znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 102/2011-212

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny   37   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   advokátom JUDr. Róbertom Madejom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

-§ 11 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 29 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd,

-§   31   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   151p   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   151q   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 36a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods.   1 a čl. 144 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   38   ods.   5   druhej   vety   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   82a   ods.   2   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   82a   ods.   5   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-čl.   I   bodu   45   zákona   č.   33/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods.   1 a čl. 144 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky

a o   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   zastúpeného   prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

-§   151u   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.,

-§ 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,

-§ 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.),

-§ 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. VII bodov 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.,

-§ 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VIII zákona č. 33/2011 Z. z.),

-§ 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. IX zákona č. 33/2011 Z. z.),a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (oznámenie   Federálneho   ministerstva   zahraničných   vecí č. 209/1992 Zb.),

ako aj o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

-§ 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 4 a 20 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 28 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.), § 14a zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 10 zákona č. 33/2011 Z. z.) a §   37   ods.   10   zákona   č.   757/2004   Z. z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 14 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),

-§ 28 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 11 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 15 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),

-§ 29 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z. z.   (čl.   I   bod   1 zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 5 a 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 12 a 13 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 69 ods. 4 a § 79 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 27 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   151p   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z. z.   (čl.   I   bod   2 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46, čl. 141 ods. 1 a čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   151q   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods.   1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona č. 33/2011 Z. z.) a §   101c   zákona   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 33 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151s a § 151t zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 prvou vetou ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   VII   body   16   až   18   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods.   1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 72 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

I.

1. Ustanovenia § 29 ods. 1 druhej a tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ustanovenia § 38 ods. 5 druhej a tretej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ustanovenie § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   j e   v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Návrh na vyslovenie

- nesúladu § 29 ods. 1 prvej vety, ods. 2 až 5 a § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky,

- nesúladu § 28 ods. 5 až 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- nesúladu § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- nesúladu § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

-   nesúladu   §   101c   zákona   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   v znení neskorších   predpisov   s čl.   1   ods.   1 a čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky

z a m i e t a.

III. Konanie o návrhu vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „toho istého stupňa a   len   na   voľné   miesto   sudcu“   v   §   12   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“ v § 13   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

IV. Vo zvyšnej časti návrhu 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrhom generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   zastúpeného   prvým   námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ešte   pred   tým,   ako   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“) pristúpi k samotnému odôvodneniu nálezu, považuje za potrebné oboznámiť so štruktúrou odôvodnenia nálezu (hoc tradičnou), a to vzhľadom na kompletnosť návrhov i napadnutej právnej úpravy. Ústavný súd rozdelil odôvodnenie rozhodnutia do siedmich častí. V prvej časti sumarizuje základnú skutkovú situáciu týkajúcu sa doručenia návrhov a ich petitov. Druhú   časť   rozhodnutia   tvorí   rekapitulácia   odôvodnenia   návrhu   skupiny   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) štruktúrovaná   do   bodov   podľa   namietaných   inštitútov,   resp.   oblastí   napadnutej   právnej úpravy.   Tretia   časť   nálezu   pozostáva   z rekapitulácie   odôvodnenia   návrhu   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky,   zastúpeného   prvým   námestníkom   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“). Štvrtá   časť   rozhodnutia   obsahuje   sumarizáciu   vyjadrenia   Národnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) ako účastníka konania (časť IV.A), vlády Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „vláda“)   ako   vedľajšieho   účastníka   konania   (časť   IV.B),   prvého námestníka   generálneho prokurátora   (časť   IV.C), Združenia   sudcov   Slovenska   (ďalej   aj „združenie   sudcov“)   (časť   IV.D)   a Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „Súdna rada“) (časť IV.E). V piatej časti odôvodnenia ústavný súd cituje alebo parafrázuje časti právnych predpisov a medzinárodných zmlúv, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, vrátane relevantných častí napadnutej právnej úpravy či právnej úpravy, ktorá bola napadnutými predpismi   zrušená.   V šiestej   (nosnej)   časti   odôvodnenia   najprv   ústavný   súd   formuluje kľúčové východiská tohto rozhodnutia a následne odôvodňuje svoje rozhodnutie, rozdeliac napadnutú právnu úpravu do jednotlivých častí podľa napadnutých inštitútov, obdobne ako v druhej a tretej časti rozhodnutia pri rekapitulácii návrhov. V rámci rekapitulácie návrhov ústavný   súd   pre   prehľadnosť   nie   vždy   uvádza   všetky   napadnuté   ustanovenia   právnych predpisov. Dôsledne tak však robí v šiestej časti odôvodnenia. Za výpočtom napadnutých ustanovení právnych predpisov a tých ustanovení ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), s ktorými majú byť podľa navrhovateľov v nesúlade, sa tak v šiestej časti odôvodnenia uvádza titulok každej jednotlivej časti totožný alebo obdobný titulku z rekapitulácie návrhov (VI.A až VI.S). V siedmej časti rozhodnutia sú uvedené účinky tohto rozhodnutia a poučenie o možnosti podania opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 12. apríla 2011 doručený návrh skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) o súlade

-§ 11 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o sudcoch a prísediacich“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“) v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 29 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd,

-§   31   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   151p   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   151q   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 36a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods.   1 a čl. 144 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   aj   „zákon   o súdoch“   alebo „zákon   č.   757/2004   Z.   z.“)   v   znení   zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   38   ods.   5   druhej   vety   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   82a   ods.   2   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§   82a   ods.   5   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-§ 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-čl.   I   bodu   45   zákona   č.   33/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony   (ďalej   aj   „zákon č. 33/2011 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Dňa 21. júna 2011 bol ústavnému súdu doručený návrh na zmenu pôvodne podaného návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti, pričom navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd posúdil okrem už uvedeného konvolútu právnych noriem aj súlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   pripustil   zmenu   návrhu   uznesením   č.   k.   PL.   ÚS   102/2011-88 z 5. októbra 2011.

Ústavnému   súdu   bol   9.   augusta   2011   doručený   návrh   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky,   zastúpeného   prvým   námestníkom   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu

-§   151u   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.,

-§ 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,

-§ 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (ďalej   aj   „zákon   o   Justičnej   akadémii“   alebo   „zákon č. 548/2003 Z. z.“) (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.),

-§ 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. VII bodov 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.,

-§ 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VIII zákona č. 33/2011 Z. z.),

-§ 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (ďalej aj „zákon č. 400/2009 Z. z.“) (čl. IX zákona č. 33/2011 Z. z.),

a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (oznámenie   Federálneho   ministerstva   zahraničných   vecí č. 209/1992 Zb.).

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 9. augusta 2011 doručený ďalší návrh generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   zastúpeného   prvým   námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu

-§ 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 4 a 20 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 28 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.), § 14a zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 10 zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 14 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),

-§ 28 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 11 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 15 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),

-§ 29 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   16   zákona č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z. z.   (čl.   I   bod   1 zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 5 a 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 12 a 13 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 69 ods. 4 a § 79 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 27 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   151p   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z. z.   (čl.   I   bod   2 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46, čl. 141 ods. 1 a čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-§   151q   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods.   1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona č. 33/2011 Z. z.) a §   101c   zákona   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 33 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 151s a § 151t zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   (čl.   I   bod   47   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 prvou vetou ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z.   (čl.   VII   body   16   až   18   zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods.   1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

-§ 72 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 102/2011-88 z 5. októbra 2011 prijal návrhy navrhovateľov na ďalšie konanie a spojil ich na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 102/2011.

Navrhovatelia tak v časti pôvodne vymedzeného predmetu konania, ako aj v časti navrhnutej zmeny žiadali, aby ústavný súd rozhodol aj o ich návrhu podanom podľa čl. 125 ods. 2 ústavy na pozastavenie účinnosti niektorých, v návrhu bližšie určených napadnutých zákonných ustanovení. Ústavný súd však návrhu navrhovateľov na pozastavenie účinnosti označených ustanovení nevyhovel.

II.

Navrhovatelia – skupina poslancov – vo svojej argumentácii poukázali v súvislosti s odôvodnením namietaného nesúladu ustanovení týkajúcich sa statusu sudcu, justičného čakateľa,   správy   a   samosprávy   súdnictva   najmä   na   zásah   do   ústavného   princípu nezávislosti súdnictva.   Podľa   navrhovateľov   je   základná   otázka,   ktorú   je   potrebné zodpovedať, tá, či napadnuté ustanovenia posilňujú dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak, nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ju úplne odstraňujú.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol   v úvode   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   z dôvodu prehľadnosti pristúpil k rozčleneniu komplexného a obsahovo širokého návrhu na viacero častí, a to podľa povahy regulácie napadnutých právnych noriem.

A. Pridelenie sudcu

Navrhovatelia   uvádzajú,   že   právna   úprava   pridelenia   sudcu,   teda   §   11   zákona č. 385/2000 Z. z., je v rozpore s ústavou a dohovorom z viacerých dôvodov, a to preto, že (i) bezdôvodne ako podmienka pridelenia sudcu na konkrétny súd absentuje jeho predošlý súhlas s pridelením, (ii) nerešpektuje zákonom založené právo justičného čakateľa obsadiť voľné miesto sudcu a (iii) umožňuje na súd vyššieho stupňa prideliť sudcu, ktorý sudcovské povolanie predtým nevykonával. Prvý dôvod nekompatibility právnej úpravy odôvodňujú tým, že pri realizácii § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich môže dôjsť k situácii, keď nebude rešpektované, že sudca uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd, keďže bude môcť byť pridelený na súd odlišný. Jeho prípadný nesúhlas nebude braný do úvahy. Predošlá   právna   úprava   vznik   takejto   situácie   podľa   navrhovateľov   neumožňovala. Možnosť   prideliť   na   súd   vyššieho   stupňa   osobu   bez   predošlej   skúsenosti   s výkonom sudcovského   povolania   (§   11   ods.   2   a 3   zákona   o sudcoch   a   prísediacich)   je   podľa navrhovateľov s ústavou nesúladná preto, že takáto osoba neabsolvovala žiadnu prípravnú prax na pozíciu sudcu, pričom však povolanie sudcu je náročné a vyžaduje aj praktickú prípravu na výkon samotnej funkcie. Navrhovatelia poukazujú na to, že každý statusový zákon klasických právnických povolaní (napr. advokát, exekútor, notár) ukladá povinnosť prípravnej   praxe   a daná   príprava   sa   považuje   za   jednu   z podmienok   prihlásenia   sa do výberového konania. Započítanie inej právnickej praxe je len výnimočné, čo sa týka rozsahu   obmedzené   a ponechané   na   rozhodnutie   samosprávneho   orgánu.   Podľa navrhovateľov je tak napadnutá právna úprava „v rozpore s kariérnym postupom sudcov, pokiaľ   občan,   ktorý   uspel   vo   výberovom   konaní   na   miesto   sudcu   krajského   súdu neabsolvoval prvostupňovú agendu na súde okresnom“. Navrhovatelia argumentovali aj Magnou Chartou sudcov, podľa ktorej je počiatočné i celoživotné vzdelávanie sudcov ich povinnosťou   i právom,   má   byť   pod   dohľadom   súdnej   moci   a zabezpečuje   nezávislosť sudcov a kvalitu a efektívnosť súdneho systému, či „bodmi 56,57 odporúčania Výboru ministrov   zo   17.11.2010“.   Navrhovatelia   sa   teda   domnievajú,   že   z uvedeného „jasne vyplýva, že sudca by mal začať vykonávať svoju funkciu na okresnom súde“. Napadnutá právna úprava tak vytvára reálnu hrozbu zhoršenia rozhodovacej činnosti súdov.

B. Dočasné pridelenie sudcu

Nesúlad   zrušenia   možnosti   dočasného   pridelenia   sudcu   na   súd   vyššieho   stupňa s ústavou   a dohovorom   identifikujú   navrhovatelia   v tom,   že   (i)   jednoznačne   vylučuje možnosť   zodpovedného   a   objektívneho   posúdenia   existencie   predpokladov   potrebných u sudcu   na   jeho   kariérny   postup,   (ii)   inštitút   dočasného   pridelenia   sudcu   má   tradíciu a osvedčil   sa   pri   zabezpečovaní   kvality   personálneho   substrátu   súdnej   moci   a   (iii) nerešpektuje   odporúčania   medzinárodných   štandardov.   Navrhovatelia   konštatujú,   že kariérny postup sudcov je upravený v dokumentoch ako Európska charta štatútu sudcov – bod 4 či Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy – princíp I bod 2 písm. c) i princíp III bod 1 písm. c). V spomenutom odporúčaní sa vychádza zo zásady, že výber a postup   sudcov   má   umožniť   uplatniť   sa   schopným   sudcom.   Rozhodnutie   o   kariérnom postupe sa má zakladať výlučne na kvalitách a výsledkoch dosiahnutých sudcom pri výkone funkcie,   ktoré   sú   zistené   pomocou   objektívnych   hodnotení   vykonaných   jedným   alebo niekoľkými   sudcami   a   prediskutovaných   s   dotknutým   sudcom.   Navrhovatelia   sa pravdepodobne   domnievajú,   že   po   zrušení   inštitútu   dočasného   pridelenia   sudcu   takýto postup možný nie je alebo je výrazne sťažený.

Navrhovatelia   tiež   namietajú   nesúlad   §   151p   zákona   o sudcoch   a   prísediacich s ústavou a dohovorom, ktorý ruší dočasné pridelenia sudcov podľa doterajších právnych predpisov,   a   to   k   1.   máju   2011.   Návrh   odôvodňujú   praktickými   dôsledkami   tohto ustanovenia, ktorými sú podľa nich jednak zánik prípravy sudcov na budúce pôsobenie na súdoch   vyššieho   stupňa   ako   súčasti   podmienok   ich   doterajšieho   kariérneho   postupu a jednak   nutnosť   organizačných   zmien   v   rámci   rozdelenia   súdnej   agendy   v   dôsledku odchodu sudcov a taktiež zníženie počtu sudcov na niektorých súdoch. Dané má podľa navrhovateľov zhoršiť plynulosť vybavovania súdnej   agendy. Napadnuté ustanovenie je podľa navrhovateľov taktiež rekroaktívne, a tak ústavne neprípustné a narušujúce princíp deľby moci. Navrhovatelia tvrdia, že zákonodarca spätne zrušil platné a účinné rozhodnutia Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   o dočasnom   pridelení.   Zároveň   konštatujú,   že prideľovanie sudcov patrí v zmysle ústavy výlučne Súdnej rade.

C. Preloženie sudcu na iný súd

Navrhovatelia tvrdia, že odstránenie vekového cenzu v napadnutom ustanovení § 14 ods.   2   zákona   č. 385/2000   Z.   z.   pri   preložení   sudcu   na   súd   vyššieho   stupňa   je nesystémovým prvkom, ktorý povedie k zhoršeniu kvality justície. Podmienka dĺžky praxe 10, resp. 15 rokov v právnickom povolaní pre prihlásenie sa do výberového konania na súd vyššieho stupňa je podľa nich nedostatočná. Taktiež opätovne poukazujú na to, že kvalitu justície zvyšuje, ak sa voľné miesta obsadzujú v súlade so zásadami kariérneho postupu sudcov. Napadnutou úpravou sa tak z uvedených dôvodov mal okrem ústavy a dohovoru porušiť   aj   princíp   III   bod 1   písm.   c)   Odporúčania   Rady   Európy   R 94   (12),   konkrétne „potreba   zakotviť   pevnú   a   definovanú   štruktúru   služobného   postupu,   ktorý   umožňuje schopným sudcom uplatniť sa“.

D. Právne postavenie justičných čakateľov

Navrhovatelia konštatujú, že podľa doterajšej právnej úpravy sa voľné miesto sudcu na okresnom   súde   obsadzovalo bez výberového konania justičným   čakateľom, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňal predpoklady na vymenovanie za sudcu. Podľa navrhovateľov je zrušenie inštitútu justičného čakateľa v rozpore s ústavou z dôvodov, že (i) zákonný nárok justičných čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu sa im odníma a (ii) doterajším justičným čakateľom sa bezdôvodne, účelovo a duplicitne zavádza   povinnosť   absolvovania   ďalšieho   výberového   konania   na   obsadenie   voľného miesta   sudcu   (oni   už   však   výberové   konanie   absolvovali   pri   uchádzaní   sa   o funkciu justičného   čakateľa),   (iii)   proti   vôli   justičných   čakateľov   sa   z nich   stávajú   vyšší   súdni úradníci,   a tak (iv)   dochádza   k   nerešpektovaniu   bodu   2 Európskej   charty   o zákone pre sudcov, ktorá uvádza, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami   na   odbornú   kvalifikáciu   a   predchádzajúcu   prax   zaručujú   schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu, pričom má byť zabezpečená príprava vybraných kandidátov   vzdelávaním   financovaným   štátom.   Odňatie   zákonného   nároku   justičných čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu považujú navrhovatelia za retroaktívne, a tak nesúladné s princípom právnej istoty. Spätné pôsobenie práva totiž môže byť pre právne subjekty len priaznivé a nikdy nie nepriaznivé. Stret novej a starej právnej úpravy tak bol vyriešený spôsobom nekompatibilným s ústavou. Podľa navrhovateľov sa tiež vytvárajú dve skupiny vyšších súdnych úradníkov, a to tých, ktorí absolvovali výberové konanie na post vyššieho   súdneho   úradníka,   a   tých,   ktorí   absolvovali   výberové   konanie   na   funkciu justičného čakateľa.

Navrhovatelia teda sumarizujú, že § 28 ods. 1 a 2 zákona 385/2000 Z. z. a čl. I bod 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení zákon o sudcoch a prísediacich tak, že vypúšťa z právneho poriadku inštitút justičného čakateľa, nerešpektuje princíp právneho štátu, zasahuje do legálne nadobudnutých práv, je pravo retroaktívny, porušuje základné práva, a tak porušuje aj čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorým je limitovaný aj výkon zákonodarnej moci Národnou radou Slovenskej republiky.

E. Výberové konanie na funkciu sudcu

Po popise právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu, v zmysle ktorej má, slovami   navrhovateľov,   vo   výberovej   komisii   zastúpenie   výkonná   moc   dvoma   členmi [nominácia   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „minister spravodlivosti“ alebo „minister“)], zákonodarná moc jedným členom (nominácia národnou radou)   a súdna   moc   dvoma   členmi   (nominácia   Súdnou   radou   a sudcovskou   radou), navrhovatelia konštatujú, že väčšinu vo výberových komisiách majú členovia menovaní politickými reprezentantmi. Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava § 29 zákona č. 385/2000 Z. z. preto významne zasahuje (i) do nezávislosti súdnej moci aj s prihliadnutím na to, že pôjde o predstaviteľov volených a menovaných výlučne politicky, (ii) do princípu deľby moci   a   (iii)   legitimity   súdnej   moci.   Tvrdia,   že   potreba   prevahy   zástupcov   sudcovskej samosprávy vo výberových komisiách je výslovne predpokladaná čl. 143 ods. 3 ústavy (daný   odsek   znie: „V   rozsahu   ustanovenom   zákonom   sa   na   riadení   a   správe   súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.“, pozn.). Navrhovatelia taktiež uvádzajú, že napadnutá   právna   úprava   nerešpektuje   judikatúru   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 79/04, PL. ÚS 10/05). Keďže v prvom štádiu kreačného procesu funkcie sudcu, teda vo výberovom konaní, si výkonná moc a zákonodarná moc dokáže vybrať kandidáta na úkor súdnej moci, dochádza   podľa   navrhovateľov   k zásahu   do „zásadnej   kompetencie   súdnej   rady, predovšetkým do samosprávy súdnictva...“. To,   že druhé štádium   kreácie (prerokovanie kandidáta na sudcu Súdnou radou) je plne v dispozícii Súdnej rady, danú prevahu výkonnej moci a zákonodarnej moci nesanuje. Dôvodovú správu k novele ústavy ústavným zákonom č.   90/2001   Z.   z.   vykladajú   navrhovatelia   tak,   že   ústavodarca   ňou   chcel   preniesť zodpovednosť   za   výber   a služobný   postup   sudcov   na   Súdnu   radu   a orgány   sudcovskej samosprávy.   Takýto   úmysel   ústavodarcu   nemal   byť   napadnutou   právnou   úpravou rešpektovaný. Podobne, ak mala byť Súdna rada zriadená ako orgán legitimity súdnej moci, mala   by   mať   podľa   navrhovateľov   reálny   vplyv   na   výber   sudcov,   ich   prideľovanie a prekladanie.   Účasť   jediného   zástupcu   Súdnej   rady   vo   výberovej   komisii   považujú navrhovatelia za symbolickú. Taktiež k porušeniu princípu deľby moci uvádzajú, že novou právnou úpravou dochádza k neprípustnému prepojeniu výberovej komisie na výkonnú moc a zákonodarnú moc. Navrhovatelia taktiež konštatujú, že takýto systém kreácie sudcov je v príkrom rozpore s požiadavkou Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravenou v princípe I bode 2 písm. c). V zmysle Odporúčania Výboru ministrov (podľa bodov 44, 47) orgán,   ktorý   rozhoduje   o   výbere   a   kariérnom   postupe   sudcov,   musí   byť   nezávislý od výkonnej a zákonodarnej moci. Najmenej polovica členov tohto orgánu musí byť tvorená sudcami,   ktorí   sú   volení   ich   kolegami.   V   prípadoch,   kde   národné   právne   predpisy ustanovujú, že hlava štátu, vláda alebo legislatívna moc rozhodujú pri výbere a kariérnom postupe   sudcov,   tieto   musia   rešpektovať   odporúčania,   resp.   stanoviská   nezávislého a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami. Ďalej poukazujú na závery tzv. Benátskej komisie či na Európsku chartu štatútu sudcov a domnievajú sa, že ak ústavný   súd   v minulosti   poukázal   na   tieto   štandardy,   tieto   štandardy   musia   byť rešpektované, inak dochádza k porušeniu čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže vyššie zvolený kreačný postup je uplatnený aj v rámci obsadzovania miesta sudcu súdu vyššieho stupňa, navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutej právnej úpravy aj v tejto časti   a navyše   konštatujú   nesúlad „s medzinárodnými   odporúčaniami,   ktoré   upravujú otázku kariérneho postupu sudcov“. V závere argumentácie k tomuto bodu uvádzajú, že ústava   neupravuje pôsobnosť   zákonodarnej   moci   a výkonnej   moci   rozhodovať   o statuse sudcu, a tak je ústavne neprípustné, aby mali tieto moci väčšinu vo výberovej komisii na funkciu sudcu.

Navrhovatelia napádajú aj prechodné ustanovenie zákona o sudcoch a prísediacich, konkrétne § 151r, keď konštatujú, že vyššie poskytnuté argumenty sa v prechodnom období ešte zostrujú, pretože v situácii, ak členovia výberových komisií za národnú radu a Súdnu radu nebudú zvolení/vymenovaní do 31. júla 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti. Výkonná moc tak podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.

F. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu

Pri odôvodňovaní nesúladu právnej úpravy výberového konania na funkciu predsedu súdu (§ 37 ods. 5 zákona o súdoch) používajú navrhovatelia obdobnú argumentáciu ako v predošlom   bode.   Predovšetkým   konštatujú,   že   prevaha   členov   komisie   nominovaných výkonnou mocou opätovne stavia zástupcov sudcovskej samosprávy do úlohy poradného orgánu.   Podľa   navrhovateľov   však   ústava   v čl.   143   ods.   3   požaduje   rozhodujúci   vplyv orgánov sudcovskej samosprávy i pri kreácii predsedov súdov. Výkon funkcie predsedu súdu považujú s ohľadom na jeho kompetencie za zásadne vplývajúci na výkon súdnictva. Podľa   navrhovateľov   sa   však   pri   danom   zložení   výberovej   komisie   budú   presadzovať záujmy výkonnej moci. V riziku politického ovplyvňovania súdnej moci tak vidia aj riziko porušenia   čl.   141   ods.   1   ústavy.   Navrhovatelia   následne   identifikujú   podľa   ich   názoru „prirodzené pravidlo pri výbere osoby predsedu súdu“, ktoré určuje, že predseda je primus inter partes. Dodržanie toho „prirodzeného pravidla“ možno podľa nich reálne zabezpečiť len akceptovaním vôle zástupcov sudcovského zboru.

Navrhovatelia   napádajú   aj   prechodné   ustanovenie   zákona   o   súdoch,   konkrétne § 101c,   keď   konštatujú,   že   vyššie   poskytnuté   argumenty   sa   v prechodnom   období   ešte zostrujú,   pretože   v situácii,   ak   členovia   výberových   komisií   za   Súdnu   radu   nebudú vymenovaní do 30. júna 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti. Výkonná moc tak podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.

F. Zánik funkcie predsedu súdu odvolaním

Navrhovatelia ďalej konštatujú nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona o sudcoch, ktorý zavádza možnosť ministrovi spravodlivosti odvolať predsedu súdu bez podmienky predchádzajúceho   prerokovania   so   Súdnou   radou   Slovenskej   republiky,   s ústavou a dohovorom.   Navrhovatelia   odôvodňujú   nesúlad   tým,   že   dochádza   (i)   k   obmedzeniu samosprávnych funkcií v súdnictve, (ii) k zvýšeniu rizika svojvôle ministra pri zasahovaní do   súdnictva   prostredníctvom   politických   nominácií   a   odvolávania   funkcionárov   a   (iii) k výraznému   obmedzeniu   kompetencie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky.   Odňatie opravného prostriedku proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie   a vylúčenie   súdneho   prieskumu   tohto   rozhodnutia   je   podľa   nich   nesúladné s ústavou z toho dôvodu, že „v právnom štáte je neprípustné, pokiaľ osoba bola ustanovená do   funkcie   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   aby   sa   o   jej   právach   a povinnostiach rozhodovalo   individuálnym   správnym   aktom,   ktorého   zákonnosť   nemožno   preskúmať v rámci   riadnych   opravných   prostriedkov,   navyše,   aby   sa   zákonnou   úpravou   vylúčila možnosť   preskúmať   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia   súdom“.   Následne   navrhovatelia argumentujú   účinkom   napadnutej   právnej   úpravy,   keďže „vyvoláva   hrozbu   vzniku neodôvodneného a zákonom stanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu (čl. 30 ods. 4 ústavy)“. Navyše takáto právna úprava podľa nich popiera individuálne právo predsedu súdu ako fyzickej osoby domáhať   sa   práva   zákonom   ustanoveným   spôsobom   na   nezávislom   a nestrannom   súde a práva na prieskum správneho rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy). Následne navrhovatelia uvádzajú, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát a že základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho, a nie formálneho právneho štátu. Zároveň   konštatujú,   že   materiálny   právny   štát   je   postavený   na   princípe   všeobecnej záväznosti práva a že Slovenská republika by sa mala riadiť princípmi dobrej správy.

G. Ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním na voľné miesto sudcu a v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu

Navrhovatelia konštatujú, že ustanoveniami § 28 ods. 6 a 7 a § 31 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich sa zavádza princíp zverejňovania zoznamu blízkych osôb sudcov alebo uchádzačov o funkciu sudcu, prípadne povinnosť zverejnenia iných údajov a dokumentov   (§   28   ods.   6).   Blízke   osoby   tak   bude   musieť   pred   výberovým   konaním oznámiť uchádzač vo výberovom konaní na funkciu sudcu a rovnako bude musieť zoznam blízkych   osôb   každoročne   k   31.   marcu   uvádzať sudca   vo   svojom   písomnom   vyhlásení sudcu. Navrhovatelia vidia nesúlad týchto ustanovení s ústavou a dohovorom z dôvodov, že (i)   povinnosť   predkladať   zoznam   blízkych   osôb   u uchádzačov   o funkciu   sudcu   spôsobí nerovnaké   zaobchádzanie   pri   výbere   kandidátov,   keďže   vytvára   zákonný   priestor na pozitívne   alebo negatívne   posúdenie   deklarovaných   skutočností,   (ii) „nie   je   správne vyriešená   otázka   charakteristiky   blízkej   osoby“,   keďže   právna   úprava   blízkej   osoby v Občianskom zákonníku môže v budúcnosti pripúšťať rôzny výklad, (iii) deklarovaním blízkych osôb sa porušuje princíp sudcovskej nezávislosti, keďže sa zvyšuje riziko vzniku nátlakov na sudcov cez ich blízke osoby, (iv) povinnosťou deklarovať rodinné či nerodinné vzťahy u sudcov a uchádzačov o funkciu sudcu sa porušuje právo na ochranu osobných údajov   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním   údajov   o   svojej   osobe   a   (v)   zverejňovanie   všetkých   žiadostí   o   zaradenie do výberového   konania,   profesijných   životopisov   uchádzačov   a   ich   motivačných   listov na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“   alebo   „ministerstvo“)   je   neoprávneným   zverejňovaním   údajov   o   osobe uchádzača.

H. Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií

Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§151q zákona sudcoch a prísediacich), a to dňom   1.   novembra   2011,   je   neprípustným   zasahovaním   zákonodarcu   do   rozhodnutí samosprávnych   orgánov,   do   práv, ktoré   boli   legálne nadobudnuté   v minulosti,   do   práva na nerušený výkon funkcie, je retroaktívna, ide o neoprávnený zásah do nerušeného výkonu funkcie, a tak neústavný zásah do nezávislosti súdnej moci.

I. Zverejňovanie rozhodnutí

Navrhovatelia napádajú aj právnu úpravu povinného zverejňovania a sprístupňovania súdnych rozhodnutí (§ 82a ods. 2 a 5 zákona o súdoch a § 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde). Konštatujú, že zo správy Benátskej komisie vyplýva potreba vážiť ochranu súdneho konania a na druhej strane slobodu tlače a diskusiu vo veciach verejného záujmu. Dané považujú za naplnené ustanovením § 44 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a v podmienkach Ústavného súdu Slovenskej republiky v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, ktorý umožňuje tieto záujmy vážiť v individuálnom prípade. Podľa názoru navrhovateľov povinnosť plošného zverejňovania procesných rozhodnutí a sprístupňovania rozhodnutí v zmysle napadnutých ustanovení, a to najmä v režime zákona č. 211/2000 Z. z. o   slobodnom   prístupe   k informáciám   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, preto (i) spôsobí roztrieštenie právnej úpravy   k   informáciám   o veciach,   v ktorých   súd   ešte   nerozhodol   právoplatne,   (ii)   stav právnej   neistoty   a (iii)   zásah do   základných   práv   a slobôd,   najmä do práva   na ochranu súkromia,   keďže   účastníci   konania   budú   napriek   anonymizácii   často   identifikovateľní. Taktiež namietajú, že napadnutá právna úprava je podľa nich nepriamou novelou zákona o slobode informácií, čo je porušením Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky. Navrhovatelia tak konštatujú nesúlad s ústavou a dohovorom.

J. Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky

Navrhovatelia napádajú § 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch, v zmysle ktorého   počty   sudcov,   zamestnancov   súdov   a voľné   miesta   sudcov   určuje   ministerstvo spravodlivosti   po   prerokovaní   s predsedami   súdov   a vláda   schvaľuje   limity   počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva spravodlivosti. Navrhovatelia konštatujú, že na určovaní počtu sudcov sa tak nepodieľa Súdna rada, čo podľa ich názoru vylučuje, aby bolo súdnictvo nezávislé. Navyše, zákon podľa navrhovateľov obmedzil úlohu Súdnej rady   pri   tvorbe   rozpočtu   súdnictva,   keď   Súdna   rada   už   len   dáva   stanovisko   k limitu ustanoveného vládou, a nie samostatné stanovisko, ktoré sa malo priložiť k návrhu štátneho rozpočtu pri predkladaní národnej rade. To podľa nich vylučuje priamu komunikáciu medzi samosprávou súdnej moci so zákonodarnou mocou a výkonnou mocou v danej otázke. Dané podľa navrhovateľov spôsobuje aj porušenie čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy, keďže podľa ústavy „[d]o pôsobnosti Súdnej rady SR patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov pri zostavovaní   návrhu   štátneho   rozpočtu“.   Navrhovatelia   v tomto   kontexte   tiež   tvrdia,   že napadnutá   právna   úprava   nezohľadňuje   zámer   ústavodarcu   z dôvodovej   správy   novely ústavy   ústavným   zákonom   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorá   predpokladala   existenciu   osobitnej rozpočtovej kapitoly pre súdy, ktorú by mala tvoriť rozpočtová kapitola pre Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), a to na základe medzinárodných štandardov. Odopretie účasti Súdnej rady na tvorbe rozpočtu súdnictva a najmä rozpočtu najvyššieho súdu považujú navrhovatelia za narušenie nezávislosti súdnej moci, keďže sa domnievajú, že rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 svedčí o tom, že rozhodné slovo pri tvorbe rozpočtu súdnictva nemôže mať národná rada a vláda.

III.

Navrhovateľ   –   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   zastúpený   prvým námestníkom   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   Ladislavom   Tichým, odôvodnil svoj návrh najmä takto:

A. Postavenie justičných čakateľov

Po   popise   napadnutej   právnej   úpravy   navrhovateľ   konštatuje,   že   touto   úpravou priamo   zákonom   došlo   buď   k   transformácii   (možnosť   voľby   justičných   čakateľov transformovať   sa   na   vyšších   súdnych   úradníkov),   alebo   k   zániku   právnych   vzťahov justičných   čakateľov,   ktoré   vznikli   pred   nadobudnutím   účinnosti   novej   právnej   úpravy. Takáto   právna   úprava   je   podľa   jeho   názoru   v rozpore   s ústavou,   keďže   (i)   odporuje základným princípom právneho štátu, (ii) je zmätočná a (iii) je vecne nesprávna. Tvrdí, že napadnutá právna úprava umožnila, aby sa prípadne priamo zo zákona 1. mája 2011 stali vyššími súdnymi úradníkmi aj tí justiční čakatelia, pre ktorých 30. apríl 2011 – t. j. deň pred nadobudnutím   účinnosti   zákona   –   bol   posledným   dňom   ich   štátnej   služby,   napríklad z dôvodu skončenia ich štátnozamestnaneckého pomeru dohodou alebo výpoveďou alebo z dôvodu   zániku   ich   štátnozamestnaneckého   pomeru   smrťou,   prípadne   aby   sa   sudcovia vymenovaní   do   funkcie   sudcu   prezidentom   Slovenskej   republiky   k   1.   máju   2011   stali priamo   zo   zákona   1.   mája   2011   vyššími   súdnymi   úradníkmi.   Navrhovateľ   zároveň konštatuje,   že   neskúmal,   či   takýto   prípad   1.   mája   2011   nastal,   a ani   to   nepovažuje   za rozhodujúce, keďže zákonodarca nemohol pri prijímaní napadnutej úpravy predpokladať, že sa tak nestane. Okrem toho podľa navrhovateľa v čase od 1. mája 2011 do 15. mája 2011 mohol požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa ten vyšší súdny úradník, ktorý sa stal vyšším súdnym úradníkom 1. mája 2011 na základe § 151u ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 100/2011 Z. z. Inými slovami, ten, kto už nebol v štátnozamestnaneckom pomere justičného čakateľa, mal možnosť požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa. Ten, kto by tak urobil, od podania žiadosti by stratil status vyššieho súdneho úradníka so spätnými účinkami. Teda, od 1. mája 2011 by sa znovu stal justičným čakateľom, a to až do 31. mája 2011, kedy podľa § 151u ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 100/2011 Z. z. by zanikol   jeho   štátnozamestnanecký   pomer   justičného   čakateľa.   Podľa   navrhovateľa   tak nastala   situácia,   že   justiční   čakatelia   proti   svojej   vôli   pristúpili   k podaniu   žiadosti o ukončenie   štátnozamestnaneckého   pomeru.   Vyplatenie   odstupného   v   zmysle   §   151u ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich im „však nemôže nahradiť úsilie a stratu času venovaného odbornej príprave na výkon funkcie sudcu, zmarenie kariérneho postupu v inom právnickom povolaní a zmarenie možnosti dosiahnuť podstatne výhodnejšie zárobkové možnosti   (platové   zaradenie   justičných   čakateľov   bolo   najnižšie   možné   vo   vzťahu k dosiahnutému vzdelaniu)“.

Za podstatnú časť svojej argumentácie však navrhovateľ považuje to, že napadnutá právna   úprava   porušuje   princíp   deľby   moci   a   ústavnej   rovnováhy,   princíp   nezávislosti súdnej   moci,   zákaz   retroaktivity,   princíp   právnej   istoty   a   ochrany   oprávnenej   dôvery v právny poriadok, ako aj ústavné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Považuje totiž   za   nepochybné,   že   právne   postavenie   justičných   čakateľov   do   prijatia   napadnutej právnej úpravy a vyšších súdnych úradníkov na strane druhej zakotvila ich odlišný právny status,   a to   vzhľadom   na   ich   právne   postavenie,   práva   a   povinnosti   vyšších   súdnych úradníkov   a   najmä   ich   pracovnú   náplň,   a tak   im   ako   vyšším   súdnym   úradníkom   už napadnutá   právna   úprava   neumožní   riadnu   prípravu   na výkon   funkcie   sudcu.   Následne navrhovateľ podrobnejšie porovnal právnu úpravu postavenia vyššieho súdneho úradníka na jednej strane a justičného čakateľa na strane druhej. Poukazujúc aj na to, že vyšší súdny úradník, ktorý neúspešne vykonal justičnú skúšku, a to aj opakovane, ostáva vyšším súdnym úradníkom, dospel navrhovateľ k záveru, že vyšší súdny úradník „bol a aj je povolaním súdny úradník“. Pri inštitúte justičného čakateľa je však situácia odlišná. Justičný čakateľ nie je súdnym úradníkom, ale pripravuje sa na výkon funkcie sudcu a v tom zmysle bol aj rozsah úkonov, ktoré vykonával, širší v porovnaní s vyšším súdnym úradníkom. Ak justičný čakateľ neprospel ani pri opakovanej justičnej skúške, zákon predpokladal jeho odvolanie z funkcie. Justičný čakateľ, ktorý zložil justičnú skúšku, mal právo obsadiť voľné miesto sudcu. V zmysle napadnutej právnej úpravy sa však o funkciu sudcu bude musieť uchádzať vo výberovom konaní, pričom navrhovateľ tiež tvrdí, že napadnutá právna úprava nedáva záruky objektívneho a nestranného výberového konania.

Navrhovateľ   tiež   uvádza,   že   napadnuté   ustanovenie   §   151u   zákona   o   sudcoch a prísediacich   v znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   je   podľa   jeho   názoru   bez   akýchkoľvek pochybností   retroaktívne,   a to   pravo   retroaktívne,   keďže   ustanovilo   neprípustné   spätné účinky novej právnej úpravy – zmenu a zánik doterajšieho právneho postavenia justičných čakateľov,   ich   práv   a   povinností.   A   to   dokonca   právne   nevykonateľným   spôsobom. S účinnosťou od 1. mája 2011 mal totiž byť zmenený právny status justičných čakateľov, a to   so   spätnými   účinkami   od 1. januára   2011.   Právo   požiadať   o   skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, počnúc 1. májom 2011, mali priznané zákonom tí, ktorí so zmenou   svojho   právneho   statusu   nesúhlasili.   O   skončenie   štátnozamestnaneckého pomeru však mohli požiadať len do 15. januára 2011, t. j. v lehote, ktorá uplynula predtým, než zákon nadobudol nielen účinnosť, ale aj platnosť. Prvým májom 2011 mal skončiť štátnozamestnanecký pomer tým justičným čakateľom, ktorí by požiadali o jeho skončenie. Ak by nedošlo k zmene tejto právnej úpravy, ich štátnozamestnanecký pomer by skončil k 31. januáru 2011, teda pred nadobudnutím platnosti i účinnosti novej právnej úpravy. Napriek tomu, že táto právna úprava, ktorú navrhovateľ označuje ako nezmyselnú, bola nahradená s účinnosťou od 1. mája 2011 zákonom č. 100/2011 Z. z., považuje navrhovateľ za potrebné sa ňou zaoberať, a to s ohľadom na ustanovenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde,   ktorý   ustanovuje,   že   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti   právnych   predpisov na základe   nálezu   ústavného   súdu   sa   neobnovuje   platnosť   právnych   predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Za pravo retroaktívne považuje navrhovateľ aj ustanovenie § 151u zákona o sudcoch a prísediacich   v znení   novely   č.   100/2011   Z.   z.,   keďže   mení   doterajší   právny   status justičných čakateľov a ich práva a povinnosti. Ide tak o zmenu, ktorá je (i) v právnom štáte neprípustná, (ii) porušujúca princíp právnej istoty a ochrany oprávnenej dôvery v právny poriadok, pretože dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových   a   právnych   stavov,   (iii)   porušujúca   princíp   proporcionality,   (iv)   porušujúca zákaz svojvôle a (v) úctu k právam a slobodám človeka. Justiční čakatelia totiž získali svoj právny status v súlade s právnym poriadkom pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy a tento ich právny status sa proti ich vôli kvalitatívne podstatným spôsobom zmenil alebo zanikol v dôsledku napadnutej právnej úpravy. Justiční čakatelia túto zmenu nemohli predvídať.   Zároveň   navrhovateľ   tvrdí,   že „Miera   odlišnosti   pri   porovnaní   doterajšej a platnej   právnej   úpravy   v   právnom   riešení   zákonodarcu   má   znaky   ľubovôle.   Zmenou doterajšieho právneho statusu justičných čakateľov zákonodarca prekročil rámec legitímnej úvahy   danej   cieľom   schválenej   právnej   úpravy.“.   Navrhovateľ   navrhol   aj   vyslovenie nesúladu ustanovení právnych predpisov, ktoré súvisia   s vypustením inštitútu justičných čakateľov z právneho poriadku Slovenskej republiky.

B. Výberové konanie na funkciu sudcu

K napadnutiu právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu (§ 29 ods. 1 až 3 zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich) navrhovateľ uvádza, že táto vytvára značný priestor na vážne pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodovania výberovej komisie. Navrhovateľ konštatuje, že na jednej strane uchádzač o funkciu sudcu nemusí mať žiadnu prax na súde a zároveň štyria z piatich členov výberovej komisie nemusia byť sudcami, nemusia mať ani len právnické vzdelanie, nemusia mať ani len vysokoškolské   vzdelanie,   stačí,   ak pôsobia   v   sektore   vysokých   škôl   alebo v neziskovom   sektore.   Keďže väčšina členov výberovej komisie je menovaná z databáz tvorených   národnou   radou   a ministrom   spravodlivosti   (traja   z piatich   členov)   a komisia rozhoduje   nadpolovičnou   väčšinou   hlasov   všetkých   svojich   členov,   potom   podľa navrhovateľa o tom, kto sa stane sudcom, rozhodne v konečnom dôsledku politická moc. Rovnako politická moc bude rozhodovať aj o tom, kto sa stane predsedom senátu súdu vyššieho stupňa. Podľa navrhovateľa sa tak nerešpektuje (i) Odporúčanie Výboru ministrov členským   štátom   k   sudcom:   nezávislosť,   efektivita   a zodpovednosť,   ktoré   bolo   prijaté Výborom ministrov 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov, ktoré zdôrazňuje,   že   nezávislosť   sudcov   je   neoddeliteľnou   súčasťou   právneho   štátu,   že   je nevyhnutná pre fungovanie súdneho systému a že nezávislosťou jednotlivých sudcov je zabezpečená   nezávislosť   súdnictva   ako   celku,   (ii)   Odporúčanie   Odp   (94)12   Výboru ministrov   členským   štátom   k sudcom:   nezávislosť,   efektivita   a zodpovednosť,   ktoré odporúča, aby vlády členských štátov prijali opatrenia, ktoré zabezpečia, aby sa ustanovenia obsiahnuté v dodatku k tomuto odporúčaniu [dodatok k Odporúčaniu CM/Odp (2010)12] aplikovali v právnych predpisoch, či (iii) konštatovanie zo Správy o nezávislosti justičného systému   v   časti   I   –   Nezávislosť   sudcov   Benátskej   komisie,   ktorú   schválila   na   svojom 82. plenárnom zasadnutí v Benátkach v dňoch 12. a 13. marca 2010, uvedené v bode 30: „... fungovanie súdnej rady by nemalo umožniť žiadne ústupky parlamentným väčšinám a tlakom zo strany exekutívy a nemalo by podliehať rozhodnutiam politických strán, aby mohla rada chrániť hodnoty a základné princípy justície.“

Navrhovateľ   ďalej   konštatuje,   že   právna   úprava   výberového   konania   na funkciu sudcu je nerozlučne spojená s ustanovením zákona o súdoch o pridelení sudcu (§ 11 ods. 1), podľa ktorej je na súd sudca pridelený rozhodnutím Súdnej rady na základe výsledkov výberového   konania,   ktorými   je   Súdna   rada   viazaná.   Navrhovateľ   preto   tvrdí,   že zákonodarca   v podstate   dosiahol   stav,   keď   o pridelení   sudcu   Súdna   rada   v podstate nerozhoduje. Tým mal zákonodarca podľa navrhovateľa porušiť čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy,   ktorý   túto   právomoc   zveruje   práve   Súdnej   rade.   Navrhovateľ   tiež   tvrdí,   že „neexistuje žiaden rozumný dôvod na to, aby Súdna rada bola povinná prideliť sudcov na výkon funkcie na určitý súd na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi predseda   výberovej   komisie“.   Z daných   dôvodov   navrhovateľ   identifikuje   nesúlad napadnutej   právnej   úpravy   so základnými   princípmi   demokratického   a   právneho   štátu, princípom deľby moci, princípom nezávislosti súdnej moci a princípom ústavnosti, a tým aj s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy.

Generálny prokurátor v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 151r zákona o sudcoch a prísediacich, v zmysle ktorého má minister spravodlivosti právomoc menovať kandidátov na členov výberových komisií na funkciu sudcu a funkciu predsedu senátu súdu, ak tak do 31. júla 2011 neučiní Súdna rada alebo národná rada. Navrhovateľ toto ustanovenie vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov výberových komisií na funkciu sudcu i na funkciu predsedu senátu súdu. Zároveň tvrdí, že cieľ takejto úpravy nie je legitímny a smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou. Umožňuje, aby v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto bude alebo nebude   sudcom   a   kto   sa   stane   predsedom   senátu.   Výberové   konanie   tak   nedáva záruku nestrannosti a objektívnosti a je tak neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej.

C. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu

Paragraf 37 zákona o súdoch upravuje výberové konanie na funkciu predsedu súdu a v   rámci   neho   v   odsekoch   5   až   7   aj   kreovanie   a   hlasovanie   výberových   komisií na obsadenie tejto funkcie s výnimkou obsadzovania funkcie predsedu najvyššieho súdu. Navrhovateľ túto právnu úpravu vykladá tak, že z nej vyplýva, že „výberové komisie, ktoré uskutočňujú výberové konanie na funkciu predsedu súdu, sú päťčlenné. Jedného člena bude voliť Súdna rada Slovenskej republiky, jedného sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia predsedu súdu   obsadzuje   a   troch minister spravodlivosti.“.   Rovnako ako pri   namietaní právnej   úpravy   výberového   konania   na   funkciu   sudcu   v predošlom   bode   konštatuje,   že štyria   z   piatich   členov   výberovej   komisie   nemusia   byť   sudcami,   nemusia   mať   ani   len právnické   vzdelanie,   nemusia   mať   ani   len   vysokoškolské   vzdelanie,   stačí,   ak   pôsobia v sektore vysokých škôl alebo v neziskovom sektore. A ak niektorí z nich predsa len budú mať právnické vzdelanie, nemusia mať žiadne skúsenosti s prácou   v justícii.   To podľa navrhovateľa znamená, že v konečnom dôsledku predsedami všetkých okresných súdov, predsedami   všetkých   krajských   súdov   a   predsedom   Špecializovaného   trestného   súdu v Slovenskej republike sa môžu stať iba tí sudcovia, o ktorých rozhodne výkonná moc. Túto právnu   úpravu   preto   navrhovateľ   považuje   za   nesúladnú   s   princípom   deľby   moci a princípom nezávislosti súdnej moci, a tým porušujúcu čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľ v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 101c zákona o súdoch, v zmysle ktorého   má   minister   spravodlivosti   (obdobne   ako   podľa   §   151r   zákona   o sudcoch a prísediacich) právomoc menovať kandidátov na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu, ak tak do 30. júna 2011 neučiní Súdna rada. Navrhovateľ toto ustanovenie vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov výberových   komisií   na   funkciu   predsedu   súdu.   Zároveň   obdobne   ako   pri   odôvodnení návrhu nesúladu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich tvrdí, že cieľ takejto úpravy nie je legitímny   a   smeruje   k   ovládnutiu   súdnej   moci   výkonnou   mocou.   Umožňuje,   aby v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto sa stane predsedom súdu.   Výberové   konanie   tak   nedáva   záruku   nestrannosti   a objektívnosti   a je   tak neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej.

D. Stáž sudcov

Navrhovateľ   napadol   ustanovenia   §   13   ods.   1   písm.   c)   v   slovnom   spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, § 13 ods. 2 a § 35 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich pre ich nesúlad s ústavou. Navrhovateľ sa domnieva, že namietaná právna úprava (i) „vytvára priestor pre výraznú nerovnosť v odmeňovaní za výkon tej istej činnosti“, (ii) „devalvuje jednu zo základných demokratických hodnôt, ktorou je nezávislosť súdov   a sudcov“,   (iii)   je   nezrozumiteľná   a zmätočná,   a   (iv)   nie   je   preto   v súlade so základnými princípmi právneho štátu. Navrhovateľ totiž konštatuje, že s pojmom „výkon funkcie sudcu“ zákon o sudcoch a prísediacich spája rôzne právne nároky, napríklad právo na   funkčný   plat   sudcu,   právo   na   ďalší   plat   za   mesiac   máj   a   mesiac   november,   právo na mesačné paušálne náhrady nákladov spojených s výkonom funkcie, právo na započítanie doby stáže do praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa, či ďalšie právne nároky súvisiace s výkonom funkcie sudcu alebo so skončením výkonu funkcie sudcu. Sudca vykonávajúci stáž má popri týchto nárokoch aj nárok na náhradu zvýšených výdavkov. To podľa navrhovateľa znamená, že minister spravodlivosti sa môže dohodnúť so sudcom, že počas určitej doby, najviac však počas jedného roka v období piatich rokov, nemusí vykonávať súdnictvo – funkciu sudcu. Namiesto toho môže pracovať v niektorej z inštitúcií, na ktorú sa vzťahuje § 13 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z. Napríklad môže učiť na právnickej fakulte vysokej školy, pôsobiť ako poradca na Ústavnom súde Slovenskej republiky, vykonávať riadiacu funkciu alebo inú funkciu   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   alebo   byť   na   odbornom študijnom pobyte v tuzemskej alebo zahraničnej súdnej inštitúcii. Výkon takejto činnosti označuje zákonodarca ako stáž sudcu. Počas stáže sudca síce nemôže vykonávať funkciu sudcu, ale má právo na to, aby za obdobie, počas ktorého je na stáži, poberal plat sudcu a aby mal rovnaké nároky ako tí sudcovia, ktorí reálne vykonávajú funkciu sudcu, teda súdnictvo.   Popri   tom   ešte   podľa   navrhovateľa   môže   sudca   na   stáži   mať   aj   iné   príjmy za činnosť   vykonávanú   počas   stáže.   Nerovnosť   v odmeňovaní   identifikuje   navrhovateľ jednak v tom, že platové pomery pedagógov sú výrazne rozdielne v porovnaní so sudcami, ktorí vykonávajú alebo budú vykonávať namiesto súdnictva pedagogickú činnosť vo forme stáže   na   právnickej   fakulte.   Tiež   je   podľa   navrhovateľa   nerovnosť   zakotvená aj v odmeňovaní samotných sudcov – sudcov vykonávajúcich súdnictvo na jednej strane a na   strane   druhej   sudcov   vykonávajúcich   inú   činnosť   než   súdnictvo   počas   stáže. Odmeňovanie   sudcov   počas   stáže   je   dokonca   priaznivejšie   ako   odmeňovanie   sudcov vykonávajúcich   súdnictvo,   hoci   sudcom   na   stáži   nehrozí   zodpovednosť   za   prieťahy v súdnom   konaní   a   spravidla   ani   zodpovednosť   v zmysle   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ohrozenie nezávislosti súdnej moci a princípu deľby moci identifikuje navrhovateľ v tom, že v niektorých prípadoch sa sudcovia počas stáže na ministerstve spravodlivosti podieľajú   na   účasti   výkonnej   moci   na   správe   súdov.   Počas   stáže   na   ministerstve spravodlivosti   sú   priamo   zapojení   do   vzťahov   vertikálnej   subordinácie   a vznikajú pretrvávajúce väzby medzi sudcami a ministrom spravodlivosti.

Paragraf   13   ods.   1   písm.   c)   zákona   o   sudcoch   a prísediacich   v   znení   zákona č. 33/2011 Z. z. je podľa navrhovateľa nezrozumiteľný a zmätočný, lebo umožňuje, aby sudca   vykonával   stáž   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy, a to „ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, t. j. aby vykonával stáž ako prípravu na výkon niektorej z riadiacich funkcií na ministerstve. Podľa navrhovateľa však   nemožno   pripustiť   taký   výklad   ústavy,   podľa   ktorého   výkon   funkcie   predsedu   či podpredsedu   súdu   je   výkonom „riadiacej   a   organizačnej   činnosti   vo   výkonnej   moci v štátnej správe súdov“. V takom prípade neexistuje podľa navrhovateľa dôvod, pre ktorý by   sa   mal   sudca   počas   výkonu   mandátu   pripravovať   na   výkon   riadiacej   funkcie na ministerstve. Okrem toho navrhovateľ uvádza, že výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom,   s obdobným   pracovným   vzťahom,   s   podnikateľskou   činnosťou,   s   členstvom v riadiacom   alebo   kontrolnom   orgáne   právnickej   osoby,   ktorá   vykonáva   podnikateľskú činnosť,   ani   s inou   hospodárskou   alebo   zárobkovou   činnosťou   okrem   správy   vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky (čl. 145a ods. 2 druhá veta ústavy). Navrhovateľ tiež poukazuje aj na rozhodnutie   ústavného súdu   sp.   zn. PL. ÚS   10/05   a rozhodnutia   Ústavného súdu Českej   republiky,   konkrétne   na „nález   Pl.   ÚS   7/02,   nález   Pl. ÚS 39/08“,   ktoré   majú podporiť   jeho   závery.   Pripomína,   že   sudca   na   stáži   na   Ministerstve   spravodlivosti Slovenskej   republiky   sa   podľa   pokynov   ministra   spravodlivosti,   štátneho   tajomníka, vedúceho úradu a ďalších nadriadených štátnych zamestnancov môže podieľať napríklad na rozhodovaní v statusových veciach sudcov, pripravovať odvolania ministra spravodlivosti v konaniach, v ktorých je účastníkom konania, písať dovolania ministra spravodlivosti proti právoplatným rozhodnutiam súdov vydaným v trestnom konaní, podieľať sa na legislatívnej činnosti   atď.   Uvedené   sa   podľa   navrhovateľa   v   plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   stáž vykonávanú v „tuzemskej súdnej inštitúcii“ podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z., keďže ak s tým sudca   súhlasí,   môže   vykonávať   stáž   v   inštitúciách   uvedených   v   §   35   ods.   2   počas vzdelávania, prehlbovania alebo zvyšovania kvalifikácie [§ 13 ods. 1 písm. d)]. O stáži sudcu   rozhoduje   minister   po   prerokovaní   s   predsedom   súdu,   na   ktorom   sudca   pôsobí, a s inštitúciou, v ktorej má sudca vykonávať stáž.

Právna   úprava,   ktorá   umožňuje   vzdelávanie   sudcov   pobytmi   na   tuzemských a zahraničných vzdelávacích inštitúciách (§ 35 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich), je podľa navrhovateľa v rozpore s ústavou, keďže umožňuje ministrovi spravodlivosti negovať oprávnenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   rozhodovať   o   preložení   sudcov,   ktoré   jej priznáva čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy. Poukazuje na situáciu, ktorá sa v minulosti stala, a to,   že   ministerka   spravodlivosti   „obišla“   rozhodnutie   Súdnej   rady,   ktorá   plne neakceptovala výsledky výberového konania na súd vyššieho stupňa, keď „neúspešných“ sudcov na tento súd zaradila na výkon stáže podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35 ods. 2   druhou   vetou   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   v   znení   zákona   č. 33/2011   Z.   z. Sudcovia   zároveň   počas   stáže   nemôžu   vykonávať   súdnictvo.   Navrhovateľ   v kontexte uvedeného zdôrazňuje, že zákonodarca zákonom č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. mája zrušil možnosť dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho stupňa (čl. I bod 2 § 12 ods. 1 zákona č. 33/2011 Z. z.), t. j. zabránil tomu, aby sudca mohol získavať odborné skúsenosti priamo podieľaním sa na rozhodovacej   činnosti v senátoch   na súdoch vyššieho stupňa. V demokratickom a právnom štáte nemožno podľa jeho názoru priznať výkonnej moci také oprávnenia,   ktoré   jej   umožnia   obchádzať   ústavné   právomoci   Súdnej   rady   Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu namieta súlad napadnutej právnej úpravy aj s čl. 141a ods. 4 písm.   b)   ústavy.   Navrhovateľ   navyše   uvádza,   že „vo   verejnosti   sa   vytvára   výrazne negatívny obraz o súdnictve a silnie tlak na sudcov podporovaný kampaňou v médiách, ktorý spochybňuje ich rozhodovaciu činnosť, ich odbornosť, morálku a útočí na záruky ich nezávislosti. Takáto situácia vážne podkopáva dôveru verejnosti v súdnictvo a môže vyústiť v stratu ochoty rešpektovať rozhodnutia súdov.“. Preto „považujem za dôležité veľmi citlivo reagovať na každú právnu úpravu, ktorá spochybňuje nezávislosť súdnej moci v Slovenskej republike“.   Pri   výklade   pojmu   „nezávislosť   súdnej   moci“   poukazuje   aj   na   už   v tomto rozhodnutí   čiastočne   parafrázované   Odporúčanie   Výboru   ministrov   členským   štátom k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov. Napadnutá právna úprava sa   však   podľa   jeho   názoru   odporúčaniu   prieči,   pretože   vytvára   značný   priestor na spochybnenie vonkajšej i vnútornej nezávislosti sudcov.

E. Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške, písomné vyhlásenie sudcu a kandidáta na sudcu a ochrana osobných údajov

Navrhovateľ   považuje   za   nesúladné   s ústavou   a dohovorom   aj   ustanovenia   §   28 ods. 5 a 6 zákona o sudcoch a prísediacich, § 37 ods. 10 zákona o súdoch a § 14a zákona o Justičnej   akadémii,   ktoré   upravujú   možnosť   prítomnosti   verejnosti   na   výberových konaniach na funkciu sudcu a funkciu predsedu súdu, zverejňovanie údajov o uchádzačoch o tieto funkcie a prítomnosť verejnosti na odbornej justičnej skúške. Túto právnu úpravu považuje za neprimeraný, nedôvodný a neprípustný zásah do ústavných práv garantovaných čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena,   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.   Tento   podľa   jeho   názoru   nerešpektuje   ústavné   limity   prípustného   obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 3 ústavy a nedbá na podstatu a zmysel práv. Taktiež obmedzenie neplatí rovnako pre všetky prípady a nepoužíva sa na ustanovený cieľ. Podľa jeho názoru „[l]aická verejnosť nedokáže posúdiť, či uchádzači o funkciu sudcu majú schopnosti   a odborné znalosti   potrebné na   výkon funkcie sudcu,   ani   či majú   zdravotné fyzické a psychické predpoklady na výkon funkcie sudcu“. Napadnutá právna úprava tak nemá zmysel a jej deklarovaný cieľ, ktorým je transparentnosť výberových konaní, ňou dosiahnuť nemožno. Obdobné platí pre účasť verejnosti na výberovom konaní na predsedu súdu   a účasť   verejnosti   na odbornej   justičnej   skúške.   Nasledovná   argumentácia   sa   teda mutatis   mutandis   vzťahuje aj   na   tieto   výberové   konania   a na   odbornú   justičnú   skúšku. Overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti uchádzačov o funkciu sudcu pred verejnosťou na verejnom výberovom konaní preto navrhovateľ považuje za neprípustný zásah do práv chránených čl. 19 ústavy. Obdobne považuje zverejňovanie všetkých žiadostí uchádzačov o zaradenie do výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, ich profesijných životopisov a motivačných listov na internete za zverejnenie osobných údajov uchádzačov o funkciu sudcu, t. j. dátumu narodenia, trvalého pobytu, údajov o zdravotnom stave a ďalších údajov.

Navrhovateľ ďalej dôvodí tým, že právna úprava možnosti vznesenia odôvodnených výhrad   voči   uchádzačom   zo   strany   verejnosti   (aj   anonymne) „hraničí   s   pranierovaním uchádzačov o funkciu sudcu. Pritom nič nerieši. Názory laickej verejnosti na to, kto by mal byť alebo nemal byť sudcom, nie sú a ani nemôžu byť objektívne. Laická verejnosť môže vyjadriť   iba   svoju   sympatiu   alebo   nesympatiu   ku   konkrétnym   uchádzačov   -   splnenie zákonných   predpokladov   musí   overiť   výberová   komisia.“.   Chýba   jej   tak   zmysel   a účel. Keďže   výberová   komisia   sa   má   výhradami   zaoberať   a výberová   komisia   môže,   ale   aj nemusí požadovať vysvetlenie od dotknutých osôb, nemožno vylúčiť, že výberová komisia bude pri svojom rozhodovaní ovplyvnená práve týmito výhradami. Výberová komisia tiež podľa jeho názoru nemá prakticky možnosť overiť si pravdivosť týchto výhrad. V prípade, že   sa   výberová   komisia   rozhodne   zaoberať   vznesenými   výhradami   a   požiada   dotknuté osoby o ich vyjadrenie, tento postup bude podľa navrhovateľa zrejme súčasťou výberového konania,   ktoré   už   bude   verejné.   Uchádzač   o   funkciu   sudcu   tak   bude   musieť   verejne reagovať   na   výhrady,   ktoré   môžu   byť   nepravdivé,   osočujúce   či   hanlivé.   Navrhovateľ zastáva   názor,   že   také   konanie   môže   predstavovať   neprípustný   a   neodôvodnený   zásah do práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované tak čl. 19 ods. 1 ústavy,   ako   aj   čl.   8   dohovoru.   Keďže   je   na   diskrécii   výberovej   komisie,   ako   sa v jednotlivých prípadoch bude zaoberať výhradami, zákonodarca mal týmto podľa názoru generálneho prokurátora ustanoviť nerovnané podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu. Navrhovateľ tiež považuje za dôležité, že uchádzač o funkciu sudcu, nie je verejne činnou osobou. Navrhovateľ sa taktiež domnieva, že napadnuté ustanovenia (možnosť vznesenia výhrad voči kandidátom) nerešpektujú ani požiadavku legitimity, legality a proporcionality, a to   z dôvodov   obdobných   ako   ustanovenia   o verejnosti   výberových   konaní.   Vzhľadom na možnosť   vzniesť   dôvodné   výhrady   voči   kandidátom   na   funkciu   predsedu   súdu navrhovateľ ešte dodáva, že pokiaľ sa o takúto funkciu uchádza sudca, možno očakávať cielené útoky tých účastníkov konania, ktorí v súdnom spore neboli úspešní. Takáto právna úprava tak môže vystaviť uchádzačov o funkciu predsedu súdu hanobeniu, pranierovaniu a perzekúcii.

K možnosti účasti verejnosti na odbornej justičnej skúške ešte navrhovateľ dodáva, že nová právna úprava vytvorila nerovnosť medzi tými, ktorí od nadobudnutia účinnosti tohto zákona budú skladať odbornú justičnú skúšku, a tými, ktorí budú skladať advokátsku skúšku alebo notársku skúšku, ktoré sa na účely vymenovania do funkcie sudcu považujú za odbornú justičnú skúšku. Tieto však nie sú verejné. Prítomnosť verejnosti ďalej podľa generálneho prokurátora môže pôsobiť rušivo a „nemožno vylúčiť ani cielenú kampaň proti skúšanému s rušivými momentmi. A nielen to, následne môžu byť menovite znevažovaní niektorí   vyšší   súdni   úradníci   a   právni   čakatelia   prokuratúry.   Anonymnej   verejnosti   nič nebráni   verejne   a   s   neznalosťou   veci   posudzovať   priebeh   konania   skúšky,   posudzovať úroveň jednotlivých skúšaných, aj urážlivým spôsobom, a tým narušiť ich vážnosť v rodine, v súkromí, v zamestnaní.“.

K zverejňovaniu   zoznamu   blízkych   osôb   podľa   §   28   ods.   7   zákona   o   sudcoch a prísediacich   a   §   37   ods.   11   zákona   o   súdoch   (teda   povinnosti   spolu   so   žiadosťou o zaradenie   do   výberového   konania   predložiť   písomné   vyhlásenie,   v   ktorom   uchádzač uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú sudcami, zamestnancami súdov, ministerstva vrátane   rozpočtových   alebo   príspevkových   organizácií   v   pôsobnosti   ministerstva   alebo členmi výberovej komisie) navrhovateľ uvádza, že takáto právna úprava reálne umožňuje, hoci   priamo   neustanovuje,   obmedzenie   prístupu   k   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok či poškodenie, alebo znevýhodnenie uchádzačov o funkciu sudcu alebo funkciu predsedu súdu, ak majú v justícii alebo na ministerstve príbuzných alebo iné blízke osoby, a to bez ohľadu na to, či udržiavajú vzájomné vzťahy a či ich vzťahy sú alebo nie sú priateľské. Následne tak právna úprava umožňuje porušenie základného práva podľa čl. 30 ods.   4   ústavy   a čl.   12   ods.   2   ústavy.   Táto   právna   úprava   podľa   navrhovateľa   tiež nezabezpečí deklarovaný cieľ – transparentnosť výberového konania. Navrhovateľ zároveň zverejňovanie   osobných   údajov   blízkych   osôb   uchádzačov   o   funkciu   sudcu   a   funkciu predsedu súdu na internete, a to aj bez ich súhlasu, bez ich vedomia, a dokonca aj proti ich vôli považuje za nezlučiteľné so základnými ľudskými právami a slobodami garantovanými ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

F. Odmeňovanie sudcov a prokurátorov

Nesúlad § 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, čl. I bodu 29 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenie § 79 zo zákona o sudcoch a prísediacich, a čl. IV zákona   č.   33/2011   Z.   z.   s ústavou   navrhovateľ odôvodnil   (i)   zmätočnosťou   napadnutej právnej   úpravy,   (ii)   jej   vecnou   nesprávnosťou,   (iii)   neakceptovateľnosťou   v súčasných podmienkach a tým, že (iv) vykazuje znaky porušenia ústavného zákazu nútenej práce. Prvé dva dôvody sa týkajú § 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý ustanovil, že „[f]unkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.“. Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením dôvodovej správy, v ktorej sa uvádza, že touto právnou úpravou sa precizuje doterajšia úprava priznávania príplatku pri rozhodovaní   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   Špecializovaného   trestného súdu tak, že sa nárok na príplatok odvíja od reálneho výkonu rozhodovania o spomenutých opravných prostriedkoch. Navrhovateľ naopak tvrdí, že úprava je zmätočná a nesprávna, keďže v zmysle zákona v predmetnej veci (opravné prostriedky) súdy rozhodujú zásadne v senátoch,   nikdy   nerozhoduje   samosudca.   Preto   ani   príplatok   nemôže   patriť   sudcovi. Sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v napadnutom ustanovení teda podľa navrhovateľa nie je len sudca spravodajca, resp. poverený sudca podľa čl. 39 ods. 1 rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale každý zákonný sudca v tejto   veci   určený   ako   člen   konkrétneho   senátu   rozvrhom   práce   na   príslušný   rok. Navrhovateľ tiež uvádza, že ustanovenie § 51 zákona o súdoch vo vzťahu k Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   ustanovuje   spôsob   prideľovania   vecí   podľa   rozvrhu   práce jednotlivým senátom, nie jednotlivým sudcom. Z daného podľa navrhovateľa „jednoznačne vyplýva,   že   dikcia   predmetného   ustanovenia   sa   mala   zásadne   týkať   senátu“. Za nezrozumiteľné považuje navrhovateľ aj určenie obdobia „pridelenia“ takej veci, čo má zakladať nárok na príplatok. Generálny prokurátor tvrdí, že obdobie na pridelenie príplatku bolo potrebné ohraničiť na celé konanie vo veci. Podľa neho „[m]esiacom, v ktorom má senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pridelenú vec, v ktorej konal v prvom stupni Špecializovaný   trestný   súd,   je   teda   mesiac,   resp.   mesiace,   v ktorých   skutočne   prebieha v takej   veci   konanie   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky“.   Navrhovateľ   preto uvádza,   že   obmedzenie   nároku   na   príplatok   len   na   jeden   (prvý)   mesiac   konania   pred Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   nemá   z   hľadiska   vecnej   podstaty   tohto   nároku legálne opodstatnenie. Namietaná právna úprava tak podľa jeho názoru nerešpektuje čl. 1 ods. 1 ústavy, je mätúca, nepredvídateľná a znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov.Zrušenie právnej úpravy prideľovania odmeny sudcom a prokurátorom za inú ako rozhodovaciu činnosť (čl. I bod 29 zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z.) je podľa navrhovateľa pri súčasných platových pomeroch sudcov neakceptovateľné, keďže vytvára priestor, aby sudcovia vykonávali činnosti v prospech súdnictva bezodplatne, čo obsahovo podľa neho naznačuje nútenú prácu, ktorá nie je ústavou povolená (napríklad člen komisie   na   prieskum   rozhodovacej   činnosti,   plynulosti   a dôstojnosti   vedenia   súdneho konania   pre   účely   hodnotenia   sudcu,   povinnosť   sudcu   prispievať   svojich   skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov,   vypracovanie stanovísk   v   rámci   legislatívneho   procesu   atď.).   Uvedené   sa   podľa navrhovateľa týka aj prokurátorov.

G. Skončenie dočasného pridelenia sudcu

Inštitút dočasného pridelenia sudcu aj na súd vyššieho stupňa bol podľa navrhovateľa vhodný v rámci prípravy na výkon povolania na súde vyššieho stupňa. Zákonodarca však v novelizovanom   znení   §   12   ods.   1   zákona   o sudcoch   a prísediacich   zrušil   možnosť dočasného   pridelenia   sudcu   na   súd   vyššieho   stupňa   a ponechal   len   možnosť   pridelenia sudcu   na   súd   toho   istého   stupňa,   na   akom   funkciu   sudcu   vykonáva.   Napadnutým prechodným   ustanovením   (§   151p   zákona   o sudcoch   a prísediacich)   navyše   ustanovil skončenie dočasného pridelenia sudcov, ktorí boli dočasne pridelení na súd vyššieho stupňa, a to k 1. máju 2011. O dočasnom pridelení sudcu rozhodovala a rozhoduje Súdna rada. Generálny   prokurátor   identifikuje   nesúlad   prechodného   ustanovenia,   konkrétne   §   151p zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich s ústavou v tom, že zákonodarca (i) priamo zákonom zasiahol do existujúcich právnych vzťahov, ktoré majú zmluvný charakter, (ii) zasiahol aj do už vydaných rozhodnutí Súdnej rady Slovenskej republiky, konkrétne do rozhodnutí o dočasnom pridelení sudcu na súd vyššieho stupňa vydaných pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy, a (iii) bez akýchkoľvek relevantných dôvodov sa rozhodol pre iný model prípravy na povolanie sudcu, a to aj mimo kariérneho postupu. Preto podľa názoru navrhovateľa zákonodarca porušil základné   princípy   demokratického   a   právneho   štátu,   princíp   deľby   moci,   princíp nezávislosti súdnej moci, princíp ústavnosti, právo na súdnu a inú právnu ochranu a zákaz retroaktivity   a prekročil   svoje   ústavné   oprávnenie   ustanoviť   podmienky   dočasného pridelenia sudcu (čl. 148 ods. 2 ústavy).

H. Zánik funkcie predsedov grémií a kolégií

Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§ 151q zákona sudcoch a prísediacich), a to dňom   1.   novembra   2011,   porušuje   zákaz   retroaktivity,   princíp   deľby   moci,   princíp nezávislosti súdnej moci i princíp ústavnosti a práva na súdnu a inú právnu ochranu.Konštatuje, že fakt dočasnosti funkcie predsedu grémia alebo predsedu kolégia, ktorí sú volení sudcami, neoprávňuje národnú radu zákonom do tejto funkcie zasiahnuť, a tak zasiahnuť do právnych vzťahov, ktoré vznikli pred prijatím napadnutej   právnej úpravy. Podľa názoru navrhovateľa to odporuje aj zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia funkcie predsedu grémia a predsedu kolégia.

I. Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania namiesto Súdnej rady

Podľa § 151s zákona o sudcoch   a prísediacich   v disciplinárnom konaní začatom na návrh   Súdnej   rady,   ktoré   nie   je   právoplatne   skončené   k   30.   aprílu   2011,   sa   stáva účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister. Paragraf 151t zákona o sudcoch a prísediacich následne uvádza, že ak o návrhu na zrušenie rozhodnutia ministra alebo Súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu vydaného pred 1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov účinných do 30. apríla 2011, rozhodne o ňom   v prebiehajúcom   disciplinárnom   konaní   disciplinárny   súd,   ktorý   rozhodne   aj o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia podanom po 30. apríli 2011. Disciplinárny súd rozhodne o návrhu do 31. mája 2011 a svoje rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1 zákona   o sudcoch   a   prísediacich.   Navrhovateľ   napáda   súlad   uvedenej   právnej   úpravy a konštatuje, že táto úprava nadväzuje na to, že Súdnej rade bola odňatá právomoc iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutá právna úprava je (i) v právnom   štáte   neprípustná   a   (ii)   porušujúca   zákaz   retroaktivity,   princíp   deľby   moci a princíp nezávislosti súdnej moci. Návrh odôvodňuje tým, že takáto právna úprava „zvádza k   výkladu,   že   jej   jediným   cieľom   je,   aby   minister   spravodlivosti   uplatnením   získaných dispozičných   oprávnení   mohol   zasiahnuť   do   činnosti   disciplinárneho   súdu   v konaniach, ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti namietanej právnej úpravy“.

J. Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia

Navrhovateľ namietol aj neústavnosť § 72 ods. 2 zákona o súdoch a taktiež jeho nesúlad   s dohovorom.   Podľa   tohto   ustanovenia   je ministerstvo   spravodlivosti   na   účely plnenia svojich určených zákonných úloh oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si   súdny   spis,   robiť   si   z   neho   odpisy,   výpisy   a   kópie,   ako   aj   vyžadovať   iné   podklady, informácie   alebo   vyjadrenia.   Navrhovateľ   tvrdí   nesúlad   tohto   ustanovenia   s princípom deľby moci a nezávislosti súdnej moci. Uvádza, že ministerstvo spravodlivosti i samotný minister získavajú prístup k neukončeným veciam, hodnotia konanie a rozhodovanie súdov a verejne vyslovujú svoje právne názory, čím ovplyvňujú verejnú mienku a vytvárajú tlak na sudcov. Zákonodarca musí podľa generálneho prokurátora starostlivo vážiť každú právnu úpravu, ktorá   ohrozuje alebo môže   ohroziť alebo spochybniť vonkajšiu   alebo vnútornú nezávislosť súdnej moci. Navrhovateľ poukazuje aj jedno zo stanovísk Benátskej komisie, ktoré   cituje   Odporúčanie R (94)   12   Výboru   ministrov   Rady   Európy   – princíp   I   bod 2 písm. c) (navrhovateľ mal zrejme na mysli samotné odporúčanie, pozn.): „V rozhodovacom procese   by   sudcovia   mali   byť   nezávislí   a   mali   by   konať   bez   akýchkoľvek   obmedzení, nevhodného   vplyvu,   úplatkov,   nátlaku,   hrozieb   alebo   zasahovania,   priameho   alebo nepriameho,   z   akéhokoľvek   dôvodu   alebo   zo   strany   akejkoľvek   osoby.   Zákon   by   mal ustanoviť postihy voči osobám, ktoré sa snažia ovplyvniť sudcov ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov.   Sudcovia   by   mali   mať   úplnú   slobodu,   aby   mohli   rozhodovať   nestranne, na základe svojho vedomia a svedomia a vlastného posúdenia skutočnosti a na základe platných   zákonných   noriem.   Sudcovia   by   nemali   byť   povinní   podávať   správy   o svojich konaniach   nikomu   mimo   rámca   súdnictva.“ Generálny   prokurátor   si   predmetnú   časť odporúčania vykladá tak, že spisy sudcu by nemal posudzovať nikto mimo súdnej moci.

IV.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o návrhu. Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 102/2011-65 z 5. októbra 2011 o prijatí návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Účastníci konania na verejnom prerokovaní veci netrvali.

A. Vyjadrenie národnej rady

Na výzvu ústavného súdu sa k návrhom vyjadril predseda národnej rady. Stanovisko bolo ústavnému súdu doručené 17. februára 2012.

V stanovisku národná rada, reagujúc na postavenie justičných čakateľov, poukázala na   to,   že   zákonodarca   schválil   novú   koncepciu   výberu   kandidátov   na   funkciu   sudcu na základe   argumentov   predkladateľa   zákona,   že   doterajší   spôsob   výberu   justičných čakateľov   bol   jedným   z   príčin   vzniku   vysokej   nedôvery   verejnosti   v   súdny   systém. Nezávislé súdnictvo je podľa národnej rady jedným z pilierov právneho štátu a jedným z nástrojov   vytvárania   nezávislého   súdnictva   je   požiadavka   transparentnosti   výberu uchádzačov. Národná rada uznáva, že právne postavenie justičného čakateľa bolo iné ako právne postavenie vyššieho súdneho úradníka, i tak však podľa nej platná právna úprava poskytuje dostatočný priestor na to, aby sa aj vyšší súdni úradníci mohli riadne pripraviť na výkon   funkcie.   Vyšší   súdny   úradník   koná   a rozhoduje   na   základe   poverenia   sudcu a vykonáva   úkony   v   občianskom   súdnom   konaní   aj   v   trestnom   konaní,   ktoré   možno považovať   za   prípravu   na   výkon   funkcie   sudcu.   Národná   rada   ďalej   konštatuje,   že zákonodarca   má   právo   rozhodnúť,   akú   koncepciu   zákonnej   úpravy   výberu   kandidátov na funkciu sudcu prijme. Uvádza, že vzhľadom na súčasnú situáciu v justícii akceptovala požiadavku   predkladateľa   zákona   o nevyhnutnosti   transparentného   výberu   uchádzačov s možnosťou verejnej kontroly, a tvrdí, že rešpektovala pritom limity ústavnosti a podporila nezávislé   fungovanie   súdnictva.   Nestotožňuje   sa   s   názorom,   že   prechodné   ustanovenie o transformácii funkcie justičného čakateľa alebo o zániku tejto funkcie (§ 151u zákona o sudcoch a prísediacich) je retroaktivitou pravou. Poukazuje na rozhodnutie ústavného súd č. k. PL. ÚS 25/05-51 a vychádza z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou   takmer každej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy.   Spätné   pôsobenie   intertemporálnych   ustanovení   do   minulosti   nemožno   celkom vylúčiť.   Národná   rada   tiež   pripomína,   že   ústavný   súd   vyslovil,   že   zákonodarca   môže výnimočne   uplatniť   retroaktívne   ustanovenia   na   úpravu   nových   (existujúcich)   právnych stavov,   pričom   musí   preukázať   „závažné   dôvody   všeobecného   záujmu,   ktoré   si   môže vyžiadať   alebo   odôvodniť   prelomenie   zásady   zákazu   spätnej   pôsobnosti   v   prospech slobodnej   tvorby   právnej   úpravy   zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00).   Ďalej tvrdí,   že parlament musí mať možnosť prijímať zmeny v právnej úprave, ktoré reagujú na zmenu situácie, pričom legitímnym cieľom novej právnej úpravy je predovšetkým zabezpečenie transparentnosti výberových konaní. Je totiž vo verejnom záujme, aby do funkcie sudcov boli   vybraní   takí   uchádzači,   ktorí   v   otvorených   výberových   konaniach   pod   kontrolou verejnosti preukážu, že spĺňajú všetky zákonom ustanovené predpoklady na výkon funkcie sudcu.   Národná   rada   tak § 151u   zákona   o   sudcoch   a prísediacich   považuje za nepravo retroaktívny a dodržujúci ústavné limity.

Predseda národnej rady ďalej k argumentom navrhovateľov uvedeným vo vzťahu k právnej   úprave pridelenia   sudcu a preloženia   sudcu uvádza,   že   zákonodarca   prijal koncepciu zákonnej úpravy v tom zmysle, že voľné miesta sudcov na všetkých stupňoch sa budú   obsadzovať   výlučne   výberovým   konaním.   Zároveň   sa   upustilo   aj   od   podmienky vekového cenzu, pretože za rozhodujúce kritérium sa bude považovať odborná a morálna spôsobilosť   uchádzača   o   funkciu   sudcu.   Podľa   názoru   národnej   rady   navrhovatelia nepreukázali, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s nimi citovanými článkami ústavy, a rovnako nepreukázali rozpor právnej úpravy, ktorou sa obmedzujú podmienky dočasného pridelenia sudcu. V súvislosti so zrušením možnosti dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho stupňa   národná   rada   ďalej   konštatuje,   že   sa   nestotožňuje   s názorom   navrhovateľov. Pripustenie možnosti, aby sa na výberovom konaní na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca, ktorý bol predtým dočasne pridelený na tento súd, môže predstavovať podľa národnej rady prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov na funkciu na súde vyššieho stupňa. Národná   rada   uvádza,   že   sa   ako   zákonodarca   stotožnila   s   argumentom   predkladateľa zákona, že nedostatkom doterajšej úpravy bola skutočnosť, že sudca, ktorý bol dočasne pridelený napríklad z okresného súdu na krajský súd, bol zákonným sudcom bez toho, aby bola overená jeho odborná spôsobilosť na vykonávanie funkcie na súde vyššieho stupňa. K prechodnému ustanoveniu, ktoré normuje ukončenie dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa, ktoré bolo založené pred účinnosťou napadnutej právnej úpravy, národná rada uvádza, že s argumentmi navrhovateľov o jeho rozpore s ústavou nesúhlasí. Na jednej strane národná rada tvrdí, že inštitút dočasného pridelenia nemal zmluvný charakter, ako to uvádza navrhovateľ, a na strane druhej odmieta aj tvrdenie navrhovateľov o neprípustnej retroaktivite prechodného ustanovenia. Národná rada uvádza argumenty obdobné jej už uvedeným argumentom k namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 151u zákona o sudcoch   a prísediacich   a dospieva   k rovnakému   záveru   o tom,   že   ustanovenie   je   len nepravo retroaktívne a neporušuje žiadne ustanovenie ústavy. Ďalej národná rada uvádza, že sa sama ako zákonodarca pri schvaľovaní zákona stotožnila s argumentmi predkladateľa zákona v tom, že účelom dočasného pridelenia sudcu je „zabezpečenie riadneho chodu súdnictva“,   a   nie   obchádzanie   kariérneho   postupu   sudcu   na   súd   vyššieho   stupňa. Pripustenie možnosti, aby sa výberového konania na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca, ktorý bol predtým (aj niekoľko rokov) dočasne pridelený na tento súd, môže znamenať prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa. Národná rada uviedla, že sudcovia mohli na súde vyššieho stupňa pôsobiť pri dočasnom pridelení bez toho, aby ich odborná spôsobilosť vykonávať funkciu na súde vyššieho stupňa bola   overená   vo výberovom   konaní.   Preto   národná   rada   považovala   za   potrebné,   aby kandidát absolvoval transparentné výberové konanie, kde sa preukáže, či spĺňa podmienky na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.

K problematike stáže   sudcov národná   rada   uvádza,   že   napadnutú   právnu   úpravu nepovažuje   za   rozpornú   s ústavou.   Cieľom   vykonávania   stáže   vo   všetkých   subjektoch obsiahnutých v § 13 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa stanoviska národnej rady   zvýšiť odborný   rast   sudcu   a získanie nových   skúseností,   nie bezprostredný   výkon štátnej moci. Inštitút stáže na tuzemskej alebo zahraničnej vzdelávacej inštitúcii zas podľa názoru   národnej   rady   nemožno   porovnávať   s   inštitútom   dočasného   pridelenia   alebo preloženia sudcov, pretože zákon výslovne ustanovuje, že počas trvania študijného pobytu v tuzemských a zahraničných inštitúciách sudca nesmie rozhodovať o veciach patriacich do vecnej pôsobnosti súdov. Z tohto dôvodu neakceptuje národná rada názor navrhovateľa, že   ide   o   obchádzanie   právomoci   Súdnej   rady.   Z   uvedených   dôvodov   odmieta   nesúlad predmetných ustanovení s citovanými ustanoveniami ústavy.

K napadnutiu právnej úpravy verejnosti výberových konaní a verejnosti justičnej skúšky a k písomnému vyhláseniu sudcu a kandidáta na sudcu, ktorá obsahuje podmienky výberového konania na funkciu sudcu a povinnosti predsedu súdu vyplývajúce z verejného výberového   konania,   národná   rada   uvádza,   že   čl.   8   dohovoru   sa   vzťahuje   na ochranu súkromného a rodinného života, najmä právo žiť podľa vlastnej predstavy, teda nezávisle od   názoru   verejnosti.   Podľa   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo veci Brugemann   a   Scheuten   v. Spolková   republika   Nemecko   z   12.   7.   1977   sa   nárok na rešpektovanie súkromného života automaticky redukuje v závislosti od toho,   do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom. S ohľadom na   význam   a   charakter   sudcovskej   funkcie,   ktorá   je   celoživotným   povolaním,   je   podľa národnej   rady   opodstatnené,   aby   výber   na   túto   funkciu   v   čo   najväčšej   možnej   miere zabezpečil   výber   takých   kandidátov,   ktorí   najlepšie   zodpovedajú   zákonom   určeným kritériám. Pripomína, že aj ústava v čl. 35 ods. 2 umožňuje zákonom ustanoviť podmienky a obmedzenia   výkonu   určitých   povolaní   a činností.   Transparentnosť   výberových   konaní na funkciu sudcu je jednou z nevyhnutných podmienok pre riadne fungovanie súdnictva a garanciu nezávislosti súdnej moci, preto z toho aspektu považuje národná rada za únosné, že uchádzači musia „strpieť“ aj určitý zásah do svojich práv. Zverejňovanie životopisov a motivačných   listov   nepovažuje   za   porušovanie   základných   práv   zakotvených   v   čl.   19 ústavy. Transparentnosť výberových konaní je podľa národnej rady nástrojom, ktorým by sa mali eliminovať negatívne javy, ktoré vznikali pri výbere kandidátov. Zákonodarca sa tak stotožnil   s   takou   koncepciou   výberového   konania,   ktorá   predpokladá   účasť   verejnosti vo všetkých fázach výberového konania, od jeho vyhlásenia až po konečné rozhodnutie. Úlohou   „laickej   verejnosti“   nie   je   podľa   stanoviska   národnej   rady   v zmysle   zákona posudzovať,   či uchádzači spĺňajú   odborné predpoklady   na   výkon   funkcie,   ale má plniť kontrolnú   funkciu.   Práve   v   tom   je   podľa   národnej   rady   garancia   toho,   že   prípadné neodôvodnené zásahy do výberového konania budú eliminované. Takýto postup pokladá za legitímny. Národná rada ďalej pripomína, že overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti boli kritériá, ktoré sa uplatňovali aj pred účinnosťou novely. Aj keď právna úprava neobsahuje konkrétny postup na aplikáciu, je národná rada toho názoru, že komisia zvolí   vhodný   postup,   aby   uchádzači   s   ohľadom   na   verejné   výberové   konanie   neutrpeli žiadnu   „ujmu“   na   svojich   právach. K návrhu   navrhovateľov   týkajúcemu   sa   vznášania námietok   vo   výberových   konaniach   voči   uchádzačom   národná   rada   konštatuje,   že v prípade, ak by v priebehu tohto procesu boli porušené práva uchádzača, má možnosť tak ako každý iný občan domáhať sa nápravy na súde. Navrhovateľom identifikovanú nerovnosť medzi   tými   uchádzačmi,   ktorí   od   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   budú   skladať odbornú justičnú skúšku „verejne“, a tými, ktorí sa budú uchádzať o funkciu sudcu z radov advokátov   alebo   notárov,   pretože   advokátska   a notárska   skúška   sa   i   naďalej   považujú za odbornú justičnú skúšku,   národná   rada nevidí,   pretože   výberové konanie   na funkciu sudcu   je   pre   všetkých   uchádzačov   rovnaké.   Národná   rada   teda   nepovažuje   predmetné napadnuté ustanovenia právnych predpisov za rozporné s ústavou. K predkladaniu zoznamu blízkych osôb kandidátmi na funkciu sudcu a predsedu súdu národná rada uvádza, že túto povinnosť nepovažuje za nezlučiteľnú so základnými ľudskými právami. Odkazuje na svoju už uvedenú argumentáciu a poukazuje na to, že povinnosť uvádzať niektoré údaje o blízkych osobách mali sudcovia aj dosiaľ (napr. deklarácia majetkových pomerov blízkych osôb v majetkovom   priznaní). Okrem   toho   podľa   národnej   rady   povinnosť   zverejniť   zoznam blízkych   osôb   ešte   neznamená,   že   takýto   uchádzač   bude   diskriminovaný   vo   výberovom konaní.   Z tohto   aspektu   nepovažuje   túto   úpravu   za   rozpornú   so   základnými   ľudskými právami a slobodami. Národná rada tiež argumentuje tým, že «podľa kapitoly II b. 19 odporúčania Rady Európy 2010 sú súdne konania vedené vo verejnom záujme, preto zásah do „súkromného a rodinného života“ akým je zverejnenie zoznamu sudcovi blízkych osôb vzhľadom na verejný záujem vedenia súdnych konaní, by mal sudca strpieť».

K námietkam navrhovateľov týkajúcim sa výberového konania na funkciu sudcu s ohľadom na kreovanie výberových komisií národná rada považuje za zrejmé, že napadnutá právna úprava nie je v rozpore s ústavou jednak z dôvodu, že ústava neurčuje, aký podiel na riadení a správe súdov majú mať orgány sudcovskej samosprávy. Rovnako nesúhlasí s názorom   navrhovateľov   o porušení   princípu   nezávislosti   súdnictva.   Z   platnej   právnej úpravy   §   29   ods.   3   zákona   o sudcoch   a prísediacich   totiž   podľa   názoru   národnej   rady vyplýva, že za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu,   ktorá   má   morálne   a   odborné   predpoklady   na   nestranný   výkon   funkcie   člena výberovej   komisie,   ktorá   je   spôsobilá   posúdiť   uchádzača   podľa   §   28   ods.   4   zákona o sudcoch a prísediacich a ktorá pôsobí najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie. To národná rada považuje za kľúčové. Rovnako to platí   aj   pre   voľbu   člena   výberovej   komisie   voleného   sudcovskou   radou.   Na   argument navrhovateľov o tom, že právna úprava umožňuje, aby štyria z piatich členov výberovej komisie neboli sudcami a nemali ani vysokoškolské vzdelanie, národná rada uvádza repliku tým,   že   rovnako   možno   konštatovať,   že   právna   úprava   umožňuje,   aby   aj   všetci   piati členovia   boli   z   radov   sudcov.   Konštatuje   tak,   že   z   tohto   pohľadu   odmieta   argumenty navrhovateľov, že v konečnom dôsledku o tom, kto bude sudcom, rozhodne politická moc.Na   argument   navrhovateľov,   podľa   ktorých   Súdna   rada   už   nie   je   oprávnená rozhodovať   ani   o pridelení   sudcov   na   jednotlivé   súdy,   čo   jej   priznáva   čl.   141a   ods.   4 písm. b)   ústavy,   pretože   je   viazaná   výsledkami   výberového   konania,   národná   rada odpovedá, že podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich sa každé voľné miesto sudcu   určené   ministrom   obsadzuje   na   základe   výberového   konania,   ak   sa   neobsadzuje preložením sudcu na súd toho istého stupňa. Takýto postup je podľa nej legitímny, pretože aj počet sudcov je determinovaný prostriedkami štátneho rozpočtu, ktorým je viazaný aj minister. Z tohto hľadiska nie je reálne možné, aby o počte sudcov na jednotlivých súdoch rozhodovala   Súdna   rada.   Okrem   toho   úlohou   Súdnej   rady   je   zabezpečiť   legitimitu sudcovskej moci. Súčasťou legitimity sudcov však podľa stanoviska národnej rady nie je určovanie počtu sudcov, to patrí do výkonu správy súdnictva. Národná rada ešte uvádza, že výberové konanie sa vyhlasuje na konkrétny súd, a tým je vlastne „vyriešený“ aj súhlas kandidáta s pridelením na konkrétny súd.

K argumentom navrhovateľov založeným na námietkach k § 151r zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa zvolia alebo vymenujú najneskôr do 31. júla 2011, ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011 zvolení,   vymenuje   ich   minister,   národná   rada   uvádza,   že   napadnuté   ustanovenie jednoznačne   ustanovuje,   že   právomoc   ministra   vymenovať   členov   výberovej   komisie existuje len vtedy, ak si príslušné subjekty – národná rada a Súdna rada – nesplnia zákonnú povinnosť   a   do   termínu   určeného   zákonom   nezvolia   svojich   kandidátov.   Účelom   tejto právnej konštrukcie je podľa   stanoviska národnej rady zabezpečiť databázu kandidátov. Národná   rada   tak   nenachádza   žiadnu   súvislosť   s navrhovateľmi   uvedenými   článkami ústavy,   s   ktorými   majú   byť   predmetné   ustanovenia   v nesúlade,   a   preto   nesúhlasí s argumentom navrhovateľov, že takýto postup smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou.

Národná   rada   v stanovisku   k námietkam   navrhovateľov   proti   právnej   úprave výberového konania na funkciu   predsedu súdu konštatuje, že s nimi nesúhlasí. To,   že výkonná moc deleguje do výberovej komisie členov, ešte podľa nej neznamená, že výkonná moc aj rozhoduje. Národná rada položila otázku, či navrhovatelia tvrdia, že ak minister vymenuje   do komisie   len   sudcov,   aj   v tomto   prípade   bude   rozhodovať   výkonná   moc. Verejnosť výberového konania podľa názoru národnej rady zabezpečuje, že každý sa môže presvedčiť o objektívnosti postupu. Z tohto aspektu nepovažuje národná rada predmetné ustanovenia za rozporné s princípom deľby moci ani s princípom nezávislosti súdnej moci. Na argumenty navrhovateľov založené na námietkach k § 101c zákona o súdoch, podľa ktorého minister spravodlivosti menuje kandidátov na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu, ak ich nemenujú oprávnené subjekty, odpovedá národná rada rovnako ako na namietaný nesúlad § 151r zákona o sudcoch a prísediacich z predošlého odseku tohto rozhodnutia. Dospieva tak k rovnakým záverom.

K právnej úprave zániku funkcií predsedov grémií a predsedov kolégií na základe prechodného   ustanovenia   (§   151q   zákona   o sudcoch   a prísediacich)   sa   národná   rada prostredníctvom predsedu vyjadrila tak, že napadnutá právna úprava vyplývala z toho, že zákon ustanovil nový systém kreovania funkcií predsedu grémia a predsedu kolégia. Preto bolo   potrebné   v   prechodnom   ustanovení   upraviť   spôsob   zániku   doteraz   vymenovaných predsedov grémií a predsedov kolégií. Podľa národnej rady ide o rovnaký mechanizmus ukončenia funkčného obdobia z dôvodov zmeny spôsobu kreovania funkcie a súčasného zavedenia dĺžky funkčného obdobia, aký bol už právnou úpravou osvedčený v súvislosti s prijatím zákona o súdoch (§ 93 a § 94 zákona o súdoch). Opätovne národná rada uviedla, že zákonodarný orgán musí mať možnosť realizovať zmeny právnej úpravy, ktoré vyplývajú z   reálnych   požiadaviek   na   fungovanie   justičných   orgánov,   a mutatis   mutandis argumentovala   rovnako   ako   v iných   častiach   stanoviska   týkajúcich   sa   prechodných ustanovení. Dospela tak k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s ústavou.

K námietkam   generálneho   prokurátora   týkajúcim   sa oprávnenia   ministra spravodlivosti stať   sa   účastníkom   disciplinárneho   konania   namiesto   Súdnej   rady (§ 151s zákona o sudcoch a prísediacich) národná rada konštatuje, že podľa novej právnej úpravy   Súdna   rada   ako   účastník   konania   stráca   svoju   aktívnu   legitimáciu   na   podanie návrhu, ako i na vedenie disciplinárneho konania. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné vyriešiť kolíziu novej právnej úpravy s doteraz neskončenými disciplinárnymi konaniami. Skutočnosť, že sa účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister, neznamená podľa národnej rady porušenie princípov, ktoré generálny prokurátor uvádza v podaní. Okrem toho národná rada poukazuje na to, že v disciplinárnom konaní rozhoduje disciplinárny senát, nie minister spravodlivosti. Medzi ministrom a disciplinárnym senátom nie je žiadne „bezprostredné   puto“,   ktoré   by   mohlo   ohroziť   nezávislosť   disciplinárneho   konania. Minister spravodlivosti tak podľa názoru národnej rady nemá žiadne oprávnenie zasahovať do činnosti disciplinárnych senátov. K zákazu retroaktivity platí podľa stanoviska to isté, čo národná rada uvidela pri zdôvodňovaní iných inštitútov v stanovisku.

K právnej   úprave zverejňovania   súdnych   rozhodnutí všeobecných   súdov a ústavného   súdu   argumentuje   národná   rada   tak,   že   účelom   zverejňovania   súdnych rozhodnutí je transparentnosť a umožnenie kontroly zo strany verejnosti. Vzhľadom na to, že   rozhodnutia   obsahujú   aj   údaje,   ktoré   nie   je   vhodné   zverejňovať,   zákon   výslovne ustanovuje, že je potrebné robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. S ohľadom   na   platnú   právnu   úpravu   je   podľa   národnej   rady   zrejmé,   že   pri   aplikácii napadnutých ustanovení sa postupuje v súlade s § 8 až § 12 zákona o slobode informácií a z rozhodnutí   sa   vylúčia   informácie   chránené   zákonom,   napr.   osobné   údaje,   obchodné tajomstvo   a pod.   Z tohto   pohľadu   podľa   jej   názoru   právna   úprava   obsahuje dostatočné garancie na to, aby nedošlo k porušeniu práv účastníkov konania a iných osôb. Národná rada sa nestotožňuje ani s názorom, že ide o nepriamu novelu zákona o slobode informácií. Vzhľadom   na špecifickú   úpravu je podľa   názoru   národnej   rady   vhodné, aby konkrétny inštitút zverejňovania a sprístupňovania súdnych rozhodnutí bol upravený priamo v zákone o súdoch,   resp.   v zákone   o ústavnom   súde.   Národná   rada   poukazuje   aj   na   bod   19 Odporúčania   Rady   Európy   2010,   podľa   ktorého   sú   súdne   konania   vedené   vo verejnom záujme, pričom rozsudky musia byť odôvodnené a vyhlásené verejne (bod 15 Odporúčania Rady Európy 2010). Povinnosť zverejňovať súdne rozhodnutia súvisí podľa národnej rady tiež s efektívnosťou, t. j. vydávanie kvalitných rozhodnutí v primeranej lehote pri zachovaní spravodlivého posúdenia jednotlivých prípadov (bod 30 Odporúčania Rady Európy 2010). Národná rada odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej musí byť spravodlivosť nielen vykonaná, ale musí byť takisto vidieť, že je vykonávaná (Campbell a Fell v. Spojené kráľovstvo z 28. 6. 1984). Zverejňovanie súdneho rozhodnutia možno považovať za súčasť vykonávania spravodlivosti.

Na namietaný nesúlad právnej úpravy zániku funkcie predsedu súdu odvolaním (§ 38 ods. 5 zákona o súdoch) národná rada replikuje tým, že rozhodnutie zákonodarcu zveriť ministrovi spravodlivosti právomoc odvolať predsedu súdu je determinované tým, že minister   má   ústavnú   zodpovednosť   za   riadny   chod   súdnictva.   To   znamená,   že   každý nesprávny   postup   ministra   spravodlivosti   môže   viesť   aj   k   odvolaniu   z funkcie.   Úlohou Súdnej rady je podľa názoru národnej rady zabezpečenie legitimity sudcovskej moci, ale nie zabezpečenie riadneho chodu súdnictva. V prípade výkonu funkcie predsedu súdu tak ide o výkon správy súdnictva, preto aj táto funkcia nepožíva takú zákonnú ochranu ako výkon funkcie   sudcu.   Národná   rada   preto   nepovažuje   napadnuté   ustanovenie   za   nesúladné s ústavou.

K   argumentom   navrhovateľa   založeným   na   námietkach   k   §   71   ods.   1   písm.   a) prvému   bodu   zákona   o súdoch,   kde   sa   ustanovuje,   že   ministerstvo   v   rámci   vládou schválených   limitov   počtov   zamestnancov   v   rozpočtovej   kapitole   ministerstva   určuje po prerokovaní   s predsedami   súdov   počty   sudcov,   zamestnancov   súdov   a   voľné   miesta sudcov (ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky), predseda národnej rady uvádza, že citovaná právna úprava sa nedotkla kompetencie Súdnej rady vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Deľba výkonu verejnej moci podľa národnej rady nie je samoúčelná a nemá slúžiť len na oddelenie výkonu   verejných   mocí,   ale   aj   na   to,   aby   sa   tieto   verejné   moci   riadne   a   efektívne vykonávali. Na to slúžia aj zákonné inštitúty, ktorými sa zabezpečuje správa súdov. Ústava však ponecháva na zákonodarcu, aby schválil optimálny model   správy súdov,   ktorý   by zabezpečoval   ich   riadny   chod   a zároveň   nestranné,   včasné,   zákonné   a   spravodlivé rozhodovanie súdov. Národná rada tak konštatuje, že ústava predpokladá, že správa súdov je   súčasťou   verejnej   správy,   ktorú   vykonávajú   predovšetkým   orgány   štátnej   správy. Napadnutá   kompetencia   ministerstva   spravodlivosti   vyplýva   z   toho,   že   je   ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a minister spravodlivosti má ústavnú zodpovednosť voči národnej rade aj za to, ako je zabezpečené fungovanie výkonu súdnej moci v Slovenskej republike.   Je   tak   podľa   stanoviska   národnej   rady   len   prirodzené,   že   v   zmysle   zákona po prerokovaní s predsedami súdov určuje aj počty sudcov. Nie je zrejmé, prečo by toto oprávnenie   ministerstva   malo   byť   v   rozpore   s   ústavou.   V stanovisku   národná   rada pripomína, že podľa bodu 44 Odporúčania Rady Európy 2010 rozhodnutia týkajúce výberu a kariérneho   postupu   sudcov   musia   byť   založené   na   objektívnych   kritériách   vopred stanovených zákonom alebo príslušnými orgánmi. Napadnutú právnu úpravu stanovisko národnej rady hodnotí za objektívne kritérium vopred stanovené zákonom.

Oprávnenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vyžadovať zo súdnych   spisov   podklady,   informácie   a   vyjadrenia v zmysle   §   72   ods.   2   zákona o súdoch považuje národná rada za súladné s ústavou. Podľa jej názoru má sudca zákonnú povinnosť rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností   zistených   v   súlade   so   zákonom.   Z   tohto   aspektu   považuje   argumenty navrhovateľa za neakceptovateľné, keďže sudca nemôže podliehať žiadnym tlakom a pokiaľ rozhoduje   v   týchto   intenciách,   nehrozí   mu   žiadny   disciplinárny   postih.   Národná   rada konštatuje, že v prípade, ak by došlo k porušeniu práva, má sudca tak ako každý iný občan možnosť domáhať svojich práv súdnou cestou. Okrem toho sudca ako ústavný činiteľ má v zákone zabezpečené primerané garancie na ochranu svojej osoby. Taktiež národná rada poukazuje na to, že štátni zamestnanci ministerstva, ktorí majú právo nahliadať do súdnych spisov, majú zákonom ustanovené povinnosti pri výkone tejto činnosti (§ 60 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. – napr. povinnosť dodržiavať ústavu, zachovávať mlčanlivosť atď.) a tieto sú   podľa   názoru   národnej   rady   dostatočnou   zárukou   toho,   aby   sa   obavy   navrhovateľa nenaplnili. Ak povinnosti štátni zamestnanci nedodržia, zákon za takéto konanie ustanovuje sankcie.

Predseda   národnej   rady   sa   vyjadril   taktiež   k   §   69   ods.   4   zákona   o sudcoch a prísediacich   (odmeňovanie   sudcov),   kde   sa   ustanovuje,   za   akých   podmienok   patrí sudcovi   najvyššieho   súdu   príplatok,   ak   podľa   rozvrhu   práce   rozhoduje   o   opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Národná rad toto ustanovenie považuje za súladné s ústavou.

V   závere   svojho   stanoviska   predseda   národnej   rady   navrhol,   aby   ústavný   súd nekonštatoval nesúlad napadnutých ustanovení právnych predpisov s ústavou.

Okrem stanoviska k návrhu predložil predseda národnej rady ústavnému súdu návrh príslušných noviel (tlač 107, tlač 202, tlač 248 a tlač 267) vrátane rozhodnutí prezidenta Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „prezident“)   o   vrátení   zákonov,   dôvodových   správ a záznamu   z   rokovania   schôdzí   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pojednávajúcich o predmetných návrhoch.

B. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

Za   vedľajšieho   účastníka   –   vládu   Slovenskej   republiky   –   na   výzvu   predložilo v zmysle   §   39   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   stanovisko   k   návrhu   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

K argumentácii týkajúcej sa zmeny inštitútu pridelenia sudcu napadnutou právnou úpravou   vláda   uviedla,   že   nová   zákonná   úprava   neruší   predchádzajúci   súhlas   sudcu s pridelením na konkrétny súd.   Došlo iba k presunu tejto právnej úpravy v systematike zákona o sudcoch a prísediacich z § 11 do § 5 ods. 1 písm. h). V zmysle právnej úpravy považuje vláda za vylúčené, aby sudca, ktorý uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd, bol pridelený na súd iný, keďže voľné miesto sudcu sa obsadzuje výberovým konaním na konkrétny   súd   a bez   výberového   konania   voľné   miesto   sudcu   možno   obsadiť   jedine preložením   sudcu   na   súd   toho   istého   stupňa.   K   §   11   ods.   2   a 3   zákona   o sudcoch a prísediacich argumentuje vláda tak, že ani právna úprava účinná pred 1. májom 2011 nevylučovala   možnosť   obsadiť   voľné   miesto   sudcu   na   súde   vyššieho   stupňa   mimo kariérneho postupu sudcov. Táto právna úprava však nebola nikdy spochybnená a nie je spochybnená ani v návrhu navrhovateľov. Vláda dáva do pozornosti aj to, že v zmysle § 27g zákona o sudcoch a prísediacich v spojitosti s § 28 ods. 4 tohto zákona je zrejmé, že sudca, ktorý   je hodnotený výrokom   „výborný“, je priamo zo zákona   zvýhodnený oproti   iným sudcom, ktorí nie sú hodnotení týmto spôsobom (t. j. výrok hodnotenia je „dobrý“ alebo „nevyhovujúci“), a rovnako je zvýhodnený v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí nie sú sudcami. Takto hodnotený sudca sa totiž v prípade výberového konania na súde vyššieho stupňa podrobuje tomuto výberovému konaniu len v rozsahu prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a ústnej časti, to znamená, že nemusí absolvovať písomný test a vypracovanie písomných rozhodnutí a získava vo výberovom konaní automaticky najvyšší dosiahnutý   počet   bodov   z   písomnej   časti   a písomného   vyhotovenia   rozhodnutí.   Takýto mechanizmus podľa vlády plne korešponduje zo zásadami vyplývajúcimi z bodu 8 Magny Charty sudcov a rovnako aj bodov 56 a 57 Odporúčania Výboru ministrov zo 17. októbra 2010,   keďže   tento   mechanizmus   zohľadňuje   a   prináša   benefity   pre   sudcov,   ktorí zodpovedne pristupujú k svojmu vzdelávaniu a celkovo k svojej práci, keďže zákon zavádza pozitívnu motiváciu pre týchto sudcov, a to v tom význame, že ich kariérny rast je práve podmieňovaný ich pozitívnym hodnotením, ktoré je ovplyvňované reálnym plnením ich povinnosti celoživotného vzdelávania sa.

Rovnako   sa   vláda   nestotožňuje   s argumentáciou,   že   vstup   do   sudcovského   stavu „zvonku“, t. j. obsadenie voľného miesta sudcu na súde vyššieho stupňa osobou, ktorá predtým nevykonávala funkciu sudcu, môže reálne zhoršiť kvalitu rozhodovacej činnosti súdov či spôsobiť prieťahy v konaní. Táto argumentácia podľa nej neobstojí, keďže ani len hypoteticky   nemožno   predpokladať,   že   osoba   „nesudcu“   automaticky   spôsobí   prieťahy v konaní alebo zhorší kvalitu rozhodovacej činnosti súdov. Niet žiadnej záruky, že sudca, ktorý je preložený na súd vyššieho stupňa, prieťahy nespôsobí. Z definície účelu výberového konania   (§   28   ods.   4   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich)   vláda   vyvodzuje,   že   výberové konanie je inštitútom, ktorého cieľom je vybrať z množiny uchádzačov toho najlepšieho uchádzača. Osobitne sa pritom zohľadňuje (na strane výberovej komisie) aj stupeň súdu, na ktorom sa obsadzuje   voľné   miesto sudcu.   To   znamená,   že je   úlohou výberovej   komisie vybrať   uchádzača,   ktorý   spĺňa   predpoklady   na   výkon   funkcie   sudcu   na súde   vyššieho stupňa.

Argumentácia   navrhovateľov,   ktorou   poukazujú   na   zamedzenie   kariérneho   rastu sudcu   zrušením   inštitútu dočasného   pridelenia   na   súd vyššieho   stupňa   (§   12   ods.   1 a § 151p   zákona   č.   385/2000   Z.   z.),   je   podľa   vlády účelová a   opätovne sa   zakladá na neuvedomení si základných súvislostí vyplývajúcich zo zákonnej úpravy. Inštitút dočasného pridelenia   sudcu   totiž podľa   vlády   nie   je určený na   kariérny   rast sudcov,   aj   keď   jeho praktické využívanie, žiaľ, negovalo uplatňovanie zásady, že voľné miesto sudcu na súde vyššieho stupňa sa obsadzuje na základe výberového konania. Vláda tak ďalej poukazovala na negatívny efekt predošlej právnej úpravy. V zmysle stanoviska vlády sudca, ktorý bol Súdnou radou dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa, kde súčasne vykonával funkciu sudcu,   automaticky   získaval   vo   výberovom   konaní   na   obsadenie   voľného   miesta   sudcu na tomto súde vyššieho stupňa nenáležitú výhodu v porovnaní s inými sudcami, ktorí sa prihlásili do výberového konania. Vláda poukazuje aj na to, že dočasné pridelenie sudcu nie je právne nárokovateľné. Z povahy veci je tak podľa vyjadrenia vlády zrejmé, že v minulosti bolo objektívne nemožné vytvoriť pre všetkých sudcov rovnaké podmienky vo výberovom konaní na súd vyššieho stupňa, keďže je objektívne nemožné ich v rovnakom čase dočasne prideliť na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa. Argumentácia navrhovateľov podľa vlády opomína aj dôležitý fakt, že využitím inštitútu dočasného pridelenia výkonu funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa sa v minulosti ujímala výkonu funkcie osoba, ktorá neprešla riadnym výberovým konaním,   a   teda   nesplnila   základný zákonný   predpoklad na   riadny výkon funkcie sudcu – neprešla úspešne výberovým konaním a nebola na súd vyššieho stupňa ani preložená v súlade s čl. 141a ods. 1 písm. b) ústavy. Dôsledkom tohto postupu vznikala dôvodná pochybnosť o legitimite tohto sudcu rozhodovať vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa, a aj o princípe zákonného sudcu. Vláda poukázala aj na   dôvodovú správu   k napadnutému   ustanoveniu,   v ktorej   sa uvádzajú   fakticky   rovnaké dôvody zmeny právnej úpravy, teda prijatia napadnutej právnej úpravy, aké sama uvádza vo vyjadrení.

Vláda nesúhlasí s tým, že možnosti sudcu súdu nižšieho stupňa získavať skúsenosti a odborné znalosti z činnosti súdu vyššieho stupňa neboli zákonom napadnutou právnou úpravou   obmedzené.   Možnosť   získania   potrebných   skúseností   vidí   v novom   znení   §   35 ods. 2 druhej vety zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sa vzdelávanie sudcov vykonáva   aj   odbornými   študijnými   pobytmi   v   tuzemských   a zahraničných   súdnych inštitúciách,   ktoré   môžu   trvať   najviac   jeden   rok   a   počas   ich   trvania   sudca   nesmie rozhodovať o veciach patriacich do vecnej pôsobnosti súdov (nesúlad tohto ustanovenia s ústavou napáda aj navrhovateľ, pozn.). Podľa vlády je „teda viac ako zrejmé, že sudca môže pôsobiť v rámci vzdelávania na súde vyššieho stupňa, avšak bez možnosti rozhodovať o veciach patriacich do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa. To znamená, že sa môže napr. zúčastňovať   pojednávaní,   pripravovať   svojim   kolegom   podklady   rozhodnutí,   vykonávať právu analýzu prípadu a pod., t.j. osvojovať si zručnosti a odborné vedomosti potrebné pre výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.“. Vzhľadom na uvedené vláda konštatuje, že je   logické,   že   zákonodarca   pristúpil   v prechodnom   ustanovení   k ukončeniu   dočasných pridelení   sudcov   na   súd   vyššieho   stupňa.   V tomto   kontexte   je   podľa   nej   neprípustné, aby z dôvodu   ochrany   práva   na   zákonného   sudcu   došlo   po   zmene   právnej   úpravy k udržiavaniu stavu, ktorého súlad s čl. 48 ods. 1 ústavy je viac ako sporný.

K napadnutej právnej úprave týkajúcej sa stáže sudcu argumentuje vláda poukazom na cieľ zmeny právnej úpravy do napadnutej formy z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu. Poukazuje predovšetkým na to, že cieľom úpravy bolo zamedziť prelínaniu výkonnej a súdnej moci a podľa napadnutej právnej úpravy už sudca nemôže v rámci stáže bezprostredne vykonávať štátnu moc. Na tento účel je určený inštitút prerušenia výkonu funkcie sudcu (čl. 145a ústavy). Napadnutou právnou úpravou sa navyše skrátili doby stáží, zvýraznil sa tým dočasný charakter stáže a zamedzilo sa výkonu iných riadiacich funkcií, napr. na úrovni ústrednej štátnej správy bez súčasného prerušenia výkonu funkcie sudcu. Námietka,   podľa   ktorej   stáž   sudcu   na   ministerstve   devalvuje   jednu   zo   základných demokratických   hodnôt,   a to   nezávislosť   súdov   a sudcov,   nemôže   v zmysle   vyjadrenia vlády obstáť, keďže potom by nielen stáž vykonávaná na účely prípravy na vykonávanie riadiacej   a   organizačnej   činnosti   v   štátnej   správe   súdov,   ale   aj   funkcia   predsedu a podpredsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdov zasahovala do nezávislosti súdov a sudcov. Argumentácia platovými pomermi sa tiež podľa vlády míňa účinku, keďže ak by potom platilo, že predsedovia/podpredsedovia súdov,   ktorí počas výkonu svojej funkcie predsedu/podpredsedu súdu majú pozastavený nápad vecí, sú zvýhodnení oproti sudcom vykonávajúcim súdnictvo, a nie riadenie a správu súdu.

K preloženiu   sudcu vláda   uvádza,   že   vek   nemožno   považovať   za   rozhodujúce kritérium posúdenia spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu na súde vyššieho stupňa. Podľa vlády   neplatí   priama   úmera,   že   čím   je   sudca   starší,   tým   viac   disponuje   predpokladmi na výkon   funkcie   sudcu   na súde   vyššieho stupňa. Samotný vek sám osebe nevypovedá o odbornej   spôsobilosti   sudcu   vykonávať   funkciu   sudcu   na   súde   vyššieho   stupňa. Rozhodujúca   je odborná   a morálna spôsobilosť   uchádzača   o funkciu   sudcu,   a   tú   môže preukázať   aj   svojou   doterajšou   právnickou   praxou.   Vláda   uzatvára   argumentáciu konštatovaním, že požiadavka odbornej spôsobilosti pre postup na súd vyššieho stupňa, t. j. preukázateľná dĺžka právnickej praxe, je plne legitímna a zodpovedá čl. 1 ods. 1 ústavy.

Vláda vo svojom vyjadrení v časti výberových konaní na sudcov poukazuje opätovne na   dôvodovú   správu   k napadnutým   ustanoveniam   (§   29   a   §   151r   zákona   o sudcoch   a prísediacich).   Podľa   nej   je   účelom   novely   zákona   o sudcoch   a   prísediacich   vytvorenie legislatívnych podmienok na zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania nezávislého súdnictva v Slovenskej republike aj transparentným a verejnosti otvoreným výberom sudcov a predsedov súdov. Otvorenosť verejnosti mala spočívať napríklad v možnosti uchádzať sa o funkciu sudcu a v možnosti verejnej občianskej kontroly výberu nových sudcov. Rovnako malo ísť aj o vyváženie podielu zložiek štátnej moci pri obsadzovaní voľného miesta sudcu. Vláda ďalej poukazuje na dôvodovú správu k novele ústavy č. 90/2001 Z. z., podľa ktorej sa novelou vytvorili predpoklady na to, aby sa na riadení a správe súdov podieľali aj orgány sudcovskej   samosprávy.   Vláda   konštatuje,   že   existenciu   sudcovskej   samosprávy predpokladá sama ústava v čl. 143 ods. 3, avšak rozsah, v akom sa sudcovská samospráva podieľa na riadení a správe súdov, má v zmysle ústavného splnomocnenia ustanoviť zákon. Z hľadiska gramatického výkladu tohto článku ústavy možno podľa vlády dospieť k záveru, že cieľom ústavodarcu nebolo definovať orgány sudcovskej samosprávy pri riadení a správe súdov ako orgány, ktoré majú rozhodujúci vplyv na riadenie a správu súdov. Dané podľa vlády vplýva zo slovného spojenia „podieľať sa“. Totiž pojem „podieľať sa“ je z hľadiska významu jednoznačný – podieľať sa na nejakej činnosti znamená byť účastný tejto činnosti, avšak   bez   možnosti   mať   rozhodujúce   postavenie.   Ak   by   bolo   zámerom   ústavodarného orgánu definovať orgány sudcovskej samosprávy ako tie rozhodujúce, tak by podľa názoru vlády ústavodarca výslovne v texte ústavy takéto ich postavenie zadefinoval. Z hľadiska naplnenia   ústavného   splnomocnenia   je   preto   dôležité   skúmať,   aký   je   zákonný   rozsah, v ktorom sa orgány sudcovskej samosprávy podieľajú na riadení a správe súdov. Vláda ešte raz   zdôrazňuje,   že   právo   sudcovskej   samosprávy   vyplývajúce   z   čl.   143   ods.   3   ústavy je potrebné vnímať v kontexte zákonnej úpravy, a to komplexne s prihliadnutím na všetky jej kompetencie priznané zákonom, keďže len takýto komplexný pohľad na vec vytvára úplnú predstavu o naplnení požiadavky vyplývajúcej z ústavy. Vláda tak následne cituje znenie platnej   a účinnej   právnej   úpravy,   ktorej   niektoré   časti   sú   navrhovateľmi   napadnuté. Konkrétne vláda cituje znenie § 15 ods. 1, § 24 ods. 5, § 24 ods. 8, § 30, § 27c písm. f), § 27d ods. 1 a 2, § 27e ods. 5, § 29 ods. 1, § 34 ods. 3, § 37 ods. 3, § 41 ods. 1 a 3, § 75, § 114 ods. 1, § 119a ods. 1 písm. a), § 119a ods. 2 prvej vety, § 119a ods. 3 prvej vety a § 120 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. Vláda cituje aj znenie § 4 ods. 4, § 10 ods. 4, § 11 ods. 2 písm. a), § 12 ods. 3, § 17 ods. 1, § 17 ods. 3, § 20 ods. 3, § 27 ods. 2 písm. a) a § 27a ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Súdnej rade“) a znenie § 11 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii. Rovnako vláda cituje ustanovenia zákona o súdoch, konkrétne § 12 ods. 4 a 5, § 20 ods. 3, § 33 ods. 3, § 37 ods. 5 druhú vetu, § 38 ods. 3 písm. b), § 45 ods. 7, § 48 ods. 2, § 51a ods. 1 písm. b), § 52 ods. 3, 4 a 5, § 57 ods. 4, § 69 ods. 3 a § 84 ods. 2 a ods. 4 druhú vetu. Vláda konštatuje, že z uvedených ustanovení zákonov je zrejmé, že rozsah, v akom sa sudcovská samospráva podieľa na riadení a správe súdov, nie je zanedbateľný. Sudcovská samospráva má totiž svoje   nezastupiteľné   miesto,   keďže   disponuje   kreačnými   právomocami   (predsedovia senátov,   výberové   komisie,   disciplinárne   senáty,   tzv.   prieskumná   komisia   pri   hodnotení sudcov,   volebné   komisie,   revízne   oddelenie),   konzultačnými   právomocami   (prerušenie výkonu funkcie sudcu, zvyšovanie kvalifikácie sudcu, práca v domácom prostredí, priznanie osobného príplatku, konanie o náhrade škody, preradenie sudcu na inú agendu, rozvrh práce, rozpočet súdov), rozhodovacími právomocami (hodnotenie sudcu, vedenie volebných zoznamov,   vyhlasovanie   volieb   a   iné   úkony   pri   voľbe   členov   Súdnej   rady   sudcami, zvolávanie   pléna   súdu,   vybavovanie   podnetov,   rozhodovanie   ako   odvolací   orgán) a návrhovými právomocami (návrh na začatie disciplinárneho konania, návrh kandidáta na člena Súdnej rady, návrh na odvolanie člena Súdnej rady, návrh kandidáta na predsedu najvyššieho súdu, návrh na odvolanie predsedu súdu, návrh na členov pedagogického zboru Justičnej akadémie).

Vláda ďalej argumentuje tým, že vo vzťahu k zloženiu výberovej komisie na funkciu sudcu volí zákonodarca vyvážený model kreovania výberovej komisie, kde má zastúpenie každá zložka štátnej moci, podobne ako v prípade disciplinárnych senátov, pričom ani jedna zo zložiek štátnej moci, ktorá sa podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá sama osebe rozhodujúci hlas. Dané podľa názoru vlády v plnom rozsahu zodpovedá trojdeleniu moci v štáte. Zároveň je vecou a zodpovednosťou toho-ktorého subjektu oprávneného ustanoviť člena výberovej komisie, aby zvolil či vymenoval takú osobu, ktorá bude spôsobilá zastávať funkciu člena výberovej komisie a ktorá dokáže relevantným spôsobom posúdiť spôsobilosť uchádzača vykonávať funkciu sudcu.

Za nemenej dôležitý moment novej právnej úpravy považuje vláda fakt, že nijakým spôsobom   nedochádza   k   obmedzeniu   Súdnej   rady   pri   realizácii   jej   pôsobnosti   podľa čl. 141a   ods.   4   písm.   b)   ústavy,   t.   j.   rozhodovať   o   pridelení   a   preložení   sudcov. Je vo výlučnej rozhodovacej právomoci Súdnej rady určiť, či podá, alebo nepodá návrh prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie úspešného uchádzača do funkcie sudcu. Podľa stanoviska vlády je tento fakt dôležitý najmä z hľadiska posudzovania súladu právnej úpravy s medzinárodnými dokumentmi, ktoré uvádzajú navrhovatelia. Za mylný považuje vláda argument, že národná rada sa nemôže podieľať na kreovaní výberových komisií, lebo ústava   jej   túto   právomoc   výslovne   nepriznáva.   Takýto   výklad   ústavy   považuje za tendenčný,   účelový   a   absurdný.   Z   dikcie   úvodnej   vety   čl.   86   ústavy,   v ktorom   sa ustanovujú právomoci národnej rady, je podľa vlády zrejmé, že výpočet tam uvedených kompetencií   (pôsobnosti)   národnej   rady   je   exemplifikatívny.   Vláda   v tomto   kontexte poukazuje   na   dikciu   ústavy:   „Do   pôsobnosti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   patrí najmä:“ Pôsobnosť národnej rady tak možno vymedziť aj zákonom.

Spôsob kreovania výberových komisií na princípe, že žiadna zo zložiek, ktorá sa podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá absolútnu a ani len relatívnu väčšinu, resp. že zastúpenie   všetkých   zložiek   je   paritné,   je   podľa   vlády „práveže   zárukou   nestranného rozhodovania, ktoré nie je ovplyvnené falošnou kolegialitou“.

K prechodnému ustanoveniu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich vláda poukazuje na dôvodovú správu k danému ustanoveniu. Cieľom je podľa dôvodovej správy «uviesť do praxe novú právnu úpravu vytvárania databázy kandidátov na členov výberovej komisie pre obsadenie voľného miesta sudcu. Do dvoch mesiacov od účinnosti novej právnej úpravy sa teda požaduje, aby boli zvolení a vymenovaní kandidáti. Ak Národná rada Slovenskej republiky   alebo   Súdna   rada   Slovenskej   republiky   nezvolia   „vlastných“   kandidátov, vymenuje   ich   minister   spravodlivosti.   Účelom   tejto   právnej   konštrukcie   je   snaha   o naplnenie požiadavky na ustanovenie kandidátov.». Z obsahového hľadiska považuje vláda túto právnu úpravu za legitímnu a jej cieľom je zabezpečiť reálny výkon ustanovení zákona. V právnom poriadku tak nejde o ojedinelú právnu úpravu. Vláda tak v stanovisku odkazuje na obdobnú úpravu v § 16 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii, § 28 zákona o Súdnej rade, § 56ab zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Na   argumenty   navrhovateľov   odôvodňujúce   námietky   voči   právnej   úprave výberového konania na funkciu predsedu súdu (§ 37 ods. 5 a § 101c zákona o súdoch) a voči právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním ministrom spravodlivosti (§   38   ods.   3   až   7   zákona   o súdoch)   replikovala   vláda   obdobne   ako   na   námietky   voči výberovým komisiám na funkciu sudcu. Navyše dodala, že koncept zvolený v napadnutej právnej   úprave   zodpovedá   postaveniu   ministra   spravodlivosti   ako   člena   vlády zodpovedného   za   výkon   štátnej   správy   súdov,   resp.   člena   vlády   zodpovedného   tak vo faktickej, ako aj politickej rovine za chod súdnictva. V tejto rovine je preto potrebné vnímať aj právnu úpravu výberového konania na funkciu predsedu súdu a právnu úpravu zániku funkcie predsedu súdu odvolaním. Vláda tiež poukázala na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a ústavného   súdu   pri   posudzovaní   možností prieskumu   právneho   aktu,   ktorým   je   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní predsedu súdu. Pre rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je podľa nej príznačné, že je v tejto otázke nejednotná, keďže existujú právoplatné rozhodnutia, ktoré vylučujú prieskum rozhodnutia ministra spravodlivosti na základe opravného prostriedku (rozkladu), ale súčasne existuje jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré túto možnosť výslovne pripúšťa.   Rovnako   nejednotná   je   rozhodovacia   činnosť   samotného   ústavného   súdu. V stanovisku sa ďalej konštatuje, že ministerka spravodlivosti využila zákonné oprávnenie podľa § 23 ods. 3 zákona o súdoch a dala návrh na zjednotenie výkladu zákonov, pričom však do dňa vypracovania predloženého stanoviska vlády o návrhu na zjednotenie právnych predpisov   rozhodnuté nebolo. Podľa   vlády   tak   napadnutá   právna úprava   bola prijatá   aj v záujme zamedzenia takýchto výkladových nezrovnalostí, keď jednoznačným spôsobom ustanovila,   že   rozhodnutie   o   odvolaní   predsedu   súdu   nie   je   preskúmateľné   na   základe opravných prostriedkov správneho konania a nie je preskúmateľné ani súdom. Súčasne však vláda uvádza, že toto rozhodnutie je podľa nej preskúmateľné ústavným súdom, a to podľa čl. 127 ústavy.

K problematike ochrany osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu a uchádzača o funkciu sudcu vláda uvádza, že právo na rešpektovanie súkromného života, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na ochranu osobných údajov, nemá absolútnu povahu. Nevylučuje teda zásahy orgánov štátu. Vláda tu poukazuje na to, že aj generálny predpis v oblasti ochrany osobných údajov, ktorým je zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane   osobných   údajov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane osobných údajov“), v § 7 ods. 3 umožňuje spracúvanie osobných údajov dotknutej osoby bez   jej   súhlasu,   ak   osobitný   zákon   ustanovuje   zoznam   osobných   údajov,   účel   ich spracúvania,   okruh   dotknutých   osôb,   prípadne   aj   možnosť   –   za   splnenia   podmienok uvedených v predmetnom ustanovení – spracúvané osobné údaje z informačného systému poskytnúť,   sprístupniť   alebo   zverejniť.   Právnym   základom   spracúvania   a zverejňovania osobných údajov uchádzača o funkciu sudcu (vrátane ich zverejňovania) je v tomto prípade zákon o sudcoch a prísediacich. Spracúvaním osobných údajov je podľa stanoviska vlády potrebné   vo   všeobecností   rozumieť   vykonávanie   akýchkoľvek   operácií   alebo   súboru operácií   s   osobnými   údajmi,   napr.   ich   získavanie,   zhromažďovanie,   zaznamenávanie, usporadúvanie,   prepracúvanie   alebo   zmenu,   vyhľadávanie,   prehliadanie,   preskupovanie, kombinovanie,   premiestňovanie,   využívanie,   uchovávanie,   likvidáciu,   ich   prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie. Vláda tu odkazuje na § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov.

Účelom zverejňovania údajov podľa § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa vyjadrenia vlády zabezpečenie transparentného a verejnosťou kontrolovateľného výberu   budúcich   sudcov.   Vláda   konštatuje,   že   požiadavka,   aby   sa   výberové   konanie uskutočnilo transparentným spôsobom, je legitímna. Rovnako je legitímna požiadavka, aby sa výberové konanie uskutočnilo v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Povinnosť vykonať   výberové   konanie   v   súlade   so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania   je   výslovne upravená zákonom a je pre výberovú komisiu bez ďalších pochybností záväzná. Na tejto skutočnosti   nemení   podľa   vlády   nič   ani   fakt,   že   podľa   §   28   ods.   6   zákona   o sudcoch a prísediacich sa komisii predkladajú odôvodnené výhrady vznesené inými osobami. Ako uvádza vláda, obdobný účel sleduje aj právna úprava obsiahnutá v § 31 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich.

K namietanému nesúladu právnej úpravy účasti verejnosti na výberovom konaní a pri   skladaní   odbornej   justičnej   skúšky vláda   vo   svojom   stanovisku   uvádza,   že napadnutá   právna   úprava   nie   je   v rozpore   s ústavou,   konkrétne   s čl.   19   ústavy,   keďže nezasahuje ani do ľudskej dôstojnosti, ani do osobnej cti, ani dobrej povesti a nie je ani v rozpore s ochranou mena, nezasahuje do súkromného a rodinného života a nedochádza pri jej uplatňovaní k neoprávnenému zhromažďovaniu, zverejňovaniu ani inému zneužívaniu údajov   o osobe   kandidáta   alebo   skúšaného.   Podľa   vlády   si   nemožno   ani   dosť   dobre predstaviť situáciu, pri ktorej účasť verejnosti na výberovom konaní na sudcu, resp. pri justičnej skúške, môže zasiahnuť do súkromného a rodinného života skúšanej osoby. Vláda konštatuje,   že   potom   by   analogicky   mohlo   platiť,   že   účasť   verejnosti   na   súdnych pojednávaniach je zásahom do súkromného a rodinného života sudcu, čo je, samozrejme, absurdné. Podobne však v zmysle vyjadrenia vlády vyznieva aj argumentácia o neústavnosti napadnutých   ustanovení.   Ďalej vláda uvádza, že osoba   zaujímajúca sa   o funkciu   sudcu vystupuje zo svojho súkromia, zaujíma sa o verejnú funkciu, z tohto pohľadu je prítomnosť verejnosti na takomto výberovom konaní úplne pochopiteľná a legitímna. Podobne je to aj s verejnosťou   odbornej   justičnej   skúšky.   Podľa   vlády   navrhovateľove   všeobecné   úvahy o tom, že „laická verejnosť nedokáže posúdiť či uchádzači o funkciu sudcu majú schopnosti a   odborné   znalosti   potrebné   na   výkon   funkcie   sudcu“, či   podľa   ktorých „anonymnej verejnosti nič nebráni verejne a s neznalosťou veci posudzovať priebeh konania skúšky, posudzovať   úroveň   jednotlivých   skúšaných,   aj   urážlivým   spôsobom,   a   tým   narušiť   ich vážnosť v rodine, v súkromí, v zamestnaní“, nie sú na mieste. Účelom verejných výberových konaní   a   verejnosti   odbornej   justičnej   skúšky   je   zabezpečiť   kontrolu   procesu výberu/priebehu skúšky zo strany verejnosti.

Na   argumenty   generálneho   prokurátora   k nesúladu   právnej   úpravy platových pomerov sudcov s ústavou reagovala vláda vo svojom vyjadrení poukazom na dôvodovú správu k napadnutému ustanoveniu (§ 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne ako generálny prokurátor   (pozri bod III.F   tohto nálezu, pozn.). Potrebu   právnej úpravy bližšie vysvetľuje aj tak, že reaguje na skúsenosti z praxe, keď sudcom najvyššieho súdu v minulosti patril tento príspevok bez ohľadu na to, či skutočne rozhodovali o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu.

Vypustenie právnej úpravy odmeny (pôvodný § 79 zákona o sudcoch a prísediacich) odôvodňuje opätovne odkazom na časť dôvodovej správy k danému ustanoveniu. V zmysle dôvodovej správy inštitút odmeny podľa daného paragrafu vytváral priestor na vnútornú korupciu   na   súdoch.   Rovnako   nerešpektoval   princíp,   že   sudca   je   odmeňovaný za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom, a nie spôsobom závislým od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny. Vláda poukázala aj na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou) z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu prostredníctvom   hmotnej   zainteresovanosti   fakultatívnou   dávkou,   ktorá   sa   priznáva rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako predstaviteľovi   výkonnej   moci“.   Vo   všeobecnosti   tak   platí,   že   sudca   by   mal   byť odmeňovaný   len   svojím   funkčným   platom.   Preto   sa   podľa   vyjadrenia   vlády   upúšťa aj od udeľovania   odmien   pri   dosiahnutí   50.   roku   veku.   Podľa   vlády   tiež   neexistujú   iní ústavní činitelia, ktorí by mali nárok na takýto typ odmeny z dôvodu dosiahnutia určitého veku. Keďže zrušená právna úprava poskytovala možnosť, ale nie povinnosť poskytnutia odmeny sudcovi zo strany predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu, existoval podľa vlády priestor na prípadné nepriame ovplyvňovanie konania a rozhodovania sudcov predsedom   súdu.   Poskytnutie   odmeny   sudcovi   bolo   fakultatívne,   záviselo   od   úvahy predsedu súdu, na odmenu nebol právny nárok, preto v dôsledku zrušenia tejto právnej úpravy nemožno podľa stanoviska vlády vôbec hovoriť o zásahu do princípu právnej istoty a do princípu nezávislosti súdnej moci.

K argumentom navrhovateľov týkajúcim sa prechodného ustanovenia (§ 151q zákona o sudcoch   a prísediacich)   o zániku   funkcií   predsedov   grémií   a   kolégií k 1.   novembru 2011 vláda v stanovisku konštatovala, že funkcia predsedu grémia a predsedu kolégia je tzv. vyššou sudcovskou funkciou. Základnou úlohou grémia okresného súdu a kolégia krajského súdu je spolupodieľať sa na zabezpečovaní potrebnej odbornej úrovne sudcov tvoriacich toto   grémium,   resp.   kolégium,   s prihliadnutím   na   ich   prevažujúci   obsah   rozhodovacej činnosti.   Kolégiá   a   grémiá   sudcov   na súdoch   sa   zaoberajú predovšetkým   záležitosťami súvisiacimi s rozhodovacou činnosťou, t. j. odbornou činnosťou. Grémium ani kolégium nie je orgánom samosprávy súdov. Argumentáciu navrhovateľov, že v prípade tejto úpravy ide o neprípustný   zásah   do   rozhodnutí   samosprávnych   orgánov,   považuje   preto   vláda za scestnú,   keďže   podľa   pôvodnej   právnej   úpravy   účinnej   do 1. mája   2011   sa   funkcia predsedu grémia a predsedu kolégia obsadzovala vymenovaním, pričom orgánom, ktorý predsedov grémií, resp. predsedov kolégií, vymenúval a súčasne odvolával, bol predseda súdu. Predseda súdu však podľa vlády nie je orgánom samosprávy súdov. Vláda v tomto kontexte odkazuje na § 46 a § 48 zákona o súdoch a tiež na § 33 ods. 2 a § 36 zákona o súdoch.   Novelou   zákona   o súdoch   č.   33/2011   Z.   z.   teda   podľa   názoru   vlády   došlo k výraznému posilneniu samosprávnych prvkov v systéme organizácie a riadenia súdov pri výkone súdnictva, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k novele, ktorá uvádza, že je žiaduce, aby predsedovia grémií a kolégií boli prirodzenými autoritami, a preto si ich majú voliť samotní sudcovia. Princíp voľby je podľa vlády transparentným spôsobom obsadenia určitej funkcie v rámci kolektívneho orgánu, ktorým je grémium a kolégium, najmä ak sa ním má nahradiť vymenovanie predsedom súdu, ktorý je súčasne predstaviteľom výkonnej moci. Zmena právnej úpravy novelou č. 33/2011 Z. z. tak skôr oddeľuje správu súdu od výkonu súdnictva.   Vláda   sa   tak   nestotožňuje   s tvrdeniami   z návrhov   a považuje   napadnuté ustanovenie   za   legitímny   krok   zákonodarcu,   keď   v   prechodnom   ustanovení   v   záujme oddelenia výkonu súdnictva od správy súdov založil požiadavku na skončenie funkčných období predsedov grémií a predsedov kolégií vymenovaných predstaviteľmi správy súdov – predsedami súdov, ktorých menovanie a odvolanie je zas v priamej pôsobnosti ministra spravodlivosti. Týmto krokom sa teda podľa vlády vytvárajú predpoklady na prehĺbenie sudcovskej nezávislosti rovnako aj nezávislosti súdov.

K   argumentom   navrhovateľa   založeným   na   námietkach   k   otázke   právnej   úpravy oprávnenia   ministra   spravodlivosti   stať   sa   účastníkom   disciplinárneho   konania namiesto Súdnej rady vláda uvádza, že z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu vyplýva, že podľa právneho stavu platného pred prijatím napadnutej právnej úpravy Súdna rada vytvárala disciplinárne senáty, pričom mala súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi a aj oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Spojenie postavenia Súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne senáty, teda je de facto sudcom a ako žalobcu, je v právnom štáte podľa dôvodovej správy neprípustné.   Rovnako   je   podľa   dôvodovej   správy   neprípustné,   aby   Súdna   rada   mohla iniciovať disciplinárne konanie a   súčasne   rozhodovať z tohto   titulu   o trvaní dočasného pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu   z   dôvodu   ňou   začatého   disciplinárneho   konania. Z uvedených dôvodov sa preto napadnutou právnou úpravou navrhlo odňať Súdnej rade oprávnenie   podávať   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   sudcom.   S takouto úpravou súviselo aj prechodné ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré upravilo stret starej a novej právnej úpravy v rámci prebiehajúcich disciplinárnych konaní iniciovaných Súdnou radou. Dôvodová správa ďalej konštatovala, že z dôvodu, že Súdna rada   ako   účastník   konania   stráca   svoju   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   návrhu,   a   teda aj na vedenie samotného disciplinárneho konania, odo dňa účinnosti novej právnej úpravy nebudú splnené procesné podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní, a teda ani na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Preto   sa   v prechodných   ustanoveniach   navrhlo,   aby   sa účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister spravodlivosti. Vláda sa s obsahom dôvodov správy stotožňuje a dodáva, že v prípade neprijatia napadnutej právnej úpravy by pretrvávala situácia, keď, analogicky vzaté, prokurátor nielen podáva obžalobu na súd, ale zároveň aj volí a odvoláva sudcov, ktorí majú rozhodovať o ním podanej obžalobe.

K právnej   úprave zverejňovania   súdnych   rozhodnutí všeobecných   súdov a ústavného súdu (§ 82a zákona o sudcoch a § 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde) vláda vo svojom vyjadrení uviedla, že v zmysle dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam bolo   jej   účelom   vytvorenie „legislatívnych   podmienok   pre   zlepšenie   reálneho inštitucionálneho fungovania   nezávislého súdnictva v Slovenskej   republike“ a ako   jeden z nástrojov posilňujúci aj prehľadnosť a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí bol použitý inštitút   zverejňovania   súdnych   rozhodnutí.   Prehľadnosť   a   predvídateľnosť   rozhodovacej činnosti   súdov   je   zas   podľa   vlády   predpokladom   spravodlivého   rozhodovania   súdov, ktorého   faktická   a   právna   existencia   prispieva   k   posilňovaniu   práva   každého na prerokovanie   jeho   veci   pred   nestranným   a   nezávislým   súdom   ako   právom   každého. Verejná kontrola súdov v podobe verejnej diskusie o súdnych rozhodnutiach a ich prípadná kritika odbornou i širokou verejnosťou je podľa stanoviska vlády jedinou možnosťou, ako môžu   dostať   súdy   a   sudcovia   spätnú   väzbu   zo   strany   verejnosti,   ktorá   je   vlastne „zákazníkom súdnictva“, a ako môžu občania „strážiť strážcov“. Takáto verejná diskusia je však možná len v situácii, ak sú rozhodnutia súdov verejnosti prístupné. Vláda poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/96, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že k rozvoju demokracie v činnosti súdov prispieva kontrola rozhodovacej činnosti súdov verejnosťou. Vláda poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 2/2010, v ktorom   uviedol,   že „[l]egitimním   cílem   veřejné   diskuse   je   veřejná   kontrolovatelnost konání spravedlnosti, souzení za bílého dne, nikoli v temnu neveřejného soudního řízení. Naopak souzení nedostatečně veřejné je způsobilé snížit autoritu soudní moci, neboť může generovat   podezření   veřejnosti,   že   je   co   skrývat   (ve   smyslu   konání   nespravedlnosti).“. Z povahy veci tak podľa vlády vyplýva, že s inštitútom zverejňovania a sprístupňovania súdnych rozhodnutí bezprostredne súvisí právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov. Vláda však v stanovisku konštatuje, že kolízia dvoch ústavných princípov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky ničím novým alebo výnimočným. Jej riešenie spočíva buď vo vyváženom prístupe zákonodarcu alebo v prístupe, na základe ktorého dôjde k uprednostneniu   jedného   z   princípov   za   súčasného   vytvorenia   zákonných   záruk   pre udržanie možného zásahu len v nevyhnutnej miere. Z pohľadu napadnutej právnej úpravy je tak podľa vlády namieste skúmať, ako zákonodarca rieši kolíziu týchto dvoch princípov. Podľa vlády aj v prípade zverejňovania, aj v prípade sprístupňovania súdnych rozhodnutí zákon vytvára záruky pre to, aby možný zásah bol minimálny a súčasne proporcionálny účelu,   ktorý   sa   sleduje zverejňovaním   súdnych   rozhodnutí.   Vláda sumarizuje,   že   podľa § 82a ods. 1 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. sú súdy povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia o   predbežnom   opatrení   a   rozhodnutia   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho orgánu,   a   to   do   15   pracovných   dní   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia. Ak rozhodnutie   nebolo   vyhotovené   ku   dňu   jeho   právoplatnosti,   lehota   na   zverejnenie rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia rozhodnutia. Pozitívny výpočet rozhodnutí, ktoré súdy zverejňujú, vyplýva z prvej a druhej vety § 82a ods. 2 citovaného zákona, pričom platí,   že   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   alebo   rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho stupňa, a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu   nižšieho stupňa. Ak   bolo vydané opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Negatívne vymedzenie zverejňovaných súdnych rozhodnutí vyplýva z § 82a ods. 2 tretej vety zákona o súdoch, pričom platí, že sa nezverejňujú   súdne   rozhodnutia   vydané   v   konaní,   v   ktorom   bola   verejnosť   vylúčená z pojednávania   pre   celé   pojednávanie   alebo   pre   jeho   časť.   Ak   teda   v   konaní   dôjde k vylúčeniu verejnosti aspoň z časti konania, rozhodnutie sa nebude zverejňovať. Inštitút vylúčenia   verejnosti   z pojednávania   je   v zmysle   stanoviska   procesným   nástrojom   pre zabezpečenie   ochrany   súkromia   účastníkov   konania,   pričom   však   chráni   aj iné   právom chránené záujmy. Je preto podľa vlády logické, že zákon tak vytvára prvú záruku ochrany osobných údajov, resp. práva na súkromie vo všeobecnosti. Z praxe súdov je podľa vlády zrejmé,   že   vylúčenie   verejnosti   je   využívané   práve   v   tých   najcitlivejších   prípadoch   – výsluchy   obetí   trestných   činov,   maloletých   a   podobne.   Platí   teda,   že   o tom,   či   sa rozhodnutie zverejní nepriamo, rozhoduje samotný súd podľa toho, ako sám citlivo vníma uplatňovanie   procesných   inštitútov   určených   na   ochranu   práva   a   právom   chránených záujmov účastníkov konania či strán v konaní. Vláda upozorňuje aj na to, že v zmysle § 82a ods.   3   zákona   o   súdoch   dochádza   pred   zverejnením   rozhodnutia   k anonymizovaniu rozhodnutia,   čím   sa   zabezpečí   ochrana   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Rozsah a spôsob   vykonania   anonymizovania   súdnych   rozhodnutí   zas   vyplýva   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí. Podľa stanoviska vlády vyhláška taxatívne vymenúva údaje, ktoré sa musia anonymizovať, pričom ostané údaje anonymizácii nepodliehajú. Za ďalšiu záruku ochrany práv a oprávnených záujmov považuje vláda § 5 ods. 3 vyhlášky: „Iné údaje o fyzickej osobe, ako sú uvedené v odseku 1, možno anonymizovať, len ak ide o údaje súkromnej povahy a len na písomný pokyn sudcu alebo súdneho úradníka, ktorý rozhodnutie vydal; je pritom potrebné dbať na to, aby obsah rozhodnutia zostal zrozumiteľný.“ Dané umožňuje sudcovi alebo súdnemu úradníkovi zohľadniť podmienky konkrétneho prípadu. Na ďalšiu argumentáciu o protiústavnosti právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí, ktorá poukazuje na   to,   že   napadnutá   právna   úprava   umožňuje   identifikáciu   účastníkov   konania,   a tak zasahuje do ich práva na súkromie, vláda odpovedá poukazom na dôvodovú správu. Podľa dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam nemožno vylúčiť, že pri istej námahe môže dôjsť k identifikácii účastníkov konania, aj keď bude rozhodnutie anonymizované. To však bolo   v zmysle   dôvodovej   správy   možné   aj   podľa   pôvodnej   úpravy,   keďže   súdne pojednávania sú v zásade verejné a vyhlasovanie rozsudku je verejné vždy.

Vo   vzťahu   k   sprístupňovaniu   súdnych   rozhodnutí   si   podľa   vlády   navrhovatelia zamieňajú   dva   právne   inštitúty   majúce   základ   v   ústave.   Na jednej   strane   je   to   právo na prístup   k   súdnemu   spisu   a   na   strane   druhej   právo   na   informácie.   Právo   na   prístup k súdnemu spisu vo svojej veci je súčasťou práva každého na prerokovanie veci v jeho prítomnosti   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   za   podmienok ustanovených zákonom a právo na prístup k informáciám je garantované v čl. 26 ods. 1 ústavy. Filozofia zákona o slobode informácií podľa vlády upravuje úplne odlišnú kategóriu spoločenských   vzťahov   ako   Občiansky   súdny   poriadok,   resp.   Trestný   poriadok,   ktorý navrhovatelia   vo svojom   návrhu   opomínajú.   Vláda   vysvetľuje,   že   zákon   o slobode informácií reguluje práva a povinnosti štátu k fyzickými osobám a právnickým osobám vo všeobecnosti, pričom procesné kódexy regulujú vzťahy súdu a účastníkov občianskeho súdneho konania a strán v trestnom konaní. Preto ich porovnávanie navrhovateľmi je podľa vlády dôsledkom nepochopenia základného rozdielu týchto zákonných úprav.

Vláda sa nestotožňuje ani s argumentáciou navrhovateľov o nepriamej novelizácii zákona   o   slobode   informácií.   Argumentuje   obdobne   ako   národná   rada,   keď   podrobne vysvetľuje, prečo je zákon o súdoch „osobitným predpisom“ podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií (legislatívny odkaz aj na zákon o súdoch v poznámke pod čiarou   k slovám   zákona   „podľa   osobitného   predpisu“).   Z   uvedeného   teda   podľa   vlády vyplýva   jasná   a   zrozumiteľná   väzba   medzi   zákonom   o slobode   informácií   a zákonom o súdoch.   Argumentácia   navrhovateľov   preto   podľa   vlády   neobstojí.   Rovnako   ako   pri zverejňovaní rozhodnutí sú aj pri ich sprístupňovaní podľa vlády vytvorené zákonné záruky ochrany osobných údajov a práva na súkromie – § 82a ods. 5 zákona o súdoch realizovaný podľa zákona o slobode informácií.

Vláda sa vo svojom stanovisku vyjadrila aj k napadnutej právnej úprave ďalších kompetencií Súdnej rady [§ 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch]. K postaveniu Súdnej rady v procese tvorby rozpočtu súdnictva poukázala na ústavné zakotvenie inštitútu štátneho rozpočtu a citovala znenie čl. 58 ods. 1 a 2, čl. 86 písm. g), čl. 119 písm. e), čl. 131 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy. Podľa ústavy ústavný súd v pléne „rozhoduje“ o návrhu   rozpočtu   ústavného   súdu   a   Súdnej   rade   zas   patrí   právomoc „vyjadrovať   sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu“. Z citovaných článkov ústavy podľa vlády vyplývajú základné ústavné rámce rozpočtového hospodárenia Slovenskej republiky. Ústava teda upravuje základné aspekty hospodárenia (čl. 58 ods. 1), proces schvaľovania rozpočtu [čl. 58 ods. 2 v spojitosti s čl. 86 písm. g), čl. 119 písm. e)], kontrolu hospodárenia [čl. 60 ods. 1 písm. a)] a v dvoch prípadoch otázku participácie na tvorbe návrhu štátneho rozpočtu [čl. 131 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. f)]. Z takto koncipovanej ústavnej úpravy je podľa vlády zrejmé, že ústava vo formálnej rovine plne rešpektuje medzinárodné odporúčania, ktoré citujú navrhovatelia vo svojom návrhu, keďže jedine v prípade súdnej moci výslovne upravuje jej participáciu na tvorbe štátneho rozpočtu priamo v texte ústavy. Podľa textu ústavy je úloha Súdnej rady vo fáze prípravy návrhu štátneho rozpočtu konzultatívna. Konkretizácia tohto oprávnenia Súdnej rady má svoje   vyjadrenie   v   §   86   zákona   o   súdoch,   podľa   ktorého „Ministerstvo   a najvyšší   súd predkladajú súdnej rade východiská pre tvorbu rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu súdnictva tak, aby súdna rada mohla v zákonom ustanovenej lehote zaujať k východiskám a k   návrhu   rozpočtu   súdnictva   stanovisko.   Stanovisko   súdnej   rady   je   súčasťou   návrhu štátneho   rozpočtu,   ktorý   vláda   predkladá   Národnej   rade   Slovenskej   republiky.“.   Vláda ďalej   konštatuje,   že   Súdna   rada   nie   je   správcom   rozpočtovej   kapitoly   súdov   a   toto postavenie jej nepriznáva ani ústava, ani iné zákony. Pôsobnosť, ktorú mala Súdna rada podľa pôvodného znenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch, bola podľa názoru vlády tzv. zákonnou kompetenciou Súdnej rady, bez reálnej opory v texte ústavy.K pôsobnosti ministerstva spravodlivosti určovať voľné miesta sudcov vláda uvádza, že   je   to   oprávnenie,   ktoré „mu   vyplýva   z   povahy   veci,   keďže   je   správcom   rozpočtovej kapitoly   súdov,   ktorá   je   súčasťou   rozpočtovej   kapitoly   ministerstva   spravodlivosti“. Participácia súdnej moci na použití schválených rozpočtových prostriedkov je vyjadrená povinnosťou ministra prerokovať určenie voľných miest sudcov s predsedami súdov. Vláda ďalej konštatuje, že pri porovnaní pôvodnej právnej úpravy § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch (t. j. do 1. mája 2011) a novej právnej úpravy je zrejmé, že účasť súdnej moci na určovaní voľných miest sudcov je v úplne inej kvalitatívnej rovine, keďže pre ministra spravodlivosti je určujúci názor predsedov súdov, teda funkcionárov súdov, ktorí majú rozhodne lepšiu predstavu o potrebe voľných miest na súdoch ako Súdna rada. Vláda   uzatvára   argumentáciu   v tomto   bode   konštatovaním,   že   určovanie   voľných   miest sudcov sa tak namiesto centralizovaného modelu zmenilo na decentralizovaný model.

K oprávneniu   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vyžadovať zo súdnych   spisov   akékoľvek   podklady,   informácie   a vyjadrenia vláda   uvádza,   že námietka navrhovateľa „je úplne absurdná“. Napadnutá právna úprava podľa vlády len precizuje   doteraz   platné   znenie   právnej   úpravy,   ktoré   sa   týka   oprávnení   ministerstva spravodlivosti   pri   výkone   svojej   pôsobnosti   v   rámci   správy   súdov   podľa   §   72   zákona o súdoch.   Aj   do   prijatia   napadnutej   právnej   úpravy   mohlo   ministerstvo   v   súvislosti s výkonom pôsobnosti ministra spravodlivosti alebo ministerstva podľa zákona o súdoch alebo podľa osobitného zákona (§ 120 a nasl. zákona o sudcoch a prísediacich) vykonávať previerky súdnych spisov a na tento účel aj nahliadať do súdnych spisov a vyžiadať si súdny spis,   robiť   si   z   neho   odpisy,   výpisy   a   kópie   (zákonom   č.   33/2011   Z.   z.   sa   do   tohto ustanovenia doplnila možnosť vyžadovať aj iné podklady, informácie alebo vyjadrenia). Podľa   vlády   je   zložité   predstaviť   si,   ako   by   bez   danej   právomoci   mohol   minister spravodlivosti   vykonávať   svoje   iné   právomoci,   napríklad   prešetriť   podozrenie zo zbytočných prieťahov v súdnom konaní na účely prípadného podania návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi. Pri realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti podľa ustanovenia § 72 zákona o súdoch v zmysle vyjadrenia vlády nedochádza k zásahom do nezávislosti súdov a sudcov, ale iba k realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti ako   ústredného   orgánu   štátnej   správy   pre   justíciu   a   k   realizácii   oprávnení   ministra spravodlivosti. To podľa vlády potvrdzuje aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05, ktorého relevantná časť znie: „Pri hodnotení ústavnosti návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti nemožno obísť ani účel, pre ktorý mu zákon o sudcoch a prísediacich také oprávnenie   priznal.   Vo   všeobecnosti   to   súvisí   s   tým,   že   podľa   §   13   ods.   1   zákona č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy. Obsah   pojmu   štátna   správa   súdov   zahŕňa   okrem   iného   aj   dohľad   na   plynulosťou, hospodárnosťou a sčasti (v trestnom konaní súdnom) aj zákonnosťou konania pred súdmi. Potvrdzuje to aj zákon č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom (§ 32). Podľa § 34 ods. 1 tohto zákona   ministerstvo   spravodlivosti   vykonáva   správu   súdov   ako   ústredný   orgán   štátnej správy pre súdy. Tento dohľad by sa bez návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti na podanie   návrhu   na   disciplinárne   konanie   sudcu   stal   iluzórny   a   zistenia   dohľadu ministerstva spravodlivosti by museli byť postupované inému orgánu, aby ten z nich mohol vyvodzovať zákonné dôsledky vrátane podania návrhu na disciplinárne konanie.“

Napokon k problematike právneho postavenia justičných čakateľov vláda uvádza, že je zrejmé, že obsadenie voľného miesta sudcu sa v zmysle ústavy realizuje jednak podľa úpravy   v samotnej   ústave,   ale   aj   podľa   zákonnej   úpravy,   ktorá   je   vydaná   na   základe ústavného splnomocnenia (čl. 145 ústavy). Vláda najprv argumentuje zákonnou úpravou, ktorá bola napadnutou právnou úpravou zrušená, t. j. predošlou právnou úpravou. Dospieva k záveru, že o tom, kto sa stane sudcom z pozície justičného čakateľa, rozhodovali výlučne orgány   výkonnej   moci,   a to   minister   spravodlivosti   a predseda   krajského   súdu.   Toto tvrdenie   odôvodňuje   tak, že do   prijatia   napadnutej   právnej úpravy   bolo možné obsadiť voľné   miesto   sudcu   dvojakým   spôsobom,   a to   (i)   bez   výberového   konania   justičným čakateľom alebo (ii) výberovým konaním, ak voľné miesto sudcu nebolo možné obsadiť justičným čakateľom. V predošlej právnej úprave však podľa vlády absentovali jednoznačné kritériá na určenie justičného čakateľa, ktorý obsadí voľné miesto sudcu na okresnom súde v prípadoch, keď na tom istom okresnom súde vykonáva stálu štátnu službu viac justičných čakateľov.   Prekonanie   tohto   nedostatku   bolo   v zmysle   stanoviska   vlády   na   absolútnej svojvôli či arbitrárnom rozhodnutí ministra spravodlivosti, ktorý podľa pôvodnej právnej úpravy   vo všetkých   prípadoch   podával   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   návrh na pridelenie   sudcu.   V   tejto   súvislosti   vláda   tiež   poukazuje na   fakt,   že   pokiaľ   nedošlo k určeniu voľného miesta sudcu, justičný čakateľ nemal možnosť stať sa sudcom. Voľné miesta   sudcov   zároveň   určuje   a aj podľa   predošlej   právnej   úpravy   určoval   minister spravodlivosti. Vláda poukazuje na to, že podľa predošlej právnej úpravy justičný čakateľ vykonáva   prípravnú   prax   na   okresnom   súde   alebo   krajskom   súde.   Aj   v   tomto   aspekte považuje vláda predošlú právnu úpravu za zjavne vnútorne rozpornú, keďže časti justičných čakateľov,   a to   tým,   ktorí   vykonávali prípravnú   prax   na krajskom   súde,   neumožňovala prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok ako tým čakateľom, ktorí vykonávajú svoju   štátnu   službu   na   okresných   súdoch.   Zákonnú   podmienku   vymenovania   za   sudcu a pridelenia   na   okresný   súd   nemohli   podľa   vlády   splniť   čakatelia,   ktorí   vykonávali prípravnú prax na krajskom súde, keďže zákon ustanovoval, že majú byť pridelení na voľné miesto   sudcu   na   súde,   na   ktorom   prax   vykonávali,   a zároveň   sa   voľné   miesta   sudcov obsadzovali justičnými čakateľmi podľa zákona iba na okresných súdoch. Vláda konštatuje, že to, či sa takýto justičný čakateľ stal sudcom, bolo v konečnom dôsledku závislé od rozhodnutia vedúceho služobného úradu, ktorým bol v tom čase pre všetkých justičných čakateľov krajský súd.

Predošlú právnu úpravu, ktorá teda umožňovala, aby o tom, kto sa stane sudcom, rozhodol   minister   spravodlivosti   a predsedovia   krajských   súdov,   hodnotí   vláda   ako rozpornú   s požiadavkami   nevyhnutnej   participácie   súdnej   moci   na   všetkých   častiach mechanizmu obsadzovania voľného miesta sudcu, resp. vzniku funkcie sudcu (výberové konanie,   prerokúvanie   návrhu   úspešného   kandidáta   výberového   konania   a   rozhodnutie o ňom na zasadnutí Súdnej rady a následne menovanie kandidáta prezidentom). Vláda tiež v stanovisku   dospela   k záveru,   že «v   dôsledku   nedostatočnej   zákonnej   úpravy   je   obsah „legitímnych očakávaní“ justičných čakateľov v priamej úmere s pravidlami samotného výberu   spomedzi   viacerých   justičných   čakateľov.   Je   teda   zrejmé,   že   nie   každý   justičný čakateľ sa bezpodmienečne mohol stať sudcom - uvedené by platilo len v prípade, ak by bol počet voľných miest sudcov rovný alebo vyšší počtu miest justičných čakateľov.». Vzhľadom na to, že minister nebol v prípade návrhov na pridelenie sudcu viazaný žiadnymi zákonnými pravidlami, tiež podľa vlády nie je možné konštatovať prístup každého justičného čakateľa k funkcii sudcu. A už vôbec nie v prípade, ak na okresnom súde pôsobilo viacero justičných čakateľov.

Navrhovatelia podľa vlády taktiež opomenuli dôležitý fakt, a to ten, že obsadenie voľného miesta sudcu je podľa ústavy závislé od rozhodnutia Súdnej rady a jej návrhu prezidentovi   na   vymenovanie   čakateľa   za   sudcu.   Súdna   rada   nebola   viazaná   návrhom ministra,   keďže   o   návrhu   musela   rozhodnúť,   čo   znamená,   že   čakateľa   nemusela prezidentovi   navrhnúť   na   vymenovanie   za   sudcu.   Rovnako   prezident   nebol   viazaný návrhom Súdnej rady na vymenovanie justičného čakateľa za sudcu. Aj z týchto dôvodov nie je v zmysle stanoviska vlády namieste hovoriť o legitímnych očakávaniach justičných čakateľov.

Vláda v stanovisku ešte opätovne sumarizovala, že na to, aby sa justičný čakateľ stal sudcom, museli nastať viaceré právne skutočnosti, a to (i) určenie voľného miesta sudcu ministrom   spravodlivosti,   ktoré   i ak   na   súde   vzniklo,   minister   spravodlivosti   ho   mohol presunúť   na   iný   súd,   prípadne   ho   zrušiť,   (ii)   justičný   čakateľ   musel   spĺňať   zákonné podmienky na obsadenie voľného miesta, (iii) podanie návrhu podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona   o sudcoch   a prísediacich,   pričom   aj   keby   bolo   vytvorené   voľné   miesto   sudcu a justičný čakateľ by spĺňal zákonné podmienky, minister spravodlivosti nemusel podať Súdnej   rade   návrh   na   jeho   pridelenie   ako   sudcu,   (iv)   prerokovanie   návrhu   ministra spravodlivosti na pridelenie justičného čakateľa ako sudcu na súd nezakladá automaticky právny   nárok   na   odhlasovanie   tohto   návrhu   v   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky a (v) vymenovanie   justičného   čakateľa   za   sudcu   podľa   čl.   145   ods.   1   ústavy,   keďže prezident má právomoc rozhodnúť o návrhu Súdnej rady aj negatívnym spôsobom. Vláda konštatuje, že ani v jednom z predošlých „štádií“ niet právneho nároku justičného čakateľa na pozitívne rozhodnutie oprávnených orgánov.

Vláda opätovne poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 33/2011 Z. z., podľa ktorej   je   jedným   z prostriedkov   zlepšenia   reálneho   inštitucionálneho   fungovania nezávislého súdnictva v Slovenskej republike aj transparentnosť výberu sudcov,   pričom voľné   miesta   sudcov   sa   budú   obsadzovať   výlučne   výberovým   konaním.   A   to   nielen na okresných   súdoch,   kde   mohli   byť   doteraz   obsadzované   justičným   čakateľom   bez výberového konania, ale aj na všetkých súdoch vyššieho stupňa. Podľa dôvodovej správy sa spôsob obsadzovania voľných miest justičnými čakateľmi a jeho praktická realizácia stali za necelé dva roky účinnosti predošlej právnej úpravy jednou z príčin vytvorenia vysokej nedôvery   verejnosti   v   súdny   systém.   Dôvodová   správa   tak   konštatuje,   že   zavedenie výberových konaní, ktoré musia byť transparentné a otvorené pre všetkých uchádzačov, ktorí   spĺňajú   zákonom   ustanovené   kritériá,   je   preto   plne   legitímnou   požiadavkou   pri obsadzovaní voľných miest sudcov. Z dôvodu zmeny spôsobu obsadzovania voľných miest sudcov bolo preto podľa dôvodovej správy potrebné vykonať zmeny aj v právnej úprave justičných   čakateľov.   Ak   sa   má   totiž   obsadenie   voľného   miesta   sudcu   uskutočňovať výberovým konaním, je neprípustné, aby uchádzači nemali vytvorené rovnaké podmienky, resp.   aby   ich   časť   bola   zvýhodňovaná   v   porovnaní   s ostanými   uchádzačmi   prípravou na výkon funkcie sudcu.

Vláda   preto   zastáva   názor,   že   zavedenie   otvoreného   výberového   konania   ako podmienky   na   obsadenie   voľného   miesta   sudcu   je   legitímnou   požiadavkou.   Tohto výberového   konania   sa   môže   zúčastniť   každý,   kto   spĺňa   predpoklady   na   vymenovanie za sudcu   podľa   zákona   o sudcoch   a prísediacich,   teda   sa   ho   môže   zúčastniť   aj   justičný čakateľ. Vláda považuje tvrdenie navrhovateľov, že justičný čakateľ už výberové konanie absolvoval, a preto niet dôvodu, aby vykonával ďalšie výberové konanie, za zavádzajúce. Podľa stanoviska vlády je účel výberového konania na funkciu justičného čakateľa iný ako účel   výberového   konania   na   funkciu   sudcu.   Účelom   výberového   konania   na   funkciu justičného   čakateľa   je totiž   podľa   vlády   „len“ overenie   predpokladov   na   výkon   štátnej služby.   Účelom   výberového   konania   na   funkciu   sudcu   je   však   overenie   predpokladov na výkon funkcie sudcu.

Vláda tiež konštatuje, že zákon nezasahuje do existujúcich právnych, služobných vzťahov   vo   význame   zániku   existujúcich   právnych   vzťahov,   keďže   to,   či   justičnému čakateľovi zanikne štátnozamestnanecký vzťah, je plne v jeho dispozícii.

Na záver svojho stanoviska vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, navrhla, aby ústavný súd návrhom navrhovateľov na začatie konania nevyhovel.

C. Vyjadrenie prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

Podpredseda ústavného súdu vzhľadom na predmet abstraktnej kontroly ústavnosti požiadal   o   zaujatie   stanoviska   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky.   Prvý   námestník   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   sa   k   návrhu skupiny poslancov vyjadril listom z 11. januára 2012, ktorý bol ústavnému súdu doručený 23. januára   2012,   pričom   zaujal   toto   stanovisko: „...   podporujem   tvrdenia   skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedené v návrhu na začatie konania...“

D. Vyjadrenie Združenia sudcov Slovenska

Na výzvu ústavného súdu predložilo svoje vyjadrenie aj Združenie sudcov Slovenska, a to podaním z 19. decembra 2012.

V rámci   problematiky výberového   konania   na   funkciu   sudcu   a na   funkciu predsedu súdu združenie sudcov poukazuje na predošlú právnu úpravu spôsobu výberu sudcov. Konštatuje, že ak sa voľné miesto obsadzovalo výberovým konaním, uskutočňovala ho päťčlenná výberová komisia zložená z troch členov volených sudcovskou   a Súdnou radou, jedného menovaného ministrom a piatym členom bol predseda súdu, pre ktorý bolo určené voľné miesto sudcu, alebo ním poverený sudca. Obdobne bola kreovaná výberová komisia pre výberové konania na predsedu senátu či pri postupe sudcu na súd vyššieho stupňa. Novú, t. j. napadnutú, právnu úpravu považuje za závažné obmedzenie kompetencií Súdnej rady, ktorá doteraz ad hoc priamo nominovala do každej výberovej komisie svojho zástupcu. Združenie sudcov sa domnieva, že takáto právna úprava absolútne popiera zásady nezávislosti jednotlivých sudcov a súdnej moci ako celku a je v priamom rozpore s čl. 46 Odporúčania   M/Rec(2010)12,   keďže   je   zrejmé,   že   väčšina   členov   výberových   komisií nebude   volená   sudcami   ani   orgánmi   sudcovskej   samosprávy,   ale   naopak,   nominovaná exekutívou. Navyše, podľa združenia sudcov nikde v zákone nie je určené, na aké obdobie je vytvorená databáza kandidátov na členov výberových komisií.

K problematike právneho   postavenia   justičných   čakateľov združenie   sudcov uvádza, že zrušenie inštitútu justičných čakateľov považuje na jednej strane za neústavné a na druhej strane odporujúce historickým tradíciami. K rozporu s historickými tradíciami združenie sudcov uvádza, že inštitút justičného čakateľa sa osvedčil a jeho opodstatnenosť „je nepochybne preukázaná osvedčenou takmer 100 (sto) ročnou praxou (od roku 1918), ktorou   sa   zabezpečila   náležitá   príprava   na   výkon   funkcie   sudcu,   v   dôsledku   čoho   sa vytvorili reálne predpoklady na zabezpečenie ústavného práva pre občana na spravodlivé a včasné   rozhodovanie   odborne   a   morálne   spôsobilým   sudcom“.   Neústavnosť   napadnutej právnej úpravy zas odôvodňuje združenie sudcov tak, že (i) nebol rešpektovaný záväzný zámer   ústavodarcu   a   (ii)   obsah   medzinárodných   štandardov   týkajúcich   sa   súdnictva o nevyhnutnosti dlhodobej odbornej prípravy justičného čakateľa. Dané je podľa združenia sudcov v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné. Dôležitosť rešpektovania ústavy, čo sa   týka   limitácie   národnej   rady   pri   prijímaní   zákonov   v právnom   štáte,   odôvodňuje združenie sudcov aj citáciou častí rozhodnutí ústavného súdu (PL. ÚS 32/95, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 15/98). Združenie sudcov poukazuje aj na ústavné limity obmedzovania základných práv a slobôd v čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel a zároveň sa obmedzenie môže použiť len na ustanovený cieľ. Združenie sudcoch uvádza, že medzi základné práva a slobody patria aj hospodárske, sociálne a kultúrne práva, t. j. aj právo na slobodnú voľbu povolania a právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie (čl. 35 ods.1 ústavy). Združenie sudcov tiež odkazuje na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého zákonodarca môže v zmysle čl. 35 ods. 2 ústavy ustanoviť podmienky a obmedzenia pre výkon práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,   pričom   pri   ich   ustanovení   musí   rešpektovať   všeobecné   ústavné   princípy   a   iné ústavné normy (PL. ÚS 6/04). Združenie sudcov tiež odkazuje na princíp proporcionality vymedzený   aj   v rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu,   napríklad   v rozhodnutí   sp.   zn. PL. ÚS 3/09. Následne združenie sudcov odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/00, podľa ktorého je za diskriminačnú úpravu „možné považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom, a tým, že tento cieľ   sa   musí   dosahovať   práve   zvoleným   legislatívnym   riešením“.   Zrušenie   inštitútu justičného čakateľa, ktorého jediným účelom je príprava na výkon funkcie sudcu, je podľa názoru združenia sudcov nepochybne zásahom do ústavou garantovaného práva na prípravu na výkon povolania, keďže podľa združenia sudcov je príprava na výkon funkcie sudcu, t. j. povolania v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy, upravená ako základne právo. Združenie sudcov sa zároveň domnieva, že napadnutou právnou úpravou došlo k diskriminácii „pri príprave na sudcovské povolanie oproti iným právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú prípravu na výkon povolania (zárobkovej činnosti) a ich činnosť súvisí odborne najbližšie s činnosťou   sudcu.   Ide   o činnosť   (povolanie)   advokáta,   funkciu   prokurátora,   notára a exekútora. Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní sú povinné absolvovať prípravnú prax a následne preukázať spôsobilosť na výkon uvedenej činnosti (povolania, funkcie).“. Podľa   združenia   sudcov   tiež   napadnutá   právna   úprava   nerešpektuje   viaceré nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu retroaktívneho   pôsobenia   práva,   ochrany   nadobudnutých   práv   a   rad   ďalších   princípov materiálneho právneho štátu, neodmysliteľne patrí k imanentným znakom právneho štátu. Združenie sudcov tiež konštatuje, že ústavný súd vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť   retroaktívne   ustanovenia   na   úpravu   nových   právnych   stavov,   pričom   v   takom prípade   musí   preukázať „závažné   dôvody   všeobecného   záujmu,   ktoré   si   môžu   vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). Združenie sudcov toto rozhodnutie vykladá   tak,   že   nepravú   retroaktivitu   ústavný   súd   nepovažuje   za   štandardný   vstup   do existujúcich právnych stavov. Združenie sudcov k tejto problematike ešte uvádza, že „[n]a osobu justičného čakateľa sa teda vzťahuje ústavou garantované právo v zmysle čl. 35 ods. 1   a zároveň   čl.   30   ods.   4   ústavy,   čl.   25   písm.   c)   medzinárodného   paktu (Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach, pozn.). Zrušenie inštitútu justičného čakateľa je odňatím základného práva garantovaného ústavou v zmysle čl. 35 ods.   1   ústavy   (iné   osoby   majú   zabezpečenú   odbornú   prípravu   na   výkon   právnického povolania),   porušením   čl. 30   ods.   4   ústavy   pri   prístupe   k   verejnej   funkcii   sudcu   za rovnakých podmienok a nerešpektovaním čl. 12 ods. 1, 4 ústavy najmä o nezrušiteľnosti základného práva a slobody a zákaze spôsobovať ujmu pre uplatňovanie základných práv.“.

K verejnosti   výberových   konaní   a verejnosti   odbornej   justičnej   skúšky a k písomnému   vyhláseniu   sudcu   a kandidáta   na   sudcu združenie   sudcov   uvádza,   že uverejňovanie životopisov a zoznamov blízkych osôb kandidátov na funkciu sudcu považuje za neprípustný zásah do súkromia uchádzačov a ich blízkych a rovnako potom za možnú diskrimináciu uchádzačov a ovplyvňovanie členov výberových komisií či už v pozitívnom, alebo v negatívnom zmysle. Účasť verejnosti na výberovom konaní, ako aj na odbornej justičnej skúške považuje združenie sudcov za nevhodnú až rušivú a pri zložení komisie, ako aj podrobných záznamoch, ktoré sa vedú o priebehu výberového konania a justičnej skúšky, považuje   účasť   verejnosti   za   zbytočnú,   keďže   nemôže   žiadnym   spôsobom   zabezpečiť zvýšenie úrovne výberových konaní a justičných skúšok. Združenie sudcov konštatuje, že právo na súkromie podľa ústavy a podľa dohovoru možno obmedziť, iba ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme bezpečnosti predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.   Združenie   sudcov   uvádza,   že „[p]odľa   rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, pri výklade čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čo je záväzné pre náš štát, zabezpečuje sa rešpekt (chráni sa) voči súkromiu aj v oblasti zhromažďovania a uschovávania informácií osobnej povahy,   medzi   ktoré   jednoznačne   patria   aj   informácie   o zdravotnom   stave   osoby“. Združenie sudcov ďalej odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, podľa ktorých je potrebné základné   práva   a   slobody   podľa   ústavy   vykladať   a uplatňovať   v   zmysle   a   duchu medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a základných   slobodách,   a   preto   treba prihliadať aj na judikatúru týkajúcu sa dohovoru. Združenie sudcov konštatuje aj to, že z ďalšej judikatúry ústavného súdu vplýva, že ústavná ochrana súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy sa spája s nedotknuteľnosťou osoby, z čoho vyplýva, že predmetom ochrany je celá oblasť   spoločenských   vzťahov   medzi   lekárom   a   pacientom.   Je preto   podľa   združenia neprípustné,   aby   verejnosť   bola   oboznamovaná   so   závermi   psychologického   posúdenia uchádzača.   Keďže   psychologické   posúdenie   je   súčasťou   výberového   konania   ako oprávnenej podmienky na zistenie osobnostných predpokladov, oboznamovať sa s týmto údajom majú podľa názoru združenia sudcov len členovia výberovej komisie a následne Súdna rada, ktorá musí podľa vyjadrenia združenia sudcov mať zachovaný zásadný vplyv v otázke vzniku funkcie sudcu, t. j. legitimity sudcovskej moci. Združenie sudcov tiež uvádza, že ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí sa konania, ktoré je v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy.

Združenie sudcov vo vyjadrení reaguje aj na oblasť výchovy a vzdelávania sudcov. Nová právna úprava podľa neho okrem zrušenia inštitútu justičného čakateľa „zasahuje úplne nesystémovo a chaoticky aj do organizácie vzdelávania sudcov a to tak na počiatku ich kariéry, ako aj pri prehlbovaní a zvyšovaní ich kvalifikácie“. Združenie sudcov uvádza, že Justičná akadémia zriadená v roku 2004 dosahovala na poli vzdelávania vynikajúce výsledky.   Justičná   akadémia   mala   byť   takmer   kompatibilná   s   Odporúčaním CM/Rec(2010)12 a spĺňala nároky, ktoré na vzdelávanie sudcov kladie dnešná doba a ktoré sformuloval CCJE v Opinion N°4. V novelách sa však vzdelávanie sudcov zveruje presne neurčeným   tuzemským   a   zahraničným   vzdelávacím   inštitúciám   a   exkluzivita   akadémie v tejto oblasti zanikla. Týmto spôsobom sa výchova a vzdelávanie sudcov dostáva absolútne mimo   kontrolu   súdnej   moci   a   štátu,   ktorý   je   v konečnom   dôsledku   povinný   zabezpečiť jednotné a systematické vzdelávanie a výchovu sudcov.   Podľa   združenia sudcov je tým ohrozená nezávislosť sudcov.

Združenie sudcov sa vyjadrilo aj k odmeňovaniu sudcov. Konštatovalo, že zrušením odmien poklesol plat sudcu od 1. januára 2011 o viac ako jednu šestinu. Poukázalo na to, že   podľa   platnej   právnej   úpravy   sa   plat   sudcu   odvíja   od   základného   platu   poslanca parlamentu,   čo   je   podľa   neho   v   rozpore   s „Európskou   chartou   o   štatúte   sudcov, Odporúčaním CM/Rec(2010)12, čl. 53 až 55, ako aj Opinion CCJE N°1, keďže neochraňuje platy   sudcov   pred   ich   znižovaním   a   už   vôbec   nezabezpečuje   ich   nárast   v súvislosti s nárastom životných nákladov“. Ďalej združenie sudcov tvrdí, že „[v]ýška platov sudcov je častou témou politických strán v boji o priazeň voličov a zostáva len otázkou politickej vôle, či   bude   táto   úprava   zneužitá   v   neprospech   sudcov   alebo   nie.   Uvedené   je   popretím materiálnej garancie nezávislosti súdnictva.“.

Celkovo združenie sudcov k napadnutým ustanoveniam právnych predpisov uvádza, že ostané novely, ktorými bola zavedená napadnutá právna úprava, sú «v priamom rozpore s Recommendation CM/Rec(2010)12 of the Committee of Ministers to member states on judges: independence, efficiency and responsibilities, ENCJ Resolution of Budapest on Self- Governance for the Judiciary: Balancing Independence and Accountability - May 2008, European   Charter   on   Štatúte   for   Judges,   CCJE   (2010)3   Magna   Carta   of   Judges (fundamental   principles),   CCJE   Opinion   n°   1   (2001)   on   standards   concerning   the independence of the judiciary and the irremovability of judges, Opinion n° 4 (2003) on training for judges Opinion n°10 (2007) on „Council for the Judiciary in the service of society“, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi a ich účinnosťou došlo k vážnym zásahom do nezávislosti sudcov a súdnej moci na Slovensku.».

Združenie   sudcov   taktiež   vo   vyjadrení   informovalo   o dianí   na   pôde   Európskej asociácie sudcov. Uviedlo, že po prerokovaní jeho žiadosti Európskou asociáciou sudcov bola zriadená špeciálna komisia Európskej asociácie sudcov, ktorá preskúmala situáciu na Slovensku, platnú posudzovanú právnu úpravu, kontaktovala zástupcov štátnych orgánov, najmä ministerku spravodlivosti, a na rokovaní 4. septembra 2011 bola schválená rezolúcia. Európska asociácia sudcov v nej pripomína, že európske inštitúcie za mnohé roky vytvorili základné   pravidlá   na   účel   ochrany   nezávislosti   a   nestrannosti   súdnej   moci,   ktorými   sú hlavne Odporúčanie   CM/Rec   (2010)   12 Výboru   ministrov   členským   štátom   o sudcoch: nezávislosť   efektivita   a   zodpovednosť,   CCJE   stanovisko   číslo   1   (2001)   o   štandardoch týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci a nepreložiteľnosti sudcov, CCJE stanovisko číslo 3 (2002) o princípoch a pravidlách ovládajúcich profesionálne správanie sudcov najmä etiku, nezlučiteľné   správanie   a   nestrannosť,   CCJE   stanovisko   číslo   10   (2007)   „Súdna   rada v službách spoločnosti“, ako aj ostatné medzinárodné dokumenty, CCJE (2010) 3 Magna Carta sudcov (základné princípy), Európska charta o štatúte sudcov, Rezolúcia ENCJ prijatá v Budapešti v máji 2008 o samospráve súdnej moci: Vyvážená nezávislosť a zodpovednosť. Združenie sudcov vo vyjadrení tiež uvádza, že Európska asociácia sudcov tiež zdôraznila, že tieto   štandardy   nemôžu byť chápané ako výhoda   pre sudcov   alebo ich   korporatívne záujmy, ale ako hlavné prostriedky na zabezpečenie nevyhnutnej nezávislosti súdnej moci v demokratickej   spoločnosti,   a   podčiarkla,   že   nezávislosť   musí   byť   sprevádzaná zodpovednosťou.   Žiadna   z   ostatných   mocí   v   štáte   sa   však   nemôže   pod   zámienkou zodpovednosti   snažiť o získanie neprimeraného vplyvu   na súdnu   moc.   Transparentnosť konaní   a   riadne   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí   sú   prostriedky   garantujúce   zvýšenie dôvery v súdnu moc. Združenie sudcov tvrdí, že Európska asociácia sudcov v rezolúcii tiež vyjadrila vážne obavy, že viacero z predmetných noviel vedie k zvýšeniu celkového vplyvu vlády na súdnu moc. Podľa stanoviska združenia sudcov bolo napriek tomu v rezolúcii konštatované aj to, že „konečné rozhodnutie o výbere kandidáta na menovanie (za sudcu) je v kompetencii súdnej rady, výberová komisia stále zohráva rozhodujúcu úlohu, čo znamená, že relevantné ustanovenia medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zloženia súdnej rady sú rovnako aplikovateľné na tieto komisie. V tejto súvislosti je evidentné, že navrhované zmeny v zložení súdnej rady (výberovej komisie), ktorej polovicu členov menuje minister je krok   nesprávnym   smerom   a   proti   súčasným   tendenciám   všetkých   medzinárodných štandardov.“. Európska asociácia sudcov podľa slov združenia sudcov odkazuje na § 18 a § 42 Stanoviska CC JE No 10 (2007) a čl. 5 a čl. 13 Magny Carty sudcov (základné princípy), podľa ktorých tieto rady majú pozostávať z podstatnej väčšiny sudcov, ktorí sú volení   ich   kolegami.   Článok   46   Odporúčania   CM/Rec   (2010)   12   taktiež   podľa   neho požaduje,   aby   najmenej   polovica   členov   bola   tvorená   sudcami   vybranými   spomedzi kolegov.

E. Vyjadrenie Súdnej rady Slovenskej republiky

Súdna rada sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila aj podaním z 19. decembra 2012.

K právnemu postaveniu justičných čakateľov Súdna rada uviedla, že nepovažuje za pravdivé   tvrdenie   z dôvodovej   správy   k napadnutej   právnej   úprave   v tom   zmysle,   že k obsadzovaniu   voľných   miest   sudcov   justičnými   čakateľmi   dochádzalo   bez   výberového konania. Justiční čakatelia totiž boli prijatí na miesto justičných čakateľov po absolvovaní výberového   konania.   Súdna   rada   tiež   nesúhlasí   s tvrdením   dôvodovej   správy   o potrebe zrušiť inštitút justičného čakateľa s cieľom zabezpečenia rovného prístupu k funkcii sudcu. Taká argumentácia je podľa nej neakceptovateľná pre rozpor so zámerom ústavodarcu z dôvodovej správy k novele ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Súdna rada uvádza, že „[v] materiálnom právnom štáte platí zásada, že pri tvorbe zákona má zákonodarca dané ústavné limity. Nie je preto oprávnený (nie je to dovolené) v rozpore so zámerom sledovaným   ústavodarcom   schvaľovať   zákony“. Podľa   Súdnej   rady   je   z pravidiel historického   výkladu   nepochybné,   že   účel,   ktorý   zákonodarca   sleduje,   je   vyjadrený v dôvodovej   správe.   Dôvodová   správa   k už   uvedenej   novele   ústavy   v relevantnej   časti konštatuje, že predpoklady výberu vhodných uchádzačov na funkciu sudcu sa podrobnejšie upravia zákonom, a to na báze predchádzajúcej dlhodobejšej odbornej prípravy. Dôvodová správa   k   novele   ústavy   tiež   odkázala   na   rezolúciu   Valného   zhromaždenia   OSN   40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, Odporúčanie Rady Európy No R (94) 12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 a na Európsku chartu o statuse sudcu prijatú v Štrasburgu 8. – 10. júla 1998. Súdna rada ďalej tvrdí, že Európska   charta   o statuse   sudcu   tiež   okrem   iného   požaduje,   aby   sa   vybraní   kandidáti na funkciu   sudcu   mohli   pripraviť   na   účinné   plnenie   sudcovských   povinností prostredníctvom   primeraného   vzdelávania,   ktorého   náklady   znáša   štát.   Súdna   rada   sa domnieva,   že   s   cieľom   zaručiť   schopnosť   kandidáta   vykonávať   povinnosti   sudcu   musia pravidlá   pre   výber   a   prijímanie   sudcov   obsahovať   požiadavky   týkajúce   sa   kvalifikácie a predchádzajúcej praxe. „Abstraktné“ overovanie schopností pre výkon sudcovskej funkcie nie   je   podľa   nej   postačujúce,   keďže   povaha   sudcovskej   funkcie   vyžaduje   vstup   sudcu do zložitých   situácií,   ktoré   kladú   veľmi   náročné   požiadavky   z hľadiska   rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Preto je podľa vyjadrenia Súdnej rady potrebné kandidátov vybraných na vykonávanie sudcovskej funkcie pripraviť na ich úlohu prostredníctvom primeraného vzdelávania, ktoré musí financovať štát. Je teda nesporné, ako tvrdí Súdna rada, že (i) ústavodarca   výslovne   vyžaduje   nevyhnutnosť   predchádzajúcej   dlhodobejšej   odbornej prípravy   uchádzača   o   funkciu   sudcu   a   (ii)   v   súlade   s   medzinárodnými   dokumentmi   je nevyhnutné justičných čakateľov pripraviť na ich úlohu pri výkone súdnictva primerane vzdelávaním a predchádzajúcou praxou. Iným spôsobom nie je tento cieľ možné splniť. Opodstatnenosť   inštitútu   justičného   čakateľa   je   tiež   podľa   Súdnej   rady   nepochybne preukázaná osvedčenou takmer storočnou praxou.

Súdna rada považuje za vecne neakceptovateľné tvrdenie o zvýhodnení justičných čakateľov, keďže v zmysle už uvedeného je príprava na funkciu sudcu ústavou požadovaná. Dospieva   tiež   k záveru,   že   zrušenie   inštitútu   právnych   čakateľov   porušuje   právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Pri zákonnej úprave podmienok slobodnej voľby   povolania   je   podľa   nej   neakceptovateľné   akýmkoľvek   spôsobom   obmedzovať ústavou garantované právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie, a to už vôbec nie vtedy, keď predpis nižšej právnej sily, teda zákon, odporuje predpisu vyššej právnej sily – ústave.   To   podľa   Súdnej   rady   vyplýva   aj   z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu. Poukazuje   pritom   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   32/95   a   sp.   zn. PL. ÚS 15/98.   Súdna   rada   uvádza,   že   napadnutá   právna   úprava,   ktorá   zrušila   inštitút justičného čakateľa, „v celom rozsahu zlikvidovala (poprela) ústavou garantované právo každého   právnika   (občana   Slovenskej   republiky)   na   prípravu   ním   zvoleného   povolania (funkciu sudcu, ktorá je vykonávaná ako povolanie)“. Toto právo občana podľa nej však zároveň   nezakladá   nárok   na   vykonávanie   funkcie   alebo   povolania,   pre   ktoré   zákon ustanovuje   osobitnú   podmienku,   ak   ju   občan   nespĺňa.   Určenie   podmienok   pre   výkon určitého povolania nie je podľa Súdnej rady, ktorá odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp.   zn.   PL.   ÚS   6/04,   diskriminačné,   ak   zodpovedá   čl.   13   ods.   2   až   4   ústavy.   Súdna rada obdobne   ako   združenie   sudcov   s odkazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 3/09 poukazuje na potrebu dodržiavania princípu proporcionality pri obmedzovaní ústavných práv. Z tohto nálezu podľa nej vyplýva aj to, že právna norma musí smerovať k naplneniu   účelu,   ktorý   je   dostatočne   dôležitý,   aby   odôvodnil   obmedzenie   základného práva   alebo   slobody.   Podľa   názoru   Súdnej   rady   napadnutá   právna   úprava   nespĺňa požiadavku   vhodnosti   a nevyhnutnosti,   keďže „[z]ámer   zákonodarcu   o zabezpečení odstránenia   zvýhodňovania   justičných   čakateľov   (na   základe   predchádzajúce   odbornej prípravy) v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o funkciu sudcu je obsahovo svojvoľným obmedzením   základného   práva   každého   právnika   slobodne   si   zvoliť   povolanie   sudcu a pripraviť sa na uvedené povolanie, ak má súčasne neobmedzené právo zvoliť si slobodne akékoľvek   iné   právnické   povolanie,   ktoré   si   vyžaduje   úplné   právnické   vzdelanie (II. stupňa)“. V ďalšej argumentácii Súdna rada poukazuje na to, že negatívne dôsledky napadnutej právnej úpravy výrazne presahujú tvrdené pozitíva, keďže sa vylúči možnosť účasti vo výberovom konaní kvalitne pripravených právnikov prípravnou praxou v justícii. Nie je teda podľa nej splnené ani kritérium primeranosti právnej úpravy ako kritérium testu proporcionality.

Zrušenie inštitútu justičného čakateľa tiež Súdna rada považuje za diskriminačné. Uvádza,   že   ide   o   diskrimináciu   pri   príprave   na   sudcovské   povolanie   oproti   iným právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú prípravu na výkon povolania, a ich činnosť súvisí odborne najbližšie s činnosťou sudcu (advokát, prokurátor, notár a exekútor). Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní, sú povinné absolvovať prípravnú prax a   následne   preukázať   spôsobilosť   na   výkon   uvedenej   činnosti. „Likvidáciou   justičných čakateľov“, ako sa domnieva Súdna rada, „sa diskriminujú osoby, ktoré sa pripravovali na výkon   funkcie   sudcu   v   rámci   prípravnej   praxe,   keďže   odchylným   spôsobom   sa u justičných   čakateľov   riešila   analogická   situácia   na   prípravu   povolania   (na   ktoré   sa vyžaduje   právnické   vzdelanie)   oproti   iným   povolaniam,   ktoré   si   vyžadujú   získanie uvedeného   vzdelania“. Podľa   Súdnej   rady   sa   tiež   likviduje   reálna   možnosť   kvalitnej prípravy uchádzačov o funkciu sudcu. Podľa Súdnej rady je zároveň zrejmé, že len sudca je spôsobilý náležite pripraviť uchádzača na výkon sudcovského povolania. Iné právnické profesie   nie   sú   kvalifikované   ani   povinné   zabezpečiť   požadovanú   odbornú   prípravu na výkon   povolania   sudcu.   Zrušením   inštitútu   justičného   čakateľa   tak   dochádza k zvýhodňovaniu   ostatných   uchádzačov   (nie   justičných   čakateľov),   keďže   sa   ostatným garantuje   príprava   na   výkon   nimi   zvoleného   povolania   pod   dohľadom   osoby,   ktorá   už vykonáva   predmetné   povolanie.   Súdna   rada   si   myslí,   že   napadnutá   právna   úprava neumožňuje   sudcom   odborne   pripravovať   uchádzačov   na   funkciu   sudcu,   a   považuje   to za absurdné. Podľa Súdnej rady tým dokonca dochádza k diskriminácii sudcov v porovnaní s inými právnickými povolaniami, ktoré pripravovať uchádzačov môžu.

Súdna rada ďalej tvrdí, že napadnutá právna úprava je retroaktívna, a teda rozporná s princípom materiálneho právneho štátu. Toto tvrdenie odôvodňuje z väčšej časti obdobne ako združenie sudcov, preto ústavný súd v tejto časti sumarizácie argumentácie Súdnej rady odkazuje na časť IV.D tohto nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov. Navyše Súdna rada tvrdí, že keďže účelom inštitútu justičného čakateľa bola príprava na sudcovské povolanie, potom „[p]ri výklade zrušených   ustanovení   zákona o justičných čakateľoch, postupom podľa čl. 152 ods.4 ústavy (nevyhnutnosť vychádzať z účelu a zmyslu zákona, ako to vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu – I. ÚS 37/95,   I. ÚS 52/02,   III. ÚS 38/05 je nepochybne, že všetkým justičným čakateľom vzniklo právo (nadobudli právo) v procese prístupu   k   funkcii   sudcu,   zúčastniť   sa   justičnej   skúšky,   ak   splnili   všetky   predpísané podmienky prípravnej praxe“. To má podľa Súdnej rady znamenať, že justiční čakatelia nadobudli   aj   právo   na   právo   stať   sa   sudcom   bez   absolvovania   výberového   konania. Iný výklad by nebol podľa Súdnej rady v súlade s ústavou a pripúšťal by svojvôľu výkonnej moci pri uchádzaní sa o ústavnú funkciu predstaviteľa súdnej moci. Negatívne rozhodnutie ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o   účasti   čakateľa   na   justičnej   skúške po splnení stanovených podmienok prípravnej praxe by bolo svojvoľným rozhodnutím, lebo by sa   ním   zásadne   poprel   účel   a   význam zákonnej   úpravy   prípravnej   praxe   justičného čakateľa.   Súdna   rada   tak   považuje   zrušenie   inštitútu   justičného   čakateľa   za   pravo retroaktívne. Zákonodarca totiž zvoleným postupom neuznal práva, ktoré sa ako právne skutočnosti uznali na základe predchádzajúceho zákona. I ak by sa právne zmeny zavedené napadnutou právnou úpravou považovali iba za nepravú retroaktivitu, Súdna rada tvrdí, že nie sú preukázané závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti. A keďže podľa Súdnej rady justiční čakatelia nadobudli právo stať sa sudcom bez absolvovania výberového konania, ako už bolo uvedené, nazdáva sa,   že   nahradenie   uvedeného   práva   zavedením   povinnosti   účasti   vo   výberovom   konaní na funkciu   sudcu   je „znehodnocujúci   zásah,   ktorý   jednoznačne   smeruje   k   výraznému (zásadnému) zhoršeniu právneho postavenia čakateľa“. Týmto postupom zákonodarcu tak malo   dôjsť   k   porušeniu   právnej   istoty,   a   tým   aj   ochrany   oprávnenej   dôvery   občanov v právny poriadok.

V   tejto   súvislosti   považovala   Súdna   rada   tiež   za   potrebné   pripomenúť,   že   súdni úradníci sa nepripravujú na výkon povolania sudcu, a teda odstránenie inštitútu justičného čakateľa   reálne   bráni   ústavou   garantovanej   príprave   na   náležitý   výkon   sudcovského povolania prípravnou praxou v rámci justície.

K právnej   úprave   verejnosti   výberových   konaní   na   funkciu   sudcu   a úprave písomného   vyhlásenia   kandidáta   na   sudcu Súdna   rada   uvádza,   že   ustanovenia o informovaní   verejnosti   týkajúce   sa   zdravotnej   spôsobilosti   uchádzača   (závery psychologického posúdenia uchádzača) a rodinného pôvodu (rodu) uchádzača vo vzťahu k rodinným   príslušníkom,   ktorí   sú   sudcami   alebo   pracovníkmi   rezortu   justície,   sú neakceptovateľné.   K informáciám   o zdravotnej   spôsobilosti   uchádzača   o funkciu   a k   ich sprístupneniu verejnosťou výberových konaní predkladá Súdna rada obdobné argumenty a totožné závery ako združenie sudcov. Ústavný súd preto odkazuje na časť IV.D tohto nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov.

K otázke   informovania   o pôvode   uchádzača   o funkciu   Súdna   rada   konštatuje,   že „[z]ákonná   úprava   výberového   konania   na   funkciu   sudcu   musí   dôsledne   rešpektovať ústavnú ochranu súkromia a tým vylúčiť akúkoľvek diskrimináciu uchádzača pre rodinný pôvod, čím sa zabezpečí aj ústavou požadovaná rovnosť príležitostí uchádzať sa o ústavnú funkciu.   Nie   je   preto   prípustné   poskytovanie   akejkoľvek   informácie   verejnosti   o   týchto osobných   údajoch   uchádzača.“.   V tomto   kontexte   poukazuje   na   ústavný   zákaz diskriminácie podľa čl. 12 a čl. 30 ods. 4 ústavy, na Dohovor medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii v povolaní uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb., medzinárodné odporúčania, ktoré ústavodarca výslovne akceptoval pri novele ústavy v roku 2001,   ktoré   zakazujú   akúkoľvek   diskrimináciu   pri   prístupe   k   funkcii   sudcu   pre   pôvod uchádzača,   na   bod   2.1   Európskej   charty   o   statuse   sudcu,   ktorá   vylučuje   zamietnutie kandidáta aj z dôvodu etnického alebo sociálneho pôvodu, a bod 45 Odporúčania CM/Rec (2010)   12   Výboru   ministrov   zakazujúci   diskrimináciu   uchádzačov   o funkciu   sudcu   aj z dôvodu pôvodu alebo iného dôvodu. Podľa Súdnej rady je teda zakázané, aby bol pôvod uchádzača o funkciu sudcu dôvodom na pozitívnu alebo negatívnu diskrimináciu. Súdna rada tiež poukazuje na to, že takýto uchádzač ešte nie je verejným činiteľom, preto má v celom rozsahu právo zaručené ústavou na ochranu svojho súkromia a nedotknuteľnosť osoby,   pričom   zároveň   z   čl.   8   ods.   1   dohovoru   vyplýva   nevyhnutnosť   rešpektovania súkromia   aj   v   oblasti   zhromažďovania   a   uschovávania   informácií   osobnej   povahy, intímneho života aj rodinných vzťahov. Obdobné vyplýva aj z čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy. Podľa   Súdnej   rady   ďalej platí, že oprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené pred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej   moci   aj   pred   fyzickými   a   právnickými   osobami.   Ak   orgán   verejnej   moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí sa konania, ktoré je v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy.

Vo svojej argumentácii k výberovým konaniam na funkciu predsedu súdu Súdna rada poukazuje na to, že podľa jej názoru sa má v zmysle čl. 143 ods. 3 ústavy na riadení a správe   súdov   zásadným   spôsobom   podieľať   sudcovská   samospráva.   Pri   zachovaní nezávislosti   súdnej   moci   je   podľa   nej   žiaduce,   aby   predseda   súdu   nebol   v   absolútnej závislosti   od   ministra   spravodlivosti.   Napadnutá   právna   úprava   výberového   konania na predsedu súdu tak podľa Súdnej rady vylučuje ústavou predpokladaný rozhodujúci vplyv orgánu   sudcovskej   samosprávy,   ako aj Súdnej   rady   na správe a samospráve   súdnictva. Nerešpektuje   sa   totiž   zámer   ústavodarcu   z bodu   82   dôvodovej   správy   k novele   ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. o výraznej miere podieľania sa orgánov sudcovskej samosprávy na riešení všetkých dôležitých otázok súdnictva, keďže závislosť na mienke výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je takmer úplná. Zníženie počtu zástupcov   sudcovskej   samosprávy   vo   výberových   konaniach   na   predsedov   súdov na jedného člena výberovej komisie sudcovskú radu podľa Súdnej rady stavia iba do pozície poradného orgánu. Až traja členovia výberovej komisie z piatich členov sú nominovaní výkonnou   mocou,   a tak   samostatne   i   proti   vôli   zástupcov   súdnej   moci   sú   oprávnení rozhodovať o výbere kandidáta na predsedu súdu. Súdna rada sa domnieva, že vzhľadom na rozsah kompetencií predsedov súdov a na spôsob ich kreácie sa budú v praxi presadzovať účinne len záujmy výkonnej moci. Existuje tak výrazné riziko politického ovplyvňovania súdnej moci, čo je v zmysle čl. 141 ods. 1 ústavy neprípustné. Rovnako ako navrhovatelia – skupina poslancov národnej rady, aj Súdna rada poukazuje na „prirodzené pravidlo pri výbere   osoby   predsedu   súdu“,   ktoré   určuje,   že   predseda   je   primus   inter   partes,   ktoré napadnutá právna úprava nerešpektuje. Princíp neprípustnosti akejkoľvek politizácie súdnej moci   identifikuje   Súdna   rada   aj   v ústavnom   zákaze   výkonu   ústavnej   funkcie   sudcu s členstvom v politickej strane alebo v politickom hnutí (čl. 145a ústavy). Z napadnutej právnej úpravy podľa nej vyplýva, že vďaka prepojeniu ministra spravodlivosti, ktorý je zodpovedný   národnej   rade   a svojim   politickým   partnerom,   s predsedami   súdov   dôjde k nerešpektovaniu ústavného zákazu nadriadeného postavenia predstaviteľa výkonnej moci pri riadení a správe súdov. Okrem obmedzenia kompetencie sudcovských rád pôsobiť pri rozhodovaní o zásadných otázkach súdnictva sa podľa Súdnej rady obmedzuje jej vlastná totožná ústavná právomoc. Spôsob tvorby výberovej komisie na funkciu predsedu súdu tak vylučuje deľbu moci a zakladá neprípustnú prevahu výkonnej moci.

Úmysel   ústavodarcu   pri   určení   úloh   orgánom   samosprávy   súdov   novelou   ústavy z roku   2001   je   podľa   Súdnej   rady   zrejmý   z dôvodovej   správy   k danej   novele.   Cieľom novely   bolo   totiž   podľa   dôvodovej   správy   okrem   iného   odstránenie   opodstatnene vytýkaného   nedostatku   zabezpečenia   nezávislosti   súdnictva   kvôli   absencii   samosprávy súdnictva   a jej   závislosti   od   výkonnej   moci.   Preto   sa   okrem   zakotvenia   Súdnej   rady vytvorili podmienky pre podieľanie sa orgánov sudcovskej samosprávy účinným spôsobom na riadení a správe súdnictva. Výber osoby predsedu súdu preto podľa názoru Súdnej rady nemôže byť vo výlučnej kompetencii ministra spravodlivosti spôsobom, akým to ustanovila napadnutá právna úprava. Podľa napadnutej právnej úpravy majú totiž orgány sudcovskej samosprávy fakticky len poradný hlas.

K napadnutej právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním Súdna rada   uvádza,   že   aj   Expertná   misia   Európskej   komisie   z   novembra   1997   konštatovala skutočnosť, že absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov súdov dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedov   súdov.   Vypustením   podmienky   prerokovania   odvolania   predsedu   súdu   so Súdnou radou došlo podľa nej k obmedzeniu samosprávnych funkcií v súdnictve, zvýšeniu rizika svojvôle ministra pri zasahovaní do súdnictva prostredníctvom politických nominácií. Navyše bola napadnutou právnou úpravou odňatá možnosť prieskumu rozhodnutia ministra spravodlivosti   o odvolaní   predsedu   súdu.   V   právnom   štáte   je   však   podľa   Súdnej   rady neprípustné, aby sa o právach a povinnostiach osoby ustanovenej do funkcie zákonným spôsobom   rozhodovalo   individuálnym   správnym   aktom,   ktorého   zákonnosť   nemožno preskúmať   v   rámci   riadnych   opravných   prostriedkov.   Vytvára   sa   tak   hrozba   vzniku neodôvodneného a zákonom ustanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a popiera sa individuálne   právo   predsedu   súdu   ako   fyzickej   osoby   domáhať   sa   práva   zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

V.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   a   v   znení   zákona č. 100/2011   Z.   z.,   zákona   o ústavnom   súde   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   a   zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z., ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami ústavy,   ďalej   z   dôvodovej   správy   k   vládnemu   návrhu   už   označených   zákonov,   ako   aj z uznávanej   právnej   doktríny   a   odborných   literárnych   prameňov,   pričom   sa   opieral   aj o svoju doterajšiu judikatúru.

Článok   1   ods.   1   prvá   veta   ústavy   znie: Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Článok 2 ods. 2 ústavy znie: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 12 ods. 1 ústavy znie: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Článok   12   ods.   2   ústavy   znie: Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Článok 12 ods. 4 ústavy znie: Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Článok 13 ods. 3 ústavy znie: Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Článok 13 ods. 4 ústavy znie: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.Článok 19 ods. 1 ústavy znie: Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Článok 19 ods.   2 ústavy znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Článok 19 ods.   3 ústavy znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Článok 20 ods. 1 ústavy znie: Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Článok   30   ods.   4   ústavy   znie: Občania   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Článok   46   ods.   1   ústavy   znie: Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článok   46   ods.   2   ústavy   znie: Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok   141   ods.   1   ústavy   znie: V   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Článok   141a   ods.   1   písm.   a)   ústavy   znie: Predsedom   Súdnej   rady   Slovenskej republiky je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jej ďalšími členmi sú ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky.

Článok 141a ods. 4 písm. b) ústavy znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Článok 141a ods. 4 písm. f) ústavy znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu.

Článok 143   ods.   3   ústavy   znie: V   rozsahu   ustanovenom   zákonom   sa   na   riadení a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.

Článok 144 ods. 1 ústavy znie: Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Článok 6 ods. 1 dohovoru znie: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.Článok 8 dohovoru znie: (1) Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. (2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Článok 14 dohovoru znie: Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pridelenie sudcuNapadnuté ustanovenie § 11 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(1) Sudcu   prideľuje   na   výkon   funkcie   na   určitý   súd   súdna   rada   na   základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznamuje predseda výberovej komisie.

(2) Na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   možno prideliť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.

(3) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno prideliť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov.

(4) Pridelenie   sudcu   na   výkon   funkcie   na   určitý   súd   sa   uskutoční   dňom vymenovania.   Pridelenie   sudcu   oznámi   súdna   rada   ministrovi   do   troch   dní   od   jeho pridelenia.

Dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného prideleniaNapadnuté ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(1) Na   zabezpečenie   riadneho   chodu   súdnictva   možno   sudcu   s   jeho   súhlasom dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem výkonu funkcie predsedu disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho senátu.

Napadnuté ustanovenie § 151p zákona o sudcoch a prísediacich znie:Ak bol sudca dočasne pridelený podľa predpisov účinných do 1. mája 2011 na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa, toto dočasné pridelenie sudcu sa skončí k 1. máju 2011.

Preloženie sudcu na iný súdNapadnuté ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(2) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno preložiť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov. Na najvyšší súd možno preložiť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.

Obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniamiNapadnuté ustanovenie § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(1) Každé voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného predpisu sa obsadzuje na základe výberového konania, ak sa neobsadzuje preložením sudcu na istého stupňa podľa §14 ods. 1.

(2) Výberového   konania   sa   môže   zúčastniť   ten,   kto   spĺňa   predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. b) až f) a odseku 2 a najneskôr v posledný deň výberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov.

Právne postavenie justičných čakateľovNapadnuté ustanovenie § 151u ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(1) Justičný čakateľ, ktorý vykonáva k 30. aprílu 2011 štátnu službu od 1. mája 2011   je   vyšším   súdnym   úradníkom   toho   súdu,   na   ktorom   k   30.   aprílu   2011   vykonáva prípravnú   prax   alebo   na   ktorom   sa   ďalej   odborne   pripravuje   na   výkon   funkcie   sudcu po skončení   prípravnej   praxe;   to   neplatí,   ak   požiada   najneskôr   do   15.   mája   2011 o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

(2) Ak   justičný   čakateľ   požiada   podľa   odseku   1   o   skončenie štátnozamestnaneckého   pomeru,   tento   sa   skončí   k   31.   máju   2011;   justičný   čakateľ   má v tomto prípade nárok na odstupné ako štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecký pomer sa skončil dohodou z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.

Výberové konanie na funkciu sudcuNapadnuté ustanovenia § 29 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(1) Výberové konanie podľa § 28 ods. 1 uskutočňuje päťčlenná výberová komisia. Členov   výberovej   komisie   vymenuje   predseda   súdu   z   databázy   kandidátov   na   členov výberovej komisie vždy po vyhlásení výberového konania,   a to tak,   aby jeden člen bol z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených súdnou radou a dvaja členovia z kandidátov vymenovaných ministrom. Jedného člena výberovej komisie zvolí na žiadosť predsedu súdu sudcovská rada súdu, na ktorom sa voľné miesto obsadzuje. (2) Na   účely   vytvorenia   databázy   kandidátov   na   členov   výberovej   komisie národná rada a súdna rada volia aspoň po dvoch kandidátoch a minister vymenúva aspoň štyroch kandidátov; databáza sa zverejňuje na webovom sídle národnej rady, súdnej rady a ministerstva.

(3) Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu,   ktorá   má   morálne   a   odborné   predpoklady   na   nestranný   výkon   funkcie   člena výberovej komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28 ods. 4 a ktorá pôsobí najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; to platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.

(4) Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba predsedu výberovej komisie. Výberová   komisia   je   uznášaniaschopná,   ak   sa   na   hlasovaní   zúčastnia   aspoň   štyria   jej členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej členov.

(5) Počet členov a zloženie výberovej komisie pre výberové konanie podľa § 28 ods. 9 ustanovia zásady na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie. 7b)

Napadnuté ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich znie:Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa zvolia alebo vymenujú najneskôr do 31. júla 2011; ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011 zvolení, vymenuje ich minister.

Výberové konanie na funkciu predsedu súduNapadnuté ustanovenie § 37 ods. 5 zákona o súdoch znie:(5) Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia. Členov výberovej komisie   vymenuje   minister   z   databázy   kandidátov   na   členov   výberovej   komisie   vždy po vyhlásení   výberového   konania,   a   to   tak,   aby   jeden   člen   bol   z kandidátov   zvolených súdnou   radou   a traja   členovia   z   kandidátov   vymenovaných   ministrom.   Jedného   člena výberovej komisie zvolí na žiadosť ministra sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia predsedu obsadzuje. Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie súdna rada volí aspoň dvoch kandidátov a minister vymenúva aspoň šiestich kandidátov; databáza sa zverejňuje na webovom sídle súdnej rady a ministerstva.

Napadnuté ustanovenie § 101c zákona o súdoch znie:Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 37 sa zvolia alebo vymenujú najneskôr do 30. júna 2011; ak nie sú najneskôr do 30. júna 2011 zvolení, vymenuje ich minister.

Zánik funkcie predsedu súdu odvolanímParagraf 38 ods. 3 až 7 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 16 až 18 zákona č. 33/2011 Z. z.) znie:

(3) Odvolanie predsedu súdu môže ministrovi navrhnúť

a) súdna rada,

b) sudcovská rada príslušného súdu,

c) predseda súdu vyššieho stupňa. (4) Návrhom podľa odseku 3 minister nie je viazaný; rozhodne o ňom do 60 dní odo dňa jeho doručenia.

(5) Predsedu   súdu   odvoláva   minister.   Na   konanie   a   rozhodovanie   o   odvolaní predsedu   súdu   sa   nepoužije   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní.   Proti   rozhodnutiu o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné súdom.

(6) Výkon funkcie predsedu súdu v prípade odvolania zaniká dňom nasledujúcim po   dni,   keď   mu   bolo   doručené   rozhodnutie   ministra   o   odvolaní   z   funkcie,   ak   nie   je v rozhodnutí určený neskorší deň.

(7) Ak   funkcia   podpredsedu   súdu   nie   je   obsadená,   minister   poverí   niektorého zo sudcov príslušného súdu, aby do vymenovania nového predsedu súdu plnil úlohy podľa § 35.

Ochrana   osobných   údajov   v   súvislosti   s   písomným   vyhlásením   sudcu a uchádzača o funkciu sudcu

Napadnuté ustanovenie § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:(6) Predseda   súdu   je   povinný   zabezpečiť   zverejnenie   všetkých   žiadostí o zaradenie do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných listov na webovom sídle ministerstva, a to aspoň 30 dní pred konaním výberového konania. Do   20   dní   od   zverejnenia   žiadostí   podľa   predchádzajúcej   vety   môže   každý   vzniesť odôvodené   výhrady   voči   uchádzačom;   ministerstvo   ich   spolu   so   žiadosťami   predloží výberovej   komisii.   Výberová   komisia   môže   požadovať   vyjadrenie   od   dotknutých   osôb, ktorých sa týka vznesená výhrada. Predseda súdu ďalej na webovom sídle ministerstva zabezpečí zverejnenie termínu a miesta výberového konania a zoznamu členov výberovej komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním.

(7) Uchádzač je povinný spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, 7a) ktoré sú sudcami,   zamestnancami   súdov,   ministerstva   vrátane   rozpočtových   alebo   príspevkových organizácií v pôsobnosti ministerstva alebo členmi výberovej komisie, a to v rozsahu meno, priezvisko,   funkčné   zaradenie   a   označenie   inštitúcie.   Vyhlásenie   sa   zverejní   spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.

Podľa napadnutého ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich je sudca povinný do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie sudcu a počas jej výkonu každoročne do 31. marca predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam blízkych osôb, ktoré sú   sudcami,   zamestnancami   súdov   alebo   ministerstva   vrátane   rozpočtových   alebo príspevkových   organizácií   v   pôsobnosti   ministerstva,   a   to   v   rozsahu   meno,   priezvisko, funkčné   zaradenie   a   označenie   inštitúcie.   Toto   ustanovenie   pre   slovách   „blízka   osoba“ odkazuje na § 166 Občianskeho zákonníka.

Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégiíNapadnuté ustanovenie § 151q zákona o sudcoch a prísediacich znie:Predsedovia grémií a predsedovia kolégií ustanovení do funkcie pred 1. májom 2011 zostávajú v tejto funkcii aj po 1. máji 2011; ich funkcia zanikne 1. novembra 2011, ak k jej zániku nedôjde skôr.

Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republikyNapadnuté ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch znie:

1. v rámci vládou schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva určuje po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov.

Zverejňovanie rozhodnutí Napadnuté ustanovenie § 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde znie:(3)   Ústavný   súd   sprístupňuje   verejnosti   na   základe   žiadosti   podľa   osobitného zákona 8a) všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.

Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 2 zákona o súdoch znie:(2) Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho stupňa   a rozhodnutia,   ktoré   zrušujú   rozhodnutie   súdu   nižšieho   stupňa.   Ak   bolo   vydané opravné   uznesenie,   zverejňuje sa aj toto uznesenie.   Nezverejňujú   sa súdne   rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť. Najvyšší súd zverejňuje aj právoplatné rozhodnutia disciplinárnych senátov do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti.

Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 5 zákona o súdoch znie:Súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky súdne   rozhodnutia,   vrátane   neprávoplatných   rozhodnutí   a   rozhodnutí,   ktoré   nie   sú rozhodnutiami vo veci samej. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Pri slovách „žiadosti podľa osobitného zákona“ sa uvádza odkaz na zákon o slobode informácií. Pre druhú vetu tohto odseku je ustanovený odkaz na § 8 až § 12 zákona o slobode informácií.

Nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľaNapadnuté ustanovenie § 30 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:Sudca   je   povinný   prehlbovať   si   svoje   odborné   vedomosti   a   využívať   ponúknuté možnosti na vzdelávanie organizované Justičnou akadémiou. Sudca je povinný prispievať svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov, funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov, ak tomu nebráni plnenie jeho povinností pri výkone súdnictva.

Napadnuté   ustanovenie   §   65   ods.   1   písm.   b)   tretieho   bodu   zákona   o sudcoch a prísediacich   ustanovuje, že sudcovi   patrí za podmienok ustanovených   týmto zákonom príplatok za vedenie justičného čakateľa.

Napadnuté ustanovenie § 73 zákona o sudcoch a prísediacich znie:Sudcovi, ktorý vykonáva činnosť školiteľa justičného čakateľa podľa § 149a ods. 5, patrí osobitný príplatok vo výške 30 eur mesačne.

Napadnuté ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii znie:Akadémia   zabezpečuje,   organizuje   a   vykonáva   aj   odbornú   prípravu   vyššieho súdneho úradníka a asistenta prokurátora zameranú na vykonanie justičnej skúšky.

Podľa § 11 ods. 8 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   úlohy   pedagogického   zboru   podľa   odseku   1   (vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia) mohol vykonávať aj justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry počas svojej prípravnej praxe a vyšší súdny úradník počas výkonu štátnej služby. Táto právna úprava bola zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. návrh na vykonanie odbornej justičnej skúšky justičným čakateľom predkladal akadémii minister. K návrhu priložil aj záverečné hodnotenie justičného čakateľa vypracované   predsedom   príslušného   krajského   súdu.   Táto   právna   úprava   bola   zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 12 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. cieľom skúšky bolo overiť, či má justičný čakateľ alebo právny čakateľ   prokuratúry   potrebné   vedomosti   a   je   dostatočne   pripravený   na   to,   aby   mohol zastávať funkciu   sudcu   alebo funkciu   prokurátora.   Táto   právna   úprava   bola vo   vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 12 ods. 5 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. skúška justičného čakateľa a skúška právneho čakateľa prokuratúry mala písomnú a ústnu časť. Písomná časť sa skladala z odborného testu, z vyhotovenia rozhodnutí   v   trestnej   a v   inej   než   trestnej   veci.   Písomnou   časťou   skúšky   sa   overovala spôsobilosť   justičného   čakateľa   a právneho   čakateľa   prokuratúry   samostatne   vykonávať procesné úkony a postupy vyplývajúce z funkcie, na ktorú sa pripravoval. Na ústnej skúške mal justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry preukázať vedomosti z ústavného práva, z organizácie a pôsobnosti súdov a prokuratúry, z trestného práva, z medzinárodného práva, z   občianskeho   práva,   z   rodinného   práva,   z obchodného   práva,   z   finančného   práva, zo správneho   práva,   z   pracovného   práva   a   z   práva   Európskej   únie   a   Európskych spoločenstiev. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 7 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 12 ods. 6 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   na   prípravu   a   vykonanie   skúšky   poskytoval   služobný   úrad justičnému čakateľovi a právnemu čakateľovi prokuratúry služobné voľno s náhradou platu v trvaní štyroch týždňov. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 13 ods. 1 prvej vety zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   skúšku   vykonal   justičný   čakateľ   a   právny   čakateľ prokuratúry pred skúšobnou komisiou zloženou z piatich členov. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 8 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 14 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   ak justičný   čakateľ   alebo právny   čakateľ   prokuratúry   úspešne vykonal skúšku, akadémia vystavila osvedčenie o jej vykonaní, ktoré justičnému čakateľovi riaditeľ odovzdal   v prítomnosti   ministra, a ak išlo o   právneho čakateľa prokuratúry, aj v prítomnosti   generálneho prokurátora.   Táto   právna úprava   bola vo vzťahu   k   justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 14 ods. 2 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   ak justičný   čakateľ   pri   skúške   neprospel,   minister   mu povolil vykonať opravnú skúšku na základe jeho písomnej žiadosti; generálny prokurátor povolil vykonať   opravnú   skúšku   právnemu   čakateľovi   prokuratúry   na   základe   jeho   písomnej žiadosti.   Táto   právna   úprava   bola   vo   vzťahu   k   justičným   čakateľom   zrušená   zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 14 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   opravnú   skúšku   mohol   justičný   čakateľ   alebo   právny   čakateľ prokuratúry   vykonať   najskôr   po   troch   mesiacoch   a   najneskôr   do   šiestich   mesiacov od konania skúšky. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 14 ods. 4 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. ak justičný čakateľ alebo právny čakateľ prokuratúry neprospel ani pri   opravnej   skúške,   predseda   krajského   súdu   alebo   generálny   prokurátor   ho   z   funkcie odvolal   podľa   osobitného   predpisu.   Táto   právna   úprava   bola   vo vzťahu   k   justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa   §   11   ods.   2   zákona   súdoch   v   znení   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona č. 33/2011   Z.   z.   sa   na   výkone   súdnictva   podieľali   aj   justiční   čakatelia,   súdni   úradníci a zamestnanci súdu, ktorí plnili úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1). Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa   §   15   ods.   6   zákona   o   súdoch   v   znení   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona č. 33/2011 Z. z. sa na rokovaní grémia mohli zúčastniť aj členovia iných grémií príslušného okresného   súdu,   justiční   čakatelia,   ako   aj   vyšší   súdni   úradníci   poverení   konaním a rozhodovaním   alebo   vykonávaním   iných   úkonov   súdu   podľa   osobitného   zákona; hlasovacie právo nemali. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   súdoch   v   znení   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona č. 33/2011 Z. z. ak predseda súdu zistil, že došlo k porušeniu zásad sudcovskej etiky, zásad dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania, bol povinný prerokovať zistené nedostatky s dotknutým sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom súdu, ktorý plnil úlohy pri výkone súdnictva, a podľa potreby uložiť opatrenia v jeho pôsobnosti vedúce k náprave zistených nedostatkov a k odstráneniu ich príčin. Sudcovia v rozsahu svojich povinností   podľa   osobitných   predpisov,   justiční   čakatelia,   súdni   úradníci   a   zamestnanci súdu   boli   povinní   postupovať   v   súlade   s   opatreniami   predsedu   súdu   uloženými   podľa prechádzajúcej vety. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 74 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   predseda   okresného   súdu   okrem   výkonu   činností   uvedených v odseku 1 vykonával správu okresného súdu aj tým, že dohliadal na prípravnú službu justičných čakateľov počas jej výkonu na okresnom súde. Táto právna úprava bola zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 28 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa § 74 ods. 3 písm. c) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona   č.   33/2011   Z.   z.   predseda   krajského   súdu   okrem   výkonu   činností   uvedených v odseku 1 vykonával správu krajského súdu aj tým, že riadil a kontroloval prípravnú službu justičných čakateľov v obvode krajského súdu a jej výkon. Táto právna úprava bola zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 29 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa   §   14   ods.   3   písm.   e)   druhého   bodu   zákona   o   registri   trestov   v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. pre potreby preukázania bezúhonnosti alebo spoľahlivosti, ak to ustanovoval osobitný zákon, sa odpis registra trestov vydával orgánu vykonávajúcemu prijímacie alebo výberové konanie na funkciu alebo orgánu, ktorý navrhoval odvolanie z funkcie justičného čakateľa alebo sudcu. Táto právna úprava bola vo vzťahu   k   justičným   čakateľom   zrušená   zákonom   č.   33/2011   Z.   z.   (čl. VIII   zákona č. 33/2011 Z. z.).

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   o   štátnej   službe   v   znení   do   nadobudnutia   účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. tento zákon sa vzťahoval aj na právne vzťahy justičných čakateľov a   súdnych   úradníkov,   ak   osobitný   predpis   neustanovoval   inak   (s   odkazom   na   § 149a až § 149c   zákona   č.   385/2000   Z.   z.).   Táto   právna   úprava   bola   vo vzťahu   k   justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. IX bod 1 zákona č. 33/2011 Z. z.).Podľa § 9 ods. 3 zákona o štátnej službe v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. bol služobným úradom justičného čakateľa na okresnom súde krajský súd. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. IX bod 3 zákona č. 33/2011 Z. z.).

Stáž sudcovPodľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudoch a prísediacich môže sudca, ak s tým súhlasí,   vykonávať stáž   v   orgánoch   štátnej   správy   súdov   ako   prípravu   na   vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov, v Kancelárii Súdnej rady Slovenskej republiky alebo ako člen pracovnej skupiny.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich sudca počas stáže s výnimkou stáže ako súdny poradca ústavného súd, nemôže vykonávať funkciu sudcu. Stáž sudcu sa však podľa druhej vety odseku považuje za výkon funkcie sudcu.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich vzdelávanie sudcov zabezpečujú tuzemské   a   zahraničné   vzdelávacie   inštitúcie.   Vzdelávanie   sudcov   sa   vykonáva   aj odbornými študijnými pobytmi v tuzemských a zahraničných súdnych inštitúciách, ktoré môžu   trvať   najviac   jeden   rok;   počas   ich   trvania   sudca   nesmie   rozhodovať   o   veciach patriacich do vecnej pôsobnosti súdov.

Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúškePodľa napadnutého § 28 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011   Z.   z.   je   výberové   konanie   verejné   okrem   hlasovania   výberovej   komisie. Výberové   konanie   administratívne   a   organizačne   zabezpečuje   predseda   súdu,   ktorý   ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu i možnosti.

Napadnutý § 37 ods. 10 zákona o súdoch znie:Ministerstvo   zverejní   na   svojom   webovom   sídle   aspoň   30   dní   pred   výberovým konaním   všetky   žiadosti   o zaradenie   do   výberového   konania,   profesijné   životopisy uchádzačov a ich motivačné listy. Do 20 dní od zverejnenia žiadostí podľa prvej vety môže každý vzniesť odôvodnené výhrady voči uchádzačom; ministerstvo ich spolu so žiadosťami predloží výberovej komisii. Výberová komisia môže požadovať vyjadrenie od dotknutých osôb,   ktorých   sa   týka   vznesená   výhrada.   Ministerstvo   na   svojom   webovom   sídle   ďalej zverejní termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním.

V zmysle napadnutého § 14a zákona o Justičnej akadémii je odborná justičná skúška verejná a Justičná akadémia zverejní na účel informovania verejnosti na svojom webovom sídle aspoň 30 dní pred konaním skúšky termín a miesto jej konania. Riaditeľ akadémie je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na skúške, pričom ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o účasť väčší záujem, riaditeľ je povinný uskutočniť skúšku vo vhodnej miestnosti.

Ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi o funkciu predsedu súdu

Napadnutý § 37 ods. 11 zákona o súdoch znie:Uchádzač   je   povinný   spolu   so   žiadosťou   o zaradenie   do   výberového   konania predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú členmi výberovej   komisie,   a to   v rozsahu   meno   a priezvisko.   Vyhlásenie   sa   zverejní   spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.

Kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súduNapadnutý § 37 ods. 6 zákona o súdoch znie:Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu, ktorá   má   morálne   a odborné   predpoklady   na   nestranný   výkon   funkcie   člena   výberovej komisie,   ktorá   je   spôsobilá   posúdiť   uchádzača   podľa   odseku   4   a ktorá   pôsobí   najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; a to platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.

Odmeňovanie sudcovZákon o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 27 zákona č. 33/2011 Z. z.) v § 69 ods. 4 ustanovuje: „Funkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal   v   prvom   stupni   Špecializovaný   trestný   súd.   Zastupujúci   sudca   sudcu   podľa predchádzajúcej   vety   má   nárok   na   tento   príplatok   len,   ak   nastane   okolnosť,   pre   ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.“

Zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 29) bol bez náhrady vypustený § 79 zo zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý znel takto:

(1) Sudcovi možno priznať odmenu

a) pri dosiahnutí veku 50 rokov,

b)   za   mimoriadne   výsledky   dosiahnuté   pri   včasnom,   riadnom   a   plynulom prejednávaní   a vybavovaní   pridelených   vecí   vrátane   výsledkov   dosiahnutých   počas dočasného pridelenia,

c) za splnenie osobitne významnej úlohy nad rozsah povinností vyplývajúcich mu z § 30,

d) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností orgánu riadenia a správy súdov,

e) za splnenie mimoriadnej úlohy alebo osobitne významnej úlohy pri výkone stáže podľa § 13.

(2) Kritériá na priznávanie odmien podľa odseku 1 písm. b) a c) prijme sudcovská rada vždy na začiatku rozpočtového obdobia a zverejní ich.

(3) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a), b) alebo c) rozhodne predseda súdu   na   návrh   sudcovskej   rady   alebo   aj   bez   takéhoto   návrhu   po   predchádzajúcom prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu v sudcovskej rade odôvodní.

(4) O   priznaní   odmeny   podľa   odseku   3   predsedovi   okresného   súdu   rozhodne predseda   príslušného   krajského   súdu   a   o   priznaní   odmeny   podľa   odseku   3   predsedovi krajského súdu rozhodne minister.

(5) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. d) rozhodne minister. O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. e) rozhodne orgán, ktorý rozhodol o stáži sudcu.

Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania namiesto Súdnej rady

Podľa § 151s zákona o sudcoch   a prísediacich   v disciplinárnom konaní začatom na návrh   súdnej   rady,   ktoré   nie   je   právoplatne   skončené   k   30.   aprílu   2011,   sa   stáva účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister.

Podľa § 151t zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. ak o návrhu   na   zrušenie   rozhodnutia   ministra   alebo   súdnej   rady   o   dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu vydaného pred 1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov účinných   do   30.   apríla   2011,   rozhodne   o   ňom   v   prebiehajúcom   disciplinárnom   konaní disciplinárny senát, ktorý rozhodne aj o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia, podanom po 30.   apríli   2011;   disciplinárny   senát   rozhodne   o   návrhu   do   31.   mája   2011   a   svoje rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1.

Oprávnenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vyžadovať zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia

Napadnutý § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) znie: Na účel plnenia úloh podľa odseku 1 písm. b) až e) je ministerstvo oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si súdny spis, robiť si z neho odpisy,   výpisy   a   kópie,   ako   aj   vyžadovať   iné   podklady,   informácie   alebo   vyjadrenia; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.

VI.

S ohľadom na predmet napadnutej právnej úpravy a jej koncepčnosť ústavný súd ešte pred   tým,   ako   pristúpi   k posudzovaniu   súladu   napadnutej   právnej   úpravy   s ústavou a dohovorom, považuje za potrebné aspoň rámcovo (mimo relevantnej ústavnej a právnej úpravy) identifikovať východiská tohto rozhodnutia.

Kľúčové východiská ústavného súdu pri posudzovaní súladu napadnutej právnej úpravy s Ústavou Slovenskej republiky

Súdy, sudcovia a súdni funkcionári neexistujú vo vákuu, ale v istom časopriestore, v istom   systéme,   v istej   spoločnosti.   Súdnictvo   za   ostatných   20   rokov   prešlo   vývojom, rovnako vývojom prešla právna úprava postavenia sudcov,   ich kreácie, ich   samosprávy a vzťahu   sudcovskej   samosprávy   k štátnej   správe   súdnictva.   Po   tom,   ako   sa   súdnictvo transformovalo   v kontexte   základných   požiadaviek   demokratického   a právneho   štátu v deväťdesiatych rokoch minulého storočia po zmene spoločenského zriadenia, nasledoval ďalší   vývoj   a ďalšie   zmeny.   Kreácia   sudcov   bola,   zjednodušene   povedané,   prenesená zo zákonodarnej moci a výkonnej moci (menovanie sudcu prezidentom republiky) na orgán samosprávy a štátnej správy súdnictva, Súdnu radu Slovenskej republiky, so zachovaním menovania prezidentom republiky. Bola tak posilnená kreačná nezávislosť súdnej moci. Rovnako   boli   posilnené   iné   mechanizmy   nezávislosti   súdnej   moci   –   zmena   kreácie disciplinárnych senátov, zmena tvorby rozpočtu súdnictva atď. Právna úprava, ktorej súlad s ústavou   napadli   navrhovatelia,   je   rovnako   ako   už   uvedené   zmeny   výsledkom normotvornej   činnosti   zákonodarcu,   ktorý   reagoval   na   ním   identifikovanú   spoločenskú potrebu. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať existenciu alebo neexistenciu takejto spoločenskej   potreby,   ale   len   to,   či   je   výsledok   činnosti   zákonodarcu   kompatibilný s ústavnými štandardmi.

Ešte   stále sa   však nachádzame v podmienkach   tranzitívnej, resp.   post-tranzitívnej demokracie,   keďže   ešte   stále   budujeme   a prestavujeme   inštitucionálny   systém   verejnej moci, a tak ešte stále hľadáme okrem iného aj akúsi ideálnu „tvár“ súdnictva v právnom štáte. Rovnakým procesom prechádzajú aj okolité (aj vzdialenejšie) posttotalitné krajiny [pozri napríklad PŘÍBÁŇ, J. – ROBERTS, P. – YOUNG, J. (eds.): Systems of Justice in Transition. Central European Experiences since 1989. Aldershot: Ashgate Publishing, 2003 ISBN   0-7546-2317-3.].   Je   úlohou   zákonodarnej   moci   normatívne   vytvoriť   a   nastaviť inštitucionálnu   štruktúru,   v   ktorej   bude   verejná   moc   vykonávaná.   Úlohou   exekutívy   je okrem   iného   vykonať   právnu   úpravu,   ktorá   inštitucionálnu   štruktúru   upravuje.   Práve v časoch   spoločenskej   zmeny,   prechodu   k demokracii,   sú   z ústavného   hľadiska tolerovateľné   aj   hlbšie,   akoby   revolučnejšie   zásahy   zákonodarnej   a výkonnej   moci   (aj) do moci   súdnej.   Samozrejme,   čas   na   revolučné   zmeny   pri   novo   rodiacej   sa konštitucionalistike – v čase krátko po premene systému – už uplynul v deväťdesiatych rokoch minulého storočia (porovnaj aj KOSAŘ, D. Judicial Accountability and Democratic Transition: Visegrad story. VIII World Congress of Constitutional Law, Mexico, 2010, s. 5, dostupné na http://www.juridicas.unam.mx/wccl/ponencias/16/288.pdf.). I tak je však v čase post-tranzitívnej demokracie potrebné uznať, že zákonodarca ešte stále hľadá (podľa jeho názoru)   legislatívne   optimálnu   podobu   orgánov   verejnej   moci   tak,   že   reaguje   na   ním identifikované nedostatky tej predošlej [porovnaj aj KÜHN, Z. Judicial Independence in Central-Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly, Vol 1, No 1, (2011) s. 31 – 42, kde autor okrem iného konštatuje, že prenechanie kreácie súdnej moci len tejto moci samej, teda výrazná autonómia súdnej moci v kreačnom procese, je v Európe výnimočná a že konečná zodpovednosť, ktorá spočíva aj v rozhodnutí, kto je ideálnym   sudcom,   ako   bude   finálne   vyzerať   rozpočet   súdov,   musí   spočívať   v rukách zákonodarnej a výkonnej moci].

Je   teda   možné   z povahy   veci   predpokladať   častejšie   konceptuálne   a koncepčné zmeny   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   sa   v takomto   období   musí   istým   spôsobom   viac kontrolovať   v rámci   svojho   sebaobmedzenia   a limitácie   zasahovania   do   právomoci zákonodarcu ako negatívny zákonodarca (o to viac ako prípadný pozitívny zákonodarca). To neznamená, že ústavný súd rezignuje na svoju úlohu ochrancu ústavnosti, ale len to, že je   v istom   zmysle   opatrnejší.   Zároveň   však   ústavný   súd   musí   ostať   veľmi   pozorný vzhľadom na prirodzené snahy jednotlivých zložiek moci koncentrovať moc vo svojich rukách.

Rovnako je vzhľadom na predmet právnej úpravy – regulácia vzťahov v rámci súdnej moci a regulácia vzťahov súdnej moci a iných zložiek moci – vhodné poukázať na to, že hoci   sudcovia   ústavného   súdu   sami   patria   do   súdnej   moci   a ako   odborníci   majú   istú subjektívnu predstavu o tom, aká právna úprava je alebo by bola dobrá, ich úlohou nie je presadzovať svoje idey optimálnej právnej regulácie súdnej moci, ale opätovne iba skúmať súlad   zákonodarcom   schválenej   zákonnej   úpravy   s ústavou.   S tým   súvisí   aj   rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu.

K rozsahu prieskumnej právomoci ústavného súdu

Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti nerozhoduje o tom, ako má takpovediac „vyzerať“   právna   úprava   súdnej   moci   z pohľadu   toho,   čo   je   dobré,   to   je   úlohou zákonodarcu, ale o tom, či daná právna úprava vyhovuje ústavným štandardom – rozhoduje teda   o tom,   čo   je   správne   (pozri   PROCHÁZKA,   R.   Dobrá   vôľa,   spravodlivý   rozum. Bratislava : Kalligram, 2005. ISBN 8071497886). Hoci nemožno poprieť, že ústavný súd sa rovnako ako iné moderné ústavné súdy predsa len istým spôsobom nachádza na pomedzí rozvažovania správneho a rozvažovania dobrého, ústavný súd nemá právomoc odpovedať na koncepčné otázky, ale len na otázky právne. Táto modalita sebaobmedzenia ústavného prieskumu vychádza z princípu deľby moci. Koncepčné otázky sú otázkami, na ktoré sa právnou úvahou nedá nájsť jasná odpoveď. Na takéto otázky sa hľadá odpoveď úvahou politickou,   pričom   možno   predpokladať   viacero   odpovedí,   čo   vyplýva   z plurality politických   názorov,   ideí   a ideológií.   Pri   právnych   otázkach   existujú   právne   kritériá na rozhodnutie otázky a hoci je niekedy možné aj použitím týchto kritérií získať viacero odpovedí   na   právnu   otázku   (contra   Ronald   Dworkin   a jeho   teória   jedinej   správnej odpovede), a to napríklad kvôli rôznym záverom, ku ktorým vedie použitie rôznych právno-interpretačných   techník,   úvahy   smerujúce   k odpovedi   sú   vždy   právne   a sledujú   právne identifikovateľné   kritériá.   Samozrejme,   keďže   ústavný   súd   stojí   na   pomedzí   práva a politiky, jeho úlohou je aj chrániť hodnoty a spájajú sa v ňom prvky vôle a racionality, striktnú a jasnú deliacu líniu medzi právnymi a vecnými, takmer politickými otázkami nájsť nemožno   (rámcovo   porovnaj   TOMOSZEK,   M.   Aplikace   doktríny   politických   otázek Ústavní   soudem   ČR.   Právnická   fakulta   Univerzita   Palackého   v Olomouci,   Olomoucké debaty   mladých   právníku   –   zborník,   2/2009,   s.   108   –   113.   dostupné na http://www.ceeol.com/aspx/getdocument.aspx?logid=5&id=bb714a3e-7dff-46fa-87fc-00c3a8491c0a; ĽALÍK,   T.   Politika   a aktivizmus na ústavnom   súde.   Justičná   revue,   63, 2011, č. 5, s. 691 – 703; BLAHOŽ, J. Soudní kontrola ústavnosti. Codex, 2001, s. 303 – 304. ISBN 80-86395-09-X; FRANCK, T. M. Political Questions/Judicial Answers: does the rule of law apply to foreign affairs? Princeton, New Jersey: Princeton University Press, 1992. ISBN 0-691-09241-9). Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 6/09 – zásada trikrát a dosť, bod 8; PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28). Uvedené sebaobmedzenie je zároveň istou bariérou proti judicializácii politiky.

Tento   druh   sebaobmedzenia   (relevantne   aj   vzhľadom   na   obsahu   rozhodnutia) využíva aj Ústavný súd Českej republiky, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 39/08 pri   vymedzení   rozsahu   svojej   právomoci   konštatuje:   „Vo   všeobecnosti   Ústavný   súd predostiela,   že   v rámci   svojho   postavenia   sa   mohol   zaoberať   len   napadnutými ustanoveniami   zákona   a súdoch   a sudcoch...,   nie   množinou   všetkých   právnych   riešení postavenia sudcov a súdnych funkcionárov na jednej strane a orgánov moci zákonodarnej či najmä   výkonnej   (prezident   republiky,   vláda,   ministerstvo   spravodlivosti,   ministerstvo financií)   na   strane   druhej.   Úloha   ústavného   súdu   spočíva   v posúdení   napadnutých ustanovení, nie v rozvíjaní úvah de lege ferenda a v hľadaní vhodných legislatívnych riešení tam, kde k tomu zákonodarcovi dáva ústavný poriadok priestor. Teda, ak sú možné iné riešenia   na báze sudcovskej   samosprávy,   avšak   ústava   také   riešenia   nepožaduje,   nie   je možné z tohto pohľadu hodnotiť napadnutú zákonnú úpravu, ani ju preto napádať.“V časti   návrhov,   kde   argumentácia   navrhovateľov   je   uchádzaním   sa   o iný   model inštitúcií   a   inštitútov   (napr.   o iný   model   súdnictva   a jeho   autonómie,   o iný   model priznávania   príplatku   pre   sudcov   najvyššieho   súdu,   ap.),   napr.   z dôvodu   jeho   väčšej vhodnosti, spravodlivosti atď., nemá ústavný súd právomoc rozhodnúť a nebude tak takúto argumentáciu navrhovateľov posudzovať.

Ústavný súd už v minulosti   konštatoval existenciu   princípu   ústavno-konformného výkladu. Rovnako konštatoval, že v prípade, ak je možné podústavný právny predpis, resp. jeho ustanovenia, interpretovať v súlade s ústavou, hoci aj s ústavou nesúladná interpretácia je možná, ústavný súd (v zásade) nevysloví nesúlad tohto predpisu alebo jeho relevantných ustanovení   s ústavou   (napr.   PL.   ÚS   21/08,   PL.   ÚS   2/09,   porovnaj   aj   MELZER,   F. Metodologie nalézání práva. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 174. ISBN 978-80-7400-149-9). Táto doktrína sa vzťahuje aj na tento prípad.

V dôvodovej správe k zákonu č. 33/2011 Z. z., ktorý novelizoval/zaviedol napadnutú právnu úpravu, sa uvádza: „Je všeobecne známym faktom, že súčasná situácia v justícii, nízka úroveň vymožiteľnosti práva, stav korupcie a klientelizmu, ako aj spôsob a metódy riadenia správy súdov vytvorili na Slovensku atmosféru všeobecnej nedôvery voči súdom, sudcom   a   právnemu   štátu.   Tento   fakt,   je   súčasne   východiskovou   myšlienkou,   ktorá ovplyvňuje   znenie   navrhované   zákona.   Účelom   tohto   zákona   je   vytvoriť   legislatívne podmienky   pre   zlepšenie   reálneho   inštitucionálneho   fungovania   nezávislého   súdnictva v Slovenskej republike. Nezávislé súdnictvo je jedným z pilierov právneho štátu. Nástrojmi vytvárania nezávislého súdnictva, ktoré používa tento zákon, sú transparentnosť výberu sudcov ako aj predsedov súdov prostredníctvom možnosti verejnej kontroly procesu ich výberu,   prehľadnosť   a   predvídateľnosť   rozhodovacej   činnosti   súdov   prostredníctvom zverejňovania súdnych rozhodnutí ako aj zavedenie inštitútu odlišného stanoviska sudcov senátu, skvalitnenie možnosti lepšej špecializácie sudcov cez zamedzenie nepredvídateľného preradenia   sudcu   do   inej   agendy   bez   jeho   súhlasu   a   v   neposlednom   rade   vytvorenie prekážok   pre   obchádzanie   náhodného   pridelenia   zákonného   sudcu.   Nezávislosť a nestrannosť výkonu funkcie sudcu je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje vzniku situácie, kedy   sa   sudca   po výkone funkcie   vo výkonnej alebo   zákonodarnej   moci   priamo   vracia do výkonu funkcie v správe súdnej moci na pozíciu predsedu či podpredsedu súdu. Účelom zákona   je   tak   posilniť   nezávislosť   súdnictva   a   prostredníctvom   legislatívy   pôsobiť na zlepšenie   podmienok   pre   nezávislé,   nestranné   a   spravodlivé   rozhodovanie   súdov.  ... Jedným   zo   základných   cieľov   navrhovaného   zákona   je   otvorenie   justície   vo   vzťahu k verejnej   kontrole.   Verejná   občianska   kontrola   je   legitímnym   a   efektívnym   nástrojom kontroly štátnej moci. Tento zámer sa v navrhovanej právnej úprave prejavuje zmenou viacerých právnych inštitútov...“

Navrhovateľom   napadnuté   ustanovenia   právnych   predpisov   sú   teda   výsledkom normotvornej   aktivity   zákonodarcu,   ktorá   má   koncepčný   charakter   (v   zmysle   rozsahu a hĺbky,   nie   v zmysle   pozitívneho   alebo   negatívneho   hodnotenia).   Pri   koncepčnom modelovaní   inštitútov   a inštitúcií   prostredníctvom   práva   má   zákonodarca,   ako   už   bolo naznačené,   relatívne   širší   priestor   voľnej   úvahy.   Ústavný   súd   posudzuje   len   to,   či zákonodarca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ústavou ustanoveným spôsobom nezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny štandard balansu v rámci deľby moci.

Je tiež potrebné uviesť, že navrhovateľ spochybnil napadnutú právnu úpravu uvedenú v úvode tohto nálezu – v jeho ponímaní – ústavne významným konfliktom s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto mieste musí ústavný súd konštatovať, že subsumovanie napadnutej právnej úpravy pod čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je správne. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je možné aplikovať v oblasti verejného práva tam, kde predmetom je spor o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, resp. tam, kde súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku“, ako i tam, kde pôjde o skúmanie oprávnenosti akéhokoľvek   trestného   obvinenia.   V   okolnostiach   navrhovateľom   vznesených   námietok ústavný   súd   neidentifikoval   súvis   medzi   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   namietanými ustanoveniami.

Princíp deľby moci a nezávislosť súdnej moci

Ústavný súd tiež považuje za potrebné aspoň rámcovo pripomenúť východiskové konštatovania týkajúce sa princípu deľby moci a nezávislosti súdnej moci, ktoré vyjadril už vo   svojich predošlých   rozhodnutiach.   Totiž   ak   by   malo   niektoré   z   oprávnení   orgánov výkonnej moci, prípadne zákonodarnej moci reálny vplyv na nezávislé rozhodovanie súdov a sudcov, potom je nespochybniteľné, že takéto oprávnenie vybočuje zo systému dovolenej vzájomnej kontroly a rovnováhy, lebo účelom tohto systému nemôže byť narušenie podstaty výkonu súdnej moci, ktorým je nezávislé rozhodovanie v ústavne vymedzenom rozsahu. Pri skúmaní ústavnosti napadnutých ustanovení je nevyhnutné vziať do úvahy, že súdna moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane od iných zložiek štátnej moci a od   nevyhnutnosti   spoločenskej   kontroly.   Taký   stav   by   viedol   k   vytvoreniu   do   seba uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontroly a vlastnej obnovy bez možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami, či v tomto systéme nedochádza k prejavom disfunkcie (porovnaj rozhodnutie PL. ÚS 10/05, obdobne IV. ÚS 46/2011).Princíp   nezávislosti   súdnej   moci   nie   je   neproblematický.   Zdá   sa,   že   v rôznych krajinách sú akcentované rôzne jeho aspekty, ktoré ústia do rozličných modelov sudcovskej nezávislosti   (ako   už   ústavný   súd   naznačil).   Je   však   potrebné   vyhnúť   sa   tomu,   aby   sa argument   nezávislosti   súdnej   moci,   slovami   D.   Smilova,   stal   pohodlným   rétorickým nástrojom na ospravedlnenie pozícií, ktoré nie sú veľmi kompatibilné [SMILOV, D. EU Enlargement and the Constitutional Principle of Judicial Independence. In SADURSKI, W., CZARNOTA, A., KRYGIER, M. (eds.): Spreading Democracy and the Rule of Law? The Impact of EU Enlargement on the Rule of Law, Democracy and Constitutionalism in Post-Communist Legal Orders. Springer: Dordrecht, 2006, s. 314. ISBN 1-4020-3841-0].

Ústavný   súd   z dôvodu   prehľadnosti,   ako   už   konštatoval,   rozdelil   odôvodnenie rozhodnutia na jednotlivé časti, a to podľa predmetu napadnutej právnej úpravy.

A.   K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   11   zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(pridelenie sudcu)

Navrhovateľ   namietal   nesúlad   právnej   úpravy   pridelenia   sudcu   kvôli neodôvodnenosti   odňatia   možnosti   súhlasu   kandidáta   na   sudcu   s pridelením   a z dôvodu faktického zrušenia existujúceho súhlasu s pridelením. Navrhovateľ taktiež tvrdil, že právna úprava, v zmysle ktorej sa sudcom krajského súdu môže stať aj osoba bez praxe v súdnej moci, je v rozpore s kariérnym postupom sudcu a bude viesť k zhoršeniu kvality výkonu súdnictva.

Ústavný   súd   sa   s konštatovaniami   navrhovateľa   nemôže   stotožniť,   stotožňuje   sa s argumentáciou vedľajšieho účastníka – vlády Slovenskej republiky.

Totiž v zmysle právnej úpravy [§ 5 ods. 1 písm. h), § 12 ods. 1 prvá veta a § 14 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich] nie je uchádzačovi o funkciu sudcu odňatá možnosť vysloviť súhlas, práve naopak, (predošlý) písomný súhlas s pridelením na výkon funkcie na konkrétny súd sa vyžaduje. Bez písomného súhlasu nemožno uchádzača o výkon funkcie sudcu ani za sudcu vymenovať, ani ho na výkon funkcie na konkrétny súd prideliť.Z ústavného hľadiska legitímnou výnimkou je postup podľa ustanovenia § 28 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v spojení s ustanovením § 14 ods. 1 prvej vety in fine citovaného zákona, keď Súdna rada môže preložiť sudcu na iný súd na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. V prípade uvedenej výnimky však ide   o ústavne   konformnú   právnu   úpravu,   pretože táto je konštruovaná s úmyslom vytvárať   sankčné   pôsobenie   na   sudcu,   ktorý   sa   dopustil   disciplinárneho   previnenia, priestupku alebo iného porušenia zákona.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu § 11 zákona o sudcoch a prísediacich s ústavou ústavný súd uvádza, že prideliť na výkon funkcie sudcu osobu mimo súdnej moci bolo po splnení   podmienok   možné   už   pred   prijatím   novely   zákona   o sudcoch   a prísediacich zákonom č. 33/2011 Z. z. Model súdnictva, v ktorom sa voľné miesta sudcov obsadzujú aj mimo   kariérneho   postupu   sudcov,   je   jedným   z možných   modelov.   Zákonodarca   takýto model zvolil a jeho voľba je z ústavného hľadiska krytá mierou úvahy, ktorú zákonodarca má.   Ústava   totiž   ako   podmienku   vymenovania   a pridelenia   na   výkon   funkcie   na   súde neustanovuje predošlé pôsobenie v súdnej moci. Tu možno napokon poukázať aj na Správu o nezávislosti súdneho systému, ktorá bola prijatá Benátskou komisiou na jej 82. zasadnutí, kde   sa   v bode   26   konštatuje,   že „[h]oci   súdnictvo   nemá   charakter   zastupiteľských (orgánov),   malo   by   byť   otvorené   a   prístup   doň   by   mal   byť   umožnený   všetkým kvalifikovaným osobám zo všetkých oblastí spoločnosti“.

Ústava taktiež mlčí o tom, ako obsadzovať voľné miesta sudcov na súdoch vyššieho stupňa, a necháva túto úpravu na zákonodarcu (čl. 145 ods. 2). Zákonodarca svoje právo realizoval navrhovateľom napadnutou právnou úpravou, pričom v nej „kariérnych“ sudcov predsa   len   istým   spôsobom   favorizoval   v prípade,   ak   ich   práca   je   hodnotená   stupňom výborný (uchádzač sa zúčastňuje iba istého úseku písomnej časti výberového konania a je mu pridelený najvyšší možný počet bodov za časť, ktorej sa nezúčastňuje).

Ústavný   súd   nie   je   povolaný   hodnotiť   výhody   a nevýhody   takéhoto   modelu obsadzovania   miest   sudcov,   preto uzatvára, že úprava,   ktorú   zákonodarca   zvolil, ostala v medziach jeho ústavného splnomocnenia.

Taktiež   z   návrhu   navrhovateľa   nebolo   jednoznačne   určiteľné,   s   akým   princípom právneho štátu by malo byť ustanovenie § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v nesúlade. Keďže navrhovateľ   nekonkretizoval   rozpor   s   individuálne   určeným   princípom   právneho   štátu, ústavný súd nemohol v rámci výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti prekročiť už uvedené právne závery.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu ustanovenia § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods.   2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   prijatím   napadnutého   ustanovenia   zákonodarca nekonštituoval ústavný rozpor a neprekročil tak svoje ústavné právomoci, preto nedošlo ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Rovnako na prideľovanie sudcov existuje explicitný ústavný základ, ktorý je procesne upravený v zákone o sudcoch a prísediacich a aj tohto dôvodu nemožno vysloviť nesúlad § 11 zákona o sudcoch a prísediacich s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Právna   úprava   pridelenia   sudcu   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   alebo na krajský súd a Špecializovaný trestný súd neobsahuje žiadne také protiústavné prvky, ktoré   by   umožňovali   ústavnému   súdu   konštruovať   záver   o   jej   zásahu   do   nezávislosti a nestrannosti súdu (čl. 141 ods. 1 ústavy).

Po tom, čo ústavný súd vzal do úvahy aj obsah čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, uzatvára, že napadnuté ustanovenie § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je rozporné s ústavou. Namietaná právna úprava ustanovenia   § 11 zákona č.   385/2000 Z.   z. žiadnym ústavne relevantným spôsobom neovplyvňuje nezávislosť súdov a ich viazanosť zákonmi (čl. 144 ods. 1 ústavy).

B. K namietanému nesúladu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nesúladu § 151p zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného pridelenia)

Navrhovateľ   sa   domáhal   vyslovenia   nesúladu   §   12   ods.   1   zákona   o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“.

Zákonodarca následne novelizoval napadnutú právnu úpravu zákonom č. 467/2011 Z. z. a zákonom č. 335/2012 Z. z. tak, že v súčasnosti platná a účinná úprava § 12 ods. 1 zákona o sudoch a prísediacich znie:

„Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem   výkonu   funkcie   predsedu   disciplinárneho   senátu   alebo   člena   disciplinárneho senátu.“

Keďže   právna   úprava,   ktorej   nesúlad   s ústavou   navrhovateľ   namietal,   už   nie   je súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   v zmysle   §   41a   ods.   4 zákona o ústavnom   súde   konanie o súlade § 12   ods.   1 zákona o sudcoch   a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zastavil.

Navrhovateľ   sa   taktiež   domáhal   vyslovenia   nesúladu   §   151p   zákona   o sudcoch a prísediacich s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Navrhovateľ   argumentuje   ústavne   neprípustnou   retroaktivitou právnej   úpravy,   ktorá   má   byť   tiež   v rozpore   s princípom   deľby   moci,   keď   sa   ruší rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení sudcu, a to k 1. máju 2011. Navrhovateľ poukazuje na čl. 141 ods. 4 písm. b) ústavy, v ktorom sa podľa neho konštituuje právom (iba)   Súdnej   rady   rozhodovať   o pridelení   a preložení   sudcov.   Národná   rada   a vláda   sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné ustanovenie)   je   nepravo   retroaktívna,   keď   právna   úprava   ustanovuje ukončenie   právom v minulosti   ustanoveného   stavu,   a to   od   1.   mája   2011.   Ústavný   súd   za   rozhodné   pri posúdení   toho,   či   nepravá   rektroaktivita   napadnutej   právnej   úpravy   ústi   do   nesúladu s ústavou, považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako sudcu   a nezasahuje   tak   do   legitímnych   očakávaní   sudcu   v jadre   jeho   funkcie,   (ii)   je naviazaná   na   zrušenie   inštitútu   dočasného   pridelenia   zákonodarcom   ako   jeho intertemporálne ustanovenie, (iii) bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý bol na súd vyššieho stupňa pridelený, a (iv) je potrebné vziať do   úvahy východiská,   ktoré ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre nedomnieva, že nepravá   retroaktivita   v tomto   prípade   dosiahla   úroveň   ústavnej   intenzity.   Ústavný   súd taktiež   nevie   identifikovať   relevantnú   spojitosť   medzi   napadnutou   právnou   úpravou a princípom nezávislosti súdnej moci, ktorý navrhovateľ namieta. Dočasné pridelenie sudcu na   súd   vyššieho   stupňa   je   viac-menej   organizačno-optimalizačným   aktom,   ktorý   nemá ústavný rozmer.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   §   151p   zákona   o sudcoch a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

C. K namietanému nesúladu ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(preloženie sudcu na iný súd)

Návrh   navrhovateľa   je   v tejto   časti   právnej   úpravy   založený   na   konštatovaní nevhodnosti   a   nesystémovosti   zákonodarcom   vytvoreného   modelu   výberových   konaní a s ním spojenej možnosti preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa v prípade úspešného absolvovania výberového konania či možnosti obsadenia voľného miesta na súde vyššieho stupňa tzv. nesudcom.

S odkazom   na   východiská   uvedené   v rozhodnutí   ústavný   súd   konštatuje,   že zákonodarca využil svoju právomoc rozhodnúť o koncepčných otázkach kreácie sudcov. Ústavný súd nemá právomoc posudzovať vhodnosť riešenia zvoleného zákonodarcom ani presadzovať inú koncepciu.

Ústavný súd nezistil žiadny ústavnoprávne relevantný presah či konflikt napadnutej právnej úpravy, a preto rozhodol, že § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

D. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniami) a ustanovenia § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,

ako   aj   ustanovenia   čl.   I   bodu   45   zákona   č.   33/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy

(právne postavenie justičných čakateľov)

Z dôvodu, že tvrdenia navrhovateľa o ústavnej nekonformite obsadzovania voľných miest sudcov výberovým konaním a preložením sudcu tak, ako sú zakotvené v § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich, súvisia s tvrdeniami navrhovateľa o nesúlade právnej úpravy derogujúcej inštitút justičných čakateľov a normujúcej postavenie osôb, ktoré túto funkciu   vykonávali,   ústavný   súd   preskúmal   konformitu   týchto   právnych   úprav   spolu v jednej časti svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich odníma   justičným   čakateľom   nárok   obsadiť   voľné   miesto   sudcu   a zavádza   povinnosť absolvovať   výberové   konanie   aj   justičným   čakateľom,   čím   neodôvodnene   duplikuje výberové konanie, keďže justiční čakatelia už výberovým konaním na funkciu justičného čakateľa prešli   a majú tak   nárok   obsadiť   voľné   miesto   sudcu.   Národná   rada   a vláda   sa s tvrdeniami navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd na tomto mieste odkazuje na východiská, ktoré už v tomto rozhodnutí vymedzil.   K posudzovanému   problému   obsadzovania   voľných   miest   sudcov   (s ktorým organicky   súvisí   aj   otázka   odbornej   a inej   prípravy   uchádzačov   na   sudcovskú   funkciu) ústavný súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že jeho výber patrí   v zásade   do   výhradnej   sféry zákonodarcu a ústavný súd je do nej oprávnený vstupovať len výnimočne, ak nie je zvolené riešenie zlučiteľné s ústavnými princípmi či v ústave vymedzenými limitmi výkonu verejnej moci.   Model,   ktorý   zvolil   zákonodarca,   teda   obsadzovanie   voľných   miest   sudcov výberovým   konaním   a preložením   sudcu   na   súd   toho   istého   stupňa,   je   jedným zo štandardných   možných   modelov   a vo   svojej   podstate   sám   osebe   nevyvoláva   žiadne ústavné   otázniky.   Ústavný   súd   nemá   právomoc   hodnotiť   vhodnosť   alebo   nevhodnosť zavedenia takéhoto modelu.

S ohľadom na namietaný nesúlad právnej úpravy s čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd nad   rámec   uvedeného   uvádza,   že   zákonodarca   vo zvolenom   modeli   ustanovil   rovnaké podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu (právna úprava predpokladov na vymenovanie sudcu, absolvovanie výberového konania atď.) v rámci výberového konania. Zároveň pre osoby ustanovil možnosť obsadenia voľného miesta sudcu preložením sudcu na súd toho istého   stupňa   ako   prostriedok   optimalizácie   výkonu   súdnictva,   pričom   u osôb,   ktoré   sú sudcami, už boli overené predpoklady na ich výkon funkcie sudcu, čo ústavný súd akceptuje ako relevantne odlišujúce kritérium (opak by bol absurdný).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 (keďže ani z návrhu nemožno vyvodiť nesúlad právnej úpravy s takým princípom právneho štátu, aký navrhovateľ namieta), čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1 a 2   zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, bol tento návrh navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1 a 2   zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy bol podľa čl. 131 ods.   1   ústavy a § 4 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   z procesných   dôvodov   zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   označené   ustanovenie   nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné, pričom konkrétne dôvody ústavný súd uvádza v časti „L“ tohto rozhodnutia.

E. K namietanému nesúladu ustanovenia § 29 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanovenia § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(výberové konanie na funkciu sudcu)

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil nesúlad právnej úpravy zakotvujúcej výberové   konanie   na   funkciu   sudcu   v časti   mechanizmu,   ktorým   je   kreovaná   výberová komisia pre výberové konanie na funkciu sudcu. Navrhovateľ poukazuje na to, že dvaja členovia komisie sú kreačne závislí od ministra spravodlivosti, teda od výkonnej moci, a jeden člen je kreačne závislý od zákonodarnej moci. Nastáva tak podľa navrhovateľov situácia, ktorá je v rozpore s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnej moci, keďže   väčšinu   vo   výberových   komisiách   majú   členovia   nominovaní   politickými reprezentantmi. Navrhovateľ poukázal na medzinárodné štandardy, napr. na Odporúčanie (94) 12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov. Národná rada ani vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili. Národná rada konštatovala, že zákonodarca využil svoju právomoc koncipovať právnu úpravu v súlade s ústavnými limitmi a poukázal na zákonné kritériá pre osobu kandidáta na člena výberovej komisie, pričom pripomenul, že zákonná úprava   umožňuje aj také zloženie   výberovej   komisie,   kde   všetkými členmi sú sudcovia. Vláda vo svojom vyjadrení poukázala na to, že zvolená koncepcia kreácie sudcov nedáva rozhodujúce slovo ani jednej zložke moci a zodpovedá tak princípu deľby moci.Ústavný súd konštatuje, že s argumentáciou navrhovateľa sa možno do istej miery stotožniť.   V nadväznosti   na   tento   predbežný   záver   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poukázať najmä na nasledovné:

V právnych   poriadkoch   okolitých   krajín   možno   nájsť viacero   modelov   kreovania súdnej   moci,   ktoré   variujú   od   výrazného   vplyvu   (dominancie,   resp.   takmer   autonómie) výkonnej moci (napr. Česká republika, Rakúsko) po výrazný vplyv (takmer autonómiu) súdnej   moci   [napr.   Maďarsko   (porovnaj KÜHN,   Z.   Judicial   Independence   in   Central-Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly, Vol 1, No 1, (2011) s. 31 – 42)].

Zákonodarca v Slovenskej republike v napadnutej právnej úprave koncipoval model spolupráce zástupcov viacerých zložiek moci pri kreácii sudcovskej funkcie. Na kreačnom procese sa v zmysle napadnutej právnej úpravy podieľa

-   národná   rada   –   reprezentujúca   zákonodarnú   moc,   prostredníctvom   voľby kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy kandidátov na členov výberových   komisií   v zmysle §   29 ods.   2   zákona č.   385/2000 Z.   z.)   a prostredníctvom jedného svojho zástupcu v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29 ods. 1 druhá veta zákona č. 385/2000 Z. z.),

-   minister   spravodlivosti   ako   predstaviteľ   výkonnej   moci   prostredníctvom vymenúvania   kandidátov   za   členov   výberových   komisií   (podiel   na   tvorbe   databázy kandidátov na členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.) a prostredníctvom dvoch svojich zástupcov v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29 ods. 1 druhá veta zákona č. 385/2000 Z. z.),

-   sudcovská   rada   príslušného   súdu   ako   orgán   sudcovskej   samosprávy prostredníctvom voľby jedného člena výberovej komisie (§ 29 ods. 1 tretia veta zákona č. 385/2000 Z. z.), ktorý sa zvolením stáva členom tejto komisie,

- predseda príslušného súdu (súdu, na ktorom sa má obsadiť voľné miesto sudcu) ako predstaviteľ   štátnej   správy   súdov   prostredníctvom   vymenovania   výberovej   komisie z databázy   kandidátov   za   členov   výberových   komisií   v zmysle   §   29   ods.   2   zákona č. 385/2000 Z. z. a zástupcu navrhnutého mu sudcovskou radou,

- Súdna rada ako osobitný ústavný orgán zabezpečujúci (okrem iného) sudcovskú legitimitu (zložený minimálne z jednej polovice zo sudcov) prostredníctvom

a)   voľby   kandidátov   za   členov   výberových   komisií   (podiel   na   tvorbe   databázy kandidátov na členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.),

b) jedného svojho zástupcu vo (každej päťčlennej) výberovej komisii,

c) podávaním návrhu na vymenovanie kandidáta na sudcu (na základe výsledkov výberového konania) prezidentovi,

-   prezident   Slovenskej   republiky,   ktorý   završuje   kreačný   proces   vymenovaním kandidáta na sudcu do funkcie sudcu na základe návrhu Súdnej rady.

Posudzovaná   právna   úprava   je   tak   založená   na   spolupráci   všetkých   troch   mocí v štáte,   čo   ústavný   súd   z hľadiska   rešpektu   k ústavnému   princípu   deľby   moci   oceňuje, pričom   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   právny   názor   vyslovený   v jeho   doterajšej judikatúre (IV. ÚS 46/2011), podľa ktorého „Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že by iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním   a funkciami   reálne   možnosti   ovplyvňovať   organizáciu   a   chod   súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej moci   spočívajúci   v   nezávislosti   sudcovského   rozhodovania.   Iné   chápanie   princípu nezávislosti súdnej moci... založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa súdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii súdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného princípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických a právnych štátov.“.Navrhovateľ   napadnutej   úprave   vytýka   predovšetkým   prílišnú   ingerenciu zákonodarnej   a výkonnej   moci   v tomto   procese   (ktorú   považuje   za   neprípustný   zásah do nezávislosti   súdnej   moci,   ktorý   je   v rozpore   s princípom   deľby   moci),   keď z medzinárodných   dokumentov   odporúčacieho   charakteru   vyvodzuje   požiadavku nezávislosti orgánu, ktorý rozhoduje o výbere sudcov, od výkonnej moci a zákonodarnej moci, a to tak, že najmenej polovica členov výberového orgánu musí byť tvorená sudcami alebo musí byť volená sudcami. V zmysle odporúčania, na ktoré odkazuje navrhovateľ, je pre prípad, že ústava alebo iný právny predpis ustanovujú opak, potrebné, aby bolo pri kreácii osôb   do   funkcie   sudcov   rešpektované odporúčanie alebo stanovisko   nezávislého a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami [Odporúčanie (94) 12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov, body 44, 47, obdobne odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov o sudcoch].

Za takýto orgán – orgán, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami – možno považovať Súdnu radu, ktorá je najmenej z jednej polovice tvorená sudcami (pozri čl. 141a ods. 1 ústavy), pričom bez jej návrhu nemôže prezident vymenovať žiadnu osobu do funkcie sudcu (ak Súdna rada návrh prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu nedá, kandidát nebude môcť byť prezidentom vôbec vymenovaný). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že Súdna rada nie je len akýmsi poslíčkom návrhu od výberovej komisie k prezidentovi. Súdna rada má pri podávaní návrhu prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu diskréciu, ktorá je limitovaná ústavnými právami uchádzačov o funkciu sudcu a zákazom svojvôle, zákazom arbitrárnosti (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 29/2011).

Napriek   uvedenému   napadnutá   právna   úprava,   resp.   jej   časť   (§   29   ods.   1   druhá a tretia veta zákona č. 385/2000 Z. z.), nie je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   akceptovateľná.   Aj   pri   rešpektovaní   nezastupiteľnej   úlohy   Súdnej   rady pri kreovaní sudcov totiž nemožno prehliadnuť, že Súdna rada môže podať prezidentovi návrh len na takého kandidáta na funkciu sudcu, ktorý „obstál“ vo výberovom konaní, t. j. len toho, ktorého jej odporučila výberová komisia. Z uvedeného vyplýva, že de facto je to práve výberová komisia, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní výber kandidáta na funkciu sudcu, pričom z jej zákonom predpísaného zloženia je zjavné, že v každej výberovej komisii budú   mať   „prevahu“   zástupcovia,   ktorí   vzišli   z politických   zložiek   moci   (členovia výberovej komisie vymenovaní z kandidátov zvolených národnou radou, resp. vymenovaní ministrom spravodlivosti). Napadnutá úprava teda zabezpečuje politickým zložkám moci rozhodujúci vplyv na zloženie výberových komisií, čo môže viesť k neprimeranej politizácii výberu kandidátov na funkciu sudca a predstavuje v konečnom dôsledku neakceptovateľný zásah do ústavného princípu deľby moci vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia druhej a tretej vety § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej vety, ods. 2 až 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy, bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej vety, ods. 2 až 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   konštatoval   nesúlad   aj   §   151r   zákona o sudcoch a prísediacich, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej moci, keďže napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje v prípade, ak do 31. júla 2011 nie sú (neboli) zvolení kandidáti na členov výberových komisií za národnú radu a Súdnu radu, aby   týchto   menoval   minister   spravodlivosti.   Navrhovateľ   konštatuje   porušenie   princípu deľby moci a nezávislosti súdnej moci.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

F. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a ustanovenia § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(výberové konanie na funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ odôvodňuje nesúlad kreácie výberovej komisie a výberového konania na funkciu predsedu súdov prílišnou ingerenciou výkonnej moci do výberového procesu. Táto skutočnosť podľa jeho názoru vedie k možnosti zasahovania výkonnej moci do výkonu súdnictva. Navrhovateľ sa domnieva, že je potrebné rešpektovať „prirodzené“ pravidlo, že predseda   je   prvým   medzi   rovnými,   ktoré   sa   nebude   rešpektovať   v prípade,   ak   sudcom na súde   bude   predseda   zvolený   v rozpore   s ich   vôľou.   To   podľa   navrhovateľa   ústi do nekonformity napadnutej právnej úpravy s princípom deľby moci a nezávislosti súdnej moci. Národná rada a vláda sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožnili.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5 zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5 zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1   ústavy   a   §   4   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   z procesných   dôvodov   zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ   ide   o navrhovateľom   namietaný   nesúlad ustanovenia §   37   ods.   5   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc z východísk tohto rozhodnutia, ako aj z ďalej uvedených dôvodov, rozhodol tak, že návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 46   ods.   1   ústavy.   Ústava   Slovenskej   republiky   v čl.   46   priznáva   každému   právo domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť na súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd. Každý bez ohľadu na štátne občianstvo má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Uvedené   právo   napĺňa   aplikačný   aspekt legality v právnom štáte, kde každý je povinný dodržiavať právo a každý, aj štát, bude postihnutý   zákonom   stanovenou   sankciou,   ak   právo   poruší.   Napadnutá   právna   úprava nemôže z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať do práva na súdnu ochranu.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 144 ods. 1 ústavy. Úprava výberového konania na funkciu predsedu súdu zavedená so zámerom kreovať osobu poverenú v prostredí súdu správou súdu ústavnoprávne nesúvisí s nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 143 ods. 3 ústavy. Ústavný súd nevidí priestor na konštatovanie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 143 ods. 3 ústavy, pretože účasť sudcovskej samosprávy je zaručená.

Navrhovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   konštatoval   nesúlad   aj   §   101c   zákona o súdoch, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej moci, keďže napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje, v prípade ak do 31. júna 2011 nie sú (neboli) zvolení kandidáti na členov výberových komisií za Súdnu radu, aby ich menoval minister spravodlivosti. Navrhovateľ konštatuje porušenie princípu deľby moci a nezávislosti súdnej moci.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy, bol tento návrh navrhovateľa ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ   ide   o navrhovateľom   namietaný   nesúlad   ustanovenia §   101c   zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhodol   tak,   že   návrhu   navrhovateľa   na   vyslovenie   nesúladu   napadnutých   ustanovení nevyhovel.

G. K namietanému nesúladu ustanovenia § 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(zánik funkcie predsedu súdu odvolaním)

§ 38

Zánik funkcie predsedu súdu

(5)   Predsedu   súdu   odvoláva   minister.   Na   konanie   a   rozhodovanie   o   odvolaní predsedu   súdu   sa   nepoužije   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní.   Proti   rozhodnutiu o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné súdom.

Skupina poslancov národnej rady namietla nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré ustanovuje, že predsedu súdu odvoláva   minister   spravodlivosti   (prvá   veta),   pričom   z textu   jeho   druhej   a tretej   vety de facto vyplýva, že minister nie je pri tomto odvolávaní v podstate ničím viazaný, keďže na jeho rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní, nie sú proti nemu prípustné (žiadne) opravné prostriedky a nie je ani preskúmateľné súdom (druhá a tretia veta). Generálny prokurátor namietol nesúlad nielen § 38 ods. 5, ale aj citovaný § 38 ods. 3 a 4, resp. ods. 6 a 7 zákona č. 757/2004 Z. z. s označenými článkami ústavy.

Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu ustanovenú v prvej vete § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. ústavný súd nespochybňuje, a to jednak preto, že minister spravodlivosti predsedu súdu vymenúva (§ 36), a tiež (a hlavne) preto, že predseda súdu je orgánom štátnej správy príslušného súdu, ktorého primárnou zákonnou povinnosťou je zabezpečovať riadenie a správu súdu (§ 35 ods. 1), pričom ústredným orgánom štátnej správy   súdov   je   ministerstvo   spravodlivosti   (§   34   ods.   1),   na ktorého   čele   je   minister spravodlivosti;   predsedovia   súdov   teda   v prvom   rade   zodpovedajú   za   plnenie   úloh   pri riadení a správe súdu ministrovi spravodlivosti.

Na druhej strane ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, že ustanovenia § 38 ods. 5 druhej a tretej vety zákona č. 757/2004 Z. z. neobsahujú žiadne záruky   pred   svojvôľou   ministra   spravodlivosti   pri   výkone   svojej   právomoci   odvolávať predsedu   súdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   je nezastupiteľnou   úlohou   zákonodarcu   ustanoviť   primerané   právne   garancie,   ktoré   sú spôsobilé zabrániť prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci, keďže zákaz svojvôle tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy. Na podporu svojho záveru vyjadreného vo výrokovej časti tohto nálezu o nesúlade druhej a tretej vety § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. nielen s čl. 1 ods. 1 ústavy, ale aj s čl.   46   ods.   1   a čl.   141   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej zreteľne formuloval svoj postoj k otázke preskúmateľnosti rozhodnutia ministra   spravodlivosti   v správnom   súdnictve,   keď v   prvom   rade   zdôraznil,   že   takéto rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je   rozhodnutím   správneho   orgánu,   ktoré   sa   dotýka subjektívnych   práv   osoby,   ktorá   je   z funkcie   predsedu   súdu   odvolávaná,   a   preto   je preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom; ústavný súd svoj záver založil na tejto argumentácii:

«Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej   styku   s   jednotlivcom   a   je   spojené   s   ochranou   verejných   subjektívnych   práv. Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem, pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.

Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí. V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje ako   správny   orgán,   pretože   pri   výkone   svojej   právomoci   zasahuje   do   verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb.

... vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.

Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu....   princíp   nadriadenosti   a   podriadenosti   v   oblasti   správy   súdov   pri   odvolávaní predsedov súdov nie je možné aplikovať.

...   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   je   spôsobilé   ukrátiť   sťažovateľa   na   jeho verejných subjektívnych právach» (I. ÚS 231/2010, m. m. I. ÚS 230/2010, I. ÚS 44/2010, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010, IV. ÚS 75/09).

V súvislosti s citovaným ústavný súd sumarizujúco vo svojej doterajšej judikatúre uviedol,   že   „...   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o   odvolaní   z   funkcie   predsedu všeobecného   súdu   predstavuje   autoritatívne   rozhodnutie,   ktoré   vydáva   ako   orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité minimálne   z   hľadiska   dôvodov,   ktoré   ministra   spravodlivosti   v   danom   prípade   viedli k uplatneniu   jeho   mocenskej   právomoci.“.   Ústavný   súd   zároveň   citovanú   argumentáciu podčiarkol aj požiadavkou vyváženosti ústavnej a zákonnej právnej úpravy, „keď poukázal na skutočnosť, že ak v zmysle ústavy možno predsedu najvyššieho súdu pred uplynutím funkčného obdobia odvolať z funkcie len z dôvodov, pre ktoré ho možno odvolať z funkcie sudcu   (čl. 145 ods.   3 v spojení s čl.   147 ústavy),   tak potom   vo vzťahu k odvolávaniu z funkcie predsedov ostatných všeobecných súdov pred uplynutím ich funkčného obdobia musí byť v podmienkach   právneho štátu minimálne garantované to,   aby sa   rozhodnutie ministra spravodlivosti o ich odvolaní z funkcie opieralo o niektorý z konkrétnych dôvodov uvedených v § 42 zákona o súdoch. Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno zaručiť vnútornú konzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedov všeobecných súdov z ich   funkcií   a zároveň   aj   limitovať   zásahy   výkonnej   moci   do   sféry   súdnej   moci,   čo zodpovedá ústavnému princípu deľby moci vyplývajúcemu jednak z generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj z vnútornej konštrukcie ústavy“ (IV. ÚS 75/09).

Generálny prokurátor namietol nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3, 4, 6 a 7 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 16 až 18 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené   ustanovenia   nemožno   považovať   z   pohľadu   definovaných   článkov   ústavy za nesúladné.

H. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru

(ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním) a k namietanému nesúladu ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru

(ochrana   osobných   údajov   v   súvislosti   s   písomným   vyhlásením   sudcu a uchádzača o funkciu sudcu)

Navrhovateľ namietol nesúlad právnej úpravy týkajúcej sa údajov poskytovaných v súvislosti   s výberovým   konaním   z dôvodu   vágnosti,   diskriminácie,   nevhodnosti, neproporcionálnosti   a zásahu   do   práva   na   súkromie.   Navrhovateľ   taktiež   konštatuje,   že zákonodarcom zvolený prostriedok transparentnosti k nej nepovedie, keďže okrem iného laická verejnosť nie je spôsobilá posúdiť uchádzačov o funkciu. Národná rada a vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy   a čl.   8   dohovoru, bol   tento   návrh   ústavným   súdom   z procesných   dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovení § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl.   14   dohovoru,   ústavný   súd   z ďalej   uvedených   dôvodov   rozhodol   tak,   že   návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.

Navrhovateľ namietol aj nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl.   12   ods.   1, 2 a 4   ústavy   a s čl.   14   dohovoru.   Ústavný   súd konštatuje, že   označené ustanovenie   nemožno   považovať   za   nesúladné   s ústavným   princípom   rovnosti,   pretože rovnosť občanov a rovnaké zaobchádzanie na úrovni procesu obsadzovania miesta sudcu, platí rovnako pre všetkých kandidátov, a to práve vo vzťahu k zverejňovaniu osobných údajov.   Ak   by   sa   uchádzač   domnieval,   že   s ním   výberová   komisia   alebo   Súdna   rada zaobchádzala odlišne z dôvodu rodinnej príslušnosti, má k dispozícii žalobu podľa zákona č. 365/2004   Z.   z.   o rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Ústavno-konformný výklad a aplikácia napadnutej právnej úpravy je nielen možná, ale zákon ju ustanovovaním rovných podmienok výberového priam ponúka.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať za   nesúladné,   pretože   zavedené   obmedzenia   v   prístupe   do   funkcie   platia   rovnako pre všetkých účastníkov výberového konania, ako už bolo uvedené.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   ústavy.   Úprava   materiálnej   a   formálnej   stránky zverejňovania   údajov   o   osobe   kandidáta   na   miesto   sudcu   ústavnoprávne   nesúvisí s nezávislosťou súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

V prípade namietaného nesúladu ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru ústavný súd konštatuje, že nenachádza   žiadne   ústavne   relevantné   konflikty,   ktoré   by   mu   umožňovali   konštatovať ústavnú   nesúladnosť   namietaného   ustanovenia,   pričom   pre   problémovú   blízkosť s analyzovaným súladom ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. poukazuje na už vyslovené dôvody. Je potrebné dodať, že v prípade namietania súladu s čl. 1 ods. 1 ústavy nie je dosť dobre možné s určitosťou usudzovať, ktorý princíp či zásada právneho štátu by mali byť namietanou zákonnou úpravou porušené.

V tomto prípade, keďže ide iba o odovzdanie údajov o blízkych osobách Súdnej rade Slovenskej republiky, ktorá je najvyšším orgánom súdnej moci, nemôže ísť o porušenie práva na ochranu údajov o osobe, pretože Súdna rada Slovenskej republiky je zodpovedná za chod súdnictva, ako aj za jeho transparentnosť. Nezávislosť sudcu ipso facto nemôže byť ohrozená Súdnou radou Slovenskej republiky.

I. K namietanému nesúladu ustanovenia § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií)

Navrhovateľ   sa   taktiež   domáhal   vyslovenia   nesúladu   §   151q   zákona   o sudcoch a prísediacich s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Navrhovateľ   argumentuje   ústavne   neprípustnou   retroaktivitou právnej   úpravy,   ktorá   má   byť   tiež   v rozpore   s princípom   deľby   moci,   keď   sa   ruší rozhodnutie   sudcovskej   samosprávy,   ktorým   boli   určení   predsedovia   grémií   a kolégií. Národná rada a vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné ustanovenie)   je   nepravo   retroaktívna,   keď   právna   úprava   ustanovuje   zánik   funkcie   – v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. novembra 2011. Ústavný súd za rozhodné pri posúdení   toho,   či   nepravá   rektroaktivita   napadnutej   právnej   úpravy   ústi   do   nesúladu s ústavou, považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako sudcu, ale ide o sudcovskú samosprávnu funkciu, (ii) nie je naviazaná na zrušenie inštitútu predsedov   grémií   a kolégií,   (iii)   bez   ďalšieho   nezhoršuje   právnu   pozíciu   sudcu,   ktorý pôsobil ako predseda gŕemia a kolégia, (iv) je potrebné vziať do úvahy východiská, ktoré ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre domnieva, že nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity.

Zároveň   však   nedošlo   ústavne   relevantným   spôsobom   k zásahu   do   nezávislosti súdnej moci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   §   151q   zákona   o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

J. K namietanému nesúladu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky)

Ústavný súd na tomto mieste vzhľadom na charakter napadnutej právnej úpravy, dôvod a argumenty, pre ktoré ju napáda navrhovateľ, opätovne poukazuje na východiská tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné, pretože s poukazom na existujúcu formu vlády nemožno z ústavného hľadiska nič namietať proti   tvrdeniu,   že   určovanie   počtu   sudcov   a   zamestnancov   súdov   má   byť   ponechané na rozhodnutie orgánov výkonnej moci. Ide o deľbu moci medzi výkonnú moc, ktorá určuje počty   sudcov,   zamestnancov   a   voľné   miesta   sudcov,   a   súdnu   moc,   ktorá   dané   miesta obsadzuje.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Definícia výkonu správy súdov Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ústavnoprávne nesúvisí s nezávislosťou súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie   nemožno   považovať   z   pohľadu   definovaného   článku   ústavy   za   nesúladné, pretože nesúvisí s otázkou vyjadrovania sa k návrhom rozpočtu súdov.

Ústavný súd nemohol relevantne z hľadiska výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti určiť súvis medzi ustanovením § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. a čl. 8 dohovoru.

K. K namietanému nesúladu ustanovenia § 36a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru a ustanovenia § 82a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru, ako aj ustanovenia § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru

(zverejňovanie rozhodnutí)

Navrhovatelia   tvrdia,   že   povinnosť   uverejňovať   všetky   rozhodnutia   z jedného konania po ukončenom konaní a povinnosť poskytnúť v režime zákona o slobode informácií na žiadosť neprávoplatné meritórne a procesné rozhodnutia je v nesúlade s nezávislosťou súdov, s právom na súkromie a s právom na ochranu osobných údajov.

Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore demokracie   (porov.   Soeharno,   J.   The   Integrity   of   the   Judge,   A Philosophical   Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti čerpajú svoju legitimitu. Súdnictvo vrátane súdu ústavného teda čerpá svoju legitimitu z povesti (nie populizmu),   ktorej   sa   teší   vo   verejnosti.   Sprístupňovanie   súdnych   rozhodnutí   má podporovať   poznávanie   rozhodovania   súdov,   a tak   aj   ich   povesť   a legitimitu (II. ÚS 29/2011,   II.   ÚS   589/2012).   Expertný   komponent   legitimity   sa   rozvíja   pomocou poznávania rozhodnutí v justícii a akadémii.

Možno konštatovať, že ústavný súd vytvoril pomerne silnú tradíciu transparentného rozhodovania jednak rozhodovacou činnosťou, ale aj vo vlastnej súdnej správe. Už v náleze sp. zn. II. ÚS 28/96 uviedol, že ústava neobsahuje zákaz rozširovania informácií o činnosti orgánov Slovenskej republiky ani o činnosti orgánov súdnej moci. Každý občan má ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky.   Predseda   senátu   v   konaní   podľa   Občianskeho súdneho poriadku nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby prítomné v súdnej sieni si môžu vyhotovovať písomne poznámky, robiť stenografický záznam priebehu pojednávania alebo nahrávať jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom. Na tento nález nadviazali ďalšie rozhodnutia (III. ÚS 169/03, II. ÚS 26/02, II. ÚS 255/2010). Ústavný súd svojou praxou internetového   zverejňovania   všetkých   finálnych   rozhodnutí   predbehol   zákonnú   úpravu, ktorá   to   nariaďuje   (novela   Spravovacieho   a   rokovacieho   poriadku   ústavného   súdu uverejnená   pod   č.   202/2005   Z.   z.   a   účinná   od   14.   mája   2005).   Ďalším   príkladom z judikatúry môže byť aj rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 1/09 týkajúce sa platov verejných činiteľov.   Slovenská   republika pomerne skoro   zaviedla aj bezplatný internetový   systém právnych informácií JASPI.

Navrhovatelia   uvádzajú,   že   napadnuté   ustanovenia   ukladajú   zverejňovať   aj neprávoplatné texty. Ak sa rozlišuje zverejňovanie a sprístupňovanie, tak uvedené tvrdenie nie je pravdivé.

Ústavný súd považuje za dôležité pre posúdenie ustanovenia § 82a ods. 2 zákona o súdoch, že navrhovatelia nespochybnili všeobecnejšiu normu v odseku 1, ktorá umožňuje uverejňovanie anonymizovaných rozhodnutí súdov   v takpovediac ukončených   konaniach (Súdy sú povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa   končí   konanie,   rozhodnutia   o   predbežnom   opatrení   a   rozhodnutia   o   odklade vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   a   to   do   15   pracovných   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho právoplatnosti,   lehota   na   zverejnenie   rozhodnutia   začína   plynúť   dňom   vyhotovenia rozhodnutia.).

Cieľom právnej úpravy je posilnenie nezávislosti súdnictva jeho transparentnosťou. Aktéri   právneho   života   vedia,   že   pochopiť   mnohé   rozhodnutia   možno   len   s poznaním rozhodnutí   predchádzajúcich.   Tradícia   sudcovského   štýlu   v strednej   Európe   je vývojom nastavená tak, že vzhľadom na rekapituláciu veci často zúženú ledva na predmet konania, vzhľadom na lakonickosť rekapitulácií a vôbec na nenaratívnosť rozhodnutí je im niekedy veľmi   ťažko   porozumieť   (porov. Bobek,   M.   O   odůvodňování   soudních   rozhodnutí. In: Právní rozhledy 6/2010, s. 204 a nasl.; Kühn, Z. Aplikace práva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha : Karolinum, 2002, s. 346 a nasl.; Kühn, Z. Aplikace práva soudcem v éře středoevropského komunismu a transformace. Analýza příčin postkomunistické právní krize. Praha : C. H. Beck, 2005). Napadnuté ustanovenie je tak významným pomocníkom nielen pre bádanie právnickej akadémie, ale aj pre súdy samotné. Účelom napadnutého ustanovenia je urobiť zverejňovanie súdnych rozhodnutí, tak ako je nastavené   v odseku   1,   zmysluplnejším.   Z tohto   pohľadu   nemôže   dané   ustanovenie ohrozovať nezávislosť súdnictva, ba naopak, ju posilňuje. Navrhovatelia možno podceňujú sudcov   nižších   súdov,   ktorým,   naopak,   môže   imponovať,   že   ich   rozhodnutie   možno porovnať   a vnímať   spolu   s rozhodnutiami   nadriadených   súdov.   Ochrana   súkromia a osobných údajov je rovnako ako je to v odseku 1 zabezpečená anonymizáciou údajov, a z tohto dôvodu nie je nutné úpravu testovať testom proporcionality. Ústavný súd už sám využil zverejňovanie rozhodnutí pre kultiváciu svojej argumentácie [„Ústavný súd v tejto súvislosti vychádza z vlastných poznatkov o rozhodovacej praxi súdov, ktoré získal nielen z vlastnej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   III.   ÚS   1/04,   IV.   ÚS   341/04,   I.   ÚS   357/08, II. ÚS 370/09),   ale   i   zoznámením   sa   s   približne   50   rozhodnutiami   okresných   súdov a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011 do marca 2012, ktoré sú verejne prístupné   na   webových   stránkach   ministerstva.“;   porov.   body   52   a 53   nálezu   sp.   zn. PL. ÚS 109/2011].   Ústavný   súd   taktiež   vníma   vzájomnú   previazanosť   jednotlivých rozhodnutí   a na   svojom   webovom   sídle   uverejňuje pri   konaniach   o súlade   aj   uznesenia o prijatí a tiež uverejňuje aj procesné rozhodnutia a (ne)vylúčení sudcov.

Navrhovatelia   vo svojej   argumentácii   vo   vzťahu   k   §   82a   ods.   5   a §   36a   zákona o ústavnom súde namietajú hlavne to, že umožňuje poskytnúť neprávoplatné rozhodnutia. Navrhovatelia argumentujú, že verejnosť a transparentnosť súdneho konania je dostatočne zabezpečená ustanovením § 44 ods. 2 OSP, kde ostáva v diskrécii predsedu senátu vyvážiť ústavné   hodnoty   pri   sprístupňovaní   spisu.   Ústavný   súd   aj   na   tomto   mieste   považuje za dôležité   pre   posúdenie,   že   navrhovatelia   nespochybnili   všeobecnejšiu   normu,   ktorá umožňuje   poskytovať   právoplatné   súdne   rozhodnutia.   Právna   úprava   taktiež   obsahuje ochranu práv a právom chránených záujmov explicitným odkazom pod čiarou na štandardy zákona o slobode informácií.

Ústavný súd sa teda zameral na otázku sprístupňovania neprávoplatných rozhodnutí v režime zákona o slobode informácií. Ústavný súd považuje za východisko čl. 26 ods. 5 ústavy,   podľa   ktorého   orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   primeraným   spôsobom poskytovať informácie   o svojej   činnosti   v   štátnom   jazyku, pričom   podmienky   a spôsob vykonania ustanoví zákon. Právo na poskytovanie informácií tak vyvažuje zákonodarca s inými   ústavnými   princípmi.   Je   potrebné   rozlišovať   medzi   verejnou   diskusiou o neprávoplatných   rozhodnutiach   a ich   samotným   sprístupnením.   Pri   samotnom sprístupnení možno ťažko hovoriť o možnosti narušenia súdnej nezávislosti. Ústavný súd taktiež   nevidí   zásadný   rozdiel   medzi   poskytovaním   právoplatných   a neprávoplatných rozhodnutí.   Právoplatnosť   je   zákonným   kompromisom   medzi   princípom   právnej   istoty na jednej   strane   a vecnou   správnosťou   na   strane   druhej.   Naše   platné   právo   so   silnými tranzitívnymi prvkami dáva   veľký   dôraz na procesnú   čistotu   rozhodnutí,   zjednocovanie judikatúry   a ústavnú   súladnosť.   Z tohto   dôvodu   je   pomerne   veľa   možností   zmeny právoplatného   rozhodnutia,   a preto   je   prvok   právoplatnosti   –   nezmeniteľnosť   –   silne oslabený.   Skutočná   „právoplatnosť“   nastáva,   až   keď   prejdú   lehoty   na   napadnutie „právoplatného rozhodnutia“, resp. až kým nerozhodnú o veci vrcholné súdy, čo často trvá roky (iný je, samozrejme, zmysel právoplatnosti pri obnove konania, iudicium rescindens). Neprávoplatné rozhodnutie – tak ako aj právoplatné – je verejne vyhlasované, a z tohto dôvodu nie je dôvod ho tabuizovať. Možno tiež doplniť, že český ústavný súd v náleze sp. zn. Pl. ÚS 2/10 rozhodol, že zákaz neposkytovať právoplatné rozsudky je v rozpore so slobodou informácií, pretože takéto zákonné obmedzenie nie je nevyhnutné. Zaujímavý je   disent   predsedu   českého   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   je   ústavne   súladná   tak zakazujúca,   ako   aj   povoľujúca   právna   úprava.   Akadémia   sa   prikláňa   k uverejňovaniu rozhodnutí   (porov. Bobek,   M.   Úvahy   o   uveřejňování   soudních   rozhodnutí.   In:   Právní rozhledy 11/2010, s. 396; Kosař, D. Publikace rozhodnutí nižších soudů aneb Ústavní soud zrušil část zákona o svobodném přístupu k informacím II. In: Jiné právo, 10. apríla 2010).

Navrhovatelia   uvádzajú,   že   úprava   v   §   44   ods.   2   OSP (Niekomu   inému   než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.) s diskréciou predsedu senátu je postačujúca. Podľa ústavného súdu sú však účely daných noriem rozdielne. Účelom § 82a zákona o súdoch, ako už bolo uvedené, je zabezpečenie transparentnosti súdneho rozhodovania v 21. storočí. Účelom § 44 ods. 2 OSP je poskytnúť konkrétnym osobám možnosť získať informácie v konaní, v ktorom síce nie sú účastníkmi, ale ku ktorému majú určitý vzťah, resp. na ktorom majú právny záujem. Inak   povedané,   len   záujem   verejnosti   na   verejnej   kontrole   súdnictva   by   na   povolenie nahliadnutia do spisu nemusel stačiť.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že napadnuté normy nepredstavujú žiaden problém z hľadiska   právnej   istoty.   Právna   istota   žiadateľov   o   informácie   nie   je   nijako   dotknutá a lokalizovanie noriem do sudcovského organizačného zákona je rozumné.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 36a ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   zákona č. 33/2011 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru. Rovnako ustanovenia § 82a ods. 2 a § 82a ods. 5 zákona o sudcoch nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru.

L. K namietanému nesúladu ustanovenia § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I bodu 45 zákona   č.   33/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   vypúšťa   šiesta   časť   zákona   o   sudcoch a prísediacich,

a ustanovenia § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.), ustanovenia § 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. VII body 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.), ustanovenia § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č. 33/2011 Z.   z. (čl. VIII zákona č. 33/2011 Z. z.),

ako aj ustanovenia § 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. IX zákona č. 33/2011 Z. z.)

(nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľa)

Ústavný   súd zvolil   separátnu   analýzu už označených   ustanovení prostredníctvom samostatnej časti pre ich jednotiaci význam (ustanovenia súvisia len s vypustením právnej úpravy, ktorá sa dotýkala postavenia justičných čakateľov), ako aj z dôvodu, že všetky tu označené ustanovenia boli napadnuté výlučne návrhom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.Z   pohľadu   abstraktnej   kontroly   ústavnosti   normatívnych   ustanovení,   ktoré   viedli k eliminácii inštitútu justičného čakateľa, je kľúčové zaoberať sa kontrolou čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov.   Bez   zodpovedania   otázky o nesúlade   tohto   ustanovenia,   ktorú   nastolil   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu,   nie   je racionálne zaoberať sa konvolútom ostatných už označených ustanovení, a to preto, že tieto ustanovenia boli z právneho poriadku odstránené z dôvodu odstránenia samotného inštitútu justičného čakateľa.

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie   nemožno   považovať   z   pohľadu   definovaného   článku   ústavy   za   nesúladné s ústavou.

Vypustenie   inštitútu   justičných   čakateľov   neporušuje   princípy   právneho   štátu, príprava na miesto sudcu je vecou zákonodarcu, pokiaľ je legitímna. V danom prípade možno za dôvod eliminácie inštitútu identifikovať zrušenie nerovnakého prístupu k funkcii sudcu,   pretože   justiční   čakatelia   nemuseli   prejsť   rovnakým   výberovým   konaním (s rovnakými podmienkami) ako ostatní kandidáti na miesto sudcu. Z ostatných hľadísk mali justiční čakatelia tak či tak oprávnenia vykonávať len také úkony, ktoré mal a má vyšší súdny úradník. Normatívne upravenou transformáciu sa však z justičných čakateľov stali vyšší súdni úradníci.

V podstate uvedenej argumentácie možno hľadať aj dôvod ospravedlňujúci nepravú retroaktivitu, ktorá sprevádza elimináciu inštitútu justičného čakateľa. Totiž nespochybnilo sa to, že justiční čakatelia boli justičnými čakateľmi, avšak ani žiadne nároky, ktoré im vznikli, neboli spochybnené (nevznikli im žiadne – neuplynula doba 3 rokov na to, aby bola splnená podmienka kvalifikovanej odbornej praxe). Právnou úpravou sa zasahuje do ich nadobudnutého práva byť justičným čakateľom, ale tento zásah sa kompenzuje možnosťou premeny   bez   povinnosti   úkonu   na   pomer   vyššieho   súdneho   úradníka   s   rovnakými oprávneniami.   Preto   nemožno   tvrdiť,   že   by   došlo   k   porušeniu   princípu   ochrany nadobudnutých práv ani k pravej retroaktivite. Ak by zákon nebol zmenený, tak by mal justičný čakateľ nárok len na tie oprávnenia ako vyšší súdny úradník, a to aj po 3 rokoch prípravnej praxe. V podstate nie je jasné, či, ak by úprava justičných čakateľov platila ďalej, by vôbec bol minister spravodlivosti povinný konkrétneho justičného čakateľa navrhnúť Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na konkrétny okresný súd, ak by mal vždy k dispozícii na výber viac justičných čakateľov (tak by sa mohlo stať, že k návrhu ministra Súdnej rade by nikdy nemuselo dôjsť). Teda je zrejmé, že justičný čakateľ nemohol mať legitímne očakávanie, že jeho „právo“ sa v dohľadnej dobe naplní – v podstate sa stal objektom   práva,   ktorý   čaká   na   neurčitý   moment,   kedy   bude   vybratý   ministrom   (nikdy k nemu nemusí dôjsť z objektívnych dôvodov – minister vyberie iného justičného čakateľa). Zákon   teda   nedával   konkrétnemu   justičnému   čakateľovi   prísľub   jeho   vymenovania za sudcu. Vždy ide len o proces prístupu k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý však v prípade justičných čakateľov nespĺňa podmienku „za rovnakých podmienok“. Pokiaľ ide o ochranu legitímnych očakávaní, že justičný čakateľ očakával, že bude prednostne zaradený na program Súdnej rady Slovenskej republiky po tom, čo absolvuje podmienky dané zákonom, možno to síce vnímať ako vzdialené očakávanie, avšak zhoršenie postavenia justičných čakateľov nastalo v oblasti verejného práva, kde je miera úvahy zákonodarcu pre zmeny oveľa širšia ako v súkromnoprávnej oblasti. Navyše, samotný inštitút justičného čakateľa sa zaviedol len nedávno (od 1. januára 2009) ako úprava vylučujúca tento inštitút z pôsobnosti   výberového   konania   na   miesto   sudcu,   pričom   sa   len   „živili“   „legitímne“ očakávania na získanie miesta sudcu, ktoré však boli v rozpore s princípom čl. 30 ods. 4 ústavy   (ten   požadoval   rovnaké   podmienky   v   procese   prístupu   k verejným   funkciám). Problém   treba   vidieť   aj   z   opačnej   strany   –   legitímne   očakávanie   verejného   záujmu na transparentnosti   kreovania   funkcie   sudcu,   čo   je   vlastne   prevládajúci   verejný záujem, ktorým možno odôvodniť zásah do zákonodarstva. Justiční čakatelia nemali prísľub zákona, že sa stanú sudcami, totiž, ak to zákon uvádzal, v tomto bol protiústavný, pretože ak zákon č. 385/2000 Z.   z. v § 28 ods. 1 uvádzal, že voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje   justičným   čakateľom,   toto   sa   nedalo   zabezpečiť   práve   preto,   že   Súdna   rada Slovenskej republiky takúto povinnosť nemá.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.

Dôvodom je tvrdenie, že ak zákon zmení zavedenú právnu úpravu, tak táto úprava nemôže   byť   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ak   je   vydaná   na   základe a v medziach   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čo   v   danom   prípade   je,   keďže   danú problematiku   Ústava   Slovenskej   republiky   osobitne   neupravuje   a   zrušením   inštitútu justičného   čakateľa   žiadne   princípy   právneho   štátu   neboli   porušené.   Zrušením   inštitútu justičných čakateľov sa realizoval legitímny záujem na transparentnosti procesu získavania funkcie   sudcu.   K   zrušeniu   došlo   preto,   aby   sa   nemohli   justiční   čakatelia   vyhnúť výberovému konaniu na miesto sudcu. Možno konštatovať, že ak by sa len odňala táto výhoda bez zrušenia inštitútu, došlo by k premene na inštitút, ktorý by bol takmer identický s inštitútom vyššieho súdneho úradníka.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.

Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy. V danej veci nejde o občianske práva, pretože justičný čakateľ pôsobí ako držiteľ   verejnej   moci   (všeobecného   záujmu).   Nie   je   tu   nízky   stupeň   zodpovednosti za ochranu všeobecných záujmov štátu, pretože justičný čakateľ mohol priamo rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné. Nezávislosť súdnictva nie je zrušením inštitútu justičných čakateľov ohrozená, aj keď ide o zásah do procesu kreovania miesta sudcu, ale vplyv súdnej moci na výber sudcu nijako nie je zmenený, pretože Súdna rada má stále ústavné oprávnenie rozhodovať o tom, koho   navrhne   za   sudcu.   Totiž   ani pred   zrušením   inštitútu   justičných   čakateľov   nemala povinnosť justičných čakateľov navrhnúť za kandidátov na sudcu prezidentovi Slovenskej republiky.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.

Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 144 ods. 1 ústavy. To, že sudca je (má byť) pri výkone funkcie nezávislý a musí byť pri svojom rozhodovaní viazaný len právom (formami definovanými ústavou), nemá súvis so zrušením inštitútu justičných čakateľov.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že generálnym prokurátorom Slovenskej republiky citovaný prípad Bigaeva c. Grécko z 28. 5. 2009 sa týka zabránenia prístupu ku skúškam   v   advokátskej   komore   rozhodnutím   komory,   a   nemá   teda   priamu   paralelu so zákonnou premenou inštitútu justičného čakateľa na vyššieho súdneho úradníka.

Už uvedená argumentácia nespochybňuje už ústavným súdom vyslovené tvrdenie, že samotné   zloženie   výberových   komisií   je   protiústavné,   keďže   Súdna   rada   Slovenskej republiky nemôže zásadne ovplyvniť výber kandidátov na výberovom konaní, o ktorých následne   sama   rozhoduje.   Samotné   zloženie   výberovej   komisie   nezodpovedá   zloženiu Súdnej rady, keďže v ňom prevažuje nežiaduci vplyv „politických“ zložiek – zákonodarnej a výkonnej moci. Súdna rada síce nevykonáva súdnu moc, ale vykonáva správu súdnej moci (PL. ÚS 10/05).

Keďže ústavný súd konštatoval súlad čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011, ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z., s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nezaoberal sa ďalej konvolútom ostatných označených ustanovení, a to preto, že tieto ustanovenia boli z právneho   poriadku   odstránené   z   dôvodu   (ústavného)   odstránenia   samotného   inštitútu justičného čakateľa.

M. K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   13   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“

a ustanovenia   §   13   ods.   2   druhej   vety   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenia   §   35   ods.   2   druhej   vety   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v slovnom spojení „tuzemských a“

s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy

(stáž sudcov)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“, ustanovenia § 13 ods. 2 druhej vety a ustanovenia   §   35   ods.   2   druhej   vety   v   slovnom   spojení   „tuzemských   a“   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné. Právna   úprava   §   13   ods.   1   písm.   c)   zákona   o sudcoch   a prísediacich   v   slovnom spojení   „v orgánoch   štátnej   správy   súdov   ako   prípravu   na   vykonávanie   riadiacej a organizačnej   činnosti   vo   výkonnej   moci   v štátnej   správe   súdov,“   bola   v relevantnom rozsahu zrušená zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým sa   menia   a dopĺňajú   niektoré   zákony. Keďže   právna   úprava,   ktorej   nesúlad   s ústavou navrhovateľ namietal, už nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ústavný súd v zmysle § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde konanie o súlade § 13 ods. 1 písm. c) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy zastavil.

Ústavný   súd   s ohľadom   na   vymedzené   východiská   nevidí   spojitosť   medzi ustanovením § 13 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich a namietanými článkami ústavy. Je   totiž   na   diskrécii   zákonodarcu,   ako   pluralitne   normuje   zdroje   vzdelávania   sudcov, a rovnako je v diskrécii zákonodarcu určiť nemožnosť výkonu sudcovskej funkcie počas stáže   s cieľom,   aby   stáž   plnila   svoju   funkciu,   a „započítať“   výkon   stáže   do   výkonu sudcovskej funkcie. Daná úprava nie je zjavne neracionálna.

Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že §   13   ods.   2   druhá   veta   zákona   o sudcoch a prísediacich a § 35 ods. 2 druhá veta zákona o sudcoch a prísediacich v slovnom spojení „tuzemských a“ nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy.

N. K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   28   ods.   5   zákona   o   sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona č. 33/2011 Z. z.) a ustanovenia § 14a zákona o Justičnej akadémii, ako aj ustanovenia § 37 ods. 10 zákona o súdoch s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru

(účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške)

Navrhovateľ   namietol   nesúlad   ustanovenia   §   28   ods.   5   zákona   o sudcoch a prísediacich   v   znení   zákona   č.   33/2011   Z.   z.,   ustanovenia   §   14a   zákona   o   Justičnej akadémii v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 37 ods. 10 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o navrhovateľom   namietaný   nesúlad   ustanovenia   §   28   ods.   5   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   s čl.   13   ods. 4   a   čl. 19   ústavy   a čl.   8   dohovoru, bol   tento   návrh ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa   čl. 131   ods. 1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní   a rozhodovaní   prítomných   aspoň   sedem   sudcov.   Podľa   § 4   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája 2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože   pri   hlasovaní   o návrhu   sudcu   spravodajcu,   ako   ani   pri   hlasovaní o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ   ide   o navrhovateľom   namietaný   nesúlad   ustanovenia §   14a   zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 37 ods.   10   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.

Ústavný   súd   k   danej   problematike   v   okolnostiach   prípadu   uvádza,   že   verejnosť skúmania odborných znalostí v prípade uchádzania sa o výkon verejnej funkcie nemôže byť ipso   facto protiústavná,   pretože   ide   o   znalosti,   ktorými   má   uchádzač   disponovať   pre kvalitný výkon verejnej funkcie, teda nejde o rozpor s čl. 13 ods. 4 ústavy. Tým sa problém líši od advokáta a notára, ktorí sa nepovažujú za orgány verejnej moci, keďže prevažná časť ich činnosti má súkromnoprávny charakter. Nie je preto dané ani porušenie čl. 13 ods. 3 ústavy v prípade realizácie procesu justičných skúšok.

V danom prípade nejde o rozpor s čl. 8 dohovoru a čl. 19 ústavy. Ide totiž o prípady verejnosti   justičnej   skúšky,   a preto   je   zverejnenie   motivačného   listu   a   životopisu   plne legitímne   a   v   súlade   s   týmito   článkami   (právo   verejnosti   na   kontrolu   kreovania funkcionárov súdnej moci, kde je navyše silný vplyv exekutívy).

O. K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   37   ods.   11   zákona   o   súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru

(ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi o funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 11 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy   a   čl.   8   dohovoru.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   označené   ustanovenie   nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.

Napadnutá   právna úprava   legalizuje zverejnenie údajov   o blízkej   osobe,   ktorá   je členom   výberovej   komisie   na   miesto   predsedu   súdu,   v   rozsahu   meno   a   priezvisko,   čo nemožno považovať za nelegitímne, ale práve naopak, aj s ohľadom na už uvedené ide o prvok,   ktorý   je potrebné   považovať za   žiaduci   pre   zvýšenie   objektivity   rozhodovacej činnosti   výberovej   komisie.   Preto   nemôže   nastať   rozpor   s   čl.   13   ods.   4   ústavy   (zásah do práv   rešpektuje   podstatu   a zmysel   práva   na   súkromie   zverejnenej   blízkej   osoby, zverejňuje sa len meno a priezvisko a súvis blízkeho vzťahu s osobou uchádzajúcou sa o miesto sudcu).

Článok   19   ods.   3   ústavy   a   čl.   8   dohovoru   nie   sú   napadnutou   právnou   úpravou porušené, pretože zásah do súkromia je odôvodnený ochranou transparentnosti výberového procesu. O porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy by mohlo ísť len vtedy, ak by v dôsledku zverejnenia blízkych osôb ako členov komisie malo dôjsť k znevýhodneniu uchádzačov. Zákon však túto situáciu nijako nerieši z hľadiska následku zverejnenia blízkej osoby uchádzača, ktorá je zároveň členom výberovej komisie na funkciu predsedu súdu.

P. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy

(kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ   namietol   nesúlad ustanovenia   § 37   ods.   6   zákona   o súdoch   v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.

Vo vzťahu k napadnutej právnej úprave je nutné uzavrieť, že to, že žiaden člen výberovej   komisie   na   funkciu   predsedu   súdu   nemusí   byť   právnikom   (mať   právnické vzdelanie), samo osebe nemožno považovať za protiústavné. Napadnutá právna úprava nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože neporušuje žiaden princíp právneho štátu, ani s čl. 141 ods. 1 ústavy, pretože nezasahuje do nezávislosti súdov, a ani s čl. 141 ods. 4 písm. a) a b) ústavy, pretože Súdna rada Slovenskej republiky nemusí schváliť žiaden návrh výberovej komisie.

Napadnutá   právna   úprava   nie   je   v   rozpore   ani   s   čl.   143   ods.   3   ústavy,   pretože sudcovská   rada   súdu   obsadzuje jedno   miesto   člena   výberovej   komisie   postupom   podľa ustanovenia § 37 ods. 5 zákona o súdoch, a nie postupom podľa ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch.

Q. K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   69   ods.   4   zákona   o   sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. I bodu 29 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenia § 79 zo zákona č. 385/2000 Z. z., s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy (odmeňovanie sudcov)

Navrhovateľ   namietol   nesúlad   ustanovenia   §   69   ods.   4   zákona   o sudcoch a prísediacich   z dôvodu   zmätočnosti   napadnutej   právnej   úpravy   s poukazom   na   to,   že zákonným sudcom nie je v prípade najvyššieho súdu samosudca, ale senát. Navrhovateľ konštatuje, že slovné spojenie právnej úpravy „patrí sudcovi“, ktorý mal v predchádzajúcom mesiaci   „pridelenú   najmenej   jednu   vec“,   neumožňuje   určiť   sudcu,   ktorému   bola   vec pridelená, keďže v zmysle rozvrhu práce sú veci prideľované zásadne jednotlivým senátom najvyššieho súdu. Navrhovateľ za nezrozumiteľné považuje aj určenie obdobia pridelenia veci, keďže sa domnieva, že vec má senát pridelenú v období od jej nápadu do rozhodnutia veci.   Viazanosť   nároku   na   príplatok   za   rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu len na prvý mesiac konania vo veci pred súdom podľa jeho názoru nemá „legislatívne opodstatnenie“. Právna úprava taktiež podľa neho znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov a je nepredvídateľná.

Vláda ako vedľajší účastník konania argumentovala tým, že právna úprava reagovala na situáciu, keď bol funkčný príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu priznaný aj sudcom najvyššieho súdu, ktorí o nich nerozhodovali.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľ sa v podstate svojho návrhu uchádza   o presadenie   iného   modelu   priznania   už   identifikovaného   funkčného   príplatku. Zároveň navrhovateľ, konštatujúc zmätočnosť úpravy, túto úpravu istým spôsobom vykladá, a to tak, že identifikuje inštitút sudcu spravodajcu, resp. povereného sudcu, podľa čl. 39 rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   bol   vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z., hoci následne konštatuje, že takýto sudca nie je sudcom, ktorému bola vec pridelená podľa napadnutej právnej úpravy. Podľa čl. 39 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu «[s]udca, ktorému bola vec v senáte pridelená   (ďalej   len   „poverený   sudca“),   pripraví   návrh   rozhodnutia   a   po   vynesení rozhodnutia senátu ho písomne vyhotoví, ak predseda senátu nerozhodne inak». Ústavný súd   teda   konštatuje,   že   hoci   zákonodarca   v legislatívnom   odkaze   k napadnutému ustanoveniu   neodkázal   na rokovací   poriadok   najvyššieho   súdu,   v skutočnosti   nie   je problematické   určiť   význam slovného   spojenia   „patrí   sudcovi“,   ktorý   mal v predchádzajúcom   mesiaci   „pridelenú   najmenej   jednu   vec“.   Takýmto   sudcom   je v súčasnosti, úplne neproblematicky, poverený sudca. Rovnako neproblematické je potom určenie   mesiaca,   v ktorom   bola   poverenému   sudcovi   vec   pridelená.   Napadnutú   právnu úpravu preto ústavný súd nepovažuje za zmätočnú a nepredvídateľnú.

K námietke   navrhovateľa,   v ktorej   vo   svojej   podstate   odkazuje   na nevhodnosť mechanizmu   priznania   príplatku   vždy   pri   pridelení   veci   (v   mesiaci,   keď   mu   bola   vec pridelená), ústavný súd konštatuje, že určenie mechanizmu priznania príplatku za výkon istej činnosti patrí do právomoci zákonodarcu, pričom ústavný súd má právomoc skúmať len   kompatibilitu   tohto   mechanizmu   (modelu)   s ústavou.   Ústavný   súd   poukazuje na východiská tohto rozhodnutia uvedené v úvode tejto časti rozhodnutia. Zákonodarca sa rozhodol   precizovať   právnu   úpravu   tak,   aby   príplatok   za   rozhodovanie   o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu patril sudcom, ktorým vec   napadne   ako   povereným   sudcom.   Funkčný   príplatok   tak   bude   opakovane (pravdepodobne každý mesiac) priznaný tým sudcom, ktorým priebežne ako povereným sudcom budú veci už vymedzeného typu napadať. Tento model nepovažuje ústavný súd za neracionálny alebo arbitrárny.

Vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa o zásahu zákonodarcu do už dosiahnutých platových   pomerov sudcov (bližšie navrhovateľ neargumentuje) ústavný súd uvádza, že sudcom,   ktorí   rozhodovali   o už   identifikovaných   typoch   vecí   pred   účinnosťou   právnej úpravy, do platových pomerov právna úprava nezasiahla.

Zachovanie dosiahnutých platových pomerov sudcov samo osebe nie je hodnotou a nemá ani ústavný rozmer. Ak má nadobudnúť ústavný rozmer, navrhovateľ by musel argumentačne   naviazať   platové   pomery   sudcov   na   princíp   nezávislosti   súdnej   moci   či princíp právnej istoty. Už v minulosti ústavný súd konštatoval, že hoci platové pomery sú súčasťou garancií nezávislosti súdnictva, neznamená to, že nemôžu byť modifikované za istých podmienok (PL. ÚS 52/99 a PL. ÚS 12/05). Medzi platové pomery sudcov patrí nepochybne   aj   funkčný   príplatok   za   funkciu.   Plat   sudcu   by   mal   byť   stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a sudcovi nemožno odopierať ďalšie zákonom garantované platové zabezpečenie, napr. zákonom ustanovenú zložku platu, bez legitímnych a ústavne akceptovateľných dôvodov. Z princípu nezávislosti súdnej moci a zo zásady právnej istoty v modalite   legitímnych   očakávaní   však   nevyplýva,   že   sudcovi,   nech   bude   vykonávať súdnictvo na akomkoľvek súde, na akejkoľvek funkčnej pozícii atď., jeho platové pomery ostanú   trvalo   zachované   (trvalo   rovnaké,   prípadne   sa   budú   iba   zvyšovať).   Ak   by   bolo možné   formulovať   nejaké   očakávanie   sudcu   najvyššieho   súdu,   ktorý   poberal   príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu,   bolo   by   to   očakávanie,   že   kým   bude   vykonávať   funkciu,   na   ktorú   je   naviazaný príplatok, bude mu tento príplatok v zákonnej výške priznávaný. Takéto očakávanie však nebolo nijako napadnutou zákonnou úpravou sklamané.

Rovnako   ústavný   súd   nevidí   ústavne   relevantnú   spojitosť   medzi určením/precizovaním   kritérií   na   priznanie   príplatku   za   rozhodovanie   o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu a princípom nezávislosti súdnej moci v modalite ich materiálneho zabezpečenia.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatuje,   že   §   69   ods.   4   zákona   o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   zrušenie   inštitútu   odmien   sudcov   a prokurátorov   za   inú   ako rozhodovaciu   činnosť   navrhovateľ   uviedol,   že   je „pri   súčasných   platových   pomeroch“ neakceptovateľná, keď vytvára priestor na bezodplatný výkon činnosti v prospech súdnictva a prokuratúry, čo „obsahovo naznačuje nútenú prácu“. Zákonodarca (v dôvodovej správe k zákonu   č.   33/2011   Z.   z.)   odôvodnil   zrušenie   inštitútu   odmeny   tým,   že   táto „vytvára priestor na vnútornú korupciu na súdoch“, pričom podľa neho vo všeobecnosti by sudca mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom za výkon sudcovskej funkcie. Zrušenie inštitútu odmien je v dôvodovej správe podporené aj odkazom na rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05,   v zmysle   ktorého „výkon   nezávislej   rozhodovacej   činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t. j. odmenou) z dôvodu, že   sa   musí   vylúčiť   možnosť   faktického   ovplyvňovania   rozhodovacej   činnosti   sudcu prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou...“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odmena   je   vo   svojej   podstate   nenárokovateľná. Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou kompatibilné“, a preto ústavný súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani nevystupuje   právo,   ktoré   by   konkurovalo   cieľu   zákonodarcu,   a tak   pravý   test proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle relevantných statusových zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie na nadpriemernej úrovni alebo nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú prácu, sa falzifikuje už len poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne.

Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny a nelegitímny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že čl. I bod 29 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenia § 79 zo zákona č. 385/2000 Z. z., nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

R. K   namietanému   nesúladu   ustanovenia   §   151s   zákona   o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 151t zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy

(oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania namiesto Súdnej rady)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 151s zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 151t zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.

V   prípade   danej   právnej   úpravy   bolo   vecou   zákonodarcu,   keďže   Súdna   rada Slovenskej republiky stratila oprávnenie podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania a rozhodovať o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ako aj o zrušení pozastavenia výkonu funkcie sudcu, ako vyrieši začaté disciplinárne konania na návrh Súdnej rady. Ak nezvolil koncepciu, podľa ktorej by sa na disciplinárne konanie začaté pred legislatívnou zmenou použili doterajšie predpisy, prípadne že Súdna rada Slovenskej republiky by rozhodovala o zrušení   pozastavenia   podľa   doterajších   predpisov,   potom   ťažko očakávať,   že ponechá Súdnu radu v pozícii účastníka konania alebo v pozícii rozhodovacieho orgánu. Postavenie navrhovateľa   je   zásadnou   otázkou   disciplinárneho   konania.   Súdna   rada   Slovenskej republiky stráca postavenie navrhovateľa, a tým aj účastníka. Preto nemôže nastať rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy (proces sa spravuje zásadne procesným právom platným a účinným v čase   rozhodovania, opak je skôr   výnimkou)   a   s čl.   141 ods.   1 ústavy, ktorý   sa   týka nezávislosti súdov, ale nie postavenia Súdnej rady Slovenskej republiky.

S. K namietanému nesúladu ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy

(oprávnenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vyžadovať zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia)

Navrhovateľ   namietol   nesúlad ustanovenia   § 72   ods.   2   zákona   o súdoch   v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.

Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vytvorené namietanou právnou úpravou je práve jedným z prejavov deľby moci, takže nemôže byť v rozpore s princípom deľby moci podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Právna úprava neprimerane nezasahuje do rozhodovacej činnosti súdov, teda do ich nezávislosti podľa čl. 141 ods. 1 ústavy. Súdny spis   ako taký   musí   zostať na súde   a pri   zaobchádzaní s ním   súd   môže urobiť vhodné opatrenia na ochranu údajov. Tieto záruky nie sú spochybnené.

Aj ministerstvo spravodlivosti musí mať efektívny prostriedok ako vykonávať moc, ktorá mu bola zverená (porovnaj aj možnosť podávať dovolanie, v rámci ktorého poverení zamestnanci ministerstva získavajú prístup k spisu).

Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že §   72   ods.   2   zákona   o   súdoch   v   znení   zákona č. 33/2011 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy.

T. Konanie o   návrhu   vo   veci   namietaného   nesúladu   slovného   spojenia   „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ v § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“ v § 13   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zastavuje.

U. Vo zvyšnej časti návrhu navrhovateľa nevyhovuje.

VII.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi   predpismi   uvedenými   v   čl.   125   ods.   1   ústavy   je   nesúlad,   strácajú   príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť   ich   do   súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy, aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich   časti   alebo   ustanovenia   strácajú   platnosť   po   šiestich   mesiacoch   od   vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014