znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2014 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa   Tkáčika   predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Martinom Poliačikom, na začatie konania o súlade   § 58   ods. 5   až   ods. 7   a   § 63   ods. 6   zákona   č. 351/2011   Z. z.   o elektronických komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov,   § 116   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2   a 3,   čl. 13   a čl. 17   Listiny   základných   práv   a slobôd,   čl. 8   a čl. 10   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl. 7,   čl. 8,   čl. 11   a čl. 52   ods. 1   Charty základných práv Európskej únie a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

2.P o z a s t a v u j e   účinnosť   § 58   ods. 5   až   ods. 7   a   § 63   ods. 6   zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 10. októbra 2012 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina   poslancov“   alebo   „navrhovatelia“)   na   začatie   konania   o súlade   § 58   ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o elektronických   komunikáciách“   alebo   „zákon č. 351/2011“),   § 116   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 171/1993   Z. z.   o Policajnom   zbore   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o Policajnom zbore“) s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl. 7   ods. 1,   čl. 10   ods. 2   a 3,   čl. 13 a čl. 17   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   čl. 8   a čl. 10   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

Navrhovatelia   v úvode   svojho   návrhu   uvádzajú,   že   zákon   o elektronických komunikáciách v § 58 ods. 5, 6 a 7 «ukladá poskytovateľom elektronických komunikácií povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo   dňa   uskutočnenia   komunikácie   počas   6   mesiacov,   ak   ide   o   pripojenie   k   internetu, internetovú   elektronickú   poštu   a   telefonovanie   prostredníctvom   internetu   a   počas 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie.   Predmetom uchovávania je niekoľko desiatok   údajov,   ktoré   príloha   č. 2   zákona   o   elektronických   komunikáciách   pre   ich nepreberné množstvo ešte ďalej rozdeľuje do nasledovných kategórií: Identifikácia zdroja komunikácie,   Identifikácia   adresáta   komunikácie,   Identifikácia   dátumu,   času   a   trvania komunikácie,   Identifikácia   typu   komunikácie,   identifikácia   použitého   komunikačného zariadenia,   Identifikácia   polohy   komunikujúceho.   V   rovnakom   rozsahu   sa   uchovávajú aj údaje súvisiace s neúspešnými pokusmi o volanie.

Zavedenie   povinnosti   uchovávať   údaje   podľa   vyššie   uvedených   ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošné sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť. Každý deň je o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to, s kým telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal, aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia a mnoho ďalších. Kombináciou týchto informácií dokážeme opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku, ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych, záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá.

Potvrdzuje   to   aj   výskum   vykonaný   centrom   pri   Massachussets   Institute of Technology, ktorý ukázal, že až s 90 % presnosťou je možné na základe vyššie uvedených údajov   určiť   okruh spolupracovníkov,   priateľov a známych.   Dokonca je   podľa takéhoto profilu   možné predpovedať   aj správanie sa jednotlivca (napr.   kedy   sa   bude   nachádzať doma, v práci alebo na inom mieste). O každom občanovi štát zbiera obrovské množstvo príliš citlivých informácií, ktoré denne iba čakajú na svoje zneužitie.

Sme presvedčení, že uchovávanie informácií v takom širokom rozsahu je v rozpore s ústavným poriadkom. Navyše, dnešná úprava je úplne ústretová voči všetkým druhom zneužitia   týchto   údajov   a   aj   proces   komunikácie   týchto   údajov   je   upravený   veľmi benevolentne. Pre porovnanie, zásah do súkromia, ktorý vzniká pri odpočúvaní, je často menej intenzívny ako pri uchovávaní všetkých vyššie uvedených údajov (porovnaj bod 27, Pl. ÚS 42/11, ÚS ČR). V prvom rade, odpočúvanie sa týka iba úzkeho počtu osôb, zatiaľ čo plošný monitoring všetkých občanov. Ďalej, odpočúvanie je inštitút smerujúci do budúcna (odhaľuje komunikáciu, ktorá sa ešte len uskutoční), plošný monitoring je inštitútom, ktorý smeruje do minulosti (odhaľuje komunikáciu, ktorá vznikla pred tým, ako bolo napr. začaté trestné stíhanie). Inštitút plošného monitoringu je inštitút preventívny. Za tretie, informačná hodnota údajov získaných na základe plošného monitoringu je oveľa väčšia, keďže obsah hovoru možno zmanipulovať ľahšie, ako osobné návyky človeka. Napokon, dáta získané na základe plošného monitoringu občanov možno automaticky   spracúvať,   vyhodnocovať a spájať, čo nie je dobre možné pri odpočúvaní.

Napriek   týmto   štyrom   argumentom   je   dnešná   úprava   získavania,   uchovávania a sprístupňovania   týchto   dát   úplne   arbitrárna   a   oveľa   benevolentnejšia   ako   inštitút odpočúvania. Samotný zber podlieha minimálnemu počtu pravidiel. Systém uchovávania údajov   neobsahuje   takmer   žiadne   záruky   proti   ich   zneužívaniu   a   hlavná   úloha   je prenechaná   súkromným   spoločnostiam,   ktoré   majú   prirodzene   skôr   záujem   na minimalizácii   nákladov,   keďže   im   štát   túto   činnosť   neuhrádza.   Sprístupňovanie   týchto údajov sa potom riadi neprecíznou právnou úpravou, ktorá spôsobuje, že tieto informácie sú orgánmi verejnej moci protiústavne používané aj pri odhaľovaní priestupkov a menej závažných trestných činov.

Oproti iným inštitútom nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto preventívne zbierané,   dokonca   vylúčené   ani   osoby,   ktoré   sú   inak   viazané   povinnosťou   mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári), alebo ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak vykonávajú určitú činnosť (vzťah obhajca a advokát). Vzniká teda absurdná situácia, a síce, že fyzicky sledovať   (§ 113   ods. 3   TP)   a odpočúvať   (§ 115   ods. 1   TP)   komunikáciu   obvineného so svojím   obhajcom   nemožno,   žiadne   ustanovenie   však   nezakazuje   použitie   rovnakých informácií   získaných   na   základe   plošného   monitoringu.   Hoci   všetky   inštitúty   rovnako „sledujú“ predmetnú komunikáciu obvineného so svojím obhajcom.

Spoločnosť   sa   preto   oprávnene   cíti   pod   drobnohľadom   štátu.   Novinári   nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby tak   ohrozili   svoje   tajné   zdroje,   ktorých   existencia   vitálne   podporuje   slobodu   prejavu a slobodu   tlače   (čl. 26   Ústavy).   Každá   priama   komunikácia   s   ich   informátormi,   alebo všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami (napr. „prezvonenie“ tesne pred, či po tajnom stretnutí odhaľuje polohu stretnutia) zanecháva nežiaducu stopu. Novinári si tak musia nachádzať úplne odlišné spôsoby komunikácie. To iste platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať elektronickej komunikácii, ak chcú v skutočnosti zachovať tajnosť svojho klienta   (psychológovia,   manželskí   poradcovia,   psychoterapeuti,   alkoholické   liečebne a pod). Situácií, kedy človek odôvodnene potrebuje komunikovať bez sledovania zo strany štátu, je mnoho a vôbec sa nejedná o to, či má predmetný občan „čo skrývať“. Niekedy na tom môže existovať spoločensky významný dôvod (uchovanie tajnosti zdroja novinárov), inokedy ide o tak intímnu sféru, že do nej štát nemá jednoducho bezdôvodne a a priori zasahovať (liečba u psychoterapeuta, či v manželskej poradni).

Ustanovenia   § 58   ods. 5,   6,   7   zákona   o   elektronických   komunikáciách   sú   preto v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy). Je porušením tohto ustanovenia, ak právo na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný   život,   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   údajov   o   svojej   osobe a tajomstva   dopravovaných   správ,   štát   obmedzí   spôsobom,   ktorý   jednak   nemá dosiahnuteľný cieľ, ale najmä ohrozuje ich samotnú podstatu. Podľa posledných výskumov Inštitútu   Maxa   Plancka   totiž   zbieranie   týchto   údajov   nemá   žiadny   pozitívny   vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe.

K podobným záverom v iných členských štátoch Európskej únie dospel aj Ústavný súd v Rumunsku, Nemecku, Českej republike (Pl. ÚS 24/10, Pl. ÚS 42/11, ÚS ČR) a taktiež Najvyšší súd v Bulharsku a na Cypre. Ústavnosť tohto druhu právnej úpravy sa v súčasnej dobe preskúmava aj v Maďarsku a Poľsku.».

Navrhovatelia v nadväznosti na uvedené vyslovujú názor, že «plošné a preventívne uchovávanie dát bez existencie akéhokoľvek predchádzajúceho podozrenia z ohrozenia, či porušenia zákonom chránených záujmov, vedie k záveru, že vlastne každá osoba je a priori považovaná   za   podozrivú.   Takýto   záver   je   však   v   rozpore   so   základnou   zásadou demokratického   právneho   štátu,   a   to   zásadou   prezumpcie   neviny,   ktorá   vychádza z klasického chápania „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za   dobrého   a   spravodlivého   až   do   okamihu,   kým   sa   preukáže   opak.   Nie je   možné akceptovať,   aby   prevencia   boja   s akýmkoľvek   druhom   kriminality   narástla   až   do   takej miery, že ohrozí samotné demokratické zriadenie a pohltí súkromie všetkých občanov.».

Skupina   poslancov   argumentuje   ďalej   tým,   že „Vnútroštátna   právna   úprava transponujúca spornú Smernicu EP a Rady 2006/24/ES z 15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických   komunikačných   služieb   alebo   verejných   komunikačných   sietí   a   o   zmene a doplnení smernice 2002/58/ES, bola dodnes vyhlásená za protiústavnú v Nemecku, Česku, Rumunsku, Bulharsku a na Cypre. Nemecko, Česko a Rumunsko neprijali po rozhodnutí svojich ústavných súdov ešte žiadnu právnu úpravu, ktorá by tú predchádzajúcu nahradila. Rumunský Ústavný súd výslovne odmietol ústavnosť smernice per se. Niektoré členské štáty dodnes vôbec netransponovali smernicu pre jej protiústavnosť, napr. Švédsko, iné sa jej transpozícií vzpierali roky, napr. Rakúsko (až do 2011).“.

Na   podporu   svojej   argumentácie   poukazujú navrhovatelia   na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu, ako aj   na   názory   obsiahnuté   v odbornej   literatúre,   konštatujúc,   že „v prípade   stretu   práv a slobôd s verejným záujmom alebo inými základnými právami a slobodami je potrebné posudzovať účel, resp. cieľ takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom, pričom mierou takéhoto posúdenia je práve zásada proporcionality (primeranosti v širšom slova zmysle), tiež môže byť nazývaná aj ako zákaz nadmerných zásahov do práv a slobôd (Nález Ústavného   súdu   ČR   sp. zn.   Pl. ÚS 8/06).   Zásada   proporcionality   teda   predstavuje najvýznamnejší korektív a obmedzenie štátnych zásahov do práva na súkromie“.

Navrhovatelia   sa   v ďalšej   časti   návrhu   podrobnejšie   venujú   trom   kritériám posudzovania   prípustnosti   zásahu   do   práva   na   súkromie   zahrnutým   v   zásade proporcionality,   a to   z hľadiska   testu   legitímneho   cieľa,   testu   potrebnosti   a testu proporcionality stricto   sensu, vyjadrujúc   presvedčenie,   že   od   údajov,   ktoré   sú poskytovatelia   elektronických   komunikácií   v zmysle   zákona   o elektronických komunikáciách   povinní   uchovávať, „nemožno   očakávať   dlhodobý   a pozitívny   vplyv na zníženie   kriminality   a zvýšenie   bezpečnosti   v spoločnosti.   Existuje   totiž   viacero spôsobov, ako sa vyhnúť uchovávaniu dát. Stačí si zvoliť iný spôsob komunikácie, ktorý nie je   štátom   zatiaľ   monitorovaný.“. V spojitosti   s tým   navrhovatelia   uvádzajú   konkrétne príklady, ako sa možno vyhnúť uchovávaniu dôležitých údajov o komunikácii, vyvodzujúc z toho, že „právna úprava nemôže dosahovať svoj cieľ, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, nakoľko práve tieto osoby najlepšie poznajú spôsoby ako sa takémuto uchovávaniu údajov efektívne vyhnúť. Zásah do súkromia sa tak paradoxne viac dotkne osôb, ktoré s trestnou činnosťou nemajú nič spoločné, ako osôb, ktoré ju páchajú a majú zvýšený záujem komunikovať anonymne. Tieto osoby nemajú dôvod meniť svoje osobné návyky,   keďže   sú   čestnými   a bezúhonnými   občanmi.   Ustanovenia   ukladajúce   povinnosť uchovávať   údaje   tak   v konečnom   dôsledku   nevedú   k účinnejšiemu   boju   proti organizovanému zločinu a terorizmu, ale iba k využívaniu iných foriem komunikácie medzi osobami, proti ktorých trestnej činnosti sú tieto ustanovenia namierené. Ospravedlňujúci dôvod, pre ktorý bolo prijaté takéto závažné obmedzenie hneď niekoľkých základných práv a slobôd, preto jej chýba účinnosť hodná takéhoto obmedzenia.“.

V časti   argumentácie,   ktorá   sa   týka   rozsahu   a závažnosti   zásahu   do   práva na súkromie   dotknutých   osôb,   navrhovatelia   upriamujú   okrem   iného   pozornosť na skutočnosť, že «z okruhu osôb, ktorých údaje sú takto preventívne uchovávané, nie sú dokonca   vylúčené   ani   osoby,   ktoré   sú   inak   viazané   povinnosťou   mlčanlivosti   (napr. advokáti, lekári). Z prevádzkových a lokalizačných údajov je totiž veľmi jednoduché zistiť množstvo   údajov,   ktoré   inak   podliehajú   prísnej   dôvernosti,   ako   napr.   zoznamy klientov/pacientov určitého advokáta/lekára, či frekvenciu a intenzitu ich kontaktu. Ako sme už vyššie spomenuli, oproti iným inštitútom, nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto preventívne   zbierané,   dokonca   vylúčené   ani   osoby,   ktoré   sú   inak   viazané   povinnosťou mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári), alebo ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak vykonávajú určitú činnosť (vzťah obhajca a advokát). Vzniká teda absurdná situácia, a síce, že   fyzicky   sledovať   (§ 113   ods. 3   TP)   a   odpočúvať   (§ 115   ods. 1   TP)   komunikáciu obvineného   so   svojím   obhajcom   nemožno,   žiadne   ustanovenie   však   nezakazuje   použitie rovnakých informácií   získaných   na   základe   plošného monitoringu.   Hoci   všetky inštitúty rovnako „sledujú“ predmetnú komunikáciu obvineného so svojím obhajcom.».

Podľa navrhovateľov dochádza rovnako k zásahu do slobody prejavu a slobody tlače (čl. 26   ústavy),   keďže   novinári   nemajú   možnosť   používať   internetovú   alebo   telefónnu komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby ohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia vitálne podporuje obe tieto slobody. Každá priama komunikácia s takouto osobou alebo všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami spôsobuje, že novinár musí nachádzať úplne odlišné spôsoby komunikácie. To isté platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať elektronickej   komunikácii,   ak   chcú   v skutočnosti   zachovať   tajnosť   svojho   klienta (psychológovia, manželskí poradcovia, psychoterapeuti, protialkoholické liečebne a pod.). S prihliadnutím na argumentáciu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)   vo   veciach   týkajúcich   sa   uchovávania   údajov   poskytovateľmi   elektronických komunikácií vzniká podľa tvrdenia navrhovateľov „dôvodná pochybnosť o tom, či samotný princíp retencie údajov podľa čl. 3 Smernice 2006/24/ES a rozsah povinnej retencie podľa čl. 5 a doba povinnej retencie podľa čl. 6 Smernice, sú ešte v súlade s Chartou základných práv. Rozhodnutia Scarlet Exetended C-70/10, Volker und Marus Schec ke GbR C-92/09 a C-93/09 a Sabam C-360/10 totiž výrazne podporujú argument, že ustanovenia Smernice 2006/24/ES, v ktorej má slovenská úprava svoj pôvod, sú neplatné.“.

Podľa   názoru   skupiny   poslancov   by   mal   ústavný   súd   v tejto   veci   podľa   čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie požiadať Súdny dvor „o posúdenie toho, či je samotný princíp retencie údajov podľa čl. 3 Smernice 2006/24/ES, rozsah povinnej retencie a doba povinnej   retencie   podľa   čl. 6   Smernice   v súlade   s čl. 7,   čl. 8,   čl. 52   ods. 1   Charty základných   práv   Európskej   únie.   Je   totiž   potrebné   preveriť,   či   Rada   Európskej   únie a Komisia uskutočnili skutočne vyvážené posúdenie medzi záujmami Únie na zabezpečení ochrany spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou na jednej strane a zásahom do práv všetkých obyvateľov Únie do ich súkromného života všeobecne a tiež konkrétne ochranou ich osobných údajov na strane druhej. Ústavný súd Slovenskej republiky je totiž taktiež súdom, ktorý má povinnosť obracať sa na Súdny dvor podľa tohto článku. Ústavné súdy iných   členských   štátov   tento   inštitút   už   aktívne   využívajú   v   prípadoch,   ak   je   ústavnosť sekundárnych aktov práva Únie, a teda aj ich platnosť, ako je tomu v tomto prípade, otázna (viď   napríklad   Belgický   Ústavný   súd,   C-236/09).   Domnievame   sa,   že   už   samotné ustanovenia Smernice sú v rozpore s princípom proporcionality z dôvodov spomenutých pri analýze   ústavnosti   vnútroštátnej   právnej   úpravy   (čl. 52   ods. 1   Charty   základných   práv Európskej únie).“.

Navrhovatelia napokon vyjadrujú presvedčenie, že bez položenia otázky Súdnemu dvoru «bude   mať   slovenský   zákonodarca   po   zrušení   predmetných   ustanovení   extrémne náročnú   prácu,   aby   dostal   predmetné   ustanovenia   do   súladu   s   Ústavou   a Chartou základných práv EÚ. Navyše, aby sa Slovenská republika vyhla konaniu zo strany Komisie, bude sa NR SR zrejme snažiť o čo najrýchlejšie riešenie, ktorého „uponáhľaný“ výsledok môže opätovne ohroziť právo na súkromie, ochranu osobných údajov a iné základné práva a slobody občanov Slovenska.».

Návrh skupiny poslancov obsahuje aj ďalšiu podrobnú argumentáciu vo vzťahu k ich tvrdeniam o nesúlade napadnutých ustanovení právnych predpisov s označenými článkami ústavy, listiny, dohovoru a charty.

Vzhľadom na to, že pri predbežnom prerokovaní návrhu sa rozhoduje len o jeho prijatí   na   ďalšie   konanie,   pri   ktorom   ústavný   súd   skúma   existenciu   predovšetkým procesných dôvodov, pre ktoré možno návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné podrobne opisovať celú argumentáciu navrhovateľov uvedenú v rozsiahlom odôvodnení ich návrhu.

Skupina   poslancov   v nadväznosti   na   uvedené   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci samej nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie   § 53   ods. 5,   6,   7   a   § 63   ods. 6   zákona   NR   SR   č. 351/2011   Z. z. o elektronických   komunikáciách,   § 116   zákona   NR   SR   č. 301/2005   Trestného   poriadku a § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22, čl. 26 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, 3, čl. 13, č1. 17   ústavného   zákona   č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv a slobôd, čl. 8. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11, 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.“

Dňa 11. júla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie navrhovateľov, ktorým mu prostredníctvom   svojho   splnomocneného   zástupcu   v súvislosti   s ich   návrhom   na   začatie konania   o súlade   právnych   predpisov   oznamujú,   že „dňa   19. 12. 2012   podal Verfassungsgerichtshof z Rakúska návrh na začatie prejudiciálneho konania na Európsky súdny dvor.

Predmetom toho prejudiciálneho konania pred Európskym súdnym dvorom je jednak platnosť   čl. 3   a 9   smernice   2006/24/ES   a jednak   výklad   príslušných   článkov   Charty základných   práv   Európskej   únie   na   účely   posúdenia   súladu   legislatívy   Európskej   únie vzťahujúcej sa na spracovanie a uchovávanie dát, ktoré upravuje vyššie uvedená Smernica 2006/24/ES.   Zodpovedanie   otázok   nastolených   Rakúskym   súdom   môže   byť   užitočné v konaní vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky v tejto veci... Európsky súdny dvor o tých otázkach ešte nerozhodol.“.

II.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh navrhovateľov   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   a   dospel   k   názoru,   že   návrh na   začatie konania spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Keďže ústavný   súd   súčasne   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   viesť k odmietnutiu   tohto   návrhu, rozhodol   o jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   [§ 25   ods. 1   a   3 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia)].

III.

III.1 Procesné predpoklady na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení označených zákonov z úradnej moci

Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ods. 1   ústavy,   môže   uznesením pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

Podľa § 38 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení bez návrhu, ale aj na návrh účastníka konania.

Z citovaných ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže konať a rozhodovať o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení aj bez návrhu, t. j. z úradnej moci, na základe vlastnej úvahy, čo však neznamená, že by tak mal v konaní o súlade právnych predpisov urobiť v každej veci, v ktorej účastník konania takýto návrh nepodal.

III.2 Vecné   predpoklady   na   pozastavenie   účinnosti napadnutých   ustanovení zákona č. 351/2011 Z. z.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje (napríklad PL. ÚS 13/09), že k uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje vo svojej doterajšej judikatúre len celkom výnimočne,   t. j.   keď   sú   spôsob   ohrozenia   označených   základných   práv   a   slobôd,   resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu dostatočne konkretizované,   pričom z   okolností   daného   prípadu   zjavne   vyplýva,   že   ide   o   tvrdenia navrhovateľov, ktoré možno považovať za zjavne dôvodné.

Aj keď sa citovaná judikatúra vzťahuje na návrh na pozastavenie účinnosti podaný účastníkom konania, je nepochybné, že aj v prípade, ak sa ústavný súd bez návrhu rozhodne pozastaviť   účinnosť   napadnutého   zákona   (jeho   časti   alebo   jednotlivého   ustanovenia), uplatní sa v zásade základné pravidlo, t. j. že spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd alebo   iného   nenapraviteľného   následku   sú   dostatočne   konkretizované,   najmä okolnosťami daného prípadu a povahou zákona, ktorý bol napadnutý v konaní o súlade právnych predpisov.

Z výroku navrhovaného skupinou poslancov (navrhovateľmi) vyplýva, že napadnuté ustanovenia zákona č. 351/2011 Z. z. by nemali byť v súlade okrem iného aj s čl. 7, čl. 8 a čl. 11 charty, ktorá zaväzuje členské štáty v prípadoch, keď vykonávajú právo Európskej únie (čl. 51 ods. 1 charty).

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o   elektronických   komunikáciách   sú   nepochybne transpozíciou príslušnej úpravy patriacej do práva Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu   a   Rady   2002/58/ES   z   12.   júla   2002),   týkajúcej   sa   spracovávania   osobných údajov   a ochrany súkromia   v   sektore   elektronických   komunikácií   [Smernica   o súkromí a elektronických   komunikáciách   (Ú.   v.   ES   L   201,   s.   37;   Mimoriadne   vydanie   13/029, s. 514)   a   Smernica   Európskeho   parlamentu   a Rady   2006/24/ES   z   15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES   (Ú. v. EÚ L 105, s. 54)], a preto je charta v takomto prípade plne aplikovateľná aj v tomto konaní o súlade právnych predpisov.

Pred   Súdnym   dvorom   prebiehalo   konanie   v spojených   veciach   C-293/12   Digital Rights   Ireland   Ltd   a   C-594/12   Kärntner   Landesregierung,   Michael   Seitlinger   a   ďalší, v ktorom bola rozsudkom z 8. 4. 2014 vyhlásená Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES   z   15. marca 2006   o uchovávaní   údajov   vytvorených   alebo   spracovaných v súvislosti   s   poskytovaním   verejne   dostupných   elektronických   komunikačných   služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES [Ú. v. EÚ L 105, s. 54 (ďalej aj „Smernica“)] za neplatnú.

Súdny dvor v uvedenom rozsudku predovšetkým konštatoval, že „uchovávané údaje umožňujú   najmä   zistiť,   s kým   a akým   spôsobom   účastník   alebo   registrovaný   užívateľ komunikoval, určiť čas komunikácie, ako aj miesto jej uskutočnenia a poznať frekvenciu komunikácií účastníka alebo registrovaného užívateľa s určitými osobami počas daného obdobia. Tieto údaje ako celok tak môžu poskytovať veľmi presné informácie o súkromnom živote   osôb,   ktorých   údaje   sa   uchovávajú,   ako   napríklad   o ich   každodenných   zvykoch, mieste   trvalého   alebo   prechodného   pobytu,   každodenných   alebo   iných   presunoch, vykonávaných   činnostiach,   sociálnych   vzťahoch   a sociálnom   prostredí,   v ktorom   sa pohybujú.“.

Súdny dvor   ďalej vyslovil   názor, že „uložením povinnosti uchovávať tieto údaje a umožnením   prístupu   príslušných   vnútroštátnych   orgánom   k nim   smernica   mimoriadne závažným   spôsobom   zasahuje   do   základných   práv   na   rešpektovanie   súkromného   života a ochranu osobných údajov. Navyše skutočnosť, že uchovávanie a následné použitie týchto údajov sa uskutočňuje bez informovania účastníka alebo registrovaného užívateľa, môže v mysli   dotknutých   osôb   viesť   k presvedčeniu,   že   ich   súkromný   život   je   predmetom nepretržitého sledovania.“.

Napriek tomu, že Súdny dvor dospel k záveru, že uchovávanie údajov ustanovené Smernicou   nemôže   viesť   k ohrozeniu   podstaty   základných   práv   na   rešpektovanie súkromného   života   a ochranu   osobných   údajov,   je   toho   názoru,   že „prijatím   smernice o uchovávaní   údajov   normotvorca   Únie   prekročil   medze,   ktoré   vyžaduje   dodržiavanie zásady proporcionality“.

V tejto   súvislosti   Súdny   dvor   poukázal   na   skutočnosť,   že   vzhľadom   jednak na dôležitú úlohu ochrany osobných údajov v súvislosti so základným právom na ochranu súkromného života a jednak na rozsah a závažnosť zásahu do tohto práva, ktorý predstavuje Smernica, je   miera   voľnej   úvahy   normotvorcu   Únie   obmedzená,   a preto   je   potrebné vykonávať prísny dohľad.

Hoci   uchovávanie   údajov   ustanovené   Smernicou   možno   podľa   Súdneho   dvora považovať   za   spôsobilé   na   dosiahnutie   ňou   sledovaného   cieľa,   rozsiahly   a mimoriadne závažný zásah   tejto   Smernice   do   základných   práv   na rešpektovanie   súkromného   života a ochranu osobných údajov nie je dostatočne vymedzený, aby zabezpečoval, že sa uvedený zásah skutočne obmedzí na nevyhnutné minimum. Konkrétne Súdny dvor zdôraznil, že „Smernica sa týka všeobecne všetkých osôb, elektronických komunikačných prostriedkov a prevádzkových údajov bez akéhokoľvek rozlíšenia, obmedzenia alebo výnimky v závislosti od cieľa boja proti závažným trestným činom“.

Ďalej Súdny dvor zdôraznil, že «Smernica neupravuje žiadne objektívne kritérium, ktoré   by   umožňovalo   zabezpečiť   prístup   príslušných   vnútroštátnych   orgánov   k údajom a použitie   týchto   údajov   len   na   účely   predchádzania,   odhaľovania   a trestného   stíhania porušení, ktoré možno vzhľadom na rozsah a závažnosť zásahu do predmetných základných práv považovať za dostatočne závažné na odôvodnenie takéhoto zásahu. Naopak, smernica len všeobecne odkazuje na „závažné trestné činy“ definované v právnom poriadku každého členského štátu. Navyše smernica neupravuje hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky, v rámci   ktorých   môžu   mať   príslušné   vnútroštátne   orgány   prístup   k údajom   a ich neskoršiemu   použitiu.   Prístup   k údajom   najmä   nie   je   podriadený   predbežnej   kontrole zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu.».

Súdny   dvor   ďalej   dodal,   že „pokiaľ   ide   o dĺžku   uchovávania   údajov,   Smernica ukladá povinnosť uchovávať ich najmenej šesť mesiacov bez akéhokoľvek rozlíšenia medzi jednotlivými   kategóriami   údajov   v závislosti   od   dotknutých   osôb   alebo   ich   prípadnej užitočnosti   vo   vzťahu   k sledovanému   cieľu.   Navyše   dĺžka   uchovávania   je   vymedzená hranicou minimálne šiestich mesiacov a maximálne dvadsiatich štyroch mesiacov bez toho, aby smernica spresňovala objektívne kritériá určujúce dĺžku uchovávania na zabezpečenie jej obmedzenia na nevyhnutné minimum.“.

Súdny dvor navyše uviedol, že „Smernica neupravuje dostatočné záruky, ktoré by umožňovali zabezpečiť efektívnu ochranu údajov proti nebezpečenstvu ich zneužitia, ako aj proti akémukoľvek nezákonnému prístupu k týmto údajom a ich neoprávnenému použitiu. Okrem iného uvádza, že smernica povoľuje poskytovateľom služieb zohľadniť ekonomické dôvody pri určení stupňa ochrany, ktorú uplatnia (najmä pokiaľ ide o náklady na realizáciu bezpečnostných opatrení), a nezabezpečuje nenávratné zničenie údajov po uplynutí obdobia ich uchovávania.“.

Rešpektujúc názory Súdneho dvora vyslovené v jeho rozsudku C-594/12 z 8. 4. 2014, ústavný   súd   uzavrel,   že   tu   existuje   riadne   konkretizovaná   a   reálna   hrozba,   že   ďalšie uplatňovanie   napadnutých   ustanovení   zákona   o elektronických   komunikáciách,   ktoré   sú transpozíciou   Smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2006/24/ES   z   15.   marca   2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES (Ú. v. EÚ L 105, s. 54), môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy.

III.3 Pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona č. 351/2011 Z. z. a dôsledky s tým spojené

Z dôvodov uvedených v bode III.2 tohto uznesenia ústavný súd pozastavil účinnosť § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. (bod 2 výroku tohto uznesenia). Podľa   čl. 125   ods. 6   ústavy   rozhodnutie   ústavného   súdu   o   pozastavení   účinnosti napadnutých   ustanovení   zákona   č. 351/2011   Z. z.   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Rozhodnutie o pozastavení účinnosti niektorých ustanovení zákona č. 351/2011 Z. z. uvedených v bode 2 výroku sa stane všeobecne záväzné (právoplatné) dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 5   ústavy   platnosť   rozhodnutia   o   pozastavení   účinnosti napadnutých ustanovení zákona č. 351/2011 Z. z. zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2014