znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/09-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   16.   septembra 2009 predbežne prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania o súlade § 4 ods. 1 až 4, § 7 ods. 1,   §   8   ods. 1   druhej   vety   za   bodkočiarkou   a   §   10   ods.   4   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   167/2008   Z.   z.   o periodickej   tlači   a agentúrnom   spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) s čl.13 ods. 4 prvej vety a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. septembra 2008 doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania o súlade § 4 ods. 1 až 4, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 druhej vety za bodkočiarkou a § 10 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   167/2008   Z.   z.   o periodickej   tlači   a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) s čl. 13 ods. 4 prvej vety   a čl. 26   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) a s čl. 10   ods.   2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa článku 125 ods. 1 písm. a) ústavy.

V návrhu skupiny poslancov po citácii príslušných ustanovení tlačového zákona sa okrem iného uvádza:

«Zastávame názor, že ustanovenia tlačového zákona: a) upravujúce povinnosť mlčanlivosti vydavateľov periodickej tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov ohľadne zdroja a obsahu informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, ak o to fyzická osoba – zdroj týchto informácií požiada (§ 4 ods. 1 až 4), b) upravujúce podmienky vzniku povinnosti uverejniť opravu (§ 7 ods. 1), c) upravujúce vzťah medzi právom na odpoveď a právom na opravu (§ 8 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou) a d)   upravujúce   povinnosť   vydavateľa   periodickej   tlače   alebo   tlačovej   agentúry   uhradiť fyzickej   osobe   márne   žiadajúcej   uverejnenie   opravy,   odpovede   alebo   dodatočného oznámenia,   primeranú   peňažnú   náhradu   vo   vopred   určenej   výške   (od   50.000,-   Sk   do 150.000,- Sk) (§ 10 ods. 4) nie sú v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy SR, s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho jednotlivých protokolov (ďalej len „Dohovor“) a s článkom 13 ods. 4 prvá veta Ústavy SR. …

Uvedené právne inštitúty, v ich súčasnej podobe,   predstavujú zásahy do slobody prejavu a práva na informácie vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr, keďže tieto základné práva a slobody svedčia nielen fyzickým osobám, ale aj osobám právnickým. … S prihliadnutím na existenciu početných čiastkových práv pokrývajúcich mnohé, ak nie všetky, fázy a podoby vzťahu medzi predmetom komunikácie (informácia, cit, myšlienka, názor,...) a subjektom komunikácie (iniciátor komunikácie, adresát komunikácie, príjemca komunikácie,...),   ako   súčasti   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie,   je,   podľa   nášho názoru, namieste považovať vyššie uvedené právne inštitúty za zásah do slobody prejavu a do   práva   na   informácie   vydavateľov   periodickej   tlače,   tlačových   agentúr   a   ich zamestnancov. Ak by   totiž vydavateľovi   periodickej   tlače,   tlačovej   agentúre   a, pri povinnosti   mlčanlivosti   podľa   §   4   tlačového   zákona,   aj ich   zamestnancom,   vznikne tlačovým   zákonom   stanovená   povinnosť (uverejniť   opravu;   zaplatiť   neuspokojenému žiadateľovi   o   uverejnenie   opravy,   odpovede   alebo   dodatočného   oznámenia,   primeranú peňažnú náhradu; zachovať mlčanlivosť ohľadne zdroja a obsahu informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve), je zrejmé, že by k vzniku tejto povinnosti došlo v dôsledku výkonu jednotlivých čiastkových oprávnení spadajúcich pod slobodu prejavu či právo na informácie (uverejnenie článku; neuverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia; prijatie informácie od fyzickej osoby – zdroja a jej rozšírenie) z ich strany.

Tak článok 26 ods.   4 Ústavy SR, ako aj článok 10 ods.   2 Dohovoru,   formulujú podmienky, za splnenia ktorých možno pristúpiť k obmedzeniu slobody prejavu a práva na informácie. …

Sme presvedčení o tom, že stanovením povinnosti vydavateľov periodickej tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov zachovávať mlčanlivosť ohľadne zdroja a obsahu informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, ak o to fyzická osoba – zdroj informácií požiada, zákonodarca nedodržal obmedzenie, ktoré musí podľa článku 13 ods. 1 (správne má byť ods. 4, pozn.) Ústavy dodržať pri určovaní obmedzení základných práv a slobôd, a to tým, že sformulovaním vyššie uvedenej povinnosti mlčanlivosti zasiahol do samotnej podstaty a zmyslu práva novinára zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných informácií, ako neoddeliteľnej súčasti práva na informácie.... Hoci ochrana zdrojov informácií novinárov je dôvodom verejného záujmu, iba ťažko si možno predstaviť, že tento dôvod verejného záujmu by mohol byť postavený do protikladu,   do   rozporu   so   slobodou   prejavu   a   právom   na   informácie,   a   že by   mohol odôvodňovať obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie vydavateľov periodickej tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov. Práve naopak, ochrana novinárskych zdrojov informácií   je   neoddeliteľnou   súčasťou   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie;   podľa Európskeho súdu pre ľudské práva: „... právo novinárov zachovať mlčanlivosť ohľadne ich zdrojov nemôže byť pokladaná iba za privilégium, ktoré by bolo priznávané alebo odoberané v závislosti od zákonnosti alebo nezákonnosti zdrojov, ale ako skutočný znak práva na informácie...“

Azda   by   bolo   presnejšie   povedať,   že právo   zachovať   mlčanlivosť   o   pôvode informácií je pojmovým znakom, neoddeliteľnou súčasťou, toho čiastkového práva/tých čiastkových   práv (tvoriacich   súčasť   práva na informácie), pri   výkone ktorého/ktorých, alebo v dôsledku výkonu ktorého/ktorých, by sa novinár mohol ocitnúť v situácii, keď je nutné toto právo uplatniť. Je zrejmé, že týmito čiastkovými právami sú právo prijímať informácie (novinár prijal od zdroja informáciu) a prípadne právo prijímať informácie a naň   nadväzujúce   právo   rozširovať   informácie (novinár   prijal   od   zdroja   informáciu   a rozšíril ju). V každom prípade, je to novinár, kto sa môže ocitnúť v situácii, v ktorej bude chcieť uplatniť právo zamlčať zdroj získanej, alebo získanej a rozšírenej, informácie (pokusy,   subjektov   súkromného   či   verejného   práva,   zdroj   získanej,   alebo   získanej   a rozšírenej, informácie odhaliť). Z uvedeného logicky vyplýva, že nositeľom práva zamlčať zdroj informácií, ako neoddeliteľnej súčasti práva na informácie garantovaného článkom 26 Ústavy a článkom 10 Dohovoru, je novinár.

Z citovaných záverov Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z logiky vzťahov a záujmov, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku získania informácie od zdroja, alebo získania informácie od zdroja a jej následného rozšírenia, novinárom a v kontexte ktorých môže dôjsť k uplatneniu práva zamlčať zdroj informácií, tiež jednoznačne vyplýva, že to čoho je novinár nositeľom, je právo zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných, alebo získaných a rozšírených, informácií, ktoré právo v sebe implikuje možnosť, tak o totožnosti svojho zdroja zachovať mlčanie, ako aj totožnosť svojho zdroja zverejniť.

Vyvstáva otázka, či novinár, resp. jeho zamestnávateľ (vydavateľ periodickej tlače, tlačová agentúra), môže byť nositeľom nielen práva zamlčať zdroj svojich informácií (voči subjektom súkromného alebo i verejného práva, ktoré by mali záujem zdroj získaných, ale získaných   a   rozšírených,   informácií   odhaliť),   ale   aj   povinnosti   zamlčať   zdroj   a   obsah informácií   získaných   od   zdroja.   Podstatou   ustanovenia   §   4   tlačového   zákona   je   totiž stanovenie   nie   práva   novinára,   ale   povinnosti   novinára   a   jeho   zamestnávateľov (vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr) zachovať mlčanlivosť o zdroji a obsahu získaných informácií, ak o to fyzická osoba – zdroj informácií požiada....

Tejto subjektívnej povinnosti vydavateľa periodickej tlače, tlačovej agentúry, resp. ich   zamestnancov,   zodpovedá   subjektívne   právo   tej   fyzickej   osoby,   ktoré   informácie poskytla, pričom toto právo by mohlo byť charakterizované ako právo na to, aby, ak o to táto   fyzická   osoba   –   zdroj   informácií   požiada,   vydavateľ   periodickej   tlače,   tlačová agentúra, resp. ich zamestnanci, konali, zdržali sa konania, alebo strpeli konanie iných subjektov, tak aby, nebola odhalená totožnosť fyzickej osoby – zdroja informácií. Týmto subjektívnym právom môžu fyzická osoba – zdroj informácií (§ 4 ods. 1 pred bodkočiarkou tlačového zákona) a, po smrti fyzickej osoby – zdroja informácií, jej blízke pozostalé osoby (§ 4 ods. 2 za bodkočiarkou tlačového zákona) aj disponovať.

Je teda zrejmé, že zatiaľ čo právo novinára zachovať mlčanlivosť o zdroji získaných informácií, tak ako ho interpretuje Európsky súd pre ľudské práva, garantuje novinárovi možnosť identitu zdroja získaných informácií ponechať v utajení alebo ju zverejniť, tlačový zákon   vo   svojom   §   4   prikazuje   novinárovi   a   jeho   zamestnávateľom   (vydavateľom periodickej   tlače   a   tlačovým   agentúram)   identitu   zdroja   získaných   informácií,   ak   o   to fyzická osoba -zdroj informácií požiada, ponechať v utajení a tým právo novinára a jeho zamestnávateľov identitu zdroja získaných informácií uverejniť, popiera.

Riešenie vzťahu medzi týmito dvoma právnymi normami je podľa nášho názoru dané ustanovením článku 13 ods. 4 prvá veta Ústavy...

V prvom rade, právo novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja, alebo ju uverejniť, vyplývajúce z článku 10 ods. 1 Dohovoru spôsobuje, že povolenie vyplývajúce z tohto ustanovenia Dohovoru implikuje zákaz konania, ktoré by znemožňovalo realizáciu tohto povolenia, teda v tomto prípade zákaz konania, ktorým by sa znemožnilo realizáciu ktorejkoľvek   z   povolených   alternatív   (zachovať   v   tajnosti   totožnosť   zdroja   alebo   ju zverejniť). Keďže § 4 tlačového zákona, ak o to požiada fyzická osoba – zdroj informácií, vylučuje jednu z dvoch alternatív, ktoré novinárovi garantuje článok 10 ods. 1 Dohovoru, tak ako ho interpretuje Európsky súd pre ľudské práva, máme za to, že týmto zasahuje do samotnej podstaty a zmyslu práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja. Niet pochýb o tom, že ak podstata práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja   spočíva   práve   v   práve   voľby   medzi   alternatívou   ponechania   totožnosti   svojho zdroja v utajení a alternatívou jej zverejnenia, právna norma popierajúca – pre prípad žiadosti fyzickej osoby – zdroja informácií – existenciu jednej z týchto alternatív, zasahuje do samej podstaty práva novinára zachovať v utajení totožnosť svojho zdroja.

Iba ťažko by sme mohli tvrdiť, že je zachovaním zmyslu práva novinára zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií, ktorého cieľom je chrániť novinára, v prvom rade, pred subjektami súkromného alebo i verejného práva, ktoré by mali záujem totožnosť zdroja informácií odhaliť, a, v určitých prípadoch, aj proti samotnému zdroju (napr. v prípade úmyselného poskytnutia nepravdivých, neúplných či skresľujúcich informácií novinárovi), premena   tohto   práva   novinára   na   právo   fyzickej   osoby   –   zdroja   informácií,   ktorého cieľom je chrániť fyzickú osobu – zdroj informácií nielen pred subjektami súkromného alebo i verejného práva, ktoré by mali záujem odhaliť jej totožnosť, ale aj pred novinárom samotným....

S prihliadnutím na vyššie uvedené zastávame názor, že obmedzenie slobody prejavu a   práva   na   informácie v   podobe   stanovenia   povinnosti   vydavateľov   periodickej   tlače, tlačových agentúr a ich zamestnancov zachovávať mlčanlivosť ohľadne zdroja a obsahu informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, ak o to fyzická osoba – zdroj informácií požiada, zasiahlo do samotnej podstaty a zmyslu práva   novinára   zachovať   mlčanlivosť   o   zdroji   získaných   informácií   v   rozpore   s požiadavkou článku 13 ods. 4 prvá veta Ústavy SR a z tohto dôvodu je neprípustné.... Zastávame   názor,   že   zákonodarca   nesplnil   pri   formulovaní   podmienok   vzniku povinnosti vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr uverejniť opravu podľa § 7 ods. 1 tlačového zákona, druhú podmienku prípustnosti zásahu do slobody prejavu a práva na informácie.

... jedinou podmienkou vzniku povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry uverejniť opravu – popri identifikovateľnosti osoby, ktorej sa zverejnené skutkové tvrdenie   týkajú   a   popri   uplatnení   si   nároku   na   uverejnenie   opravy   – je   nepravdivosť zverejnených   skutkových   tvrdení.   O tom,   že   zámerom   zákonodarcu   bolo   skutočne podmieniť   vznik   práva   na   uverejnenie   opravy   (odhliadnuc   od   podmienky identifikovateľnosti   dotknutej   osoby   a   podmienky   uplatnenia   si   práva   na   uverejnenie opravy) iba nepravdivosťou uverejneného skutkového tvrdenia a nie, ako je tomu pri práve na odpoveď, aj zásahom do cti, dôstojnosti, alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby (§ 8 ods. 1 prvá veta tlačového zákona), svedčí aj dôvodová správa k návrhu tlačového zákona (strana 9 prvý odsek prvá veta).

V zvláštnom kontraste s týmto súladom medzi cieľom deklarovaným v dôvodovej správe   a   znením   zákona,   však   vystupuje   ihneď   nasledujúca   pasáž   dôvodovej   správy   k návrhu   tlačového   zákona,   kde si   predkladateľ   návrhu   zákona   kladie   za   cieľ, prostredníctvom práva na uverejnenie opravy, zabezpečiť tak právo na pravdivé informácie, ako aj ochranu (zrejme práv) fyzickej alebo právnickej osoby (strana 9 prvý odsek tretia veta).   Ambícia   zabezpečiť   prostredníctvom   práva   na   uverejnenie   opravy   ochranu subjektívnych   práv   fyzických   a   právnických   osôb   (najmä   práva   na   ochranu   osobnosti fyzických osôb a práva na ochranu názvu a dobrej povesti právnickej osoby) je potvrdená, hoci vo všeobecnejšej rovine, aj na viacerých miestach všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu tlačového zákona (strana 1 štvrtý odsek štvrtá a piata veta, strana 3 tretí odsek štvrtá veta).

S prihliadnutím na uvedené teda vyvstáva otázka, aký je skutočný dôvod verejného záujmu, ktorý viedol zákonodarcu k zásahu do slobody prejavu a práva na informácie v podobe povinnosti uverejniť opravu a či tento dôvod spadá (správne má byť spĺňa, pozn.) medzi článkom 26 ods. 4, resp. článkom 10 ods. 2 Dohovoru, prijateľné dôvody zásahu. Nazdávame sa, že skutočným dôvodom zavedenia povinnosti uverejniť opravu v jej súčasnej   podobe, nemohla   byť   snaha   o   zabezpečenie   ochrany   práva   na   ochranu osobnosti fyzických osôb a/alebo práva na ochranu mena a dobrej povesti právnických osôb, pretože medzi   podmienkami   vzniku   povinnosti   uverejniť   opravu   zásah   do niektorého z týchto práv nefiguruje. V praxi to teda znamená, že uverejnenie opravy sa môže žiadať aj vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré síce sú objektívne nepravdivé, ale ktoré v sebe nenesú žiadny potenciál zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzických osôb a/alebo práva na ochranu mena a dobrej povesti právnických osôb. Ak by teda došlo k uplatneniu práva na uverejnenie opravy za podmienok uvedených v prvej vete § 7 ods. 1 tlačového zákona, došlo by k uverejneniu opravy za situácie, keď by právu, na ochranu ktorého bolo toto právo zavedené (ochrana osobnosti fyzických osôb a/alebo a ochrana mena   a   dobrej   povesti   právnických   osôb),   nehrozila   žiadna   ujma.   Je   teda   zrejmé,   že ochrana práva   na   ochranu   osobnosti/mena/dobrej   povesti   fyzických   osôb/právnických osôb, ktoré inštitút práva na uverejnenie opravy - vychádzajúc zo súčasnej podoby jeho právnej úpravy – nemá ambíciu chrániť, nemôže byť považovaný za dôvod zavedenia tohto inštitútu....

S prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   bude   preto   namieste   záver,   že skutočným dôvodom   zavedenia   práva   na   uverejnenie   opravy   je   zabezpečenie   toho,   čo   dôvodová správa k návrhu tlačového zákona nazýva „právom na pravdivé informácie“ (strana 9 prvý odsek tretia veta) bez ďalšieho.

Je zrejmé, že spomedzi dôvodov verejného záujmu uvedených v článku 26 ods. 4 Ústavy a v článku 10 ods. 2 Dohovoru, odôvodňujúcich zásah do slobody prejavu a práva na   informácie,   by   toto   „právo   na   pravdivé   informácie“   mohlo   spadať   iba   pod   dôvod „ochrany práv a slobôd iných“ (Článok 26 ods. 4 Ústavy), resp. „ochrany práv iných“ (článok 10 ods. 2 Dohovoru). V súlade s požiadavkou výslovne uvedenou v článku 26 ods. 4 Ústavy i v článku 10 ods. 2 Dohovoru možno odôvodniť zásah do slobody slova a do práva na informácie iba ochranou „práv iných“, teda ochrana subjektívnych práv upravených právnym poriadkom. Nie sme si však vedomí tohto, že by právny poriadok Slovenskej republiky   upravoval   subjektívne   „právo   na   pravdivé   informácie“.   S prihliadnutím   na uvedené zastávame názor, že „právo na pravdivé informácie“ bez ďalšieho nepredstavuje dôvod, pre ktorý by Článok 26 ods. 4 Ústavy a článok 10 ods. 2 Dohovoru umožňovali uskutočniť zásah do slobody prejavu a práva na informácie....

Takisto zastávame názor, že úpravou vzájomného vzťahu medzi právom na odpoveď a   právom   na   opravu   v   §   8   ods.   1   druhá   veta   za   bodkočiarkou   tlačového   zákona, zákonodarný zbor nesplnil tretiu podmienku prípustnosti zásahu do slobody prejavu a práva na informácie, a to podmienku, podľa ktorej musí byť zásah opatrením nevyhnutným v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie stanoveného, legitímneho cieľa verejného záujmu. Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 druhá veta tlačového zákona: „Vydavateľ   periodickej   tlače   a tlačová   agentúra   sú   povinní   odpoveď   uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté.“

Z citovaného   ustanovenia   výslovne   vyplýva,   že   ak   si   osoba   dotknutá   určitým skutkovým tvrdením uverejneným v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, úspešne uplatnení právo na uverejnenie odpovede, táto skutočnosť nie je prekážkou tomu, aby si uplatnila, z dôvodu toho istého skutkového tvrdenia, aj právo na uverejnenie opravy. Inými,   slovami, jedno   skutkové   tvrdenie,   uverejnené   v   periodickej   tlači   alebo v agentúrnom spravodajstve, môže dať vznik, tak právu na uverejnenie odpovede, ako aj právu na uverejnenie opravy.

Na tomto závere by nebolo nič prekvapujúce, ak by právo na odpoveď a právo na opravu sledovali odlišné ciele. Z právnej úpravy oboch inštitútov i z dôvodovej správy k návrhu tlačového zákona však vyplýva, že právo na odpoveď a právo na opravu môžu v určitej situácii smerovať k dosiahnutiu totožného cieľa.

Zatiaľ   čo cieľom sledovaným pri   práve   na   opravu   je   dosiahnutie   opravy nepravdivého skutkového tvrdenia, bez ohľadu na to, či ním došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby, cieľom sledovaným pri práve na odpoveď   je   dosiahnutie   nápravy   ujmy   na   práve   na   ochranu   osobnosti/názvu/dobrej povesti   dotknutej   osoby,   spôsobenej   určitým   skutkovým   tvrdením. Pritom   ale   z ustanovenia § 8 ods. 3 tretia veta tlačového zákona...vyplýva, že ak sa môže v rámci odpovede sporné skutkové tvrdenie nie len doplniť, spresniť alebo vysvetliť, ale aj poprieť, znamená to, že sporné skutkové tvrdenie, na ktoré možno reagovať uplatnením si práva na uverejnenie odpovede, môže byť aj objektívne nepravdivé. Tento záver potvrdzuje aj dôvodová správa k návrhu tlačového zákona...

Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade, ak by v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve   bolo   uverejnené   nepravdivé   skutkové   tvrdenie   (čím   by   dotknutej   osobe vzniklo   právo   na uverejnenie   opravy),   ktorým by,   naviac,   došlo   k zásahu do   práva   na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby (čím by dotknutej osobe vzniklo právo   na   uverejnenie   odpovede),   a   táto   by   si   uplatnila   svoje   právo   na   uverejnenie odpovede, v ktorej by poprela nepravdivé skutkové tvrdenie. Pritom je zrejmé, že odpoveď by   sa   –   vo   svojej   časti   vyhradenej   popretiu   nepravdivého   skutkového   tvrdenia   – neobmedzila iba na konštatovanie popretia nepravdivého skutkového tvrdenia, ale jeho logickou súčasťou by bolo aj uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia. Uplatnenie si práva   na   uverejnenie   odpovede   by   však,   v zmysle   sporného   §   8   ods.   1   druhá   veta   za bodkočiarkou tlačového zákona, nebránilo tomu, aby si dotknutá osoba uplatnila aj právo na uverejnenie opravy toho istého nepravdivého skutkového tvrdenia. A táto oprava by o. i. obsahovala aj konštatovanie nepravdivosti uverejneného skutkového tvrdenia a uvedene (správne má byť uvedenie, pozn.) skutkového tvrdenia pravdivého (§ 7 ods. 3 druhá veta tlačového zákona)....

Vytvorenie   možnosti   uskutočnenia   dvoch   zásahov (uplatnenie   si   práva   na uverejnenie   odpovede   a   práva   na   uverejnenie   opravy)   do   slobody   prejavu   a   práva   na informácie vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr v dôsledku totožnej právnej skutočnosti (uverejnenie   nepravdivého   skutkového   tvrdenia   zasahujúceho   do   práva   na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti dotknutej osoby) za účelom dosiahnutia totožného cieľa (popretie/konštatovanie nepravdivosti nepravdivého skutkového tvrdenia a uvedenie skutkového tvrdenia pravdivého) považujeme za nenaplnenie požiadavky nevyhnutnosti zásahu (do   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie)   na   dosiahnutie   stanoveného, legitímneho cieľa verejného záujmu (ochrana práva na ochranu osobnosti/názvu/dobrej povesti   dotknutej   osoby).   Je   totiž   zrejmé,   že   tento   cieľ   verejného   záujmu   je   možné,   v prípade,   že   nastane   vyššie   uvedená   právna   skutočnosť   (uverejnenie   nepravdivého skutkového   tvrdenia   zasahujúceho   do   práva   na   ochranu   osobnosti/názvu/dobrej   povesti dotknutej osoby), dosiahnuť aj výlučným použitím práva na uverejnenie odpovede.... Stanovením povinnosti vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovej agentúry uhradiť fyzickej   osobe   márne   žiadajúcej   uverejnenie   opravy,   odpovede   alebo   dodatočného oznámenia, primeranú peňažnú náhradu v pevne stanovenom intervale (od 50.000,- Sk do 150.000,- Sk) (§ 10 ods. 4 tlačového zákona) zákonodarca, podľa nášho názoru, nesplnil tretiu spomedzi podmienok prípustnosti zásahu do slobody prejavu a práva na informácie, a to   podmienku   nevyhnutnosti   zásahu   v   demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie stanoveného, legitímneho cieľa verejného záujmu....

Ohľadne   dôvodu   verejného   záujmu,   na   ochranu   ktorého   bola   táto   povinnosť vydavateľom   periodickej   tlače   a   tlačovým   agentúram   stanovená, dôvodová   správa   v príslušnej   pasáži   osobitnej   časti   odpoveď   neposkytuje.   Preto sa vzhľadom   na terminologické označenie plnenia, ktoré má byť podľa § 10 ods. 4 prvá veta poskytnuté (primeraná peňažná náhrada), na skutočnosť, že táto primeraná peňažná náhrada má byť priznaná   osobe   márne   žiadajúcej   o   uverejnenie   opravy,   odpovede   alebo   dodatočného oznámenia,   ako   aj   na   už   vyššie   spomínané   pasáže   všeobecnej   časti   dôvodovej   správy (strana   1   štvrtý   odsek   štvrtá   a   piata   veta,   strana   3   tretí   odsek   štvrtá   veta), možno domnievať, že týmto dôvodom verejného záujmu je ochrana práv iných, konkrétne práv fyzických alebo právnických osôb márne žiadajúcich uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia (ďalej len „márne žiadajúce osoby“) na ochranu ich osobnosti, názvu či dobrej povesti.

Špecifikum zavedenia práva márne žiadajúcich osôb na primeranú peňažnú náhradu podľa   §   10   ods.   4   tlačového   zákona   spočíva   v   tom,   že predmetná   primeraná   peňažná náhrada sa poskytuje nie z dôvodu porušenia práva márne žiadajúcich osôb na ochranu ich osobnosti/názvu/dobrej povesti (pretože táto ochrana sa poskytuje na základe § 13 ods. 2 a 3   a   19b   Občianskeho   zákonníka),   ale   z   dôvodu   samotnej   skutočnosti   neuverejnenia požadovanej   opravy,   odpovede   alebo   dodatočného   oznámenia.   Zároveň,   vzhľadom   na použitie pojmu „náhrada“,   možno predpokladať,   že úmyslom zákonodarca pri priznaní primeranej   peňažnej   „náhrady“   podľa   §   10   ods.   4   tlačového   zákona,   bolo   poskytnúť „náhradu" za niečo, čo posúdil ako ujmu. Vzhľadom na oba uvedené, čiastkové závery sa teda možno domnievať, že cieľom priznania primeranej peňažnej náhrady podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona bolo nahradiť márne žiadajúcim osobám ujmu, ktorú by pre nich predstavovalo neuverejnenie žiadanej opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia. Chýba   však   dôležitá   indícia,   ktorá   by   inak   mohla   smerovať   k   potvrdeniu   tejto domnienky, a tou je vymedzenie takých kritérií pre stanovenie výšky primeranej peňažnej náhrady (v rámci jej pevne stanoveného intervalu), z ktorých by bolo zrejmé, že cieľom ich aplikácie je preukázanie rozsahu určitej ujmy. Príkladom v tomto smere môže byť súbor kritérií, na základe ktorých sa stanovuje výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa   §   13   ods.   3   Občianskeho   (závažnosť   vzniknutej   ujmy   a   okolnosti,   za   ktorých   k porušeniu   práva   došlo)   a   súbor   podrobnejších   podkritérií,   ktoré   zo   zákonných   kritérií sformulovala   judikatúra   (intenzita   ujmy,   jej   rozsah,   ohlas   na   ňu,   dĺžka   jej   trvania,...). Ustanovenie § 10 ods. 4 tlačového zákona, ani iné jeho ustanovenia, nestanovujú žiadne kritériá,   pomocou   ktorých   by   sa   mala   a   mohla   určiť   konkrétna   výška   primeranej peňažnej náhrady (v rámci pevne stanoveného intervalu) priznanej márne žiadajúcim osobám a z dôvodu úplnej absencie týchto kritérií smerujúcich k určeniu rozsahu ujmy, ktorú   má   náhrada   nahradiť,   nemožno   s   istotou   tvrdiť,   že   dôvodom   verejného   záujmy ospravedlňujúcim   povinnosť   vydavateľov   periodickej   tlače   a   tlačových   agentúr   uhradiť primeranú peňažnú náhradu je spôsobenie ujmy márne žiadajúcich osôb....

Zastávame názor, že zásah do slobody prejavu a práva na informácie v podobe povinnosti vydavateľov periodickej tlače a tlačových agentúr uhradiť márne žiadajúcim osobám „primeranú peňažnú náhradu“ nespĺňa podmienku nevyhnutnosti tohto zásahu, keďže z príslušnej právnej úpravy, z dôvodovej správy, ani z iných okolností (ako napr. závery z komparatívneho práva) nemožno bezpečne identifikovať: a) dôvod verejného záujmu, v mene ktorého bol tento zásah umožnený, b) kritérium/kritériá, na základe ktorého/ktorých by sa mala a mohla stanoviť konkrétna výška   primeranej   peňažnej   náhrady   (v   rámci   pevne   stanoveného   intervalu)   priznanej márne žiadajúcim osobám.

Keďže   panuje   neistota   ohľadne   týchto   dvoch   kľúčových   prvkov   právneho   režimu povinnosti   vydavateľov   periodickej   tlače   a   tlačových   agentúr   uhradiť   márne   žiadajúcej osobe primeranú peňažnú náhradu, možno konštatovať, že nielenže nevyhnutnosť tohto zásahu do   slobody   prejavu   a   do   práva   na   informácie nie   je   preukázaná, ale   aj,   že nevyhnutnosť tohto zásahu do slobody prejavu a do práva na informácie vôbec nie je preukázaná presvedčivým spôsobom.»

Navrhovatelia   žiadajú   na   základe   argumentácie   bližšie   rozvedenej   v odôvodnení návrhu, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Ustanovenie   §   4   ods.   1   až   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 13 ods. 4 prvá veta ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie § 7 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z.   o   periodickej   tlači   a   agentúrnom   spravodajstve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ustanovenie   §   8   ods.   1   druhá   veta   za   bodkočiarkou   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   s   článkom   10   ods.   2   Európskeho   dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ustanovenie § 10 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 167/2008 Z. z.   o   periodickej   tlači   a   agentúrnom   spravodajstve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov (tlačový zákon) nie je v súlade s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   o súlade   zákonov s ústavou....

Podľa   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej sily môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k názoru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Na základe týchto skutočností plénum ústavného súdu rozhodlo o prijatí návrhu na ďalšie konanie tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2009