znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/08-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 3. februára 2010 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o   návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 24 a čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8, čl. 9, čl. 11 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov a s čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa takto

r o z h o d o l :

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. februára 2008 doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. e) v spojení   s   §   37   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností“ alebo „zákon č. 308/1991 Zb.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 24 a čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, s čl. 8, čl. 9, čl. 11 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov a s čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa.

Generálny prokurátor svoj návrh odôvodnil takto:„A.... Platná právna úprava ustanovením vysokého početného cenzu, ktorý je aj na európske pomery príliš vysoký a v podmienkach Slovenskej republiky ťažko dosiahnuteľný, bráni vzniku právnej subjektivity málopočetných cirkví a náboženských spoločností. Štát tak evidentne   neplní   svoju   povinnosť   vytvoriť   právne   podmienky   pre   uplatnenie   práva   na slobodu prejavu náboženského vyznania a viery podľa vlastnej voľby jednotlivca a týmto obmedzením   bezprostredne   zasahuje   do   slobody   náboženského   vyznania.   Citované ustanovenia zákona č. 308/1991 Zb. nie sú preto v súlade s čl. 24 ods. 2 a 3 Ústavy a s čl. 9 ods. 1 Dohovoru.

B.... Treba uviesť, že na ustanovenie zákonnej podmienky preukázania najmenej 20 000   plnoletých   členov   občanov   Slovenskej   republiky   majúcich   trvalý   pobyt   na   území Slovenskej   republiky   a   hlásiacich   sa   k   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti,   nejestvuje žiaden   rozumný   dôvod,   ktorý   by   korešpondoval   s   potrebou   riešiť   súžitie   náboženských komunít v spoločnosti a súčasne mal oporu v obmedzeniach uvedených v ustanovení čl. 9 ods. 2 Dohovoru a čl. 24 ods. 4 Ústavy. Štát tak v rozpore s princípmi proporcionality a legitimity očividne zasahuje do práva na slobodu náboženského vyznania a viery podľa vlastnej voľby jednotlivca.

C.  ...   Vzťah   štátu   k cirkvám   treba   vždy   vnímať   v   mnohých   dimenziách,   no   jeho základom je striktný zákaz pre štát komukoľvek akékoľvek náboženstvo predpisovať, ale aj určité náboženstvo zakazovať. Štát je povinný vytvárať rovnaké podmienky pre fungovanie všetkých náboženských komunít pri zachovaní svojho neutrálneho postoja. Je oprávnený určiť   podmienky   na   ich   pôsobenie   a   v   zmysle   už   uvedenej   argumentácie,   pri   dodržaní princípov legitimity, legality a proporcionality, je oprávnený prejav náboženského vyznania aj obmedziť. Nemôže však vyjadrovať svoj postoj formou, z ktorej možno vyvodiť odlišné, nerovné postavenie cirkví alebo náboženských spoločností, ktoré uznáva a k tým, ktoré neuznáva. Napokon, čl. 1 ods. 1 Ústavy jasne ustanovuje, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Ak k prejavom náboženského vyznania patrí právo prejavovať ho verejne, spoločne s inými a pre tento účel aj právo vytvárať náboženské organizácie, potom právna norma, ktorej   obsahom   je   odlišný   postoj   štátu   k   náboženským   komunitám,   je   z   pohľadu dodržiavania ľudských práv a základných slobôd neprípustná.

Štát stanovením početného cenzu pre registráciu cirkví a náboženských spoločností diskriminuje   osoby   hlásiace   sa   k   minoritnému   náboženskému   vyznaniu   alebo   viere   z dôvodu, že títo sú v porovnaní s inými, pre nízku početnosť členov komunity, ku ktorej sa hlásia, obmedzovaní v samotnej podstate práva na slobodu náboženského vyznania, a to v jeho   prejave.   Preto   právna   úprava   vytvárajúca   podmienky   na   diskrimináciu   zakladá porušenie čl. 12 Ústavy v spojení s čl. 24 Ústavy a čl. 14 Dohovoru v spojení s jeho čl. 9. D.... Jedným z najdôležitejších aspektov práva na slobodu združovania je vytvorenie právneho   priestoru   umožňujúceho   jednotlivcom   spoločne   zakladať   cirkvi   a   náboženské spoločnosti so statusom právnickej osoby, prostredníctvom ktorých môžu kolektívne konať v oblasti vzájomných záujmov. Pluralizmus spočíva na skutočnom uznávaní a rešpektovaní rôznorodosti   kultúrnych   tradícií,   etnických   a   kultúrnych   identít,   náboženskej   viery, umeleckých,   literárnych,   sociálnych   a   ekonomických   myšlienok   a   koncepcií.   Len harmonické   vzájomné   pôsobenie   osôb   a   skupín   majúcich   rôzne   identity   môže   viesť k dosiahnutiu sociálnej súdržnosti. Je prirodzené, že pokiaľ občianska spoločnosť funguje zdravým spôsobom, účasť jej občanov na demokratickom procese má veľký rozsah, ktorý dosahuje cez ich príslušnosť k spoločenstvám alebo združeniam, prostredníctvom ktorým sa môžu združovať s inými občanmi a kolektívne tak usilovať o spoločné ciele.

V   súlade   s   doterajšou   rozhodovacou   praxou   európskeho   súdu   je   nevyhnutné posudzovať aj návrhom napadnuté ustanovenia § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb., z ktorých vyplýva, že štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované, teda pro futuro len také, ku ktorým sa preukázateľne hlási najmenej 20 000 plnoletých osôb, občanov Slovenskej republiky, ktorí majú pôvod na jej území. Pre porovnanie primeranosti namietaného počtu osôb hlásiacich sa k náboženským komunitám,   žiadajúcim   o   registráciu,   je   možné   poukázať   na   právnu   úpravu   napríklad v Českej republike, kde zákon č. 3/2002 Sb. o slobode náboženského vyznania a postavenia cirkví a náboženských spoločností vyžaduje pre registráciu podpisy 300 plnoletých občanov hlásiacich sa k tejto cirkvi a náboženskej spoločnosti. V Ruskej federácii Zákon o slobode vyznania   a   náboženských   spoločenstvách   požaduje,   aby   náboženské   spoločenstvo   alebo organizácia mali najmenej 10 zakladajúcich členov.... Napríklad v Poľskej republike návrh na registráciu cirkvi alebo náboženského spolku,... má právo podať 100 osôb spôsobilých nápravné úkony. V Maďarskej republike na takýto úkon postačuje 10 osôb.

E.... Zákon č. 308/1991 Zb. ani na jednom mieste neuvádza dôvody, pre ktoré by vznik   právnickej   osoby   (§   4   ods.   3)   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti   mal   byť podmienený takým vysokým počtom (20 000) plnoletých osôb hlásiacim sa k náboženskej viere.   V   podmienkach   Slovenskej   republiky   si   ochrana   demokratickej   spoločnosti nevyžaduje ochranu pred dôsledkami existencie a pôsobenia malých náboženstiev. Práve tak nejestvujú žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by náboženské komunity s malým počtom svojich členov mohli svojimi aktivitami poškodiť inštitúcie štátu a občanov. Ustanovenia právnej normy, ktoré nerešpektujú princíp legitimity a proporcionality, nie sú v súlade s čl. 29 ods. 3 Ústavy a s čl. 11 ods. 2 Dohovoru.

F.... Zákonné ustanovenie vyžadujúce počet 20 000 osôb hlásiacich sa k náboženskej viere doposiaľ neregistrovanej náboženskej komunity kladie neprimerané prekážky vzniku plnohodnotných   náboženských   komunít   (so   statusom   právnickej   osoby).   Štát   tým   nielen prekračuje rámec úmernosti prípustného obmedzenia Ústavou garantovanej slobody, ale súčasne svojich občanov diskriminuje v ich uplatňovaní práva na slobodu združovania, a to z viacerých hľadísk

Vo   svetle   už   uvedenej   argumentácie,   veriaci   hlásiaci   sa   k   málo   početnému náboženstvu nemôžu prejavovať svoje náboženstvo verejne v komunite, teda v kruhu tých, s ktorými vieru zdieľajú. Z dôvodu ich náboženského presvedčenia tým, že ich náboženská spoločnosť   početne   nespĺňa   zákonom   ustanovený   limit   pre   jej   registráciu,   je   porušená rovnoprávnosť pri napĺňaní ich práva na slobodu združovania.

V nadväznosti na to nie je zanedbateľné, že v zmysle § 22 zákona č. 308/1991 Zb. cirkvi   a   náboženské   spoločnosti,   ktoré   ku   dňu   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona (1. septembrom 1991) vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované podľa tohto zákona. Ich zoznam je uvedený v prílohe, ktorá tvorí   súčasť   zákona.   Pre   tieto   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   početný   cenzus   neplatí a svoju   činnosť   môžu   vyvíjať   bez   ohľadu   na   počet   členov   alebo   osôb   hlásiacich   sa k náboženstvu. Nasvedčuje to tomu, že na území Slovenskej republiky platia pre združovanie veriacich rôzne podmienky, a to v závislosti od toho, či náboženské spoločnosti a cirkvi boli uvedené v prílohe zákona č. 308/1991 Zb. alebo neboli. Aj keď nemožno štátu uprieť právo na zásadné zmeny v legislatívnej úprave aj v tejto oblasti života spoločnosti, zmena musí vždy vychádzať zo spoločenskej požiadavky. Pokiaľ nové pravidlá neodzrkadľujú potreby spoločnosti,   zavádzajú   právny   stav,   ktorý   neprijateľným   spôsobom   zasahuje   do rovnoprávnosti   občanov   pri   napĺňaní   ich   práva   na   slobodu   združovania   z   dôvodu   ich náboženského presvedčenia.

Štát musí náboženskú slobodu zaručiť na celom svojom území a voči každému. Na svojom   území   ju   musí   tiež   zaručiť   každému   svojmu   občanovi,   nech   žije   kdekoľvek. Vo vonkajších vzťahoch v oblasti náboženstva a viery štát nemôže pripustiť nerovnosť alebo priznať   privilégiá,   ktoré   by   niektoré   skupiny   občanov   vo   vzťahu   k   iným   náboženstvám zvýhodňovali alebo znevýhodňovali. Nie je preto namieste, aby sloboda združovania bola v súvislosti   so   vznikom   právnej   subjektivity   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti podmienená   trvalým   pobytom   svojich   občanov   na   území   Slovenskej   republiky (uvedené príklady diskriminácie vychádzajú zo zákona č. 218/1949 Sb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom v znení neskorších predpisov, pozn.).

Všetky   uvedené   argumenty   nasvedčujú   tomu,   že   návrhom   napadnuté   ustanovenia zákona č. 308/1991 Zb. sú diskriminačné, preto nie sú v súlade s čl. 12 Ústavy v spojení s čl. 29 Ústavy a s čl. 14 Dohovoru v spojení s jeho čl. 11.

G.  ...   Zákon   č.   308/1991   Zb.   v   ustanoveniach   §   11   a   §   12   písm.   a)   v   rozpore s citovanými článkami Dohovoru o právnom postavení utečencov (čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom   postavení   utečencov,   pozn.),   umožňuje   požiadať   o   registráciu   cirkvi a náboženskej spoločnosti výlučne vtedy, ak členmi cirkvi alebo náboženskej spoločnosti je najmenej 20 000 občanov Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území. A contrario, štát   nepriznáva   utečencom   žijúcim   v   Slovenskej   republike   právo   právne   relevantným spôsobom pripojiť sa čestným vyhlásením k návrhu na registráciu.

Vo svetle predchádzajúcej argumentácie navrhovateľa odôvodňujúcej nesúlad § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 1 ods. 1, 12 ods. 1 a 2, 24 a 29 ods. 1 a 3 Ústavy, ako aj s čl. 9, 11 a 14 Dohovoru sú teda v rovnakom rozsahu napadnutou platnou právnou úpravou porušené aj práva utečencov na slobodu náboženského vyznania, ako aj na slobodu združovania sa.

Štát svojím diskriminačným postojom k utečencom neoprávnene zasiahol do slobody vyznania   a slobody združovania sa,   v dôsledku čoho   možno   konštatovať,   že   napadnuté ustanovenia zákona č. 308/1991 Zb. nie sú tiež v súlade s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov.

H.  ...   Zákon   č.   308/1991   Zb.   v   ustanovení   §   3...   v   rozpore   s   čl.   14   Dohovoru opravách dieťaťa ustanovuje, že o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia.

Právna úprava tak zákonným zástupcom vyhradzuje právo, aby deťom do dovŕšenia 15 rokov určovali ich náboženské vyznanie a vieru. Je nepopierateľné, že osobnostný vývoj každého človeka má základ v prvej etape jeho života, počas ktorej sa podstatne formuje jeho náhľad   na   svet,   hierarchia   jeho   životných   hodnôt,   či   zásady   správania   sa.   Preto   niet žiadnych pochybností o tom, že najvýznamnejšia úloha tu prináleží tým, ktorí nesú za dieťa zodpovednosť.   Zákon   č.   308/1991   Zb.   však   v   napadnutom   ustanovení   dáva   zákonným zástupcom dieťaťa výsadné právo rozhodovať o otázke ich náboženského vyznania a viery. Za takých okolností dieťaťu pre vlastnú voľbu a vlastný pohľad na život, nezostáva žiaden priestor.

...   Napadnutá   zákonná   úprava,   ktorá   popiera   právo   dieťaťa   na   slobodnú   voľbu, zasahuje do jeho práva na slobodu náboženského vyznania,... ani v tomto prípade zákonný zásah do slobody prejavu náboženstva nezodpovedá princípom legitimity a proporcionality. Preto ustanovenie § 3 zákona č. 308/1991 Zb. nie je v súlade s či 14 Dohovoru opravách dieťaťa.

I.  ...   Zákon   č.   308/1991   Zb.   tým,   že   požaduje   od   najmenej   20   000   členov náboženských subjektov čestné prehlásenie o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, a to navyše s uvedením ich mien, priezvísk, trvalého pobytu a   rodných   čísiel,   nepochybne   zasahuje   do   súkromia   týchto   fyzických   osôb,   lebo   týmto úkonom sú povinné deklarovať svoje náboženské vyznanie. Štát vyžaduje a zhromažďuje údaje   o   súkromí   fyzických   osôb   podliehajúce   v   zmysle   Smernice   95/46/ES   zákazu spracovania   bez   toho,   aby   precízne   odôvodnil   verejný   záujem   na   takomto   zásahu   do súkromia.

Ustanovenia § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb., vyžadujúce deklarovanie náboženského   vyznania   a   umožňujúce   štátu   neoprávnené   zhromažďovanie   takýchto osobných údajov bez poskytnutia primeraných záruk, preto nie sú v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy a čl. 8 Dohovoru.

J.... Právny štát má vytváraním legislatívneho prostredia zabezpečovať nerušené uplatňovanie základných práv a slobôd. Ak právna norma upravuje spoločenské vzťahy tak, že vytvára priestor na obmedzenie slobody náboženského vyznania, práva združovať sa a práva na súkromie, resp. v uplatňovaní týchto práv kohokoľvek diskriminuje z dôvodu jeho náboženského vyznania, potom nieje v súlade s Ústavou a Dohovorom. Právna úprava obmedzujúca alebo porušujúca základné práva a slobody nezodpovedá princípom právneho štátu, preto nieje v súlade s čl. 1 Ústavy....“

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Ustanovenie § 3, § 4 ods. 4, § 11, § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 24 a čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy, čl. 8, čl. 9, čl. 11   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“), čl. 3 a článkom 4 Dohovoru opravnom postavení utečencov, ako aj čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa.»

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania uznesením č. k. PL. ÚS 10/08-23 z 19. marca 2008 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

Ústavný súd požiadal o   vyjadrenie k návrhu Národnú   radu   Slovenskej   republiky (ďalej aj „národná rada“). Vo vyjadrení predsedu národnej rady zo 16. júna 2008 sa uvádza:„Ako   stanovisko   uvádzam,   že   po   formálnej   stránke   Národná   rada   Slovenskej republiky schválila zákon súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny poslancov. Zákon bol podpísaný   príslušnými   ústavnými   činiteľmi   a   vyhlásený   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky.

Národná   rada   Slovenskej   republiky   je presvedčená,   že prijatý zákon je v   súlade s Ústavou Slovenskej republiky a právnym poriadkom Slovenskej   republiky.   Je však na Ústavnom súde Slovenskej republiky, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení.

Zároveň Vám oznamujem, že v danej veci netrvám na ústnom pojednávaní.“

Ústavný súd požiadal v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde o vyjadrenie vedľajšieho účastníka-vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Vláda predložila svoje vyjadrenie písomným podaním zo 16. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 23. mája 2008, v ktorom oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá, a k návrhu generálneho prokurátora okrem iného uviedla:

«Porušenie práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať chápal fakticky z tých istých dôvodov a podoprel ich obdobnými argumentmi. Vzhľadom na reálnu prepojenosť týchto práv v kontexte porušenia ich ústavnej ochrany zákonom č. 308/1991 Zb., je možné zaoberať sa nimi súbežne a vo vzájomnej prepojenosti. Práve takéto prepojenie je možným kľúčom k opačnému pohľadu aký má navrhovateľ.

Predovšetkým treba uviesť, že takmer so všetkými argumentmi uvádzanými v návrhu je   možné   sa   stotožniť   a   akceptovať   ich.   Takéto   stotožnenie   by   potom   mohlo   viesť   aj k akceptácii protiústavnosti napadnutých ustanovení. Predpokladom však je, že skutkový stav vychádzajúci z predmetných ustanovení je taký istý ako ho prezumuje navrhovateľ. A práve   v   tejto   otázke   je   pohľad   vedľajšieho   účastníka   tohto   konania   zásadne   odlišný v dvoch kľúčových smeroch.

Prvým je, že právo slobodne určovať svoje náboženské učenie a obrady, poskytovať duchovné a hmotné služby, vyučovať náboženstvo atď. môže len subjekt, ktorý má status právnickej osoby. Táto prezumpcia je sama protiústavná, pretože upiera fyzickým osobám také práva ako je poskytovanie duchovných a hmotných služieb, vyučovanie náboženstva a pod. V prípade, že by nejaký zákon takýto zákaz expressis verbis ustanovoval, bol by bezpochyby   protiústavný,   ak   by   zákaz   výkonu   tohto   práva   neoprel   o   legitímny   cieľ akceptovateľný v demokratickej spoločnosti. Pritom navrhovateľ sám správne uvádza, že obsahom   práva   na   slobodu   svedomia,   náboženského   vyznania   a   viery,   je   vytvorenie priestoru pre vlastné osobitné videnie sveta, ktorý človeka obklopuje a podmieňuje jeho správanie“.   Sám   zákon   č.   308/1991   Zb.   v   úvodnom   ustanovení   takéto   právo   deklaruje a k jeho   uplatňovaniu   mu   nijako   nebráni.   Opačný   pohľad,   ktorý   preferuje   navrhovateľ popiera základný princíp právneho štátu a to, že občania môžu všetko, čo im zákon výslovne nezakazuje. Môžu teda, či už v pozícii právnickej osoby alebo vo voľnom združení fyzických osôb bez právnej subjektivity plne využívať náboženskú slobodu, vrátane kreovania rôznych náboženských   komunít,   pričom   nie   sú   nijako   nútení,   aby   tieto   náboženské   komunity organizačne kreovali do podoby právnickej osoby.

V tejto súvislosti možno tiež dať do pozornosti rovnaký právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý ho zaujal v rozhodnutí č. I. ÚS 708/02 pri rozhodovaní obdobného prípadu, resp. dokonca totožného zákona č. 308/1991 Zb., kde bola napadnutá pôvodná podmienka k registrácii, a to ustanovenie početného cenzu 10 000 osôb na uplatnenie práva založiť cirkev s právnou subjektivitou umožňujúcou participáciu na určitých spoločenských výhodách.   Ústavný   súd   Českej   republiky   zamietnutie   ústavnej   sťažnosti   odôvodnil   aj nasledovnými   úvahami:   „je   nutno   rozlišovat   mezi   právem   svobodně   projevovat   své náboženství nebo víru a sdružovat se za účelem uplatňování náboženství nebo víry a právem na registraci církve nebo náboženské společnosti. Registrací získává právni subjektivitu, tedy vzniká jako právnická osoba podle práva České republiky, se všemi právními následky z toho plynoucími. Stát zákonem stanoví podmínky pro vznik církve jako právnické osoby podle českého práva, stejně jako tak činí i u vzniku ostatních právnických osob. Ustanovení článků 15, 16 a 20 Listiny nevážou výkon práv v nich zakotvených na registraci a nestanoví pro ni podmínky. Zákonem stanovené podmínky pro registraci církví nikterak neomezují výkon   práva   svobodně   projevovat   své   náboženství   nebo   víru   způsobem   uvedeným v citovaných článcích Listiny. Ani výkon těchto práv však není absolutní, neboť čl. 16 odst. 4 Listiny umožňuje výkon těchto práv omezit, jde-li o opatření v demokratické společnosti nezbytná   pro   ochranu   veřejné   bezpečnosti   a   pořádku,   zdraví   a   mravnosti   nebo   práv a svobod   druhých.   Odmítnutím   registrace   předmětné   církve   pro   nesplnění   zákonných podmínek   tak   pouze   nevznikla   tato   církev   jako   právnická   osoba   podlé   českého   práva. Nebylo tím ovšem nijak zasaženo do výkonu základních práv osôb hlásících se k této církvi. V   této   souvislosti   lze   rovněž   odkázat   na   některé   závěry   nálezu   Ústavního   soudu publikovaného pod č. 4/2003 Sb.“

Podobne   aj   druhé   východisko   je   založené   na   protiústavnej   prezumpcii,   ktorá vychádza   z   predpokladu,   že   organizovať   náboženskú   komunitu   je   možné   len   v   podobe registrovanej náboženskej spoločnosti alebo cirkvi. Vzhľadom na unikátnosť prezumpcie je možné ju aj na tomto mieste odcitovať v plnom rozsahu, pretože na nej je založená fakticky celá argumentácia navrhovateľa: „K tejto súvislosti je zároveň nevyhnutné zdôrazniť, že neregistrované cirkvi alebo náboženské spoločnosti na území Slovenskej republiky nemôžu pôsobiť ako občianske združenia podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Uvedená právna norma v ustanovení § 1 ods. 3 písm. c) výslovne ustanovuje,   že   tento   zákon   sa   nevzťahuje   na   združovanie   občanov   v   cirkvách a náboženských spoločnostiach. Vznik a registrácia občianskeho združenia založeného za účelom napĺňania života cirkví alebo náboženskej spoločnosti by boli v rozpore so zákonom č. 83/1990 Zb. a jeho účelom. Pôsobenie takéhoto občianskeho zdraženia by zároveň bolo priamym obchádzaním zákona č. 308/1991 Zb.“

Navrhovateľ   touto   prezumpciou   navodzuje   atmosféru   života   v   nedemokratickom totalitnom   štáte.   Je   učebnicovým   príkladom   krajného   právneho   normativizmu,   ktorý využívala   marxisticko-leninská   právna   teória.   Je   návodom   pre   ministerstvo   vnútra,   aby neregistrovalo   žiadne   občianske   združenie,   ktoré   má   za   cieľ   vyjadriť   náboženské presvedčenie svojich členov a nemá pritom zároveň záujem participovať na ekonomicko- spoločenských výhodách prinášajúcich zaregistrovanie sa na ministerstve kultúry vo forme cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Táto prezumpcia je v priamom rozpore s princípom právneho štátu a návodom na neprimerané obmedzovanie ľudských práv. V prípade, že navrhovateľ má poznatky z praxe, kde by pri registrácii občianskeho združenia dochádzalo k porušeniu práva na združovanie v spojitosti s právom na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania viery, tak má ústavnú povinnosť konať. Ani náznakom však takýto výklad zákona č. 83/1990 Zb. v praxi nedokumentuje príkladom.

Základné ľudské práva a slobody majú rovnakým spôsobom zabezpečené členovia registrovaných aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské spoločnosti môžu teda de iure aj de facto slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú   registrované.   Dôkazom   toho   je   aj   rozširujúca   sa   činnosť   mnohých   netradičných náboženských   zoskupení,   ktorých   počet   odborníci   odhadujú   na   približne   50.   Keďže   je v podmienkach relatívne konzervatívneho Slovenska značne problémové splniť podmienku 20 000 tisíc členov, nechávajú sa tieto náboženské zoskupenia zaregistrovať na ministerstve vnútra ako občianske združenia podľa zákona o združovaní občanov, aj keď sa tento zákon nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach. Následne sa tieto   náboženské   spoločnosti   snažiace   o   etablovanie   usilujú   zviditeľniť   prostredníctvom všeobecne   uznávaných   verejnoprospešných   aktivít   (napr.   rôzne   vzdelávacie,   kultúrne, mierové a ekologické podujatia). Pôsobenie občianskeho združenia realizujúceho právo chránené v článku 24 Ústavy Slovenskej republiky nie je v rozpore s ústavou a zákonom, kým občianske združenie nevykonáva činnosti, ktorými by porušovali článok 29 Ústavy Slovenskej   republiky.   Možno   sa   preto   plne   stotožniť   so   slovami   navrhovateľa,   že „v podmienkach   Slovenskej   republiky   si   ochrana   demokratickej   spoločnosti   nevyžaduje ochranu pred dôsledkami existencie a pôsobenia malých náboženstiev“. Nevedno prečo sa teda navrhovateľ domnieva, že ministerstvo vnútra by nemalo registrovať malé náboženské skupiny vo forme občianskych združení.

Sumarizujúc možno uviesť, že uplatňovanie práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania je možné v Slovenskej republike ako v právnom štáte

-   fyzickými   osobami   v   individuálnej   podobe   alebo   v   náboženskej   komunite   bez právnej subjektivity,

- právnickými osobami vo forme občianskych združení podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov,

- právnickými osobami vo forme registrovaných cirkví a náboženských spoločností podľa zákona č. 308/1991 Zb.

Skutočnosť,   že   náboženské   vyznanie   možno   prejavovať   v   rôznych   formách   môže legitimovať   námietku   o   možnej   diskriminácii.   Vzhľadom   na   už   uvedené   sa   nemožno stotožniť s diskrimináciou uvádzanou v návrhu podľa ktorého „Štát stanovením početného cenzu pre registrácia cirkví a náboženských spoločností diskriminuje osoby hlásiace sa k minoritnému náboženskému vyznaniu alebo viere z dôvodu, že títo sú v porovnaní s inými, pre nízku početnosť členov komunity, ku ktorej sa hlásia, obmedzovaní v samotnej podstate práva   na   slobodu   náboženského   vyznania,   a   to   v   jeho   prejave.   Preto   právna   úprava vytvárajúca podmienky na diskrimináciu zakladá porušenie čl. 12 Ústavy v spojení s čl. 24 Ústavy a čl. 14 Dohovoru v spojení s jeho čl. 9“.

Štát stanovením početného cenzu pre registráciu cirkví a náboženských spoločností realizuje   skutočnosť,   že   na   Slovensku   neexistuje   odluka   štátu   od   cirkvi   a   že   cirkvi a náboženské spoločnosti sú financované aj z verejných zdrojov. Preto správne položenou otázkou v súvislosti s namietnutím porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky by bolo, prečo je fakticky práve početný cenzus ako kritérium pre poskytovanie prostriedkov z verejných   zdrojov.   „Ekonomická   diskriminácia   neregistrovaných   cirkví“   je   dostatočne odôvodnená   v   dôvodovej   správe   k   zákonu,   len   nevedno   prečo   nechce   navrhovateľ akceptovať, že je potrebné zohľadniť „kultúrne a historické špecifiká krajiny“. Keby sa tieto osobitosti   nezohľadňovali   je   možné   si   celkom   dobre   predstaviť,   že   by   sa   na   Slovensku zaregistrovala ako náboženská spoločnosť „Ateistická cirkev neveriacich“, ktorá by spĺňala podmienku 20 000 členov občanov s trvalým pobytom na území Slovenska a mohla by profitovať   z   verejných   zdrojov.   Nepochybne   takáto   situácia   ešte   nedávno   existovala v Slovenskej socialistickej republike. Nie náhodou, preto začína platná Ústava Slovenskej republiky preambulou,   v ktorej sú práve tieto „kultúrne a historické špecifiká krajiny“ uvedené. Ak má štát financovať cirkvi a náboženské spoločnosti potom musí mať aj istotu, že ide o cirkvi a náboženské spoločnosti s reálnou členskou základňou a nie o deštruktívny kult, či pochybný komerčný podnik založený na získanie tohto privilegovaného postavenia. Príkladom   podobnej   historickej   skúsenosti   s   náboženskou   toleranciou,   ale   aj s komunistickou intoleranciou voči náboženstvu, je nedávna kauza v Maďarskej republike, ktorá   sa   týkala   náboženskej   spoločnosti   „Združenie   bosoriek“.   Rovnako   možno   citovať z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarskej republiky č. 4/1993 (II. 12)AB, ktorý uviedol: Rovnocenný   prístup   k   cirkvám   nevylučuje   zohľadnenie   aktuálnych   sociálnych   úloh jednotlivých   cirkví“,   V   tom   má   štát   nepochybne   priestor   pre   voľnú   úvahu   v   súvislosti s poskytovaním finančnej podpory cirkvám a náboženským spoločnostiam, na ktoré nie je ústavnoprávny   nárok   a   preto   nemožno   za   diskrimináciu   považovať   vopred   zákonom stanovené kritérium pre získanie finančnej podpory zo strany štátu.

2.   Porušenie   zákazu   diskriminácie   utečencov   namieta   navrhovateľ   na   základe Dohovoru   o   právach   utečencov.   Vecne   spočíva   v   tom,   že  ,Štát   nepriznáva   utečencom žijúcim v Slovenskej republike právo právne relevantným spôsobom pripojiť sa čestným vyhlásením k návrhu na registráciu“. Bližšie však neurčuje v čom by malo byť porušené právo utečencov na náboženskú slobodu. Zákon im totiž nebráni, aby vyznávali náboženstvo a vykonávali náboženské úkony ako fyzické osoby, ako členovia občianskych združení, ale aj ako členovia registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Rovnako im nebráni ani v tom, aby zakladali za týmto účelom občianske združenia a týmto spôsobom realizovali svoje právo na slobodu združovania.

3.   Požiadavka   štátu   predložiť   registračnému   orgánu   najmenej   20   000   čestných vyhlásení   plnoletých   členov   o   tom,   že   sa   hlásia   k   cirkvi   a   náboženskej   spoločnosti s uvedením ich identifikačných údajov porušuje podľa navrhovateľa aj právo na súkromie pred   neoprávneným   zhromažďovaním   osobných   údajov.   Podľa   §   7   ods.   1   zákona   č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov možno osobné údaje spracúvať len so súhlasom dotknutej   osoby,   pokiaľ   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Výnimku   predpokladanú   v uvedenom ustanovení upravuje § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. podľa ktorého sa súhlas dotknutej osoby (osoby, o ktorej sa osobné údaje spracúvajú) nevyžaduje, ak sa osobné údaje spracúvajú na základe osobitného zákona, ktorý ustanovuje zoznam osobných údajov, účel ich spracúvania a okruh dotknutých osôb. Osobitným zákonom je v tomto prípade zákon č. 308/1991 Zb., ktorý v § 12 upravuje, že návrh na registráciu obsahuje: „d) podpisy plnoletých osôb hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v určenom počte, (§ 11) s uvedením ich mien, priezvísk, adries a rodných čísel“ V uvedenom prípade je teda zrejmé, že ide o spracúvanie osobných údajov na základe osobitného zákona podľa § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z., na ktoré sa súhlas dotknutých osôb nevyžaduje a preto nie je potrebné, aby takýto súhlas so spracúvaním bol obsahom podpisového hárku.

Navrhovateľ   napokon   nespochybňuje   legálnosť   tohto   zásahu,   ale   jeho   legitimitu, pretože ho nepresvedčili argumenty, že dôvodom je registráciou podmienené oprávnenie na poskytnutie finančných prostriedkov z verejných zdrojov, ako aj iné materiálne výhody. Neuvádza   prečo   by   tento   dôvod   nemal   byť   legitímny,   pretože   uplatňovanie   si verejnoprávneho nároku navyše v podobe nároku na financovanie z verejných zdrojov je bežne spojené s identifikáciou. Opak by mohol priniesť netransparentnosť do nakladania s financiami   z   verejných   rozpočtov.   Poznámka   o   bezobsažnom   odkaze   na   kultúrne a historické špecifiká krajiny je skôr dokladom jeho hodnotového relativizmu ako znalosti preambuly Ústavy Slovenskej republiky a základných hodnôt a princípov, na ktorých je vybudovaný štát Slovenská republika.

4. Pri argumentácii o protiústavnosti namietaných ustanovení zákona č. 308/1991 Zb. navrhovateľ správne tvrdí, že štát vo vzťahu k ľudským a občianskym právam „nie je ich tvorcom, ale ich garantom. Preto demokratický a právny štát, už z primárneho poňatia nescudziteľnosti ľudských práv, ich nemôže poskytovať alebo neposkytovať, lebo štát s nimi disponovať nemôže“.   Z čoho   mu   ale vychádza,   že   „právna   úprava obmedzujúca   alebo porušujúca základné práva a slobody nezodpovedá princípom právneho štátu, preto nie je v súlade s čl. 1 Ústavy. K tomu treba uviesť, že len jedno jediné základné ľudské právo je v európskom priestore absolútne, a to je právo nebyť mučený. Ostatne základné ľudské práva sú len relatívne a možno ich obmedziť z dôvodov, ktoré sú uvedené tak pri čl. 24 ako aj pri čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky. Obmedziť tieto práva z iných dôvodov by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Avšak ani zákon č. 208/1991 Zb. (správne má byť zákon č. 308/1991 Zb., pozn.) a ani zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov neuvádza iné dôvody odmietnutia registrácie občianskeho združenia, resp.   registrovanej   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti   ako   sú   uvedené   v   Ústave Slovenskej republiky. Zrejme protiústavná by bola prax, ktorá by registráciu občianskeho združenia,   resp.   registrovanej   cirkvi   alebo   náboženskej   spoločnosti   odmietla   vykonať   s poukázaním na iné dôvody ako sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky. V rozpore s princípom právneho štátu by bol taký výklad, ktorý by reštriktívne do jedného alebo do druhého práva zasiahol, čím by porušil princíp, že občania môžu robiť všetko čo im zákon nezakazuje   a   teda   aj   vykonávať   napríklad   náboženské   obrady   v   rámci   občianskeho združenia. V praxi súdov Slovenskej republiky sa doteraz zrejme ani nevyskytli prípady, ktoré   by   sa   zaoberali   problematikou   porušovania   náboženskej   slobody   členov neregistrovaných   cirkví   a náboženských   spoločností,   pretože   navrhovateľ   žiadne   takéto porušenie neuvádza. Pravdepodobne ide teda len o jeho hypotetickú úvahu, že ministerstvo vnútra odmieta zaregistrovať občianske združenie s poukazom na zákon č. 308/1991 Zb. V opačnom prípade by potom k porušeniu práva na slobodu náboženského vyznania a práva na združovanie došlo. Ešte raz treba zopakovať, že pri registrácii podľa zákona č. 308/1991 Zb. nejde o právo cirkev založiť, ale len o to, že registráciou získa cirkev alebo náboženská spoločnosť vo vzťahu k štátu aj množstvo výhod, medzi ktoré patrí príspevok zo štátneho rozpočtu. Štátu je preto treba priznať oprávnenie, aby z poskytovania výhod, vyplývajúcich z registrácie vylúčil cirkev alebo náboženskú spoločnosť, u ktorej počet členov nedosahuje počet stanovený zákonom. Stanovenie početného cenzu teda nie je protiústavné. Nemôže však   vylúčiť   založenie   náboženskej   právnickej   osoby   ako   občianskeho   združenia s poukazom, že uplatňovanie práv uvedených v článku 24 Ústavy Slovenskej republiky je možné len na základe zákona č. 308/1991 Zb.

Navrhovateľ namieta aj to, že ustanovenie § 3 zákona č. 308/1991 Zb. je v rozpore s čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa tým, že podľa neho o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia. Podľa navrhovateľa nikto a teda ani rodič „nemôže dieťaťu určiť také náboženské vierovyznanie, ktoré nerešpektuje jeho   vlastnú   voľbu,   vychádzajúcu   z   veku   zodpovedajúcemu   poznaniu   dieťaťa   a   jeho osobnostných   predpokladov“.   Podľa   neho   rodičia   môžu   dieťa   usmerňovať   a   viesť   ich k určitému   náboženstvu.   Súčasťou   tohto   usmerňovania   je   nepochybne   aj   náboženská výchova. Zákon č. 308/1991 Zb. len určuje, že o náboženskej výchove detí do 15 rokov rozhodujú   ich   rodičia.   Predmetné   ustanovenie   neobsahuje   právo   rodičov   rozhodnúť o prejavoch náboženstva alebo viery svojich detí a ani zákaz pre deti prejavovať aj iné náboženstvo alebo vieru ako tú, ktorá je predmetom ich náboženskej výchovy. To znamená, že rozhodovanie o náboženskej výchove je súčasťou práva rodičov usmerňovať svoje deti a viesť ich k náboženstvu a viere v zmysle čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti treba upozorniť aj na lex generalis upravujúci vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ktorým je zákon č. 36/2005 Z, z. o rodine a zmene a doplnení niektorých zákonov. Rodičia majú v zmysle § 30 ods. 1 tohto zákona právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Bez práva rozhodovať o náboženskej výchove svojho dieťaťa by bolo toto právo len formálne a iluzórne. Náboženská výchova nebráni dieťaťu prejavovať aj svoje vlastné náboženské presvedčenie a vieru v duchu článku 14 Dohovoru o právach dieťaťa.“».

V nadväznosti na uvedené vláda navrhuje, aby sa návrhu nevyhovelo.

Generálny prokurátor ústavnému súdu oznámil, že vo veci návrhu na začatie konania o súlade § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 24 a čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 8, čl. 9, čl. 11 a čl. 14 dohovoru, s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov, ako aj čl. 14 Dohovoru o právach dieťaťa trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústne   pojednávanie   sa   uskutočnilo   3.   februára   2010,   na   ktorom   sa   zúčastnil   len zástupca   navrhovateľa,   pretože   ďalší   účastníci   konania   svoju   neúčasť   ospravedlnili.   Na ústnom pojednávaní zástupca   navrhovateľa oznámil, že generálny prokurátor zotrval na svojom   písomnom   návrhu; opakovane namietal protiústavnosť   početného cenzu   20 000 čestných vyhlásení a ich uchovávanie, ktoré podľa jeho názoru pro futuro nemá nijaký význam,   dotkol   sa   tiež   fiskálnych   záujmov   štátu.   V   súvislosti   s   financovaním   len registrovaných cirkví sa orientoval na konfrontáciu dôvodovej správy k zákonu (zrejme k jeho novele, a to k zákonu č. 201/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení zákona č. 394/2000 Z. z., ďalej len „zákon č. 201/2007 Z. z.“) a argumentoval kultúrnymi a historickými špecifikami krajiny. Podľa názoru ústavného súdu však neuviedol žiadne nové relevantné ústavnoprávne argumenty na podporu návrhu predloženého generálnym prokurátorom.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

Podľa § 3 zákona č. 308/1991 Zb. o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15 rokov ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb. štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované.

Podľa § 11 zákona č. 308/1991 Zb. návrh na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti uvedený v § 10 ods. 2 môže podať ten, kto preukáže, že sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti hlási najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky.

Podľa § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. návrh na registráciu obsahuje: čestné vyhlásenia najmenej 20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a sú občanmi Slovenskej republiky, o tom, že sa hlásia k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, podporujú návrh na jej registráciu, sú jej členmi, poznajú základné články viery a jej učenie a sú si vedomí práv a povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, s uvedením ich mien, priezvísk, trvalého pobytu a rodných čísiel.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné,

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa   čl.   24   ods.   1   ústavy   sloboda   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

Podľa čl. 24 ods. 2 ústavy každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo   vieru   buď   sám,   buď   spoločne   s   inými,   súkromne   alebo   verejne,   bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa čl. 24 ods. 3 ústavy cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy,   najmä   zriaďujú   svoje   orgány,   ustanovujú   svojich   duchovných,   zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

Podľa čl. 24 ods. 4 ústavy podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba   zákonom,   ak ide   o   opatrenie nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štát nemôže do výkonu týchto práv zasahovať okrem prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   9   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie   sám   alebo   spolu   s   inými,   či   už   verejne   alebo   súkromne,   bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   11   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa   čl.   11   ods.   2   dohovoru   na   výkon   týchto   práv   sa   nemôžu   uvaliť   žiadne obmedzenia   okrem   tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   sú   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok   nebráni   uvaleniu   zákonných   obmedzení   na   výkon   týchto   práv   príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 Dohovoru o zmluvnom postavení utečencov sa zmluvné štáty zaväzujú dodržiavať ustanovenia   tohto   dohovoru   voči   utečencom   bez   rozdielu   rasy,   náboženstva alebo krajiny pôvodu.

Podľa čl. 4 Dohovoru o zmluvnom postavení utečencov sa zmluvné štáty zaväzujú zaobchádzať s utečencami žijúcimi na ich území aspoň takým spôsobom, ako zaobchádzajú so   svojimi   občanmi   v   otázkach,   ktoré   sa   týkajú   náboženskej   slobody,   ako   aj   slobody náboženskej výchovy ich detí.

Podľa čl. 14 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.

Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, uznávajú práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov,   usmerňovať   dieťa   pri   výkone   jeho   práva   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam.

Podľa čl. 14 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa sloboda prejavovať náboženstvo alebo viera môže byť podrobená iba takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú potrebné   na   ochranu   verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo   morálky   alebo základných práv a slobôd iných.

III.

Závery ústavného súdu

Navrhovateľ namieta, že napadnuté ustanovenia zákona č. 308/1991 Zb. obmedzujú slobodu   náboženského   vyznania   a   viery   a   základné   právo   na   slobodu   združovania   nad rámec ustanovený ústavou a dohovorom ustanovením neprimeraného početného cenzu pre registráciu   cirkví   a   náboženských   spoločností,   že   tieto   ustanovenia   diskriminujú   osoby hlásiace sa k „minoritnému náboženskému vyznaniu,“ popierajú práva utečencov, ako aj právo   dieťaťa   na   slobodnú   voľbu   (slobodu)   náboženského   vyznania.   V   týchto skutočnostiach   vidia   protiústavnosť   napadnutých   ustanovení   zákona   č.   308/1991   Zb. s označenými   článkami   ústavy   Dohovoru   o   právnom   postavení   utečencov   a   Dohovoru o právach dieťaťa.

Naproti tomu vláda ako vedľajší účastník konania tento názor navrhovateľa nezdieľa. Národná rada zaujala k návrhu formálnoprávne stanovisko s tým, že je presvedčená, že napadnutý zákon je v súlade s ústavou a s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd v súvislosti so stanoviskom vlády uvádza, že v zásade sa s ním ako celkom stotožňuje, argumenty uvádzané vládou si osvojil a považuje ich za súčasť svojej argumentácie, ale ich už vo svojich záveroch nebude ďalej opakovať.

1. K namietanému nesúladu § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a s čl. 14 dohovoru

Pri namietanom nesúlade § 4 ods. 4 v spojení s § 11 zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 24 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 9 dohovoru navrhovateľ argumentuje tým, že štát ustanovením početného cenzu pre registráciu cirkví a náboženských   spoločností   diskriminuje   osoby,   ktoré   sa   hlásia   k „menšinovému náboženskému vyznaniu“, pretože „ sú obmedzovaní v samotnej podstate práva na slobodu vyznania, a to v jeho prejave“.

Námietky navrhovateľa voči označeným zákonným ustanoveniam vychádzajú z toho, že   vyžadovaný   početný   cenzus   20   000   osôb   znamená   neprimeranú   prekážku   vzniku „plnohodnotných náboženských komunít“, a štát tým nielenže prekračuje rámec úmernosti prípustného obmedzenia ústavou zaručenej slobody, ale aj diskriminuje svojich občanov. Podľa navrhovateľa veriaci, hlásiaci sa k málo početnému náboženstvu, nemôžu prejavovať svoje náboženstvo verejne a v komunite, a sloboda združovania v súvislosti so vznikom právnej subjektivity je podľa neho neodôvodnene podmienená trvalým pobytom občanov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb. nesúvisí s námietkami   a   argumentmi   navrhovateľa,   pretože   v   dôsledku   existencie   skutočností, ktorými argumentuje navrhovateľ, nemôže nastať rozpor § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb. a ďalších napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy.

Z postavenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu vyplýva, že Slovenská republika je oprávnená ustanoviť podmienky pôsobenia a právne relevantných činností cirkví a náboženských spoločností na svojom území a tieto podmienky vyjadriť aj v inštitúte ich registrácie. Pri ustanovovaní podmienok na udelenie statusu právnickej osoby cirkvám a náboženským spoločnostiam ústava vytvára zákonodarcovi priestor pre možnosť uplatnenia značnej miery uváženia. Právna úprava by nemala a ani nesmie pritom cirkvám svojvoľne   brániť   v   ich   vstupe   do   verejného   života   štátu   a   musí   všetkým   cirkvám   pri získavaní statusu právnickej osoby zaručiť rovnaké podmienky. Stav, že určitá cirkev alebo náboženská   spoločnosť   nie   je   registrovaná,   neznamená   ani   neimplikuje   skutočnosť,   že príslušníci   takýchto   zoskupení   sú   obmedzovaní   v   samotnej   podstate   práva   na   slobodu svojho vyznania, a to v jeho prejave, ako to tvrdí navrhovateľ. Z toho dôvodu sa podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenia zákona nemôžu dostať do rozporu s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. V nadväznosti na tento záver ústavný súd návrhu generálneho prokurátora v tejto časti nevyhovel.

2. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Navrhovateľ namieta nesúlad označených ustanovení zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy a s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Odôvodňuje ho tým, že § 11   a   §   12   písm.   d)   napadnutého   zákona,   ktoré   vyžadujú   deklarovanie   náboženského vyznania, spolu s uvedením mena a priezviska, trvalého pobytu a rodného čísla, nie sú nevyhnutné ani primerané vo vzťahu k základnému právu na súkromný a rodinný život.

Ústava bližšie nedefinuje pojem „súkromný a rodinný život“. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98), ústavný súd pri vymedzení   obsahu uvedených   pojmov   prihliadal   aj na príslušnú   judikatúru   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcu   sa   predovšetkým   čl.   8   ods.   1   dohovoru.   V   súdnych rozhodnutiach uplatňujúcich čl. 8 dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje „že účelom   práva   na   súkromný   a   rodinný   život   je   ochrana   jednotlivca   pred   svojvoľným zásahom verejnej moci“.

Pri   zákonných   požiadavkách   vyplývajúcich   z   ústavou   predvídaného   obmedzenia základného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života treba rozlišovať medzi osobnými údajmi, ktoré sa vyžadujú a spracúvajú v individualizovanej, neanonymnej forme, a medzi údajmi, ktoré sú určené na štatistické účely. Z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   nielen   zhromažďovanie   a   uchovávanie údajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8 ods. 1 dohovoru,   ale   aj   údaje   verejnej   povahy   sa   môžu   týkať   súkromného   života,   keď   sa systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky vo   veciach   Leander   v.   Švédsko   z   26.   marca   1987,   §   48;   Amman   v   Švajčiarsko zo 16. februára 2000, § 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43).

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie podmienky registrácie cirkvi a náboženskej spoločnosti v spojitosti s vyžadovaním príslušných osobných údajov nie je neprimeraným zásahom do základného práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru.   Inštitút   registrácie   cirkví   a   náboženských   spoločností   vyjadruje   ustanovené formálne   podmienky   pôsobenia   vrátane   okruhu   údajov,   ktoré   preukazujú   personálny substrát pôsobnosti príslušných cirkví a náboženských spoločností. Registre sú síce verejné zoznamy, ale s explicitne ustanovenou výnimkou údajov o rodnom čísle, mene a priezvisku, dátume a mieste narodenia, štátnej príslušnosti, ktoré podliehajú osobitnej ochrane pred zneužitím.

Zákonom   sa   okrem   iného   zakazuje   aj   spracovávanie   osobných   údajov,   ktoré odhaľujú náboženskú vieru alebo svetonázor (§ 8 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o ochrane osobných   údajov   v   znení   neskorších   predpisov).   Výnimky   ex   lege   z   obmedzení   pri spracúvaní osobitných kategórií osobných údajov [§ 9 písm. c) zákona č. 308/1991 Zb.] sú založené na skutočnosti, že sa tak robí len so súhlasom dotknutej osoby, sú vykonávané štátom uznanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou a týkajú sa iba tých členov, ktorí sú s nimi vzhľadom na ich ciele v pravidelnom styku, a osobné údaje slúžia výlučne pre ich vnútornú potrebu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd nedospel k záveru, že by § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. boli v rozpore s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods.   1   a   2   dohovoru,   pretože   napadnuté   ustanovenia   sa   netýkajú   neoprávneného zhromažďovania osobných údajov ani svojvoľného zásahu verejnej moci do súkromného a rodinného života, a preto tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

3.   K   namietanému   nesúladu   §   3,   §   4   ods.   4,   §   11   a   §   12   písm.   d)   zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru

Podľa navrhovateľa namietaný nesúlad označených ustanovení zákona s čl. 24 ústavy a s čl. 9 dohovoru spočíva v tom, že ustanovujú vysoký, a teda neprimerane obmedzujúci početný cenzus (20 000 plnoletých členov, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky   a   sú   občanmi   Slovenskej   republiky)   pre   registráciu   cirkví   a   náboženských spoločností.

V zmysle čl. 24 ods. 1 ústavy sa sloboda náboženského vyznania a viery zaručuje. Táto   sloboda   zaručuje   jednotlivcovi   právny   priestor,   v   rámci   ktorého   si   môže   zvoliť náboženské vyznanie alebo vieru, ktorá zodpovedá jeho presvedčeniu. Sloboda viery je viac ako náboženská tolerancia, t. j. znášanlivosť náboženských vyznaní alebo nenáboženských presvedčení. Zo záväzného príkazu svetonázorovo-náboženskej neutrality štátu v čl. 1 ods. 1 ústavy „(Slovenská republika)... sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ vyplýva, že   početnosť   (početná   sila)   alebo   spoločenský   význam   určitého   vierovyznania   nemôže zohrávať nijaký význam. Štát má zákaz privilegovať určité vierovyznania, ako aj zákaz hodnotiť vieru svojich občanov.

Slobodu   náboženského   vyznania   a   viery   možno   zásadne   vymedziť   ako   fórum internum, t. j. ako slobodu každého vyznávať určité náboženstvo a vieru, do ktorej nemožno zasahovať zo strany tretích osôb, predovšetkým zo strany verejnej moci (status negativus). Súčasne však   je zrejmé,   že náboženské   vyznanie a   vieru   nemožno   obmedziť na fórum internum:   pojmovým   znakom   náboženskej   slobody   je   právo   každého   prejavovať   svoje náboženské   vyznanie   navonok,   pri   súčasnom   rešpektovaní   obmedzení   vyplývajúcich z čl. 24 ods. 4 ústavy a čl. 9 ods. 2 dohovoru.

Skutočnú hodnotu však tieto slobody nadobúdajú len vtedy, ak ich možno aj verejne vyjadriť.   Právo   verejne   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo   vieru   upravuje posledná veta čl. 24 ods. 1 ústavy „každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie a aj čl. 9 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje, že „každý má slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie“.

Navrhovateľ   uvádza,   že   nejestvuje   nijaký   rozumný   dôvod   na   ustanovenie obmedzujúcej   podmienky   spočívajúcej   v   ustanovení   početného   cenzu   pre   výkon náboženských   slobôd:   štát   podľa   neho   takto   v   rozpore   s   princípmi   legitimity a proporcionality zasahuje do slobody náboženského vyznania a viery, a to spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 24 ods. 4 ústavy a čl. 9 ods. 2 dohovoru.

Cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   vznikajú   ako   právnické   osoby   na   základe   aktu registrácie na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky.

Od účinnosti zákona Slovenskej národnej rady č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon č. 192/1992 Zb.“) početný cenzus 20 000 plnoletých osôb s trvalým pobytom v Slovenskej republike splnila Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia zaregistrovaná v roku 1993, Novoapoštolská cirkev v septembri 2001 a Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní zaregistrovaná v októbri 2006.

Novela zákona č. 308/1991 Zb., a to zákon č. 201/2007 Z. z., s účinnosťou od 1. mája 2007 zrušila zákon č. 192/1992 Zb. a inkorporovala jeho upravené ustanovenia do zákona č. 308/1991 Zb. Početný cenzus 20 000 tisíc osôb sa tak nezaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky až novelou zákona, ale bol prevzatý z predošlej právnej úpravy z roku 1992. Účelom novely zákona č. 308/1991 Zb. realizovanej zákonom č. 201/2007 Z. z. bolo spresnenie podmienok registrácie cirkví   a náboženských spoločností, ako aj zjednotenie právnej úpravy v tejto oblasti. Spresnenie znenia príslušného ustanovenia spočívalo v tom, že   novela   nahradila   slovné   spojenie   „plnoletých   osôb“   slovným   spojením   „plnoletých členov“.

Podľa názoru ústavného súdu v § 4 ods. 4 v spojení s § 11 zákona č. 308/1991 Zb. nejde o takú podmienku, ktorá zasahuje do označenej slobody, resp. o podmienku, ktorá je spôsobilá do tohto práva zasiahnuť, ako tvrdí navrhovateľ. Účelom čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru nie je len ochrana náboženskej slobody, ale zaručenie duchovnej slobody pre každého, pre veriacich i neveriacich. Podmienky na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti   ustanovené   zákonom   č.   308/1991   Zb.   nijako   neobmedzujú   (neovplyvňujú) výkon   práva   slobodne   prejavovať   svoje   náboženstvo   alebo   vieru   spôsobom   uvedeným v citovaných článkoch ústavy. Ani výkon týchto práv však nie je absolútny, pretože čl. 24 ods.   4   ústavy   a   čl.   9   ods.   2   dohovoru   umožňuje výkon   týchto   práv   obmedziť,   ak   ide o opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   pre   ochranu   verejnej   bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd druhých. Stavom, keď určitá cirkev alebo náboženská spoločnosť nie je zaregistrovaná podľa zákona č. 308/1991 Zb., sa však nijako nezasiahlo do výkonu základných práv alebo slobôd osôb hlásiacich sa k tejto cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktoré sa môžu realizovať aj prostredníctvom iného právneho subjektu (občianskeho združenia). Registrácia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je v tomto zmysle nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua non) výkonu slobody alebo práva podľa čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru, týka sa iba podmienok ich vzniku ako štátom uznaných   cirkví   a náboženských   spoločností   a má právnu   relevanciu   najmä z hľadiska ekonomických aspektov ich fungovania.

So   zohľadnením   už   uvedeného,   čo   sa   týka   početného   cenzu   ako   podmienky   na registráciu cirkvi, ústavný súd uvádza, že z ústavného princípu deľby moci a z ústavného vymedzenia   postavenia   a   funkcií   zákonodárnej   moci   vzniká   podľa   jeho   názoru   pre zákonodarcu dostatočný priestor pre rozhodovanie o početnom limite na registráciu cirkví. Potom relevantnou otázkou nie je optimalizácia, ale vylúčenie extrémnej disproporcionality pri ustanovení podmienok na registráciu cirkvi. Ak možno realizáciu základnej slobody garantovanej v čl. 24 ústavy a slobody garantovanej v čl. 9 dohovoru dosiahnuť aj iným spôsobom, akým je registrácia cirkvi podľa zákona č. 308/1991 Zb., potom pri ustanovení podmienok na registráciu cirkvi a posúdenie ich ústavnej konformity príkaz k optimalizácii početného   cenzu   možno   nahradiť   uplatnením   príkazu   vylúčenia   extrémnej disproporcionality pri jeho ustanovení a jeho rešpektovaním (pozri aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky, a to PL. ÚS 12/94, PL. ÚS 3/02, PL. ÚS 12/03, PL. ÚS 7/03).

Náboženská sloboda garantovaná čl. 24 ústavy a čl. 9 dohovoru je ponímaná ako individuálna sloboda, a preto nie je dôvod namietať rozpor označených ustanovení zákona s čl. 24 ústavy a s čl. 9 Dohovoru tam, kde zákon č. 308/1991 Zb. upravuje právo cirkví alebo náboženských spoločností ako kolektívnych entít. Z tohto dôvodu ústavný súd ani tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

4. K namietanému nesúladu § 3, § 4 ods. 4, § 11 a § 12 písm. d) s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy a s čl. 11 ods. 1 a 3 dohovoru

Navrhovateľ ďalej namieta, že označené ustanovenia zákona č. 308/1991 Zb. nie sú v súlade s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj s čl. 11 ods. 1 a 3 dohovoru, to znamená, že podľa neho   zasahujú   do   základného   práva   slobodne   sa   združovať   v   spolkoch,   spoločnostiach a iných   združeniach.   Právo   štátu   chrániť   svoje   inštitúcie   a   občanov   pred   pôsobením združení, ktoré ich môžu poškodiť, podľa navrhovateľa musí mať svoj základ v dôvodoch výslovne uvedených v čl. 29 ods. 3 ústavy, resp. čl. 11 ods. 2 dohovoru.

Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sa za určitým účelom. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladať právnické osoby.   Právo   na   slobodu   združovania   sa   nevzťahuje   na   zakladanie   verejnoprávnych inštitúcií   a   združení   ako   napríklad   korporácií   verejného   práva.   Pre   účely   výkonu náboženských obradov sa zakladajú cirkvi a náboženské spoločnosti. Združovanie v nich nie je formou uplatnenia základného práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ústavy, ale podlieha úprave čl. 24 ods. 2 ústavy.

Zákon č. 83/1990 Zb. o slobodnom združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“) v § 2 ods. 1 pozitívne vymedzuje:

„Občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občianske združenia, ako aj odborové organizácie.“

Na   základe   negatívneho   vymedzenia   obsiahnutého   v   §   1   ods.   3   sa   tento   zákon nevzťahuje na združovanie občanov

„a) v politických stranách a politických hnutiach,

b) na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní,

c) v cirkvách a náboženských spoločnostiach“.

V   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   právo   združovať   sa   v   cirkvách a náboženských spoločnostiach je osobitnou formou výkonu slobody (práva) združovania, z čoho vychádzal aj navrhovateľ. V tejto súvislosti pritom platí, že „bežné združenia“ majú podľa zákona č. 83/1990 Zb. právo zriaďovať svoje organizačné zložky ako tzv. „vedľajšie“ právnické osoby odvodené od spolku ako celku, ktoré sú nositeľkami právnej subjektivity. Na zriadenie takýchto právnických osôb spravidla postačuje úprava obsiahnutá v stanovách spolku, pripúšťajúca takúto možnosť. Vznik týchto „vedľajších“ právnických osôb nie je podmienený akceptáciou zo strany štátu (registrácia, evidencia).

V praxi zákon č. 83/1990 Zb. umožňuje registrovať spolky, kluby, spoločnosti, ktoré sa   môžu   obsahovo   venovať   svojím   náboženským   aktivitám   s   tým,   že   tieto   nie   sú považované   za   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   podľa   zákona   č.   308/1991   Zb.   Ide o občianske združenia registrované na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky vedené pod kapitolou Cirkevná a náboženská oblasť...

Pri posudzovaní namietaného nesúladu označených ustanovení napadnutého zákona s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy, resp. s čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru ústavný súd nezistil medzi nimi príčinnú súvislosť. Vychádzal z toho, že zákon č. 83/1990 Zb. umožňuje fyzickým osobám združovať   sa   do   spolkov,   klubov   aj   spoločností,   v   ktorých   sa   môžu   venovať   svojim náboženským činnostiam, ale na inom právnom základe ako poskytuje zákon č. 308/1991 Zb. Ústavný súd preto ani tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

5.   K   namietanému   nesúladu   §   3,   §   4   ods.   4,   §   11   a   §   12   písm.   d)   zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 1 ods. 1 ústavy

Podľa navrhovateľa právna norma (v tomto prípade napadnuté ustanovenia zákona č. 308/1991   Zb.)   vytvárajúca   priestor   na   obmedzenie   slobody   náboženského   vyznania, práva   združovať sa   a   práva   na   súkromie,   resp.   diskriminujúca   z   dôvodu   náboženského vyznania nie je v súlade s ústavou. Takáto právna úprava, ktorá obmedzuje alebo porušuje základné práva alebo slobody, nezodpovedá princípom právneho štátu, a preto nie je ani v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z   hľadiska   článkov,   ktorých   ochrany   sa   navrhovateľ   dovoláva,   bolo   potrebné predovšetkým posúdiť, či namietané skutočnosti možno považovať za zásah do označených základných   práv,   najmä   do   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života (čl. 19 ústavy) a do slobody náboženského vyznania a viery (čl. 24) a či v kladnom prípade možno tento zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo či   ich   spolu   alebo   jednotlivo   a   v   spojitosti   treba   považovať   aj   za   porušenie   princípu právneho štátu   zaručeného v čl. 1 ods.   1 ústavy; keďže právny štát je taký štát, ktorý rešpektuje a chráni základné práva a slobody (pojmový znak právneho štátu, resp. princíp právneho štátu vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy).

Priebežne   vyslovené   čiastkové   závery   o   tom,   že   označené   ustanovenia   zákona č. 308/1991 Zb. nie sú v rozpore so základnými právami a slobodami zaručenými ústavou a dohovorom, viedli ústavný súd k záveru, že označené ustanovenia napadnutého zákona sa nemôžu dostať ani do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd ani tejto časti návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

6.   K   namietanému   nesúladu   §   3,   §   4   ods.   4,   §   11   a   §   12   písm.   d)   zákona č. 308/1991 Zb. s čl. 3 a čl. 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov

Dohovor   o   právnom   postavení   utečencov   vyjadruje   v   čl.   3   zákaz   diskriminácie utečencov aj z dôvodu ich náboženského vyznania, čl. 4 zaväzuje zmluvné štáty na to, aby utečencom žijúcim na ich území zabezpečili v otázkach náboženstva aspoň toľko práv, ako prináleží   ich   vlastným   občanom.   Navrhovateľ   pri   namietanom   porušení   Dohovoru o právnom postavení utečencov uvádza, že porušenie uvedených článkov spočíva v tom, že utečencom   žijúcim   v   Slovenskej   republike   sa   nepriznáva   právo   relevantným   spôsobom (čestným vyhlásením s uvedením potrebných údajov) pripojiť sa k návrhu na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Túto skutočnosť považuje za diskriminačnú a vidí v nej zásah do slobody náboženského vyznania a slobody združovania.

Pokiaľ ide o výkon náboženskej slobody utečencov, ústavný súd poukázal na to, že možnosť registrácie   cirkvi   (pristúpenia či   pripojenia sa   k registrácii)   alebo náboženskej spoločnosti, ku ktorej sa hlásia, nie je v tomto zmysle nevyhnutnou podmienkou výkonu ichnáboženskej slobody na území Slovenskej republiky, ktorú im (na rovnakej úrovni ako občanom Slovenskej republiky) zaručuje Dohovor o právnom postavení utečencov, ktorý ratifikovala   Slovenská   republika.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   namietanému   nesúladu označených   ustanovení   napadnutého   zákona   s   čl.   3   Dohovoru   o   právnom   postavení utečencov nevyhovel.

7.   K   namietanému   nesúladu   §   3   zákona   č.   308/1991   Zb.   s   čl.   14   Dohovoru o právach dieťaťa

Navrhovateľ tvrdí,   že § 3 zákona č.   308/1991 Zb.   v rozpore s čl.   14 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje, že o náboženskej výchove detí do dovŕšenia 15. roku ich veku rozhodujú ich zákonní zástupcovia. Táto právna úprava podľa neho „dáva zákonným zástupcom dieťaťa výsadné právo rozhodovať o otázke ich náboženského vyznania a viery“, čím   popiera   právo   dieťaťa   na   slobodnú   voľbu   náboženstva   a   z   pohľadu   čl.   14   ods.   3 Dohovoru o právach dieťaťa neprimerane zasahuje do jeho práva na slobodu náboženského vyznania.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že členské štáty Dohovoru o právach dieťaťa uznávajú práva a povinnosti rodičov usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom zodpovedajúcim jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam (čl. 14 ods. 2). Dohovor pripúšťa, že slobodu dieťaťa prejavovať náboženstvo alebo vieru možno podrobiť určitým, zákonom predpísaným obmedzeniam v záujme ochrany jeho práv (čl. 14 ods. 3). Z uvedeného tiež vyplýva, že zákonné určenie hranice 15. roku veku dieťaťa v § 11 nie je nerozumným a neprimeraným obmedzením, ktoré je v rozpore alebo v nesúlade s čl. 14 ods. 1 až 3 Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   a   preto   ústavný   súd   ani   tejto   časti   návrhu   generálneho prokurátora nevyhovel.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2010