znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 126/07-59

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí 2.   júla 2008   v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,   Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom   JUDr.   R.   P.,   PhD.,   B.,   o súlade   § 39a   ods.   1   a 2 zákona č.   596/2003 Z.   z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu   skupiny   32   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. februára 2007   doručený   návrh   skupiny   32   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, zastúpených advokátom JUDr. R. P., PhD., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania o súlade § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 689/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl   a školských   zariadení   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 596/2003 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ odôvodňuje návrh na začatie konania o súlade tým, že Národná rada Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná   rada“)   schválila   od   1.   januára   2007   zmenu financovania   súkromných   a cirkevných   základných   umeleckých   škôl   (ďalej   aj „neštátne ZUŠ“)   a súkromných   a cirkevných   neštátnych   zariadení   (ďalej   aj   „neštátne   školské zariadenia“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol:«Spôsob financovania základných umeleckých škôl a školských zariadení upravuje zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 597/2003 Z. z.“)....   Pred   účinnosťou   poslednej   novely   tohto   zákona,   teda   do 31. decembra 2006, financovanie výchovno-vzdelávacieho procesu a prevádzky neštátnych ZUŠ zabezpečoval štát   zo   štátneho   rozpočtu   a štát   tiež   prispieval   na financovanie   neštátnych   školských zariadení.   Financovanie   verejných   ZUŠ   a školských   zariadení,   teda   tých,   ktoré   sú v zriaďovateľskej   pôsobnosti   obce   alebo   vyššieho   územného   celku,   zabezpečuje   ich zriaďovateľ.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“   alebo „parlament“) schválila koncom roku 2006 zákon č. 689/2006 Z. z., ktorý novelizoval (i) zákon č. 597/2003 Z. z. a (ii) zákon č. 596/2003 Z. z. Schválením tejto právnej úpravy boli s účinnosťou   od   1. januára   2007   neštátne   ZUŠ   a neštátne   školské   zariadenia   vypustené z pôsobnosti zákona č. 597/2003 Z. z. a došlo k zmene spôsobu ich financovania. Zmenu financovania zákonodarca vykonal tak, že do zákona č. 596/2003 Z. z. doplnil povinnosť obce [§ 6 ods. 12 písm. b)], resp. samosprávneho kraja [§ 9 ods. 12 písm. b)] poskytnúť neštátnym   ZUŠ   a neštátnym   školským   zariadeniam   na   ich   žiadosť   dotáciu   na   mzdy a prevádzku.

O túto   dotáciu   môže   požiadať   zriaďovateľ   takej   neštátnej   ZUŠ   alebo   školského zariadenia, (i) ktoré je na území tej-ktorej obce, resp. samosprávneho kraja, (ii) ktorého zriaďovateľom môže byť aj obec,   resp.   vyšší územný celok alebo krajský školský úrad. Dotácia sa prideľuje na žiaka (i) do 15 rokov veku, ak ide o obec alebo (ii) nad 15 rokov veku, ak ide o vyšší územný celok.

Podľa § 6 ods. 12 písm. b), resp. § 9 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. sa dotácia   poskytuje   z prostriedkov   poukázaných   podľa   osobitného   predpisu.   Týmto predpisom je zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 564/2004 Z. z. ustanovuje percentuálny podiel obce a vyššieho územného celku na výnose z daní z príjmov fyzických osôb, pričom podľa zákona tento výnos je príjmom obce (§ 2), resp. vyššieho územného celku (§ 3). Kritériá, podľa ktorých sa výnos rozdeľuje medzi jednotlivé obce, resp. vyššie územné celky, sú v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 564/2004 Z. z. ustanovené nariadením vlády Slovenskej republiky č.   668/2004 Z.   z.   v znení neskorších predpisov. Kritériá, podľa ktorých sa výnos z dane rozdeľuje medzi obce a vyššie územné celky   zohľadňujú   najmä   počet   obyvateľov   v   kombinácii   s iným   kritériom   vo   vzťahu k obyvateľom   (napr.   vek).   Vo   vzťahu   k predmetu   tohto   návrhu   je   vhodné   spomenúť, že jedným   z kritérií   na   rozdeľovanie   výnosu,   ak   ide   o obce,   je   aj   počet   žiakov   ZUŠ a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti obce.

Financovanie   neštátnych   ZUŠ   a neštátnych   školských   zariadení   tak   zákonodarca preniesol s účinnosťou od 1. januára 2007 na obce a vyššie územné celky, podľa vyššie uvedených podmienok. Považujeme za potrebné pripomenúť, že ani obec a ani vyšší územný celok nemajú vo vzťahu k týmto ZUŠ a školským zariadeniam zriaďovateľskú pôsobnosť, keďže   ide   o subjekty   zriaďované   osobami   súkromného   práva,   resp.   cirkvami a náboženskými spoločnosťami.

Quasi   prechodným   ustanovením   §   39a   ods.   1   a 2   zákona   č.   596/2003   Z.   z. zákonodarca na časovo obmedzené obdobie rokov 2007 až 2009 ustanovil povinnosť obcí a vyšších   územných   celkov   poskytnúť   zriaďovateľom   (i)   ak   ide   o obec,   najmenej   90   % prostriedkov vypočítaných podľa § 2 ods. 1 písm. c) nariadenia vlády č. 668/2004 Z. z. a (ii) ak ide o vyšší územný celok,   najmenej 90 % sumy,   ktorá pripadá na žiaka ZUŠ alebo školského   zariadenia   v jeho   zriaďovateľskej   pôsobnosti   alebo   najmenej   sumu,   ktorú je povinná poskytnúť obec.

Týmito   ustanoveniami   zákonodarca   zaviedol   osobitné   pravidlá   financovania neštátnych   ZUŠ   a neštátnych   školských   zariadení,   ktorých   platnosť   a účinnosť   obmedzil dobou troch rokov, keď na toto obdobie ustanovil určitú sumu, ktorú je obec, resp. vyšší územný celok ako dotáciu povinný poskytnúť....

Ustanovenie § 39a ods. 1 a 2 predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva samosprávnych entít vo vzťahu k ich vlastným príjmom, finančným prostriedkom preto, že direktívne ustanovuje (i) jediný možný účel použitia týchto prostriedkov a zároveň (ii) sumu, v akej sa majú tieto prostriedky na predmetný účel použiť....

Skutočnosť,   že   k nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva,   ku   ktorému   vedie aplikácia ustanovení § 39 ods. 1 a 2, dochádza priamo zákonom a nie na jeho základe, je podľa   navrhovateľa   zrejmá.  ...   nie   je   splnená   ani   podmienka   primeranej   náhrady. Vzhľadom   na   to,   že   nútené   obmedzenie   je   vykonané   zákonom,   orgánom,   ktorý   nútené obmedzenie vlastníckeho práva vykonal je národná rada.   Absencia procesu na základe zákona,   vedúceho   k takémuto   zásahu   do   vlastníckeho   práva,   sa   prejavuje   aj   v absencii primeranej náhrady za takýto zásah. Na tejto skutočnosti nie je spôsobilým nič zmeniť ani fakt, že vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 72/2007 z 24. januára 2007 priznala samostatným   entitám   mimoriadnu   dotáciu   na   financovanie   samosprávnych   pôsobností, súvisiacich s financovaním neštátnych základných umeleckých škôl a neštátnych školských zariadení....

Napadnuté   ustanovenia...   označené   ako   prechodné   ustanovenia,   sú   postihnuté viacerými nedostatkami, ktoré... zakladajú rozpor s princípom právnej istoty ako integrálnej súčasti právneho štátu.

Prechodné ustanovenia slúžia na úpravu režimu intertemporality... Úprava, ktorú obsahujú napadnuté ustanovenia, však nepredstavuje novú úpravu, ktorá sa má prechodne použiť   na   vzťahy   založené   skoršou   právnou   úpravou,   ale   osobitnú,   špeciálnu   úpravu s obmedzenou dobou platnosti. Zatiaľ čo ustanovenia § 6 ods. 12 písm. b) a § 9 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. ponechávajú na úvahe príslušnej samosprávnej entity, v akej výške poskytne zriaďovateľovi neštátneho školského zariadenia dotáciu, napadnuté ustanovenia § 39a ods. 1 a 2 túto výšku direktívne určujú....

V danom   prípade...   nejde   o riešenie   stretu   skoršej   a neskoršej   právnej   úpravy, ale o dve „nové“, neskoršie úpravy, z ktorých jedna predstavuje vo vzťahu k tej druhej lex specialis s konkrétnou dobou platnosti. Inými slovami, v prípade napadnutých ustanovení ide   napriek   označeniu   „prechodné   ustanovenia“   o regulárnu   materiálnu   úpravu konkrétnych právnych vzťahov, v ktorej je zakomponovaný vnútorný dôvod zániku platnosti právnej normy, spočívajúci v uplynutí konkrétnej, zákonom ustanovenej doby platnosti. Tým, že zákonodarca napadnuté ustanovenia... označil ako ustanovenia prechodné a v ich dikcii výslovne odkazuje na § 6, resp. § 9 ods. 12 písm. b), však obsah právnych vzťahov, ktoré nimi upravuje výrazne znejasnil....

Bez ohľadu na frekvenciu výskytu takejto legislatívnej techniky v domácom právnom prostredí   je   možné   dospieť   k záveru,   že   popretím   základných   doktrinálnych   aj praxeologických východísk pri úprave režimu intertemporality zákonodarca výrazne oslabil zrozumiteľnosť   a jednoznačnosť   zvolenej   právnej   úpravy   ako   súčasť   princípu   právnej istoty.»

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrhu 14. novembra 2007 prijal návrh na ďalšie   konanie,   pričom   návrhu   navrhovateľa   na   pozastavenie   účinnosti   napadnutých ustanovení zákona č. 596/2003 Z. z. nevyhovel.

Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   národnú   radu   a vládu Slovenskej   republiky   zastúpenú   podpredsedom   vlády   Slovenskej   republiky   a ministrom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   na   vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo verejné pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému pojednávaniu vyzval ústavný súd aj navrhovateľa.

Národná   rada   v odpovedi   na   výzvu   doručenú   ústavnému   súdu   28.   januára   2008 oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá, a vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľa uviedla: „... Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za   podmienok   ustanovených   zákonom   samostatne   hospodária   s   vlastným   majetkom a so svojimi   finančnými   prostriedkami.   V   súlade   s   čl.   68   ods.   2   ústavy   povinnosti a obmedzenia   pri   výkone   územnej   samosprávy   možno   obci   a   vyššiemu   územnému   celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5. Z charakteru obce a vyššieho územného celku ako samostatných samosprávnych územných a správnych celkov vyplýva, že majú postavenie právnickej osoby, t. j. subjektu, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony a v tej súvislosti aj právo samostatne hospodáriť s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Ústavné vymedzenie však nepredpokladá   absolútnu samostatnosť   obcí   a   vyšších   územných   celkov   pri hospodárení s vlastným majetkom a finančnými prostriedkami, ale predmetná ústavná norma   umožňuje   zákonodarcovi   upraviť podmienky   hospodárenia   zákonom.   Som   toho názoru, že podmienky upravené v ustanovení § 39a ods. 1 a 2 sú konformné s ustanovením čl. 65 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Keďže súčasťou vlastníckeho práva je aj právo disponovať so svojím majetkom, možno povinnosť ustanovenú v § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. vnímať do istej miery   ako   obmedzenie   vlastníckeho   práva   obce,   resp.   samosprávneho   kraja disponovať s   časťou   svojho   majetku   v   období   rokov   2007   až   2009.   Nechávame   na posúdení ústavného súdu,   či   predmetné   ustanovenia   spĺňajú   všetky   podmienky,   ktoré vyžaduje čl. 20 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

V súlade s § 39a ods. 1 zákona č. 596/2003 Z. z. obec poskytne na roky 2007 až 2009 zriaďovateľovi podľa § 6 ods. 12 písm. b) finančné prostriedky najmenej vo výške 90% objemu   finančných   prostriedkov   vypočítaných   podľa   osobitného   predpisu   (nariadenie vlády Slovenskej   republiky   č.   668/2004   Z.   z.   o   rozdeľovaní   výnosu   dane   z   príjmov územnej samospráve v znení neskorších predpisov).

Podľa § 6 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. obec poskytuje na základe žiadosti zriaďovateľa   z   finančných   prostriedkov   poukázaných   podľa   osobitného   predpisu   (zákon č. 564/2004   Z.   z.   o   rozpočtovom   určení   výnosu   dane   z   príjmov   územnej   samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dotácie na mzdy a prevádzku zriaďovateľovi cirkevnej základnej   umeleckej   školy,   zriaďovateľovi   cirkevného   školského   zariadenia, zriaďovateľovi súkromnej základnej umeleckej školy a zriaďovateľovi súkromného školského zariadenia; zriaďovateľ   cirkevnej   základnej   umeleckej   školy,   zriaďovateľ   cirkevného školského zariadenia,   zriaďovateľ   súkromnej   základnej   umeleckej   školy   a   zriaďovateľ súkromného školského zariadenia, ktoré sú zriadené na území obce, môže požiadať obec o dotáciu na dieťa alebo žiaka do 15 rokov veku na mzdy a prevádzku takých základných umeleckých   škôl   a   školských   zariadení,   ktorých   zriaďovateľom   môže   byť   aj   obec   alebo krajský školský úrad.

V súlade s § 39a ods. 2 zákona č. 596/2003 Z. z. samosprávny kraj poskytne na roky 2007   až   2009   zriaďovateľovi   podľa   §   9   ods.   12   písm.   b)   finančné   prostriedky najmenej vo výške 90% objemu finančných prostriedkov pripadajúcich na žiaka základnej umeleckej školy a školského zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávneho kraja alebo najmenej vo výške 90% finančných prostriedkov vypočítaných podľa osobitného predpisu,   ak   nemá zriadenú   základnú   umeleckú   školu   alebo   nezriaďuje   školské zariadenie vo svojej zriad'ovateľskej pôsobnosti. Samosprávny kraj podľa § 9 ods. 12 písm. b)   zákona č.   596/2003 Z.   z.   poskytuje   na   základe   žiadosti   zriaďovateľa   z   finančných prostriedkov   poukázaných podľa   osobitného   predpisu   (zákon   č.   564/2004   Z.   z.   o rozpočtovom   určení   výnosu   dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   dotácie   na   mzdy   a prevádzku   zriaďovateľovi   cirkevnej   základnej umeleckej školy, zriaďovateľovi cirkevného školského zariadenia, zriaďovateľovi súkromnej základnej umeleckej školy a zriaďovateľovi súkromného školského zariadenia; zriaďovateľ cirkevnej   základnej   umeleckej   školy, zriaďovateľ   cirkevného   školského   zariadenia, zriaďovateľ súkromnej základnej umeleckej školy a zriaďovateľ súkromného školského zariadenia, ktoré sú zriadené na území samosprávneho kraja, môže požiadať samosprávny kraj   o dotáciu   na   žiaka   nad   15   rokov   veku na   mzdy   a   prevádzku   takých   základných umeleckých škôl a školských zariadení, ktorých zriaďovateľom môže byť aj samosprávny kraj alebo krajský školský úrad.

Nestotožňujem sa s názorom navrhovateľa, že prechodné ustanovenia obsiahnuté v § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. v spojitosti s ustanoveniami § 6 ods. 12 a § 9 ods. 12 sú v rozpore s princípom právnej istoty. Jednoznačne z nich vyplýva povinnosť obce, resp. samosprávneho kraja poskytnúť z výnosu dane z rozpočtu obce, resp. samosprávneho kraja na obdobie rokov 2007 až 2009 zriaďovateľovi súkromnej školy alebo školského zariadenia alebo   cirkevnej   školy   alebo   školského   zariadenia   finančné   prostriedky vo výške najmenej 90 % objemu finančných prostriedkov vypočítaných podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 668/2004 Z. z. na žiakov do 15 rokov veku (obec), resp. nad 15 rokov veku (samosprávny kraj), a to na základe žiadosti ich zriaďovateľov. Z ustanovenia nevyplýva povinnosť obce poskytnúť uvedené finančné prostriedky priamo zo zákona bez žiadosti zriaďovateľa.   Vzhľadom   na   to,   že   zákonodarca   ustanovil   minimálnu   výšku finančných prostriedkov, ktorú musí obec, resp. samosprávny kraj poskytnúť zriaďovateľovi súkromnej školy alebo školského zariadenia alebo zriaďovateľovi cirkevnej školy alebo školského   zariadenia,   len   na   roky   2007   až   2009,   boli   ustanovenia   §   39a   ods.   1   a   2 zaradené medzi prechodné ustanovenia, čo však neznamená, že mechanizmus poskytnutia finančných prostriedkov, bude podľa týchto ustanovení odlišný od ustanovení § 6 ods. 12, resp. § 9 ods. 12 zákona č. 596/2003 Z. z. Odvolaním sa na tieto ustanovenia zákonodarca práve ustanovil, že poskytnutie finančných prostriedkov je podmienené žiadosťou zo strany zriaďovateľa súkromnej školy alebo školského zariadenia alebo zriaďovateľa cirkevnej školy   alebo školského   zariadenia,   a   teda   postup   podľa   napadnutých   ustanovení   sa nebude odlišovať od postupu podľa ustanovení § 6 ods. 12 a § 9 ods. 12 zákona č. 596/2003 Z. z.“

Okrem toho národná   rada   zaslala ústavnému súdu   vládny   návrh   zákona o štátnej správe   v školstve   a školskej   samospráve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (tlač č. 361 z augusta 2003), vládny návrh zákona o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení (tlač č. 362 z augusta 2003), ako aj vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. a zákon č. 596/2003 Z. z. a ďalšie zákony (tlač č. 88 zo septembra 2006), vrátane dôvodovej správy, ako aj záznam z rozpravy národnej rady k napadnutému zákonu.

Z dôvodovej   správy   k vládnemu   návrhu   zákona   (tlač   č.   88   zo   septembra   2006), ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 596/2003 Z. z., vyplýva:

«V ustanovení   §   39a   sa   upravujú   pravidlá   poskytnutia   finančných   prostriedkov neštátnemu   zriaďovateľovi   základnej   umeleckej   školy   a zriaďovateľovi   neštátneho školského zariadenia podľa § 6 ods. 12 písm. b) zákona z výnosu dane z rozpočtu obce na obdobie rokov 2007 až 2009 vo výške 85 % objemu finančných prostriedkov vypočítaných podľa § 2 ods. 1 písm. c) prílohy č. 3 nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z. z. na žiakov nad 15 rokov veku. Upravujú sa pravidlá poskytnutia finančných prostriedkov neštátnemu zriaďovateľovi základnej umeleckej školy a zriaďovateľovi neštátneho školského zariadenia podľa § 9 ods. 12 písm. b) zákona z výnosu dane z rozpočtu samosprávneho kraja na obdobie rokov 2007 až 2009 vo výške 85 % objemu finančných prostriedkov pripadajúcich na žiaka   základnej   umeleckej   školy   alebo   najmenej   vo   výške   85   %   prostriedkov (schválené „vo výške najmenej 90 % prostriedkov“, pozn.) podľa § 2 ods. 1 písm. c) prílohy č. 3 nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z. z. na žiakov nad 15 rokov veku, ak nemá zriadenú základnú umeleckú školu alebo nezriaďuje školské zariadenie vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti (§ 9 ods. 2 zákona)“.

Cieľom   návrhu   zákona   je   vypustiť   zo   zákona   č.   597/2003   Z.   z.   financovanie neštátnych   základných   umeleckých   škôl,   neštátnych   špeciálnych   základných   umeleckých škôl,   neštátnych   školských   zariadení   a neštátnych   špeciálnych   školských   zariadení a ustanoviť ich financovanie v súlade s princípmi fiškálnej decentralizácie, t. j. z výnosu dane obcí a vyšších územných celkov.

V roku   2005   nastala   systémová   chyba   vo   financovaní   neštátnych   základných umeleckých škôl a neštátnych školských zariadení tým,že ich financovanie sa uskutočňuje z kapitoly MŠ SR. Skutočnosť spôsobila také anomálie, že obce a územné celky sa zbavujú zriaďovateľskej pôsobnosti, ZUŠ a školské zariadenia rušia a iniciujú ich transformáciu na neštátne.   Týmito   krokmi   sa   stane   to,   že   financovanie   týchto   „transformovaných   ZUŠ a školských zariadení“ sa uskutočňuje z kapitoly MŠ SR, pričom podiel výnosu dane obciam a vyšším   územným   celkom   sa   neznižuje.   Aby   MŠ   SR   mohlo   zabezpečiť   financovanie neštátnych   ZUŠ   a neštátnych   školských   zariadení,   musí   o potrebnú   finančnú   čiastku znižovať   objem   finančných   prostriedkov   určených   na   normatívne   financovanie   žiakov základných a stredných škôl. Medziročný nárast takto použitých finančných prostriedkov je v roku 2006 oproti roku 2005 cca 72 mil. Sk. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné nami navrhovanú systémovú zmenu uskutočniť čo v najkratšom čase, t. j. od januára 2007.»

Minister   spravodlivosti   tiež   netrval   na   ústnom   prerokovaní   veci   a v stanovisku uviedol:

„Vláda   Slovenskej   republiky   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o tomto návrhu vyniesol nasledovný nález:

Návrhu na začatie konania sa nevyhovuje. Vláda   Slovenskej   republiky   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. upustil od ústneho pojednávania.“

Vo svojom stanovisku minister spravodlivosti ďalej uviedol:

«Rozdiely   vo   financovaní   súkromných   a   cirkevných   základných   umeleckých   škôl (ďalej len neštátnych ZUŠ ) a súkromných a cirkevných školských zariadení (ďalej len neštátne školské zariadenia) nastali s účinnosťou zákona č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení   výnosu   dane   z   príjmov   územnej   samospráve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení zákona č. 171/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 564/2004 Z. z.“), ktorý v čl. III. novelizoval zákon č. 597/2003 Z. z. Od účinnosti novely v roku 2005 boli neštátne ZUŠ a neštátne školské zariadenia financované v zmysle zákona č. 597/2003 Z. z., t. j. z rozpočtovej kapitoly Ministerstva školstva Slovenskej republiky a základné umelecké školy a školské zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí a vyšších územných celkov boli financované z výnosu dane z príjmov územnej samospráve.

Už v roku 2005, v prvom roku fiškálnej decentralizácie viaceré obce a samosprávne kraje zrušovali základné umelecké školy a školské zariadenia, ktorých boli zriaďovateľmi. Namiesto   týchto   zrušených   základných   umeleckých   škôl   a   školských   zariadení   vznikali neštátne   ZUŠ   a   neštátne   školské   zariadenia,   ktoré   okrem   dotácií   zo   štátneho   rozpočtu vyberali   na   svoju   činnosť   aj   finančné   prostriedky   od   rodičov   detí   a   žiakov,   ktorí   ich navštevovali.   Týmto   vznikala   nerovnosť   u   rodičov   detí   a   žiakov   najmä   zo   slabšieho sociálneho prostredia, ktorým bola znemožnená účasť detí a žiakov v neštátnych ZUŠ alebo neštátnych školských zariadeniach z dôvodu zvýšenia finančných prostriedkov za ich účasť v týchto neštátnych ZUŠ a neštátnych školských zariadeniach. Cieľom zákona č. 689/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl,   stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej   samospráve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   689/2006   Z.   z.")   bolo   zosúladiť spôsob   financovania základných umeleckých škôl a školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa s princípmi fiškálnej decentralizácie.

„Z právneho hľadiska je nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že obec ani VÚC nemajú vo vzťahu k neštátnym ZUŠ a neštátnym školským zariadeniam žiadnu pôsobnosť, pretože podľa §   6   ods.   12   písm.   b)   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   obec   poskytuje   na   základe   žiadosti zriaďovateľa   neštátnych   ZUŠ   a   neštátnych   školských   zariadení   dotáciu   na   mzdy   a prevádzku zriaďovateľovi neštátnych ZUŠ a neštátnych školských zariadení z finančných prostriedkov poukázaných z výnosu dane, a podľa § 9 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. samosprávny kraj poskytuje na základe žiadosti zriaďovateľa neštátnych ZUŠ a neštátnych školských zariadení dotáciu na mzdy a prevádzku zriaďovateľovi neštátnych ZUŠ a neštátnych školských zariadení z finančných prostriedkov poukázaných z výnosu dane, ďalej podľa §   6   ods.   22   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   obec   vykonáva   finančnú   kontrolu   na   úseku hospodárenia   s   finančnými   prostriedkami   pridelenými   podľa   odseku   12   a   kontroluje efektívnosť a účelnosť ich využitia,

a podľa §   9   ods.   17   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   samosprávny   kraj   vykonáva   kontrolu   na   úseku hospodárenia   s   finančnými   prostriedkami   predelenými   podľa   odseku   12   a   kontroluje efektívnosť a účelnosť ich využitia, a ďalej podľa § 16 ods. 1 písm. k) zákona č. 596/2003 Z. z. obec dáva súhlas na zaradenie do siete škôl a školských   zariadení,   ak   ide   o   neštátne   základné   umelecké   školy   a   neštátne   školské zariadenia na území obce pre deti a žiakov do 15 rokov veku, a podľa § 16 ods. 1 písm. I) zákona č. 596/2003 2. z. samosprávny kraj dáva súhlas na zaradenie do siete škôl a školských zariadení, ak ide o neštátne základné umelecké školy a neštátne školské zariadenia na území obce pre žiakov nad 15 rokov veku.

Ustanoveniami § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. zákonodarca nezaviedol osobitné   pravidlá   financovania   neštátnych   ZUŠ   a   neštátnych   školských   zariadení,   ale naopak   zjednotil   financovanie   základných   umeleckých   škôl   a   školských   zariadení   bez ohľadu na zriaďovateľa v súlade s princípmi fiškálnej decentralizácie.

Prechodné obdobie troch rokov podľa § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. je ustanovené   hlavne   z   toho   dôvodu,   aby   vytvorili   pravidlá   vzájomnej   spolupráce   pri poskytovaní finančných prostriedkov medzi zriaďovateľmi neštátnych ZUŠ alebo neštátnych školských zariadení a obcami alebo VÚC. Zároveň týmto ustanovením sa sledovalo, aby nebola porušená právna istota a aby sa vytvorili ďalšie predpoklady zabezpečujúce ďalší rozvoj neštátnych ZUŠ a neštátnych školských zariadení smerujúcich v prospech všetkých obyvateľov príslušných obcí a VÚC.

Navrhovateľ namieta rozpor a tým aj protiústavnosť § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. Z. s a) čl. 1 ods. 1 Ústavy SR b) čl. 65 ods. 1 Ústavy SR c) čl. 20 ods. 4 Ústavy SR

Ad a) Princíp právneho štátu je porušený podľa navrhovateľa

- nezrozumiteľnosťou a nejednotnosťou právnej úpravy

- nevhodnosťou zaradenia právnej normy medzi prechodné ustanovenia (s tým samozrejme možno   súhlasiť,   ale   neexistuje   precedens,   podľa   ktorého   by   porušenie   legislatívnych pravidiel   upravených v terciálnej   právnej   norme   bolo   protiústavné   -   opačný výklad   by znamenal to, že ak zákon odporuje uzneseniu vlády je protiústavný),

- skrátením legislatívnej doby na tri dni (vacatio legis je upravená ako zákonná zásada a nie ako ústavný princíp a preto nemožno tvrdiť, že zákon je protiústavný, ak nie celkom vyhovuje, avšak priamo neodporuje inému zákonu - k tomu je konštantná judikatúra Ústavného súdu SR).

Ad b) Zákonodarca mal porušiť základný ústavný princíp územnej samosprávy tým, že postupoval podľa článku 65 Ústavy SR. ktorá priamo zverila zákonodarcovi ústavnú možnosť   určovať   rozsah   a   podmienky   hospodárenia   s   finančnými   prostriedkami. Navrhovateľ správne tvrdí, že táto možnosť by nemala byť zneužitá takým spôsobom, že by poprela   samotnú   podstatu   majetkoprávnej   autonómie   „samosprávnej   entity“,   avšak   je otázka,   že   či   tým,   že   predpísala   na   určité   obdobie   prefinancovanie   neštátnych   ZUŠ a neštátnych školských zariadení z prostriedkov získaných z verejných zdrojov tak úplne zlikvidovala podstatu územnej samosprávy. Principiálne by takéto kroky vo veľkom rozsahu (aj v iných oblastiach) mohli narušiť zmysel územnej autonómie. Treba však upozorniť na to, že princíp územnej samosprávy nemá prirodzenoprávny charakter (napríklad ako je tomu v prípade ľudských práv), ale jeho obsah a rozsah je zverený do rúk politickej moci v štáte. Táto politická moc v zásade môže širokou voľnou úvahou rozhodnúť, či bude štát centralizovaný alebo decentralizovaný a v akom rozsahu v rámci decentralizácie bude časť štátnej správy prenesená na územnú samosprávu. V tomto bode teda treba zásadne odlíšiť ústavnosť od parlamentnej demokracie alebo inými slovami článok 1 Ústavy Slovenskej republiky od článku 65 Ústavy Slovenskej republiky.

Ad c) Tu treba súhlasiť s navrhovateľom, že do vlastníckeho práva bolo zasiahnuté jeho núteným obmedzením v zmysle článku 20 ods. 4 Ústavy SR. Ide o to, či tento zásah sledoval legitímny cieľ, bol legálny, primeraný a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Legitímnosť   cieľa'   navrhovateľ   nespochybňuje.   Problémom   je,   že   tak   urobil   priamo zákonom a nie na základe zákona. Tento argument je možné spochybniť práve priamou ústavnou možnosťou zasiahnuť do výkonu územnej samosprávy (čl. 67), čo možno chápať v porovnaní s požiadavkou kladenou v článku 20 ods. 4 („na základe zákona“) ako lex specialis.

Posledná námietka sa týka absencie náhrady. Tu treba zohľadniť dve skutočnosti, a to

- ide o obmedzenie vlastníckeho práva k verejným zdrojom (výška náhrady nemusí byť rovnaká, ale nižšia ako v prípade zásahu do súkromného práva),

- k náhrade fakticky došlo a na veci nemení nič námietka, že tento spôsob náhrady je nenárokovateľný.»

II.

K namietanému nesúladu § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 4 a čl. 65 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok   ustanovených   zákonom   samostatne   hospodária   s vlastným   majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

Podľa § 39a ods. 1 zákona č. 596/2003 Z. z. obec poskytne na roky 2007 až 2009 zriaďovateľovi podľa § 6 ods. 12 písm. b) finančné prostriedky najmenej vo výške 90 % objemu   finančných   prostriedkov   vypočítaných   podľa   osobitného   predpisu   [§   2   ods.   1 písm. c) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov   územnej   samospráve   na   realizáciu   §   4   ods.   1   zákona   č.   564/2004   Z.   z. o rozpočtovom určení dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.].

Podľa § 39a ods. 2 zákona č. 596/2003 Z. z. samosprávny kraj poskytne na roky 2007 až 2009 zriaďovateľovi podľa § 9 ods. 12 písm. b) finančné prostriedky najmenej vo výške 90 % objemu finančných prostriedkov pripadajúcich na žiaka základnej umeleckej školy   a školského   zariadenia   v zriaďovateľskej   pôsobnosti   samosprávneho   kraja   alebo najmenej vo výške 90 % finančných prostriedkov vypočítaných podľa osobitného predpisu [§ 2 ods. 1 písm. c) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve na realizáciu § 4 ods. 1 zákona č. 564/2004 Z. z.   o rozpočtovom   určení   dane   z príjmov   územnej   samospráve   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov, pozn.], ak nemá zriadenú základnú umeleckú školu alebo nezriaďuje školské zariadenie vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti.

Pre posúdenie otázky namietaného nesúladu § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 4 ústavy má základný význam posúdenie vzťahu čl. 20 ods. 4 a čl. 65 ods. 1   ústavy,   ktorý   upravuje   postavenie   obce   a vyššieho   územného   celku   (v spojení s ďalšími   relevantnými   ustanoveniami   štvrtej   hlavy   ústavy   pod   názvom   Územná samospráva).

Obciam a vyšším územným celkom možno v súlade s čl. 67 ods. 2 ústavy ukladať povinnosti   a obmedzenia   pri   výkone   územnej   samosprávy   zákonom   a na   základe medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy.   Obce   a vyššie   územné   celky   ako samostatné samosprávne územné a správne celky majú postavenie právnickej osoby, t. j. subjektu, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony a v tej súvislosti aj právo samostatne hospodáriť s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami   (čl.   65   ods.   1   ústavy).   Obce   a vyššie   územné   celky   pri   hospodárení s vlastným   majetkom   a so   svojimi   finančnými   prostriedkami   však   nemajú   ústavou garantovanú   absolútnu   samostatnosť.   Ústava   umožňuje   zákonodarcovi,   aby   zákonom ustanovil podmienky hospodárenia týchto entít (čl. 65 ods. 1 ústavy).

Zákonodarca   upravil   financovanie   neštátnych   základných   umeleckých   škôl a neštátnych   školských   zariadení   (cirkevných   a súkromných)   tak,   že   preniesol   ich financovanie na obce a vyššie územné celky s tým, že v § 2 ods. 2 zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní   základných   škôl,   stredných   škôl   a školských   zariadení   v znení   neskorších predpisov   ustanovuje   ako   jeden   zo   zdrojov   financovania   neštátnych   škôl   prostriedky zo štátneho   rozpočtu   v kapitole   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky   v súlade so zákonom   č.   523/2004   Z. z.   o rozpočtových   prostriedkoch   verejnej   správy   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov. V rámci toho zákonodarca ustanovil   obciam   a samosprávnym   krajom   povinnosť   poskytnúť   týmto   neštátnym umeleckým školám a neštátnym školským zariadeniam na ich žiadosť dotáciu (na mzdy a prevádzku),   pričom   ustanovil   “minimálny   strop“   (limit)   takejto   dotácie   z celkového prideleného objemu výnosu dane z príjmov a podanie žiadosti ustanovil ako podmienku poskytnutia dodácie.

Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenia

a) predstavujú   zásah   do   vlastníckeho   práva   samosprávnych   entít   (vo   vzťahu   k ich vlastným príjmom či finančným prostriedkom), ktorý možno zahrnúť pod nútené obmedzenie vlastníckeho práva a súčasne

b) nespĺňajú podmienky čl. 20 ods. 4 ústavy kladené na takéto obmedzenia.

Navrhovateľ považuje za nútené obmedzenie vlastníckeho práva to, že § 39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. direktívne ustanovuje

a) jediný možný účel použitia prostriedkov samosprávnych entít a súčasne

b) sumu, v akej sa majú na predmetný účel použiť.

Podľa   navrhovateľa   k nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   vlastníka   pritom dochádza priamo zákonom, a nie na jeho základe.

Zákonodarca síce môže podľa navrhovateľa hospodárenie samosprávnych entít s ich majetkom   a finančnými   prostriedkami   podrobiť   istým   obmedzeniam   a podmienkam,   pri ukladaní týchto obmedzení však musí postupovať tak, aby nezasiahol do samotnej podstaty ústavného   princípu   majetkovo-správnej   autonómie   samosprávnych   entít,   a zároveň rešpektoval atribúty predvídateľnosti právnej regulácie.

Navrhovateľ tvrdí, že § 39a zákona č. 596/2003 Z. z.. obmedzil vlastnícke právo obce, resp. samosprávneho kraja disponovať s časťou svojho majetku v období rokov 2007 až   2009   v rozpore   s   ústavou,   pretože   prekročil   limity   možného   núteného   obmedzenia vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to len na základe zákona a za primeranú náhradu. Navrhovateľ pritom namieta, že ide o obmedzenie vlastníckeho práva nie na základe zákona, ale priamo zákonom, v čom vidí protiústavnosť napadnutého ustanovenia,   pričom   nespochybňuje,   resp.   nenamieta   nesúlad   napadnutého   ustanovenia s inými   „limitmi“,   resp.   „podmienkami“   obmedzenia   vlastníckeho   práva   ustanovenými v čl. 20 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutého ustanovenia s ústavou vychádzal zo   systému   hospodárenia   obcí   a vyšších   územných   celkov   s ich   vlastným   majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami, pri ktorom majú ústavou garantovanú samostatnosť, avšak podmienky tohto hospodárenia má ustanoviť zákon.

Ústavný súd preto posudzoval ako zásadnú otázku, či podmienky hospodárenia obcí a vyšších   územných   celkov   ustanovené   zákonom   môžu   vo   všeobecnosti,   a aj   v danom prípade, prekročiť limity ustanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy; posudzoval, či § 39a zákona č. 596/2003   Z.   z.   treba   považovať   za   súčasť   zákonom   ustanovených   podmienok hospodárenia   obce   a vyšších   územných   celkov   s možnosťou   ustanovenia   určitých zákonných   obmedzení   alebo   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   obce   ustanovené   síce zákonom, ale neprípustným spôsobom, nerešpektujúcim čl. 20 ods. 4 ústavy.

Pri   svojom   rozhodovaní   o tejto   otázke   ústavný   súd   vychádzal   zo   skutočnosti,   že objem finančných prostriedkov na financovanie neštátnych umeleckých škôl a neštátnych školských   zariadení   uvedený   v tomto   ustanovení   je   súčasťou   výnosu   dane   z príjmov (s výnimkou dane z príjmov, ktorá sa vyberá zrážkou obciam a vyšším územným celkom) podľa   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   o dani   z príjmov   v znení   neskorších   predpisov,   pričom rozdelenie výnosu dane vychádza z § 2 zákona č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu   dane   z príjmov,   územnej   samosprávy   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov a tvorí pre obce príjem rozpočtu vo výške 70,3 %, a pre vyššie územné celky 23,5 %. Podľa názoru ústavného súdu je teda nepochybné, že ide o súčasť rozpočtového hospodárenia obce.

Ak sa teda výnos z tejto dane z príjmu rozdelí obciam podľa určitých kritérií, pričom 40 % podľa počtu žiakov (detí) umeleckých škôl a školských zariadení obcí, je celkom logické   a prirodzené,   že   pridelenie   finančných   prostriedkov   z tohto   dôvodu   sa   musí/má premietnuť aj do „výdavkov“ obce vyčlenených na tento účel. Pretože do hospodárenia obce a vyššieho   územného   celku   môže   štát   zasahovať   len   zákonom,   zákonodarca   ustanovil v § 39a zákona č. 596/2006 Z. z. limity minimálneho objemu finančných prostriedkov, ktoré obec   a vyšší   územný   celok   musia   poskytnúť   zriaďovateľovi   neštátnej   umeleckej   školy a neštátnemu školskému zariadeniu z objemu prostriedkov, ktoré z tohto titulu dostal do svojho rozpočtu.   Podľa   názoru   ústavného súdu   nemôže ísť preto   o zásah štátu   urobený spôsobom, ktorým by porušil čl. 20 ods. 4 ústavy, ale o zásah štátu v súlade s čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 67 ods. 2 ústavy ničím neprekračujúci limity čl. 20 ods. 4 ústavy. Nejde teda o obmedzenie vlastníckeho práva obce alebo vyššieho územného celku podľa čl. 20 ods. 4 ústavy,   ale   o ustanovenie   podmienok,   povinností   a určitých   obmedzení   v spojení s rozpočtovým hospodárením obce alebo vyššieho územného celku s prostriedkami, ktoré im boli prerozdelené. Ústavný súd preto tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.

K namietanému nesúladu §39a ods. 1 a 2 zákona č. 596/2003 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   ustanovenia,   ktoré   sú   označené   ako   prechodné, zakladajú   rozpor   s princípom   právnej   istoty   tvoriacim   súčasť   princípu   právneho   štátu. Vychádza   pritom   z gramatického   chápania   nadpisu   k   §   39a,   ktorý   znie:   „Prechodné ustanovenie   k úpravám   účinným   od   1.   januára   2007.“   Podľa   navrhovateľa   nejde o prechodné ustanovenie, ale o regulárnu materiálnu úpravu konkrétnych právnych vzťahov, v ktorej   je zakomponovaný vnútorný   dôvod   zániku platnosti   právnej   normy spočívajúci v uplynutí konkrétnej, zákonom ustanovenej doby platnosti tohto ustanovenia.

Napadnuté   ustanovenie   §   39a   zákona   č.   596/2003   Z.   z.   je legislatívno-technicky skutočne zaradené do časti zákona označenej ako „prechodné ustanovenie“. Legislatívno-technické zaradenie ustanovenia právneho predpisu do niektorej z jeho častí samo osebe podľa názoru ústavného súdu nemôže mať za následok jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy a narušenie právnej istoty. Ústavný súd však pripúšťa, že nie síce legislatívno-technické usporiadanie/zaradenie   jednotlivých   ustanovení   právneho   predpisu   do   niektorej   časti právneho   predpisu,   ale   samotná   legislatívno-technická   úprava   ustanovenia   právneho predpisu   môže   spôsobiť   nesúlad   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo   jeho   jednotlivého ustanovenia s ústavou, o čo v danom prípade však nejde.

Prechodné   ustanovenia   spravidla   vždy   slúžia   na   riešenie   vzťahu   novej   a starej právnej úpravy, tvoria tzv. „intertemporálne“ právo, ktoré ustanovuje, či platí stará právna úprava alebo nová právna úprava a aký je vzájomný vzťah týchto dvoch právnych úprav. Prechodné ustanovenia však okrem toho môžu obsahovať aj ustanovenia, ktoré majú časovo obmedzenú platnosť a pôsobia do budúcnosti bez vzťahu k „starej“ právnej úprave. Takýto obsah prechodných ustanovení predpokladá aj čl. 6 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov schválených   uznesením   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   18. decembra 1996   č.   519 a uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 19/1997 Z. z. v súvislosti s úpravou systematiky členenia zákonov.

Aj   keď   legislatívne   pravidlá   tvorby   právnych   predpisov   nemajú   všeobecnú záväznosť,   t.   j.   nie   sú   právnym   predpisom,   obsahujú   relevantné   základy   legislatívnej a legislatívno-technickej   kultúry   právotvorby   garantujúcej   (zabezpečujúcej)   určitú systematickú   a systémovú   formálnoprávnu   jednotnosť   a   konzistentnosť   nášho   právneho poriadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu s ústavou, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy. V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu nejde o tento prípad, pretože legislatívne a legislatívno-technicky je obsah prechodných ustanovení vymedzený v súlade s legislatívnymi pravidlami, t. j. predpokladá, že ich obsahom sú tak ustanovenia „klasicky“ intertemporálne, ako aj ustanovenia s časovo obmedzenou pôsobnosťou.

Zákonodarca   využil   práve   druhú   možnosť   a   zaradil   do   prechodných   ustanovení právne normy s časovo obmedzenou pôsobnosťou na roky 2007 až 2009. Zaradenia týchto právnych noriem do prechodných ustanovení a ani ich obmedzená časová pôsobnosť však z tohto   dôvodu   nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobiť   nesúlad   napadnutých právnych noriem s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto ani tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2008