znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   8.   júla   2009 predbežne   prerokoval   návrh Krajského   súdu   v Trenčíne   (pôvodne   Vyššieho   vojenského súdu v Trenčíne), zastúpeného predsedom senátu genmjr. JUDr. O. S., na začatie konania o súlade § 11 ods. 2 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 29 ods. 2 a 3 a čl. 54 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Krajského súdu v Trenčíne (pôvodne Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne) na   začatie   konania   o   súlade   §   11   ods.   2 zákona   č.   346/2005   Z.   z.   o   štátnej   službe profesionálnych   vojakov   Ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 29 ods. 2 a 3 a čl. 54 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. augusta 2008 doručený návrh (doplnený 22. septembra 2008) Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného predsedom senátu genmjr. JUDr. O. S., na začatie konania o súlade § 11 ods. 2 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o vojakoch“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 29 ods. 2 a 3 a čl. 54 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

2. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:

Vojenský obvodný prokurátor Prešov podal na obvineného voj. 2. stupňa v zál. M. Š... obžalobu... v ktorej mu kládol za vinu, že sa mal dopustiť trestného činu vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 3 alinea prvá Tr. zák., účinného   do   31.   12.   2005,   na   tom   skutkovom   základe,   že   dňa   1.   12.   2005...   v   úmysle dosiahnuť prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, sa v rozpore s § 11 ods. 2 zák. č. 346/2005 Z. z.... stal na základe vlastnej prihlášky z 13.10.2005 členom Slovenskej národnej strany... v dôsledku čoho bol personálnym rozkazom... prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo... 7. 5. 2008 bol obžalovaný M. Š. podľa § 285 ods. 2 písm. b) Tr. por. spod vyššie uvedenej obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom.

Rozsudok   súdu   prvého   stupňa...   bol   v   zákonnej   lehote   napadnutý   odvolaním Vojenského   obvodného   prokurátora   Prešov   v   neprospech   obžalovaného.   Podľa   názoru vojenského   prokurátora,   obžalovaný   sa   konania   uvedeného   v   obžalobe   dopustil   a predmetné konanie vykazuje znaky žalovaného trestného činu podľa § 280 ods. 3 alinea prvá Tr. zák., účinného do 31.12.2005. Uznesením   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   4To/4/2008   zo   dňa 30.7.2008 bolo podľa § 320 ods. 1 písm. d) Tr. por. rozhodnuté tak, že rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený v celom rozsahu a trestné stíhanie obžalovaného M.   Š.   pre skutok, tak ako je uvedený v obžalobe, bolo prerušené...“.

3. V ďalšom uviedol právny stav veci a svoje právne úvahy:

«Senát   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne   vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní o prerušení trestného stíhania predovšetkým z toho, že pokiaľ sa majú použiť prostriedky trestného   práva proti   osobe,   ktorá   uplatňuje   svoje   základné   právo,   v   danom   prípade politické právo, čím má spáchať trestný čin, musí byť okrem iných splnená podmienka, že takéto uplatnenie politického práva je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky zakázané pre určitú osobu, vzhľadom na jej postavenie...

Trestného činu vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 280 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005, sa dopustí, kto sa v úmysle vyhnúť sa výkonu vojenskej služby alebo plneniu vojenských povinností poškodí na zdraví, predstiera chorobu, falšuje listinu, zneužije návykovú látku, alebo použije iný úskok.

Podstata trestnej činnosti, pre ktorú je obžalovaný Š. ako bývalý profesionálny vojak trestne stíhaný spočíva teda vtom, že mal použiť iný úskok v úmysle vyhnúť sa výkonu vojenskej služby. V tomto prípade sa iným úskokom rozumel práve vstup menovaného do politickej strany, pričom členstvo v politickej strane a výkon štátnej služby profesionálneho vojaka sú podľa zákona č. 346/2005 Z. z.... nezlučiteľné. Podľa   §   11   ods.   2   citovaného   zákona,   profesionálny   vojak   nesmie   byť   členom politickej strany, alebo politického hnutia, pričom uvedené ustanovenie zákona má názov: „Obmedzenie niektorých ústavných práv profesionálnych vojakov“. V danom prípade ide o ústavné právo uvedené v čl. 29 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich. Podľa článku 54 Ústavy SR je možné zákonom obmedziť u príslušníkov ozbrojených síl, okrem iných aj toto právo, pričom podrobnejšie formálne a materiálne podmienky pre takéto obmedzenie sú uvedené priamo v ustanovení Ústavy SR, ktoré toto základné právo priznáva. Podľa čl. 29 ods. 3 Ústavy   SR,   výkon   práva   podľa   ods.   2   možno obmedziť len   v   prípadoch   ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzania trestnej činnosti, alebo na ochranu práv a slobôd iných. Senát   vyššieho   vojenského   súdu   je   toho   názoru,   že   formálna   podmienka   pre obmedzenie ústavného práva príslušníkov ozbrojených síl je splnená tým, že k obmedzeniu došlo zákonom. Súčasne sa však súd domnieva, že nie je splnená materiálna podmienka pre takýto absolútny zákaz - zákaz členstva v politickej strane, a to jednak z hľadiska výkladu slova „obmedzenie“ a jednak z hľadiska nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť   štátu   (ochrana   verejného   poriadku,   predchádzanie   trestnej   činnosti,   alebo ochrana práv a slobôd iných tu pritom zjavne neprichádzajú do úvahy). Ústava   Slovenskej   republiky   v   čl.   13   ods.   2   a   4   obsahuje   všeobecné   ústavné interpretačné pravidlá, ktoré musia byť pri obmedzovaní základných práv a slobôd vždy splnené. Ani osobitné podmienky obmedzenia práva slobodne sa (politicky) združovať podľa č. 29 ods. 3, nevylučujú ochranu priznanú v   čl. 13 a preto pri obmedzovaní základných práva a slobôd sa čl. 13 ods. 4 musí vykladať a aplikovať v tomto prípade v spojení s čl. 29 ods.   3   Ústavy   SR.   Vo   vzťahu   k   príslušníkom   ozbrojených   síl   síce   je   možné   použiť   na obmedzenie práva uvedeného v čl. 29 ods. 2 aj čl. 54 Ústavy SR, avšak aplikácia výlučne čl. 54 na takéto obmedzenie, bez ohľadu na podmienky uvedené v čl. 29 ods. 3 a v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, je pre právny štát neprijateľné, pretože v opačnom prípade by Ústava SR v čl.   54   pripúšťala   obmedzenie   tohto   základného (politického)   práva voči príslušníkom ozbrojených síl bez akýchkoľvek materiálnych   podmienok,   pričom   jediná podmienka   by bola, aby k „obmedzeniu“ došlo zákonom.

Pre   takéto „izolované“   použitie   čl.   54   Ústavy   SR,   pri obmedzovaní príslušníkov ozbrojených síl, nesvedčí ani samotná dôvodová správa k § 11 zák. č. 346/2005 Z. z., podľa ktorej: „Členstvo   profesionálneho   vojaka   v   politickej   strane   alebo   hnutí   je   obmedzené v súlade s čl. 29 ods. 3 a čl. 54 Ústavy SR“.

Podľa čl. 11 ods. 2 veta druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, síce je možné   obmedziť   zákonom   „právo   združovať   sa“   príslušníkov   ozbrojených   síl   bez podmienky uvedenej vo vete prvej, čl. 11 ods. 2 Dohovoru (nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práva a slobôd iných). Ústava Slovenskej   republiky   však   takéto   výslovné   ustanovenie   o   vylúčení   týchto   materiálnych podmienok vo vzťahu k príslušníkom ozbrojených síl nemá, a preto možno urobiť záver, že Ústava SR pri uplatňovaní tohto základného (politického) práva, priznáva príslušníkom Ozbrojených síl SR väčšiu ochranu, než vyššie uvedený Dohovor. Sme preto toho názoru, že pri obmedzovaní základného politického práva uvedeného v   čl.   29   ods.   2   Ústavy   SR   voči   príslušníkom   Ozbrojených   síl   SR   zákonom,   je   nutné vychádzať kontinuálne z čl. 12 ods. 4 (správne má byť uvedené čl. 13, pozn.), čl. 29 ods. 3 a čl. 54 Ústavy SR tak, že podmienky uvedené v týchto článkoch musia byť súčasne všetky splnené.

Podľa čl. 13 ods. 4 veta druhá Ústavy SR, obmedzenia základných práv a slobôd sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Tento cieľ je v predmetnom prípade výslovne uvedený v čl. 29 ods. 3 Ústavy SR slovami: „... Ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestnej činnosti, alebo na ochranu práv a slobôd iných“. Sme toho názoru, že pri ustanovení § 11 ods. 2 zák. č. 346/2005 Z. z., tento Ústavou sledovaný cieľ splnený nie je. Pre tento záver svedčí aj znenie samotnej dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu zákona, podľa ktorej: „nepolitičnosť ozbrojených síl... je nevyhnutná pre zabezpečenie demokracie v našom štáte tak, aby ozbrojené sily nemohli byť zneužívané politickými silami.“ Máme za to, že pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestnej   činnosti,   alebo   ochrany práv   a   slobôd iných,   nie je nevyhnutné (Ústava SR použila takúto rigoróznu podmienku), aby príslušníci ozbrojených síl nemohli byť členmi politických strán alebo hnutí.

Podľa   nášho   názoru,   k   obmedzeniu   príslušníkov   ozbrojených   síl   ústavne konformným   spôsobom   mohlo   zákonom   dôjsť   len   vo   vzťahu   k   niektorým   právam a povinnostiam vyplývajúcim z členstva v politickej strane, alebo v politickom hnutí, nie však absolútny zákaz členstva, ako taký.»

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní jeho návrh prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Ustanovenie § 11 ods. 2 zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je   v súlade s čl.   1   ods.   1,   čl.   13 ods.   4,   čl.   29 ods.   2,   3,   a čl.   54   Ústavy   Slovenskej republiky.“

5. S účinnosťou od 1. apríla 2009 bol prijatý zákon č. 59/2009 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 517/2008 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým boli zrušené vojenské súdy a výkon súdnictva a personálny substrát z navrhovateľa prešiel „ex lege“ na Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „navrhovateľ“).

II.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou...

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19   zákona   o   ústavnom   súde   sa   súdom   podľa   § 18   ods. 1   písm. d)   uvedeného   zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01, IV. ÚS 35/02).

7. V preskúmavanej veci už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej   príčinnej   súvislosti medzi navrhovateľom označenými porušeniami práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 29 ods. 2 a 3 a čl. 54 ústavy a obsahom § 11 ods. 2 zákona o vojakoch a vo väzbe na to aj k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jeho návrhu.

8. Podľa § 11 ods. 2 zákona o vojakoch profesionálny vojak nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný a demokratický štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

  Podľa čl. 29 ods. 2 a 3 ústavy občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.  

Podľa   čl.   54   ústavy   zákon   môže   sudcom   a   prokurátorom   obmedziť   právo   na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ   súvisia   s   výkonom   služby.   Osobám   v   povolaniach,   ktoré   sú   bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.

9. „Národná rada ako jediný zákonodarný orgán v Slovenskej republike je oprávnená prijímať aj také zákony, ktorými sa zasahuje do existencie a života politických strán. Tieto zásahy však musia v každom prípade rešpektovať ústavné podmienky vyjadrené priamo v ústave, ako aj ostatné ústavné hodnoty, ktoré majú význam pre utváranie demokratického politického   systému.   Akceptujúc   ústavnú   reglementáciu   roly   politických   strán   musí   aj zákonná úprava prispievať k naplneniu tejto úlohy. V tejto spojitosti nemožno opomenúť, že politický systém je založený na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti (čl. 31 ústavy). Nemožno obísť ani ústavne vyjadrený princíp oddelenosti politických strán od štátu (čl. 29 ods. 4 ústavy). Rovnako nemožno opomínať, že politické strany vznikajú v rámci právneho štátu (čl. 1 ústavy), ktorého princípy sa musia premietať aj do slobodného, dobrovoľného a nad ústavný rámec neobmedzeného vzniku politických strán“ (z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2001 zo 6. septembra 2001).

10.   V citovanom   náleze   ústavný   súd   tiež   uviedol,   že   „v ústavných   pomeroch Slovenskej   republiky   sa   uplatňujú   obmedzenia   vo   vzťahu   k zakladaniu,   existencii, a pôsobeniu   politických   strán,   ktoré   sú   vyjadrené   v dvoch   základných   rovinách.   Prvou skupinou obmedzení sú obmedzenia, ktoré sú upravené v čl. 29 ods. 3 ústavy, podľa ktorého výkon   práv   podľa   odsekov   1   a 2   (právo   zakladať   politické   strany   a   politické   hnutia a združovať sa v nich) možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   pre   bezpečnosť   štátu,   na   ochranu   verejného poriadku,   predchádzanie   trestným   činom   alebo   na   ochranu   práv   a slobôd   iných.   Druhá skupina obmedzení v tomto zmysle sa týka osôb. Podľa čl. 54 ústavy zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2... (ktoré sa týka tiež príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, pozn.). Iné obmedzenia práva slobodne sa združovať v politických stranách ústava nepozná, čo znamená, že toto právo možno obmedziť len v uvedenom ústavnom rámci...“.

11. Z dôvodu, aby obmedzenie základného práva združovať sa v politických stranách nenarúšalo   podstatu   a   zmysel   tohto   základného   práva,   ústava   vymedzila   predpoklady takéhoto obmedzenia v čl. 29 ods. 3 a v čl. 54. „Ak sú tieto predpoklady (hoci spojené len s niektorým z legitímnych cieľov) obmedzenia základného práva združovať sa v politických stranách   splnené,   potom   prijatie   zákona,   ktorý   obmedzuje   toto   základné   právo,   je primeraným a nevyhnutným počinom zákonodarcu“ (z nálezu citovaného v bode 9).

12. Na základe už uvedeného možno zhrnúť, že dôvody obmedzenia základných práv a slobôd   podľa   čl.   29   ods.   3   ústavy   sú   všeobecné   a podľa   čl.   54   ústavy   sú   osobné (a osobitné). Podľa názoru ústavného súdu čl. 54 ústavy v rozsahu v ňom vymedzených práv a subjektov zakladá teda iný (odlišný) právny režim, aký platí vo všeobecnosti, t. j. obmedzenie základných práv a slobôd uvedených v čl. 54 ústavy pre tam uvedené subjekty sa   neriadi   všeobecnými   podmienkami   pre   obmedzenie   základných   práv   a   slobôd (v okolnostiach danej veci čl. 29 ods. 3), ale osobitnými podmienkami uvedenými v čl. 54 ústavy. Neplatí preto tvrdenie navrhovateľa, ktorý uviedol, že „aplikácia výlučne čl. 54 (ústavy, pozn.) na takéto obmedzenie, bez ohľadu na podmienky uvedené v čl. 29 ods. 3 a v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, je pre právny štát neprijateľné...“.

13. Názor vyslovený v bode 12 ústavný súd opiera tiež o relevantnú právnu teóriu [v českých pomeroch uvádzaný čl. 20 a čl. 44 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je obsahovo totožný s čl. 29 a čl. 54 ústavy] a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Profesor   Jan   Filip   (In:   Ústavní   právo, 1 Základní pojmy a instituty, Ústavní základy ČR, Masarykova univerzita, rok 1999, s. 328) v súvislosti   s čl.   44   listiny   uvádza,   že   „vo   vzťahu   k určitým   kategóriám   občanov   je rozhodujúce   ústavné   zakotvenie   možnosti,   aby   zákon   obmedzil   právo   združovať   sa v politických stranách“. Podobne profesor Václav Pavlíček (In: Ústava a ústavní řád České republiky,   komentář,   2.   díl,   Práva   a slobody,   Linde   Praha,   a.   s.,   rok   1999,   s.   345) v súvislosti   s čl.   44   listiny   uviedol,   že   «pri   vymedzených   právach   a vymedzených subjektoch Listina umožňuje vykonávaciemu zákonodarstvu založiť odchylný právny režim ako je stanovený samotnou Listinou, jej predchádzajúcimi ustanoveniami. Z tohto dôvodu musia byť tieto výnimky, toto prelomenie, priamo v Listine zakotvené, resp. predpokladané s tým,   že   v medziach   stanovených   Listinou   môžu   byť   vo   vykonávacom   zákonodarstve rozvedené. Tým, že Listina použila pojem „zákon môže...“ dala zákonodarcovi na uváženie, či chce, prípadne kedy a v akom rozsahu tohoto zmocnenia využiť.». V publikácii Komentár k Ústave Slovenskej republiky (Milan Čič a kolektív, Matica Slovenská 1997, s. 250) autori v súvislosti s čl. 54 ústavy uvádzajú, že „ustanovenie tohto článku obsahuje obmedzujúce opatrenia v oblasti uplatňovania práv a slobôd pre určité, tu vymenované profesie, ktoré sú špecifickými   štátnymi   orgánmi   a kde   by   pri   uplatnení   niektorých   práv   a slobôd vymenovaných v tomto článku mohlo prísť k znefunkčneniu štátnych orgánov...Významné je, že k takémuto obmedzeniu môže prísť výlučne na základe zákona...“. V neposlednom rade takáto možnosť (pre príslušníkov ozbrojených síl, polície a štátnej správy) vyplýva aj z čl.   11   ods.   2   dohovoru,   ktorý   v súvislosti   so   stanovenými   podmienkami   obmedzenia slobody   zhromažďovania   a združovania   (prvá   veta)   výslovne   uvádza   (druhá   veta),   že „Tento článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy“.

14. Ústavný súd nemôže súhlasiť ani s názorom navrhovateľa (bod 3), že ústava (na rozdiel   od   čl.   11   ods.   2   druhej   vety   dohovoru,   pozn.)   nemá „výslovné   ustanovenie o vylúčení   týchto   materiálnych   podmienok   vo   vzťahu   k   príslušníkom   ozbrojených   síl... a preto   možno   urobiť   záver,   že   Ústava   SR   pri   uplatňovaní   tohto   základného...   práva, priznáva príslušníkom Ozbrojených síl SR väčšiu ochranu, než vyššie uvedený Dohovor“. Z porovnania čl. 54 ústavy a čl. 11 ods. 2 druhej vety dohovoru prima facie vyplýva, že pokiaľ ide o príslušníkov ozbrojených síl, vzťah čl. 54 ústavy k čl. 29 ods. 2 a 3 ústavy je porovnateľný ku vzťahu čl. 11 ods. 2 druhej vety dohovoru a čl. 11 ods. 1 a 2 prvej vety dohovoru. Ústava pri uplatňovaní základného práva podľa čl. 29 ods. 2 teda nepriznáva príslušníkom ozbrojených síl väčšiu ochranu ako dohovor.

15. Rovnako nemôže ústavný súd súhlasiť s názorom navrhovateľa (bod 3) „... že pri obmedzovaní základného... práva uvedeného v čl. 29 ods. 2 Ústavy... voči príslušníkom Ozbrojených síl SR... je nutné vychádzať kontinuálne z čl. 12 ods. 4, čl. 29 ods. 3 a čl. 54 Ústavy SR tak, že podmienky uvedené v týchto článkoch musia byť súčasne všetky splnené“. V okolnostiach danej veci závery ústavného súdu o „osobitnom“ právnom režime čl. 54 ústavy ku „všeobecnému“ právnemu režimu čl. 29 ods. 3 ústavy (pozri bod 12, 13) má ten dôsledok, že pokiaľ ústavný súd zistí súlad namietaného porušenia § 11 ods. 2 zákona o vojakoch s čl. 54 ústavy, nie je potrebné zároveň zisťovať súlad namietaného porušenia § 11 ods. 2 zákona o vojakoch s čl. 29 ods. 3, resp. vo vzťahu k čl. 29 ods. 3 ústavy bude v takom prípade potrebné návrh bez ďalšieho odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

16. Vo všeobecnosti platí, že právny poriadok Slovenskej republiky uvádza celý rad pracovných   povolaní   (funkcií),   výkon   ktorých   obmedzuje   či   celkom   zakazuje   členstvo v politickej   strane   či   v   politickom   hnutí   (ďalej   len   „politická   strana“).   Zákaz   členstva v politickej   strane   okrem   posudzovaného   prípadu   platí   napr.   v prípade   policajtov   [§   14 ods. 1 písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky a Železničnej   polície   v znení   neskorších   predpisov],   sudcov   (čl.   145a   ods.   1   ústavy), prokurátorov [§ 6 ods. 2 písm. g) zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch   prokuratúry   v znení   neskorších   predpisov].   Obmedzenie   vo   forme   zákazu zastávania funkcie v politickej strane, ale tiež vystupovania v jej mene alebo pôsobenia v jej prospech platí napr. v prípade člena Rady pre vysielanie a transmisiu [§ 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000   Z.   z.   o vysielaní a retransmisii   a o zmene zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov], člena Rady Slovenskej televízie a člena Rozhlasovej   rady   (§   10   ods.   4   zákona   č.   16/2004   Z.   z.   o Slovenskej   televízii   v znení neskorších predpisov a zákona č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších predpisov). Podobných príkladov je podstatne viac.

17. Posudzujúc súlad namietaného § 11 ods. 2 zákona o vojakoch („profesionálny vojak nesmie byť členom politickej strany...“) s čl. 54 ústavy ústavný súd predovšetkým konštatuje,   že   obmedziť   právo   uvedené   v čl.   29   ods.   2   ústavy   v prípade   príslušníkov ozbrojených   síl   čl.   54   ústavy   pripúšťa   a   k   obmedzeniu   tohto   základného   práva (v okolnostiach danej veci právo občana združovať sa v politickej strane) došlo vo forme zákona (zákon o vojakoch), tak ako to vyžaduje citovaný čl. 54 ústavy. Uvedené podmienky vyplývajúce z čl. 54 ústavy boli namietaným zákonným ustanovením § 11 ods. 2 zákona o vojakoch rešpektované, teda boli ústavne súladné.

18.   Navrhovateľ   namietal   (bod   3)   tiež   rozsah   obmedzenia,   keď   tvrdil,   že   nie   je nevyhnutné,   aby   príslušníci   ozbrojených   síl „nemohli   byť   členmi   politických   strán...“, pričom „k obmedzeniu príslušníkov ozbrojených síl ústavne konformným spôsobom mohlo zákonom dôjsť len vo vzťahu k niektorým právam a povinnostiam vyplývajúcim z členstva v politickej strane, alebo v politickom hnutí, nie však absolútny zákaz členstva...“. Podľa čl. 54   ústavy   zákon   môže...   obmedziť   právo...   uvedené   v čl.   29   ods.   2...,   t.   j.  ...   právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich. Namietaným je zákonné ustanovenie, podľa ktorého majú profesionálni vojaci zakázané byť v politickej strane (§ 11 ods. 2 zákona o vojakoch). Aj podľa názoru ústavného súdu rozsah obmedzenia podlieha ústavnému   prieskumu,   a to   v kvantitatívnej   stránke   pojmu   „obmedziť“.   V okolnostiach danej veci to znamená, že ústavný súd je v zmysle čl. 54 ústavy oprávnený posúdiť, či je možné obmedziť   základné   právo   uvedené v čl.   29   ods.   2 ústavy   („občania majú právo zakladať politické strany... a združovať sa v nich“) tým spôsobom, že sa profesionálnym vojakom zakáže členstvo v politickej strane, t. j. či toto vyslovenie zákazu nie je zjavne neprimerané resp. či sa nemalo použiť iné (napr. miernejšie) obmedzenie tohto základného práva.

19.   Slovenská   republika   v novodobej   histórii   bola   životne   konfrontovaná s nedemokratickými režimami, ktoré sa okrem iného vyznačovali nielen faktickým, ale tiež zákonným stotožnením vládnucej politickej strany so štátom. Či už to bola počas vojnového Slovenského štátu Hlinkova Slovenská ľudová strana, iba prostredníctvom ktorej sa podľa § 58 ods. 1 vtedy platnej ústavy slovenský národ mohol zúčastniť na štátnej moci a ktorá „ex lege“ disponovala polovojenskou organizáciou   – Hlinkovou gardou, alebo následne v predchádzajúcom   totalitnom   režime   Komunistická   strana   Československa   –   ústavne vymedzená   ako   vedúca   sila   v spoločnosti   aj   v štáte   a jej   ozbrojené   sily   Ľudové   milície označené   ako   „ozbrojená   päsť   robotníckej   triedy“.   Aj   v dôsledku   uvedených nedemokratických   a totalitných   excesov   sa   po   roku   1989   zásadným   spôsobom   zmenilo ústavnoprávne vymedzenie   úlohy politických   strán   a štátu, rešpektujúc európsku   právnu kultúru, čo našlo odraz aj v zákone č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických   hnutiach,   ktorý   u nás   platil   až   do   1.   júna   2005   (odkedy   platí   zákon č. 85/2005 Z.   z. o politických   stranách a politických   hnutiach).   Podľa § 5 tohto zákona strany a hnutia nesmú byť ozbrojené a nesmú zriaďovať ozbrojené zložky (ods. 2). Nie je povolená   činnosť   strán   a   hnutí   v   ozbrojených   silách   a   ozbrojených   zboroch.   Osobitné zákony   ustanovenia,   v   ktorých   orgánoch   štátu   a   územnej   samosprávy   sa   činnosť   strán a hnutí   takisto   nepovoľuje   (ods.   3).   Strany   a   hnutia   sa   môžu   organizovať   zásadne   na územnom   princípe.   Zakladať   a   organizovať   činnosť   strán   a   hnutí   na   pracoviskách   je neprípustné (ods. 4).

20.   Napriek   tomu,   že   v súčasnosti   platný   zákon   o politických   stranách   podobné ustanovenia   už   neobsahuje,   reflektujúc   na   vojnovú   a povojnovú   minulosť   Slovenskej republiky (bod 19), a treba dodať, že tiež do istej miery na radikalizujúcu sa súčasnosť, má v prípade profesionálnych vojakov zákaz členstva v politickej strane naďalej predovšetkým preventívny význam súvisiaci s významnou ústavnou hodnotou, ktorou je bezpečnosť štátu. Ozbrojené sily (teda aj profesionálni vojaci) sú conditio sine qua non bezpečnosti štátu (napr. čl. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,   výnimočného   stavu   a núdzového   stavu,   §   2   ods.   1   zákona   č.   321/2002   Z.   z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky).

21. Ústavný súd na základe uvedeného (bod 18, 19 a 20) dospel k záveru, že nielen podmienky uvedené v bode 17, ale tiež rozsah obmedzenia (zákaz členstva v politických stranách)   uvaleného   na   výkon   práva   združovania   u profesionálnych   vojakov   nebol v žiadnom prípade svojvoľný, bol zákonný a spĺňal všetky požiadavky uvedené v čl. 54 ústavy.   V tomto   ohľade   sú   použiteľné   tiež   závery   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva uvedené   v rozhodnutí   Rekvényi   proti   Maďarsku   (rozsudok   z 20.   mája   1999   vo   veci sťažnosti č. 25390/94), ktoré sa týkalo namietaného zákonného zákazu členstva v politickej strane pre príslušníkov polície.

22. Vychádzajúc   z toho,   že   napadnuté zákonné   ustanovenie   o zákaze   členstva v politickej strane (§ 11 ods. 2 zákona o vojakoch) malo priamu oporu v čl. 54 ústavy, ústavný súd zastáva názor, že návrh na začatie konania nie je potrebné prijímať na ďalšie konanie,   pretože   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   by   nebolo   reálne očakávať záver o nesúlade § 11 ods. 2 zákona o vojakoch tiež s ďalšími označeným článkami ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 29 ods. 3). Ich posudzovanie bolo bez právneho významu, pretože k obmedzeniu základného práva, ktorého porušenie navrhovateľ namietal, došlo na základe čl. 54 ústavy, a nie na základe čl. 29 ods. 3 v spojitosti s čl. 13 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Navyše navrhovateľ porušenie čl. 13 ods.   4 a čl. 1 ods.   1 ústavy (okrem   ich spojitosti s čl. 29 ods. 3 ústavy) bližšie nevymedzil. Ústavný súd preto návrh odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jeho predbežnom prerokovaní.

23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudca Ladislav Orosz.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2009