znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2013-146

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2014 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo sudcov   Jany Baricovej,   Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana   Ľalíka,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o návrhu Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou Hritzovou, a návrhu Krajského   súdu   v   Nitre,   zastúpeného   predsedníčkou   senátu   JUDr.   Martou   Molnárovou, vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013 na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov, s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu Krajského súdu v Nitre   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. júna 2013 doručený návrh Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou Hritzovou   (ďalej len „navrhovateľ 1“),   na vyslovenie   nesúladu   ustanovení   §   51   ods.   1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia“)   a   ustanovenia   §   6   vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení“), s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“).

Následne bol ústavnému súdu 23. júla 2013 doručený návrh Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Martou Molnárovou (ďalej len „navrhovateľ 2“; spolu   ďalej   len   „Krajský   súd   v   Nitre“   alebo   „krajský   súd“),   na vyslovenie   nesúladu ustanovení § 51 ods.   1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 ústavy.

II.

Priebeh konania

1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 1 na neverejnom zasadnutí pléna 3. júla 2013 a uznesením č. k. PL. ÚS 10/2013-9 ho prijal na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 2 na neverejnom zasadnutí pléna 6. novembra 2013 a uznesením č. k. PL. ÚS 12/2013-9 ho prijal na ďalšie konanie. Z dôvodu, že išlo o návrh obsahovo identický s návrhom navrhovateľa 1, a so zreteľom na ich právnu a skutkovú súvislosť/totožnosť spojil ho podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „OSP“) s návrhom   navrhovateľa 1 na spoločné konanie s tým, že spojená vec bude vedená pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.

3. Ústavnému súdu bol 3. júla 2013 doručený podnet Advokátskej kancelárie BIZOŇ &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo námestie   25,   Bratislava (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktorým sa ako dotknutá osoba v súvislosti s návrhom navrhovateľa 1 domáha podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy   pozastavenia   účinnosti   totožných   ustanovení   právnych predpisov   napadnutých   návrhom   navrhovateľa   1.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu 27. augusta 2013 podávateľ podnetu svoj podnet argumentačne doplnil.

Vzhľadom na to, že podávateľ podnetu nebol účastníkom konania pred ústavným súdom iniciovaného navrhovateľom 1, nemohol byť ani aktívne legitimovaný na podanie návrhu na pozastavenie účinnosti   ustanovení   právnych   predpisov   napadnutých   návrhom navrhovateľa 1 podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto považoval podávateľa podnetu za zjavne neoprávnenú osobu na podanie takého návrhu a jeho návrh odmietol ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   zvažoval   argumentáciu   uvedenú v podnete aj z hľadiska svojej právomoci rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení   právnych   predpisov   ex   officio,   avšak   po   zvážení   všetkých   okolností prerokúvanej veci dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené ústavné podmienky na prelomenie prezumpcie ústavnosti dotknutých normatívnych právnych aktov vydaním rozhodnutia o pozastavení ich účinnosti.

4.   Ústavnému   súdu   bolo   11.   septembra   2013   doručené   podanie   Právneho   centra s. r. o.,   Mýtna   42,   Bratislava   (ďalej   len   „Právne   centrum   s.   r.   o.“),   označené   ako „vyjadrenie“, ktorým zaujalo stanovisko ku konaniu vedenému pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013. Keďže Právne centrum s. r. o., zastupuje účastníkov konania J. Č. a Š. Č., obaja štátni občania Slovenskej republiky, v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 S 63/2011 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Szd 1/2013 a účastníčku konania M. Š., štátna občianka Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15 S 72/2012 a v konaní vedenom na najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   1   Szd   1/2013,   ústavný   súd   na uvedené   stanovisko neprihliadol   z   dôvodu,   že   tieto   konania   dosiaľ   neboli   meritórne   ukončené,   a   taktiež   aj z dôvodu, že účastníci týchto konaní nie sú účastníkmi konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.

5. Najvyšší súd podal na základe rozhodnutia zo 6. augusta 2013 Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o   fungovaní Európskej   únie.   Tento   návrh   vedený   Súdnym dvorom   ako návrh   vo   veci   C-459/13   súvisel   s   konaním   M.   Š.   proti   Úradu   verejného   zdravotníctva Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „úrad   verejného   zdravotníctva“)   v   rámci   sporu   vo   veci odmietnutia M. Š. splniť si povinnosť ustanovenú vnútroštátnou právnou úpravou podrobiť svoje maloleté dieťa očkovaniu proti niektorým ochoreniam.

Súdny dvor (deviata komora) uznesením zo 17. júla 2014 rozhodol tak, že zjavne nie je príslušný odpovedať na otázky položené vo veci C-459/13 rozhodnutím najvyššieho súdu zo 6. augusta 2013.

6. V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu Krajského súdu v Nitre písomné stanoviská:

- krajský súd podaním sp. zn. 15 S 16/2013, doručeným ústavnému súdu 1. augusta 2013,

- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podaním č. PREDS-540/2013, doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2013,

-   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) podaním č. 39013/2013/21, doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2013,

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podaním č. GÚs 28/13-3, doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2013,

-   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo zdravotníctva“) podaním č. Z42002-2013-OL, doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2013.

Okrem uvedených stanovísk si ústavný súd vyžiadal k veci aj odborné stanoviská od:

- Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“) – podanie č. S 37 357/2013, Z 66 029/2013/903, doručené ústavnému súdu 12. júla 2013,

- Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky – podanie č. OE/6019/2013, RZ-17342/2013, doručené ústavnému súdu 2. septembra 2013,

-   Slovenskej   epidemiologickej   a vakcinologickej   spoločnosti   SLS,   odbornej spoločnosti   Slovenskej   lekárskej   spoločnosti   (ďalej   len   „slovenská   epidemiologická a vakcinologická spoločnosť“) – podanie doručené ústavnému súdu 4. októbra 2013.

III.

Návrhy a stanoviská

1. Krajský súd v Nitre navrhol v obsahovo identických návrhoch vysloviť nesúlad ustanovení § 51 ods.   1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného   a   ustanovenia   §   6   vyhlášky   upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 ústavy. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy podal krajský súd v súvislosti s konaniami, ktoré podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil z dôvodu, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka merita vecí prerokúvaných v týchto konaniach, je v rozpore s ústavou.

Predmetom prerušených konaní vedených pred krajským súdom je:„V zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, fyzické osoby sú povinné podrobiť sa povinnému očkovaniu. Ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinnosti zástupca dieťaťa.

Vyhláška   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   585/2008,   ktorou   sa ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole   prenosných   ochorení,   ktorá   nadobudla účinnosť 01.01.2009 a bola zmenená vyhláškou č. 544/2011, ktorá nadobudla účinnosť 01.07.2010   v   ustanovení   §   14   stanovuje   kontrolu   očkovania.   Lekár,   ktorý   vykonáva očkovanie   zasiela   do   15.   dňa   mesiaca   nasledujúceho   po   vykonaní   očkovania   údaje o pravidelnom povinnom očkovaní regionálnemu úradu.

Dňa 23.10.2012 bolo Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre ako   správnemu   orgánu   doručené   oznámenie   všeobecného   lekára   pre   deti   a   dorast o odmietnutí povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej   obrne,   vírusovému   zápalu   pečene   typu   B,   hemofilovým   invazívnym   nákazám a pneumokokovým   invazívnym   ochoreniam   vakcínou   infanrixHexa   a   vakcínou   proti pneumokokom.

Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 04.12.2012 Rozhodnutie číslo EPI/A/2012/03274,   ktorým   na   základe   dokazovania   uznal   vinnou   zákonnú   zástupkyňu maloletého zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a uložil jej pokutu vo výške 100 eur a trovy konania vo výške 16 eur.

Proti   rozhodnutiu   podala   dňa   18.12.2012   navrhovateľka   odvolanie.   Odvolacím orgánom   vo   veciach,   v   ktorých   v   prvom   stupni   rozhoduje   Regionálny   úrad   verejného zdravotníctva, je podľa § 5 ods. 4 písm. i) zákona (o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia) Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Dňa 31.01.2013 Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako nadradený orgán rozhodnutím číslo OLP/265/2013 odvolanie zamietol a rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre číslo EPI/A/2012/03274 zo dňa 04.12.2012 v plnom rozsahu potvrdil. V poučení uviedol, že rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.

Navrhovateľka dňa 21.03.2013 podala príslušnému Krajskému súdu v Nitre žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu,   konkrétne Úradu verejného   zdravotníctva   Slovenskej   republiky.   Žalobu   zdôvodnila   nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu a tým, že vydané rozhodnutie zasahuje do základných práv a slobôd dieťaťa.

Konajúci Krajský súd v Nitre sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) (OSP) prerušil.“

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tieto ustanovenia ústavy:«Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.

Podľa   čl.   13   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   cit,:   „Medze   základných   práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“. Podľa čl. 15 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý má právo na život.“.

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“. Podľa   čl.   40   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky,   cit.:   „Každý   má   právo   na ochranu zdravia.“»

Vychádzajúc z už uvedených ustanovení ústavy, krajský súd tvrdil:«Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústava Slovenskej republiky ako najvyšší zákon štátu zakotvuje zásadu deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.   Ústava   vytvára   proporcie   a   hranice   deľby   moci   medzi   jednotlivými   štátnymi orgánmi. Ministerstvá a iné orgány štátnej správy sú orgánmi výkonnej moci a ak sú na to splnomocnené zákonom, sú oprávnené v ich medziach vydávať všeobecne záväzné právne predpisy.

Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia pohybovať výlučne iba v medziach zmocňujúceho zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti judikoval, cit.: „Vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom. Všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   orgánu   výkonnej   moci   nemožno   upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu.“ (PL. ÚS 7/96. Nález z 27. februára 1997. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 20-21)

Povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je dostatočne špecifikovaná a nestanovuje kedy a aké očkovanie je povinné.   Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych   podmienok   jeho   realizácie.   Spôsob   vykonávania   očkovania,   jeho   druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej   republiky   č.   585/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej   sily   určuje   povinnosť   fyzických   osôb   podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu po dosiahnutí   určitého   veku.   Vyhláška,   ako   podzákonná   norma   v   tomto   konkrétnom prípade, upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.

Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje do základných práv a slobôd občanov. Ústavne garantované práva ako je právo na život, právo na ochranu zdravia, sú ohrozené   a   štát   nedostatočnou   legislatívnou   úpravou   povinného   očkovania   umožňuje orgánom   výkonnej   moci   zasahovať   do   týchto   práv.   Nesúladom   uvedených   právnych predpisov   s   Ústavou   SR   tak   nie   je   akceptovaná   ústavná   požiadavka,   podľa   ktorej „v právnom   štáte   má   ústava   povahu   základného   prameňa   práva,   ktorý   je   nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne   aj súkromnoprávne,   boli   v   súlade   s   ustanoveniami   ústavy.“   (PL.   ÚS   15/1998,   Nález z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). Ďalší rozpor napadnutých ustanovení je možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti, ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené ústave a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať len to, čo im ústava alebo zákon dovoľuje. Pokiaľ zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia) nedostatočne   upravuje   určitú   povinnosť,   je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá.

V materiálnom právnom štáte všetky orgány verejnej moci participujúce na tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré majú určitú kvalitu. Základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s Ústavou SR. Vzhľadom na vyššie uvedené, je jednoznačné, že znenie napadnutých ustanovení nie je v súlade s ústavne garantovanými princípmi právneho štátu. S poukazom na súčasnú legislatívnu   úpravu   povinného   očkovania   je   nevyhnutné,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   posúdil   nastolený   nesúlad   právnych   noriem,   ich   častí,   nakoľko   predmetné posúdenie nepatrí do kompetencie všeobecného súdnictva.»

Na základe uvedeného krajský súd žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález: „ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,

ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,

ustanovenie   §   6   Vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky č. 585/2008 Z.   z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.“

Krajský súd v Nitre v stanovisku sp. zn. 15 S 16/2013 oznámil ústavnému súdu, že v predmetnej veci súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 zákona o ústavnom na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska k návrhu krajského súdu.

2. Národná rada v stanovisku č. PREDS-540/2013 uvádza:

K nesúladu s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavyNárodná rada považuje napadnuté ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia za ustanovenie, ktoré „jednoznačne (a nepochybne) ukladá   povinnosť   fyzickej   osobe   podrobiť   sa   v   súvislosti   s   predchádzaním   prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam... povinnému očkovaniu...“. Za podstatný znak tohto ustanovenia považuje to, že „ide o povinné očkovanie, a nie o všetky ďalšie druhy očkovaní, ako sú upravené v § 5 ods. 1 vyhlášky“, a preto „Rozsah očkovania ani vek, kedy sa má vykonať,   ktoré   sú   v   napadnutom   ustanovení   §   6   vyhlášky   iba   spresnením   úpravy (podrobnejšou   úpravou   postupu   pri   povinnom   očkovaní)“,   nemajú   vplyv   na   uvedenú zákonom ustanovenú povinnosť.

Čo   sa   týka   naznačeného   zásahu   napadnutých   ustanovení   do   základných   práv a slobôd, národná rada zastáva stanovisko, podľa ktorého «čl. 13 ods. 4 ústavy pripúšťa obmedzenie základných práv a slobôd, a to vzhľadom na ustanovený cieľ. V danom prípade je tento cieľ   vyjadrený znením „v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam“, ktoré možno zahrnúť do „prevencie ochorení“ podľa § 2 ods. 1 písm. h)» zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

K nesúladu s čl. 15 ods. 1 a čl. 40 ústavyNárodná rada zdôraznila ústavnú koncepciu práva na život ako „ochranu proti jeho úmyselnému zbaveniu, čo však s napadnutým ustanovením zákona (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) nemá žiadnu súvislosť. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   zdravotná   starostlivosť   je   súbor   pracovných   činností,   ktoré   vykonávajú zdravotnícki   pracovníci,   vrátane   poskytovania   liekov,   zdravotníckych   pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a   zdravého   vývoja   budúcich   generácií;   zdravotná   starostlivosť   zahŕňa   prevenciu, dispenzarizáciu,   diagnostiku,   liečbu,   biomedicínsky   výskum,   ošetrovateľskú   starostlivosť a pôrodnú asistenciu. Prevenciou sa rozumie aktívne vyhľadávanie možných príčin chorôb, ich odstraňovanie a predchádzanie ich vzniku (§ 2 ods. 7 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti). Z uvedeného vyplýva, že vykonávanie povinného očkovania je nepochybne súčasťou prevencie.

Zdravotnícky pracovník je podľa § 80 ods.   1 písm.   e) zákona č.   578/2004 Z.   z. o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov povinný vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými   právnymi   predpismi   a   etickým   kódexom.   Lekár   musí   odborne   posúdiť,   či vykonaniu povinného očkovania u konkrétnej osoby nebránia kontraindikácie a v prípade, že tomu tak je, postupovať podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), t.j. povinné očkovanie nevykonať.

Očkovanie (povinné alebo odporúčané) je aj v iných štátoch súčasťou verejného zdravotného systému. Uložená povinnosť očkovania je práve preto naplnením práva na ochranu   zdravia,   nakoľko   má   pôsobiť   ako   preventívne   opatrenie   na   vylúčenie   alebo zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia.“.

K nesúladu s čl. 16 ods. 1 ústavyNárodná rada poukázala na skutočnosť, že „uložením povinnosti očkovania ani jeho vykonaním   nie   je   porušené   právo   na   nedotknuteľnosť   osoby,   nakoľko   k   ich   realizácii nemôže dôjsť bez aktívnej účasti fyzickej osoby“, a na skutočnosť,   že „aj toto ústavné ustanovenie pripúšťa obmedzenie uvedeného práva v zákonom stanovených prípadoch, za ktorý ochranu verejného zdravia, resp. predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb možno nepochybne považovať.

Okrem toho, samotný zákon (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v § 51 ods.   1 písm.   a) pripúšťa výnimku z uložených povinností, práve týkajúcu sa povinného očkovania, a to z dôvodu známych kontraindikácií. Možnosť nezaočkovania osoby je ďalej spresnená   v   §   13   ods.   1   a   3   vyhlášky (upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení),   ktorý   upravuje   vykonávanie   očkovania,   pričom   toto   ponecháva   na   odborné posúdenie   lekára,   a   to   vzhľadom   na   aktuálny   zdravotný   stav   očkovanej   osoby,   ako   aj zhodnotenie možných kontraindikácií (dočasných alebo trvalých). Dôvod neuskutočnenia očkovania musí lekár zapísať do zdravotnej dokumentácie.“.

Vzhľadom   na   uvedené   je   národná   rada   toho   názoru,   že   napadnuté   ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia aj vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s označenými článkami ústavy.

Národná rada ďalej poukázala aj na medzinárodné právne dokumenty:

- Rady Európy«Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (oznámenie   FMZV č. 209/1992 Zb.), ktorý v čl. 8 upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života,   podľa   ods.   2   „Štátny   orgán   nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany zdravia alebo   morálky   alebo   ochrany práv s slobôd iných.“

Európska sociálna charta (revidovaná) (oznámenie MZV č. 273/2009 Z. z.), podľa ktorej čl. 11 „Na zabezpečenie účinného výkonu práva na ochranu zdravia sa zmluvné strany zaväzujú prijať vhodné opatrenia buď priamo, alebo v spolupráci s verejnými alebo súkromnými organizáciami, ktoré smerujú okrem iného:

1. k odstráneniu, ak je to možné, príčin zhoršovania zdravotného stavu,

2. k poskytnutiu poradenských a vzdelávacích služieb na podporu zdravia a rozvoj osobnej zodpovednosti v otázkach zdravia,

3. k predchádzaniu, ak je to možné, epidemickým, endemickým a iným chorobám, ako aj úrazom.“»

- práva Európskej únie (nezáväzného)„Závery Rady o detskej imunizácii zo 6. 6. 2011, v ktorých sa konštatuje, že detská imunizácia   je   zodpovednosťou   jednotlivých   členských   štátov   (existujú   rôzne   očkovacie systémy,   vzhľadom   na   ich   odborný   obsah,   povinnosť   alebo   dobrovoľnosť   či   ich financovanie) a poukazuje sa   na   potrebu dosiahnutia   a udržania včasného   a   vysokého pokrytia populácie zahrnutej do imunizácie.

Členské   štáty   sú   vyzývané,   napr.   aby   hodnotili   prekážky   prístupu   k   očkovacím službám a aby sa usilovali o posilnenie postupov a procedúr ponúkajúcich očkovanie deťom ako aj o dôveru verejnosti k imunizácii detí a k očkovacím programom.“

Národná rada zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

3.   Vláda   Slovenskej   republiky   ako   vedľajší   účastník,   zastúpený   ministerstvom spravodlivosti, sa v stanovisku č. 39013/2013/21 plne priklonila k stanovisku ministerky zdravotníctva   č.   Z42002-2013-OL   a   zároveň   oznámila   ústavnému   súdu,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

4. Generálna prokuratúra v stanovisku zo 6. augusta 2013, č. GÚs 28/13-3 vyslovila názor, podľa ktorého „zákon č. 355/2007 (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), b) a h) definuje verejné zdravotníctvo ako komplexný systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. Obsahovo pojem verejné zdravie   predstavuje   úroveň   zdravia   spoločnosti,   ktorá   zodpovedá   úrovni   poskytovanej zdravotnej   starostlivosti,   ochrany   a   podpory   zdravia   a ekonomickej   úrovni   spoločnosti. V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj prevenciu ochorení a iných porúch zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života,   a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.

Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany verejného zdravia zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v ustanovení § 12 vymedzuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam, ktoré okrem iných zahŕňajú aj opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou osobitného a mimoriadneho očkovania, očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa   ranách,   očkovania   pred   cestou   do   zahraničia,   a   v   neposlednom   rade   aj   očkovania osobitných skupín obyvateľstva [§ 12 ods. 2 písm. d)].

V tomto kontexte zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v   ustanovení   §   51   zároveň   ukladá   fyzickým   osobám   povinnosti,   a   to   najmä povinnosť plniť opatrenia v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam podrobením sa povinnému očkovaniu...... Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone výslovne   upravená.   Vzhľadom   na   biomedicínske   aspekty   tohto   preventívneho   opatrenia, samotný   rozsah   povinného   očkovania   nie   je   vymedzený   v   zákone,   ale   stanovuje   ho vykonávacia vyhláška ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole   prenosných   ochorení.   Žiadna zákonná úprava nemôže totiž podrobne vymedziť všetky právne vzťahy, na ktoré sa má v budúcnosti vzťahovať a ktoré sa ňou budú riadiť. Ani zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia),   aj   vzhľadom   na   rozsah   jeho   predmetu,   nemôže vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností, najmä ak závisí od objektívne sa vyskytujúcich okolností.“.

Ďalej   generálna   prokuratúra   zdôrazňuje „závažnosť   povinnosti   podrobiť   sa povinnému očkovaniu, ktorá je z hľadiska ochrany verejného zdravia zvýraznená aj jeho vynútiteľnosťou pod hrozbou sankcie v prípade jeho nesplnenia. Zákonodarca v ustanovení § 56 ods. 1 písm. a) zákona 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) definoval, že fyzická osoba, ktorá sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom   zdôvodnených   prípadoch   nepodrobí   očkovaniu,   vyplývajúcemu   z   príslušných právnych   predpisov,   alebo   nariadenému   očkovaniu,   dopustí   sa   priestupku   na   úseku verejného zdravotníctva. Zároveň orgány verejného zdravotníctva sú podľa platnej právnej úpravy   povinné fyzickým osobám   za   porušenie povinností   vyplývajúcich   z § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) ukladať sankcie, pričom v zmysle § 51 ods. 3 v konaní postupujú podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti orgány prokuratúry považujú „súčasnú právnu úpravu   povinnosti   fyzickej   osoby   podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu,   aj   v   spojitosti so zodpovednosťou zástupcu dieťaťa za splnenie tejto povinnosti maloletými, za dostatočnú. Nezdieľajú názor Krajského súdu v Nitre vyslovený v návrhu podanom 17. júna 2013 pod č. 15S/16/2013, že reálny obsah tejto povinnosti je stanovený až vyhláškou č. 585/2008 Z. z. (upravujúcou prevenciu a kontrolu prenosných ochorení), ktorá len ustanovuje podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení tak, ako to vyplýva aj z jej názvu.“. Podľa generálnej   prokuratúry „ide   o   klasický   vykonávací   predpis,   ktorý   svojim   obsahom a rozsahom nevybočuje z rámca systému právnych noriem platných na území Slovenskej republiky“.

V závere stanoviska je zdôraznený ako neopomenuteľný argument pre posúdenie danej   problematiky   aj   fakt,   že „domnelé   právo   jednotlivca   nepodrobiť   sa   povinnému očkovaniu nemožno povýšiť nad právo iných fyzických osôb byť chránený pred šírením nákazlivých chorôb, čo je v súlade s čl. 40 prvá veta ústavy, podľa ktorého má každý právo na ochranu zdravia“.

Generálna prokuratúra zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

5.   Ministerstvo   zdravotníctva   v   stanovisku   č.   Z42002-2013-OL   zo   16.   septembra 2013 vyslovilo názor, podľa ktorého «povinné očkovanie proti prenosným ochoreniam patrí k najvýznamnejším   protiepidemickým   opatreniam   v   oblasti   preventívnej   zdravotnej starostlivosti.   Slovenská   republika   sa   od   roku   1986   riadi   jednotným   Imunizačným programom Slovenskej republiky, do ktorého patria tie najzávažnejšie prenosné ochorenia. Systematickým   celoplošným   očkovaním   sa   Slovenskej   republike   už   desiatky   rokov   darí úspešne eliminovať ochorenia, ktoré sa dodnes vyskytujú v niektorých štátoch aj vo forme epidémií.

Cieľom Imunizačného programu Slovenskej republiky je znížiť až odstrániť výskyt prenosných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie. Ide o flexibilný program,   ktorý sa vyvíja   a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie, odporúčaní   Svetovej   zdravotníckej   organizácie,   Európskeho   centra   pre   prevenciu   a kontrolu   prenosných   ochorení   a   nových   medicínskych   poznatkov.   Svetová   zdravotnícka organizácia každoročne odporúča očkovacie stratégie na základe epidemiologickej situácie v jednotlivých regiónoch. Národné imunizačné programy si vytvárajú jednotlivé krajiny, pričom   zohľadňujú   odporúčania   Svetovej   zdravotníckej   organizácie,   aktuálnu epidemiologickú situáciu ako aj princípy zdravotnej politiky.   V Slovenskej republike sa v súčasnosti detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným ochoreniam, ktoré sú   uvedené   v   očkovacom   kalendári.   Očkovací   kalendár   na   každý   rok   vydáva   v   súlade s platnou legislatívou Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Každé dieťa má právo na zdravý psychický a fyzický vývoj, ktorý je garantovaný aj Dohovorom o právach dieťaťa, a týmto aj právo byť chránené očkovaním pred prenosnými ochoreniami. Povinné očkovanie v Slovenskej republike je preto dostupné pre všetky deti a je   plne   hradené   z   verejného   zdravotného   poistenia.   Štát,   rodičia   alebo   zákonní zástupcovia dieťaťa majú povinnosť dieťaťu toto právo zabezpečiť. Ochrana dieťaťa pred prenosnými ochoreniami očkovaním je právom dieťaťa, ktoré mu nesmie odoprieť ani jeho rodič, ani jeho zákonný zástupca len na základe ich subjektívneho posúdenia...

...   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky,   ako   aj   odborníci   z   oblasti epidemiológie   a   infektológie,   jednoznačne   zastávajú   názor,   že   je   absolútnou nevyhnutnosťou povinné očkovanie zachovať. Len zachovaním povinného očkovania sa dá predísť   epidémiám,   ktoré   by   mali   za   následok   ohrozenie   verejného   zdravia,   ktorého ochrana je komplexne upravená v zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je celý zameraný na ochranu zdravia.

Očkovaním sa predchádza ohrozeniu zdravia. Povinnosť fyzických osôb podrobiť sa s cieľom predchádzať prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia). Citovaný   zákon   v   §   62   písm.   a)   splnomocňuje   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej republiky vydať všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole prenosných   ochorení.   Týmto   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   je   vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole   prenosných   ochorení.   Citovaná   vyhláška   je   vydaná v súlade so zákonom č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia). Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti,   predchádzania   trestnej   činnosti,   ochrany   verejného   zdravia,   alebo ochrany   práv   a   slobôd   iných.   Povinnosť   povinného   očkovania   je   ustanovená   v   zákone č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), preto je povinnosť podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu   v   súlade   aj   s   Dohovorom   o   ľudských   právach a biomedicíne. Ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo dohovor v čl. 26 ods. 1 umožňuje.

Pojem   „ochrana   verejného   zdravia“,   ktorý   je   uvedený   v   Dohovore   o   ľudských právach a biomedicíne, je obsahovo v súlade s pojmom „ohrozenie verejného zdravia“, ktorý je uvedený v § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), pretože chráni verejné zdravie tým, že ak vznikne ohrozenie verejného zdravia II. stupňa,   Úrad   verejného   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   alebo   regionálne   úrady verejného   zdravotníctva   podávajú   orgánom   príslušným   na   úseku   civilnej   ochrany obyvateľstva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie. Ohrozenie verejného zdravia II. stupňa nastáva pri výskyte prenosného ochorenia, pri podozrení na prenosné ochorenie alebo pri podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň. Pojem „ohrozenie verejného zdravia“ je uvedený len v § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia) a   do   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   sa zaviedol zákonom č. 172/2011 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia) v   dôsledku   implementácie Medzinárodných zdravotných predpisov. Týmto zákonom došlo k prepojeniu a zosúladeniu so zákonom č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov z dôvodu rozšírenia kategórie „mimoriadnych udalostí“ v § 3 ods.   2.   V danej veci teda nemožno argumentovať len § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), ktorý upravuje postup len pri vzniku mimoriadnej situácie, ale celým zákonom č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

Vyhláška č. 585/2008 Z. z. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení) ako všeobecne záväzný právny predpis neupravuje spoločenské vzťahy vo väčšom rozsahu ako to   ustanovuje   zákon,   ani spôsobom odporujúcim   zákonu.   Taktiež nemožno   súhlasiť s tvrdením, že citovaná vyhláška určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu,   pretože   táto   povinnosť   je   jasne   ustanovená   v   §   51   ods.   1   písm.   d)   zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a vyhláška č. 585/2008 Z. z. len upresňuje, na ktoré prenosné ochorenia sa očkuje a kedy sa očkovanie vykonáva, pretože pri očkovaní je potrebné postupovať flexibilne.».

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia a vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení považuje ministerstvo zdravotníctva za súladné s ústavou, a to najmä s prvou vetou čl. 40 ústavy, podľa ktorej má každý   právo   na   ochranu   zdravia,   pričom   zdôrazňuje,   že «Ministerstvo   zdravotníctva Slovenskej republiky je podľa § 19 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť ochrany zdravia a má povinnosť toto ústavné právo zabezpečiť každému občanovi.

Ústavné právo na ochranu zdravia je zabezpečené pre každého občana aj tým, že je jeho povinnosťou podrobiť sa povinnému očkovaniu tak, ako je to ustanovené v § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a v § 62 písm.   a),   ktorý   splnomocňuje   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydať všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole prenosných ochorení.   Vyhláška   č.   585/2008   Z.   z. (upravujúca   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení) v   §   5   upravuje   druhy   povinného   očkovania   osôb,   a   to   povinné   pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek, povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému   nebezpečenstvu   vybraných   nákaz,   povinné   očkovanie   osôb,   ktoré   sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz a povinné mimoriadne očkovanie.   Vyhláška   č.   585/2008   Z.   z.   (upravujúca   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení)   ďalej   upravuje   odporúčané   očkovanie   osôb.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno súhlasiť   s   tvrdením...:   „Vyhláška   ako   podzákonná   norma   v   tomto   konkrétnom   prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“. Citovaná vyhláška zužuje okruh osôb, ktoré sa musia podrobiť povinnému očkovaniu, alebo sa môžu podrobiť odporúčanému očkovaniu.».

Ministerstvo zdravotníctva nepovažuje ustanovenia vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení za také, ktoré by upravovali spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu ako ustanovuje zákon, „pretože zákon ustanovuje povinnosť očkovania pre každú fyzickú   osobu“.   Ministerstvo   zdravotníctva   sa   nestotožňuje   ani   s   právnym   názorom Krajského súdu v Nitre, ktorým poukazuje na rozpor napadnutých ustanovení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „je nesporné, že zo strany štátneho orgánu nemožno   nútiť   k   splneniu   povinnosti,   ktorú   zákon   neukladá.   V   danom   prípade   však povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).“.

Ďalej   ministerstvo   zdravotníctva   poukazuje   na   skutočnosť,   že „pri   akceptovaní argumentácie   uvedenej   v   návrhu   Krajského   súdu   v   Nitre   by   nebolo   možné   ústavne konformne upraviť ani povinné mimoriadne očkovanie. Mimoriadne situácie je možné riešiť len mimoriadnym opatrením, povinným mimoriadnym očkovaním, ktorého osobný rozsah nie   je   možné   predpokladať   a   explicitne   upraviť   formou   zákona.   Povinné   mimoriadne očkovanie je jedným z druhov povinného očkovania tak ako povinné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek.

Právnu úpravu povinného očkovania je preto potrebné posudzovať komplexne, nie je možné argumentovať len časťou právnej úpravy (v tomto prípade očkovaním osôb, ktoré dosiahli určitý vek) bez ohľadu na celý kontext právnej úpravy.“.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ministerstvo zdravotníctva návrh krajského súdu za dôvodný a navrhuje, aby mu ústavný súd nevyhovel.

Ministerstvo zdravotníctva zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

6.   Úrad   pre   dohľad   sa   v   stanovisku   č. S   37   357/2013,   Z   66   029/2013/903 z 11. júla 2013   s   odvolaním   sa   na   absenciu   jeho   kompetencie   v predmetnej   veci   podľa zákona   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach,   dohľade   nad   zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol k výzve ústavného súdu vyjadriť.

7.   Úrad   verejného   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   sa   v   stanovisku č. OE/6019/2013, RZ-17342/2013 z 27. augusta 2013 vyjadril k odbornej stránke systému povinného   očkovania.   V   tomto   stanovisku   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   súvislosti s celosvetovo   rastúcim   trendom   globalizácie   a   migrácie   prenosné   ochorenia   predstavujú stále aktuálnu hrozbu pre zdravie verejnosti. Pritom v porovnaní s antibiotickou liečbou používanou pri aktívnych ochoreniach zdôrazňuje preventívny charakter očkovania, ktoré je „v   približne   95 %   prípadov   schopné   zabrániť   vzniku   ochorenia“. Okrem   narastajúceho fenoménu   antibiotickej   rezistencie   poukazuje aj na iné obmedzenie   antibiotickej   liečby, ktorým je to, že antibiotiká „sú účinné len proti baktériám, kým vakcíny chránia aj pred vírusovými ochoreniami, proti ktorým neexistuje etiologická liečba“.

Podľa úradu verejného zdravotníctva „povinné očkovanie patrí k najvýznamnejším protiepidemickým opatreniam v oblasti primárnej starostlivosti. Slovenská republika sa od roku 1986 riadi jednotným imunizačným programom. Jeho cieľom je znížiť až eliminovať výskyt infekčných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie. Ide o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie, odporúčaní   Svetovej   zdravotníckej   organizácie,   Európskeho   centra   pre   prevenciu   a kontrolu   prenosných   ochorení   a   nových   medicínskych   poznatkov.   V   súčasnosti   sa   v Slovenskej   republike   detská   populácia   povinne   očkuje   proti   desiatim   prenosným ochoreniam. Dosiahnutie vysokej úrovne zaočkovanosti populácie je základnou podmienkou pre udržanie veľmi dobrej epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení preventabilných očkovaním. Rodičia, ktorí neumožnia, aby ich dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym odporúčaniam a zákonnej povinnosti, zbavujú dieťa jeho práv na zdravie. Odmietnutím očkovania rodič nevystavuje riziku ochorenia len vlastné dieťa, ale zároveň aj ďalšie deti vnímavé voči infekcii, ktoré nemôžu byť zaočkované zo zdravotných dôvodov.“.

Úrad verejného zdravotníctva ďalej uvádza, že „povinné očkovanie je dostupné pre všetky deti na Slovensku a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. V súlade s Dohovorom o právach dieťaťa možno povedať, že dieťa má právo a nárok byť chránené očkovaním pred infekčnými ochoreniami. Štát a rodičia majú voči dieťaťu povinnosť mu toto   právo   zaistiť...  ...   Je   paradoxom,   že   práve   vysoká   efektivita   očkovania,   vedúca k vymiznutiu   fatálnych   ochorení,   smeruje   vďaka   antivakcinačným   aktivistom   k   úvahám o jeho   nepotrebnosti.   Odborný   svet   označuje   21.   storočie   za   storočie   vakcinológie. Jednostrannou medializáciou však narastajú výhrady k očkovaniu u laickej verejnosti. Princíp   povinného   očkovania   akceptuje   aj   Svetová   zdravotnícka organizácia...  ... Svetová   zdravotnícka   organizácia   každoročne   odporúča   očkovacie stratégie   na   základe   epidemiologickej   situácie   v   jednotlivých   regiónoch.   Národné imunizačné   programy   si   vytvárajú   jednotlivé   krajiny,   pričom   zohľadňujú   aj   aktuálnu epidemiologickú situáciu a princípy zdravotnej politiky danej krajiny...... V krajinách, kde je očkovanie dobrovoľné, sa vo väčšej miere vyskytujú epidémie infekčných ochorení...... V krajinách Európy, kde je zavedené v súčasnosti povinné očkovanie, sa epidémie ochorení nevyskytujú,   s   výnimkou   epidémií   osýpok   u   rómskeho   obyvateľstva   v   Rumunsku   a Bulharsku, kde je zaočkovanosť tejto skupiny populácie veľmi nízka. Epidémie infekčných ochorení sa vyskytujú najmä v tých komunitách, kde je sústredených viac nezaočkovaných osôb.   Rizikovými   sú   však   aj   nezaočkované   osoby,   ktoré   v   prípade   ochorenia   môžu   pri návšteve inej krajiny spôsobiť šírenie infekčného ochorenia u domáceho obyvateľstva...... Povinné očkovanie je prínosom nielen pre jednotlivca, ktorý má byť očkovaný, ale súčasne i pre celú populáciu. Pre zabránenie šírenia prenosného ochorenia v populácii je dôležité zabezpečiť dostatočnú kolektívnu imunitu. Konečným efektom očkovania je výrazné zníženie chorobnosti a úmrtnosti na konkrétne ochorenie v populácii. Infekčné ochorenia, preventabilné   očkovaním,   ktoré   sú   zaradené   do   Imunizačného   programu   Slovenskej republiky, patria medzi závažné ochorenia. Najviac sú nimi ohrozené najmladšie vekové skupiny,   u   ktorých   môžu   mať   ťažký   a   komplikovaný   priebeh.   Svetová   zdravotnícka organizácia   odporúča   na   udržanie   kolektívnej   imunity   minimálnu   95   %   hladinu zaočkovanosti.   V   prípade   zrušenia   povinného   očkovania   sa   predpokladá   pokles zaočkovanosti zo súčasných 98 až 99 % na nedostatočných 60 až 70 %. Nakoľko väčšina ochorení v očkovacom kalendári sa prenáša vzduchom, pokles kolektívnej imunity bude mať za   následok   vznik   početných   epidémií.   Predpokladá   sa,   že   o   niekoľko   rokov   sa   zvýši chorobnosť na ochorenia, ktoré sa v súčasnosti u nás už nevyskytujú, alebo vyskytujú len ojedinele.

Kvalite očkovacích látok sa vzhľadom na ich špecifické vlastnosti venuje mimoriadna pozornosť.   Od   začiatku   vývoja   očkovacích   látok   sa   neustále   zlepšuje   ich   účinnosť a bezpečnosť.   V   súčasnosti   sa   využívajú   technológie   kombinovaných   vakcín,   nových liekových   foriem   látok   a   nových   prenášačových   systémov.   Vďaka   používaniu kombinovaných vakcín sa znížil počet vpichov a tým aj traumatizácia dieťaťa. Očkovacie látky, tak ako ostatné lieky a liečivá, nie sú 100 % účinné a môžu spôsobovať nežiaduce reakcie.   Benefity   očkovania   však   mnohonásobne   prevyšujú   riziko   možných   nežiaducich reakcií po očkovaní. V súlade s legislatívou platnou v Slovenskej republike je každý lekár povinný hlásiť nežiaduce reakcie v súvislosti s aplikáciou liečiv. Očkovacie látky, ktoré sa používajú v Slovenskej republike, sú riadne registrované v rámci Európskej únie aj v rámci národnej registrácie, sú bezpečné a účinné. Zloženie očkovacích látok podlieha kontrole Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, ktorý je národnou autoritou pre bezpečnosť liečiv. Očkovacie   látky   sú   posudzované   podľa   požiadaviek   Európskeho   liekopisu.   Informácie a dokumenty, ktoré musia byť priložené k žiadosti o povolenie na uvedenie očkovacej látky na trh musia preukázať, že terapeutická účinnosť prevažuje nad jej potenciálnymi rizikami...... V prípade zrušenia povinného očkovania sa očakáva zhoršenie epidemiologickej situácie   na   Slovensku,   čo   môže   mať   závažný   dosah   na   zdravotný   stav   celej   populácie so vzostupom chorobnosti a úmrtnosti na infekčné ochorenia, so vznikom epidémií, ako aj objavením   sa   takých   infekčných   ochorení,   ktoré   sa   na   Slovensku   vďaka   očkovaniu nevyskytujú   už   celé   desaťročia   alebo   len   v   minimálnej   miere   (detská   prenosná   obrna, tetanus, záškrt, osýpky, ružienka, mumps). Zvýši sa počet hospitalizácií, trvalých následkov po   prekonaní   prenosných   ochorení   a   nárast   počtu   úmrtí   na   prenosné   ochorenia, predovšetkým u najzraniteľnejších skupín populácie, t.j. detí do dvoch rokov veku. Nebezpečenstvo prechodu zo systému povinného očkovania na dobrovoľné spočíva najmä v poklese počtu zaočkovaných detí a v následkoch uvedených vyššie...... Ďalej je riziko,   že   zdravotné   poisťovne   nebudú   uhrádzať   očkovaciu   látku   a   výkon   očkovania. Očkovanie tak bude nedostupné pre rodiny s nízkymi príjmami. Slovenská republika stratí schopnosť   plniť   programy   Svetovej   zdravotníckej   organizácie,   zamerané   na   vylúčenie prenosných   ochorení   z   populácie   (celosvetové   eradikačné   a   eliminačné   programy   pre detskú prenosnú obrnu, osýpky, ružienku a rubeolovýkongenitálny syndróm) a tak účinne reagovať na epidémie rýchlo sa šíriacich ochorení (napr. osýpok, vírusovej žltačky typu A, meningokokových zápalov mozgových blán a infekcií krvi), pri ktorých sa očkovanie využíva ako najúčinnejší nástroj na zastavenie šírenia ochorení. Zrušením povinného očkovania sa stratí najúčinnejší nástroj na zabránenie šírenia vzdušných infekcií v zariadeniach sociálnej starostlivosti.

Cieľom tohto stanoviska nie je poukazovať na ekonomické následky zrušenia systému povinného očkovania na Slovensku. Je však potrebné poznamenať, že prevencia prenosných ochorení je ekonomicky výhodnejšia než ich liečba...

... Pri odmietaní očkovania taktiež vyvstávajú otázky. Ochorenia proti ktorým sa povinne očkuje sú u neočkovaného dieťaťa život ohrozujúce. Majú rodičia, ktorí očkovania odmietajú, právo takto odopierať dieťaťu ochranu jeho zdravia a života? Ako chcú rodičia zabezpečiť ochranu zdravia dieťaťa proti infekciám, u ktorých neexistuje ani v dnešnej dobe iná účinná liečba? Dobrovoľnosť by znamenala vedomé rozhodnutie rodiča o vystavení dieťaťa možnosti ochorieť na závažné infekcie v budúcnosti. Takáto dobrovoľnosť by však mala byť zdokumentovaná, pretože odmietnutie očkovania znamená v niektorých prípadoch reálne ohrozenie zdravia alebo života dieťaťa a rodič svojim rozhodnutím musí participovať na   tejto   skutočnosti.   Ak   neočkované   dieťa   tým,   že   prenesie   infekciu   o   ohrozí   zdravie rizikových osôb v populácii, ktorí sú v súčasnosti chránení kolektívnou imunitou, aký podiel zodpovednosti budú mať jeho rodičia?“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   úrad   verejného   zdravotníctva   vyslovil za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike.

8.   Slovenská   epidemiologická   a   vakcinologická   spoločnosť   sa   v   stanovisku z 26. septembra 2013 vyjadrila k odbornej stránke systému povinného očkovania. V tomto stanovisku najprv zdôrazňuje podstatu samotnej epidemiológie ako medicínskeho vedného odboru, «ktorý skúma výskyt chorôb, odhaľuje príčiny a faktory, ktoré ovplyvňujú vznik chorôb a ktoré podporujú zdravie. Na základe týchto poznatkov navrhuje a uskutočňuje opatrenia, ktoré zabraňujú vzniku chorôb, zlepšujú kvalitu života a overuje ich účinnosť. Na rozdiel   od   klinickej   medicíny,   ktorá   sa   zaoberá   diagnostikou   a   liečbou   jednotlivých pacientov, predmetom záujmu epidemiológa sú súbory osôb, celé populácie štátov. Proces „diagnostikovania choroby“ v klinike môžeme porovnať s procesom odhaľovania príčin chorôb v epidemiológii a liečbu pacienta so zavádzaním opatrení na zníženie chorobnosti. Rozdiely   sú   však   v   ochote   dodržiavať   liečbu   a   preventívne   opatrenia.   Liečbu   prijíma pacient, ktorý je chorý, má ťažkosti a bolesti, ako prostriedok, ktorý mu pomôže. Efekt liečby vidí zvyčajne za krátky čas od jej začiatku. Podrobovať sa preventívnym opatreniam býva často prijímané s nevôľou, pretože sa týkajú zvyčajne zdravých osôb, ktoré nemajú ťažkosti, nepociťujú ohrozenie straty zdravia a berú ich ako obmedzovanie svojho súkromia, svojich zvykov a životného štýlu. Efekt preventívnych opatrení prijatých v celej populácii jednotlivec niekedy ani nevníma, pretože choroba u neho nevznikne, prejavuje sa však na celospoločenskej úrovni, a to nie ihneď, ale až v priebehu 5 – 10 rokov od prijatia. Rovnako je   to   aj   v prípade,   keď   sa   preventívne   opatrenia   prestanú   dodržiavať   alebo   sa   zrušia. Choroba sa nevráti ihneď v takej miere, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až niekoľko rokov. Potom sa už ťažko hľadá vinník.».

Slovenská   epidemiologická   a   vakcinologická   spoločnosť   ďalej   uvádza,   že „očkovanie je vedecky overené najúčinnejšie preventívne opatrenie a spolu s dostupnosťou pitnej vody zachránilo   najviac ľudských životov“.   Pre očkovanie podľa   jej názoru platí v plnej miere to, čo je v tomto stanovisku napísané o zavádzaní, resp. rušení preventívnych opatrení:

„U niektorých chorôb stačí niekoľko rokov aby sa vrátili. Príkladom je zrušenie očkovania detí žijúcich v prostredí nízkeho hygienického štandardu proti hepatitíde A v roku 2005. Už v roku 2008 sa objavili prvé epidémie, najmä na východnom Slovensku. Povinnosť očkovania je na Slovensku daná historicky. Prvý očkovací program na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 potom, čo jej na pravé kiahne zomreli 3 deti. Povinné očkovanie proti tomuto ochoreniu bolo na území Československa uzákonené v roku   1919.   Slovensko   vždy   patrilo   k   lídrom   v   zavádzaní   nových   očkovaní   v   súlade s vývojom   nových   očkovacích látok.   Prvé   celonárodné   očkovanie na svete   proti   detskej obrne sa uskutočnilo na Slovensku, a to v roku 1957. V priebehu 10 dní boli na území celého Slovenska zaočkované všetky deti vo veku 0 – 7 rokov. Vďaka tomu sa detská obrna na Slovensku nevyskytuje od roku 1960.

Slovenský očkovací kalendár zastavujú odborníci na základe vedeckých poznatkov, dlhoročnej   praxe,   odporúčaní   renomovaných   odborných   inštitúcií   ako   sú   Svetová zdravotnícka   organizácia   a   Európske   centrum   pre   kontrolu   a   prevenciu   chorôb.   Jeho správnosť dokazuje priaznivá situácia vo výskyte chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje.“ Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ho považuje za jeden z najlepších, ak nie najlepší v Európe. „Všetky ochorenia zaradené do povinného očkovania majú jedno spoločné, a to riziko vážneho klinického priebehu s ohrozením života alebo so zanechaním vážnych dlhodobých alebo trvalých následkov po prekonaní ochorenia.

Vďaka dôslednému dodržiavaniu povinnosti očkovania najmä rodičmi, pediatrami a epidemiológmi   sa   na   Slovensku   dosahuje   vysoká   zaočkovanosť,   a   tým   aj   ochrana obyvateľstva pred chorobami zaradenými medzi povinné očkovania. Zrušením povinného očkovania   dôjde   k   vážnemu   a   neuváženému   ohrozeniu   zdravia   verejnosti,   k   zbytočným ochoreniam a úmrtiam. Prekonanie ochorení, proti ktorým sa povinne očkuje je dokázanou príčinou   vážnych   poškodení   zdravia,   ktoré   sa   objavujú   mnohonásobne   častejšie   ako poškodenia   po   očkovaní.   Odborníci   Európskej   únie   nie   sú   proti   povinnému   očkovaniu, práve naopak, niektoré štáty zvažujú zaviesť túto povinnosť. Európske centrum pre kontrolu chorôb   odporúča   všetkým   členským   štátom   dosahovať   čo   najvyššiu   zaočkovanosť stratégiami, ktoré zohľadňujú lokálne zvyklosti. Inštitút povinného očkovania používa aj Svetová   zdravotnícka   organizácia.   Stanovila   povinné   očkovanie   proti   žltej   zimnici   pri cestách do krajín s endemickým výskytom tohto ochorenia, čo znamená, že osoba, ktorá nie je očkovaná nemôže do takejto krajiny vstúpiť.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť vyslovila za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike. Jej   stanovisko   podporili   aj: Slovenská   lekárska   komora,   Slovenská   lekárska   spoločnosť (ďalej   len   „SLS“)   a   jej   organizačné   zložky   (Slovenská   pediatrická   spoločnosť   SLS, Neonatologická sekcia Slovenskej pediatrickej spoločnosti SLS, Slovenská hepatologická spoločnosť   SLS,   Spoločnosť   klinickej   farmakológie   SLS,   Spoločnosť   všeobecného lekárstva pre dospelých SLS, Slovenská spoločnosť alergológie a klinickej imunológie SLS, Slovenská   spoločnosť   pre   gynekológiu   a   pôrodníctvo   SLS,   Slovenská   pneumologická a ftizeologická   spoločnosť   SLS,   Slovenská   imunologická   spoločnosť   pri   Slovenskej akadémii   vied),   Slovenská   akadémia   vied,   Štátny   ústav   pre   kontrolu   liečiv,   Kancelária Svetovej   zdravotníckej   organizácie   v   Slovenskej   republike,   Etická   komisia   Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

IV. Znenie napadnutej právnej úpravy, dotknutých článkov ústavy a relevantných ustanovení dohovoru a iných normatívnych právnych aktov

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany zdravia alebo   morálky   alebo   ochrany práv s slobôd iných.“.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“.

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“.

Podľa   čl.   16 ods.   1   ústavy „Nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.

Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy „Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.“.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy „Ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení vlády,   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov   štátnej   správy   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi,   s   medzinárodnými   zmluvami, s ktorými   vyslovila   súhlas   Národná rada   Slovenskej republiky   a   ktoré   boli   ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.“.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Na účely tohto zákona verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti.“.

Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere   vplývajú   životné,   pracovné   a   sociálno-ekonomické   podmienky   a   spôsob   života, a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.“.

Podľa   ustanovenia   §   51   ods.   1   písm.   d)   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji verejného zdravia „Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným   ochoreniam   lekárskym   vyšetreniam   a   diagnostickým   skúškam,   ktoré   nie   sú spojené   s   nebezpečenstvom   pre   zdravie,   preventívnemu   podávaniu   protilátok   a   iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.“.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.“.

Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Ministerstvo   ustanoví   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.“.

Podľa   ustanovenia   §   1   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky   č.   585/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole prenosných   ochorení   v   znení   neskorších   predpisov „Prevencia   a   kontrola   prenosných ochorení   podľa   tejto   vyhlášky   sa   vzťahuje   na každé   ochorenie,   ktoré   sa   môže preniesť na človeka, s osobitným zreteľom na prenosné ochorenia podliehajúce povinnému hláseniu v Slovenskej republike a tie prenosné ochorenia a špeciálne zdravotné problematiky, ktoré sú   zahrnuté   do   špecializovaných   sietí   pre   epidemiologický   dohľad   nad   prenosnými ochoreniami   podľa   osobitných   predpisov. 1).“.   [1)   Príloha   č.   1   rozhodnutia   Komisie 2000/96/ES   z   22.   decembra   1999   o   prenosných   ochoreniach,   ktoré   majú   byť postupne zahrnuté   do   siete   Spoločenstva   na   základe   rozhodnutia   č.   2119/98/ES   Európskeho parlamentu a Rady v znení rozhodnutia Komisie 2003/542/ES (Ú. v. EÚ L 185, 24. 7. 2003, s. 55 – 98).]

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu   vybraných   nákaz;   povinné   očkovanie   osôb,   ktoré   sú   profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú   vystavené   zvýšenému   nebezpečenstvu   vybraných   nákaz;   odporúčané   očkovanie   osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie osôb   cestujúcich   do   cudziny   a   z   cudziny;   očkovanie   osôb   na   vlastnú   žiadosť;   povinné mimoriadne očkovanie.“.

Podľa   ustanovenia   §   6   vyhlášky   upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému   zápalu   pečene   typu   B,   invazívnym   hemofilovým   nákazám,   pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa   vykonáva   najskôr   prvý deň desiateho týždňa   života   dieťaťa. Očkovanie detí   proti   osýpkam,   mumpsu   a ružienke sa vykonáva od   15.   mesiaca života dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.

Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení „Očkovanie   osôb   vykonáva   lekár   na   základe   preskripčného   obmedzenia   alebo   ním poverená   sestra   po   posúdení   aktuálneho   zdravotného   stavu   očkovanej   osoby   a   po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku.“.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia

Všeobecne k povinnému očkovaniu

Ústavný súd akceptuje stanovisko odborníkov citovaných v tomto náleze, že žiadna medicínska   metóda   dosiaľ   nezachránila   toľko   životov   na   celom   svete   ako   očkovanie. Očkovanie   je   v   súčasnosti   považované   za   jeden   z   najdôležitejších   nástrojov   primárnej prevencie. Vďaka zavedenému a detailne prepracovanému systému povinného očkovania sa v   Slovenskej   republike vyskytuje len   veľmi málo prenosných   ochorení,   ktoré   sú   bežné v iných krajinách.

Štátom   podporované   zariadenia   pre   očkovanie   boli   v   celosvetovom   meradle predstavené   ešte   v   roku   1808   v   Anglicku   prostredníctvom   programu   National   Vaccine Establishment (pozri Bazin, H. Vaccination: A History. Montrouge: John Libbey Eurotext, 2011. p. 74 a nasl.). Povinné očkovanie v Anglicku bolo zavedené v roku 1853 (v súčasnosti nie je očkovanie vo Veľkej Británii povinné, pozn.), a to zákonom The United Kingdom Vaccination Act 1853 (pozri Tulchinsky, Theodore H. – Varavikova, Elena A. The New Public Health. San Diego: Elsevier Academic Presss, 2009. p. 10). Očkovanie v určitej forme (povinné či podporované) bolo zavedené napr. v Dánsku (1810), Švédsku (1814), Prusku (1835) a pod.

História   očkovania   na   území   Slovenska   sa   začína   už   v   časoch   Habsburskej monarchie a Rakúskeho cisárstva. Historický exkurz nás poúča, že prvý očkovací program na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 (porov. Coxe W. History of the House of Austria. Vol. III. Third edition. London: Henry G. Bohn, 1847. p. 439; Moffat, Mary Maxwell: Maria Theresa. New York: E. P. Dutton and Co., 1911. p. 312 – 313). Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Československu sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919.

Vďaka   celosvetovému   programu   povinného   očkovania   Svetovej   zdravotníckej organizácie (WHO) sa podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať (úplné vymiznutie) kiahne   (pravé   kiahne/variola/smallpox).   Posledný   prípad   pravých   kiahní   na   území Slovenska bol hlásený v roku 1924, celosvetovo v roku 1977 v Somálsku. Od roku 1980 sa proti pravým kiahňam očkovať prestalo.

Svetová zdravotnícka organizácia predstavila v máji 1974 tzv. rozšírený imunizačný program [Expanded Programme on Immunization (EPI)], ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby všetky deti vo všetkých krajinách mali prístup k život-zachraňujúcim vakcínam. EPI program   v   tom   čase   odporúčal   použitie   očkovacích   látok,   ktoré   chránia   proti   šiestim chorobám: tuberkulóza (BCG), vakcína proti diftérii, tetanu, čiernemu kašľu (vakcína DTP), osýpkam a detskej obrne (pozri WHO: Immunization, Vaccines and Biologicals, National programmes and systems.

Dostupné na: http://www.who.int/immunization/programmes_systems/en/).

Vďaka   dobre   nastavenému   imunizačnému   programu   a   dlhodobej   kontrole   jeho dodržiavania sa podarilo v Slovenskej republike dosiahnuť vysokú zaočkovanosť, ktorá sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 98 – 99 % (porov. stanovisko Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej   spoločnosti).   Postupne,   so   zvyšujúcou   sa   mierou   zaočkovanosti   bolo možné sledovať ústup ochorení, proti ktorým bolo povinné očkovanie zamerané.

V   rámci   právnej   komapratistiky   možno   poukázať na   implementáciu   očkovacieho programu v niektorých krajinách. V Českej republike legislatíva (zákon č. 258/2000 Sb. o ochraně veřejného zdraví a o změně některých souvisejících zákonů v spojení s vyhláškou Ministerstva zdravotnictví České republiky č. 439/2000 Sb. o očkování proti infekčním nemocem) upravuje povinné očkovanie proti nasledujúcim ochoreniam – záškrt, tetanus, čierny kašeľ, detská obrna, žltačka typu B, choroba vyvolaná Haemophilus influenzae typu B, osýpky, rubeola, mumps. V štátoch Maďarsko, Poľsko, Lotyšsko, Rumunsko Bulharsko legislatíva upravuje povinné očkovanie proti nasledkujúcim ochreniam – záškrt, choroba vyvolaná Haemophilus influenzae typu B, žltačka typu B, osýpky, mumps, rubeola, čierny kašeľ,   obrna,   tetanus,   tuberkulóza.   V   štátoch   Francúzsko,   Taliansko,   Grécko,   Malta, Portugalsko, Belgicko je povinné očkovanie iba proti vybraným druhom ochorení. Naproti tomu   v   štátoch   Nemecko,   Rakúsko,   Švédsko,   Fínsko,   Dánsko,   Island,   Veľká   Británia, Španielsko,   Írsko   legislatíva   neupravuje   povinné   očkovanie,   iba   odporúčané   (pozri Eurosurveillance:   Mandatory   and   recommended   vaccination   in   the   EU,   Iceland   and Norway:   results   of   the   VENICE   2010   survey   on   the   ways   of   implementing   national vaccination programmes. Dostupné na: http://www.eurosurveillance.org/).

Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Avšak pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti.

Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok (napr. pitnej vody, vody v prírodných a umelých kúpaliskách, ochrana zdravia pred elektromagnetickým žiarením   v   životnom   prostredí,   ochrana   zdravia   pri   práci,   kozmetické   výrobky   a   pod.), sú nariaďované   protiepidemické   opatrenia   v   škôlkach   a   školách,   je   vykonávaný   štátny zdravotný dozor a iné činnosti.

Štát týmto na seba prebral (resp.   zabezpečuje výkon) pozitívny záväzok ochrany zdravia   obyvateľov   štátu   [možno   dodať,   že   ochrana   zdravia   sa   často   spája s vysokoodbornou a technicky veľmi náročnou problematikou, o ktorej jednotlivec nemusí mať   (často   ani   nemôže)   bez   ingerencie   štátu   dostatok   informácií,   riadne   a   bezpečne aplikovateľných o. i. aj medicínskych prostriedkov na ochranu zdravia].

Túto časť ústavný súd uzatvára konštatovaním, že nebezpečné prenosné ochorenia stále ohrozujú zdravie populácie, príkladom je súčasná hrozba zavlečenia epidémie eboly. K prevencii prenosných ochorení patrí povinné očkovanie. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky   na jednotlivcoch   či   skupinách   ľudí,   nekontrolovateľne   sa   šíriť   v   populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Preto štát, zohľadňujúc proporcionalitu medzi osobnou   integritou   a   verejným   záujmom,   a   pritom   v   súlade   s   poznatkami   a   názormi odbornej   obce   vypracoval   účinný   protiepidemický   program,   v   ktorom   určil 10 najzávažnejších   ochorení,   proti   ktorým   legislatívne   upravil   povinnosť   očkovať   sa. V Slovenskej   republike   je   tak   v   súčasnosti   zavedený   komplexný   program   prevencie prenosných ochorení, tzv. národný imunizačný program.

Všeobecne k samotnému prieskumu

Ústavný   súd   považuje   v   úvode   samotného   prieskumu   za   potrebné   uviesť k problematike   povinného   očkovania   stanovisko   Súdneho   dvora,   ktorý   sa   k   predmetnej problematike   vyjadril   uznesením   vo   veci   C-459/13,   podľa   ktorého   je táto   problematika výlučne záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a súdnictva (porov. uznesenie Súdneho dvora C-459/13 zo 17. 7. 2014). Ústavný súd zároveň dopĺňa, že rozhodnutie zákonodarcu o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným poriadkom   danú   (pomerne   širokú)   možnosť   legislatívnych   zásahov   v   oblasti   verejného zdravotníctva, stanovenú o. i. explicitne aj v čl. 26 Dohovoru o ochrane ľudských práv v dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 40/2000 Z. z.). Ide o rozhodnutie, ktoré je v prvom rade otázkou politickou a expertnou, a preto je tu i veľmi obmedzená možnosť ingerencie ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu vychádza z pomerne veľkého priestoru pre politické uváženie (margin of appreciation), v rámci   ktorého   nie   je   možné   rozhodnutie   zákonodarcu   (resp.   vykonávacieho   právneho predpisu exekutívy) o ustanovení povinnosti podrobiť sa určitému druhu očkovania bez ďalšieho preskúmavať (porov. rovnako v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 449/06 z 3. februára 2011).

Ústavný súd bude v nasledujúcich častiach nálezu v rámci samotného prieskumu vychádzať primárne z uvedených postulátov.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy

V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa Krajský súd v Nitre domáha vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods.   1 písm. a) a ods.   2 ústavy.

Návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov Krajského súdu v Nitre bolo napadnuté ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie vyhlášky upravujúcej podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, a to na základe právneho názoru krajského súdu, v zmysle ktorého štát týmto ustanovením umožňuje orgánom výkonnej moci nelegitímnym spôsobom zasahovať do označených základných práv.

Krajský súd sa v návrhu ďalej domáha vyslovenia nesúladu § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu   a   kontrolu   prenosných   ochorení   s   napadnutými   ustanoveniami ústavy,   keďže podľa   jeho   názoru „Ustanovenia   definované   podzákonnou   právnou   normou   sa   musia pohybovať   výlučne   iba   v   medziach   zmocňujúceho   zákona.“.   Na   uvedené   krajský   súd poukazuje   nálezom   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   7/96,   z   27.   februára   1997,   uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu 1997, s. 20 – 21). V argumentácii pokračuje tvrdením, že „povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená zákonom č. 355/2007 Z.   z.   o   ochrane   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia   a o zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je dostatočne špecifikovaná a neustanovuje kedy a aké očkovanie je povinné“. Podľa názoru krajského súdu povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie, pričom spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje vyhláška   upravujúca   prevenciu   a   kontrolu   prenosných   ochorení.   Vyhláška   tak   ako všeobecne záväzný právny predpis   nižšej   právnej   sily   určuje povinnosť fyzických   osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. V súvislosti s uvedeným je krajský   súd   presvedčený,   že „Vyhláška,   ako   podzákonná   norma,   v   tomto   konkrétnom prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na podstatu čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy.

V právnom štáte zohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu sú orgány výkonnej moci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov iba na základe a v medziach zákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej delegácie   je,   že   zákonodarca   problematiku   dostatočne   upravenú   vo   svojich   základných rysoch   prenecháva   na   konkretizáciu   rezortnému   orgánu   výkonnej   moci.   Vyhláška   ako vykonávací   právny   predpis   potom   svojím   charakterom   upravuje   technické   či   expertné otázky,   ktoré   môžu   podliehať častým   zmenám. Keďže ide   o   otázky   vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam a technické či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú samotné   zákonné   oprávnenie   alebo   povinnosť   (lebo   tieto   už   boli   priznané   zákonom), prenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom.

Článok 13 ústavy predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné kritériá a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že ústavodarca   rozlišuje   medzi   povinnosťami   a   medzami   základných   práv   a   slobôd,   a   to obsahovo aj formálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v čl. 13 ústavy formulované všeobecné   podmienky   ukladania   povinností   na   jednej   strane   a   medzí   základných   práv a slobôd na strane druhej.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností.   Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva – jednak zákonom alebo tak môže   urobiť   na   základe   výslovného   zákonného   splnomocnenia   aj   podzákonný   právny predpis   (vykonávací   právny   predpis),   ktorý   sa   bude   pohybovať   v   medziach   tohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy interpretovať veľmi striktne ako ústavnú   normu,   ktorá   dovoľuje   uložiť   povinnosti   v   podzákonnom   právnom   predpise výhradne et intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej   podmienky   (zmocnenie   výslovne   uvedené   v   zákone)   spolu   so   splnením podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 158).

Ustanovenie   čl.   13   ods.   2   ústavy   upravuje   tak   materiálne,   ako   aj   formálne predpoklady,   pri   splnení   ktorých   možno   upraviť   medze   základných   práv.   Materiálnym predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide   najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona. V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i)   medze základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008).

Podľa   ustanovenia   §   51   ods.   1   písm.   d)   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji verejného   zdravia „fyzické   osoby   sú   povinné   podrobiť   sa   v   súvislosti   s predchádzaním prenosným   ochoreniam   lekárskym   vyšetreniam   a   diagnostickým   skúškam,   ktoré   nie   sú spojené   s   nebezpečenstvom   pre   zdravie,   preventívnemu   podávaniu   protilátok   a   iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.“

Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.“.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu   vybraných   nákaz;   povinné   očkovanie   osôb,   ktoré   sú   profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú   vystavené   zvýšenému   nebezpečenstvu   vybraných   nákaz;   odporúčané   očkovanie   osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie osôb   cestujúcich   do   cudziny   a   z   cudziny;   očkovanie   osôb   na   vlastnú   žiadosť;   povinné mimoriadne očkovanie.“.

Podľa   ustanovenia   §   6   vyhlášky   upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu   prenosných ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému   zápalu   pečene   typu   B,   invazívnym   hemofilovým   nákazám,   pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa   vykonáva   najskôr   prvý deň desiateho týždňa   života   dieťaťa. Očkovanie detí   proti   osýpkam,   mumpsu   a ružienke sa vykonáva od   15.   mesiaca života dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.Zákonodarca   určil   v   §   51   ods.   1   písm.   d)   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji verejného zdravia povinnosť pre každú fyzickú osobu podrobiť sa skupinám očkovaní, ktoré sú označené za povinné. Tým, že zákonodarca používa termín „povinné očkovanie“, je teda jednoznačne   určená   povinnosť   fyzických   osôb   podriadiť   sa   povinnému   očkovaniu. Zákonodarca   v   zmysle   predmetného   ustanovenia   priamo   ukladá   povinnosť   fyzickým osobám podrobiť sa z celej škály očkovaní (odporúčané, dobrovoľné – na ktoré taktiež pamätá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) len očkovaniam druhovo povinným, pretože ich považuje za nevyhnutné vzhľadom na ochranu verejného zdravia. Konkrétne   druhy   očkovaní   (t.   j.   proti   konkrétnemu   prenosnému   ochoreniu),   ktoré   sú povinné v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, sú uvedené v § 5 ods. 1 v spojení s § 6 predmetnej vyhlášky.

Akokoľvek, samotná povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ustanovená podzákonným predpisom,   ale dostatočne konkrétne a určito   použitím termínu „povinné očkovanie“ zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Tým spĺňa jednak požiadavku na ukladanie povinností ustanovenú v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ale zároveň tiež požiadavku formy zákona na stanovenie medzí základných práv a slobôd ustanovenú v čl. 13 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   na   tomto   mieste   ďalej   zdôrazniť,   že   §   62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva   na   vydanie   vyhlášky,   ktorá   upraví   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole prenosných ochorení.

V zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia [§ 2 ods. 1 písm. h) v spojení s § 12 ods.   2 v spojení s § 51 ods.   1 zákona o ochrane, podpore   a rozvoji verejného zdravia] je súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení aj očkovanie (tak povinné, ako aj odporúčané či dobrovoľné), a teda § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva aj na bližšiu úpravu povinného   a   dobrovoľného   či   odporúčaného   očkovania   (tieto   skupiny   očkovaní   a   ich výpočet je uvedený v § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení),   ktoré   je   (sú)   súčasťou   prevencie   a   kontroly   prenosných   ochorení   primárne upravenej zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Zákonné   splnomocnenie   na   vydanie   vykonávacieho   právneho   predpisu ministerstvom   zdravotníctva   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   jasné, zrozumiteľné, nie je vágne a pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy je možné spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov určených primárne zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré je   ministerstvo   zdravotníctva   oprávnené   bližšie   regulovať   prostredníctvom   vydania podzákonného právneho predpisu.

Vychádzajúc   z   už   uvedeného,   ústavnému   súdu   zostáva   len   konštatovať,   že ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia týmto spĺňa požiadavky ústavou určené pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na   vydanie   vykonávacieho   predpisu   upravujúceho   podrobnosti   o   prevencii   a   kontrole prenosných ochorení.

Ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení na základe   špeciálnej   delegácie   nezakladá   fyzickým   osobám   v   súvislosti   s   povinným očkovaním novú povinnosť a nevybočuje z medzí splnomocňujúceho zákona, keďže len spresňuje pri jednej zo skupín očkovaní spadajúcich v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 5 ods. 1 tejto vyhlášky medzi očkovania druhovo povinné, (i)   proti akým prenosným ochoreniam, (ii)   od akého veku a (iii) v akých časových intervaloch u cieľovej skupiny osôb (zo všetkých fyzických osôb) sa táto povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu upravená zákonom bude vykonávať. Avšak takéto spresnenie nemá vplyv na samotnú, zákonom ustanovenú povinnosť všetkých fyzických   osôb   podrobiť   sa   tejto   skupine   očkovania   (t.   j.   povinnému   očkovaniu). To znamená, že ak by sa zmenilo v tejto skupine očkovaní kritérium veku (a tým cieľová skupina osôb) alebo časové intervaly očkovania či výpočet prenosných chorôb, proti ktorým sa v tejto skupine očkovaní očkuje, samotná povinnosť podrobiť sa takému očkovaniu pre každú fyzickú osobu by tým nebola nijako dotknutá. Takáto prípadná zmena vyhlášky je výlučne   záležitosťou   odbornou   v   zmysle   sledovania   vývoja   epidemiologickej   situácie kompetentnými orgánmi.

V tomto smere na povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje aj § 13 predmetnej vyhlášky, podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred očkovaním   lekárske   vyšetrenie,   posúdil   jeho vhodnosť   vo   vzťahu k   zdravotnému   stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očkovania, ktoré budú vždy objektívne dané. Aj táto povinnosť lekára vychádza a nadväzuje na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uloženú v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia každej fyzickej osobe.

V zmysle uvedeného ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sa pohybuje výlučne v medziach splnomocňujúceho zákona a ústavný súd   nemôže   súhlasiť   s   tvrdením,   že   by   vyhláška   ako   podzákonná   právna   norma v konkrétnom prípade upravovala spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon. Zákon predsa ustanovuje, že vyhláška upraví podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných   ochorení,   do   ktorej   spadá   v   zmysle   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji verejného   zdravia   aj   povinné   očkovanie,   ktorého   cieľovou   skupinou   sú   všetky   fyzické osoby rovnako.

Sumarizujúc   už   predostreté   právne   závery,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade právnej   úpravy   povinného   očkovania   je   samotná   povinnosť   podrobiť   sa   povinnému očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia,   teda   zákonom.   Podzákonný   predpis   –   vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení – je vydaný na základe zákonného splnomocnenia v § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré je   dostatočne   presné   a   určité   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   splnomocňuje ministerstvo   zdravotníctva   na   vydanie   podzákonného   vykonávacieho   právneho   predpisu v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch samotným zákonom.

K obdobnej problematike sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyjadroval. Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   judikoval: „Na   základe   posúdenia   napadnutých   ustanovení   v   ich systematickej súvislosti s celkovou právnou úpravou poskytovania zdravotnej starostlivosti uhrádzanej   na   základe   verejného   zdravotného   poistenia   zákonodarca   tým,   že   rozsah, podmienky   a   spôsob   úhrady   zdravotnej   starostlivosti   ustanovil   zákonom,   rešpektoval ústavnú   požiadavku   úpravy   medzí   základného   práva   podľa   čl.   40   Ústavy   Slovenskej republiky. Spôsob, aký zákonodarca zvolil, zároveň nositeľom predmetného práva zaručuje, že   uplatňovanie   tohto   práva   môže   podzákonný   normotvorca   v   zákonom   ustanovenom rozsahu   a   za   zákonom   ustanovených   podmienok   podrobiť   veľkorysejším   podmienkam“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008).

V zmysle uvedeného sú napadnuté ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia   a   §   6   vyhlášky   upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy.

Ako obiter dictum k tejto časti ústavný súd uvádza odkaz na legislatívno-technické pokyny k legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu, splnomocnenie na jeho vydanie napríklad znie: „Podrobnosti o... ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo...“

V súlade s čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (vyhlásené v Zbierke zákonov   pod   č.   19/1997   Z.   z.)   ak   návrh   zákona   predpokladá   vydanie   vykonávacieho predpisu,   musí   obsahovať   splnomocnenie   na   jeho   vydanie.   Splnomocnenie   na   vydanie vykonávacieho   predpisu   musí   byť   vyjadrené   v splnomocňujúcom   ustanovení,   ktoré   je obsahom   zákona.   Špeciálna   delegácia   musí   byť   vždy   určitá.   Z   jej   znenia   musí   jasne vyplývať,   ktorý   orgán   je   splnomocnený   na   vydanie   vykonávacieho   právneho   predpisu a ďalej aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom predpise tento splnomocnený orgán upraviť.

Ústavný   súd   dodáva,   že   aj   keď   legislatívne   pravidlá   tvorby   právnych   predpisov nemajú všeobecnú záväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy legislatívnej   a   legislatívno-technickej   kultúry   právotvorby   garantujúcej   (zabezpečujúcej) určitú   systematickú   a   systémovú   formálnoprávnu   jednotnosť   a   konzistentnosť   nášho právneho   poriadku.   Porušenie   týchto   pravidiel   neznamená   nesúlad   právneho   predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 126/07 z 2. júla 2008). Ani z tohto pohľadu nemožno napadnutej právnej úprave povinného očkovanie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d), § 62   písm.   a)   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia   a   §   6   vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nič vytknúť.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 40 ústavy

Podľa návrhu Krajského súdu v Nitre povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje   do   základných   práv   a   slobôd   občanov,   a   preto   krajský   súd   považuje   ústavne garantované práva,   akými sú   právo na život   a právo   na ochranu zdravia, za ohrozené, pričom štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje orgánom verejnej   moci   zasahovať   do   týchto   práv.   Krajský   súd   ďalej,   argumentujúc   aj   nálezom ústavného súdu (PL. ÚS 15/98 z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   1999,   s.   58),   uvádza,   že „Nesúladom   uvedených   právnych predpisov s Ústavou SR tak nie je akceptovaná ústavná požiadavka, podľa ktorej v právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne a súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“.

Článok 40 ústavy má prevažne programový charakter – práv z neho vyplývajúcich sa možno domáhať len na základe zákona, ktorý ho vykonáva. Len zo samotného ústavného zakotvenia   práva   na   ochranu   zdravia   v   čl.   40   ústavy   v   zásade   nevyplýva   priamo realizovateľný   nárok,   keďže   nie   je   bez   ďalšieho   ustáliteľné,   aké   konkrétne   oprávnenia a právne povinnosti tvoria jeho obsah. Preto je potrebná jeho zákonná konkretizácia. Túto situáciu   upravuje   ústava   v   čl.   51   ods.   1,   podľa   ktorého „domáhať   sa   práv   uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú“.   Takto   ústavodarca   jednoznačne   vytvoril priestor   na   vydanie   právnych   predpisov,   ktorými   sa   konkretizuje   obsah   pojmu   práva na ochranu zdravia.

V   tomto   kontexte   musí   ústavný   súd   zdôrazniť,   že   právo   na   ochranu   zdravia   je obsahovo naplnené až vydaním zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Článok 40 ústavy upravuje primárne pozitívny záväzok štátu prijať takú právnu úpravu na úrovni   zákona,   ktorá   zabezpečí   ochranu   zdravia   obyvateľstva,   a   zabezpečiť   zdravotnú starostlivosť. V tomto smere úprava povinného očkovania v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení napĺňajú tento pozitívny záväzok štátu.

To   však   neznamená,   že   sa   určitá   právna   úprava   nemôže   dostať   do   kontradikcie s čl. 40   ústavy,   ktorý   v   rámci   samotného   jadra   (podstaty)   práva   na   ochranu   zdravia vyžaduje, aby právna úprava, ktorej účel je ochrana zdravia, neviedla v konečnom dôsledku k jasnému poškodzovaniu zdravia, resp. k takému nepriaznivému zdravotnému následku, ktorý by neprešiel (resp. takáto právna úprava) testom proporcionality. Inak povedané, aby sa   v   kabáte   ochrany   zdravia,   ktorú   štát   zabezpečuje,   neskrýval   jednoznačný   následok zdravie   porušujúci.   Týmto   by   mohlo   byť   povinné   očkovanie   vtedy,   ak   by   sa   povinné očkovanie   vyžadovalo   bez   ohľadu   na   zdravotné   kontraindikácie   pacienta   (očkovaného občana – dieťa), resp. ak by bola všeobecne preukázaná škodlivosť povinného očkovania na zdravie očkovaných občanov.

Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp. osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho   povinné   očkovanie   zohľadňovať   pred   povinným   očkovaním   prípadné známe zdravotné kontraindikácie.

Rovnako   nie   je   možné   ustáliť   a   mať za   preukázaný   všeobecný   negatívny   vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.

Čo   sa   týka   bezpečnosti   očkovacích   látok   pre   zdravie   ľudí,   ich   neškodnosti a predchádzania   nežiaducich   účinkov   liekov,   nad   uvedeným   drží   ochrannú   ruku   štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v   zmysle zákona č.   362/2011 Z.   z. o   liekoch   a zdravotníckych   pomôckach   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na   základe   uvedeného   nemožno   teda   dospieť   k   záveru,   že   povinné   očkovanie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore s čl. 40 ústavy. Ústavný súd tak ani nepristúpil k testu proporcionality, keďže právna úprava povinného   očkovania   jasne   nezasahuje   do   jadra   (podstaty)   práva   na   ochranu   zdravia v zmysle čl. 40 ústavy.

Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   právna   úprava   povinnosti   podrobiť   sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia   a   §   6   vyhlášky   upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu prenosných ochorení v súlade s čl. 40 ústavy.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 15 ods. 1 ústavy

Život   je   prirodzené   právo   vlastné   každému   jednotlivcovi   a   štát   prostredníctvom legislatívy nielen právo na život zohľadňuje a chráni každého v jeho nerušenom výkone, ale tiež zabezpečuje všetko nevyhnutné pre podporu práva na život (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the First. Oxford: Clarendon Press, 176, p. 129, 131). Život človeka je najväčšia, najposvätnejšia z hodnôt, ktoré definujú človeka a ochranu ktorej na seba vztiahol štát (porov. Stahl, Friedrich Julius. Die Philosophie des Rechts.   Zweiter   Band.   Zweite   Abtheilung.   Heidelberg:   Verlag   der   akademischen Buchhandlung J. C. B. Mohr, 1846. s. 540).

Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý   zdôrazňuje rovnosť   všetkých   ľudí   v   realizácii   tohto   práva,   jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom čl. 15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek pozbavením života. Druhý   odsek   citovaného   článku   explicitne   zakazuje   také   konanie,   ktorým   by   bol   iný zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými i nedbanlivostnými zásahmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného článku.

V zmysle judikatúry ústavného súdu sa právo na život považuje za vstupnú bránu a pilier celého systému ochrany základných práv a slobôd.   Právny poriadok   Slovenskej republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho štátu (porov. nález ústavného súdu PL. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007). Porušenie práva na život patrí k najzávažnejším porušeniam   ľudských   práv   a   slobôd   a   neexistuje   spôsob,   ako   toto   porušenie   zvrátiť, reparovať, odškodniť. Účel a rozsah ochrany práva na život, aj práva nebyť pozbavený života je aj predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské orgány ochrany práva priznali vo všetkých svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie ako jednému z najdôležitejších ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu individuálnych ľudských   bytostí   vyžaduje,   aby   čl.   2   dohovoru   bol   interpretovaný   a   aplikovaný   takým spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach: L. C. B. proti Spojenému kráľovstvu,   sťažnosť   č.   23413/94,   rozsudok   z   9.   6.   1998;   Osman   proti   Spojenému kráľovstvu,   sťažnosť č.   23452/94,   rozsudok   z 28.   10.   1998; Cemil   Kilic proti   Turecku a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudok z 28. 3. 2000; Ismail Ertak proti Turecku, sťažnosť č. 20764/92, rozsudok z 9. 5. 2000; Velikova proti Bulharsku,   č.   41488/98,   rozsudok   zo   16.   5.   2000;   Akkoc   proti   Turecku,   sťažnosti č. 22947/93 a 22948/93, rozsudok z 10. 10. 2000, Tas proti Turecku, sťažnosť č. 24396/94, rozsudok   zo   14.   11.   2000,   Gul   proti   Turecku,   sťažnosť   č.   22676/93,   rozsudok zo 14. 12. 2000;   Keenan   proti   Spojenému   kráľovstvu,   sťažnosť   č.   27229/95,   rozsudok z 3. 4. 2001, Tanli proti Turecku, sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10. 4. 2001; Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17. 1. 2002; Abdurrahman Orak proti Turecku, sťažnosť č. 31889/96, rozsudok zo 14. 2. 2002; Paul a Andrey Edwards proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 46477/99, rozsudok zo 14. 3. 2002; Sabukterin proti Turecku,   sťažnosť   č.   27243/95,   rozsudok   z   19.   3.   2002;   Mc   Shane   proti   Spojenému kráľovstvu,   sťažnosť   č.   43290/98,   rozsudok   z   28.   5.   2002;   Oneryildiz   proti   Turecku, sťažnosť č. 48939/99, rozsudok z 18. 6. 2002; a Mastromatteo proti Taliansku, sťažnosť č. 37703/97,   rozsudok   z   24.   10.   2002,   ako   aj   z   rozhodnutí   o prijateľnosti   sťažností vo veciach   Bromily   proti   Spojenému   kráľovstvu,   sťažnosť   č. 33747/96,   rozhodnutie z 23. 11. 1999, a Younger proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 57420/00, rozhodnutie zo 7. 1. 2003.

Článok 15   ods.   1 a   2   ústavy   (čl.   2   dohovoru)   ukladá   štátu   povinnosť   zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: (i) povinnosť chrániť život a (ii) povinnosť zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy (tzv. procesná povinnosť). V rámci konania o súlade právnych predpisov právna úprava povinného očkovania spadá pod prvú pozitívnu povinnosť štátu, povinnosť chrániť život.

Pri povinnosti chrániť život ide najmä o primárnu povinnosť v rámci vertikálnych vzťahov   (štát   –   občan)   zabezpečiť   právo   na   život   účinnými   právnymi   prostriedkami v jednotlivých   oblastiach   spoločenského   života,   spoločenských   vzťahov,   ktoré   najužšie súvisia so životom človeka – napr. v oblasti medicíny, verejného zdravia, trestnej politiky, bezpečnosti občanov a štátu a pod. V horizontálnych vzťahoch (občan – občan) ide najmä o prijímanie trestnoprávnych ustanovení na účely odstrašenia od spáchania trestných činov vedúcich   k   pozbaveniu   života   jednotlivca,   ktoré   podporuje   právno-vynucovací mechanizmus na prevenciu, potlačenie a sankcionovanie porušení uvedených ustanovení. Za splnenia určitých podmienok štáty musia prijať účinné preventívne opatrenia k ochrane jednotlivca, ktorého život je ohrozený trestným konaním iného jednotlivca.

Preskúmavajúc právnu reguláciu povinného očkovania s čl. 15 ústavy, dostávame sa do oblasti verejného zdravotníctva, resp. medicíny, a v tomto smere pozitívnemu záväzku štátu povinnosti chrániť život – tak z pozície vzťahu štátu k občanovi, ako aj vo vzťahoch občana k občanovi.

Je   potrebné rozlíšiť   pri   práve na život   a povinnosti   štátu   chrániť život v   oblasti verejného   zdravotníctva   (resp.   medicíny)   kľúčovú   rovinu   ochrany   garantovanej   čl.   15 ústavy.

Povinnosť štátu chrániť život zakazuje, a bolo by v rozpore s čl. 15 ústavy, aby zákon upravoval (t. j. povoľoval, resp. ukladal) taký zásah štátu (zásah štátu voči občanovi) alebo jednotlivca (zásah občana proti občanovi) v oblasti verejného zdravotníctva (medicíny, resp. zdravotnej   starostlivosti),   ktorý   by   znamenal   (i)   jednoznačnú   priamu   termináciu   života (napr. klasický trest smrti; povinné ukončenie života pri dosiahnutí určitého veku podaním farmaceutickej látky a pod.) alebo (ii) by v konečnom dôsledku viedol k usmrteniu každého človeka, ktorý by sa podrobil tomuto zásahu [napr. ak by štát vyžadoval podľa právnej úpravy (t. j. upravoval verejnoprávnu povinnosť) od jednotlivcov po dosiahnutí určitého veku   darovať   životne   dôležitý   orgán;   povinnosť   podrobiť   sa   život   ohrozujúcemu biomedicínskemu   výskumu   a   pod.],   alebo   (iii)   by   štát   rezignoval   na   realizáciu trestnoprávnej politiky, keď by činy vedúce k pozbaveniu života jednotlivca nepovažoval za trestné.

To znamená, že čl. 15 ústavy garantuje ochranu pred takým zásahom, ktorý by bol usmrtením človeka, a to nielen v oblasti verejného zdravotníctva, ale všeobecne. Uvedený princíp relativizuje čl. 15 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nie je porušením práva na život, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Avšak   uvedené   ustanovenie   predpokladá   predovšetkým   skutočnosť,   keď   k   pozbaveniu života (ktoré je inak trestné v zmysle príslušných trestnoprávnych noriem, ktorých prijatie predpokladá   pozitívny   záväzok   štátu   v   zmysle   čl.   15   ods.   1   a   2   ústavy)   dôjde   najmä v prípadoch se   defendendo,   tzn. pri   odvracaní   hroziaceho útoku   na život človeka,   príp. odvracaní nebezpečenstva priamo hroziaceho životu(-om). Bližšiu úpravu tohto ustanovenia na zákonnej úrovni nachádzame primárne (ale nielen) v Trestnom zákone ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu, najmä nutná obrana a krajná núdza.

V týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako také) je zásahom do integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení.

Pri   dodržaní   právom   predpísaných   zdravotníckych   postupov   a   zohľadnení zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby [tieto postupy a povinnosti zdravotníckych pracovníkov právna úprava povinného očkovania, ako už ústavný súd uviedol, upravuje najmä v § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení] nie je následkom povinného očkovania ohrozenie života, ale naopak, jeho ochrana.

Navyše, ako už ústavný súd konkretizoval, rovnako nie je možne ustáliť a mať za preukázaný   všeobecný   negatívny   vplyv   očkovania   na   ľudí.   Naopak,   ako   ústavný   súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.

Čo   sa   týka   bezpečnosti   očkovacích   látok   pre   zdravie   ľudí,   ich   neškodnosti a predchádzania   nežiaducich   účinkov   liekov,   ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nad uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho   ústavu   na   kontrolu   liečiv   v   zmysle   zákona   č.   362/2011   Z.   z.   o   liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Z tohto pohľadu povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky   upravujúcej   prevenciu   a   kontrolu   prenosných   ochorení   nespadá   pod   rozsah ochrany čl. 15 ods. 1 ústavy a nemôže byť s čl. 15 ods. 1 ústavy v nesúlade.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 16 ods. 1 ústavy

Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana   práva   na   súkromie   je   v   dohovore   sústredená   v   čl.   8.   Ústava   vo   viacerých ustanoveniach   dotvára   jednotnú   úpravu   práva   na   súkromný   život,   ktorého   podstatou   je súkromie   osoby   späté   s   jej   telesnou   integritou   a   možnosť   jednotlivca   v   určitej   sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov   ustanovených   orgánom   verejnej   moci.   Ústavou   vytvorená   ochrana   práva   na súkromie   sa   vnútorne   diferencuje.   Jednotlivými   ustanoveniami   sa   zaručuje   ochrana súkromia v rôznych životných situáciách (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. mája 1997).

Ako   napovedá   druhá   veta   čl.   16   ods.   1   ústavy   („Nedotknuteľnosť   osoby   a   jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“), ako aj druhý odsek čl. 8 dohovoru (ktorý prezentuje výpočet výnimiek, keď je možné do práva na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje jeho   ochranu   pred   akýmkoľvek   zasahovaním.   Zaručuje   ochranu   len   pred   takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Jeho relatívna povaha vyplýva zo skutočnosti, že ním chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými ľudskými právami (porov. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. januára 2014).

Nedotknuteľnosť, v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy predstavuje ochranu osoby a jej súkromia   pred   nezákonným   zásahom.   V   prípade   súkromia   ide   o   sféru   spoločenských vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, nevyhnutným spôsobom, a keď tak robí, jeho zásah musí byť zákonný (legálny, v súlade s platným právnym poriadkom).

Na druhej strane, v prípade právnej úpravy povinného očkovania ide o naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení a zároveň ide o výkon pozitívneho záväzku   štátu   chrániť   životy   obyvateľov   (čl.   15   ústavy)   a   ich   zdravie   (čl.   40   ústavy) prijímaním vhodnej legislatívy v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Inak povedané, parafrázujúc textáciu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj dohovoru (napr. čl. 8 ods. 2), ide o legislatívne opatrenie potrebné na ochranu života a zdravia iných.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   povinné   očkovanie   je   spojené s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka, ktorej ochrana spadá pod právo na súkromie fyzickej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospieva k záveru, že v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostávajú dva ústavou chránené záujmy, pričom právo na súkromie je v tomto smere zákonom obmedzené v prospech verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení stanovením povinnosti každej fyzickej osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu.

Zostáva však úlohou preskúmať, či toto obmedzenie práva na súkromie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a v spojení s § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je proporcionálne vo vzťahu k uprednostneniu verejného záujmu na ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné prvotne poukázať na judikatúru ESĽP venujúcu sa problematike povinného očkovania a zásahu do práva na rešpektovanie súkromného života.

V   súlade   s   čl.   8   ods.   1   dohovoru „každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

Na tomto mieste je potrebné tiež poukázať na to, že podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru do výkonu tohto práva možno zasiahnuť okrem iného aj v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom   a nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v záujme ochrany zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa relevantnej judikatúry ESĽP: «... telesná integrita fyzickej osoby je plne krytá konceptom „súkromného života“ chráneného článkom 8 dohovoru. Súd už zdôraznil, že telesná integrita fyzickej osoby zahŕňa najintímnejšie aspekty súkromného života fyzickej osoby   a   povinné   podrobenie   sa   medicínskemu   zásahu,   aj   keď   minimálnej   dôležitosti, zakladá zásah do tohto práva.... Povinné očkovanie – ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie – predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby, ako je zaručená v článku 8 ods. 1 dohovoru» (pozri Solomakhin v. Ukrajina, č. 24429/03, rozsudok ESĽP z 15. 3. 2012, bod 33).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   následne   v   duchu   princípu   proporcionality pokračoval v argumentácii a uviedol, že „takýto zásah bol jasne uskutočnený na základe zákona a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia. Zostáva preskúmať, či tento zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.“. Európsky súd pre ľudské práva následne uviedol, že „zásah do sťažovateľovej telesnej integrity by mohol byť považovaný za odôvodnený pri zohľadnení verejného zdravia a nutnosti kontrolovať šírenie infekčných ochorení v regióne. Okrem   toho,   v   súlade   s   rozhodnutiami   vnútroštátneho   súdu,   zdravotnícky   personál skontroloval vhodnosť očkovania pred samotným vykonaním očkovania, čo naznačuje, že boli prijaté potrebné opatrenia na to, aby lekársky zákrok nebol na ujmu sťažovateľa do tej miery,   ktorá   by   narušila   rovnováhu   záujmov   medzi   osobnou   integritou   sťažovateľa a verejným záujmom na ochrane zdravia obyvateľstva.“. (ibid., body 35 a 36). Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že nedošlo k porušeniu čl. 8 dohovoru.

Podobne   sa   k   problematike   povinného   očkovania   postavila   aj   bývalá   Európska komisia pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) v prípade Boffa and 13 others v. San Maríno,   keď   podľa   jej   rozhodnutia: «Komisia   už   rozhodla,   že   požiadavka   podrobiť   sa lekárskemu ošetreniu alebo vakcinácii pod hrozbou pokuty môže predstavovať zásah do práva na rešpektovanie súkromného života.... Komisia sa domnieva, že s ohľadom na cieľ napadnutej legislatívy je zásah založený na potrebe ochrany zdravia verejnosti a dotknutých osôb, a tým je odôvodnený. Následne musí byť preverené, či zásah do súkromného života sťažovateľa   je   „nevyhnutný   v   demokratickej   spoločnosti“.   V   súlade   s judikatúrou   súdu pojem   nevyhnutnosti   znamená,   že   zásah   zodpovedá   naliehavej   spoločenskej   potrebe a najmä,   že   je   primeraný   sledovanému   legitímnemu   cieľu.   Avšak   vnútroštátne   orgány požívajú určitú mieru voľnej úvahy, rozsah ktorej závisí nielen na cieli, ale aj na použitej forme   zásahu  ...   Komisia   poznamenala,   po   prvé,   že   sťažovateľ   nepreukázal pravdepodobnosť, že predovšetkým v prípade jeho dieťaťa by príslušná vakcína spôsobila vážne   problémy.   Ďalej   Komisia   zohľadňuje,   že   vakcinačná   kampaň,   tak   ako   existuje vo väčšine   krajín,   ktoré   zaväzujú   jednotlivca   ustúpiť   všeobecnému   záujmu   a   neohroziť zdravie ostatných, keď jeho vlastné zdravie nie je v nebezpečenstve, neprekračuje rozsah voľnej úvahy ponechanej na štát.... S ohľadom na uvedené skutočnosti Komisia má za to, že zásah,   voči   ktorému   smeruje   sťažovateľova   sťažnosť   je   primeraný   sledovanému   cieľu a môže byť považovaný za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti pre ochranu zdravia ako je uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.» (pozri Boffa and 13 others v. San Maríno, č. 26536/95, rozhodnutie Komisie o prijateľnosti z 15. 1. 1998).

Na okraj a na účel prispenia k rozvoju ústavnoprávnej komparatistiky (avšak bez ambície ústavného súdu bližšieho zohľadňovania z dôvodu špecifických rozdielov medzi právnou kultúrou common law a kontinentálnym právnym systémom) si dovoľuje ústavný súd   k   problematike   povinného   očkovania   odkázať   aj   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Spojených   štátov amerických   vo   veci Jacobson   v.   Massachusetts sp.   zn. 197 U.   S. 11 (1905),   v   ktorom   Najvyšší   súd   Spojených   štátov   amerických,   posudzujúc   ústavnosť legislatívy štátu Massachusetts ukladajúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu v prípadoch, kedy je to nevyhnutné z dôvodu ochrany verejného zdravia, a to na základe rozhodnutia Zdravotnej Rady, vychádzal rovnako z testu nevyhnutnosti, a konštatujúc súlad legislatívy upravujúcej povinné očkovanie v štáte Massachusetts s Ústavou Spojených štátov, uviedol: „Odporca namieta, že jeho sloboda bola obmedzená z dôvodu, že štát mu ukladá pokutu alebo uväznenie pre odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu. Podľa neho je takéto úprava   neodôvodnená,   arbitrárna   a   krutá,   a   preto   nepriateľská   k   právu   každého   na starostlivosť   o jeho   vlastnú   telesnú   integritu   a   zdravie...   Súd   uvádza,   že   slobody garantované Ústavou Spojených štátov... nezakladajú absolútne právo každej osoby, ktoré je v každom okamihu a za každej okolnosti oslobodené od obmedzenia. Existujú početné obmedzenia,   ktorým   sa   jednotlivej   musí   podriadiť   v   záujme   všeobecného   dobra.  ... Legislatíva štátu Massachusetts požaduje po obyvateľoch mesta podriadiť sa očkovaniu iba v prípade, kedy na základe názoru Zdravotnej Rady je to nevyhnutné z dôvodu ochrany vereného   zdravia   alebo   ochrany   verejnosti.  ...   Je   nepochybné,   že   v   čase   prijatie rozhodnutia...   dochádzalo   k   šíreniu   pravých   kiahní...   Za   tejto   situácie...   nemôže   súd rozhodnúť, že takéto rozhodnutie Zdravotnej Rady nebolo nevyhnutné pre účely ochrany verejného zdravia a zabezpečenia ochrany verejnosti.... Je všeobecnou pravdou, že v každej dobre spravovanej spoločnosti viazanej povinnosťou   zachovania   bezpečnosti jej členov, práva jednotlivcov, rešpektujúc ich slobodu, môžu v prípade hrozby veľkého nebezpečenstva byť podriadené obmedzeniam, ktorých výkon, na základe rozumného rozhodnutia, môže byť vyžadovaný z dôvodu ochrany verejnosti.... Navyše nie je úlohou súdu... určiť, aké metódy sú   najefektívnejšie   pre   ochranu   verejnosti   proti   chorobám.   To   je   úlohou   legislatívy... Posudzujúc uvedenú   právnu úpravu nemôže byť   potvrdené zo strany   súdu,   že táto...   je v rozpore s Ústavou. Tiež... nik nemôže dôveryhodne tvrdiť, že prostriedky určené štátom nakoniec nemajú žiaden podstatný súvis s ochranou verejného zdravia a ochrany verejnosti.... Súd rovnako nemôže dať za pravdu názoru... že príležitostné alebo občasné zdravotné komplikácie po očkovaní... majú vylúčiť povinnosť podrobiť sa očkovaniu, ak očkovaný na tieto prípady jemu blízkych osôb odkáže. Takéto závery by znamenali, že povinné očkovanie by nemohlo byť v žiadnom mysliteľnom prípade legálne vykonané... Súd nie je ochotný podporiť tento názor...“

Ústavný súd sa však nemôže uspokojiť v rámci aplikovania princípu proporcionality v rámci prieskumu súladu právnej úpravy povinného očkovania s ústavou s odkazom na relevantnú judikatúru ESĽP a Komisie z dôvodu, že v uvedených prípadoch štrasburské orgány ochrany ľudských práv a slobôd zohľadňovali primárne špecifické prípady právnej úpravy a jej aplikácie v štátoch Ukrajina a San Maríno, a aj „štýl myslenia“ pri posudzovaní sťažnosti fyzickej osoby pre porušenie jej subjektívnych práv garantovaných čl. 8 dohovoru sa   môže   v   špecifikách   líšiť   od   „štýlu   myslenia“   pri   preskúmavaní   súladu   právnych predpisov   na   úrovni   vnútroštátnej,   konkrétne   na   úrovni   ústavného   poriadku   Slovenskej republiky.

Ústavný súd sa preto na tomto mieste rozhodol aplikovať princíp proporcionality v užšom slova zmysle, a to tak, ako to ústavný súd v minulosti uviedol v dnes už klasickom náleze sp.   zn.   II.   ÚS   152/08,   z   ktorého   záverov,   čo   sa   týka   jednotlivých   krokov   testu proporcionality, bude ústavný súd primárne vychádzať.

Na úvod však musí ústavný súd s prihliadnutím na predmet konania doplniť, že (i) povinné očkovanie   je   spojené s bezprostredným   zásahom   do   telesnej   integrity   človeka, ktorej   ochrana   spadá   pod   rozsah   (scope)   ochrany   práva   na   súkromie   fyzickej   osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy, a ďalej dopĺňa, že (ii) v zmysle ústavy (čl. 16 ods. 1 ústavy) musí   ísť   pri   zásahu   (obmedzení)   do   práva   na   súkromie   o   zásah   (obmedzenie   práva na súkromie – uložením povinnosti) vo forme zákona. Tento aspekt (podmienka), ako už ústavný súd uviedol, je splnený, keďže povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu (t. j. zásah do práva na súkromie) je ustanovená zákonom, konkrétne § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (pozri už uvedené závery ústavného súdu k súladu napadnutej právnej úpravy povinného očkovania s čl. 13 ústavy).

Na   základe   záverov   z   predchádzajúceho   odseku   môže   ústavný   súd   pristúpiť k aplikácii   samotného   testu   proporcionality   v   užšom   slova   zmysle,   ktorý   je   klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch:

Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda (i) test vhodnosti (Geeignetheit), t. j. či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu,   t.   j.   či   daným prostriedkom   (v   prerokovávanom   prípade   obmedzením   práva   na súkromie)   možno   dosiahnuť   akceptovateľný   cieľ   (ochranu   verejnosti   pred   vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení).

Druhým   krokom   (B)   je   test   nevyhnutnosti   [test   potrebnosti   použitia   daného prostriedku/zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)], teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon   tretím   krokom   (C)   je   test   proporcionality   v   užšom   slova   zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa   jednak   (C1)   praktickú   konkordanciu   (praktickú   súladnosť),   t.   j.   test   zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec   (porov.   Alexy,   R.   Balancing,   constitutional   review,   and   representation,   I.CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D. Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu   ČR.   Jurisprudence   1/2008, s.   3 a nasl.).   Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu do jedného základného práva sa dáva do pomeru s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.

K prvému kroku (A)Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu možno považovať za vhodný, pretože reálne umožňuje (t. j. povinným očkovaním sa preukázateľne dosahuje   predchádzanie   vzniku   a   šírenia   prenosných   smrteľných   ochorení)   dosiahnuť legitímny cieľ spočívajúci v ochrane zdravia obyvateľov, resp. ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.

Rozsah povinného očkovania, t. j. proti ktorým prenosným ochoreniam štát ukladá povinnosť očkovať (resp. pred vznikom a šírením ktorých prenosných smrteľných ochorení sa štát rozhodne obyvateľov chrániť), je otázkou výsostne expertnou a politickou a v tomto smere má štát širokú   mieru diskrécie   a ústavnému súdu   neprináleží zasahovať do   tejto otázky   výberu   prenosných   smrteľných   ochorení,   voči   ktorým   štát   ukladá   povinné očkovanie. Aj z tohto pohľadu je zásah do súkromia vhodný.

K druhému kroku (B)Zásah   do   súkromia   v   podobe   povinnosti   podrobiť   sa   povinnému   očkovaniu   je nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa, pretože k dnešnému dňu v súlade so stupňom poznania v danej oblasti a technickým a praktickým možnostiam vedného odboru medicíny neexistuje účinnejší spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení ako očkovanie.

K tretiemu kroku (C)V uvedenom prípade, vyplývajúc z podstaty oboch chránených záujmov (právo na súkromie   c/a   verejný   záujem   na   ochrane   života   a   zdravia   obyvateľstva   predchádzaním vzniku   a   šírenia   prenosných   smrteľných   ochorení),   nie   je   objektívne   možné   zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp. zachovať absolútne maximum z obidvoch (C1). Kľúčovou je teda vážiaca formula (C2).

V   prerokúvanej   veci   je   intenzita   zásahu   do   práva   na   súkromie   na   prvý   pohľad podstatná, pretože ide o zásah do telesnej integrity človeka (primárne dieťaťa) podaním farmaceutickej látky.

Avšak   tento   zásah   nie   je   za   každých   okolností   vždy   nevyhnutný,   keďže   právna úprava povinného očkovania ukladá povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať lekárske   vyšetrenia   očkovaného,   ďalej   povinnosť   zohľadniť   zdravotné   kontraindikácie a poučiť   fyzickú   osobu   (očkovaného,   resp.   rodičov   dieťaťa)   o   všetkých   aspektoch očkovania a dopadu na zdravotný stav. Navyše, v zmysle § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení legislatíva upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných kontraindikácií   osoby,   ktorá   má   byť   očkovaná,   resp.   ukladá   povinnosť   lekára vykonávajúceho povinné očkovanie vykonať pred povinným očkovaním lekárske vyšetrenie a   zohľadňovať   pred   povinným   očkovaním   prípadné   známe   zdravotné   kontraindikácie. Ďalej,   v   prípade   nesprávneho   postupu   zo   strany   poskytovateľa   zdravotnej   starostlivosti a prípadnej škode na zdraví očkovaného, právny poriadok upravuje inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú postupom non lege artis [riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti (lege artis) upravuje najmä zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] a rovnako upravuje právo na odškodnenie bolesti poškodeného   a   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   (porov.   všeobecnú   zodpovednosť v zmysle   §   420   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov, ako aj absolútnu objektívnu zodpovednosť podľa § 421a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka   v   spojení   s   §   444   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   a v   spojení   so   zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene   a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov).

Intenzita   zásahu   do   práva   na   súkromie   je   tak   podľa   ústavného   súdu   stredná   až podstatná.

Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení je pri povinnom očkovaní podstatná,   pretože   ide   o   najefektívnejší   postup   ako   nielen   priamo   predchádzať   vzniku a šíreniu   prenosných   smrteľných   ochorení,   ale   aj   postup,   ktorým   preukázateľne   možno úplne   eradikovať   prenosné   smrteľné   ochorenia   (príklad   pravých   kiahní).   V   prípade upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   podstatná   miera   uspokojiteľnosti   verejného   záujmu   na ochrane   života   a   zdravia   obyvateľstva   predchádzaním   vzniku   a   šírenia   prenosných smrteľných ochorení prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane práva na súkromie fyzických   osôb,   a   preto   je   nutné   dať   prednosť   verejnému   záujmu   na   ochrane   života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení zabezpečovaným povinným očkovaním.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu   podľa   § 51   ods.   1   písm.   d)   zákona o   ochrane, podpore   a rozvoji verejného zdravia je v súlade s čl. 16 ods. 1 ústavy. Ďalej ústavný súd dopĺňa, že § 62 písm. a) zákona o   ochrane,   podpore   a   rozvoji   verejného   zdravia   a   §   6   vyhlášky   upravujúcej   prevenciu a kontrolu prenosných ochorení samy osebe neupravujú povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale sú aplikovateľné iba v spojení s § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto aj ich súlad s čl. 16 ods. 1 ústavy možno   odvodiť   od   súladu   §   51   ods.   1   písm.   d)   zákona   o   ochrane,   podpore   a   rozvoji verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 ústavy.

Ako addendum k   tejto   časti   ústavný   súd   dopĺňa,   že   neušlo   jeho   pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu   Slovinska   sp.   zn. U-I-127/01 z 12.   februára 2004, ktorým Ústavný súd Slovinska rozhodol v takmer identickej veci o súlade niektorých ustanovení zákona o infekčných ochoreniach (v Zbierke pod č. 69/95) upravujúcich povinné očkovania s   Ústavou   Slovinska,   kde   rovnako   navrhovatelia   namietali   nesúlad   týchto   ustanovení s ústavou   garantovanými   právami   fyzických   osôb.   V   tomto   rozhodnutí   Ústavný   súd Slovinska   aplikoval   test   proporcionality   v   užšom   zmysle   slova   vo   vzťahu   ku   kolízii ústavných práv jednotlivcov a verejného záujmu na ochrane zdravia ľudí a judikoval, že ustanovenia   zákona   o   infekčných   ochoreniach   upravujúcich   povinné   očkovania   prešli testom proporcionality v užšom zmysle slova, ďalej, že benefit, ktorý povinné očkovanie prináša pre zdravie jednotlivcov a širšej komunity, prevyšuje (prevažuje) potenciálnu ujmu (zásah) do ústavných práv jednotlivcov (Alexyho vážiaca formula). Avšak z dôvodu, že zákon   o   infekčných   ochoreniach   neupravuje   možnosť   jednotlivcov   (rodičov)   iniciovať priamo konanie pred súdom a v ňom namietať zdravotné kontraindikácie, pre ktoré žiadajú vydať súdne rozhodnutie o dočasnom alebo trvalom upustení od očkovania, Ústavný súd Slovinska   judikoval   nesúlad   zákona   o   infekčných   ochoreniach   s   čl.   23   ods.   1   Ústavy Slovinska, podľa ktorého každý má právo, aby o jeho právach a povinnostiach rozhodol nezávislý   a   nestranný   súd   zriadený   zákonom.   Ústavný   súd   Slovinska   taktiež   vyslovil nesúlad   zákona   o   infekčných   ochoreniach   s   Ústavou   Slovinska   z   dôvodu,   že   zákon neupravuje zodpovednosť štátu za škodu na zdraví v prípade výskytu poškodenia zdravia v dôsledku   očkovania.   Tento   nesúlad   však   Ústavný   súd   Slovinska   nespojil   výslovne s porušením žiadneho konkrétneho článku Ústavy Slovinska.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   pre   ktoré   Ústavný   súd   Slovinska   judikoval nesúlad obdobnej   právnej   úpravy   povinného   očkovania   v   právnom   poriadku   Slovinska, posudzoval v rámci prieskumu právnej úpravy povinného očkovania v Slovenskej republike s jednotlivými článkami ústavy. Ako ústavný súd viackrát v tomto náleze uviedol, právna úprava povinného očkovania v Slovenskej republike upravuje priamo ex lege povinnosť lekára zohľadniť zdravotné kontraindikácie a v ich dôsledku samotná právna úprava [§ 12 ods.   2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení] upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu (porovnaj závery   ústavného   súdu   ku   kroku   C2   testu   proporcionality,   ako   aj   k   súladu   napadnutej právnej úpravy s čl. 40 ústavy).

Čo   sa   týka   zodpovednosti   poskytovateľa   zdravotnej   starostlivosti   za   škodu   (na zdraví)   spôsobenú   postupom non   lege   artis,   ústavný   súd   taktiež   odkazuje   na   závery ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, kde podrobnejšie analyzoval právnu úpravu zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ako aj možnosti odškodnenia poškodeného. K zodpovednosti samotného štátu za škodu na zdraví v dôsledku povinného očkovania v prípadoch, kedy bol postup zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti lege artis, avšak došlo k poškodeniu zdravia, ktoré sa nemohlo pri všetkej starostlivosti a lekárskych   vyšetreniach   vopred   predvídať,   ústavný   súd   uvádza,   že   sú   mu   známe kompenzačné   schémy   vychádzajúce   z   princípu   solidarity   (porov.   The   Vaccine   Damage Payment Scheme vo Veľkej Británii), avšak ich upravenie v právnom poriadku štátu a ich následná   aplikácia   je   plne   v   réžii   konkrétneho   štátu,   priestore   poskytnutom   štátu   na uváženie a na diskrécii zákonodarcu konkrétneho štátu. Absencia takejto solidárnej schémy v   Slovenskej   republike   v   rámci   regulácie   povinného   očkovania   [pri   existencii   právnej úpravy   zodpovednosti   poskytovateľa   zdravotnej   starostlivosti   za   škodu   (na   zdraví) spôsobenú postupom non lege artis a ostatných už uvedených „profylaktických“ právnych prostriedkov predchádzania ujme na zdraví očkovaného] nemá vplyv na uvedené závery ústavného   súdu   týkajúce   sa   ústavnosti   právnej   úpravy   povinného   očkovania   a závery vyplývajúce z vykonaného testu proporcionality v užšom slova zmysle.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy

Krajský súd v Nitre dospel k záveru, že ďalší rozpor napadnutých ustanovení je možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, pričom v súvislosti s uvedeným zaujíma toto stanovisko: „Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti, ktorú   zákon   neukladá.   Štátne   orgány   sú   pri   výkone   svojej   činnosti   podriadené   ústave a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať len to,   čo   im   ústava   alebo   zákon   dovoľuje.   Pokiaľ   zákon   č.   355/2007   Z.   z.   nedostatočne upravuje   určitú   povinnosť,   je   neprípustné   nútiť   kohokoľvek   konať   niečo,   čo   zákon neukladá.“

Princíp legality vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy určuje miesto a postavenie štátnej moci   predstavovanej   štátnymi   orgánmi   vo   vzťahu   k   právu   tak,   že   stanovuje   ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho   štátu,   t.   j.   vládu   práva   (porov.   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   3/98 z 5. februára 1998). Príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy je potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa len mení,   prípadne   dopĺňa   už   predtým   existujúca   zákonná   úprava   určitých   spoločenských vzťahov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996).

Ústavný súd v tejto otázke zastáva právny názor, že účelom čl. 2 ods. 3 ústavy je vymedziť   základný   princíp   ústavnej   ochrany   jednotlivca   v   spoločnosti.   Podstatou ustanovenia čl. 2 ods. 3 ústavy je prísľub Slovenskej republiky zabezpečiť každému také postavenie, ktoré mu umožní, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť, ktorá nebude podliehať   ľubovôli   verejnej   moci   existujúcej   na   území   štátu.   Jedine   to,   čo   všeobecne záväzná   právna   norma   zakáže   skôr,   než   sa   človek   začne   správať   určitým   spôsobom, je nedovoleným správaním podľa čl. 2 ods. 3 ústavy (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 94/95 z 13. decembra 1995).

Ústavný súd podrobne zdôvodnil v predchádzajúcich právnych záveroch uvedených v odsekoch vyššie, že štát (zákonodarca) pri prijímaní právnej úpravy povinného očkovania konal na základe ústavy, v jej medziach a nedošlo k porušeniu žiadneho z princípov, ktoré je pri obmedzení základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo ukladaní povinností fyzickým osobám [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] zákonodarca povinný dodržať. Taktiež na základe právnej úpravy povinného očkovania nikto nie je nútený konať nič, čo by zákon neukladal (t. j. povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ukladá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

Sumarizujúc už uvedené konklúzie, ako aj doterajšie právne závery ústavného súdu k súladu napadnutých ustanovení s jednotlivými článkami ústavy, ústavný súd uzatvára, že § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014