znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh   Okresného   súdu   Bratislava   I,   zastúpeného   sudkyňou   JUDr.   D. K., na začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   a   čl.   144   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky o súlade § 14 ods. 4 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl.   23   ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 74 ods. 1 písm. a) Zmluvy medzi Československou socialistickou   republikou   a Maďarskou   ľudovou   republikou   o   právnej   pomoci   a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, ktorá bola uverejnená pod č. 63/1990 Zb., a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Bratislava I   o d m i e t a   ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. marca 2009 doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“) na   začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   a   čl.   144   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 14 ods. 4 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“ alebo „napadnuté ustanovenie“) s čl. 23 ods.   4   ústavy   a s čl.   74   ods.   1   písm.   a) Zmluvy   medzi   Československou   socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach, ktorá bola uverejnená pod č. 63/1990 Zb. (ďalej len „zmluva o právnej pomoci“).

2.   Podstata   uvedeného   návrhu   spočíva   v tom,   že   napadnuté   ustanovenie   malo umožniť vydanie občana Slovenskej republiky do Maďarskej republiky na výkon trestu odňatia slobody, čím sa podľa okresného súdu nastolila otázka jeho súladu s čl. 23 ods. 4 ústavy, ktorý zakazuje nútiť svojho občana, aby opustil svoju vlasť. Okresný súd má taktiež pochybnosti o súlade napadnutého ustanovenia s čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci,   ktoré   zakazuje   vzájomné   vydávanie   si   vlastných   občanov   medzi   Slovenskou republikou a Maďarskou republikou.

3.   Okresný   súd   vo   svojom   návrhu   uviedol,   že   J.   B.,   M.   (ďalej   aj   „žalobca“), po návrate z výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bol vydaný do Maďarskej republiky, žalobou podanou 12. januára 2007 uplatnil proti Slovenskej republike nárok na zaplatenie 890 000 Sk z titulu náhrady škody na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pretože svoje vydanie na výkon trestu   považuje za nezákonné z dôvodu   neľudského   zaobchádzania   s ním   počas   výkonu trestu odňatia slobody.

4.   J.   B.   bol   odsúdený   v Maďarskej   republike   za   trestný   čin   zavinenia   smrteľnej dopravnej nehody z nedbanlivosti na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka a 6 mesiacov. Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) bol 14. decembra 2004 doručený   list   Ministerstva   spravodlivosti   Maďarskej   republiky,   ktorého   prílohou   bol   aj európsky zatýkací rozkaz (ďalej aj „EZR“) vydaný Župným súdom Fejér v Székesfehérvári pod sp. zn. Szv.60/2004/3 dňa 31. marca 2004 na odsúdeného občana Slovenskej republiky J. B. Krajský prokurátor v Košiciach 28. decembra 2004 pod sp. zn. 2 Kv 5/04 podal na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) návrh na vzatie do väzby žalobcu podľa § 15 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Krajský súd uznesením č. k. Ntc 2/04-124 z 22. februára 2005 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz vydaný 31. marca 2004 Župným súdom   Fejér   pod   sp.   zn.   Szv.60/2004/3   sa   vykoná,   a zároveň   rozhodol,   že   Slovenská republika   žalobcu   odovzdá   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do   Maďarskej   republiky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sťažnosť   žalobcu   proti uvedenému uzneseniu krajského súdu zamietol.

5. Slovenské, ani maďarské orgány neumožnili J. B. vykonať trest odňatia slobody na Slovensku. Od 6. júna 2005 do 18. júla 2005 vykonával menovaný trest odňatia slobody v M. a od 18. júla 2005 bol 6 mesiacov vo výkone trestu odňatia slobody v D. v Maďarsku. Žalobca   si   odpykával trest   za trestný   čin   zavinenia   smrteľnej dopravnej   nehody   v   cele s ostatnými väzňami za rôznu úmyselnú trestnú činnosť, medzi ktorými boli vrahovia, díleri drog, odsúdení za lúpeže, krádeže a pod. Cely boli podľa žalobcu zanedbané, malé, netiekla čistá   voda,   neposkytovala   sa   výmena   šiat, odsúdení   nedostávali   pracie   prášky,   žalobca dostával   vykradnuté   balíky.   Spoluväzni   sa   bili,   kradli   žalovanému   veci,   správali   sa agresívne. Žalobca nevedel po maďarsky, cítil sa byť ohrozený, ponížený a diskriminovaný, celý čas prežil v neľudských podmienkach.

6. Okresný súd vo svojom návrhu – vzhľadom na tvrdenia žalobcu – poukazuje na skutočnosť, že občana Slovenskej republiky nemožno vydať na trestné stíhanie a výkon trestu   odňatia   slobody   do   iného   štátu.   Bránia   tomu   ústava   a zmluva   o právnej   pomoci. Konkrétne čl. 23 ods. 4 ústavy, ktorého druhá veta ustanovuje, že občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť, ako aj čl. 74 ods. 1 zmluvy o právnej pomoci, podľa   ktorej k   vydaniu   nedôjde,   ak   vyžiadaná   osoba   je   štátnym   občanom   dožiadanej zmluvnej   strany   v   čase,   keď   dôjde   žiadosť   o vydanie. Viazanosť   súdu   prednostnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 144 ods. 1 ústavy znamená povinnosť súdu použiť ako právnu   normu   pre   rozhodnutie   o   veci   každé   ustanovenie   prednostnej   medzinárodnej zmluvy, ktoré sa týka prerokúvanej veci a ktoré je zároveň spôsobilé na priamu aplikáciu, t. j. obsahuje úpravu dostatočne jednoznačnú a konkrétnu na to, aby túto úpravu bolo možné použiť ako právnu normu pre rozhodnutie o veci.

7. Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sa okresný súd domáha toho, aby ústavný súd po prijatí tohto návrhu na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti normy nálezom vyslovil, že ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze nie je v súlade s čl. 23 ods. 4 ústavy a s čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci.

II.

8. Ústavný súd na základe zapožičaného spisu krajského súdu o extradičnom konaní sp. zn. Ntc 2/04 zrekapituloval skutkové i právne okolnosti vydania J. B. na výkon trestu do Maďarska na základe EZR.

9. Z uvedeného spisu predovšetkým vyplýva, že podkladom EZR vydaného na J. B. bol rozsudok Mestského súdu Székesfehérvár č. 9.B.1658/2002/6. z 23. septembra 2003, ktorý   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   odvolacieho   Župného   súdu   Fejér č. Bf.594/2003/6. z 22. januára 2004 nadobudol právoplatnosť 22. januára 2004.

10. J. B. v čase spáchania trestného činu pracoval ako vodič nákladného motorového vozidla, pričom podľa uvedených rozsudkov 20. marca 2002 viedol zo smeru Pécs smerom k Budapešti na hlavnej ceste č. 6 vozidlovú súpravu pozostávajúcu z návesového ťahača značky Iveco a návesu, ktoré boli majetkom jeho zamestnávateľa, a to rýchlosťou okolo 80 – 90 km/h, v daždivom počasí, na mokrej asfaltovej vozovke. Svojím vozidlom dobehol vozidlovú súpravu pozostávajúcu z ťahača značky Mercedes   a ťažkého návesu jazdiacu rýchlosťou   70   km/h,   pričom   sa   rozhodol,   že   túto   súpravu   predbehne.   Rozhodol   sa   tak napriek   tomu,   že   kvôli   pravotočivej   oblúkovitej   zákrute   nemal   dohľad   na   480   –   500 metrový úsek cesty potrebný na bezpečné predbiehanie. J. B. počas predbiehania zvýšil rýchlosť   asi   na   100   km/h   a potom,   keď   sa   dostal   k vozidlu,   ktoré   chcel   predbehnúť, spozoroval   s rýchlosťou   85   –   90   km/h   naproti   prichádzajúce   osobné   motorové   vozidlo značky Peugeot riadené S. S. Vodička osobného motorového vozidla sa rozhodla núdzovo brzdiť,   ale počas brzdenia   nemohla ovládať vozidlo,   ktoré sa   strhlo do   pruhu na ľavej strane, kde narazilo do ľavého predného rohu ťahača, ktorý sa vrátil už na pravú stranu, a to takým spôsobom, že sa medzitým náves ešte nenastavil úplne späť do pruhu na pravej strane. Zrážka odrazila osobné motorové vozidlo značky Peugeot späť na spodok hrádze podľa smeru jazdy na pravej strane, kde sa vozidlo prevrátilo, a vozidlová súprava J. B. sa zastavila na spodku hrádze podľa smeru jazdy na ľavej strane. S. S. počas nehody utrpela fraktúru krčnej chrbtice a pomliaždenie mozgu, následkom čoho na mieste zomrela.

11. J. B. bol odsúdený za spáchanie trestného činu zavinenia smrteľnej dopravnej nehody z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1) a ods. (2) písmeno b) zákona IV. z roku 1978 o Trestnom zákonníku. J. B. bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok a 6 mesiacov.

12.   Krajskej   prokuratúre   bol   14.   decembra   2004   doručený   list   Ministerstva spravodlivosti   Maďarskej   republiky   sp.   zn.   IM/NEMBZ/2004/NKBÚNT/2/1256 z 13. decembra   2004,   ktorého   prílohou   bol   EZR   vydaný   Župným   súdom   Fejér v Székesfehérvári pod číslom Szv.60/2004/3 dňa 31. marca 2004 na odsúdeného občana Slovenskej republiky menom J. B. pre trestný čin zavinenia smrteľnej dopravnej nehody z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1) a ods. (2) písmeno b) zákona číslo IV. z roku 1978 o Trestnom zákonníku.

13. Informácia o existencii tohto európskeho zatýkacieho rozkazu bola 17. decembra 2004 prostredníctvom krajskej prokuratúry doručená Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v K. Následne, 20. decembra 2004 bol krajskej prokuratúre doručený originál listu Ministerstva   spravodlivosti   Maďarskej   republiky   spolu   s   originálom   predmetného   EZR v maďarskom jazyku.

14. J. B. bol na základe vydaného EZR zadržaný policajnými orgánmi 27. decembra 2004.   Podľa   zápisnice   o predbežnom   vyšetrovaní   spísanej   na   krajskej   prokuratúre uvedeného dňa J. B. k zadržaniu uviedol, že v súvislosti s trestným konaním v Maďarsku mu   bol   prostredníctvom   obhajcu   ustanoveného   v Maďarskej   republike   doručený   len prvostupňový   rozsudok.   Druhostupňový   rozsudok   mu   bol   doručený   na domácu   adresu. O skutočnosti, že sa bude konať druhostupňové pojednávanie, nebol vyrozumený, vôbec o tom nevedel. Po poučení podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze o možnosti udelenia súhlasu na jeho vydanie do Maďarskej republiky uviedol, že nesúhlasí s tým, aby bol vydaný na výkon trestu do Maďarska.

15.   Krajská   prokuratúra   nasledujúci   deň   podala   na   krajský   súd   návrh   na   vzatie do väzby, ktorý odôvodnila tým, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa vydávanie osôb na základe EZR uskutočňuje medzi členskými štátmi Európskej   únie   podľa   zásady   vzájomného   uznávania   rozhodnutí   justičných   orgánov členských   štátov   a v danom   prípade   už   samotná   existencia   vydaného   EZR   zakladá odôvodnenie, že žiadaná osoba sa vyhýbala výkonu trestu, z tohto dôvodu bolo konanie v Maďarskej republike vykonané v jej neprítomnosti.

16. Krajský súd J. B. uznesením sp. zn. Ntc 2/04 z 29. decembra 2004 vzal do väzby, pričom   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   uviedol,   že   podmienky,   ktoré   umožňujú odmietnutie   vykonania   európskeho   zatýkacieho   rozkazu,   sú   uvedené   v   §   14   zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Krajský súd preskúmal, či neexistuje skutočnosť, ktorá by odôvodňovala   odmietnutie   vykonania   EZR,   takúto   skutočnosť   však   nezistil.   Podľa krajského   súdu   ani   samotná   skutočnosť,   že   vyžiadaná   osoba   je   občanom   Slovenskej republiky, nie je dôvodom na odmietnutie vykonania EZR. J. B. bol právoplatne uložený trest   odňatia   slobody   v   trvaní   1   rok   a   6   mesiacov.   Výkon   trestu   dosiaľ   nenastúpil. Preskúmaním   spisového   materiálu   neboli   zistené   podmienky   na   odmietnutie   vykonania EZR v zmysle § 14 ods. l písm. g) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, resp. § 68 ods. l písm.   d)   Trestného   zákona.   Krajský   súd   po   preskúmaní   dôvodnosti   návrhu   krajského prokurátora na vzatie J. B. do väzby v zmysle § 17 ods. l zákona o európskom zatýkacom rozkaze dospel k záveru, že návrh je dôvodný a že sú splnené pre pozitívne rozhodnutie všetky zákonné podmienky, ktoré odôvodňujú obmedzenie osobnej slobody menovaného aj podľa dôvodov uvedených v § 4 ods. 8 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

17. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal J. B. 5. januára 2005 sťažnosť, v ktorej uviedol, že má trvalú adresu, ako aj pobyt na území Slovenskej republiky a bol riadne zamestnaný.   Výkon   trestu,   ktorý   mu   bol   uložený   na   území   Maďarskej   republiky,   chce nastúpiť   na   území   Slovenskej   republiky,   o čo   požiadal   príslušné   orgány   v Maďarskej republike. Na území Slovenskej   republiky má rodinu   a dve   nezaopatrené deti,   ktoré by výkon jeho trestu na území Maďarskej republiky ťažko pociťovali. K samotnému trestu odňatia slobody uviedol, že dopravnú nehodu nezavinil a cíti sa byť nevinný. Svoju nevinu však nevedel pred súdom v Maďarskej republike obhájiť. V tejto súvislosti chce iniciovať obnovu konania. Nariadený výkon väzby považoval za nezákonný, a preto žiadal, aby bol z väzby prepustený na slobodu.

18.   J.   B.   sa   9.   januára   2005   obrátil   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo   spravodlivosti“)   so   žiadosťou   o výkon   predmetného rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti v odpovedi na túto žiadosť 12. januára 2005 uviedlo, že Slovenská republika a Maďarská republika nie sú viazané   medzinárodnou   zmluvou,   ktorá   by   umožňovala   postup   navrhovaný   J.   B. V odpovedi   sa   uvádza,   že   na základe   rozhodnutia   slovenského   súdu,   ktorý   je v zmysle zákona o európskom zatýkacom rozkaze príslušný na vykonanie EZR, bude J. B. vydaný na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky (ak nenastane niektorý z dôvodov na   odmietnutie   vykonania   EZR   podľa   §   14   zákona   o   európskom   zatýkacom   rozkaze). Následne   po   jeho   realizácii   je   v danom   prípade   možné   postupovať   podľa   Dohovoru o odovzdávaní   odsúdených   osôb,   ktorý   bol   uverejnený   pod   č. 553/1992   Zb.   (ďalej   len „Dohovor   o odovzdávaní“).   Ak   J.   B.   trvá   na   tom,   aby   sa   aj   po   prípadnom   vydaní do Maďarskej republiky Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zaoberalo jeho žiadosťou   o   odovzdanie   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   do Slovenskej   republiky,   má o tejto skutočnosti informovať ministerstvo spravodlivosti.

19. Dňa 3. februára 2005 J. B. požiadal o výkon trestu na území Slovenskej republiky aj Ministerstvo spravodlivosti Maďarskej republiky, pričom uviedol aj tieto skutočnosti: „Nariadenie   na   nástup   výkonu   trestu   mi   nebolo doručené,   vykonaniu uloženému trestu odňatia slobody sa nebránim, chcem ho vykonať avšak na území Slovenskej republiky. Som toho názoru, že tým by odpadli náklady Maďarskej republike na transport a výkon trestu, navyše je u mňa jazyková bariéra, keďže Váš jazyk vôbec neovládam.“

20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 16/2005 zo 14. februára 2005 sťažnosť J. B. proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol, pretože podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie krajského súdu je v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o európskom zatýkacom rozkaze a pre takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky. J. B. bol za uvedený trestný čin uložený súdmi v Maďarskej republike trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov,   pričom   výkon   tohto trestu   dosiaľ   nenastúpil. Krajský   súd   na základe návrhu krajského prokurátora rozhodol v predmetnej veci v súlade so zákonom, pričom na jeho postup boli splnené aj zákonné podmienky uvedené v § 4 ods. 8 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu v takomto prípade súd ani nie je   pri   rozhodovaní   o   vzatí   zadržanej   osoby   do   väzby   viazaný   dôvodmi   väzby   podľa osobitného zákona. V súčasnej dobe sú rozhodnutia súdov Maďarskej republiky právoplatné a vykonateľné a o žiadosti J. B., aby mohol trest vykonať na území Slovenskej republiky, nebolo dosiaľ rozhodnuté. Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval za opodstatnené a dôvodné sťažnostné námietky J. B., a preto ich podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

21. Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 22. februára 2005 prerokoval návrh krajského prokurátora na vykonanie predmetného EZR. J. B. na tomto zasadnutí uviedol, že nesúhlasí   so   svojím   vydaním,   pretože   počas   troch   mesiacov   od   momentu,   ako   sa   stala dopravná nehoda, bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní na území Maďarskej republiky, nevyhýbal sa trestnému konaniu, ale pre nedostatok finančných prostriedkov bol nútený vrátiť sa domov, pred súdom prvého stupňa sa hlavného pojednávania nezúčastnil a o termíne odvolacieho konania vôbec nemal vedomosť. Nebolo mu teda umožnené svoje záujmy   chrániť   tak,   ako   by   to   malo   byť   v   zmysle   platných   ustanovení   o   obhajobe. Opakovane   zdôraznil,   že   sa   nikdy   nevyhýbal   žiadnemu   čiastkovému   úkonu   v   trestnom konaní a ani po odsúdení sa nevyhýbal výkonu trestu, ale žiada, aby tento trest mohol vykonať na území Slovenskej republiky. Zároveň dodal, že všetky trovy spojené s týmto konaním je ochotný znášať.

Krajský súd uznesením č. k. Ntc 2/04-124 z 22. februára 2005 rozhodol, že EZR sa vykoná a J. B. bude odovzdaný na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že justičný orgán vykonávajúceho štátu nie je oprávnený skúmať vinu, resp. nevinu vyžiadanej osoby, proti ktorej bol vydaný EZR, ale rozhoduje o tom, či sa EZR vykoná alebo nevykoná. Rozhoduje, či sú splnené podmienky na   jeho   vykonanie,   a   posudzuje   predovšetkým   to,   či   bol   vydaný   príslušným   justičným orgánom členského štátu Európskej únie, či bol vydaný pre skutok, pre ktorý možno EZR vydať, a či nie je splnený niektorý z dôvodov odmietnutia jeho vykonania.

Krajský   súd   na   podklade   predbežného   vyšetrovania,   ktoré   podľa   §   18   zákona o európskom zatýkacom rozkaze vykonala krajská prokuratúra, zistil, že sú splnené zákonné podmienky na vykonanie EZR vydaného Župným súdom Fejér pod č. k. Szv.60/2004/3 z 31. marca 2004 na občana Slovenskej republiky menom J. B. Neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by podľa § 14 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, ako aj čl. 3 a 4 Rámcového   rozhodnutia   Rady   2002/584/SVV   z 13.   júna 2002   o európskom   zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej aj „rámcové rozhodnutie“) odôvodňovali odmietnutie vykonania EZR. Maďarská strana v zmysle § 392 ods. l písm. e) zákonom XIX. z roku 1998 o Trestnom konaní poskytla právne záruky, keďže rozhodnutia boli   vynesené   v neprítomnosti   J.   B.,   že   menovaný   môže   podľa   právneho   poriadku Maďarskej republiky požiadať o obnovu konania, čo v prípade neposkytnutia takejto záruky by bolo možné posúdiť ako fakultatívny dôvod odmietnutia výkonu EZR.

Osobitne bol skúmaný najmä dôvod uvedený v čl. 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia, podľa ktorého je možné odmietnuť výkon EZR, pričom jednou z podmienok odmietnutia výkonu   je   skutočnosť,   že   sa   vykonávajúci   štát   zaviaže,   že   vykoná   rozsudok   v   súlade so svojím   vnútroštátnym   právom.   Predmetná   podmienka   nebola   splnená,   keďže Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nevyhovelo   žiadosti   obhajcu   J.   B. o uznanie rozhodnutí maďarských súdov na území Slovenskej republiky, aby mohol J. B. uložený trest odňatia slobody vykonať v domovskom štáte.

Krajský súd v Košiciach zistil, že Maďarská republika vydala EZR na účely výkonu už uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody na občana Slovenskej republiky J. B. pre trestný čin zavinenia smrteľnej dopravnej nehody z nedbanlivosti podľa § 187. ods. (1) a ods. (2) písmeno b) zákona č. IV/1978 o Trestnom zákonníku, pri ktorom možno uložiť trest   odňatia   slobody   od   1   do   5   rokov.   Podľa   Trestného   zákona   Slovenskej   republiky konanie J. B., na ktorého bol vydaný EZR, bolo by možné posúdiť ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. l a 2 Trestného zákona, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody od 6 mesiacov do 5 rokov. Keďže trest, ktorý bol J. B. uložený, presahuje výmeru najmenej 4 mesiacov a ide o čin obojstranne trestný, ktorého výkon trestu nie je premlčaný, na predmetný trestný čin sa nevzťahuje amnestia a vyžiadaná osoba je z hľadiska veku trestne zodpovednou osobou, bolo rozhodnuté tak, že sa EZR vykoná a vyžiadaná osoba – J. B.   –   bude   odovzdaná   na výkon   trestu   odňatia   slobody   v   trvaní   1   rok   a 6   mesiacov do väznice v Maďarskej republiky.

22. Proti uzneseniu o vykonaní EZR a vydaní na výkon trestu podal J. B. 24. februára 2005 sťažnosť, v ktorej uviedol, že výkonu uloženého trestu odňatia slobody sa nebránil a ani sa nebráni. Chcel by ho však vykonať na území Slovenskej republiky z dôvodu, že vôbec neovláda maďarský jazyk. Výkon trestu v Maďarskej republike za tejto situácie by mohol   značne   ponižovať jeho   ľudskú   dôstojnosť,   čo   iste   nie   je   účelom   trestu.   Taktiež poukázal   na   skutočnosť,   že   písomne   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Maďarskej republiky o začatie uznávacieho konania rozsudkov, ktorými bol odsúdený, pričom uvedenú žiadosť   zaslal   na   vedomie   aj   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a   aj Krajskému   súdu   v   Košiciach.   Zatiaľ   nemal   vedomosť   o   stanoviskách   k   jeho   žiadosti, predpokladal však, že uvedené rozsudky budú uznané orgánmi Slovenskej republiky a bude mu umožnené vykonať trest na území republiky, ktorej je občanom.

23.   V máji 2005   J.   B.   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o odloženie výkonu EZR, pričom uviedol: „Chcem poukázať predovšetkým na skutočnosť, že výkon trestu odňatia slobody v Maďarskej republike, ktorej jazyk vôbec neovládam, ani mu   nerozumiem   do značnej   miery bude ponižovať moju   ľudskú   dôstojnosť.   To   by bolo v rozpore s Ústavou SR čl. 19 ods. 1. Aj keď som bol odsúdený pre nedbanlivostný trestný čin súdom v Maďarskej republike, som toho názoru, že ponižovanie ľudskej dôstojnosti nie je účelom trestu odňatia slobody. Nezanedbateľnou skutočnosťou je odlúčenie od blízkej rodiny bez možnosti návštev mojej rodiny. Tiež môj zdravotný stav je vážny nakoľko ako ukázali lekárske vyšetrenia mám poškodené tri stavce a bola mi doporučená jej operácia. Opätovne   poukazujem   na   skutočnosť,   že   som   bol   odsúdený   v mojej   neprítomnosti a v pôvodnom konaní boli porušené viaceré procesné ustanovenia, čo vyplýva zo spisového materiálu   a   konštatuje   to   i   Krajský   súd   v   Košiciach   v   odôvodnení   svojho   uznesenia z 22. februára 2005.“

24. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005 rozhodol, že sa EZR vykoná a vyžiadaná osoba J. B. sa odovzdá na výkon trestu odňatia slobody do Maďarskej republiky.   Z   odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   riadne   zistil   všetky rozhodné   okolnosti,   správne   rozhodol   o   vykonaní   EZR   a   svoje   uznesenie   odôvodnil v súlade s ustanovením § 138 a § 125 Trestného poriadku. Najvyšší súd preto v otázke akceptácie   EZR   v   plnom   rozsahu   poukázal   na   odôvodnenie   písomného   vyhotovenia napadnutého uznesenia, lebo tam uvedené právne závery si plne osvojil. Podľa § 21 ods. 6 zákona o európskom zatýkacom rozkaze právo subjektov oprávnených na podanie sťažnosti je   obmedzené,   lebo   opravný   prostriedok   je   prípustný   len   pre   niektorý   z dôvodov odmietnutia vykonania EZR podľa § 14 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, pričom sťažnosť   vyžiadanej   osoby   žiadny   z   dôvodov   uvedených   v   §   14   zákona   o európskom zatýkacom rozkaze neuvádzal a z jej obsahu sa taký dôvod ani nedal vyvodiť.

25. V júni 2005 J. B. oznámil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, že EZR už bol realizovaný a že žiada o uznávacie konanie a výkon trestu na území Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky J. B. 7. júla 2005 informovalo, že   minister   spravodlivosti   Maďarskej   republiky   v   súlade   s čl.   5   ods.   4   Dohovoru o odovzdávaní   zamietol   jeho   žiadosť   o   odovzdanie   na   výkon   trestu   odňatia   slobody do Slovenskej republiky.

26. J. B. podal proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005 ústavnú   sťažnosť,   ktorou   namietal,   že   najvyšší   súd   sa   ako   sťažnostný   súd nevyrovnal so všetkými jeho námietkami (napr. ani s tým, že jeho vydanie by ťažko pociťovala rodina), čím   došlo   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   čl.   2   Protokolu   č.   4   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Taktiež   namietal   svoju   neprítomnosť   na   konaní   najvyššieho   súdu. Napokon namietal aj porušenie čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci. Sťažnosť bola uznesením sp. zn. I. ÚS 174/05 odmietnutá ako podaná oneskorene.

27. Ústavný súd umožnil J. B. ako dotknutej osobe, aby sa vyjadril k predmetnému návrhu okresného súdu. Menovaný vo svojom prípise ústavnému súdu z 28. februára 2012 zrekapituloval svoju korešpondenciu s prokuratúrou, súdmi a ministerstvami spravodlivosti (bližšie   uvedenú   v predchádzajúcej   časti   tohto   uznesenia) a dodal,   že   trvá   na   svojich podaniach, ktoré dosiaľ uskutočnil.

III.

28. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   čl. 130   ods. 1   písm.   d)   ústavy   ústavný   súd   začne konanie,   ak podá   návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19   zákona   o   ústavnom   súde   sa   súdom   podľa   § 18   ods. 1   písm. d)   uvedeného   zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily(...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

29.   Z   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   16/02, PL. ÚS 7/2012)   vyplýva,   že   okrem   iných   procesných   náležitostí   aj   samotné   prerušenie konania   je   procesným   predpokladom   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o   súlade právnych   predpisov   všeobecným   súdom.   Tento   procesný   predpoklad   všeobecný   súd v danom prípade preukázal uznesením č. k. 21 C 8/07-62 z 24. februára 2009 o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2009.

30. Predmetom konania podľa návrhu okresného súdu je posúdenie, či ustanovenie § 14   ods.   4   zákona   o   európskom   zatýkacom   rozkaze,   teda   výluka   štátneho   občianstva Slovenskej   republiky   ako   dôvodu   neprípustnosti   vydania   v režime   EZR,   je   v súlade s návrhom vymedzenými referenčnými normami, a to s čl. 23 ods. 4 ústavy a s čl. 74 ods. 1 písm. a) zmluvy o právnej pomoci.

Podľa   §   14   ods.   4   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   o   európskom   zatýkacom   rozkaze skutočnosť,   že je vyžiadaná osoba   občanom   Slovenskej   republiky,   nie   je dôvodom   pre odmietnutie   vykonania   európskeho   zatýkacieho   rozkazu.   Rovnako   sa   postupuje   aj vo vzťahu k vyžiadanej osobe, na ktorú sa podľa medzinárodného práva vzťahuje rovnaké zaobchádzanie ako na občana Slovenskej republiky.

Podľa čl. 23 ods. 4 druhej vety ústavy občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

Podľa   čl.   74   ods.   1   písm.   a)   zmluvy   o právnej   pomoci   [odmietnutie   vydania] k vydaniu nedôjde, ak vyžiadaná osoba je štátnym občanom dožiadanej zmluvnej strany v čase, keď dôjde žiadosť o vydanie.

31. Ústavný   súd   predovšetkým   musí   preskúmať   aplikovateľnosť   napadnutého ustanovenia v konaní pred všeobecným súdom.

32. Návrh na preskúmanie ústavnej súladnosti zákona pochádzajúci od všeobecného súdu   má   nenahraditeľné   miesto   v systéme   špecifickej   a koncentrovanej   súdnej   kontroly ústavnosti, pretože je nástrojom ochrany konkrétneho jednotlivca priamo pred legislatívnou mocou,   pričom   rozhodnutie   má všeobecne   záväzné   derogačné   účinky.   V slovenskom ústavnom   systéme   je   uvedená   nenahraditeľnosť   umocnená   tým,   že   jednotlivec   nemôže prostredníctvom ústavnej sťažnosti nárokovo vyvolať konanie o súlade a na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu zákona s ústavou alebo kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami nemá k dispozícii ani actio popularis.

33.   Všeobecný   súd   však   nemôže   napadnúť   akýkoľvek   zákon   alebo   ustanovenie zákona, o ktorom by teoreticky mohol mať pochybnosti, ale na rozdiel od iných procesne legitimovaných   subjektov   podľa   čl.   130   ods.   1   ústavy   môže   napadnúť len   taký   zákon, ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorý prerokúva. Na základe tohto incidenčného (a možno dodať aj nepolitického) prvku spočívajúcom v konkrétnom prípade s konkrétnymi účastníkmi   nazýva   európska   konštitucionalistika   uvedenú   kompetenciu   ako   konkrétnu kontrolu   noriem   [konkrete   Normenkontrole,   čl.   125   ods.   1   v spojení   s čl.   144   ods.   2 a s čl. 130   ods.   1,   okrem   písm.   d)].   Uvedenú   kompetenciu   už   poznala   rakúska   úprava v ústave   z roku   1920,   ako   aj   nemecký   Základný   zákon   z roku   1949.   V súčasnosti   túto kompetenciu poznajú všetky európske ústavný súdy, pričom napríklad taliansky ústavný súd posudzuje ústavnosť zákonov v podstate výlučne na návrh všeobecných súdov (pozri štúdiu Benátskej   komisie   o individuálnej   ochrane   ústavnosti,   dostupnú   na   internete: <http://portal.concourt.sk/plugins/servlet/get/attachment/main/dokumenty_data/D_2011_22.pdf)>.

34. Aplikácia konkrétnej normy v konkrétnom prípade teda leží v samej podstate tejto kompetencie. Je nutné priznať, že v zložitosti konania na všeobecnom súde nie je vždy jednoduché určiť, či napadnutá norma sa v danom prípade aplikuje. Môžu nastať situácie, keď napadnutá norma má súvis s prerokúvanou vecou, ale napriek tomu sa neaplikuje.

35. Ústavný súd sa k aplikácii napadnutej normy vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/04 takto: „Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   teda   predpokladá   spojitosť   konania   pred   všeobecným   súdom   vyjadrenú   tak,   že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti   ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa   úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd preto chápe ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   potom   nie   je   splnený   základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý   treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov   začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy). Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu napadnutého ustanovenia nielenže nedochádza,   ale   pre   nedostatok   procesných   podmienok   alebo   zjavnú   neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť.

Ak   všeobecný   súd   napriek   tomu,   že   nie   sú   splnené   tieto   dva   kumulatívne predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na také konanie, je návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde].“ Uvedený prístup potvrdil ústavný súd aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 28/05.

36.   V   predmetnej   veci   J.   B.   po   návrate   z výkonu   trestu,   na   ktorý   bol   vydaný na základe EZR do Maďarskej republiky, žaloval Slovenskú republiku o náhradu škody –nemajetkovej ujmy za tvrdené zlé zaobchádzanie, ku ktorému malo dôjsť vo výkone trestu v Maďarskej republike. Podľa presvedčenia žalobcu, ak by nebol aplikáciou napadnutého ustanovenia vydaný inému štátu na výkon trestu, tak by nebolo ani zlého zaobchádzania. J. B.   žaloval   Slovenskú   republiku   v hmotnoprávnom   režime   zákona   č.   514/2003   Z. z. Titulom, na základe ktorého bol J. B. prevedený do Maďarskej republiky, a teda aktom moci,   ktorý   mal   byť   v príčinnej   súvislosti   so   zlým   zaobchádzaním,   bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. Ntc 2/04-124 z 22. februára 2005.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť   príslušným   orgánom.   Súd,   ktorý   rozhoduje   o   náhrade   škody,   je   viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Zákonnou podmienkou   náhrady   škody   v okolnostiach   danej   veci   je teda   zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. Ntc 2/04-124 z 22. februára 2005, ku ktorému však nedošlo.

Z doteraz uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie síce zohralo zásadnú rolu pri   odovzdaní   J.   B.,   ale   v konaní   o náhradu   škody   sa   neaplikuje,   pretože   vychádzajúc zo zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy zamietnutie žaloby okresným súdom skôr, než by došlo k úvahám o aplikovateľnosti a ústavnosti napadnutého ustanovenia.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   napadnuté   ustanovenie   neaplikuje v konaní pred všeobecným súdom, je nutné považovať okresný súd za zjavne neoprávnenú osobu a návrh odmietnuť.

37. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

38. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné stanoviská sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012