znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 107/2011-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jany   Baricovej,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o   návrhu   Krajského   súdu   v   Košiciach   na   začatie konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj s čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd takto

r o z h o d o l :

1.   Konanie   o návrhu   Krajského   súdu   v Košiciach   na   vyslovenie   nesúladu   §   13   ods.   2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa vykonávajú niektoré   ustanovenia   zákona č.   7/2005 Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   s §   43   ods.   1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj s čl. 18 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   9   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd z a s t a v u j e.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Košiciach   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. PL. ÚS 107/2011-7 z 2. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie návrh Krajského súdu v Košiciach, zastúpeného predsedom senátu „3 CoKR“ (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška“), s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o konkurze a reštrukturalizácii“), ako aj s čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).

Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad napadnutých   ustanovení   vyhlášky   s   označenými   ustanoveniami   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj s označenými článkami ústavy a listiny.

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:«V   predmetnej   právnej   veci   týkajúcej   sa   konkurzu   na   majetok   spoločnosti GASTROSERVIS   Košice,   s.r.o.,   so   sídlom   Európska   trieda   11,   Košice...,   Okresný   súd Košice I ako príslušný konkurzný súd nepriznal správcovi konkurznej podstaty... odmenu z dôvodu, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku úpadcu...

„Vzhľadom nato, že k zrušeniu konkurzu pre nedostatok majetku došlo až po konaní prvej   schôdze   veriteľov   a   po   uhradení   paušálnej   odmeny   správcovi   a   vzhľadom na skutočnosť, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku, rozhodol súd o nepriznaní odmeny   ustanovenému   správcovi.   Súd   pri   svojich   úvahách   vychádzal   z   §   134   ods.   2 Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   665/2005   Z.   z.,   v   zmysle ktorého   patrí   správcovi   odmena   zo   speňažovania   iba   za   predpokladu,   že   výťažok zo speňaženia dosiahol vyššiu hodnotu, než akú predstavujú priradené pohľadávky proti podstate.“

Krajský súd v Košiciach v rámci konania o odvolaní zistil rozpor medzi príslušnými právnymi predpismi upravujúcimi odmeňovanie správcu konkurznej podstaty v prípade, ak bol konkurz na majetok úpadcu zrušený pre nedostatok majetku.

Podľa § 102 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, „súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani   na   úhradu   pohľadávok   proti   podstate;   v   uznesení   súd   rozhodne   aj   o   odmene a výdavkoch   správcu,   ktoré   sa   platia   z   majetku   dlžníka,   preddavku   na   úhradu   odmeny a výdavkov predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu“. Citované   ustanovenie   zakotvuje   hmotnoprávnu   podmienku   zrušenia   konkurzu   pre nedostatok   majetku   súdom   –   touto   podmienkou   je,   že   majetok   úpadcu   nepostačuje na úhradu   pohľadávok   proti   podstate   a   zároveň   aj   v   tomto   prípade   výslovne   priznáva správcovi právo na odmenu.

Uvedená   úprava   nadväzuje   na   §   43   ods.   1   druhú   vetu   Zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého za „výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov má správca   nárok   na   odmenu   určenú   ako   percento   zo   speňaženia   majetku   podliehajúceho konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok“.

Zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   zároveň   aj   vyhláška   č.   665/2005   Z.   z. v ustanovení § 23 ods. 2, podľa ktorého „ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku (§ 102 ods. 1 zákona) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi patrí paušálna odmena podľa   §   12   a   odmena   z   výťažku   podľa   §   13   až   22;   iná   odmena   správcovi   nepatrí“, priznávajú správcovi konkurznej podstaty právo na odmenu aj v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku. Aplikáciou § 13 ods. 2, na ktorý predmetné ustanovenie § 23 ods. 2 vyhlášky 665/2005 Z. z. odkazuje, však nemožno nikdy dospieť k inému záveru, než k tomu, že správca má nárok na odmenu z výťažku vo výške 0 eur, a to z nasledujúceho dôvodu: Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. „výťažkom na účely určenia odmeny z výťažku   sa   rozumie   suma   peňažných   prostriedkov   v   eurách   priradená   k   dotknutej súpisovej   zložke   majetku   ako   výťažok   zo   speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu podľa   zásad   ustanovených   zákonom   znížená   o   sumu   priradených   pohľadávok   proti podstate“.

V prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku suma priradených pohľadávok proti podstate bude vždy vyššia, než je výťažok zo speňaženia, pretože podľa § 87 ods. 5 Zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   „po   vzniku   pohľadávky   proti   podstate   správca priradí   pohľadávku   proti   podstate   k   tej   súpisovej   zložke   majetku,   v   súvislosti   s   ktorou pohľadávka   proti   podstate   vznikla.   Ak   pohľadávka   proti   podstate   vznikla   v   súvislosti s viacerými   súpisovými   zložkami   majetku,   správca   pomerne   rozpočíta   pohľadávku   proti podstate   medzi   dotknuté   súpisové   zložky   majetku...   Ak   nie   je   možné   určiť,   v   súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta pohľadávku   proti   podstate   medzi   všetky   súpisové   zložky   majetku“.   Z   citovaného ustanovenia vyplýva, že správca je povinný každú pohľadávku proti podstate priraďovať k súpisovým zložkám majetku“.

Situácia, kedy by správcovi vznikol nárok na odmenu z výťažku pri zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, nemôže podľa § 13 ods. 2, na ktoré odkazuje § 23 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., nikdy nastať, pretože:

- Pohľadávky proti podstate prevyšujú výťažok zo speňaženia

-   Každá   pohľadávka   proti   podstate   musí   byť   priradená   k určitej   spisovej   zložke majetku.   To   znamená,   že   napriek   akokoľvek   zrealizovanému   speňaženiu   konkurznej podstaty bude výťažok zo speňaženia po odpočítaní priradených pohľadávok proti podstate vždy v mínuse.

Uvedené   ustanovenia   vyhlášky   z   toho   dôvodu   podľa   názoru   Krajského   súdu v Košiciach   odporujú   príslušným   ustanoveniam   Zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii, ktoré správcovi právo na odmenu aj v tomto prípade priznávajú. Zároveň súd poukazuje aj na širšie zákonné a ústavnoprávne súvislosti nastolenej problematiky   odmeňovania   správcov   v   konkurze,   ktorá   bola   v   podobnom   prípade   aj predmetom konania Ústavného súdu českej republiky o súlade právnych predpisov (nález PL. ÚS 36/01 z 25. 06. 2002, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb.):

1.   O   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka   a   ustanovení   správcu   konkurznej podstaty   rozhoduje   súd,   pričom   podmienkou   vyhlásenia   konkurzu   je   práve   existencia majetku postačujúceho na úhradu nákladov konkurzu (§ 20 ods. 1 per analogiam), ktorými sú vlastne pohľadávky proti podstate.

2. Zákon č. 7/2005 Z. z. a vyhláška 665/2005 Z. z. určujú priebeh konkurzu tak, že či už predbežný správca pri podaní správy o stave majetku dlžníka alebo správca konkurznej podstaty pri zverejnení súpisu konkurznej podstaty, určujú hodnotu majetku bez toho, aby v tej   dobe   poznali   situáciu   speňažovateľnosti   úpadcovho   majetku.   Predpoklad   tejto speňažiteľnosti v čase rozhodovania o vyhlásení konkurzu môže byť diametrálne odlišný od reality v čase speňažovania. Správca sa dostane často do situácie, že aj po vykonaní množstva práce a vynaložení značných nákladov, je výťažok zo speňaženia veľmi malý, pričom vzhľadom na citované ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. nebude mať bez vlastného zavinenia nikdy nárok na vyplatenie odmeny za vykonanú prácu.

3. Ak už konkurz za takýchto okolností (napriek nedostatku majetku dlžníka, ktorý sa ukáže až dostatočne, ako tomu bolo v tomto prípade) súdom vyhlásený bol, správca je nútený   súdom   vykonávať   činnosť   po   uskutočnení   prvej   schôdze   veriteľov   bez   nároku na odmenu.   Odborné   a   nákladné   činnosti   ako   speňažovanie   majetku,   organizovanie dražieb,   prípadné   prevádzkovanie   podniku   po   vyhlásení   konkurzu,   uspokojovanie pohľadávok   proti   podstate,   ich   priraďovanie   k   súpisovým   zložkám   majetku,   vedenie pracovno-právnej agendy, účtovnej evidencie, zabezpečovanie archivácie, atď., vykonáva správca pre veriteľov a pre štát úplne zadarmo, pretože v prípade zrušenia konkurzu aj tak nedostane žiadnu odmenu.

4.   Okrem   vyššie   uvedeného,   súd   poukazuje   aj   na   praktický   aspekt,   že   správcovi od určitého momentu môže byť z hľadiska odmeny jedno, za akú sumu speňaží majetok úpadcu,   najmä   ak   mu   budú   doručované   prihlášky   proti   podstate,   ktoré   budú   zjavne prevyšovať   hodnotu   majetku   uvedenú   v   súpise   konkurznej   podstaty   (ak   mal   úpadca zamestnancov, je táto situácia pravidlom). Ustanovenie § 23 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z., pri ktorej výška výťažku speňaženia prestane byť motivačným faktorom pre správcu konkurznej podstaty, smeruje proti samotnej podstate konkurzného konania   a vytvára   značnú   nerovnosť   v   právnom   postavení   medzi   správcami   konkurznej podstaty rôznych úpadcov.

5. Český ústavný súd v náleze PL. ÚS 36/01 z 25. 6. 2002, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb., uviedol, že činnosť správcu konkurznej podstaty spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa článku 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (resp. z výnimiek ustanovených v ods. 2, ktoré by umožňovali štátu uložiť správcovi povinnosť, aby určitú činnosť (celé konkurzné konanie, s ktorým má nepochybne vysoké náklady) vykonával pre štát zadarmo.

6.   Podľa   názoru   súdu   je   povinnosťou   zákonodarcu,   ak   už   poveril   správcu vykonávaním   určitej   verejnej   funkcie,   zabezpečiť   mu   právo   na   odmenu   za   výkon   tejto činnosti, pokiaľ bola vykonaná v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Činnosť správcu konkurznej podstaty v súlade so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok na odmenu, má charakter nútenej práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.

7. Nad rámec tohto návrhu súd poukazuje na skutočnosť, že obdobná situácia, keby štát poverí osobu zapísanú v Zozname správcom výkonom určitej činnosti bez toho, aby mu garantoval   právo   na   riadnu   odmenu   za   vykonanú   prácu,   nastáva   aj   pri   ustanovení likvidátora obchodnej spoločnosti súdom podľa § 71 Obchodného zákonníka. Podľa § 75 ods.   6   sa   odmena   a   výdavky   likvidátora   uhrádzajú   z   majetku   spoločnosti,   pričom   ak spoločnosť majetok nemá, likvidátor nemá žiadnu možnosť získať odmenu, napriek riadne vykonanej činnosti, na základe rozhodnutia súdu.

Krajský   súd   z   týchto   dôvodov   právoplatne   prerušil   konanie   podľa   §   109   ods.   1 písm. b/ O. s. p. a podáva tento návrh na začatie konania.

Krajský súd navrhuje, aby ústavný súd v pléne po predbežnom prerokovaní tento návrh na začatie konania prijal a po vykonanom ústneho verejného pojednávania vyniesol tento nález

Ustanovenie § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhl. č. 665/2005 Z. z. je v rozpore s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z. z. ako aj čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»

II.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Národnú radu Slovenskej republiky   (ďalej len „národná   rada“)   a   vládu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „vláda“), zastúpenú   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie.

Predseda národnej rady listom č. PREDS-690/2011 z 13. februára 2012 k návrhu krajského súdu zaujal toto stanovisko:

„... Národná rada nie je účastníkom konania, pretože v konaní ide o preskúmanie vyhlášky, ktorú vydalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na základe zákona. Z uvedeného dôvodu sa Národná rada k meritu veci nevyjadruje...“

Predseda národnej rady ako prílohu k tomuto vyjadreniu predložil ústavnému súdu návrh zákona o konkurze a reštrukturalizácii (tlač 835) vrátane dôvodovej správy a záznamu z rozpravy o návrhu zákona na schôdzi národnej rady.

Vláda,   zastúpená   ministerstvom   spravodlivosti,   vo   svojom   vyjadrení č. 26555/2011/150 z 28. decembra 2011 uviedla:

„Vláda   Slovenskej   republiky,   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o návrhu Krajského súdu v Košiciach vyniesol nasledovné uznesenie:

Konanie o návrhu na začatie konania sa zastavuje. Vláda   Slovenskej   republiky,   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, v súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. upustil od ústneho pojednávania...

Ministerstvo spravodlivosti SR vypracovalo vyhlášku z 8. decembra 2011, ktorou sa mení   a   dopĺňa   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Táto vyhláška bola dňa   23.   decembra   2011   zverejnená   v   Zbierke   zákonov   pod   č.   514/2011   Z.   z,   pričom účinnosť nadobudne dňa 1. januára 2012. V citovanej vyhláške sa okrem iného mení aj § 13 ods. 2. Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu. Podrobnosti o výške, druhu a   spôsobe   určenia   odmeny   správcu   v   konkurze   ustanovuje   všeobecne   záväzný   právny predpis,   ktorý   vydalo   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   na   základe   splnomocnenia obsiahnutého   v   zákone   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Zákon   o   konkurze a reštrukturalizácii upravuje iba právo na odmenu a základné pravidlá pre jej priznávanie. § 13 ods. 2 vyhlášky ustanovuje výpočtový základ odmeny správcu za výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov. § 23 ods. 2 vyhlášky ustanovuje odmenu správcu, ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku po konaní prvej schôdze veriteľov, pričom odkazuje aj na § 13 vyhlášky.

Správca   je   povinný   dodržiavať   pri   speňažovaní   okrem   iných   zásad   zásadu minimalizácie nákladov správy a speňažovania. Právna úprava pôsobila motivačne, keď znižovala   výpočtový   základ   odmeny   správcu   o   náklady   konkurzu   (pohľadávky   proti podstate). Pohľadávkami proti podstate sú všetky náklady konkurzu, aj tie, ktorých výšku správca nevie ovplyvniť. Preto ostatná novela vyhlášky ustanovuje, že výťažok na účely určenia   odmeny   správcu   sa   znižuje   iba   o   náklady   speňaženia   všeobecnej   a   oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán.

Dňa 1. januára 2011 nadobudne účinnosť zákon č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon   obsahuje   novú   úpravu   pohľadávok   proti   podstate.   Pre   prípad,   že   výťažok zo speňaženej konkurznej podstaty nebude postačovať ani na úhradu všetkých pohľadávok proti podstate,   upravuje sa poradie,   v ktorom sa majú tieto pohľadávky proti podstate uspokojiť. Náklady speňaženia podstaty, rozvrhu a odmena správcu sú zaradené v tomto poradí na prvé miesto.

§ 23 vyhlášky upravuje odmenu správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku po konaní prvej schôdze veriteľov takým spôsobom, že priznáva správcovi paušálnu odmenu podľa § 12 a odmenu z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí. Úpravou výpočtového základu v novele vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a poradia pohľadávok proti   podstate   v   zákone   č.   348/2011   Z.   z.   sa   dosiahlo,   že   nenastane   situácia,   keď   by správcovi nevznikol nárok na odmenu po odpočítaní ostatných pohľadávok proti podstate, prípadne, že by sa niektoré pohľadávky proti podstate uspokojovali v skoršom poradí. Odmena   správcu je podľa zákona   pohľadávkou proti   úpadcovi.   Aby   bolo   možné uhradiť náklady konania, predbežný správca pred vyhlásením konkurzu skúma existenciu majetku. Na úhradu nákladov konkurzu slúži aj preddavok zložený účastníkom konkurzného konania. Pre porovnanie s českou právnou úpravou v čase rozhodovania ústavného súdu (navrhovateľom citované rozhodnutie českého ústavného súdu PL. ÚS 36/01), v zákona č. 94/1996 Sb.,   ktorým sa novelizoval   zákon č.   328/1991   Sb.,   sa opustila   vyhľadávacia zásada   v   konkurznom   konaní   pri   zisťovaní   majetku   dlžníka   pred   vyhlásením   konkurzu. Niektoré osoby, ktoré podávali návrh na vyhlásenie konkurzu, bolo možné tiež oslobodiť od povinnosti zaplatiť zálohu na náklady konkurzu. Toto ustanovenie umožňujúce oslobodenie od povinnosti platiť záloh na náklady konkurzu,   český ústavný súd v citovanom náleze nakoniec zrušil.

Vykonávací   predpis,   ktorým   je   vyhláška   č.   665/2005   Z.   z.,   môže   ustanoviť   iba podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze. Nemôže nad rámec zákona stanoviť zdroj, prípadne subjekt, ktorý by hradil odmenu správcu v prípade, ak je predĺžená konkurzná podstata...

Podľa ustanovenia čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd rozhoduje   o   súlade   b)   nariadení   vlády,   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   s   ústavou,   s   ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   a   so zákonmi.

Podľa ustanovenia čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím   vysloví,   že   medzi   právnymi   predpismi   uvedenými   v   odseku   1   je   nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré   tieto   právne   predpisy   vydali,   sú   povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi a s medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   a   ak   ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku i písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov Štátnej správy. Ak tak neurobia, také   predpisy,   ich   časti   alebo   ustanovenia   strácajú   platnosť   po   šiestich   mesiacoch   od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z., ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví. V   zmysle   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov   rozhoduje   Ústavný   súd Slovenskej republiky o nesúlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej   právnej   sily   a   s   medzinárodnou   zmluvou   len   v   tom   prípade,   ak   sú   tieto   právne predpisy   platné   a   účinné.   Ak   preskúmavané   právne   predpisy   stratia   platnosť   pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, konanie sa zastaví.

V súlade s vyššie uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z. v navrhovateľom napadnutom znení   stratí   platnosť   nadobudnutím   účinnosti   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 514/2011   Z.   z.,   ktorou   sa   mení   a   dopĺňa   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (dňom 1. januára 2012), je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych predpisov vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 107/2011.“

Krajský   súd,   ako   aj   vláda,   v   zastúpení   ministerkou   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie. Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade nariadení vlády, všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

Takýto návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) a čl. 144 ods. 2 ústavy môže (musí) podať okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu,   medzinárodnej   zmluve   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy   alebo   zákonu.   Právny   názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu krajského súdu, ktorým sa domáha vyslovenia nesúladu § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby.Podľa čl. 9 ods. 1 listiny nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám.

Podľa   §   43   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   správca   má   za   výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Za výkon funkcie po konaní prvej schôdze   veriteľov   má   správca   nárok   na   odmenu   určenú   ako   percento   z   výťažku zo speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu   určeného   na   uspokojenie   veriteľov prihlásených pohľadávok.

Podľa   §   87   ods.   5   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v znení   účinnom do 31. decembra 2011 (v znení účinnom v čase podania návrhu) po vzniku pohľadávky proti podstate správca priradí pohľadávku proti podstate tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti s   ktorou   pohľadávka   proti   podstate   vznikla.   Ak   pohľadávka   proti   podstate   vznikla v súvislosti   s   viacerými   súpisovými   zložkami   majetku,   správca   pomerne   rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku podľa ich vzájomnej hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka majetku speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte nerozvrhnutého výťažku zo speňaženia. Ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla,   správca   rozpočíta   pohľadávku   proti   podstate   medzi   všetky   súpisové   zložky majetku;   ak   však   pohľadávka   proti   podstate   vznikla   v   súvislosti   s   uplatňovaním odporovacieho   práva,   správca   pomerne   rozpočíta   pohľadávku   proti   podstate   medzi   tie súpisové   zložky   majetku,   ktoré   tvoria   tú   podstatu,   ktorá   môže   mať   z   uplatňovania odporovacieho   práva   prospech.   Pohľadávky   proti   podstate   priradené   súpisovej   zložke majetku   vylúčenej   zo   súpisu   správca   rozpočíta   novým   spôsobom.   O   priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ, právny dôvod,   čas vzniku   a čas uspokojenia pohľadávky   proti podstate, ako aj jej priradenie súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok   proti   podstate   správca   vedie   osobitne   pre   všeobecnú   podstatu   a   osobitne pre každú oddelenú podstatu.

Podľa § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate; v uznesení súd rozhodne aj o odmene a výdavkoch správcu,   ktoré   sa   platia   z   majetku   dlžníka,   preddavku   na   úhradu   odmeny   a   výdavkov predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu.

Podľa   §   204   písm.   e)   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   všeobecne   záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze.

Podľa   §   206a   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   v znení   zákona č. 348/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 348/2011 Z. z.), konania začaté   pred   1.   januárom   2012   sa   dokončia   podľa   doterajších   predpisov,   ak   odsek   2 neustanovuje inak.

3.1 K rozhodovaniu o súlade § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny

Podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky   v znení   účinnom   do   31.   decembra   2011   výťažkom na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách priradená   k   dotknutej   súpisovej   zložke   majetku   ako   výťažok   zo   speňaženia   majetku podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona) znížená o sumu priradených pohľadávok proti podstate.

Dňa 8. decembra 2011 bola s účinnosťou od 1. januára 2012 vydaná ministerstvom spravodlivosti vyhláška č. 514/2011 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia   zákona č.   7/2005 Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 514/2011 Z. z.). Článkom I bodom 4 vyhlášky č. 514/2011 Z. z. boli slová „priradených pohľadávok proti podstate“   v   §   13   ods.   2   vyhlášky   nahradené   slovami „nákladov   speňaženia   všeobecnej a oddelenej   podstaty   okrem   nákladov,   ktoré   schválil   príslušný   orgán   (§   82   zákona)“. Vyhláška č. 514/2011 Z. z. nadobudla podľa jej článkom II účinnosť 1. januára 2012.

Ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky teda v znení vyhlášky č. 514/2011 Z. z. znie: „Výťažkom na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách   priradená   k   dotknutej   súpisovej   zložke   majetku   ako   výťažok   zo   speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii)   znížená   o   sumu   nákladov   speňaženia   všeobecnej   a oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán (§ 82 zákona o konkurze a reštrukturalizácii)“.

Podľa § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   dôsledne   zastával   názor,   že návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení sa vecne zaoberá iba za predpokladu, že právny predpis alebo jeho jednotlivé ustanovenia nestratili   platnosť   pred   skončením   konania   pred   ústavným   súdom   (PL.   ÚS   18/02, PL. ÚS 41/03,   PL.   ÚS   43/03,   PL.   ÚS   23/08).   V neskoršom   období   začal   ústavný   súd považovať uvedenú judikatúru za prekonanú, vychádzajúc zo znenia čl. 144 ods. 2 ústavy obsahujúceho   návrhové   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   začatie   konania o súlade právneho predpisu   týkajúceho sa ním prerokúvanej veci, ktoré podanie návrhu nepodmieňuje platnosťou napadnutého právneho predpisu. Zo zásady ústavne súladného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) možno vyvodiť záver, že v prípadoch, ak má všeobecný súd prerokúvanú   vec   rozhodnúť   podľa   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo   jednotlivého ustanovenia, ktorý/é už bol/o zrušený/é, ale je v dôsledku prechodných ustanovení tohto alebo   iného   právneho   predpisu   uplatniteľný/é   pre   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci,   sa ustanovenie   §   41a   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   o zastavení   konania   pred   ústavným súdom,   ktoré   má   len   právnu   silu   zákona,   nepoužije.   Zastavenie   konania   v takýchto prípadoch by popieralo zmysel a účel konania o súlade právnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa čl. 144 ods. 2 ústavy a bolo   by   aj   v rozpore   s koncepciou   špecializovaného   a koncentrovaného   typu   kontroly ústavnosti   právnych   predpisov,   z ktorého   vychádza   ústava,   a výrazom   neprimeraného príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti (PL. US 1/2010).

Vzhľadom   na   zmenu   znenia   ustanovenia   §   13   ods.   2   vyhlášky   ústavný   súd predovšetkým   skúmal,   či   jeho   pôvodne   napadnuté   znenie je stále uplatniteľné   vo   veci, v ktorej má krajský súd rozhodovať. Ústavný súd však zistil, že vyhláška č. 514/2011 Z. z. neobsahuje   žiadne   prechodné   ustanovenia   vzťahujúce   sa   na   konania   začaté do 1. januára 2012.   Preto   má   v danej   konkurznej   veci   krajský   súd   povinnosť pri rozhodovaní o odmene správcu konkurznej podstaty po 31. decembri 2011 použiť už iné znenie § 13 ods. 2 vyhlášky ako to, ktoré bolo predsedom senátu krajského súdu napadnuté. Vyhláška č. 514/2011 Z. z. pritom nezmenila text § 13 ods. 2 vyhlášky len v nepodstatnej časti, ale zásadným spôsobom modifikovala určenie odmeny správcu konkurznej podstaty po prvej schôdzi veriteľov.

V dôsledku straty platnosti napádaného znenia ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky, ktoré   už   v danej   veci   nie   je   aplikovateľné,   preto   bolo   na   mieste   vo   vzťahu   k tomuto ustanoveniu   konanie   zastaviť. Na   tomto   závere   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   súčasne s nadobudnutím   účinnosti   nového   znenia   §   13   ods.   2   vyhlášky   (1.   januára   2012)   bol zákonom   č.   348/2011   Z.   z.   podstatne   zmenený   aj   §   87   ods.   5   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii,   ktorý   sa   má   vzhľadom   na   prechodné   ustanovenie   (§   206a   zákona o konkurze a reštrukturalizácii) použiť v krajským súdom prerokúvanej veci ešte v znení pred 1. januárom 2012. Predmetom tohto konania pred ústavným súdom totiž nie je ústavný prieskum   súladu   označeného   ustanovenia   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii s niektorým z článkov ústavy či medzinárodnej zmluvy, s ktorou vyslovila národná rada súhlas, ale abstraktná kontrola ústavnosti § 13 ods. 2 vyhlášky v znení, ktoré v priebehu konania pred ústavným súdom stratilo platnosť a v krajským súdom prerokúvanej veci už toho času nie je ani uplatniteľné. Ústavný súd preto konanie v časti, ktorou navrhovateľ namietal nesúlad § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny, zastavil.

3.2 K rozhodovaniu o súlade § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny

Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku (§ 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi patrí paušálna odmena podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až § 22, iná odmena správcovi nepatrí.

Vyhláškou č. 514/2011 Z. z. nebolo znenie § 23 ods. 2 vyhlášky počas konania ústavného   súdu   zmenené,   a tak   ostalo   ústavnému   súdu   posúdiť   jeho   súladnosť s navrhovateľom označenými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ústavy a listiny.

3.2.1   K súladu   vyhlášky   so   zákonom   o konkurze   a   reštrukturalizácii   v   zmysle a v rámci jeho splnomocňovacieho ustanovenia § 204

Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich   medziach   môžu   vydávať   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   ak   sú   na   to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Uvádzaný článok ústavy je ústavným súdom vykladaný tak, že vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské   vzťahy,   ktoré   národná   rada   neupravila   zákonom.   Všeobecne   záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu (PL. ÚS 7/96).

Právomoc orgánov uvedených v čl. 123 ústavy vylučuje, aby tieto mohli upraviť aj iné   (nové)   povinnosti   než   tie,   ktoré   už   upravil   zákon   splnomocňujúci   tieto   orgány na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Tým však nie je vylúčené, aby tieto predpisy neupravovali také práva a povinnosti, ktoré napomáhajú realizácii (vykonaniu, uskutočneniu) tých práv a povinností, ktoré upravuje splnomocňovací zákon. Vykonávacie právne predpisy nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona. To ďalej znamená,   že   vykonávacím   právnym   predpisom   nemožno   subjektom   právnych   vzťahov ukladať   také   právne   povinnosti,   ktoré   zákon   neupravuje.   Pri   ich   prípadnom   uložení   sa v právnom predpise musia zachovať základné práva a slobody (PL. ÚS 6/98).

Účelom konkurzu je dosiahnutie pre veriteľov čo najvyššej miery uspokojenia ich pohľadávok. Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu, ako to vyplýva z § 43 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň zákon v § 43 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii upravuje aj pravidlá jej priznávania a v ustanovení § 204 písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze.

Na ten účel vydalo ministerstvo spravodlivosti vyhlášku, ktorá v § 23 ods. 2 upravuje druhy odmeny správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, čím dochádza ku konkretizácii § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súd v uznesení o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku rozhoduje aj o odmene a výdavkoch správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka.

Vyhláška nemení právny vzťah upravený zákonom a neupravuje ani nový právny vzťah   s   novými   prvkami.   Napadnuté   ustanovenie   vyhlášky   v skutočnosti   napomáha realizácii práva na odmenu upraveného v § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, rozsah zmocnenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda neprekračuje, a preto nie je z hľadiska   medzí   ustanovených   §   204   písm.   e)   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii v nesúlade   s   §   43   ods.   1   a   §   102   v spojení   s   §   87   ods.   5   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii.

3.2.2 K namietanému nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

Podstata   navrhovateľových   námietok   o   nesúlade   ním   označených   ustanovení vyhlášky   s   §   43   ods.   1   a § 102   ods.   1   v   spojení   s   §   87   ods.   5   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   spočíva   v   spôsobe   určenia   sumy   pre   výpočet   výťažku   z   majetku v prípadoch zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, v dôsledku čoho „je správca súdom nútený vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu...“, t. j. „správca vykonáva pre veriteľov a pre štát činnosti úplne zadarmo, pretože v prípade zrušenia konkurzu aj tak nedostane žiadnu odmenu“. Navrhovateľ pritom argumentuje, že ustanovenia vyhlášky upravujúce spôsob určenia sumy peňažných prostriedkov pre správcu konkurznej   podstaty   (rozhodnej   pre   výpočet   jeho   odmeny   prostredníctvom   výťažku zo speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu)   v   konkurzných   konaniach   zrušených pre nedostatok majetku spôsobujú, že správca v týchto prípadoch pracuje zadarmo. Podľa jeho   názoru   sa   vyhláška   v   označených   ustanoveniach   „ocitla“   v   rozpore   so   zákonom o konkurze   a   reštrukturalizácii,   ktorý   správcovi   konkurznej   podstaty   priznáva   odmenu prostredníctvom   výťažku   z   majetku   podliehajúcemu   konkurzu   aj   v prípadoch,   keď   bol zrušený pre nedostatok majetku.

Ako   už   bolo   uvedené,   zákon   o   konkurze   a reštrukturalizácii   v   §   43   upravuje „dvojzložkovú“ odmenu správcu konkurznej podstaty (zložky ktorej sa uplatňujú rôznym spôsobom, v rôznom právnom režime) za výkon jeho funkcie, ako aj v rôznych etapách prebiehajúceho   konkurzného   konania.   Zatiaľ   čo   paušálna   odmena   sa   podľa   zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii   uspokojuje   prednostne   pred   inými   pohľadávkami   proti podstate,   odmenu   z   výťažku   zo   speňaženia   majetku   zákonodarca   zaradil   medzi   ďalšie pohľadávky   proti   podstate   (§   87   ods.   1   v znení   účinnom   do   31.   decembra   2011),   ale negarantuje   jej   prednostné   uspokojenie   na   „úkor“   ostatných   pohľadávok   voči   podstate (výživné pre maloleté deti, dane, poplatky, poistné, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a i.).

Navrhovateľ však vo svojom návrhu dospel k výkladu, že v prípade konkurzných konaní   zrušených   pre   nedostatok   majetku   má   mať   odmena   správcu   z   výťažku zo speňaženého   majetku   prednosť   (ako   jedna   z   pohľadávok   proti   podstate)   pred   inými pohľadávkami   proti   podstate.   Táto   úvaha   zodpovedá   tvrdeniu   navrhovateľa,   že   správca konkurznej podstaty má nárok na odmenu aj v prípade konkurzného konania zrušeného pre nedostatok   majetku.   Takýto   výklad   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   je   však potrebné odmietnuť, pretože nezodpovedá dikcii zákona a ani úmyslu zákonodarcu. Jeho hlavný   nedostatok   spočíva   v tom,   že   k   režimu   prednostného   (prioritného)   uspokojenia nároku   na odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   v   konaniach   zrušených   pre   nedostatok majetku dospieva navrhovateľ na základe výkladu citovaných ustanovení zákona, ktoré síce správcovi   nárok   na   odmenu   priznávajú,   ale   neustanovujú,   že   táto   bude   poskytnutá prednostne (prioritne) a na „úkor“ uspokojenia iných pohľadávok voči podstate.

V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   tam,   kde   zákonodarca   považoval   za   potrebné zaviesť prioritný (prednostný) režim úhrady konkrétnej zložky odmeny správcu konkurznej podstaty,   v   zákone   o   konkurze   a reštrukturalizácii   to   výslovne   uviedol.   Zavedenie prednostného   režimu   uspokojenia   nároku   správcu   konkurznej   podstaty   na   odmenu prostredníctvom speňaženia majetku tak síce môže byť predmetom budúcej právnej úpravy, ale nie účelového výkladu   ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii   v platnom znení. Pri navrhovateľom uvádzanom výklade by sa v praxi mohla vyskytnúť situácia, že v konkurznom konaní zrušenom pre nedostatok majetku by si správca konkurznej podstaty vyinkasoval   svoju   paušálnu   časť   odmeny,   ako   aj   odmenu   prostredníctvom   výťažku z predaného majetku a k uspokojeniu žiadneho veriteľa by nedošlo.

Obsahom   ustanovenia   §   23   ods.   2   vyhlášky,   ktorého   súlad   s označenými ustanoveniami   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   ústavný   súd   v medziach   daného návrhu posudzuje, je však len stanovenie druhov odmien, ktoré patria správcovi v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku vrátane blanketového odkazu na iné ustanovenia vyhlášky,   podľa   ktorých   majú   byť   tieto   odmeny   určované.   Označené   ustanovenie neupravuje ani prednostné uspokojenie odmeny z výťažku pred inými pohľadávkami proti podstate,   čo   by   nebolo   v súlade   so   zákonom   o konkurze   a reštrukturalizácii   účinnom do 31. decembra 2011, ani spôsob   určenia odmeny z výťažku. S prihliadnutím na to, že právna   argumentácia   navrhovateľa   sa   týka   predovšetkým   vzťahu   odmeny   z   výťažku k ostatným pohľadávkam proti podstate a v podstate nespochybňuje v § 23 ods. 2 vyhlášky ustanovené   právo   správcu   na   paušálnu   odmenu   a odmenu   z výťažku   a v komparácii so znením   označených   ustanovení   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii   nebolo   možné dôjsť k záveru o obsahovom rozpore napadnutého § 23 ods. 2 vyhlášky s navrhovateľom označenými   ustanoveniami   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   ústavný   súd   dospel k záveru o nedostatku dôvodov na vyslovenie navrhovateľom požadovaného nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

3.2.3 K namietanému nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny

Znenia čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny sú takmer identické a v súlade s nimi: „Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby“ s výnimkami uvedenými v odseku 2 písm. a) až e) ústavy, resp. a) až d) listiny.

Na podporu tejto časti návrhu navrhovateľ uviedol, že právny režim odmien správcov konkurzných   podstát   upravený   v   napadnutých   ustanoveniach   vyhlášky   je   v   rozpore s ústavným zákazom nútenej práce, keďže „Činnosť správcu konkurznej podstaty v súlade so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok na odmenu má charakter nútenej práce,   čo   je   v   právnom   štáte   neakceptovateľné.“. Podľa   názoru   navrhovateľa   je „povinnosťou zákonodarcu, ak už poveril správcu vykonávaním určitej verejnej funkcie, zabezpečiť mu odmenu za výkon tejto činnosti ak bola vykonávaná v súlade s príslušnými právnymi predpismi“. Na podporu svojho tvrdenia uvádza aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 36/01, v ktorom sa uvádza, že „... činnosť správcu konkurznej podstaty spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv slobôd“. Hoci ani ústava a ani listina neobsahujú záväznú definíciu termínov „nútené práce alebo služby“, ich spoločným znakom je, že upravujú jedno zo základných ľudských práv,   ktoré   tvorí   aj   predmet   úpravy   viacerých   medzinárodných   dohovorov   o   ľudských právach a základných slobodách. Konkrétne ide o čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z roku 1950, ktorý uvádza, že „Od nikoho sa nebude požadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce“. Rovnaké znenie má aj čl. 5 Charty základných práv Európskej únie tvoriacich súčasť tzv. Lisabonskej zmluvy. Ďalšími medzinárodnými dohovormi sú dohovory Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“), a to Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci z r. 1930 a Dohovor MOP č. 105 o zrušení povinnej práce z r. 1957. V tejto súvislosti možno uviesť, že ústavný súd na margo takýchto prípadov už v r. 1993 uviedol, že: „prevažná väčšina základných práv   alebo   slobôd   uvedených   v   druhej   hlave   Ústavy   Slovenskej   republiky   predstavuje ústavnú   transformáciu   medzinárodných   záväzkov   Slovenskej   republiky   v   oblasti medzinárodnoprávnej   zmluvnej   úpravy   základných   práv   a   slobôd“.   V   dôsledku   toho «neexistuje žiadny právny alebo faktický dôvod, aby bol pre potreby konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom poskytovaný „termínu...“ odlišný výklad, pokiaľ existujú platné medzinárodné zmluvy... a existuje medzinárodne uznávaný výklad termínu, ku ktorému je možné dospieť použitím výkladových pravidiel medzinárodného zmluvného práva» (PL. ÚS 5/93).

K   výkladu   termínov   nútená   alebo   povinná   práca   preto   možno   dospieť   použitím príslušných medzinárodných dohovorov v rámci a v zmysle ktorých sa vykladajú aj čl. 18 ods. 2 ústavy a čl. 9 ods. 1. listiny. Pokiaľ ide o dohovor, tento neprináša vlastnú definíciu termínov „nútená alebo povinná práca“.

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   sa   odvoláva na dohovory MOP. Takto sa Komisia pre ľudské práva v prípade Iversen z r. 1968 a ESĽP v prípade Van Der Mussele z r. 1983 odvolali na Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci z r. 1930. Podľa jeho čl. 2 treba pod nimi rozumieť akúkoľvek prácu alebo službu, ktorá je od osoby vyžadovaná pod hrozbou akéhokoľvek potrestania a na výkon ktorej   sa   osoba   neponúkla   dobrovoľne.   Nedobrovoľnosť   (resp.   výkon   práce   proti   vôli osoby)   používa   ako   kritérium   pre   nútenú   alebo   povinnú   prácu   aj   ďalšia   judikatúra štrasburského súdu, ktorá sa priamo neodvoláva na dohovory MOP. Základné prvky nútenej alebo povinnej práce sú podľa Komisie pre ľudské práva dané tým, že „Takúto prácu alebo službu   musí   pracovník   vykonávať   proti   svojej   vôli   a   príkaz   na   jej   vykonávanie je nespravodlivý,   prípadne   spôsobujúci   útrapy,   alebo   že   samotný   výkon   práce alebo služby spôsobuje   pracovníkovi   útrapy“   (sťažnosť   č.   4653/70,   X   v.   FRG, sťažnosť č. 8410/78, X v. FRG, sťažnosť č. 9322/81, X v. Holandsko a i.).

Prvým   kritériom,   ktoré   tvorí   súčasť   nútenej   alebo   povinnej   práce,   je   jej nedobrovoľný   výkon,   keď   je   osoba   nútená prácu   vykonávať proti   svojej   vôli.   Druhým kritériom je, že príkaz na výkon takejto práce, ako aj práca samotná osobe spôsobuje rôzne útrapy. Použitie tohto kritéria však nie je namieste, pokiaľ práca alebo služba nevybočuje z normálneho rámca pracovnej činnosti alebo služby.

Samostatným   kritériom,   podľa   ktorého   by   bolo   možné   určité   práce   alebo služby hodnotiť   ako   nútené   alebo   povinné,   však   nie   je   odmena   (resp.   nedostatok   odmeny) za vykonávanú prácu, hoci vo viacerých prípadoch právnikov, advokátov alebo notárov, ktorí boli nútení vykonávať prácu ex offo buď zadarmo alebo za nízke sumy, uvádzali aj tento dôvod (sťažnosť č. 4653/70, X v. FRG – nemecký právnik, sťažnosti č. 4897/71 a č. 5219/71 – rakúski právnici, sťažnosť č. 8410/78 X v. FRG – nemecký verejný notár a iné). Napriek tomu, že štrasburské orgány ich situáciu v daných prípadoch vyhodnotili ako „neuspokojivú“, nerozhodli (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov), že porušuje čl. 4 dohovoru.   Berúc   do   úvahy   tieto   skutočnosti   preto   ústavný   súd   skúmal,   či   skutočnosti uvádzané   navrhovateľom   možno   kvalifikovať   ako   nútenú   alebo   povinnú   prácu   správcu konkurznej podstaty v prípadoch konkurzov zrušených pre nedostatok majetku, v ktorých by dochádzalo k bezodplatnému výkonu jeho funkcie.

Prvým kritériom, ktoré rozhoduje o charaktere práce a/alebo služby ako nútenej alebo povinnej,   je   ich   nedobrovoľná   povaha,   keďže   jej   výkon   sa   od   pracovníka   vynucuje napríklad pod hrozbou sankcie (čl. 2 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci). Navrhovateľ   tento   aspekt   nútenej   práce   vo   svojom   návrhu   žiadnym   spôsobom neodôvodňuje vo vzťahu k výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty a iba na jednom mieste stručne uvádza: „Ak už konkurz za týchto okolností (napriek nedostatku majetku dlžníka), ktorý sa ukáže až dodatočne... vyhlásený bol, správca je nútený súdom vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu.“ Ku kritériu nútenej povahy   práce   správcu   konkurznej   podstaty   možno   uviesť,   že   záujemcovia   sa   pre   ňu rozhodujú dobrovoľne a na základe vlastnej žiadosti. Zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   vo   svojom   §   24   ods.   1   uvádza,   že   „Zápis do zoznamu správcov vykonáva ministerstvo na základe písomnej žiadosti osoby, ktorej sa zápis do zoznamu týka“, a „Ak žiadateľ spĺňa predpoklady na zápis do zoznamu správcov, ministerstvo   do   30   dní   od   doručenia   úplnej   žiadosti   zapíše   žiadateľa   do   zoznamu správcov...“   (odsek   5).   Vo   svojej   činnosti   sa   správcovia   spravujú   platnými   právnymi predpismi, v dôsledku čoho sú si dopredu vedomí, že v prípadoch zrušenia konkurzov pre nedostatok majetku môže nastať situácia, že za výkon svojej funkcie nedostanú odmenu. Táto skutočnosť však „dodatočne“ (ex post) nerobí z výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty nútenú alebo povinnú prácu v zmysle ústavy a ani listiny.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   nemožno   charakterizovať   výkon   funkcie   správcu konkurznej podstaty v prípadoch konkurzných konaní zrušených pre nedostatok majetku ani ako   nespravodlivý   alebo   spôsobujúci   útrapy,   keďže   jeho   činnosť   tvorí   normálnu (prirodzenú)   súčasť   bežnej   agendy   správcov   konkurzných   podstát   vyplývajúcej   z   ich výlučnej právomoci na poskytovanie právnych služieb takéhoto druhu.

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ani   prípadný bezodplatný   výkon   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   ku   ktorému   dochádza v konkurzných konaniach zrušených pre nedostatok majetku, nenapĺňa kritériá rozhodujúce pre posúdenie práce alebo služby ako nútenej alebo povinnej podľa čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny, preto nebolo možné dôjsť k záveru, že napadnuté ustanovenie § 23 ods. 2 vyhlášky je v rozpore s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu v časti namietaného nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky   s   §   43   ods.   1   a § 102   ods.   1   v   spojení   s   §   87   ods.   5   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2014