znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 109/2011-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána   Lubyho,   Marianny   Mochnáčovej,   Lajosa   Mészárosa   a Rudolfa   Tkáčika   o návrhu Krajského súdu v Prešove, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. E. Š., na vyslovenie nesúladu položky 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Položka 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Zhrnutie návrhu na začatie konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. novembra 2010 doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský súd“)   na   vyslovenie   nesúladu   položky 13   písm. b)   tvoriacej   časť   I   prílohy   Poplatky vyberané   v občianskom   súdnom   konaní   [Sadzobníka   súdnych   poplatkov   (ďalej aj „sadzobník“ alebo aj „napadnutá položka“ alebo aj „napadnuté ustanovenie“)] zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 60/2010 rozhoduje navrhovateľ o odvolaní povinného   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 6 Er 256/2008-154   z 25.   januára 2010,   ktorým   mu   bolo na   základe   napadnutej   položky uložené   zaplatiť   poplatok   za   konanie   o námietkach   proti   exekúcii   v sume   16 596,50   €. Z návrhu   vyplýva,   že   okresný   súd   nemá   pochybnosti   o tom,   že   uvedený   poplatok   bol ustanovený   v súlade   s položkou 13   písm. b)   sadzobníka,   a preto   by   mal   uznesenie   súdu prvého stupňa potvrdiť. Keďže však dospel k záveru, že napadnutá položka nie je v súlade s niektorými ustanoveniami ústavy a dohovoru, podal predmetný návrh a uviedol k nemu ďalej uvedené dôvody.

I.A Neurčitosť napadnutej položky v dôsledku nevymedzenia poplatníka súdneho poplatku

3. Navrhovateľ   sa   domnieva,   že   z platnej   právnej   úpravy   zákona   o súdnych poplatkoch nie je zrejmé, kto je poplatníkom poplatku za konanie súdu o námietkach proti exekúcii podľa položky 13 písm. b) sadzobníka. Zákon o súdnych poplatkoch ustanovuje vo svojom § 2 ods. 1, kto je poplatníkom súdneho poplatku. Vzhľadom na to, že písm. b) až písm. e) tohto ustanovenia sa exekúcie zjavne netýkajú a písm. f) označuje poplatníka len v prípade   konania   o udelenie   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   prichádza   v prípade napadnutej položky do úvahy len písm. a) predmetného ustanovenia, ktoré za poplatníka označuje   navrhovateľa.   Toto   ustanovenie   však   dopadá   len   na   prípady,   v ktorých   ide o „poplatok z návrhu“, kým napadnutá položka ustanovuje „poplatok za konanie“ (porov. § 1   ods. 1   zákona   o súdnych   poplatkoch).   Podľa   § 5   ods. 1   písm. h)   zákona   o súdnych poplatkoch vzniká poplatková povinnosť vo všetkých prípadoch neuvedených v písm. a) až písm. g) právoplatným uznesením súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť súdny poplatok uložila, čo v spojení s § 1 ods. 1 a § 12 tohto zákona znamená, že sa o tejto povinnosti musí rozhodnúť vždy, keď tu existuje spôsobilý poplatkový úkon a rozhodlo sa vo veci samej. Tak je to aj v prípade predmetného súdneho poplatku podľa napadnutej položky, ktorého zaplatenie   musí   súd   uložiť   v súvislosti   s rozhodnutím   o námietkach   proti   exekúcii. Vzhľadom   na   absenciu   vymedzenia   osoby   poplatníka   v   § 2   ods. 1   zákona   o súdnych poplatkoch však nie je zrejmé, komu má byť táto povinnosť uložená.

4. Možnosť,   aby   súd   vydal   uznesenie   o súdnom   poplatku,   v ktorom   neuvedie žiadneho   poplatníka,   označuje   navrhovateľ   za   absurdnú.   Riešenie   by   preto   mohol predstavovať výklad zachovávajúci zmysel súdneho poplatku, ktorým je zaťažiť toho, kto poplatkový úkon vyvoláva alebo z neho má prospech, aspoň čiastočnou úhradou nákladov, ktoré v tejto súvislosti vznikli. Zákon však neurčuje, kto je poplatníkom tohto poplatku, ani spôsob, na základe ktorého by ho súd mohol určiť. Na základe § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch per analogiam by síce bolo možné dospieť k záveru, že poplatníkom je podávateľ námietok, teda povinný, čo napokon zodpovedá i bežnej súdnej praxi, tento záver je však pre bežného adresáta napadnutého ustanovenia v spojení s § 1 ods. 1 tohto zákona absolútne nepredvídateľný. Z hľadiska prípadného ďalšieho prieskumu inštančne vyšších súdov ho navyše možno označiť za arbitrárny, pretože rovnakými postupmi by bolo možné   dospieť   i k iným   záverom.   Napr.   analogickým   výkladom   § 2   ods. 2   a 4   zákona o súdnych   poplatkoch   by   bolo   možné   za   poplatníka   predmetného   poplatku   určiť   toho účastníka, ktorý bol v konaní o námietkach proti exekúcii neúspešný. Napadnutú položku tak možno vyložiť diametrálne odlišným spôsobom. Z toho plynúca neistota pre účastníkov konania   je   pritom   natoľko   zásadná,   že   ju   nemožno   prekonať   výkladom   uvedených predpisov.   Napadnuté   ustanovenie   je   preto   podľa   navrhovateľa   v rozpore   so   zásadou právneho štátu vyjadrenou v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorá vyžaduje presnosť a jednoznačnosť právnych   noriem   (porov.   PL. ÚS 15/98,   tiež   nález Ústavného   súdu   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky sp. zn. Pl. ÚS 5/92) a predvídateľnosť ich obsahu. Rovnaké závery možno   vztiahnuť   i na   súdny   poplatok   podľa   položky 9a   sadzobníka,   ktorá   sa   však prerokúvanej veci netýka.

I.B

Neprimerané obmedzenie práva povinného na prístup k súdu

5. Navrhovateľ   vo   svojej   ďalšej   argumentácii   namieta   nesúlad   napadnutého ustanovenia so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za jeden z cieľov   obmedzenia   tohto   práva   považuje   riešenie   konfliktu   dvoch   základných   práv, prípadne   konfliktu   medzi   navzájom   protistojacimi   základnými   právami   viacerých   osôb. Za typický   príklad   pritom   označuje   i základné   právo   na   súdnu   ochranu   v klasickom sporovom konaní, ktoré svedčí obom proti sebe stojacim stranám. Keďže jeho obsahom je i právo na to, aby súd rozhodol podľa platnej a účinnej normy, je prirodzené, že reálnym výsledkom   činnosti   súdu   je   zo   subjektívneho   hľadiska   priznanie   práva   jednému a odmietnutie priznania práva druhému účastníkovi. Tento protichodný záujem oboch strán a praktické ťažkosti s tým spojené, najmä záťaž pre súdnu sústavu, odôvodňujú vytváranie určitých   prekážok   pri   výkone   tohto   práva,   aby   jeho   zabezpečenie   štátom   bolo   možné v rozumných medziach a tiež v primeraných lehotách. Jednou z nich sú súdne poplatky, ktoré v zásade možno považovať za akceptovateľnú prekážku prístupu k súdu i z hľadiska čl. 6   ods. 1   dohovoru   [porov.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej aj „ESĽP“)   z 13.   júla   1995   vo   veci   sťažnosti   č. 18139/91   –   Tolstoy-Miloslavsky   proti Spojenému kráľovstvu], hoci ich konkrétna výška a fáza konania, v ktorej sa majú zaplatiť, môžu predstavovať jeho porušenie.

6. V prípade   exekúcie   platí,   že   z hľadiska   zásahov   do   ústavou   chránených základných   práv   ide   o najexponovanejšiu   časť   civilného   procesu,   keďže   akékoľvek pochybenie sa podľa okolností môže prejaviť v neoprávnenom zásahu do základného práva na súkromie v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy či na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ústavy. Obmedzenie práva na súdnu   ochranu na strane povinného preto zo strany zákonodarcu vyžaduje   citlivý   prístup,   čo   platí   obzvlášť v   situácii,   keď   o tom,   či   sa   exekúcia   začne, rozhoduje   súd   v zmysle   zásady   prísnej   formálnej   legality   exekučného   konania   len na základe   tvrdení   a dôkazov   oprávneného,   t. j.   navrhovateľa   exekúcie.   Námietky povinného   podľa   § 50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) predstavujú prvý úkon exekučného konania, ktorým sa povinný môže proti exekúcii brániť, pričom nemožno vylúčiť, že v okamžiku, kedy ich povinný bude môcť podať, už voči nemu budú vykonávané   zabezpečovacie   úkony.   Aj z tohto   dôvodu   navrhovateľ   tvrdí,   že   zaťaženie námietok proti exekúcii súdnym poplatkom je závažným zásahom do základného práva na súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý je podľa jeho názoru, ako uvádza vo svojej ďalšej argumentácii, neprimeraný z hľadiska testu primeranosti.

7. Navrhovateľ   nepovažuje   za   zrejmý   ani   účel   predmetného   súdneho   poplatku. Predovšetkým mu nie je známy žiaden dôvod, na základe ktorého by konanie o námietkach malo byť natoľko odlišné od konania o udelenie poverenia exekútorovi, aby bolo zaťažené súdnym   poplatkom   vo   výške   6 %   zo   sumy   vymáhaného   nároku.   Konanie   o zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré môže slúžiť rovnakému účelu, pritom nie je   spoplatnené   vôbec,   hoci   jediný   podstatný   rozdiel   medzi   nimi   je,   že   nemá   odkladné účinky. Z uvedených dôvodov sa navrhovateľovi javí, že cieľom súdneho poplatku nie je vytváranie   rozumnej   rovnováhy   medzi   uplatňovaním   základných   práv   jedného   alebo druhého účastníka exekučného konania, ale odrádzanie povinného od podania námietok, a tým   zabezpečenie   „efektívnosti“   exekúcie.   Efektívnosť   a legalita   výkonu   štátnej   moci však v právnom štáte podľa navrhovateľa vždy boli vo vzájomnom rozpore. Legalita bráni efektívnosti, pretože umožňuje každému z účastníkov brániť sa proti rozhodnutiu vo svoj prospech,   a tým   odďaľovať   nastúpenie   jeho   účinkov,   ktoré   by   však   v prípade   jeho nesprávnosti mohli znamenať nezákonný zásah do jeho práv. Uprednostnenie efektívnosti, t. j. rýchly a dôsledný postup naopak vytvára stav, ktorého náprava môže byť v skutočnosti nemožná alebo ťažká. V nadväznosti na to nemožno podľa názoru navrhovateľa v právnom štáte   priznať   jednému   ústavne   chránenému   záujmu,   konkrétne   záujmu   na efektívnom vymožení nároku, absolútnu prednosť pred iným ústavne chráneným záujmom, ktorým je právna   ochrana povinného   pred   nezákonnou   exekúciou.   Zákonodarca   musí   nájsť medzi týmito požiadavkami rovnováhu.

8. Konštrukcia súdneho poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii vychádza z pohľadu   navrhovateľa   mlčky   z predpokladu,   že   väčšina   dlžníkov   bezdôvodne   platiť nechce, i keď má z čoho. Pre tento predpoklad neexistujú žiadne relevantné podporujúce zistenia,   ktoré   by   bolo   možné   nájsť   v dostupných   parlamentných   materiáloch k Exekučnému poriadku či jeho neskorším novelizáciám. I keby ho teoreticky bolo možné uznať   za   pravdivý   v dobe   prijatia   Exekučného   poriadku   v roku   1995,   keď   dochádzalo k výraznejšiemu   rozvoju   súkromného   podnikania,   na   ktorý   nebolo   pripravené   ani ekonomické   a právne   prostredie,   ani štátne   orgány,   po viac než 15   rokoch   „efektívnej“ činnosti exekútorov nie je takýto predpoklad namieste. Navrhovateľ považuje odradenie povinného od podania námietok za cieľ sám osebe bez väzby na iný sledovaný cieľ a účel, v dôsledku   čoho   je   podľa   neho   ustanovenie   predmetného   poplatku   neprimeraným a samoúčelným obmedzením prístupu povinného k súdu.

I.C

Porušenie princípu rovnosti zbraní

9. Podľa názoru navrhovateľa možno medzi oblasti súdneho konania, v ktorých musí byť zabezpečená rovnosť účastníkov (rovnosť zbraní) v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaradiť i oblasť súdnych poplatkov. V zásade by tak mali byť s typovo podobnými   procesnými   úkonmi   účastníkov   určitého   súdneho   konania   spojené   rovnaké povinnosti   i pokiaľ   ide   o   poplatkové   otázky,   pričom   ich   prípadný   rozdiel   by   mal   byť rozumne a ústavne konformne odôvodniteľný (čl. 12 ods. 2 ústavy per analogiam).

10. V exekučnom   konaní   sú   účastníkmi   oprávnený   a povinný.   Podľa   § 2   ods. 1 písm. f)   zákona   o súdnych   poplatkoch   je   oprávnený   poplatníkom   súdneho   poplatku za udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, ktorý podľa položky 13 písm. a) sadzobníka predstavuje sumu 16,50 €. Naproti tomu je povinný– hoci, ako už bolo vyložené, je zákon v tomto smere absolútne neurčitý – zaťažovaný poplatkom za konanie o námietkach podľa písm. b)   rovnakej   položky,   ktorého   výška   je   6 %   vymáhaného   nároku,   najmenej   66 €, najviac 16 596,50 €. Z uvedeného vyplýva, že kým oprávnený je zaťažený v exekúcii len 16,50 € poplatkom, povinný je zaťažený poplatkom, ktorého spodná hranica je štyrikrát a horná   hranica   1000-krát   vyššia   ako   poplatok   oprávneného.   Takýto   hrubý   a nápadný nepomer   medzi   poplatkami   za   obsahovo   podobný   procesný   úkon   (návrh   na   vykonanie exekúcie – námietky ako obrana proti exekúcii) podľa názoru krajského súdu prima facie odporuje princípu rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

11. Táto situácia je navyše raritná v celom našom procesnom práve, pretože zákon o súdnych   poplatkoch   je   v zásade   postavený   na   myšlienke,   že   poplatok   znáša   ten,   kto činnosť súdu žiada alebo kto z nej má prospech. Je nesporné, že z exekúcie vykonávanej síce   exekútorom,   ale na   základe   poverenia   súdu   má   prospech   oprávnený,   ktorý   navyše aj činnosť súdu v exekúcii ako prvý požaduje. Námietky povinného len reagujú na procesný úkon   oprávneného.   V občianskom   súdnom   konaní   je   poplatková   povinnosť   zásadne postavená   na   rovnakom   všeobecnom   princípe,   keď   poplatníkom   je   zásadne   žalobca (navrhovateľ) podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch. Žalovaný (odporca) je v zásade   poplatníkom   len v prípade   podania   odporu   proti   platobnému   rozkazu   [resp. námietok   proti   zmenkovému   (šekovému)   platobnému   rozkazu],   ktorý   je   kvalifikovanou obranou, čo je právna úprava, o ústavnosti ktorej má navrhovateľ tiež pochybnosti, a potom v prípade neúspechu v konaní, prípadne vtedy, ak je žalobca (navrhovateľ) od poplatkov oslobodený.   V prípade,   že   je   poplatok   v niektorých   osobitných   položkách   ustanovený za konanie,   sú   poplatníkmi   spravidla   všetci   účastníci   v určitých   pomeroch   (napr.   pri vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov).   Uvedená   zásadná   nerovnosť umocnená i výškou   poplatku   za   konanie o námietkach   nebola zákonodarcom   vysvetlená a nenachádza podľa názoru navrhovateľa žiadne ústavne prijateľné odôvodnenie. Z týchto dôvodov je napadnutá položka podľa krajského súdu v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy i s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Priebeh konania

12. Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   pléna 2. novembra 2011 a uznesením č. k. PL. ÚS 109/2011-8 ho prijal na ďalšie konanie.

13. Ešte   predtým,   než   ústavný   súd   prikročil   k jeho   meritórnemu   prerokovaniu, si podľa   § 39   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vyžiadal stanovisko   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná   rada“)   a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“).

14. Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   rozhodol   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde so súhlasom účastníkov a vedľajšieho účastníka, že od neho upustí.

III.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

15. Národná rada Slovenskej republiky, ktorá sa k návrhu vyjadrila prostredníctvom jej   predsedu   listom   z 13.   decembra   2011,   sa   nestotožnila   s   námietkou   neurčitosti napadnutého ustanovenia. Zastáva totiž názor, že napriek absencii výslovného vyjadrenia adresáta   predmetnej   poplatkovej   povinnosti   možno   túto   osobu   dostatočne   presne a nearbitrárne vyvodiť z účelu zákona a celkového kontextu právnej úpravy, ako to napokon od   1.   januára   2001,   keď   nadobudol   účinnosť „zákon   doplňujúci   napadnutú   položku do prílohy   Exekučného   poriadku“, robia   ústavne   konformne   okresné   súdy.   S   absenciou výslovnej   formulácie   adresáta   právnej   normy,   ktorá   nevyvoláva   rozumné   pochybnosti o tom, kto ním je, sa napokon možno v právnom poriadku bežne stretnúť. Ako príklad národná rada uvádza § 5 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z.   o správnych   poplatkoch   v znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   sa   „poplatok vypočíta...“, § 5 ods. 1 zákona č. 522/2008 Z. z. o vyznamenaniach Slovenskej republiky v znení zákona č. 115/2011 Z. z., podľa ktorého „Rad Ľudovíta Štúra sa udeľuje občanom Slovenskej   republiky...“   a   pod.   V týchto   prípadoch   pritom   možno   prostredníctvom posúdenia   príslušného   ustanovenia   v kontexte   s ostatnými   ustanoveniami   uvedených právnych predpisov dostatočne spoľahlivo ustáliť, kto je nositeľom práv alebo povinností. K tomu   napokon   došlo   i v tomto   prípade,   keď   okresné   súdy   podľa   ustáleného   postupu považujú za   adresáta   poplatkovej   povinnosti   povinného,   ktorý   uplatňuje námietku   proti exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku.

16. Pokiaľ ide o otázku primeranosti zásahu do právnej integrity povinného, národná rada upozorňuje, že účelom exekučného konania a jeho cieľom je uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne   vyplýva   z notárskej   exekučnej   zápisnice   alebo   iných   zákonom   ustanovených vykonateľných dohôd. Oprávnený je zaťažený povinnosťou urobiť prísne formalizovaný a kvalifikovaný   právny   úkon,   a to   podať   riadny   a úplný   návrh   na   vykonanie   exekúcie. Jednou z jeho obligatórnych náležitostí je pritom tvrdenie, že povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť   uloženú   vykonateľným   rozhodnutím,   ktoré   treba   doplniť   rovnopisom rozhodnutia (či iným zákonom uznaným exekučným titulom) opatreným potvrdením o jeho vykonateľnosti.   Podľa   stanoviska   národnej   rady   ak   žalobca   úspešne   unesie   dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia o existencii svojho právneho nároku, ktoré naproti tomu nie je povinný niesť žalovaný, je len pochopiteľné, že námietky, ktoré majú suspenzívny účinok, a teda môžu oddialiť realizáciu právoplatne priznaného a v lehote určenej orgánom verejnej moci nesplneného právneho nároku žalobcu, sú zaťažené príslušnou výškou poplatkovej povinnosti.   Exekučný   poriadok   vychádza   z predpokladu   dobrovoľného   nesplnenia vymáhanej povinnosti na plnenie, ktoré sa preto nedokazuje. Exekútor nie je povinný ani oprávnený   ho   skúmať   pri   upovedomení   o začatí   exekúcie,   prípadne   ani   pri   vydávaní exekučného   príkazu.   Ak   totiž   došlo   k dobrovoľnému   splneniu,   je   to   zákonný   dôvod na úspešné uplatnenie námietok podľa § 50 Exekučného poriadku vedúcich k zastaveniu exekúcie.

17. Národná rada poukázala aj na to, že je potrebné dôsledne odlišovať exekučné konanie od konania, ktoré tomuto konaniu predchádza. V priebehu občianskeho súdneho konania, ktorého výsledkom sú individuálne právne akty, má každá strana sporu možnosť uplatniť na súde všetky dôkazy, ktoré sú jej dostupné, aby vyvrátila tvrdenia protistrany. Na základe vykonaného dokazovania následne prvostupňový súd rozhodne, ktorej zo strán prizná   procesný   úspech.   Každá   zo   strán   sporu   má   možnosť   využiť   riadne   a poprípade aj mimoriadne opravné prostriedky, ak sa domnieva, že jej práva boli v konaní pred súdom nižšieho   stupňa   porušené.   Výsledkom   tohto   celého   procesu   zahŕňajúceho   dokazovanie v podobe výsluchu svedkov a listinných dôkazov, prípadne iných dôkazov, ako aj využitia riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   je   právoplatné   rozhodnutie   súdu priznávajúce nárok žalobcovi (navrhovateľovi), ak je tento úspešný pri preukazovaní jeho existencie. Žalovaný má teda dostatok procesných možností a prostriedkov na preukázanie, že   žalobca   nárok   voči   žalovanému   nemá,   poprípade „že   ho   má   v nižšej   miere“. V právoplatnom rozhodnutí súd spravidla ustanoví paričnú lehotu, do uplynutia ktorej je neúspešný žalovaný povinný uspokojiť právny nárok procesne úspešného žalobcu. Ak sa tak   nestane   a žalovaný   je   v omeškaní   s plnením   povinnosti,   ktorá   mu   bola   uložená právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, má oprávnený právo obrátiť sa na súdneho exekútora.

18. V prípade   exekučného   konania   ide   podľa   národnej   rady   o odlišnú   situáciu, pretože na rozdiel od súdneho konania, u ktorého nie je existencia žalobcovho nároku istá, je pri začiatku exekučného konania evidentné z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu   (resp.   iného   exekučného   titulu),   že   právny   nárok   oprávneného   existuje.   Napokon žalovaný (procesne neúspešný) má možnosť plniť dobrovoľne v paričnej lehote, pričom ak tak   neurobí,   dostáva   sa   do   omeškania,   čím   vzniká   nielen   škoda   oprávnenému,   ale zároveň   zo strany   povinného   dochádza   aj   k nerešpektovaniu   právoplatného   rozhodnutia súdu   ako   orgánu   verejnej   moci.   Až   potom,   ako   povinný   túto   povinnosť   nesplní v predmetnej lehote, nastupuje možnosť žalobcu domôcť sa svojho práva prostredníctvom súdneho   exekútora   a núteného   výkonu   právoplatného   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je exekučným titulom.

19. Exekučný poriadok umožňuje povinnému uplatniť námietky v konaní o nútenom výkone rozhodnutia, ktoré majú suspenzívny účinok, čo má vplyv na vymožiteľnosť práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu a dobrovoľne nesplneného povinným. Uvedené námietky tak majú svoje opodstatnenie, ak napríklad povinný splní svoj peňažný záväzok, na   ktorý   ho   súd   právoplatne   zaviazal,   po   uplynutí   paričnej   lehoty,   pričom   medzi   jej uplynutím a oneskoreným plnením povinného sa oprávnený obráti na exekútora. V takom prípade je namieste, aby povinný uplatnil námietku s tým, že už svoj záväzok splnil. Keďže ho však nesplnil včas, je táto námietka spoplatnená príslušným poplatkom. Ak by povinný plnil   riadne   a včas,   vyhol   by   sa   potrebe   platiť   poplatok   z uplatnenia   námietky.   Z tohto pohľadu   má poplatok stimulovať a motivovať povinného k riadnemu plneniu povinností uložených   mu   právoplatným   rozhodnutím   súdu   a možno   o ňom   uvažovať   ako   o forme určitej   sankcie,   ktorá však podľa presvedčenia   národnej rady   nastupuje subsidiárne ako právny následok nesplnenia už uvedenej právnej povinnosti plniť riadne a včas priznaný právny nárok oprávneného.

20. Výška poplatku je zásadne vymedzená sadzbou 6 % z vymáhaného nároku, a to s ustanovením dolnej hranice 66 € a hornej hranice 16 596,50 €. Navrhovateľ namieta hornú hranicu   poplatku,   k čomu   národná   rada   poznamenáva,   že   ide   o limitáciu   poplatkovej povinnosti, a to práve preto, že ustanovenie hornej a dolnej hranice je vlastne výnimkou z pravidla, podľa ktorého sa ustanovuje výška poplatku 6 % z vymáhaného nároku. Ak by bol vymáhaný nárok, čo nie je v obchodnoprávnych veciach vylúčené, v hodnote napríklad 1 milióna   alebo   až   10 miliónov   eur,   pričom   mnohé   právne   predpisy   umožňujú   uložiť aj vyššiu pokutu, alebo ak by sa na takejto sume dohodli zmluvné strany v rámci zmluvného plnenia, tak potom z 1 milióna eur je 6 % poplatok 60 000 € a pri vymáhanom nároku 10 miliónov eur by bol až 600 000 €. Zákon v tomto prípade intervenuje a limituje poplatok hornou hranicou 16 596,50 €, čo je v prvom prípade len 1,65965 % z vymáhaného nároku, v druhom z neho predstavuje horná hranica poplatku len 0,165965 %.

21. Tým,   samozrejme,   vzniká   otázka,   či   toto   obmedzenie   nie   je   protiústavné pre neprimeranú ochranu tých, ktorí sú povinní platiť vo väčšom rozsahu, ako tých, ktorí sú povinní platiť v menšom rozsahu. Mohlo by sa namietať, že v skutočnosti nie je napadnuté ustanovenie   protiústavné   z dôvodu   neprimeranosti   výšky   poplatku,   ktorá   má   odradiť povinného od uplatnenia námietok, ale z presne opačného dôvodu, keďže „veľkí dlžníci“ v skutočnosti platia menej ako tí „malí“. K tomu treba vziať do úvahy i ustanovenie dolnej hranice, hoci jej ústavnosť navrhovateľ nenamieta. Povinnosť povinného zaplatiť poplatok 66 € vzniká i vtedy, ak je hodnota vymáhaného nároku triviálna, napríklad 100 €. V takom prípade   by   bola   osoba   povinného   pri   neexistencii   dolnej   hranice   povinná   zaplatiť   len poplatok 6 €, pričom v dôsledku dolnej hranice musí zaplatiť poplatok 66 €, čo je 66 % z vymáhaného nároku. Dolnú hranicu pritom navrhovateľ vôbec nespochybňuje.

22. Poplatok za uplatnenie námietok pri výkone exekúcie nemá podľa národnej rady odradiť   povinného od   ich   uplatnenia, má ho ale motivovať,   aby plnil   v paričnej   lehote uvedenej   v právoplatnom   rozhodnutí   súdu.   Exekúcia   totiž   prichádza   do   úvahy   v zásade vtedy,   ak   k takémuto   dobrovoľnému   podvoleniu   sa   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu nedochádza zo strany povinného. Toto ustanovenie tak má slúžiť na zabezpečenie možnosti oprávneného domôcť sa svojho práva. Národná rada sa domnieva, že ustanovenie hornej hranice nie je protiústavné a je v medziach jej zákonodarnej právomoci.

23. Vo vzťahu ku vzájomnému pomeru poplatku zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu   exekútorovi   podľa   položky 13   písm. a)   sadzobníka   v sume   16,50   €   a hornej hranice poplatku za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume 16 596,50 € považuje národná   rada   za   potrebné   opätovne   uviesť,   že   je   podstatný   rozdiel   medzi   oboma poplatkovými povinnosťami. Prvý zo zmienených poplatkov je poplatok z úkonu, ktorým sa oprávnený   domáha   núteného   výkonu   svojho   práva,   ktoré   mu   bolo   právoplatným vykonateľným rozsudkom priznané, ale ktoré nebolo zo strany povinného ani v paričnej lehote riadne a včas uspokojené. Hodnota tohto poplatku sa odvíja od požiadavky, aby sa oprávnený   na   exekútora   neobracal   predčasne   a unáhlene   v čase,   keď   sa   ešte   povinný nedostal do omeškania. Povinný má naopak povinnosť zaplatiť poplatok najviac do výšky 16 596,50 € práve z dôvodu, aby uplatnil námietky, len ak sú dané dostatočné dôvody demonštratívne vymenované v exekučnom poriadku a nielen preto, že môže mať prospech z ich   suspenzívneho účinku   na priebeh   exekučného   konania. Ide   o zákonodarcom   danú možnosť   korigovať   priebeh   exekúcie   so   zmenami,   ktoré   by   zásadne   ovplyvnili   začatie exekučného   konania.   Táto   skutočnosť   však   stále   nemení   nič   na   tom,   že   oprávnený   sa prostredníctvom exekučného konania domáha uspokojenia svojho právoplatným rozsudkom priznaného právneho nároku, ktorý nebol riadne a včas uspokojený povinným, aj keď tento bol   na   takéto   plnenie   zaviazaný   perfektným   mocenským   aktom   orgánu   verejnej   moci. Predmetný   poplatok   tak   poskytuje   zvýšenú   ochranu   uplatneniu   takto   priznaného   práva. Nejde pritom o jediný jej prostriedok, k čomu postačuje poukázať napr. na (až) desaťročnú premlčaciu lehotu podľa § 110 Občianskeho zákonníka v prípadoch, keď sa právo priznalo právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.

24. Národná rada na základe týchto všetkých dôvodov navrhuje nevyhovieť návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutej položky s ústavou.

IV.

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

25. Vláda Slovenskej   republiky sa   v zmysle § 37 ods. 2 zákona o ústavnom   súde vyjadrila k návrhu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a to listom ministerky spravodlivosti z 13. decembra 2011.

26. K namietanému   nesúladu   s čl. 1   ods. 1   ústavy   vláda   uviedla,   že   v prípade napadnutej položky možno pri určení osoby poplatníka vychádzať z § 2 ods. 1 písm. a) zákona   o súdnych   poplatkoch,   podľa   ktorého   je   poplatníkom   navrhovateľ   poplatkového úkonu. Hoci v predmetnom ustanovení je upravený poplatok z návrhu, a nie z konania, je potrebné prihliadnuť tiež na účel a zmysel tohto súdneho poplatku. Nie je namieste prísne formálne stotožňovať návrh   na uskutočnenie   poplatkového   úkonu   s návrhom   na   začatie konania podľa procesných predpisov upravujúcich občianske súdne konanie. Je potrebné sledovať zmysel   tohto   ustanovenia   a pri   jeho výklade použiť teleologický   výklad,   a nie výklad prísne gramatický, o čo sa snaží navrhovateľ. Tomuto názoru zodpovedá aj súdna prax, ktorá ustálila, že poplatníkom v tomto prípade je navrhovateľ poplatkového úkonu, t. j. povinný, ktorý vzniesol námietky proti exekúcii, preto sa nemožno stotožniť s mienkou navrhovateľa, že ide o takú závažnú nepresnosť právnej úpravy, ktorá spôsobuje jej nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy.

27. Napriek uvedenému je potrebné poznamenať, že ministerstvo malo v súvislosti s pripravovanou novelou   Exekučného poriadku   v úmysle riešiť aj nejednoznačnosť tejto normy. Úmyslom predkladateľa bolo zapracovať do návrhu zákona samostatný novelizačný článok,   ktorým   by   sa   menil   a dopĺňal   zákon   o súdnych   poplatkoch,   a v jednom z novelizačných   bodov   pripraviť   nové   znenie   jeho   § 2   ods. 1   písm. f),   ktoré   by za poplatníkov v exekučnom konaní označilo oboch účastníkov tohto konania. V dôsledku skrátenia volebného obdobia národnej rady však nebolo možné včas ukončiť legislatívny proces.

28. Vláda   nesúhlasí   ani   s námietkou   neprimeranosti   predmetného   poplatku.   Účel súdnych   poplatkov   je   široký   a   z fiškálneho   hľadiska   sú   súdne   poplatky   významným príjmom štátneho rozpočtu, ktorého zmyslom je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so   súdnym   konaním   zo   strany   účastníkov   konania.   Súdne   poplatky   majú   okrem   iného zabrániť   neodôvodneným   a zbytočným   súdnym   sporom   prenesením   zodpovednosti na navrhovateľa úkonu alebo konania v zmysle znášania rizika, že mu v prípade neúspechu súdny poplatok nebude vrátený s úmyslom motivovať navrhovateľa k uváženiu, či bude zaťažovať súdny systém podávaním nedôvodných a neúčelných návrhov.

29. Obmedzenie práva obrátiť sa na súd formou súdnych poplatkov je podľa názoru vlády   prípustné   a akceptovateľné,   pričom   toto   obmedzenie   nemôže   spôsobovať marenie zmyslu a účelu práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu. Aby inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu ochranu, vymedzuje   zákon   o súdnych   poplatkoch   v   § 4   prípady   zákonného   vecného   a osobného oslobodenia   od poplatkov   a Občiansky   súdny   poriadok   v   § 138   upravuje   možnosť individuálneho oslobodenia od poplatkov.

30. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že jediným cieľom predmetného súdneho   poplatku   je   odradiť   povinného   od   podania   námietok.   Procesná   obrana v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia, sa vyvinula z tzv. incidenčného sporu, t. j. sporu o zrušenie (zastavenie) exekúcie. Išlo o spor týkajúci sa ďalšej existencie práva, ktoré bolo vo vyhľadávacom konaní priznané rozhodnutím súdu. V takomto spore bolo   úlohou   odporcu   (povinného)   preukázať   okolnosti,   z ktorých   podľa   jeho   tvrdenia vyplýval dôvod zániku práva priznaného exekučným titulom, teda odporca znášal dôkazné bremeno. Neskôr zákonodarca zjednodušil obranu povinného do tej miery, že povinný sa nemusel   brániť   proti   exekúcii   samostatnou   žalobou,   ale   námietkami   podanými   priamo v exekučnom konaní.

31. Za opodstatnený napokon vláda nepovažuje ani namietaný nesúlad napadnutej položky   s čl. 47   ods. 3   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorý   zakotvuje   zásadu   rovnosti i v súdnom konaní. Výška súdneho poplatku za námietky proti exekúcii sa odvíja od výšky súdneho   poplatku   za   začatie   konania,   ak nie   je   poplatková   povinnosť   uložená   podľa osobitnej sadzby, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že zmeny v sadzbách týchto poplatkov boli uskutočnené   simultánne   [sadzba   oboch   súdnych   poplatkov   z 5 %   na   6 %   bola   zvýšená zákonom   č. 621/2005   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 621/2005 Z. z.“)]. Súdny poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii vychádza z určenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania   a argumentácia   o tom,   že vytvára   nerovnováhu   medzi   právami   a povinnosťami oprávneného a povinného, sa nemôže presadiť ako adekvátna.

V.

Vlastný prieskum

32. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

33. V súlade   s týmto   ustanovením   pristúpil   ústavný   súd   potom,   ako   sa   oboznámil s argumentáciou   navrhovateľa   a vyjadreniami   účastníkov   konania,   k meritórnemu posúdeniu   návrhu   a v rozsahu   uplatnených   námietok   preskúmal   súlad   napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.A

Znenie a kontext napadnutého ustanovenia

34. Položka 13   písm. b)   sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorej   protiústavnosť navrhovateľ navrhuje vysloviť, znie:

„Za konanie súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších   zákonov 6 %   z vymáhaného nároku, najmenej 66 eur, najviac 16 596,50 eura.“

35. Uvedený poplatok sa stal po prvýkrát súčasťou Sadzobníka súdnych poplatkov na základe novelizácie uskutočnenej zákonom č. 457/2000 Z. z. (porov. parlamentná tlač č. 795   a č. 849,   Národná   rada   Slovenskej   republiky,   2.   volebné   obdobie,   1998 – 2002) s účinnosťou od 1. januára 2001, a to ako jeho položka 13 písm. f), pričom jeho výška bola ustanovená na 5 % z vymáhaného nároku, najmenej 500 Sk, najviac 200 000 Sk. K zvýšeniu predmetnej sadzby na súčasnú úroveň 6 % z vymáhaného nároku, ako aj dolnej hranice jeho výšky na 2 000 Sk došlo s účinnosťou od 1. januára 2006 na základe zákona č. 621/2005 Z. z.   (porov.   parlamentná   tlač   č. 1345,   Národná   rada   Slovenskej   republiky,   3.   volebné obdobie,   2002 – 2006),   ktorý   novým   spôsobom   vymedzil   položku   13   sadzobníka v súvislosti   s obmedzením   možnosti   súdneho   výkonu   rozhodnutia   v dôsledku   zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov.   Predmetný poplatok bol pôvodne označený ako položka 13 písm. c), od nadobudnutia účinnosti zmeny zákona   o súdnych   poplatkoch   1.   augusta   2007   uskutočnenej   zákonom   č. 24/2007   Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 530/2003   Z. z.   o   obchodnom   registri   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa táto položka označuje ako písm. b).   Posledná   zmena,   ktorá   sa   dotkla   vymedzenia   predmetnej   položky,   bola uskutočnená zákonom č. 465/2008 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú zákony v pôsobnosti Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   v súvislosti   so   zavedením   meny   euro v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov. Na jej základe bola hranica najnižšej i najvyššej výšky poplatku vymedzená v novej mene spôsobom, ako je uvedené v citácii napadnutej položky.

36. Hoci   sa   navrhovateľ   domáha   vyslovenia   nesúladu   len   v   prípade   napadnutej položky, jej ústavnoprávne posúdenie musí reflektovať právnu úpravu ňou ustanoveného poplatku   ako   celku   vrátane   ďalších   relevantných   ustanovení,   ktoré   túto   povinnosť konkretizujú. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že samotná položka vymedzuje len objekt a sadzbu poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii. Jeho objektom je súdne konanie o námietkach proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku, sadzba je určená na 6 % za súčasného ustanovenia minimálnej a maximálnej výšky poplatku, ktorý doplňuje § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ ide o ostatné náležitosti, zákon o súdnych poplatkoch výslovne neustanovuje poplatníka tohto konkrétneho poplatku, a rovnako tak neustanovuje   všeobecné   pravidlo,   na   základe   ktorého   by   ho   bolo   možné   určiť.   Základ poplatku sa určí podľa § 7 zákona o súdnych poplatkoch. Na predmetný súdny poplatok sa vzťahuje   § 5   ods. 1   písm. h)   zákona   o súdnych   poplatkoch,   podľa   ktorého   v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje písm. a) až písm. g), vzniká poplatková povinnosť nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Poplatok je v zmysle § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch splatný   do   troch   dní   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   sa   uložila povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier.

V.B

Predmet a východiská ústavnoprávneho prieskumu

37.   Je   namieste   zhrnúť,   že   navrhovateľ   navrhuje   vysloviť   nesúlad   napadnutej položky pre neurčitosť vymedzeného súdneho poplatku, pretože zákon neustanovuje, kto je jeho   poplatníkom.   Ďalej   namieta   neprípustné   obmedzenie   práva   povinného   na   prístup k súdu,   keďže   podanie   námietok   proti   exekúcii   je   jeho   prvou   možnosťou   vyjadriť   sa k samotnému návrhu na jej začatie. Domnieva sa, že neexistuje rozumný dôvod na jeho ustanovenie v danej výške, pokiaľ iný súvisiaci poplatok, konkrétne poplatok zo žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, je ustanovený pevnou sadzbou („len“) 16,50 € a s návrhom   na   zastavenie   exekučného   konania   dokonca   žiadna   poplatková   povinnosť spojená nie je.

38. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky majúce charakter verejnoprávnej   povinnosti   peňažnej   platby   štátu (daňová   a poplatková   povinnosť) predstavujú   ústavne   aprobované   obmedzenie   práva   vlastniť   majetok.   Rozlišovanie   daní a poplatkov má v našom práve dlhodobú tradíciu a vychádza z neho i platný čl. 59 ústavy. V oboch prípadoch platí, že prostredníctvom týchto povinností sú zabezpečované príjmy štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom   daní   je   zhromažďovanie   finančných   prostriedkov   na zabezpečovanie   rôznych typov verejných statkov bez toho, aby mu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho   subjektu. Uvedené   rozlíšenie   však   nemení   nič   na   tom,   že   vo   vzťahu k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade rovnaké ústavnoprávne požiadavky.

39. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok a na   strane   jednotlivca   určitá   tomu   zodpovedajúca   povinnosť.   V tejto   súvislosti   pritom nemožno   opomenúť,   že   zákonodarca   má   široké   uváženie   v tom,   akým   spôsobom   tieto povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka dane alebo poplatku. Samotný už uvedený základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom neobmedzuje.

40. Jeho   úvaha   ale   nemôže   byť   bezhraničná,   pričom jej   medze   možno   vyvodiť z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010, bod 32; porovnaj tiež PL. ÚS 19/09, bod 79). Pri ich ustanovení musí byť tiež   rešpektovaný   ústavný   princíp   rovnosti,   čo   znamená   jednak   vylúčenie   svojvôle   pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ústavy. Okrem iného by tak vo všeobecnosti mali tieto povinnosti dopadať rovnomerne na všetky skupiny obyvateľstva.   V neposlednom   rade   nesmie   mať   daňová   alebo   poplatková   povinnosť na poplatníka taký „deštruktívny“ účinok, ktorý by fakticky vylúčil alebo zruinoval jeho majetkovú podstatu.

41. V prípade súdnych poplatkov je vedľa uvedených všeobecných východísk nutné zdôrazniť i niektoré špecifiká, ktoré majú relevanciu na posúdenie napadnutého ustanovenia a premietajú sa tak do zvolenej metodiky ústavnoprávneho prieskumu. Už bolo uvedené, že definičným   znakom   poplatku   je   určité   protiplnenie,   ktoré   v prípade   súdnych   poplatkov predstavuje buď jednotlivý úkon, alebo konanie súdov (§ 1 zákona o súdnych poplatkoch). Tým však nie je dotknuté len vlastnícke právo poplatníka, k čomu dochádza z povahy veci pri   akejkoľvek   dani   alebo   poplatku,   ale   i jeho   právo   na   súdnu   ochranu.   Podmienenie súdneho konania zaplatením poplatku totiž vždy predstavuje obmedzenie prístupu k súdu, čo   platí   i pre   jeho   dodatočné   vymeranie.   V tomto   prípade   síce   nezaplatenie   súdneho poplatku nebráni meritórnemu preskúmaniu návrhu, samotný vznik poplatkovej povinnosti sa   však významným spôsobom   premieta do   úvahy jednotlivca, či   má uskutočniť určitý procesný úkon. Zároveň má priame dopady na jeho majetok.

42.   Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 176/03, I. ÚS 45/09, I. ÚS 464/2010, porovnaj tiež napr. rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl., rozsudok ESĽP   z   19.   júna   2001   vo   veci   sťažnosti   č. 28249/95   –   Kreuz   proti   Poľsku,   § 54). Skutočnosť, že realizácia tohto základného práva môže podliehať obmedzeniam, vyplýva už z jeho povahy. Jeho realizácia totiž vyžaduje vytvorenie účinného systému súdnej ochrany práv   jednotlivca   zo   strany   štátu,   ktorého   schopnosť   plniť   svoju   funkciu   bude   vždy prinajmenšom fakticky limitovaná. Ani jedno z uvedených ustanovení navyše nezaručuje právo na bezplatné súdne konanie (PL. ÚS 38/99).

43. V tomto   smere   predstavujú   súdne   poplatky   všeobecne   akceptovateľný   zásah, pričom z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci nie výlučné ciele. Prvý je fiškálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov, ktoré na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je zamedzenie   preťaženia   súdov   v   dôsledku   podávania   zjavne neúspešných   žalôb   a z toho plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porov. rozsudok ESĽP z 12. júla 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57). Aby však konkrétna poplatková povinnosť obstála ako prípustný zásah do základného práva na súdnu ochranu, musí nielen sledovať legitímny cieľ, ale tiež rešpektovať ústavou predpokladané medze   vyplývajúce   z princípu   proporcionality.   Konkrétne   opatrenie   obmedzujúce   právo jednotlivca   na   prístup   k   súdu   musí   byť   primerané   svojmu   účelu   (mutatis   mutandis PL. ÚS 56/07, porovnaj ďalej napr. rozsudky ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 59, Kreuz proti Poľsku, § 66; rozsudok ESĽP z 10. januára 2006 vo veci sťažnosti   č. 48140/99   –   Teltronic-CATV   proti   Poľsku,   § 63).   V tejto   súvislosti   treba pripomenúť, že Európsky súd pre ľudské práva podrobuje obmedzenia práva na prístup k súdu sledujúce len fiškálny účel a nemajúce vzťah k predmetu súdneho konania alebo šanci   účastníka   na   úspech   mimoriadne   prísnemu   hodnoteniu   z hľadiska   záujmov spravodlivosti (napr. rozsudok z 26. júla 2005 vo veci sťažnosti č. 39199/98 – Podbielski a PPU Polpure proti Poľsku, § 65).

44. Medzi materiálne obmedzenia vo vzťahu k súdnym   poplatkom   treba v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy považovať i povinnosť dbať na ich podstatu a zmysel. Aplikované obmedzenia nesmú jednotlivcovi   zužovať prístup k súdu   takým spôsobom   alebo v takej miere, že bude narušená samotná podstata tohto základného práva (PL. ÚS 56/07, rozsudok ESĽP vo veci Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 59).

V.C

Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy

45. Ústavný súd dospel k záveru, že zákonodarca pri ustanovení poplatku za konanie o námietkach   proti   exekúcii   neustanovil   dostatočne   určito   všetky   jeho   prvky.   Zákon o súdnych poplatkoch totiž v prípade povinnosti zaplatiť tento poplatok neurčuje jej subjekt (t. j.   adresáta   predmetnej   právnej   normy),   teda   osobu   poplatníka.   Jeho   osobu   pritom nemožno   jednoznačne   vyvodiť   ani   žiadnou   z prípustných   výkladových   metód   vrátane metódy   teleologického   výkladu,   ktorá   by   vychádzala   z účelu   napadnutého   právneho predpisu.

46. Určenie osoby poplatníka je nevyhnutnou náležitosťou ustanovenia poplatkovej povinnosti, čo je dané už tým, že v opačnom prípade by ju nemal kto splniť. Je nepochybné, že   účelom   predmetného   súdneho   poplatku   bolo   zamedziť   podávaniu   neodôvodnených námietok proti exekúcii. Z tejto skutočnosti však ešte nemožno vyvodzovať záver o tom, že poplatníkom   je   povinný,   ktorý   námietky   podáva.   Použitie   § 2   ods. 1   písm. a)   zákona o súdnych   poplatkoch   totiž vylučuje jeho vlastné znenie, podľa   ktorého je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu v prípade, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu   (III. ÚS 201/2010).   Takýto   charakter   by   síce   bolo   možné   priznať   samotným námietkam, napadnuté ustanovenie však výslovne ustanovuje, že ide o poplatok za konanie, a teda nie za úkon, na základe ktorého sa toto konanie začína. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákon o súdnych poplatkoch vo svojom § 1 ods. 1 zásadne rozlišuje medzi poplatkami za konanie ako celok a poplatkami len za určitý úkon, a toto delenie sa premieta do celej sústavy ním ustanovenej štruktúry súdnych poplatkov. Neexistuje pritom žiaden zrozumiteľný   dôvod,   pre   ktorý   by   zákonodarca   vymedzil   predmetný   poplatok   týmto spôsobom, pokiaľ by sledoval úmysel uložiť jeho zaplatenie vždy podávateľovi námietok.

47. Vzhľadom na to, že v danom prípade niet pochybností o tom, že ide o poplatok za konanie, je potrebné nevymedzenie subjektu poplatkovej povinnosti charakterizovať ako medzeru   v zákone z nedostatku   právnej   regulácie.   Ústavný   súd   podotýka, že   o medzeru v zákone ide vtedy, ak zákon neobsahuje úpravu, ktorú by na základe účelu normy, v súlade s východiskovými cieľmi zákonodarcu   alebo v zmysle všeobecnej súvislosti   zákona mal zahŕňať.   Jej   vznik   v tomto   prípade   zrejme   súvisí   so   snahou   zákonodarcu   zjednodušiť procesnú obranu povinného v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia. Ten sa totiž   pôvodne   mohol   proti   exekúcii   brániť   podaním   žaloby.   Od   tejto   možnosti   ale zákonodarca následne upustil a upravil právo povinného brániť sa proti konaniu vznesením námietok proti exekúcii priamo v exekučnom konaní.

48. Výkladu,   ku   ktorému   sa   vo   svojich   vyjadreniach   priklonili   ostatní   účastníci konania, a to vychádzajúc z účelu predmetného poplatku, bráni predovšetkým skutočnosť, že tento účel možno dosiahnuť i pri odlišnom vymedzení osoby poplatníka. Nepochybne by to   tak   bolo   napr.   v prípade,   ak   by   bol   poplatníkom   ten   účastník,   ktorý   v konaní o námietkach nemal úspech. Pokiaľ by totiž zákonodarca vymedzil predmetný poplatok tým spôsobom,   že   k jeho   plateniu   dochádza   až   po   rozhodnutí   o týchto   námietkach,   a   jeho účelom   malo   byť   predovšetkým   premietnutie   sa   do   úvahy   povinného,   či   námietky (po zvážení svojich šancí na úspech) podá alebo nie, potom je opodstatnené, aby namiesto povinného, ktorý   bol   so svojimi námietkami úspešný, tento poplatok platil   navrhovateľ exekúcie. Tým by bol nakoniec naplnený i účel poplatku spočívajúci v náhrade výdavkov štátu. Je teda zrejmé, že napadnutá právna úprava môže byť doplnená viacerými spôsobmi bez toho, aby tým bol znemožnený ňou sledovaný účel. Nejde pritom o triviálnu situáciu, keď by absenciu slovného vyjadrenia adresáta v určitom ustanovení bolo možné nahradiť bez   akýchkoľvek   pochybností   systematickým   výkladom,   teda   jeho   vyvodením   z iného súvisiaceho ustanovenia, ako vo svojom vyjadrení poukazom na niektoré iné ustanovenia naznačovala národná rada.

49. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania daní a poplatkov zásadný význam. Ich   ustanovením   totiž   dochádza   vždy   prinajmenšom   k zásahu   do   vlastníckeho   práva poplatníka,   a to   na   účel   zabezpečenia   príjmov   štátneho   rozpočtu,   ktorý   je   natoľko všeobecný,   že   je   ním   možné   odôvodniť   povinnosť   platiť   daň   či   poplatok   u rôznych subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že ich náležitosti nemožno vyvodiť, ale len určiť, je len ťažko predstaviteľné, aby o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by totiž   rozhodovať   na   základe   uváženia,   ktorého   hlavným   kritériom   by   bola   účelnosť z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej matérie ho výslovne vylučuje aj čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorého je národná rada jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť zákonom dane a poplatky. Len prostredníctvom jej rozhodnutia tak môže byť legitimovaná určitá daňová alebo poplatková povinnosť, pričom táto požiadavka sa vzťahuje i na všetky jej jednotlivé prvky, určenie poplatníka nevynímajúc. Zákon zároveň poskytuje ochranu dotknutému jednotlivcovi, pretože ten môže na jeho základe tento zásah predvídať a súčasne sa   môže domáhať ochrany v prípade,   ak by jemu ustanovená povinnosť bola v rozpore so zákonom.

50. Uvedené   neznamená,   že   by   bolo   v prípade   súdnych   poplatkov   vylúčené akékoľvek uváženie. Jeho medze, ktorými treba rozumieť predovšetkým účel a rozhodujúce kritéria   na   jeho   uplatnenie,   však   musia   byť   dostatočne   určité,   aby   vylúčili   svojvôľu, a prostredníctvom odôvodnenia umožňovali jeho kontrolu. Ako príklad je možné uviesť posúdenie otázky, či sú v konkrétnom prípade dané podmienky na úplné alebo čiastočné oslobodenie   účastníka   konania   od   súdnych   poplatkov   so   zreteľom   na   jeho   pomery. V takomto prípade je uváženie sudcu plne opodstatnené. Nejde totiž viac o nahrádzanie národnej   rady   pri   vlastnom   rozhodnutí   o   účelnosti ustanovenia   poplatku   niektorému z účastníkov,   ale   o hľadanie   spravodlivej   rovnováhy,   aby   daná   poplatková   povinnosť neznamenala   vylúčenie   možnosti   účastníka   konania   účinne   brániť   svoje   práva. Z porovnateľných   dôvodov,   teda   so   zreteľom   na   nevyhnutnosť   vyvažovania   proti   sebe stojacich záujmov účastníkov možno považovať za ústavne akceptovateľnú právomoc súdu rozhodnúť   podľa   § 2   ods. 1   písm. c)   zákona   o súdnych   poplatkoch   o tom,   či   poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatia obaja účastníci alebo len jeden z nich.

51. Absencia   zákonného   vymedzenia   poplatníka   viedla   súdy   k vlastnému vysporiadaniu   sa   s otázkou,   proti   komu   vlastne   poplatková   povinnosť   smeruje,   pričom aj účastníci   konania   vo   svojich   vyjadreniach   stručne   konštatovali   existenciu   ustáleného prístupu súdov, podľa ktorého je v prípade podania námietok proti exekúcii poplatníkom povinný.   Ústavný   súd   však   zastáva   názor,   že   predmetnú   medzeru   v   zákone   nemožno odstrániť   tým,   že   sa   súdna   judikatúra   prikloní   k jednej   z viacerých   možností,   ktoré so zreteľom na jeho účel prichádzajú do úvahy. Z pohľadu povinného v exekučnom konaní by   totiž   nedošlo   k ustanoveniu   jeho   poplatkovej   povinnosti   zákonom   alebo   na   základe zákona, ale naopak, mimo (hoci neúplný) zákonný rámec [porovnaj PL. ÚS 19/09, bod 69 ods. 3],   ktorý   o osobe   poplatníka   mlčí.   Takéto   ustanovenie   právnej   povinnosti   by   bolo v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy, a tým i s čl. 20 ods. 1 ústavy.

52. Právna úprava, ktorá ustanoví poplatkovú povinnosť bez toho, aby určila, kto je jej adresátom, nemá žiadne rozumné opodstatnenie a svojou existenciou naopak vytvára priestor   na   postup   štátnych   orgánov   vybočujúci   z   medzí   zákona.   V prípade   predmetnej poplatkovej   povinnosti   sa   tento   nedostatok   premieta   i do   pretrvávajúcich   výkladových problémov,   ktoré   neumožňujú   prijať   záver   o existencii   jednotného   súdneho   výkladu napadnutej   položky.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vychádza   z vlastných   poznatkov o rozhodovacej   praxi   súdov,   ktoré   získal   nielen   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti   (napr. III. ÚS 1/04, IV. ÚS 341/04, I. ÚS 357/08, II. ÚS 370/09), ale i zoznámením sa s približne 50 rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011 do   marca   2012,   ktoré   sú   verejne   prístupné   na   webových   stránkach   ministerstva ˂http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudne-rozhodnutia/Sudne-rozhodnutia.aspx. ˃

53. Ich vyhodnotenie má len orientačný charakter, pretože ich výber bol obmedzený na   vyhľadané   sprístupnené   rozhodnutia,   ktorými   bolo   buď   priamo   rozhodované o povinnosti uhradiť tento poplatok alebo ktorých predmet s touto povinnosťou úzko súvisel (napr. uznesenia, ktorými bolo zastavené konanie o námietkach proti exekúcii v dôsledku nezaplatenia   poplatku),   a teda   nebol   vytvorený   na   základe   žiadnej   inej (a reprezentatívnejšej) metodiky výberu. Z ich obsahu je však zrejmé, že i po uplynutí viac než desiatich rokov od zavedenia tohto poplatku existuje v judikatúre súdov odlišný výklad, pokiaľ ide o samotnú povahu poplatku, teda či ide o poplatok za podanie námietok alebo za konanie o nich. Prevažná väčšina rozhodnutí vychádzala z predpokladu, že poplatníkom je vždy povinný, z čoho niektorí sudcovia vyvodili záver o vzniku poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkov už podaním návrhu (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 544/2011 z 31. októbra 2011, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoE 21/2012 zo 14. marca 2012, uznesenie Okresného súdu   Trnava   sp. zn.   22 Er 134/2010   z 29.   októbra   2011,   uznesenie   Okresného   súdu Liptovský   Mikuláš   sp. zn.   7 Er 1464/2011   zo 7.   februára   2012;   v prípade   uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 53/2009 z 15. novembra 2011 bol povinný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku po podaní námietok, keďže však tento poplatok nezaplatil, bola mu predmetná povinnosť uložená dodatočne po rozhodnutí vo veci samej), čím tento poplatok fakticky interpretovali ako poplatok za tento úkon. Iné súdy, naopak, vychádzali dôsledne z toho, že ide o poplatok za konanie, a vznik poplatkovej povinnosti spájali   s rozhodnutím   súdu   v zmysle   § 5   ods. 1   písm. h)   zákona   o súdnych   poplatkoch. Za poplatníka   pritom   v podstate   vždy   určili   povinného,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   bol so svojimi   námietkami   úspešný   alebo   nie   (napr.   uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn.   16 CoE 225/2011   z 25.   októbra   2011,   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 8 CoE 55/2011   z 29. februára   2012,   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava I sp. zn. 4 Er 1656/2010   z 12. decembra   2011;   uznesením   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 20 Er 3843/2010   zo 7.   novembra   2011   bola   táto   povinnosť   s poukazom   na   účel poplatku   uložená   oprávnenému).   Táto   ambivalentnosť   súdnej   praxe   svedčí   o tom,   že zodpovedanie otázky, aký účel sledoval zákonodarca zavedením tohto súdneho poplatku práve   týmto   spôsobom,   zďaleka   nie   je   jednoduché   či   bezproblémové.   Vo   svojich dôsledkoch   sa   ale   prenáša   na   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   v podobe   rozdielneho zaobchádzania,   keď   v závislosti   na   prístupe   jednotlivých   súdov   musia   niektorí   povinní zaplatiť poplatok po podaní návrhu, pričom jeho nezaplatenie má (po neúspešnej výzve) za následok zastavenie konania, a niektorí až po rozhodnutí o námietkach, a to pod hrozbou vymáhania bez ohľadu na to, či k začatiu konania o nich nedošlo len v dôsledku pochybenia povinného (napr. ak jeho podanie bolo vlastne návrhom na zastavenie konania alebo len vyjadrením k zaslanému upovedomeniu o začatí exekúcie).

54. Všetky   tieto   skutočnosti   tak   odôvodňujú   záver,   že   položka 13   písm. b) Sadzobníka   súdnych   poplatkov   nespĺňa   ústavou   ustanovené   požiadavky   určitosti a predvídateľnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom uloženia poplatkovej povinnosti, pričom tieto nedostatky nemožno so zreteľom na čl. 59 ods. 2 ústavy odstrániť ani ustálenou súdnou praxou. Napadnutá položka preto podľa ústavného súdu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

V.D

Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 46 ods. 1

v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

55. Uvedený   záver   o neurčitosti   napadnutej   položky   sa   premieta   i do   rozsahu, v akom mohol ústavný súd preskúmavať jej ústavnosť z hľadiska ďalších krajským súdom uplatnených   námietok.   Tie   vychádzali   z predpokladu,   že   poplatníkom   predmetného poplatku   je   vždy   povinný,   ktorý   však   nemá   oporu   v zákonnej   úprave   a nemožno   ho považovať za súčasť preskúmavanej právnej normy. Napriek tomu nestráca ich prieskum opodstatnenie, pokiaľ sa týka širšej otázky, či konanie o námietkach proti exekúcii vôbec (a prípadne za akých podmienok) môže byť predmetom súdneho poplatku, a to so zreteľom na to, že sa podstatným spôsobom dotýka práva povinného na súdnu ochranu. Práve v tejto súvislosti   nakoniec   namietal   nesúlad   napadnutej   položky   s čl. 46   ods. 1   ústavy i navrhovateľ.

56. Ústavný súd v minulosti opakovane uviedol, že nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, PL. ÚS 56/07). Obsahom týchto ustanovení je povinnosť štátu, aby v rámci súdnej alebo inej právnej ochrany umožnil účinný spôsob výkonu súdnych rozhodnutí a súčasne zabezpečil, že v príslušnom type konania budú ústavou zaručené práva jeho účastníkov. Samotné exekučné konanie (a náklady s ním spojené) nemožno ponímať vo vzťahu k povinnému ako sankciu, ktorú musí strpieť bez ohľadu na to, či pred jeho začatím splnil svoj záväzok alebo nie. Jeho priebeh nemôže byť založený na existencii nevyvrátiteľnej domnienky trvania práva, v prospech   ktorého svedčí príslušný exekučný titul. Naopak, povinný musí mať vždy účinnú možnosť preukázať, že splnil svoj záväzok ešte predtým, než došlo k jeho začatiu. Jedným z jeho procesných práv preto vždy musí byť právo vyjadriť sa k návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj predkladať dôkazy v prospech svojich tvrdení. Len v takomto prípade môže toto konanie obstáť z hľadiska uvedených ústavných ustanovení.

57. Konanie   o námietkach   proti   exekúcii   podľa   § 50   Exekučného   poriadku   je integrálnou súčasťou exekučného konania a z hľadiska ústavných záruk procesných práv účastníkov konania ho nemožno posudzovať izolovane. Až prostredníctvom námietok sa môže povinný prvýkrát vyjadriť k návrhu na vykonanie exekúcie a procesne relevantným spôsobom spochybniť jeho dôvodnosť. Po vzniku exekučného titulu totiž, ako to predvída ods. 1   uvedeného   ustanovenia,   mohli   nastať   okolnosti,   ktoré   buď   spôsobili   zánik vymáhaného nároku (typicky napríklad zaplatenie dlhu), alebo bránia jeho vymáhateľnosti, prípadne sú dané iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Vyhovenie námietkam v zmysle § 50 ods. 5 prvej vety Exekučného poriadku je navyše obligatórnym dôvodom zastavenia exekučného konania.

58. Ustanovenie čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nevylučuje,   aby   predmetom   poplatkovej   povinnosti   bol   určitý   úkon   účastníka   súdneho konania, alebo dokonca len časť súdneho konania. V prípade konania o námietkach proti exekúcii je však nevyhnutné reflektovať jeho súvislosť s exekučným konaním ako celkom a s možnosťou jeho účastníkov uplatňovať v jeho rámci svoje ústavou garantované práva. Odhliadnuc   od   fiškálneho   účelu   tohto   poplatku,   ktorý   je   prítomný   vždy,   je   možné identifikovať   jeho   regulačnú   funkciu,   ktorá   má   obmedziť   bezdôvodné   uplatňovanie námietok,   a tým   zvýšiť   efektívnosť   exekučného   konania,   pokiaľ   ide   o jeho   dĺžku. Vo všeobecnosti je pritom nepochybne možné označiť za legitímne, ak sa výška poplatku za konanie či všeobecne trovy konania odvíjajú od jeho priebehu, teda i od toho, či boli v rámci neho uplatnené určité procesné prostriedky, ak je s nimi spojené začatie čiastkového konania pred súdom, ktoré by inak nebolo nevyhnutné. Na druhej strane však nemožno opomenúť, že námietky proti exekúcii sú jediným prostriedkom, ktorý má povinný na účel ochrany svojich práv v exekučnom konaní po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, pokiaľ nastala jedna zo situácií uvedených v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Inými slovami, sú jediným   prostriedkom,   ktorým   je   zabezpečované   jeho   právo   vyjadriť   sa   k predmetu exekučného konania, teda konania, ktoré sám neinicioval a v ktorom je rozhodované o jeho právach a povinnostiach.

59. Ústavný súd zastáva názor, že na rozdiel od podania návrhu, ktorým sa začína určité súdne konanie, nemôže byť samotná možnosť účastníka vyjadriť sa k jeho predmetu podmienená   zaplatením   súdneho   poplatku   ani   touto   formou   dodatočne   sankcionovaná. Námietky proti exekúcii navyše predstavujú jediný procesne relevantný spôsob vyjadrenia sa k návrhu, na základe ktorého môže byť voči povinnému nariadená exekúcia, ktorá je z povahy veci zásahom do jeho základných práv a slobôd. Už táto skutočnosť vylučuje, aby bola poplatková povinnosť vždy spojená len s ich uplatnením, nemajúc väzbu na konanie ako celok (napríklad so zreteľom na úspech vo veci). Nie je pritom podstatné, či k naplneniu základného práva dochádza „iba“ formou vyjadrenia sa v určitom prebiehajúcom konaní alebo formou podania opravného prostriedku, na ktorý nadväzuje určité ucelené čiastkové súdne konanie, ako to je v danej veci. Z hľadiska práv dotknutého účastníka totiž medzi oboma formami nie je žiaden významný obsahový rozdiel.

60. Zákonodarca môže súdny poplatok stále širokým spôsobom ustanoviť tak, aby reflektoval   skutočnosť,   že   v dôsledku   námietok   musí   vo   veci   rozhodovať   súd,   a nie exekútor, tento poplatok ale nemôže mať fakticky povahu poplatku za vyjadrenie sa k veci v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože by zasahoval do samotnej podstaty týmto článkom zaručeného práva, aby sa každý vo svojej veci „mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“. Tým by sa dostal tiež do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý takto intenzívny zásah do základných práv vylučuje. Práve takýto účinok by mal tento poplatok i v prípade, že by bol ustanovený za konanie (a nie za úkon), pokiaľ by jeho výlučným poplatníkom bol práve podávateľ námietok.

61. Treba zdôrazniť,   že napadnutá položka neustanovuje osobu   poplatníka a jeho určenie tak fakticky ponecháva súdom, čo je, ako už bolo uvedené, v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Svojou neurčitosťou ale vytvorila priestor na prevažujúcu prax súdov, ktoré napriek tomu, že sa rozchádzali v samotnom hodnotení povahy poplatku, teda či ide o poplatok za úkon   alebo   za   konanie,   ustanovovali   predmetnú   poplatkovú   povinnosť   výlučne podávateľovi námietok. Vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy nemožno predmetný nedostatok právnej úpravy odstrániť ani formou ústavne konformného výkladu, pretože súdy by i tak museli na základe vlastnej úvahy o účelnosti ustanoviť pravidlo, podľa ktorého bude osoba poplatníka určená. K takémuto ustanoveniu je však oprávnený len zákonodarca.

62. Všetky   tieto   skutočnosti   odôvodňujú   záver,   že   napadnutá   položka   umožňuje neprípustným spôsobom obmedziť právo účastníka konania vyjadriť sa k prerokúvanej veci, hoci   je   rozhodované   o jeho   právach   a povinnostiach.   Je   preto   v rozpore   s čl. 46   ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.E

Ďalšie námietky

63. Pokiaľ   ide   o posúdenie   navrhovateľom   namietaného   nesúladu   napadnutej položky z hľadiska výšky poplatku so zásadou rovnosti zbraní v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy, touto námietkou sa už ústavný súd nezaoberal. Výšku poplatku by totiž musel posudzovať s ohľadom na osobu jeho poplatníka, ktorú zákon neustanovuje. Priestor na vyjadrenie sa k tejto otázke ale nemôže vytvoriť ani poukaz na doterajšiu prevažujúcu súdnu prax. Tá síce za poplatníka považovala povinného, ako však už bolo uvedené, takýto stav taktiež nebol v súlade s ústavou. Keďže za týchto okolností sa stala uvedená námietka bezpredmetnou, ústavný súd rozhodol o tejto časti návrhu tak, že jej nevyhovel.

V.

Záver

64. Vychádzajúc zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd v závere konštatuje, že položka 13 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy a § 41a zákona o ústavnom súde tak toto ustanovenie stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“). Národná rada je povinná uviesť toto ustanovenie do súladu s ústavou, ústavnými   zákonmi   a medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými   spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobí, stratí toto ustanovenie platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

65. Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tento   nález   nezakladá   nárok   na   vrátenie   alebo náhradu   zaplatených   súdnych   poplatkov   podľa   napadnutej   položky.   Všetky   právoplatné rozhodnutia, ktorými bola predmetná poplatková povinnosť stanovená, zostávajú v zmysle § 41b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nedotknuté.   Tým,   samozrejme,   nie   je   vylúčená možnosť   domáhať   sa   ich   zrušenia   zákonom   ustanovenými   procesnými   prostriedkami. Povinnosti zaplatiť tento poplatok, ktoré neboli splnené, však po vyhlásení tohto nálezu v Zbierke zákonov nemožno nútene vymáhať.

66.   Podľa   § 32   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k uzneseniu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka (týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012