znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 103/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   21.   septembra 2011 predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 2 ods. 1 v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vo vzťahu k sudcom a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 500/2010 Z. z. (čl. II zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov a o zmene   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a   § 29g   ods.   4,   8   a   9   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z. o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov a čl. II zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a §   29g   ods.   4,   8   a   9   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z. o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov a   čl. II zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 26. januára 2011 doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby ústavný súd po jeho prijatí na ďalšie   konanie   a prerokovaní   nálezom   vyslovil,   že   ustanovenie   §   2   ods.   1   v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   aj   „zákon o sudcoch“) v znení zákona č. 500/2010 Z. z. [čl. II zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov   a   o   zmene   zákona   č. 385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/2010 Z. z.“)] (ďalej aj „napadnuté ustanovenia zákona“) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

V odôvodnení svojho návrhu generálny prokurátor okrem iného uviedol: «Zákon   NR   SR   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky“) v § 23 ustanovuje platové pomery sudcov súdov Slovenskej republiky. V § 23 ods. 1 ustanovuje, že priemerným platom sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2. V § 23 ods. 2   ustanovuje,   že   platové   pomery   sudcov   Slovenskej   republiky   ustanoví   podľa   zásady uvedenej v odseku 1 osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich“).

Suma priemerného platu sudcov určená na základe § 23 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky je rozhodujúcim kritériom   pre   určenie   základného   platu   sudcov,   a   tým   ich   funkčného   platu   a   ďalších nárokov, ale aj postihov a sankcií spojených s výkonom funkcie sudcu a rozhodujúcim kritériom   pre   určenie   výšky   príplatku   k   dôchodku   za   výkon   funkcie   sudcu   a   príplatku k dôchodku pozostalých.

Základný plat sudcov ustanovuje zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Špecializovaného trestného súdu majú rovnaký základný plat. Ich základným platom je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky mesačne (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Sudcovia   okresných   súdov   a   sudcovia   krajských   súdov   sa   zaraďujú   do   dvoch platových skupín a do siedmich platových stupňov. Sudcovia okresných súdov sa zaraďujú do platovej skupiny I a sudcovia krajských súdov do platovej skupiny II. Do jednotlivých platových stupňov sa zaraďujú podľa dĺžky praxe (§ 66 ods. 2 až 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov zaradených do jednotlivých platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu sudcov určeného na základe § 23 zákona č. 120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky. V platovej skupine I možno dosiahnuť základný plat v závislosti od dĺžky praxe od 90 % do 120 % z priemerného platu sudcov. V platovej skupine II možno dosiahnuť základný plat od 95 % do 125 % z priemerného platu sudcov (§ 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).

Základný plat spolu s funkčným príplatkom (k funkčnému príplatku pozri § 68 až 70 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich) tvorí funkčný plat sudcu (§ 71 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Samozrejme, ak sudca nemá nárok na funkčný príplatok, jeho funkčným platom je jeho základný plat.

Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich považuje základný plat, funkčný plat a priemerný plat sudcov za veličiny, na základe ktorých sa určuje výška ich ďalších nárokov, ale aj postihov a sankcií spojených s výkonom funkcie sudcu.

Základný plat sudcu je rozhodujúcim kritériom pre určenie výšky odchodného (§ 21), platu   pri   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   (§   22),   paušálnej   náhrady   nákladov spojených s výkonom funkcie (§ 52 ods. 2), príplatku počas dočasného pridelenia na výkon funkcie na súd vyššieho stupňa (§ 72 ods. 2).

Funkčný   plat   sudcu   je   rozhodujúcim   kritériom   pre   určenie   výšky   príplatku   za pohotovosť (§ 74), platu za výkon funkcie nadčas (§ 76), ďalšieho platu (§ 77), príplatku k náhrade príjmu pri dočasne pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz a príplatku k nemocenskému (§ 93), príplatku k peňažnej pomoci v materstve (§ 94), náhrady škody spôsobenej sudcom (§ 105 ods. 2), platového postihu pri uložení disciplinárneho opatrenia spočívajúceho v znížení funkčného platu [§ 117 ods. 1 písm. b), ods. 5 písm. b)].

Priemerný   plat   sudcov   je   rozhodujúcim   kritériom   nielen   pre   určenie   základného platu sudcov, ale aj pre určenie výšky ich príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu, na ktorý   majú   nárok   po   odchode   do   dôchodku   po   skončení   ich   sudcovského   mandátu a príplatku   k   dôchodku   pozostalých,   na   ktorý   vznikne   nárok   pozostalým   za   podmienok ustanovených   zákonom,   ak   sudca   zomrie   (§   95   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich).

Z uvedenej právnej úpravy je zrejmé, že suma priemerného platu sudcov podstatným spôsobom ovplyvňuje platové pomery sudcov a ich peňažné nároky, ako aj ich peňažné postihy a sankcie.

Do   31.   decembra   2010   pravidlá   na   určenie   platových   pomerov   sudcov   boli ustanovené tak, aby reagovali na vývoj priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, a to prostredníctvom: 1. inštitútu platu poslanca za predchádzajúci kalendárny rok (§ 23 v spojení s § 2 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky a § 84 zákona č. 385/2000 Z. z.   o   sudcoch   a   prísediacich),   2.   valorizácie   základného   platu   sudcov   za   podmienok ustanovených zákonom (§ 27 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   a   §   85   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich).

...   plat   poslanca   určený   na   základe   §   2   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   o platových pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za skutočný plat poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, za celkovú odmenu za výkon jeho   mandátu.   Je   to   len   právny   inštitút,   na   základe   ktorého   sa   určujú   platové   pomery samotných   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   tých   ústavných   činiteľov   a ďalších osôb, o ktorých to ustanovuje zákon.

Do 31. decembra 2010 plat poslanca ako právny inštitút predstavovala výlučne suma vo výške 3-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zaokrúhlená nahor na celé euro (§ 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky).   Doteraz priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky v každom   roku   zaznamenala   nárast,   preto   postupne   rástla   aj   suma   priemerného   platu sudcov. Tento nárast priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej   republiky   doteraz   ani   raz   neprekročil   10   %   v   kalendárnom   polroku,   ktorý predchádzal kalendárnemu polroku, v ktorom sa plat vyplácal. Preto ešte ani raz nedošlo k valorizácii základného platu sudcov v zmysle právnej úpravy § 27 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

Nikdy   však   nedošlo   ani   k   takému   zníženiu   priemerného   platu   sudcov,   ktoré   by v konečnom dôsledku znamenalo, že sudca dostane nižšiu odmenu za výkon funkcie sudcu v porovnaní   s   predchádzajúcim   kalendárnym   rokom.   Zníženie   sumy   priemerného   platu sudcov   automaticky   znamená   zníženie   základného   platu   každého   sudcu,   a   tým   aj   jeho funkčného   platu   (základný   plat   je   zložkou   funkčného   platu   sudcu).   Pritom,   zníženie funkčného platu sudcu inak ako v disciplinárnom konaní priamo vylučuje platné znenie § 84 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktoré ustanovuje, že znížiť funkčný plat sudcu možno len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu.

Zákonodarca   sa   zrejme   necítil   byť   viazaný   ani   len   právnou   úpravou,   ktorú   sám schválil a zákon č. 500/2010 Z. z. sa rozhodol schváliť v znení, na základe ktorého reálne došlo k zníženiu priemerného platu sudcov, a tým aj k zníženiu základného platu sudcov, ich funkčného platu, výšky príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu a ďalších peňažných nárokov   spojených   s   výkonom   funkcie   sudcu.   Samozrejme,   tým   došlo   aj   k zníženiu prípadných   peňažných   postihov   a   sankcií   za   pochybenia   pri   výkone   funkcie   sudcu. Zákonodarca schválením zákona č. 500/2010 Z. z. tak v podstate znížil príjem sudcom, ktorí riadne vykonávajú svoje sudcovské povinnosti a zvýšil príjem tým sudcom, ktorí pochybili a voči   ktorým   sa   uplatňuje   disciplinárna   zodpovednosť   či   iná   zodpovednosť   za   ich protiprávne konanie.

Uvedené jednoznačne vyplýva z právnej úpravy ustanovenej zákonom č. 500/2010 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2011.

Zákon č. 500/2010 Z. z. doterajšiu právnu úpravu § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   nahrádza s účinnosťou od 1. januára 2011 novým znením § 2 v odsekoch 1 a 2...

Na sudcov sa s účinnosťou od 1. januára 2011 vzťahuje prechodné ustanovenie § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 (čl. I) zákona č. 500/2010 Z. z. v tomto znení:

„(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %. (4) V roku 2011 patrí mesačne sudcovi ústavného súdu plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.

(8) V roku 2011 je priemerným platom sudcu plat poslanca zvýšený o 5 %.

(9) V roku 2011 je základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcu Špecializovaného trestného súdu plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.“.

Súčasne   zákon   č.   500/2010   Z.   z.   v   čl.   II   vypúšťa   ustanovenie   §   85   zo   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Toto ustanovenie doteraz poskytovalo sudcom záruku   na   úpravu   ich   základného   platu.   Konkrétne,   na   zvýšenie   ich   základného   platu o príslušné percento v prípade, ak v rozhodujúcom období (predchádzajúci polrok) sa zvýši priemerný   plat   zamestnanca   národného   hospodárstva   Slovenskej   republiky   viac   ako o 10 %.

Namietam ústavnosť vyznačenej právnej úpravy vo vzťahu k sudcom. Takúto právnu úpravu považujem za neprípustný zásah do ústavne garantovaného princípu nezávislosti súdnej moci.

Suma   priemerného   platu   sudcov   určená   na   rok   2011   podľa   mechanizmu ustanoveného v prechodnom ustanovení § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. je nižšia oproti roku 2010 i predchádzajúcim rokom. Zdôrazňujem, že zákonodarca   ustanovil   na   rok   2011   zníženie   platových   pomerov   sudcov,   naviac,   toto zníženie nemá iba prechodný charakter - časovo nie je ohraničené. Suma priemerného platu sudcu,   ktorá   by   bola   určená   v   roku   2012   a   nasledujúcich   na   základe   mechanizmu ustanoveného v § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona 500/2010 Z. z., bola by nevyhnutne nižšia, než suma určená na základe doterajšieho mechanizmu. Zníženie platu a rozsah jeho zníženia je totiž expressis verbis zakotvený do dikcie § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. a) až c) a osobitne vo vzťahu k sudcom aj v prechodnom ustanovení § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. Okrem toho, nová právna úprava trvalo odníma doterajšie právo sudcov na valorizáciu ich základných platov, ak by nastali podmienky ustanovené v doterajšom znení § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

To   znamená,   že   nová   zákonná   úprava   priamo   ustanovuje   zníženie   doterajšieho priemerného platu sudcu, t. j. znižuje základ pre výpočet základného platu sudcov, ich funkčných   platov,   príplatkov   k   dôchodku   za   výkon   funkcie   sudcu   a   ďalších   peňažných nárokov vyplývajúcich z výkonu funkcie sudcu a celkovo zhoršuje materiálne zabezpečenie sudcov.   Toto   celkové   zhoršenie   doterajšieho   materiálneho   zabezpečenia   sudcov zákonodarca ustanovil svojvoľne ako nové opatrenie trvalého charakteru, teda bez ohľadu na ďalší vývoj ekonomickej situácie v štáte.

Zodpovednosť za hospodársku politiku nesie vláda a parlament. V demokratickom právnom štáte nemožno výsledky tejto politiky prenášať na súdnu moc. Naviac, súdna moc nemala   ani   len   reálnu   možnosť   brániť   sa   proti   schváleniu   namietanej   právnej   úpravy. K návrhu zákona nebolo umožnené predsedovi Súdnej rady Slovenskej republiky vystúpiť v pléne   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Vo   výboroch   Národnej   rady   nebol posudzovaný vplyv návrhu zákona na sudcov. Dokonca, zákonný mechanizmus znižovania platov   sa   podstatným   spôsobom   zmenil   prostredníctvom   pozmeňujúcich   návrhov uplatnených v druhom čítaní krátko pred hlasovaním.   Pri ich schvaľovaní zákonodarca vôbec nerešpektoval už platnú garanciu neznižovania platov sudcov ustanovenú v § 84 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

Namietaná   právna   úprava   platové   pomery   sudcov   podmieňuje   vývojom   schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky.

Zákonodarca si zrejme dostatočne neuvedomil skutočnosť, že rozhodovacia činnosť sudcov má vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. V trestnom konaní sú sudcovia oprávnení   ukladať   peňažné   tresty   a   tresty   prepadnutia   majetku;   právnickým   osobám ochranné opatrenia zhabanie peňažnej čiastky (až do sumy 1 660 000 eur) a zhabanie majetku.   Suma   peňažného   trestu   a   zhabanej   peňažnej   čiastky   pripadá   štátu,   ak   súd nerozhodne   inak   na   základe   vyhlásenej   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná (§ 57 ods. 2, § 83a ods. 5 Trestného zákona). Vlastníkom prepadnutého majetku a zhabaného majetku sa stáva štát, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 59 ods. 2, § 83b ods. 6 Trestného   zákona).   Vo   veciach   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda aj zákonnosť uložených pokút a iných sankcií za spáchanie   správnych deliktov (daňové delikty,   colné   delikty a   iné porušenia zákonných povinností   v   oblasti   verejnej   správy),   a   to   vo   výške   aj   niekoľko   miliónov   či   desiatok miliónov eur [pozri napríklad § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových   odvetviach,   §   64   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou, § 34 ods. 2 zákona č. 541/2004 Z. z. o   mierovom   využívaní   jadrovej   energie   (atómový   zákon),   daňové   a   colné   predpisy, napríklad § 35 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov]. Výnosy z pokút či iných   sankcií   uložených   za   správne   delikty   sú   spravidla   príjmom   štátneho   rozpočtu. V občianskoprávnych veciach, vrátane obchodných vecí, rozhodujú spory aj s hodnotou niekoľko   desiatok   miliónov   eur,   a   samozrejme,   aj   spory,   účastníkom   ktorých   je   štát. Osobitnú kategóriu predstavujú spory zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci.   Z   uvedeného   vo   väzbe   na   novú   právnu   úpravu jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť sudcov môže ovplyvniť aj ich vlastné platové pomery.   Táto   skutočnosť   nevyhnutne   vedie   k   spochybneniu   nezávislosti   a   nestrannosti súdnictva a k spochybňovaniu objektivity súdnych rozhodnutí, a to vo všeobecnosti, nielen zo strany tých účastníkov či strán konania,   v neprospech ktorých bolo vynesené súdne rozhodnutie.   Sudca   v rozhodovacom   procese   nielenže   sám   musí   byť   nezávislým   a nestranným, ale mal by byť takto vnímaný aj verejnosťou. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu nieje samoúčelná, slúži verejnosti - zabezpečuje, aby každý v konaní pred súdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti súdov a sudcov patrí k imanentným znakom demokratického právneho štátu, musí byť striktne dodržiavaná a žiadnym zákonom nesmie byť   spochybňovaná.   Z   tohto   dôvodu   zákonodarca   nesmie   prijať   takú   právnu   úpravu vzťahujúcu sa na platy sudcov, na základe ktorej by platové pomery sudcov boli závislé od podielu   rozpočtu   verejnej   správy   a   hrubého   domáceho   produktu.   Inými   slovami, rozhodovacia činnosť súdov nesmie mať žiadny vplyv na kritérium, od ktorého závisí, aký bude plat sudcov v konkrétnom kalendárnom roku. Rozhodovacia činnosť súdov nielenže nesmie   mať   vplyv   na   platové   pomery   sudcov,   ale   nesmie   byť   takto   čo   i   len   vnímaná verejnosťou.

Namietaná právna úprava nerešpektuje ani ďalšie zo základných princípov právneho štátu - princíp právnej istoty a princíp proporcionality. Sudcom musí byť garantované ich legitímne právo na platové pomery primerané vážnosti ich funkcie. Ich platové pomery nesmú   byť   svojvoľne   zo   strany   zákonodarnej   a   výkonnej   moci   zneisťované,   dokonca znižované, a to pod rúškom ozdravovania verejných financií. Peňažné prostriedky ušetrené z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky úplne   zanedbateľné.   Pritom,   platová   reštrikcia   sudcov   je   ustanovená   na   časovo neobmedzené   obdobie,   teda   nejde   o   platovú   reštrikciu   odôvodnenú   výnimočnými okolnosťami, zložitou finančnou situáciou v štáte. Skutočnosť, že platová reštrikcia sudcov nebola   nevyhnutná,   potvrdzuje   aj   fakt,   že   zákonodarca   neznížil   platové   pomery zamestnancov   v   oblasti   štátnej   správy   -   zamestnancov,   na   ktorých   sa   vzťahuje   zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ani príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu, colníkov a profesionálnych vojakov (pozri napr. § 5 zákona o štátnom rozpočte na rok 2011).

V nadväznosti na uvedené chcem pripomenúť, že zníženie základne pre výpočet platu sudcov znamená zníženie jediného zdroja príjmov sudcov. Sudcovia vykonávajú funkciu sudcu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci,   so   štátnozamestnaneckým pomerom,   s pracovným   pomerom,   s obdobným pracovným   vzťahom,   s   podnikateľskou   činnosťou,   s   členstvom   v   riadiacom   alebo kontrolnom orgáne právnickej   osoby,   ktorá   vykonáva   podnikateľskú   činnosť,   ani   s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti, a pokiaľ ide o sudcov všeobecných súdov s členstvom v Súdnej rade Slovenskej republiky (čl. 137 ods. 2, čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Na rozdiel od tejto právnej úpravy, právna úprava vzťahujúca sa na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nebráni tomu, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky popri výkone poslaneckého mandátu boli aj v riadnom pracovnom pomere alebo aby vykonávali funkcie, zamestnanie alebo činnosť, ktoré nie sú nezlučiteľné s výkonom   ich   poslaneckého   mandátu   a   poberali   za   to   pravidelný   mesačný   plat   či   inú odmenu (§ 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov   Slovenskej   republiky,   čl.   5   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   čl.   77   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky). To znamená, že na rozdiel od sudcov peňažný príjem poslancov za výkon ich poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom. Materiálne zabezpečenie sudcov by malo zohľadňovať vážnosť a dôstojnosť tohto povolania, ako aj ďalšie skutočnosti. Sudca nesmie poberať iný pravidelný mesačný príjem než plat za výkon funkcie sudcu. Zákon ustanovuje sudcom aj ďalšie obmedzenia, a to aj v občianskom živote. Sudcovia nesmú byť členmi politických strán, nesmú štrajkovať, ich správanie na verejnosti nesmie znižovať vážnosť súdnictva. Povolanie sudcu je rizikové, dokonca aj pre príslušníkov ich rodín. Znižovanie doterajších platových pomerov sudcov vedie   k   ich   príjmovej   degradácii   v   porovnaní   s   ostatnými   právnickými   povolaniami a k znižovaniu ich spoločenského postavenia.

Podľa   môjho   názoru   zákonodarca   dlhodobo   pristupuje   nekoncepčne   a nesystematicky k právnej úprave platových pomerov vo verejnej sfére. Až dehonestujúco vyznieva fakt, že zákonná úprava umožňuje, aby plat starostu obce s počtom obyvateľom do 3 000 (aj bez maturitného vzdelania) bol vyšší ako plat sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Zníženie platu poslancov Národnej rady v roku 2011 oproti roku 2010 v reálnych číslach je podstatne nižšie ako zníženie platu sudcov za to isté obdobie (poslanci mali dva roky   zmrazený   plat).   Okrem   toho,   zníženie   platu   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky, na rozdiel od sudcov, sa nepremieta do sumy ich paušálnych náhrad, na ktoré majú právny nárok podľa § 4 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v sume 1,8-násobku (poslanci s trvalým pobytom v Bratislavskom kraji) a 2,1-násobku (poslanci s trvalým pobytom mimo Bratislavského kraja) z priemernej nominálnej mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Tieto skutočnosti v konečnom dôsledku vedú k neproporcionálnemu zníženiu platových pomerov výrazne v neprospech sudcov. A nielen to. V platových pomeroch sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nastane ďalšia platová diferenciácia spôsobená tým, že kým pokles základných platov bude rovnaký, výška funkčných   príplatkov   osobitnej   skupiny   sudcov   (sudcovia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd a sudcovia Špecializovaného trestného súdu) sa zvýši, pretože ich funkčné príplatky, ktoré im priznáva § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   nepodliehajú   zníženiu   ustanovenému   v   §   2   ods.   2   zákona č. 120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky.

Je nepochybné, že s účinnosťou od 1. januára 2011 bude plat sudcu v značnej miere pohyblivý a nepredvídateľný. Vyplýva to jednak zo samotného mechanizmu, od ktorého budú závisieť platové pomery sudcov, ako aj z úplnej absencie právnej úpravy o postupe pri určovaní a výplate platov vždy na začiatku kalendárneho roka. Svedčí o tom aj oznámenie vedúceho kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý už 28. decembra 2010, a to bez toho, aby vedel alebo mohol vedieť, oznámil príslušným inštitúciám plat poslanca na rok 2011 znížený o 15 % v zmysle § 29g ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Keďže 28. decembra 2010 ešte nemohol poznať priemernú nominálnu mesačnú mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2010, určil plat poslanca na rok 2011 nielenže bez akejkoľvek opory v zákone, ale priamo v rozpore so zákonom, z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2009. V podstate problém spočíva v tom, že zákon neustanovuje ani len to, od ktorého dňa sa znižuje plat - od apríla po zverejnení údajov Eurostatom (pozri § 2 ods. 2) alebo spätne od 1. januára 2011 (sudcovi zostane pôvodný plat a potom bude požiadaný o vrátenia sumy, o ktorú sa plat na základe údajov Eurostatu zníži)? Aj so zreteľom na uvedené považujem ustanovené platové pomery sudcov za nepredvídateľné, čím je porušený aj princíp materiálneho právneho štátu. Z uvedeného je zrejmé, že zníženie platov sudcov nemá žiaden racionálny a legitímny základ a že je v rozpore s princípmi demokratického právneho štátu. Ústava Slovenskej republiky garantuje nezávislosť súdov a sudcov.

Nezávislosť súdnictva je imanentným znakom demokratického právneho štátu. Túto skutočnosť   potvrdzujú   aj   medzinárodné   dokumenty,   ktoré   sa   zaoberajú   postavením súdnictva....

Problematikou platových pomerov sudcov sa už niekoľkokrát zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je známa, preto len pripomeniem nález PL.   ÚS 12/05-116 z 28. novembra 2007, v ktorom ústavný súd potvrdil, že plat sudcu by mal byť stabilnou nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým   faktorom,   s   ktorým   môže   kalkulovať   aktuálne   vládne   zoskupenie.   Rovnaký právny názor opakovane vyslovil vo svojich nálezoch Ústavný súd Českej republiky (napr. PI. ÚS 11/02, PI. ÚS 55/05).

V Českej republike existuje bohatá judikatúra k platovým pomerom sudcov (napr. Pl. ÚS 13/99, Pl. ÚS 18/99, Pl. ÚS 16/2000, Pl. ÚS 11/02, Pl. ÚS 34/04, Pl. ÚS 55/05, Pl. ÚS 13/08, Pl. ÚS 12/10).»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a argumenty generálny prokurátor sa domáha   prijatia   predmetného   návrhu   na   ďalšie   konanie   a navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie § 2 ods. 1 v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona NR SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. vo vzťahu k sudcom a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 500/2010 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Súčasne   navrhuje, „aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   125   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a § 38 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovenia § 2 ods. 1 v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona NR SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. vo vzťahu k sudcom a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 500/2010 Z. z., ak príjme tento návrh na konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.“

K uvedenému návrhu na dočasné opatrenie generálny prokurátor dodáva: „Porušenie   princípu   nezávislosti   súdnictva   považujem   za   tak   závažný   zásah   do základných princípov demokratického právneho štátu, že súčasne navrhujem, aby Ústavný súd   Slovenskej   republiky   pozastavil   účinnosť   namietaných   ustanovení   v   zmysle   čl.   125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 38 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v prípade, ak prijme tento návrh na konanie.“

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou...

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ napadol   aj derogáciu   ustanovenia § 85 zákona o sudcoch („Úprava základného   platu   (1)   Ak   sa   v   rozhodujúcom   období   zvýši   priemerný   plat   zamestnanca národného hospodárstva Slovenskej republiky viac ako o 10 %, upraví sa sudcovi základný plat o príslušné percento. (2) Rozhodujúcim obdobím podľa odseku 1 je predchádzajúci kalendárny   polrok.“),   ktorým   sa   stanovoval   systém   valorizácie   sudcovských   platov v prípade vysokého hospodárskeho rastu, resp. inflácie. Navrhovateľ sa usiloval vyjadriť skutočnosť, že ide o derogovaný predpis tým, že napadol derogované ustanovenie v znení derogačnej novely: „§ 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č.   500/2010   Z.   z.“.   Plénum   v tejto   súvislosti   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa k preskúmateľnosti derogácie v rámci abstraktného prieskumu noriem. Pretože ustanovenie § 85 zákona o sudcoch bolo derogované, znamená to, že sa v platnom právnom poriadku nenachádza, a tak vzniká otázka, či je preskúmateľná novela derogujúca („vypúšťa sa“) danú normu.

Kelsenovský   model   abstraktnej   súdnej   kontroly   ústavnosti   technicky   spočívajúci doslova   vo   výmaze   –   „vygumovaní“   príslušného   textu   právneho   predpisu,   ktorý   je nositeľom právnej normy, sa na prvý (učebnicový) pohľad zdá bezpečný pre právnu istotu a jasný z hľadiska jeho účinkov. Prax však ukazuje, že je často veľmi zložité vymedziť, čo je platným právom po derogáciách ústavným súdom.

Možno   nadviazať,   že vychádzajúc z vlastností   Kelsenovského   modelu   abstraktnej súdnej kontroly ústavnosti niekedy nie je zložité len samotné určenie, čo platí po rozhodnutí ústavného   súdu,   ale   aj   určenie,   aký   predpis,   norma   sú   vlastne   preskúmateľné,   resp. napadnuteľné.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   Kelsena   nemajú   novely   permanentnú   normatívnu existenciu,   ale   zanikajú   splynutím   s novelizovaným   predpisom   (Kelsen,   H.:   Všeobecná teorie norem, Brno: Masarykova univerzita 2000. 119 s.). V súlade s touto teóriu niektoré ústavné   súdy   posudzujú   len   novelizovaný   predpis   s inkorporovanou   novelou   (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky PL. ÚS 5/96, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 33/01; Kühn, Z., Czech Constitutional Court as Positive Legislator?, Czech National Report for XVIII International Congress of Comparative Law, International Academy of Comparative Law Washington July 26-30, 2010), pričom z uvedenej zásady existujú výnimky, napríklad preskúmanie ústavnosti legislatívneho procesu danej novely (porov. Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I.: Zákon o Ústavním soudu s komentářem, Praha: ASPI 2007, 247   s.   a nasl.). Ústavný   súd   nie   je   v tejto   otázke   tak   striktný,   k prieskumu   pristupuje takpovediac materiálnejšie, a akceptuje tak návrhy proti novelizujúcim predpisom, ako aj proti   novelizovaným   predpisom   s inkorporovanou   novelou   (porov.   bod   3   nálezu   sp. zn. PL. ÚS 10/06).

Preskúmavanie novelizujúcej, derogačnej normy je však osobitnou situáciou. Proti jej prieskumu stojí argument, že výsledkom legislatívnej derogácie je normatívne NIČ a NIČ nemožno   podriadiť   prieskumu.   Ústavný   súd   však   tento   právny   názor   nezdieľa.   Podľa ústavného   súdu   je   nutné   rozlišovať   medzi   bežným   NIČ   a NIČ,   ktoré   je   výsledkom normatívnej vôle zákonodarcu [porov. aj ústavný zákon č. 140/2004 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov; bežné NIČ môže byť prejavom legislatívnej medzery alebo legislatívneho opomenutia, ale tieto inštitúty   stoja   do   určitej   miery   stranou   daného   problému   (porov.   PL. ÚS   23/05)]. Zákonodarca derogáciou normy môže spôsobiť protiústavný stav, a tak by bolo v rozpore s poslaním   (rolou)   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti,   aby   úplne rezignoval na možnú nápravu takéhoto stavu. Ba čo viac, na rozdiel od iných ústavných súdov zákon o ústavnom súde v zásade priamo počíta s oživením derogovanej normy. Prvá veta § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde („Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi   zrušených.“)   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemieri   na   posudzovanú   situáciu.   Jej účelom   je   zabrániť,   aby   vyhlásením   celého   predpisu   ako   protiústavného   sa   neobnovila platnosť ním derogovaných predpisov. Na predmetnú vec sa naopak aplikuje zmysel druhej vety § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde [ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením; porov. čl. II zákona č. 500/2010 Z. z.: „Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich... sa mení takto: § 85 sa vrátane nadpisu vypúšťa“].

Možno ešte doplniť, že Kelsenovo stanovisko, že derogačná norma nie je zrušiteľná, platí len pre zákonodarcu, a nie pre ústavný súd [Kelsen, H.,:Všeobecná teorie norem, Brno: Masarykova   univerzita   2000,   119   s.; Allan   R.   Brewer-Carias: GENERAL   REPORT, Subject   IV.B.2,   CONSTITUTIONAL   COURTS   AS   POSITIVE   LEGISLATORS   IN COMPARATIVE LAW, XVIII International Congress of Comparative Law, International Academy of Comparative Law Washington July 26-30, 2010, 107 s., dostupné na internete <http://www.allanbrewercarias.com>; porov. bod 25 rozsudku Nejvyššího správniho soudu č.   j. 1   Afs   26/2009   –   109   dostupné   na   <www.nssoud.cz>: «Nelze   přisvědčit   ani stěžovatelčině   námitce   o   srovnatelnosti   zrušení   ustanovení   právního   předpisu zákonodárným sborem v rámci legislativního procesu a Ústavním soudem v rámci výkonu jeho   pravomoci   jako   tzv.   negativního   zákonodárce.   Je   obtížné   srovnávat   situaci,   kdy Ústavní   soud   zcela   výjimečně   ruší   novelu   zákona   pro   protiústavnost   této   novely   za předpokladu, že předchozí právní úprava protiústavní není, se situací, která je předmětem souzené   věci,   tedy   se   zrušením   již   v   podstatě   vyhaslého   „obsoletního“   ustanovení zákonodárcem. Nad rámec výše uvedených úvah o absurdnosti znovuobnovování právních předpisů   v okamžiku   derogace   je   derogujících   předpisů   lze   dovodit,   že   zákonodárce   je oproti Ústavnímu soudu ve zcela odlišné pozici, neboť sám může právní předpisy vytvářet. Oproti tomu Ústavní soud ako orgán ochrany ústavnosti takovou možnost nemá a může právní   předpis   nebo   jeho   část,   shledá-li   ji   neústavní,   toliko   zrušit   (odtud   negativní zákonodárce).»

Pri bežnom prieskume noriem môže byť oživenie ex offo v režime § 41a ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   problematické,   pretože   dochádza   k oživeniu   normy,   ktorá predchádzala (!) preskúmavanej norme a ktorá bola explicitne derogovaná zákonodarcom, prípadne môže dôjsť k oživeniu normy, ktorá je tiež ústavnoprávne sporná (porov. situáciu v bode   II.1   nálezu   sp.   zn.   PL.   ÚS   10/04).   Ak   môžu   byť   takéto   nechcené   oživenia problémom, tak práve pri meritórnom prieskume ústavnosti derogačnej právnej normy môže byť   oživenie   cieľom,   môže   byť   chcené,   pretože   práve   legislatívna   derogácia   pôvodnej normy znamenala protiústavný stav.

Dôležitá   je   aj   skutočnosť,   že   ústavný   súd   sa   v doterajšej   rozhodovacej   činnosti zaoberal aj derogačnými normami, aj keď návrhu na ich zrušenie nikdy nevyhovel (porov. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 30/95, PL. ÚS 8/96 časť XI a PL. ÚS 6/01).

Na doplnenie možno uviesť, že aj keď český ústavný súd v zásade nepreskúmava novelizujúci   predpis,   tak   práve   k prieskumu   derogujúceho   ustanovenia   pristúpil   (porov. PL. ÚS 5/94, PL. ÚS 2/02; odlišne v PL. ÚS 41/02; tiež porov. bod 25 rozsudku Nejvyššího správniho soudu č. j. 1 Afs 26/2009 – 109). V náleze sp. zn. PL. ÚS 2/02 uviedol, že «V řízení   o kontrole   norem   vystupuje   Ústavní   soud   jako   tzv.   negativní   zákonodárce, oprávněný v případě vyhovění návrhu napadený právní předpis toliko derogovat (viz nález ze dne 12. 2. 2002 sp. zn. Pl. ÚS 21/01, vyhlášený pod č. 95/2002 Sb. a uveřejněný ve Sbírce rozhodnutí, svazek 25, nález č. 14). Proto také zrušením napadeného předpisu může dojít výhradně   k   jeho   „vyřazení“   z   právního   řádu   České   republiky,   a   nikoliv   k   faktickému konstituování nové úpravy formou „ožívání“ předpisu již dříve zrušeného.

V   konkrétním   případě   se   ovšem   jedná   o   zrušení   derogačního   ustanovení   zákona č. 229/2001 Sb. V této souvislosti Ústavní soud poukazuje na svůj nález ze dne 30. 11. 1994 sp. zn. Pl. ÚS 5/94, vyhlášený pod č. 8/1995 Sb. a uveřejněný ve Sbírce rozhodnutí, svazek 2, nález č. 59. V uvedeném nálezu Ústavní soud zrušil bod 198 zákona č. 292/1993 Sb., kterým byl změněn a doplněn zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád). Bod 198 uvedeného zákona vypustil z trestního řádu ustanovení § 324, který upravoval rozhodování o změně způsobu výkonu trestu. Zmíněná derogace derogačního ustanovení bodu   198   zákona   č.   292/1993   Sb.   měla   za   následek   „rehabilitaci“   ustanovení   §   324 trestního   řádu,   které   je   jeho   součástí   až   do   těchto   dnů.   Lze   tedy   přisvědčit   názoru navrhovatele, že zrušením části druhé čl. II zákona č. 229/2001 Sb. se obnoví stav založený ustanoveními § 879c, 879d a 879e ObčZ.

Tato skutečnost by ovšem měla za následek vznik značné právní nejistoty nejenom v právech subjektů, na které se vztahoval režim § 879c až 879e ObčZ, ale i u práv třetích osob.   Proto   Ústavní   soud   odložil   účinnost   zrušení   napadeného   ustanovení   zákona č. 229/2001   Sb.   do   31.   prosince   2004,   aby   tak   poskytl   Parlamentu   České   republiky dostatečně dlouhou dobu k přijetí přiměřené právní úpravy.».

Ústavný súd však zároveň musí uviesť, že prieskum derogačnej normy považuje za výnimku,   ktorú   je   potrebné   aplikovať   s   opatrnosťou.   Ústavný   súd   nemohol   v záujme ochrany ústavnosti, zvlášť základných slobôd, úplne rezignovať na prieskum derogačnej normy   z hmotnoprávnych   dôvodov,   aj   keď   vníma   problematickosť   prípadného (automatického)   oživovania   právnych   predpisov   tak   z hľadiska   právnej   istoty,   ako   aj z hľadiska minimalizácie zásahov do zákonodarnej kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky.   Možno   v tejto   súvislosti   naznačiť,   že   konštrukciu   §   41a   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   nemožno   vnímať   z uvedených   hľadísk   a z hľadiska   previazanosti so súvisiacou právnou úpravou ako bezproblémovú.

Vedomý si rozmanitostí právnych situácií pri prieskume súladnosti ústavný súd preto dopĺňa, že podľa okolností konkrétneho prípadu, v zásade ak predmet konania nie je možné uchopiť odlišným spôsobom, môže preskúmavať také derogačné ustanovenia, ktoré súvisia aj   z hľadiska   prípadného   oživenia   s   ucelenou   právnou   normou.   To   však   samozrejme neznamená, že by v línii nálezu o nesúlade zákonodarca nemohol modifikovať takto oživené ustanovenie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   posúdi   ústavnú súladnosť   čl.   II   zákona   č.   500/2010   Z.   z.   –   „Zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z., zákona č. 670/2002 Z.   z.,   zákona   č.   426/2003   Z.   z.,   zákona č.   458/2003   Z.   z.,   zákona č. 462/2003 Z. z., zákona č. 505/2003 Z. z., zákona č. 514/2003 Z. z., zákona č. 548/2003 Z. z., zákona č. 267/2004 Z. z., zákona č. 403/2004 Z. z., zákona č. 548/2003 Z. z., zákona č. 530/2004 Z. z., zákona č. 586/2004 Z. z., zákona č. 609/2004 Z. z., zákona č. 757/2004 Z. z., zákona č. 122/2005 Z. z., zákona č. 622/2005 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 15/2008 Z. z., zákona č. 517/2008 Z. z., zákona č. 520/2008 Z. z., zákona č. 59/2009 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 290/2009 Z. z. a zákona č. 291/2009 Z. z. sa mení takto: § 85 sa vrátane nadpisu vypúšťa.“

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že návrh generálneho   prokurátora   obsahuje   všetky   náležitosti   uvedené   v   §   20   a   §   37   zákona o ústavnom súde a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (bod 1).

K rozhodovaniu o pozastavení/nepozastavení napadnutých ustanovení

Podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy   a v nadväznosti   na   to   podľa   §   38   ods.   1   zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých   právnych   predpisov,   ich   častí,   prípadne   niektorých   ich   ustanovení,   ak   ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22. júna 2011 ústavný súd rozhodol o prijatí obsahovo   rovnakom   návrhu   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky a zároveň o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení zákona. Z dôvodu, že v čase od podania   návrhu   na   pozastavenie   účinnosti   napadnutých   ustanovení   do   rozhodnutia ústavného súdu   bolo v inom   konaní rozhodnuté o pozastavení účinnosti,   de   facto sa   už vyhovelo navrhovateľovi, čím návrh na pozastavenie účinnosti stratil svoju aktuálnosť.

Ústavný   súd   ešte   dopĺňa,   že   pozastavenie   účinnosti   napadnutých   ustanovení uskutočnené uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22. júna 2011 je účinné nielen pre rok 2011,   ale pokračuje   kontinuálne aj   v roku   2012,   resp.   neskoršie   (porov.   časť   výroku   2 uznesenia č. k. PL. ÚS 99/2011-27 z 22. júna 2011: «Pozastavuje účinnosť § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2, vo vzťahu k sudcom zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.»

V návrhu generálneho prokurátora bolo navyše, oproti návrhu skupiny poslancov, navrhnuté pozastavenie účinnosti čl. II zákona č. 500/2010 Z. z. Ako už bolo uvedené, účelom derogovaného ustanovenia § 85 zákona o sudcoch bola valorizácia sudcovských platov   v prípade   vysokého   hospodárskeho   rastu,   resp.   inflácie.   Vzhľadom   na   aktuálny ekonomický vývoj nie je predpoklad, že by sa naplnili v roku 2011 podmienky, ktoré by aktivovali   inštitút   úpravy   základného   platu   pre   rok   2012,   a z tohto   dôvodu   nemôže neuplatňovaním daného inštitútu dôjsť bezprostredne k inému vážnemu nenapraviteľnému následku podľa čl. 125 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011