znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 116/2011-118

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2012 vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov proti JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, zastúpenému advokátom JUDr. B. N., B., takto

r o z h o d o l :

1.   Návrh   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky p r i j í m a   na   ďalšie konanie.

2. Návrhu ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcovi JUDr. Štefanovi Harabinovi a na spojenie veci s vecou vedenou na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011 n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

3. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. novembra 2011   doručený   návrh   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľka“ alebo „ministerka spravodlivosti“) na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 1 prvú   vetu   a   §   32   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na disciplinárne konanie   proti   JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „predseda   najvyššieho   súdu“),   pretože «svojím   konaním   porušil povinnosť zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie ako i povinnosť vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov podľa ustanovení § 42 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   keď   vo   funkcii   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššieho súdu“),

1) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008, v dňoch 24. 9. 2009 a 3. 8. 2010 vydal opatrenia č. Spr 162/2009-20 resp. č. Spr 101/2010- 13, ktorými zmenil zloženie päťčlenného senátu O-V, ktorému vec vedená na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 pôvodne v roku 2008 napadla (zloženie: JUDr. S., JUDr. M., JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.), a to tak, že vo veci napokon konal a rozhodoval senát v zložení: JUDr. S., JUDr. M., JUDr. L., JUDr. P., JUDr. P., pričom traja sudcovia z pôvodného zloženia senátu (JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.) boli v tomto senáte vymenení bez zákonných dôvodov; čo bolo v príkrom rozpore s § 3 ods. 3 a 4 a § 50 ods. 2 písm. d), e) zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) resp. podľa čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, čo už pri tejto veci v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011 konštatoval aj ústavný súd;

2) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, dňa 30. 09.   2010   vydal   Opatrenie   Spr   101/2010-17,   ktorým   zmenil   a   doplnil   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2010, čím došlo k tomu, že vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, ktorá napadla 1. 3. 2010 senátu 2C v zložení JUDr. V., JUDr. K., JUDr.   T.   už   nebolo   ďalej   konané   a   rozhodované   senátom   2C   v uvedenom   zložení,   ale senátom   7C   v   zložení   JUDr.   Š.,   JUDr.   S.,   JUDr.   T.,   a   to   iba   preto,   lebo   vec   bola prerozdelená zo senátu 2C z dôvodu prechodu sudkyne spravodajkyne v tejto veci (JUDr. T.) zo senátu 2C do senátu 7C; čo bolo v príkrom rozpore so zákonnými podmienkami prerozdelenia veci zo senátu iba náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods. 435 zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo už pri tejto veci konštatoval aj ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 116/2011-34 zo dňa 9. 6. 2011;

3) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, dňa 19. 09. 2011 vydal Opatrenie č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 tak, že v nadväznosti na nález ústavného súdu z 9. júna 2011 sp. zn. IV. ÚS 116/2011, vec vedenú na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, ktorá napadla ešte   dňa   1.   3.   2010   do   senátu   2C,   pridelil   na   vybavenie   senátu   určenému   náhodným výberom   pomocou   technických   a programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, 2C (zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. P.) a 7C (zloženie: JUDr. Š., JUDr. S., JUDr. T.); čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona o súdoch, pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu 2C, ktorému táto vec pôvodne napadla; a tiež v príkrom rozpore aj s § 3 ods. 3 a § 51a ods. 3 zákona o súdoch (v znení účinnom od 1. 5. 2011), pretože neexistovali zákonné dôvody ani pre zmenu v personálnom obsadení pôvodného senátu 2C, ktorému táto vec napadla (zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.);

4)   poveril   predsedov   kolégií   najvyššieho   súdu,   aby   ho   zastupovali   počas neprítomnosti,   a tak   umožnil,   aby   opatrenia   č.   14   až   18,   ktoré   menili   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2011, vydávali a podpisovali v jeho zastúpení predsedovia kolégií najvyššieho súdu; čo je v rozpore s § 43 ods. 2 a § 39 ods. 2 zákona o súdoch, ako aj s čl. 7 Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, pretože predsedu najvyššieho súdu v oprávnení vykonávať   zmeny   a   dodatky   rozvrhu   práce   môže   zastúpiť   iba   podpredseda   najvyššieho súdu;

5)   v   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2011   určil,   že:   „V   prípade novovytvoreného   senátu   predseda   Najvyššieho   súdu   SR   na   návrh   predsedu   príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je v osobitnej časti ustanovené inak“ (IV. časť čl. II. ods. 11, v súčasnosti ods. 10), čo je platné a účinné aj v súčasnosti; a to napriek tomu, že je to v príkrom rozpore ako so zásadou prerozdeľovania už pridelených vecí   iba   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods. 4 a 5 zákona o súdoch,   tak   aj   so   zásadou   zmeny   v   personálnom   obsadení   senátu   iba   z   taxatívne vymedzených dôvodov v zmysle § 51a ods. 3 zákona o súdoch v znení účinnom od 1. 5. 2011;

6) v rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011, v znení platnom a účinnom aj v súčasnosti,   zveril   konanie   a   rozhodovanie   vo   veciach,   vedených   v   registri   TdoV   len jednému päťčlennému senátu trestného kolégia, prejednávanie a rozhodovanie vo veciach vedených v registroch Cdo-V, M-Cdo-V, Uro-V, M-Uro-V len jednému päťčlennému senátu občianskoprávneho   kolégia,   konanie   a   rozhodovanie   vo   veciach   vedených   v   registroch ObdoV, MObdV len jednému päťčlennému senátu obchodnoprávneho kolégia a konanie a rozhodovanie   vo   veciach   vedených   v   registri   Sdo   len   jednému   päťčlennému   senátu správneho   kolégia   najvyššieho   súdu;   čo   je   v   príkrom   rozpore   so   zásadou   náhodného prideľovania vecí náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov   schválených   ministerstvom   spravodlivosti,   a   to   minimálne   aspoň   jednému z dvoch senátov, v zmysle § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch; pričom   skutkami   uvedenými   pod   bodmi   1)   a   2)   naplnil   pojmové   znaky   závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich, skutkami   uvedenými   pod   bodmi   3),   5)   a   6)   naplnil   pojmové   znaky   závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch a prísediacich a skutkom uvedeným pod bodom 4) naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona   o   sudcoch   a prísediacich   ako   aj   závažného   disciplinárneho   previnenia nezlučiteľného   s   funkciou   sudcu   podľa   §   116   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   sudcoch   a prísediacich.».

4. Navrhovateľka následne podrobne odôvodnila všetky predsedovi najvyššieho súdu v bodoch 3.1 až 3.6 vytýkané skutky a uviedla: „Predseda najvyššieho súdu... je pri výkone svojej funkcie ako orgánu riadenia súdu v zmysle ustanovenia § 115 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne zodpovedný za porušenie... uvedených povinností pri výkone funkcie predsedu súdu.

Predseda najvyššieho súdu... porušil svoju zákonnú povinnosť zdržať sa všetkého, čo by   mohlo   narušiť   vážnosť   a   dôstojnosť   funkcie   predsedu   súdu   alebo   ohroziť   dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie (§ 42 ods. 1 zákona o súdoch) ako i svoju zákonnú povinnosť vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov (§ 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch), keď ako vrcholný funkcionár najvyššieho orgánu všeobecného súdnictva Slovenskej republiky rozvrhom práce a opatreniami k rozvrhu práce iným ako zákonným spôsobom prerozdeľoval už pridelené veci na rozhodnutie jednotlivým senátom resp. sudcom.

Skutkami uvedenými v tomto návrhu na začatie disciplinárneho konania pod bodmi 1) až 6) ohrozil dôveru v nestranný a spravodlivý výkon funkcie predsedu najvyššieho súdu v očiach odbornej i laickej verejnosti a zároveň jednoznačne porušil svoje povinnosti riadne plniť povinnosti orgánu riadenia súdu, medzi ktoré patrí okrem iných aj vydávanie rozvrhu práce a jeho zmien a dodatkov spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade a za podmienok určených v zákone (§ 51 zákona o súdoch).

Predseda najvyššieho súdu... vyššie uvedenými konaniami hrubým spôsobom porušil povinnosti vyplývajúce z funkcie predsedu najvyššieho súdu v zmysle § 42 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie a v zmysle § 42 ods. 2 písm. a), podľa ktorého predseda súdu je povinný vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov, čím sa dopustil nielen závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch a prísediacich.

Konanie JUDr. Štefana Harabina spočívajúce v porušení základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   možno   bez   akýchkoľvek   pochybností   považovať   za   také porušenie povinností súdneho funkcionára (§ 42 zákona o súdoch), ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, keďže závažného protiprávneho konania sa dopustil ako predseda najvyššieho súdu. Týmto svojím konaním v podstatnej miere ovplyvnil vážnosť a odbornú povesť najvyššieho súdneho orgánu Slovenskej republiky.

Vyššie   uvedené   konanie   predsedu   najvyššieho   súdu...   je   potrebné   považovať   za mimoriadne   závažné,   keďže   porušenie   práva   dotknutých   účastníkov   na   zákaz   odňatia zákonnému sudcovi (resp. práva na zákonného sudcu) v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, viedlo už v minimálne dvoch prípadoch k zrušeniu rozhodnutí najvyššieho súdu ústavným súdom. Navyše   sa   predseda   JUDr.   Štefan   Harabin   takéhoto   protiprávneho   konania   dopúšťal opakovane.

Závažnosť protiprávneho konania predsedu najvyššieho súdu... zvyšuje aj to, že sa ho dopustil   v   postavení   vrcholného   súdneho   funkcionára,   čo   má   mimoriadny   vplyv   na dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti.

Pokiaľ by takéto vážne protiprávne konanie s priamym dosahom na ústavné práva účastníkov súdnych konaní zostalo bez potrestania,   iba by to posilnilo skeptický postoj občanov k justícii, a čo je ešte vážnejšie, priamo by sa podieľalo na rozklade jedného zo základných pilierov demokratického štátu...“

5.   Navrhovateľka   ústavnému   súdu   (ako   súdu   disciplinárnemu)   navrhla,   aby   po vykonanom   dokazovaní   vyniesol   rozhodnutie, „ktorým   uzná   JUDr.   Štefana   Harabina, sudcu a predsedu najvyššieho súdu, za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   ako   aj   zo   závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch a prísediacich “ a za toto disciplinárne previnenie mu uloží «podľa § 117 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne opatrenie „odvolanie z funkcie sudcu“   za   závažné   disciplinárne   previnenie   nezlučiteľné   s   funkciou   sudcu   (spáchanie závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne previnenie   uložené   disciplinárne   opatrenie,   keďže   uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 92/2011-173 zo dňa 29. júna 2011 bol JUDr. Štefan Harabin uznaný za vinného zo závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona   o   sudcoch a prísediacich;   opakované   porušenie   povinností   pri   výkone   štátnej   správy   súdu   podľa osobitného   predpisu   (§   42   zákona   o   súdoch),   pokračovanie   v   porušovaní   povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností súdneho   funkcionára,   ktoré   vážne   ohrozuje   dôveryhodnosť   a   chod   súdnictva,   pretože vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je takéto konanie nezlučiteľné s funkciou sudcu; porušenie zákonných   podmienok   náhodného   prideľovania   vecí   senátom   a   sudcom   a   súdnym úradníkom a náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí).».

6.   Navrhovateľka   tiež   požiadala   o   prerokovanie   tohto   návrhu   bez   meškania, považujúc   predmetný   návrh   za   naliehavú   vec.   Zároveň   podala   (i)   návrh   na   spojenie disciplinárnych konaní vedených proti predsedovi najvyššieho súdu, t. j. tejto veci s vecou vedenou pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011 a (ii) návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi.

Návrh   na   spojenie   disciplinárnych   konaní   [bod   6(i)]   odôvodnila   navrhovateľka takto: „... žiadam, aby ústavný súd ako disciplinárny súd spojil konanie o návrhu na začatie disciplinárneho   konania   proti   predsedovi   najvyššieho   súdu...   vedené   pod   sp.   zn. PL. ÚS 93/2011 a konanie o tomto novom návrhu na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu na spoločné konanie a viedol ich pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011. Spojenie   označených   konaní   do   jedného   disciplinárneho   konania   navrhujem   ako z dôvodu ich vecnej súvislosti, keďže v obidvoch disciplinárnych návrhoch ide o podozrenie z porušovania povinností orgánu riadenia a správy súdu pri tvorbe a zmenách rozvrhu práce najvyššieho súdu a s tým súvisiaceho porušovania pravidla náhodného prideľovania vecí, tak aj v záujme hospodárnosti, efektívnosti a primeranosti.“

Návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi [bod   6(ii)]   odôvodnila   po   odcitovaní   príslušných   zákonných   ustanovení   navrhovateľka takto: „Mám za to, že podaný návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu..., v ktorom ako disciplinárne opatrenie navrhujem odvolanie z funkcie sudcu, dostatočne odôvodňuje návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi   Harabinovi   a   zároveň   sú   naplnené   zákonné   dôvody   na   vydanie   rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina. Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Harabina navrhujem až do právoplatného   skončenia   disciplinárneho   konania   a   prípadne   naň   nadväzujúceho rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu.“

II.

7.   Predseda   najvyššieho   súdu   a   navrhovateľka   vzniesli   písomnými   podaniami doručenými ústavnému súdu 2. decembra 2011 a 5. decembra 2011 námietky zaujatosti voči sudcom Sergejovi Kohutovi, Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi, Jánovi Lubymu a   Jurajovi   Horváthovi   (predseda   najvyššieho   súdu)   a   Petrovi   Brňákovi,   Ľubomírovi Dobríkovi a Milanovi Ľalíkovi (navrhovateľka). O týchto námietkach rozhodol ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 116/2011-44 zo 14. decembra 2011 tak, že (i) sudcov Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha a Milana Ľalíka vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tomto konaní, (ii) sudcov Petra Brňáka, Ľudmilu Gajdošíkovú a Jána Lubyho nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tomto konaní a (iii) návrh predsedu najvyššieho súdu na vylúčenie sudcov Sergeja Kohuta a Ladoslava Orosza zamietol (pri hlasovaní o týchto návrhoch sa dosiahla rovnosť hlasov, pozn.).

8. Ústavný súd listom z 19. decembra 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa v lehote 30 dní písomne vyjadril k návrhu a aby odstránil nedostatky splnomocnenia. Spolu s výzvou mu bol doručený návrh navrhovateľky.

9. Predseda najvyššieho súdu listom zo 16. januára 2012 (doručeným ústavnému súdu   20. januára 2012) požiadal ústavný súd, aby mu predĺžil lehotu na vyjadrenie do

29. februára   2012,   čo   odôvodnil   pracovnou   vyťaženosťou   a   zdravotnými   ťažkosťami. Ústavný   súd   na   základe   tejto   žiadosti   predĺžil   predsedovi   najvyššieho   súdu   lehotu na vyjadrenie do 15. februára 2012.

10. Predseda najvyššieho súdu sa k návrhu vyjadril podaním z 15. februára 2012 (doručeným   ústavnému   súdu   16.   februára   2012).   V   tomto   podaní   najskôr   namietal   (i) aktívnu legitimáciu navrhovateľky a (ii) porušenie práva na účinný opravný prostriedok. K aktívnej   legitimácii   navrhovateľky   uviedol: „Zo   žiadneho   ustanovenia   Ústavy...   či zákona... nevyplýva oprávnenie ministra na kontrolu činnosti predsedu Najvyššieho súdu... a   z   toho   vyplývajúc   -   ani   na   vyvodzovanie   zodpovednosti   podaním   návrhu   na   začatie disciplinárneho   konania.   Hoci   podľa   zákona o sudcoch   a   prísediacich...   minister   môže podať disciplinárny návrh voči sudcovi..., z toho však nemožno vyvodiť oprávnenie podať taký návrh aj voči predsedovi Najvyššieho súdu... pre aktivity súvisiace výlučne s činnosťou predsedu tohto súdu... Výklad a aplikácia uvedených zákonov ministerkou spravodlivosti, vrátane zmien privodených ostatnými novelami statusových zákonov, svedčí o vedomom oslabovaní   nezávislosti   súdnictva   v   Slovenskej   republike   vytváraním   nadradeného postavenia pre ministerku a ministerstvo voči predsedovi Najvyššieho súdu... a súdom, teda o vytváraní vzťahu podradenosti aj Najvyššieho súdu... ministerke spravodlivosti... Takéto aktivity sú však vo svojej podstate protiústavné.“ K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok po odcitovaní čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čl.   136   ods.   3   ústavy   a   s   poukazom   na   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) predseda najvyššieho súdu uviedol: „Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 13 Dohovoru Slovenská republika nespĺňa, pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti predsedovi Najvyššieho súdu... Podľa zákona o Ústavnom súde... na disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu sa primerane použije osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je zákon... o sudcoch... Zákon o sudcoch upravuje disciplinárne konanie voči sudcom   ako   konanie   dvojstupňové...   Toto   nerovné   (až   diskriminačné)   postavenie   mám napriek tomu, že aj Ústavný súd... je povinný aplikovať zásadu, že medzinárodné zmluvy (dohody)   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   majú   prednosť   pred   zákonmi Slovenskej republiky bez obmedzení, vždy (čl. 7 ods. 5 Ústavy...). Nedostatky slovenskej zákonnej   úpravy   nesmú   vyznieť   v   neprospech   dotknutej   osoby   ani   vtedy,   ak   náprava vyžaduje legislatívne zmeny.“ Vzhľadom na uvedené dôvody v bode 10 (i) a (ii) predseda najvyššieho súdu navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľky neprijal na ďalšie konanie, resp. aby návrh odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. Následne sa predseda najvyššieho súdu vyjadril k jednotlivým skutkom uvedeným v bodoch 1 až 6 návrhu.

11.   Predseda   najvyššieho   súdu   v   rámci   vyjadrenia   (bod   10)   k jednotlivým   jemu vytýkaným skutkom následne uvádza:

Ku   skutku   uvedenému   v bode   1: «V   tomto   bode   ministerka   spravodlivosti... zavádzajúco   a   nepravdivo   uvádza,   že   opatrenia   predsedu   NS   boli   vydané   v   súvislosti s vecou   1MObdoV722/2008.   Tieto   opatrenia   neboli   vydané   zo   zameraním   obsadenia päťčlenného senátu v konkrétnej veci, ale tieto opatrenia sa týkali všetkých vecí, ktoré v tom čase   neboli   rozhodnuté   v   päťčlennom   senáte.   Takéto   opatrenia   boli   bežne   robené   aj v minulosti   a   to   či   už   JUDr.   K.,   JUDr.   M.,   JUDr.   Š.   Vtedy   platná   právna   úprava   to jednoducho umožňovala a to jednoznačne potvrdzovala aj judikatúra ústavného súdu. Až následne ústavný súd a to napr. vo vyššie uvedenej veci (konkretizovaný nižšie) zmenil svoju doterajšiu   judikatúru   pričom   predpokladáme,   že   v   tejto   praxi   ústavný   súd   pokračovať nebude.

Najvyšší súd... rešpektuje nález Ústavného súdu... vo veci obchodnej spoločnosti T. z 18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011, zároveň však poukazuje na niektoré nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti, aj na chyby, ktoré premietol senát ústavného súdu do svojho nálezu.

Predovšetkým je aktuálne konštatovať, že senát III. ÚS rozhodol v predmetnej veci v rovnakom zložení senátu o identickej sťažnosti spoločnosti T... už 13. apríla 2011, č. k. III. ÚS 390/2010-83 diametrálne odlišne od svojho rozhodnutia z 18. októbra 2011, konkrétne tak, že „základné právo uvedenej spoločnosti, nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48   ods.   1   Ústavy...   a   čl.   38   ods.   1   Listiny...   a   jej   právo   na   prejednanie   veci   súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v konaní vedenom pred Najvyšším súdom... pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2009 a opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr 101/2010-13 a Spr 1321/2009 z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2010 porušené neboli.“

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, Ústavný súd nálezom z 18. októbra 2011, č. k. III. ÚS 212/2011-140 v rovnako zloženom senáte o identickej sťažnosti tej istej obchodnej spoločnosti rozhodol, že „Základné právo obchodnej spoločnosti T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 z 30. novembra 2010 porušené boli.“

Zrušil   citovaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodol aj o trovách konania.

Rozhodnutie Ústavného súdu... z 18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011 vyvoláva vážne   znepokojenie,   lebo   oddeľuje   „konanie“   od   „rozhodnutia“   v   situácii,   keď   ruší výsledok konania, t. j. rozsudok pre údajné chyby konania, ktoré rozsudku predchádzalo, ale o samotnom konaní vyslovil, že bolo zákonné - keďže z podnetu sťažnosti práve na toto konanie nálezom z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 390/2010 vyslovil (rozhodol), že ústavné práva sťažovateľa porušené neboli.

Odjakživa pritom platí   zásada,   že nezákonnosť konania znamená aj nezákonnosť jeho výsledku a túto nezákonnosť nemôže sanovať samotné rozhodnutie a pokiaľ je konanie zákonné, rozhodnutie môže byť zrušené len z prípadne iných chýb, než chýb zákonného konania, ktoré mu predchádzalo.

Na uvedenom nič nemôže meniť ani názor Ústavného súdu... vyjadrený na str. 11 odôvodnenia nálezu z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 390/2010, že „Až po rozhodnutí vo veci   samej   možno   jednoznačne   zadefinovať,   či konanie najvyššieho súdu bolo   zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38   ods.   1   listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva   nespochybniteľným   a   definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu alebo sudcov ako členov senátu) ustanoveného   pre   rozhodnutie   prípadným   nezákonným   opatrením   predsedu   najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.“ Z takto vyjadreného názoru totiž vyplýva, že ak by strany boli s výsledkom (rozhodnutím) spokojné, konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo by bolo bezchybné a zákonné, aj keby konal a rozhodoval senát v nezákonnom zložení, resp. keby rozhodoval nepríslušný súd.

Ústavný   súd...   na   str.   48   predmetného   nálezu   tvrdí,   že   všetci   sudcovia,   ktorí opatrením predsedu Najvyššieho súdu... boli vyradení z päťčlenného senátu zostali aj po účinnosti zmien rozvrhu práce v obchodnoprávnom kolégiu. Toto tvrdenie Ústavného súdu SR je zavádzajúce a odporuje pravde, totiž pôvodná členka senátu JUDr. Z. Ď. opatrením predsedu Najvyššieho súdu... R z 24. septembra 209 Spr 162/2009-20 bola preradená do správneho   kolégia   Najvyššieho   súdu...   a   do   tohto   kolégia   je   zaradená   doposiaľ.   Teda uvedená   sudkyňa   nemohla   rozhodovať   v   kauze   T.,   pretože   táto   napadla   do obchodnoprávneho kolégia, v ktorom kolégiu sudkyňa JUDr. Z. Ď. v čase rozhodovania v tejto kauze už nepôsobila. Tieto skutočnosti si Ústavný súd... bez problémov mohol zistiť zo spisu i z webovej stránky NS SR.

Ústavný súd... mylne uvádza na str. 48 nálezu, že k zmene v zložení päťčlenného senátu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Podľa zákona žiadne ustanovenie takéto zmeny nezakazovalo a tomu zodpovedala aj doterajšia prax Ústavného súdu... vo viacerých rozhodnutiach posledne i uznesením Ústavného súdu SR z 24. augusta 2011 č. k. I. ÚS 308/2011-24. Pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prejednanie bolo zavedené až zák. č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou až od 1. mája 2011, teda toto pravidlo do právneho poriadku SR sa dostalo dávno potom, čo boli vydané   spomínané   opatrenia   predsedu   Najvyššieho   súdu...   Ide   o   zapracovanie   nového ustanovenia - § 51a do zákona... o súdoch..., konkrétne o § 51a ods. 3, podľa ktorého „zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.“

Samotná   skutočnosť   zapracovania   citovaného   ustanovenia   do   zákona   o   súdoch znamená, že skoršia zákonná úprava tejto otázky umožňovala aj taký výklad, aký bol použitý pri predmetných opatreniach predsedu Najvyššieho súdu... a teda ním zvolený postup bol konformný   s   vtedy   platným   a   účinným   zákonom,   premietnutým   do   Rozvrhu   práce Najvyššieho súdu... Zrejme preto Ústavný súd... žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho súdu SR nezrušil a vo všetkých veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T. Ústavný   súd...   spochybnil   zloženie   päťčlenného   senátu,   pričom   ale   opatrenia   predsedu Najvyššieho súdu... naďalej ponechal v platnosti a vec vrátil - nesporne takto ustanovenému senátu - na ďalšie konanie, t. j. na opätovné prerokovanie veci a rozhodnutie (čl. 127 ods. 2, veta tretia Ústavy SR).

Pokiaľ   Ústavný   súd...   vytýka   Najvyššiemu   súdu...,   že   nezohľadnil   skutočnosť,   že nižšie súdy nezistili náležité skutkový stav toto konštatovanie Ústavného súdu... tiež nie je pravdivé, pretože dovolací súd - Najvyšší súd... rozsudky nižších súdov v prevažnej časti zrušil práve z dôvodu, že skutkový stav vo veci náležité zistený nebol.

Ústavný súd o sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu rozhodoval aj 24. augusta 2011 vo veci č. k. I. ÚS 308/2011-24. Rozhodol uznesením tak, že sťažnosť spoločnosti   P.   a.   s.   odmietol.   V   odôvodnení   uznesenia,   v   relevantnej   časti,   t.   j.   k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu, najmä uviedol (strany 23 až 25 rozhodnutia): „Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na zákonného sudcu   zaručeného   čl.   48   ods.   1   Ústavy...,   ktoré   mal   spôsobiť   Najvyšší   súd...   tým,   že v priebehu   konania   o   dovolaní   došlo   bez   predchádzajúceho   upozornenia   či   následného oznámenia a dokonca aj príslušného záznamu v evidenčných pomôckach k zmene senátu rozhodujúceho o dovolaní.

V rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti, ústavný súd požiadal o stanovisko predsedu Najvyššieho súdu k predmetnému tvrdeniu sťažovateľky. Predseda Najvyššieho súdu v liste č. KP 4/2011-47 z 23. mája 2011 podrobne uviedol spôsob pridelenia veci do senátu 1 Cdo (išlo o vec sp. zn. 1 Cdo 103/2008), zloženie tohto senátu stanovené Rozvrhom práce Najvyššieho súdu... na rok 2008 č. Spr 718/07 a Opatrením č. Spr 718/07-34 z 1. júla 2008 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2008. Ďalej poukázal na Rozvrh práce   na   rok   2010,   č.   Spr   1321/2009   (uverejnený   na   internetovej   stránke   Najvyššieho súdu...   Dokumenty“),   zloženie   senátu   4   C   a   boli   konkretizované   senáty   a   osoby,   ktoré vybavia veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do 31. decembra 2009, vrátane veci sp. zn. 1   Cdo   103/2008   a   konštatoval:   K   zmene   senátu   došlo   v   súlade   s   rozvrhom   práce Najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže sudcovia zaradení od 1. januára 2010 do nových senátov mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť vec inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie...

Spôsob   prideľovania   vecí   podľa   predmetu   konania   jednotlivým   senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona... o súdoch... v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu (okrem ustanovenia zákona o súdoch § 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací poriadok „Najvyššieho súdu...“ (sp. zn. Pls 1/06), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je   sudca „ktorý vykonáva funkciu   sudcu   a   je   určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2 citovaného rokovacieho poriadku „v rámci   senátu,   ktorý   má   podľa   rozvrhu   práce   určitú   vec   prejednať   a   rozhodnúť,   je zákonným   sudcom   každý   člen   tohto   senátu“.   Podľa   odseku   3   citovaného   rokovacieho poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa   u   neho   skutočnosť,   ktorá   podľa   osobitného   predpisu   alebo   rozvrhu   práce   vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa odseku 4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Po   oboznámení   sa   s   príslušnými   ustanoveniami   príslušného   rozvrhu   práce najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko vyššie uvedené Ústavný súd... konštatuje, že postupom Najvyššieho súdu... pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného sudcu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.“

Zarážajúce je, že účastníci konania v priebehu dovolacieho konania na Najvyššom súde... vo veci sp. zn. 1 MObdoV 22/2008 vôbec nevyužili možnosť namietať zloženie senátu z   dôvodu,   že je   porušené   ich   právo   na   zákonného   sudcu.   Pritom   zloženie   päťčlenného senátu   bolo   účastníkom   známe   už   niekoľko   mesiacov   pred   rozhodnutím   vo   veci   a   to   z oficiálnej internetovej stránky súdu, ako aj z úradnej tabule Najvyššieho súdu..., navyše dovolací súd odročil vyhlásenie rozsudku na ďalší termín, takže účastníci mali dostatok času túto námietku uplatniť v dovolacom konaní. Ak tak neurobili potom je neprípustné túto námietku vzniesť až pred Ústavným súdom... Tento názor vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR z 18. júna 2003, sp. zn. I. ÚS 126/03 vo veci sťažnosti U. a. s. pre porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy.. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2003   č.   Spr   187/02-3   z   18.   februára   2003   a   uznesením   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. MObdo V 8/2002   z   27.   februára   2003.   Ústavný   súd   uvedeným   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 126/03   sťažnosť   U.,   a.   s.   odmietol   pre   neprípustnosť.   V   odôvodnení   rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   vydaným podpredsedom   najvyššieho   súdu   18.   februára   2003   tým,   že   zmenil   zloženie   senátu najvyššieho   súdu   určeného   podľa   rozvrhu   práce   platného   na   rok   2002   na   konanie a rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   v   právnej   veci   vedenej   na   Najvyššom   súde...   od 20. decembra 2002 pod sp. zn. M Obdo V 8/2002, a to po začatí konania. Rozhodnutie podpredsedu najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za bezprecedentné hrubé porušenie ústavného princípu vyjadreného v čl. 48 ods. 1 Ústavy..., podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zároveň je tým porušené aj právo na spravodlivé súdne konanie, tak ako vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Ústavný   súd...   odmietnutie   sťažnosti   (a   tým   aj   odmietnutie   vyššie   uvedených argumentov) odôvodnil v podstate tým, že

„Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľky v dôsledku zmeny rozvrhu práce vydanej podpredsedom najvyššieho súdu (za situácie, keď nebol post predsedu najvyššieho súdu obsadený) zasadajú v päťčlennom senáte najvyššieho súdu dvaja sudcovia, ktorých nemožno považovať za zákonných sudcov, a preto ani za nestranných sudcov z objektívneho hľadiska, má sťažovateľka postupovať v zmysle § 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda namietať skutočnosti, pre ktoré považuje ňou označených sudcov - členov senátu za vylúčených. V zmysle § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o tom, či sú namietaní sudcovia   -   členovia   senátu   vylúčení,   rozhodne   bez   zbytočného   odkladu   iný   senát najvyššieho súdu. Sťažovateľka, hoci od 18. februára 2003 mala vedomosť o zmene zloženia senátu, doteraz návrh na vylúčenie ňou namietaných sudcov nepodala (mutatis mutandis I. ÚS 89/03).

Vzhľadom na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného súdu sa   sťažovateľka   má   ochrany   svojho   základného   práva   domáhať   predovšetkým   na všeobecnom súde.

Treba poukázať ešte na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné osobitného   zreteľa,   ktoré   by   mohol   Ústavný   súd...   zohľadniť,   a   tak   napriek   nevyužitiu účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať.“

V predmetnom prípade, t. j. o sťažnosti spoločnosti T... miesto toho, aby Ústavný súd...   sťažnosť   odmietol   pre   nevyužitie   základného   práva   T...   domáhať   sa   primárnej ochrany na všeobecnom súde - rozhodol o merite sťažnosti ten istý senát dvakrát - a to diametrálne odlišnými nálezmi - III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, resp. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 a v prípade rozhodnutia 18. októbra 2011 - aj odlišne aj od skorších rozhodnutí Ústavného súdu... o obsahovo rovnakých sťažnostiach.»

Ku skutku uvedenému v bode 2: «Ústavný súd... 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu   senátu   doc.   JUDr.   Ladislava   Orosza,   CSc.   a   sudcov   JUDr.   Ľudmily Gajdošíkovej, CSc. a JUDr. Jána Lubyho vydal nález pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011, v ktorom vyslovil, že základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa § 48 ods. 1 Ústavy... postupom Najvyššieho súdu... konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 a jeho uznesením z 8. 12. 2010 porušené bolo a súčasne uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Z právnych záverov vyslovených ústavným súdom v odôvodnení nálezu vyplýva, že v posudzovanej   veci   vytvorením   senátu   7C,   hoci   za   účasti   sudkyne,   ktorej   bola   vec sťažovateľky   pôvodne   pridelená   v   súlade   s   rozvrhom   práce   a   spôsobom   upraveným zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia. Vytvorenie senátu 7C treba považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom.   Vo   veci   sťažovateľky   koná a rozhoduje   nový   senát,   ktorého   však   zloženie   nezodpovedá   požiadavkám   kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Zákon č. 757/2004 Z. z. totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu,   ktorého   členom   je   sudca,   ktorému   vec   bola   pôvodne   pridelená,   avšak   ostatní členovia   sa   zmenili,   iným   spôsobom,   než   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom.   Uvedený   postup považoval svojvoľný, a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 Ústavy...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha Ústavného súdu... sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd   rozhoduje   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný   inštitút   zákonného   sudcu   je   založený   predovšetkým   na   zákonom   určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... teda zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... Postup predsedu súdu   ako   orgánu   štátnej   správy   súdov,   ktorý   je   v   súlade   s   ustanoveniami   právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).

Z   citovanej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyplýva,   že   pokiaľ k zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu je takýto postup zákonný a teda aj súladný s Ústavou... Ústavný súd... zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory predsedu súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, teda zákona č. 757/2004 Z. z. viedli k rozhodnutiu, teda k prijatiu rozvrhu práce, resp. jeho zmeny.

Pri výklade, aký v uznesení sp. zn. IV ÚS. 116/2011 senát Ústavného súdu... zaujal, ide o interpeláciu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, ktorou nahradil všeobecný súd, čo je v rozpore čl. 124 Ústavy...

Uvedená vec bola 1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických a   programových   prostriedkov   pridelená   senátu   2   C   v   zložení   JUDr.   M.   V.   (predseda senátu), JUDr. J. K. JUDr. O. T. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je JUDr.   O.   T. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu...   z   30.   septembra   2010   Spr   101/2010-17   bol   v rámci   občianskoprávneho   kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka senátu), JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu... na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je v osobitnej časti ustanovené inak.“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda najvyššieho súdu na návrh občianskoprávneho kolégia a po prerokovaní v Sudcovskej rade Najvyššieho súdu... určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7 C pridelené v ich pôvodných   senátoch,   a neboli   vybavené   do   30.   septembra   2010,   vybavia   títo   sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho súdu...   z   30.   septembra   2010   Spr   101/2010-17   je   táto   úprava   zachytená   v   časti   II   - Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce Najvyššieho súdu... tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod (opatrenie je zverejnené na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“).

V danom prípade v rámci organizácie práce súdu došlo k vytvoreniu nového senátu zo sudcov, ktorí na súde pôsobili aj do uvedenej zmeny. Sudcovia zaradení do nového senátu 7 C mali preto veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch. Nešlo teda o prípad upravený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. o zmenu v obsadení súdu   sudcami,   obsadenie   súdu   sudcami   sa   totiž   nezmenilo.   Predseda   súdu   v   súlade s ustanovením § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z vykonal zmenu v rozvrhu práce na rok 2010 opatrením z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17. Toto opatrenie vydal spôsobom určeným v rozvrhu práce na rok 2010, na základe návrhu občianskoprávneho kolégia a po prerokovaní   v   sudcovskej   rade,   v   dôsledku   čoho   je   vylúčená   možnosť   ovplyvňovania pridelenia vecí. Nemožno ho rozhodne považovať za zjavne arbitrárne a neodôvodnené. Na   tomto   mieste   je   nevyhnutné   upozorniť   na   to,   že   rovnakým   spôsobom   mali upravené zmeny v rozvrhu práce aj krajské súdy (ich rozvrhy práce sú verejne dostupné na internetovej   stránke   Ministerstva   spravodlivosti...).   Takmer   identicky,   v   prípade   zmeny v zložení senátu veci pridelené a nerozhodnuté dokončil sudca spravodajca v novom senáte. Až novela zákona č. 757/2004 Z. z. vykonaná zákonom č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. 5. 2011   zakotvila   v   ustanovení   §   51a   ods.3   v   rozvrhu   práce   zákaz   zmeny   personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie, s výnimkou ak bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu,   ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu,   ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu. Aj z tejto   legislatívnej   zmeny   vyplýva,   že   za   zmenu   v   obsadení   súdu   sudcami   nemožno považovať zmenu v personálnom obsadení senátu, resp. vytvorenie senátu sudcami, ktorí na danom súde už predtým pôsobili.

Rozhodnutie   Ústavného   súdu   sp.   zn.   IV   ÚS.   116/2011   na   základe   uvedených skutočností   je   preto   svojvoľné   rozhodnutie,   kde   svojvôľa   je   založená   na   odchýlení   od vlastnej   judikatúry   Ústavného   súdu...,   keď   v   rozpore   s   ňou   uskutočnil   výklad   zákona, napriek   tomu,   že   interpretáciu   uvedeného   zákona   uskutočnil   najvyšší   súd   ako   súd všeobecný.   Napriek   konštantnej   judikatúre,   v   zmysle   ktorej   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd v danej veci bez uvedenia dôvodu (teda bez argumentácie, prečo je aplikácia ustanovení § 51 zákona č. 757/2004   Z.   z.   a   ich   interpretácia   obsiahnutá   v   opatrení   predsedu   súdu   opatrením z 30. septembra   2010   Spr   101/2010-17   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľná a neudržateľná) len skonštatoval svojvôľu. Okrem toho uvedený názor senátu IV. ÚS je v príkrom rozpore s názorom vysloveným senátom I. ÚS vo veci sp. zn. I. ÚS 308/2011 24. 8. 2011, v ktorom riešil skutkovo aj právne obdobnú vec.»

Ku skutku uvedenému v bode 3 «V súvislosti s vecou vedenou na Najvyššom súde... pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 sa predsedovi Najvyššieho súdu... vytýka, že v nadväznosti na nález   Ústavného   súdu...   z   9.   júna   2011   sp.   zn.   IV.   ÚS   116/2011   vydal   opatrenie č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce tak, že uvedenú vec pridelil náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona osudoch, pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu 2C, ktorému vec pôvodne napadla a v rozpore s § 3 ods. 3 a § 51a ods. 3 zákona o súdoch v znení od 1. mája 2011, pretože neexistovali zákonné dôvody pre zmenu v personálnom obsadení pôvodného senátu.

Treba súhlasiť s návrhom v tom smere, že neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu 2C, pretože rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV ÚS. 116/2011, ktorý tento postup v danej veci výslovne uviedol, je svojvoľné a v príkrom rozpore s ustanovením § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch z dôvodov uvedených pod bodom 2/. Najvyšší súd v tomto konaní je však právnym názorom vysloveným v náleze viazaný (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu... o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov), a preto musel predseda najvyššieho súdu vo veci konať a prideliť   vec   náhodným   výberom   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti..., pretože to Ústavný súd... v náleze výslovne uložil. Treba zdôrazniť, že citovaný nález je súčasne nejednoznačný a existujú problémy s jeho vykonateľnosťou. Do úvahy prichádza viacero alternatív riešení ďalšieho postupu (v náleze totiž nie je uvedené jasné a konkrétne riešenie na ďalší postup po prijatí nálezu, t. j.   ako   by   sa   malo   naplniť   základné   právo   na   zákonného   sudcu/sudcov   v danej   veci; v tomto smere nemá nález potrebnú inštruktívnosť a nie je ani daná istota, či následne nebude spochybnené to-ktoré prijaté riešenie).

Nález   pripúšťa   nasledovné   spôsoby   riešenia   náhodným   výberom   pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR.

a) vec by sa pridelila senátu určenému náhodným výberom medzi senátom, v ktorom je sudca spravodajca s príslušnou vecou, a senátom, z ktorého sudca spravodajca odišiel, t. j. medzi dotknutými senátmi v aktuálnych zloženiach (v riešenej konkrétnej veci to bol senát 2 C v aktuálnom zložení a senát 7 C v aktuálnom zložení);

b) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom urobeným medzi tými aktuálnymi senátmi, v ktorých sa vtedy teraz tieto veci nachádzali;

c) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom medzi všetky senáty občianskoprávneho kolégia, t. j. aj medzi tie senáty, v ktorých sa žiadna takáto vec nenachádza.

Je bez akýchkoľvek pochybností, že vec 2 Cdo 47/2010 nemohla byť pridelená senátu 2C v zložení JUDr. V., JUDr. K. a JUDr. T.,( teda v zložení senátu v čase nápadu veci), pretože § 51a ods. 3 zákona o sudcoch bol doplnený až novelou vykonanou zákonom č. 33/2011   Z.   z.   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011.   Citované   ustanovenie   sa   preto   nemôže vzťahovať na vec, ktorá napadla pred touto účinnosťou. Navyše takýto postup výslovne vylučuje nález Ústavného súdu... sp. zn. IV. ÚS 116/2011.

Návrh občianskoprávneho kolégia obsahoval riešenie pod bodom a), pričom bola zachovaná podmienka náhodného výberu v zmysle § 51 ods. 2 zákona o sudcoch. Tento návrh bol prerokovaný Sudcovskou radou Najvyššieho súdu... v súlade s ustanovením § 52 ods. 3 zákona o sudcoch.

Z   uvedeného   možno   jednoznačne   uzavrieť,   že   Opatrenie   predsedu   Najvyššieho súdu... Spr 101/2010-17, z 30. septembra 2010, (ako aj Opatrenie predsedu Najvyššieho súdu... č. 14 Spr 887/2011 z 19. septembra 2011) bolo v súlade s ustanovením § 51 zákona o sudcoch.»

Ku skutku uvedenému v bode 4: „... tu zjavne ministerka spravodlivosti zamlčala fakt, že Najvyšší súd... v súčasnosti podpredsedu nemá a v takom prípade právna úprava umožňuje, aby predseda Najvyššieho súdu... poveril svojím zastupovaním po dobu svojej neprítomnosti predsedov kolégií prípadne ďalších sudcov Najvyššieho súdu... Tiež nejde o novú prax a takto postupovali aj predchodcovia súčasného predsedu Najvyššieho súdu...“.

Ku   skutku   uvedenému   v bode   5: „Porušenie   povinnosti   vyvodené   so   skutku uvedeného   pod   bodom   5/   nemá   oporu   v   zákone.   K   porušeniu   povinností   vyplývajúcich s prijímaním zmien rozvrhu práce platného na daný kalendárny rok by mohlo dôjsť až vydaním konkrétneho opatrenia po 1. 5. 2011, ktoré by bolo v rozpore s § 51a ods. 3 zákona o sudcoch. V danom prípade však skutok neobsahuje údaj o takomto konaní.“

Ku skutku   uvedenému v bode 6: „Ustanovenie   §   51   zákona o súdoch upravuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce tak, že veci určené podľa predmetu konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov   schválených   ministerstvom   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť   ovplyvňovania pridelenia vecí. Splnenie podmienky náhodného výberu zákon spája s možnosťou pridelenia veci jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Súčasne však zákon o súdoch v treťom odseku uvedeného ustanovenia upravuje celý rad   výnimiek,   kedy   sa   spôsob   pridelenia   veci   náhodným   výberom   nepoužije   a   veci   sa prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Tak tomu je v prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností,   o   príkaze   na vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov,   o   príkaze   na   vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom. Výnimky   sa   teda   týkajú   zabezpečovacích   prostriedkov   pre   účely   trestného   konania, prostriedkov na dočasnú úpravu pomerov účastníkov v civilnom procese a tretiu skupinu výnimiek predstavujú bližšie nešpecifikované prípady ustanovené osobitným predpisom. Pre všetky výnimky je spoločné osobitný charakter predmetu konania a potreba pohotového a urýchleného   rozhodnutia.   Zákonodarca   treťou   skupinou   výnimiek   výslovne   ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby, určité veci, pridelil odchylným spôsobom ako náhodným výberom.

Občiansky súdny poriadok v § 10 a nasl. určuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu...   Najvyšší   súd...   je   príslušný   na   rozhodovanie   o   odvolaniach   proti   rozhodnutiam krajských   súdov   ako   súdov   prvého   stupňa   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.),   na   rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O. s. p.), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako súdu odvolacieho (§ 10a ods. 2 O. s. p.), na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam   súdov   a   napokon   na   rozhodovanie   o   mimoriadnych   dovolaniach   proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako odvolacieho súdu (§ 10a ods. 4 O. s. p.).

Rozhodovanie   v   päťčlenných   senátoch   občianskoprávneho   kolégia   vedených v registroch   Cdo-V,   MCdoo-V,   Uro-V   a   MUro-V   je   rozhodovaním   o   podaniach   proti rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré podľa obsahu sú opravnými prostriedkami, ktoré avšak zákon (občiansky súdny poriadok) nepripúšťa,   ani ich neupravuje.   Rozhodovacia činnosť   najvyššieho   sudu   v   občianskoprávnom   kolégiu   je   zameraná   takmer   výlučne   na rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam súdov nižších stupňov. Ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiam dovolacích senátov prípustný nie je. Prax však prináša neustále podania nespokojných účastníkov, smerujúcich proti týmto rozhodnutiam, o ktorých treba rozhodnúť. Preto musí byť zriadený senát, ktorý o takýchto podaniach rozhodne. Výlučne ide o rozhodnutia, ktorými sa konanie zastavuje pre nedostatok podmienok funkčnej príslušnosti. (§ 104 ods. I O. s. p. v spojení s 243c O. s. p.). S poukazom na ustanovenie § 14 ods.2 O. s. p. personálne obsadenie tohto senátu musí   zahŕňať   všetkých   sudcov   kolégia.   Takto   bol   upravený   rozvrh   práce   od   účinnosti zákona   o súdoch   v   nezmenenej   podobe.   Podstatné   a   rozhodujúce   je,   že   veci   boli   a   sú prideľované v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Primerane   to   platí   aj   vo   vzťahu   k   trestnoprávnemu   kolégiu,   pokiaľ   ide o rozhodovanie vo veciach vedených v registri Tdo V.

Okrem   toho,   pokiaľ   ide   o   bod   6/   bolo   potrebné   zvážiť   personálne   možnosti Najvyššieho súdu..., zaťaženosť jednotlivých sudcov a jednotlivých senátov, preto zriadenie ďalších päťčlenných senátov nebolo možné vykonať zo dňa na deň a z ich zriadením už počíta Rozvrh práce na rok 2012.“

12. Predseda najvyššieho súdu v rámci vyjadrenia (bod 10) poukázal tiež na – z jeho strany   –   nedostatok   zavinenia   a   z   formálnoprávneho   hľadiska   aj   na   premlčanie navrhovateľkou iniciovaného disciplinárneho stíhania.

13. Na základe uvedeného (body 10 až 12) predseda najvyššieho súdu žiadal ústavný súd (ak nedospeje k odmietnutiu návrhu alebo zastaveniu konania), aby vo veci návrhu rozhodol tak, „že JUDr. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu... sa, podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oslobodzuje

spod   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania,   ktorý   podala   ministerka spravodlivosti...   28.   novembra   2011,   pod   č.   26319/2011-150,   vo   veci   závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich, ako aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d), e) zákona o sudcoch a prísediacich,

lebo

sudca sa disciplinárneho previnenia nedopustil,

(pretože   konaním   uvedeným   v   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   nedošlo k naplneniu zákonných znakov disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch a prísediacich);

alternatívne navrhujem, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a v konaní sa ev. pokračovalo až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o mojej sťažnosti vedenej na označenom súde pod č. 58688/11“.

14.   V   závere   svojho   vyjadrenia   predseda   najvyššieho   súdu   podrobil   kritike   časť rozhodnutia ústavného súdu (predchádzajúceho tomuto rozhodnutiu) č. k. PL. ÚS 116/2011-44 zo 14. decembra 2011, v ktorej bolo inter alia rozhodnuté o jeho námietke zaujatosti voči sudcom Sergejovi Kohutovi a Ladislavovi Oroszovi tak, že návrh bol zamietnutý. Poukázal na skutočnosť, že uvedení sudcovia mali byť v tejto veci tiež vylúčení, resp. že v prípade rovnosti   hlasov   nerozhodoval   hlas predsedajúceho   tak,   ako   uvádza   zákon   (§   28   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Opakovane preto navrhol, aby aj títo sudcovia boli vylúčení z výkonu funkcie sudcov v tomto konaní.

15. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko navrhovateľka, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 faxom a 14. marca 2012 osobne. Navrhovateľka   najskôr   kritizovala   prieťahy   v   činnosti   ústavného   súdu   pri   posudzovaní predmetného   návrhu.   Následne   uviedla: «...   Oprávnenie   ministra   spravodlivosti   podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu potvrdzuje ustálená judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 92/2011, PL. ÚS 93/2011). JUDr. Štefan Harabin v pozícii ministra spravodlivosti sám podal disciplinárny návrh proti predsedovi najvyššieho súdu JUDr. M. K. Javí sa, že účelová obrana v súčasnosti vedie JUDr.   Štefana   Harabina   k   popretiu   oprávnenia   ministra   spravodlivosti   iniciovať disciplinárne konanie proti predsedovi najvyššieho súdu.

JUDr.   Štefan   Harabin...   namieta   absenciu   účinného   opravného   prostriedku   pred vnútroštátnym   orgánom   v   zmysle   čl.   13   Dohovoru...   Dôvodí,   že   ústavný   súd   pri disciplinárnom   konaní   proti   jeho   osobe   neuplatnil   tie   ustanovenia   zákona   o   sudcoch a prísediacich,   ktoré   umožňujú   dvojstupňové   disciplinárne   konanie   proti   predsedovi najvyššieho súdu.

Jednoinštančnosť   disciplinárneho   konania   proti   predsedovi   najvyššieho   súdu upravuje priamo Ústava... V zmysle hierarchie právnych noriem má ústava vždy prednosť pred zákonom. Právna úprava jednoinštančného disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu je v právnom poriadku Slovenskej republiky jednoznačná, nikdy nebola predmetom sporu.

Podľa   ustálenej   judikatúry...   ESĽP...   článok   13   Dohovoru   zaručuje   účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané Dohovorom boli porušené. Článok 13 Dohovoru je však ESĽP interpretovaný tak, že je aplikovateľný   iba   v   prípadoch   a   vo   vzťahu   k   takým   dôvodom   sťažnosti,   ktoré   možno považovať za „hájiteľné“ v zmysle Dohovoru (viď napr. Boyle a Rice v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27. apríla 1988, ods. 52, alebo Powell a Rayner v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 21. februára 1990... ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že aplikácia článku 13 Dohovoru je   samozrejme   obmedzená   v   prípadoch,   v   ktorých   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv priznaných Dohovorom najvyššou súdnou inštanciou vo vnútroštátnom právnom systéme (pozri   mutatis   mutandis   Times   Newspapers   Ltd.   a   Andreu)   Neil   v.   Spojené   kráľovstvo, správa   Komisie   z   8.   októbra   1991,   alebo   Crociani   a   ďalší   v.   Taliansko,   rozhodnutie Komisie z 18. decembra 1980) a že neexistencia prostriedku nápravy proti rozhodnutiu ústavného   súdu   nevyvoláva   otázku   z   hľadiska   článku   13   Dohovoru   (pozri   Juričic   v. Chorvátsko, rozsudok z 26. júla 2011, ods. 100, alebo Wendenburg a ďalší v. Nemecko, rozhodnutie zo 6. februára 2003).»

16.   K   vyjadreniu   predsedu   najvyššieho   súdu   k   jednotlivým   skutkom   uvedeným v bode 1 až 6 navrhovateľka uviedla:

Ku skutku 1: «Odpovede na námietky predsedu najvyššieho súdu obsiahnuté v tejto časti jeho vyjadrenia   k   disciplinárnemu   návrhu   podal   už   samotný   ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn. III. ÚS 212/2011, keď uviedol, že „V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát   v zložení,   ktorú   však   podľa   ústavného   súdu   nezodpovedal   požiadavkám   kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať,   že   k   zmene   v   obsadení   senátu   O-V   najvyššieho   súdu   prerokovajúceho sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta   so   zmenou   rozvrhu   práce   súdu   z   iných   dôvodov,   ako   tých,   ktoré   sú   uvedené v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšom za účelové.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) a nadväzne na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné konštatovať,   že   vydaním   zmien   a   doplnkov   v   rozvrhu   práce   nemožno   bez   zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov. Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   už pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňam niektoré zákony.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného   súdu,   ktorí   tvorili   tento   senát   v   čase   pridelenia   veci.   Ústavnej   zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie,   boli   zmenení   bez   splnenia   zákonných predpokladov   na   vykonanie   takýchto   zmien   neskoršie   vydaným   rozvrhom   práce   ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov   vo   veciach   už   pridelených   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   by   malo   dochádzať v zásade len výnimočne.

Zmenu   v   personálnom   obsadení   senátu   najvyššieho   súdu   prejednávajúceho sťažovateľkinu   vec   opísaným   zákonným   pravidlám   a   záruke   základného   práva   na zákonného sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.“

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   disciplinárnemu   návrhu konštatuje, že rešpektuje nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, avšak zároveň dodáva,   že   predpokladá,   že   v   tejto   praxi   ústavný   súd   pokračovať   nebude.   Uvádza,   že „Ústavnú súd SR žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho súdu SR nezrušil a vo všetkých veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T. Ústavný súd SR spochybnil zloženie päťčlenného senátu, pričom ale opatrenia predsedu Najvyššieho súdu SR naďalej ponechal   v   platnosti   a   vec   vrátil   -   nesporne   takto   ustanovenému   senátu   -   na   ďalšie konanie.“

Vzhľadom   na   jednoznačnosť   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   ústavného   súdu a s poukazom na   citované   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho súdu si   dovoľujem   upriamiť pozornosť na ustanovenie § 350 Trestného zákona (Marenie výkonu rozhodnutia Ústavného súdu SR), podľa ktorého kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   tým,   že   nesplní   povinnosť   vyplývajúcu   z   jeho   rozhodnutia, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.»

Ku skutku 2:«V   súvislosti   so   skutkom   uvedeným   pod   bodom   2)   disciplinárneho   návrhu   sa predseda najvyššieho súdu nevyjadruje k ustanoveniu § 3 ods. 3 zákona... o súdoch..., podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený   v   súlade   so   zákonom   a   s   rozvrhom   práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 116/2011 v súvislosti so sťažnosťou účastníka konania vedeného pred najvyšším súdom na porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uviedol, že: „Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z   toho   vyplýva,   že   o   dovolaní,   ako   aj   súvisiacich   procesných   otázkach   (aj o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa § 243 OSP) po zaradení sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010 a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z. do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní sudcovia senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje novú senát, ktorého však zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Zákon   č.   757/2004   Z.   z.   totiž   v   žiadnom   prípade   neumožňuje   prerozdelenie   už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca, ktorému vec   bola   pôvodne   pridelená,   avšak   ostatní   členovia   sa   zmenili,   iným   spôsobom,   než náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených ministerstvom.

Postup prerozdelenia už   pridelených vecí opísaný   vo vyjadrení najvyššieho súdu tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy.“

Predtým,   ako   predseda   najvyššieho   súdu   adresuje   komentár   k   označenému rozhodnutiu ústavného súdu a označí ho za svojvoľné, by sa mal dôsledne oboznámiť so znením ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Podobne by mal rešpektovať aj ustanovenie § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov,   podľa   ktorého   je viazaný právnym názorom ústavného súdu. V opačnom prípade môže byť jeho obrana vo vyjadrení k disciplinárnemu návrhu považovaná za účelovú.»

Ku skutku 3:«Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Obsahu označeného článku ústavy korešponduje stabilná judikatúra ústavného súdu poukazujúca na zásadu ústavne konformného výkladu zakotvujúcu požiadavku, aby v prípadoch, v ktorých pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb (napr.   II.   ÚS   148/06,   III.   ÚS   348/06,   IV.   ÚS   209/07,   I.   ÚS   252/07).   Základné   práva a slobody predstavujú totiž hodnotový základ, ktorý musí byť dodržaný v prípade každého výkladu zákona.

V záujme dodržania a ochrany základných práv je potrebné v niektorých prípadoch upustiť od doslovného jazykového alebo formalistického výkladu a zvoliť výklad zaručujúci ochranu základných práv. Viazanosť orgánov verejnej moci zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   pretože   limitácia   orgánov   verejnej   moci zákonom   nepredstavuje   iba   viazanosť   orgánov   verejnej   moci   textom,   ale   aj   zmyslom a účelom zákona. Orgány verejnej moci sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť (obdobne pozri III. ÚS 341/07).

Takýmito   úvahami   bol   vedený   aj   ústavný   súd,   keď   vo   svojom   náleze   sp.   zn. III. ÚS 212/2011 uviedol: „Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v §   51a   ods.   3   až   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011,   toto   pravidlo   vyplývalo   zo   zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č.   33/2011 Z.   z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   385/2000 Z.   z.   o sudcoch a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 116/2011 vyplýva, že ak boli na to splnené podmienky podľa § 51 ods. 4 písm. b) a § 51 ods. 5 zákona o súdoch, vec vedená na najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   2   Cdo/47/2010   mala   byť   prerozdelená   náhodným   výberom pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom spravodlivosti   podľa   rozvrhu   práce   medzi   všetky   senáty   občianskoprávneho   kolégia najvyššieho súdu a nielen medzi senáty 2C a 7C; keďže však naviac dňa 30. 09. 2010 neboli splnené podmienky na prerozdelenie tejto veci podľa § 51 ods. 4 písm. b) a 51 ods. 5 zákona o súdoch, pretože neboli dané u všetkých členov senátu 2C, vec sp. zn. 2 Cdo/47/2010 v nadväznosti na nález ústavného súdu mala byť pridelená pôvodným sudcom senátu 2C (JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.), ako to jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 a § 51a ods. 3 zákona o súdoch, podľa ktorého v zmysle tejto právnej úpravy účinnej od 1. 5. 2011 nie sú dané dôvody pre zmenu v zložení senátu, ktorému vec pôvodne 1. 3. 2010 napadla.»

Ku skutku 4:«Právna úprava je v tomto prípade jednoznačná. Ustanovenie § 43 ods. 2 zákona o súdoch (Ak funkcia podpredsedu nie je zriadená alebo obsadená, môže predseda súdu poveriť ktoréhokoľvek sudcu príslušného súdu vykonávaním niektorých úkonov patriacich do pôsobnosti predsedu súdu) sa podľa § 43 ods. 2 zákona osudoch nevzťahuje na predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu (na predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu sa nevzťahujú §36 až 38, § 39 ods. 2 a 3, § 40 a 41 tohto zákona.).

Rokovací poriadok najvyššieho súdu, teda právny predpis nižšej právnej sily ako zákon,   síce   pripúšťa,   aby   v   čase   neprítomnosti   predsedu   súdu   a   podpredsedu   súdu zastupoval   predsedu   súdu   ním   poverený   predseda   kolégia;   ten   však   nie   je   oprávnený vykonávať právomoc, ktorá je vyhradená výlučne predsedovi súdu a v jeho neprítomnosti podpredsedovi súdu.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 7 zákona o súdoch, zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré   sa   dotýkajú   sudcov   a   súdnych   úradníkov   poverených   konaním   a   rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Po každej zmene rozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie úplného znenia rozvrhu práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako ako rozvrh práce.

Ak   predseda   najvyššieho   súdu   v   čase   svojej   neprítomnosti   poveroval   predsedov kolégií   najvyššieho   súdu   zastupovaním   predsedu   najvyššieho   súdu,   a   tak   umožnil,   aby opatrenia   č.   14   až   18,   ktorými   sa   menil   Rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2011, vykonávali a podpisovali iné osoby ako predseda najvyššieho súdu, ktorému ako jedinému ustanovenie § 52 ods. 7 zákona o súdoch a článok 7 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu umožňuje vykonávať zmeny a dodatky rozvrhu práce (keďže najvyšší súd nemá v súčasnosti obsadené   miesto   podpredsedu   súdu),   konal   tak   celkom   zjavne   mimo   rámca   príslušnej právnej úpravy.»

Ku skutku 5:«Novela   zákona   o   sudoch   vykonaná   zákonom   č.   33/2011   Z.   z.   s   účinnosťou   od 1. mája 2011 zakotvila v ustanovení § 51a ods. 3 zákona o súdoch zákaz zmeniť zmenami v rozvrhu práce personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie s výnimkami, ak bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 v znení platnom a účinnom v rozpore s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch po 1. máji 2011 určoval pravidlo, podľa ktorého:   „V   prípade   novovytvoreného   senátu   predseda   Najvyššieho   súdu   SR   na   návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do   novovytvoreného   senátu;   pridelenie   sa   uskutoční   náhodným   výberom   pomocou technických   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom,   pokiaľ   nie   je v osobitnej časti ustanovené inak“ (IV. časť čl. II. ods. 11, v čase podania disciplinárneho návrhu ods. 10).

Citované ustanovenie článku II. ods. 10 Rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011 tak minimálne od 1. mája 2011 do podania návrhu na začatie disciplinárneho konania dňa 28. novembra 2011 bolo v rozpore s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch. Po podaní disciplinárneho   návrhu   si   to   zrejme   uvedomil   aj   predseda   najvyššieho   súdu,   keďže   v rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2012   sa   už   vyššie   citované   ustanovenie nenachádza.»

Ku skutku 6:„Podľa ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o súdoch... Nemožno súhlasiť s tvrdením predsedu najvyššieho súdu, že zákonodarca v tomto ustanovení výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne   v prípade   potreby,   určité veci,   pridelil odchylným spôsobom ako náhodným výberom. Ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritériá uvedeného systému, a síce   takú   podmienku   systému   náhodného   výberu   predpokladajúcu   výber   aspoň   z dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (§ 51 ods. 2 zákona o súdoch), sú kľúčovými ustanoveniami   vytvárajúcimi   garancie   pre   dodržanie   ústavou   zaručeného   práva   na zákonného sudcu. Práve preto, výnimku z takého postupu uvedenú v ustanovení § 51 ods. 3 zákona o súdoch nie je možné vykladať extenzívne a už vôbec ju nie je možné aplikovať tak, že dochádza k vytvoreniu nového pravidla, ktoré prípady výnimiek rozširujú nad výpočet stanovený § 51 ods. 3 zákona o súdoch.

Výklad ustanovenia § 51 ods. 3 zákona osudoch, podľa ktorého vo všetkých bližšie nešpecifikovaných   prípadoch   (rozhodovania)   upravených   osobitným   zákonom   je   podľa zákona osudoch ponechaná možnosť predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom, je zjavne svojvoľný a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Účelovosť   obrany   predsedu   najvyššieho   súdu   podčiarkuje   i   fakt,   že   v   krátkom časovom odstupe po podaní disciplinárneho návrhu zo dňa 28. novembra 2011, predmetom ktorého   bol   aj   skutok   pod   bodom   6),   predseda   najvyššieho   súdu   s   vysokou pravdepodobnosťou práve v reakcii na tento návrh upravil Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2012 v dotknutej časti v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch.“

17.   K   vyjadreniu   predsedu   najvyššieho   súdu   o   nedostatku   zavinenia   a   k   otázke premlčania (pozri bod 12) navrhovateľka uviedla, že «... Za zavinené konanie v zmysle ustanovení § 116 zákona o sudcoch a prísediacich sa považuje aj zavinenie z nedbanlivosti, ktorú možno vo všeobecnosti vymedziť ako vedomú a nevedomú.

Pre vedomú nedbanlivosť sa predpokladá vedomosť sudcu (predsedu súdu) o tom, že môže   spôsobom   uvedeným   v   zákone   o   sudcoch   a   prísediacich   porušiť   alebo   ohroziť chránený   záujem,   ale   bez   primeraných   dôvodov   sa   spoliehal,   že   také   porušenie   alebo ohrozenie nespôsobí. Pre nevedomú nedbanlivosť dokonca postačuje, ak sudca (predseda súdu) nevie, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Zo   skutkových   okolností,   ktoré   sú   predmetom   disciplinárneho   návrhu   zo   dňa 28. novembra 2011, je nepochybné, že pri každom zo skutkov 1) až 6) ide o zavinenie minimálne nedbanlivostné (či už vedomé alebo nevedomé) resp. o nepriamy úmysel. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tvrdí, že premlčacia lehota začína plynúť od okamihu, kedy bolo disciplinárne previnenie dokázané, tzn. od okamihu, kedy mali byť naplnené všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia. Podľa jeho názoru vo všetkých prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 4 až 6 návrhu podala ministerka spravodlivosti svoj návrh po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty. Podľa   §   120   ods.   7   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich,   Návrh   na   začatie disciplinárneho konania možno podať na disciplinárnom senáte do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení...

Zo skutkovej vety ku skutku 1) jednoznačne vyplýva, že o disciplinárnom previnení predsedu najvyššieho súdu sa ministerka spravodlivosti mohla dozvedieť až po 18. októbri 2011, kedy ústavný súd vydal nález sp. zn. III. ÚS 212/2011-140. Podobne, zo skutkovej vety ku   skutkom   2)   a   5)   jednoznačne   vyplýva,   že   o   disciplinárnom   previnení   sa   ministerka spravodlivosti nemohla dozvedieť skôr ako dňa 9. júna 2011, kedy ústavný súd vydal nález sp. zn. IV. ÚS 116/2011. Skutková veta ku skutku 4 sa týka opatrení č. 14 až 18, ktoré menili rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011, pričom prvé z týchto opatrení bolo vydané dňa 19. septembra 2011. Napokon, z odôvodnenia disciplinárneho návrhu ku skutku 6) je zrejmý spôsob   oboznámenia   sa   ministerky   spravodlivosti   s   tam   uvedeným   disciplinárnym previnením.

Z   vyššie   uvedeného   tak   bez   akýchkoľvek   pochýb   vyplýva,   že   ani   u   jedného z disciplinárnych previnení uvedených v disciplinárnom návrhu zo dňa 28. novembra 2011 nemohlo z logických dôvodov dôjsť k uplynutiu subjektívnej šesťmesačnej premlčacej lehoty odo dňa „dozvedenia sa“ o disciplinárnom previnení.».

II.A

18. Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podpredsedovi   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd v pléne aj vo veci uvedenej v čl. 136 ods. 3 ústavy. Podľa § 74e zákona o ústavnom súde na disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   podpredsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   generálnemu prokurátorovi sa primerane použijú osobitné predpisy.

19. Ústavný súd návrh ministerky spravodlivosti predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či ho možno prijať na ďalšie konanie.

20. Ústavný súd po preskúmaní návrhu, ktorý považoval za návrh na začatie konania pred ústavným súdom, dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady na to, aby návrh bol prijatý na ďalšie konanie, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.B

21.   Navrhovateľka   tiež   navrhla,   aby   ústavný   súd   dočasne   pozastavil   predsedovi najvyššieho   súdu   výkon   funkcie   sudcu,   a   to „až   do   právoplatného   skončenia disciplinárneho konania a prípadne naň nadväzujúceho rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu“. Tento návrh odôvodnila (iba) tým, že keďže ako disciplinárne   opatrenie   navrhuje   odvolať   predsedu   najvyššieho   súdu   z   funkcie   sudcu (bod 5),   uvedená   skutočnosť „dostatočne   odôvodňuje   návrh   na   dočasné   pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi“ (pozri bod 6).

22.   Podľa   čl.   148   ods.   2   ústavy...   podmienky   na   dočasné   pozastavenie   výkonu funkcie   sudcu...   ustanoví   zákon.   Podľa   §   22   ods.   1   zákona   o   sudcoch   sudcovi...,   proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, možno   dočasne   pozastaviť   výkon   funkcie   sudcu   až   do   právoplatného   skončenia... disciplinárneho konania alebo do rozhodnutia prezidenta o odvolaní z funkcie sudcu.

23.   Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   navrhovateľka   odôvodnila   návrh   na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu predsedovi najvyššieho súdu (iba) samotnou skutočnosťou   predloženia   navrhovaného   disciplinárneho   opatrenia   „odvolanie   z   funkcie sudcu“ (pozri body 6 a 21), pričom všetky z navrhovateľkou vytýkaných skutkov v bodoch 1   až   6   (pozri   body   3-5)   sa   týkajú   výlučne   porušenia   povinností   zo   strany   súdneho funkcionára,   t.   j.   predsedu   najvyššieho   súdu,   a   nie   aj   samotným   výkonom   sudcovskej funkcie   sudcom   JUDr.   Štefanom   Harabinom   (predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan Harabin je zároveň sudcom najvyššieho súdu, túto funkciu praktizuje popri výkone funkcie predsedu najvyššieho súdu, pozn.). Navrhovateľka v podanom návrhu explicitne neuviedla žiadne   podstatné   skutočnosti   a   ani   nenamieta   voči   sudcovi   najvyššieho   súdu JUDr. Štefanovi   Harabinovi   také   skutočnosti,   ktoré   by   smerovali   do   oblasti   samotného výkonu funkcie sudcu a v rámci prípadného porušenia by v okolnostiach danej veci bolo možné   identifikovať   prípadnú   súvislosť   s   navrhovaným   dočasným   opatrením,   t.   j. pozastavením   výkonu   funkcie   sudcu.   Bolo   preto   povinnosťou   navrhovateľky   odôvodniť návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu konkrétnymi okolnosťami, na základe ktorých nedostatky v činnosti súdneho funkcionára môžu súvisieť s praktizujúcou činnosťou sudcu, pretože samotný následok takýchto porušení – navrhované disciplinárne opatrenie „odvolanie   z   funkcie   sudcu“   nepostačuje   na   záver   o   potrebe   dočasného   pozastavenia samotného   výkonu   funkcie   sudcu.   Totiž   ani   prípadné   porušenie   povinnosti   súdneho funkcionára ho nemusí automaticky diskvalifikovať z výkonu funkcie sudcu.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti (bod 23) pripomína, že „odvolanie z funkcie sudcu ako disciplinárne opatrenie je opatrením výnimočným, a preto musia byť podmienky na jeho uplatnenie vykladané reštriktívne. Zásada neodvolateľnosti sudcu je totiž jednou z bŕzd a   protiváh,   ktorými   je   garantované   oddelenie   moci   súdnej   od   moci   zákonodárnej a predovšetkým výkonnej. Disciplinárne konanie so sudcom, ak má byť odvolaný z funkcie sudcu,   musí   byť vedené   jednak   so   zreteľom   na   ústavné   zakotvenie   práva   disciplinárne stíhaného sudcu zastávať nerušene výkon jemu zverenej funkcie a jednak so zreteľom na ústavnú   garanciu   nezávislosti   celej   súdnej   moci   garantovanú   zásadou   neodvolateľnosti sudcu z funkcie, iba ak by sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia“ (Ústavný súd Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1076/07).

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcovi JUDr. Štefanovi Harabinovi tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.

II.C

26.   Navrhovateľka   navrhla   spojiť   toto   konanie   s   konaním   vedeným   pod   sp.   zn. PL. ÚS   93/2011 „z   dôvodu   ich   vecnej   súvislosti,   keďže   v   obidvoch   disciplinárnych návrhoch ide o podozrenie z porušovania povinností orgánu riadenia a správy súdu pri tvorbe a zmenách rozvrhu práce najvyššieho súdu a s tým súvisiaceho porušovania pravidla náhodného prideľovania vecí, tak aj v záujme hospodárnosti, efektívnosti a primeranosti“ (pozri bod 6).

27. Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 112 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Podľa   §   18   ods.   1   a   3   zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný poriadok“) o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote (ods. 1). Ak je osoba, ktorá podlieha pôsobnosti súdov podľa § 16 ods. 2, súčasne stíhaná pre trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje pôsobnosť súdov podľa § 16 ods. 2,   súd podľa   § 16   ods.   2 vec   prejedná a rozhodne aj o súvisiacom   trestnom   čine (ods. 3). Podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku ak sú podmienky spoločného konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby.

28. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 93/2011 a sp. zn. PL. ÚS 116/2011 vyplýva, že veci sa týkajú tých istých účastníkov konania, zároveň spolu skutkovo súvisia, pretože   predmet   oboch   návrhov   vecne   súvisí   s   činnosťou/rozhodnutiami   predsedu najvyššieho   súdu,   ktorých   protiprávnosť   navrhovateľka   napáda   a   kvôli   ktorým   navrhla disciplinárne opatrenia.

29.   Na   strane   druhej   po   zistení,   že   sudcom   spravodajcom   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 93/2011   je   sudca   Juraj   Horváth,   ktorý   bol   v   tomto   konaní,   t.   j.   vo   veci sp. zn. PL. ÚS   116/2011   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   (pozri   bod   7),   nie   je v záujme ani hospodárnosti, ani rýchlosti konania, aby predmetná vec vedená pod sp. zn. PL. ÚS 116/2011 bola spojená s vecou sp. zn. PL. ÚS 93/2011. Dôsledkom spojenia tejto veci s vecou sp. zn. PL. ÚS 93/2011 by totiž bolo (i) automatické vylúčenie sudcu Juraja Horvátha z výkonu sudcovskej funkcie aj v jeho pôvodnej veci, ako aj (ii) ustanovenie nového sudcu spravodajcu v rámci oboch spájaných vecí.

30. Tieto skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu obsiahnutý v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

II.D

31.   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   inter   alia   navrhol,   aby bolo disciplinárne   konanie „prerušené   a   v   konaní   sa   ev.   pokračovalo   až   po   rozhodnutí Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   o   mojej   sťažnosti   vedenej   na   označenom   súde   pod č. 58688/11“ (pozri bod 13 in fine).

32. Ústavný súd v rozsahu podaného návrhu predsedom najvyššieho súdu (bod 31) predovšetkým konštatuje, že v podobnej veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011 svojím uznesením zo 14. decembra 2011 prerušil konanie, čo odôvodnil tým, že „v prerokúvanej veci predmet konania nepochybne súvisí s vecou, o ktorej aktuálne koná ESĽP, a preto ústavný súd považuje za vhodné prerušiť predmetné disciplinárne konanie. Predchádzajúce disciplinárne   konanie   proti   rovnakej   osobe   predsedovi   najvyššieho   súdu   je   aktuálne preskúmavané   ESĽP.   Ústavný   súd   ako   ochranca   ústavnosti   vrátane   princípov spravodlivého   procesu   vo   vzťahu   k   orgánom   verejnej   moci,   taktiež   v   konaniach,   ktoré prebiehajú   pred   ním,   úzkostlivo   dodržiava   uvedené   ústavné   princípy.   Zohľadňovanie judikatúry   ESĽP   je   integrálnou   súčasťou   vlastných   procesných   postupov.   Rozhodnutie ESĽP môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu. V záujme zachovania ústavnosti teda ústavný súd prerušil konanie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ESĽP vo veci   sťažnosti   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 10 a čl. 13 v spojení s čl. 14 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsť rozhodnutím pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna 2011, aby prípadne mohol vziať do úvahy právne názory vyjadrené v rozhodnutí ESĽP.“.

33. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ   súd neurobí   iné vhodné opatrenia,   môže konanie prerušiť,   ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

34. Procesné predpisy rozlišujú obligatórne a fakultatívne prerušenie konania. Právny poriadok neobsahuje právnu normu ukladajúcu ústavnému súdu povinnosť prerušiť konanie, ak zároveň prebieha konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu. „Ústavný súd vychádza z toho, že rozhodnutia ESĽP je potrebné rešpektovať vo svojej rozhodovacej činnosti. Vyplýva to tak z   postavenia   dohovoru   v slovenskom   ústavnom   poriadku,   ako   aj   zo   zhodného   účelu a zmyslu činnosti ESĽP a ústavného súdu – ochrany ľudských práv a základných slobôd. Judikatúra ústavného súdu je toho neklamným dôkazom“ (PL. ÚS 93/2011).

35.   O procesnom   návrhu   sudcu   spravodajcu   na   prerušenie   konania   až   do   času rozhodnutia   ESĽP   v súvislosti   s   vecou   vedenou   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. PL. ÚS 92/2011 (v podobnej veci sp. zn. PL. ÚS 93/2011 väčšina pléna konanie naopak prerušila,   pozn.)   rozhodlo   plénum   ústavného   súdu   hlasovaním   tak,   že   za   tento   návrh hlasovalo 5 sudcov a proti tomuto návrhu hlasovalo taktiež 5 sudcov. Keďže podmienky, za ktorých   sa   hlasuje   v pléne   ústavného   súdu,   ako   aj   následky   spojené   s nedosiahnutím nadpolovičnej väčšiny všetkých sudcov uvedené v čl. 131 ods. 1 in fine ústavy sa vzťahujú na   vecné   (meritórne)   hlasovanie,   nebolo   potrebné   tento   procesný   návrh   vo   výroku zamietnuť.   Rozhodovaním   o prerušení   konania   sa   v okolnostiach   danej   veci   upravuje vedenie konania. Týmto rozhodnutím nie je ústavný súd viazaný a môže ho až do prijatia vecného rozhodnutia zmeniť.

36. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu rozhodnutia pripája doplňujúce stanovisko sudcu Petra Brňáka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2012