znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 113/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. novembra 2011 predbežne   prerokoval   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie konania   o   súlade   §   79   ods.   1   písm.   v)   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   o   poskytovateľoch zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona v časti vzťahujúcej sa na uloženie pokuty za porušenie povinnosti uloženej v § 79 ods. 1 písm. v) s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. c), d) a e), čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   čl.   4   ods.   2   a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci a takto

r o z h o d o l :

Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. decembra 2010   doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/204 Z. z.“) a ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona v časti vzťahujúcej sa na uloženie pokuty za porušenie povinnosti uloženej v § 79 ods. 1 písm. v) s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. c), d) a e), čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci.

Vo svojom návrhu navrhovateľ s poukazom na ustanovenia § 79 ods. 1 písm. v), § 79 ods. 3 a § 82 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. a § 7 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) zhrnul dôvody podaného návrhu takto:

«Z vyznačenej právnej úpravy je zrejmé, že: · zákon ustanovuje povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci · podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom · pod sankciou uloženia pokuty až do sumy 3 319 eur · výlučne   tým   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti,   ktorí   inak   poskytujú všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria   alebo   špecializovanú   zubno-lekársku   ambulantnú   starostlivosť   na   základe povolenia   na   prevádzkovanie   zdravotníckeho   zariadenia   (všeobecnej   ambulancie   pre dospelých,   všeobecnej   ambulancie   pre   deti   a   dorast   alebo   špecializovanej   ambulancie zubno-lekárskej),   t.   j.   tým   lekárom,   ktorí   majú   oprávnenie   poskytovať   zdravotnú starostlivosť vo vlastnej všeobecnej ambulancii pre dospelých, všeobecnej ambulancii pre deti   a   dorast   alebo   špecializovanej   ambulancii   zubno-lekárskej)   (ďalej   len   „súkromný lekár“),

· a   to   v   zdravotníckom   zariadení   iného   poskytovateľa   zdravotnej   starostlivosti   – poskytovateľa,   ktorý   je   oprávnený   na   základe   vydaného   povolenia   prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci.

Takáto právna úprava nie je v súlade s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. c), d) a e), čl. 38 ods. 1 a 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Dohovorom o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), pretože:

· porušuje zákaz nútenej práce a povinnej práce, a tým aj čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a Dohovor o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

- súkromným lekárom ustanovuje zákonnú povinnosť vykonávať lekárske služby prvej pomoci podľa rozpisu samosprávneho kraja pod hrozbou uloženia sankcie, a to aj proti ich vôli a bez akýchkoľvek záruk na odmenu za vykonanú prácu, na ochranu ich bezpečnosti a zdravia pri práci a na primeraný odpočinok po práci,

· umožňuje   ukladanie   povinnej   práce   a   nútenej   práce   v   prospech   súkromných jednotlivcov a súkromných právnických osôb,

a tým porušuje čl. 4 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

- prevádzkovateľom ambulancie lekárskej služby prvej pomoci môže byť aj fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je podnikateľom,

- v zákone ustanovený spôsob zabezpečenia výkonu lekárskej služby prvej pomoci umožňuje   tvorbu   zisku   v   prospech   prevádzkovateľov   ambulancií   lekárskej   služby   prvej pomoci   prostredníctvom   nútenej   práce   a   povinnej   práce   zákonom   uloženej   súkromným lekárom,

· porušuje princíp rovnosti v dôstojnosti a právach, a tým aj čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže:

- z právneho hľadiska prevádzkovatelia ambulancií lekárskej služby prvej pomoci i súkromní   lekári   (t.   j.   lekári   inak   s   povolením   na   prevádzkovanie   vlastnej   všeobecnej ambulancie pre dospelých, všeobecnej ambulancie pre deti a dorast alebo špecializovanej ambulancie   zubno-lekárskej)   sú   poskytovateľmi   zdravotnej   starostlivosti;   tento   právny status súkromní   lekári   de   iure i de   facto   strácajú   počas   výkonu   lekárskej   služby   prvej pomoci na úkor prevádzkovateľov ambulancií lekárskej služby prvej pomoci,

- povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci zákonodarca neuložil všetkým lekárom, ktorí spĺňajú odborné predpoklady na výkon lekárskej služby prvej pomoci; takúto zákonnú   povinnosť   nemajú   lekári,   ktorí   vykonávajú   zdravotnícke   povolanie v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,

· neprimerane   zvýhodňuje   prevádzkovateľov   ambulancií   lekárskej   služby   prvej pomoci,

a tým porušuje čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže:

-   prevádzkovatelia   ambulancií   lekárskej   služby   prvej   pomoci   nemajú   povinnosť personálne   zabezpečiť   výkon   lekárskej   služby   prvej   pomoci;   personálne   obsadenie   ich ambulancií   zabezpečujú   jednotlivé   samosprávne   kraje   prostredníctvom   zaradenia   do rozpisu tých lekárov, ktorým zákonodarca uložil povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci,

- platby za zdravotné výkony súkromných lekárov uskutočnených počas lekárskej služby   prvej   pomoci   poukazujú   zdravotné   poisťovne   prevádzkovateľom   ambulancií lekárskych   služieb   prvej   pomoci   na   základe   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky č. 226/2005   Z.   z.   o   výške   úhrady   za   zdravotnú   starostlivosť,   ktorú   uhrádza   zdravotná poisťovňa poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v znení neskorších predpisov,

- vzájomné právne vzťahy medzi prevádzkovateľmi ambulancií lekárskej služby prvej pomoci a súkromnými lekármi, ktorí sú povinní či nútení poskytovať zdravotnú starostlivosť v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci nie sú upravené zákonom; v aplikačnej praxi sú spravidla   založené   innominátnymi   zmluvami   –   ide   o   zmluvy   vynútené   s   jednostranne určenými   zmluvnými   podmienkami,   ktoré   absolútne   negujú   princíp   zmluvnej   autonómie a rovnosti   zmluvných   strán   (ak   lekár   zmluvu   odmietne   podpísať,   pod   hrozbou   uloženia sankcie lekársku službu prvej pomoci aj tak musí vykonať, ale nedostane žiadnu odmenu za jej výkon),

· diskriminuje – výrazne poškodzuje a znevýhodňuje súkromných lekárov v oblasti pracovných podmienok,

a tým porušuje čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. c), d) a e) Ústavy Slovenskej republiky a Dohovor o nútenej alebo povinnej práci (č. 29), keďže:

-   medzi   prevádzkovateľom   ambulancie   lekárskej   služby   prvej   pomoci   a   lekárom povinným   vykonávať   v   jeho   ambulancii   lekársku   službu   prvej   pomoci   nevzniká pracovnoprávny   vzťah,   prevádzkovateľ   ambulancie   lekárskej   služby   prvej   pomoci   nemá postavenie   zamestnávateľa   a   ani   nemá   uložené   žiadne   povinnosti,   plnenie   ktorých   by zabezpečilo lekárom povinným vykonávať lekársku službu prvej pomoci aspoň primerané pracovné podmienky a najmä, ochranu ich zdravia,

- poskytovanie zdravotnej starostlivosti počas výkonu lekárskej služby prvej pomoci je prácou, napriek tomu súkromní lekári pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti počas lekárskej   služby   prvej   pomoci   nemajú   priznané   právo   na   spravodlivé   a   uspokojujúce pracovné podmienky, a to na rozdiel od lekárov, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť v iných ambulanciách v postavení zamestnanca,

· porušuje   ústavné   právo   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   a   osobitné   pracovné podmienky,

a tým aj čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže:

-   zákon   neposkytuje   žiadnu   ochranu   pred   zaradením   do   rozpisu   samosprávneho kraja, a teda povinnosťou vykonávať lekársku službu prvej pomoci ani tehotným ženám, osobám zdravotne postihnutým či rodičom maloletých detí,

a to všetko bez toho, aby boli splnené podmienky ustanovené v čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4, čl. 18 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   2   ods.   1   a   súvisiacich   ustanovení   Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (č. 29)...»

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že „Ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách v zdravotníctve   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   prepisov a ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b) toho istého zákona v časti vzťahujúcej sa na uloženie pokuty   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v   §   79   ods.   1   písm.   v)   nie   sú   v   súlade s ustanoveniami čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1. čl. 36 písm. c), d) a e), čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.) a Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci (č. 29) (oznámenie č. 506/1990 Zb.).“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou.

Podľa   § 37 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a) až f) a § 19 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   prerokoval   a   konštatoval,   že   navrhovateľ   je oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom jeho návrh obsahuje všetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   žiadne   dôvody   na odmietnutie návrhu navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ho na ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   v   rozsahu   navrhovanom navrhovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011