenami premietnutými   do   návrhu   zákona   nie   sú   kryté   v   rámci   schváleného   rozpočtu   kapitoly ministerstva   zdravotníctva   na   roky   2012   -   2014.   Ďalej,   že   výdavky   predstavujú   dopad na výdavkovú časť rozpočtu verejnej správy. Zdôraznili, že „skutočný dopad uplatnenia návrhu   zákona   v   zdravotníckych   zariadeniach   financovaných   zo   zdrojov   zdravotného poistenia   však   bude   vyšší.   V   roku   2012   (od   1.   apríla   2012)   skutočný   dopad   nebude predstavovať len 65 296 987 Eur, ale celkovo najmenej vo výške 150 000 000 Eur, nakoľko v   zmysle   platnej   právnej   úpravy   sú   zamestnávatelia   povinní   primerane   upraviť odmeňovanie   aj ostatných   zamestnancov   vykonávajúcich práce   s porovnateľnou   mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce. Z   uvedeného   dôvodu   sa   zvýšia   požiadavky   zdravotníckych   zariadení   na   pokrytie   týchto zvýšených nákladov zdravotnými poisťovňami (zohľadnenie ceny práce v cene výkonov).“ Predpoklady namietajúcich subjektov sa v plnom rozsahu potvrdili, o čom svedčí Analýza   ministerstva   zdravotníctva,   v   ktorej   ministerstvo   posudzovalo   negatívny   vplyv aplikácie zákona na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení, vrátane nemocníc,   a   jeho   vplyv   na   rozsah   a   dostupnosť   zdravotnej   starostlivosti   poskytovanej občanom Slovenskej republiky (príloha tohto návrhu).

Právne   normy   tvoria   „živý   organizmus“,   ktorý   sa   neustále   vyvíja   v   závislosti od vývoja spoločenských vzťahov zahŕňajúcich v sebe hospodársky,   sociálny a politický vývoj spoločnosti, ktorý sa v jeho obsahu musí primerane premietať. Nedostatok verejných finančných prostriedkov, konštatovaný už v legislatívnom procese, znamená v konečnom dôsledku nerešpektovanie princípu právneho štátu, lebo prijatá právna úprava základného práva   na   odmenu   od   počiatku   nemala   racionálny   ekonomický   základ.   Sestrám   bolo priznané právo, ktoré nielen nezodpovedá existujúcim spoločenským vzťahom, ale bez krytia z verejných zdrojov sa stáva právom „iluzórnym“. Je preto v rozpore s princípom právneho štátu, ak zákonodarca priznal určitej skupine základné právo na odmenu v rozsahu, ktorý nenachádza odraz v reálnom vývoji spoločnosti.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany, poskytovanej ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho   štátu.   Koncepcia   materiálneho   právneho   štátu   akcentuje   vo   vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň   požiadavku   na   obsahovú   a   hodnotovú   kvalitu   právnej   normy,   ktorá   má   zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii,   vo   vzťahu   k   legitímnemu   cieľu   sledovanému   zákonodarcom   (zákonodarcom deklarovanému   účelu   právnej   regulácie)   a   súlad   zvoleného   legislatívneho   opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu (obdobne napr. PL.ÚS 22/06).

Právny   štát   sa   nezakladá   na   zdanlivom   dodržiavaní   práva,   či   na   formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s   právnym   poriadkom.   Podstata   právneho   štátu   spočíva   v   uvádzaní   platného   práva do súladu   so   základnými   hodnotami   demokraticky   usporiadanej   spoločnosti   a   následne, v dôslednom uplatňovaní platného práva, bez výnimiek založených na účelových dôvodoch. Zákonom č. 62/2012 Z. z. došlo v oblasti práva na odmenu v podmienkach Slovenskej republiky   k   porušeniu   zásady   proporcionality   z   hľadiska   použitia   potrebného   a nevyhnutného   prostriedku   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa.   V   spoločnosti   v   čase prijímania   zákona   nejestvoval   právny   stav,   v   rámci   ktorého   by   porovnateľné   skupiny pracovníkov   boli   zvýhodnené   a   teda   situácia   sestier   v porovnaní   s nimi   -   alebo   inými skupinami   zamestnancov   -   bola   natoľko   naliehavá,   že   by   si   vyžadovala   bezodkladné riešenie. Pokiaľ existovali a naďalej aj existujú rozumné a objektívne dôvody na riešenie spravodlivých   pracovných   podmienok,   najmä   práva   na   odmenu   u   určitej   skupiny zamestnancov, ktorých nároky na úroveň vzdelania a druh vykonávanej práce z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ako aj z hľadiska pracovných podmienok sú porovnateľné, bolo povinnosťou zákonodarcu zvoliť taký prostriedok, ktorý by bol v súlade s legitímnym cieľom, čím by bol dodržaný princíp proporcionality.

V   danom   prípade   z   uvedených   dôvodov   bol   porušený   princíp,   resp.   zásada primeranosti (proporcionality), preto zákon č. 62/2012 Z. z. je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. (...)

Vzhľadom na predchádzajúce konštatovanie možno z doterajšej judikatúry ústavného súdu   vo   vzťahu   k   princípu   (zásade)   proporcionality   vyvodiť,   že   obmedzenie,   resp. zasahovanie   do   ústavou   chránených   práv   a   slobôd,   a   teda   aj   do   základného   práva na odmenu   podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy,   je   ústavne   akceptovateľné   len   vtedy,   ak   je ustanovené   zákonom,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému   legitímnemu   cieľu   a   je nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j. ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a   primerane   (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.

V   nadväznosti   na   predchádzajúcu   argumentáciu   kľúčovým   kritériom   pre odôvodnenie porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy je uplatnenie   princípu   proporcionality   pri   vymedzovaní   základného   práva   garantovaného ústavou s prihliadnutím na už existujúcu právnu úpravu.

Podľa § 3 ods. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou   vlajkou Slovenskej republiky,   zamestnancov   súkromných   bezpečnostných   služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa   §   27   ods.   1   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   o   poskytovateľoch   zdravotnej starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách   v   zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) zdravotnícky pracovník je fyzická osoba vykonávajúca zdravotnícke povolanie a) lekár, b) zubný lekár,

c) farmaceut,   d)   sestra,   e)   pôrodná   asistentka,   f)   fyzioterapeut,   g)   verejný   zdravotník, h) zdravotnícky laborant, i) asistent výživy, j) dentálna hygienička, k) rádiologický technik, l)   zdravotnícky   záchranár,   m)   zubný   technik,   n)   technik   pre   zdravotnícke   pomôcky, o) optometrista, p) farmaceutický laborant, q) masér, r) očný optik, s) ortopedický technik, t) zdravotnícky asistent, u) sanitár.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. zdravotnícky pracovník je aj fyzická osoba, ktorá vykonáva povolanie logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik v zdravotníckom zariadení a splnila podmienku podľa § 33 ods. 3 (ďalej len „iný zdravotnícky pracovník“).

Podľa   §   27   ods.   3   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   zdravotníckym   pracovníkom   je   aj profesionálny vojak, ktorý vykonáva príslušné zdravotnícke povolanie podľa odsekov 1 a 2 v štátnej službe profesionálneho vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky vo vojenskom zdravotníctve a spĺňa požiadavky podľa osobitného predpisu.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 578/2004 Z. z. vyplýva, že „Úpravy premietnuté do návrhu zákona vyplývajú najmä z najnovšej právnej normy Európskej únie č. ES/19/2001 upravujúcej prierezovo oblasť vzdelávania a uznávania odborných kvalifikácií vo všetkých dotknutých zdravotníckych povolaniach: lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra a pôrodná asistentka,   ako   aj   zo   záväzkov   obsiahnutých   v   hodnotiacej   správe   poradného   orgánu Európskej komisie TAIEX z jeho misie v Slovenskej republike ku stavu aproximácie práva EÚ v kapitole 2 „Slobodný pohyb osôb“ v dňoch 9. až 11. apríla 2002 a zo záväzkov z rokovania   zástupcov   ministerstiev   so   zástupcami   Európskej   komisie   k   technickým adaptáciám dňa 6. septembra 2002 a 26. júna 2003 v Bruseli, ďalej zo Zmluvy o pristúpení Slovenskej   republiky   a   ostatných   pristupujúcich   krajín   do   Európskej   únie,   ktorá   bola schválená v Národnej rade Slovenskej   republiky   7.   júla 2003 a z rokovania   zástupcov ministerstiev so zástupcami Európskej komisie k technickým adaptáciám dňa 12. septembra 2003 v Bratislave.“

V súlade s európskou legislatívou zákonodarca v zákone č. 578/2004 Z. z. komplexne upravil   postavenie   zdravotníckych   pracovníkov.   Najmä   zadefinoval   pojem   zdravotnícke povolanie a podmienky na výkon zdravotníckeho povolania, vrátane podmienok uznávania dokladov   o   vzdelaní   na   výkon   zdravotníckeho   povolania,   vzdelávanie   zdravotníckych pracovníkov,   vznik,   postavenie,   orgány   a   pôsobnosť   stavovských   organizácií v zdravotníctve.

V nadväznosti na to zákonom č. 512/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z., bolo do ustanovenia § 3 ods. 2 Zákonníka práce okrem iného inkorporované aj slovné spojenie „zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie“.

Ústava   predstavuje   právny   celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti všetkých   ústavných   noriem.   Len   výnimočne   a   ojedinele   môže   nastať   stav,   keď   sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II.   ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu   vyčleňovať   z   kontextu   ústavy   a   interpretovať   samy   osebe.   Pri   interpretácii   a aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiť   či   ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú (PL.ÚS 32/95).

Aj   zákonodarný   orgán   pri   tvorbe   zákonov,   ktorými   realizuje   ústavný   príkaz na vymedzenie   základného   práva   (práva   na   odmenu)   musí   pri   určovaní   jeho   rozsahu v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy rešpektovať už existujúce právne normy upravujúce toto právo, aby tieto na seba nadväzovali, boli vo vzájomnej súvislosti a sledovali rovnaký legitímny cieľ. Tým,   že   prijal   zákon   č.   62/2012   Z.   z.,   ktorým   zvýhodnil   jedinú   skupinu   z   celej množiny   zdravotníckych   pracovníkov,   zasiahol   do   práv   ostatných   zdravotníckych pracovníkov,   ktorým   takéto   minimálne   mzdové   nároky   nepriznal.   V   danom   prípade   ide o pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier, ktorá by mohla byť ústavne konformná iba v prípade, ak by pre to existovali objektívne a rozumné dôvody.

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie   s   osobami   v   analogickom   alebo   relevantne   podobnom   postavení   je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ, alebo   ak   neexistuje   vzťah   rozumnej   proporcionality   medzi   použitými   prostriedkami a zámerom,   ktorý sa má uskutočniť.“   (Case of Evans v.   the United Kingdom,   sťažnosť č. 6339/05, § 73).

Toto   pravidlo   je   základom   aj   pre   posúdenie   súladu   zákona   č.   62/2012   Z.   z. s citovanými článkami ústavy, a to najmä vo vzťahu k ustanoveniu čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy. Legislatívna úprava obsiahnutá v zákone narúša systémové a koncepčné riešenie   pracovnoprávnych   vzťahov   zdravotníckych   pracovníkov.   Analogicky   možno aplikovať už vyslovený názor ústavného súdu (PL.ÚS 17/08), v zmysle ktorého mzdová či platová   diferenciácia   v   rámci   výkonu   určitého   povolania   je   síce   prirodzenou   súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone zdravotníckeho povolania. Rozdiely v odmeňovaní však musia vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania, platnému pre danú sféru, rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Prijatou právnou normou došlo k zásadnej disbalancii v odmeňovaní zdravotníckych pracovníkov bez toho, aby   vychádzala   z   kritérií,   ktoré   majú   objektivizovaný   základ   a   vo   vzťahu   k   celkovému systému odmeňovania, platnému pre danú sféru, aby rešpektovala kritériá racionálnosti a primeranosti.

Opakovane treba zdôrazniť, že ústavné princípy, ktorým musí takáto zákonná úprava zodpovedať, sú v čl. 12 (diskriminácia) a v čl. 13 (vymedzenie základných práv). Národná rada je   viazaná ústavou v rovnakej   miere ako všetky ostatné   štátne   orgány   Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou (PL.ÚS 15/98). Preto zákonodarca nemohol pri vymedzení rozsahu základného ústavného práva ignorovať čl. 12 ods. 2 a 13 ods. 3 a 4 ústavy, lebo tým založil pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier   a   súčasne   negatívnym   spôsobom   výrazne   zasiahol   do   práva   ostatných   skupín zdravotníckych pracovníkov, a to napriek tomu, že spĺňali rovnaké podmienky. Ignoroval tak už prijaté systémové a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov zdravotníckych pracovníkov. Zákonodarca pri obmedzovaní základného práva na odmenu ostatných skupín zdravotníckych pracovníkov nedbal na podstatu a zmysel tohto práva, čím bol porušený čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy.

2. K súladu napadnutého právneho predpisu s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy čl. 1 Dohovoru

(...) Ústava v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1 vymedzuje základ vzťahu medzi vlastníkom a nevlastníkmi, pričom vlastníkovi priznáva a zaručuje ochranu, ktorá smeruje voči každej inej osobe. Vlastník je chránený pred zásahom ľubovoľného nevlastníka do jeho práva. Zároveň v nich ústava upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi. Každý, kto   vlastní   majetok,   má   zaručené,   že   jeho   vlastníctvo   bude   mať   rovnakú   ochranu   ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu vlastníctva).

Výkon vlastníckych práv znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním právne relevantným   spôsobom   nakladať   v   súlade   s   účelom,   na   ktorý   bol   nadobudnutý (PL.ÚS 37/1999). Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (II. ÚS 8/97). Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok (II. ÚS 8/97).

Účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je zaručenie ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka. Ústava pripúšťa zásah do vlastníctva len formou vyvlastnenia alebo obmedzenia vlastníkovej dispozície s jeho majetkom.

Ústava kumulatívne vymedzuje podmienky, pri naplnení ktorých je možné vlastnícke právo obmedziť, resp. vlastníka tohto práva pozbaviť. V zmysle čl. 20 ods. 4, musí byť v prvom   rade   splnená   formálna   podmienka,   t.   j.   možnosť   obmedzenia   vlastníctva   musí vyplývať   zo   zákona   ako   prameňa   práva.   Súčasne   musia   byť   splnené   tri   materiálne podmienky.   V   prvom   rade   musí   existovať   presne   zadefinovateľný   verejný   záujem na obmedzení   vlastníka,   ďalej   zásah   je   možný   len   v   nevyhnutnej   miere   obmedzenia a za obmedzenie,   resp.   pozbavenie vlastníctva,   musí byť vlastníkovi priznaná primeraná náhrada.

Rovnaký rozsah ochrany vlastníctva sa priznáva vlastníkom čl. 1 Dohovoru. Podľa case-law   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Súd“)   článok   1   obsahuje   tri pravidlá, z ktorých prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého odseku má všeobecnú povahu   a   formuluje   princíp   pokojného   užívania   majetku;   druhé   pravidlo   obsiahnuté v druhej   vete   prvého   odseku   zahŕňa   pozbavenie   držby   a   podmieňuje   ho   istými podmienkami;   tretie   pravidlo   uvedené   v   druhom   odseku   uznáva,   že   zmluvné   štáty   sú oprávnené   okrem   iných   vecí,   kontrolovať   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom. Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli. Druhé a   tretie   pravidlo   sa   týkajú   osobitných   prípadov   zásahu   do   práva   na   pokojné   užívanie majetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom pravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom, mutatis mutandis Belvedere Alberghiera S.r.l. v. Italy).

Podľa   case-law   Súdu   aj   v   rámci   ochrany   zaručenej   Protokolu   č.   1   Dohovoru porušenie ochrany vlastníckeho práva nemusí nastať iba odňatím majetku. Teda pojem vyvlastnenie nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj opatrenia, ktoré možno označiť za vyvlastnenie   de   facto.   Takisto   obmedzovanie   vlastníka,   ktoré   má   určitú   kvalitu,   môže znamenať nelegitímny zásah. Vyvlastnením podľa case-law Súdu môže byť aj pozbavenie dispozičného práva s majetkom (Case of Fredin v. Sweden, Case of Sporrong and Lónnroth v. Sweden, Case of Velosa Barreto v. Portugal, Case of Mellacher and Others v. Austria). Zásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law Súdu interpretujú a aplikujú   v určitej   logickej   postupnosti.   Ak   sa dospeje k negatívnej odpovedi   na   otázku týkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje. Podľa Súdu pojem verejný záujem je svojím obsahom obšírny. Najmä rozhodnutie prijať zákony,   ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje spravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok. Odňatie majetku pri sledovaní legitímnych   spoločenských,   hospodárskych   alebo   iných   politík   môže   byť   vo   verejnom záujme   dokonca   aj   vtedy,   keď   celá   spoločnosť   priamo   tento   majetok   nevyužíva.   Súd považuje za prirodzené, že priestor na voľnú úvahu, ktorý má zákonodarný zbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej a hospodárskej politiky, by mal byť široký. Preto rešpektuje rozhodnutie zákonodarcu pokiaľ ide o to, čo je vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené (Pincová and Pinc v. the Czech Republic, J.A.Pye (Oxford) Ltd. V. the United Kingdom, Mellacher and Others v. Austria).

Za súčasť štandardu ochrany práva pokojne užívať svoj majetok možno označiť aj výnimku zo striktného dodržania podmienok ochrany tohto ľudského práva, pokiaľ k zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok dôjde za účelom realizácie koncepcie zameranej na zmenu hospodárskej politiky. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať   spravodlivú   rovnováhu medzi   potrebami   verejného   alebo   všeobecného záujmu spoločnosti   a požiadavkami   ochrany základných   práv jednotlivcov.   Podľa   Súdu každé   opatrenie   zasahujúce   do   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   musí   nastoliť spravodlivú   rovnováhu   medzi   požiadavkou   všeobecného   záujmu   spoločnosti   a   potrebou dodržiavania   základných   práv   jednotlivca   (Case   of   James   and   Others,   Sporrong   and Lonnroth v. Sweden).

Úsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa odráža v celej štruktúre článku 1 Dohovoru, teda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí existovať rozumný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje   každé   opatrenie   pozbavujúce   osobu   vlastníckeho   práva.   Rovnako   aj   dosiahnutá rovnováha   medzi   požiadavkou   verejného   záujmu   a   imperatívmi   základných   práv   je narušená, ak by príslušná osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (Pressos Compania Naviera   S.A.   and   Others   v.   Belgium,   Case   of   the   Former   King   of   Greece   and   Others v. Greece, The Holy Monasteries v. Greece).

V zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. základnou podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon zdravotníckeho povolania. Zákon súčasne definuje   pojem   zdravotníckeho   povolania,   ktoré   možno   vykonávať   v   pracovnoprávnom vzťahu   alebo   ako   podnikateľskú   činnosť   na   základe   návrhu   zákona   alebo   osobitných predpisov.

Podľa   § 3   ods.   4 zákona   č.   578/2004   Z.   z.   zdravotnícke povolanie sa   vykonáva a) v pracovnoprávnom   vzťahu   alebo   v   obdobnom   pracovnom   vzťahu,   b)   na   základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, c) na základe licencie na výkon samostatnej   zdravotníckej   praxe   (§   10),   d)   na   základe   licencie   na   výkon   lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo e) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.

Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ je

a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe

1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami podľa osobitného predpisu,

2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo

b)   fyzická   osoba,   ktorá   poskytuje   zdravotnú   starostlivosť   na   základe   licencie   na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), alebo

c)   fyzická   osoba-podnikateľ   alebo   právnická   osoba,   ktorá   poskytuje   zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu.

Činnosť lekára poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako aj činnosť zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho zdravotnú   starostlivosť   na   základe   povolenia,   tzv.   „neštátni   poskytovatelia“,   napĺňa definíciu podnikania a podnikateľa podľa § 2 Obchodného zákonníka alebo podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších právnych   predpisov.   Napriek   verejnému   charakteru   tejto   činnosti   má   poskytovanie zdravotnej   starostlivosti   „neštátnymi   poskytovateľmi“   súkromnoprávny   rozmer. Tie podnikateľské   subjekty,   ktoré   pri   výkone   svojho   zdravotníckeho   povolania   využívajú profesné služby sestier, sú vo vzťahu k nim v postavení zamestnávateľov.

Z Analýzy ministerstva zdravotníctva vyplýva: „Pri analýze ambulantnej zdravotnej starostlivosti   bolo   identifikované,   že   väčšina   ambulancií   má   v   položke   mzdové   náklady uvedené iba náklady na mzdu zdravotnej sestry a lekár si svoju odmenu obvykle nevypláca prostredníctvom mzdy, ale podielu na zisku ambulancie. Priemerný plat lekára a sestry pred navýšením platov zdravotných sestier je primerane diferencovaný. Po navýšení platu zdravotných sestier dosiahne takmer rovnakú úroveň ako je plat lekára, pričom v prípade, že zdravotná sestra má prax dlhšiu ako 21 rokov, bude mať táto zdravotná sestra vyšší plat ako lekár.“

Povinnosť poskytovať favorizovanej skupine osôb (sestrám) mzdu aspoň v zákonom ustanovenej výške, predstavuje obmedzujúci zásah do základného práva pokojne užívať svoj majetok   (čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   a   čl.   1   Dohovoru),   lebo   ich   zamestnávateľovi   ako vlastníkovi predpisuje spôsob ako výlučne môže naložiť s časťou svojho majetku, a to s tou časťou, ktorá predstavuje súčet minimálnych mzdových nárokov sestier, ktoré zamestnáva. K zásahu nedochádza formou vyvlastnenia, ale ide o nútené obmedzenie vlastníka, ktorému sa určuje povinnosť ako má naložiť s časťou svojho majetku rovnajúcou sa celkovej výške nákladov na uspokojenie nárokov všetkých sestier, ktoré zamestnáva.

Zákonom č. 62/2012 Z. z. sa vytvorilo nevyvážené bremeno, ktoré zaťažuje vlastníkov (neštátnych   poskytovateľov),   a   to   bez   rozumnej   proporcionality   medzi   priznaním minimálnych   mzdových   nárokov   a   záťažou   uloženou   vlastníkom   zákonom.   Nadväzujúc na predchádzajúcu argumentáciu v návrhu, ak na prijatie zákona neexistoval legitímny cieľ, nemožno ani zásah do práva pokojne vlastniť a užívať svoj majetok považovať za legitímny. S   absentujúcim   verejným   záujmom,   súčasne   nebola   splnená   ani   podmienka primeranej   náhrady   za   nútené   obmedzenie   vlastníctva   zamestnávateľov   (neštátnych poskytovateľov).   Zákon   nestanovil   žiadnu   náhradu   za   splnenie   zákonnej   povinnosti, v dôsledku   čoho   platná   právna   úprava   zaťažila   zamestnávateľov   povinnosťou   bez poskytnutia   kompenzácie.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   sa   otázka   proporcionality kompenzácie k povahe núteného obmedzenia stala bezpredmetnou.

Zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia) legitímne očakávali také budúce príjmy, na základe   ktorých   mohli   kalkulovať   aj   budúce   náklady   vrátane   odmeny   za   prácu zamestnancov. Ústavný súd definoval legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/04 takto: „Ústavný súd SR sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation,   der   Vertrauenschutz).   Už   z   pomenovania   legitímne   očakávanie   vyplýva,   že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne   očakávanie   je   užšou   kategóriou   ako   právna   istota.   Štát,   aj   keď   nekoná retroaktívne   alebo   nezasiahne   do   nadobudnutých   práv,   môže   vertikálnym   mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré   spravidla   súvisia   s   ľudským   právom,   porušiť   legitímne   očakávanie   ako   princíp právneho   štátu.   Ide   o   jeden   z   množstva   konkrétnych   výrazov   princípu   materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov“.

Schválenie zákona č. 62/2012 Z. z. predstavuje náhlu zmenu doterajších pravidiel, na ktoré sa zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia) spoliehali, čím došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že otázka, či zásah zákonodarcu do práva užívať majetok vo vzťahu k zamestnávateľom bol proporcionálny, je otázkou skutkovou, poukazujem v tomto ohľade na   obsah   Analýzy   ministerstva   zdravotníctva.   Z   jej   obsahu   vyplýva,   že   poskytovatelia zdravotnej starostlivosti pri výške súčasných náhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť naďalej   nebudú   môcť   účelne   poskytovať   zdravotnú   starostlivosť.   Na   ilustráciu   možno z časti, týkajúcej sa ambulantnej zdravotnej starostlivosti uviesť: „... priemerná všeobecná ambulancia pre deti a dorast sa po uplatnení navýšenia platov zdravotných sestier dostane do prevádzkovej straty, t. z. viac ako polovica ambulancií bude mať vyššie náklady ako príjmy. Zároveň je potrebné dodať, že príjmy jednotlivých ambulancií pre deti a dorast sú distribuované   veľmi   nerovnomerne   z   dôvodu   rôzneho   počtu   kapitovaných   detí   u jednotlivých   lekárov.   Preto   najmä   ambulancie   v   regiónoch   s   horšou   dostupnosťou   k zdravotnej   starostlivosti   a   s   nižším   počtom   detí   sú   akútne   ohrozené   a   predpokladá   sa ukončenie prevádzky mnohých z nich. Situácia u všeobecných ambulancií pre dospelých je analogická ako u detí. Po uplatnení zákona č. 62/2012 Z. z. sa trojnásobne zníži priemerný zisk ambulancie, pričom približne 35 % ambulancií sa dostane do prevádzkovej straty. Zníženie ziskovosti týchto ambulancií bude mať za následok nižšie investície do ich rozvoja a existuje predpoklad, že najmä ambulancie s nižším počtom kapitovaných pacientov vo vidieckych oblastiach budú nútené ukončiť svoju prevádzku.“»

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti generálny prokurátor uviedol:„Navrhujem v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a § 37 až 41 zákona o ústavnom súde, aby Ústavný súd Slovenskej republiky(...) vydal

nález

zákon č. 62/2012 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a), čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súčasne navrhujem, aby ústavný súd z dôvodov uvedených v tomto návrhu podľa čl. 125 ods. 2 ústavy v spojení s § 38 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pozastavil účinnosť zákona č. 62/2012 Z. z.“

5. K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého zákona generálny prokurátor uviedol najmä, že:

«(...) Pozastavenie účinnosti zákona č. 62/2012 Z. z. navrhujem z dôvodu, že jeho aplikáciou   dochádza   k   porušovaniu   základného   ústavnoprávneho   princípu,   ktorým   je princíp   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   (porušenie   princípu   proporcionality), k porušovaniu základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie svojho majetku, ako aj práva nebyť diskriminovaný v práve na odmenu.

Za   závažný   dôvod   na   pozastavenie   účinnosti   považujem   aj   Analýzu   ministerstva zdravotníctva,   ktorá   dokumentuje   negatívny   vplyv   aplikácie   tohto   zákona   na   vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení vrátane nemocníc, čo v konečnom dôsledku v krátkodobom až strednodobom horizonte výrazne ovplyvní rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom Slovenskej republiky. Okrem skutočností už spomínaných v návrhu vyššie, vyplýva z nej (časť „Dopad uplatňovania zákona č. 62/2012 Z.   z.   na   hospodárenie   vybraných   15   všeobecných   nemocníc“):   „Aplikáciou   zákona č. 62/2012 Z. z. bude výrazne ohrozená dostupnosť zdravotnej starostlivosti vo všetkých vyšších územných celkoch viď napr. Košický kraj, keďže štyrom najväčším všeobecným nemocniciam   (Trebišov,   Rožňava,   Michalovce   a   Spišská   Nová   Ves)   pokrývajú   príjmy od zdravotných poisťovní priemerne iba 78 % nákladov po navýšení platov zdravotným sestrám.   Dopad   navyšovania   mzdových   prostriedkov   u   všeobecných   nemocníc   spôsobí v krátkom   čase   ich   platobnú   neschopnosť   (najmä   u   Sociálnej   poisťovne,   zdravotných poisťovní a dodávateľov liekov a energií). Toto má za dôsledok priame ohrozenie prevádzky všeobecných   nemocníc,   čím   sa   zhorší   dostupnosť   zdravotnej   starostlivosti,   vznikne nedostatok   lôžkových   kapacít   a   nebudú   napĺňané   požiadavky   vyplývajúce   z   definície minimálnej siete. Na základe týchto skutočností ani zdravotné poisťovne nebudú napĺňať zákonné požiadavky na zazmluvnenie minimálnej siete, čo môže ohroziť samotnú existenciu zdravotných poisťovní,   keďže   Úrad   pre   dohľad nad   zdravotnou starostlivosťou na   nich môže uvaliť sankcie. Konečným dôsledkom môže byť ohrozenie zdravia pacientov, nakoľko nebudú   k   dispozícii   dostatočné   lôžkové   kapacity   na   pokrytie   všetkých   potrieb   v   rámci Slovenska, čím dôjde k zamedzeniu dostupnosti základného práva podľa čl. 40 Ústavy SR.“ Z rozsiahlej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 1/02, PL. ÚS 4/02, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS   18/06)   vyplýva   aj   právny   záver,   že   relevantným   kritériom   pre   rozhodnutie o pozastavení   účinnosti   právnej   úpravy   je   skutočnosť,   že   nemožno   rozumne   vylúčiť pochybnosť   o   súlade   zákona   s   ústavou,   resp.   s   medzinárodnou   úpravou   ľudských   práv a základných slobôd. Pri rozhodovaní ústavného súdu o pozastavení účinnosti zákona podľa čl. 125 ods. 2 ústavy je postačujúce ohrozenie ústavou chránenej hodnoty, resp. ak uvedenú pochybnosť rozumne nie je možné vylúčiť.

Vyššie   uvedené   argumenty   považujem   za   relevantné,   a   preto   ústavné   podmienky na pozastavenie účinnosti sú splnené.»

II.

6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou(...)   a s medzinárodnými   zmluvami,   s ktorými   vyslovila   súhlas   Národná   rada Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily(...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh generálneho prokurátora obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 20 a § 37 zákona o ústavnom súde a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v bode 1.

7.   Podľa   čl.   125   ods.   2 ústavy   a v nadväznosti   na to   podľa   § 38 ods.   1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   sú   splnené   podmienky na pozastavenie   účinnosti   zákona č.   62/2012   Z.   z.   o   minimálnych   mzdových   nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých   zamestnancov   pri   výkone   práce   vo   verejnom   záujme   a o zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože jeho ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, najmä pokiaľ ide o možné zásahy do „základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie svojho majetku“ podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   v súvislosti   s tým, že „zákonom   č.   62/2012   Z.   z. sa vytvorilo nevyvážené bremeno,   ktoré zaťažuje vlastníkov (neštátnych poskytovateľov), a to   bez   rozumnej   proporcionality   medzi   priznaním   minimálnych   mzdových   nárokov a záťažou uloženou vlastníkom zákonom“ a prípadne o možnosť, že zákonodarca zvýhodnil určitú „skupinu   z   celej   množiny   zdravotníckych   pracovníkov“ v rozpore   s čl.   12   ods.   2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Pokiaľ má ústavný súd pri posudzovaní návrhu na pozastavenie účinnosti zákona pochybnosti o tom, či ponechať v platnosti súčasnú právnu úpravu (zachovať status quo), alebo sa rozhodnúť pre pôvodnú úpravu (status quo ante), teda pokiaľ sú argumenty proti pozastaveniu na jednej strane a pre pozastavenie na strane druhej v zásade rovnocenné, tak ako to bolo v danom prípade, podľa názoru ústavného súdu môže byť rozumné uprednostniť skôr doterajšiu právnu úpravu, a preto sa ústavný súd v okolnostiach danej veci priklonil k pozastaveniu   účinnosti   predmetného   zákona   (porovnaj   Umbach,   D.   C.,   Clemens   T., Dollinger   F-W.   (Hrsg.)   :   Bundesverfassungsgerichtsgesetz:   Mitarbeiterkommentar   und Handbuch, C. F. Müller Verlag, Heidelberg 2005, s. 574).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   o   návrhu   generálneho prokurátora   na   pozastavenie   účinnosti   napadnutého   ustanovenia   zákona   tak,   ako   to   je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Rozhodnutie   o   pozastavení   účinnosti   napadnutého   zákona   uvedeného   v   bode   2 výroku tohto uznesenia sa stane všeobecne záväzným (právoplatným) dňom jeho vyhlásenia v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky.   Platnosť   rozhodnutia   o   pozastavení   účinnosti napadnutého zákona zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd už predtým nezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté (čl. 125 ods. 5 a 6 ústavy).

8. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné stanoviská sudcov Juraja Horvátha, Jána Lubyho a Lajosa Mészárosa (k bodu 1 výroku) a Rudolfa Tkáčika (k bodu 2 výroku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012