znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/08-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   pléna 9.   apríla 2008 predbežne   prerokoval   návrh   Krajského   súdu   v   Bratislave,   zastúpeného   sudkyňou JUDr. M. V., na začatie konania o súlade § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 12 ods.   2,   čl.   13   ods.   3 a čl.   36   písm.   b) Ústavy   Slovenskej   republiky   a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu Krajského súdu v Bratislave z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. januára 2008 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného sudkyňou JUDr. M. V. (ďalej len „navrhovateľ“   alebo „krajský   súd“),   označený ako návrh „na   začatie   konania o súlade ustanovenia podľa Článku 125 písm. a) Ústavy SR v súlade s ust. § 10 ods. 11 písm. d) zákona č.   312/2001 Z.   z.   o štátnej   službe v znení neskorších predpisov   (zákon   o štátnej službe) s Čl. 12 ods. 2, Čl. 13 ods. 3, Čl. 36 písm. b) Ústavy SR, Čl. 14 Dohovoru“.

Navrhovateľ v odôvodnení návrhu uvádza:«Žalobca Ing. Bc. V. Š., zast. advokátom JUDr. M. Š. podal žalobu proti Úradu pre štátnu službu, ktorý bol právny predchodca Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu č. UŠS - 12419/2005 zo dňa   29.   6.   2005   a   jemu   predchádzajúceho   rozhodnutia   Úradu   pre   štátnu   službu č. 11368/2005 zo dňa 1. 6. 2005 vydaného podľa § 10 ods. 4 a ods. 11 písm. d) a § 27 písm. e) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. Žalobca namietal absenciu dôvodov jeho odvolania z funkcie vedúceho služobného úradu. Poukazuje na ust. § 153a) ods. 1 vo vzťahu k   §   153   ods.   1   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   s tým,   že   bol   odvolaný   len na základe písomného návrhu ministra vnútra a bez odôvodnenia. Ďalej poukazuje na ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku a náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj na náležitosti odôvodnenia.   Uvádza,   že rozhodnutím o jeho odvolaní na návrh ministra došlo k jeho diskriminácii, a to z dôvodu, že zákon č. 312/2001 Z. z. v ustanovení § 10 ods. 11 písm. d) zakladá dvojakú diskrimináciu. Na jednej strane je to diskriminácia 13 vedúcich služobných úradov,   ktorých   služobný   úrad   je   ministerstvo,   proti   ostatným   40 000   štátnym zamestnancom, na strane druhej ide o diskrimináciu predsedu vlády a predsedov ostatných ústredných   orgánov   štátnej   správy,   ktorým   zákon   právo   navrhnúť   odvolanie   „svojho“ vedúceho úradu nepriznáva.

Žaloba je vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 S 369/2005. Dôkaz: Spis Krajského súdu v Bratislave Po   predbežnom   prejednaní   veci   senát   1 S   Krajského   súdu   v   Bratislave,   dospel k záveru, že ust. § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. je v rozpore s Ústavou SR, s týchto dôvodov:

Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR „základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   13 ods.   3 Ústavy SR   „zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

S   princípom   nediskriminácie   je   úzko   spätá   rovnosť   ľudí   vo   všetkých,   nielen základných právach. Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné. Ustanovenie čl. 12 ods. 4 Ústavy SR presahuje svojou ochranou rámec základných práv a slobôd zakotvených v Ústave SR, ba čo viac, rozširuje ochranu na celý právny poriadok, vrátane všetkých práv v ňom zaručených. „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“.

Okrem Ústavy je právna úprava zákazu diskriminácie obsiahnutá aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovanom ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (ďalej len Dohovor). Uvedený Dohovor je teda súčasťou slovenského právneho poriadku, ba čo viac, so zreteľom na ust. čl. 7 ods. 5 Ústavy   má   prednosť   pred   ustanoveniami   iných   právnych   úprav   v danej   oblasti,   pokiaľ všeobecná právna úprava priznáva menej práv. (Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,   ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonom).

Podľa   čl.   14   Ústavy   SR   „užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   týmto   Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenom na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Podľa   medzinárodného   práva,   základom   princípu   nediskriminácie   je   požiadavka rovnosti všetkých bytostí. Uvedenú tézu vyjadruje Všeobecná deklarácia (čl. 1), Charta OSN (čl. 1, § 3), Pakt o občianskych apolitických prácach (čl. 1, § 2), a ďalšie. Spoločným menovateľom uvedených dokumentov je, že predpokladajú, že s rovnakým jedincom bude zabezpečené rovnaké zaobchádzanie, ako aj existencia vnútroštátnych právnych noriem, ktoré zabezpečujú uvedenú rovnosť pred zákonom. Podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR, zásadu   zákazu   diskriminácie   a   rovnosti   nie   je   možné   v   slovenskom   právnom   prostredí chrániť samu o sebe, ale v súvislosti s porušením iného práva alebo slobody, ktoré zaručuje platný   právny   poriadok   (napr.   iný   všeobecne   záväzný   právny   predpis   napr.   rovnosť postavenia v pracovnoprávnych vzťahoch upravená v Zákonníku práce, rovnosť ochrany vlastníctva   v Ústave SR   a   Občianskom zákonníku).   V   tomto   zmysle   napr.   I.   ÚS 34/96, I. ÚS 8/97, PL. ÚS 14/98). Zásada rovnosti pre oblasť pracovného práva našla svoj odraz vo viacerých Smerniciach Rady napr. č. 76/207/EEC zo dňa 9. 2. 1976, č. 75/117/EEC zo dňa 9. 2. 1976, č. 92/85/EEC zo dňa 19. 10. 1992, č. 96/34/EC zo dňa 30. 6. 1996, č. 97/80/EC zo dňa 15. 12. 1997, č. 2000/78/ES zo dňa 27. 11. 2000. Z ustanovenia § 13 ods.   1   Zákonníka   práce   vyplýva,   že   okrem   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   rovného zaobchádzania, ktorá je predmetom úpravy v Zákonníku práce, zamestnávateľ je povinný uvedenú zásadu aplikovať aj na základe právnej úpravy vyjadrenej v Antidiskriminačnom zákone (zákon č. 365/2004 Z. z.), ktorý novelizoval ustanovenie § 13 Zákonníka práce. Podľa § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, predseda odvolá   vedúceho   úradu,   ktorý   nemá   nadriadený   služobný   úrad,   ak   minister   predloží predsedovi písomný návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo.

Ustanovenie zákona taxatívne vymenúva dôvody, pri danosti ktorých je vedúci Úradu pre štátnu službu povinný odvolať vedúceho úradu. Podľa § 10 ods. 11 písm. d) vyplýva, že dôvodom   na   odvolanie   je   jediná   skutočnosť,   a   to   písomný   návrh   ministra,   bez   danosti ďalšieho vecného dôvodu. Z existencie dôvodu na odvolanie vedúceho úradu ministerstva, vo väzbe iba na písomný návrh ministra (bez uvedenia dôvodu), je zrejmá v zákone založená nerovnosť   vedúcich   služobných   úradov   ministerstiev   vo   vzťahu   k   vedúcim   služobných úradov vymenovaných v ustanoveniach § 10 zákona o štátnej službe, ktorých odvolanie je viazané na vecné dôvody uvedené v ustanoveniach § 10 ods. 11 písm. a), b), c), e). Existencia   uvedenej   nerovnosti   znamená   neprípustnú,   zákonom   založenú diskrimináciu skupiny zamestnancov - vedúcich služobných úradov ministerstiev vo vzťahu k ostatným vedúcim služobných úradov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   zdôraznil,   že   aj „zákonodarca je viazaný kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike. Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí“ Ústavou daný rámec (PL. ÚS 19/98).

Do   ústavného   rámca   patria   tiež   všeobecne   princípy,   ktoré   vyjadrujú   podstatu (charakter)   Slovenskej   republiky   vyjadrenú   v   základných   ustanoveniach   Ústavy   SR. Je to najmä čl.   1   (pre účely návrhu čl.   1   ods.   1),   podľa   ktorého   „Slovenská   republika je zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát“.   Z   hľadiska   postavenia   štátnych   orgánov je pre ich   činnosť   a   konanie   rozhodujúci   čl.   2   ods.   2   „štátne   orgány   môžu   konať   iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Z hľadiska základných práv a slobôd je kľúčovým (interpretačným pravidlom) čl. 12 ods.   2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   „základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti, alebo etnickej skupine,   majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.

Podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   SR,   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä   b)   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Keďže   prijatím   zákona   č.   628/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám konkrétne ustanovenie § 9 ods. 3 došlo k porušeniu Ústavy SR navrhovateľ na základe vyššie uvedeného argumentov žiada Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   nálezom rozhodol, že ustanovenie § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.»

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z povahy   veci   vyplýva,   že   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   ústavný   súd povinný skúmať nielen dôvody na odmietnutie návrhu, resp. jeho prijatie na ďalšie konanie, ale aj to, či sú splnené ďalšie zákonné podmienky konania o návrhu.

Z návrhu a predloženej prílohy (spis krajského súdu sp. zn. 1 S 369/2005) vyplýva, že navrhovateľ podáva svoj návrh v súvislosti s konaním o žalobe Ing. Bc. V. Š. (ďalej len „žalobca“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., proti Úradu pre štátnu službu, právnemu predchodcovi Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Žalobca sa touto   žalobou   domáha preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Úradu   pre   štátnu   službu č. UŠS - 12419/2005 z 29. júna 2005, ktorým Úrad pre štátnu službu zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu predsedu Úradu pre štátnu službu č. 11368/2005 z 1. júna 2005 o odvolaní žalobcu z funkcie vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky; išlo o rozhodnutie vydané podľa § 10 ods. 4 a ods. 11 písm. d) a § 27 písm. e) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 312/2001 Z. z.“).

Na tomto základe možno konštatovať, že ide o návrh na začatie konania o súlade § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   ktorý   navrhovateľ   predložil   ako   subjekt   oprávnený   iniciovať konanie   o súlade   právnych   predpisov   (čl.   125   ods.   1   ústavy)   v súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou [čl. 130 ods. 1 písm. d) v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde].

Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   uvádza,   že   § 10   ods. 11   písm. d)   zákona č. 312/2001 Z. z., ktorého nesúlad s ústavou namieta, znie „... predseda odvolá vedúceho úradu,   ktorý nemá nadriadený služobný úrad,   ak minister predloží predsedovi písomný návrh na odvolanie vedúceho úradu v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo“.

Ústavný   súd   zistil,   že   v čase   doručenia   návrhu   ústavnému   súdu   bolo   namietané ustanovenie § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. už zrušené, t. j. stratilo platnosť a účinnosť. K jeho zrušeniu došlo bodom 8 článku I zákona č. 664/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č. 312/2001 Z. z.   o štátnej   službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch   štátnej   správy   v oblasti   sociálnych   vecí,   rodiny   a   služieb   zamestnanosti a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého „V § 10   sa   vypúšťajú   odseky   9   až   13...“.   Zároveň   ústavný   súd   považoval   za   potrebné pripomenúť, že pôvodný text namietaného § 10 ods. 11 písm. d) zákona č. 312/2001 Z. z. bol ešte predtým prostredníctvom bodu 25 článku I zákona č. 231/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov („v § 10 sa vypúšťajú odseky 3 a 4. Doterajšie odseky 5 až 13 sa označujú ako odseky 3 až 11“), legislatívno-technickou úpravou označený ako § 10 ods. 9 zákona č. 312/2001 Z. z.

V súvislosti   s uvedeným   zistením   ústavný   súd   zdôraznil,   že   v konaní   o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v zásade oprávnený posudzovať len súlad platných   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Na tomto základe po zistení, že napadnuté ustanovenie zákona č. 312/2001 Z. z. stratilo platnosť ešte pred doručením návrhu navrhovateľa ústavnému súdu, ústavný súd uznesením konanie zastavil.

K tomuto   uzneseniu   sa   pripája   odlišné   stanovisko   sudcov   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2008