znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 11/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 19. marca 2008 predbežne   prerokoval   návrh   skupiny   49   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky na začatie konania o súlade § 15 ods. 1 písm. f) a § 293w) až 293aq) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 61/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   a § 14 ods. 4 a § 123g) ods. 2 zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 555/2007 Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1, čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a o súlade § 65 ods. 1 slov „15 rokov“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 61/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a § 30 písm. b) slov „15 rokov“ zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 555/2007 Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods.   1 v spojení s čl. 39 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 15 ods. 1 písm. f), § 65 ods. 1 slov „15 rokov“ a   §   293w)   až   293aq)   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení   neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   a návrhu   na pozastavenie účinnosti § 14 ods. 4, § 30 písm. b) slov „15 rokov“ a § 123g) ods. 2 zákona č. 43/2004   Z.   z.   o starobnom   dôchodkovom   sporení   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. decembra 2007 doručený návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“),   zastúpených   I.   R.,   na   začatie   konania   o súlade   §   15   ods.   1   písm.   f) a § 293w)   až   293aq)   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a § 14 ods. 4 a § 123g)   ods.   2   zákona   č.   43/2004   Z.   z.   o starobnom   dôchodkovom   sporení   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení“), s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a o súlade § 65 ods.   1   slov   „15   rokov“   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a § 30 písm. b) slov „15   rokov“   zákona   č.   43/2004   Z.   z.   o starobnom   dôchodkovom   sporení   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 555/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (ďalej len „zákon č. 555/2007 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia   predovšetkým   namietajú   ako   nesúladný   s ústavou   zánik   povinného dôchodkového poistenia od 1. januára 2008 poistenca, ktorý bol do 31. decembra 2007 povinne   dôchodkovo   poistený   na   účely   starobného   poistenia   z dôvodu   poberania invalidného dôchodku, ako aj starobného dôchodkového sporenia, na ktorom bola fyzická osoba   do   31.   decembra   2007   povinne   zúčastnená   z dôvodu   poberania   invalidného dôchodku,   a   predĺženie   účasti   na   dôchodkovom   poistení   z 10   na   15   rokov   ako   jednej z podmienok nároku na starobný dôchodok.

1. Vylúčenie poberateľov invalidného dôchodku z účasti na starobnom poistení a na starobnom dôchodkovom sporení napriek určitej sanácii a systém invalidných dôchodkov považujú navrhovatelia za rozporné s čl. 39 ods. 1 ústavy, pretože napadnuté ustanovenia, ktoré túto otázku riešia, neprípustným spôsobom zasahujú do práv nadobudnutých počas účinnosti   skoršieho   práva   a menia podmienky   realizácie   základného práva   podľa   čl.   39 ods. 1 ústavy, pričom zmena týchto podmienok priamo a jednoznačne znamená zníženie štandardu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Vylúčenie   invalidných   občanov   zo   starobného   poistenia   a   zo   starobného dôchodkového sporenia je primárnym predmetom námietok navrhovateľov, pretože práve na   nadobudnuté   práva   tých   invalidných   občanov,   ktorí   boli   účastní   na   starobnom dôchodkovom sporení, majú napadnuté zmeny najintenzívnejší dopad.

Pokus   zákonodarcu   o čiastočnú   kompenzáciu   dôsledkov   zániku   účasti   invalidov na starobnom   poistení,   a tým   aj   starobnom   sporení   nie   je   podľa   navrhovateľov   v stave napraviť všetky negatívne dopady napadnutej úpravy na príslušné práva dotknutých osôb.

V oblasti   zákonnej   úpravy   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy) navrhovatelia poukazujú na to, že vo vzťahu k invalidom od roku 1990 do konca roku 2007 je zákon č. 555/2007 Z. z. za ostatných 18 rokov prvým právnym   predpisom,   ktorý   vyníma   tieto   osoby   z osobnej   pôsobnosti   zákonnej   úpravy starobného poistenia a ruší právnu úpravu, podľa ktorej poistné za tieto osoby platí štát. Na účely konania o súlade právnych predpisov má táto skutočnosť vplyv z hľadiska hodnotenia stability   právnej   úpravy   a miery   opodstatnenosti,   resp.   vecnej   odôvodnenosti   dôvery adresátov   v túto   stabilitu.   Jediným   dôvodom   na   povinnú   účasť   invalidných   osôb v systémoch   starobného   poistenia   bola   práve   a   len   invalidita,   pričom   zároveň   práve invalidita - ako okolnosť zbavujúca tieto osoby možnosti prispievať zo svojho príjmu na starobný dôchodok, resp. poistenie - bola dôvodom, pre ktorý na toto poistenie prispieval štát.   Povinná účasť v   systéme starobného poistenia   a platenie   poistného mali potenciál ovplyvniť sumu starobného dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku invalidnej osoby. Využitie   možnosti   účasti   na   starobnom   dôchodkovom   sporení   tento   potenciál   ešte zvýraznilo - účasť v sporivom pilieri bola skutočnosťou s priamym dopadom na kvalitu realizácie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Napadnuté ustanovenia de facto zakladajú systémovú prekážku účasti tejto skupiny osôb, prinajmenšom reálne plnohodnotnej účasti na systéme starobného poistenia a následne na   systéme   starobného   dôchodkového   sporenia,   pričom   ide   o najviac   ohrozenú   skupinu osôb.

Pokiaľ   ide   o   nadobudnuté   práva,   navrhovatelia   osobitne   upozorňujú   na   vplyv napadnutých   ustanovení   na   právne   vzťahy   vzniknuté   vstupom   do   systému   starobného dôchodkového sporenia a na nároky z nich vyplývajúce, osobitne ak ide o dobrovoľný vstup do tohto systému, t. j. vstup na základe individuálneho rozhodnutia dotknutých osôb. Kým vo vzťahu k   nárokom   zo starobného poistenia   možno   hovoriť o   zásahu do   legitímnych očakávaní invalidov vo vzťahu k sume starobného dôchodku, tak vo vzťahu k nárokom z dôchodkového starobného sporenia ide nielen o zásah do legitímnej dôvery v stabilitu a predvídateľnosť   právnej   úpravy,   ale   aj   o   bezprostredný   zásah   do   vlastníckeho   práva k majetkovým hodnotám, ktoré za účinnosti skoršieho práva tieto osoby sporením nadobudli

-   tieto   finančné   prostriedky   sú   totiž   ich   vlastníctvom   na   rozdiel   od   prostriedkov odvádzaných   do   starobného poistenia.   „Nové“   právo   pritom   žiadnym   spôsobom   nerieši ďalšie nakladanie s týmito prostriedkami, s výnimkou ustanovení o dedení v prípade smrti sporiteľa. Od účinnosti napadnutých ustanovení totižto účasť na starobnom dôchodkovom sporení ex lege zaniká, pričom však prostriedky na účte sporiteľa (jeho majetok) sú vyňaté z jej dispozície a z dôvodu súvisiacich temporálnych aspektov sa dotknutá invalidná osoba za svojho života k týmto prostriedkom reálne nemá ako dostať.

Podľa   názoru   navrhovateľov   možno   pod   pojem   „majetok“   subsumovať   také prostriedky na účte sporiteľa v systéme starobného dôchodkového sporenia, ako je starobný dôchodok   zohľadňujúci   aj   starobné   dôchodkové   sporenie,   resp.   nasporené   prostriedky. „Zmarením“ legitímnej nádeje dochádza podľa navrhovateľov k neprípustnému zásahu do základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Touto   legitímnosťou   nádeje   na   získanie majetku   je   dlhoročná   stabilná   právna   úprava   o povinnej   účasti   invalidov   na   systéme starobného poistenia, ostatné tri roky aj starobného dôchodkového sporenia, pričom poistné platil za nich štát/Sociálna poisťovňa. Navrhovatelia sú toho názoru, že najmä v prípadoch, ak právny úkon, ktorý   v súlade s platnou právnou úpravou   viedol   k vzniku   legitímnych očakávaní,   je   eliminácia   predpokladaných   účinkov   takéhoto   právneho   úkonu   neskoršou právnou úpravou neprípustným zásahom do práva vlastniť majetok. Pritom rešpektujú, že právo vlastniť majetok nie je právom absolútnym a môže podliehať obmedzeniam, ktoré však   musia   spĺňať   podmienky   obsiahnuté   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a rešpektovať   princíp proporcionality podľa čl. 13 ods. 4 ústavy.

Navrhovatelia   zastávajú   názor,   že   práve   spôsob   realizácie   tohto   cieľa   porušuje princíp   proporcionality,   keď   rovnováhu   medzi   spravodlivým   nastavením   systému starobných dôchodkov ako quasi verejným záujmom a súkromným záujmom invalidného občana na ochrane jeho vlastníckeho práva vychyľuje v prospech tohto verejného záujmu tak,   že   v   konečnom   dôsledku   zakladá   také   obmedzenie   súkromného   záujmu,   ktoré   ho zbavuje   reálneho   významu.   Deklarovaný   cieľ   pritom   nepochybne   možno   dosiahnuť   aj prostriedkami a spôsobom, ktoré nebudú predstavovať obmedzenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov navrhovatelia zastávajú názor, že zásah (i) tak do legitímnych očakávaní zhmotnenia poistného v starobnom dôchodkovom sporení do sumy starobného dôchodku z neho, (ii) ako aj dodatočné podmienky dispozície s majetkom na účte v systéme starobného   dôchodkového   sporenia,   ktoré   sú   následkom   schválenia   napadnutých ustanovení, zakladajú také obmedzenia základného práva podľa čl. 20 ústavy, ktoré nie sú spôsobilé uniesť test proporcionality, a preto nie sú v súlade s čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti možno podľa navrhovateľov hovoriť aj o zásahu do legitímnych očakávaní   invalidných   občanov. Aplikácia   uvedených   východísk   na   predmetné   zmeny (zrušenie   účasti   dotknutých   osôb   na   starobnom   poistení,   a   tým   aj   na   starobnom dôchodkovom   sporení   a   s   tým   súvisiace   zmeny   spôsobilé   negatívne   ovplyvniť   sumu dôchodku) vedie k záveru, že tieto zmeny majú rovnako potenciál vniesť do už existujúcich právnych   vzťahov   právnu   neistotu.   Okrem   zásadnej   modifikácie   existujúcich   právnych vzťahov totiž menia aj predpoklady potenciálnej sumy dôchodku, resp. kvalitu hmotného zabezpečenia dotknutých osôb v starobe.

Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov nerešpektujú ani princíp rovnosti podľa čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   čo   možno   konštatovať   v   dôsledku   znevýhodneného   prístupu invalidov, ako osôb nespôsobilých na prácu z dôvodu zdravotnej indispozície k účasti na starobnom   poistení   a sporení   v   porovnaní   s   inými   osobami   nespôsobilými   na   prácu z dôvodu zdravotnej indispozície - poberateľov úrazovej renty. Kým poberatelia úrazovej renty sú   povinne zúčastnení na starobnom   poistení aj starobnom dôchodkovom   sporení a poistné za nich platí Sociálna poisťovňa, invalidi k takejto účasti prístup za rovnakých podmienok nemajú.

2. Predĺžením doby poistenia podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava ústavne neprípustným spôsobom zasahuje do dôvery občanov v stabilitu a predvídateľnosť právnej úpravy a v ochranu práv, ktoré podľa doterajšej právnej úpravy nadobudli, a je v rozpore s princípom   právnej   istoty   a s princípom   ochrany   nadobudnutých   práv   ako   integrálnymi prvkami právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Práva,   ktoré   boli   riadne   nadobudnuté   a do   ktorých   zákonodarca   napadnutými ustanoveniami   zasiahol,   súvisia   nielen   s čl.   39   ods.   1   ústavy,   ale   majú   tiež   majetkovú povahu.

Zmena temporálne konotovaných povinností oprávnených osôb nie s účinkami pro futuro, ale s účinkami aj vo vzťahu k už uskutočneným právnym úkonom vedúcim k vzniku účasti týchto osôb na systéme dôchodkového zabezpečenia, či už má povahu starobného sporenia   alebo   poistenia,   zasahuje   podľa   navrhovateľov   do   právnej   istoty   osôb zúčastnených   na   takomto   poistení,   resp.   sporení,   pretože   ak zákonodarca   ustanovil   dve základné podmienky   na vznik   nároku   na starobný   dôchodok,   zaviazal sa,   že v prípade splnenia   týchto   podmienok   oprávnenou   osobou   učiní   jej   nároku   zadosť.   V   kontexte 2. piliera platí, že štát týmto svojím záväzkom založil legitímne očakávania osôb, ktoré sa na základe   platnej   právnej   úpravy   rozhodli   upraviť svoju   účasť   na systéme   starobného dôchodkového   sporenia   tak,   že   do   tohto   sporivého   piliera   vstúpili.   V   priebehu   plnenia vopred určenej - a vo svojej podstate jednoznačne kľúčovej - podmienky však štát túto podmienku zmenil, a to spôsobom, ktorým   postavenie dotknutých   osôb   priamo zhoršil. Zmaril totiž ich legitímnu nádej, že po uplynutí doby starobného poistenia a/alebo sporenia (a v prípade splnenia druhej podmienky spočívajúcej v dosiahnutí predpísaného veku) budú môcť poberať starobný dôchodok - nádej, ktorú zákonnou úpravou sám založil.

Predmet   tohto konania nemá podľa   navrhovateľov len abstraktnú   rovinu, ale má bezprostredné implikácie pre postavenie konkrétnych, hoci len druhovými znakmi určených osôb. Fakt, že s prihliadnutím na časové aspekty relevantných zákonných úprav v čase podania tohto návrhu z povahy veci nemôžu existovať subjekty, ktoré by už mali nárok na výplatu dôchodkovej dávky podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, neznamená, že napadnuté ustanovenia nie sú spôsobilé zasiahnuť do riadne nadobudnutých práv, resp. legitímnych očakávaní. Naopak, tento zásah je bezprostredný napriek tomu, že v praxi sa jeho   účinky   prejavia   až   po   uplynutí   určitého   časového   obdobia.   Predísť   vzniku   týchto účinkov nezlučiteľných s ústavou je napokon hlavným cieľom návrhu navrhovateľov.Zákonodarca zasiahol podľa navrhovateľov do legitímnych očakávaní občanov, ktoré sám založil na očakávaní, že tak právne vzťahy, ktorých účastníkmi sa stali, ako aj ich práva z týchto vzťahov vyplývajúce, nebudú zákonnou úpravou zbavené ochrany, resp. budú sa meniť len pro futuro a v prospech dotknutých občanov ako nositeľov príslušných práv.

Napadnuté   ustanovenia   však   negujú   možnosť   sporiteľov   ako   oprávnených   osôb posúdiť predpoklady na vznik nároku na starobný dôchodok, keďže zásadne menia jednu z podmienok vzniku tohto nároku - podmienku, ktorá samou svojou podstatou bola pre dotknuté   osoby   jedným   z   rozhodujúcich   faktorov   v   úvahe,   či   sa   budú   alebo   nebudú uchádzať o účasť v sporivom pilieri. Dodatočná zmena tejto podmienky tak priamo smeruje proti imperatívom právnej istoty.

Narušenie   rovnosti   v prístupe   k ochrane   základných   práv   podľa   navrhovateľov spočíva v tom, že zákonodarca „zbavil“ akejkoľvek ochrany nároky vyplývajúce z účasti na starobnom dôchodkovom sporení (2. pilier) popri starobnom poistení, a tým, ktorí boli účastníkmi   výlučne   starobného   poistenia   (1.   pilier)   a neboli   zároveň   účastníkmi na starobnom   dôchodkovom   sporení   (2.   pilier),   priznal   podľa   názoru   navrhovateľov plnohodnotnú   ochranu.   Zákonodarca   totiž   pre   takéto   rozlišovanie   nepreukázal   žiadny legitímny   cieľ,   žiaden   záujem, ktorého intenzita   by mohla zodpovedať   intenzite   zásahu do princípu   právnej   istoty,   rovnosti   pred   zákonom   a   ďalších   súvisiacich   imperatívov právneho štátu.

Napadnuté   ustanovenia   tak   do   legitímnych   očakávaní   dotknutých   osôb   zasahujú spôsobom,   ktorý   ich   rozhodnutie,   učinené   za   platnosti   skoršieho   práva,   zbavuje   tých účinkov, ktoré sa týmto rozhodnutím v danom čase spájali. Uvedené naráža na ústavné limity o to viac, že očakávaniam súvisiacim s účasťou v 1. pilieri sa ochrana pred spätným pôsobením   poskytuje.   Niektoré   nároky   teda   nie   sú   zbavené ochrany   a iné   áno,   pričom jediným kritériom je práve forma účasti na systéme hmotného zabezpečenia v starobe, t. j. premenná bez relevantnej súvislosti s povahou predmetných nárokov. Takéto rozlišovanie znamená nerovnosť bez rozumného a legitímneho dôvodu.

Navrhovatelia požadujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ustanovenie čl. I bod 8, bod 157 a čl. IV. bod 6 § 14 ods. 4 a bod 88 § 123g ods. 2 zákona č. 555/2007 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1, čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1, a čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenia čl. I bod 39 a čl. IV bod 20 zákona č. 555/2007 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1 a s čl. 20 ods. 1, a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

II.

1. Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľov   konštatoval,   že navrhovatelia sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom   súde   aktívne   legitimovaní   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade právnych   predpisov,   pričom   ich   návrh   obsahuje všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom o ústavnom súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ho prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.   Navrhovatelia   požadovali   pozastaviť aj účinnosť čl.   I bodu   8,   39   a   bodu   157 a čl. IV bodu 6 - § 14 ods. 4, 20 a bodu 88 - § 123g ods. 2 zákona č. 555/2007 Z. z.

Podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy   a v nadväznosti   na   to   podľa   §   38   ods.   1   zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Vzhľadom   na   to,   že   návrh   navrhovateľov   bol   doručený   ústavnému   súdu 17. decembra   2007   a   obsahoval   návrh   na   pozastavenie   účinnosti   ustanovení,   ktorých účinnosť a s nimi spojené právne účinky nastali 1. januára 2008, konkrétne ide o čl. I bod 157   -   §   293w   a čl.   IV.   bod   88   -   § 123g   zákona   č.   555/2007   Z.   z.,   rozhodovanie o pozastavení účinnosti bolo preto v týchto prípadoch už bez právneho významu.

Ústavný súd dospel k záveru, že ďalšie návrhy na pozastavenie účinnosti ďalších napadnutých   ustanovení   zákona   č.   555/2007   Z.   z.   neobsahujú   konkretizáciu   spôsobu ohrozenia označených základných práv v takej intenzite, na základe ktorej by bolo potrebné rozhodnúť o pozastavení ich účinnosti.

Na   základe   tohto   záveru   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   navrhovateľov   na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona č. 555/2007 Z. z., tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia v bode 2.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008