znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 11/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   4.   júla   2012 predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených   advokátom   Mgr.   G.   G.,   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky a advokátom, V., na začatie konania o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, s čl. 5 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a s čl. 4 písm. a) a písm. c)   a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky   p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   40/1993   Z.   z.   o   štátnom   občianstve   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. septembra 2011 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených Mgr. G. G., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a advokátom, V., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a § 37   a   nasl.   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovení § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   40/1993   Z.   z.   o   štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom občianstve“), s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a s čl. 4 písm. a) a písm. c) a čl. 11 Európskeho dohovoru o občianstve.

V návrhu skupiny poslancov je po citácii príslušných ustanovení zákona o štátnom občianstve odôvodňované tvrdenie navrhovateľov o hrubom a svojvoľnom nerešpektovaní riadneho   zákonodarného   procesu   prijímaním   napadnutých   ustanovení   v   skrátenom legislatívnom konaní, čím podľa navrhovateľov došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Navrhovatelia namietajú ďalej nejasnosť, neurčitosť a nevykonateľnosť napadnutých právnych noriem, ktoré z tohto dôvodu nezodpovedajú základnému princípu právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Napadnutý   rozpor   s   medzinárodnými   zmluvami   a   ústavou   je   v   návrhu vyargumentovaný takto:

«V zmysle článku 15 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv „Každý má právo na občianstvo“.

V zmysle článku 15 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv „Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho občianstva ani práva svoje občianstvo zmeniť“.

Napriek   skutočnosti,   že   Všeobecná   deklarácia   ľudských   práv   je   politickým dokumentom, ktorý nie je právne záväzný a preto ju používame iba argumentačne, bola v roku   1948   prijatá   Valným   zhromaždením   Organizácie   spojených   národov   za   účelom ustanoviť   komplexný   katalóg   ľudských   práv.   Všeobecná   deklarácia   ľudských   práv   má obrovský význam pre ďalšie smerovanie katalogizácie ľudských práv a množstvo právne záväzných   dokumentov   upravujúcich   ľudské   práva   sa   na   ňu   vo   svojich   preambulách odvoláva.

Kľúčový význam pre interpretáciu Všeobecnej deklarácie ľudských práv má článok 30,   podľa   ktorého   nemožno   nič   vo   Všeobecnej   deklarácii   vykladať   tak,   aby   to   dávalo ktorémukoľvek štátu, skupine či osobe právo vyvíjať akúkoľvek aktivitu alebo sa dopustiť činu, ktorý by smeroval k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v nej zakotvených. Ako je zrejmé už zo samotnej Všeobecnej deklarácie ľudských práv, právo na občianstvo je základným   ľudským právom   a patrí   každej osobe.   V   tomto   duchu právo   na občianstvo upravujú aj ďalšie medzinárodné dokumenty, ktoré už disponujú právnou záväznosťou. Takýmto   medzinárodným   dokumentom   je   aj   dokument   Rady   Európy   -   Európsky dohovor o občianstve, podpísaný za Slovenskú republiku dňa 6. 11. 1997 v Štrasburgu, s ktorým   vyslovila   súhlas   Národná   rada   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   789/1997 zo 4. 11. 1997 a predseda vlády Slovenskej republiky ho v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky ratifikoval 30. 4. 1998. Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. 3. 2000 a na základe článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (ďalej len „Európsky dohovor o občianstve“).

V zmysle článku 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru o občianstve „Normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného štátu budú vychádzať z týchto princípov:

a) každý má právo na občianstvo,

c) nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva“. V zmysle bodu 30. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve, ktorý sa viaže k úvodnej vete ustanovenia článku 4 „Úvodná veta ustanovenia článku 4 ustanovuje, že   sú   určité   všeobecné   princípy   týkajúce   sa   občianstva,   na   ktorých   majú   byť   založené podrobnejšie   pravidlá   nadobúdania,   zachovania,   straty,   obnovenia   občianstva   alebo osvedčenia   o   občianstve.   Slová   „majú   byť   založené“   boli   použité   z   dôvodu   vyjadrenia povinnosti   brať   do   úvahy   nasledujúce   medzinárodné   princípy   ako   základ   pre   národné pravidlá o občianstve.“.

V zmysle bodov 35. až 37. dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve, ktoré sa viažu k ustanoveniu článku 4 písm. c) „Toto ustanovenie je prevzaté z článku 15 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Poskytuje všeobecnú záruku pre konkrétny význam   článku   7   tohto   dohovoru   v   súvislosti   so   stratou   občianstva   zo   zákona   alebo z iniciatívy zmluvného štátu. Určité náznaky možno vyvodiť v súvislosti s predchádzaním arbitrárnemu odňatiu občianstva. Vzťahujú sa súčasne na podstatné dôvody odňatia, ako aj na   procesné   záruky.   Čo   sa   týka   podstatných   dôvodov,   odňatie   musí   všeobecne   byť predvídateľné, primerané a ustanovené zákonom. Ak je založené na akýchkoľvek dôvodoch obsiahnutých   v   článku   5   ods.   1   je   v   rozpore   s   týmto   ustanovením.   Teda   aj   zrušenie občianstva   z politických dôvodov   by malo byť posúdené ako   arbitrárne.   Konkrétnejšie, článok 7 dohovoru vyčerpávajúco vymenúva dôvody odňatia. Tam kde by odňatie viedlo k stavu   bez   štátnej   príslušnosti,   uplatní   sa   zákaz   obsiahnutý   v   odseku   3   článku   7.   V súvislosti   s   týmto   odsekom,   jediná   výnimka   sa   vzťahuje   na   nadobudnutie   občianstva nečestným   konaním   žiadateľa   (viď   článok   7   ods.   3).   Čo   sa   týka   procesných   záruk,   je potrebné upozorniť na kapitolu IV, najmä že rozhodnutia súvisiace s občianstvom musia obsahovať písomné odôvodnenie a musia byť preskúmateľné v správnom alebo súdnom konaní.“.

V zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

V zmysle článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prvej   vety   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“

V   zmysle   článku   11   Európskeho   dohovoru   o   občianstve   „Každý   zmluvný   štát zabezpečí,   aby   rozhodnutia   týkajúce   sa   nadobudnutia,   zachovania,   straty,   opätovného nadobudnutia alebo osvedčenia jeho občianstva obsahovali písomné odôvodnenie“. Európsky   dohovor   o   občianstve   napríklad   v   článku   7   upravuje   aj   situácie,   kedy dochádza k strate občianstva zo zákona alebo z iniciatívy zmluvného štátu. Medzi takéto dôvody v zmysle § 7 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o občianstve patrí aj možnosť zmluvného   štátu   ustanoviť   vo   svojej   vnútroštátnej   právnej   norme   stratu   občianstva zo zákona   alebo   na   základe   iniciatívy   zmluvného   štátu   v   prípade   dobrovoľného nadobudnutia ďalšieho občianstva. Ako je zrejmé z originálneho znenia dôvodovej správy k Európskemu dohovoru o občianstve, takáto strata občianstva zo zákona alebo na základe iniciatívy zmluvného štátu je vnímaná ako odňatie, respektíve zbavenie osoby občianstva zo strany zmluvného štátu. Napriek tomu, že gramaticky ide o stratu občianstva, významom je takáto strata občianstva fakticky odňatím občianstva, na čo upozorňuje aj dôvodová správa k Európskemu dohovoru o občianstve (viď body 68., 72. a 73. dôvodovej správy). V tejto súvislosti považujeme za potrebné opätovne pripomenúť, že v zmysle článku 4 písm. c) Európskeho dohovoru o občianstve budú normy týkajúce sa občianstva každého zmluvného   štátu   vychádzať   aj   z   princípu,   že   nikto   nebude   svojvoľne   zbavený   svojho občianstva.

Zákon č. 40/1993 Z. z. v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 upravil stratu štátneho občianstva zo zákona (odňatie), žiadnym spôsobom sa však nevysporiadal s požiadavkou článku 11 Európskeho dohovoru o občianstve, podľa ktorého každý zmluvný štát zabezpečí, aby   rozhodnutia   týkajúce   sa   straty   jeho   občianstva   obsahovali   písomné   odôvodnenie. Novelou č. 250/2010 Z. z. nielenže nedošlo k úprave zákona č. 40/1993 Z. z. spôsobom, ktorý by ustanovil povinnosť písomne odôvodniť rozhodnutie o strate štátneho občianstva zo zákona, ale dokonca nedošlo ani k ustanoveniu povinnosti takéto rozhodnutie pri strate štátneho občianstva zo zákona vydať.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 4 písm. a) a c) Európskeho dohovoru o občianstve. Zároveň sme   presvedčení,   že   nevydávanie   písomne   odôvodneného   rozhodnutia   o   strate   štátneho občianstva Slovenskej republiky v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 11 Európskeho dohovoru o občianstve, ale ani s článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   veď   zákonodarca   v   predmetnom   prípade nevytvoril žiadne efektívne prostriedky právnej ochrany.

Obdobný charakter úpravy je podľa nášho názoru zakotvený aj v Ústave Slovenskej republiky.

V   zmysle   článku   5   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Nadobúdanie   a   stratu Štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon“.

V   zmysle   článku   5   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Nikomu   nemožno   odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli“.

Zákonom,   ktorý   upravuje   podmienky   nadobúdania   a   straty   štátneho   občianstva Slovenskej republiky je zákon č. 40/1993 Z. z. Tento zákon, ako ani žiadny iný právny predpis   Slovenskej   republiky   neustanovuje   podmienky   pre   odňatie   štátneho   občianstva (odňatie   občianstva   bolo   na   území   Slovenskej   republiky   upravené   len   do   15.   2.   1993 vo vzťahu k československému štátnemu občianstvu - zákon č. 194/1949 Sb. a štátnemu občianstvu Slovenskej socialistickej republiky - zákon č. 206/1968 Zb.).

Podmienky   odňatia   štátneho   občianstva   Slovenskej   republiky   v   gramatickom význame neboli od vzniku Slovenskej republiky upravené žiadnym právnym predpisom, a to napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky v článku 5 ods. 2 implicitne predpokladá, že k odňatiu štátneho občianstva Slovenskej republiky dochádza.

Na základe uvedeného je zrejmé, že stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky, ku ktorej dôjde zo zákona alebo na základe iniciatívy Slovenskej republiky bez súhlasu osôb a proti ich vôli, nie je možné vykladať inak ako odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

K otázke logicko-systematického výkladu právnej normy sa už vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie   obsahu   a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr., viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e ratione legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým)   výkladom.“   (Nález   Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 5. 2010 pod sp. zn. III. ÚS 72/2010).

V tejto súvislosti je opätovne potrebné pripomenúť, že na základe článku 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno nikomu odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho súhlasu a proti jeho vôli, ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a ust. § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V zmysle článku 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom“.

V   zmysle   článku   13   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Zákonné   obmedzenia základných   práv   a   slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú ustanovené podmienky.“.

V zmysle článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.

Zákon č. 40/1993 Z. z. svojimi ustanoveniami upravuje v zmysle § 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   medze   práva   na   občianstvo.   Ústavnou   požiadavkou   na   legalitu takýchto   úprav   je   dodržanie   podmienok   ustanovených   Ústavou   Slovenskej   republiky. Takouto požiadavkou je aj ústavný zákaz vyjadrený v článku 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.   V   zmysle   tohto   zákazu   nemožno   nikomu   odňať   štátne   občianstvo   Slovenskej republiky proti jeho vôli. Zákon č. 40/1993 Z. z. však v ustanovení § 9 ods. 1 písm. b) a ustanovení § 9 ods.   16 tento ústavný zákaz nerešpektuje,   čím dochádza k faktickému odňatiu štátneho občianstva proti vôli dotknutých občanov Slovenskej republiky.

Zákon   č.   40/1993   Z.   z.   nepochybne   upravuje   medze   základných   práv   a   slobôd spôsobom,   ktorý   svojim   rozsahom   a   účelom   presahuje   podmienky   ustanovené   Ústavou Slovenskej republiky.

Zákon   č.   40/1993   Z.   z.   v   §   9   ods.   19   ustanovuje   osobe,   ktorá   stratila   štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného   prejavu   vôle   povinnosť   bezodkladne   stratu   občianstva   Slovenskej   republiky oznámiť obvodnému úradu v sídle kraja. Neohlásením sa takáto osoba dopúšťa priestupku, za ktorý jej je orgán objasňujúci priestupky povinný uložiť ustanovenú pokutu. Zároveň však   zákon   č.   40/1993   Z.   z.   neustanovil   žiadny   mechanizmus   ako   by   mohla   Slovenská republika   uvedenú   skutočnosť   zistiť   pri   zanedbaní   povinnosti   takejto   osoby   sama   túto skutočnosť oznámiť.

V zmysle článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“

Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   uvedená   povinnosť   a   jej   dôsledky   sú   v   rozpore so zásadou   zákazu   inkriminácie   vlastnej   osoby,   fakticky   takto   dochádza   k   rozdeleniu občanov Slovenskej republiky na viacero kategórií. Medzi týmito kategóriami sú občania Slovenskej republiky, ktorí:

a) nadobudli cudzie štátne občianstvo pred účinnosťou zákona č. 250/2010 Z. z. a ktorí majú z tohto dôvodu viacnásobné štátne občianstvo,

b) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto dôvodu   stratili   štátne   občianstvo   Slovenskej   republiky   zo   zákona,   ale   stratu   štátneho občianstva neohlásili obvodnému úradu v sídle kraja, a tým de facto vystupujú ako občania Slovenskej republiky,

c) nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho občianstva ohlásili obvodnému úradu v sídle kraja.

Vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   viaže na občianstvo Slovenskej republiky množstvo práv, kategória občanov Slovenskej republiky, ktorí nadobudli cudzie štátne občianstvo po účinnosti zákona č. 250/2010 Z. z. a z tohto dôvodu stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky zo zákona, pričom stratu štátneho občianstva   neohlásili   obvodnému   úradu   v   sídle   kraja,   stráca   práva   viažuce   sa   na občianstvo   Slovenskej   republiky,   ktoré   im   zaručuje   Ústava   Slovenskej   republiky   a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, a dochádza tým bez akýchkoľvek   legitímnych   dôvodov   k   ich   diskriminácii.   Ústavnou   požiadavkou   na obmedzenie základných práv a slobôd, vyjadrenou v článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Zákonom   č.   250/2010   Z.   z.   došlo   k zmene   a   doplneniu   zákona   č.   40/1993   Z.   z. spôsobom, ktorého dôsledkom je, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd neplatia rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Rovnako je podľa nášho názoru potrebné sa zamyslieť nad záujmom, ktorý Slovenská republika uvedenou úpravou zákona č. 40/1993 Z. z. chráni. Takúto zásadnú zmenu straty štátneho občianstva, ku ktorej došlo účinnosťou zákona č. 250/2010 Z. z. nemožno legitímne odôvodniť   politickými   dôvodmi,   ktoré   boli   prezentované   v   čase   prerokovávania   zákona č. 250/2010 Z. z. v masovokomunikačných prostriedkoch.

V   dôsledku   straty   štátneho   občianstva   Slovenskej   republiky   zo   zákona   v   zmysle § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 je občanom Slovenskej republiky de facto odňaté štátne občianstvo   Slovenskej   republiky   bez   ich   súhlasu   a   proti   ich   vôli,   čím   prestávajú   byť oprávneným   subjektom   zaručených   občianskych   práv.   Ako   je   uvedené   vyššie,   podstatu a zmysel   takéhoto   obmedzenia   dostatočne   nevysvetlil   v   dôvodovej   správe   k   zákonu č. 250/2010   Z.   z.   ani   predkladateľ.   Pri   obmedzovaní   základných   práv   a   slobôd   je nevyhnutné rešpektovať ústavný príkaz, vyjadrený v článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Táto podmienka slúži na vylúčenie obchádzania ústavných garancií základných práv a slobôd tak,   že   zavedenie   obmedzenia   sa   použije   na   predstieraný   cieľ   konformný   s   Ústavou Slovenskej republiky, a v skutočnosti sa jeho prostredníctvom základné právo alebo sloboda obmedzí   kvôli   inému   zámeru,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zachovaním   podstaty   a   zmyslu základného práva alebo slobody. Na základe ustanovení zákona č. 40/1993 Z. z., ako ani na základe dôvodovej správy k tomuto zákonu, nemožno dospieť k podstate, zmyslu a cieľu obmedzení základných práv a slobôd ustanovených týmto zákonom.

Zákonom č. 40/1993 Z. z. teda dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd spôsobom, ktorý nedbá na ich podstatu a zmysel, pričom tieto obmedzenia nie sú použité na ustanovený cieľ.

So zreteľom na vyššie uvedené, sme presvedčení o tom, že strata štátneho občianstva Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, štátny občan Slovenskej republiky dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo, a to bez jeho súhlasu a proti jeho vôli, a naviac arbitrárne (v podstate odňaté iba z politických dôvodov), ustanovená v § 9 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. nie je v súlade s článkom 12 ods. 2, a s článkom 13 ods. 2 až 4 Ústavy Slovenskej republiky.

K   potrebe   odôvodnenia   obmedzení   základných   práv   a   slobôd   sa   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   zaoberal   aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého „Z princípu   právneho   štátu   vyplýva   aj   ochrana   oprávnenej   dôvery   občanov   v   právny poriadok. Zásadne sa ochraňuje dôvera v to, že zákonné právne následky späté s uzavretými skutkovými stavmi sa uznávajú (zostávajú uznané). Ochrana dôvery neprichádza do úvahy tam, kde by dôvera v určitý právny stav nebola vecne zdôvodnená, t. j. ani princíp právneho štátu nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým sklamaním... Zákonodarca musí aj pri zmene chráneného právneho postavenia - aby zásah bol   ústavnoprávne   prípustný   -   vychádzať   z   princípu   proporcionality,   ktorý   je   vlastný právnemu   štátu.   Tento   princíp   predovšetkým   znamená   primeraný   vzťah   medzi   cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;   prostriedky,   ktoré   štát použije,   smú   byť   použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 3/00 zo dňa 24. 4. 2001).

V zmysle článku 12 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.“.

Vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   nadobudnutie   cudzieho   štátneho   občianstva   je najčastejšie otázkou súvisiacou s národnostnými menšinami v Slovenskej republike, ktorým Ústava Slovenskej republiky zaručuje práva národnostných menšín, môže právna úprava straty štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanovená zákonom č. 40/1993 Z. z. viesť aj k rezignácii občanov Slovenskej republiky patriacich k národnostným menšinám, napĺňať svoje ústavou garantované práva rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, pretože v dôsledku uvedenej právnej úpravy je spoločnosť polarizovaná takým spôsobom, že laická verejnosť môže vnímať všetky skutočností spojené s národnostnými menšinami, ako niečo negatívne.

Nepriamo tak môže dochádzať aj k nesúladu s článkom 12 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   má   každý   právo   slobodne   sa   rozhodovať   o   svojej   národnosti a zakazuje   sa   akékoľvek   ovplyvňovanie   tohto   rozhodovania,   a   všetky   spôsoby   nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   40/1993   Z.   z.   o   štátnom   občianstve   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1 a ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods.   1,   článkom 2 ods.   2, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 2 až 4 a článkom 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a taktiež s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   s   článkom   4   písm.   a)   a   písm.   c)   a   článku   11   Európskeho   dohovoru o občianstve.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí pléna, a keďže nezistil žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v súlade s § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ho prijal na ďalšie konanie (bod 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

III.

Skupina poslancov predložila aj návrh, aby ústavný súd súčasne s prijatím ich návrhu na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o pozastavení účinnosti „ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 16, § 9 ods. 19, § 9b ods. 1 písm. d) a § 9b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení zákona č. 250/2010 Z. z., ktorým sa mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   40/1993   Z.   z.   o   štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov“.

Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy,   môže   uznesením pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa   §   38   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti, ktoré preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.

Skupina poslancov navrhuje pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve najmä z týchto dôvodov:

«Štátne občianstvo je základným právom, na ktoré sa viažu nesmierne významné oprávnenia   (ale   aj   povinnosti)   najmä   politického   charakteru   (napr.   volebného   práva), práva   sociálneho   charakteru   (týkajúce   sa   najmä   sociálneho   zabezpečenia),   ale   aj zamestnania (niektoré funkcie viažuce sa na štátne občianstvo), oprávnení trestnoprávneho charakteru (extradície) a napokon aj napr. práva majetkové (prebiehajúce reštitúcie) a iné. Uplatňovanie   napadnutých   ustanovení   predmetného   zákona   môže   bez   akýchkoľvek pochybností   „ohroziť   základné   práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva   a   základné slobody»   a   nesporne   hrozí   aj   „iný   vážny   nenapraviteľný   následok“,   vyplývajúci   najmä z toho,   že   niektorým   osobám   sa   na   základe   protiústavných   noriem   odníme   štátne občianstvo.»

V súvislosti s rozhodovaním o návrhu skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve ústavný súd uvádza, že k uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje vo svojej doterajšej judikatúre len v dostatočne odôvodnených prípadoch a pritom celkom výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu   zjavne   vyplýva,   že   ide   o   tvrdenie   navrhovateľov,   ktoré   možno   považovať za preukázané, a teda opodstatnené. V danom prípade ústavný súd nevyhodnotil dôvody uvádzané   navrhovateľmi   za   také   významné,   že   by   zakladali   dôvod   na   uplatnenie   tejto „výnimočnej“   právomoci   ústavného   súdu,   a   preto   návrhu   skupiny   poslancov na pozastavenie účinnosti označených ustanovení zákona o štátnom občianstve nevyhovel (bod 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k bodu 1 výroku rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudca Ľubomír Dobrík a k bodu 2 výroku rozhodnutia pripájajú odlišné stanoviská sudcovia Lajos Mészáros a Juraj Horváth.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012