znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/04-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2004 v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka predbežne prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. J. C., CSc., na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a to § 15 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade   §   15   ods.   2   zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. novembra 2004 doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“ a „národná rada“) na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to § 15 ods. 2 zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“) s čl. 148 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd «prijal tento návrh na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, posledná časť vety tvoriacej odsek vety   v tomto   znení:   „práv   a povinností   z osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prechádza k 1. januáru 2005 z

a) Okresného súdu Malacky na Okresný súd Bratislava IV.,

b) Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III.,

c) Okresného súdu Piešťany na Okresný súd Trnava,

d) Okresného súdu Skalica na Okresný súd Senica

e) Okresného súdu Bánovce nad Bebravou na Okresný súd Trenčín,

f) Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Okresný súd Trenčín,

g) Okresného súdu Partizánske na Okresný súd Topoľčany

h) Okresného súdu Šaľa na Okresný súd Galanta

i) Okresného súdu Námestovo na Okresný súd Dolný Kubín

j) Okresného súdu Revúca na Okresný súd Rimavská Sobota.“

nie je v súlade s čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Skupina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   súčasne   navrhuje,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky, ak prijme tento návrh na konanie podľa č. 125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pozastavil účinnosť

napadnutého právneho predpisu až do doby meritórneho rozhodnutia, pretože v opačnom prípade by sudcovia boli nútení vykonávať funkciu a teda aj rozhodovať v rozpore s čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo môže podstatným spôsobom ohroziť základné práva   a slobody,   právne   istoty   občanov   a v konečnom   dôsledku   spôsobiť   iný   vážny nenapraviteľný následok.»

2.   Navrhovateľ   vo   svojej   argumentácii   najprv   poukázal   na   to,   že   v dôsledku napadnutej   časti   §   15   ods.   2   zákona   o sídlach   a obvodoch   súdov   (ďalej   aj   „napadnuté ustanovenie“) dochádza k preloženiu sudcov vymenovaných súdov bez splnenia podmienok ustanovených ústavou na iný súd.

Napadnuté ustanovenie je preto nesúladné s čl. 148 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Sudcu   možno   preložiť   na   iný   súd   len   s jeho   súhlasom   alebo   na   základe   rozhodnutia disciplinárneho senátu“.

Akákoľvek právna reglementácia preloženia sudcu v právnej norme inej právnej sily, ako je ústava, musí byť súladná s čl. 148 ods. 1 ústavy, pričom túto zásadu rešpektuje aj § 14   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („Súdna rada môže preložiť sudcu na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu“).

Článok 148 ods. 1 ústavy vecne a obsahovo dopĺňa mimoriadne významnú ústavnú zásadu demokratických štátov, a to zásadu sudcovskej nezávislosti. Súčasťou statusovej nezávislosti je totiž aj nepreložiteľnosť sudcu.

Navrhovateľ   ďalej   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   neústavné   riešenie   preloženia sudcov dotknutých súdov v rozpore s označeným článkom ústavy bolo vyvolané potrebou reorganizácie   súdnictva   Slovenskej   republiky.   Tento   účel   sledoval   zákon   o sídlach a obvodoch súdov bez toho, aby sa rešpektovala ústava. Predkladateľ návrhu zákona a aj národná   rada   boli   povinní   najskôr   ošetriť   príslušné   ustanovenia   ústavy   a potom   riešiť reorganizáciu súdnictva.

Navrhovateľ poukázal aj na historický vývoj ústavnej úpravy preloženia sudcu na iný súd   na   území   súčasnej   Slovenskej   republiky.   Z   tohto   vyplýva,   že   až   na   Ústavu Československej socialistickej republiky z roku 1960, ktorá neobsahovala úpravu preloženia sudcu na iný súd, ostatné ústavné úpravy (z rokov 1920, 1948 a 1939) ustanovovali, že sudcovia z povolania môžu byť proti svojej vôli preložení len v prípadoch novej súdnej organizácie alebo na základe právoplatného disciplinárneho rozhodnutia.

Podľa navrhovateľa súčasná právna úprava v čl. 148 ods. 1 ústavy pozná len dve spomenuté možnosti preloženia sudcu a neobsahuje možnosť preloženia sudcu v súvislosti s novou súdnou organizáciou.

II.

1. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   k výroku   tohto   uznesenia dospel na základe nasledujúcich právnych úvah.

2. Účelom zákona o sídlach a obvodoch súdov je ustanoviť sídla a obvody súdov Slovenskej republiky a pôsobnosť niektorých súdov so špeciálnou agendou (§ 1).

Na základe § 15 ods. 2 zákona o sídlach a obvodoch súdov dochádza v desiatich prípadoch k zlúčeniu dvoch okresných súdov, pričom súd uvedený ako prvý zaniká a súd uvedený ako druhý je súdom, ktorý vzniká zlúčením. K zlučovaniu dochádza pri najbližších súdoch (územne susediacich) a u sudcov zo zanikajúcich súdov zostávajú zachované práva z osobitných   vzťahov sudcu   k štátu. Citované ustanovenie zákona o sídlach   a obvodoch súdov používa ako metódu zlučovania prechod práv a povinností („... Výkon súdnictva, všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prechádza k 1. januáru 2005...“).

Podľa   dôvodovej   správy   k zákonu   o sídlach   a obvodoch   súdov   súčasťou prebiehajúcej   reformy   súdnictva,   v   rámci   ktorej   sa   vytvárajú   legislatívne   a organizačné podmienky na jeho efektívny výkon v súlade s ústavou, je optimalizácia súdnej sústavy (ktorú spoluvytvára aj tento zákon). Optimalizácia znamená tiež vytváranie trojstupňovej sústavy súdnictva. To sa najvýznamnejšie dotkne prvostupňových súdov, na ktoré prejde nová agenda. Efektívnejším riešením v porovnaní s ďalšou možnosťou (zvýšenie celkového počtu sudcov a odborných zamestnancov súdov) je zlúčenie malých súdov tak, aby mohli byť vytvorené prvostupňové súdy personálne schopné zvládnuť novú agendu.

3. 1. Podľa napadnutého ustanovenia zákona o sídlach a obvodoch súdov „Výkon súdnictva,   všetky   práva   a povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv a povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných právnych   vzťahov   a práv   a povinností   z osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prechádza k 1. januáru 2005 z...“

Podľa   čl.   143   ods.   2   ústavy   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

3. 2. Článok 148 ods. 1 ústavy vychádza z toho, že v našom právnom poriadku sa v celom rozsahu uplatňuje ústavný princíp neodvolateľnosti sudcu a jeho nepreložiteľnosti bez jeho súhlasu alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu ako jednej z viacerých garancií nezávislého výkonu súdnictva a tiež osobnej nezávislosti sudcu.

Ústavnému   princípu   nepreložiteľnosti   sudcu   bez   jeho   súhlasu   alebo   na   základe rozhodnutia disciplinárneho senátu, a teda aj osobnej nezávislosti sudcu môže konkurovať princíp organizácie výkonu súdnej moci za predpokladu, že má priamu oporu v ústave, aj keď vlastná úprava má právnu silu zákona. Ústava musí oprávňovať národnú radu ako jediný zákonodarný orgán prijať zákon, ktorý sleduje tento princíp. V danom prípade pôjde o základný cieľ, ktorým je riadny výkonu súdnictva na území republiky, ktorý znamená reálne zabezpečenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a to bez ohľadu na to, aké dôsledky má takýto zákon na pôsobenie sudcu na konkrétnom súde. Ústavnou oporou pre národnú radu je čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorý jej poskytuje legitimitu na prijatie   aj   takého   zákona,   akým   je   zákon   o sídlach   a obvodoch   súdov   vrátane   jeho napadnutého ustanovenia.

Ústava v čl. 143 ods. 2 vychádza z toho, že ustanovenie súdov a súdnych obvodov možno zmeniť. Ustanovenie (zmena) súdneho obvodu, a tým aj miestnej príslušnosti súdov patrí   k opatreniam,   ktoré   umožňujú   zásah   do   nezávislosti   sudcov   (zásah   do   výkonu sudcovskej funkcie z hľadiska miesta jej výkonu), pretože nejde o prípad, keď sa vyžaduje súhlas sudcu v zmysle čl. 148 ods. 1 ústavy.

Prijatie zákona, ktorý má výslovnú oporu v texte ústavy a ktorý úpravou sústavy súdov   a ich   organizácie   sleduje   plnenie   pozitívneho   záväzku   štátu   reálne   uplatňovať základné právo na súdnu ochranu, môže mať teda za následok aj prechod sudcu na iný súd (ako to vyjadruje napadnuté ustanovenie).

Z týchto názorov na výklad čl. 148 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 143 ods. 2 ústavy vyplýva, že národná rada prijatím napadnutého ustanovenia zákona o sídlach a obvodoch súdov uplatnila len svoje oprávnenie opierajúce sa o čl. 143 ods. 2 ústavy. Využitie tohto oprávnenia   nemôže   byť   v žiadnom   prípade   spájané   so   zásahom   do   ústavného   princípu nepreložiteľnosti   sudcu   bez   jeho   súhlasu   alebo   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho senátu, ktorý je ustanovený v čl. 148 ods. 1 ústavy, a ani do jeho osobnej nezávislosti.

Tieto právne úvahy sú napokon v súlade aj s predchádzajúcou judikatúrou ústavného súdu, v ktorej boli okrem iného potvrdené:

- ústavný princíp ústavnej rovnováhy, ktorej súčasťou je aj systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc (PL. ÚS 16/95), pričom proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi vymedzuje ústava (PL. ÚS 29/95),

-   ústava predstavuje právny celok, ktorý   treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95), a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať   v nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   medzi   nimi   existuje   príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97).

4.   Vychádzajúc   z toho,   že   napadnuté   ustanovenie   §   15   ods.   2   zákona   o sídlach a obvodoch súdov malo priamu oporu v čl. 143 ústavy, ústavný súd zastáva názor, že návrh na začatie konania nie je potrebné prijímať na ďalšie konanie, pretože po prijatí návrhu na ďalšie konanie by nebolo reálne očakávať záver o nesúlade § 15 ods. 2 zákona o sídlach a obvodoch súdov v napadnutom rozsahu s označeným čl. 148 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd návrh odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jeho predbežnom prerokovaní.

Po odmietnutí návrhu na začatie konania po jeho predbežnom prerokovaní nebolo potrebné rozhodovať o návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2004