znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 115/2011-73

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika 7. decembra   2011   prerokoval   návrh   skupiny   37   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 26 a § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej   pomoci   v   znení neskorších   predpisov,   §   30   ods.   3   v   časti   „to   neplatí,   ak ide o exekučné   konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 a § 44 ods.   2   v   časti   „ak   ide   o   exekučné   konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,   exekučný   titul   sa   nepreskúmava“,   §   45   ods.   2   poslednej   vety,   §   52   ods.   1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh   skupiny   37   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   začatie konania o súlade § 26 a § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,   §   30   ods.   3   v   časti   „to   neplatí,   ak   ide   o   exekučné   konanie   vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.   231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 a § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26   zákona č. 231/1999   Z.   z.   o   štátnej   pomoci   v   znení   neskorších   predpisov,   exekučný   titul   sa nepreskúmava“,   §   45   ods.   2   poslednej   vety,   §   52   ods.   1   poslednej   vety,   §   96   ods.   1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. P o z a s t a v u j e   účinnosť § 26 ods. 2 a 5 a § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej   pomoci   v   znení neskorších   predpisov,   §   30   ods.   3   v   časti   „to   neplatí,   ak ide o exekučné   konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

3. Návrhu skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. apríla 2011   doručený   návrh   37   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie konania o súlade § 26 a § 30d zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej pomoci“), ako aj § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 a § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné   konanie   vykonávané   na podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45   ods.   2 poslednej   vety,   §   52 ods.   1 poslednej   vety,   § 96   ods.   1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného   poriadku   s   označenými   ustanoveniami   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového protokolu. Napáda ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku v znení upravenom   a doplnenom   zákonom   č.   102/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novela“),   ktorý   nadobudol   platnosť   7.   apríla   2011 a účinnosť 1. júna 2011.

3.   Podľa   navrhovateľovej   argumentácie   novela   po   svojej   účinnosti   vyvoláva protiústavnú   situáciu   spočívajúcu   v   tom,   že   rozhodnutie   Európskej   komisie   (ďalej len „Komisia“)   o   tom,   že   Slovenská   republika   poskytla   štátnu   pomoc   v   rozpore s aplikovateľnými   právnymi   predpismi   Európskej   únie,   prijaté   v   konaní,   ktorého účastníkom bol štát, a nie príjemca štátnej pomoci, sa stalo priamym exekučným titulom na vrátenie   štátnej   pomoci   jej   príjemcom.   Napádané ustanovenia   zákona   o   štátnej   pomoci a Exekučného   poriadku   pritom   implementujú   danú   koncepciu   do   právneho   poriadku Slovenskej republiky spôsobom, ktorý zbavuje príjemcu štátnej pomoci alebo subjekt, ktorý bude následne označený za príjemcu protiprávnej pomoci, akejkoľvek efektívnej právnej ochrany, a to aj v samotnom exekučnom konaní.

4. Návrh vyúsťuje do tvrdenia, že „... zákonom č. 102/2011 Z. z. boli do zákona č. 231/1999 Z. z. (zákon o štátnej pomoci, pozn.) a zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok, pozn.) vnesené prvky, ktoré radikálne znižujú úroveň právneho štátu, v ktorom musia byť rešpektované všeobecné ústavné princípy ako deľba moci, ústavnosť, legalita výkonu   verejnej   moci   a   proporcionalita,   ale   aj   základné   práva   a   slobody   garantované jednotlivcom“. Napádané   ustanovenia   zákona   o   štátnej   pomoci   a   Exekučného   poriadku podľa   navrhovateľovho   názoru   nerešpektujú   požiadavku   poskytnutia   minimálnych procesných   garancií   v konaní   týkajúcom   sa   ochrany   vlastníckeho   práva   a   retroaktívne zasahujú do právneho postavenia subjektov, ktoré sú účastníkmi súdneho konania o vrátenie štátnej pomoci začatého v zmysle § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci v znení účinnom pred   účinnosťou   novely   alebo   disponujú   právoplatným   rozsudkom   vydaným   v takomto konaní, ktorým bola žaloba o vrátenie pomoci zamietnutá. Odňatím práva súdu preskúmať existenciu   zákonných   podmienok   výkonu   rozhodnutia   a vylúčením   odkladného   účinku dostupných právnych prostriedkov ochrany majetku povinného a tretích osôb (dotknutých subjektov)   za   súčasného   ponechania   platnosti   zásady,   podľa   ktorej   je   navrátenie do predošlého   stavu   vylúčené,   zákonodarca   podľa   navrhovateľa   ústavne   nekonformným spôsobom   zasiahol   do   práva   na   ochranu   vlastníctva   a do   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu aj v rámci priebehu exekučného konania.  

5.   Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

6.   S   poukazom   na   čl.   125   ods.   2   ústavy   a   §   38   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhovateľ požaduje, aby ústavný súd pozastavil účinnosť § 26, § 30d zákona o štátnej pomoci, ako aj účinnosť § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie   vykonávané   na   podklade   rozhodnutia   vykonateľného   podľa   §   26   zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 41 ods. 4 a § 44 ods. 2 v časti „ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa   §   26   zákona   č.   231/1999   Z.   z.   o   štátnej   pomoci   v   znení   neskorších   predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava“, § 45 ods. 2 poslednej vety, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods.   1   poslednej   vety   a §   168   ods.   2   Exekučného   poriadku,   lebo ich   uplatňovaním sú ohrozené základné práva a slobody a hrozí iný vážny nenapraviteľný následok. Vzhľadom na zákaz restitutio   in integrum v exekučnom konaní by zásahy do majetku (vlastníckeho práva) subjektov povinných vrátiť štátu pomoc na základe aplikácie návrhom napádaných ustanovení boli podľa navrhovateľa nevratné.

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

3. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,   môže   pozastaviť   účinnosť   napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich   ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť   základné   práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

4. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

5. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1 písm.   a)   ústavy   v pléne.   Plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

8.   Podľa   §   37   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým napadnutý predpis nie je v súlade.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   §   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   návrh   neodložil   alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

12.   Podľa   §   38   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   prijme   návrh na začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy,   môže uznesením   pozastaviť   účinnosť   napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

13.   Podľa   §   38   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti, ktoré preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.

14. Podľa § 38 ods. 3 zákona o ústavnom súde uznesenie o pozastavení účinnosti napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení   môže ústavný súd aj bez návrhu zrušiť, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa prijalo; inak uznesenie zaniká vyhlásením rozhodnutia vo veci samej alebo zastavením konania.

15.   Podľa   §   38   ods.   4   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   rozhodnutia   podľa odsekov 1 a 3 sú všeobecne záväzné odo dňa ich vyhlásenia v Zbierke zákonov.

III.

1. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že do právomoci ústavného súdu patrí rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou a s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Návrh bol podaný aktívne legitimovaným subjektom v súlade s čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy.

3. Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

4.   Ústavný   súd   preskúmal   návrh   na   začatie   konania   a dospel   k záveru,   že   spĺňa všetky   ústavou   a zákonom   o ústavnom   súde   predpísané   predpoklady   na   jeho   prijatie na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia. Posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku s ustanoveniami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu označenými navrhovateľom bude predmetom konania vo veci samej.

5.   Pokiaľ   ide   o návrh   na   pozastavenie   účinnosti   napadnutých   ustanovení   zákona o štátnej   pomoci   a   Exekučného   poriadku,   ústavný   súd   mu   vyhovel   vo   vzťahu k ustanoveniam   §   26   ods.   2   a   5   a   §   30d   zákona   o   štátnej   pomoci   a vo   vzťahu k ustanoveniam § 30 ods. 3 v časti „to neplatí, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.   231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov“, § 52 ods. 1 poslednej vety, § 96 ods. 1 poslednej vety, § 107 ods. 1 poslednej vety, § 123 ods. 1 poslednej vety, § 137 ods. 1 poslednej vety a § 168 ods. 2 Exekučného poriadku.

6. Označené ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku umožňujú zasiahnuť   do   právneho   postavenia   subjektov,   ktoré   sú   účastníkmi   súdneho   konania o vrátenie štátnej pomoci začatého v zmysle § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci v znení účinnom   pred   účinnosťou   novely   alebo   disponujú   právoplatným   rozsudkom   vydaným v takomto   konaní,   mimo   rámec   uplatnenia   štandardných   opravných   prostriedkov   či právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných   v právnom   poriadku.   Zároveň   vylučujú odkladný účinok dostupných právnych prostriedkov ochrany majetku povinného a tretích osôb   (dotknutých   subjektov)   v správnom   a najmä   v   exekučnom   konaní   za   súčasného ponechania platnosti zásady, podľa ktorej je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní   vylúčené.   Ďalšie   uplatňovanie   označených   ustanovení   zákona   o   štátnej   pomoci a Exekučného poriadku bez toho, aby došlo k posúdeniu ich súladu s ústavným poriadkom, preto môže ohroziť základné práva alebo slobody dotknutých fyzických osôb a právnických osôb   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (napr.   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ústavy)   a   spôsobiť   aj nenapraviteľné   následky   spočívajúce   v   nevratných   zásahoch   do   ich   majetkových   práv, keďže podľa zásady uplatňovanej v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu v tomto   konaní   vylúčené   (§   61   Exekučného   poriadku).   Navrhovateľ   uvedené   hrozby primerane konkretizoval. Na druhej strane v konaniach o vrátenie štátnej pomoci začatých v zmysle § 26 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci v znení účinnom pred účinnosťou novely sa poskytovateľ neoprávnenej pomoci bude môcť aj počas pozastavenia účinnosti naďalej domáhať   vrátenia   štátnej   pomoci   súdnou   cestou   vrátane   uplatnenia   účinných   právnych prostriedkov   nápravy   proti   prípadným   nezákonným   či   ústavne   nekonformným   súdnym rozhodnutiam (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla 2011). Princíp   právnej   istoty   zahŕňajúci   požiadavky   predvídateľnosti   práva   a ochrany nadobudnutých   práv   ako   jedna   z uznaných   všeobecných   zásad   práva   Európskej   únie, v zásade   vyžaduje   uprednostnenie   nápravy   prípadných   nezákonných   či   ústavne nekonformných   právoplatných   súdnych   rozhodnutí   uplatnením   účinných   právnych prostriedkov nápravy v rámci predvídaného a zákonom ustanoveného procesného postupu v pôsobnosti   súdnej   moci   pred   ich   „prelomením“   (faktickým   popretím   ich   právnych účinkov) inými zložkami štátnej moci. Právna úprava občianskeho súdneho konania pritom upravuje aj možnosti využitia procesných prostriedkov zabezpečovacieho a preventívneho charakteru, ktoré umožňujú zaistiť dosiahnutie účelu súdneho konania v zmysle poskytnutia efektívnej   a účinnej   súdnej   ochrany uplatnených   nárokov.   Ústavný   súd   považuje v tejto súvislosti   za   potrebné   pripomenúť,   že právoplatné   rozhodnutie   Komisie,   proti   ktorému žiaden oprávnený subjekt nepodal žalobu Všeobecnému súdu, resp. rozhodnutie Komisie potvrdené   rozsudkom   Všeobecného   súdu   a   prípadne   aj   Súdneho   dvora   s   konečnou platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto prijatý záver o   oprávnenosti,   resp.   neoprávnenosti   poskytnutej   štátnej   pomoci   už   nie   je   možné vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla 2011). V dôsledku uvedeného sa zásadným spôsobom zužuje rozsah predmetu konania o vrátenie   štátnej   pomoci pred   vnútroštátnym   všeobecným   súdom. Ústavne konformný   postup   vnútroštátneho   všeobecného   súdu   nezaťažený   zbytočnými   prieťahmi v danom konaní, preto umožňuje rýchle rozhodnutie vo veci a pri ústavne konformnom priebehu   nadväzujúceho   možného   exekučného   konania   je   spôsobilý   zaistiť   okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia   Komisie, samozrejme, za predpokladu, že poskytovateľ pomoci bude procesné prostriedky, ktoré má k dispozícii, aj efektívne využívať (k tomu pozri aj body 53 a 61 rozsudku Súdneho dvora z 22. decembra 2010 vo veci Európska komisia/Slovenská republika, C 507/08).

7. V zostávajúcej časti ústavný súd návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení   zákona   o   štátnej   pomoci   a   Exekučného   poriadku   nevyhovel.   Rozhodovanie o sporných   prípadoch   štátnej   pomoci   patrí   do   právomoci   európskych   orgánov,   a   to predovšetkým   Komisie.   Rozhodnutie   Komisie   o   tom,   že   štátna   pomoc   bola   poskytnutá neoprávnene, je preskúmateľné v rámci európskeho súdneho systému Všeobecným súdom ako   súdom   prvého   stupňa.   Príslušnú   žalobu   môže   podať   jednak   štát,   ktorý   v   zmysle rozhodnutia   Komisie   mal   neoprávnenú   pomoc   poskytnúť,   ale   aj   subjekt,   ktorému   bola neoprávnená štátna pomoc poskytnutá, keďže je rozhodnutím Komisie dotknutý vzhľadom na následnú   povinnosť   pomoc   vrátiť.   Aj   keď   na   rozdiel   od   štátu,   ktorý   je účastníkom konania vedeného Komisiou, subjekt, ktorému bola štátna pomoc poskytnutá, účastníkom konania nie je, neznamená to, že by rozhodnutie Komisie nebolo pre tento subjekt záväzné, resp. že by mal možnosť domáhať sa odlišného posúdenia oprávnenosti poskytnutia štátnej pomoci   vo   vnútroštátnom   konaní.   Skutočnosť,   že   subjekt,   ktorému   bola   štátna   pomoc poskytnutá, nie je účastníkom konania vedeného Komisiou, je vyvážená jeho možnosťou obrátiť   sa   na   Všeobecný   súd   a   požadovať   preskúmanie   rozhodnutia   Komisie.   V   rámci takejto   žaloby   má   tiež   možnosť   požiadať   Všeobecný   súd,   aby   odložil   vykonateľnosť rozhodnutia Komisie až do   skončenia súdneho preskúmania rozhodnutia Komisie.   Proti rozhodnutiu Všeobecného súdu je možné podať odvolanie, o ktorom rozhoduje v druhom stupni   Súdny   dvor.   Právoplatné   rozhodnutie   Komisie,   proti   ktorému   žiaden   oprávnený subjekt   nepodal   žalobu   Všeobecnému   súdu,   resp.   rozhodnutie   Komisie   potvrdené rozsudkom Všeobecného súdu a prípadne aj Súdneho dvora, s konečnou platnosťou rieši otázku, či išlo o štátnu pomoc a či táto bola oprávnená. Takto prijatý záver o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti poskytnutej štátnej pomoci už nie je možné vo vnútroštátnom konaní opätovne skúmať (m. m. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla 2011). Právo   Európskej   únie   nepredpisuje,   ktoré   postupy   majú   členské   štáty   uplatňovať na vykonanie   rozhodnutia   o vymáhaní.   Voľba   a uplatňovanie   vnútroštátneho   postupu podlieha   podmienke,   aby   takýto   postup   umožňoval   okamžité   a účinné   vykonanie rozhodnutia Komisie. Z toho vyplýva, že zodpovedné orgány majú starostlivo posúdiť celé spektrum nástrojov vymáhania dostupných na základe vnútroštátneho práva a vybrať taký postup, ktorý najpravdepodobnejšie zabezpečí okamžité vykonanie rozhodnutia. Za daných okolností nemožno legislatívne opatrenie zákonodarcu, ktorým pro futuro zakladá priamu vykonateľnosť záporného rozhodnutia Komisie v prípadoch protiprávnej pomoci vo vzťahu k príjemcovi, považovať samo osebe za ústavne nekonformný zásah do základných práv a slobôd   príjemcu.   Ústavný   súlad   takejto   koncepcie   vymáhania   štátnej   pomoci   v jej konkrétnej   podobe   zvolenej   zákonodarcom   vyžaduje   zároveň   splnenie   podmienky poskytnutia   dostatočných   a účinných   právnych   záruk   (prostriedkov   ochrany)   pred prípadným pochybením a nezákonným postupom vnútroštátnych orgánov zabezpečujúcich výkon   rozhodnutia   Komisie.   Na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   prihliadal   v súvislosti s pozastavením   účinnosti   časti   napadnutých   ustanovení   zákona   o   štátnej   pomoci a Exekučného poriadku uvedených v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ však ide o ustanovenia § 26 ods. 1, ods. 3 a 4 a ods. 6 a 7 zákona o štátnej pomoci, ako aj o ustanovenia   Exekučného   poriadku   predstavujúce   viac-menej   legislatívno-technické premietnutie   zvolenej   koncepcie   vymáhania   štátnej   pomoci   do   procesnej   úpravy exekučného   konania,   ústavný   súd   nezistil   vo   fáze   predbežného   prerokovania   návrhu dostatočne významné okolnosti opodstatňujúce rozhodnutie o pozastavení ich účinnosti.

8.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

9.   Podľa   čl.   125   ods.   5   ústavy   platnosť   rozhodnutia   o   pozastavení   účinnosti napadnutých   ustanovení   zákona   o   štátnej   pomoci   a   Exekučného   poriadku   zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011