znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/05-116

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2007 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Jána   Lubyho,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o návrhu Okresného súdu Košice – okolie, zastúpeného predsedom senátu JUDr. J. P., a Okresného súdu Bratislava I, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D. K., na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona č. 670/2002 Z. z. o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a o zmene   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   zákona   č. 185/2002   Z.   z.,   niektorých   ustanovení   zákona č. 505/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   a niektorých ustanovení zákona č. 668/2002 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Článok II zákona č. 670/2002 Z. z. o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a o zmene   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   185/2002   Z.   z.   v časti   o zmene   nadobudnutia účinnosti   § 77   zákona č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   185/2002   Z.   z.,   čl.   I   bod   2   v časti   o zmene nadobudnutia účinnosti § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   zákona   č.   505/2003   Z.   z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čl. I bod 2 zákona č. 609/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov,   a čl.   I   bod   2 zákona   č.   622/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých ustanovení zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov, n i e   s ú v   s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. marca 2005 doručený návrh Okresného súdu Košice – okolie (ďalej aj „1. navrhovateľ“) a 3. júna 2005   návrh   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „2.navrhovateľ“,   spolu   ďalej   aj „navrhovatelia“)   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d) a § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

1. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že na Okresnom súde Košice – okolie prebieha konanie   vo   veci   žalobcu,   ktorý   prerušil   výkon   funkcie   sudcu   z   dôvodu   odchodu   do starobného   dôchodku   k   1.   máju   2004,   proti   Okresnému   súdu   Trebišov,   kde   vykonával funkciu, o vyplatenie ďalšieho platu (14. platu) za rok 2003 a alikvotnej časti 13. platu k 1. júnu 2004 za rok 2004. Vec je vedená pod sp. zn. 10 C 13/04.

Okresný   súd   Košice   –   okolie   z dôvodu,   že   bez   vyriešenia   nesúladu   niektorých zákonov upravujúcich platové pomery sudcov s ústavou nie je možné o uplatnenom nároku rozhodnúť, podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením sp. zn. 10 C 13/04 z 25. januára 2005 konanie prerušil a podal ústavnému súdu návrh   na   začatie   konania o súlade   zákonov   s ústavou   v zmysle   čl.   125   ods.   1   písm.   a) a čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy. Navrhol, „aby Ústavný súd SR vyslovil nesúlad čl. II zák. č. 670/2002 Z. z. z 19. 11. 2002 o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a zmene zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v časti o zmene účinnosti § 77 od. 1. 1. 2004, čl. I bod 1 zák. č. 50/2003 Z. z. z 28. 10. 2003, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a v bode 2) tejto novely upravujúcej nadobudnutie účinnosti § 77 od 1. 1. 2005 s čl. 1 ods. 1, čl. 2. ods. 2, čl. 141 ods. 1, 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR“.

V odôvodnení návrhu okrem iného uviedol, že:„Znakom   právneho   štátu   je   vytváranie   právnej   istoty   tak   pri   prijímaní   zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (viď. II. ÚS 34/95).

Ústavný súd zároveň v náleze PL. ÚS 15/98 vyslovil, že Národná rada SR je viazaná Ústavou SR v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány SR a pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. (...)

Je   teda   zrejmé,   že   aj   zmena   zákona   upravujúca   platové   pomery   sudcov,   ako ústavných činiteľov, je povinná rešpektovať ústavou upravenú a garantovanú nezávislosť súdnej moci v zmysle čl. 141 ods. 1, 2 144 Ústavy SR.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že nezávislosť a nestrannosť sú nevyhnutnými atribútmi súdnej moci a je možné ich považovať za ústavné zásady. (...)

Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4. 7. 2000 (PL. ÚS 52/99), riešilo podrobne otázku platových pomerov sudcov, ako súčasti sudcovskej nezávislosti. (...)

Pri úprave platových pomerov ako jednej z osobitných záruk sudcovskej nezávislosti došlo k zmene ku dňu 1. 1. 2001 prijatím nového statusového zákona, ktorý upravuje aj plat sudcu   (zák.   č.   385/2000   Z.   z.   v   platnom   znení).   Uvedený   právny   predpis   zrušil predchádzajúci zák. č. 420/1991 Zb. vrátene noviel.

Z   ustanovenia   §   65   tohto   zákona   vyplýva,   že   plat   sudcu   tvorí,   ako   nároková (obligatórna)   dávka,   aj ďalší   plat.   Podmienky vyplatenia ďalšieho   platu   sú   ustanovené v § 77 cit. zák.

Podľa § 77 sudcovi patrí v každom polroku kalendárneho roka ďalší plat vo výške funkčného platu patriaceho za mesiac máj alebo za mesiac november, ak...

Je teda zrejmé, že sudcovi patrí tzv. 13. a 14. plat po splnení podmienok uvedených v § 77. Účinnosť tohto ustanovenia bola odložená na obdobie od 1. 1. 2003. Dôvodom na tzv.   zmrazenie   ďalšieho   platu   bola   aktuálna   ekonomická   situácia   štátu   v   roku   2000 a priorita   dôsledného   hmotného   zabezpečenia   sudcov   odchádzajúcich   do   dôchodku (výplatou odchodného a príplatku k dôchodku), s čím sa celý sudcovský zbor stotožnil. (...) Výkon nezávislej rozhodovacej činnosti sudcu principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t. j. odmenou) z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania   rozhodovacej   činnosti   sudcu   prostredníctvom   hmotnej   zainteresovanosti fakultatívnou dávkou,   ktorá sa priznáva rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú   ministrovi   spravodlivosti   ako   predstaviteľovi   výkonnej   moci.   Skutočnosť rozdielnej   povahy   výkonu   činnosti   sudcu   (u   ktorého   je   upravené   nezávislé   postavenie v ústave)   a   iných   profesií,   vykonávajúcich   činnosť   v   záujme   štátu,   pripúšťa   finančné obmedzenie   sudcu   za   výkon   rozhodovacej   činnosti   odmeňovaním   fakultatívnou   dávkou. Uvedené obmedzenie (diskrimináciu) je preto potrebné náležité kompenzovať zabezpečením plnenia priznaných obligatórnych náležitostí platu sudcu, t. j. aj ďalšieho platu 2x v roku (13. a 14. plat).(...)

Pri úprave platových pomerov sudcov a zmrazovania ďalšieho platu sudcu v roku 2000 (prijatie zák. č. 385/2000 Z. z.) sa vychádzalo z aktuálnej ekonomickej situácie štátu a jeho finančných možností.

Oproti tomuto obdobiu došlo k pozitívnemu vývoju ekonomiky od roku 2002, ako to vyplýva aj z publikovaných informácií Slovenského štatistického úradu (navrhujeme zistiť v tomto konaní ústavným súdom). Došlo k rastu hrubého domáceho produktu, k zvýšeniu produktivity práce, k zvýšeniu priemerných nominálnych miezd v národnom hospodárstve i k zníženiu dlhu štátu. (...)

V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť skutočnosť, že u iných profesií pracovníkov, ktorí   vykonávajú   činnosti   v   záujme   štátu   a   majú   nárok   na   ďalší   plat   -   13.   a   14.   plat (subjekty   uvádzané   v   zák.   č.   73/1998   Z.   z.)   a   postavenie   ktorých   nie   je   upravené   ako nezávislé, na základe rozhodnutia výkonnej a zákonodarnej moci sa zabezpečilo, že im priznané ďalšie platy boli vyplatené v celom rozsahu v roku 2003 a 2004. Tento postup je možné hodnotiť len ako prejav neprípustnej ľubovôle štátneho orgánu, ktorý zabezpečil plnenie   opodstatnene   priznaného   nároku   len   vytypovaným   profesiám   (z nezistiteľných a nezverejnených dôvodov), pričom vôbec nerešpektoval osobitosť postavenia sudcov, ako ústavných činiteľov (...).

Rozhodnutím zákonodarcu o odklade účinnosti výplaty 14. platu sudcom v roku 2003 a   2004   porušil   zákonodarný   zbor   zásadu   právnej   istoty   nerešpektovaním   požiadavky všeobecnej platnosti, stability a trvácnosti právnej normy zásahom do zákonnej garancie nezávislosti súdnictva, zásadu proporcionality, pokiaľ ide o rozsah a dobu nevyhnutnú pre legitímne použitie odkladu účinnosti výplaty 14. platu, zákaz svojvôle v činnosti štátneho orgánu,   pričom rozsah   opatrenia neodráža potreby ekonomiky   štátu   (ide   o   ekonomicky nezdôvodniteľné úspory na úkor nezávislej súdnej moci), čím dochádza reálne k ohrozeniu sudcovskej nezávislosti, čo nie je v súlade s ústavnou úpravou nezávislosti a nestrannosti súdnictva.   Porušením   tejto   zákonnej   záruky   nezávislosti   sudcu   dochádza   k   ohrozeniu nezávislosti súdu a tým aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Okresný súd Košice – okolie na základe toho podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vo veci   sp.   zn.   10   C   13/04   uznesením   z 25.   januára   2005   prerušil   konanie   a   podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

2.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05   z 12.   mája   2005   návrh 1. navrhovateľa prijal na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   v návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom uviedol, že vedie konanie pod sp. zn. 10 C 420/2004 v právnej veci žalobkyne, sudkyne JUDr.   A.   M.,   proti   žalovanému   v   prvom   rade   Slovenská   republika   –   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a žalovanému v druhom rade K., o zaplatenie 111 125 Sk s príslušenstvom.

Žalobkyňa   sa   domáha   priznania   peňažného   plnenia   z dôvodu   doplatenia   svojich platových nárokov voči žalovaným v prvom a druhom rade s odôvodnením, že prijatím zákonov č. 668/2002 Z. z. ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 668/2002 Z. z.“) a č. 670/2002 Z.   z. o platových pomeroch   sudcov   v roku 2003 a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona č. 185/2002 Z. z. (ďalej len „zákon č. 670/2002 Z. z.“) došlo k zásahu do nezávislosti súdnictva zvyšnými zložkami štátnej moci. Keďže pre rozhodnutie konajúceho všeobecného súdu vo veci samej je potrebné ako prejudiciálnu otázku vyriešiť súlad citovaných zákonov s ústavou,   ako   aj   s   inými   ďalej   uvedenými   medzinárodnými   právnymi   dokumentmi, Okresný súd Bratislava I dospel k názoru, že tu existuje ústavný rozpor, preto v súlade s § 109   ods.   1   písm.   b)   OSP   konanie   prerušil   uznesením   č.   k.   10   C   420/2004-26 zo 16. marca 2005 a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Okresný   súd   Bratislava   I   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prerokovaní   veci   takto rozhodol:

„1) Ustanovenia § 29d ods. 1 a § 29d ods. 2 prvá veta uvedenom v čl. I. zákona č. 668/2002 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

2) zákon č. 670/2002 Z. z. o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. a

3) zákon č. 505/2003, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 6 ods. 1, prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky.“

K námietke nesúladu § 29d ods. 1 a 2 zákona č. 668/ 2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, v odôvodnení návrhu okrem iného 2. navrhovateľ uviedol:

«Sudcom   všeobecných   súdov   ako   ústavným   činiteľom   zaručoval   zákon   Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 668/2002 Z. z.“) v texte svojho ustanovenia § 23 v spojení s § 67 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o   zmene a   o doplnení niektorých zákonov   (ďalej len   zákon č. 385/2000 Z. z.) výšku priemerného platu sudcu, ktorá sa každoročne mala s dopadom na výšku základného platu každého sudcu prehodnocovať podľa nárastu výšky konkrétneho štatistického   ukazovateľa,   zisteného   Štatistickým   úradom   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci kalendárny rok. (...)

Prijatím zákona č. 668/2002 Z. z. bol tento spôsob valorizácie sudcom všeobecných súdov odňatý na rok 2003, a napriek skutočnosti, že citovaný štatistický ukazovateľ v roku 2003 oproti svojej výške vykazovanej v roku 2002 zaznamenal nárast, výška základných platov sudcov sa v prvom polroku 2003 nezmenila. (...)

Uvedenými   ustanoveniami   bolo   sudcom   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na každoročné prispôsobenie platových pomerov meniacim sa podmienkam transformujúceho sa hospodárstva Slovenskej republiky.

Na   takúto   zákonodarnú   činnosť   zodpovedných   orgánov   štátnej   moci   Slovenskej republiky   nie   je   možné   pozerať   inak,   ako   iba   na   neadekvátny   a   neprimeraný   zásah zákonodarnej štátnej moci do nezávislosti súdnictva. (...) Nezávislosť súdnictva je výslovne spomenutá v článku 144 ods. I Ústavy Slovenskej republiky. (...) Je potrebné upozorniť na tú skutočnosť, že sudcovská nezávislosť musí byť štátom garantovaná vo viacerých smeroch, aby   bol   naplnený   cieľ   sledovaný   všetkými   demokratickými   inštitúciami   -   výlučne   alebo minimálne čo najviac možná eliminácia všetkých subjektívnych činiteľov vplývajúcich, resp. snažiacich sa vplývať na proces prijímania rozhodnutia sudcu.»

2.   Navrhovateľ   v ďalšom   poukázal   na   ústavne   zaručenú   zásadu   sudcovskej nezávislosti, ktorá vychádza zo systému deľby moci ako základu demokratického právneho štátu, pričom princíp sudcovskej nezávislosti obsahuje v sebe celý rad aspektov, z ktorých niektoré sú aj materiálnej povahy, pretože „jednou z garancií nezávislosti súdnictva (...) je aj   materiálna   nezávislosť   samotných   sudcov   predstavovaná   systémom   hmotného zabezpečenia vykonávaným štátom (doslovne zakotvené v § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Podľa   bodu   II.   Základných   princípoch   nezávislosti   súdnictva   musí   byť   súčasťou podmienok výkonu funkcie aj adekvátne odmeňovanie sudcov, ktoré musí byť primerane zabezpečené zákonom.

Podľa Princípu III. Ods. 1 písm. b) Odporúčania č. R (94) 12 riadne pracovné podmienky musia byť vytvorené tak, aby sudca vykonával funkciu efektívne a najmä aby zabezpečili, že postavenie a odmeňovanie sudcov je úmerné vážnosti ich stavu a ťarche zodpovednosti. (...)

Je   neprijateľné,   aby   vláda   a   parlament   redukovala   alebo   inak   obmedzovala podmienky odmeňovania sudcov. Hmotné zabezpečenie sudcov, kam platové pomery sudcov patria,   musia   byť   chápané   nielen   -   vládou   ale   aj   parlamentom   ako   stabilná a nezredukovateľná   veličina,   tzn.   nesmie   byť   na   ne   nazerané   ako   na   pohyblivý   faktor, s ktorým môže akékoľvek vládne zoskupenie ľubovoľne nakladať iba preto, že chce svojim voličom   demonštrovať   nielen   tvrdú   ruku   smerom   k   justícii,   ale   aj   prejaviť   filozofiu rovnostárstva. (...)

Štát je nielen povinný vytvárať predpoklady pre nezávislosť súdov a stabilizáciu ich pozície vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci ale aj kontrolovať, či tieto predpoklady napĺňajú sledovaný cieľ. Odňatie valorizácie platov sudcov devalvuje jednu zo základných demokratických   hodnôt,   akú   predstavuje   sudcovskú   nezávislosť   a   je   zásahom   do nezmeniteľného   práva   sudcov   na   neznižovanie   ich   platov   ako   záruky   ich   nezávislosti a právnej istoty. Sudcovská nezávislosť predstavuje jednu zo základných demokratických hodnôt,   ktorej   zaisteniu   jednoznačne   napomáha   aj   materiálne zabezpečení   sudcov. Predovšetkým   je   podstatné,   aby   do   hmotného   zaistenia,   tzn.   Aj   do   platov   sudcov nezasahovali iné orgány štátnej moci a to už akoukoľvek formou, svojvoľne a opakovane. (...) Preto sa súd domnieva, že normatívna požiadavka na odňatie valorizácie platov sudcov tak, ako je obsiahnutá v § 29d ods. 1 a 2 prvá veta zákona č. 668/2002 Z. z. je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva povinnosť štátu zaistiť sudcom aj materiálnu nezávislosť od štátnej moci predstavovanou Vládou Slovenskej republiky a Národnou radou Slovenskej republiky, a to ako   garanciu   nestranného   a   spravodlivého   rozhodovania   o   právach   osôb.   K   existencii rozporu medzi citovanými ústavnými a zákonnými ustanoveniami súd dospel pri posúdení napadnutej časti zákona, ktorá v súhrne skutočne môže predstavovať reálnu hrozbu pre sudcovskú nezávislosť so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ochranu práv súkromných osôb“.

K namietanému nesúladu zákona č. 670/2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy uviedol:

„Zákon   č.   670/2002   Z.   z.   s   účinnosťou   od   01.   01.   2003   Z.   z.   odňal   sudcom všeobecných   súdov   právo   na   platové   pomery   zaručené   sudcom   všeobecných   súdov v ustanoveniach § 65 až 80, § 81 ods. 1, prvá veta, § 82 až 91 (tzn. takmer celá 7. Hlava - platové pomery sudcov ) zákona č. 385/2000 Z. z. s tým, že:

- s účinnosťou do 30. 6. 2003 znížil voči týmto ustanoveniam výšku funkčného platu sudcu s doslovným   preklopením   prekonaného   platového   mechanizmu   zakotveným   v   zrušenom zákone   č.   420/1991   Zb.   o   platových   pomeroch   sudcov   a   justičných   čakateľov   vrátane systému odmien sudcov,

- s účinnosťou do 31. 12. 2003 zrušil nárok sudcu na dva ďalšie platy ( zakotvený v ust. § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. ako tzv. 13. a 14 plat) a tento nárok nahradil zredukovaným nárokom sudcu na jeden ďalší plat (tzv. 13 plat) bez zmeny jeho výšky,

- odňal sudcom zákonný nárok prisľúbený im v § 85 ods. 1, zákona č. 385/2000 Z. z. na automatickú úpravu základného platu a prostredníctvom § 18 splnomocnil zákon o štátnom rozpočte na určenie výšky a termínu valorizácie základného platu sudcu na rok 2003 a

- odsunul už raz odsunutú účinnosť (pôvodne bola v zákone č. 385/2000 Z. z. odsunutá do 31. 12. 2002) platových pomerov sudcov na 1. júla 2003, resp. 1. januára 2004.

(...)   prijatím   zákona   č.   670/2002   Z.   z.   došlo   v   rozpore   s   hore   citovanými medzinárodnými právnymi dokumentmi, najmä s článkom 6 ods. 1, Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s článkami 1 ods. 1 a 144 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky k spochybneniu nezávislosti súdnictva. Preto v intenciách hore uvedeného odôvodnenia sa súd domnieva, že normatívna požiadavka na odňatie zvýšenia platov sudcov s účinnosťou do 31. 6. 2003 a na odňatie ďalších platov sudcov s účinnosťou do 31. 12. 2003 tak, ako je obsiahnutá v zákone č. 670/2002 Z. z. je v rozpore s článkom 6 ods. 1, Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s článkom 1 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva povinnosť štátu zaistiť sudcom aj materiálnu nezávislosť od štátnej moci predstavovanou Vládou Slovenskej republiky a Národnou radou Slovenskej republiky, a to ako garanciu nestranného a spravodlivého rozhodovania o právach osôb. K existencii rozporu medzi citovanými ústavnými a zákonnými ustanoveniami súd dospel po posúdení napadnutého zákona,   ktorý   v   súhrne   skutočne   môže   predstavovať   reálnu   hrozbu   pre   sudcovskú nezávislosť so všetkými negatívnymi dôsledkami pre ochranu práv súkromných osôb.“

4.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   24/05   z 8.   septembra   2005   návrh Okresného súdu Bratislava I v časti namietajúcej nesúlad § 29d ods. 1 a § 29d ods. 2 prvej vety uvedeného v čl. I zákona č. 668/2002 Z. z., ďalej zákona č. 670/2002 Z. z., ako aj zákona č. 505/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 505/2003 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 ústavy prijal na ďalšie konanie.

Návrh Okresného súdu Bratislava I vo zvyšnej časti odmietol.

5. Ústavný súd o prijatom návrhu Okresného súdu Košice – okolie a o prijatom návrhu   Okresného   súdu   Bratislava   I   rozhodol uznesením   č.   k.   PL.   ÚS   24/05-23 z 8. septembra 2005 tak, že návrhy spojil na spoločné konanie z dôvodu, že právne a vecne spolu súvisia. Podľa tohto uznesenia sa konanie bude ďalej viesť pod sp. zn. PL. ÚS 12/05.

II.

Ústavný   súd   3.   júna   2005   vyzval   predsedu   Okresného   súdu   Košice   –   okolie a predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „predseda národnej rady“) na vyjadrenie, či trvajú na ústnom pojednávaní. Predsedu národnej rady zároveň vyzval aj na vyjadrenie k návrhu na začatie konania podaného Okresným súdom Košice – okolie.

Dňa   6.   júna   2005   zaslal   ústavný   súd   návrh   Okresného   súdu   Košice   –   okolie ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“) a predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „predseda   najvyššieho súdu“) s tým, aby k nemu zaujali stanovisko a súčasne sa vyjadrili, či trvajú na verejnom ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu.

Dňa 20. júna 2005 predseda Okresného súdu Košice – okolie oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní.

Dňa 1. júla 2005 minister spravodlivosti oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní veci,   a   zároveň   doručil   stanovisko   vlády   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   ministrom spravodlivosti, k návrhu na začatie konania podanému Okresným súdom Košice – okolie.

Vláda Slovenskej republiky okrem iného uviedla: „Nespochybniteľnou skutočnosťou, ktorá navyše vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 52/99 je, že odmeňovanie sudcov a ich platové pomery sú jednou zo zákonných, ale nie ústavných garancií sudcovskej nezávislosti. Predmetný záver podľa   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   znamená,   že   Ústava   Slovenskej   republiky nevylučuje, aby zákonná úprava mohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu. (...) V   tomto   prípade   však   navrhovateľ   nenamietal   porušenie   princípu   príkazu neznižovania platov sudcov, ale odkladanie účinnosti zákonného prísľubu ďalšieho platu. Z vecnej stránky však medzi týmito problémami zákonnej úpravy nie je rozdiel a teda je plne možné   aplikovať   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ako   precedenčný   aj   na predmetný   návrh   podľa   princípu   maius   continet   in   se   minus.   Ak   Ústava   Slovenskej republiky neobsahuje princíp príkazu neznižovania platov sudcov, potom z nej nemožno odvodiť ani právo na zvýšenie platov sudcov.“

Uviedla   tiež,   že   «sám   navrhovateľ   uznal   obsah   súdneho   precedensu,   t.   z. podmienenosť výšky platu sudcu od ekonomiky štátu. Z tohoto pohľadu sa však nezdá, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, pretože zákonodarca (a nie orgán výkonnej moci) má legitímne právo posúdiť stav ekonomiky Slovenskej republiky a prijímať rozhodnutia s dopadom na štátny rozpočet, ktorý prijíma tiež Národná rada Slovenskej republiky. Druhý argument, v ktorom sa navrhovateľ odvoláva na porušenie princípu zákazu diskriminácie   je   uvedený   v   ťažko   preskúmateľnej   podobe.   V   ňom   navrhovateľ   tvrdí,   že subjektom uvádzaným v zákone č. 73/1998 Z. z. bol ďalší plat priznaný a vyplatený. Aj keď tento   argument   môže   byť   relevantný,   tak   jeho   nedostatočné   odôvodnenie   (chýba   širšia komparácia najmä na porovnateľné orgány ochrany práva, napr. prokuratúru) ho posúva do oblasti hypotézy.

Druhý   prípad,   a   to   zmenu   precedensu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky podopiera   navrhovateľ   jediným   argumentom,   a   to   nálezom   Ústavného   súdu   Českej republiky (PL. ÚS 11/02), ktorý však treba chápať v kontexte právneho poriadku Českej republiky. (...)

Navyše vzhľadom na to, že v Slovenskej republike nedošlo v oblasti posudzovania platov sudcov od roku 1999 ani k zásadnej zmene sociálnych a ekonomických pomerov a ani k zásadnej zmene právneho prostredia, nie je preto dôvod ani na zmenu precedensu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Napokon   nie   bez   významu   je   aj   skutočnosť,   že posunutie   účinnosti   §   77   zákona č. 385/2000 Z. z. je krátkodobé a predmetné ustanovenie nadobudne účinnosť 1. januára 2006, to znamená, že nejde o prípad, kedy by sa „neprimeraná doba jeho uplatňovania, ako aj   spôsob   a   rozsah   opatrenia   neodrážajúce   potreby   ekonomiky   štátu   mohli   dostať   do nesúladu   s   ústavnými   zásadami,   vlastnými   právnemu   štátu,   akými   sú   zákaz   svojvôle v činnosti štátnych orgánov, zásada primeranosti (proporcionality), a to pokiaľ ide o rozsah takýchto   opatrení,   tak   aj   o   dobu   nevyhnutnú   pre   ich   legitímne   použitie,   zákaz nediskriminácie pri ich prijímaní a uplatňovaní a pod.“ v zmysle nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 52/99».

Dňa 6. júla 2005 oznámil predseda národnej rady, že netrvá na ústnom pojednávaní, a súčasne doručil   svoje stanovisko k návrhu Okresného súdu Košice – okolie, v ktorom uvádza:

«Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „navrhovateľ“) navrhuje aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil nesúlad čl. II zákona č. 670/2002 Z. z.   o   platových   pomeroch   sudcov   v   roku   2003   a   o   zmene   zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona č. 185/2002 Z. z. v časti o zmene účinnosti § 77 od 1. januára 2004, čl. I prvého bodu zákona č. 505/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a čl. I druhého bodu tejto novely upravujúcej nadobudnutie účinnosti § 77 od 1. januára 2005 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). (...)

Námietky navrhovateľa nepovažujeme za opodstatnené z nasledujúcich dôvodov: Prijatím   nového   statusového   zákona   (zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sa hmotné zabezpečenie sudcov v porovnaní s predchádzajúcou úpravou (zákon č. 420/1991 Zb.)   značne   zlepšilo.   Pred   účinnosťou   statusového   zákona   patril   sudcom   ďalší   plat jedenkrát ročne a na základe platnej úpravy im patria   dva ďalšie platy.   Vzhľadom na aktuálnu ekonomickú situáciu však bola účinnosť ustanovenia § 77 odložená na obdobie od 1. januára 2003 s tým, že sudcovia mali nárok na poskytnutie ďalšieho platu jedenkrát ročne.

Zákonom č. 670/2002 Z. z. o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. bola účinnosť ustanovenia o poskytnutí ďalšieho platu posunutá na 1. január 2004 s tým, že v § 14 sa upravili podmienky na poskytnutie ďalšieho platu jedenkrát ročne. Tento postup bol odôvodnený tým, že zvýšením platových náležitostí sudcov   spolu   s   ďalším   legislatívnymi   zmenami,   ktoré   boli   uskutočnené   v   priebehu posledných   rokov   sa   založili   mimoriadne   zložité   podmienky   pre   zostavenie   ekonomicky únosného štátneho rozpočtu na rok 2003.

Zákonom   č.   505/2003   Z.   z.,   ktorým sa   mení   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov došlo k ďalšiemu posunutiu účinnosti ustanovenia § 77, ktoré upravuje podmienky poskytnutia ďalšieho platu tak, že účinnosť sa posunula na 1. januára 2005 s tým, že v prechodnom ustanovení (§ 151d) sú upravené podmienky na poskytnutie ďalšieho platu jedenkrát v roku. Ako   vyplýva   z   dôvodovej   správy   k   uvedenému   zákonu,   uvedené   riešenie   nepovažuje   za najvhodnejšie   ani   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   pretože   navonok   sa môže   tento   prístup   javiť   ako   morálne   gesto   v   súvislosti   so   súčasnými   spoločenskými a predovšetkým ekonomickými pomermi, v skutočnosti však môže pôsobiť aj ako devalvácia jednej zo základných demokratických hodnôt, ktorú sudcovská nezávislosť predstavuje. Pre úplnosť uvádzame, že ani v roku 2005 nevznikne sudcovi nárok na ďalší plat dvakrát ročne. Zákon č. 609/2004 Z. z. opätovne posunul účinnosť § 77 na 1. január 2006 a v prechodnom ustanovení (§ 151h) upravil podmienky na poskytnutie jedného ďalšieho platu sudcu jedenkrát v roku.

Nezávislosť   sudcov   je   zakotvená v čl.   144 ods.   1 ústavy.   Pokiaľ   ide o garancie sudcovskej nezávislosti tieto sú upravené tak na úrovni ústavnej (napr. čl. 145, 145a, 148 ústavy), ako i zákonnej. Platové pomery sudcov netvoria súčasť ústavných, ale zákonných garancií. Takúto zákonnú garanciu predstavuje jednak zákon č. 385/2000 Z. z., ako i zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. V § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., sa uvádza, že: „Štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením“. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom,   že vymedzuje miesto a úlohu hmotného zabezpečenia sudcov vo vzťahu k ústavnej zásade nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy).

(...)   ústava   neobsahuje   žiadne   ustanovenie,   ktoré   by   vo   vzťahu   k   sudcom konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti (čl. 144 ods. 1 ústavy). Absencia ústavnej garancie týkajúcej sa platových pomerov sudcov (ako vo forme ústavného príkazu neznižovania platov sudcov po dobu výkonu ich funkcií, tak aj vo forme akejkoľvek inej ústavnej garancie) potvrdzuje, že slovenský zákonodarca považuje zabezpečenie platových pomerov sudcov za zákonnú a nie ústavnú garanciu ich nezávislosti, pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu (PL. ÚS 52/99-50). (...)

Je   nesporné,   že   sudcovská   nezávislosť   predstavuje   jednu   zo   základných demokratických   hodnôt   a   k   jej   realizácii   nesporne   prispieva   i   materiálne   zabezpečenie sudcov.   Je   však   potrebné   poukázať   na   to,   že   toto   hmotné   zabezpečenie   sa   realizuje predovšetkým   formou   mesačného   platu,   rovnako   je   zákonom   garantované   zabezpečenie sudcov v prípade choroby, invalidity ako i dôchodkové zabezpečenie (odchodné, príplatok k dôchodku).

Vzhľadom na hmotné zabezpečenie sudcov, ktoré je obsiahnuté v zákone č. 385/2000 Z. z. nemožno súhlasiť s navrhovateľom, že odložením účinnosti ustanovenia na poskytnutie 14. platu dochádza reálne k ohrozeniu sudcovskej nezávislosti. (...)

Na základe uvedeného, možno konštatovať, že prijatím zákonov č. 670/2002 Z. z. a č. 505/2003 Z. z., ktorými sa posunula účinnosť na poskytnutie ďalšieho platu nebola porušená ústavná zásada nezávislosti sudcov.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa, ohľadne zákazu svojvôle činnosti štátneho orgánu je potrebné uviesť,   že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)   postupovala pri prijímaní zákonov,   ktorými sa odkladá účinnosť na poskytnutie ďalšieho platu v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Zákon bol prerokovaný v súlade so zákonom č. 350/1996 Z. z. a schválený nadpolovičnou väčšinou poslancov. Pri každom legislatívnom zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov je nevyhnutné dôsledne rešpektovať základné princípy materiálne právneho štátu a hodnotovú orientáciu ústavného poriadku. V danom kontexte   možno   konštatovať,   že   národná   rada   postupovala   zákonným   spôsobom a vychádzajúc z ekonomickej a sociálnej situácie štátu predmetné zákony schválila. (...) Úpravy, ktoré sa týkajú sudcov majú len dočasný charakter a boli determinované ekonomickými podmienkami. Z tohto aspektu, podľa nášho názoru, nedošlo k porušeniu zásady   proporcionality,   pokiaľ   ide   o   rozsah   a   dobu   nevyhnutnú   pre   legitímne   použitie odkladu účinnosti predmetného ustanovenia.

Prijatím   zákonov   č.   670/2002   Z.   z.   a   č.   505/2003   Z.   z.   nedošlo   k   ohrozeniu inštitucionálnych predpokladov pre reálnu nezávislosť súdov a nie je dôvodné tento postup považovať za svojvoľný akt zákonodarcu.»

Dňa   11.   júla   2005   a 30.   novembra   2005   doručil   predseda   najvyššieho   súdu stanovisko k obom návrhom navrhovateľov, v ktorom uviedol:

„Článok   II   zákona   č.   670/2002   Z.   z.   o   platových   pomerov   sudcov   v   roku   2003 a o zmene   a   doplnení   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. v časti o zmene účinnosti § 77 od 1 januára 2004, ako aj článok I. bodu 1 zákona č. 505/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a   článok   I   bodu   2   tejto   novely   upravujúci nadobudnutie účinnosti § 77 od 1. januára 2005, ktoré sú súčasťou nadobúdania účinnosti § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v článku IV. tohto zákona, sú v rozpore s článkom 1 ods. 1, s článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 a 2 a s článkom 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rovnako aj ustanovenia § 29d ods. 1 § 29d ods. 2 prvej vety uvedené v článku I zákona č. 668/2002 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 670/2002 Z. z. o platových pomerov sudcov v roku 2003 a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. a zákon č. 505/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú v rozpore s článkom 1 ods. 1 a s článkom 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to z nasledovných dôvodov: Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou Okresného súdu Bratislava I. (...)

Nosným argumentom uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je princíp sudcovskej nezávislosti ako jeden zo základných demokratických hodnôt; do jeho rámca   je   nevyhnutné   zahrnúť   aspekty   materiálnej   povahy.   Z   tohto   hľadiska   nemožno prihliadnuť   ani   prípadné   hospodárske,   či   sociálne   ťažkosti,   v   ktorých   sa   Slovenská republika nachádza. Osobitné postavenie sudcov sa musí prejaviť aj v ich odmeňovaní, pričom platy sudcov by mali byť stabilnou neznižovateľnou veličinou a nie pohyblivým faktorom,   s   ktorým   by   mohlo   (z   hociktorého   dôvodu)   kalkulovať   to   či   ono   vládne zoskupenie.“

Dňa   17.   októbra   2005   vyzval   ústavný   súd   predsedu   národnej   rady,   aby   zaujal stanovisko k návrhu Okresného súdu Bratislava I v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu zákona č.   668/2002 Z.   z.,   a zároveň   ho   vyzval   doručiť   poverenie   pre splnomocneného zástupcu,   ktorý   bude   Národnú   radu   Slovenskej   republiky   zastupovať   v konaní   pred ústavným súdom.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky doručil 16. novembra 2005 stanovisko vlády Slovenskej republiky k návrhu Okresného súdu Bratislava I, v ktorom uviedol:«Navrhovateľ namietol nesúlad zákona č. 668/2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu,   že „odňatie valorizácie platov sudcov devalvuje jednu zo základných demokratických hodnôt, akú predstavuje sudcovská nezávislosť a je zásahom   do   nezmeniteľného   práva   sudcov   na   neznižovanie   ich   platov   ako   záruky   ich nezávislosti a právnej istoty.“

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sa   k obdobnému   problému   už   priamo   vyjadril vo svojom   rozhodnutí   č.   PL.   ÚS   52/99,   kde   uviedol,   že   „nakoľko   ústava   nevylučuje prepojenie   platových   pomerov   sudcov   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   so   stavom ekonomiky ani   prostredníctvom ústavného príkazu neznižovania   platov   sudcov   po   dobu výkonu ich funkcií a ani prostredníctvom žiadnej inej ústavnej garancie vzťahujúcej sa na platové pomery sudcov, nebolo možné posúdiť ako nesúladnú s ústavou takú právnu úpravu, ktorou bolo dočasne zastavené uplatňovanie jednej zo zložiek toho zákonného mechanizmu stanovovania platov sudcov, ktorým sa reaguje na stav ekonomiky Slovanskej republiky prostredníctvom určenej ekonomickej kategórie.“

Od   času   vydania   predmetného   rozhodnutia   nedošlo   k   takej   významnej   zmene pomerov v štáte a spoločnosti, ktoré by odôvodňovali zasadne odlišný pohľad Ústavného súdu Slovenskej republiky na tento problém a preto vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník zastáva stanovisko, že zákon č. 668/2002 Z. z. neporušil čl. 1 ods. 1 a 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Navyše treba upozorniť aj na tú skutočnosť, že predmetný zákon je síce platnou súčasťou   nášho   právneho   poriadku   ale   vzhľadom   na   to,   že   jeho   účel   sa   konzumoval dočasnou pôsobnosťou zákona (do 31. 12. 2003) je preskúmanie jeho ústavnosti (vzhľadom na účinky rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky do budúcnosti) nie celkom opodstatnené.»

Predseda   národnej   rady   28.   novembra   2005   doručil   ústavnému   súdu   stanovisko k návrhu Okresného súdu Bratislava I, v ktorom uviedol:

„Ústavný   súd   už   rozhodoval   obdobný   prípad   v   súvislosti   s   návrhom   skupiny   34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o súlade čl. II   zákona č. 57/1999 Z.   z., ktorým   sa mení   a   dopĺňa   zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z. o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých ďalších zákonov s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 124 a čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy (PL. ÚS 52/99-50). V danom prípade ústavný súd rozhodol, že návrhu skupiny poslancov nevyhovuje, to znamená, že čl. II zákona č. 57/1999 Z. z. je v súlade s vyššie cit. článkami ústavy.

Vzhľadom na to, že aj v tomto prípade ide o problematiku pozastavenia valorizácie platov   sudcov   zdôrazňujeme,   že   sa   plne   stotožňujeme   s   argumentmi   uvedenými v odôvodnení uznesenia ústavného súdu PL. ÚS 52/99-50. (...)

(...)   zmenu   platových   pomerov   pre   všetkých   sudcov,   ktorá   je   dôsledkom ekonomických pomerov v štáte, nemožno posudzovať ako zásah do sudcovskej nezávislosti. Prijatie   zákona   č.   668/2002   Z.   z.   bolo   determinované   riešením   problémov   súvisiacich s prípravou návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003. Vzhľadom na to, že sa prijímali viaceré opatrenia zamerané na stabilizáciu ekonomiky, vyžadovalo to určité reštrikčné opatrenia v systéme   odmeňovania   ústavných   činiteľov   a   ostatných   zamestnancov   (príslušníkov) financovaných z verejných zdrojov (podľa § 9 zákona č. 750/2002 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2003 bol stanovený nulový nárast u všetkých uvedených kategórií). (...)

Na základe uvedeného vyslovujeme záver, že § 29d ods. 1 a § 29d ods. 2 prvá veta zákona č. 668/2002 Z.   z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov je v súlade s čl. ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 ústavy.“

Vo veci sa 16. februára 2006 uskutočnilo verejné zasadnutie pléna ústavného súdu. Na pojednávaní boli prítomní obaja navrhovatelia. Predseda Okresného súdu Košice – okolie zotrval na podanom návrhu a na svojom písomnom vyjadrení, ktorým reagoval na stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a vlády   Slovenskej   republiky.   Sudkyňa Okresného súdu Bratislava I sa stotožnila s vyjadrením predsedu Okresného súdu Košice – okolie.

Plénum   ústavného   súdu   uznesením   odročilo   verejné   ústne   pojednávanie   na vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej.

III.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Predmetom konania v zmysle návrhov sú reštrikcie platov sudcov zavedených čl. II zákona č. 670/2002 Z. z. v časti o zmene nadobudnutia účinnosti § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich), čl. I bodmi 1 a 2 zákona č. 505/2003 Z. z., z toho v čl. I bode 2 v časti upravujúcej zmenu nadobudnutia účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich, a to z hľadiska ich súladu s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a s čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj § 29d ods. 1 a 2 zákona č. 668/2002 Z. z., z hľadiska súladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd sa problematikou platových reštrikcií voči sudcom zaoberal vo svojich rozhodnutiach sp. zn. PL. ÚS 14/94 a sp. zn. PL. ÚS 52/99.

Vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/94 uviedol: „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne   ustanovenie   dotýkajúce   sa   platového   ohodnotenia   ústavných   činiteľov,   ktoré   by (vo vzťahu k sudcom) konkretizovalo, aká úroveň ich platového ohodnotenia zodpovedá rešpektovaniu ústavnej zásady ich nezávislosti.“

Vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 sa vychádza z rozlišovania ústavných a zákonných garancií platových pomerov sudcov, ktoré viedlo ústavný súd k záveru: „Absencia ústavnej garancie   týkajúcej   sa   platových   pomerov   sudcov   po   dobu   výkonu   ich   funkcií,   ako   aj vo forme akejkoľvek inej ústavnej garancie potvrdzuje, že slovenský zákonodarca považuje zabezpečenie   platových   pomerov   sudcov   za   zákonnú,   a nie   ústavnú   garanciu   ich nezávislosti, pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla reagovať na potreby ekonomiky.“

Navrhovatelia   namietajú   nesúlad   označených   právnych   predpisov   s čl.   1   ods.   1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   viackrát   zdôraznil,   že   „príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy (t. j. aj všeobecný princíp právneho štátu...) je potrebné rešpektovať aj pri prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca   zákonná   úprava   určitých   spoločenských   vzťahov“   (napr.   PL.   ÚS   38/95, PL. ÚS 25/00). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že každý zákon by mal spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 1/04).

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp   právnej   istoty   a ochrany dôvery   všetkých   subjektov   práva   v právny   poriadok (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 (tiež napr. PL. ÚS 1/04, alebo PL. ÚS 8/04) uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99).

Nad rámec doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými   pre   modernú   európsku   konštitucionalistiku   podlieha   z hľadiska   princípu právnej   istoty   ochrane   aj   tzv.   legitímne   očakávanie   (legitimate   expectation,   der Vertrauenschutz),   ktoré   je   užšou   kategóriou   ako   právna   istota.   Štát,   aj   keď   nekoná retroaktívne   alebo   nezasiahne   do   nadobudnutých   práv,   môže   vertikálnym   mocenským zásahom,   napríklad   náhlou,   resp.   neočakávanou   zmenou   pravidiel,   na   ktoré   sa   adresáti právnych   noriem   spoliehali,   porušiť   princíp   právneho   štátu.   Ide   o jeden   z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom.

Generálny princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné   princípy   nastal   posun   aj v smere   od   formálneho   chápania   právneho   štátu k jeho materiálnemu   chápaniu,   ku   ktorému   sa   ústavný   súd   svojou   judikatúrou   zreteľne prihlásil.

Pri   formálnom   chápaní   právneho   štátu   sa   ústavné   princípy   uplatňujú   v limitoch ústavných   textov   aplikovaných   na   základe   gramatických   a formálnologických   metód identifikujúcich obsah právnych predpisov. Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne neustanovuje, že platové pomery sudcov sú neodňateľné, t. j. sú zaručené akoby   „len“   zákonnými   zárukami, možno   potom   „legalizovať“   akékoľvek   zásahy   štátu, a nie je preto ani dôvod zaoberať sa návrhom. Materiálne chápanie právneho štátu však takýto prístup vylučuje. Ústavný súd preskúmal napadnuté zákony z hľadiska ich súladu s označenými článkami ústavy v intenciách materiálneho chápania právneho štátu.

Najprísnejšie kritéria pri uplatňovaní princípu právneho štátu musia platiť pre obsah právnych   predpisov,   t.   j.   pre   právny   poriadok,   ako   aj   pre   jeho   aplikáciu   v súdnom rozhodovaní   o právach,   povinnostiach   a oprávnených   záujmoch   fyzických   osôb a právnických osôb ako jediného nezávislého orgánu oprávneného s konečnou platnosťou do týchto práv, povinností a oprávnených záujmov zasiahnuť. Tento stav si preto vyžaduje vytvoriť nielen náležitý právny rámec pre takéto rozhodovanie, ale primerané podmienky na zabezpečenie zákonnosti a nezávislosti rozhodovania o týchto otázkach.

1. Navrhovatelia namietajú nesúlad čl. II zákona č. 670/2002 Z. z. v časti o zmene nadobudnutia účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich, ako aj nesúlad čl. I bodu 2 zákona č. 505/2003 Z. z. v časti upravujúcej zmenu nadobudnutia účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Podstatou   ich   návrhu   je   namietanie   opakovaného   „posúvania“   účinnosti   §   77   zákona o sudcoch a prísediacich. V tejto súvislosti označili dve z vykonaných noviel čl. IV zákona o sudcoch   a   prísediacich,   čím   identifikovali   právny   predpis,   ktorý   konania   o súlade právnych   predpisov   vyvolal,   hoci   sám   ako   taký   nie   je   predmetom   konania   o súlade. Navrhovatelia pritom namietajú, že posunom účinnosti právnej úpravy priznávajúcej im časť   ich   nárokov   (o   ďalšom   plate)   dochádza   k narušovaniu   ich   právnej   istoty   v ich materiálnom zabezpečení a zasahuje sa tým do nezávislosti sudcovskej moci. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 12/05-10 z 12. mája 2005 prijal návrh na ďalšie konanie o súlade čl. II   zákona   č.   670/2002   Z.   z.   v časti   o zmene   účinnosti   §   77   a čl.   I   bod   1   a 2   zákona č. 505/2003 Z. z.

Zásahy zákonodarnej   moci do   mechanizmu nadobúdania účinnosti časti zákonnej úpravy,   ktorá   sa   týka   platových   pomerov   sudcov   podľa   §   77   zákona   o sudcoch a prísediacich, t. j. ustanovenia o ďalšom plate sudcov   (tento zákon nadobudol platnosť 23. novembra   2000),   sa   začali   odvíjať   od   pôvodného   ustanovenia   o nadobudnutí účinnosti čl. IV zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré znelo:

„Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2001 okrem čl. I § 65 až 80 (t. j. vrátane ustanovenia § 77 o ďalšom plate sudcov; pozn.),...ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003.“

Ustanovenie § 77 zákona o sudcoch a prísediacich s nadpisom Ďalší plat znie:„Sudcovi patrí v každom polroku kalendárneho roka ďalší plat vo výške funkčného platu patriaceho za mesiac máj alebo za mesiac november, ak v príslušnom polroku do 31. mája a do 30. novembra

a) vykonával funkciu sudcu aspoň 75 pracovných dní,

b) osobitný vzťah sudcu k štátu trvá,

c) nebolo mu uložené disciplinárne opatrenie za   závažné disciplinárne   previnenie alebo sa nevedie proti nemu disciplinárne konanie.“

Zákon č. 670/2002 Z. z. v § 14 ustanovil ďalší plat takto: „Sudcovi patrí   v kalendárnom   roku   2003   ďalší   plat vo   výške   funkčného   platu patriaceho za mesiac november, ak v kalendárnom roku 2003 do 30. novembra

a) vykonával funkciu sudcu aspoň 180 pracovných dní,

b) osobitný vzťah sudcu k štátu trvá,

c) nebolo mu uložené disciplinárne opatrenie za závažné disciplinárne previnenie alebo sa nevedie proti nemu disciplinárne konanie.“

Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia zákona č. 670/2002 Z. z. v § 18 okrem iného ustanovujú, že zákon o sudcoch a prísediacich sa v čl. II mení takto:

«V čl. IV sa slová „čl. I § 65 až 80,....ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003“, nahrádzajú slovami „... a § 77 a 85, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2004.»

Podľa čl. III zákona č. 670/2002 Z. z. „Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2003.... a ustanovenia § 14 a... uvedené v čl. I strácajú účinnosť 31. decembra 2003“.

Zákon č. 505/2003 Z. z. ustanovil v čl. I bode 1 a vo vloženom § 151d Prechodné ustanovenia účinné od 1. januára 2004 ďalší plat takto:

„Sudcovi patrí v roku 2004 ďalší plat vo výške funkčného platu patriaceho za mesiac november, ak v kalendárnom roku 2003 do 30. novembra

a) vykonával funkciu sudcu aspoň 180 pracovných dní,

b) osobitný vzťah sudcu k štátu trvá,

c) nebolo mu uložené disciplinárne opatrenie za závažné disciplinárne previnenie alebo sa nevedie proti nemu disciplinárne konanie.“

Zákon č. 505/2003 Z. z. ďalej v čl. I bode 2 ustanovuje:«V   čl.   IV   sa   slová   „a   §   77   a 85,   ktoré   nadobúdajú   účinnosť   1.   januára   2004“, nahrádzajú slovami „§ 85, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2004, a § 77, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2005.»

Podľa čl. II zákona č. 505/2003 Z. z. „Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2004.

Zákon č. 609/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov a o zmene   a doplnení   zákona   č.   154/2001   Z.   z.   o prokurátoroch   a právnych   čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 609/2004 Z. z.“), v čl. I bode 1 vložil nový § 151h, a to prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2005, podľa ktorého„(1) Sudcovi patrí v roku 2005 ďalší plat vo výške funkčného platu patriaceho za mesiac november, ak v roku 2005

a) vykonával funkciu sudcu aspoň 180 pracovných dní,

b) osobitný vzťah sudcu k štátu trvá,

c) nebolo mu uložené disciplinárne opatrenie za závažné disciplinárne previnenie“.

V čl. I bode 2 zákona č. 609/2004 Z. z. sa v čl. V slová „1. januára 2005“ nahrádzajú slovami „1. januára 2006.“

Zákon č. 622/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 622/2005 Z. z. ), v čl. I bode 1 vložil nový § 151i, a to prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2006, podľa ktorého„(1) Sudcovi patrí v roku 2006 ďalší plat vo výške funkčného platu patriaceho za mesiac november, ak v roku 2006

a) vykonával funkciu sudcu aspoň 180 pracovných dní,

b) osobitný vzťah sudcu k štátu trvá,

c) nebolo mu uložené disciplinárne opatrenie za závažné disciplinárne previnenie“.

V čl. I bode 2 zákona č. 622/2005 Z. z. sa v čl. IV slová „1. januára 2006“ nahrádzajú slovami „1. januára 2007“.

Takáto   právna   úprava   jedného   zo   základných   platových   nárokov   je   v konečnom dôsledku spojená s prekážkou uplatnenia hmotnoprávneho nároku sudcov na ďalší plat za druhý   polrok   príslušného   kalendárneho   roka,   teda   predstavuje   zásah   do   ich   platových pomerov.

Článok IV zákona o sudcoch a prísediacich okrem toho, že už v pôvodnom znení obsahoval ustanovenie o posune účinnosti niektorých ustanovení (aj namietaného § 77), bol novelizovaný niekoľkokrát. Okrem už uvedených zákonov, ktoré napadli navrhovatelia, bol v súvislosti   s nadobudnutím účinnosti § 77 novelizovaný aj zákonom č.   609/2004 Z. z. a zákonom č. 622/2005 Z. z; účinnosť § 77 sa takto posunula až na 1. január 2007. Tieto ďalšie novelizácie   navrhovatelia   síce   reálne nemohli napadnúť ako   nesúladné   s ústavou vzhľadom   na   dátum   podania   svojho   návrhu,   ale   aj   tieto   novely   dotvárajú   obraz o mechanizme   odďaľovania   účinnosti   §   77   zákona   o sudcoch   a   prísediacich   vo   veci priznávania   ďalšieho   funkčného   platu   sudcom   a svojím   charakterom   v celom   súhrne dokumentujú kontrast k princípu právnej istoty ako imanentnej zložky právneho štátu.

Je   teda   nesporné,   že   všetky   novely   čl.   IV   zákona   o sudcoch   a prísediacich opakovaným spôsobom odkladania účinnosti § 77 - s posunom až do roku 2007 - vylúčili nadobudnutie   účinnosti   už   od   23.   novembra   2000   platného   ustanovenia   §   77   zákona o sudcoch a prísediacich. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 52/99 vyslovil názor,   že   súčasťou   prijímania   takýchto   opatrení   je   ich   dočasnosť   a primeranosť (proporcionalita): „Neprimeraná doba  ...   uplatňovania, ako aj spôsob   a rozsah   opatrenia neodrážajúceho potreby ekonomiky štátu (by sa) mohli dostať do nesúladu s ústavnými zásadami   vlastnými   právnemu   štátu,   akými   sú   zákaz   svojvôle   v činnosti   štátnych orgánov...“

Podľa § 40 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy   zistí   nesúlad   preskúmavaného   právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily   s   právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalších   právnych   predpisov   s   predpismi   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Vzhľadom   na   identickosť   problému   novelizácie   čl.   IV   zákona   o sudcoch a prísediacich a na systémové riešenie so zreteľom na čl. 1 ods. 1 ústavy rozšíril ústavný súd konanie o súlade podľa § 40 zákona o ústavnom súde aj na čl. I bod 2 zákona č. 609/2004 Z. z. a na čl. I bod 2 zákona č. 622/2005 Z. z.

Ústavný súd vo vzťahu k uplatňovanému spôsobu vylúčenia platného ustanovenia zákona z jeho praktickej aplikovateľnosti, resp. vo vzťahu k dlhodobému vylúčeniu jeho účinnosti   konštatuje,   že   takýto   mechanizmus   a   spôsob   odkladania   účinnosti   právneho predpisu   narúša   systémovosť   riešenia   platových   pomerov   sudcov   vo   svojom   komplexe a vzbudzuje   aj   vážne   pochybnosti   o ústavnosti   legislatívneho   riešenia   už   pri   rozhodnutí o jeho použití.

V súlade s ustanovením § 77 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich bol sudcom priznaný aj hmotnoprávny nárok na ďalší plat za druhý polrok príslušného kalendárneho roka, čím s dôverou v právny poriadok štátu, ktorý sa opiera o princípy právneho štátu, nadobudli aj legitímne očakávanie, že v ďalšom období im bude tento ďalší plat aj reálne vyplácaný. Už samotné opakované novelizácie ustanovenia o účinnosti právneho predpisu sú v príkrom rozpore s princípmi jasnosti, stability a právnej istoty, ale aj s princípmi tvorby práva, ktoré vyplývajú zo všeobecného princípu právneho štátu ako je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu označené zásahy zákonodarnej moci prekročili ústavné limity   na   akceptovanie   argumentu   o výnimočnej   alebo   dočasnej   povahe   vylúčenia uplatňovania   §   77   zákona   o sudcoch   a prísediacich   vyjadreného   v uznesení   sp.   zn. PL. ÚS 52/99 zo 4. júla 2000 o to viac, že v aktuálnom období, t. j. od roku 2003, hrubý domáci produkt (ďalej len „HDP“) pravidelne narastal (viac pozri nižšie).

Na   základe   opakovaných   novelizácií   odkladu   účinnosti   §   77   zákona   o sudcoch a prísediacich   došlo   opakovaným   spôsobom   k odňatiu   nároku   na   ďalší   sudcovský   plat, vyplácanie ktorého ustanovil pôvodný § 77 zákona o sudcoch   a prísediacich v spojitosti s čl. IV   tohto   zákona,   čím   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   právnej   istoty   a z nej vyplývajúcich   legitímnych   očakávaní   adresátov   tejto   právnej   úpravy,   t.   j.   sudcov všeobecných   súdov,   ako   aj   k   vážnemu   narušeniu   ich   dôvery   v právny   poriadok,   ktorý v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy musí vychádzať z princípov právneho štátu. Vzhľadom na to, že takýto   postup   zákonodarcu   nebol   žiadnym   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnený,   možno   ho   považovať   aj   za   prejav   svojvôle,   pričom   spochybnenie,   resp. narušenie princípu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy zo strany zákonodarcu pri prijímaní napadnutých   právnych   predpisov   zvýrazňuje   skutočnosť,   že   adresátmi   napadnutých právnych noriem boli sudcovia všeobecných súdov, ktorým ústava podľa čl. 144 ods. 1 garantuje nezávislosť.

Otázkou   nezávislosti   súdnej   moci   a nezávislosti   sudcov   sa   ústavný   súd   vo svojej judikatúre už viackrát zaoberal (pozri napr. PL. ÚS 52/99), a preto nepovažoval za potrebné svoje právne názory k týmto otázkam obšírnejšie pripomínať.

Je nesporné, že princíp nezávislosti súdnej moci je jedným z podstatných znakov demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorý vyplýva z neutrality sudcov ako záruky spravodlivého, nestranného a objektívneho súdneho konania. Tento princíp obsahuje celý rad aspektov, ktoré majú spolu vytvoriť predpoklady na to, aby súdy mohli plniť svoje úlohy   a povinnosti   najmä   pri   ochrane   základných   práv   a slobôd   občanov.   Je   založený na nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) a nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pod nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je však treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť.

Článok 144 ods. 1 ústavy zakladá princíp nezávislosti sudcov bez toho, aby ju bližšie charakterizoval, resp. garantoval. Z čl. 144 ods. 1 ústavy ani v spojitosti s čl. 141 ústavy pritom   nevyplýva   povinnosť   štátu   zabezpečiť   sudcom   nezávislosť   aj   materiálne.   Táto povinnosť je výslovne a jednoznačne premietnutá až do zákonnej úpravy, a to § 4 ods. 2 zákona   o sudcoch   a prísediacich,   ktorý   konkretizuje   princíp   nezávislosti   takto: „Štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením.“

Zákon   o sudcoch   a prísediacich   rieši   postavenie   sudcov   komplexne.   Okrem zákonného   rámca   postavenia   sudcu,   jeho   práv   a   povinností   sú   v zákone   upravené   aj podmienky na výkon funkcie, ako aj platové pomery sudcov a ich sociálne zabezpečenie. Tieto otázky možno považovať zo širšieho pohľadu za ďalšie podmienky na výkon funkcie. Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval otázku, či podmienky na výkon funkcie sudcu môžu mať vplyv na jeho nezávislosť.

Platové pomery sudcov ako súčasť ich hmotného zabezpečenia (spolu so sociálnym zabezpečením) sú upravené v druhej časti siedmej hlave zákona o sudcoch a prísediacich. Jednou zo súčastí platových náležitostí je popri základnom plate, funkčných príplatkoch, funkčného platu, rôznych druhov príplatkov aj ďalší plat.

Plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým   faktorom,   s ktorým   môže   kalkulovať   aktuálne   vládne   zoskupenie.   Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú   právnu   istotu   sudcov.   Ústavný   súd   preto   posudzoval,   či   zásahy   do   platových náležitostí sudcov sú spôsobilé ohroziť aj ich nezávislosť a ak áno, aká musí byť intenzita tohto zásahu. Podľa názoru ústavného súdu určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov, ale až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer, v danom prípade až vtedy, ak citeľným spôsobom ohrozia   inak   štandardnú   životnú   úroveň   sudcov   primeranú ich   ročnému   príjmu.   V tejto súvislosti   treba   uviesť,   že   jedným   z argumentov   vlády   Slovenskej   republiky   bola ekonomická   situácia   Slovenskej   republiky   a dočasnosť   zákonnej   úpravy   Národnej   rady Slovenskej   republiky,   na   čo   tento   orgán   tiež   poukazoval.   Je   zrejmé,   že   o dočasnosti „posúvania“   odkladu   14.   platu   u sudcov   v posudzovanom   kontexte   nemožno   hovoriť a nemožno   hovoriť   ani   o nepriaznivej   ekonomickej   situácii   ekonomiky   Slovenskej republiky, pretože HDP každým rokom narástol. Zo štatistických údajov je napr. zrejmé, že HDP v roku 2006 vzrástol oproti roku 2005 o 8,3 %, v II. štvrťroku 2007 oproti roku 2005 vzrástol o 9,4 % a k takému rastu HDP dochádzalo pravidelne od roku 2003.

Jednorazovým   nepriznaním   ďalšieho   platu   garantovaného   síce   platným,   ale neúčinným   zákonom   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   byť   sudcovská   nezávislosť narušená/ohrozená. Pokiaľ však ide o opakované odkladanie účinnosti platného právneho predpisu garantujúceho platové nároky sudcu ako to bolo v napadnutom prípade, potom napadnuté   ustanovenia   označených   zákonov   upravujúcich   mechanizmus   odkladania účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich zreteľne naznačujú, že ide o právnu úpravu, ktorá nie je v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že spôsob úpravy platových   náležitostí   voči   sudcom   (odkladanie   účinnosti   ustanovenia   o ďalšom   plate) obsiahnutý v napadnutých právnych normách nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, a preto rozhodol, že čl. II zákona č. 670/2002 Z. z. v časti o zmene nadobudnutia účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich a čl. I zákona č. 505/2003 Z. z., a to bod 1 a bod 2 v časti o zmene nadobudnutia účinnosti § 77 zákona o sudcoch a prísediacich, ako aj čl. I bod 2 zákona č. 609/2004 Z. z. a čl. I bod 2 zákona č. 622/2005 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Nad   rámec   tohto   záveru   ústavný   súd   pripomína,   že   z pohľadu   komparácie   bola obdobným   spôsobom   riešená   otázka   materiálnej   nezávislosti   sudcov   v strednej   Európe, napr. ústavnými súdmi Českej republiky a Poľskej republiky.

Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 34/04 vyslovil zásadu, že «svojvoľný zásah zákonodarcu do oblasti materiálneho zabezpečenia sudcov, v tom rámci i platové   reštrikcie,   je   nutné   do   rámca   chráneného   princípu   ich   nezávislosti   podriadiť z dvoch dôvodov:

-   nezávislosť   sudcov   je   v prvom   rade   podmienená   ich   morálnou   integritou a odbornou úrovňou, zároveň ale je spätá s ich primeraným materiálnym zabezpečením,

- druhým dôvodom podriadenia zákazu svojvoľného zásahu do rámca princípu ich nezávislosti je vylúčiť možnosť, eventualitu nátlaku moci zákonodarnej, resp. výkonnej na rozhodovanie   sudcov.   Inými   slovami,   vylúčiť   svojvoľné   zásahy   do materiálneho zabezpečenia   sudcov   ako   eventuálnu   formu   „penalizácie“   sudcov   zo strany   legislatívy a exekutívy, a tým i formy nátlaku na ich rozhodovanie.»

Zároveň   vyslovil,   že   sudcovská   nezávislosť   predstavuje   jednu   zo   základných demokratických   hodnôt,   ktorých   zaistení   nesporne   napomáha   i materiálne   zabezpečenie sudcov.   Považoval   pritom   za   podstatné,   aby   do   platu   sudcov   iné   orgány   štátnej   moci nezasahovali,   a to   akoukoľvek   formou,   svojvoľne   a opakovane,   pretože   platové   pomery sudcov   v širokom   slova   zmysle   majú   byť   stabilne   neznižovateľnou   veličinou,   nie pohyblivým faktorom, s ktorým kalkuluje to či ono vládne zoskupenie.

Ústavný súd Poľskej republiky sa v rozhodnutiach (P 1/94, K 13/94, P I/95) zaoberal ústavnosťou   hľadísk   stanovenia   výšky   platov   sudcov   z pohľadu   čl.   178   ods.   2   Ústavy Poľskej republiky, podľa ktorého platy sudcov musia zodpovedať dôstojnosti ich úradu a zaistiť plnenie ich povinnosti.

V kontexte platových reštrikcií voči sudcom vyslovil dve kľúčové tézy. Podľa prvej v prípade rozpočtových ťažkostí (problémov) štátu majú byť platy sudcov chránené pred „nadmerným nepriaznivým kolísaním“. Druhou je potom zásada neprípustnosti znižovania platov sudcom, ktorá je podľa súdu „ústavou výnimočne chránená“.

Aj   z uvedenej   komparácie   uvedených   ústavných   súdov   je   možné   vyvodiť,   že z ústavného   postavenia   sudcov   na   jednej   strane   a predstaviteľov   zákonodarnej   moci   na strane   druhej   vzhľadom   na   princíp   deľby   moci   a princíp   nezávislosti   sudcov   plynie rozdielny   dispozičný   priestor   k platovým   reštrikciám   voči   sudcom   v porovnaní s dispozičným priestorom k takýmto reštrikciám v iných oblastiach sféry. Teda zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom svojvôle zákonodarcu,   ale   musí   byť,   vychádzajúc   zo   zásady   proporcionality,   odôvodnený výnimočnými okolnosťami.

Nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle sa zaoberal aj Výbor ministrov Rady Európy   č.   r.   (94)   12   z 13.   októbra   1994,   ktorý   vyslovil,   že   medzi   „riadne   pracovné podmienky“   sudcov   radí   aj   „zaistenie   primeranosti   postavenia   a odmeňovania   sudcov s ohľadom   na   dôstojnosť   ich   profesie   a pracovného   zaťaženia“.   Podobná   myšlienka   je obsiahnutá   aj   v čl.   6.l   Európskej   charty   o štatúte   sudcov,   prijatej   účastníkmi multilaterárneho   stretnutia   organizovaného   Radou   Európy,   podľa   ktorej   sudcovia z povolania majú právo na plat, ktorého výška má byť stanovená tak, aby ich chránila pred tlakom   smerujúcim   k ovplyvneniu   ich   rozhodnutí   a všeobecne   k ovplyvňovaniu   ich chovania pri hľadaní práva, ktorým by mohla byť ohrozená ich nezávislosť a nestrannosť.

Na   druhej   strane   ústavný   súd   nevyhovel   časti   návrhu,   v ktorom   navrhovatelia požadovali vysloviť nesúlad označených ustanovení s čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy rieši inštitucionálne otázky výkonu súdnictva súdmi ako takými vrátane ich nezávislosti, a nie otázku sudcovskej nezávislosti jednotlivých sudcov, ktorá je riešená spolu s celkovým riešením postavenia sudcov v čl. 144 ústavy.

2. Čo sa týka namietania súladu označených ustanovení napadnutých zákonov s čl. 2 ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   uvádza,   že   posudzovanie   súladu   označených   ustanovení napadnutých   zákonov   upravujúcich   mechanizmus   odkladania   účinnosti   §   77   zákona o sudcoch   a prísediacich,   aj   keď   s negatívnym   výsledkom,   t.   j.   vyslovením   nesúladu s niektorými článkami ústavy neznamená, že zákonodarca prekročil v procese prijímania a schvaľovania   zákonov   (t.   j.   v   legislatívnom   procese)   limity   čl.   2   ods.   2   ústavy. Navrhovatelia toto ani netvrdili a vo svojom návrhu žiadne argumenty v tomto smere ani neuviedli,   a preto   ústavný   súd   tejto   časti   ich   návrhu   aj   vzhľadom   na   predmet   konania o súlade nevyhovel.

3. Navrhovatelia ďalej namietali nesúlad § 29d ods. 1 a 2 zákona č. 668/2002 Z. z., ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2003, s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Namietané ustanovenie znie takto:

„(1) Ústavným činiteľom Slovenskej republiky uvedeným v § 1 patrí v roku 2003 plat vo výške určenej v roku 2002 podľa § 2 a 27.

(2) V roku   2003   sa   pri   úprave   platov   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky uvedených v § 1 nebude postupovať podľa § 27.“

Účelom   zákona   č.   668/2002   Z.   z.   je   upraviť   platy,   funkčné   príplatky,   paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov (aj) sudcov tak, aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej podmienok. Podľa § 27 uvedeného zákona:

„(1) Pokiaľ sa v rozhodujúcom období zvýši alebo zníži priemerný plat pracovníka národného hospodárstva Slovenskej republiky o viac ako 10 %, upravia sa platy ústavným činiteľom uvedeným v § 1 o príslušné percento.

(2) Rozhodujúcim obdobím podľa odseku 1 je predchádzajúci kalendárny polrok.“

Navrhovatelia tvrdia, že prijatím ustanovenia § 29d ods. 2 zákona č. 668/2002 Z. z. bolo sudcom všeobecných súdov „odňaté právo na každoročné prispôsobenie platových pomerov   meniacim   sa   podmienkam   transformujúceho   sa   hospodárstva   Slovenskej republiky“. Ústavný súd konštatuje, že „právo sudcov“ formulované takýmto spôsobom neexistuje. Na   druhej   strane,   právna   úprava   statusu   sudcov   v právnom   štáte   postupne predpokladá osobitnú a stabilnú úpravu.

Právna   úprava,   ktorá   viaže   úpravy   platov   sudcov   na   vývoj   priemerného   platu pracovníka   národného   hospodárstva,   sleduje   legitímny   cieľ   v podmienkach transformujúceho   sa   hospodárstva.   Pokiaľ   sa týka   sa   dočasného   vylúčenia   označeného ustanovenia o valorizácii z pôsobnosti (jeho neuplatnenie) vo vzťahu k roku 2003, nemožno ju už na základe toho kvalifikovať ako prejav „svojvôle zo strany zákonodarnej moci“. Má totiž dočasnú povahu a jej cieľom nie je nátlak, ktorý by chcel a mohol ovplyvňovať sudcov   pri ich   rozhodovacej   činnosti (o tom   napokon   svedčí   aj osobná pôsobnosť tejto úpravy, ktorá sa výnimočne vzťahuje na všetkých ústavných činiteľov a netýka sa výlučne sudcov).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné považovať spôsob úpravy platových náležitostí voči sudcom (z legislatívneho hľadiska ide o jednorazový   odklad účinnosti   ustanovenia   o valorizácii   platu   v príslušnom   roku   2003) ohľadom   jeho   povahy a dočasného   charakteru   za   zlučiteľný   s ustanovením čl.   1   ods.   1 ústavy, ako aj s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 4. decembra 2007