znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 127/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2008 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej   a   Ladislava   Orosza   o   návrhu   Krajského   súdu v Bratislave, zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., o súlade čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom   a o zmene   a doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach   na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu Krajského súdu v Bratislave na vyslovenie nesúladu čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom   a o zmene   a doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. marca 2007 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu JUDr. P. P., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   o súlade   čl.   I §   2   ods.   1   zákona č. 503/2003   Z.   z.   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom   a o zmene   a doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) s čl. 1 a čl. 12 ústavy.

Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Sp 48/2005 «Právny zástupca navrhovateliek Š. T., nar...., bytom B. a M. S., rod. T., nar...., bytom B. JUDr. I. S., advokát požiadal Krajský súd v Bratislave o preskúmanie rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v B. č. k. 225-4/2004/D zo dňa 9. 2. 2005 podľa hlavy tretej, piatej časti O. s. p. Predmetným rozhodnutím Obvodný pozemkový úrad v B. ako správny orgán príslušný na konanie podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb. (správne má byť všade aj ďalej Z z., pozn.) o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov po preskúmaní uplatneného reštitučného nároku Š. T. a M. S., rod. T. rozhodol, že vyššie uvedeným navrhovateľkám sa nepriznáva vlastnícke právo, ani nárok na náhradu za pozemok v katastrálnom území B., vedený na PK vl. č. 1313, par. č. 11809, záhrada   vo   výmere   569   m2,   nakoľko   nie   sú   splnené   podmienky   §   2   ods. 2   zákona   č. 503/2003 Zb. a žiadateľky nepreukázali, že sú občiankami Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb., ak pôvodný vlastník pozemku, ktorému sa nárok uplatňuje zomrel, sú oprávnenými osobami štátny (správne má byť štátni, pozn.) občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v poradí ďalej určenom. Na výzvu Obvodného pozemkového úradu aby obe navrhovateľky predložili doklad o štátnom občianstve, tak ako to vyžaduje § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Zb. JUDr. I. S. listom zo dňa 27. 1. 2005 oznámil, že obe žiadateľky sú Rakúske štátne občianky s trvalým pobytom na území Slovenska. Keďže zákon   č. 503/2003   Zb.   vo   svojom   ustanovení   §   2   ods.   2   citovaného   zákona   striktne vymedzuje, že oprávnenými osobami sú len občania Slovenskej republiky a splnenie tejto podmienky nebolo žiadateľkami ani ich právnym zástupcom preukázané, správny orgán skonštatoval nesplnenie tejto podmienky a preto nemohol žiadateľkám priznať vlastníctvo ani nárok na náhradu za pozemok, ku ktorému si nárok uplatnili.

Proti tomuto rozhodnutiu bol zo strany právneho zástupcu žiadateliek JUDr. I. S. podaný návrh na preskúmanie, v ktorom uviedol, že pri rozhodovaní o nároku žiadateliek nebolo prihliadané na tak závažnú okolnosť, že manželka nebohého F. T., Š. T. žije na Slovensku   bez   prerušenia   s trvalým   pobytom   od   roku   1928.   Na   Slovensku   celý   život pracovala,   tu   poberá   dôchodok   a tu   spolu   s manželom   nadobudli   celý   svoj   majetok. Podobná situácia je aj u dcéry nebohého M. S., ktorá na Slovensku žije s neprerušeným trvalým pobytom od svojho narodenia, tu celý život pracovala a tu aj poberá dôchodok. Právny zástupca žiadateliek je toho názoru, že žiadateľky by mali byť rovnako posudzované ako občianky Slovenskej republiky. Podľa názoru právneho zástupcu žiadateliek neuznanie vlastníckeho   práva   z dôvodu,   že   žiadateľky   nie   sú   občiankami   Slovenskej   republiky   je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky,   s článkom 1 a článkom 12 ktoré zaručujú,   že Slovenská   republika   je   demokratický   právny   štát,   v ktorom   sú   ľudia   slobodní   a rovní v dôstojnosti   i právach.   Podmienka   štátneho   občianstva   je   preto   v prípade   žiadateliek o priznanie   vlastníckeho   práva   diskriminujúca   a preto   aj   protiústavná,   podľa   názoru právneho zástupcu žiadateliek.

Vzhľadom   na   evidentný   rozpor   ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   č.   503/2003   Zb. s Ústavou Slovenskej republiky právny zástupca navrhol postupovať podľa § 109 ods. 1 písm. b O. s. p. konanie prerušiť a postúpiť vec na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu SR s návrhom na postup podľa čl. 125 ods. 1 písm. a Ústavy Slovenskej republiky. Uznesením Krajského   súdu   v Bratislave,   sp.   zn.   3 Sp/48/2005   zo   dňa   8. 6. 2006   bolo   konanie v predmetnej veci prerušené do rozhodnutia Ústavného súdu v predmetnej veci.

Krajský   súd   v Bratislave   navrhuje,   aby   námietku   nesúladu   §   2   ods.   1   zákona č. 503/2003 Zb. o navrátení vlastníctva k pozemku v znení neskorších predpisov s čl. 1 a 12 Ústavy Slovenskej republiky prijal ústavný súd na ďalšie konanie.“.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   uznesením   č. k. PL. ÚS 127/07-6   zo   14.   novembra   2007   a   prijal   ho   na   ďalšie konanie.

Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania oznámiť, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a Národnú radu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   a vládu   Slovenskej   republiky   ako   vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), aj na zaujatie stanoviska k návrhu krajského súdu.

Národná rada k návrhu krajského súdu vo svojom stanovisku uviedla: «Navrhovateľ   namieta   rozpor   §   2   ods.   1   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení vlastníctva k pozemkom s č1. 1 a 12 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ sa len veľmi stručne odvoláva na niektoré ustanovenia oboch článkov Ústavy Slovenskej republiky, ktoré podľa neho zaručujú, že „Slovenská republika je demokratický právny štát, v ktorom sú ľudia slobodní a rovni v dôstojnosti i právach“. Dovolávať sa rozporu s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   je   pritom   možné   vždy   len   v   spojitosti   s   iným   ustanovením   Ústavy Slovenskej republiky, čo vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) vo svojom náleze, podľa ktorého „ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave“   (I.   ÚS   17/1999).   Rovnako je možné dovolávať   sa   rozporu s čl.   1 Ústavy Slovenskej republiky len v spojitosti s iným článkom Ústavy Slovenskej republiky, ktorý by obsahoval konkrétne práva alebo slobody. V čl. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrený „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a   od   ktorého   sa   odvíjajú   jednotlivé   práva   a   slobody,   ktorých   porušením   automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu. V tomto zmysle sa vyjadril aj Ústavný súd, podľa ktorého „Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1.“ (PL. ÚS 15/98). Navrhovateľ len okrajovo namieta porušenie vlastníckych práv, ktoré upravuje čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ale porušenie tohto článku v návrhu nenamieta.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa k čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky vyjadril už viackrát,   pričom   v   jednom   zo   svojich   nálezov   uvádza,   že   „Tento   článok   Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo“ (PL. ÚS 38/95). Ochrana podľa tohto článku sa potom už priznáva len skutočnému vlastníkovi a nie tomu, kto chce nadobudnúť vlastníctvo. V rovnakom zmysle sa vyjadril Ústavný súd aj v ďalšom svojom náleze, podľa ktorého „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku,   ktorý   nadobudol   v   súlade   splatným   právnym   poriadkom.“   (PL.   ÚS   33/95). Predmetom   zákona   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   je   „právo   na   navrátenie vlastníctva“ (§ 2 ods. 1) a nie právo vlastniť pozemky. Štát - zákonodarca v zákone len určuje podmienky, kto má „právo na navrátenie“ vlastníctva, pričom jednou z podmienok je štátne občianstvo Slovenskej republiky. Je plne v kompetencii zákonodarcu, aby v súlade s   Ústavou   Slovenskej   republiky   podľa   svojho   uváženia   určil   podmienky   na   navrátenie vlastníctva, čo potvrdil aj Ústavný súd vo svojom náleze „S výhradou dodržania základných princípov   ústavnosti,   ústavou   zaručených   práv   a   slobôd   a   záväzkov   vyplývajúcich zo všeobecných pravidiel   medzinárodného práva a z medzinárodných zmlúv,   ktorými   je Slovenská republika viazaná (čl. 1 ods. 2 ústavy), národná rada môže pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti prijať ľubovoľný zákon“ (PL. ÚS 32/95).

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd návrh v celom rozsahu zamietol.»

Vláda ako vedľajší účastník konania vo svojom stanovisku k návrhu krajského súdu uviedla:

«Napádané ustanovenie zákona č. 503/2003 Z. z. a s tým súvisiace ďalšie právne normy daného predpisu:

Zákon č. 503/2003 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu 1 ). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria

b) lesný pôdny fond. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu   v   období   od   25.   februára   1948   do   1.   januára   1990   (ďalej   len   „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí.

Dotknuté články Ústavy Slovenskej republiky: Podľa   čl.   1   ods.   1   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Slovenská   republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach.

Navrhovateľ vo svojom podaní namieta nesúlad § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. s čl. 1 ods. 1 veta prvá a s čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky bez právne dôvodnej argumentácie.

Navrhovateľ bližšie neuvádza v čom sa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. dostal do nesúladu práve s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry čl. 12 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky predstavuje všeobecné ustanovenie pre diskrimináciu fyzických ako aj právnických osôb zo strany štátnych orgánov, avšak ide o diskrimináciu pri zásahu do určitého konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.

„Ustanovenia   čl.   12   ods.   1   a   4,   čl.   13   ods.   1   a   4   a   čl.   35   všeobecne   vylučujú aj diskrimináciu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby.   Ich   aplikácia   však   nie   je   možná   bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej   správy   na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby“ (I. ÚS 34/96 z 31. októbra 1996).

Obmedzené alebo porušené právo alebo slobodu, ktorému sa poskytuje všeobecná ochrana aj podľa čl. 12 ods. 1 veta práva (správne má byť prvá, pozn.), (ako aj čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), však navrhovateľ bližšie neuviedol.

V danom prípade by mohlo ísť o právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá, druhá Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu.

V   zmysle   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   vyvlastnenie   alebo   nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   mal   navrhovateľ   pravdepodobne   na   mysli, obmedzenie   vlastníckeho   práva   pre   osoby,   ktoré   nie   sú   štátnymi   občanmi   Slovenskej republiky a teda podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z. sú vylúčené z postavenia oprávnených osôb, teda z možnosti na navrátenie na rozdiel od štátnych občanov Slovenskej republiky vlastníckeho práva k odňatým pozemkom resp. k príslušnej náhrade za odňaté pozemky.

V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 4. marca 1996 vo veci „Ladislav a Aurel Brežní proti Slovenskej republike“.

V uvedenom rozhodnutí bolo konštatované, že podľa konštantnej judikatúry orgánov Dohovoru za „majetky“ podľa čl. 1 Protokolu č. 1 sa považujú buď „majetky existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť,   že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak za majetok sa v zmysle cit. článku nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny.

Konanie o reštituovaný skonfiškovaný majetok sa nedotýka „existujúcich majetkov“ a preto aplikácia zákona č. 503/2003 Z. z. nespadá pod ochranu poskytnutú čl. 1 Protokolu 1. Následne na to bolo v citovanom rozhodnutí konštatované, že nedošlo ani k porušeniu čl. 14 Dohovoru (obdoba čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), keďže čl. 14 Dohovoru neexistuje   nezávisle,   pretože   sa   vzťahuje   iba   na   užívanie   práv   a   slobôd   Dohovorom zaručených, a keďže pri dovolávaní sa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu 1 bolo v danom prípade konštatované nepoužitie čl. 1 Protokolu 1 a teda ani čl. 14 Dohovoru, sa nemohol s ním kombinovať.

Štrasburské   orgány   ochrany   práva   aj   v   ďalších   obdobných   prípadoch   v   zásade rešpektovali   vnútroštátne   právne   predpisy,   ktoré   určovali   podmienky   za   akých   sa   bude vracať   skonfiškovaný   majetok,   resp.   akou   formou   sa   bude   kompenzovať   jeho   náhrada („Malhous   c.   Česko“,   rozhodnutie   z   13.   decembra   2000   týkajúce   sa   sťažnosti č. 33071/96).»

Ani   jeden   z účastníkov   konania   netrval   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

II.

Návrh   krajského   súdu   smeruje   k posúdeniu   súladu   čl.   I   §   2   ods.   1   zákona č. 503/2003 Z.   z.   s   čl.   1   a   čl.   12   ústavy.   Navrhovateľ   označené   články   ústavy   síce bližšie neuvádza, ale z obsahu návrhu vyplýva, že namieta nesúlad čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, resp. ods. 2 ústavy. Krajský súd namieta nesúlad čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. s označenými článkami ústavy z dôvodu ustanovenej podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky v napadnutom ustanovení zákona č. 503/2003 Z. z.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. I § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 tohto zákona.

Podľa čl. I § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. predmetom zákona je navrátenie vlastníctva k pozemkom, t. j. ide o právny predpis reštitučného charakteru. Tento zákon nedeklaruje ani negarantuje   právo   vlastniť   pozemky,   ale   upravuje   podmienky   a rozsah   navrátenia vlastníctva   k pozemkom.   To   napokon   vyplýva   aj   z dôvodovej   správy   k vládnemu   návrhu zákona   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom   (tlač   č.   537   z augusta   2003),   v ktorej sa konštatuje, že

„Vzhľadom   na   to,   že   právo   na   vydanie   nehnuteľnosti,   ktoré   nebolo   uplatnené do 31. decembra 1992, okrem osobitných prípadov, zaniklo ako aj z dôvodu, že doterajšie právne predpisy riešili otázku náhrad komplexne a z dôvodu, že pozemky, ktoré zostali vo vlastníctve štátu boli prideľované oprávneným osobám ako náhradné a tam, kde bol štát spoluvlastník aj odpredávané z dôvodu usporiadania pozemkového vlastníctva podľa Zásad na uplatňovanie niektorých ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom,   dospelo   sa   k záveru   vypracovať   predkladaný návrh zákona.

Cieľom   predkladaného   návrhu   zákona   je   umožniť   oprávneným   osobám,   ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote, aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote.“. Ústavný súd sa k otázke reštitúcie a k osobnému a vecnému rozsahu reštitučných nárokov   (plnení)   vyjadril   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   podľa   čl.   125 ústavy, keď konštatoval, že reštitučné zákony nemôžu svojou úpravou presahovať ústavou ustanovené medze, ktoré sa určitým cieľom upravujú a v rámci ktorých sa môže pohybovať zákonom určený rozsah a spôsob postupu štátnych orgánov (PL. ÚS 30/95).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   judikoval,   že   národná   rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pri   uplatnení   svojej   zákonodarnej   pôsobnosti   môže   síce   prijať ľubovoľný   zákon,   ale   len   pokiaľ   takýmto   zákonom   neprekročí   rámec   daný   ústavou (PL. ÚS 32/95). Taktiež judikoval, že čl. 20 ústavy nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo   samotné,   ale právo   byť   vlastníkom,   t.   j.   právo   nadobudnúť   vlastníctvo (PL. ÚS 38/95). Vyslovil tiež, že čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu (PL. ÚS 33/95). Ústavou garantované právo vlastniť nie   je   absolútne   právo,   v súlade   s ústavnými   limitmi   ho   možno   obmedziť   zákonom   za podmienok uvedených v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy.

K   podmienke   štátneho   občianstva   ako   predpokladu   vzniku   reštitučného   nároku sa ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti zatiaľ nevyjadroval.

Európska komisia pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Komisia“) v súvislosti s reštitúciami   vyslovila,   že   podľa   dohovoru   neexistuje   právo   na   reštitúciu   vlastníctva, a pretože   diskriminácia   podľa   čl. 14   dohovoru   je   možná   len   v súvislosti   s porušením niektorého hmotného práva zaručeného dohovorom, nemožno odvodiť v prípade podmienky ani štátneho občianstva, ani trvalého pobytu podľa reštitučných predpisov porušenia zákazu diskriminácie. Ak teda neexistuje podľa dohovoru právo na reštitúciu vlastníctva, sú podľa Komisie reštitúcie v rukách každého štátu ako suveréna (č. 23131/93 Brežní v. Slovensko, č.   28390/95   Petzoldová   v.   Česká   republika,   č.   23899/93   Nohejl   v.   Česká   republika, č. 23069/93 Jonas v. Česká republika).

Ústavný   súd   Českej   republiky   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v súvislosti s reštitučným zákonodarstvom konštatoval, že čl. 11 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorý platí aj v Slovenskej republike a obsahovo je identický s čl. 20 ods. 2 ústavy, je špeciálnym ustanovením k ústavnému princípu rovnosti všetkých subjektov týkajúcich sa nadobúdania a ochrany vlastníckeho práva. Je to práve čl. 11 ods. 2 listiny, ktorý   vytvára   pre   zákonodarcu   priestor   pre   obmedzenie   okruhu   oprávnených   osôb v reštitučnom zákonodarstve ustanovením podmienky štátneho občianstva (PL. ÚS 24/98). Zásadné stanovisko zaujal Ústavný súd Českej republiky k podmienke štátneho občianstva ako   predpokladu   pre   vydanie   majetku   v rámci   reštitúcie   už   vo   svojom   náleze   sp.   zn. PL. ÚS 33/96 zo 4. júla 1997.

Tieto   východiská   zohľadnil   ústavný   súd   pri   formulovaní   svojich   záverov,   ktoré smerovali k zaujatiu stanoviska k podmienke štátneho občianstva v zákone č. 503/2003 Z. z. v súvislosti s navrátením vlastníctva k pozemkom, ktorej posúdenie krajský súd považuje za relevantnú   pre   svoje   rozhodovanie.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   ďalšie   podmienky ustanovené v čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. neposudzoval.

V súvislosti   s navrátením   vlastníctva   pozemkov   a namietanou   „diskrimináciou“, ktorá je chránená čl. 12 ústavy ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ju   treba   v konkrétnom   prípade   posudzovať   s vykonávaním   základných   práv   a   slobôd obsiahnutých v druhej hlave druhom oddiele ústavy.

V súvislosti   s navrátením   vlastníctva   treba   v tejto   súvislosti   za   právne   relevantné ustanovenie považovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 ústavy, ktorá vytvára priestor na to, aby zákon   ustanovil   limity   osobného   rozsahu   potenciálnych   reštituentov   z dôvodu,   že   toto ustanovenie deklaruje, aby určité veci boli iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Kým čl. 4 ústavy explicitne vymedzuje veci, ktoré sú priamo   z ústavy   vo vlastníctve   Slovenskej   republiky,   čl.   20   ods.   2   prvá   veta   ústavy ustanovuje zákonné limity vecného rozsahu majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu a čl.   20   ods.   2   druhá   veta   ústavy   vytvára   priestor   pre   zákonodarcu   ustanoviť   osobný a vecný rozsah pri právnej úprave vlastníctva, resp. majetkových otázok, napríklad tak, že zúži   osobný   rozsah   vlastníkov   len   na   občanov   Slovenskej   republiky   a právnické   osoby so sídlom v Slovenskej republike ako vlastníkov určitých vecí.

Rešpektujúc   limity   dané   ústavou,   špecifiká   reštitučného   zákonodarstva, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v čl. I § 2 ods. 1   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   ustanovená   podmienka   štátneho   občianstva   Slovenskej republiky   pre   navrátenie   pozemkov   nevykazuje   znaky   namietaného   nesúladu   ani   s čl.   1 ústavy, ani s čl. 12 ústavy. Vzhľadom na tento záver ústavný súd návrhu krajského súdu na vyslovenie nesúladu čl. I § 2 ods. 1 ústavy s čl. 1 a čl. 12 ústavy nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. októbra 2008