znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 11/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda   Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka   na neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2006   o návrhu   generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovenia čl. I § 15 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie vlastníctva   k pozemkom v znení neskorších   predpisov   s čl. 1 ods.   1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednou vetou a s čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a s čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   s   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie čl. I § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v znení   neskorších predpisov n i e   j e   v   s ú l a d e   s čl.   1 ods.   1   prvou   vetou,   s   čl. 20   ods.   1   a ods.   4 a s čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednou vetou Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. apríla 2005 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade ustanovenia čl. I § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „napadnuté   ustanovenie“   alebo   „napadnutý   zákon“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednou vetou a s čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“).

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   11/05-11   zo   4.   mája   2005   bol   návrh navrhovateľa   na začatie konania o súlade právnych predpisov   prijatý   na ďalšie konanie v celom   rozsahu.   Zároveň   ústavný   súd   pozastavil   účinnosť   napadnutého   ustanovenia (uznesenie   ústavného   súdu   o pozastavení   účinnosti   napadnutého   ustanovenia   bolo zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 28. mája 2005 v čiastke 95 pod číslom 218/2005 Z. z.).

Keďže   tak   ako   navrhovateľ   v podaní   z 13.   decembra   2005   aj   Národná   rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) v podaní zo 17. augusta 2005 vyslovili súhlas   s tým,   aby   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci,   ústavný   súd   rozhodol   na   základe   písomných   stanovísk   účastníkov a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 20 ods. 1 a ods. 4,   čl. 46 ods. 1 a 2 poslednou vetou a s čl. 65 ods. 1   ústavy, s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu.

Navrhovateľ uvádza v podanom návrhu nasledovné argumenty:

«Zákon   č.   180/1995   Z.   z.   nadobudol   účinnosť   1.   septembra   1995.   Napadnuté ustanovenie § 15 článku I. tohto zákona doň bolo v súčasnom znení vytvorené novelizáciou, ku ktorej došlo článkom II. zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v znení   neskorších predpisov, a to s účinnosťou od 1. januára 2004.

Podľa   čl.   1   ods.   1   vety   prvej   ústavy,   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13, ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 poslednej vety ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok   ustanovených   zákonom   samostatne   hospodária   s   vlastným   majetkom   a   so svojimi finančnými prostriedkami.

Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy, pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práva a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 Protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.   Nikoho   nemožno zbaviť   jeho   majetku s   výnimkou verejného   záujmu   a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Týmito   ustanoveniami   sa   národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zákonodarca“) pri novelizácii zákona č. 180/1995 Z. z. dôsledne neriadila.

Podľa § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. dňom 1. septembra 2005 pozemky s nezisteným vlastníkom,   ktoré   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   najmenej   jeden   kalendárny   rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti.

Ak   do   1.   septembra   2005   nebudú   pozemky   s   nezisteným   vlastníkom   zapísané v katastri   nehnuteľností   najmenej   jeden   kalendárny   rok   alebo   ak   sa zapíšu   do katastra nehnuteľností   po   1.   septembri   2005,   prejdú   do   vlastníctva   štátu   a   do   správy   fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra nehnuteľností.

Do jedného roka odo dňa nadobudnutia vlastníctva pozemkov štátom podľa odseku 1 a 2 prechádzajú tieto pozemky do vlastníctva tej obce, v ktorej katastrálnom území sa nachádzajú, ak podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie vyššieho územného celku nie   sú   určené   na   výstavbu   objektov   a   infraštruktúry   celospoločenského   významu. Podkladom   na   zápis   do   katastra   nehnuteľností   je   delimitačný   protokol,   ktorý   obsahuje označenie   pozemkov   podľa   údajov   katastra   nehnuteľností   a   ktorý   je   uzatvorený   medzi fondom, štátnou organizáciou lesného hospodárstva a príslušnou obcou.

Pozemky, na ktoré boli uplatnené nároky podľa osobitného predpisu, neprechádzajú do vlastníctva obce podľa odseku 3, kým o týchto nárokoch nebude právoplatne rozhodnuté. Pozemky, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa odseku 3, nemôže obec do desiatich rokov od účinnosti tohto zákona previesť do vlastníctva iného a ani zriadiť k nim záložné právo; takýto úkon je neplatný.

Zámerom zákonodarcu pri postulovaní § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. (ďalej len „napadnuté ustanovenie“) bolo docieliť zásadnú zmenu vlastníckych práv k pozemkom tým, že   pozemky   vlastnícky   patriace   nezisteným   vlastníkom   budú   týmto   odňaté   a spôsobom podrobne   upraveným   v   napadnutom   ustanovení   budú   odovzdané   do   vlastníctva   obcí, v katastri ktorých sa nachádzajú.

Tento zámer popiera viaceré základné princípy demokratického štátu, medzi ktoré patrí najmä zákaz diskriminácie, ochrana vlastníctva či slobodný prístup k súdu či inému orgánu štátu.

Podľa § 8 ods. 1, písm. c), d) zákona č. 180/1995 Z. z. register sa skladá z určeného operátu,   zo   súboru   ďalších   geodetických   informácii   a   zo   súboru   ďalších   popisných informácii o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, najmä zo súpisu pozemkov, ktorých vlastník   je   známy,   ktorého   miesto   trvalého   pobytu   alebo   sídlo   nie   je   známe,   súpisu pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

Podľa § 13 zákona č. 180/1995 Z. z. fond nakladá s pozemkami uvedenými v § 8 ods. 1, písm. c) a d), ktoré sa na základe registra zapíšu do katastra nehnuteľností (ďalej len „pozemok s nezisteným vlastníkom“) podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov. Z   vyššie   uvedenej   citácie   vyplýva,   že   medzi   pozemky   s   nezisteným   vlastníkom, podliehajúce režimu napadnutého ustanovenia, patria aj pozemky tých subjektov práva, ktorých miesto pobytu alebo sídlo nie sú známe. Samotní vlastníci však známi sú, pričom je notoricky   známou   skutočnosťou,   že   tieto   subjekty   nevyvolali   vlastným   prejavom   vôle situáciu, ktorá ich zaraďuje do skupiny „nezistených vlastníkov“.

Do roku 1950 platila na území terajšej Slovenskej republiky intabulačná zásada, v zmysle   ktorej   vlastníctvo   k   pozemkom   vzniklo   až   zápisom   príslušných   skutočností   do pozemkovej knihy.

Počnúc   1.   januárom   1951,   kedy   nadobudol   účinnosť   zákon   č.   141/1950   Zb. Občiansky   zákonník,   zanikla   na   území   dnešnej   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „štát“) platnosť   intabulačnej zásady.   Hoci jednotlivé   ustanovenia   tohto   zákona (§   112,   § 114, § 561) predpokladali zápis vlastníckych vzťahov do pozemkovej knihy, právna úprava v tom čase platná už neviazala vznik vlastníckeho práva na vykonanie takéhoto zápisu. Pokiaľ mal byť   vznik   (nadobudnutie)   vlastníctva   zadokumentovaný   uložením   listín   na   súde   (§   113, § 114) bola vláda zmocnená (§ 569) upraviť ukladanie listín na súde nariadením. Takýto vykonávací predpis však nebol nikdy vydaný.

K   1.   aprílu   1964   nadobudlo   účinnosť   niekoľko   významných   zákonov:   zákon č. 95/1963   Zb.   –   Notársky   poriadok,   zákon   č.   22/1964   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností a napokon zákon č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník. Tieto zákony priniesli ukončenie akýchkoľvek zápisov do pozemkových kníh (§ 10 ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb.), pričom zachovali deklaratórny charakter evidencie nehnuteľností, ktorá sa stala len podkladom pre spísanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach.

Tento stav trval až do 1. januára 1993, kedy zápis do katastra nehnuteľností získal konštitutívny charakter pre vznik, zmenu a zánik vlastníckeho práva.

V   slovníku   slovenského   práva   (...)   na   str.   411   sa   uvádza,   že   „opustenie   veci (derelikcia)   je   spôsob   zániku   vlastníckeho   práva.   Na   rozdiel   od   straty   veci   dochádza k opusteniu veci z vôle vlastníka. Opustenie veci je jednostranný právny úkon, ktorý vlastník veci môže urobiť aj konkludentným činom... Nejde však o derelikciu tam, kde vlastník má k veci určitú povinnosť...“.

Ak teda zákonodarca ako orgán štátu vlastnými legislatívnymi opatreniami vyvolal situáciu,   za   ktorej   vznik,   zmena   a   zánik   vlastníckych   práv   k   nehnuteľnostiam   neboli výsledkom rozhodovania nezávislého a za týmto účelom zriadeného orgánu, koná v rozpore so zásadou právnej istoty, ak v napadnutom ustanovení vytvára fikciu opustenej veci za účelom   vytvoriť   právny   model   umožňujúci   štátu   zmocniť   sa   pozemkov   nezistených vlastníkov bez ohľadu na ich vôľu ponechať si vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Z tohto dôvodu nie je napadnuté ustanovenie v súlade s čl. 1 ods. 1 vetou prvou ústavy. Túto skutočnosť   podčiarkuje   aj   fakt,   že   nezistení   vlastníci   nepochybne   majú   povinnosti   voči veciam (pozemkom), ktoré by sa podľa dikcie napadnutého ustanovenia mali považovať za veci opustené, a to najmä povinnosti daňovej povahy. Táto skutočnosť však už sama o sebe vylučuje možnosť právne účinného opustenia pozemkov.

Napadnuté ustanovenie sa vyznačuje viacerými rysmi znárodnenia, tak ako tento právny   inštitút   poznáme   z   minulosti.   Zákon   zakladá   zmenu   vlastníckych   vzťahov k významnému   predmetu   vlastníckych   práv,   nedbá   na   ústavou   chránené   ľudské   právo vlastniť   majetok,   dotknutým   subjektom   (nezisteným   vlastníkom)   nepriznáva   právo   na akúkoľvek   náhradu   za   odňatý   majetok   a   neumožňuje   im   účinne   sa   vzoprieť   snahe zákonodarcu pripraviť ich o majetok ani na súde, ani na inom orgáne Slovenskej republiky. Tento právny stav zakladá takisto nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 vetou prvou ústavy, naznačuje však aj nesúlad s čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, ods. 2 poslednou vetou ústavy, ale i s čl. 6 ods. 1 vetou prvou, čl. 13, čl. 14 Dohovoru i s čl. 1 Protokolu.

Napadnuté ustanovenie má aj výrazne diskriminačný charakter. Nielen že popiera ústavnú   záruku   rovnosti   ochrany   vlastníctva   všetkých   vlastníkov,   čím   znevýhodňuje nezistených vlastníkov oproti vlastníkom, ktorých trvalý pobyt či sídlo sú známe, ale neguje aj ústavnú záruku dedenia.

Jedinou   právnou   prekážkou,   ktorá   aspoň   sčasti   chráni   pozemky   nezistených vlastníkov   pred   režimom   napadnutého   ustanovenia,   je   prebiehajúce   reštitučné   konanie (§ 15 ods. 4 zákona č. 180/1995 Z. z.). Tieto pozemky síce prejdú do vlastníctva štátu, nie však následne do vlastníctva obce. Napadnuté ustanovenie však nepozná výnimku z celého svojho   režimu,   ktorá   by   korešpondovala   s   ústavnou   zárukou   dedenia,   v   dôsledku   čoho aktuálne hrozí poštátnenie aj takých pozemkov, ktoré sú v súčasnosti predmetom dedičského konania (vrátane dedičského konania o novoobjavenom dedičstve), alebo sa predmetom takéhoto dedičstva stanú kedykoľvek pred 1. septembrom 2005. Táto skutočnosť zakladá znevýhodnenie dedičov, ktorí dedia (budú dediť) po nezistených vlastníkoch - keďže sa im predmet   dedenia   (pozemok)   bez   náhrady   odníme - oproti   dedičom,   ktorí   dedia   po poručiteľoch, ktorých trvalý pobyt je známy. Týmto sa predmet dedenia ponechá, budú môcť svoje vzťahy k nemu zákonným spôsobom usporiadať a dedičstvo aj pokojne užívať. Z tohto hľadiska je preto daný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 20. ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy ako aj čl. 1 Protokolu v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Účinky režimu napadnutého ustanovenia na vlastníctvo subjektov práva sú zhodné s účinkami bývalého právneho inštitútu znárodnenia. Tento právny inštitút však súčasný právny poriadok už nepozná. Z existujúcich inštitútov práva pri porovnaní účinkov vyplýva istá paralela s inštitútom vyvlastnenia. Na rozdiel od vyvlastnenia, ktorého podmienky sú kogentne upravené v čl. 20. ods. 4 ústavy, je síce konečný efekt rovnaký - dochádza k zmene vlastníckych   vzťahov   k   pozemku   bez   ohľadu   na   vôľu   pôvodného   vlastníka,   či   dokonca v priamom   rozpore   s   ňou,   je   tu   však   markantná   bezohľadnosť   štátu   pri   presadzovaní politických cieľov vládnucich elít. Vyvlastnenie sa môže udiať len v nevyhnutnom rozsahu vo   verejnom   záujme   –   na   základe   zákona   za   primeranú   náhradu,   v individuálne orientovanom   administratívnom   konaní,   ukončenom   individuálnym   správnym   aktom, ktorého   prípadné   pochybenia   je   možné   reparovať   či   už   opravnými   prostriedkami v samotnom   vyvlastňovacom   konaní,   alebo   napokon   prostredníctvom   súdneho   konania. Naproti tomu odňatiu vlastníctva k pozemkom v režime napadnutého ustanovenia dochádza priamo zákonom, bez akejkoľvek náhrady, bez toho, aby bol definovaný verejný záujem či nevyhnutný   rozsah   takéhoto   závažného   zásahu   do   vlastníctva,   pričom   subjekty,   proti vlastníctvu   ktorých   napadnuté   ustanovenie   smeruje,   rovnako   ako   ani   iné   osoby,   touto zákonnou   úpravou   dotknuté   (dedičia),   nemajú   žiadnu   možnosť   úspešne   sa   zmene vlastníckych práv vzoprieť a vlastníctvo si udržať, pretože ani zákon č. 180/1995 Z. z., ani iný právny predpis nepredpokladá v tejto súvislosti vedenie akéhokoľvek konania, či už pred orgánom verejnej správy alebo v konečnom dôsledku pred súdom. Dokonca ani v prípade, ak by tomuto návrhu súd vyhovel kedykoľvek po 1. septembri 2006, t. j. v čase, keď sa predmetné pozemky stanú vlastníctvom obcí, nemali by dotknuté subjekty k dispozícii žiadnu možnosť uplatniť si nároky na náhradu škody voči štátu, pretože platná právna úprava (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene   niektorých   zákonov)   nevníma   a ani   nemôže   vnímať   zákonodarcu   ako   orgán verejnej moci. Z týchto dôvodov nie je napadnuté ustanovenie ani v súlade s čl. 20. ods. 4, čl. 46 ods. 1, ods. 2 poslednou vetou v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj v spojení s čl. 6 ods. 1 vetou prvou a čl. 13 dohovoru.

Napadnuté ustanovenie nerešpektuje podstatu ani zmysel základného práva vlastniť majetok, pričom spôsobom v demokratickej spoločnosti neprípustným neguje právnu istotu vlastníkov a ich dedičov a súčasne umožňuje na ich úkor rozhojnenie majetku štátu i obcí. Na prospech štátu má okrem iného aj docieliť, aby štát získal pozemky, ktorých vlastníci sú známi, potrebné pre výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu (§ 15 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z.) inak (a najmä ľahšie a lacnejšie) než jediným ústavne prípustným spôsobom - vyvlastnením. Z tohto dôvodu nie je napadnuté ustanovenie v súlade ani s čl. 20. ods. 1, ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 vetou prvou ústavy.

Napadnuté ustanovenie však vykazuje znaky diskriminácie a zásahu do základných práv aj v neprospech obcí. K prechodu vlastníctva k pozemkom (bývalých) nezistených vlastníkov zo štátu na obce má dojsť v zmysle jeho odseku 3 na základe delimitačného protokolu.   Podkladom   tohto   protokolu   má   byť   register   obnovenej   evidencie   pozemkov (ďalej len „register“), a to v zmysle § 1 ods. 1 v spojení s § 13 zákona č. 180/1995 Z. z. Je pritom notoricky známou skutočnosťou, že práce na zostavení registra neboli na celom území štátu doposiaľ ukončené. Z toho potom vyplýva, že v zmysle § 15 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. Z. bude možné previesť vlastníctvo k pozemkom nezistených vlastníkov iba na   časť   obcí,   v ktorých   už   boli   práce   na   registri   ukončené.   Zvyšné   obce   budú   takto znevýhodnené, čo zakladá nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 2 ústavy i z tohto hľadiska.

Pri   nakladaní   s   takto   novozískaným   pozemkovým   vlastníctvom   nie   je   obec autonómna,   ale   musí   sa   podriadiť   zákonným   obmedzeniam   obsiahnutým v odseku 5 napadnutého   ustanovenia.   Tieto   obmedzenia   majú   jednoznačne   povahu obmedzenia vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, a preto sa na ne vzťahujú všetky   výhrady   uvedené   vyššie   v   inej   súvislosti,   teda:   založenie   obmedzenia vlastníckeho práva   zákonom,   absencia   stanovenia   nevyhnutného   rozsahu,   primeranej náhrady a aj neexistencia verejného záujmu na takomto obmedzení vlastníckeho práva. Ani obce sa tomuto obmedzeniu vlastníckeho práva nemôžu žiadnym spôsobom brániť, ani pred orgánom   štátu,   ani   pred   súdom.   Táto skutočnosť   ich   tiež   znevýhodňuje   oproti   iným porovnateľným subjektom - vlastníkom pozemkov, ktorí takýmito obmedzeniami netrpia. Naviac,   obmedzuje   tiež   veriteľov   obcí,   ktorým   bráni   uspokojiť   svoje   pohľadávky nadobudnutím takéhoto obecného majetku.

Keďže obciam ústava zaručuje samostatnosť pri hospodárení so svojím majetkom, je potrebné zdôrazniť, že samostatné hospodárenie je reprezentované aj autonómnosťou vôle pri nadobúdaní majetku. Napadnuté ustanovenie túto zásadu popiera, keď nedáva obciam možnosť   odoprieť   prijatie   týchto   pozemkov   od   štátu.   Z   týchto   dôvodov   nie   je   odsek   3 napadnutého ustanovenia v súlade ani s čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1, ods. 2 poslednou vetou ústavy ako i v spojení s čl. 6 ods. 1 vetou prvou, čl. 13, čl. 14 Dohovoru a čl. 1 Protokolu.

Z informácií dostupných navrhovateľovi vyplýva, že v súčasnosti existuje niekoľko stotisíc   známych   vlastníkov   s   neznámym   trvalým   pobytom,   resp.   sídlom.   Všetky   tieto subjekty budú 1. septembra 2005 pozbavené svojho pozemkového vlastníctva. To isté sa týka ich dedičov,   ktorých adresy trvalého pobytu či sídla sú síce známe,   majú však tú nevýhodu, že dedičské konania týkajúce sa (aj) pozemkov nezistených vlastníkov, nebudú k 1. septembru 2005 právoplatne skončené. V rovnakej právnej pozícii sa ocitnú osoby, ktoré až po 1. septembri 2005 získajú možnosť preukázať svoje vlastnícke právo k „pozemkom nezistených vlastníkov“. Je zrejmé, že prostredníctvom § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. hrozí flagrantný zásah do vlastníckeho práva,   ktorého ochrana má ústavný charakter. Podľa platnej právnej úpravy dôjde tak k vytvoreniu nezvratnej skutočnosti, ktorej náprava buď nebude možná vôbec, alebo len komplikovaným spôsobom pri súčasnom značnom zaťažení štátneho rozpočtu.»

Zo stanoviska národnej rady zo 17. augusta 2005 vyplýva, že s podaným návrhom nesúhlasí. Jeho argumentácia je nasledovná:

«Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   v   návrhu   č.   GÚs   4016/05-26 z 29. marca   2005,   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) vydal nález, ktorým rozhodne, že „ustanovenie § 15 čl. I zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších predpisov (ďalej „len zákon č. 180/1995 Z. z.“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 vetou prvou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, vetou prvou čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1, ods. 2, poslednou vetou, čl. 65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 prvou vetou,   čl.   13,   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „Protokol“).

K   návrhu   generálneho   prokurátora   považujeme   za   potrebné   upozorniť   na nasledujúcu skutočnosť:

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 1. júla 1999 vydal unesenie č. PL. ÚS 23/1998, v ktorom nevyhovel navrhovateľovi na vyslovenie nesúladu § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. K uvedenému dňu malo ustanovenie § 15 nasledujúce znenie: § 15

(1)   Uplynutím   piatich   kalendárnych   rokov   od   účinnosti   tohto   zákona   pozemky s nezisteným   vlastníkom,   ktoré   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľnosti   najmenej   jeden kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti. 31a)

(2) Ak do uplynutia piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden kalendárny   rok   alebo   ak   sa   zapíšu   do   katastra   nehnuteľností   až   po   uplynutí   piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, prejdú do vlastníctva štátu a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra nehnuteľností. Zákonom   č.   219/2000   Z.   z.   boli   lehoty   (päť   kalendárnych   rokov   od   účinnosti   tohto zákona) nahradené konkrétnym termínom - 1. september 2005 a zákonom č. 503/2003 Z. z. boli doplnené odseky 3 až 5 ktoré znejú:

(3)   Do   jedného   roka   odo   dňa   nadobudnutia   vlastníctva   pozemkov   štátom   podľa odseku 1 a 2 prechádzajú tieto pozemky do vlastníctva tej obce, v ktorej katastrálnom území sa   nachádzajú,   ak   podľa   schválenej   územnoplánovacej   dokumentácie   31b)   vyššieho územného celku nie sú určené na výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu.   Podkladom na zápis do katastra nehnuteľností   je   delimitačný   protokol,   ktorý obsahuje označenie pozemkov podľa údajov katastra nehnuteľností a ktorý je uzatvorený medzi fondom, štátnou organizáciou lesného hospodárstva a príslušnou obcou.

(4)   Pozemky,   na   ktoré   boli   uplatnené   nároky   podľa   osobitného   predpisu,   31c) neprechádzajú   do   vlastníctva   obce   podľa   odseku   3,   kým   o   týchto   nárokoch   nebude právoplatne rozhodnuté.

(5)   Pozemky,   ktoré   prešli   do   vlastníctva   obce   podľa   odseku   3,   nemôže   obec   do desiatich rokov od účinnosti tohto zákona previesť do vlastníctva iného a ani zriadiť k nim záložné právo; takýto úkon je neplatný.

Z   hore   uvedeného je zrejmé,   že   napadnuté   ustanovenia §   15 ods.   1 a   2 zákona č. 80/1995   Z.   z.   neboli   od   vydania   rozhodnutia   ústavného   súdu   č.   PL.   ÚS   23/1998   do dnešného dňa vo svojej meritórnej časti zmenené.

K záverom generálneho prokurátora, podľa ktorého je ustanovenie § 15 ods. 3 a 5 v rozpore s čl. 65 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1, ods. 2, poslednou vetou ústavy, ako i s čl. 6 ods. 1 prvou vetou, čl. 13, čl. 14 Dohovoru a s čl. 1 Protokolu zastávame tento názor:

Čl. 65 ods. 1 Ústavy SR znie: Obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok   ustanovených   zákonom   samostatne   hospodária   s   vlastným   majetkom   a   so svojimi finančnými prostriedkami.

Konkrétne   podmienky   hospodárenia   obcí   s   vlastným   majetkom   na   základe   tohto ustanovenia   upravujú   viaceré   právne   predpisy,   najmä   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“). Tento zákon ustanovuje v § 7 celý rad povinností, ktoré obec musí pri hospodárení s majetkom dodržiavať. Tieto povinnosti pritom nemajú charakter obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4. ústavy. Z rovnakého princípu vychádza aj celý rad ďalších zákonov, ako napríklad zákon č. 466/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov a to isté platí   aj   o   spornom   §   15   ods.   5,   ktorý   len   upresňuje   obsah   vlastníckeho   práva   obce k pozemkom, ktoré obce nadobudnú podľa § 15 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. Obmedzenie vlastníckeho   práva   v   zmysle   čl.   20.   ods.   4   ústavy   musí   mať   konkrétny   účel   a   cieľ a z hľadiska jeho obsahu musí mať nie právny, ale vecný charakter, pretože v opačnom prípade by stratilo zmysel pre druhú stranu - vyvlastňujúci subjekt, ktorý vo všeobecnosti má v úmysle objekt vyvlastnenia (obmedzenia) vecne a fakticky využívať (napr. vyvlastnenie pozemkov za účelom stavby). Uvedené je vyjadrené aj v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v § 108 ods. 1, ktorý znie:

(1) Pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo   verejnom   záujme   uvedených   v   odseku   2   možno   vyvlastniť   alebo   vlastnícke   práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu.

Na   rovnakom   základe   je   postavený   aj   §   109   ods.   1   stavebného   zákona,   ktorý reglementuje ciele vyvlastnenia:

(1) Cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva   k   pozemkom   a   stavbám   alebo   zriadenie,   zrušenie,   prípadne   obmedzenie   práva vecného bremena k pozemkom a stavbám. Na to nadväzuje § 115 stavebného zákona, ktorý znie:

(1)   Vyvlastnený pozemok alebo stavbu možno užívať len na účely,   na ktoré boli vyvlastnené.

V prípade, ak sa vyvlastnená stavba alebo pozemok do dvoch rokov nezačne využívať na účel na ktorý boli vyvlastnené, možno požiadať o zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení (§ 116 ods. 2 stavebného zákona).

Samostatné   hospodárenie   obce   podľa   čl.   65   ods.   1   ústavy   nie   je   možné   chápať v zmysle   slobodnej   vôle   pri   nadobúdaní   majetku   tak,   ako   je   to   uvedené   v   návrhu,   ale v nemožnosti inej osoby zasahovať do spravovania majetku obce. Na uvedenom princípe bol založený aj § 2 zákona o majetku obcí, podľa ktorého tam určené veci vo vlastníctve štátu prechádzajú zo zákona do vlastníctva obce. Rovnako je to aj v § 15 ods. 3, na základe ktorého zo štátu na obce prejde vlastníctvo v zákone špecifikovaných pozemkov. Okrem toho, vlastnícke právo obec nadobudne až vkladom do katastra na základe delimitačného protokolu. Delimitačný protokol pritom vzniká na základe spolupráce viacerých subjektov, medzi ktorými je aj príslušná obec, ktorá musí s ním vyjadriť súhlas. V opačnom prípade katastrálny úrad nemá podklad, na základe ktorého by vykonal vklad do katastra.»

Replika navrhovateľa z 13. decembra 2005 obsahuje nasledovné argumenty:

„Pokiaľ Národná rada Slovenskej republiky poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 1999 č. k. PL. ÚS 23/1998, považujem za potrebné zdôrazniť, že   v súvislosti   s predmetom   konania   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   11/05   na   toto   uznesenie prihliadať nemožno, pretože sa nezaoberalo problematikou zhodnou s predmetom konania sp. zn. PL. ÚS 11/05, teda ústavnosťou prechodu pozemkov s nezisteným vlastníkom na štát (a následne na obec), ale ústavnosťou ustanovenia lehôt na uplatnenie nároku na vydanie veci   (obnova   vlastníckeho   práva)   v reštitučnom   konaní.   Uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z 1. júla 1999 č. k. PL. ÚS 23/98 netvorí teda prekážku res iudicata pre konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 11/05 a nereprezentuje ani relevantný právny názor, ktorý   by   bránil   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   vyhovieť   v celosti   môjmu   návrhu z 29. marca 2005.

Podľa môjho názoru pojem samostatného hospodárenia obce treba chápať práve v zmysle slobodnej vôle pri nadobúdaní majetku a súčasne pri zaručení nemožnosti inej osoby zasahovať do spravovania majetku obce. Za inú osobu treba považovať každú osobu, odlišnú od obce a teda aj štát. Ustanovenie § 15 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. pritom neumožňuje obci odmietnuť podpísať delimitačný protokol z dôvodu, že by pozemky tam uvedené vôbec nechcela nadobudnúť, pretože ich prechod do vlastníctva obce je zakotvený v tom istom zákonnom ustanovení. “

Hoci   ústavný   súd   doručil   všetky   podania   účastníkov   konania   vláde   Slovenskej republiky   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „vedľajšia účastníčka“) s možnosťou vyjadriť sa, vedľajšia účastníčka žiadne stanovisko ústavnému súdu nezaslala.

II.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   1   ods.   1   napadnutého   zákona   v konaní   o obnove   evidencie   niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim sa zisťujú dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahov   k nim   a na   ich   základe   sa   zostavuje   a schvaľuje   register   obnovenej   evidencie pozemkov (ďalej len „register“).

Podľa § 8 ods. 1 písm. c) napadnutého zákona register sa skladá z určeného operátu, zo   súboru   ďalších   geodetických   informácií   a zo   súboru   ďalších   popisných   informácií o pozemkoch a právnych vzťahoch k ním, najmä zo súpisu pozemkov, ktorých vlastník je známy, ale ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie je známe.

Podľa § 8 ods. 1 písm. d) napadnutého zákona register sa skladá z určeného operátu, zo   súboru   ďalších   geodetických   informácií   a zo   súboru   ďalších   popisných   informácií o pozemkoch a právnych vzťahoch k ním, najmä zo súpisu pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

Podľa § 13 napadnutého zákona Slovenský pozemkový fond nakladá s pozemkami uvedenými   v   §   8 ods.   1   písm.   c)   a d),   ktoré sa   na základe registra   zapíšu   do   katastra nehnuteľností (ďalej len „pozemok s nezisteným vlastníkom“), podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

Napadnuté ustanovenie znie nasledovne: (1) Dňom 1. septembra 2005 pozemky s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri   nehnuteľností   najmenej   jeden   kalendárny   rok,   prechádzajú   ako   opustené   do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti.

(2) Ak do 1. septembra 2005 nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri   nehnuteľností   najmenej   jeden   kalendárny   rok   alebo   ak   sa   zapíšu   do   katastra nehnuteľností po 1. septembri 2005, prejdú do vlastníctva štátu a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra nehnuteľností.

(3)   Do   jedného   roka   odo   dňa   nadobudnutia   vlastníctva   pozemkov   štátom   podľa odseku 1 a 2 prechádzajú tieto pozemky do vlastníctva tej obce, v ktorej katastrálnom území sa nachádzajú, ak podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie vyššieho územného celku   nie   sú   určené   na   výstavbu   objektov   a infraštruktúry   celospoločenského   významu. Podkladom   na   zápis   do   katastra   nehnuteľností   je   delimitačný   protokol,   ktorý   obsahuje označenie   pozemkov   podľa   údajov   katastra   nehnuteľností   a ktorý   je   uzatvorený   medzi fondom, štátnou organizáciou lesného hospodárstva a príslušnou obcou.

(4)   Pozemky,   na   ktoré   boli   uplatnené   nároky   podľa   osobitného   predpisu, neprechádzajú   do   vlastníctva   obce   podľa   odseku   3,   kým   o týchto   nárokoch   nebude právoplatne rozhodnuté.

(5)   Pozemky,   ktoré   prešli   do   vlastníctva   obce   podľa   odseku   3,   nemôže   obec   do desiatich rokov od účinnosti tohto zákona previesť do vlastníctva iného a ani zriadiť k nim záložné právo; takýto úkon je neplatný.

Ustanovenie § 135 Občianskeho zákonníka znie nasledovne: (1) Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu.

(2) Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí desať percent ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel alebo ohlásil.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy, a na opustené veci.

III.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 poslednej vety ústavy

1.   Podľa   navrhovateľa   zámerom   zákonodarcu   bolo   dosiahnuť   zásadnú   zmenu vlastníckych práv k pozemkom tým, že pozemky patriace nezisteným vlastníkom prejdú ako opustené   v konečnom   dôsledku   do   vlastníctva   obcí,   v ktorých   katastri   sa   nachádzajú. Existencia nezistených vlastníkov pozemkov je následkom skutočnosti, že štát po niekoľko desaťročí   neaplikoval   intabulačnú   zásadu   v súvislosti   so   zmenou   vlastníctva k nehnuteľnostiam,   a teda   aj   k pozemkom.   Štát   sám   vyvolal   situáciu,   ktorú   chce   teraz napadnutým ustanovením riešiť v neprospech vlastníkov. Účinky napadnutého ustanovenia nastávajú priamo zo zákona bez možnosti súdnej, či inej ochrany.

2. Národná rada nezaujala k tejto časti návrhu meritórne stanovisko, lebo podľa jej názoru uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 23/98 bolo už o tejto otázke rozhodnuté, keďže   ústavný súd návrhu   na vyslovenie   nesúladu   prvých   dvoch   odsekov   napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy nevyhovel.

3. Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým poznamenať, že otázka, či nejde o návrh neprípustný z dôvodu, že ústavný súd už o veci rozhodol [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde],   je   predmetom   predbežného   prerokovania   návrhu   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde a môže viesť k odmietnutiu návrhu. Preto v štádiu konania vo veci samej (po prijatí návrhu na ďalšie konanie) nie je už takáto námietka spravidla relevantná. Napriek tomu ústavný súd   pripomína, že prekážka veci rozsúdenej vo svojej procesnej podstate vyjadruje   zákaz   a prekážku   otvárať   právoplatne   rozhodnutú   tú   istú   vec,   ktorá   je charakterizovaná   tými   istými   účastníkmi,   rovnakým   predmetom   konania   a rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmi uplatnenia nároku na súdnu ochranu.

Uvedené vymedzenie prekážky veci rozsúdenej je potrebné vykladať vzhľadom na charakter konania o súlade právnych predpisov (abstraktná rozhodovacia činnosť).

V tomto konaní ústavný súd ako jediný súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) rozhoduje o ústavnosti napadnutých zákonov, iných právnych predpisov, ich častí alebo jednotlivých ustanovení. Ústavný súd pritom neberie na zreteľ iné kritérium, ako je súlad medzi napadnutými všeobecne záväznými právnymi predpismi a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc   z názoru   na   prekážku   veci   rozsúdenej   treba   uviesť,   že   napadnuté ustanovenie   § 15   zákona   bolo prijaté oveľa   neskôr,   než sa   v konaní o súlade právnych predpisov rozhodovalo o predošlom znení tohto ustanovenia. Už z toho vyplýva, že v tomto konaní nemôže ísť o prekážku veci rozsúdenej, lebo aj pri rovnakom znení (čo nie je tak) treba   vziať   do   úvahy,   že   toto   ustanovenie   zákona   bolo   prijaté   za   iných   predpokladov a s inou dôvodovou správou. Napokon aj dôvody jeho napadnutia sú úplne odlišné od tých, o ktorých rozhodoval v roku 1998 ústavný súd.

4.1 Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika právny štát.

Z toho   vyplýva,   že   zákonodarca   uplatňuje   zákonodarné   oprávnenia   autonómne a suverénne. Táto suverenita má však limit nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a slobôd. Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca, vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície, prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej právnej úpravy obsahuje aj také normy, ktoré porušujú základné právo obsiahnuté v čl. 20 ods. 1 ústavy alebo jeho obmedzenia v čl. 20 ods. 4 ústavy.

Tento záver platí aj pre ostatné ústavné limity, za predpokladu, že obsahom právnej regulácie napadnutej v konaní o súlade právnych predpisov sú také práva a povinnosti alebo dôsledky, ktoré majú priamy vecný súvis s článkami ústavy zaručujúcimi základné práva alebo slobody.

Do   pojmu   právny   štát   patrí   len   taká   právna   úprava,   ktorá   nie   je   natoľko   vágna a neurčitá, že v skutočnosti odporuje všetkým princípom, na ktorých v právnom poriadku je upravený   vznik,   zánik   a ochrana   vlastníckeho   práva   ako   základného   práva   zaručeného ústavou.

Napadnuté ustanovenie je súbor takých právnych noriem, ktoré nie sú uskutočniteľné pre ich vágnosť a rozpor s uvedenými princípmi. V právnom poriadku nie je upravené a nie je možné ani zistiť   výkladom,   čo   znamená v kontexte napadnutého   ustanovenia   pojem „nezistený   vlastník“.   Slovo   „nezistený“   znamená   len   to,   že   výsledok   procesného dokazovania pred orgánom verejnej moci viedol k záveru, že nejaký vlastník existuje, ale nebolo ho možné zistiť. Z takého výsledku procesného dokazovania sa však nedá vyvodiť záver o tom, že zlyhanie procesu dokazovania má za následok zánik vlastníckeho práva prechodom   na štátu   a nadväzne na to na jednotku územnej samosprávy. Z napadnutého ustanovenia nie je jasné, čo spôsobuje tento prechod v prípade prechodu vlastníckeho práva na   jednotky   územnej   samosprávy.   Tieto   prechody   nie   sú   preskúmateľné,   resp.   zákon nepredpokladá   ich   preskúmanie spôsobom,   ktorý   je obvyklý   v právnom   štáte,   napríklad v správnom súdnictve. Nie je úplne zrejmé, prečo napadnuté ustanovenie vynechalo dedičov nezistených   vlastníkov,   za   predpokladu,   že   by   bolo   zjavné,   že   nezistení   vlastníci v skutočnosti už nemôžu byť nažive.

4.2 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Napadnuté   ustanovenie   §   15   zákona   sa   dotýka   predovšetkým   základného   práva vlastniť, ktoré je zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy. Vyplýva to predovšetkým z toho, že toto ustanovenie upravuje predpoklady, za ktorých dochádza k relatívnemu zániku vlastníckeho práva u subjektu nazvaného „nezistený vlastník“ a vzniku vlastníckeho práva najprv u štátu a potom u jednotiek územnej samosprávy (obce a mesta). Tento zánik a vznik vlastníckeho práva sa nazýva prechodom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Dôvodom na relatívny zánik vlastníckeho práva u subjektu nazývaného „nezistený vlastník“ a vznik vlastníckeho práva najprv štátu a potom jednotiek územnej samospráva (obce   a mesta)   je jedine napadnuté ustanovenie §   15 zákona. Obsah tohto   ustanovenia spôsobuje prechod vlastníckeho práva.

Takýto   prechod   vlastníckeho   práva   sa   nedá   podľa   názoru   ústavného   súdu subsumovať   pod   pojem   „vyvlastnenie“   a ani   „nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva“. V tejto spojitosti už nie je podstatné, či k takému prechodu dochádza iba v nevyhnutnej miere (čomu tak nie je, pretože prechádza vlastnícke právo nezisteného vlastníka ako celok) a ani to, či ide o verejný záujem a či je poskytnutá primeraná náhrada.

Ak   by   tomu   aj   tak   bolo,   potom   treba   upozorniť,   že   podľa   stabilnej   judikatúry ústavného súdu (pozri PL. ÚS 4/00) prvou požiadavkou zákona s existenciou ktorého počíta čl. 20 ods. 4 ústavy, je určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie   vlastníckeho   práva.   Ďalšou   určenou   požiadavkou   na   takýto   zákon   je,   že k vyvlastneniu   alebo nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   možno   prikročiť   len   vo verejnom záujme, nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy   preto   dochádza   aj   vtedy,   ak   takýto   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky nespĺňa   podmienky   tohto   článku   (alebo   aspoň   niektoré   z nich).   Okrem   toho   ústava neumožňuje   (pozri   PL.   ÚS   38/95),   aby   k vyvlastneniu   alebo   k nútenému   obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom.

Navyše ústavný súd pripomína, že v ústave nie je žiadna iná ústavná norma pre takto ustanovený   spôsob   zániku   a vzniku   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktorá   by ospravedlnila   zánik   a vznik   vlastníckeho   práva   spôsobom   ustanoveným   v napadnutom ustanovení § 15 zákona. Takáto opora nevyplýva ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Napokon túto otázku nie je potrebné skúmať so zreteľom na to,   že   napadnuté   ustanovenie   upravuje   vznik   vlastníckeho   práva   štátu   a jeho   zánik u nezisteného vlastníka bez akéhokoľvek mechanizmu ochrany nezisteného vlastníka, ktorý by bolo možné efektívne uplatniť pred prechodom vlastníckeho práva.

4.3   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na iných orgánoch Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   v prípade   posudzovania napadnutého   ustanovenia   §   15   zákona   predovšetkým   možnosť,   aby   nezistený   vlastník mohol   v čase   pred   zánikom   jeho   vlastníckeho   práva   sám   alebo   v zastúpení   napríklad opatrovníkom   alebo   inou   osobou   zaručujúcou   ochranu   jeho   záujmov   uplatniť   svoje námietky   proti   zákonom   projektovanému   prechodu   vlastníckeho   práva   napríklad   to,   že nejde   o nezisteného   vlastníka   alebo   sú   tu   dedičia,   alebo   je   tu   iná   právna   skutočnosť (napríklad   vlastnícke   právo   inej   osoby   k nehnuteľnosti,   ktorá   fomálnoprávne   patrí nezistenému vlastníkovi).

Takáto   možnosť   sa   musí   pripustiť   buď   v konaní   pred   všeobecným   súdom rozhodujúcim v sporovom konaní, alebo v konaní pred orgánom verejnej správy a nadväzne na to v konaní pred správnym súdnictvom.

Uvedená možnosť v § 15 napadnutého zákona nie je. K prechodu dochádza bez toho, aby sa jeho prechodu dalo zabrániť prostriedkami právnej ochrany.

4.4 Ďalej ústavný súd poukazuje na tú závažnú okolnosť, že zákonodarca rozhodol o zániku vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov s nezisteným vlastníkom opustením veci priamo zákonom (ex lege).

Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 43 pod č. 126/1995 „V právnom štáte kompetencie,   práva   a povinnosti   a zákonom   upravené   postupy   orgánov   štátu   vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú,   výkonnú   a súdnu   moc,   ktoré   sú   v parlamentnej   demokracii   autonómne a vzájomne   prepojené   len   väzbami   ústavnej   kontroly   a spolupráce.   Z princípu   ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci   v štáte.   Aj   zákonodarný   orgán   je   viazaný   ústavou   a jej   princípmi,   ktorých   zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žiaden zákon nemôže   nahrádzať   a meniť   právomoc   všeobecných   súdov   v občianskoprávnych   veciach (čl. 41 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy) bez toho, aby sa zmenila ústava a občiansky súdny poriadok.“

Z citovaného nálezu sa dá vyvodiť, že zákonom nemožno zasiahnuť do základných kompetencií jednotlivých zložiek moci v štáte stanovených ústavou. Teda zákonom nie je možné   ani   odňať   určité   právomoci   patriace   podľa   ústavy   výkonnej,   resp.   súdnej   moci a previesť ich na moc zákonodarnú. Napriek tomu napadnutým ustanovením sa tak stalo. Rozhodovať   o zániku   vlastníckeho   práva   v dôsledku   opustenia   veci   (derelikcie)   možno v správnom   konaní,   teda   v rámci   moci   výkonnej   alebo   v súdnom   konaní   v rámci   moci súdnej. Pokiaľ si túto právomoc prisvojil napadnutým ustanovením zákonodarca, porušil tým   ustanovenie   čl.   2   ods.   2   ústavy,   z ktorého   deľba   moci   vyplýva.   Z pohľadu navrhovateľa, ktorý porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy nenapadol, došlo k porušeniu práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy, keďže dotknutí vlastníci nemajú možnosť súdnej ochrany, resp. ochrany pred iným orgánom. Zároveň to v konečnom dôsledku znamená aj porušenie ich vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a porušenie princípov demokratického právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy.

4.5 Na základe analýzy uvedenej v bodoch 4.1 až 4.4 tejto časti rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie porušuje princíp právnej istoty ako súčasť právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy), právo vlastniť majetok vrátane jeho dedenia (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy), ako aj právo na súdnu ochranu a na ochranu pred iným orgánom štátu (čl. 46 ods. 1 a ods. 2 posledná veta ústavy).

Na základe vyššie uvedených záverov ústavného súdu už nie je potrebné zaoberať sa porušením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednej vety ústavy z ďalších aspektov, ktoré navrhovateľ namieta.

K ostatným namietaným porušeniam práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu

Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 poslednej vety, čl. 20 ods. 1 a ods. 4, ako aj čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednej vety ústavy, nebolo už potrebné osobitne   sa   zaoberať   ďalšími   namietanými   porušeniami   práv   vyplývajúcich   z ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov Slovenskej   republiky   stráca   napadnuté   ustanovenie   čl.   I   §   15   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom   v znení   neskorších   predpisov   účinnosť.   Ak   národná   rada   neuvedie   toto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca § 15 zákona po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Podľa   čl.   125   ods.   5   ústavy   platnosť   rozhodnutia   o pozastavení   účinnosti napadnutého   ustanovenia   čl.   I   §   15   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 95 pod číslom 218/2005 Z. z.) zanikne vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2006