znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 11/2013-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jany   Baricovej,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 31 poslancov Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Kolíková & Partners,   s.   r.   o.,   Radvanská   21,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej, vo veci namietaného nesúladu § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1 a 3 a písm. b) bodov 1 a 3 a § 62 ods. 6 písm. a) a c) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   zákona   č. 324/2012   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa   zákon č. 184/2009   Z.   z.   o odbornom   vzdelávaní   a   príprave   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1 a 3 a písm. b) bodov 1 a 3 a § 62 ods. 6 písm. a) a c) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 324/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, n i e   s ú v súlade s čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   13   ods.   2   písm.   b)   Medzinárodného   paktu o hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych   právach   a   čl.   28   ods.   1   písm.   b)   Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla 2013 doručený   návrh   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1, 3 a písm. b) bodov 1 a 3 a § 62 ods. 6 písm. a) a c) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 324/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní   a   príprave   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „školský zákon“), s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12   ods.   2   a   čl.   13   ods.   3   a   4   ústavy,   čl.   13   ods.   2   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov

V úvodnej časti svojho návrhu skupina poslancov vyslovuje názor, že ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1 a 3 a písm. b) bodov 1 a 3 a § 62   ods.   6   písm.   a)   a   c)   školského   zákona   (ďalej   aj   „napadnuté   ustanovenia“   alebo „napadnutá právna úprava“) sú „... v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Jedná sa o tú časť školského zákona, ktorá zavádza priemer známok ako kritérium pre prijatie, resp. pre vylúčenie z možnosti uchádzať sa o štúdium na strednej odbornej škole s maturitou alebo gymnáziu...“.

Podľa   názoru   skupiny   poslancov   napadnuté   ustanovenia   školského   zákona «obsahujú s ústavným poriadkom Slovenskej republiky ústavne nesúladný zásah do práva na prístup k vzdelaniu a nesúladnú zákonnú právnu úpravu rozdielneho zaobchádzania. Napádané zákonné ustanovenia zavádzajú rozdielne zaobchádzanie so žiakmi základných škôl z dôvodu „zlého“ prospechu na základnej škole, pričom deti, ktoré nespĺňajú zákonom nastavené kritérium známok, sú fakticky vylúčené z možnosti ďalšieho vzdelávania nielen na niektorých formách stredných škôl, ale aj na vysokej škole. Pretože v prípade záujmu týchto detí o štúdium na vysokej škole, neabsolvovanie gymnázia, prípadne strednej odbornej školy s maturitou, bude tvoriť zásadnú prekážku prijatia na vysokú školu. Napádané zákonné ustanovenia tým, že obmedzujú prístup k vzdelaniu na vybraných formách stredných škôl vybranej časti detí na základe ich priemeru známok na základnej škole, majú potenciál úplne zmariť životné šance vylúčeným deťom z tohto kritéria pre zamedzenie ich prístupu k širšiemu vzdelávaniu na vyšších stupňoch. Naviac sťaženie prístupu k úplnému strednému vzdelaniu obmedzuje deti vo výbere ich budúceho povolania, k zamestnaniam v štátnej službe úplne.».

Skupina   poslancov   zdôrazňuje,   že   napadnuté   ustanovenia   školského   zákona spôsobujú, že z ďalšieho vzdelávania na vybraných stredných školách sú vopred vylúčené deti,   ktoré «nemajú   „dobré   známky“   v   niektorých   predmetoch   a   vybraných   ročníkoch základných   škôl.   Hlavná   námietka   rozporu   namietanej   právnej   úpravy   s   ústavným poriadkom spočíva v kritériu prospechu, ktoré je obligatórne a tým vytvára pre skupinu detí s horším ako zákonom určeným prospechom automatickú prekážku na prístup k vzdelaniu na gymnáziu alebo strednej odbornej škole s maturitou. Nastavenie kritéria prospechu ako automatickej prekážky k vzdelaniu na gymnáziu, či strednej odbornej škole s maturitou znamená zmarenie životných šancí detí. Pretože prospech detí na základnej škole predurčí absolútne možnosti dieťaťa pokračovať v štúdiu nielen na strednej škole, ale aj na vysokej škole a následne obmedzí možnosti aj pri výbere povolania.».

Podľa   skupiny   poslancov   napadnuté   ustanovenia   školského   zákona   zasahujú   do podstaty základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy, pričom pre vylúčenie (skupiny) detí pre ich „zlý prospech“ z ďalšieho štúdia na gymnáziu alebo strednej odbornej škole chýba legitímny dôvod. Do podstaty základného práva podľa čl. 42 ods. 1 ústavy podľa   argumentácie   skupiny   poslancov   napadnutá   právna   úprava   zasahuje   tým,   že neumožňuje všetkým deťom prístup na gymnáziá a stredné odborné školy s maturitou, ktoré sa tak stávajú výsadou len pre niektoré deti.

Ciele   sledované   napadnutými   ustanoveniami   školského   zákona   nemožno   podľa tvrdenia skupiny poslancov vyvodiť ani z ich textu, ani z dôvodovej správy. Napadnutá právna úprava je podľa skupiny poslancov arbitrárna, pričom arbitrárne je nielen zavedenie kritéria priemeru známok v absolútne vylučujúcej podobe (bez výnimky), ale aj náhodnosť (arbitrárnosť) výberu troch vysvedčení, z ktorých sa priemer známok vypočítava, keďže sledovanými obdobiami sú druhý polrok 8. ročníka, prvý polrok 9. ročníka a druhý polrok 9. ročníka, pričom nemožno vylúčiť situáciu, keď «dieťa, ktoré malo vynikajúce výsledky v prvých ročníkoch na základnej škole, začne zlyhávať v posledných ročníkoch základnej školy.   Napríklad   z   dôvodu   „nezvládnutia“   puberty   u   detí,   čo   sa   môže   prejaviť   práve zhoršením známok v posledných ročníkoch základnej školy...».

Skupina   poslancov   argumentuje   tiež   tým,   že   pre   vykonanie   testu   legitimity obmedzenia práva na vzdelanie je potrebné poznať dôvod a rozumieť, prečo štát obmedzuje prístup   k   určitým   formám   stredoškolského   vzdelávania,   pričom   obmedzenie   prístupu k stredoškolskému vzdelaniu na základe priemeru známok podľa napadnutej právnej úpravy nie   je   podľa   ich   názoru   legitímnym   a odôvodneným   nástrojom   obmedzenia   práva   na vzdelanie.

V   súvislosti   s   namietaným nesúladom   napadnutých   ustanovení   školského   zákona s čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa poukazuje skupina poslancov na niektoré časti komentára Výboru pre práva dieťaťa (orgán zriadený na základe čl. 43 a nasl. Dohovoru o právach dieťaťa, pozn.) k označenému ustanoveniu tohto dohovoru a v nadväznosti na to zdôrazňuje, že „Výbor pre práva dieťaťa považuje už systém prijímacích skúšok na verejné stredné   školy   ako   problematický   v   zmysle   prístupu   k vzdelaniu   na   verejných   stredných školách pre všetky deti podľa čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa, preto o to viac (a fortiori) nie je v súlade s právom na vzdelanie celoplošné obmedzenie prístupu k stredným   školám   na   základe   stanovenia   najvyššej   prípustnej   hodnoty   (priemeru) známok.“.

V   súvislosti   s   namietaným nesúladom   napadnutých   ustanovení   školského   zákona s čl. 2 dodatkového protokolu skupina poslancov na základe analýzy príslušnej judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   aj   „ESĽP“   (rozhodnutia   vo   veciach   Catan a ostatní   v.   Moldavsko   a Rusko,   resp.   Folgero   a   ostatní   v.   Nórsko]   formuluje   záver, v zmysle   ktorého „ak   štát   obmedzuje   prístup   určitej   skupiny   žiakov   k   stredoškolskému vzdelaniu na základe vopred stanovenej hornej hranice priemeru známok, porušuje čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru z nasledovných dôvodov:

1. Systém verejných stredných škôl nie je každému prístupný, konkrétne je vylúčená skupina detí z prístupu k stredným školám, menovite ku gymnáziám a stredným odborným školám.

2. Týmto zásahom (právnou úpravou v podobe stanovenia hornej hranice priemeru známok pre prístup k stredoškolskému vzdelávaniu na gymnáziách a stredných odborných školách) štát fakticky odopiera právo na vzdelanie určitej skupine detí.

3. V spojení s predchádzajúcim bodom zároveň štát porušuje právo skupiny, ako aj rodičov týchto detí (u ktorých je priemer známok horší ako je zákonom určené) na výber akýchkoľvek foriem výchovy a výuky.“.

V   súvislosti   s   namietaným   nesúladom   napadnutých   ustanovení   školského   zákona s čl. 13 ods. 2 medzinárodného paktu skupina poslancov poukazuje na všeobecný komentár Výboru   pre   hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva   (orgán   nezávislých   expertov   pre monitorovanie   implementácie   medzinárodného   paktu,   pozn.)   k   interpretácii   označeného ustanovenia   medzinárodného paktu a na tomto základe formuluje   záver,   podľa   ktorého „Všeobecná dostupnosť stredoškolského vzdelania podľa čl. 13 ods. 2 písm. b) Paktu je popretá,   ak   prístup   k   strednej   škole   je   závislý   od   schopností   dieťaťa.   Naviac   priemer známok v niektorých ročníkoch na základnej škole vôbec nemusí odzrkadľovať schopnosti dieťaťa. Namietaná právna úprava zavádza priemer známok dosiahnutých na základnej škole   ako   kritérium   prístupu   ku   gymnáziu   a   strednej   odbornej   škole   s   maturitou,   čo znamená faktické vylúčenie skupiny detí z prístupu k niektorým formám stredoškolského vzdelania,   a preto   nezodpovedá   požiadavke   všeobecnej   dostupnosti   podľa   čl.   13   ods.   2 písm. b) Paktu.“.

Podľa   názoru   skupiny   poslancov „Namietaná   právna   úprava   porušuje   právo na vzdelanie   v   spojení   s   porušením   zákazu   diskriminácie.   Podstata   porušenia   práva na vzdelanie spočíva v neospravedlniteľnom rozdielnom zaobchádzaní s deťmi, ktoré sa uchádzajú o štúdium na strednej škole a ktorých dôsledkom je pre vyčlenenú časť detí zmarenie   možnosti   študovať   na   gymnáziu   alebo   strednej   odbornej   škole.   Konkrétne, zákonodarca nezaobchádzal rovnako so skupinou detí, ktorá nedosiahla zákonom určený prospech   na   základnej   škole,   pretože   túto   časť   detí   z   možnosti   ďalšieho   vzdelávania na gymnáziu alebo strednej odbornej škole s maturitou vyňal, a vo svojej nadväznosti tým zamedzil pre dotknutú časť detí tiež prístup k vysokej škole. Zákonodarca tým obmedzil právo na vzdelanie deťom, ktoré nedosahujú štátom želaný prospech na základnej škole, čím   porušil   princíp   rovnosti   detí   v   prístupe   k   stredoškolskému   i   vysokoškolskému vzdelaniu...“.

Na podporu svojej argumentácie skupina poslancov poukazuje aj na právne názory vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu týkajúce sa princípu rovnosti, resp. zákazu diskriminácie (právne názory vyslovené najmä vo veciach PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 13/09) a na   tomto   základe   ďalej   tvrdí,   že «skupina   detí,   ktorá   dosiahla   kritérium   prospechu na základnej škole sa zásadne neodlišuje od skupiny detí, ktorá daný prospech známok na základnej škole nedosiahla. Úroveň schopností a zručností u detí na základnej škole nie je   konečná,   ale   naopak   rozvíja   sa   ďalej   nadväzujúcim   vzdelávaním.   Pre   zabezpečenie prístupu detí k vzdelaniu ako pozitívnemu záväzku štátu sa skôr javí zo strany štátu potreba stimulovať deti pre svoj ďalší rast, ako ich utlmovať tým, že sa im neumožní študovať na tých druhoch škôl, ktoré predpokladajú kontinuálne vzdelávanie aj na vysokej škole. Namietame, že zákonodarca porušil princíp rovnosti v spojení s porušením podstaty práva na vzdelanie ako základného práva tým, že neodôvodnene vytvoril tri skupiny detí, jednu skupinu s priemerom známok na základnej škole vo vybraných predmetoch a ročníkoch do 2,0, druhú skupinu s priemerom známok od 2,0 do 2,75 a tretiu skupinu s priemerom známok   nad   2,75.   Prvá   skupina   detí   má   podľa   namietanej   právnej   úpravy   možnosť slobodnej   voľby   pri   výbere   strednej   školy,   druhá   a   tretia   skupina   je   znevýhodnená. Konkrétne druhá skupina si nemôže vybrať gymnázium a tretia skupina si nemôže vybrať gymnázium ani strednú odbornú školu s maturitou. Dôležitá je skutočnosť, že výber strednej školy predurčuje možnosť ďalšieho vysokoškolského vzdelávania. Pretože prístup k vysokej škole   predpokladá   ukončené   úplné   stredoškolské   vzdelanie,   ktoré   je   možné   získať na gymnáziu   alebo   strednej   odbornej   škole   s maturitou.   Tvrdíme,   že   zákonodarca namietanou právnou úpravou priamo diskriminuje deti, ktoré nedosiahli „štátom želaný“ priemer známok na základnej škole, ide o uvedenú druhú a tretiu skupinu detí, pretože im zamedzuje prístup k stredoškolskému, ale aj následne vysokoškolskému vzdelaniu. Druhá skupina   detí   síce   má   prístup   k   strednej   odbornej   škole   s maturitou,   avšak   vzhľadom na zúženú špecializáciu odboru danej strednej školy, výber vysokej školy je obmedzený. Tretia skupina detí tým, že nemá prístup ani ku gymnáziu, ani ku strednej odbornej škole s maturitou, nemá automaticky prístup k vysokej škole, pretože po ukončení stredoškolského vzdelania   nebude   spĺňať   podmienku   zloženia   maturitnej   skúšky.   Uvedené   rozdielne zaobchádzanie   s   deťmi   nemá   ospravedlniteľný   dôvod   resp.   zákonodarca   žiadny   dôvod zreteľne neuviedol.».

Analogicky argumentuje skupina poslancov aj v súvislosti s namietaným nesúladom napadnutých ustanovení školského zákona s čl. 14 dohovoru, poukazujúc najmä na závery ESĽP vo veci Ponomaryovi proti Bulharsku a sumarizujúc túto časť odôvodnenia svojho návrhu, uvádza: „Zákonodarca sa neriadil príkazom podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, pretože prijatím   namietanej   zákonnej   úpravy   zaviedol   nerovnosť   medzi   deťmi.   Zákonodarca bezdôvodne   rozdelil   deti   na   tie,   ktoré   dosiahli   želaný   prospech/priemer   známok na základnej škole a tie, ktoré ho nedosiahli. Zákonodarca súčasne obmedzil deťom, ktoré nemajú želaný prospech na základnej škole, výber formy strednej školy a súčasne týmto deťom vylúčil možnosť študovať na vysokej škole, ako im aj vylúčil prístup k niektorým povolaniam, osobitne k štátnej službe. Zavedením diskriminujúcej zákonnej úpravy, ktorá sa dotýka podstaty práva na vzdelanie, zákonodarca porušil čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.“

I.2 Návrh na prednostné prerokovanie

Skupina poslancov sa domáha, aby ústavný súd jej návrh prerokoval prednostne v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   v   tejto   súvislosti uvádza: „Vec, ktorej sa predmetný návrh týka je mimoriadne naliehavá s ohľadom na vážnosť porušenia podstaty základného práva na vzdelanie a zákazu diskriminácie a ich následky, ktoré sa týkajú všetkých detí usilujúcich sa o prijatie na štúdium na strednej škole na   území   Slovenskej   republiky.   Pritom   podstatná   je   skutočnosť,   že   stredná   škola   ako inštitúcia tvorí súčasť povinného vzdelávania, a teda pokračovanie vzdelávania dieťaťa na strednej   škole   nie   je   dobrovoľné,   ako   aj   to,   že   namietaná   právna   úprava   vo   svojich dôsledkoch   vylučuje   časť   detí   z   vysokoškolského   vzdelávania   a   z   prístupu   k   niektorým povolaniam, osobitne k štátnej službe.“

I.3 Návrh na rozhodnutie

Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavný súd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom v konaní vo veci samej nálezom takto rozhodol:

«1. Ustanovenie § 62 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   324/2012   Z.   z. z 20. septembra   2012,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   184/2009   Z.   z.   o   odbornom vzdelávaní   a   príprave   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony v časti písm. a) a c) v nasledovnom znení:... nie je v súlade s čl. 42 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 (z obsahu návrhu vyplýva, že ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť „čl. 12 ods. 2“, pozn.), č1. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR, ako aj nie   je   v   súlade   s   čl.   13   ods.   2   Medzinárodného   paktu   o   hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach, s čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie § 62 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   324/2012   Z.   z. z 20. septembra   2012,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   184/2009   Z.   z.   o   odbornom vzdelávaní   a   príprave   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony v časti písm. a) bodu 1. a 3. a v časti písm. b) bodu 1. a 3. v nasledovnom znení:... nie je v súlade s čl. 42 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 (z obsahu návrhu vyplýva, že ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť „čl. 12 ods. 2“, pozn.), čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR, ako aj nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 Medzinárodného paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a   kultúrnych   právach,   s   čl.   28   písm.   b)   Dohovoru o právach dieťaťa a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ustanovenie § 62 ods. 6 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   324/2012   Z.   z. z 20. septembra   2012,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   184/2009   Z.   z.   o   odbornom vzdelávaní   a   príprave   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony v časti písm. a) bodu a) a c) v nasledovnom znení:... nie je v súlade s čl. 42 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 (z obsahu návrhu vyplýva, že ide o zjavnú chybu v písaní, správne má byť „čl. 12 ods. 2“, pozn.), čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR, ako aj nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. PL. ÚS 11/2013-31 z 3. júla 2013 ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky   (ďalej aj „národná   rada“),   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej aj „vláda“)   ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich zároveň vyzval, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Stanovisko   národnej   rady   k návrhu   skupiny   poslancov   je   obsiahnuté   v prípise predsedu   národnej   rady   č.   PREDS-608/2013,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   doručený 28. novembra 2013. Predseda národnej rady v označenom prípise ústavnému súdu oznámil, že národná rada netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom v samotnom stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Cieľom novely zákona o odbornom vzdelávaní a príprave, ktorou bola zavedená predmetná zmena v prijímaní žiakov na stredoškolské štúdium je, podľa všeobecnej časti dôvodovej   správy   k   tomuto   zákonu,   posilnenie   nástrojov   koordinácie   odborného vzdelávania a prípravy s cieľom prispôsobiť odborné vzdelávanie a prípravu požiadavkám trhu   práce,   zvýšiť   počet   absolventov   stredných   odborných   škôl,   zvýšiť   záujem   žiakov základných škôl o štúdium na stredných odborných školách a podporiť štúdium v študijných odboroch a učebných odboroch, ktoré sú požadované trhom práce, avšak v súčasnosti majú nízky   počet   absolventov.   Výsledkom   zmeny   právnej   úpravy   má   byť   aj   pozitívny   vplyv na zamestnanosť   vzhľadom   na   to,   že   obsahuje   mechanizmy   na   podporu   odborného vzdelávania a prípravy v odboroch vzdelávania požadovaných trhom práce. Predmetná novela je   aj   reakciou   na   riešenie situácie v prípade nadbytočných   študijných odborov, o ktorých trh práce nemá záujem.

Zákon o odbornom vzdelávaní a príprave neupravuje samotný proces odborného vzdelávania a prípravy ako súčasť výchovnovzdelávacieho procesu v stredných odborných školách,   ale   je   právnou   úpravou   upravujúcou   podporné   mechanizmy   odborného vzdelávania a prípravy v stredných odborných školách, strediskách praktického vyučovania, školských   zariadeniach   a   na   pracoviskách   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb. Z dôvodu naplnenia vyššie uvedených cieľov predmetnej novely č. 324/2012 Z. z., bolo v jej ďalších   článkoch   novelizovaných   osem   súvisiacich   právnych   predpisov.   Ako   článok   IX práve zákon o výchove a vzdelávaní (školský zákon), ktorého ustanovenia sú napádané. Princípy,   ciele,   podmienky,   rozsah,   obsah,   formy   a   organizáciu   výchovy a vzdelávania   v   školách   a   v   školských   zariadeniach,   stupne   vzdelania,   prijímanie na výchovu   a   vzdelávanie,   ako   aj   ukončovanie   výchovy   a   vzdelávania   upravuje   zákon o výchove a vzdelávaní (školský zákon). Predpoklady prijatia na vzdelávanie na stredných školách upravuje § 62 školského zákona. Novelou školského zákona č. 324/2012 Z. z., boli doplnené ďalšie predpoklady prijatia žiaka do prvého ročníka štvorročného vzdelávacieho programu   gymnázia   a   do   prvého   ročníka   päťročného   vzdelávacieho   programu bilingválneho   štúdia,   ktorými   sú   priemerný   prospech   do   2,0   a   do   prvého   ročníka vzdelávacieho programu úplného stredného odborného vzdelávania, ktorými sú priemerný prospech do 2,75 z povinných vyučovacích predmetov na konci druhého polroku štúdia predposledného ročníka štúdia na základnej škole a na konci prvého polroku posledného ročníka   štúdia   na   základnej   škole.   Účinnosť   ustanovení   dopĺňajúcich   predmetné predpoklady   prijatia   žiaka   na   stredoškolské   štúdium   je   1.   september   2014,   čím   prijatá právna úprava umožní, z časového hľadiska, žiakom, ktorých sa nová právna úprava dotkne počas štúdia v ročníkoch rozhodujúcich na určenie priemerného prospechu žiaka, uchádzať sa o prijatie na stredoškolské štúdium za pôvodných podmienok. Novela školského zákona zavádza   ďalšie   kritériá   prijatia   žiaka   na   vybrané   formy   stredoškolského   vzdelávania do budúcnosti a nie retroaktívne, pričom zákonné obmedzenie platí rovnako pre všetkých žiakov, ktorí spĺňajú ustanovené podmienky.

Európsky   parlament   vo   svojom   uznesení   č.   [2010/2307(INI)]   z   12.   mája   2011 k Mládeži v pohybe: rámcu na skvalitnenie európskych systémov vzdelávania a odbornej prípravy (Ú. V. C 377 E, 07/12/2012) v bode 59 žiada členské štáty, aby modernizovali a zvyšovali príťažlivosť a kvalitu odborného vzdelávania a prípravy s cieľom lepšie ich prispôsobiť súčasným a budúcim potrebám meniaceho sa trhu práce, ktorý bude do roku 2020 vyžadovať znalosti a zručnosti podložené diplomami, ktoré budú vzájomne uznávané vo   všetkých   členských   štátoch.   Európsky   parlament   v   predmetnom   uznesení   v   bode   72 zdôrazňuje, že vysoká kvalita základného a odborného vzdelávania vo všetkých odvetviach a povolaniach zlepšuje pracovné možnosti mladých ľudí a zabezpečuje podnikom ponuku kvalifikovaných   zamestnancov.   V   bode   79   tohto   uznesenia   je   vyjadrené   presvedčenie Európskeho parlamentu, že vysokokvalitné systémy vzdelávania a odbornej prípravy môžu zlepšiť vyhliadky mladých ľudí pri hľadaní zmysluplného zamestnania, čo následne zvýši dôveru mladých ľudí v budúcnosť, podporí ich tvorivosť a prispeje k prosperite spoločnosti. V   odporúčaní   Výboru   ministrov   Rady   Európy   CM/Rec   (2012)13   o   zabezpečení   kvality vzdelávania   sa   ustanovuje,   že   zabezpečenie   kvality   vzdelávania   je   zodpovednosťou verejných autorít, ktoré by ju mali ustanoviť ako hlavný cieľ svojich politík.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 42 ods. 1 garantuje právo každého na vzdelanie. Vzhľadom na to, že predmetné ústavné právo nie je absolútne, tento ústavný článok je potrebné aplikovať v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je možné domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   ústavy   vykonávajú.   V   kontexte   uvedeného školský   zákon   ustanovuje   podmienky   uplatnenia   práva   na   vzdelanie   a   práve   jeho prostredníctvom zákonodarca ustanovuje podmienky, za akých ho garantuje aj vo vzťahu k prístupu k jednotlivým formám stredoškolského štúdia a doplnenie ďalšieho zákonného kritéria pre prijatie žiakov na vybrané druhy stredných škôl rozširuje jeho zákonné medze (čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky).“

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

Stanovisko   vlády   ako   vedľajšieho   účastníka,   zastúpenej   ministerstvom spravodlivosti,   je   obsiahnuté   v prípise   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 41702/2013/21 z 31. októbra 2013. Vláda vo svojom stanovisku navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza: «Podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy SR má každý právo na vzdelanie, školská dochádzka je povinná, jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon. Zo znenia predmetného článku ústavy vyplýva základné právo spočívajúce v prístupe k vzdelaniu. Citovaný článok ustanovuje povinnosť   štátu   zabezpečiť,   aby   vzdelanie   bolo   prístupným   a   dosiahnuteľným.   Právo na vzdelanie sa priznáva každému. To znamená, že subjektom tohto práva je fyzická osoba bez   ohľadu   na   jej   štátnu   príslušnosť,   či   iné   rozdiely   spočívajúce   vo   veku,   farbe   pleti, náboženskom vyznaní, či pôvode. Každá osoba má právo vzdelávať sa, nadobúdať poznatky a zručnosti, ktoré sú predmetom a obsahom vzdelávania v Slovenskej republike.

Navrhovatelia vo svojom návrhu tvrdia,   že ustanovenie predpokladov na prijatie na štúdium   je   porušením   podstaty   práva   na   vzdelanie   a   vylúčením   žiakov   z   možnosti ďalšieho vzdelávania, a teda je obmedzením práva na vzdelanie. Je nevyhnutné uviesť, že obmedzenie práva na vzdelanie by mohlo nastať v prípade, ak by bola určitá skupina osôb nejakým   spôsobom   vylúčená   z   možnosti   vzdelávania   sa,   či   z   možnosti   plniť   školskú dochádzku, a teda by bolo tejto skupine osôb nejakým spôsobom zabránené zúčastňovať sa na vzdelávacom procese. Ústava SR je základným ústavným rámcom, od ktorého sa odvíja následne   zákonná   úprava,   ktorá   bližšie   rozpracúva   základné   ústavou   zaručené   práva. Rovnako aj právo na vzdelanie, spočívajúce v práve na prístup k vzdelaniu, je podrobnejšie rozpracované v zákonnej úprave, t. j. predovšetkým v zákone č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.   Hlavným   obsahom   právnej   úpravy   obsiahnutej   v   školskom   zákone   je rozpracovanie   princípov,   cieľov,   podmienok,   rozsahu,   obsahu,   foriem   a   organizácie výchovy a vzdelávania v školách, stupňov vzdelania, prijímanie na výchovu a vzdelávanie a ukončovanie výchovy a vzdelávania v školách.

Osobná pôsobnosť   školského zákona je jednoznačne vymedzená fyzickou osobou. Dieťaťom,   žiakom,   uchádzačom,   absolventom,   či   poslucháčom   je   fyzická   osoba.   To znamená, že školský zákon, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu a zúčastňovanie sa (účasť) na vzdelávaní,   nerozlišuje   a   ani   nijako   inak   nevymedzuje   skupiny   osôb,   ale   používa všeobecný neobmedzujúci pojem „fyzická osoba“.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ústavou garantovaný a zaručený prístup k vzdelaniu školský zákon nijako neobmedzuje, keďže každej fyzickej osobe bez rozdielu umožňuje vzdelávať sa za rovnakých zákonom vymedzených podmienok. Zo znenia čl. 42 Ústavy SR ako aj z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že právo na vzdelanie nemožno chápať   ako   absolútne   právo.   Absolútnym   právom   je   nepochybne   právo   na   prístup k vzdelaniu. No toto právo v sebe zahŕňa jednotlivé čiastkové práva, ktoré majú byť náležité rozpracované v zákonnej právnej úprave takým spôsobom, aby bola zachovaná vyváženosť medzi základným neobmedzeným právom na prístup k vzdelaniu na jednej strane a zároveň nevyhnutnou   a   žiaducou   reguláciou   konkrétnej   spoločnosti   v   nadväznosti   na   jej spoločenské, sociálne a ekonomické potreby na strane druhej, s dôrazom na schopnosti jednotlivca v tejto spoločnosti tak, aby tento sledovaný účel bol dosiahnutý ustanovením rovnakých podmienok pre všetkých.

Aj   podľa   výkladu   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   článku   2   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na vzdelanie obsahuje   pozitívny   záväzok   štátu,   pričom   právo   na   vzdelanie   svojou   povahou   vyžaduje reguláciu zo strany štátu, ktorá sa môže meniť v čase a mieste podľa potrieb a zdrojov spoločnosti a jednotlivcov.

V   nadväznosti   na   vyššie   uvedené   máme   za   to,   že   nie   je   možné   zamieňať   právo na prístup k vzdelaniu s dosiahnutím určitého stupňa vzdelania a v nadväznosti na účel dosiahnutia stupňa vzdelania, zákonným spôsobom ustanovenými podmienkami určenými na tento účel. Takéto chápanie práva na vzdelanie by podľa nášho názoru bolo popieraním podstaty a zmyslu rozlíšenia stupňov vzdelania, ktoré sú jedným zo znakov vzdelávacieho systému v každej spoločnosti.

Nie je možné súhlasiť s názorom predkladateľov návrhu, že právna úprava popiera podstatu práva na vzdelávanie, a že robí z gymnázií a stredných odborných škôl s maturitou výsadu len pre niektoré deti. Účelom právnej úpravy je regulácia vzdelávania v súlade s konkrétnymi potrebami spoločnosti.   Táto regulácia sa týka len podmienok na prijatie na štúdium vzdelávacieho programu na získanie konkrétneho stupňa vzdelania rovnako, ako je   to   v   prípade   vysokoškolského   vzdelávania.   Ustanovenie   týchto   podmienok   zákonnou úpravou je   zároveň zárukou ich   rovnakého a rovnocenného   uplatňovania   bez   rozdielu. Kritérium   prospechu   je   imanentnou   súčasťou   vzdelávacieho   procesu   spočívajúcom v možnosti   postupného   získania   stupňa   vzdelania   a   túto   skutočnosť   nemožno   poprieť. Nemožno opomenúť skutočnosť, že určitá regulácia je nastavená už v súčasnej právnej úprave. Napr. § 62 Školského zákona určuje predpoklady prijatia na vzdelávanie podľa stupňa   dosiahnutého   vzdelania,   pričom   uchádzač   o   štúdium   musí   splniť   podmienky prijímacieho   konania,   ktoré   zahŕňajú   okrem   povinnej   prijímacej   skúšky   absolventov základných   škôl   do   študijných   odborov   stredných   škôl   aj   ďalšie   kritériá,   ktoré   určuje riaditeľ   strednej   školy,   ako   napríklad   prospech   počas   predchádzajúceho   štúdia v jednotlivých ročníkoch a v jednotlivých predmetoch. To znamená, že už v súčasnosti sa pri prijímaní   žiaka   na   štúdium   zohľadňuje   jeho   prospech,   pričom   uplatňovanie   tohto kritéria sa v závislosti od rozhodnutia riaditeľa školy realizuje rôznym spôsobom.

Pri   rozhodovaní   o   zavedení   kritéria   známky   pre   prijímanie   sa   zohľadňovala predovšetkým situácia na základných školách, najmä v 8. a 9. ročníku. Motivácia žiaka pre kvalitu   jeho   vzdelávania   výrazne   klesala,   a   to   na   základe   dôvodne   predpokladaného úspechu   na   prijímacích   skúškach   na   strednú   školu . Reálne   len   na   minimálnom   počte stredných škôl sa uskutočňovali prijímacie skúšky a následne boli na gymnáziá a študijné odbory v stredných odborných školách, ktoré poskytujú úplné stredné vzdelanie, prijímaní žiaci,   ktorí   nedokázali   zvládnuť   štúdium   a   dané   štúdium   predčasne   opustili,   prípadne nezvládli maturitnú skúšku. Zavedením predpokladov na prijatie na štúdium sa zavádza taký mechanizmus, aby bol žiak prijímaný na štúdium podľa svojich schopností, čím sa vytvorí priestor pre úspešné ukončenie štúdia a možnosť jeho ďalšieho štúdia alebo jeho úspešného uplatnenia na trhu práce. Je to zároveň jeden z nástrojov prevencie predčasného ukončenia školskej dochádzky, kde Európska únia v rámci stratégie Európa 2020 určila cieľ dosiahnuť   priemernú   výšku   predčasného   ukončenia   školskej   dochádzky   do   10   %.   Pri zavedení nových predpokladov na prijatie na vzdelávanie v strednej škole v Slovenskej republike   sa   zohľadnil   aj   vzor   iných   európskych   krajín,   v   ktorých   sa   pri   prijímaní   na štúdium zohľadňujú dosiahnuté výsledky v rámci nižšieho stredného vzdelávania. Väčšina krajín zohľadňuje odporúčanie alebo neodporúčanie nižšej strednej školy (základnej školy). Zohľadňujú   sa   ako   celok,   alebo   v   rámci   vybraných   predmetov.   Najčastejšie   je   to matematika a materinský jazyk. Niektoré vyššie stredné školy považujú za veľmi dôležité aj hodnotenie správania.

Celý   vzdelávací   systém   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na   poskytovaní   na   seba nadväzujúceho vzdelávania a následne získavanie príslušného stupňa vzdelania. Školský zákon   v   nadväznosti   na   niekoľko   storočnú   tradíciu   obsahuje   podmienku   prístupu   k vzdelaniu tým, že určuje povinnosť získania požadovaného stupňa vzdelania každému, kto sa   uchádza   o   vzdelávanie,   ktorým   sa   poskytuje   vyšší   stupeň   vzdelania.   Napríklad   na štúdium v strednej škole v odbore, ktorým sa poskytuje úplné stredné vzdelanie sa nemôže prihlásiť uchádzač, ktorý nezískal nižšie stredné vzdelanie.

Každý vzdelávací program sa uskutočňuje podľa jednotlivých a postupných krokov, napr.   po   ročníkoch.   Zvládnutie   jednotlivých   krokov   sa   vyjadruje   hodnotením   a klasifikáciou, ktorú školský zákon presne určuje svojimi ustanoveniami § 55 a § 56. Na základe výsledkov tohto hodnotenia na záverečnom vysvedčení je možné zistiť, či uchádzač získal požadovaný stupeň vzdelania, ale zároveň aj to, na akej kvalitatívnej úrovni ho získal. Slovenský   vzdelávací   systém   nemá   školským   systémom   nastavené   získanie predprimárneho,   primárneho   a   nižšieho   stredného   vzdelania   podmienené   vykonaním nejakej skúšky (u vyšších stupňov už takáto podmienka je - záverečná skúška, maturitná skúška a absolventská skúška). Absolvent vzdelávacieho programu získava stupeň vzdelania na základe prospechu. Zastávame názor, že ustanovenie podmienok klasifikácie na získanie stupňa vzdelania je v súlade s ustanovením čl. 13 Ústavy SR, nakoľko sú tieto povinnosti uložené zákonom, platia rovnako pre všetky prípady a podstata a zmysel týchto opatrení je poskytovanie vzdelania podľa základných predpokladov na druh a stupeň vzdelania, ktoré stredná škola poskytuje, a taktiež aj na jej poslanie.

Tvrdenie navrhovateľov, že žiaci, ktorí nesplnili kritériá na prijatie na štúdium, sú do konca života diskriminovaní tým, že nikdy nemôžu získať maturitu alebo vysokoškolské vzdelanie,   je   nepravdivé.   Školský   vzdelávací   systém   Slovenskej   republiky   bol   a   aj   je otvorený a priestupný.

Školský zákon obsahuje určité „opravné“ mechanizmy, ktoré umožňujú každému bez rozdielu získať dodatočne vzdelanie v akomkoľvek veku, vrátiť sa do vzdelávacieho systému a postupne získať nižšie stredné vzdelanie - stredné odborné vzdelanie - úplné stredné odborné vzdelanie a prípadne sa uchádzať o štúdium na vysokej škole. Podľa § 30 ods. 5 a § 42 ods. 6 školského zákona pre fyzické osoby, ktoré nezískali nižšie stredné vzdelanie, môže základná škola alebo stredná odborná škola organizovať vzdelávanie na získanie tohto   stupňa   vzdelania,   ktoré sa   končí komisionálnou   skúškou zo   všetkých   vyučovacích predmetov okrem vyučovacích predmetov s výchovným zameraním. Po úspešnom vykonaní komisionálnej skúšky vydá škola fyzickej osobe vysvedčenie s doložkou, na ktorej sa uvedie získaný stupeň vzdelania.

Cestu k vyššiemu stupňu vzdelania školský zákon otvára aj žiakom, ktorí získali len stredné   odborné   vzdelanie,   a   to   prostredníctvom   nadstavbového   štúdia   (§   46),   ktorého absolvovanie   mu   umožní   získať   úplné   stredné   odborné   vzdelanie   a   následne   sa   môže uchádzať o vysokoškolské štúdium.

Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom navrhovateľa, že niektoré „deti, ktoré nemajú dobré známky v niektorých predmetoch, sú vopred vylúčené z ďalšieho vzdelávania.“   Nastavenie   kritéria   prospechu   na   gymnáziu   či   strednej   odbornej   škole s maturitou, nie je automatickou prekážkou k vzdelaniu, ktorá by mala v konečnom dôsledku spôsobiť zmarenie životných šancí detí.

Navrhovateľ námietku „vylúčenia detí z ďalšieho vzdelávania“ opiera o nemožnosť štúdia na určitom druhu alebo type stredných škôl, pričom druh alebo typ strednej školy v skutočnosti nie je podmienkou na pokračovanie štúdia na strednej alebo vysokej škole. Podmienka   pokračovať   v   štúdiu   na   strednej   škole   sa   odvíja   od   zvoleného vzdelávacieho programu. Napríklad žiak, ktorý získal stredné odborné vzdelanie, má právo pokračovať v štúdiu na získanie úplného stredného odborného vzdelania (t. j. vzdelanie s maturitou), a teda má právo pokračovať aj v štúdiu na vysokej škole.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších   predpisov   základnou   podmienkou   prijatia   na   bakalárske   štúdium   alebo na štúdium študijného odboru, ktorý je spojením prvého a druhého stupňa vysokoškolského štúdia   do   jedného   celku,   je   získanie   úplného   stredného   všeobecného   vzdelania   alebo úplného stredného odborného vzdelania. To znamená, že podmienka prijatia na vysokú školu   je   vo   všeobecnosti   nastavená   na   získanie   stupňa   vzdelania   a   táto   podmienka   sa neviaže na druh alebo typ školy.

Navrhovatelia   označili   podmienku   získania   určitej   klasifikácie   ako   nesúlad s ustanovením čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa tohto ustanovenia štáty, ktoré   sú   zmluvnou   stranou   Dohovoru,   uznávajú   právo   dieťaťa   na   vzdelanie   s   cieľom dosiahnuť   toto   právo   postupne   a   na   základe   rovnosti   príležitostí   musia   predovšetkým podporovať rozvoj rôznych foriem stredného vzdelania vrátane všeobecného a odborného vzdelania; urobiť ich prestupnými a dostupnými pre každé dieťa; robiť vhodné opatrenia, ako je zavedenie bezplatného vzdelania a poskytovanie finančnej pomoci v prípade potreby. Slovenská republika doslovne plní podmienky tohto Dohovoru, vrátane podmienky uvedenej v predvetí, t. j. právo na vzdelanie sa uskutočňuje postupnými krokmi v rámci na seba nadväzujúceho vzdelávania. Taktiež rozvíja rôzne druhy stredného vzdelávania, ktoré je prístupné pre všetkých. To znamená, že všetci majú rovnakú príležitosť získania nižšieho stredného vzdelania v rámci rovnakého systému hodnotenia a klasifikácie určenej zákonom, rovnako   pre   všetkých.   Stredné   vzdelanie   je   v   štátnych   školách   bezplatné.   Slovenská republika má rozvinutý aj systém poskytovania finančnej podpory.

Podľa čl. 55 Ústavy SR sa hospodárstvo Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Ústava utvára ekonomickú bázu pre materializáciu ústavných práv a slobôd svojich občanov.

Štát vytvára základný rámec pre sociálno-ekonomickú realizáciu základných práv a slobôd,   rozvíja   prosperitu   a   konkurencieschopnosť   ekonomiky   tak,   aby   sa   vytvorilo ekonomicky konkurencieschopné prostredie zlučiteľné s európskym kontextom.

V tomto kontexte z hľadiska potrieb trhu práce majú stredné školy (najmä stredné odborné školy) za úlohu pripraviť absolventov, ktorí majú vedomosti a zručnosti potrebné na čo najplynulejší prechod do praxe na pracovné miesta nevyžadujúce si vysokoškolské vzdelanie. Dôsledkom aktuálne nastaveného systému normatívneho financovania na žiaka sa stala skutočnosť, že stredné školy pri prijímaní žiakov prestali klásť dôraz na kvalitu prijímaných žiakov, ale zamerali sa na ich kvantitu (počet prijatých žiakov). Tento jav je umožnený znižovaním náročnosti kritérií na prijatie na štúdium strednej školy, ktoré určuje riaditeľ strednej školy.

Práve z dôvodu odstránenia tohto nežiaduceho stavu je školským zákonom zavedený regulačný   mechanizmus   prostredníctvom   štátom   ustanovených   predpokladov   na   prijatie žiaka na štúdium, spočívajúci v zákonnom vymedzení priemerného prospechu z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý stupeň základných škôl. Vytvárajú sa tým zároveň predpoklady na prijímanie žiakov do študijných odborov a učebných   odborov   s   nedostatočným   počtom   absolventov   pre   potreby   trhu   práce. To znamená do takých odborov, o ktorých absolventov majú zamestnávatelia záujem, avšak žiaci základných škôl a ich zákonní zástupcovia o ich štúdium záujem nemajú. Takouto reguláciou sa má dosiahnuť ústavne súladný stav spočívajúci v zabezpečení ekonomických potrieb štátu na jednej strane a zabezpečenie práva na prácu v zodpovedajúcom ukončenom odbore vzdelávania na strane druhej. V danom prípade ide o opatrenie na zabezpečenie rovnováhy verejného a súkromného záujmu.

Zastávame   názor,   že   ustanovenia   medzinárodných   dokumentov   čl.   13   ods.   3 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čl. 28 písm. b) Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných osôb v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, upravujú vo všeobecnosti právo na vzdelanie ako základné ľudské právo, ktoré je štát povinný garantovať. Právna úprava zavádzajúca   predpoklady   na   prijatie   spočívajúce   v   ustanovení   priemerného   prospechu z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý stupeň základných škôl je len procesným výkonom tohto práva. Považujeme za dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené dokumenty neustanovujú výkon tohto práva, ale deklarujú záväzok štátu vytvoriť predpoklady na realizáciu práva na vzdelanie.

Právo   na   vzdelanie   realizované   v   Slovenskej   republike   je   zabezpečené   bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z uvedeného je teda zrejmé, že znenia ustanovení namietaných navrhovateľom sú v súlade   s   Ústavou   SR,   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, Dodatkovým   protokolom   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovorom o právach dieťaťa.»

II.3 Vyjadrenie skupiny poslancov k stanoviskám národnej rady a vlády

Právna zástupkyňa skupiny poslancov na základe predchádzajúcej výzvy ústavnému súdu   oznámila,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci,   pričom   následne   požiadala ústavný súd, aby jej zaslal stanoviská národnej rady a vlády na účely predloženia svojho vyjadrenia k argumentácii ostatných účastníkov konania. Vo vyjadrení skupiny poslancov k stanoviskám národnej rady a vlády sa predovšetkým uvádza:

«I.   Základnou   námietkou   protiústavnosti   namietanej   právnej   úpravy   bola neexistencia legitímneho cieľa, ktorý obmedzuje prístup k vzdelaniu na strednej odbornej škole s maturitou, na gymnázium a nadväzne na vysokú školu a prístup k povolaniam, osobitne k zamestnaniu v štátnej službe. Národná rada Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení poukázala na všeobecnú časť dôvodovej správy, ktorá len všeobecne popisuje dôvod prijímania napádanej právnej úpravy, akým je napríklad: „koordinácia odborného vzdelávania, prispôsobenie odborného vzdelávania a prípravy trhu práce, zvýšenie záujmu žiakov   základných   škôl   o   štúdium   na   strednej   odbornej   škole.“   Takéto   pomenovanie legitímneho cieľa považujeme za zavádzajúce, pretože napádaná právna úprava nezvyšuje záujem žiakov základných škôl o štúdium na odbornej škole bez maturity, ani nekoordinuje odborné vzdelávanie, ani neprispôsobuje odborné vzdelávanie a prípravu trhu práce, ale direktívne určuje, že žiak základnej školy, ktorý nedosiahol určitý prospech, nemá prístup ku gymnáziu, ani strednej odbornej škole s maturitou. Odkaz zákonodarcu na všeobecnú časť   dôvodovej   správy   nespĺňa   kritérium   legitímnosti   cieľa   napádanej   právnej   úpravy pre svoju zjavnú abstraktnosť od použitého nástroja v napádanej právnej úprave. Z dôvodu tejto abstraktnosti nie je možné ani použiť test primeranosti zásahu do života dotknutých žiakov   s cieľom   dosiahnuť   verejné   blaho,   pretože   nie   je   zrejmé   ako   daný   zásah   súvisí s dosiahnutím   akého   verejného   blaha   -   teda   nie   je   zrejmé,   že   čo,   čím   a   ako   sa   malo dosiahnuť. Kritérium prospechu pre prijatie na strednú školu zaiste nemožno považovať za nástroj   zvýšenia   záujmu   žiakov   o   stredné   odborné   vzdelávanie,   a   nie   je   to   ani koordinácia odborného vzdelávania, ani prispôsobenie odborného vzdelávania a prípravy trhu práce.

Podstatu argumentácie zákonodarcu o obmedzení základného práva na vzdelanie zákonom v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR nepopierame, ale v tejto súvislosti uvádzame, že naša   námietka   protiústavnosti   obsahovala   argumentáciu,   že   zákonodarca   zasiahol do podstaty   základného   práva   na   vzdelania,   a   to   nielen   našej   Ústavy   SR,   ale   aj medzinárodných dohovorov v zmysle súvisiacej príslušnej judikatúry a výkladu a zároveň, že porušil princíp rovnosti a zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy   SR   a   čl.   14   Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv,   a   teda   na   ospravedlnenie obmedzenia   základného   práva   na   vzdelanie   nestačí   odkaz   na   čl.   51   Ústavy   SR.   Vláda Slovenskej republiky tvrdí, že: „Účelom právnej úpravy je regulácia vzdelávania v súlade s potrebami   spoločnosti.“   V   ďalšej   časti   vyjadrenia   vláda   popisuje   dané   potreby   ako ekonomické potreby spoločnosti.   Rovnako tento účel vo vyjadrení vlády hodnotíme ako abstraktný a nie je možné ho logicky dosadiť k nástroju prospechu žiakov základných škôl. Nie je totiž zrejmé, čo považuje vláda za (ekonomické) potreby spoločnosti, aby ich bolo možné vyhodnotiť, či sú alebo nie sú odôvodneným cieľom a následne, či prospech žiakov na   základnej   škole   ako   kritérium   prijatia   na   vymedzené   stredné   školy   je   primeraným nástrojom na dosiahnutie daného cieľa.

Napriek   tomu,   že   vláda   ani   národná   rada   nepomenovala   legitímny   cieľ   takým spôsobom, aby bolo možné vykonať test primeranosti, uvádzame v časti II. tohto podania odbornú pedagogickú a štatistickú argumentáciu pre vysvetlenie neprimeranosti nástroja priemeru známok, nech už bol cieľ zákonodarcu akýkoľvek.

II.1. K priemeru známok ako podmienke pre prijatie na gymnáziá Vstup na strednú školu možno podmieniť výsledkami a indikátormi potenciálu žiaka, zákonom prijaté nástroje na takýto výber v podobe priemeru známok, ale nie sú vhodným nástrojom takéhoto výberu. Ide o arbitrárne rozhodnutie, ktoré preukázateľne nereflektuje skutočný potenciál   žiaka.   Dôvody,   ktoré boli používané na obhajobu tohto   rozhodnutia na verejnosti navyše zovšeobecňujúco informovali o praxi v zahraničných krajinách. II.1.1.   Odlišná   váha   známok   v   závislosti   od   navštevovanej   školy:   porovnanie s Monitor 9

Váha známok žiakov sa na základných školách na Slovensku významne líši. Žiak, ktorý na svojej základnej škole dosahuje výborné výsledky, by v prípade umiestnenia na inej škole mohol skončiť s výrazne horším prospechom a výrazne si tým skomplikovať svoje študijné a nadväzne i pracovné vyhliadky. Potvrdzuje to porovnanie známok žiakov a ich výsledkov v unifikovanom celoslovenskom testovaní. Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania   (NÚCEM)   prvýkrát   v   školskom   roku   2011/12   zverejnil   výsledky   štyroch predmetov „Testovania 9“ (tzv. monitor) za každú základnú školu v Slovenskej republike, spolu   s   priemernou   známkou   z   daného   predmetu   na   vysvedčení   všetkých   žiakov   školy. Analytici Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) v júni 2012 zisťovali súvis medzi   známkami   žiakov   na   vysvedčení   a   výsledkami   Testovania   9.   Závislosť   známok z matematiky na vysvedčení a výsledkov Testovania 9 v matematike za školský rok 2011/12 testovaný na vzorke 40 758 žiakov zo 1160 základných škôl.»

Súčasťou   vyjadrenia   skupiny   poslancov   je   aj   graf   vyjadrujúci   súvislosť   medzi známkami na vysvedčení a výsledkami už uvedeného „Testovania 9“, ku ktorému skupina poslancov uvádza:

„Na zistenie súvisu medzi známkami na vysvedčení a výsledkami Testovania 9 bol použitý   koeficient   determinácie   R2,   ktorý   dosahuje   hodnoty   v   intervale   0   až   1,   kde 0 predstavuje žiadny súvis medzi sledovanými premennými a 1 znamená priamu úmeru. V ideálnom prípade by tento koeficient mal mať hodnotu 1, teda lepšia (nižšia) známka na vysvedčení znamená adekvátne lepší (vyšší) výsledok v Testovaní 9. Na grafe vidieť, že pri známkach a výsledkoch testov z matematiky koeficient dosiahol hodnotu 0,23. Podobný súvis bežne dosahujú javy, ktoré spolu súvisia iba nepriamo (ak vôbec). Na veľké rozdiely v prísnosti   pri   známkovaní   na   jednotlivých   školách   poukazuje   široký   rozptyl   bodov   na vertikálach,   t.   j.   školy   s   rovnakou   známkou   dosahujú   výrazné   rozdiely   vo   výsledkoch Testovania   9.   Časť   rozdielov   síce   môže   byť   spôsobená   aj   skreslenými   výsledkami Testovania 9 (pomáhanie žiakom pri testovaní na niektorých školách). Pravdepodobnosť neobjektívnosti v testovaní je považovaná za nižšiu, než pravdepodobnosť neobjektívnosti známkovania vzhľadom na jej ľahšiu kontrolovateľnosť. Graf teda neponúka presvedčivý argument pre to,   aby sa známky používali na identifikovanie najlepších žiakov. (Ineko, 2012, krátené) Koeficient determinácie vyšiel podobne nízky aj pri ďalších testovaných predmetoch. V prípade slovenského jazyka a literatúry na vzorke 38 063 žiakov z 1058 škôl dosahuje hodnotu len 0,21.

Známkovanie   na   jednotlivých   školách   súvisí   s   výsledkami   v   Testovaní   9   len minimálne, a to najmä v dôsledku veľkých rozdielov medzi školami v prísnosti známkovania. Nie je preto žiaduce vyhodnocovať schopnosť a potenciál žiaka pri vstupe na strednú školu podľa hodnotenia, ktoré je nejednotné a s vysokou mierou subjektívnosti.“

V ďalšej   časti   vyjadrenia   skupiny   poslancov   označenej   nadpisom „II.1.2. Medzinárodné   porovnanie   používania   priemeru   ako   kritéria   prijatia   na strednú školu“ sa uvádza:

«Minister školstva pri obhajobe svojich krokov opakovane poukazoval na príklad iných   krajín   s   úspešnejšími   školskými   systémami.   Išlo   opakovane   o   príklad   Fínskej republiky a Nemeckej spolkovej republiky.

V prípade Fínska podľa slov ministra nerozhodujú o budúcnosti žiaka rodičia, ale žiak v spolupráci s učiteľom. Slovenský systém je podľa ministra potrebné nastaviť tak, aby bol žiak motivovaný na prvom aj druhom stupni základnej školy dosahovať priemer známok. „Je to odvážne, ale urobím to, čo urobili Nemci. Na gymnáziá pôjdu žiaci, ktorí budú mať priemer v ročníkoch 6. až 9. základných škôl 1,5. Ostatní sa musia uchádzať o iné veci.“ V obidvoch prípadoch sú porovnania školských systémov nevhodne zovšeobecňujúce a   zavádzajúce.   Prvý   školský   systém   uvádzaný   ministrom   ako   vzorový   je   fínsky.   Vyššie stredné školy sú obdobou slovenských gymnázií a ich úlohou je pripraviť žiaka na vyššie vzdelanie. Odborné školy pripravujú žiakov na výkon konkrétneho povolania, ale žiaci môžu taktiež   pokračovať   v   ďalšom   vzdelaní.   V   prípade   zaplnenia   kapacity   školy   sú   hlavným kritériom v prijímacom konaní na strednú školu známky v predošlom štúdiu. Niektoré školy môžu mať okrem spomínaných kritérií zavedené aj písomné testy alebo pohovor. V procese prijímania na vyššie stredné školy tvoria známky z predchádzajúceho štúdia (na základe certifikátu o základnom vzdelaní) minimálne 50% z hodnotenia v prijímacom konaní. Každá škola si sama určuje presnú váhu známok a to, či zhodnotí len známky v prijímacom konaní alebo usporiada aj prijímacie testy a pohovory. Školy si môžu určiť, ktorým predmetom dajú v hodnotení známok vyššiu váhu. Väčšina stredných odborných škôl prijíma žiakov na základe predošlých známok a vstupných testov. Na rozdiel od vyšších stredných škôl sa odborné školy môžu rozhodnúť, že budú žiakov prijímať iba na základe vstupných testov. V prípade, že uplatňujú prijímacie testy a aj predošlé známky, váhu konkrétnych kritérií si môžu   určiť   školy   samé.   Nemecký   systém   vzdelávania   patrí   medzi   najkomplikovanejšie školské   systémy   v   Európe   -   tvorí   ho   šestnásť   krajinských   systémov.   Centrálna   správa federálnou vládou je obmedzená na reguláciu a koordináciu profesijnej prípravy, výskumu, rozvoja   VŠ   a   štipendií.   Školstvo   riadia   krajinské   orgány   a   úrady,   federálna   vláda   ich činnosť koordinuje a vytvára spoločný rámec. Krajinské školské systémy majú spoločnú dĺžku   povinnej   školskej   dochádzky,   zabezpečovanie   nadväznosti   stupňov   vzdelávania, označovanie   vzdelávacích   zariadení,   vzájomné   uznávanie   vysvedčení   a   systém známkovania. Typicky majú budúci gymnazisti na konci štvrtého ročníka základnej školy dosahovať   priemer   do   2,33   z   nemčiny,   matematiky   a   tretieho,   všeobecnovzdelávacieho predmetu. Takéto priemerovanie má ale spravidla len signalizačnú funkciu a rozhodovanie je na rodičoch. Prestupy do iného vyučovacieho prúdu ale nie sú vylúčené ani po rozdelení v štvrtom ročníku základnej školy. Školy plnia pri prestupe na strednú školu odporúčaciu funkciu, rozhodnutie je takmer vždy na rodičoch.

Príklad Sasko: Sasko má jeden z najprísnejších systémov pre prijatie na gymnázium. Žiaci štvrtého ročníka dostanú na základe svojich výsledkov odporúčanie, či majú prejsť v ďalšom   vzdelávaní   na   gymnázium,   alebo   tzv.   Mittelschule.   Ak   s   odporúčaním   školy rodičia nesúhlasia, žiak požiada o kvalifikačnú skúšku (Eignungsprüfung). Po jej úspešnom zložení je cesta na gymnázium voľná.

Pri verejnej obhajobe krokov minister opakovane používal príklady krajín, ktoré síce pri   vstupe   na   stredné   školy   berú   do   úvahy   aj   známky   žiakov,   no   tieto   nie   sú   jediným a konečným kritériom. Známky majú po vyhodnotení na škole žiaka vo väčšine prípadov odporúčací charakter a rozhodnutie je na rodičoch. K dispozícii sú žiakom na strednom stupni vzdelávania aj skúšobné lehoty a možnosti preradenia do iných prúdov vzdelávania. Používať tieto príklady ako vzorové bez ponuky korekčných prostriedkov, ktorými disponujú tieto školské systémy, neodzrkadľuje realitu vzdelávania v spomínaných krajinách.»

V časti   stanoviska   skupiny   poslancov   označenej   ako „II.2.   Nemožnosť   štúdia   na vysokej škole a nadstavbové štúdium“ sa uvádza:

«V   návrhu podania   na   ústavný súd sme   argumentovali,   že   žiakom,   ktorí   nemajú na základnej   škole   dostatočne   dobrý   prospech   a   sú   týmto   vylúčení   z   možnosti   štúdia na stredných školách ukončených maturitnou skúškou,   bude znemožnené ďalšie štúdium na vysokej škole. Vláda Slovenskej republiky túto skutočnosť vo svojom stanovisku odmieta a školský vzdelávací systém označuje za otvorený, priestupný a ako alternatívnu možnosť pre   žiaka   so   stredným   odborným   vzdelaním   bez   maturity   ponúka   možnosť   doplniť   si vzdelanie formou nadstavbového štúdia a následne sa uchádzať o štúdium na vysokej škole. S   týmto stanoviskom   nesúhlasíme   a   považujeme   ho   v   praxi   za   mimoriadne   náročne realizovateľné.

Efektívna otvorenosť školského systému pre žiakov stredných odborných škôl Vzdelávanie na stredných odborných školách bez maturity je zamerané na prípravu žiaka na výkon povolania a odborných činností. Štúdium žiaka sa skladá aj z praktického vyučovania, kde trénuje výkon budúceho povolania a získava pracovné zručnosti a návyky. Cieľom tohto štúdia je príprava pre trh práce, a tak je jeho významná časť venovaná práve praktickým pracovným činnostiam, a nie príprave na štúdium na vysokých školách, ktorá je hlavným cieľom štúdia napríklad na všeobecnovzdelávacom gymnáziu. Žiak tak strávi dva až tri roky prípravou na povolanie a nie na prípadné ďalšie štúdium, čím sa jeho šance na ďalšie vysokoškolské štúdium znižujú bez ohľadu na jeho schopnosti - pripravuje sa na iný   typ   pracovného   života. V   stanovisku   Vlády   NR   SR   sa   napriek   tomu   uvádza,   že absolvovaný druh alebo typ strednej školy nie je prekážkou v ďalšom vzdelávaní. „Cestu k vyššiemu   stupňu   vzdelania   školský   zákon   otvára   aj   žiakom,   ktorí   získali   len   stredné odborné vzdelanie, a to prostredníctvom nadstavbového štúdia (§ 46), ktorého absolvovanie mu   umožní   získať   úplné   stredné   odborné   vzdelanie   a   následne   sa   môže   uchádzať o vysokoškolské štúdium.“ (Stanovisko Vlády SR zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR) V prípade snahy o pokračovanie v štúdiu formou nadstavbového štúdia v snahe získať maturitné   vysvedčenie   a   pokračovať   v   štúdiu   na   vysokej   škole   čelí   teda   osoba   okrem predchádzajúcej   prípravy,   ktorej   hlavným   cieľom   bolo   príprava   pre   prax   a   nie   ďalšie štúdium ďalším dvom prekážkam.

a) Nadväzovanie na predchádzajúce odborné vzdelanie a prípravu sa uskutočňuje cez kódy učebných odborov. Je otázne, či sú ku všetkým odborom stredného odborného školstva   k   dispozícii   školy   poskytujúce   príslušné   nadstavbové   štúdium.   Platí   teda,   že záujemcovia o nadstavbové štúdium nemajú explicitne právne zaručené, že vo vzťahu k ich učebnému   odboru   sa   otvorí   dané   nadstavbové   štúdium,   ktoré   bude   nadväzovať na predchádzajúce   odborné   vzdelávanie   a   prípravu   v   príbuznom   odbore   vzdelávania. Nemožno preto vylúčiť, že v tejto situácii určitá osoba nadstavbové štúdium nebude môcť absolvovať a nebude mať tak v budúcnosti možnosť stať sa študentom vysokej školy.

b) Odborné vzdelávanie, a teda aj nadstavbové štúdium vedúce k maturitnej skúške, je   predovšetkým   prípravou   na prax a   jeho   cieľom   nie je   pripravovať   žiakov na   ďalšie vysokoškolské   štúdium.   Zo   všetkých   23   štátnych   vzdelávacích   programov   pre   odborné vzdelávanie   a   prípravu   a   všetkých   48   štátnych   vzdelávacích   programov   pre   všeobecné vzdelávanie je nadstavbové štúdium považované za prípravu na budúce štúdium na vysokej škole   len   pri   štyroch   štátnych   vzdelávacích   programoch:   29   -   potravinárstve,   32

-spracúvaní kože,   kožušín   a výrobe obuvi,   36 stavebníctve,   geodézii a kartografii a 82 Umení a umelecko-remeselnej tvorbe I a II.

Možnosť   štúdia   na   vysokej   škole   pre   žiakov   na   stredných   odborných   školách   je efektívne   vylúčená   minimálne   tromi   skutočnosťami:   stredné   odborné   vzdelávanie neukončené maturitnou skúškou je koncipované obsahom svojho vzdelávania pre potreby praxe a nie ďalšieho štúdia. Ak sa žiak napriek tomu rozhodne pokračovať v nadstavbovom štúdiu, opäť sa dostáva na štúdium, ktorého primárnym cieľom je príprava na pre prax a ktoré   je   len   v   štyroch   konkrétnych   odboroch   pripravuje   žiakov   pre   možnosť vysokoškolského štúdia. Existujúci školský systém na Slovensku teda po zohľadnení vyššie spomenutých   prekážok   nie   je   otvorený   pre   vysokoškolské   vzdelanie   žiakov,   ktorí na základnej škole nedosiahnu požadovaný priemer pre prijatie na strednú školu ukončenú maturitnou skúškou.»

Súčasťou stanoviska skupiny poslancov doručeného ústavnému súdu 21. mája 2014 je aj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy až do rozhodnutia o návrhu vo veci samej.

III.

Základné východiská pre rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov

III.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov

Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1 a 3 a písm. b) bodov 1 a 3, ako aj § 62 ods. 6 písm. a) a c) školského zákona s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čl. 13 ods. 2 medzinárodného paktu, čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 2 dodatkového protokolu v spojení s čl. 14 dohovoru.

Skupina poslancov tvrdí, že napadnuté ustanovenia školského zákona ustanovujúce priemer   známok   z povinných   vyučovacích   predmetov   určených   rámcovým   učebným plánom   pre   druhý   stupeň   základných   škôl   ako   kritérium,   ktorého   dosiahnutie   je nevyhnutnou podmienkou pre prijatie na štúdium na strednej odbornej škole s maturitou alebo gymnáziu, je v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy a dodatkového protokolu v   spojení   s označenými   ustanoveniami   dohovoru,   medzinárodného   paktu   a   Dohovoru o právach   dieťaťa.   Napadnutá   právna   úprava   predstavuje   podľa   skupiny   poslancov neprípustný zásah do podstaty základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy, keďže   neprípustne   obmedzuje   prístup   detí   k vzdelaniu   na   stredných   školách,   pričom vylúčenie detí pre ich „zlý prospech“ z ďalšieho štúdia na gymnáziu alebo strednej odbornej škole s maturitou nie je založené na legitímnom cieli (dôvode).

Ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) a c) školského zákona znejú:„Do prvého ročníka štvorročného vzdelávacieho programu v gymnáziách môže byť prijatý uchádzač, ktorý spĺňa tieto podmienky:

a)   nemá   priemerný   prospech   z   povinných   vyučovacích   predmetov   určených rámcovým   učebným   plánom   pre   druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích predmetov s výchovným zameraním, na konci druhého polroku ôsmeho ročníka a na konci prvého polroku deviateho ročníka horší ako 2,0...

c) získal nižšie stredné vzdelanie podľa § 16 ods. 3 písm. b) a nemá priemerný prospech z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích   predmetov   s   výchovným   zameraním, na konci druhého polroku deviateho ročníka horší ako 2,0.“

Ustanovenia § 62 ods. 3 školského zákona v časti písm. a) bodov 1 a 3 znejú: „Do prvého ročníka päťročného vzdelávacieho programu bilingválneho vzdelávania môže byť prijatý uchádzač, ktorý spĺňa tieto podmienky:

a) úspešne ukončil ôsmy ročník vzdelávacieho programu základnej školy a

1.   nemá   priemerný   prospech   z   povinných   vyučovacích   predmetov   určených rámcovým   učebným   plánom   pre   druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích predmetov s výchovným zameraním, na konci druhého polroku siedmeho ročníka a na konci prvého polroku ôsmeho ročníka horší ako 2,0...

3. získal primárne vzdelanie podľa § 16 ods. 3 písm. a) a nemá priemerný prospech z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý stupeň základných škôl, okrem vyučovacích predmetov s výchovným zameraním, na konci druhého polroku ôsmeho ročníka horší ako 2,0 alebo...“

Ustanovenia § 62 ods. 3 školského zákona v časti písm. b) bodov 1 a 3 znejú:„Do prvého ročníka päťročného vzdelávacieho programu bilingválneho vzdelávania môže byť prijatý uchádzač, ktorý spĺňa tieto podmienky:

b) úspešne ukončil deviaty ročník vzdelávacieho programu základnej školy a

1.   nemá   priemerný   prospech   z   povinných   vyučovacích   predmetov   určených rámcovým   učebným   plánom   pre   druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích predmetov s výchovným zameraním, na konci druhého polroku ôsmeho ročníka a na konci prvého polroku deviateho ročníka horší ako 2,0...

3. získal nižšie stredné vzdelanie podľa § 16 ods. 3 písm. b) a nemá priemerný prospech z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích   predmetov   s   výchovným   zameraním, na konci druhého polroku deviateho ročníka horší ako 2,0.“

Ustanovenia § 62 ods. 6 školského zákona v časti písm. a) a c) znejú: „Do   prvého   ročníka   vzdelávacieho   programu   úplného   stredného   odborného vzdelávania môže byť prijatý uchádzač, ktorý spĺňa tieto podmienky:

a)   nemá   priemerný   prospech   z   povinných   vyučovacích   predmetov   určených rámcovým   učebným   plánom   pre   druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích predmetov s výchovným zameraním, na konci druhého polroku ôsmeho ročníka a na konci prvého polroku deviateho ročníka horší ako 2,75...

c) získal nižšie stredné vzdelanie podľa § 16 ods. 3 písm. b) a nemá priemerný prospech z povinných vyučovacích predmetov určených rámcovým učebným plánom pre druhý   stupeň   základných   škôl,   okrem   vyučovacích   predmetov   s   výchovným   zameraním, na konci druhého polroku deviateho ročníka horší ako 2,75.“

Napadnuté   ustanovenia   školského   zákona   sú   podľa   názoru   skupiny   poslancov v rozpore s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čl. 13 ods. 2   medzinárodného   paktu,   čl.   28   písm.   b)   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   čl.   2 dodatkového protokolu v spojení s čl. 14 dohovoru.

V súlade s čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.Podľa petitu návrhu skupina poslancov okrem iného namieta nesúlad napadnutých ustanovení   školského   zákona   s čl.   42   ods.   1   ústavy   aj   v spojení   s čl.   13   ods.   2 medzinárodného   paktu.   Vychádzajúc   z odôvodnenia   návrhu   skupiny   poslancov a vnútorného   členenia   čl.   13   medzinárodného   paktu,   možno   konštatovať,   že   skupina poslancov v skutočnosti namieta nesúlad napadnutých ustanovení školského zákona s čl. 42 ods. 1 ústavy „len“ v spojení s ustanovením čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu.

Podľa čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú,   že   so   zreteľom   na   dosiahnutie   plného   uskutočnenia   tohto práva:... b) stredoškolské   vzdelanie   vo   svojich   rozličných   formách,   zahŕňajúc   do   toho technické a odborné stredoškolské vzdelanie, sa všeobecne umožní a sprístupní každému všetkými vhodnými prostriedkami a najmä postupným zavádzaním bezplatného vzdelania.“.

Podľa   petitu   návrhu   skupina   poslancov   namieta   nesúlad   napadnutých   ustanovení školského zákona s čl. 42 ods. 1 ústavy aj v spojení s čl. 28 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa.   Vychádzajúc   z odôvodnenia   návrhu   skupiny   poslancov   a vnútorného   členenia čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa, možno vyvodiť, že skupina poslancov v skutočnosti namieta nesúlad čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa.

Podľa čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou   Dohovoru,   uznávajú   právo   dieťaťa   na   vzdelanie   a   s   cieľom   postupného uskutočňovania tohto práva a na základe rovných možností najmä:...

b) podnecujú rozvoj rôznych foriem stredného vzdelania zahŕňajúceho všeobecné a odborné vzdelanie, robia ho prijateľným a dostupným pre každé dieťa a prijímajú iné zodpovedajúce opatrenia, ako je zavádzanie bezplatného vzdelania a, v prípade potreby, poskytovanie finančnej podpory.“.

Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri   výkone   akýchkoľvek   funkcií   v oblasti   výchovy   a výuky,   ktoré   štát   vykonáva,   bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

III.2 Základná charakteristika práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy a čl. 2 dodatkového protokolu a kľúčové východiská jeho ústavnej a medzinárodnoprávnej ochrany

Základné právo   na vzdelanie (čl.   42 ods.   1 ústavy)   je systematicky   zaradené   do piateho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   (Základné   práva   a   slobody)   označeného   nadpisom „Hospodárske, sociálne a kultúrne práva“ (čl. 35 až čl. 43 ústavy), pričom z hľadiska jeho obsahu ho možno zaradiť ku kultúrnym právam, aj keď nepochybne v spojení s výrazným sociálnym dopadom na právne i faktické postavenie fyzickej osoby.

Vo vzťahu k ústavnej úprave základného práva na vzdelanie a kultúrnym právam vo všeobecnosti ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že „Kultúrne práva... sú   právami   druhej   generácie,   ktorých   podoba   a   obsah   v podstatnej   miere   závisí   od ekonomických a hospodárskych možností štátu. Ústavná úprava týchto práv nemôže byť postavená len na demonštrácii politickej vôle, nemôže byť preto tendenčná a populistická. Musí   byť   predovšetkým   reálna   a   prakticky   udržateľná,   aby   umožňovala   jednotlivcovi dosahovať   osobné   ciele.   Akékoľvek   prehnané   požiadavky   spoločnosti   smerujúce k moderácii reálnych limitov týchto práv a prekračujúce skutočné možnosti štátu stavajú ústavnú úpravu do podoby fiktívnych a nedosiahnuteľných garancií... “ (PL. ÚS 19/08).

Pre obsah základného práva na vzdelanie, tak ako v zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie, je podstatné to, že sa ho podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „Domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej   ústavnej   výhrady,   prostredníctvom   ktorej   ústava   poskytuje   zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude   garantovať   hospodárske,   sociálne   a kultúrne   práva   a slobody,   a teda   aj   právo   na vzdelanie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   ale zároveň   zdôrazňuje,   že priestor   pre   voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni.

Všeobecné ústavné limity obmedzujúcich zásahov do základného práva na vzdelanie (a aj všetkých ostatných základných práv a slobôd) sú vyjadrené v ustanoveniach čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, z ktorých vyplýva, že obmedzujúci zásah

- musí platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 ústavy), teda v posudzovanej veci pre všetkých žiakov (absolventov) základných škôl,   ktorí   sa   uchádzajú   o štúdium   na   gymnáziách   a stredných   odborných   školách s maturitou,

- musí dbať na podstatu a zmysel základného práva na vzdelanie a môže sa použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).

V ústavnej teórii sa nie zriedka zdôrazňuje, že vo vzťahu k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   práv,   a teda   aj   základného   práva   na vzdelanie   sa „vyžaduje   určité   pozitívne   plnenie   zo   strany   štátu   (status   pozitivus)...(PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Vydanie druhé. Košice : UPJŠ,   2008,   s.   161),   t.   j.   jeho   zákonný   obsah   a rozsah,   ako   aj   ústavné   garancie   jeho zabezpečovania štátom bezprostredne súvisia s doktrínou tzv. pozitívneho záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 8/96, keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“.

Ústavný   súd   doktrínu   pozitívneho   záväzku   štátu   uplatnil   aj   pri   ďalších   svojich rozhodnutiach,   napr.   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   2/04   alebo   sp.   zn. PL. ÚS 17/2008,   pričom   sa   k nej   minimálne nepriamo   prihlásil   aj   vo   vzťahu   k prístupu k vysokoškolskému   vzdelaniu,   keď   uviedol,   že   «...   základné   právo   na   vzdelanie   platí rovnako   pre   študentov   verejných   vysokých   škôl,   štátnych   vysokých   škôl   i súkromných vysokých   škôl.   Z   rovnakého   práva   na   vzdelanie   sa   odvíja   povinnosť   štátu   materiálnou podporou vytvárať rovnosť šancí, ktorá z vysokoškolského vzdelania nerobí „privilégium“» (PL. ÚS 3/08).

Naznačené východisko o uplatnení doktríny pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s ústavnými   garanciami   základného   práva   na   vzdelanie   zodpovedá   aj   judikatúre   ESĽP, ktorý   vo   vzťahu   k právu   na   vzdelanie   vyplývajúcemu   z čl.   2   dodatkového   protokolu výslovne uviedol, že obsahuje pozitívny záväzok štátu, pričom právo na vzdelanie svojou povahou vyžaduje reguláciu zo strany štátu, ktorá sa môže meniť v čase a mieste podľa potrieb   a zdrojov   spoločnosti   a jednotlivcov.   Je   pritom   zrejmé,   že   takáto   regulácia   sa nemôže nikdy dotknúť podstaty práva na vzdelanie a nesmie sa dostať ani do konfliktu s inými právami zaručenými dohovorom (rozsudok ESĽP z 23. 7. 1968 Belgický jazykový prípad, séria A, č. 6, sťažnosť č. 1474/62, 1677/62, 1691/62, 1769/63, 1994/63, 2126/64, časť I.B.).

K pozitívnemu záväzku štátu vo vzťahu k základnému právu na vzdelanie sa vyslovil aj Ústavný súd   Českej   republiky, ktorý   v   náleze sp.   zn.   Pl.   ÚS   32/95   z 3. apríla 1996 výslovne uviedol, že „vyžaduje pozitívne konanie zo strany štátu“, ale zároveň zdôraznil, že toto pozitívne konanie štátu však nie je neobmedzené, keďže pojem „právo na vzdelanie“ je sám osebe vágny, pretože s týmto len všeobecne formulovaným právom je späté nespočetné množstvo sociálnych aspektov a účelov, mnohokrát rozdielnej sociálnej kvality a sociálneho dopadu.   Tendencia   posunúť akýkoľvek   z týchto   aspektov   a účelov do   roviny   spôsobilej k porušeniu tohto práva by mohla rovnako ako v iných obdobných prípadoch vyvolať celý rad sociálne disfunkčných a nežiaducich účinkov... (k tomu pozri tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu č. k. 1 As 35/2012-40 z 2. mája 2012).

K obsahu základného práva na vzdelanie sa   v jednom   z ostatných   autoritatívnych ústavných   komentárov   (ČIČ,   M.   a kolektív.   Komentár   k Ústave   Slovenskej   republiky. Žilina : EUROKÓDEX, 2012, s. 306) uvádza: „Samotné právo na vzdelanie zahŕňa jednak právo   na   prístup   k vzdelaniu,   jednak   právo   na   poskytnutie   určitej   úrovne   a kvality vzdelania...“ Z rozčlenenia základného práva na vzdelanie na právo na prístup k vzdelaniu a ostatné „čiastkové práva“ vychádza vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov aj vláda,   keď   uvádza,   že „...   právo   na   vzdelanie   nemožno   chápať   ako   absolútne   právo. Absolútnym   právom je nepochybne   právo na   prístup   k vzdelaniu.   No   toto právo v sebe zahŕňa jednotlivé čiastkové práva, ktoré majú byť náležite rozpracované v zákonnej právnej úprave takým spôsobom, aby bola zachovaná vyváženosť medzi základným neobmedzeným právom   na   prístup   k vzdelaniu   na   jednej   strane   a zároveň   nevyhnutnou   a žiaducou reguláciou konkrétnej spoločnosti v nadväznosti na jej spoločenské, sociálne a ekonomické potreby na strane druhej...“.

Aj keď citovaná časť stanoviska vlády vyznieva rozporuplne minimálne v tej časti, v ktorej je uvedené, že právo na prístup k vzdelaniu je „nepochybne absolútnym právom“, s vládou možno súhlasiť aspoň v tom zmysle, že podstatou (jadrom) základného práva na vzdelanie je právo na prístup k vzdelaniu, pričom práve z tohto dôvodu v zásade všetky zákonom   ustanovené   zásahy   smerujúce   k obmedzeniu   prístupu   k vzdelaniu   vyvolávajú ústavné pochybnosti a vyžadujú starostlivé posúdenie, keďže sa týkajú podstaty základného práva na vzdelanie garantovaného prostredníctvom ustanovení čl. 42 ústavy.

K akceptovateľným limitom obmedzenia prístupu k vzdelaniu sa viackrát vyjadril aj ESĽP v rámci svojej judikatúry k čl. 2 dodatkového protokolu. Vo veci Leyla Şahin proti Turecku   (rozsudok   z   10.   11.   2005,   sťažnosť   č.   44774/98,   bod 136)   napr.   uviedol,   že realizácia práva na vzdelanie, ktorého obsahová náplň sa líši s prihliadnutím na ekonomické a sociálne okolnosti, je predovšetkým podmienená potrebami a zdrojmi spoločnosti. Podľa názoru   ESĽP   čl.   2   dodatkového   protokolu   nezaručuje   subjektívne   právo   jednotlivca   na prístup do určitej (vybratej) vzdelávacej inštitúcie. (Simpson proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie Komisie pre ľudské práva zo 4. 12. 1989, sťažnosť č. 14688/89)

Pre preskúmavanie ústavnej konformnosti napadnutých ustanovení školského zákona ústavný súd považuje za významný i právny názor ESĽP k miere (voľnej) úvahy štátu pri zabezpečovaní   prístupu   k vzdelaniu,   ktorá   sa   podľa   štrasburského   súdu   zvyšuje so zvyšujúcim sa stupňom vzdelania v opačnom pomere k dôležitosti vzdelania pre tých, ktorých sa týka, ako aj pre spoločnosť ako takú. Tak v oblasti vysokoškolského vzdelávania, ktoré ostáva pre mnohých vzdelaním dobrovoľným, je miera voľnej úvahy štátu vyššia ako v prípade základného vzdelania, ktoré zabezpečuje základnú gramotnosť, ako aj prvotnú integráciu jednotlivca do spoločnosti a ktoré je povinné vo väčšine krajín. (Ponomaryovi proti Bulharsku, rozsudok z 21. 6. 2011, sťažnosť č. 5335/05, bod 56)

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v naznačených   súvislostiach   tiež   uviedol,   že rozdielnosť vnímania jednotlivých druhov vzdelania (základné, stredné a vyššie) je daná aj odlišnosťou textu ustanovení čl. 28 ods. 1 písm. a), b) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorých   vyplýva   pre   štát   povinnosť   zaistiť,   aby   bolo   základné   vzdelanie   povinné, prístupné   bezplatne pre   všetkých   [čl.   28   ods.   1   písm.   a)],   zatiaľ   čo   pri stredoškolskom a vysokoškolskom   vzdelaní   text   citovaného   dohovoru   vyzýva   štáty   na podporu   rôznych foriem stredoškolského vzdelania a prijatie vhodných opatrení, ako je napríklad bezplatné vzdelávanie   a   poskytovanie   finančnej   pomoci   v   nevyhnutných   prípadoch,   ako   aj na zabezpečenie   prístupnosti   vysokoškolského   vzdelania   všetkým   na základe   schopností všetkými   vhodnými   prostriedkami.   S   prihliadnutím   na   uvedené   však   podľa   ESĽP   pri uvedomení dôležitosti tzv. vedomostnej spoločnosti, ku ktorej inklinuje čoraz viacej štátov, zohráva stredoškolské vzdelávanie stále dôležitejšiu úlohu v oblasti úspešného osobného rozvoja,   ako   aj   v   spoločenskej   a   odbornej   integrácii   jednotlivcov   (Ponomoryovi   proti Bulharsku, rozsudok z 21. 6. 2011, sťažnosť č. 5335/05, bod 57).

Pod voľnú úvahu štátu s prihliadnutím na sociálne a ekonomické možnosti verejných rozpočtov   možno zahrnúť také otázky k prístupu   ku vzdelaniu, ako sú napr. existencia školného,   prijímacie   skúšky,   obmedzenie   počtu   prijímaných   študentov   do určitého   typu školy. Aj v prípade týchto „ďalších aspektov školskej politiky a úpravy“ v rámci zmluvných strán platí všeobecná zásada otvoreného a rovnakého prístupu (KMEC, J. — KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. — BOBEK, M. Europská úmluva o lidských právech, Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 1308).

V súvislosti v tomto náleze analyzovaným obmedzením prístupu k stredoškolskému vzdelaniu ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na všeobecný komentár Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva k čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu, s ktorým je podľa názoru skupiny poslancov napadnutá právna úprava taktiež v rozpore. Podľa   príslušnej   časti   všeobecného   komentára   stredoškolské   vzdelanie   zahŕňa   prvky dostupnosti,   prístupnosti,   prijateľnosti   a   adaptability   vo   všetkých   jeho   formách a na všetkých   úrovniach.   Jeho   úlohou   je   pripraviť   študentov   pre   odborné   a   vyššie vzdelávacie   štúdium,   pričom   citované   ustanovenie   medzinárodného   paktu   sa   vzťahuje na stredoškolské   vzdelanie   v   jeho   rôznych   formách,   čím   sa   súčasne   uznáva,   že   toto vzdelanie   si   vyžaduje   flexibilné   študijné   plány   a   rôzne   spôsoby   jeho   realizácie zodpovedajúce   potrebám   študentov   v   rôznych   sociálnych   a   kultúrnych   prostrediach. S prihliadnutím   na   citované   ustanovenie   stredoškolské   vzdelanie   je   všeobecne   dostupné a prístupné   každému   všetkými   vhodnými   prostriedkami,   pričom   termín   „všeobecne dostupné“   predovšetkým   znamená   jednak   to,   že   stredoškolské   vzdelanie   sa   neviaže   na schopnosti alebo možnosti jednotlivých študentov, a jednak to, že stredoškolské vzdelanie sa   uskutočňuje   na   území   štátu   takým   spôsobom,   aby   bolo   prístupné   pre   všetkých   na rovnakom   základe. Vo   vzťahu   k   zákazu   diskriminácie   vyplývajúcemu   z   čl.   2   ods.   2 medzinárodného   paktu   je   nevyhnutné   uviesť,   že   tento   sa   vzťahuje   v   plnej   miere a bezodkladne na všetky aspekty vzdelania a zahŕňa všetky medzinárodne uznané zakázané dôvody diskriminácie. [Implementácia Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Všeobecný komentár č. 13 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (21. zasadnutie, 1999), (E/C.12/1999/108)].

Obdobné východiská, ako uvádza k výkladu čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu vo svojom všeobecnom komentári Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva   z hľadiska   prístupu   k stredoškolskému   vzdelaniu,   vyplývajú   aj   z autoritatívneho výkladu   k Dohovoru   o právach   dieťaťa   k   čl.   28   ods.   1   písm.   a)   a   b)   tohto   dohovoru, z ktorého možno vyvodiť povinnosť štátov zaistiť právo dieťaťa na vzdelanie „postupne a na základe rovnosti príležitostí“; základné vzdelanie musí byť povinné a rozvoj rôznych foriem   stredného   vzdelania   musí   byť podporovaný,   pričom   stredné   vzdelanie   musí   byť dostupné a prístupné pre každé dieťa (Implementačná príručka Dohovoru o právach dieťaťa. 3. vydanie, UNICEF).

Zo skutočnosti, že právo na vzdelanie je upravené vo viacerých medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli Slovenskou republikou ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   možno   v súlade   s ústavným princípom   vyjadreným   v čl.   1   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   7   ods.   5   a čl.   154c   ústavy vyvodiť, že Slovenská republika je pri prijímaní zákonov smerujúcich k vykonaniu čl. 42 ústavy   viazaná   aj   ustanoveniami   príslušných   medzinárodných   zmlúv   (predovšetkým ustanoveniami   č.   13   medzinárodného   paktu   a čl.   2   dodatkového   protokolu). Medzinárodnoprávnym rozmerom práva na vzdelanie sa ústavný súd podrobne zaoberal už vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   PL. ÚS 5/93   z 18.   mája   1994,   na   ktoré   ústavný   súd   pri rozhodovaní   o posudzovanom   návrhu   skupiny   poslancov   v plnom   rozsahu   poukazuje, pričom   osobitne   zvýrazňuje   tú   časť   odôvodnenia   označeného   uznesenia,   v ktorom   sa uvádza,   že   „právo   na vzdelanie   (right   to   education,   le   droit,   l'   enseignement)   má v medzinárodnoprávnej úprave dva aspekty, a to sociálny aspekt, a tiež oprávnenie využívať toto   právo   určitým   spôsobom   zainteresovanými   osobami   (social   dimension   a   freedom dimension).   Sociálny   aspekt   práva   na   vzdelanie   požaduje   od   štátov,   aby   toto   urobili prístupným   (accesible)   a dosiahnuteľným   (available),   a   to   rôzne   formulovanými medzinárodnými záväzkami...

Pokiaľ   ide   o   sociálny   aspekt   práva   na   vzdelanie,   štát   garantuje jeho   prístupnosť (accessibility) nasledovne:

a) V rámci záväzku rešpektovania tým, že vylučuje, aby prístup k vzdelaniu bol zákonnou normou alebo praxou jeho orgánov (z rôznych dôvodov) odňatý.

b) V rámci záväzkov ochrany prístupu k vzdelaniu aplikovať vo svojej praxi princíp nediskriminácie.

c) V rámci záväzku na plnenie štát realizuje právo prístupu k vzdelaniu prijímaním aktívnych opatrení pre osobitné skupiny obyvateľstva ako sú menšiny, migranti, utečenci, sociálne citlivé skupiny obyvateľstva...“.

Vychádzajúc   z uvedeného,   možno   v zásade   konštatovať,   že   medzi   obsahom základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy a právami vyplývajúcimi z čl. 13 ods. 2 medzinárodného paktu, čl. 28 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 2 ods. 2 dodatkového protokolu   neexistujú   žiadne   významnejšie   rozdiely,   a preto   možno   posudzovať   súlad napadnutej   právnej   úpravy   s označenými   ustanoveniami   ústavy,   medzinárodného   paktu, Dohovoru o právach dieťaťa a dodatkového protokolu spoločne.

IV. Analýza napadnutej právnej úpravy a závery

IV.1 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a právami vyplývajúcimi s čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu, čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 2 dodatkového protokolu

Skupina poslancov tvrdí, že napadnutou právnou úpravou dochádza k neprípustnému zásahu   do   podstaty   základného   práva   na   vzdelanie   podľa   čl.   42   ods.   1   ústavy,   keďže vylučuje deti, ktoré nedosiahnu zákonom ustanovený priemer známok na troch po sebe idúcich vysvedčeniach (za druhý polrok 8. ročníka, prvý polrok 9. ročníka a druhý polrok 9. ročníka základnej školy, prípadne za druhý polrok 7. ročníka, prvý polrok 8. ročníka a druhý polrok 8. ročníka), z možnosti ďalšieho štúdia na gymnáziu alebo strednej odbornej škole   s maturitou,   pričom   k takémuto   obmedzeniu   prístupu   k úplnému   stredoškolskému vzdelaniu neexistuje legitímny dôvod. Podstata základného práva podľa čl. 42 ods. 1 ústavy je   podľa   skupiny   poslancov   dotknutá   tým,   že   neumožňuje   všetkým   deťom   prístup   na gymnáziá a stredné odborné školy s maturitou, ktoré sa tak stávajú výsadou len pre niektoré deti.

Podľa názoru skupiny poslancov z textu napadnutej právnej úpravy ani dôvodovej správy nevyplýva cieľ, ktorý   sa   ňou má dosiahnuť. Napadnutá právna úprava je podľa tvrdenia skupiny poslancov arbitrárna jednak v časti, v ktorej zavádza kritérium priemeru známok ako bezvýnimočnej podmienky ďalšieho štúdia na strednej škole, ako aj v časti, v ktorej   podľa   nich   náhodne   vyberá   tri   vysvedčenia,   prostredníctvom   ktorých   sa   má sledovať dosiahnutie zákonom ustanoveného priemeru známok.

V nadväznosti   na   východiská   uvedené   v časti   III.2   tohto   nálezu   ústavný   súd konštatuje,   že   napadnuté   ustanovenia   školského   zákona   obmedzujú   prístup   k úplnému stredoškolskému   vzdelaniu   (štúdiu   na   gymnáziách   a stredných   odborných   školách s maturitou),   a teda   sa   dotýkajú   podstaty   základného   práva   na   vzdelanie   garantovaného prostredníctvom ustanovení čl. 42 ústavy (a tiež čl. 2 dodatkového protokolu).

Právo   na vzdelanie,   ktorého   kľúčovou   súčasťou   je právo   na   prístup   k vzdelaniu, nemá   charakter   absolútneho   práva,   t.   j.   zákonodarca   ho   môže   obmedziť,   ale   len   za podmienky, že ide o také obmedzenia, ktoré dbajú na jeho podstatu a zmysel a sú použité len na ustanovený (legitímny) cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).

Za   týchto   okolností   je   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   prostredníctvom napadnutých   ustanovení   školského   zákona   ustanovené   obmedzenie   prístupu k stredoškolskému   vzdelaniu   spočívajúce   v   zákonom   ustanovenom   priemere   známok dosiahnutom na konci druhého polroka ôsmeho ročníka, na konci prvého polroka a na konci druhého   polroka   deviateho   ročníka   základnej   školy,   príp.   na   konci   druhého   polroka 7. ročníka,   na   konci   prvého   polroka   8.   ročníka   a na   konci   druhého   polroka   8.   ročníka, ktorého dosiahnutie je nevyhnutnou podmienkou prijatia na štúdium na gymnáziu alebo strednej odbornej škole s maturitou, predstavuje z ústavného hľadiska akceptovateľný zásah do základného práva na vzdelanie.

Na   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   obmedzujúceho   zásahu   do   základného práva na vzdelanie ústavný súd tak ako v iných porovnateľných veciach (napr. PL. ÚS 3/00, PL.   ÚS   67/07,   PL. ÚS 11/2011,   PL.   ÚS   113/2011)   považoval   za   potrebné   podrobiť napadnutú právnu úpravu testu proporcionality.

Test   proporcionality   uskutočňovaný   v rámci   ústavného   prieskumu   napadnutej právnej úpravy je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch.

Prvým krokom je jednak test ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test   of   legitimate   aim/effect)   a   tiež   test   racionálnej   väzby   medzi   napadnutou   právnou úpravou   a ňou   sledovaným   cieľom   [účelom   (conduciveness)],   teda   hľadisko   vhodnosti (Geeignetheit)].

Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou.

Napokon   tretím   krokom   je   hľadisko   proporcionality   v   užšom   zmysle   slova (Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy (v právnej teórii k testu proporcionality pozri napr. ONDŘEJEK, P. Princip proporcionality a jeho role při interpretaci základních práv a svobod. Praha : Leges, 2012, s. 94 a nasl.).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   prvom   kroku   testu proporcionality je jeho úlohou v prvom rade posúdiť, či sa napadnutou právnou úpravou sleduje legitímny a pritom ústavne akceptovateľný cieľ, a následne zaujať postoj aj k tomu, či   možno   prostredníctvom   tejto   právnej   úpravy   dosiahnuť   sledovaný   cieľ,   t.   j.   či   je napadnutá právna úprava vhodná na dosiahnutie ňou sledovaného cieľa.

Podľa   názoru   skupiny   poslancov   napadnutej   právnej   úprave,   ktorá   vylučuje   deti (žiakov) pre ich „zlý prospech“ z ďalšieho štúdia na gymnáziu, resp. strednej odbornej škole s maturitou,   chýba   legitímny   dôvod   (cieľ).   Obmedzenie   prístupu   k   stredoškolskému vzdelaniu na základe priemeru známok nie je teda podľa skupiny poslancov legitímnym a odôvodneným nástrojom obmedzenia práva na vzdelanie.

V stanovisku národnej rady citovanom v časti II.1 tohto nálezu sa uvádza, že cieľom zákona č. 324/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní   a   príprave   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý okrem iného novelizoval aj školský zákon, je „posilnenie nástrojov   koordinácie   odborného   vzdelávania   a   prípravy s cieľom prispôsobiť odborné vzdelávanie   a   prípravu   požiadavkám   trhu   práce,   zvýšiť   záujem   žiakov   základných   škôl o štúdium   na   stredných odborných školách a podporiť   štúdium   v   študijných   a učebných odboroch,   ktoré   sú   požadované   trhom   práce,   avšak   v súčasnosti   majú   nízky   počet absolventov“ (národná rada vo svojom stanovisku vychádzala z textu dôvodovej správy k vládnemu   návrhu   zákona,   ktorého   súčasťou   bola   aj   napadnutá   právna   úprava   – parlamentná tlač č. 121, pozn.). Obdobne, aj keď oveľa stručnejšie sa pokúsila identifikovať účel napadnutej právnej úpravy aj vláda, ktorá vo svojom stanovisku uviedla, že „Účelom právnej úpravy je regulácia vzdelávania v súlade konkrétnymi potrebami spoločnosti.“.

Vyhodnocujúc citovanú argumentáciu národnej rady a vlády, ústavný súd konštatuje, že tak národná rada, ako aj vláda sa pokúsili o vymedzenie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou len vo veľmi všeobecnej rovine, pričom ich vyjadrenia by samy osebe mohli vyvolať oprávnené pochybnosti, či vôbec možno napadnuté ustanovenia školského zákona   „ospravedlniť“   existenciou   nejakého   ústavne   akceptovateľného   cieľa.   Navyše argumentácia   národnej   rady   vyznieva   podľa   názoru   ústavného   súdu   kontraproduktívne, keďže   reštrikciou   prístupu   k stredoškolskému   vzdelaniu   zjavne   nemožno   dosiahnuť národnou radou deklarovaný cieľ „podporiť štúdium v študijných a učebných odboroch, ktoré sú požadované trhom práce, avšak v súčasnosti majú nízky počet absolventov“.

Napriek   uvedenému   sa   ústavný   súd   nestotožňuje   s názorom   skupiny   poslancov, podľa   ktorého   napadnutá   právna   úprava   nesleduje   žiaden   legitímny   cieľ.   Podľa   názoru ústavného   súdu   totiž   možno   z textu   a predpokladaných   účinkov   aplikácie   napadnutých ustanovení školského zákona vyvodiť záver, že ich cieľom je vytvoriť podmienky na to, aby sa   v súlade   potrebami   spoločnosti   na   štúdium   na   gymnáziách   a stredných   odborných školách s maturitou dostali (boli prijatí) tí uchádzači, ktorí majú na takéto štúdium najlepšie predpoklady, čo nepochybne možno považovať za legitímny a ústavne akceptovateľný cieľ. Inou otázkou je, či možno tento cieľ napadnutou právnou úpravou dosiahnuť, teda či sú napadnuté   ustanovenia   školského   zákona   vhodne   (racionálne)   zvolené   z hľadiska   cieľa, ktorý   sledujú.   V tejto   súvislosti   ale   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   požiadavku   vhodnosti napadnutej právnej úpravy nemožno spájať automaticky a izolovane len s jej schopnosťou cieľ dosiahnuť. Testom ústavnosti nemôže prejsť právna norma, ktorá je úplne nevhodná (porov. BVerfGE 19, 306, Mitfahrzentrale).

Ústavný súd nespochybňuje, že zákonom ustanovený priemer známok dosiahnutý počas   štúdia   na   základnej   škole   ako   kritérium   pre   výber   žiakov,   ktorí   sa   uchádzajú o štúdium   na   strednej   odbornej   škole   s maturitou   alebo   na   gymnáziu,   má   (môže   mať) nespochybniteľnú relevanciu o to viac, že môže pôsobiť (pôsobí) motivačne na dotknutú skupinu žiakov. Ústavný súd považuje za akceptovateľný aj argument vlády obsiahnutý v jej   stanovisku,   podľa   ktorého   právo   na   prístup   k   vzdelaniu   nemožno   stotožňovať s dosiahnutím určitého stupňa vzdelania.

Z hľadiska   posúdenia   racionality   a   vhodnosti   (a   teda   ústavnej   akceptovateľnosti) napadnutej právnej úpravy ale ústavný súd považuje za kľúčovú skutočnosť, že označené kritérium   má   diskvalifikačný   (vylučujúci)   charakter,   t.   j.   nedosiahnutie   zákonom ustanoveného priemeru známok (v zásade) znemožňuje samo osebe žiakom prístup k štúdiu na gymnáziách a stredných odborných školách s maturitou. Za týchto okolností by uvedené kritérium, a teda aj napadnutá právna úprava mohli obstáť v teste proporcionality z hľadiska posúdenia   jej   vhodnosti   (racionality)   len   vtedy,   ak   by   bolo   dostatočne   objektívne a vylučovalo zjavne nespravodlivé zásahy do práva na prístup k úplnému stredoškolskému vzdelaniu.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ide   o kritérium,   ktoré   nemožno   považovať   za dostatočne objektívne a ústavne spôsobilé na to, aby mohlo samo osebe vylučovať určité skupiny žiakov (detí) z prístupu k štúdiu na gymnáziách alebo stredných odborných školách s maturitou. Uvedený záver možno podľa názoru ústavného súdu argumentačne podporiť predovšetkým tým, že

a) nemožno mechanicky porovnávať (a v zásade stotožňovať) priemer známok na vysvedčeniach dosiahnutý na rôznych základných školách v Slovenskej republike, pretože výsledná známka na vysvedčení je vždy spojená aj so subjektívnymi prvkami (prísnosť učiteľa, prísnosť prístupu k žiakom vo všeobecnosti na jednotlivých základných školách, učiteľom zvolený spôsob motivácie k štúdiu, ale aj kvalita učiteľov atď.), ako aj miestnymi špecifikami   objektívneho   charakteru   (veľkosť   základných   škôl,   počty   žiakov   v triedach, sociálne, národnostné, konfesionálne a iné zloženie žiakov),

b) dosiahnutie nižšieho ako zákonom ustanoveného priemeru známok na vybraných vysvedčeniach   zo   základnej   školy   samo   osebe   nemôže   dať   objektívnu   odpoveď   na spôsobilosť žiaka študovať úspešne na strednej škole (a následne i vysokej škole), keďže stredoškolské štúdium, či už na gymnáziách, alebo stredných odborných školách s maturitou a následne na vysokých školách, má nepochybne špecifické črty, ktoré ho výrazne odlišujú od štúdia na základnej škole,

c)   diskvalifikačný   charakter   kritéria   zákonom   ustanoveného   priemeru   známok neumožňuje   zohľadniť   (objektivizovať)   situácie,   ktoré   môžu   nastať   u dieťaťa   (žiaka), „ktoré malo vynikajúce výsledky v prvých ročníkoch na základnej škole, začne zlyhávať v posledných ročníkoch základnej školy...“, spočívajúce nielen v „nezvládnutí“ puberty, ako uvádza   vo   svojom   návrhu   skupina   poslancov,   ale   aj   v ďalších   objektívnych   faktoroch negatívne vplývajúcich na výsledky štúdia,   akými sa v rozhodnom čase (teda v druhom polroku 8. ročníka a prvom a druhom polroku 9. ročníka základnej školy a druhý polrok 9. ročníka,   prípadne   v druhom   polroku   7.   ročníka,   prvom   polroku   8.   ročníka   a druhom polroku   8.   ročníka) reálne   môžu   stať,   napr.   traumatizujúce   rodinné   pomery   (smrť niektorého z rodičov, rozvod rodičov či pretrvávajúce konflikty medzi rodičmi, zhoršené sociálne pomery rodiny atď.) alebo dlhšie trvajúca choroba dieťaťa a pod.

Aj keď dosiaľ uvedené závery naznačujú, že napadnutá právna úprava už v rámci prvého   kroku   testu   proporcionality   neobstojí   z dôvodu   nedostatočnej   spôsobilosti (vhodnosti) dosahovať ňou sledovaný cieľ, ústavný súd považoval za potrebné podrobiť napadnuté ustanovenia školského zákona aj testu nevyhnutnosti, ktorý tvorí druhý krok v rámci   klasicky   uplatňovaného   testu   proporcionality.   V rámci   testu   nevyhnutnosti   je úlohou   ústavného   súdu   formulovať   záver   k otázke,   či   zákonné   obmedzenie   prístupu k úplnému   stredoškolskému   vzdelaniu   ustanovené   napadnutou   právnou   úpravou   je z hľadiska dosiahnutia (legitímneho) cieľa nevyhnutné, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej obmedzujúce, resp. menej invazívne prostriedky.

V rámci testu nevyhnutnosti ústavný súd v nadväznosti na už uvedené v prvom rade uvádza, že napadnutá právna úprava by bola zjavne menej invazívna a v zásade zrejme aj (ústavne) akceptovateľná, ak by nemala diskvalifikačný charakter, t. j. ak by ustanovovala priemer známok na základnej škole ako síce obligatórne (a zrejme aj najvýznamnejšie), ale nie jediné kritérium pri výbere žiakov na gymnáziá a stredné odborné školy s maturitou.

Ústavný súd v rámci testu nevyhnutnosti poukazuje aj na stanovisko vlády (pozri časť II.2 tohto nálezu), v ktorom sa argumentuje tiež tým, že dôvodom zavedenia kritéria priemerného prospechu pre prijímanie žiakov na stredné školy bola okrem iného aj znížená motivácia žiakov vzdelávať sa, keďže ich úspech pri prijímaní na vybranú strednú školu bol zaručený vzhľadom na to, že „len na minimálnom počte stredných škôl sa uskutočňovali prijímacie   skúšky“,   a preto   boli   na štúdium   na   gymnáziách   alebo   stredných   odborných školách   s maturitou   prijímaní   žiaci,   ktorí   nedokázali   zvládnuť   štúdium   a predčasne   ho opustili.   Príčinou   tohto   stavu   podľa   vlády   je   existencia „systému   normatívneho financovania“, ktorý núti stredné školy pri prijímaní žiakov klásť dôraz na ich kvantitu, a nie kvalitu, a to na základe zníženia náročnosti kritérií na prijatie na štúdium na strednú školu, ktoré určuje riaditeľ strednej školy.

Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   hodnotiť   v rámci   abstraktnej   kontroly   ústavnosti systém financovania stredných škôl, ani jeho vplyv na kvalitu vzdelávania a v konečnom dôsledku ani posudzovať organizáciu prijímacích skúšok na stredné školy. V naznačenom kontexte   ale   možno   konštatovať,   že   aj   vláda   vo   svojom   stanovisku   k návrhu   skupiny poslancov   minimálne   nepriamo   uznáva,   že   existujú   aj   menej   drastické   prostriedky   na dosiahnutie   ňou   deklarovaného   cieľa („...   regulácia   vzdelávania   v súlade   konkrétnymi potrebami   spoločnosti“),   ktoré   sú   v širších   súvislostiach   späté   s celkovou   koncepciou vzdelávania   na stredných   školách,   ktorej   cieľom   by   mal   byť   úspešný   osobný   rozvoj jednotlivca,   ako   aj   jeho   spoločenská   a   odborná   integrácia   pri   súčasnom   zohľadňovaní spoločenských, sociálnych a ekonomických potrieb štátu.

Ústavný   súd   v doterajšej   judikatúre   už   viackrát   zdôraznil,   že   obmedzenie ktoréhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj základného práva na vzdelanie je ústavné akceptovateľné len vtedy, ak rešpektuje zásady vyvoditeľné z čl. 13 ods. 4 ústavy, v zmysle   ktorých   akékoľvek   obmedzenia   základných   práv   a slobôd   musia   sledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre slobodnú a demokratickú   spoločnosť   a   je   spôsobilý   ospravedlniť   tieto   obmedzujúce   zásahy existenciou   naliehavej   spoločenskej   potreby   pri   zachovaní   primerane   (spravodlivo) vyváženého vzťahu   medzi   použitými   prostriedkami   a   sledovaným cieľom   (m.   m.   napr. PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03, alebo PL. ÚS 67/07), t. j. vtedy, ak obstoja v teste proporcionality.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutými   ustanoveniami   školského zákona a v zásade legitímnym cieľom, ktoré ich schválením zákonodarca (pravdepodobne) sledoval, chýba racionálna väzba, t. j. ústavný súd nepovažuje napadnutú právnu úpravu za vhodnú, pričom podľa jeho názoru zjavne možno dosiahnuť sledovaný (legitímny) cieľ aj menej   invazívnymi   prostriedkami,   teda   menej   drastickým   zásahom   do   ústavou garantovaného   práva   na   prístup   k (stredoškolskému)   vzdelaniu.   Na   základe   uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava neobstála v prvom ani druhom kroku testu proporcionality, a preto rozhodol, že napadnuté ustanovenia školského zákona nie sú v súlade s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa a ani s čl. 2 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné, aby ústavný súd vykonal tretiu časť testu proporcionality, teda test proporcionality v užšom slova zmysle.

IV.2 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy a s právom na vzdelanie podľa čl. 2 dodatkového protokolu v spojení s čl. 14 dohovoru (k diskriminačnému pôsobeniu napadnutej právnej úpravy)

Podľa skupiny poslancov zákonodarca vytvorením troch skupín detí (prvá skupina – deti s priemerným prospechom vo vybraných predmetoch a ročníkoch do 2,0; druhá skupina – deti s priemerným prospechom vo vybraných predmetoch a ročníkoch od 2,0 do 2,75 a tretia skupina – deti s priemerným prospechom vo vybraných predmetoch a ročníkoch nad 2,75) priamo diskriminuje deti (žiakov), ktoré nedosiahli „želaný študijný priemer“. Prvá skupina detí má možnosť slobodnej voľby pri výbere stredoškolského štúdia, druhá skupina je pozbavená možnosti uchádzať sa o štúdium na gymnáziu a tretia je pozbavená možnosti uchádzať sa o štúdium na strednej odbornej škole s maturitou a gymnáziu, druhá a tretia skupina je teda znevýhodnená, keďže zákonodarca uvedeným spôsobom zamedzuje prístup k stredoškolskému a následne aj (v organickom prepojení) k vysokoškolskému vzdelaniu.

Vláda   vo   svojom   stanovisku   vo   vzťahu   k námietke   diskriminačného   pôsobenia napadnutej právnej úprave uvádza, že „tvrdenie navrhovateľov, že žiaci, ktorí nesplnili kritériá na prijatie na štúdium, sú do konca života diskriminovaní tým, že nikdy nemôžu získať   maturitu   alebo   vysokoškolské   vzdelanie,   je   nepravdivé“,   pričom   v tejto   súvislosti poukazujú   na „opravné   mechanizmy“ obsiahnuté   v školskom   zákone,   ktoré   umožňujú „... získať dodatočné vzdelanie v akomkoľvek veku...“ (v konkrétnostiach vláda poukazuje na § 30 ods. 5 a § 42 ods. 6 (oprávnenie základných a stredných škôl organizovať osobitné vzdelávanie   na   účely   získania   nižšieho   stredného   vzdelania,   ktoré   končí   komisionálnou skúškou) a § 46 (nadstavbové vzdelanie) školského zákona. Skupina poslancov vo svojom vyjadrení   k stanovisku   vlády   vyslovuje   zásadný   nesúhlas   s   touto   argumentáciou   vlády, poukazujúc na skutočnosť, že dodatočné získanie požadovaného vzdelania považuje „za mimoriadne náročne realizovateľné“ (podrobnejšie pozri časť II.3 tohto nálezu). Národná rada sa vo svojom stanovisku k „diskriminačnej“ námietke skupiny poslancov nevyjadruje.

Ústavný súd už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 7/2013 vyslovil, že „Aj pri uplatňovaní základných práv tretej generácie (hospodárske, sociálne a kultúrne práva) môže bez   akejkoľvek   pochybnosti   dôjsť   k porušeniu   všeobecnej   zásady   rovnosti   a zákazu diskriminácie   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavy“,   pričom   práve   v tejto   veci   preskúmaval   jeho potenciálne porušenie vo väzbe na čl. 42 ústavy a čl. 2 ods. 2 dodatkového protokolu.

Zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl. 12   ods. 2   ústavy   je   ústavnou   zásadou,   ktorá vzhľadom   na   svoju   podstatu   a   účel   presahuje   medze   základných   práv   a   slobôd   a   má relevanciu dokonca aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz,   ktorý   ústavodarca   adresoval   štátu   ako   jeho   pozitívny   záväzok   (PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99 a PL. ÚS 1/2012).

Ústavný súd sa   vo svojej   doterajšej   judikatúre pokúsil   aj o pojmové vymedzenie priamej diskriminácie, o ktorú ide vtedy, ak právna úprava určuje, že „s určitou skupinou osôb   sa   zaobchádza   v   porovnateľnej   situácii   menej   výhodným   spôsobom   ako   s   inou skupinou   osôb,   ak   sa   tak   deje   na   základe   tzv.   kvalifikovaného   kritéria.“   (napr. PL. ÚS 13/09, PL. ÚS 7/2013).

V judikatúre   viacerých   ústavných   súdov,   ako   aj   v   ústavnej   doktríne   [pozri   napr. BOBEK,   M.   –   BOUČKOVÁ,   P.   –   KŰHN,   Z   (eds.). Rovnost   a diskriminace. Praha   : C. H. Beck, 2007, s. 183 a nasl.] sa rozlišuje medzi akcesorickou rovnosťou, pri ktorej ide o skúmanie   porušenia   rovnosti   v spojení   s porušením   určitého   základného   práva   alebo slobody,   a o neakcesorickú   rovnosť,   pri   ktorej   ide   o skúmanie   porušenia   rovnosti   bez priamej väzby na porušenie určitého konkrétneho základného práva (zjednodušene).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, vychádzajúc z dikcie čl. 12 ods. 2 ústavy „Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“, preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného porušenia rovnosti, pričom zdôrazňuje, že „Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením   iného   základného   práva   a   slobody“   (PL.   ÚS   13/09).   Klasický   prístup k diskriminácii   založený na komponentoch   akcesority   ústavný   súd   aplikoval   napr. vo veciach   PL. ÚS 33/95,   PL. ÚS 36/95,   PL. ÚS 37/95,   PL. ÚS 38/95,   PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 12/97,   PL. ÚS 18/97,   PL. ÚS 4/00,   PL. ÚS 21/00,   PL. ÚS 15/03,   PL. ÚS 38/03, PL. ÚS 15/06,   PL. ÚS 3/08,   PL. ÚS 11/08,   PL. ÚS 13/09,   PL. ÚS 19/09   alebo PL. ÚS 11/2011).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vytvoril   aj   test   diskriminácie,   ktorý   vo   svojej podstate zodpovedá obdobným testom uplatňovaným v judikatúre ESĽP, ako aj judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Tento test sa pre väčšiu zrozumiteľnosť postupu ústavného súdu pri jeho vykonávaní člení na zisťovanie, či:

- v posudzovanom   prípade   ide   o   rovnaké   alebo objektívne   porovnateľné   subjekty (prvý krok),

- nerovnaké   zaobchádzanie   sa   opiera   o ústavne   prípustný   dôvod   nerovnakého zaobchádzania (druhý krok),

- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu (tretí krok) a

- zásah   možno   alebo   nemožno   ospravedlniť [štvrtý   krok   (porovnaj   m.   m. PL. ÚS 7/2013)].

Aplikujúc tento test na posudzovanú vec, ústavný súd, uskutočňujúc jeho prvý krok, konštatuje, že napadnutou právnou úpravou reálne došlo na základe ňou určeného kritéria „požadovaného   študijného   priemeru“   k   vyčleneniu   troch   skupín   žiakov   (detí),   pričom nepochybne   ide   o rovnaké,   resp.   objektívne   porovnateľné   subjekty   (žiaci — absolventi základnej školy uchádzajúci sa o stredoškolské štúdium).

V rámci   druhého   kroku   sa   ústavný   súd   v zásade   stotožňuje   s tvrdením   skupiny poslancov,   že   na   základe   aplikácie   napadnutej   právnej   úpravy   reálne   môže   dôjsť k nerovnakému   zaobchádzaniu   s jednotlivými   skupinami   žiakov   z hľadiska   ich   prístupu k úplnému   stredoškolskému   vzdelaniu.   Zložitejšia   je   odpoveď   na   otázku,   či   je   toto nerovnaké   zaobchádzanie   odôvodnené   ústavne   prípustným   dôvodom.   Vychádzajúc zo skutočnosti, že kritériom vyčlenenia jednotlivých skupín žiakov na základe napadnutej právnej   úpravy   je   dosiahnutie   zákonom   určeného   študijného   priemeru,   možno (zjednodušene) konštatovať, že dôvodom nerovnakého zaobchádzania je v posudzovanom prípade (dosiahnuté) vzdelanie, ktoré netvorí súčasť v čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ani v čl. 14 dohovoru   explicitne   vymenovaných   zakázaných   dôvodov   nerovnakého   zaobchádzania (diskriminácie).

V nadväznosti   na uvedené   ústavný   súd   ale poukazuje na   skutočnosť,   že   výpočet zakázaných dôvodov je tak v ústave, ako aj dohovore len demonštratívny (m. m. rozsudok ESĽP týkajúci sa čl. 14 dohovoru o sťažnosti č. 5100/71 z 8. 6. 1976 vo veci Engel a spol. proti Nemecku, bod 72). V čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru použitý pojem „iné postavenie“ totiž umožňuje zahrnúť do množiny zakázaných diskriminačných dôvodov aj ďalšie, ústavou (dohovorom) explicitne neformulované kritériá. Túto ideu rozvinul ústavný súd   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   1/2012,   keď   uviedol,   že   „Pritom   nemusí   nevyhnutne   ísť o dôvody spočívajúce vo vlastnostiach spätých s osobnostnými a inými nemennými črtami človeka (ako sa to na prvý pohľad na znenie čl. 12 ods. 2 ústavy môže javiť).“. Ústavný súd tento svoj záver založil aj na judikatúre ESĽP, ktorý na margo slovného spojenia „iné postavenie“   použitého   v   čl.   14   dohovoru   uviedol,   že   ochrana   poskytovaná   týmto ustanovením sa neobmedzuje na odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by boli vrodené alebo nemenné (rozsudok z 13. 7. 2010 o sťažnosti č.   7205/07   vo   veci   Clift   proti   Spojenému   kráľovstvu,   bod   59).   Môže   ísť   o   dôvody spočívajúce na osobných voľbách odrážajúcich osobnostné rysy (traits de la personnalité) každého z nás (rozsudok zo 4. 5. 2010 o sťažnosti č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike, pozri aj rozsudok z 22. 11. 2012 o sťažnostiach č. 31933/08, 60084/08, 6185/09, 46696/09, 52792/09, 53518/09, 10185/10, 42151/10, 3167/11 and 20939/11 vo veci Čadek a iní proti Českej republike).

V súvislosti s uvedenou argumentáciou možno poukázať aj na všeobecný komentár Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva k čl. 2 ods. 2 medzinárodného paktu, v ktorom sa vo väzbe na kategóriu „iné postavenie“ okrem iného uvádza:

«Povaha   diskriminácie   sa   mení   s   okolnosťami   a   vyvíja   sa   v   čase.   Preto   je   na zachytenie   ďalších   foriem   rozdielneho   zaobchádzania,   ktoré   nemožno   primerane a objektívne   zdôvodniť   a svojou   povahou   sú   porovnateľné   s   dôvodmi   diskriminácie výslovne   uvedenými   v   článku   2   ods.   2,   potrebný   flexibilný   prístup   k   dôvodom,   ktoré spadajú do kategórie „iné postavenie“. Takéto dodatočné dôvody sú bežne uznávané, keď odrážajú   skúsenosť   sociálnych   skupín,   ktoré   sú   zraniteľné   a   vystavené   marginalizácii. Všeobecné komentáre a záverečné odporúčania Výboru uznávajú rozličné ďalšie dôvody diskriminácie,   ktoré   sú   podrobnejšie   popísané   nižšie.   Tento   zoznam   však   nemožno považovať   za   vyčerpávajúci.   Medzi   prípadné   ďalšie   zakázané   dôvody   by   mohlo   patriť neuznanie   právnej   spôsobilosti   uväznených   osôb   alebo   osôb   nedobrovoľne hospitalizovaných v psychiatrických zariadeniach, alebo prienik dvoch zakázaných dôvodov diskriminácie,   napr.   odopretie   prístupu   k   sociálnym   službám   z dôvodu   pohlavia a zdravotného   postihnutia“   [Implementácia   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Všeobecný komentár č. 20 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (42. zasadnutie, 2009), (E/C.12/GC/20)].

Vo vzťahu k pojmu „iné postavenie“ použitému v čl. 12 ods. 2 ústavy sa ústavný súd vyjadril v ostatnom čase napr. vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2012, keď uviedol, že ho treba „vykladať   v nadväznosti   na   predtým   vymenované   zakázané   diskriminačné   dôvody nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou. Inými slovami, uvedené slovné spojenie, ktorým čl.   12   ods.   2   ústavy   nadobúda   demonštratívny   charakter,   treba   vykladať   ako   „iné postavenie“   obdobné   charakteristikám   pred   ním   menovaným,   nie   ako „iné   postavenie“ v zmysle   postavenia   svojou   podstatou   odlišného   od   ostatných   explicitne   menovaných zakázaných dôvodov. Nevyhnutné je preto skúmanie, či uvažovaný diskriminačný dôvod má svojou povahou priamy vzťah k niektorému z vypočítaných dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.“

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   v posudzovanom   prípade   je   kritériom   skupinou poslancov   namietaného   diskriminačného   zaobchádzania   vzdelanie,   ku   ktorému   sa v obdobných   súvislostiach   ústavný   súd   vyjadril   práve   v už   spomenutej   veci   sp.   zn. PL. ÚS 1/2012 (vo väzbe „vzdelanie ako predpoklad výkonu určitého povolania“, ktorá je porovnateľná   s posudzovanou   vecou,   pozn.),   keď   uviedol,   že „prístup   k vzdelaniu,   jeho priebeh a výsledky nemôžu závisieť od vlastností vymenovaných v čl. 12 ods. 2 ústavy. Ak by   ústavný   súd   vo   všeobecnosti   pripustil,   že pohlavie,   rasa,   farba   pleti,   jazyk,   viera a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok alebo rod môžu a priori vykazovať relevantný, faktický   a v nadväznosti   na   to   aj akýkoľvek   právom   uznaný   vplyv   na   výber,   prípravu a následný výkon povolania, vytvoril by tým predpoklady akceptácie obmedzenia určitých kategórií osôb v prístupe k povolaniu, a to práve na báze niektorého z ústavou zakázaných dôvodov.“.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že z hľadiska akcesoricky posudzovanej rovnosti je napadnutá právna úprava z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Aj keď vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2012 ústavný súd zdôraznil, že „pri diskriminačnom teste dôsledne zotrváva na pozíciách skúmania právnej úpravy vykazujúcej diskriminačné signály iba v rovine spojenia preskúmavaného zvýhodnenia či znevýhodnenia s konkrétnym základným   právom   alebo   slobodou...“,   s nie   veľkým   časovým   odstupom   nato   v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 9/2013 aspoň nad rámec svojich záverov (predtým náznakovo už aj vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2012) poukázal aj na sprísnený test diskriminácie, v rámci ktorého súdy ústavného typu preskúmavajú otázku, či nedošlo k porušeniu zásady rovnosti aj   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   (neakcesorická   rovnosť)   alebo   skôr v širšom   vecnom   rámci   základného   práva   a zvlášť,   či   nedošlo   k   porušeniu   rovnosti na základe   iného   než   kvalifikovaného   kritéria   (pozri   napr.   rozhodnutie   Spolkového ústavného súdu SRN zo 7. 10. 1980 vo veciach 1 BvL 50, 89/79, 1 BvR 240/79, nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Pl. ÚS 42/03,   nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 22/92).

Vzhľadom na hroziacu intenzitu negatívnych dopadov napadnutej právnej úpravy na právny   status   dotknutých   fyzických   osôb,   ktorá   nespočíva   len   v obmedzení   prístupu k úplnému   stredoškolskému   vzdelaniu,   ale   sprostredkovane   aj   v znemožnení   prístupu dotknutej skupiny fyzických osôb k vysokoškolskému vzdelaniu (maturita ako nevyhnutná podmienka   uchádzania   sa   o vysokoškolské   štúdium)   a v konečnom   dôsledku   hroziace obmedzenie   práva   na   slobodný   výber   povolania   (takého   povolania,   ktorého   výkon   je podmienený úplným stredoškolským, resp. vysokoškolským vzdelaním), považoval ústavný súd za potrebné vysloviť svoj záver k otázke jej diskriminačného pôsobenia aj z hľadiska neakcesorickej rovnosti a na ten účel aspoň v základných kontúrach aplikoval na napadnutú právnu úpravu sprísnený diskriminačný test.

V rámci   formulovania   východísk   pre   sprísnený   diskriminačný   test   ústavný   súd poukazuje na relevantnú judikatúru ESĽP k čl. 14 dohovoru, v ktorej sa nie každé rozdielne zaobchádzanie   hodnotí   ako   diskriminačné,   keďže:   «rozdielne   zaobchádzanie   je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» [napr. Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko, A 192,   č. 12033/86   z   18.   2.   1991;   Sunday   Times   v.   Spojené   kráľovstvo   (II),   A   217, č. 13166/87 z 26. 11. 1991].

Vychádzajúc z obsahu už spomenutých rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky (Pl.   ÚS   42/03),   ako   aj   Ústavného   súdu   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky (PL. ÚS 22/92),   možno konštatovať,   že ich   spoločným menovateľom   je zákaz ľubovôle (svojvôle)   zákonodarcu   pri   rozlišovaní   skupín   subjektov   a   ich   práv   (m. m.   napr.   nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Pl. ÚS 42/03,   nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 22/92). K zákazu svojvôle sa už vyjadril v celom rade svojich rozhodnutí aj ústavný súd, pre ilustráciu na tomto mieste možno poukázať na právny záver formulovaný v už viackrát spomenutej veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 1/2012, podľa ktorého „Základnou črtou   ľubovôle   (svojvôle)   je   absencia   racionálneho   odôvodnenia   pri   zavedení   určitého regulatívneho nástroja, čo má význam pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu. Zásada rovnosti je v takom prípade bytostne spätá s myšlienkou právneho štátu, čo umožňuje skúmanie napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.“. Rovnako použiteľný pri uplatnení sprísneného   diskriminačného   testu   je   aj   právny   názor   vyslovený   vo   veci   sp.   zn. PL. ÚS 3/08,   podľa   ktorého   „ústavnosť   právnej   úpravy   končí   tam,   kde   rovnaké   alebo nerovnaké zaobchádzanie s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom, ktoré vychádza z myšlienky spravodlivosti tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre rovnaké zaobchádzanie, alebo pre nerovnaké zaobchádzanie (PL. ÚS 3/08).

Úlohou ústavného súdu v rámci uplatnenia sprísneného diskriminačného testu bolo odpovedať predovšetkým na otázku, či napadnutú úpravu možno považovať za svojvoľnú, teda takú, ktorá nesleduje žiadny legitímny cieľ a nemá akceptovateľný racionálny základ.

V nadväznosti na závery formulované v časti IV.1 tohto nálezu, z ktorých vyplýva, že ústavný súd pripúšťa, že napadnutá právna úprava sleduje legitímny cieľ a uznáva, že „zákonom   ustanovený priemer   známok dosiahnutý počas štúdia   na základnej   škole ako kritérium   pre   výber   žiakov,   ktorí   sa   uchádzajú   o   štúdium   na   strednej   odbornej   škole s maturitou alebo na gymnáziu, má (môže mať) nespochybniteľnú relevanciu o to viac, že môže pôsobiť (pôsobí) motivačne na túto skupinu žiakov“, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava obstojí aj v sprísnenom diskriminačnom teste.

Rovnako sa podľa názoru ústavného súdu   nemožno stotožniť s tvrdením   skupiny poslancov, podľa ktorého je napadnutá právna úprava v nesúlade so základným právom na vzdelanie aj v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy, z ktorého dikcie možno vyvodiť, že v rozpore s týmto   ustanovením   ústavy   by   bola   taká   právna   úprava,   podľa   ktorej   by   zákonné obmedzenie   základných   práv   alebo   slobôd   (v   posudzovanom   prípade   právo   na   prístup k vzdelaniu) neplatilo rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (v posudzovanom   prípade   pre   všetkých   žiakov,   ktorí   nedosiahli   zákonom   ustanovený priemer známok). Je zjavné, že v posudzovanom prípade to tak nie je, keďže napadnutá právna úprava pôsobí na dotknuté skupiny fyzických osôb (absolventov základných škôl uchádzajúcich sa o štúdium na stredných odborných školách s maturitou, resp. gymnáziách) rovnako.

Na tomto základe ústavný súd v časti, ktorou skupina poslancov namietala nesúlad napadnutej právnej úpravy s právom na vzdelanie podľa ústavy a dohovoru aj v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy, resp. čl. 14 dohovoru, návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

V.

Právna zástupkyňa skupiny poslancov doručila ústavnému súdu 16. septembra 2014 podanie, ktorým sa skupina poslancov domáha úhrady trov konania, ktoré je vznikli v tomto konaní.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu v konaniach podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy,   t.   j.   v konaniach   o súlade   zákonov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi a s medzinárodnými   zmluvami,   s ktorými   vyslovila   súhlas   národná   rada   a ktoré   boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, vyplýva, že ústavný súd dosiaľ ani v jednom prípade neuplatnil postup podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda neuložil   inému   účastníkovi   konania, aby   úplne alebo sčasti   uhradil   inému   (úspešnému) účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd nenašiel relevantný dôvod na zmenu svojej ustálenej   judikatúry,   a preto   v tejto   časti   návrhu   skupiny   poslancov   nevyhovel   (bod   2 výroku tohto nálezu).

VI.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Ak   tak   neurobia,   také   predpisy,   ich   časti   alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy, bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 62 ods. 1 písm. a) a c), § 62 ods. 3 v časti písm. a) bodov 1 a 3 a písm. b) bodov 1 a 3 a § 62 ods. 6 písm. a) a c) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 324/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, do súladu s čl. 42 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 13 ods. 2 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 28 ods. 1 písm. b) Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj s čl. 2 dodatkového protokolu. Ak tak národná   rada   v   tejto   lehote   neurobí,   stratia   označené   ustanovenia   školského   zákona   po uplynutí tejto lehoty platnosť.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej   časti   tohto   nálezu, bolo   bez právneho dôvodu   zaoberať sa   návrhom   skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy.

K tomuto   nálezu   sa   podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pripája   odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2014