znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 6. novembra 2013 predbežne   prerokoval   návrh   Krajského   súdu   v Nitre,   zastúpeného   predsedníčkou   senátu JUDr. M. M., na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov, s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh Krajského súdu v Nitre   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2.   S p á j a   vec vedenú pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013 s vecou vedenou pod sp. zn. PL. ÚS 12/2013 s tým, že spojená vec bude vedená pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. júla 2013 doručený návrh Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. M. M. (ďalej len „navrhovateľ“), na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.   z.“)   a   ustanovenia   §   6   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky č. 585/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii   a kontrole   prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ v návrhu uviedol:«V zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon“), fyzické osoby sú povinné podrobiť sa povinnému očkovaniu. Ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinnosti zástupca dieťaťa.

Vyhláška   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   585/2008,   ktorou   sa ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole   prenosných   ochorení,   ktorá   nadobudla účinnosť   01.   01.   2009   a   bola   zmenená   vyhláškou   č.   544/2011,   nadobudla   účinnosť 01. 07. 2010   (ďalej   ako   „Vyhláška“)   v   ustanovení   §   14   stanovuje   kontrolu   očkovania. Lekár, ktorý vykonáva očkovanie zasiela do 15. dňa mesiaca nasledujúceho po vykonaní očkovania údaje o pravidelnom povinnom očkovaní regionálnemu úradu.

Dňa   21.   09.   2012   bolo   Regionálnemu   úradu   verejného   zdravotníctva   so   sídlom v Nitre ako správnemu orgánu doručené oznámenie všeobecného lekára pre deti a dorast o odmietnutí povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej   obrne,   vírusovému   zápalu   pečene   typu   B,   hemofilovým   invazívnym   nákazám a pneumokokovým   invazívnym   ochoreniam   vakcínou   infanrix   Hexa   a   vakcínou   proti pneumokokom (ďalej len „povinné očkovanie“).

Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 21. 11. 2012 Rozhodnutie číslo EPI/A/2012/03076,   ktorým   na   základe   dokazovania   uznal   vinnou   zákonnú   zástupkyňu maloletej zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. a uložil jej pokutu vo výške 100,- eur a trovy konania vo výške 16,- eur.

Proti   rozhodnutiu   podali   dňa   05.   12.   2012   navrhovatelia   odvolanie.   Odvolacím orgánom   vo   veciach,   v   ktorých   v   prvom   stupni   rozhoduje   regionálny   úrad   verejného zdravotníctva, je podľa § 5 ods. 4 písm. i) Zákona Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Dňa 31. 01. 2013 Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako nadradený orgán   rozhodnutím   číslo   OLP/35/2013   odvolanie   zamietol   a   rozhodnutie   Regionálneho úradu   verejného   zdravotníctva   so   sídlom   v   Nitre   číslo   EPI/A/2012/03076   zo   dňa 21. 11. 2012 v plnom rozsahu potvrdil. V poučení uviedol, že rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.

Navrhovatelia dňa 05. 03. 2013 podali príslušnému Krajskému súdu v Nitre žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu,   konkrétne Úradu verejného   zdravotníctva   Slovenskej   republiky.   Žalobu   zdôvodnili   nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu a tým, že vydané rozhodnutie zasahuje do základných práv a slobôd dieťaťa.

Konajúci Krajský súd v Nitre sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) prerušil... Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, cit: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“

Podľa   čl.   13   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   cit,:   „Medze   základných   práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“

Podľa čl. 15 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý má právo na život.“

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Podľa   čl.   40   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky,   cit.:   „Každý   má   právo   na ochranu zdravia.“

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústava Slovenskej republiky ako najvyšší zákon štátu zakotvuje zásadu deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.   Ústava   vytvára   proporcie   a   hranice   deľby   moci   medzi   jednotlivými   štátnymi orgánmi. Ministerstvá a iné orgány štátnej správy sú orgánmi výkonnej moci a ak sú na to splnomocnené zákonom sú oprávnené v ich medziach vydávať všeobecne záväzné právne predpisy.

Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia pohybovať výlučne iba v medziach zmocňujúceho zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti judikoval, cit.: „Vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom. Všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   orgánu   výkonnej   moci   nemožno   upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu.“ (PL. ÚS 7/96. Nález z 27. februára 1997. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 20-21)

Povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je dostatočne špecifikovaná a nestanovuje, kedy a aké očkovanie je povinné.   Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych   podmienok   jeho   realizácie.   Spôsob   vykonávania   očkovania,   jeho   druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej   republiky   č.   585/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak, ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej   sily,   určuje   povinnosť   fyzických   osôb   podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. Vyhláška ako podzákonná norma v tomto konkrétnom prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.

Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje do základných práv a slobôd občanov. Ústavne garantované práva ako je právo na život, právo na ochranu zdravia, sú ohrozené   a   štát   nedostatočnou   legislatívnou   úpravou   povinného   očkovania   umožňuje orgánom   výkonnej   moci   zasahovať   do   týchto   práv.   Nesúladom   uvedených   právnych predpisov   s   Ústavou   SR   tak   nie   je   akceptovaná   ústavná   požiadavka,   podľa   ktorej „v právnom   štáte   má   ústava   povahu   základného   prameňa   práva,   ktorý   je   nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   aj súkromnoprávne,   boli   v   súlade   s   ustanoveniami   ústavy.“   (PL.   ÚS   15/1998,   Nález z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). Ďalší rozpor napadnutých ustanovení je možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti, ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené ústave a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať   len   to,   čo   im   ústava   alebo   zákon   dovoľuje.   Pokiaľ   zákon   č.   355/2007   Z.   z. nedostatočne upravuje určitú povinnosť, je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá.

V materiálnom právnom štáte všetky orgány verejnej moci participujúce na tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré majú určitú kvalitu. Základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s Ústavou SR. Vzhľadom na vyššie uvedené je jednoznačné, že znenie napadnutých ustanovení nie je v súlade s ústavne garantovanými princípmi právneho štátu. S poukazom na súčasnú legislatívnu   úpravu   povinného   očkovania   je   nevyhnutné,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   posúdil   nastolený   nesúlad   právnych   noriem,   ich   častí,   nakoľko   predmetné posúdenie nepatrí do kompetencie všeobecného súdnictva.»

Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   či „ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky

ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky

ustanovenie   §   6   Vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky č. 585/2008 Z.   z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predložený návrh predbežne prerokoval a zistil, že na jeho prerokovanie má ústavou zverenú právomoc, návrh má zákonom predpísané náležitosti, nie je neprípustný a je podaný oprávnenou osobou. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd dospel k záveru,   že   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený   a   jeho náležité   posúdenie   zo   všetkých relevantných   aspektov   súladu,   prípadne   nesúladu   napadnutých   ustanovení   s   ústavou vyžaduje, aby bol prijatý na ďalšie konanie. Ústavný súd preto týmto uznesením rozhodol o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   v bode   1   tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd zároveň zistil, že ide o návrh obsahovo identický s návrhom Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. E. H., na začatie konania o súlade ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a ustanovenia § 6 vyhlášky s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 ústavy, ktorý bol ústavnému súdu doručený 17. júna 2013 a ktorý bol prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2013-9 z 3. júla 2013.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá ustanovenie, ktoré umožňuje spojenie vecí, a preto v súlade s citovanými ustanoveniami je potrebné v konaní o súlade právnych predpisov použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. So zreteľom na obsah oboch návrhov, ich právnu a skutkovú súvislosť/totožnosť ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 2 tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013