znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  PL. ÚS 13/2010-30

Ústavný   súd   Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí pléna 23. júna 2010 o žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o   vydanie   súhlasu   na   trestné stíhanie sudcu okresného súdu JUDr. M. A., B., podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 231 písm. j) Trestného poriadku takto

r o z h o d o l :  

Ústavný súd Slovenskej republiky   o d o p i e r a   súhlas na trestné stíhanie sudcu okresného súdu   JUDr.   M. A.,   B.,   pre   prečin   zneužívania právomoci   verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení neskorších predpisov, pre skutok uvedený v žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 126/09-15 z 11. januára 2010.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2010 doručená žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. VII/2 Gv 126/09-15 z 11. januára 2010, ktorou podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ustanovenia § 74e ods. 2 a § 14 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ustanovenia § 231 písm. j) Trestného poriadku žiadal o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu okresného súdu JUDr. M. A. (ďalej len „sudca“ a „okresný súd“) pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení neskorších predpisov, ktorého sa mal sudca dopustiť tak, že,,…ako sudca okresného súdu dňa 30.10.2008 v budove okresného súdu,   v   trestnej   veci   obvinených   P.   M.   a J.   P.   vedenej   na   okresnom   súde   pod č. 4 T 114/07, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, do zápisnice z hlavného pojednávania, po poučení o možnosti podať opravný prostriedok v rozpore so skutočnosťou   nadiktoval,   že   prokurátorka   sa   k   podaniu   alebo   nepodaniu   opravného prostriedku   nevyjadruje,   hoci   prokurátorka   sa   jednoznačne   vyjadrila,   že   voči   rozsudku podáva   odvolanie,   a   to   proti   výroku   o   vine   aj   treste,   čím   spôsobil,   že   oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby o podanom odvolaní okresnej prokuratúry rozhodoval krajský súd“.

2. Generálny   prokurátor   ďalej   v   žiadosti   uviedol:  ,,Uznesením   vyšetrovateľa PZ... bolo začaté trestné stíhanie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Vyšetrovateľ   v   rámci   vyšetrovania   danej   veci   vypočul   prokurátorky   okresnej prokuratúry JUDr. T. V., JUDr. J. H., a JUDr. P. P., okresného prokurátora Mgr. M. M., sudcov okresného súdu JUDr. M. A., JUDr. E. T., a JUDr. M. M., predsedkyňu okresného súdu JUDr. M. J., asistentku JUDr. A. – A. P., technického asistenta   P. M.,   hovorcu krajského   súdu R. T., zástupcov tlače – R. N. a Ľ. S., obžalovaných   P. M.,   J. P. a ich obhajcov   JUDr.   J.   S.   a   Mgr.   V.   K..   Na   záver   vyšetrovania   vykonal   vyšetrovateľ konfrontáciu medzi JUDr. V. a JUDr. A.

JUDr. V., ktorá bola dozorujúcou a intervenujúcou prokurátorkou v danom prípade uviedla, že na hlavnom pojednávaní dňa 30.10.2008 sudca JUDr. A. vyniesol oslobodzujúci rozsudok voči obžalovaným P. a M. a následne dal priestor obžalovaným a ich obhajcom k podaniu   opravného   prostriedku   proti   rozsudku.   Obaja   obžalovaní   sa   vzdali   práva   na podanie   opravného   prostriedku.   Následne   bol   daný   priestor   JUDr.   V.,   ktorá   proti vynesenému rozsudku podala odvolanie, a to proti výroku o vine aj treste, pričom sudca mal toto jej vyjadrenie nadiktovať zapisovateľke...

Uvedenú skutočnosť, tak ako ju uviedla JUDr. V., potvrdila aj JUDr. H., ktorá sa ako právna čakateľka okresnej prokuratúry zúčastnila na tomto hlavnom pojednávaní ako aj JUDr. P. P., ktorá sedí v jednej kancelárii s JUDr. V.

Po skončení hlavného pojednávania JUDr. V. informovala o priebehu pojednávania o   výsledku   ako   aj   o   tom,   že   podala   proti   rozsudku   odvolanie   okresného   prokurátora Mgr. M. M., ktorý to potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi. Skutočnosť, že prokurátorka podala proti rozsudku odvolanie potvrdili okrem menovaných aj jeden z obžalovaných – J. P.,   ktorý   uviedol   do   svojej   svedeckej   výpovede,   že   prokurátorka   jasne   a   zreteľne vyhlásila, že proti rozsudku podáva odvolanie, ako aj svedkovia R. N. a Ľ. S., zástupcovia tlače, ktorí svorne uviedli, že na tomto pojednávaní boli prítomní a prokurátorka určite zahlásila proti rozsudku odvolanie...

O tom, že bol vynesený oslobodzujúci rozsudok a že sa proti nemu prokurátorka odvolala informovali médiá v tento istý deň ako aj v nasledujúcich dňoch.

JUDr. A. vo svojej výpovedi uviedol, JUDr. V. sa k možnosti podania opravného prostriedku proti rozsudku nevyjadrila a zapisovateľke A. P. nadiktoval to, čo prokurátorka JUDr.   V.   uviedla,   teda   že   sa   k   podaniu   opravného   prostriedku   nevyjadruje.   Túto   jeho výpoveď potvrdila aj A. P., ktorá uviedla, že vyhlásenie JUDr. V., že sa k možnosti podania opravného prostriedku nevyjadruje hneď aj zapísala do zápisnice. Napriek tejto skutočnosti A. P. niekoľko dní po termíne 30.10.2008 telefonicky volala JUDr. V. a overovala si, či prokurátorka podala odvolanie alebo nie. Najprv sa zhovárala s JUDr. P. a pýtala sa jej, či nevie povedať, či JUDr. V. podala odvolanie voči rozsudku vo veci rysa, na čo jej JUDr. P. uviedla, že odvolanie bolo určite podané, nakoľko ide o srdcovú záležitosť JUDr. V. O niekoľko dní na to opätovne volala pani P. JUDr. V. a opätovne sa dotazovala, či podala   odvolanie   voči   rozsudku   vo   veci   obž.   P.   a   spol.   JUDr.   V.   podala   opravný prostriedok a na jej odpoveď, že tak určite urobila, p. P. uviedla, že si neboli so sudcom istí a preto si to overuje...

JUDr. M. J., predsedkyňa okresného súdu do zápisnice o výsluchu svedka uviedla, že po skončení hlavného pojednávania sa stretla s JUDr. A. v kuchynke a tu jej oznámil, že obžalovaných oslobodil a taktiež uviedol vetu „a teraz sa podržte, prokurátorka nezahlásila odvolanie". Túto skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj JUDr. E. T., ktorá sa mala v kuchynke v tejto dobe nachádzať.

Po skončení hlavného pojednávania mala JUDr. V. pýtať zápisnicu z HP od p. P., pričom jej mala odpovedať, že ju na okresnú prokuratúru zašlú po opravení gramatických chýb.   Podľa   vyjadrenia   OP   do   dnešnej   doby   nebola   zápisnica   z   tohto   hlavného pojednávania na okresnú prokuratúru zaslaná. Vzhľadom k tomu, že po skončení hlavného pojednávania   prokurátorka   zápisnicu   nepodpisuje,   nemala   možnosť   skontrolovať   čo   je zaprotokolované ohľadne jej vyjadrenia k možnosti podania opravného prostriedku voči rozsudku.

Skutočnosti   zistené   počas   vyšetrovania   daného   prípadu   nasvedčujú   tomu,   že   po skončení   hlavného   pojednávania   dňa   30.10.2008   bola   zápisnica   z   HP   dodatočne upravovaná a bol pozmenený obsah vyjadrenia prokurátorky JUDr. V. ohľadne podania odvolania voči rozsudku, ktorým boli obžalovaní oslobodení.

Z vykonaného vyšetrovania v predmetnej veci vyplynulo, že JUDr. M. A., ako sudca okresného   súdu   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   v   danom   prípade   vykonával   svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle zadovážiť inému prospech.

Vzneseniu   obvinenia menovanému podľa § 206 ods.   1 Trestného poriadku   bráni skutočnosť, že menovaný je sudcom okresného súdu, na trestné stíhanie ktorého je potrebný súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujem predmetnú žiadosť za dôvodnú.“

3. Sudca sa k žiadosti generálneho prokurátora vyjadril písomne podaním zo 17. februára 2010, v ktorom uviedol: «Podanú predmetnú žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky pokladám v celom rozsahu za zjavne nedôvodnú,   so zámerom ma morálne poškodiť, a to na dobrom mene nielen občana, ale predovšetkým sudcu, a takýmto spôsobom   aj   ohroziť   nezávislosť   sudcovskej   moci   a   spochybniť   vo   vzťahu   k   verejnosti nestrannosť a nezávislosť môjho rozhodovania.

Osobne   pokladám   za   hlavný   motív   jej   podania,   ako   už   aj   samotné   iniciovanie trestného stíhania a jeho začatie vo veci, snahu obnoviť pôvodné konanie vo veci okresného súdu sp. zn. 4 T 114/2007 (ustanovenie § 394 ods. 5 Tr. por./Zákon č. 301/2005 Z. z./ - podmienky   obnovy   konania),   popritom   zakryť   závažné   procesné   pochybenia   dozorovej a intervenujúcej prokurátorky, ktorá sama svojou procesnou nečinnosťou fakticky spôsobila právoplatný   výsledok   tohto   konania   pred   súdom,   čo   následne   rozvediem   a   umožniť   jej vyhnúť sa či už disciplinárnemu postihu, ktorý jej okrem iného hrozil či hrozí, napokon nevylučujúc ani jej trestnoprávny postih za trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Tr. zákona. Je zjavne evidentné, že takýmto škandalóznym spôsobom sa snaží   prokuratúra   „kriminalizovať"   postup   a   rozhodovanie   súdu   (tiež   mojej   osoby   ako sudcu, resp. samosudcu) v tejto veci. Podporuje to aj skutočnosť, o ktorej sa mala zmieniť svedkyňa prokurátorka JUDr. P., že kauza „rys“ je srdcovou záležitosťou JUDr. V...... obsah tejto žiadosti (generálneho prokurátora, pozn.) je tendenčný, rozporuplný a zámerne zavádzajúci, keď navyše v žiadosti nie je ani v náznakoch odôvodnené naplnenie znakov prečinu, ktorého som sa mal na citovanom skutkovom základe dopustiť tak, ako poukazuje generálny prokurátor SR.

Naopak skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie vo veci, nevykazuje relevantné formálne znaky tejto skutkovej podstaty trestného činu prečinu a dokonca ani materiálny znak,   ktorého   naplnenie   sa   rovnako   vyžaduje   aj   v   prípade,   že   by   boli   formálne   znaky naplnené (§ 10 ods. 2 Tr. zákona).

Podrobným preskúmaním obsahu skutku, ktorého som sa mal dopustiť so zreteľom na obsah trestného spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 114/2007 musím dôrazne poukázať na to, že sa tu nachádzajú jednoznačne preukázané lži, resp. nepravdy, a to: 1. Nie je pravdou, že by oslobodzujúci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť bez toho, že by o podanom odvolaní rozhodoval krajský súd. Z obsahu trestného spisu okresného súdu ako súdu I. stupňa sp. zn. 4 T 114/2007 jednoznačne a bezpochyby vyplýva, že rozsudok súdu I. stupňa nadobudol právoplatnosť v zmysle Trestného por. dňom, kedy bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu ako   odvolacím   súdom,   na   podklade podaného   písomného   odvolania   dozorovej a intervenujúcej prokurátorky JUDr. V. Je pritom irelevantné, akým spôsobom rozhodol krajský súd. Teda že toto odvolanie zamietol v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako odvolanie podané oneskorene. Krajský súd navyše pred svojim rozhodnutím vykonal sám šetrenie, zrejme s ohľadom na skutočnosť, že prokurátorka   sa   vo   svojom   písomnom   podaní   odvolania   odvolávala   na   svoje   „údajne" podané   odvolanie,   ktoré   podala   ihneď   po   vyhlásení   rozsudku   I.   stupňa   na   hlavnom pojednávaní,   či   je   pravdou   protokolácia   v   zápisnici   o   hlavnom   pojednávaní   zo   dňa 30.10.2008 o tom, že sa prokurátorka k opravnému prostriedku nevyjadrila. Skutočnosť, že tomu tak bolo opätovne som ja ako sudca potvrdil, rovnako bez akýchkoľvek pochybností asistentka senátu -zapisovateľka pani P. a technický asistent pán M. ktorý bol prítomný až do   ukončenia   hlavného pojednávania.   Teda krajský   súd fakticky a bezpochyby potvrdil pravdivosť toho, čo som ja a ostatní dvaja pracovníci súdu vnímali ohľadne tejto časti hlavného pojednávania. Teda, že prokurátorka po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku nezahlásila ihneď odvolanie. 2. Ak má byť pravdou to, čo sa tvrdí v stíhanom skutku, že som mal nadiktovať do zápisnice z hlavného pojednávania niečo iné ohľadne jej vyjadrenia o odvolaní, mala prokurátorka okamžite reagovať a namietať protokoláciu zákonným spôsobom v zmysle ustanovenia § 60 ods. 1 Trestného por., o čom by následne súd I. stupňa rozhodol, voči ktorému rozhodnutiu je navyše prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje ďalej súd II. stupňa, čo však mne   z   neznámych   dôvodov   neurobila.   A   neurobila   tak,   hoci   mohla,   ani   po   ukončení hlavného   pojednávania   a fakticky   ani   do   času,   dokedy   rozhodol   krajský   súd v odvolacom konaní. 3.   Nie   je   pravdou,   že   by   som   takto   mal   konať   v   úmysle   zadovážiť   sebe   alebo   inému neoprávnený prospech. Neviem si predstaviť z akého dôvodu by som mal takto konať, o čom sa už podrobne vyjadril vo svojej výpovedi svedka.

Generálny prokurátor SR síce vymenoval dôkazy, ktoré boli zaobstarané a vykonané v trestnej veci po začatí trestného stíhania vo veci, ale tendenčné rozviedol len tie, ktoré majú „údajne“ potvrdzovať pravdivosť toho čo tvrdí vo veci jeho podriadená prokurátorka JUDr. V...

Generálny prokurátor SR pritom ďalej, zrejme účelovo, nerozviedol, resp. zamlčal, čo uviedol k veci svedok M.,   ktorý pôvodne ako som už vyššie spomenul,   jednoznačne potvrdil pre krajský súd, že prokurátorka sa k opravnému prostriedku nevyjadrila. Rovnako tak neuviedol čo vypovedal svedok JUDr. M., ktorého podľa mojich vedomostí pri mojej konfrontácii s JUDr. V. mal vyšetrovateľ PZ vypočuť na okolnosti, ktoré tvrdila JUDr. V., že mu mala hovoriť ešte toho istého dňa ako bol vyhlásený rozsudok,   že hneď podala odvolanie. Na tohto svedka pritom upozornila sama táto prokurátorka.

Naopak, u prokurátorky JUDr. V. sú viaceré a vážne rozpory, ktoré ani po mnou položených   otázkach   pri   konfrontácii   neodstránila   obsahom   svojich   odpovedí.   Ten podstatný je, že pri prvej svojej výpovedi svedka doslovne uviedla: „Priamo na hlavnom pojednávaní som verejne pred všetkými prítomnými aj procesnými stranami vyhlásila, že podávam opravný prostriedok." „Samosudca sa potom obrátil tvárou ku mne a opýtal sa ma,   či   podávam   opravný   prostriedok   čo   do   výroku   o   vine   alebo   aj   treste.   Na   to   som odpovedala, že podávam odvolanie čo do viny a teda aj neuloženia trestu“. Pri konfrontácii ako   svedok   však   tvrdila   už   niečo   iné,   že   najskôr   zahlásila   „odvolanie   čo   do   viny“   a následne som sa jej mal pýtať, či aj do „trestu“, na čo reagovala, že áno, čo som mal dať zaprotokolovať.   Uvedený   závažný   rozpor   mal   zaregistrovať   práve   vyšetrovateľ   PZ   pri konfrontácii a naň aj poukázať, pretože ja som osobne tento v postavení svedka registrovať v tom čase nemohol. Zaujímavé je však to, že tento videl rozpor iba u mňa, hoci žiaden neexistoval   a   neexistuje.   Musím   zdôrazniť,   a   je   to   uvedené   v   zápisnici   o   vykonanej konfrontácii, že by bolo v rozpore s mojim právnym vedomím a pritom logickým nezmyslom, keby som sa jej mal pýtať, či aj odvolanie do „trestu“, keď bol vyhlásený oslobodzujúci rozsudok(!)...

Pre naplnenie skutkovej podstaty stíhaného trestného činu prečinu v danom prípade sa vyžaduje naplnenie subjektívnej stránky - úmysel, či už v priamej forme či nepriamej forme. V danom prípade, neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali naplnenie akejkoľvek formy. V tomto kontexte musím opätovne zdôrazniť, že som vec prejednával a   rozhodoval   ako   zákonný   sudca,   ktorému   bola   vec   zákonným   spôsobom   pridelená nestranne   a   spravodlivo,   podľa   môjho   najlepšieho   vedomia   a   svedomia,   na   základe zistených skutočností v súlade so zákonom. Ak by som vo veci zistil akúkoľvek skutočnosť, zakladajúcu   dôvod,   pre   ktorý   by   som   bol   ako   sudca   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania tejto veci, sám by som v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Trestného por. oznámil svoju zaujatosť. Pritom ani jedna z procesných strán, či už prokurátor, obžalovaní, ich obhajcovia či poškodená osoba v tomto konaní moju zaujatosť zo zákonných dôvodov nikdy nenamietala. Sama prokurátorka pri konfrontácii uviedla, že nemala v tomto smere žiadne námietky ani námietky vo vzťahu k vedeniu celého konania v konaní pred súdom. Uvedené nepochybne preukazuje, že ja som nemal žiaden osobný záujem konať v prospech ktorejkoľvek   procesnej   strany   a   výsledok   celého   konania   bol   pre   mňa   ako   osobu ľahostajný... Preto konštatovanie o tom, že som konal v úmysle v zmysle ustanovenia § 15 Tr.   zákona,   a   to   aj   po   doterajšom   dôkladnom   šetrení   trvajúcom   dlhší   čas   orgánmi prípravného   konania,   je   len   nanajvýš   fikciou,   nepodloženou   žiadnou   preukázanou relevantnou   skutočnosťou,   zakladajúcou   čo   i   len   minimálne   podozrenie   že   som   konal úmyselne so zámerom či vedome obžalovaným privodiť akýkoľvek neoprávnený prospech. Dovoľujem si upozorniť na to, že navyše na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)   Tr.   zákona   nestačí   zistenie,   že   špeciálny   subjekt   -   verejný   činiteľ   vykonával   svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ konal   v   úmysle   spôsobiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený   prospech.   Uvedený   motív (pohnútka), ako ďalšia zložka subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho konanie   musí   byť   preukázaný.   Preto   už   len   samotné   nenaplnenie   tohto   znaku   bráni akýmkoľvek podozreniam z toho, že by som sa mal dopustiť trestnej činnosti (!)...

V   danom   prípade   nie   je   súčasne   už   od   samotného   počiatku   a   ani   doposiaľ preukázané   a   toto   by   sa   ani   v   ďalšom   konaní   nepreukázalo,   a   to   naplnenie   ďalšieho podstatného znaku - objektívna stránka (konanie). Som toho názoru, že vzniknutá procesná situácia, ktorá v danom prípade, nie však v dôsledku rozhodovania súdu, naopak v dôsledku opomenutia   splnenia   elementárnych   procesných   povinností   prokurátorky   JUDr.   V.   ako procesnej strany nastala, nemôže byť považovaná za akýkoľvek neoprávnený prospech pre obžalovaných.   Prokurátorka   JUDr.   V.   mohla   už   na   hlavnom   pojednávaní   a   aj   neskôr namietať protokoláciu jej vyjadrenia k opravnému prostriedku a to v súlade so zákonom v zmysle ustanovenia § 60 ods. 1 Trestného por., o čom by následne musel súd I. stupňa rozhodnúť a v prípade sťažnosti aj súd II. stupňa... Prokurátorka JUDr. V., či prokuratúra, ak tvrdia, že majú pravdu, však ani po právoplatnom skončení celej veci navyše nevyužili zákonnú možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie v zákonnej lehote 3 mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   z   dôvodu   uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. j) Trestného por.

Na objasnenie celej veci považujem za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že súd   I.   stupňa   rozhodol   výrokom   o   oslobodení   obžalovaných   spod   obžaloby   pre   skutok právne kvalifikovaný ako žalované trestné činy, pretože tento nie je žiadnym trestným činom s   poukazom   na   „krajnú   núdzu“   (ustanovenie   §   24   ods.   1   Tr.   zákona),   ktorá   vylučuje trestnosť činu, keď pritom nebola spochybnená vina obžalovaných zo spáchania žalovaného skutku. Teda prokurátorka tak, ako tvrdí, že zahlásila odvolanie výrokmi „čo do viny“ a „trestu“ voči predmetnému rozsudku, z takto zahláseného odvolania nie je celkom zrejmé, či odvolanie smeruje v prospech alebo neprospech toho ktorého obžalovaného či oboch obžalovaných, čo ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného por. vyžaduje...

Ďalej,   ani   sám   generálny   prokurátor   SR   neuviedol   vo   svojej   žiadosti,   ako   som vykonával   svoju   právomoc   ako   verejný   činiteľ   -   sudca   odporujúcu   zákonu.   V   rozpore s akými právnymi predpismi som mal konať ?(!). Opätovne zdôrazňujem, že v zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 30.10.2008 je protokolovaný skutočne len pravdivý priebeh celého hlavného pojednávania. Teda to, čo som registroval ja ako sudca, vrátane toho, že sa prokurátorka jednoznačne verbálne nevyjadrila a odvolanie voči vyhlásenému rozsudku jasne a zreteľne nezahlásila, čo potvrdzuje bez rozporov okrem mňa aj prítomná asistentka senátu a zapisovateľka P. ako aj technický asistent M..»

Ďalej   sudca   vo   svojom   vyjadrení   namietol   porušenie   svojho   práva   na   obhajobu v prípravnom konaní, poukázal na nezákonnosť niektorých vykonaných dôkazov a v závere uviedol, že «… z charakteru, resp. povahy veci vyplýva, že Generálna prokuratúra SR sa domáha   trestného   stíhania   mojej   osoby   ako   sudcu   v   súvislosti   s   mojou   rozhodovacou činnosťou   bez   toho,   že   by   doterajším   šetrením   v   trestnom   konaní   po   začatí   trestného stíhania vo veci bolo preukázané, a to ani v nevyhnutnej miere podozrenie, že som konal v rozpore so zákonmi a s akýmkoľvek úmyslom konať v prospech procesnej protistrany - obžalovaných. Naopak, som presvedčený, že sú tu dané také závažné skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z obsahu tohto môjho písomného vyjadrenia, ktoré náležité preukazujú opak. Od   samého   počiatku   považujem   aktivitu   tej   osoby   či   tých   osôb,   ktoré   iniciovali   takéto trestné   konanie,   ako   aj   postup   orgánov   prípravného   konania   za   škandalózny s jednoznačným   úmyslom   preniesť   zodpovednosť   za   výsledok   konania   z   pohľadu prokuratúry ako procesnej strany z prokurátora na sudcu, čo je nemysliteľné, vzhľadom na postavenie sudcu a za každú cenu, „kriminalizovať“ jeho zákonný postup a týmto ho aj morálne poškodiť a spôsobiť mu vážnu ujmu, keď pritom k tejto došlo už v doterajšom štádiu trestného konania a faktickým vznesením obvinenia by sa táto ujma len naďalej prehlbovala.

Preto som toho názoru, že v súlade s ustanovením § 29a ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z. z. v platnom znení v tomto mojom prípade nie je možné ma trestne stíhať, a to ani po zániku funkcie sudcu.

Navrhujem   preto,   aby   s   prihliadnutím   aj   na   mnou   uvádzané   viaceré   argumenty, vyvracajúce akékoľvek podozrenia, že som sa mal dopustiť ako sudca trestnej činnosti v   súvislosti   s   mojou   rozhodovacou   činnosťou   v   trestnej   veci   okresného   súdu   sp.   zn. 4 T 114/2007, plénum Ústavného súdu SR žiadosť generálneho prokurátora SR na udelenie súhlasu s trestným stíhaním mojej osoby - sudcu, ako plne nedôvodnú zamietol».

4. Zástupca generálneho prokurátora na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu trval na podanom návrhu a žiadal mu ako dôvodnému vyhovieť.

5. Sudca na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu žiadal nedať súhlas na jeho trestné stíhanie.

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.

Podľa čl. 136 ods. 4 ústavy ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu, funkcie sudcu alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon. Podľa   ustanovenia   §   29a   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v   trestnom   konaní   a   súdu   nepodliehajú   osoby,   ktoré   požívajú   imunity   a   výsady   podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa ustanovenia § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený vyžiadať súhlas na trestné stíhanie.

Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného   súdu,   že   žiada   ústavný   súd   o   vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu..., predseda ústavného súdu zvolá bez zbytočného odkladu plénum ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prerokuje a rozhodne o žiadosti príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.

7. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. PL. ÚS 12/06, PL. ÚS 66/07) vychádzal z úvah, že ústava zaraďuje sudcov do skupiny osôb, kde upúšťa od zásady rovnosti práva a pripúšťa výnimku pre túto skupinu z pôsobnosti pre oblasť trestného a správneho práva v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Takto ponímaná   imunita   sudcu   smeruje   predovšetkým   k   zaisteniu   jeho   nezávislosti   pri rozhodovaní   v   jemu   zverených   veciach   občianskoprávnych, obchodných, trestných a správnych. Ústava tým zároveň posilňuje občiansku odvahu sudcu rozhodovať v súdnych sporoch jemu zverených len na základe ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonov. Ústava zároveň ústavnému súdu zveruje právomoc túto imunitu v konkrétnom prípade na návrh generálneho prokurátora preskúmať. Takýto postup je v súlade s deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Imunitu sudcu je potrebné   ponímať   ako   zvláštne   oprávnenie   považované   za   jednu   zo   základných   záruk sudcovskej   nezávislosti.   Účelom   imunity   sudcu   je   ochrana   výkonu   jeho   funkcie   pred zneužitím práva stíhať trestné činy a priestupky používaním nátlaku prostriedkami trestného konania a používaním donucovacích prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci. Imunita sudcu nie je absolútna, trvá len do rozhodnutia pléna ústavného súdu, ktoré rozhoduje o upustení od imunity a dá súhlas na trestné stíhanie, a tým odstráni ústavnú   prekážku   v   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Od   nadobudnutia právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   sa   stáva   trestné   stíhanie   sudcu   prípustným. V   prípade,   ak plénum ústavného   súdu   súhlas odoprie,   trestné   stíhanie je počas trvania funkcie sudcu vylúčené.

8. Nevyhnutnou podmienkou udelenia súhlasu na trestné stíhanie je skutočnosť, že na trestné stíhanie pre skutok, ktorý má byť jeho predmetom, sa nevzťahuje imunita sudcu, ktorá   by   znamenala   jeho   vyňatie z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a neprípustnosť trestného stíhania (PL. ÚS 3/06, PL. ÚS 66/07).

9. Ústavný súd preskúmal žiadosť generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné   stíhanie   sudcu   okresného   súdu   a   oboznámil   sa   s vyšetrovacím   spisom   ním predloženým, ako aj spisom okresného súdu v trestnej veci, pri rozhodovaní ktorej malo dôjsť   k spáchaniu   skutku   uvedeného   v žiadosti   generálneho   prokurátora   právne kvalifikovaného ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Taktiež umožnil sudcovi vyjadriť sa k veci písomne aj ústne na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu za účasti zástupcu generálneho prokurátora.

10. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť konanie uvedené v žiadosti generálneho prokurátora, a to z hľadiska rozsahu imunity sudcu v zmysle čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy   a   ustanovenia   §   29a   ods.   1   zákona   o   sudcoch,   podľa   ktorých   za   rozhodovanie nemožno   sudcu   ani   prísediaceho   stíhať,   a   to   ani   po   zániku   ich   funkcií. Z citovaného ustanovenia zákona o sudcoch vyplýva, že dôvodom na odopretie súhlasu na trestné stíhanie sudcu je zistenie ústavného súdu, že súhlas na trestné stíhanie sa žiada pre skutok, ktorého podstata spočíva v rozhodovacej právomoci sudcu všeobecného súdu. Po posúdení všetkých relevantných okolností prípadu dospel ústavný súd k záveru, že skutok, pre   ktorý   žiada   generálny   prokurátor   vydať   sudcu   na   trestné   stíhanie,   spadá   do   rámca rozhodovacej činnosti sudcu v trestnom konaní súdnom. Súčasťou rozhodovacej činnosti sudcu   je   totiž   aj   ústne   vyhlasovanie   rozsudku   na   hlavnom   pojednávaní   a následná protokolácia vyjadrení procesných strán o opravnom prostriedku do zápisnice. Pre úplnosť ústavný   dodáva,   že   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   odoprel   súhlas   s trestným stíhaním sudcu pre skutky, ktorých podstata spočívala v tvrdených zásahoch sudcu (v tomto prípade v dedičskom konaní) do zápisnice o rôznych úkonoch súdu (PL. ÚS 66/07).  

11. Z citovanej právnej úpravy imunity sudcu vyplýva, že ústavný súd pri zistení, že skutok, za ktorý je žiadané vydanie súhlasu, spadá do rozhodovacej činnosti sudcu, takéto vydanie odoprie. Z uvedených dôvodov ústavný súd súhlas na trestné stíhanie pre skutok uvedený v žiadosti generálneho prokurátora odoprel.

12. Bez toho, aby to malo vplyv na právne závery, ktoré viedli k odopretiu súhlasu na trestné stíhanie sudcu, ústavný súd ako obiter dictum dodáva:

Súdom, ktorý rozhoduje o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy) je len všeobecný   súd.   Ústavný   súd   nemá   (okrem   rámca   konania   o obžalobe   na   prezidenta republiky podľa čl. 129 ods. 5 v spojení s čl. 107 ústavy) ústavnú právomoc na takéto rozhodovanie, a to ani v tomto a ani v iných typoch konania pred ním. Napriek tomu však konštatuje, že rozhodovanie o žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vyžaduje, aby zo žiadosti bolo zrejmé, že je dostatočne odôvodnený záver o tom,   že   sudca   spáchal   konkrétny   trestný   čin   (per   analogiam   §   206   ods.   1   Trestného poriadku). Generálneho prokurátora žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia,   že   sudca   svojím   konaním   mohol   naplniť   všetky   znaky   skutkovej   podstaty trestného činu. Zo žiadosti generálneho prokurátora, ako aj jej príloh vyplývajú v tomto smere zásadné otázniky, a to najmä vo vzťahu k objektívnej stránke a subjektívnej stránke prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Žiadosť v spojení s prílohami totiž podľa ústavného súdu nesignalizuje dostatočne odôvodnený záver (dôvodné podozrenie), že sudca mohol na tam uvedenom skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.  

13. Prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa je totiž úmyselným trestným činom. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať na všetky znaky objektívnej stránky prečinu, t. j. ako na konanie páchateľa, tak na jeho následok a príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom.   V skutkovej   podstate   prečinu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa   je úmyselná forma zavinenia vyjadrená navyše ešte v kvalifikovanej pohnútke páchateľa, keď zákonnou požiadavkou je, aby konanie páchateľa bolo vedené „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť pre seba alebo iného neoprávnený prospech“. Z toho je zrejmé, že úmyselná forma zavinenia musí byť obsiahnutá ako v konaní (v danom prípade úmyselne nesplniť povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci), tak musí byť kumulatívne vztiahnutá tiež   k pohnútke   (v   danom   prípade   úmyselne   zadovážiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený prospech alebo spôsobiť inému škodu).

V žiadosti   sa   však   generálny   prokurátor   otázkou   úmyselného   zavinenia   nielenže vôbec nezaoberal, ale táto ani nevyplýva zo žiadneho z doteraz vykonaného dôkazu.  

14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2010