znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 11/09-16

Ústavný súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   pléna 17.   júna 2009 predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených   advokátom   JUDr.   Dušanom   Repákom,   Advokátska   kancelária,   Krížna   47, Bratislava,   na podanie   výkladu   čl. 138   ods.   2   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení   s   čl.   102   ods.   1   písm. s)   Ústavy   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   128   Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2008 doručený   návrh   30   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „skupina poslancov“)   označený   ako „Návrh   na   začatie   konania   podľa   čl.   128   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky“. Ako ďalšieho účastníka konania o výklad ústavy skupina poslancov označila prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).

Poukazujúc na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   vychádzajúcu   z nevyhnutnosti preukázania spornosti veci pre založenie jeho právomoci zaoberať sa meritórne návrhom podľa   čl.   128   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   skupina   poslancov v odôvodnení   návrhu   okrem   iného   uviedla „...   právne   relevantným   sporom   o výklad ústavného   zákona   v konkrétnom   prípade   je   spor   medzi   Národnou   radou   Slovenskej republiky  ...   a prezidentom   Slovenskej   republiky  ...   ako   iným   štátnym   orgánom,   ktorý ústavný   zákon   čl. 138   ods.   2   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   nesprávne   vykladá a nesprávne ho aplikuje“.

Skupina poslancov vo svojom návrhu zdôraznila spätosť a vzájomnú previazanosť kompetencií Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidenta v procese   ustanovovania,   resp.   vymenovania sudcov   ústavného   súdu,   a v tejto   súvislosti ďalej uviedla: «Národná rada by za kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu nezvolila občana,   ktorý v čase   volieb   spĺňa   síce   predpoklady   ustanovené   v ústave   alebo   v zákone na vymenovanie   sudcu   ústavného   súdu,   ale   nespĺňa   základný   predpoklad,   ktorý   aj bez reglementovania v právnej norme ústavy alebo zákona je conditio sine qua non výkonu najvyššej   sudcovskej   funkcie.   Týmto   predpokladom   právoplatný   odsudzujúci   rozsudok za úmyselný trestný čin a to bez ohľadu na to, kedy k odsúdeniu došlo ako aj bez ohľadu na to, či už bolo odsúdenie zahladené alebo či sa na takého občana hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin   odsúdený.   Inými slovami,   ak   by   národná   rada   mala v čase volieb preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného súdu. V intenciách uvedeného by Národná rada postupovala aj v prípade voľby J. H. za kandidáta   na   sudcu   ústavného   súdu.   Keďže   Národná   rada   nevedela   o právoplatnom odsúdení   J.   H.,   zvolila   ho   za   kandidáta   na   sudcu   ústavného   súdu   a spolu   s ďalšími zvolenými kandidátmi ho navrhla prezidentovi republiky. Prezident republiky J. H. aj za sudcu ústavného súdu na 12 rokov vymenoval.

Národná   rada,   prezident   republiky,   ako   aj   odborná   a laická   verejnosť   sa   ale dozvedela   o právoplatnom   odsúdení   J.   H.   za   úmyselný   trestný   čin   až   po   jeho   zvolení a vymenovaní za sudcu ústavného súdu. Preto ako Národná rada, tak aj iné ústavné orgány napr.   Súdna rada Slovenskej republiky dôvodne predpokladali   a očakávali,   že prezident republiky na základe tejto skutočnosti, ktorá bola preukázaná zaslaním rozsudku Krajského súdu   v Bratislave   –   pobočka   Nitra,   sp.   zn.   9   To   331/96,   ústavným   súdom   prezidentovi republiky za účelom ďalšieho ústavného postupu, ktorým je odvolanie sudcu ústavného súdu J. H. v zmysle čl. 138 ods. 2 písm. a Ústavy Slovenskej republiky, menovaného sudcu ústavného súdu odvolá. Prezident republiky ale sudcu ústavného súdu J. H. neodvolal. Túto svoju nečinnosť, ktorá podľa nášho názoru je neplnením si ústavnej povinnosti podľa čl. 138 ods. 2 písm. a v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident republiky sám,   ako   aj   prostredníctvom   svojho   hovorcu   odôvodňoval   rôzne,   ale   najmä   výlučne s použitím   gramatickej   metódy   výkladu   právnej   normy   všeobecne   záväzného   právneho predpisu najvyššieho stupňa právnej sily. Podstatu týchto odôvodnení tvorili argumenty, že neexistuje dôvod, na základe ktorého by prezident mohol odvolať ústavného sudcu J. H. Takýto výklad právnej normy ústavného zákona, ktorý účastník konania pri výklade ústavného zákona používa len pri účelovo vytrhnutých slovách napr., že „v čase kedy bol J. H. právoplatne odsúdený ešte nebol sudcom ústavného súdu“ už nepoužíva argumentuje tým, že trest bol „sudcovi zahladený“.

Sporný čl. 138 ods. 1 písm. a)   a ani ďalšie články Ústavy Slovenskej republiky, zahladenie   trestu   vôbec   neupravujú.   Preto navrhovatelia   považujú   takéto   interpretácie a používanie ústavných noriem za neprijateľné a za a priori brzdiace snahu tých štátnych orgánov, ktoré sa snažia o nápravu existujúceho protiústavného stavu a za eliminovanie jeho už existujúcich negatívnych následkov.»

Skupina poslancov vo svojom návrhu poukázala na uznesenie národnej rady č. 771 z 27. marca 2008, v ktorom je vyslovený názor, že sudca ústavného súdu J. H. vzhľadom na právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin „nemá právny titul na výkon funkcie   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky“ a že   u menovaného   sudcu „sú naplnené podmienky podľa čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Skupina   poslancov   na   podporu   svojho   právneho   názoru   argumentovala aj stanoviskom Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorá vo svojom uznesení z 13. novembra 2007 okrem iného konštatovala, „že zotrvanie JUDr. J. H. vo funkcii sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky je v rozpore s etikou, morálkou a princípom nulovej tolerancie“. Ďalej uviedla,   že „pre   členov   súdnej   rady   je   neakceptovateľné,   že ak nulová   tolerancia   je základným predpokladom členstva v súdnej rade a to nielen u členov – sudcov,   ktorých volia sudcovské rady, ale aj u tých právnikoch, ktorých volí národná rada, alebo menuje prezident republiky alebo vláda Slovenskej republiky, že tento základný predpoklad nemôže absentovať u sudcov ústavného súdu“.

Skupina   poslancov   vo   svojom   návrhu   poukázala   aj   na   niektoré   sťažnosti   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   z predchádzajúceho   obdobia   doručené   ústavnému   súdu,   ktorých obsahom boli „námietky porušenia práva navrhovateľov zaručených ústavou a to práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   a práva   na   rozhodnutie   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. V týchto sťažnostiach sťažovatelia   namietali   skutočnosť,   že   o ich   podaniach   rozhodoval   nezákonný   sudca ústavného súdu (JUDr. J. H.), tvrdiac, že   tento v čase rozhodovania nespĺňal požiadavky kladené na osobu vo funkcii sudcu ústavného súdu aj napriek tomu, že ho prezident z tejto funkcie neodvolal.

Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie podal tento výklad čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy:

„Prezident Slovenskej republiky je povinný odvolať sudcu ústavného súdu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody a to bez ohľadu na to, či k takému odsúdeniu došlo po vymenovaní do funkcie sudcu ústavného súdu alebo ešte pred vymenovaním a to aj v prípade, ak mu bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené alebo ak sa už na odsúdenú osobu hľadí, akoby nebola za takýto trestný čin odsúdená.“

II.

Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov len vtedy, ak je vec sporná.

Podľa § 46 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnenými na podanie návrhu sú osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov národnej rady.

Podľa § 46 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je tiež štátny orgán, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá.

Podľa § 47 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má vyložiť, z akých dôvodov je vec sporná a ktorý štátny orgán si podľa navrhovateľa nesprávne vykladá ústavný zákon.

Podľa   čl.   102   ods.   1   písm.   s)   ústavy   prezident   vymenúva   a   odvoláva   sudcov ústavného súdu...

Podľa čl. 138 ods. 1 ústavy sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať písomným vyhlásením predsedovi ústavného súdu. Jeho funkcia v takom prípade zaniká uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

Podľa   čl.   138   ods.   2   písm.   a)   ústavy   prezident   sudcu   ústavného   súdu   odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený   za   trestný   čin   a   súd   nerozhodol   v jeho prípade   o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.

Návrh na začatie konania o výklade ústavy a ústavných zákonov, ak je vec sporná podľa čl. 128 ústavy, môžu podať len subjekty uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona o ústavnom súde, pričom každý takýto návrh musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti ustanovené v   §   47   zákona   o ústavnom   súde.   Zároveň   z dikcie   čl.   128   ústavy,   ako   aj   §   45   zákona o ústavnom súde možno vyvodiť, že nevyhnutnou podmienkou na prijatie návrhu na začatie konania   podľa   čl.   128   ústavy   je   existencia   ústavne   relevantného   sporu,   ktorý   musí navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania preukázať.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženého návrhu zistil, že predmetný návrh podala skupina poslancov, ktorú zákon o ústavnom súde označuje za subjekt, ktorý je oprávnený podať návrh na začatie konania o výklade ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy [§ 46 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Návrh skupiny poslancov podľa názoru ústavného súdu obsahuje všeobecné náležitosti ustanovené v § 20 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní predloženého návrhu skupiny poslancov ďalej skúmal, či obsahuje osobitné náležitosti ustanovené v § 47 zákona o ústavnom súde. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatoval,   že   z hľadiska   požiadavky,   že   návrh   „musí obsahovať údaje o tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má vyložiť“, je predložený návrh vnútorne rozporný, keďže na jednej strane podľa petitu a podstatnej časti odôvodnenia skupina poslancov požaduje, aby ústavný súd podal výklad čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ale na druhej strane v časti odôvodnenia svojho návrhu označuje za sporné neexistujúce ustanovenie čl. 138 ods. 1 písm. a) ústavy („Sporný čl. 138 ods. 1 písm. a a ani ďalšie články Ústavy Slovenskej republiky, zahladenie trestu vôbec neustanovujú...“). Navyše ako dôkaz preukazujúci existenciu sporu medzi národnou radou   a prezidentom,   ktorý   je   v predloženom   návrhu   označený   ako   štátny   orgán,   ktorý príslušné   ustanovenie   ústavy   nesprávne   vykladá,   skupina   poslancov   označuje   uznesenie národnej   rady   č.   771   z 27.   marca   2008.   V tomto   uznesení   sa   okrem   iného   uvádza,   že „... u sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   J.   H.   sú   naplnené   podmienky   podľa čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, pričom ustanovenie čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorého výkladu sa skupina poslancov podľa petitu svojím návrhom domáha, nie je v tomto uznesení vôbec spomenuté.

Zohľadňujúc uvedené vnútorné rozpory v návrhu skupiny poslancov sa ale v rámci jeho predbežného prerokúvania ústavný súd sústredil na preskúmanie otázky, či v danom prípade existuje, resp. či vôbec môže existovať spor medzi národnou radou, prípadne iným orgánom   verejnej   moci   na   jednej   strane   a prezidentom   na   druhej   strane   pri   výklade a aplikácii čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, keďže podľa petitu sa skupina poslancov domáha výkladu   práve   tohto   ustanovenia   ústavy.   Pri   preskúmavaní   tejto   otázky   ústavný   súd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, ktorú už možno považovať za stabilizovanú.

Ústavný súd   v tejto   súvislosti   považoval   za potrebné najprv poukázať na právne názory, prostredníctvom ktorých sa v predchádzajúcom období vyjadroval k účelu konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona podľa čl. 128 ústavy (resp. podľa čl. 128 ods. 1 ústavy – v období pred nadobudnutím účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.). Už v konaní vo veci sp. zn. I. ÚS 129/93 ústavný súd uviedol, že „účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že navrhovateľ sa domáha správneho používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti v tomto ústavnom zákone upravenom.   Výklad   o uplatňovanie   práv   iných   subjektov   ako   tých,   ktorým   sú   práva a povinnosti   ústavným   zákonom   priznané,   by odporovalo   účelu   podávania   výkladu ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 ústavy.“. Následne ústavný súd ešte pregnantnejšie vymedzil účel konania o výklade ústavy a ústavných zákonov v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 61/96 (tiež sp. zn. II. ÚS 30/97), keď okrem iného uviedol «Účelom konania o výklad ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vyložiť sporné ustanovenie   ústavného   zákona   jednoznačným   spôsobom   tak,   aby   k sporu,   ktorý   viedol k začatiu konania ústavného súdu už v budúcnosti nedochádzalo. Hoci jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je vznik konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v konkrétnom čase, uznesenie ústavného súdu   o výklad sporného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky má účinky „erga omnes“ s trvalou platnosťou až do obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom výkladu ústavného súdu.».

Z dikcie čl. 128 ústavy („Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná.“) a ešte zreteľnejšie z dikcie § 45 zákona o ústavnom súde („... len vtedy, ak je vec sporná“) zjavne vyplýva, že preukázanie spornosti veci zo strany navrhovateľa je conditio sine qua non preto, aby ústavný súd mohol v konaní podľa čl. 128 ústavy podať výklad príslušného ustanovenia ústavy alebo ústavného zákona.

Z uvedeného   hľadiska   bolo   aj   v súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   návrhu skupiny   poslancov   podstatné   poukázať   na   to,   ako   ústavný   súd   v doterajšej   judikatúre vykladá slovné spojenie „ak je vec sporná“ použité tak v čl. 128 ústavy, ako aj v § 45 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 30/97 okrem iného uviedol: „Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik sporu   medzi   navrhovateľom   a štátnym   orgánom...   Druhou   podmienkou   je   vznik   sporu o právo alebo povinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1 ústavy je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa čl. 128 ods. 1 ústavy sa však   nespájajú   s   akýmkoľvek   sporom   o výklad   ústavy,   ale   len   s   ústavne   relevantným sporom… Ústavne relevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže vzniknúť medzi každým subjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a). Ústavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje.“ Z citovaného vyplýva, že v konaní   podľa   čl.   128   ústavy   musí   ísť   o konkrétny   (faktický)   spor   o ústavou,   resp. ústavným zákonom priznané právo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak navrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že   sporné   ustanovenie   ústavy,   resp.   ústavného   zákona   nesprávne   vykladá.   Tento   záver potvrdzuje   aj už citovaný právny   názor vyjadrený   vo   veci   sp.   zn. I.   ÚS   129/93,   ktorý vymedzuje účel konania podľa čl. 128 ústavy.

Požiadavku   preukázania   existencie   konkrétneho   sporu   o výklad   ústavy,   resp. ústavného zákona medzi účastníkmi konania podľa čl. 128 ústavy zo strany navrhovateľa ako podmienky prijatia návrhu na ďalšie konanie akcentuje aj odborná literatúra: «Vec je sporná vtedy, ak navrhovateľ tvrdí, že existuje taká interpretácia ústavného zákona, ktorá je v rozpore s jeho výkladom a výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi. Hoci to priamo neplynie z výrazu „vec je sporná“, je totiž zjavné, že nemôže ísť iba o akademický spor o výklad.   Spor   sa   musí   týkať   nielen   výkladu   ústavného   zákona,   ale   aj   druhej   stránky interpretácie, t. j. aplikácie ústavného zákona v konkrétnom spore medzi dvoma účastníkmi konania   o výklad   ústavného   zákona.   Spornosť   by   teda   mala   byť   potvrdená   na   dvoch úrovniach: výkladovej i aplikačnej. To je jediná cesta ako zabrániť návrhom na výklad ústavných zákonov, ktoré by nemali dopad na ústavnoprávnu prax, ale venovali by sa len teoretickej   stránke daného   problému...»   [BRÖSTL,   A.   – KLUČKA,   J. –   MAZÁK,   J.: Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (Organizácia,   proces,   doktrína).   Košice:   PHARE Foundation 2001, s. 94].  

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   ustálenou judikatúrou   zdôraznil,   že   obligatórnou   podmienkou   prijatia   návrhu   na   začatie   konania o výklade   ústavy   a ústavných   zákonov   podľa   čl.   128   ústavy   je   preukázanie   sporu o interpretáciu   a aplikáciu   príslušnej   ústavnej   normy   medzi   najmenej   dvoma   štátnymi orgánmi,   ktorým   ústavný   zákon   priznáva   kompetencie   smerujúce   k   dosiahnutiu   cieľa (účelu)   sledovaného   interpretáciou   a   aplikáciou   tejto   ústavnej   normy.   V kontexte s požiadavkami vyplývajúcimi z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde zároveň platí, že ústavný súd „... je v konaní o výklad ústavných zákonov viazaný návrhom oprávneného subjektu   v rozsahu,   v ktorom   bolo   preukázané,   že je vec   sporná“   (napr.   I.   ÚS   20/94, I. ÚS 7/96, I. ÚS 51/96, II. ÚS 31/97).

Z uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   vychádzal   aj   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   skupiny   poslancov,   ktorého   predmet,   aj   napriek   už   naznačeným vnútorným   rozporom   v jeho   odôvodnení,   možno   identifikovať   ako   návrh   na   podanie výkladu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy. Z návrhu sa dá vyvodiť,   že skupina poslancov považuje výklad označeného ustanovenia ústavy prezidentom založený na právnom názore, podľa ktorého podmienky na odvolanie sudcu ústavného súdu z funkcie podľa čl. 138 ods. 2 písm.   a)   ústavy   nie   sú   naplnené,   ak   sudca   ústavného   súdu   bol   právoplatne   odsúdený za úmyselný trestný čin v čase, keď funkciu sudcu ústavného súdu ešte nevykonával, alebo ak mu bol uložený trest za tento úmyselný trestný čin už zahladený, za nesprávny. Z čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy možno vyvodiť povinnosť prezidenta odvolať sudcu ústavného   súdu   z funkcie,   a to   buď   na   základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za (iný, t. j. nie úmyselný, pozn.) trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia   slobody. Z textu   tohto   ustanovenia   ústavy   možno   vyvodiť   aj   jeho   účel   (cieľ) spočívajúci   v zabránení   v   ďalšom   výkone   funkcie   sudcu   ústavného   súdu   osobe,   ktorá naplnila   podmienky   v ňom   uvedené   uplatnením   právomoci   prezidenta   odvolať   sudcu ústavného súdu z funkcie.

Z analýzy čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ako aj ďalších súvisiacich ústavných noriem vyplýva, že návrh skupiny poslancov sa vzťahuje na ústavnú normu, ktorej účel možno dosiahnuť   autonómnym   výkonom   právomoci,   ktorú   ústava   zverila   prezidentovi,   t.   j. posudzovaný prípad, ktorý sa podľa návrhu skupiny poslancov má stať predmetom konania podľa čl. 128 ústavy nepredstavuje situáciu, keď sa na dosahovaní účelu (cieľa) ústavnej normy [zabránenie v ďalšom výkone funkcie sudcu ústavného súdu osobe, ktorá naplnila podmienky uvedené v čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy] podieľajú dva štátne orgány, ktorých ústavnoprávne zakotvené právomoci sú pritom vzájomne prepojené. Výkon prezidentovej právomoci   spočívajúcej   v odvolaní   osoby   zastávajúcej   funkciu   sudcu   ústavného   súdu za splnenia   podmienok   podľa   čl.   138   ods. 2   písm.   a)   ústavy   nie   je   podmienený ústavnoprávne   kvalifikovanou   aktivitou   iného   štátneho   orgánu.   Je   inou   otázkou,   že za výkon tejto právomoci, tak ako aj za výkon iných ústavou mu zverených právomocí, nesie prezident ústavnú zodpovednosť (čl. 106 a čl. 107 ústavy).

Z analýzy ústavy zároveň vyplýva, že žiadna ústavná norma nezveruje národnej rade, ktorej súčasťou je aj skupina poslancov, v súvislosti s odvolávaním sudcov ústavného súdu žiadne právo ani povinnosť. Skutočnosť, že národná rada sa ústavne relevantným spôsobom podieľa na procese vymenovania sudcov ústavného súdu (voľbou kandidátov na sudcov ústavného   súdu)   v sebe   nezahŕňa   automaticky   jej   oprávnenie   iniciovať   kvalifikovaným spôsobom odvolanie sudcov ústavného súdu, ako sa usiluje skupina poslancov vo svojom návrhu minimálne nepriamo argumentovať [„... ak by národná rada mala v čase volieb preukázané, že občan, ktorý bol navrhnutý na voľbu za kandidáta na sudcu ústavného súdu bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, nevolila by ho, (nezvolila) a teda ani by ho nenavrhla prezidentovi republiky ako kandidáta na vymenovanie za sudcu ústavného súdu“]. Žiadnu   ústavnú   relevanciu   podľa   názoru   ústavného   súdu   v preskúmavanej veci nemá ani uznesenie národnej rady č. 771 z 27. marca 2008, ktorým skupina poslancov v predloženom   návrhu   tiež   argumentuje.   Označené   uznesenie   možno   považovať   iba za proklamatívne   vyhlásenie   slúžiace   na   to,   aby   národná   rada   oficiálnym   spôsobom vyjadrila svoj názor na otázku zotrvania konkrétnej osoby vo funkcii sudcu ústavného súdu (a navyše smerujúce k inému ustanoveniu ústavy, než ktorého výkladu sa skupina poslancov podľa   petitu   tohto návrhu domáha). Takéto uznesenie však nijako nezakladá povinnosť prezidenta reagovať naň ústavne kvalifikovaným spôsobom. Ústavný súd zdôrazňuje, že uznesenie   národnej   rady   by   takúto   povinnosť   prezidenta   nezakladalo   ani   vtedy,   ak   by odkazovalo nie na neexistujúce ustanovenie čl. 138 ods. 1 písm. a), ale na čl. 138 ods. 2 písm.   a)   ústavy,   ktorého   výkladu   sa   skupina   poslancov   týmto   návrhom   (podľa   petitu) domáha.

Ústavný   súd   zároveň   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   autonómnosť   výkonu právomoci   prezidenta   podľa   čl.   138   ods.   2   písm.   a)   ústavy   nie   je   spochybnená   ani ustanovením § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je predseda ústavného súdu   povinný   bez zbytočného   odkladu   zaslať   prezidentovi   právoplatný   odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin sudcu, právoplatný odsudzujúci rozsudok za trestný čin sudcu, ak súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody... Takto formulovaná   právna   norma   totiž   predsedovi   ústavného   súdu   nedáva   ústavne   relevantné návrhové oprávnenie smerujúce k odvolaniu sudcu ústavného súdu. Zaslanie právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin sudcu ústavného súdu prezidentovi je iba úkonom   administratívnej   povahy,   ktorého účelom   je   poskytnúť   prezidentovi   informácie významné pre jeho rozhodnutie odvolať sudcu ústavného súdu z funkcie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že skupina poslancov vo svojom návrhu na začatie konania podľa čl. 128 ústavy nepreukázala existenciu konkrétneho sporu medzi   prezidentom   a národnou   radou,   ktorého   súčasť   skupina   poslancov   tvorí,   a   ani žiadnym iným štátnym orgánom o výklad a aplikáciu čl. 138 ods. 2 písm. a) ústavy, ktorého výkladu   sa   týmto   návrhom   domáha.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej návrhy na začatie konania podľa čl. 128 ústavy po zistení, že navrhovateľ nepreukázal existenciu sporu, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (napr. I. ÚS 51/96, I. ÚS 3/98, I. ÚS 44/98, I. ÚS 7/99, I. ÚS 18/99, I. ÚS 40/99). Z uvedenej judikatúry teda vyplýva, že ústavný súd považuje preukázanie spornosti veci za podstatnú a nevyhnutnú náležitosť,   resp.   podmienku   na   prijatie   návrhu   o výklad   ústavy   a ústavných   zákonov na ďalšie konanie.

Princíp   viazanosti   doterajšou   judikatúrou   patrí   k jedným   z kľúčových   princípov, ktorým sa musí pri výkone svojej rozhodovacej činnosti riadiť ústavný súd. Ak totiž ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie odôvodnene požaduje od iných orgánov verejnej moci,   aby   rešpektovali   a uplatňovali   právne   názory   vyjadrené   v jeho   judikatúre,   tak   je predovšetkým   on   sám   viazaný   svojou   doterajšou   judikatúrou.   Táto   požiadavka   tvorí neoddeliteľnú súčasť ústavného princípu právnej istoty.

Precízne uvedenú požiadavku vyjadril napr. Ústavný súd Českej republiky v náleze PL. ÚS 11/02 z 11. júna 2003, keď uviedol: „Nemá-li se sám Ústavní soud jako ústavní orgán, t. j. orgán veřejné moci, dopouštět libovůle, jejimž zákazu je sám také podroben, neboť i Ústavní soud, či právě on je povinen respektovat rámec ústavního státu, v nemž je výkon   libovůle   orgánům   veřejné   moci   striktne   zapovězen,   musí   se   cítit   vázan   svými vlastními rozhodnutími, která může svou judikaturou překonat jen za určitých podmínek...“

Z citovaného   textu   vyplýva,   že   požiadavku   viazanosti   ústavného   súdu   svojou doterajšou judikatúrou nemožno chápať absolútne. Ak sa ale ústavný súd chce odkloniť od svojej doterajšej judikatúry, musí na to výslovne upozorniť a starostlivo vysvetliť, prečo ju mení, resp. sa od nej odkláňa (z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tomu porovnaj Case of Vilho Eskelinen and Others v. Finland. Sťažnosť č. 63235/00; v domácej ústavnej   teórii   o tom   obšírne   pozri   najmä   DRGONEC,   J.:   Súdna   tvorba   práva   ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 5, s. 724 a 727).

V danom   prípade   ústavný   súd   na   prelomenie   doterajšej   judikatúry   nenašiel dostatočné dôvody ani po zohľadnení skutočnosti, že ide o návrh na začatie konania, ktorý je svojím obsahom vo vzťahu k ústavnému súdu citlivý, keďže sa ním skupina poslancov domáha výkladu ustanovenia ústavy priamo sa dotýkajúceho sudcov ústavného súdu. Vecná stránka návrhu na začatie konania založená na extenzívnom výklade čl. 128 ústavy však sama   osebe   nemôže   ospravedlňovať   zásah   do   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu v predmetnej veci. V danom prípade by sa totiž prijatím návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie vytvorilo pravidlo, ktoré by musel ústavný súd rešpektovať aj vo svojej budúcej judikatúre, čo by viedlo k ústavne neakceptovateľným dôsledkom spočívajúcim k devalvácii účelu konania o výklad ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy. Ústavný súd by sa tak totiž stal „akademicky“ pôsobiacim orgánom ochrany ústavnosti, ktorý by bol povinný meritórne   rozhodnúť   o každom   návrhu   na   začatie   konania   podľa   čl.   128   ústavy predloženého   niektorým   zo   subjektov   uvedených   v   §   18   ods.   1   písm.   a) až e)   zákona o ústavnom   súde,   a to   bez   ohľadu   na   existenciu   konkrétneho   sporu   o výklad   určitého ustanovenia   ústavy   alebo ústavného   zákona, a to   len   na základe   subjektívneho tvrdenia oprávnených navrhovateľov, že sa príslušné ustanovenie ústavy alebo ústavného zákona nesprávne v ústavnej praxi vykladá, t. j. bez ohľadu na ústavnú dikciu „... ak je vec sporná“. Za týchto okolností by nesporne išlo o extenzívnu interpretáciu čl. 128 ústavy (ako aj § 45 zákona   o ústavnom   súde),   ktorá   by   navyše   mohla   viesť   aj   k   nadmernej   politizácii rozhodovacej činnosti ústavného súdu vzhľadom na z nej vyplývajúcu povinnosť zaujať meritórne   stanovisko   ku   všetkým   „sporom“   o výklad   ústavy,   resp.   ústavných   zákonov vznikajúcim v ústavno-politickej praxi nie zriedka z výsostne politických dôvodov. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   svoj   právny   názor,   podľa ktorého „extenzívny výklad právnych noriem (a zvlášť ústavných noriem, pozn.) možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť“ (PL. ÚS 9/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   návrh   skupiny   poslancov   nespĺňa   ústavou   a zákonom   o ústavnom   súde   ustanovenú a podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu podstatnú náležitosť pre jeho prijatie na ďalšie konanie [čl.   128   ústavy   a §   45   v spojení   s   §   47   zákona o ústavnom   súde   (preukázanie spornosti   veci)],   a preto   v súlade so svojou ustálenou judikatúrou   tento   návrh   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 30/97 odmietol návrh vlády Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 128 ústavy domáhajúcej sa výkladu čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy po zistení, že vláda Slovenskej republiky nemá ústavnú právomoc vzťahujúcu sa k čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy, a teda „nie je oprávneným subjektom podať návrh ústavnému súdu o výklad čl. 93 ods. 2 ústavy, keďže mu z ústavy nevyplývajú žiadne oprávnenia takýto návrh podať“, t. j. z dôvodu, že ide o návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd v tejto súvislosti   uvádza, že takýto prístup mohol zvoliť aj v prípade návrhu skupiny poslancov, t. j. mohol ho odmietnuť aj z dôvodu, že bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2009