znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 101/2011-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2011 o   žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   o   vydanie   súhlasu   na   trestné stíhanie sudcu Krajského súdu v T. JUDr. J. J., T., podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 231 písm. j) Trestného poriadku takto

r o z h o d o l :

Ústavný súd Slovenskej republiky   o d o p i e r a   súhlas na trestné stíhanie sudcu Krajského súdu v T. JUDr. J. J. pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v   žiadosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   č.   k.   XIV Gv 40/2010- 11 z 12. apríla 2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2011 doručená žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. XIV Gv 40/2010-11 z 12. apríla 2011, ktorou podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ustanovenia § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   a   ustanovenia   §   231   písm.   j)   Trestného   poriadku   žiadal   o   vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Krajského súdu v T. JUDr. J. J. (ďalej len „sudca“ a „krajský   súd“)   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako   zločin   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   326   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, ktorého sa mal sudca dopustiť tak, ,,… že v presne nezistenom čase, v období od 10. mája 2010 do 9. júna 2010, v T. na Krajskom súde, doposiaľ neustálená osoba vystupujúca pravdepodobne vo funkcii predsedu senátu Krajského   súdu   T.,   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   troch   obžalovaných   proti   rozhodnutiu Okresného súdu T. spisovej značky 2T/57/2010-1131 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a ponechaní vo väzbe, konal tak, že sťažnosti dvoch obžalovaných dňa 8. júna 2010 uznesením   spisovej   značky   3Tos/34/2010   zamietol   a   vec   obžalovaného   M.   K.   úmyselne vylúčil na samostatné rozhodovanie, následne dňa 9. júna 2010, čiže jeden deň po uplynutí zákonnej   sedem   mesačnej   lehoty   väzby   v   prípravnom   konaní,   vydal   uznesenie   spisovej značky   3/Tos/35/2010,   ktorým   sťažnosť   obžalovaného   M.   K.   zamietol   ako   nedôvodnú, pričom   v   dôsledku   úmyselného   vydania   rozhodnutia   po   zákonnej   lehote   musel   byť obžalovaný M. K. Okresným súdom T. bezodkladne prepustený z väzby, čím porušením dôležitej   povinnosti   vyplývajúcej   z   jeho   postavenia   mal   vykonávať   svoju   právomoc   v rozpore   s   ustanovením   §   76   odsek   3   Trestného   poriadku   a   zároveň   v   rozpore   s ustanoveniami § 30 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov a umožniť tak M. K. získať neoprávnený prospech v podobe prepustenia na slobodu napriek trvajúcim dôvodom jeho väzby.“.  

2. Generálny prokurátor ďalej v žiadosti uviedol:,,Uznesením vyšetrovateľa bolo začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Vyšetrovateľ vo vyšetrovaní zaobstaral dôkazné prostriedky vo forme listinných dôkazov a to uznesení Okresného súdu v T. spisovej značky 0Tp 80/2009 z 12. novembra 2009,   Krajského   súdu   v T.   spisovej   značky   3Tpo   39/2009-44   z   10.   decembra   2009, Okresného súdu v T. spisovej značky 2T 57/2010-1131 z 10. mája 2010, Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 34/2010-1162 z 8. júna 2010, Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos   35/2010-1165   z 9.   júna   2010   a   príkazu   Okresného   súdu   v T.   spisovej   značky   2T 57/2010   z   1.   júla   2010.   Rovnako   zaobstaral   obžalobu   prokurátora   odboru   osobitného určenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky spisovej značky XIV Gv 27/2009 - 93 zo 4. mája 2010, ako aj vyžiadal kópie trestných spisov Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 34/2010 a spisovej značky 3Tos 35/2010 a relevantnú časť trestného spisu Okresného súdu v T. spisovej značky 2T 57/2010 a listiny preukazujúce výkon funkcie sudcu JUDr. J. J.. Na základe skutočnosti, že predseda Krajského súdu v T. nezbavil mlčanlivosti sudcov Krajského   súdu   v T.,   nebolo   možné,   aby   vyšetrovateľ   ako   svedkov   vypočul   sudcov Krajského súdu v T.,   ktorí   boli členmi senátov   pri   rozhodnutiach spisovej značky   3Tos 34/2010-1162 z 8. júna 2010 a sp. zn. 3Tos 35/2010-1165 z 9. júna 2010 (okrem predsedu senátu), vrátane zapisovateľky.

Uznesením Okresného súdu v T. spisovej značky 0Tp 80/2009 z 12. novembra 2009 boli podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku vzatí do väzby obvinený M. K. z dôvodov väzby uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a), b), c) Trestného poriadku a obvinení M. P. a R. K. z dôvodov väzby uvedených v § 71 odsek 1 písmeno a), c) Trestného poriadku. Väzba u obvineného   M.   K.   začala   8.   novembra   2009   o   18.40   h   a   u   obvinených   M.   P.   a R.   K. 8. novembra 2009 o 16.40 h a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby L.

Uznesením Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tpo 39/2009-44 z 10. decembra 2009   boli   sťažnosti   všetkých   obvinených   podľa   §   193   odsek   1   písmeno   c)   Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuté.

Dňa 4. mája 2010 podala na Okresný súd v T., prokurátorka odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na obvinených M. K., M. P., R. K. (spolu s PhDr. E. K. vo väzbe od 8. novembra 2009 do 26. apríla 2009), ktorí sa nachádzali vo väzbe od 8. novembra 2009, obžalobu spisovej značky XIV Gv 27/2009 - 93, na tom skutkovom základe a právnej kvalifikácii skutkov, ako je uvedené v obžalobe.

Uznesením Okresného súdu T. spisovej značky 2T 57/2010 - 1131 z 10. mája 2010 boli podľa § 79 odsek 3 Trestného poriadku, zamietnuté žiadostí obvinených M. P. a R. K. o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň bolo rozhodnuté o tom, že podľa § 238 odsek 3 Trestného   poriadku   s   poukazom   na   §   72   odsek   1   písmeno   e)   Trestného   poriadku,   sa obvinení M. K., M. P. a R. K. ponechávajú vo väzbe, pretože dôvody väzby naďalej trvajú. Uznesením Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 34/2010-1162 z 8. júna 2010 boli   podľa   §   193   odsek   1   písmeno   c)   Trestného   poriadku,   ako   nedôvodné   zamietnuté sťažnosti obvinených M. P. a R. K., podané proti vyššie uvedenému uzneseniu Okresného súdu T. spisovej značky 2T 57/2010 - 1131 z 10. mája 2010.

Uznesením Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 35/2010-1165 z 9. júna 2010 bola   podľa   §   193   odsek   1   písmeno   c)   Trestného   poriadku,   ako   nedôvodná   zamietnutá sťažnosť obvineného M. K., podaná proti vyššie uvedenému uzneseniu Okresného súdu T. spisovej značky 2T 57/2010 - 1131 z 10. mája 2010.“

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 3 Tos 35/2010-1165 z 9. júna 2010 bolo okrem iného uvedené:

«Aj   podľa   zistenia   krajského   súdu   preto   u   obvineného   M.   K.   naďalej   zakladajú dôvody   tzv.   útekovej,   kolúznej   i   preventívnej   väzby   aj   po   podaní   obžaloby   v   rozsahu stanovenom podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. Ukončenie vyšetrovania vo veci a podanie obžaloby neznamená totiž bez ďalšieho pominutie dôvodov väzby. Povaha žalovaných   zločinov   i   prečinu,   spôsob,   akým   ich   mal   obvinený   spáchať,   i   okolnosti charakterizujúce   jeho   osobu,   v   posudzovanom   prípade   totiž   dostatočne   potvrdzujú dôvodnosť obavy z následkov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení a tiež záver, že väzba obvineného M. K. v tomto štádiu trestného stíhania v konaní pred okresným súdom, po   podaní   obžaloby   a   pred   vykonaním   verejného   zasadnutia   o   predbežnom   prejednaní obžaloby   nariadeného   predsedníčkou   senátu   na   11.   júna   2010,   je   stále   adekvátnym   a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Napadnuté uznesenie je preto správne a zákonné. Námietky   obvineného   nepovažoval   krajský   súd   z   týchto   dôvodov   za   opodstatnené   a neakceptoval ich.“

Príkazom Okresného súdu T. spisovej značky 2T 57/2010 z 1. júla 2010 bol podľa § 76   odsek   3   Trestného   poriadku   obžalovaný   M.   K.   prepustený   z   väzby   na   slobodu.   V odôvodnení bolo okrem iného uvedené: „Uznesenie Krajského súdu v T. pod sp. zn. 3Tos 35/2009 zo dňa 9.6.2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného M. K. proti výroku pod bodom II. uznesenia Okresného súdu v T. sp. zn. 2T 57/2010 zo dňa 10.5.2010 ktorým súd podľa § 238 ods. 3 Tr. poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku ponechal obvineného M. K. vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 a), b), c) Tr. poriadku bolo vydané dňa 9.6.2010, teda po uplynutí 7 mesačnej lehoty, ktorá by bola zákonnou lehotou väzby v prípravnom konaní. Vzhľadom na túto skutočnosť súd ihneď rozhodol o prepustení obžalovaného M. K. z väzby na slobodu.

Samosudca Okresného súdu T. JUDr. B. S., v zastúpení samosudca JUDr. M. M. pod spisovou značkou 2T 25/2010 predložil dňa 2. júna 2010 na Krajský súd v T., kde bolo pridelené číslo konania 3Tos 34/10, na rozhodnutie sťažnosti obvinených M. P. a R. K. (v trestnom   spise   číslo   listu   1138-1141).   V   predkladacej   správe   je   uvedené   "prosím   o prednostné konanie, nakoľko je vo veci vytýčený termín VZ o predbežnom prejednaní obž. na deň 11.6.2010.

V Úradnom zázname vo veci 3Tos 34/2010 je uvedené: „Predseda senátu po zistení, že v prejednávanej trestnej veci nebola predložená predkladacia správa aj na rozhodnutie o sťažnosti podanej obvineným M. K. proti uzneseniu Okresného súdu z 10.5.2010, sp. zn. 2T 57/2010,   prostredníctvom   trestnej   kancelárie   upozornil   okresný   súd   na   jej   zaslanie tunajšiemu   súdu   obratom   s   tým,   že   po   jej   dodaní   dňa   8.   júna   bola   prostredníctvom elektronickej podateľne predmetná trestná vec pridelená do oddelenia 3Tos s prideleným poradovým   číslom   35   (sp.   zn.   3Tos   35/2010)   a   bude   onej   rozhodnuté   9.   júna   2010 samostatne. V T., 8.6.2010 preds. senátu. Podpis“

V zápisnici o neverejnom zasadnutí Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 34/10 v trestnej veci proti obv. R. K. a spol., je uvedený dátum 8. júna 2010 a čas o 9.15 h a neverejné zasadnutie skončilo o 9.30 h.

V potvrdení Krajského súdu v T. je okrem iného uvedené: „Krajský súd v T. týmto potvrdzuje, že dňa 8.6.2010 11:37:26 bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci M. K. pre zločin podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné. Na všetkých podaniach v tejto veci uveďte spisovú značku: 3Tos 35/2010, Meno sudcu: 3Tos.“

V potvrdení o lustrácii pre spis: 3Tos 35/2010 je okrem iného uvedené: „predchádza spis 3Tos 34/2010, pridelený senát 3Tos.“

Predseda senátu Okresného súdu T.. JUDr. B. S., v zastúpení predseda senátu JUDr. E. T. pod spisovou značkou 2T 25/2010 predložila dňa 8. júna 2010 na Krajský súd v T., kde bolo pridelené číslo konania 3Tos 35/10, na rozhodnutie sťažnosť obvineného M. K. (v trestnom spise číslo listu 1136).

V zápisnici o neverejnom zasadnutí Krajského súdu v T. spisovej značky 3Tos 35/10 v trestnej veci proti obv. M. K., je uvedený dátum 9. júna 2010 a čas o 10.15 h a neverejné zasadnutie skončilo o 10.30 h.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sudca   Krajského   súdu   v T.   JUDr.   J.   J.   musel   mať vedomosť o tom, že zákonná 7 mesačná lehota väzby v prípravnom konaní končí všetkým obvineným dňom 8. júna 2010. Táto skutočnosť musela byť predmetom skúmania sťažností obvinených   P.   a K.   pri   rozhodovaní   o   ich   sťažnostiach.   Napriek   faktu,   že   mal   na rozhodnutie o sťažnosti obvineného K. dňa 8. júna 2010 dostatok času, keďže sťažnosť bola doručená na základe jeho upozornenia o 11.37 h., nariadil neverejné zasadnutie až na deň 9. júna 2010,   t.j.   jeden deň po uplynutí zákonnej lehoty väzby,   čo napriek zamietnutiu sťažnosti obvineného M. K., keď dôvody jeho väzby naďalej trvali, bolo dôvodom na jeho prepustenie z väzby na slobodu.»

3. Ďalej generálny prokurátor v návrhu uviedol dôvody, pre ktoré predseda krajského súdu vydal opatrenie o nezbavení mlčanlivosti sudcov krajského súdu a asistentky senátu, citoval relevantné ústavné a zákonné normy a na záver uviedol:

,,Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   hodnotenia   dôkazov   získaných zákonným   spôsobom podľa   svojho   vnútorného presvedčenia založeného na   starostlivom uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   v   zmysle   §   2   odsek   12 Trestného poriadku, som toho názoru, že zo zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a je právne kvalifikovaný ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno

a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona, spáchala po objektívnej aj subjektívnej stránke určitá osoba a to úmyselným konaním sudca Krajského súdu T.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je dostatočne odôvodnený postup podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku a vydanie uznesenia o vznesení obvinenia. Osoba, ktorej má byť vznesené obvinenie, je v postavení sudcu, na ktorého trestné stíhanie je potrebný súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Rovnosť ľudí v dôstojnosti i v právach a účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného   poriadku   sú   takými   relevantnými   princípmi   právneho   štátu   a   demokratickej spoločnosti, že ich aplikácia v konkrétnych trestných veciach musí mať prioritný charakter vo   vzťahu   k   uplatňovaniu   inštitútu   trestnoprocesnej   exempcie   sudcu   podľa   §   8   ods.   1 Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   pri   rešpektovaní,   že   jednou   z najdôležitejších garancií nezávislosti funkcie sudcu je dôsledná ochrana jeho imunity pri výkone funkcie, najmä pri jeho rozhodovacej činnosti - rozhodovaní, žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky o vydanie súhlasu na trestné stíhanie JUDr. J. J., sudcu Krajského súdu v T., pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona.“

4. Sudca sa k žiadosti generálneho prokurátora vyjadril písomne podaním z 30. mája 2011, v ktorom uviedol:

«Podanú žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky pokladám v celom rozsahu za zjavne nedôvodnú so zámerom morálne ma poškodiť, a to na dobrom mene nielen   občana,   ale   predovšetkým   sudcu,   a   takýmto   spôsobom   aj   ohroziť   nezávislosť sudcovskej   moci   a   spochybniť   vo   vzťahu   k   verejnosti   nestrannosť   a   nezávislosť   môjho rozhodovania.

Preskúmaním obsahu skutku, ktorého som sa údajne mal dopustiť so zreteľom na trestné spisy Okresného súdu T. sp. zn. 2T 57/2010 a Krajského súdu v T. sp. zn. 3Tos 34/2010 a 3Tos 35/2010 som zistil, že tento je uznesením vyšetrovateľa popísaný úplne v rozpore s tým, ako sa okolnosti prejednávaného prípadu preukázateľne a aj v skutočnosti stali a preto si ich dovolím ústavnému súdu pravdivo opísať:

V období od 31. mája 2010 do 6. júna 2010 som absolvoval liečebno-rehabilitačný pobyt v kúpeľoch B. V tom čase bol dňa 2. júna 2010 elektronickou podateľňou krajskému súdu pridelený do senátu 3 Tos, v ktorom je riadiacim predsedom senátu JUDr. S. H. a predsedami senátov a zároveň aj sudcami JUDr. R. V. a ja, trestný spis Okresného súdu T., sp. zn. 2T 57/2010, na rozhodnutie o sťažnostiach obžalovaných R. K. a M. P., ktoré podali proti uzneseniu Okresného súdu T., sp.zn. 2T 57/2010 z 10.5.2010. Okresný súd T. týmto uznesením   vo   výroku   pod   bodom   I.   podľa   §   79   ods.   3   Tr.   por.   zamietol   žiadosti obžalovaných M. P. a R. K. o prepustenie z väzby, vo výroku pod bodom II. podľa § 238 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e/ Tr. por. ponechal obžalovaného M. K. vo väzbe a vo výroku pod bodom III. podľa § 238 ods. 3 Tr. por. ponechal obžalovaných M. P. a R. K. vo väzbe. Vzhľadom k mojej neprítomnosti a z dôvodu, že elektronickou podateľňou (i   na   podklade   predchádzajúcej   všeobecnej   úpravy   riadiaceho   predsedu   senátu)   bola predmetná senátna trestná vec na vybavenie pridelená mne, riadiaci predseda senátu JUDr. S.   H.   úpravou   zo   dňa   3.   júna   2010,   teda   v   čase   mojej   neprítomnosti,   určil   termín neverejného zasadnutia vo veci sťažnosti obidvoch obžalovaných na 8. júna 2010 o 9.15 hod. Na 8. júna 2010 určil riadiaci predseda senátu (tiež v čase mojej neprítomnosti) termín neverejného zasadnutia aj v ďalšej závažnej skupinovej trestnej veci troch obvinených pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. e/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. vo veci   podaných   sťažností   obvinenými   proti   uzneseniu,   ktorým   im   bola   predĺžená   lehota väzby, pridelenej elektronickou podateľňou v čase mojej neprítomnosti tiež mne pod sp. zn. 3Tpo 18/2010. Termín neverejného zasadnutia v tejto trestnej veci bol rovnako nariadený na   8.   júna   2010,   ale   na   9.00   hod.,   teda   pred   termínom   neverejného   zasadnutia   v   už spomenutej   teraz   prejednávanej   trestnej   veci,   preto   ako   prvú   som   začal   študovať   túto trestnú vec. Vzhľadom k rozsiahlosti oboch spisov som spis v trestnej veci sp. zn. 3Tos 34/2010 dočítal až 8.júna 2010 ráno pred začiatkom neverejných zasadnutí a keďže som zistil, že uznesenie Okresného súdu T. z 10.mája 2011, sp. zn. 2T 57/2010 bolo sťažnosťou napadnuté aj obžalovaným M. K., vo vzťahu ku ktorému však zo strany okresného súdu absentovalo   predloženie   predkladacej   správy,   bez   ktorej   súd   druhého   stupňa   nemôže rozhodnúť,   obratom   som   okresný   súd   telefonicky   vyzval   na   okamžité   predloženie predkladacej správy na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného K. s tým, že predkladacia správa bola okresným súdom na podklade môjho osobného telefonického pokynu doručená ešte len do podateľne Krajského súdu v T. až spomenutého 8. júna 2010 o 11.37 hod. a spis bol potom elektronickou podateľňou na rozhodnutie o sťažnosti aj obžalovaného M. K. pridelený do senátu 3Tos a opäť mne ako konkrétnemu sudcovi na vybavenie a po vykonaní nevyhnutných   administratívnych   úkonov   (zapísanie   veci   do   registra   3Tos,   lustrácia, vyhotovenie spisového obalu,...), kedy vzhľadom aj k časovej tiesni, potrebe doštudovania časti spisu vo vzťahu i k obžalovanému M. K. a to i ostatnými členmi senátu a nevyhnutnej potrebe   zabezpečenia   ich   prítomnosti   aj   na   samotnom   neverejnom   zasadnutí   som   určil termín neverejného zasadnutia na najbližší možný ďalší pracovný deň, teda na 9. júna 2010, kedy trojčlenný senát krajského súdu, ktorému som predsedal, po tajnom hlasovaní sťažnosť obžalovaného K. zamietol. K priebehu hlasovania senátu sa ako jeden z jeho troch rovnoprávnych   členov   vyjadrovať   nemôžem   a   vo   veciach   hlasovania   ani   nemôžem   byť zbavený   povinnosti   zachovávať   mlčanlivosť   (§   30   ods.   10   Zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov).

Na podklade podrobného štúdia spisu (ktorý už v čase rozhodovania nášho senátu obsahoval 1 163 listov) vo vzťahu k obžalovanému M. K. sme zistili, že... vo vzťahu k obžalovanému   K.   (na   rozdiel   od   ostatných   dvoch   obžalovaných   v   tejto   trestnej   veci) rozhodol obligatórne a z úradnej povinnosti iba o jeho ponechaní vo väzbe v zmysle § 238 ods. 3 Tr. por.

K tomu považujem za potrebné upozorniť na viaceré procesné nedostatky v postupe okresného súdu spočívajúce v tom, že uznesenie Okresného súdu T. z 10.mája 2010, sp.zn. 2T 57/2010. ktorým rozhodol o väzbe obžalovaného K. po podaní obžaloby postupom podľa § 76 ods. 3 Tr. por., nebolo v rozpore s ustanovením § 72 ods. 3 Tr. por., prvá veta za bodkočiarkou   Tr.   por.   v   znení   účinnom   od   1.2.2009   v   plnom   znení   s   odôvodnením   a poučením uvedené v zápisnici o úkone, v rozpore s ustanovením § 190 ods.3 Tr. por. nebolo nielenže   bez   meškania   predložené   krajskému   súdu   ako   súdu   druhého   stupňa,   pritom najneskôr v nasledujúci pracovný deň po podaní sťažnosti, ale v rozpore s ustanovením § 76 ods.3 Tr. por. nebol krajskému súdu predložený spis ani najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní, ba v prípade obžalovaného M. K. nebol na   rozhodnutie   o   jeho   sťažnosti   predložený   vôbec   napriek   tomu,   že   uznesenie   bolo vyhlásené už 10. mája 2010. Krajskému súdu v T. bol totiž predmetný spis - a aj to výlučne len na rozhodnutie o sťažnostiach podaných obžalovanými M. P. a R. K. - predložený až 2. júna 2010 a preto krajský súd mal povinnosť skúmať väzobné dôvody len vo vzťahu výlučne k týmto dvom obžalovaným, a nie aj vo vzťahu k obžalovanému K. K predloženiu veci krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného M. K. došlo až potom, čo som zistil   uvedený   chybný   postup   okresného   súdu   a   až   na   podklade   mnou   bez   meškania urobených procesných úkonov - telefonického upozornenia okresného súdu na nesprávny postup. Príslušná predkladacia správa týkajúca sa sťažnosti obžalovaného M. K. bola dňa 8.6.2010   doručená   do   podateľne   krajského   súdu   za   účelom   pridelenia   veci   náhodným výberom príslušnému senátu výlučne na podklade môjho iniciatívneho konania, ktoré bolo vedené   zodpovednosťou   za   prednostné   a   urýchlené   vybavovanie   väzobných   vecí   a smerovalo k náprave nesprávneho a nezákonného postupu zo strany okresného súdu. Mojim konaním teda nemohlo dôjsť, a ani nedošlo, k žiadnemu vylúčeniu veci obžalovaného M. K. na samostatné konanie, a toto moje konanie vôbec nesvedčí o úmysle vydať rozhodnutie o väzbe   po   zákonnej   lehote   a   o   úmysle   spôsobiť   prospech   obžalovanému   v   podobe   jeho prepustenia na slobodu. Pre úplnosť uvádzam, že obžalovaný M. K. nebol prepustený dňa 9.6.2010, k čomu by zrejme pri mne imputovanom úmysle zo strany prokurátora malo dôjsť, ale prepustený bol až 1.7.2010, pritom až po rozhodnutí o ďalších dvoch jeho žiadostiach o prepustenie z väzby okresným súdom, a to aj za účasti prokurátora odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry SR na tomto úkone.

Pre naplnenie skutkovej podstaty stíhaného zločinu sa aj v danom prípade vyžaduje naplnenie subjektívnej stránky - úmyslu a to, či už v priamej, alebo nepriamej forme, v prejednávanej trestnej veci neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by naplnenie akejkoľvek formy   úmyslu   preukazovali.   Považujem   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vec   prejednával   a rozhodoval senát zložený z troch zákonných sudcov, ktorému bola vec zákonným spôsobom pridelená a to na základe zistených skutočností a v súlade so zákonom. Pokiaľ by som vo veci ja ako predseda senátu zistil akúkoľvek skutočnosť, zakladajúcu dôvod, pre ktorý by som bol ako sudca (predseda senátu) vylúčený z jej prejednávania a rozhodnutia, sám by som oznámil svoju zaujatosť v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Tr. por. Táto okolnosť nepochybne preukazuje, že som nemal žiadny osobný záujem konať v prospech ktorejkoľvek procesnej   strany.   Preto   konštatovanie   v   tom   smere,   že   som   konal   v   úmysle   v   zmysle ustanovenia   §   15   Tr.   zák.,   je   len   fikciou,   nepodloženou   žiadnou   preukázanou   právne relevantnou skutočnosťou, ktorá by zakladala čo i len minimálne podozrenie, že som konal úmyselne so zámerom, či vedome obžalovanému privodiť akýkoľvek neoprávnený prospech. Na naplnenie všetkých pojmových znakov skutkovej podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. nestačí zistenie, že špeciálny subjekt - verejný činiteľ- vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ konal v úmysle spôsobiť inému škodu, alebo zadovážiť sebe, alebo inému, neoprávnený prospech.

Uvedený   motív,   ako   ďalšia   zložka   subjektívnej   zložky   konania   páchateľa,   ktorý iniciuje jeho konanie, musí byť preukázaný. Preto už len samotné nenaplnenie tohto znaku bráni akémukoľvek podozreniu z toho, že by som sa mal dopustiť tak závažnej trestnej činnosti.

Podstata skutku, pre ktorý žiada generálny prokurátor Slovenskej republiky súhlas na moje trestné stíhanie, podľa môjho názoru naviac spočíva v rozhodovacej právomoci sudcu (ako člena senátu) všeobecného súdu. Súčasťou rozhodovacej právomoci sudcu je aj určenie termínu neverejného zasadnutia.

Na objasnenie celej veci považujem za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že zo žiadosti   Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   nie   je   zrejmý   dostatočne odôvodnený záver, že ako sudca som spáchal konkrétny trestný čin zneužívania právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   326   ods.   1   písm.   a),   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a naplnil som tak všetky objektívne znaky predmetného trestného činu, t.j. konanie mňa ako páchateľa, tak aj následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom. Predmetný trestný čin zároveň vyžaduje úmyselnú formu zavinenia, vyjadrenú navyše ešte v kvalifikovanej pohnútke páchateľa, keď zákonnou požiadavkou je, aby konanie páchateľa bolo vedené „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť pre seba alebo iného neoprávnený prospech. Z uvedeného jasne vyplýva, že ak by som mal úmysel   prepustiť   obžalovaného   M.   K.   z   väzby   na   slobodu,   nedal   by   som   pokyn   na vyžiadanie   predkladacej   správy   od   Okresného   súdu   T.   a   senát   krajského   súdu   by   o predmetnej sťažnosti vôbec nerozhodoval.

Navrhujem preto, aby Ústavný súd Slovenskej republiky aj s prihliadnutím na moje vyjadrenie rozhodol tak, že súhlas na trestné stíhanie odoprie.»

5. Zástupca generálneho prokurátora na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 29. júna 2011 trval na podanom návrhu a žiadal mu ako dôvodnému vyhovieť.

6. Sudca na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu žiadal súhlas na jeho trestné stíhanie odoprieť.

II.

7. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.  

Podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.

Podľa čl. 136 ods. 4 ústavy ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu, funkcie sudcu alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené.

Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v   trestnom   konaní   a   súdu   nepodliehajú   osoby,   ktoré   požívajú   imunity   a   výsady   podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.

Podľa ustanovenia § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený vyžiadať súhlas na trestné stíhanie.

Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi ústavného   súdu,   že   žiada   ústavný   súd   o   vydanie   súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu..., predseda ústavného súdu zvolá bez zbytočného odkladu plénum ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prerokuje a rozhodne o žiadosti príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.

8. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. PL. ÚS 12/06, PL. ÚS 66/07) vychádzal z úvah, že ústava zaraďuje sudcov do skupiny osôb, kde upúšťa od zásady rovnosti práva a pripúšťa výnimku pre túto skupinu z pôsobnosti pre oblasť trestného a správneho práva v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Takto ponímaná   imunita   sudcu   smeruje   predovšetkým   k   zaisteniu   jeho   nezávislosti   pri rozhodovaní   v   jemu   zverených   veciach   občianskoprávnych,   obchodných, trestných a správnych. Ústava tým zároveň posilňuje občiansku odvahu sudcu rozhodovať v súdnych sporoch jemu zverených len na základe ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonov. Ústava zároveň ústavnému súdu zveruje právomoc túto imunitu v konkrétnom prípade na návrh generálneho prokurátora preskúmať. Takýto postup je v súlade s deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Imunitu sudcu je potrebné   ponímať   ako   zvláštne   oprávnenie   považované   za   jednu   zo   základných   záruk sudcovskej   nezávislosti.   Účelom   imunity   sudcu   je   ochrana   výkonu   jeho   funkcie   pred zneužitím práva stíhať trestné činy a priestupky používaním nátlaku prostriedkami trestného konania a používaním donucovacích prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci. Imunita sudcu nie je absolútna, trvá len do rozhodnutia pléna ústavného súdu, ktoré rozhoduje o upustení od imunity a dá súhlas na trestné stíhanie, a tým odstráni ústavnú   prekážku   v   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Od   nadobudnutia právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   sa   stáva   trestné   stíhanie   sudcu   prípustným. V   prípade,   ak plénum ústavného   súdu   súhlas odoprie,   trestné   stíhanie je počas trvania funkcie sudcu vylúčené.

9. Nevyhnutnou podmienkou udelenia súhlasu na trestné stíhanie je skutočnosť, že na trestné stíhanie pre skutok, ktorý má byť jeho predmetom, sa nevzťahuje imunita sudcu, ktorá   by   znamenala   jeho   vyňatie z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a neprípustnosť trestného stíhania (PL. ÚS 3/06, PL. ÚS 66/07).  

10. Ústavný súd preskúmal žiadosť generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na   trestné   stíhanie   sudcu   krajského   súdu   a   oboznámil   sa   s   vyšetrovacím   spisom   ním predloženým. Taktiež umožnil sudcovi vyjadriť sa k veci písomne aj ústne na neverejnom zasadnutí   pléna   ústavného   súdu   za   účasti   zástupcu   generálneho   prokurátora.   Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť konanie uvedené v žiadosti generálneho prokurátora, a to z hľadiska rozsahu imunity sudcu v zmysle čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy a ustanovenia §   29a   ods.   1   zákona   o   sudcoch,   podľa   ktorých   za   rozhodovanie   nemožno   sudcu   ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Z   citovaného   ustanovenia   zákona   o   sudcoch   vyplýva,   že   dôvodom   na   odopretie súhlasu   na   trestné   stíhanie   sudcu   je   zistenie   ústavného   súdu, že súhlas na trestné stíhanie sa žiada pre skutok, ktorého podstata spočíva v rozhodovacej právomoci sudcu všeobecného súdu. Po posúdení všetkých relevantných okolností prípadu dospel ústavný súd   k   záveru,   že   skutok,   pre   ktorý   žiada   generálny   prokurátor   vydať   sudcu   na   trestné stíhanie, spadá do rámca rozhodovacej činnosti sudcu v trestnom konaní súdnom. Súčasťou rozhodovacej činnosti sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe sú úkony realizované   od   predloženia   veci   nadriadenému   súdu   do   jeho   rozhodnutia,   a to   vrátane určenia termínu neverejného zasadnutia senátu a samotného rozhodovania o sťažnosti.  

11. Z citovanej právnej úpravy imunity sudcu vyplýva, že ústavný súd pri zistení, že skutok, za ktorý je žiadané vydanie súhlasu, spadá do rozhodovacej činnosti sudcu, takéto vydanie odoprie. Z uvedených dôvodov ústavný súd súhlas na trestné stíhanie pre skutok uvedený v žiadosti generálneho prokurátora odoprel.

12. Bez toho, aby to malo vplyv na právne závery, ktoré viedli k odopretiu súhlasu na trestné stíhanie sudcu, ústavný súd ako obiter dictum dodáva: Súdom, ktorý rozhoduje o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy) je len všeobecný súd. Ústavný súd nemá (okrem rámca konania o obžalobe na prezidenta republiky podľa čl. 129 ods. 5 v spojení s čl. 107 ústavy) ústavnú právomoc na takéto rozhodovanie, a to ani v tomto a ani v iných typoch   konania   pred   ním.   Napriek   tomu   však   konštatuje,   že   rozhodovanie   o   žiadosti generálneho   prokurátora   o   vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vyžaduje, aby zo   žiadosti   bolo   zrejmé,   že   je   dostatočne   odôvodnený   záver   o   tom,   že   sudca   spáchal konkrétny   trestný   čin   (per   analogiam   §   206   ods.   1   Trestného   poriadku).   Generálneho prokurátora žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia, že sudca svojím konaním   mohol   naplniť   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu.   Zo   žiadosti generálneho prokurátora, ako aj jej príloh vyplývajú v tomto smere zásadné otázniky, a   to   najmä   vo   vzťahu   k   subjektívnej   stránke   a objektívnej   stránke   zločinu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Žiadosť v spojení s prílohami totiž podľa ústavného súdu nesignalizuje dostatočne odôvodnený záver (dôvodné podozrenie), že sudca mohol na tam uvedenom skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkovej podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

13. Zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa je totiž úmyselným trestným činom. Úmysel páchateľa sa musí vzťahovať na všetky znaky objektívnej stránky zločinu, t. j.   ako   na   konanie   páchateľa,   tak   na   jeho   následok a príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom. V skutkovej podstate zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa   je úmyselná forma zavinenia vyjadrená navyše ešte v kvalifikovanej pohnútke páchateľa, keď zákonnou požiadavkou je, aby konanie páchateľa bolo vedené „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť pre seba alebo iného neoprávnený prospech“. Z toho je zrejmé, že úmyselná forma zavinenia musí byť obsiahnutá ako v konaní (v danom prípade úmyselne   vykonávať   svoju   právomoc   spôsobom   odporujúcim   zákonu),   tak   musí   byť kumulatívne vztiahnutá tiež k pohnútke (v danom prípade úmyselne zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech alebo spôsobiť inému škodu). V žiadosti sa však generálny prokurátor   otázkou   úmyselného   zavinenia   a kvalifikovanej   pohnútky   nielenže   vôbec nezaoberal, ale táto ani nevyplýva zo žiadneho z doteraz vykonaného dôkazu. Pokiaľ ide o konanie   sudcu   (objektívna   stránka   stíhaného   zločinu),   z predloženého   vyšetrovacieho spisu taktiež nijak nevyplýva, že by zo strany alebo z podnetu sudcu došlo k vylúčeniu veci obž.   K.   na   samostatné   rozhodovanie   (zrejme   s poukazom   na   §   21   ods.   1   Trestného poriadku). Naopak, sťažnosť obž. K. bola predmetom osobitného rozhodovania 9. júna 2010 v dôsledku   toho,   že   predkladacia   správa   okresného   súdu   na   rozhodnutie   o nej   bola krajskému súdu (na osobitné vyžiadanie sudcu) doručená až po rozhodnutí o sťažnostiach dvoch spoluobžalovaných (8. júna 2010).

14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2011