znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 112/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. novembra 2011 predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Zvolen, zastúpeného samosudcom JUDr. M. K., na začatie konania o súlade § 36 ods. 3 prvej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Zvolen o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. júna 2011 doručený   návrh   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „navrhovateľ“), zastúpeného samosudcom M. K., na začatie konania o súlade § 36 ods. 3 prvej vety zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol, že pred okresným súdom je pod sp. zn. 3 T 51/2009   vedené   konanie   proti   obžalovanému   Ing.   M.   S.   (ďalej   len   „obžalovaný“), stíhanému pre trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd rozsudkom sp. zn.   3   T   51/2009   zo   16.   decembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   zo   16.   decembra   2009) obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. V   konaní   predchádzajúcom   vyneseniu   rozsudku   zo   16.   decembra   2009   sa   okresný prokurátor domáhal výsluchu svedka konateľa spoločnosti Z., s. r. o., B., JUDr. P. K., ktorý je   zároveň   obhajcom   obžalovaného   v   predmetnom   konaní.   Uvedený   návrh   okresného prokurátora na výsluch JUDr. P. K. bol okresným súdom zamietnutý.

Proti rozsudku zo 16. decembra 2009 podal okresný prokurátor odvolanie, v ktorom okrem iného poukazoval aj na zamietnutie jeho návrhu na výsluch JUDr. P. K. Krajský súd v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   To   113/2010   z 23. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. novembra 2010“) podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku rozsudok zo 16. decembra 2009 zrušil a vrátil vec na jej nové prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. V rámci odôvodnenia uznesenia z 23. novembra 2010 krajský súd uviedol, že okresný súd nemal „pripustiť JUDr. P. K. ako obhajcu, keďže tento advokát môže byť eventuálne vypočutý ako svedok“, a súčasne poukázal na povinnosť okresného   súdu   v   ďalšom   konaní   umožniť   obžalovanému   využiť   jeho   právo   obhajoby prostredníctvom iného advokáta.

Na   základe   výzvy   okresného   súdu   z   19.   januára   2011   podal   obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu 9. marca 2011 „podnet na prerušenie trestného stíhania pre   domnienku   rozporu   všeobecnej   záväzného   právneho   predpisu   nižšej   právnej   sily so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily“, v ktorom „argumentoval ustanoveniami   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd, čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach“, pretože podľa jeho názoru neexistujú dôvody na jeho vylúčenie z obhajoby obžalovaného.

V   odôvodnení   svojho   návrhu   okresný   súd   ďalej   uviedol: «V   danom   prípade dochádza   ku   konfliktu   medzi   verejným   záujmom   na   usvedčení   a   potrestaní   páchateľov trestných činov a základným ústavným právom na voľbu obhajcu, pričom odvolací súd vo svojom rozhodnutí uprednostnil verejný záujem. Takýto výklad ustanovenia § 36 ods. 3 Tr. poriadku neobstojí, nakoľko vybočuje zo štandardov výkladu a došlo by k neprípustnému zásahu   do   ústavne   zaručeného   práva   obžalovaného   na   obhajobu.   Trestný   poriadok   je budovaný   na   zásade   priority   voľby   obhajcu,   ktorú   je   obžalovaný   oprávnený   uplatniť   v ktoromkoľvek štádiu konania a preto je zásadne vecou obžalovaného, či toto právo využije a koho obhajobou poverí. Ak si obžalovaný obhajcu sám zvolil, môže štát do slobodného výberu zasahovať výlučne za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré je potrebné vykladať vždy reštriktívne so zreteľom na jeho ústavne zaručené práva. V prípade, ak by ustanovenie § 36 ods. 3 Tr. poriadku umožňovalo výklad oprávňujúci súd zasiahnuť do práva obžalovaného na voľbu obhajcu, išlo by o rozpor tohto ustanovenia s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Trestný poriadok ako procesný predpis navyše nijako bližšie neupravuje   postup   súdu   pri   vylúčení   advokáta   ako   zvoleného   obhajcu   z   obhajoby. V prípade,   ak   by   bol   výklad   §   36   ods.   3   Tr.   poriadku   uskutočnený   odvolacím   súdom považovaný za správny, je toto ustanovenie v rozpore s ústavne garantovaným právom obžalovaného na obhajobu.

So zreteľom na vyššie uvedené okolnosti je predkladateľ toho názoru, že právna úprava ustanovenia § 36 ods. 3 veta prvá Tr. poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.) v časti formulácie „obhajcom nemôže byť advokát, ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku“ nie je v súlade s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   o   súlade   zákonov ústavou.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.   Podľa   § 19 zákona o ústavnom   súde sa   súdom   podľa   § 18 ods.   1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa   osobne alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa   čl.   50   ods.   3)   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Navrhovateľ   namieta   neústavnosť   ustanovenia   §   36   ods.   3   prvej   vety   Trestného poriadku. Vo svojej argumentácii vychádza z toho, že Trestný poriadok ustanovuje zásadu priority voľby obhajcu, a preto jeho ustanovenie § 36 ods. 3 prvá veta, ktoré umožňuje zasiahnuť   do   práva   obvineného   na   zvolenie   si   obhajcu,   pokiaľ   bol   obhajca   svedkom prejednávaného skutku, je v rozpore s čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Podľa § 36 ods. 3 Trestného poriadku obhajcom nemôže byť advokát, ktorý už bol pribratý ako znalec, tlmočník alebo prekladateľ alebo ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku. Obhajca nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 36 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku ustanovuje   nezlučiteľnosť   funkcie   obhajcu   v   konaní   s   postavením   znalca,   tlmočníka, prekladateľa alebo svedka prejednávaného skutku, čím obmedzuje právo obvineného na obhajcu podľa vlastného výberu, resp. právo na zvolenie si obhajcu zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Právo na obhajcu podľa vlastného výberu nemôže byť považované za absolútne. Zmenu v osobe obhajcu v priebehu konania je možné považovať za výrazný zásah do práva na obhajobu, a preto každý   takýto zásah musí byť regulovaný zákonom a spočívať na závažných   dôvodoch   sledujúcich   naplnenie   legitímnych   cieľov.   Obmedzenie   práva   na zvolenie si obhajcu, resp. práva na obhajobu, musí byť vždy spojené s prijatím opatrení zabraňujúcich zásahu do práva obvineného na spravodlivý proces.

V   napadnutom   ustanovení   zákona   bola   jasne   uprednostnená   vo   vzťahu   k   osobe advokáta jeho funkcia svedka v trestnom konaní pred funkciou obhajcu. Svedok je fyzická osoba rozdielna od obvineného, ktorá bola orgánom činným v trestnom konaní vyzvaná, aby ako svedok vypovedala o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktoré sama vnímala svojimi zmyslami. Svedok je teda osobou nezastupiteľnou v konaní a jeho bezprostredné vnímanie určitej skutočnosti dôležitej pre trestné konanie znamená vznik určitého vzťahu, resp. pomeru k veci, pre ktorý nemôže byť vo veci považovaný za nezaujatého.

Naproti   funkcii   svedka   je   v   napadnutom   ustanovení   postavená   funkcia   obhajcu, ktorého   úlohu   však   môžu   splniť   viacerí   advokáti,   resp.   osoby   zapísané   do   zoznamu advokátov, pretože Trestný poriadok pre obhajcu určuje jedinú podmienku, a to že musí byť advokát (§ 36 ods. 1 Trestného poriadku). Advokát je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú (§ 44   ods.   2   Trestného   poriadku).   Z   uvedené   vyplýva,   že   každý   advokát   ako   obhajca obvineného v konaní v plnom rozsahu garantuje zachovanie obhajobných práv obvineného.

Účelom   trestného   konania   je   náležité   zistenie   trestných   činov   a   spravodlivé potrestanie ich páchateľov v súlade so zákonom a za súčasného rešpektovania základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. V zhode s týmto účelom je koncipované aj ustanovenie § 36 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku, ktoré prispieva k zabezpečeniu objektivity   a   spravodlivosti   trestného   konania,   t.   j.   k   naplneniu   práva   na   spravodlivé konanie, ktorého súčasťou je aj právo na zvolenie si obhajcu.

Nezastupiteľnosť   osoby   vo   funkcii   svedka,   ktorá   v   rámci   dokazovania   môže ovplyvniť dosiahnutie účelu trestného konania, a tým aj naplnenie práva na spravodlivé konanie, možno považovať za legitímny dôvod oprávňujúci, resp. dostatočne odôvodňujúci zásah do práva na obhajobu, resp. práva na zvolenie si obhajcu. Inak povedané, realizácia práva na obhajobu nie je ustanovením § 36 ods. 3 Trestného poriadku znemožnená alebo obmedzená   do   takej   miery,   aby   mohla   spôsobiť   zásah   do   práva   na   spravodlivé   súdne konanie. Ani samotná podstata základného práva na obhajobu nie je týmto ustanovením dotknutá, keďže zásah do tohto práva je zhojený zvolením si nového obhajcu obvineným, a na druhej strane podporuje dosiahnutie verejného záujmu na odhalení trestných činov a potrestaní ich páchateľov.

Pre   úplnosť   je   napokon   potrebné   poukázať   na   to,   že   obhajca   nie   je   povinný vypovedať o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, t. j. v prípade, ak by svojou výpoveďou porušil zákonom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti (§ 129 ods. 2 Trestného poriadku).

Európsky súd pre ľudské práva už v rámci svojej judikatúry konštatoval, že právo na obhajobu nie je absolútne a možnosť jeho obmedzenia dokazuje aj jeho judikatúra. V rámci nej už vyslovil, že čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru zaručuje, že konanie proti obvinenému sa neuskutoční   bez   adekvátneho   zastúpenia   obhajoby,   ale   nedáva   obvinenému   právo rozhodnúť, akým spôsobom by jeho obrana mala byť zabezpečená. Rozhodnutie, ktorá zo zmienených   alternatív   zastupovania   obvineného   by   mala   byť   vybratá,   konkrétne sťažovateľovo právo obhajovať sa sám alebo byť zastúpený ním zvoleným zástupcom alebo za určitých okolností obhajcom ustanoveným súdom, závisí na aplikovateľnej legislatíve alebo pravidlách súdu (pozri X. v. Norway, č. 5923/72, rozhodnutie Komisie z 30. mája 1975).

Napriek nevyhnutnosti dôvery vo vzťahu medzi advokátom a klientom, právo zvoliť si   obhajcu   nemôže   byť   považované   za   absolútne.   Nevyhnutne   podlieha   určitým obmedzeniam   s   ohľadom   na   prípady   bezplatnej   právnej   pomoci   a   tiež   s   ohľadom   na prípady,   v   ktorých   je   vecou   súdu   rozhodnúť,   či   záujem   spravodlivosti   požaduje,   aby obvinený bol obhajovaný ním menovaným obhajcom. Pri menovaní obhajcu súd musí určite zohľadniť priania obvineného ako obhajovaného. Súd však môže tieto priania obísť, pokiaľ existujú relevantné a dostatočné dôvody na prijatie záveru, že je to nevyhnutné v záujme spravodlivosti (pozri Croissant v. Germany, rozsudok z 25. septembra 1992, § 29).

Ustanovenie § 36 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku obmedzenie výberu obhajcu limituje   možnosťou   vylúčenia   advokáta   z   výkonu   obhajoby   z   dôvodov   sledujúcich dosiahnutie   legitímneho   cieľa.   Obvinený   si   môže   v   konaní   zvoliť   za   svojho   obhajcu akéhokoľvek   iného   advokáta,   aby   ho   zastupoval.   Samotné   trestné   konanie   tak   netrpí žiadnou nevýhodou obhajoby alebo nespravodlivosťou, v dôsledku ktorej by obvinenému bolo znemožnené predložiť súdu svoje argumenty v záujme ochrany svojich práv. Ústavný súd   preto   dospel   k   záveru,   že   ustanovenie   §   36   ods.   3   prvej   vety   Trestného   poriadku umožňujúce vylúčiť obhajcu zo zastupovania obvineného je v súlade so základným právom podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

V preskúmavanej veci ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 36 ods. 3 prvej vety Trestného   poriadku   nesignalizuje skutočnosti,   ktoré by boli po   prijatí návrhu   na ďalšie konanie spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podaným návrhom navrhovateľa sa zaoberal napriek tomu, že nespĺňal všetky náležitosti predpísané zákonom,   predovšetkým   v   návrhu   neformuloval   dostatočne   petit,   t.   j.   návrh   svojho rozhodnutia, nepredložil uznesenie o prerušení konania ani kópie rozhodnutí, na ktoré sa vo svojom návrhu odvoláva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011