znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   4.   júla   2012 predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s   čl.   39   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade   právnych   predpisov   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. marca 2012 doručený   návrh   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.   z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov“) s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

2. V návrhu skupiny poslancov sa okrem iného uvádza:«V zmysle koncepcie reformy verejnej správy sa v Slovenskej republike uplatňuje oddelenie štátnej správy a samosprávy, pričom vydržiavame ozbrojených síl a zabezpečenie verejného poriadku patrí medzi výlučnú kompetenciu štátu.

V nadväznosti na ustanovenie § 19 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení bol v roku 1991 prijatý zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, ktorý vytvoril právny rámec vzniku a činnosti obecnej polície ako poriadkového a bezpečnostného útvaru obce. Pôvodná   koncepcia   obecnej   polície   ako   poriadkového   útvaru   občianskeho charakteru   pôsobiaceho   pri   zabezpečení   obecných   vecí   verejného   poriadku   však   od začiatku nebola striktne dodržiavaná a postupne sa od nej upúšťalo prijímaním jednotlivých novelizácií zákona č. 564/1991 Zb., ale aj iných nižšie uvedených zákonov, ktoré smerovali k rozširovaniu právomoci obecnej polície a k posilneniu represívnej zložky jej činnosti, t. j. k suplovaniu činnosti Policajného zboru SR.

V   súčasnosti   je   obecná   polícia   ozbrojenou   zložkou   zriadenou   obcou,   príslušníci obecných polícií sú oprávnení pri výkone svojej právomoci použiť donucovacie prostriedky (hmaty, chvaty, údery, obušky, putá, atď.), pri plnení svojich úloh nosia zbraň a rovnošatu jednotnú na celom území Slovenskej republiky a majú postavenie verejných činiteľov. Na   území   obce   spolupôsobí   obecná   polícia   s   útvarmi   Policajného   zboru   SR. Ich kompetencie sa v značnej miere kryjú - spolupôsobia pri ochrane majetku obce, majetku občanov,   ako   aj   iného   majetku   v   obci   pred   poškodením,   zničením,   stratou   alebo   pred zneužitím (ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b), zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii). Pri výkone   poriadkovej   služby,   resp.   hliadkovej   činnosti   týchto   zložiek,   sú   ich   úlohy a zákonné prostriedky ich plnenia prakticky totožné.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických   nápojov   a   o   zriaďovaní   a   prevádzke   protialkoholických   záchytných   izieb v znení   neskorších   predpisov   sú   príslušníci   obecných   polícií   rovnako   ako   príslušníci policajného   zboru,   Vojenskej   polície,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   a   Železničnej polície považovaní za „policajný orgán“. Kompetencie všetkých týchto zložiek sú na úseku vymedzenom týmto zákonom úplne identické.

Podobne v ustanovení § 8 písm. m) zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti   súkromnej   bezpečnosti má   obecná   polícia,   rovnako ako Slovenská informačná služba, Národný bezpečnostný úrad a Vojenská polícia, výslovne postavenie ozbrojeného zboru. Priestupky podľa zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania   psov,   prejednáva   v   blokovom   konaní   obecná   polícia   rovnako   ako   orgán Policajného zboru. Kompetenciu prejednať v blokovom konaní priestupky podľa zákon č. 406/2009   Z.   z.   o   ochrane   nefajčiarov   má   obecná   polícia,   Železničná   polícia   ako   aj Policajný zbor Slovenskej republiky.

V oblasti cestnej premávky prejednávajú priestupky týkajúce sa dynamickej dopravy (prekročenie rýchlosti a pod.) príslušníci Policajného zboru SR a priestupky týkajúce sa statickej dopravy (nesprávne parkovanie a pod.) príslušníci obecných polícií. Príslušníci oboch týchto zložiek postupujú pri prejednávaní priestupkov podľa toho istého procesného predpisu - zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že príslušníci Policajného zboru SR i obecných polícií podliehajú príslušným orgánom verejnej správy, uskutočňujú činnosti vo verejnom záujme. Ich   hlavnou   úlohou   je   zabezpečovať   poriadok   a   bezpečnosť   obyvateľov   a   ich   majetku. Pri plnení   svojich   úloh   majú   postavenie   verejných   činiteľov,   sú   ozbrojení   a   oprávnení používať donucovacie prostriedky a v súlade so zákonom zasahovať do inak chránených práv a slobôd občanov (výkon služobných zákrokov). Predpokladom výkonu ich funkcie sú osobitné psychické ale i fyzické danosti.

Zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, pričom pod pojmom policajt tento zákon rozumie príslušníkov   Policajného   zboru,   Hasičského   a   záchranného   zboru,   Horskej   záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície a colníkov.

Tento zákon na rozdiel od zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, zohľadňuje špecifiká práce ozbrojených zložiek, stanovuje osobitný systém sociálneho poistenia (vrátane služby sociálneho zabezpečenia), ktorý pozná odlišné dávky,   resp.   odlišné   podmienky   vzniku   nárokov   na   dávky,   iné   výpočty   výšky   dávok, zakotvuje iné sadzby poistného, atď. Účelom tohto osobitného systému je zohľadniť zvýšenú rizikovosť činnosti príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorá si vyžaduje osobitné fyzické a psychické predpoklady.

Všeobecný   systém   sociálneho   zabezpečenie   upravuje   zákon   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Pod tento zákon spadajú aj príslušníci obecných polícií. Podľa ustanovenia § 1 ods. 3 tento zákon sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Národného   bezpečnostného   úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Hasičského a záchranného zboru, Horskej   záchrannej   služby,   colníkov   (ďalej   len   „policajt“),profesionálnych   vojakov ozbrojených síl, vojakov mimoriadnej služby (ďalej len „profesionálny vojak“), ktorých sociálne zabezpečenie je upravené osobitným predpisom, a vojakov, ktorí sa počas výkonu vojenskej   služby   v   ozbrojených   silách   štúdiom   alebo   výcvikom   pripravovali   na   výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách (ďalej len „vojak prípravnej služby“), ak tento zákon neustanovuje inak.

Príslušníci   obecných   polícií   sa   opakovane   prostredníctvom   svojej   samosprávnej organizácie   domáhali   aspoň   čiastočnej   osobitnej   právnej   úpravy   ich   sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o riešenie postavenia dlhoročných príslušníkov obecných polícií po 55. roku veku, ktorí strácajú v obecných políciách praktické uplatnenie a zároveň ich uplatnenie na trhu práce je vzhľadom na ich vek a špecifické pracovné skúsenosti veľmi problematické. Tieto požiadavky boli zo strany Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR ako i Ministerstva vnútra SR opakovane odmietnuté...

Vzhľadom   na   osobitné   právne   postavenie   príslušníkov   ozbrojených   zložiek vykonávajúcich   činnosť   vo   verejnom   záujme   je   sociálne   zabezpečenie   týchto   zložiek upravené   v   osobitnom   zákone   č.   328/2002   Z.   z.   o   sociálnom   zabezpečení   policajtov a vojakov, ktorý na rozdiel od zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zohľadňuje špecifiká práce v ozbrojených zložkách.

Pod   personálnu   pôsobnosť   tohto   zákona   spadajú   okrem   iného   príslušníci Policajného   zboru,   Hasičského   a   záchranného   zboru,   Horskej   záchrannej   služby, Slovenskej   informačnej   služby,   Národného   bezpečnostného   úradu,   Zboru   väzenskej   a justičnej stráže, Železničnej polície. Pod pôsobnosť tohto zákona príslušníci obecnej polície nespadajú, a to napriek skutočnosti, že práca príslušníkov obecných polícií je aj v dôsledku ich osobnej konfrontácie s páchateľmi priestupkov a trestných činov rovnako riziková, má totožný charakter a je tiež uskutočňovaná vo verejnom záujme. Príslušníci obecných polícii často zasahujú spoločne v príslušníkmi Policajného zboru SR.

Obce prostredníctvom príslušníkov obecných polícií počas mimoriadnych situácií (ako boli napr. povodne v júni 2010 na východnom a južnom Slovensku) riadia záchranné práce.   24   hodín   denne   monitorujú   stav   vodných   tokov,   organizujú   akcie   zamerané na ochranu   majetku,   života   a   zdravia   obyvateľov,   prostredníctvom   telefonickej   linky mestskej   polície   č.   159   zbierajú   informácie   od   obyvateľstva   a   následne   zabezpečujú koordináciu   činností   príslušníkov   Policajného   zboru,   Hasičského   a   záchranného   zboru a Armády SR.   Právna úprava obsiahnutá v zákone č.   42/1994 Z.   z.   o civilnej ochrane obyvateľstva   v   znení   neskorších   predpisov   v   tomto   smere   kladie   mimoriadne   vysoké požiadavky na obce, ktoré vo verejnom záujme musia uskutočňovať činnosti mimoriadne rizikové. Tieto realizujú práve príslušníci obecných polícií.

Príslušníci   obecných   polícií   vykonávajú   prácu   rovnakej   povahy,   rovnakej   alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti ako napr. príslušníci Policajného zboru   SR,   vrátane   príslušníkov   železničnej   polície.   Práca   poriadkovej   služby   obecnej polície   a   Policajného   zboru   SR   je   dokonca   totožná,   nielen   pokiaľ   ide   o   postavenie príslušníkov pri výkone povolania, ale aj obsah základnej činnosti. Túto prácu vykonávajú v porovnateľných   podmienkach.   Pracovná   schopnosť   a   spôsobilosť   príslušníkov Policajného zboru SR a obecných polícií je tiež porovnateľná.

Podriadenosť príslušníkov obecných polícií, t. j. ozbrojenej zložky, inému orgánu verejnej   správy   ako   Ministerstvu   vnútra   SR.   t.   j.   formálne   iné   postavenie   príslušníkov obecných polícií, ktorí vykonávajú obsahovo totožnú alebo porovnateľnú činnosť ako iné ozbrojené zložky, nie je dôvodom na ich odlišné sociálne zabezpečenie.

Pokiaľ všetky ozbrojené zložky podliehajúce orgánom verejnej správy spadajú pod systém osobitného sociálneho zabezpečenia, nemôže byť postavenie príslušníkov obecných v súlade s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR, dôvodom na odlišné zaobchádzanie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   súčasný   právny   stav.   t.   j.   rôzny   rozsah sociálneho zabezpečenia poskytovaný príslušníkom Policajného zboru SR a príslušníkom obecných polícií, t. j. subjektom s rovnakým špecifickým právnym postavením v ozbrojených zložkách vykonávajúcich činnosť vo verejnom záujme, úplne neodôvodnený a predstavuje porušenie rovnosti práv v zmysle článku 12 ods. 2 Ústavy SR...

Je teda zrejmé, že štát využíva obecnú políciu na plnenie svojich funkcií, stanovuje jej práva a povinnosti v lokalite, na ktorej území pôsobí. V obciach, kde nie je zriadená obecná polícia, plnia úlohy obecnej polície príslušníci Policajného zboru SR.

Za uvedených okolností, kedy zákon (t. j. nie interný predpis príslušného rezortu) poskytuje   sociálne   zvýhodnenia   vo   forme   osobitného   sociálneho   zabezpečenia   všetkým ozbrojeným zložkám zabezpečujúcim vo verejnom záujme ochranu života, zdravia a majetku občanov,   je   postavenie   príslušníkov   obecných   polícií   mimo   zákon   č.   328/2002   Z.   z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov diskriminačné... Rozličné sociálne zabezpečenie subjektov, ktoré plnia úlohy štátu na úseku verejného poriadku   a   bezpečnosti   v   ozbrojených   zložkách,   a   to   prevažne   rovnakými   zákonnými prostriedkami, pre ich formálne iné postavenie (služobný pomer/pracovný pomer) nemá podľa   názoru   navrhovateľov   opodstatnenie   a   je   diskriminačné,   t.   j.   je   v   rozpore s ustanovením článku 12 ods. 2 Ústavy SR.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré definuje pojem „policajt“, čím sa zároveň stanovuje personálna pôsobnosť tohto zákona, je - vzhľadom na skutočnosť, že nezahŕňa   i   príslušníkov   obecných   polícií   -   v   rozpore   s   článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR v spojení s článkom 39 ods. 1 Ústavy SR.»

II.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou...

Podľa   čl. 130   ods. 1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   začne   konanie,   ak   podá   návrh na začatie konania najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

V   konaní   podľa   čl.   125   ústavy   postupuje   ústavný   súd   v   zmysle   čl.   140   ústavy predovšetkým   podľa   všeobecných   ustanovení   §   18   až   §   36   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o sociálnom   zabezpečení   policajtov   a   vojakov   sa   pod pojmom policajt na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského a záchranného   zboru,   Horskej   záchrannej   služby,   Slovenskej   informačnej   služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Predmetom skúmania ústavného súdu je (ne)súladnosť § 1 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, ktorý vymedzuje pojem policajt na účely tohto zákona, s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Z návrhu vyplýva, že navrhovatelia považujú za nesúladnú s ústavou tú skutočnosť, že   zákonodarca   nezahrnul   pod   pojem   policajt   aj   príslušníkov   obecných   polícií,   t.   j.   že v legálnej   definícii   pojmu   policajt   podľa   ich   názoru   neústavne   absentuje   jeden   subjekt. V záujme   deklarovania   neústavnosti   tejto   absencie   napadli   navrhovatelia   ustanovenie zákona, ktoré samo osebe explicitne neobsahuje pravidlo, o ktorom by bolo možné vyhlásiť, že je v rozpore s niektorým článkom ústavy.

Východiskom   úvah   ústavného   súdu   je   posúdenie   otázky,   či   v rámci   abstraktnej kontroly ústavnosti môže ústavný súd vysloviť nesúlad ustanovenia zákona s ústavou aj v prípade   chýbajúcej   právnej   normy,   resp.   neúplnej   či   nedostatočnej   úpravy   určitého spoločenského vzťahu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia,   napr.   sp.   zn.   PL.   ÚS   23/05,   v ktorých   sa   zaoberal   problémom tzv. legislatívneho opomenutia alebo legislatívnej nečinnosti. Okrem iného v ňom poukázal aj   na   rozdiely   medzi   legislatívnym   opomenutím   a legislatívnou   nečinnosťou.   Kým pri legislatívnom opomenutí ide o neúmyselné opomenutie úpravy určitého spoločenského vzťahu, resp. jeho časti, pri legislatívnej nečinnosti je určitá oblasť spoločenských vzťahov zámerne   ponechaná   bez   právnej   regulácie   a vytvára   sa   tak   tzv.   legislatívna   medzera (k legislatívnej   nečinnosti   a medzere   v práve   pozri   napr.   GERLOCH,   A.   a kol.   Teorie a praxe tvorby práva. Praha: ASPI, 2008, s. 63 a nasl.)

Samotná   legislatívna   nečinnosť   môže   mať   rozmanité   prejavy.   V posudzovanom prípade však dospel ústavný súd k záveru, že ide o situáciu, keď neobstojí konštatovanie o legislatívnej   nečinnosti   v pravom   slova   zmysle,   keďže   určitá   právna   úprava   existuje, navrhovateľom sa však zdá nesúladná s ústavou. Nejde teda o takú nečinnosť zákonodarcu, ktorá   vytvára   medzeru   v zákone,   ale   o nedostatočný   obsah   prijatej   právnej   úpravy. O medzere v zákone môžeme uvažovať spravidla vtedy, ak zákon výslovne neobsahuje takú právnu úpravu, ktorú by na základe deklarovaného účelu v súlade s cieľom a systematikou, resp. všeobecnou súvislosťou zákona obsahovať mal. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že v tomto   prípade   možno   uvažovať   o tzv.   nepravej   medzere   v zákone.   Najčastejším argumentom   navrhovateľov   je   nedostatočnosť   právnej   úpravy,   pri   tomto   deficite   je porušenie požiadavky rovnosti. V konkrétnom prípade ide o skutočnosť, že určitý subjekt je zahrnutý do právnej úpravy a iný nie je, čím ho podľa názoru navrhovateľov zákonodarca vylúčil zo skupiny osôb oprávnených na zákonom definované výhody v systéme sociálneho zabezpečenia, čo navrhovatelia vnímajú ako narušenie princípu rovnosti.

Bez ohľadu na to, či ide o pravú alebo nepravú medzeru v práve, t. j. o skutočnú legislatívnu nečinnosť alebo o pocit nedostatočnej právnej úpravy, tento deficit spravidla nebýva objektom skúmania ústavných súdov v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti.

V Slovenskej   republike   je   zákonodarný   zbor   jediný   orgán,   ktorý   je   kompetentný na primárnu   normotvorbu   a iný   vnútroštátny   orgán   verejnej   moci   nie   je   kompetentný rozhodovať   o existencii   právnej   povinnosti   zákonodarného   orgánu   prijať   alebo   neprijať zákon   s konkrétnym   obsahom,   či   dokonca   splnenie   tejto   povinnosti   vynucovať. Zákonodarca je pri tvorbe obmedzený len ústavou a medzinárodnými zmluvami so silou vyššou ako zákon, s ktorými sa nemôže dostať do rozporu, inak môže zákonom upraviť alebo   neupraviť   akúkoľvek   oblasť   spoločenských   vzťahov.   Nie   je   teda   vylúčené,   že pri dostatku   politickej   vôle   zákonodarca   v budúcnosti   upraví   zákonom   aj   problematiku sociálneho zabezpečenia prílušníkov obecnej polície. V texte napadnutého ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov formulácia „pre účely tohto zákona“   znamená,   že   zákonodarca   mal   zámer   v tomto   zákone   upraviť   a riešiť   sociálne zabezpečenie len tých subjektov, ktoré taxatívne uvádza v citovanom ustanovení, a iný účel tento zákon nemá. Navrhovatelia teda napadli ustanovenie zákona, ktorý účelovo a ústavne súladne   rieši   problematiku   sociálneho   zabezpečenia   policajtov,   vojakov   a v zákone taxatívne vymedzených subjektov.

Ústavný súd má právomoc preskúmať namietané ustanovenia zákona, nemá však právomoc preskúmať ustanovenia, ktoré nie sú jeho obsahom (legislatívnu medzeru).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na jeho prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012