znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/08-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. marca 2011 o návrhu skupiny 57 poslancov Národnej rady   Slovenskej republiky na začatie konania o súlade   §   7   ods.   1,   2   a   4   zákona   č.   2/1991   Zb.   o   kolektívnom   vyjednávaní   v   znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhej vety v spojení s čl. 37 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 7 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4 a čl. 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v znení doplnenia návrhu doručeného Ústavnému súdu Slovenskej republiky 24. mája 2010 takto

r o z h o d o l :

Konanie   o návrhu   skupiny   57   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra 2007 doručený návrh skupiny 57 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. P., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 2/1991 Zb.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhej vety v spojení s čl. 37 ods. 1 a s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a § 7 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. s čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4 a čl. 37 ods. 1 ústavy.

Podstatou   návrhu   je posúdenie   ústavnosti   právnej   úpravy   rozšírenia   kolektívnych zmlúv   vyššieho   stupňa   na   zamestnávateľov,   ktorí   nie   sú   členmi   organizácie zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela.

Navrhovatelia sú   toho názoru, že napadnutá zákonná úprava je takou   delegáciou právomoci   na   podzákonného   normotvorcu,   ktorou   podľa   ústavy   môže   disponovať   iba zákonodarca, a preto je v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy.

Absencia   akejkoľvek   súdnej   ochrany   voči   „aktu“,   ktorého   obsahová   podstata spočívajúca v uložení povinností osobám určeným individuálnymi znakmi znamená podľa navrhovateľov tak nesúlad s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj taký zásah do princípov deľby moci, všeobecnosti právnej reglementácie, právnej istoty a súdnej ochrany   práv   súkromných   osôb,   ktorý   nemožno   považovať   za   súladný   s požiadavkami demokratického a právneho štátu, a preto je v nesúlade aj s čl. 1 ods. 1 ústavy. V rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy je podľa názoru navrhovateľov aj ukladanie povinností dotknutým subjektom, ktorých splnenie (povinností) nie je v ich bezprostrednej dispozícii.

Podľa   navrhovateľov   zásah   do   výkonu   vlastníckeho   práva   spočíva   v   tom,   že podstatou a bezprostredným normatívnym dôsledkom je rozšírenie záväznosti obligačného právneho   úkonu   na   subjekty,   ktoré   nie   sú   zmluvnými   stranami,   t.   j.   dotknutému zamestnávateľovi   sa   ukladajú   povinnosti,   ku   ktorým   sa   sám   vlastným   prejavom   vôle nezaviazal   a   ktoré   vyplývajú   z   obligačného   právneho   úkonu   uzavretého   medzi   inými osobami. Podľa názoru navrhovateľov sa na rozšírenie nevzťahujú podmienky ustanovené v čl. 20 ods.   4   ústavy,   ale podmienky   obsiahnuté v   čl.   20   ods.   1   ústavy a podmienky vyplývajúce z čl. 13 ods. 4 ústavy ako explicitného vyjadrenia princípu proporcionality, s ktorými   sú   podľa   navrhovateľov   napadnuté   ustanovenia   zákona   č.   2/1991   Zb.   tiež v nesúlade.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 35 ods. 1 ústavy odôvodňujú navrhovatelia najmä   tým,   že   podrobiť   zamestnávateľa   ako   podnikateľa   povinnostiam   vyplývajúcim z obligačného   právneho   úkonu   medzi   inými   zmluvnými   stranami   a   idúcim   nad   rámec konkrétnych povinností, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov, znamená povoliť obmedzenie výkonu jeho práva na podnikanie. Tieto obmedzenia však musia mať zákonný základ, musia zachovávať základné práva a musia byť v medziach zákona. Podľa navrhovateľov   tieto   podmienky   neboli   splnené   už   len   preto,   že   voči   aktu   spôsobilému zasiahnuť   do   základných   práv   a   slobôd,   resp.   normovať   občianske   práva   a   záväzky nepriznáva zákon súdnu ochranu; okrem toho však podľa navrhovateľov absentujú aj ďalšie nevyhnutné záruky.

Podľa navrhovateľov rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na žiadosť ministerstva alebo inej organizácie zamestnávateľov a v tejto súvislosti ustanovenie povinnosti   na   jednej   strane   pre   zamestnávateľskú   organizáciu   predložiť   zoznam zamestnávateľov, ktorí sú jej členmi, a celkový počet ich zamestnancov a na strane druhej ustanovenie povinnosti pre vyšší odborový orgán predložiť celkový počet zamestnancov, ktorých   vyšší   odborový   orgán   zastupuje,   zoznam   zamestnávateľov,   u   ktorých   pôsobí príslušná odborová organizácia, a celkový počet zamestnancov týchto zamestnávateľov je v rozpore so zásadou oddelenosti občianskej spoločnosti od štátu zakotvenej v čl. 29 ods. 4 ústavy a v osobitnom rámci aj v čl. 37 ods. 2 prvej vete ústavy a predstavuje podmienku, ktorej splnenie je za istých okolností vylúčené. Podľa navrhovateľov zásada oddelenosti štátu od občianskej spoločnosti zakotvená v čl. 29 ods. 4 ústavy predstavuje axiologickú bázu aj pre čl. 37 ods. 1 ústavy, pretože zatiaľ čo čl. 29 ústavy chráni právo združovať sa bez toho, aby akokoľvek vymedzoval oblasť uplatnenia tohto práva, resp. jeho nositeľov, čl. 37 ods. 1 ústavy je špecifickým ustanovením, pretože ku všeobecnej úprave ustanovuje ešte úpravu osobitnú, reflektujúcu špecifiká „spolkového života“ v oblasti hospodárskych a sociálnych záujmov.

Navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyniesol takýto nález:„Ustanovenia § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhá veta v spojení s čl. 37 ods. 1, a s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ustanovenie § 7 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 29 ods. 4 a s čl. 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde a uznesením č. k. PL. ÚS 12/08-44 z 19. marca 2008 ho prijal na ďalšie konanie. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 7 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona č. 2/1991 Zb. nevyhovel.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   navrhovatelia,   Národná   rada   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   a   vláda   Slovenskej   republiky   ústavnému   súdu predložili svoje stanoviská a oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Národná rada 2. decembra 2009 schválila novelu zákona č. 2/1991 Zb., a to zákon č. 564/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   564/2009   Z.   z.“),   ktorý   nadobudol účinnosť 1. januára 2010. Zákon č. 564/2009 Z. z. novelizoval celý § 7 zákona č. 2/1991 Zb.Dňa   24.   mája   2010   doručil   ústavnému   súdu   právny   zástupca   navrhovateľov „doplnenie dôvodov návrhu na začatie konania o súlade“ § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 2/1991 Zb. s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 2 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, s čl. 37 ods. 2 druhou vetou v spojení s čl. 37 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru a § 7   ods.   5   zákona   č.   2/1991   Zb.   s čl.   1   ods.   1,   čl.   29   ods.   4   a čl.   37   ods.   1   ústavy argumentujúc tým, že pilierne dôvody nesúladu napadnutých ustanovení s povinnosťami, ktorými zákonodarca podlieha podľa ústavy aj dohovoru aj po prijatí novely napadnutých ustanovení zákona   č.   2/1991   Zb. (zákona č.   564/2009 Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť 1. januára   2010),   naďalej   považuje   za   porušenie   princípov   právneho   štátu,   osobitne nezodpovedajú požiadavke všeobecnosti právnej reglementácie a deľby moci a absentuje akákoľvek súdna ochrana. Navrhol preto, aby ústavný súd pokračoval v konaní vedenom pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/08   a vyslovil   nesúlad   napadnutých   ustanovení   v ich   platnom a účinnom znení s článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   obsahovú   podobnosť   znenia   napadnutých   ustanovení v znení pred novelizáciou zákona č. 2/1991 Zb., a to zákonom č. 564/2009 Z. z., a po tejto novelizácii porovnal ich obsahové znenie aj po významovej stránke a dospel k záveru, že ide   o takmer rovnaké právne riešenia, a teda aj rovnaký pretrvávajúci ústavný problém, a preto v konaní o návrhu navrhovateľov v znení jeho doplnenia pokračoval.

Národná rada schválila 14. decembra 2010 ďalšiu novelu zákona č. 2/1991 Zb., a to zákon   č.   557/2010 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   č.   2/1991 Zb.   o kolektívnom vyjednávaní   v znení   neskorších   predpisov,   ktorým   sa   novelizoval   celý   §   7   citovaného zákona.   Novelizácia   §   7   sa   realizovala   v intenciách   návrhu   navrhovateľov   doručenom ústavnému   súdu.   Vyplýva   to   aj   z dôvodovej   správy   k návrhu   zákona   (parlamentná   tlač č. 87), podľa ktorej „Návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní   v   znení   neskorších   predpisov.   Účelom   novely   je   upraviť   proces   rozšírenia záväznosti   kolektívnej   zmluvy   vyššieho   stupňa   na   zamestnávateľa,   ktorý   nie   je   členom zamestnávateľského zväzu, ktorý kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrel len so súhlasom tohto zamestnávateľa. Návrh zákona podmieňuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy na   zamestnávateľa,   ktorý   nie   je   členom   zamestnávateľského   zväzu   súhlasom   tohto zamestnávateľa,   pokiaľ   tento   zamestnávateľ   má   obdobný   predmet   činnosti   a   obdobné ekonomické a sociálne podmienky....

Navrhuje   sa   rozšíriť   záväznosť   kolektívnej   zmluvy   vyššieho   stupňa   na zamestnávateľa, ktorý nie je členom zamestnávateľského zväzu len ak tento zamestnávateľ s rozšírením vyjadrí svoj súhlas. Tento návrh vychádza z odporúčania OECD z roku 2002, ktorým   sa   navrhuje,   aby   rozšírenie   záväznosti   kolektívnej   zmluvy   vyššieho   stupňa   na zamestnávateľa, ktorý nie je členom zamestnávateľského zväzu bolo možné len so súhlasom tohto zamestnávateľa, pokiaľ tento zamestnávateľ má obdobný predmet činnosti a obdobné ekonomické a sociálne podmienky.

Návrh   je   v   súlade   s   Odporúčaním   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   91 o kolektívnych zmluvách a korešponduje aj s výkladom Ústavného súdu Českej republiky k tejto problematike.“.

Vzhľadom na to, že novelizácia realizovaná zákonom č. 557/2010 Z. z., ktorým sa mení   a   dopĺňa   zákon   č.   2/1991   Zb.   o   kolektívnom   vyjednávaní   v   znení   neskorších predpisov, má diametrálne odlišný materiálny základ ako namietané ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. platné v čase doručenia návrhu ústavnému súdu 17. decembra 2007, ako aj v znení zákona č. 564/2009 Z. z., ústavný súd aplikoval pri rozhodovaní o tomto návrhu všeobecne platnú judikatúru, podľa ktorej v konaní o súlade právnych predpisov je ústavný súd   oprávnený   posudzovať   v   zásade   len   súlad   platných   právnych   predpisov,   ich   častí, prípadne niektorých ich ustanovení s právnymi predpismi vyššej právnej sily, čo vyplýva z čl.   125   ústavy   a   aj   z § 41a   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ak preskúmavané právne predpisy   stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví (PL. ÚS 13/08). V nadväznosti na uvedené ústavný súd konanie o návrhu navrhovateľov zastavil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2011