znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 106/2011-85

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2012 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Prešove na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. V § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“   n i e   s ú   v   s ú l a d e   s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Prešove   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. augusta 2010   doručený   návrh   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   začatie konania podľa čl. 125 ods. l písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy.

2.   Navrhovateľ   podal   návrh   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov v súvislosti s trestným konaním, ktoré vedie pod sp. zn. 5 To 3/2010 pre zločin nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a iné. Pokiaľ by došlo k uznaniu viny obžalovaného v označenom trestnom konaní, musel by mu byť uložený trest v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Za nesporné považoval navrhovateľ to, že nástroje, pomocou ktorých štát realizuje trestnoprávnu ochranu, predstavujú legitímne obmedzenie základných práv a slobôd, avšak len vtedy, ak sú tieto zákonodarcom formulované a následne na to oprávnenými orgánmi aplikované ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby konkrétny nástroj a jeho aplikácia obstáli v teste proporcionality. Vzhľadom na to, že primeranosť zásahu do základných práv a slobôd je nutné posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu, ktorý toto obmedzenie legitimizuje, považoval navrhovateľ za potrebné poukázať na dôvodové správy k zákonom upravujúcim asperačnú zásadu, keďže práve v nich by mal byť tento verejný záujem formulovaný.

Prvýkrát   bola   už   uvedená   zásada   zavedená   do   právneho   poriadku   Slovenskej republiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily parlamentnej   tlače   č. 151,   pozn.)   dôvodom   na vypracovanie   tejto   novely   v   tom   čase účinného Trestného zákona bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej činnosti (platný Trestný zákon podľa predkladateľa neumožňoval napríklad trvalú izoláciu páchateľov brutálnych vrážd alebo dostatočne   dlhodobú   izoláciu   recidivistov).   Cieľom   predloženej   novely   Trestného zákona bolo preto sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších zločincov, a tým vyššia bezpečnosť   v   spoločnosti.   Novela   tak   zaviedla   okrem   iného   zásadu   „trikrát   a dosť“ a asperačnú zásadu. Pokiaľ ide o asperačnú zásadu, v dôvodovej správe sa konštatuje, že súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej konkurencie úmyselných trestných činov (spáchanie   niekoľkých   úmyselných   trestných   činov   viacerými   skutkami)   zvýšiť   hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť závažného recidivistu o jednu polovicu. V nadväznosti na to sa potom v dôvodovej správe k ustanoveniam § 42 a § 41 dnes účinného Trestného zákona konštatuje, že do nového zákona sa preberajú osvedčené ustanovenia o súhrnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad na   ukladanie   úhrnného   trestu,   pri   ktorom   sa   zároveň   stanovuje,   že   ten   sa   v   prípade viacčinného   súbehu   ukladá   nad   jednu   polovicu   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby zvýšenej o jednu tretinu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily - parlamentná tlač č. 656, pozn.).

Z   uvedeného   je   podľa   názoru   navrhovateľa   zrejmé,   že   dôvodom   zavedenia asperačnej zásady bolo dostatočne dlhodobou izoláciou páchateľov najzávažnejšej, najmä násilnej   trestnej   činnosti,   ktorí   sa   jej   dopúšťajú   spravidla   opakovane,   zvýšiť   ochranu spoločnosti. Ide nepochybne o legitímny cieľ. Otázkou však zostáva, či týmto návrhom napadnutá právna úprava je spôsobilá tento cieľ dosiahnuť. Posudzovanie racionálnej väzby medzi zákonodarcom sledovaným účelom a zvoleným normatívnym prostriedkom je pritom prvým kritériom, podľa ktorého sa posudzuje zachovanie princípu proporcionality. Ak sa zistí,   že   právna   norma   nie   je   spôsobilá   ňou   sledovaný   účel   dosiahnuť,   ide   zo   strany zákonodarcu o prejav svojvôle, ktorý sa považuje za rozporný s princípom právneho štátu. V tomto kontexte pokladal navrhovateľ za podstatné, že podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona sa asperačná zásada uplatní vždy, ak niekto vo viacčinnom súbehu (dvomi   alebo   viacerými   skutkami)   spácha   dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom. Navrhovateľ pritom zdôraznil, že hoci podľa pôvodnej dôvodovej správy malo zavedenie asperačnej zásady vytvoriť možnosť prísnejšieho postihu „nebezpečných   zločincov“,   v   skutočnosti   sú   súdy   povinné   (za   splnenia   uvedenej podmienky) asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti   konkrétnych   trestných   činov,   osobné   vlastnosti   a   pomery   páchateľa   je   jej uplatnenie   nevyhnutné.   Zákonodarca   teda   vychádzal   z   predpokladu,   že   každý,   kto vo viacčinnom súbehu spácha čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je zločinom,   je   automaticky   natoľko   nebezpečným   páchateľom,   že   v   záujme   ochrany spoločnosti musí byť postihnutý trestom odňatia slobody uloženým mu v rámci sprísnenej trestnej sadzby (podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona v spojení s § 11 ods. 1 Trestného zákona mu súd v takom prípade musí vždy uložiť trest odňatia slobody).

Podľa   názoru   navrhovateľa   uvedený   predpoklad   zákonodarcu,   aj   so   zreteľom na okolnosti   posudzovanej   trestnej   veci,   nie   je   správny.   Je   nepochybné,   že   hoci   mal obžalovaný Ľ. B. vo viacčinnom súbehu spáchať úmyselný prečin a zločin, s prihliadnutím na   následky   činov   kladených   mu   za   vinu,   zavinenie,   pohnútku,   pomer   priťažujúcich a poľahčujúcich   okolností,   jeho   osobné   pomery   a   možnosti   nápravy,   nemožno   ho   ani v prípade,   ak   by   bol   uznaný   vinným   zo   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, označiť za tak nebezpečného páchateľa, možnosti nápravy ktorého sú do takej miery sťažené, že v záujme ochrany spoločnosti mu je nutné uložiť trest odňatia slobody prevyšujúci sedem rokov a štyri mesiace. Navrhovateľ pritom zdôraznil, že ide o dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že z už uvedeného vyplýva, že namietaná právna úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu, keďže dopadá   aj na prípady,   v   ktorých   racionálna   väzba   medzi   cieľom   a   zvoleným   normatívnym prostriedkom zjavne absentuje. Inak povedané, ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona sa podľa   názoru   navrhovateľa   vzťahuje   aj   na   prípady,   v   ktorých   nemožno   nájsť   žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by trestné konania páchateľa mali byť postihnuté sprísnenou trestnou sadzbou. Navrhovateľ zároveň opakovane zdôrazňuje, že primeraným (v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy) je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v demokratickom   a   právnom   štáte   na   dosiahnutie   verejného   záujmu   (takýto   zásah ospravedlňujúceho)   nevyhnutný   a   sledovaný   cieľ   nemožno   dosiahnuť   miernejšími prostriedkami.   Obmedzenie   osobnej   slobody   zaručenej   čl.   17   ods.   1   ústavy nepodmienečným trestom odňatia slobody legitimizuje v Trestnom zákone vymedzený účel trestu, podstata ktorého spočíva v ochrane spoločnosti pred kriminalitou. V súlade s tým je účel trestu v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona koncipovaný ako súhrn čiastkových cieľov,   ktoré   spolu   vytvárajú   jeden   celok.   Páchateľovi   ukladaný   trest   tak   v   sebe   spája moment trestnej represie a prevencie vo vzťahu k nemu samotnému, a to tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí podmienky na to, aby viedol riadny život, ako aj moment výchovného pôsobenia na ostatných členov spoločnosti tým, že ich odradí od páchania trestných činov (generálna prevencia). Žiadne iné ciele nemožno trestom sledovať.

Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej judikatúre uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorý   opakovane   vyslovil,   že   hoci   rozhodovanie o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť tam,   kde   existuje   zjavný   nepomer   medzi   závažnosťou   činu   a   uloženým   trestom (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra 2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti Turecku z 8. apríla 2008). K tomu navrhovateľ pre úplnosť dodáva, že zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v dôsledku neprimerane nízkeho trestu, avšak podľa názoru navrhovateľa je nutné ESĽP formulovanú požiadavku, aby trest zodpovedal závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj na neprimerane prísne tresty.

Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľ uzatvoril, že princípu proporcionality bude zodpovedať len taká právna úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní o treste nezastupiteľná (čl. 50 ods. 1 ústavy), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa mu uložil len taký trest (pokiaľ ide o jeho druh a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa názoru   navrhovateľa   ustanovenie   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   týmto   z   princípu proporcionality vyplývajúcim požiadavkám nezodpovedá, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 Ústavy.

Pokiaľ ide o spôsobilosť namietanej právnej úpravy dosiahnuť ňou sledovaný cieľ, podľa   dôvodovej   správy   spočívajúci   okrem   iného aj v sprísnenom   postihu   recidivistov, upriamuje   navrhovateľ   pozornosť   tiež   na   to,   že   podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona prichádza uplatnenie asperačnej zásady, či už v rámci uloženia úhrnného alebo súhrnného trestu, do úvahy len v prípade viacčinného súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom. V prípade recidívy (či   už   pravej   alebo   nepravej)   o   viacčinný   súbeh   nejde,   a   teda   pri   trestnom   postihu recidivistov   sa   asperačná   zásada   vôbec   neuplatní.   Podľa   názoru   navrhovateľa   potom paradoxne nastáva situácia, že pri splnení podmienok v § 41 ods. 2 Trestného zákona bude páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho trestného činu skôr, než bol varovaný odsudzujúcim rozsudkom   týkajúcim   sa   jeho   predchádzajúceho   trestného   činu,   postihnutý   v   rámci prísnejšej trestnej sadzby, než páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný trestný čin (hoci neprávoplatne), spácha ďalší zločin. Ak by teda obžalovaný Ľ. B. spáchal zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona až potom, čo mu bol doručený trestný rozkaz týkajúci sa jeho skoršieho trestného činu, súd by mu v prípade   uznania   viny   ukladal   trest   odňatia   slobody   v   rámci   základnej   trestnej   sadzby od štyroch   do   desiatich   rokov,   prípadne   pri   prevahe   poľahčujúcich   okolností   v   rozpätí od štyroch do ôsmich rokov. V konečnom dôsledku to znamená, že ako recidivistovi by obžalovanému síce boli uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť nižšia ako   na   dolnej   hranici   v   dôsledku   asperačnej   zásady   zvýšenej   trestnej   sadzby   uložený súhrnný trest, ktorý mu hrozí (horná hranica trestnej sadzby sa pritom u neho zvyšuje až na desať rokov a osem mesiacov). Aj z tohto pohľadu potom nemôže namietaná právna úprava podľa názoru navrhovateľa v teste proporcionality obstáť.

Navrhovateľ   napokon   poukázal   na   to,   že   určujúcim   znakom   súdnej   moci   je   jej nezávislosť. Táto pritom nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným predpokladom na riadny výkon   funkcií   súdnej   moci,   keďže   len   nezávislé   súdy   ako   jej   nositelia   môžu   zaistiť spravodlivú ochranu základných práv a slobôd jednotlivca. Toto základné ústavné poslanie súdov   sa pri   rozhodovaní o treste   prejavuje v tom, že súd,   poznajúc všetky   relevantné skutočnosti, uloží páchateľovi len taký trest, ktorý je na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Tým, že namietaná právna úprava núti súdy, aby v prípade viacčinného súbehu úmyselného prečinu a zločinu automaticky uplatnili asperačnú zásadu bez ohľadu na to, či je takéto sprísnenie   trestu   na   dosiahnutie   jeho   účelu   nevyhnutné,   podľa   názoru   navrhovateľa neprípustne obmedzuje nezávislosť súdu pri rozhodovaní o treste, čo je v rozpore s čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy.

V závere navrhovateľ uviedol, že jediným inštitútom umožňujúcim súdu uložiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby, je v súčasnosti mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, pričom podľa   názoru   navrhovateľa   „obchádzanie“   asperačnej   zásady,   uplatnenie   ktorej   je pri splnení podmienok ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona pravidlom, využívaním inštitútu, použitie ktorého by malo byť len výnimkou (ide o mimoriadne zníženie trestu), nie je ústavne súladné, keďže dostatočne nezaručuje, že súdy budú v obdobných prípadoch rozhodovať rovnako. Predvídateľnosť súdneho rozhodovania je pritom súčasťou princípu právnej istoty, ktorý možno z čl. 1 ods. 1 ústavy tiež odvodiť.

3.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   25.   júna   2012   navrhovateľ   dodal,   že princípom   spravodlivého   trestania   a   rovnosti   občanov   pred   zákonom   v   právnom   štáte najlepšie   zodpovedá,   ak   sú   pravidelné   prípady   štandardnej   kriminality   postihované v rozmedzí základných trestných sadzieb ustanovených v osobitnej časti Trestného zákona. V nich   totiž   zákonodarca   vyjadruje   typový   stupeň   závažnosti   určitého   druhu   trestného deliktu, a poskytuje tak súdom pevný rámec, v ktorom majú vymerať konkrétny trest, a to s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu.   Takýto   spôsob   stanovenia   trestnej   sadzby najlepšie vyhovuje zásade žiaden trestný čin a žiaden trest bez zákona vyjadrenej v čl. 49 ústavy a princípu, že nikto nesmie byť stíhaný alebo zbavený slobody inak, než z dôvodov a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (čl.   17   ods.   2   ústavy).   Ukladanie   trestov   v   rámci pravidelnej (v osobitnej časti Trestného zákona ustanovenej) trestnej sadzby zároveň najviac zodpovedá   zásadám   rovnosti   občanov   pred   zákonom   (čl.   12   ods.   1   ústavy) a predvídateľnosti   súdneho   rozhodovania,   ktorá   je   súčasťou   princípu   právnej   istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného možno podľa názoru navrhovateľa vyvodiť záver, že už spomenutým princípom právneho štátu a z nich vyplývajúcim zásadám bude zodpovedať len taká právna úprava, ktorá podmieni odchýlenie sa od všeobecnej trestnej sadzby existenciou takých mimoriadnych a náležite zdôvodnených okolností, v dôsledku ktorých sa bude závažnosť konkrétneho   trestného   činu   vymykať   typovej   závažnosti   pravidelne   sa vyskytujúcich trestných činov toho istého druhu do takej miery, že uloženie trestu v rámci trestnej sadzby ustanovenej   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona   bude   z   pohľadu   naplnenia   jeho   účelu neprimerane prísne, resp. neprimerane mierne. Inak povedané, k zníženiu, ale i k sprísneniu základnej trestnej sadzby by malo dochádzať jedine vtedy, ak takúto zmenu trestnej sadzby budú odôvodňovať mimoriadne okolnosti, príp. pomery. Podľa presvedčenia navrhovateľa len takáto právna úprava zároveň vytvára predpoklady na to, aby všeobecné súdy svojou judikatúrou ustálili, čo je nutné považovať za mimoriadne okolnosti a pomery (či už pri zmiernení   alebo sprísnení   trestnej   sadzby),   a tak   zabezpečili,   že   v   skutkovo   obdobných veciach budú rozhodovať rovnako.

Kým ustanovenie § 39 ods. l Trestného zákona upravujúce možné zmiernenie trestu už uvedeným požiadavkám podľa názoru navrhovateľa zodpovedá (už z označenia tohto ustanovenia „Mimoriadne zníženie trestu“ totiž vyplýva, že súd bude môcť páchateľovi uložiť   trest   pod   dolnú   hranicu   trestu   ustanoveného   Trestným   zákonom   iba   vtedy,   ak vzhľadom na mimoriadne okolnosti prípadu alebo mimoriadne pomery páchateľa dospeje k záveru, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby by bolo pre neho neprimerane prísne, a súčasne, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania), k sprísneniu trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona dochádza vždy bez ohľadu na to, či skutočnosť, že páchateľ spáchal vo viacčinnom súbehu dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, zvyšuje závažnosť jeho protiprávneho konania do takej   miery,   že   účel   trestu   nemožno   dosiahnuť   trestom   uloženým   mu   v   rámci „normálnej“ trestnej sadzby, ale v záujme zabezpečenia ochrany spoločnosti mu je nutné uložiť trest v rámci sprísnenej trestnej sadzby, alebo nie.

Za takejto, z pohľadu právnej úpravy „nevyváženej“ situácie aplikácia mimoriadneho zníženia   trestu   ako   prostriedku   korekcie   negatívnych   dopadov   asperačnej   zásady,   ktorá vedie   k   sprísneniu   trestu   nehľadiac   na   to,   či   so   zreteľom   na   individuálne   zvláštnosti konkrétnych   trestných   činov,   osobné   vlastnosti   a   pomery   páchateľa   je   jej   uplatnenie nevyhnutné, nepredstavuje podľa názoru navrhovateľa dostatočnú garanciu, že súdy budú v skutkovo rovnakých veciach zaobchádzať s obžalovanými rovnako a že ich rozhodnutia budú predvídateľné.

Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v praxi sa omnoho častejšie vyskytujú bežné ako mimoriadne   okolnosti   a   pomery   významné   pre   individualizáciu   trestu.   V   takýchto prípadoch,   akým je i   krajským   súdom   posudzovaná vec obžalovaného Ľ. B.,   je potom mimoriadne zníženie v dôsledku obligatórneho použitia asperačnej zásady zvýšeného trestu možné odôvodniť iba tým, že takýto trest je pre páchateľa neprimerane prísny, čo však nezaručuje rovnaké zaobchádzanie s obžalovanými, keďže vnímanie, resp. posudzovanie prísnosti   trestu   bez   akejkoľvek   väzby   na   existenciu   mimoriadnych   okolností   prípadu a mimoriadne pomery páchateľa ustálené judikatúrou, je značne subjektívne a môže viesť k nepredvídateľnosti súdneho rozhodovania, pričom podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyužitie moderačného oprávnenia podľa   §   39   Trestného   zákona   nemožno   úspešne   namietať   v   dovolacom   konaní (napr. Stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR uverejneného pod č. 5/2011 v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR).

Podľa názoru navrhovateľa bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že to,   či   v   konkrétnom   prípade   pôjde   o   viacčinný   súbeh   alebo   o   recidívu,   môže   byť podmienené aj (ne)činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Ak je totiž včas odhalený a v primeranej lehote odsúdený páchateľ úmyselného prečinu, neskoršie spáchanie zločinu   už   nebude   posudzované   cez   ustanovenie   §   41   ods.   2   Trestného   zákona,   ale pri ukladaní trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom. Na druhej strane ale môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy v rovnakom čase, uplatní sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už subjektívnych alebo objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo   súdu,   nie   je   za   prvý   zo   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   vyhlásený   odsudzujúci rozsudok skôr, než spácha druhý trestný čin. Paradoxne tak môže nastať situácia, že napriek tomu,   že   dvaja   páchatelia   spáchajú   súčasne   rovnaké   trestné   činy,   ten,   u   ktorého   budú príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestaný. Aj z toho dôvodu sa napadnuté ustanovenie dostáva podľa názoru navrhovateľa do konfliktu s čl. 12 ods. 1 ústavy.

II.

1.   Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   na   začatie   konania k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave a v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   a   preto   uznesením č. k. PL. ÚS 106/2011-50 z 5. októbra 2011 prijal návrh navrhovateľa na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd požiadal podľa § 39 ods. l a 2 zákona o ústavnom súde Národnú radu Slovenskej   republiky (ďalej len „národná rada“), vládu Slovenskej   republiky (ďalej len „vláda“),   predsedu   najvyššieho   súdu   a   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky o stanovisko   k   návrhu.   O   zaujatie   odborného   stanoviska   k   návrhu   bola   požiadaná   aj Slovenská advokátska komora.

II.A

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

3. Národná rada vo svojom stanovisku (označenom ako vyjadrenie) z 31. augusta 2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému súdu oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní.

V   prvom   rade   národná   rada   nesúhlasila   s   názorom   navrhovateľa,   že   napadnuté ustanovenie „dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným normatívnym prostriedkom zjavne absentuje“.

Vo vzťahu k tejto výhrade považovala národná rada za významné dva argumenty. Ako   prvý   uvádza   to,   že   z   podania   okresného   súdu   podľa   názoru   národnej   rady   nijako nevyplýva   ako   „nepochybné“,   že   na   aplikáciu   asperačnej   zásady   vo   vzť'ahu k obžalovanému Ľ. B. absentuje akýkoľvek „rozumný dôvod“. Národná rada uvádza, že „ako nepochybné sa však javí skôr to, že to, čo sa ako nepochybné javí okresnému súdu, sa nemusí   ako   nepochybné   javiť   ani   voleným   zástupcom   zdroja   všetkej   štátnej   moci   v   SR (vrátane moci okresného súdu), ani tomuto zdroju ako takému“.

Podľa názoru národnej rady ešte významnejšie je to, že navrhovateľ dokumentuje neprimeranosť asperačnej zásady tými okolnosťami, ktoré sám zákonodarca ustanovuje ako dôvody   na   upustenie   od   jej   aplikácie,   pričom   národná   rada   poukazuje   na   § 39   ods. 1 Trestného   zákona,   v   zmysle   ktorého   «ak   súd   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Podľa názoru národnej rady následky trestného činu, pohnútky,   pomer   priťažujúcich   a   poľahčujúcich   okolností,   osobné   pomery   páchateľa a možnosti   jeho   nápravy   „nepochybne   predstavujú   okolnosti   prípadu   alebo   pomery páchateľa“, teda práve aspekty, ktoré je súd oprávnený, ba dokonca povinný vziať do úvahy pri rozhodovaní o výške trestu

V   druhom   rade   národná   rada „veľmi   dôrazne   odmieta   a   považuje...   za   úplne neopodstatnenú“ výhradu   navrhovateľa,   že   asperačná   zásada   predstavuje   zásah do nezávislosti   súdov   a   do   princípu   deľby   moci.   Podľa   názoru   národnej   rady,   «keď zákonodarca ustanovuje hraničné sadzby trestu odňatia slobody pri viacčinnom súbehu trestných   činov,   nečiní   nič   iné,   než   to,   keď   ustanovuje   dolnú   a   hornú   hranicu   sadzby pri jednoduchom spáchaní trestného činu alebo keď ustanoví tzv. kvalifikovanú skutkovú podstatu, pri splnení ktorej „ordinuje“ vyššiu sadzbu, pričom určenie sadzieb „je vecou, ktorá do priestoru normotvornej autonómie zákonodarcu môže patriť a patrí.».

V tejto súvislosti národná rada zároveň uviedla, že „vytvorením priestoru pre odklon od   asperačnej   zásady,   ak   by   jej   uplatnenie   malo   byť   neprimerane   prísnym   vzhľadom na okolnosti   prípadu   a   pomery   páchateľa,   vytvorila   Národná   rada   všetky   predpoklady pre ústavne konformný výklad napadnutých ustanovení. V tejto súvislosti Národná rada považuje za významné, že ak zákonná úprava umožňuje ústavne konformný výklad, nie sú splnené podmienky pre vyslovenie jej nesúladu s ústavou. V danom prípade je dostupnosť ústavne konformného výkladu úplne zrejmá.“.

Národná rada v tejto súvislosti navrhovateľovi vytkla, že „Na jednej strane požaduje od zákonodarcu, aby zváženie konkrétnej výšky trestu ponechal výlučne na súdoch a na ich (s)úvahe vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, a na strane druhej požaduje ignorovanie účinkov a možností, ktoré súdom poskytuje § 39 ods. 1 trestného zákona, a to len z dôvodu, že by súdy v obdobných prípadoch nerozhodli rovnako. Navrhovateľ sa skutočne domáha dvoch protichodných vecí: jednak požaduje odstránenie jednotiacich mantinelov, pretože vraj znemožňujú zohľadniť primeranosť trestu a jednak namieta, že možnosť prekročiť tieto mantinely ubližuje jednotnosti rozhodovania.“.

4. Podaním z 18. júna 2012 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.B

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

5. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo svojom stanovisku zo 7. júla 2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania. V   odôvodnení   svojho   stanoviska   na   posúdenie   ústavnej   konformity   asperačnej zásady   použila   test   proporcionality   a   dospela   k   záveru,   že   jeho   kritériá   vhodnosti, potrebnosti a primeranosti pre právnu úpravu boli dostatočne identifikované.

II.C

Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

6.   Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   svojom   stanovisku (označenom   ako   vyjadrenie)   zo   7.   júla   2011   ústavnému   súdu   oznámil,   že   senáty trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s výnimkou senátu 5 T, ktorý súčasnú úpravu považuje za správnu a súladnú s ústavou, sa stotožňujú s predloženým návrhom na začatie konania a k tomuto návrhu nemajú pripomienky.

II.D

Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

7. V stanovisku (označenom ako vyjadrenie), ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23.   augusta   2011,   sa   k   návrhu   vyjadril   i   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky, zastúpený prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

V   odôvodnení   svojho   stanoviska   na   posúdenie   ústavnej   konformity   asperačnej zásady   použil   generálny   prokurátor   test   proporcionality   a   dospel   k   záveru,   že   kritériá vhodnosti, potrebnosti a primeranosti svedčia skôr pre vyhovenie návrhu na začatie konania.

Generálny prokurátor následne poukázal na zákonné prostriedky, prostredníctvom ktorých   v   praxi   dochádza   k   negovaniu   asperačnej   zásady,   a   to   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu,   mimoriadne   zníženie   trestu   (vrátane   konania   o   dohode   a   treste)   či aplikácia   medzinárodnej   zmluvy o   ľudských   právach, pričom   v tejto súvislosti   zároveň uviedol,   že „s   konštatovaním,   že   zákonodarcom   stanovená   trestná   sadzba   pri   aplikácii asperačnej zásady vedie k neprimeranej tvrdosti zákona a súdy v záujme uloženia trestu primeraného všetkým okolnostiam prípadu, pomerom páchateľa a závažnosť jeho konania v konkrétnych   prípadoch   veľmi   časti   volia   niektorý   zo   spôsobov   negovania   asperačnej zásady,   nemožno   považovať   asperačnú   zásadu   za   zlučiteľnú   s   princípom   primeranosti v užšom zmysle“.

Vychádzajúc   z už   uvedeného   generálny   prokurátor   uzavrel,   že „podľa   názoru generálnej   prokuratúry   asperačná   zásada   neobstála   vo   všetkých   hľadiskách   testu proporcionality. Hoci sleduje legitímny cieľ a v zásade zákonodarca   zvolil aj legitímny prostriedok   –   spôsob,   akým   tento   inštitút   upravil   v   Trestnom   zákone,   sa   nezlučuje vo svojich   dôsledkoch   s   princípom   primeranosti   sankcie,   pretože   nezabezpečuje spravodlivú   rovnováhu   medzi   záujmom   spoločnosti   a   ochranou   základných   práv jednotlivca. Je tak v rozpore s ústavnými princípmi vymedzenými týmito článkami Ústavy Slovenskej republiky.... Súčasná   práva úprava tzv. asperačnej zásady v ustanovení § 41 odsek   2   Trestného   zákona   obmedzuje   právo   na   slobodu   viac   než   je   nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, možno ju preto považovať za ústavne nesúladnú.“.

Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1 a   čl.   141   ods.   1   ústavy   generálny   prokurátor   uviedol,   že „Generálna   prokuratúra nepovažuje asperačnú zásadu   za zásah   do článku 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy. Naďalej len súd je oprávnený rozhodovať o vine a treste za trestné činy a to aj o aplikácii asperačnej zásady, ktorú môže nahradiť inými legálnymi nástrojmi na základe jeho voľnej úvahy.“.

II.E

Stanovisko Slovenskej advokátskej komory

8. Slovenská advokátska komora (ďalej len „SAK“) vo svojom stanovisku z 12. júna 2012 navrhla, aby ústavný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Vo   vzťahu   k   navrhovateľom   namietanému   nedodržaniu   princípu   proporcionality a spravodlivosti   SAK   uviedla,   že „z   poznatkov   advokátov   môže   potvrdiť,   že   nejde o ojedinelý   skutok,   ale   o   stav,   kedy   uloženie   trestu   podľa   §   41   ods.   2   je   výrazne nespravodlivé   a   nezodpovedajúce   všeobecným   kritériám   pre   ukladanie   trestov,   pričom za tento stav nemožno viniť konkrétnu prax súdov ale zákonnú úpravu“.

Podľa   názoru   SAK   je   pritom „právnym   lapsusom   nášho   Trestného   zákona,   že recidívu   v   identických   trestných   veciach   trestá   miernejšie,   napriek   tomu   že   medzi spáchaním   viacerých   trestných   skutkov   súd   uložením   sankcie   odsúdil   páchateľa,   čím poukázal na jeho negatívne správanie a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať. Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. je diskriminačné a jednoznačne prísnejšie, napriek tomu, že oficiálnu výstrahu od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku nedostal   a   najmä   tiež   preto,   že   často   ide   o   prvotrestané   osoby.  ...   Paradoxom   tohto právneho   stavu   je   skutočnosť,   že   pri   recidivistovi   je   zákonná   možnosť   uložiť   mu   trest odňatia   slobody   s podmienečným   odkladom   jeho   výkonu,   pričom   pri   obvinenom zo spáchania viacčinného súbehu zákon to konštrukciou ukladania trestu úplne vylučuje.“.

Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1 a   čl.   141   ods.   1   ústavy   SAK   zastáva   názor,   že „súd   je   v   konkrétnej   trestnej   veci zákonodarcom výrazne obmedzený v možnosti uložiť trest, ktorý by bol primeraný vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, konkrétnu osobu páchateľa   a možnosti jeho nápravy,   vzhľadom   na   jeho   doterajší   život a súčasné sociálne prostredie, pracovné a rodinné zázemie, a i.... Súd v tomto prípade nemá možnosť podľa   vlastného   názoru   vo   veci   rozhodnúť,   je   len   štatistom   pri   prezentácii   vôle zákonodarcu.   Stráca   tak   ústavnú   pozíciu   ako   posudzovateľa   a   rozhodcu   jemu   zverenej právnej veci určujúceho primeraný druh a výmeru trestu a dostáva sa takto do pozície orgánu povinného uložiť zákonodarcom určený trest aj v prípade, ak nie je o tomto treste vnútorne presvedčený. Je to v rozpore so sľubom sudcu, ktorý skladá podľa ustanovenia článku   145   ods.   4   Ústavy   SR,   t.   j.,   že   bude   rozhodovať   podľa   svojho   najlepšieho presvedčenia.“.

II.F

Ústne pojednávanie

9. Vzhľadom na skutočnosť, že žiaden z účastníkov netrval na ústnom pojednávaní v predmetnej veci, sa ústne pojednávanie nekonalo (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

Relevantné články ústavy a ustanovenia Trestného zákona

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   sú   ľudia   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

§ 9 Trestného zákona

Druhy trestných činov

Podľa § 9 Trestného zákona trestný čin je prečin a zločin.

§ 10 Trestného zákona

Prečin

Podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona je prečin (a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo (b) úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

§ 11 Trestného zákona

Zločin

Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona je zločin úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov.

Podľa § 11 ods. 2 Trestného zákona o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej podstate   prečinu   spáchaného   úmyselne   je   ustanovená   horná   hranica   trestnej   sadzby prevyšujúca päť rokov.

§ 34 Trestného zákona

Zásady ukladania trestov

Podľa   §   34   ods.   1   Trestného   zákona   trest   má   zabezpečiť   ochranu   spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho   výchovu   k   tomu,   aby viedol   riadny   život   a   súčasne   iných   odradí   od   páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne   najmä   na   spôsob   spáchania   činu   a   jeho   následok,   zavinenie,   pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 5 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne

a)   u   spolupáchateľov   aj   na   to,   akou   mierou   konanie   každého   z   nich   prispelo k spáchaniu trestného činu,

b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine,

c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.

§ 39 Trestného zákona

Mimoriadne zníženie trestu

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

§ 41 Trestného zákona

Úhrnný trest a spoločný trest

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo   odôvodnené   niektorým   zo   zbiehajúcich   sa   trestných   činov.   Ak   sú   dolné   hranice trestných   sadzieb   trestov   odňatia   slobody   rôzne,   je   dolnou   hranicou   úhrnného   trestu najvyššia z nich.

Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva   alebo   viac   úmyselných   trestných   činov,   z   ktorých   aspoň   jeden   je   zločinom, spáchaných dvoma   alebo viacerými skutkami,   zvyšuje sa   horná hranica trestnej   sadzby odňatia slobody   trestného činu   z nich   najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú   v § 117 ods.   1 alebo 3 Trestného zákona. Popri   treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

§ 42 Trestného zákona

Súhrnný trest

Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

§ 43 Trestného zákona

Ďalší trest

Podľa   §   43   Trestného   zákona   ak   súd   odsudzuje   páchateľa   za   trestný   čin,   ktorý spáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh trestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššou výmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

IV.

Právne východiská, ústavné a medzinárodnoprávne limity zákonodarstva

IV.A

Všeobecne

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   12   ods.   l   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým...

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 72 ústavy Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Podľa čl. 86 ods. l písm. a) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú.

l. Prvou z podmienok ústavnosti zákonov prijímaných národnou radou je požiadavka, aby zákonodarca dodržal normatívny text ústavy.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z   nich   odvodené   právne   normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne,   boli   v súlade s ustanoveniami ústavy.“. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. (PL. ÚS 15/98).

2.   Presadzovanie   materiálneho,   nie   formálne   chápaného   právneho   štátu,   sa   už v rozhodovacej činnosti ústavného súdu veľakrát prejavilo zdôrazňovaním povinnosti (aj) zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní ústavy aj akceptovanie princípov materiálneho   právneho   štátu,   okrem   iného   princípu   právnej   istoty,   spravodlivosti, proporcionality či primeranosti.

3. Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z čl. 1 ods. 1 ústavy akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej   regulácie   spoločenských   vzťahov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,   ktorým   boli   priznané   (m.   m.   PL.   ÚS   17/99,   PL.   ÚS   44/99).   Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej   normy,   ktorá   má   zaistiť   primeranosť   použitého   právneho   prostriedku implementovaného   vo   zvolenej   legislatívnej   regulácii,   vo   vzťahu   k   legitímnemu   cieľu sledovanému   zákonodarcom   (zákonodarcom   deklarovanému   účelu   právnej   regulácie) a súlad   zvoleného   legislatívneho   opatrenia   s   ústavnými   princípmi   a   demokratickými hodnotami   vytvárajúcimi   koncept   materiálneho   právneho   štátu   (obdobne napr. PL. ÚS 22/06).

IV.B

Mantinely trestného zákonodarstva vymedzené ústavou

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

4.   Oblasť   trestného   práva   patrí   tradične   do   sféry   zvrchovanej   právomoci   štátov. Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe konkrétnej trestnej politiky. Ústava, dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva, predovšetkým   medzinárodné   zmluvy   týkajúce   sa   ľudských   práv,   zmluvy,   ktorými   štáty prevzali   záväzok   trestnoprávne   postihovať   určité   konania   či   opomenutia   alebo   naopak záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní či opomenutí, zmluvy týkajúce sa   medzinárodnej   (medzištátnej)   spolupráce   (pomoci)   v   trestných   veciach,   a   napokon v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie, vymedzujú priestor a medze, v rámci ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym, kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.

Ústava, koncepcia dohovoru a judikatúra ESĽP profilujú základné princípy trestného systému   právneho   štátu,   ktoré   možno   zaradiť   do   niekoľkých   okruhov   týkajúcich sa vo všeobecnosti podmienok trestnej zodpovednosti, povinnosti kriminalizovať isté druhy konaní,   a naopak,   zákazu   kriminalizovať   niektoré   druhy   konaní,   procesných   záruk spravodlivého konania, ako aj ukladania a výkonu sankcií.

Spoločným   dedičstvom   politických   tradícií   a   ideálov,   duchovných   a   morálnych hodnôt,   na   ktoré   odkazuje   preambula   dohovoru   a   Štatútu   Rady   Európy,   sú   v   oblasti trestného   práva   princípy   zákonnosti,   humánnosti,   primeranosti   trestu   a   rešpektovanie ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami (bližšie: Repík B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. PRAHA: Nakladatelství ORAC, s. r. o., 2002. s. 29 a nasl.).

Princíp zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege) a zákaz spätnej pôsobnosti trestného   zákona   (zákaz   retroaktivity)   sú   ako   fundamentálne právne   princípy   európskej právnej kultúry dohovorom výslovne zaručené (čl. 7 ods. l dohovoru). Ich korelát v ústave predstavujú ustanovenia čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy. V súlade s konceptom právneho štátu je ich účelom zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením či potrestaním.

Dohovor ponecháva štátom voľnosť pri určení určitého konania alebo opomenutia za trestný čin, pokiaľ nepredstavuje normálny výkon niektorého z práv ním chránených (napr.   rozsudok   ESĽP   z   8.   júna   1976   vo   veci   Engel   a   iní   proti   Holandsku,   ods.   81). V špecifických   prípadoch   ESĽP   konštatoval   porušenie   práv   zaručených   dohovorom   už na základe existencie platnej a účinnej právnej úpravy zakladajúcej vzhľadom na okolnosti a osobné pomery sťažovateľa reálnu hrozbu jeho trestného postihu za konanie, ktoré bolo realizovaním   práva   chráneného   dohovorom   (napr.   rozsudok   ESĽP   z   22.   októbra   1981 vo veci   Dudgeon   proti   Spojenému   kráľovstvu,   ods.   40,   41,   48,   60   až   63),   vo   väčšine prípadov sa však súdna kontrola realizovaná ESĽP sústreďuje na zlučiteľnosť aplikácie trestnoprávnej   legislatívy   (zlučiteľnosť   uplatnenia   trestnoprávnej   zodpovednosti) príslušnými   orgánmi   štátu   v   konkrétne   posudzovanej   veci   s   podmienkami   prípustnosti zásahu do   práv   a   slobôd   zaručených   dohovorom   (napr. rozsudok   ESĽP   z 8.   júla 1986 vo veci Lingens proti Rakúsku, ods. 39 až 47; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z l. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2).

Z judikatúry ESĽP pre zmluvné štáty dohovoru na druhej strane vyplýva povinnosť „kriminalizovať“   niektoré   druhy   konaní.   K   povinnosti   zmluvných   štátov   nezasahovať do práv a slobôd garantovaných dohovorom pristupuje ich pozitívny záväzok poskytnúť uvedeným   právam   a   slobodám   ochranu   nevyhnutnú   na   zaistenie   ich   účinného rešpektovania.   Tento   záväzok   požaduje   predovšetkým   prijatie   adekvátnych   opatrení na predchádzanie porušovaniu práv a na uplatnenie sankcií za porušenia, ku ktorým už došlo. Táto požiadavka sa pritom týka nielen vzťahu orgánov verejnej moci a jednotlivca, ale   aj   vzťahov   medzi   jednotlivcami   navzájom.   V   prípade   ochrany   základných   hodnôt a aspektov   súkromného   života   môžu   byť   vyžadované   prostriedky   trestnoprávneho charakteru (napr. rozsudok ESĽP z 26. marca 1985 vo veci X a Y proti Holandsku, ods. 23, 27).   V   prípade   ochrany   práva   na   život   (čl.   2   dohovoru)   je   primárnou   povinnosťou zmluvných štátov zaviesť účinnú trestnú legislatívu spôsobilú chrániť subjekty uvedeného práva, pričom ich pozitívny záväzok v tejto oblasti siaha ešte ďalej (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Osman proti Spojenému kráľovstvu, ods. 115). Aj v súvislosti s aplikáciou   čl.   3   dohovoru   ESĽP   zdôraznil,   že   povinnosť   uložená   zmluvným   štátom zaručiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v dohovore v zmysle čl. 1 dohovoru, vyžaduje v spojení s čl. 3 dohovoru prijatie opatrení spôsobilých zabrániť, aby   osoby   podliehajúce   ich   jurisdikcii   boli   podrobené   mučeniu,   neľudskému   alebo ponižujúcemu   zaobchádzaniu   alebo   trestu   vrátane   prípadov,   ak   by   k takémuto zaobchádzaniu   malo   dôjsť   zo   strany   súkromných   subjektov   (napr.   rozsudok   ESĽP z 23. septembra 1998 vo veci A. proti Spojenému kráľovstvu, ods. 22 až 24).

5.   Problematiky   trestných   sankcií   sa   týka   viacero   ustanovení   dohovoru   a   jeho dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a), čl. 5 ods. 1 písm. a), d) a e) a čl.   7   dohovoru   a   nepriamo   aj   ďalšie   ustanovenia].   Základný   princíp   podobne   ako pri podmienkach trestnej zodpovednosti predstavuje princíp zákonnosti (nulla poena sine lege)   vyžadujúci   ukladanie   trestu   (trestných   sankcií)   výlučne   na   základe   zákona   a vylučujúci   uloženie   prísnejšieho   trestu,   než   aký   bolo   možné   uložiť   na   základe   zákona účinného v čase spáchania trestného činu.

Stanovenie   systému   trestných   sankcií,   podmienok   ich   ukladania   a   výkonu   či stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcimi v tomto smere sú predovšetkým zákaz mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov a požiadavka primeranosti trestu.

6.   Čo   sa   týka   požiadavky   primeranosti   trestu,   túto   požiadavku   dohovor   priamo nezakotvuje,   judikatúra   ESĽP   však   uplatňuje   princíp   proporcionality   vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami   základných   práv   jednotlivcov,   resp.   požiadavku   proporcionálnosti   medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri   zásahoch   do   práv   chránených   dohovorom   majúcich   podobu   trestných sankcií.

Otázku   in   abstracto   primeranosti   trestov   samotných   vo   vzťahu   k   jednotlivým trestným činom ustanoveným trestnou legislatívou jednotlivých štátov však ESĽP považuje predovšetkým za doménu ich právomocí. V rámci svojej judikatúry uviedol, že v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností nie je jeho úlohou preskúmavať príslušné právne predpisy   a   prax   in   abstracto,   ale   obmedziť   sa,   nakoľko   je   to   možné,   na   posúdenie konkrétneho prípadu pre účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu dohovoru. Zároveň konštatoval, že dohovor vo   všeobecnosti   nemôže   slúžiť   ako   základ   pre   spochybnenie   dĺžky   trestu   právoplatne uloženého   príslušným   súdom.   Iba   vo   výnimočných   prípadoch   by   dĺžka   trestu   mohla vzbudzovať pochybnosti   o jeho zlučiteľnosti   s čl.   3 dohovoru   (napr.   rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti   z   1.   februára   2000   vo   veci   Schimanek   proti   Rakúsku,   bod   2.;   mutatis mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, bod 3.; rozsudok ESĽP zo 16. decembra 1999 vo veci V. proti Spojenému kráľovstvu, ods. 97 až 101; rozsudok ESĽP z 2. marca 1987 vo veci Weeks proti Spojenému kráľovstvu, ods. 47).

7.   Priamo   k   otázke   trestania   viacčinného   súbehu   sa   ESĽP   vo   svojej   doterajšej judikatúre nevyjadril, je však možné odôvodnene predpokladať, že ak by sa i v súvislosti s rozhodovaním   o   individuálnej   sťažnosti   otázka   trestania   viacčinného   súbehu   vyskytla, zaujal by ESĽP názor v tom zmysle, že riešenie otázok týkajúcich sa trestania viacčinného súbehu vyplýva z právomocí štátov dohovoru, ktorou disponujú pre účely rozhodovania o svojej trestnoprávnej politike, ku ktorej sa ESĽP v zásade nemá in abstracto vyjadrovať (porovnaj vo vzťahu k otázke trestania recidívy napr. rozsudok ESĽP z 29. marca 2006 vo veci Achour proti Francúzsku, ods. 44).

8. Vo vzťahu k otázke judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv týkajúcej sa (nielen) trestných sankcií a primeranosti trestov je však na tomto mieste potrebné osobitne zdôrazniť,   že   dohovor   a   následne   i   judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práv nestanovuje maximálne možné záruky ochrany ľudských práv, ale len minimálny štandard ochrany ľudských práv. Ústavný súd je tak judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv viazaný   len   v   tom   smere,   aby   ním   poskytovaná   ochrana   ľudských   práv   naplnila   tento minimálny   štandard.   Judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práv   preto   nemôže   byť prekážkou toho, aby ústavný súd poskytol ochrane ľudských práv i vyššie záruky, než aké vyplývajú z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv.

Ak   teda   otázku   primeranosti   trestov   považuje   ESĽP   predovšetkým   za   doménu právomocí jednotlivých štátov, nemôžeme z takéhoto prístupu ESĽP vyvodzovať, že ak sa k otázke   primeranosti   trestov   in   abstracto   jednoznačne   ESĽP   nevyjadruje,   nemá (resp. nesmie) sa k tejto otázke in abstracto vyjadrovať ani ústavný súd ako vnútroštátny orgán ochrany práv. Práve naopak, ak je ESĽP v otázke primeranosti trestov zdržanlivý a z vlastnej   vôle   v   zásade   prenecháva   na   riešenie   tejto   otázky   priestor   jednotlivým štátom, je na ústavnom súde, aby on – ako exkluzívny ochranca ústavnosti v Slovenskej republike – zaujal k tejto otázke postoj, a vyplnil tak priestor, ktorý mu ESĽP prenechal.

9.   Pri   realizovaní   testu   proporcionality   pritom   ústavný   súd   klasicky   postupuje v týchto krokoch:

(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit) základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.

(2)   Posúdenie,   či   namietaným   ustanovením   dochádza   k   zásahu   (interference) do daného základného práva.

(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na týchto troch krokoch. (4a) Prvým krokom   je   hľadisko   vhodnosti   (Geeignetheit),   resp.   dostatočne   dôležitého   cieľa   (test of legitimate aim/effect) a racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom) právnej úpravy. (4b) Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických – šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test   of   subsidiarity,   sufficiently   important   objective).   (4c)   Napokon   tretím   krokom   je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect).

IV.C

Pojem trestu a význam trestných sadzieb

10.   Trest   je   najostrejším   z   prostriedkov   štátneho   donútenia,   ktoré   používa   štát pri plnení svojich funkcií. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného zákona jasne vyplýva, že trest je následkom trestného činu. Ukladanie konkrétneho trestu páchateľovi teda musí byť v príčinnej súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu páchateľom. Inak povedané, nevyhnutnou   podmienkou   a   predpokladom   uloženia   konkrétneho   trestu   páchateľovi je spáchanie konkrétneho trestného činu páchateľom.

Charakteristickým   znakom   trestu   je,   že   sa   ním   spôsobuje   ujma,   ktorá   spočíva vo výraznom zásahu do práv páchateľa, pričom jednoznačne najciteľnejší zásah predstavuje zásah do jeho osobnej slobody.

11. Z hľadiska určitosti môžeme tresty deliť na absolútne určité a tresty relatívne určité. Absolútne určité sú tresty, pri ktorých zákon súdu pri rozhodovaní o treste nedáva na výber, keďže presne ustanovuje druh a výmeru trestu. Pri relatívne určitých trestoch je stanovená horná a dolná hranica trestnej sadzby, pričom zákonodarca výškou trestných sadzieb vyjadruje škodlivosť, resp. typovú závažnosť toho - ktorého trestného činu, a tak už porovnaním   trestných   sadzieb   trestných   činov   možno   zistiť,   ktorý   z   nich   je   podľa zákonodarcu   pre   spoločnosť   škodlivejší.   Každá   zákonná   trestná   sadzba   tak   zodpovedá stupňu typovej závažnosti, ktorý je charakteristický pre trestné činy určitého druhu.

K stanovovaniu trestných sadzieb za trestné činy určitého druhu pritom dochádza práve z dôvodu, že i trestné činy toho istého druhu sa navzájom odlišujú, a to konkrétnymi okolnosťami toho - ktorého prípadu. Trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, no zároveň mu prenecháva   dostatočný   priestor   pre   individualizáciu   trestu   podľa   okolností   konkrétneho prípadu.

IV.D

Účel trestu v teórii trestného práva hmotného

12. Podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie (tým, že sa páchateľovi zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že sa vytvoria podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej prevencie (tým, že sa iní odradia od páchania trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov v Ženeve z roku 1955.

Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.

Trest   (a   osobitne   trest   odňatia   slobody)   ako   sankcia   predstavuje   najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť,   že   „sloboda   môže   byť zachovaná   jedine   tak,   že   sa   s   ňou   bude   nakladať   ako s najväčším   princípom,   ktorý   nesmie   byť obetovaný   účelnosti   a   jednotlivým   výhodám“ (Hayek,   F.   A.:   Právo,   zákonodarstvo   a slobody.   l.   diel. Praha: Academia   1991,   s.   56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a jeho práv a slobôd vytvára dostatočný priestor   na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie jedinca v spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje sloboda spoločnosti“. S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu, ktorá zahrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie, či   sociálnej   integrácie,   výkon   trestu   a   ochranných   opatrení,   ale   aj   ochranu   spoločnosti vrátane   jej   humanitných   ideálov   a   hodnôt,   ako   aj   ochranu   potencionálnych   obetí pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom č. 175/1990 Zb.

Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov trestných   činov,   a   výchovným   pôsobením   na   ostatných   členov   spoločnosti.   Aj   keď represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú   to   prostriedky   na   dosiahnutie   cieľa   konečného,   ktorým   je   ochrana   spoločnosti pred kriminalitou.

Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa   a   že   sa   ukladá   v   závislosti   od   závažnosti   činu   vyjadrenej   stupňom   jeho spoločenskej   nebezpečnosti,   ktorá   je   rozhodujúca   pre   stanovenie   druhu   trestu   a   jeho výmery,   pričom   jeho   prioritný   účel   sa   dosahuje   predovšetkým   ukladaním   trestov   a   ich výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto   neprekročila   mieru   nevyhnutnú pre splnenie   účelu   trestu.   K naplneniu účelu trestu prispieva   aj   jeho   preventívne   pôsobenie,   keď   hrozba   trestu   formulovaného   v   trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie, je adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin.

Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné činy   vyjadrujúcej   hodnotový   úsudok   o   stupni   zavrhnutiahodnosti   jednotlivých   trestných činov.

Teoretické   východiská   penológie   poukazujú   na   potrebu   zvoliť   optimálnu   mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie.

Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie (výchova   k   riadnemu   životu),   jednak   voči   ďalším   jednotlivcom,   potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestov na ostatných členov spoločnosti).

Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec, teda myšlienky H. Grotia, C. Beccariu, I. Kanta, G. W. F. Hegla, L. Feuerbacha, F. von Liszta a ďalších právnych filozofov a tvorcov teórií trestov, resp. trestania, sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž   prispieť   k   polepšeniu   a   náprave   páchateľa.   Cieľom   trestného   konania   má   byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Považuje sa za spravodlivé, aby bol vážne mienený sebakritický a kajúcny postoj „odmenený“ miernejším trestom, napr. tak, ako   to   umožňuje   súčasný   inštitút   poľahčujúcej   okolnosti   z   dôvodu   „úprimnej   ľútosti“, upravený v § 36 písm. l) Trestného zákona.

Pokiaľ   si   páchateľ   uvedomí,   že   trestným   činom,   ktorý   spáchal   porušil   práva a slobody   iných   a   rozhodne   sa   prijať   trest,   môžeme   povedať,   že   páchateľ   sa,   či   už na základe vlastného svedomia alebo aj za pripojenia trestného konania, hrozby trestom alebo verejného odsúdenia, chce napraviť a pokúsiť sa vynahradiť spoločnosti škodu, ktorú spáchal. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí   s   ním.   Primárnym   cieľom   trestného   konania   by   však   prirodzene   nemalo   byť hľadanie trestu, s ktorým páchateľ bude súhlasiť, pretože páchateľ, ktorý neprejaví skutočnú ľútosť nad svojimi činmi a nebude sa snažiť o nápravu, bude za svoj hlavný cieľ považovať dosiahnutie   čo   najnižšieho   trestu   a   následne   návrat   k   predchádzajúcemu   spôsobu kriminálneho života.

13. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma nie   je   cieľom   trestu,   je   iba   nevyhnutným   prostriedkom   na   dosiahnutie   účelu   trestu. V trestnom   zákonodarstve   právneho   štátu   nie   je   trest   sám   osebe   účelom,   nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúcich   zo   zásady „punitur,   quia   peccatum   est“,   teda   „trestá   sa,   pretože   bolo spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.

Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že ani absolútne teórie nepočítali s ukladaním   neprimeraných   trestov.   Napriek   niekedy   drastickej   povahe   použitých trestnoprávnych   prostriedkov   totiž   v   zmysle   zásady   „oko   za   oko,   zub   za   zub“   rátali so spôsobením rovnakej ujmy páchateľovi. Požiadavka primeranosti trestu je obsiahnutá i v myšlienke predstaviteľa absolútnej teórie trestu G. W. F. Hegla, podľa ktorého bezprávie je negáciou práva, a trest je teda negáciou tejto negácie. Hegel poukazuje na skutočnosť, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale   zároveň   uloženým   trestom   vznikne   nové   bezprávie   –   bezprávie   voči   neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou   podstatou   (negovaním   práva)   ničím   nelíši   od   trestného   činu,   pričom   páchateľ, ktorému   toto   bezprávie   spôsobil   štát,   nebude   mať   možnosť   dosiahnuť   negáciu   štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát.

IV.E

Súbeh a spôsoby trestania súbehu

14.   Súbehom   (konkurenciou)   sa   označuje   prípad,   ak   páchateľ   spáchal   dva   alebo viacero trestných činov skôr, než bol za niektorý z nich odsúdený. Teória trestného práva rozlišuje   jednočinný   súbeh   (jednočinná,   ideálna,   formálna   alebo   súčasná   konkurencia, resp. konkurencia   trestných   zákonov)   a   viacčinný   súbeh   (reálna,   materiálna,   postupná konkurencia, resp. konkurencia trestných činov). Viacčinný súbeh predpokladá, že páchateľ spáchal viacero trestných činov skôr, ako súd vyhlásil za tieto odsudzujúci rozsudok; súbeh jednočinný predpokladá, že jedno konanie páchateľa má znaky viacerých trestných činov.

15. Pri trestaní súbehu sa historicky vyvinuli tri špecifické zásady uplatňujúce sa v rôznych podobách a kombináciách, a to:

a) Zásada kumulačná (sčítacia), ktorej podstatou je pravidlo, koľko trestných činov, toľko   trestov   (quot   delicta,   tot   poenae).   Pri   dôslednom   použití   tejto   zásady   dochádza sčítaním   jednotlivých   trestov   (najmä   u   trestu   odňatia   slobody)   k   ukladaniu   neúmerne vysokých trestov (napr. trest odňatia slobody na 8, 12 a 15 rokov znamená trest odňatia slobody na 35 rokov). Okrem neobmedzenej podoby sa táto zásada môže vyskytovať aj s určitými obmedzeniami (redukciami), najmä pokiaľ ide o celkovú výšku trestu. Na rozdiel od   členských   štátov   Európskej   únie   využitie   kumulačnej   zásady   pri   trestaní   súbehu dominuje v Spojených štátoch amerických.  

b)   Zásada   absorpčná   (pohlcovacia),   ktorej   obsahom   je   pravidlo,   že   vyšší, resp. prísnejší   trest   pohlcuje   trest   nižší   (poena   maior   absorbet   minorem).   Je   opakom kumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu. Vyskytuje   sa   v troch   formách,   a   to   ako   absorpcia   trestných   činov,   absorpcia   trestných sadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúre odôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovaný odsudzujúcim   rozsudkom   týkajúcim   sa   skoršieho   trestného   činu   zo   zbiehajúcich   sa trestných činov.

c) Zásada asperačná (zostrovacia) je najmladšou zo zásad trestania súbehu a spočíva v tom, že trest sa vymeria v rámci trestnej sadzby stanovenej za čin najprísnejšie trestný z tých, ktoré sa zbiehajú; je ho však možné najrôznejším spôsobom zostriť (poena maior cum exasperatione), najčastejšie zvýšením hornej hranice tejto trestnej sadzby.

IV.F

Vývoj právnej úpravy asperačnej zásady na území Slovenska

16. V moderných dejinách sa s asperačnou zásadou na území Slovenska po prvýkrát stretávame   v   rámci   Uhorského   trestného   zákonníka   o   zločinoch   a   prečinoch   (zákonný článok V/1878), ktorý bol po vzniku Československej republiky tzv. recepčnou normou prebratý   do   právneho   poriadku   Československej   republiky.   V   zmysle   §   95   až   §   99 Uhorského trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch súd obligatórne nemusel, ale len fakultatívne mohol využiť asperačnú zásadu, a to podľa týchto pravidiel:

-   v   prípade   spáchania   viacerých   prečinov   alebo   spáchania   viacerých   prečinov a priestupkov, z pre ne stanovených trestov sa má použiť najťažší stanovený trest a najťažší uložený trest straty slobody možno zvýšiť o jeden rok (§ 97),

-   pri   spáchaní zločinu   a   iného   trestného   činu   sa   má   použiť trest   pre   potrestanie zločinu a trest straty slobody na určitú dobu stanovený pre zločin oproti ťarche ostatných činov možno zvýšiť o dva roky (§ 98),

- pri spáchaní viacerých zločinov alebo okrem nich aj iných trestných činov sa má použiť najťažší trest z trestov určených pre tieto, a keď tento je trest straty slobody na určitú dobu, jeho najdlhšie trvanie možno zvýšiť o päť rokov (§ 99).

17.   K   obligatórnemu   využitiu   asperačnej   zásady   na   území   Slovenska   (avšak   nie v súvislosti s trestaním súbehu) po prvýkrát dochádza až od 22. júla 1941, keď nadobudol účinnosť   zákon   č.   167/1941   Sl.   z.   o   prísnejšom   trestaní   niektorých   trestných   činov spáchaných využitím zatmenia alebo leteckého poplachu. V zmysle § 1 tohto zákona platilo, že ak páchateľ využil zatmenie alebo letecký poplach na spáchanie niektorého z taxatívne stanovených trestných činov, malo to za následok zvýšenie hornej hranice zákonnej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, a to pri zločine o dva roky a pri prečine o jeden rok.

18. Prvý unifikovaný Trestný zákon na území Československa – zákon č. 86/1950 Sb. účinný od 1. augusta 1950 – vo vzťahu k trestaniu súbehu stanovil, že v prípade, ak u zbiehajúcich   sa   trestných   činov   budú   horné   hranice   trestných   sadzieb   trestu   odňatia slobody rôzne, tak sa trest vymeria podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na čin z nich najprísnejšie trestný (bez zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby!). S využitím asperačnej zásady – v podobe obligatórneho zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody o jednu štvrtinu – ráta Trestný zákon č. 86/1950 Sb. len v prípade, ak sú pri zbiehajúcich   sa   trestných   činoch   horné   hranice   trestných   sadzieb   trestu   odňatia slobody rovnaké.   Avšak   i   pri   obligatórnom   zvýšení   hornej   hranice   trestnej   sadzby trestu odňatia slobody Trestný zákon ďalší postup súdu – teda určenie konkrétnej výšky trestu – ponechával na voľnej úvahe súdu, keďže pri ukladaní konkrétneho trestu mu zákon neukladal povinnosť uložiť trest v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby. Vo vzťahu k minimálnej výške úhrnného trestu zákon len stanovil, že ak sú dolné hranice trestných   sadzieb   odňatia   slobody   rôzne,   je   dolnou   hranicou   úhrnného   trestu   najvyššia z nich. V konečnom dôsledku tak Trestný zákon č. 86/1950 Sb. ponechával súdu voľnosť pri   rozhodovaní   o   treste.   Ten   na   základe   vlastného   uváženia   po   zohľadnení   všetkých okolností   prípadu   a   osoby   páchateľa   rozhodol,   aký   vysoký   bude   trest   odňatia   slobody, pričom priestor, ktorý mu zákonné zvýšenie hornej hranice poskytlo, mohol, no nemusel využiť, čo už záviselo na jeho posúdení konkrétneho prípadu.

19. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu vôbec nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej sadzby úhrnného trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli využité len v rámci právnej úpravy ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

20.   Prelom   v   uplatňovaní   asperačnej   zásady   pri   trestaní   súbehu   priniesol   zákon č. 171/2003 Z. z. (ďalej len „zákon č. 171/2003 Z. z.“), ktorým sa s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. Touto novelou sa do § 35 ods. 2 tohto Trestného zákona zaviedlo pravidlo, v zmysle ktorého platilo, že ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Po prvýkrát sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu. Podľa dôvodovej správy k tejto novele dôvodom jej vypracovania bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej   činnosti.   Jej   cieľom   preto   bolo   sprísnenie   trestov,   izolácia   najnebezpečnejších zločincov,   a   tým   vyššia   bezpečnosť   v   spoločnosti.   Vo vzťahu   k   asperačnej   zásade   sa v dôvodovej   správe   konštatuje,   že   súd   by   mal   mať   možnosť   v   prípadoch   reálnej konkurencie úmyselných trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť závažného recidivistu o jednu polovicu. Ako je pritom zrejmé z národnou radou schváleného znenia novely, z možnosti súdu sa v priebehu legislatívneho procesu stala povinnosť súdu.

21. Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol následne prevzatý i do rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý len v súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 spresnil, že z dvoch alebo viacerých   zbiehajúcich   sa   úmyselných   trestných   činov   musí byť aspoň   jeden   zločinom. Za splnenia   tejto   podmienky   sa   zvyšuje   horná   hranica   trestnej   sadzby   odňatia   slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou zákonom č. 171/2003 Z. z. je teda asperačnú zásadu možné aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď súd bude páchateľovi ukladať trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nebude použitie tejto zásady prichádzať do úvahy.

22. Vychádzajúc z už uvedeného možno platnú slovenskú právnu úpravu   trestania súbehu zhrnúť takto:

a) v prípade jednočinného súbehu sa vždy použije absorpčná zásada,

b) v prípade viacčinného súbehu prečinov sa použije absorpčná zásada,

c) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného z nedbanlivosti a zločinu sa použije absorpčná zásada,

d) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného úmyselne a zločinu sa použije asperačná zásada,

e) v prípade v prípade viacčinného súbehu zločinu a zločinu sa použije asperačná zásada.

23. Pre porovnanie možno poukázať na stav v Českej republike, ktorá čelí v zásade rovnakým bezpečnostným rizikám (vrátane kriminality) ako Slovenská republika. V českom trestnom   zákone   (zákon   č.   40/2009   Sb.)   je   fakultatívne   uplatnenie   asperačnej   zásady obmedzené len na viacčinný súbeh väčšieho počtu trestných činov, pričom súd môže zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Keďže zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby je   fakultatívne,   súd   ukladajúci   úhrnný   trest   ho   nemusí   využiť,   pokiaľ   považuje za dostatočnú už tú výšku hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá bola určená   podľa   všeobecných   pravidiel   pre   stanovenie   výmery   úhrnného trestu   i   bez jeho zvýšenia   (ak napr. postačí uloženie trestu odňatia slobody na hornej hranici nezvýšenej trestnej sadzby stanovenej za trestný čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov).

Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, český trestný zákon neukladá súdu ani povinnosť,   aby   v   prípade,   ak   využije   zvýšenie   hornej   hranice   trestnej   sadzby,   vymeral úhrnný trest, napr. v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby, či dokonca v dĺžke spadajúcej do onej jednej tretiny, o ktorú sa horná hranica zvýšila.

V českej trestnoprávnej literatúre zároveň nachádzame odporúčania, ako postupovať pri ukladaní úhrnného trestu, resp. ako sa vysporiadať s faktom, že ukladaný úhrnný trest má zohľadňovať spáchanie viacerých trestných činov páchateľom (Šámal, P. a kol.: Trestní zákoník. Praha: C. H. Beck 2009, s. 2910 a nasl., tiež Prouza, D.: Trestní zákoník. Praha: C. H. Beck 2010, s. 508). V zmysle týchto odporúčaní pri hodnotení konkrétnej povahy a závažnosti   celého   súhrnu   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   bude   nevyhnutné   najprv zhodnotiť konkrétnu povahu a závažnosť každého zo zbiehajúcich sa trestných činov. Toto individuálne   posúdenie   však   samozrejme   nemôže   byť   úplne   izolované,   keďže prinajmenšom hodnotenie osoby páchateľa bude spájať posúdenie všetkých zbiehajúcich sa trestných činov, spoločná môže byť aj pohnútka alebo môže ísť o iný vnútorný vzťah medzi jednotlivými   trestnými   činmi,   no   na   druhej   strane   ani   tieto   spoločné   charakteristiky sa nemusia úplne zhodne prejaviť u každého zo zbiehajúcich sa trestných činov a bude záležať aj na tom, či ide o jednočinný alebo viacčinný súbeh, za koľko trestných činov sa ukladá   úhrnný   trest   atď.   V   prípade   viacčinného   súbehu   je   potrebné   prihliadať   aj na prípadné   zmeny,   ktoré   nastali   v   medziobdobí   od   spáchania   každého   jednotlivého trestného činu do doby rozhodovania o úhrnnom treste. K výslednému hodnoteniu povahy a závažnosti celého súhrnu trestnej činnosti bude možné dospieť len vtedy, ak konkrétna povaha a závažnosť každého jednotlivého zbiehajúceho sa trestného činu budú hodnotené tiež vo vzťahu k typovej povahe a závažnosti trestného činu z nich najprísnejšie trestného. To prirodzene neznamená, že by sa výsledná úroveň závažnosti celého súhrnu zbiehajúcich sa   trestných   činov   rovnala   vždy   akémusi   aritmetickému   súčtu   všetkých   čiastočných konkrétnych úrovní závažnosti jednotlivých zbiehajúcich sa trestných činov, ak by vôbec bol taký súčet možný.

IV.G

Zásada primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný

24. Požiadavka, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá, sa však v trestnom práve presadzuje najneskôr už od dôb osvietenstva.

V   zmysle tejto   požiadavky   má byť trest   úmerný   škode,   ktorú   páchateľ   trestným činom   spôsobil,   a   nemá   páchateľovi   spôsobiť zbytočné   útrapy.   Trest   ako   najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia   všetkých   okolností   konkrétneho   prípadu   a   pomerov   páchateľa.   Z   požiadavky primeranosti   trestu   jednoznačne   vyplýva   zákaz   akéhokoľvek   exemplárneho   trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom   neprimeraného   inštitucionalizovaného   násilia   spoločnosti   voči   jednotlivcovi. Trest,   ktorým   štát   a   spoločnosť   reaguje   na   spáchaný   trestný   čin   ako   na   nespravodlivé konanie,   by   mal   nespravodlivosť   spôsobenú   trestným   činom   napraviť,   a   nie   ešte   viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.

25.   Neprimerane   prísne   (ale   samozrejme   i   neprimerane   mierne)   tresty   pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť.

U   verejnosti   môžu   neprimerané tresty   vyvolať súcit   s páchateľom   či   ohroziť   jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu či jej dôveru v súdnu moc ako celok.

U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia   výchovných   účinkov   trestu,   keďže   nevyhnutným predpokladom   prevýchovy páchateľa   je   jeho   akceptovanie   trestu   ako   spravodlivého   následku   jeho   protiprávneho konania,   pričom   v   prípade   nespravodlivého   trestu   k   takejto   akceptácii   trestu   zo   strany páchateľa   pochopiteľne   nemôže   dôjsť.   Spravodlivosť   trestu   tak   možno   považovať   aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.

V   tejto   súvislosti   právna   veda   pritom   už   i   v   minulosti   opakovane   vyslovila,   že odstrašujúco má pôsobiť neodvrátiteľnosť trestu, nie jeho prísnosť.

26. K rešpektovaniu požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu pritom musí dochádzať v dvoch rovinách:

a) individuálnej – v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu páchateľovi za spáchanie konkrétneho trestného činu,

b)   všeobecnej   –   v   rámci   normotvornej   činnosti   zákonodarcu   pri   stanovovaní všeobecných podmienok ukladania a výkonu trestov.

Je   pritom   zrejmé,   že   nevyhnutným   predpokladom   rešpektovania   požiadavky primeranosti   trestu   súdom   v   individuálnej   rovine   je   rešpektovanie   tejto   požiadavky zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže v zmysle zásady nulla poena sine lege je súd pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto v prípade, ak je povinnosť súdu ukladať neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá súd v konkrétom prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.  

IV.I

Individualizácia trestu ako prostriedok dosiahnutia primeranosti trestu

27.   V   rámci   požiadavky   primeranosti   trestu   zohráva   významnú   úlohu   sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch.   Individualizácia   trestu   je prostriedkom   dosiahnutia   primeranosti   trestu.   Druh a výmera   trestu   musia   byť   súdom   v   každom   konkrétnom   prípade   stanovené   tak,   aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy.

Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej   z   jednotlivých   okolností   prípadu   individuálne   i   v   ich   vzájomných   súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby   súd   v   zmysle   zásad   voľného   uváženia,   objektívnosti   a   diferencovanosti   rozhodol o spravodlivej   výmere   konkrétneho   trestu.   Pri   hodnotení   jednotlivých   okolností   prípadu individuálne i v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj   ďalšie   bežné   metódy   poznávania,   aby   ich   výsledkom   mohlo   byť   spravodlivé,   jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie.

Požiadavka   primeranosti   trestu   a   jeho   individualizácie   tak   núti   súd   prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste.

V. Posúdenie súladnosti napadnutého ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona s ústavou

1. Článok 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom   a aký trest,   prípadne iné   ujmy na právach   alebo majetku možno   uložiť za   jeho spáchanie v spojení s čl. 86 písm. a) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí   uznášať   sa   na   ústave,   ústavných   a   ostatných   zákonoch,   zveruje   zákonodarcovi právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým súvisiacich otázok, akými sú ustanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je zákonodarca   limitovaný   len   ústavou   a   dohovorom   stanoveným   zákazom   krutého, neľudského   či   ponižujúceho   trestu   a   všeobecným   ústavným   princípom   materiálneho právneho štátu zahŕňajúcim princípy, akými sú princíp zákonnosti, právnej istoty, princíp rešpektu k základným právam a slobodám, princíp zákazu svojvôle, princíp primeranosti, zákazu diskriminácie   a   pod.   Zákonodarca   v   týchto   medziach   disponuje   širokou   mierou úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania. Ústava ani   medzinárodné   pramene   práva   nepredpisujú   zákonodarcovi   ucelený   koncept   trestnej politiky.   Je   tak   na   úvahe   zákonodarcu   stanoviť   mieru   uplatnenia   jednotlivých   foriem ochrany   spoločnosti   prostriedkami   trestného   práva,   t.   j.   rozhodnúť,   aký   dôraz   položí na prvky represie, individuálnej prevencie či generálnej prevencie. Ústavný súd však v tejto súvislosti už v predchádzajúcich častiach odôvodnenia dostatočne dôrazne poukázal na to, že ani úvaha zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.

Z judikatúry ústavného súdu je tiež potrebné pripomenúť, že každý zákon by mal spĺňať   požiadavky,   ktoré   sú   vo   všeobecnosti   kladené   na   akúkoľvek   zákonnú   úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. S uplatňovaním princípu právnej   istoty   v   právom   štáte   sa   spája   požiadavka   všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

Vychádzajúc   z   už   uvedeného   tak   možno   zhrnúť,   že   zákonodarca   má nespochybniteľné   právo   formovať   trestnú   politiku   štátu,   toto   jeho   právo   však   nie   je absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne limitovaný, a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.

Obzvlášť vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právnemu následku trestného činu pritom   platí,   že   nepostačuje   len   dodržiavanie   požiadavky   nulla   poena   sine   lege,   ale je nevyhnutné,   aby   zákonom   ustanovená   právna   úprava   druhov   trestov,   podmienok   ich ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne rešpektovala predovšetkým základné ľudské právo nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, ako i právo, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný.

2.   Ako   už bolo   uvedené   (časť   IV.B),   princíp   primeranosti   platí   pri obmedzovaní základných   práv   a   slobôd   všeobecne.   Porušenie   zásady   primeranosti   trestu   môže   viesť primárne k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré má byť trestom vzhľadom na jeho druh a povahu obmedzené, teda k ústavne nekonformnému zásahu do základného práva na osobnú slobodu, ochranu majetku, ochranu súkromného a rodinného života a pod.

3. Z povahy trestu vyplýva, že zaistiť v rámci jeho aplikácie zachovanie maxima kolidujúcich práv, resp. právom chránených záujmov popri sebe bez zásahu nie je možné. Trest ako trestnoprávna sankcia nastupuje vždy ako výsledok porušenia základných práv, resp. ústavných hodnôt chránených trestným právom a jeho nevyhnutnou funkčnou zložkou je zásah do základných práv páchateľa trestného činu.

Takýto   zásah   môže   byť ústavne   konformný   len   v   prípade,   že   okrem   zákonného základu a legitímneho cieľa vyjadreného v cieľoch trestnej politiky štátu a v účele trestu samotného musí rešpektovať zásadu proporcionality vyžadujúcu rešpektovanie primeranosti medzi povahou, okolnosťami či následkami spáchaného trestného činu a prísnosťou trestu vzhľadom na jeho účel.

4. Inak povedané, napriek tomu, že ústava výslovne neobsahuje požiadavku, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný, je – vzhľadom na čl. 1 ods. 1 ústavy, ako i vzhľadom na čl. 13 ods. 4 ústavy – nepochybné, že zákonná úprava trestania musí byť v súlade s (i ústavným súdom stabilne presadzovanou) požiadavkou materiálneho   právneho   štátu,   ktorého   neoddeliteľnou   súčasťou   je   i   prípustnosť   zásahov do základných práv a slobôd len spôsobom a v miere, ktoré obstoja v teste proporcionality, pričom v prípade trestania viacčinného súbehu ide o zásah do osobnej slobody (čl. 17 ods. 2 ústavy), ktorý je potrebné podrobiť testu proporcionality.

5. Z hľadiska jednotlivých kritérií posudzovaných v rámci testu proporcionality je nepochybné to, že (1) asperačná zásada spadá pod rozsah osobnej slobody, že (2) aplikáciou asperačnej zásady dochádza k zásahu do osobnej slobody, že (3) tento zásah má právny základ   v   Trestnom   zákone,   ktorý   spĺňa   požiadavku   dostatočnej   určitosti,   jasnosti a predvídateľnosti, ako i to, že (4) napadnuté ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona zároveň   predstavuje   legislatívne   opatrenie,   ktoré   je   vhodné   na   zaistenie   zákonodarcom sledovaného legitímneho cieľa – ochrany spoločnosti pred páchateľmi viacerých trestných činov, predovšetkým prostriedkami ochrannej funkcie trestu a generálnej prevencie.

6. V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna úprava   rešpektuje   požiadavku   primeranosti,   t.   j.   či   umožňuje   uložiť   páchateľovi   trest primeraný   trestnému   činu,   za   ktorý   sa   trest   ukladá,   tak,   aby   bola   zachovaná   rozumná a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou zásahu   do   základných   práv   páchateľa,   pričom   záujem   na   ochrane   spoločnosti   možno považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu, že   takýto   zásah,   resp.   jeho   intenzita   sú   v   demokratickom   a   právnom   štáte   nevyhnutné a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.

7. Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v § 41 ods. 2 Trestného zákona ako reakciu   na   viacčinný   súbeh   zvolil   zákonodarca,   nerešpektuje   požiadavku   primeranosti, pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný, a to z týchto dôvodov:  

a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,

b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.

8. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, je možné zhrnúť takto:

a) V zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona je súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery povinný prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Po zvážení týchto kritérií by súd mal uložiť trest pri hornej hranici trestnej sadzby v prípade najškodlivejších trestných činov toho - ktorého druhu. Tresty pri dolnej hranici trestnej sadzby je naopak potrebné ukladať za najmenej škodlivé trestné činy toho - ktorého druhu. Miera, resp. stupeň škodlivosti konkrétneho trestného činu bude pritom vyplývať z konkrétnych okolností, resp. zvláštností tohto konkrétneho trestného činu.

Navrhovateľom napadnutá právna úprava podľa názoru ústavného súdu nerešpektuje požiadavku primeranosti trestu a jeho individualizácie tým, že nezakotvuje možnosť, ale bezvýnimočnú   povinnosť   súdu   v   prípade   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   zvýšiť   hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

V dôsledku uvedeného tak v prípade, ak súd po prihliadnutí na spôsob spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy je toho názoru,   že   primeraným   a   vo   vzťahu   k   zbiehajúcim   sa   trestným   činom   náležite individualizovaným trestom by bol trest pri dolnej hranici trestnej sadzby trestného činu zo zbiehajúcich   sa   trestných   činov   najprísnejšie   trestného,   resp.   by   bol   názoru,   že primeraným   by   bol   trest   uložený   pod   polovicou   trestnej   sadzby   trestného   činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, nemôže takýto trest uložiť a musí uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to hoci takýto trest nebude zodpovedať spôsobu spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následkom, zavineniu, pohnútkam, priťažujúcim okolnostiam, poľahčujúcim okolnostiam, osobe páchateľa, jeho pomerom a možnostiam jeho nápravy.

b)   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   za   obzvlášť   vypuklé   porušenie   požiadavky primeranosti považuje prípady, keď zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej zásady, teda minimálny trest, ktorý súd môže uložiť, je vyšší ako pôvodná horná (!) hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, pričom ide o prípady týchto piatich trestných sadzieb používaných v osobitnej časti Trestného zákona:

ba) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je 7 rokov až 10 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej zásady bude 10 rokov a 2 mesiace, čo je o 2 mesiace viac ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

bb) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je 9 rokov až 12 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej zásady bude 12 rokov a 6 mesiacov, čo je o 6 mesiacov viac ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

bc) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je 10 rokov   až   12   rokov   –   zvýšená   dolná   hranica   trestnej   sadzby   po   jej   úprave   podľa asperačnej zásady bude 13 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

bd) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je 12 rokov   až   15   rokov   –   zvýšená   dolná   hranica   trestnej   sadzby   po   jej   úprave   podľa asperačnej zásady bude 16 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

be) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je 15 rokov   až   20   rokov   –   zvýšená   dolná   hranica   trestnej   sadzby   po   jej   úprave   podľa asperačnej zásady bude 20 rokov a 10 mesiacov, čo je o 10 mesiacov viac ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

c) Ústavný súd pritom samozrejme nespochybňuje, že môže nastať i situácia, keď v prípade   viacčinného   súbehu   súd   –   vzhľadom   na   spôsob   spáchania   zbiehajúcich   sa trestných   činov,   ich   následky,   zavinenie,   pohnútky,   priťažujúce   okolnosti,   poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy – bude považovať za odôvodnené i zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody, a to prípadne i za využitia priestoru, ktorý sa nad pôvodnou hornou hranicou trestnej sadzby vytvoril zvýšením pôvodnej hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu.

Vychádzajúc   z   požiadavky   individualizácie   trestov,   ktorá   je   nevyhnutným predpokladom primeranosti trestov, však ústavný súd odmieta (z právnej úpravy asperačnej zásady vyplývajúci) predpoklad zákonodarcu, že každý, kto vo viacčinnom súbehu spácha čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je zločinom, je automaticky natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany spoločnosti musí byť postihnutý trestom odňatia slobody uloženým mu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno považovať za akceptovateľnú právnu úpravu, v zmysle ktorej sú súdy povinné asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či – so zreteľom   na   individuálne   zvláštnosti   konkrétnych   trestných   činov,   osobné   vlastnosti a pomery páchateľa – je jej uplatnenie nevyhnutné.

Ústavný   súd   pritom   nenamieta,   že   v   prípade   viacčinného   súbehu   úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, dochádza k obligatórnemu zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o jednu tretinu,   ale   namieta,   že   Trestný   zákon   striktne   upravuje   ďalší   postup   súdu   pri   určení konkrétnej   výšky   trestu,   že   jej   určenie   neponecháva   na   voľnej   úvahe   súdu,   keďže pri ukladaní   konkrétneho   trestu   mu   Trestný   zákon   ukladá   povinnosť   uložiť   trest v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby. Vo vzťahu k minimálnej výške úhrnného trestu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformné len stanovenie pravidla, že   ak   sú   dolné   hranice   trestných   sadzieb   odňatia   slobody   rôzne,   je   dolnou   hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.

Ústavný   súd   považuje   zároveň   za   potrebné   na   tomto   mieste   osobitne   upozorniť na skutočnosť,   že   v   trestnoprávnej   úprave   sa   (v   súvislosti   s   trestaním   súbehu) s obligatórnym využitím asperačnej zásady na území Slovenska až do roku 2003 vôbec nestretávame,   a   to   ani   v   trestnoprávnej   úprave   vojnovej   Slovenskej   republiky   či v (socialistickej/komunistickej)   trestnoprávnej   úprave   po   roku   1948,   o   ktorých nedemokratickom, resp. totalitnom charaktere nemožno mať najmenších pochýb, pričom s obligatórnym využitím asperačnej zásady pôvodne nerátala ani dôvodová správa k novele Trestného zákona z roku 2003.

d) Aj keď je v konkrétnom prípade trestania viacčinného súbehu možné uložiť trest odňatia slobody výnimočne i pod jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to za využitia inštitútu mimoriadneho (!) zníženia trestu, takéto zníženie bude, ako to už zo samotného názvu tohto inštitútu vyplýva, nie bežné, ale možné len v individuálnom prípade existencie okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu, teda v prípade existencie okolností, ktoré logicky musia mať povahu okolností mimoriadnych.

Ak   teda   v   konkrétnom   prípade   trestania   viacčinného   súbehu   budú   existovať okolnosti, ktoré by (v prípade neexistencie povinnosti súdu uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej   trestnej   sadzby)   odôvodňovali   uloženie   trestu   pod   dolnou   hranicou   trestnej sadzby, avšak tieto okolnosti nebudú mať povahu mimoriadnych okolností, resp. nebudú mať mimoriadny charakter, nebude súd oprávnený využiť inštitút mimoriadneho zníženia trestu a bude povinný uložiť trest odňatia slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby,   čo   súdu   nepochybne   znemožní   individualizovať   trest   a   uložiť   primeraný   trest za spáchané   trestné   činy.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   pritom   považuje   za   potrebné pripomenúť, že v praxi sa oveľa častejšie vyskytujú bežné (nemimoriadne) okolnosti než okolnosti mimoriadne.

Ústavný   súd   zároveň   osobitne   zdôrazňuje   zásadný   fakt,   a   to   že   v   zmysle   §   39 Trestného zákona dôvodom využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu nemôže byť len samotná   skutočnosť,   že   súd   je   toho   názoru,   že   použitie   trestnej   sadzby   ustanovenej Trestným   zákonom   by   bolo   pre   páchateľa   neprimerane   prísne.   Súd   svoj   názor o neprimeranej   prísnosti   trestu   musí   odôvodniť   (mimoriadnymi,   výnimočnými) okolnosťami prípadu alebo pomermi páchateľa. Dôvodom mimoriadneho zníženia trestu teda nemôže byť bez ďalšieho len samotné presvedčenie súdu o neprimeranosti trestu.

Inak   povedané,   súd   nemôže   odôvodniť   využite   inštitútu   mimoriadneho   zníženia trestu   len   poukázaním   na   skutočnosť,   že   podľa   jeho   názoru   by   uloženie   trestu   odňatia slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby bolo neprimerane prísne, ale musí uviesť konkrétne dôvody (mimoriadne, resp. výnimočné okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa), ktoré spôsobujú, že uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby by bolo neprimerane prísne.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno za akceptovateľný pokladať súčasný stav, keď súdy, ktoré považujú minimálne tresty, ktoré by mali uložiť na základe asperačnej zásady,   za   neprimerané,   pravidelne   pristupujú   k   „obchádzaniu“,   resp.   „negovaniu“ asperačnej   zásady   tým,   že   využívajú   inštitút   mimoriadneho   zníženia   trestu,   a   to i v prípadoch,   ak   nie   sú   prítomné   mimoriadne   (výnimočné)   okolnosti   odôvodňujúce mimoriadne   zníženie   trestu,   ale   sú   prítomné   len   „bežné“   okolnosti,   ktoré   štandardne oprávňujú len pohyb v rámci trestnej sadzby.

Inak   povedané,   nie   je   ústavne   konformné,   že   ak   chcú   súdy   uložiť   primeraný individualizovaný trest, tak pravidelne „obchádzajú“, resp. „negujú“ asperačnú zásadu tým, že za okolnosti odôvodňujúce použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu považujú aj také   okolnosti,   ktoré   by   za   normálnych   okolností   (ak   by   nechceli/nemuseli   obchádzať, resp. negovať asperačnú   zásadu)   za   okolnosti   odôvodňujúce   mimoriadne   zníženie   trestu nepovažovali.

V prípade argumentácie v prospech ústavnej konformity asperačnej zásady tak preto podľa názoru ústavného súdu nemožno odkazovať na inštitút mimoriadneho zníženia trestu a povinnosť ústavne konformného výkladu, keďže ako už z uvedeného vyplýva, súdmi je inštitút mimoriadneho zníženia trestu využívaný i v prípadoch, keď existencia reálnych, resp. oprávnených dôvodov na jeho využitie je viac než otázna.

O   ústavne   konformný   výklad   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   v   žiadnom prípade ísť, ak by základom ústavne konformného výkladu malo byť vnímanie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu   ako zákonom predpokladaného prostriedku   poskytujúceho súdom priestor na obchádzanie, resp. negovanie asperačnej zásady.

Tu je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že tiež len ťažko možno automaticky predpokladať, že v záujme primeraného trestania viacčinného súbehu sa každý jeden súd bude ochotný stotožniť s myšlienkou, že predpokladom ústavne konformného výkladu je „obchádzanie“, resp. „negovanie“ asperačnej zásady využívaním (zneužívaním?) inštitútu mimoriadneho   zníženia   trestu.   V   dôsledku   napadnutej   právnej   úpravy   súd,   ktorý   bude považovať uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby za neprimerané a zároveň bude chcieť postupovať striktne podľa zákona (a teda nebude chcieť „obchádzať“ asperačnú   zásadu   tým,   aby   bez   existencie   mimoriadnych   dôvodov   využil   inštitút mimoriadneho   zníženia   trestu),   bude   musieť   v   rozpore   so   svojím   sľubom   a   svojím svedomím uložiť páchateľovi neprimeraný trest.

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pritom nevyužitie   moderačného   oprávnenia   podľa   §   39   Trestného   zákona   zakotvujúceho mimoriadne   zníženie   trestu   nemožno   úspešne   namietať   v   rámci   žiadneho   z   dovolacích dôvodov (napr. stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5/2011).

e)   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ani   viacčinný   súbeh   nemôže   byť   dôvodom pre obmedzenie,   resp.   odňatie   práva   páchateľa   na   primeraný,   individualizovaný   trest. Požiadavka primeranosti   trestu   k spáchanému trestnému   činu   nepozná žiadne výnimky, preto   v   každom   jednom   prípade   bez   rozdielu   musí   mať   súd   pri   rozhodovaní   o   treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Totiž len trest   vymeraný   s   maximálnym   ohľadom   na   charakter   jednotlivého   prípadu   môže   byť trestom primeraným.

Je   tiež   potrebné   prihliadať   na   celkový   spôsob   života   páchateľa,   nevyhnutné   je celkové posúdenie jeho osobnosti, najmä jeho celkového osobného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a pod, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k viacčinnému súbehu.

Napadnutá   právna   úprava   neumožňuje   dostatočnú   diferenciáciu   jednotlivých prípadov viacčinného súbehu, čo spôsobuje, že pri rozhodovaní súdu o treste dochádza k mechanickému hodnoteniu jeho významu.

f) Vychádzajúc z už uvedeného možno zhrnúť, že napadnutá právna úprava je podľa názoru ústavného súdu   v rozpore s požiadavkou   primeranosti trestu, keďže stanovením bezvýnimočnej   povinnosti   súdu   v prípade zbiehajúcich   sa   trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia   slobody   neumožňuje   dostatočnú   individualizáciu   trestu,   a   teda   neumožňuje zabezpečiť, aby súd uložil páchateľovi trest, ktorý bude primeraný jeho trestnému činu.

Možno   preto   konštatovať,   že   trest   ukladaný   na   základe   asperačnej   zásady nezabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných práv jednotlivca; je spôsobilý svojou intenzitou zasiahnuť do práva jednotlivca na osobnú slobodu nad rámec legitímneho záujmu spoločnosti na stíhaní a potrestaní páchateľa, a preto nie je v súlade so zásadou minimalizácie zásahov do chránených záujmov.

Ako pritom zo stanoviska generálneho prokurátora vyplýva, tresty ukladané použitím asperačnej   zásady   sú   vnímané   ako   neprimerané   nielen   páchateľmi   trestných   činov a advokátmi, ale ako neprimerané ich vnímajú i samotné orgány činné trestnom konaní, ako i súdy, ktoré sa snažia asperačnú zásadu „obchádzať“, resp. „negovať“.

g) Ako už bolo uvedené, z týchto záverov ústavného súdu samozrejme nevyplýva, že by zákonodarca nemohol ako reakciu na viacčinný súbeh zakotviť i zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného zo zbiehajúcich sa trestných činov. Na to je zákonodarca nepochybne oprávnený, avšak rešpektujúc požiadavku primeranosti nesmie   zákonodarca   požadovať,   aby   bolo   uloženie   trestu   odňatia   slobody   nad   jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) obligatórnym, resp. automatickým.   Inak povedané, zákonodarca nemôže požadovať, aby v prípade, ak dôjde   k naplneniu zákonom   taxatívne ustanovených   podmienok,   uloženie   trestu   odňatia slobody   nad   jednu   polovicu   trestnej   sadzby   automaticky   predstavovalo   jedinú   možnú reakciu spoločnosti na spáchanie trestného činu.

Vzhľadom na závažnosť trestu odňatia slobody tak podľa názoru ústavného súdu pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a   pomery   páchateľa   je   súd   toho   názoru,   že   uloženie   trestu   odňatia   slobody   nad   jednu polovicu   trestnej   sadzby   bude   primerané   zbiehajúcim   sa   trestným   činom,   za   spáchanie ktorých páchateľa odsudzuje.

9. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy, je možné zhrnúť takto:

a)   V   prípade   viacčinného   súbehu,   ako   i   v   prípade   recidívy   ide   o   situáciu,   keď páchateľ   spáchal   viacero   trestných   činov,   pričom   základný   rozdiel   medzi   súbehom a recidívou   spočíva   v   tom, že   v   prípade recidívy   páchateľ spáchal ďalší   trestný   čin   až potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin.

Trestné   právo   pritom   tradične   pristupuje   k   trestaniu   recidivistov   prísnejšie,   a   to vychádzajúc   z   myšlienky,   že   ak   sa   výchovné   pôsobenie   predchádzajúceho   potrestania minulo účinkom a recidivista po predchádzajúcom odsúdení spáchaním ďalšieho trestného činu preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, je v prípade ďalšieho odsúdenia na mieste prísnejšia represia   a poskytnutie zvýšenej ochrany trestno-právnymi nástrojmi.

Na   druhej   strane   pri   viacčinnom   súbehu   páchateľ   medzi   páchaním   jednotlivých skutkov nie je na svoje negatívne správanie upozornený sankciou uloženou súdom.

Rešpektujúc jednotlivé účely trestu, ako i požiadavku primeranosti, je tak zrejmé, že v prípade, ak je páchateľ súdom naraz trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré boli spáchané   v   súbehu,   mal   by   (vzhľadom   na   absenciu   predchádzajúceho   varovania)   byť potrestaný   miernejšie,   ako   v   prípade,   ak   by   bol   súdom   najprv   potrestaný   (a   zároveň varovaný   pred   ďalším   negatívnym   správaním)   za   trestný   čin   A   a   následne   by po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal trestný čin B, za ktorý by bol súdom (už ako recidivista) tiež potrestaný.

Napadnutá   právna   úprava   však   tento   prístup   bez   akéhokoľvek   rozumného zdôvodnenia   obracia   úplne   naruby,   keďže   umožňuje,   aby   (pri   splnení   podmienok ustanovených   v   §   41   ods.   2   Trestného   zákona)   páchateľ,   ktorý   sa   dopustil   ďalšieho trestného   činu   skôr,   ako   bol   varovaný   odsudzujúcim   rozsudkom   týkajúcim   sa   jeho predchádzajúceho trestného činu, bol postihnutý v rámci prísnejšej trestnej sadzby, ako páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný trestný čin (hoci neprávoplatne), spácha ďalší zločin. Ak by teda páchateľ, ktorý spáchal trestné činy v súbehu, bol súdený ako recidivista, boli by mu síce uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť nižšia,   ako   hroziaci   úhrnný   trest   mu   uložený   na   dolnej   hranici   (v   dôsledku   asperačnej zásady) zvýšenej trestnej sadzby.

V   dôsledku   napadnutej   právnej   úpravy   je   teda   v   identických   trestných   veciach recidíva trestaná miernejšie, a to napriek tomu, že medzi spáchaním viacerých trestných činov súd uložením sankcie odsúdil páchateľa, čím poukázal na jeho negatívne správanie a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať. Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2 Trestného   zákona   je   jednoznačne   prísnejšie,   a   to   napriek   tomu,   že   oficiálnu   výstrahu od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku nedostal, a napriek tomu, že v prípade viacčinného súbehu   často   ide   o   prvotrestané osoby, čo   je v prípade   recidívy   absolútne vylúčené.

Nejde pritom o teoretický problém, keďže ako vyplýva zo stanoviska generálneho prokurátora, krajské prokuratúry uviedli množstvo prípadov, kde pri aplikácii asperačnej zásady páchateľom hrozia omnoho prísnejšie tresty ako pri recidíve, a to napriek tomu, že predtým ešte neboli súdne trestaní.

Takýto výrazne disproporčný prístup zákonodarcu k trestaniu viacčinného súbehu na jednej   strane   a   (závažnejšej   a   pre   spoločnosť   podstatne   nebezpečnejšej)   recidívy na strane druhej   podľa   názoru ústavného súdu   zásadným spôsobom   popiera požiadavku primeranosti   trestu,   a   preto   napadnutá   právna   úprava   i   z   tohto   dôvodu   v   teste proporcionality neobstojí.

b) V súvislosti s disproporciou v trestaní viacčinného súbehu a recidívy ústavný súd zároveň považuje za potrebné poukázať i na nie zanedbateľnú skutočnosť, že to, či bude páchateľ stíhaný za viacčinný súbeh alebo bude stíhaný ako recidivista, nezávisí až tak na samotnom páchateľovi, ale skôr na aktivite orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Ak páchateľ spácha úmyselný trestný čin, ktorý bude včas odhalený a v primeranej lehote bude za neho páchateľ odsúdený, neskoršie spáchanie úmyselného trestného činu nebude posudzované podľa ustanovenia § 41 ods.   2 Trestného zákona, ale pri ukladaní trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom. Na druhej strane môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy v rovnakom čase, uplatní sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už subjektívnych alebo objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, nie je za prvý   zo   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   vyhlásený   odsudzujúci   rozsudok   skôr,   než spácha druhý trestný čin. Ako správne navrhovateľ uvádza, môže tak paradoxne nastať situácia, že napriek tomu, že dvaja páchatelia spáchajú súčasne rovnaké trestné činy, ten, u ktorého budú príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestný.

10.   Vychádzajúc   z   požiadavky   primeranosti   trestu   (s   dôrazom   na   nevyhnutnosť individualizácie   trestu)   ústavný   súd   v   závere   konštatuje,   že   pri   stanovovaní podmienok ukladania trestu zákonodarca nesmie privilegovať jedinú skutočnosť – spáchanie trestného činu v rámci viacčinného súbehu.

Podľa názoru ústavného súdu v prípadoch, keď spáchanie viacerých trestných činov v súbehu podstatne nezvyšuje závažnosť spáchaných trestných činov, neexistuje racionálny dôvod,   prečo   by   spáchanie   viacerých   trestných   činov   v   súbehu   malo   byť   postihované automaticky trestom ukladaným nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.

Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc   požiadavku   primeranosti   trestu   by   však   k   zohľadňovaniu   existencie viacčinného   súbehu   mal   pristupovať   predovšetkým   súd,   a   to   popri   zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný,   individualizovaný   trest   v   rámci   zákonných   trestných   sadzieb   ustanovených zákonodarcom   za   trestný   čin   zo   zbiehajúcich   sa   trestných   činov   najprísnejšie   trestný s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.

Vychádzajúc   z   už   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   je   v   rozpore s požiadavkou   primeranosti   trestu,   aby   samotný   viacčinný   súbeh   automaticky   viedol k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy.

11.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   v   záujme   rešpektovania   požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti.

Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho   trestnému   činu   bolo   obetované   kolektívnemu   spoločenskému   záujmu   bezpečnosti, pričom   zahraničné   kriminologické   a   penologické   výskumy   navyše   celkom   presvedčivo preukazujú,   že   neprimerané   sprísňovanie   trestnej   represie,   ktoré   obvykle   (pod   vplyvom médií   a   vysokej   miery   punitivity   obyvateľstva)   predstavuje   produkt   emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe   zníženej   kriminality,   ale jeho   jediným   preukázateľným   efektom   sú   chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie.

Zákonodarca   ani v rámci   boja s kriminalitou   nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty   moderného   demokratického   právneho   štátu   rešpektujúceho   a   chrániaceho základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného   činu),   a   to   predovšetkým   požiadavku   primeranosti,   zásadu   pomocnej   úlohy trestného   práva   a   poňatie   trestného   práva   ako   prostriedku   ultima   ratio,   ako   aj   princíp humanity trestného práva.

12. Z týchto dôvodov a rešpektujúc princíp minimalizácie zásahu ústavného súdu do právneho   poriadku   vyslovil   ústavný   súd   nesúlad   iba   časti   ustanovenia   §   41   ods.   2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy; preto vo zvyšku návrhu navrhovateľa nevyhovel. Vzhľadom na tento záver bolo už bez právneho významu analyzovať prípadný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a č. 50 ods. 1 ústavy.

13. Naproti tomu nebolo možné dospieť k názoru o aplikovateľnosti čl. 141 ods. 1 ústavy na daný prípad, pretože v ňom ide iba o vymedzenie referenčného rámca pre výkon súdnictva v demokratickom a právnom štáte. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu tiež nevyhovel.

14.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripájajú   odlišné stanovisko sudkyňa Ivetta Macejková a Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012