znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/05-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 12. mája 2005 o žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o vydanie   súhlasu   na   trestné stíhanie sudcu Okresného súdu Humenné Mgr. P. T. podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 175 písm. g) Trestného poriadku a § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov taktor o z h o d o l :

Žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu Humenné Mgr. P. T. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) ako príslušný   orgán   podal   2.   marca   2005   (doplnenú   6.   apríla   2005   a 25.   apríla   2005) žiadosť o vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu   Okresného   súdu   Humenné (ďalej len „okresný súd“) Mgr. P. T., bytom K., podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a § 175 písm. g) Trestného poriadku pre podozrenie z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, tak ako je uvedené v uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii – východ, Rastislavova 69, Košice, sp. zn. ČVS: PPZ-59/BPK-V-2004 z 23. júla 2004.

Tohto trestného činu sa mal sudca dopustiť tak, že „v dobe od 08. 10. 2003 do 04. 12.   2003   po   tom   ako   mu   boli   pridelené   elektronickou podateľňou   žiadosti   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. 9 Er 250/03 a 9Er 251/03, ktoré podala súdna exekútorka JUDr. L. Ž. z Exekútorského úradu, M., na Okresnom súde v Humennom a ktorá pod svojou sp. zn. Ex 1173/03, žiadala o udelenie poverenia na výkon exekúcie vo veci oprávnenej M. U., H., zast. komerčným právnikom JUDr. E. G., voči povinnému Allianz Slovenská   poisťovňa   a.   s.   odštepný   závod   K.,   o   istinu   147.900,-   Sk,   pričom   k   žiadosti nepredložila návrh oprávnenej, z čoho uvedená suma vychádza, len rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 9 C 1502/01 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 71/03 a plnomocenstvo, táto žiadosť bola prijatá dňa 08. 10. 2003 o 13.33 hod. bola jej pridelená spisová značka 6 Er 250/03. V ten istý deň pod sp. zn. Ex 1175/03, žiadala o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie   vo   veci   oprávnenej   M.   U.,   H.,   zast.   komerčným právnikom JUDr. E. G. voči povinnému Allianz – Slovenská poisťovňa a. s., odštepný závod K., o istinu 17.800,- Sk, pričom k žiadosti nepredložila návrh oprávnenej, z čoho uvedená suma vychádza, len rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 9 C 1502/01 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 71/03 a plnomocenstvo, táto žiadosť bola prijatá dňa 08. 10. 2003 o 13.39 hod., a bola jej pridelená spisová značka 6 Er 251/03. Menovaný   sudca   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6 Er 250/03   listom   zo   dňa   30.   10.   2003 požiadal   súdnu   exekútorku   o   doloženie   návrhu   oprávneného,   doloženie   rovnopisu exekučného titulu, ktorý bol prevzatý dňa 05. 11. 2003, dňa 07. 11. 2003 bol doručený Okresnému súdu Humenné návrh na vykonanie exekúcie, kde sa však už vymáhala suma 16.920.825,- Sk už pod sp. zn. Ex 1172/03, pričom vôbec nebol predložený pôvodný návrh na sumu 147.900,- Sk, zároveň bol zaslaný upresňujúci návrh na vykonanie exekúcie kde JUDr. E. G. ako povinného označil Slovenskú kanceláriu poisťovateľov a. s., B., nakoľko podľa neho toto označenie vyplynulo z § 28 ods. 3 Zák. č. 381/2001. Na základe tohto doplnenia sudca Mgr. P. T. vydal poverenie č. 5702 024166, zo dňa 11. 11. 2003, ktorým poveril súdnu exekútorku JUDr. L. Ž. na vymoženie pohľadávky 16.920.825,- Sk a trov exekúcie   v   prospech   oprávnenej   M.   U.,   H.,   voči   povinnému   Slovenskej   kancelárii poisťovateľov, B.. Na základe uvedeného poverenia súdna exekútorka zaslala dňa 12. 11. 2003 povinnému upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal dňa 18. 11. 2003, zároveň súdna exekútorka zaslala do VUB a. s. B. príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky   z   účtu   banke.   Voči   tomuto   povinný   podal   námietky,   ktoré   okrem   iného odôvodňoval, tým že exekučným titulom mu nebola uložená žiadna povinnosť a teda nie je povinným v zmysle uvedeného exekučného titulu, týmto námietkam sudca svojím uznesením zo dňa 04. 12. 2003 nevyhovel, aj keď bolo zrejmé, že v predmetnom exekučnom titule, ktoré vydal on sám, je označený ako povinný Ľ. K., Ľ., pritom v pôvodnej žiadosti na vykonanie exekúcie   podanej   bez   návrhu   oprávnenej   je   povinným   uvedená   Allianz   –   Slovenská poisťovňa a.   s.   a v upresňujúcom návrhu je ako povinný uvedená   Slovenská kancelária poisťovateľov a. s. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí   uvedený   ako   povinný,   alebo   v   prospech   iného   než   toho,   kto je označený   v rozhodnutí ako oprávnený, možno vykonať exekúciu len ak sa preukázalo, že na neho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41), prechod povinnosti alebo práva možno preukázať len listinou vydanou, alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva priamo z právneho predpisu. Menovaný sudca vzhľadom na rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, mal zamietnuť predmetnú žiadosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku,   pretože   nebol   preukázaný   prechod   povinnosti   zo   žalovaného   v exekučnom konaní na povinného označeného v žiadosti na vykonanie exekúcie tak, ako to vyžaduje   ustanovenie   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku,   pričom   sa   vôbec   nezaoberal pôvodným návrhom na sumu 163.400,- Sk, a taktiež nerozhodol a nevykonal žiadne úkony vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Er 251/03 a v uvedenej veci dňa 14. 11. 2003 bol doručený na Okresný súd v Humennom v tejto veci upresňujúci návrh oprávnenej M. U., zastúpenej JUDr. E. G., kde ako povinného už označil Ľ. K., Ľ.. Na základe zamietnutia námietok oprávneného súdna exekútorka odpísala z účtov Slovenskej kancelárie poisťovateľov, B., celkovú finančnú čiastku 18.200.563,- Sk.“

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) listom z 18. apríla 2005 vyzval   generálneho   prokurátora,   aby   na   základe   názoru   väčšiny   pléna   ústavného   súdu upravil žiadosť ohľadne skutku, pre ktorý žiadal o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Mgr. P. T., pretože tento v objektívnej stránke (sčasti aj v subjektívnej stránke) častí, ktoré sa   vzťahujú   na   rozhodovanie   sudcu   Mgr.   P.   T.,   predstavujú   jeho   právny   názor v posudzovanej   exekučnej   veci   a napokon   aj   jeho   rozhodnutie,   ktorým   vydal   poverenie na vykonanie exekúcie. Odstránenie týchto pochybností považuje plénum ústavného súdu za podstatnú náležitosť žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie. Zároveň ho upozornil na možnosť postupu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Generálny   prokurátor   v liste   z 25.   apríla   2005   uviedol,   že   vo   svojej   žiadosti z 15. februára 2005 doručenej ústavnému súdu 2. marca 2005 vypúšťa text: «„Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí uvedený ako povinný, alebo   v prospech   iného   než   toho,   kto   je   označený   v rozhodnutí   ako   oprávnený,   možno vykonať   exekúciu   len   ak   sa   preukázalo,   že   na   neho   prešla   povinnosť   alebo   právo z exekučného titulu (§ 41), prechod povinnosti alebo práva možno preukázať len listinou vydanou, alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva priamo z právneho predpisu. Menovaný sudca vzhľadom na rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, mal zamietnuť predmetnú žiadosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože   nebol   preukázaný   prechod   povinnosti   zo   žalovaného   v exekučnom   konaní na povinného označeného v žiadosti na vykonanie exekúcie tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 37   ods.   3   Exekučného   poriadku,   pričom   sa   vôbec.“   Skutok   pokračuje   vložením   slov: „Sudca sa ďalej...“»

II.

Podľa čl. 136 ods. 1 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.

Podľa ustanovenia § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu všeobecného   súdu,   predseda   ústavného   súdu   zvolá   bez   zbytočného   odkladu   plénum ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   prerokuje   a   rozhodne   o   žiadosti   príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa k veci.

Ústava vo vzťahu k niektorým skupinám, kategóriám osôb upúšťa od zásady rovnosti práva a pripúšťa výnimku pre tieto skupiny a kategórie osôb z pôsobnosti trestného práva alebo i správneho práva v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Do tejto kategórie osôb patria aj sudcovia.

Sudca teda požíva určitú imunitu, ktorá mu má   zaistiť nezávislosť predovšetkým na výkonnej moci, jeho sudcovskú právomoc slobodne zisťovať právo, ako aj posilniť jeho občiansku odvahu rozhodovať v súdnych sporoch v konkrétnych prípadoch o konkrétnych ľudských osudoch len na základe zákona. Táto imunita rovnako ako každá imunita súvisí so zodpovednosťou, ktorej posúdenie v prípade zneužitia patrí súdnym orgánom. Takýto postup je plne v súlade s deľbou štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Imunita sudcu je teda zvláštne oprávnenie považované za jednu zo základných záruk sudcovskej nezávislosti.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Účelom   imunity   sudcu   je   ochrana   funkcie   sudcu   pred   zneužitím   práva   stíhať pre trestné   činy   a priestupky,   používaním   nátlaku   prostriedkami   trestného   konania, používaním donucovaných prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci. Táto imunita sudcu prirodzene nemôže slúžiť na to, aby bola zaistená beztrestnosť páchateľov trestných činov. Preto táto imunita nie je absolútna, trvá len do rozhodnutia príslušného súdneho orgánu, ktorý rozhodne o upustení od imunity a dá súhlas na trestné stíhanie   a ďalšie   úkony   v   trestom   konaní   vrátane   vzatia   do   väzby.   Od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia sa stáva trestné stíhanie sudcu prípustným.

Sudca Mgr. P. T. využil možnosť vyjadriť sa k veci pred plénom ústavného súdu ústne 31. marca 2005 a k veci predložil aj písomné vyjadrenie z 21. marca 2005 a 11. mája 2005.V žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie vidí Mgr. P. T. zásah do nezávislosti súdov,   pretože   orgán   činný   v trestnom   konaní   by   v rozpore   s čl.   141   ústavy   v spojení s ustanoveniami § 13 a § 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov preskúmaval správnosť rozhodnutia súdu. Zároveň by podľa jeho názoru došlo v rozpore s ustanovením § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. k odňatiu ochrany funkcie sudcu, zaistiť sudcovskú právomoc, slobodne zisťovať právo, ako aj posilniť jeho občiansku odvahu rozhodovať v súdnych sporoch.

Plénum   ústavného   súdu   sa   oboznámilo   s návrhom   generálneho   prokurátora, s predloženým   vyšetrovacím   spisom   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-59/BPK-V-2004,   ako   aj vyjadreniami sudcu okresného súdu Mgr. P. T. (ústnym aj písomnými).

Plénum ústavného   súdu   podľa   ustanovenia § 25 ods.   1 zákona   o ústavnom   súde návrh prerokovalo na neverejnom zasadnutí. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Návrh   na   konanie   pred   ústavným   súdom   musí   obsahovať   všeobecné   náležitosti uvedené v ustanovení § 20 zákona o ústavnom súde.

Keďže   podľa   väčšinového   názoru   členov   pléna   ústavného   súdu   neboli   splnené náležitosti žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu, bol generálny prokurátor vyzvaný na jej doplnenie a zároveň upozornený na možný postup podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ani doplnenie žiadosti generálnym prokurátorom neodstránilo pochybnosti o tom, či v danom prípade žiadosť o súhlas na trestné stíhanie sudcu Mgr. P. T. neobsahuje   okrem   iných   popisovaných   skutočností   aj   skutočnosti,   ktoré   sú   obsahom nezávislého výkonu súdnej moci vykonávanej týmto sudcom a predstavujú zodpovednosť za   ním   prijatý   právny   názor,   plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   o odmietnutí   žiadosti generálneho prokurátora pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcov Jána Mazáka a Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2005  

PL. ÚS 13/05

Odlišné stanovisko sudcov Juraja Babjaka a Jána Mazáka

1. Väčšina pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „väčšina pléna“ a „ústavný súd“) uznesením odmietla podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vydanie súhlasu na   trestné   stíhanie   sudcu   Okresného   súdu   Humenné   Mgr. P.   T.   (ďalej   len   „žiadosť“, „generálny prokurátor“, „sudca“ a „okresný súd“) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,   lebo   doplnenie   žiadosti   generálnym   prokurátorom   neodstránilo   pochybnosti o tom,   či   v danom   prípade   žiadosť   neobsahuje   okrem   iných   popisovaných   skutočností aj skutočnosti,   ktoré   sú   obsahom   nezávislého   výkonu   súdnej   moci   vykonávanej   týmto sudcom a predstavujú zodpovednosť za ním prijatý právny názor.

Keďže   nesúhlasíme   s výrokom   a odôvodnením   uznesenia,   pripájame   k nemu   toto odlišné stanovisko z nasledovných dôvodov.

2. Generálny prokurátor v žiadosti vyjadril podozrenie, že konanie a rozhodovanie sudcu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Er 250/03 nebolo nezávislým a nestranným výkonom funkcie   sudcu,   ale zneužitím   tejto   funkcie   spôsobom   napĺňajúcim   znaky   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158   ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. c) Trestného zákona (ďalej len „trestný čin“).

Popisom konania sudcu (postup a rozhodovanie v označenej veci) a jeho následku (odpísanie   z účtu   Slovenskej   kancelárie   poisťovateľov   sumy   18   200   563   Sk   súdnou exekútorkou 15. decembra 2003) došlo v žiadosti generálneho prokurátora k vymedzeniu trestne stíhaného skutku z hľadiska jeho totožnosti (podozrivá osoba, miesto, čas, spôsob), ktoré   nevybočuje   z vymedzenia   skutku   v uznesení   o začatí   trestného   stíhania   z 23.   júla 2004.

Pre   zachovanie   totožnosti   skutku   vymedzeného   generálnym   prokurátorom by v priebehu   ďalšieho trestného   konania postačovalo,   pokiaľ by bola zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku.

3.   Hoci   je   možné   vzniesť   určité   výhrady   k technike   popisu   skutku,   prípadne k evidentným pisárskym chybám (niekde sa uvádza namiesto 9 Er nesprávne 6 Er), nejde o skutočnosti   podstatné.   Podstatným   je   to,   či   je   podozrenie   generálneho   prokurátora   – že sudca sa trestne stíhaným skutkom dopustil trestného činu – dôvodné.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, dôvodnosť podozrenia podporujú o. i. tieto skutočnosti:

a)   podanie   v tej   istej   veci   (exekučný   titul,   účastníci   konania)   trinástich   návrhov na vykonanie   exekúcie   právnym   zástupcom   oprávnenej   a trinástich   žiadostí   o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   okresnému   súdu   súdnou   exekútorkou,   hoci   začatie exekučného konania podaním návrhu na vykonanie exekúcie bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie [§ 36 ods.   1, 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov],

b) konanie a rozhodovanie sudcu o (v časovom poradí) siedmej žiadosti o udelenie poverenia   na vykonanie   exekúcie   (nápad veci   sp.   zn.   9   Er   250/03   na okresný   súd   bol 8. októbra   2003   o 13.33   h),   hoci   (s   poukazom   na   §   254   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku) podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie,

c) konanie a rozhodovanie sudcu vo veci sp. zn. 9 Er 250/03 aj v spojitosti s vecou sp. zn. 9 Er 251/03, ktorá mu napadla len o 6 minút neskôr (v oboch označených veciach išlo o ten istý exekučný titul a pôvodne aj o tých istých účastníkov konania, avšak o tri rôzne sumy a tiež aj tri rôzne spisové značky exekučných vecí súdnej exekútorky),

d) zistená manipulácia so žurnalizáciou v spise sp. zn. 9 Er 251/03, ktorej podstata a súvislosti neboli dosiaľ bližšie objasnené (neprávoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - disciplinárneho súdu sp. zn. 2 Ds 20/04 zo 17. decembra 2004, str. 13).

4.1. Z § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde o. i. vyplýva, že ústavný súd buď dá, alebo nedá súhlas na trestné stíhanie sudcu.

Nevydanie súhlasu prichádza do úvahy najmä vtedy, ak by:

a) išlo o zneužitie prostriedkov trestného stíhania voči sudcovi alebo

b) podozrenie zo spáchania trestného činu nebolo dôvodné, lebo - v stíhanom skutku ide o nezávislý a nestranný výkon funkcie sudcu, resp. -   generálny   prokurátor   neuniesol   vymedzené   dôkazné   bremeno,   ktoré   je   pre dôvodnosť podozrenia potrebné.

Ústavný súd dá súhlas na trestné stíhanie sudcu vtedy, keď podozrenie generálneho prokurátora považuje za dôvodné.

4.2.   Podľa   nášho   názoru   ústavný   súd   mal v tomto   prípade   dať   súhlas na   trestné stíhanie   sudcu,   a tak   otvoriť   cestu   výkonu   trestnej   spravodlivosti,   ktorá   by   ukázala, či podozrenie   generálneho   prokurátora,   ktoré   je   dôvodné   (a   teda   reálne   možné),   je   aj opodstatnené alebo nie.

Spôsob, ktorý zvolila väčšina pléna, problém nastolený generálnym prokurátorom nerieši.

V Košiciach 12. mája 2005