znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/05-270

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. apríla 2010 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika   o návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   začatie   konania o súlade:

1. § 17   písm. c)   až   písm. e),   § 20   ods. 1   v časti   začínajúcej   slovami   „... dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia...“ a končiacej slovami „... spôsobilosť na právne úkony   obmedzená...“   a § 20   ods. 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 2   ods. 2 a čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2. § 10 ods. 2, § 11 ods. 4, § 17 písm. f) až písm. i), § 151 ods. 4 a § 151a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

3. § 11 ods. 1 slovného spojenia „... na návrh ministra...“, § 148 ods. 3 a 6 a § 150a ods. 1   slovného   spojenia   „... na   návrh   ministra...“   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a) ods. 4 písm. b) a s čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

4. § 13   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

5. § 13a   a   s ním   súvisiacich   ustanovení   § 65   ods. 3,   § 88   ods. 3   a § 151d   ods. 3 písm. d) slovného spojenia „... a poverenia sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie...“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 prvej vety, § 3 ods. 1 druhej vety slovného spojenia „... vymedzené ministrom spravodlivosti v mandáte...“, § 4 úvodnej vety slovného spojenia „... alebo sudcu...“, § 5 ods. 1   písm. d)   slovného   spojenia   „... ministrovi   spravodlivosti...“   a v časti   začínajúcej slovami   „... ministrovi   spravodlivosti   vždy   oznámiť...“   a končiacej   slovami   „... alebo Kolégia Eurojustu...“, § 5 ods. 1 písm. e) slovného spojenia „... alebo sudcu...“, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 6 ods. 2 prvej vety, § 6 ods. 3 a 4, § 7 ods. 1 a § 8 ods. 1 prvej vety zákona č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 37a slovného spojenia „... sudca a...“ zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších   predpisov,   § 13   ods. 5   zákona   č. 575/2001   Z. z.   o organizácii   činnosti   vlády a organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2 ods. 2, čl. 141 v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. d), čl. 145a ods. 2 prvej vety v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 148 Ústavy Slovenskej republiky;

6. § 2   ods. 2,   § 3   ods. 1   prvej   vety,   § 3   ods. 1   druhej   vety   slovného   spojenia „... vymedzené   ministrom   spravodlivosti   v mandáte...“,   § 5   ods. 1   písm. d)   slovného spojenia   „... ministrovi   spravodlivosti...“   a v časti   začínajúcej   slovami   „... ministrovi spravodlivosti   vždy   oznámiť...“   a končiacej   slovami   „... alebo   Kolégia   Eurojustu...“, § 5 ods. 2,   § 6   ods. 2   prvej   vety,   § 6   ods. 3   a 4   a § 7   ods. 1   zákona   č. 530/2004   Z. z. o zastúpení   Slovenskej   republiky   v Eurojuste   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov, § 9 ods. 7 a § 92 ods. 1 poslednej vety zákona č. 154/2001 Z. z.   o prokurátoroch   a právnych   čakateľoch   prokuratúry   v znení   neskorších   predpisov s čl. 150 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

7. § 18 ods. 3 prvej vety slovného spojenia „... alebo 2...“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov s čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

8. § 22   ods. 2   písm. b)   a ods. 3   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 141 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

9. § 22 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 141, čl. 145 ods. 3 a čl. 148 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

10. § 22   ods. 2   písm. a)   slovného   spojenia   „... predsedu   najvyššieho   súdu, podpredsedu   najvyššieho   súdu   a...“   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 145   ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky;

11. § 24   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.141, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

12. § 24   ods. 8   slovných   spojení   „... na   určitý   čas...“   a „... a čas   trvania   výkonu funkcie...“   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 145   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky;

13. § 27 a § 116 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

14. § 30 ods. 7 prvej vety slovného spojenia „... a podľa okolností aj za nevyužite ponúkaných možností na vzdelávanie...“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky;

15. § 30   ods. 7   druhej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;

16. § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144   ods. 1   v spojení   s čl. 142   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

17. § 119   ods. 3,   6   až 8   a ods. 10   až 12   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 141a ods. 4 písm. e) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

18. § 119 ods. 5 poslednej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 146 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

19. § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

20. § 120   ods. 2   písm. b)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

21. § 132   ods. 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky;

22. § 13   ods. 1   slovného   spojenia   „... súdy   a...“   zákona   č. 575/2001   Z. z. o organizácii   činnosti   vlády   a organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších predpisov   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2 ods. 2 a čl. 141   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

23. § 5 ods. 3 druhej vety, § 18 ods. 3 druhej vety, § 25 ods. 1 druhej   vety, § 25 ods. 4 druhej vety, § 28 ods. 1 slovného spojenia „... určeného ministrom spravodlivosti podľa   osobitného   zákona...“,   § 29   ods. 1   časť   druhej   vety   za bodkočiarkou,   § 32   ods. 5 druhej vety, § 32 ods. 7, § 33 ods. 2 slova „Minister“, § 33 ods. 3 slova „ministra“, § 37 ods. 3 slovného spojenia „... a v prípade zvyšovania kvalifikácie v zahraničí aj so súhlasom ministra...“, § 38 ods. 2 tretej vety, § 58 ods. 4 druhej vety, § 82 ods. 3, § 95 ods. 7 prvej vety,   § 99   ods. 2   slova   „ministerstvo“,   § 101   ods. 1   slovného   spojenia   „... o ktorom rozhodne ministerstvo...“, § 101 ods. 2, § 105 ods. 3 tretej vety, § 114 ods. 2 prvej vety slovného   spojenia   „... o odvolaní   proti   rozhodnutiu   predsedu   krajského   súdu   a predsedu Špeciálneho súdu rozhoduje ministerstvo...“, § 114 ods. 2 druhej vety, § 120 ods. 3, § 146 ods. 5, § 148 ods. 8, § 149 ods. 1, § 151 ods. 6 a § 151c ods. 1 slovného spojenia „... ktorej členov   vymenuje   minister   spravodlivosti   po   predchádzajúcom   súhlase   súdnej   rady...“ a tretej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

24. § 4 ods. 2 slovného spojenia „... po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky...“,   § 6   ods. 9,   § 7   ods. 2,   § 27a   ods. 2   slovného   spojenia   „... a minister spravodlivosti   Slovenskej   republiky...“   a § 27g   ods. 1   písm. b)   zákona   č. 185/2002   Z. z. o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

25. § 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č. 747/2004   Z. z.   o dohľade nad finančným   trhom   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

26. § 9 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení zákona   č. 747/2004   Z. z.   o dohľade   nad finančným trhom   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   vo vzťahu   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. f), čl. 144 a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky;

27. § 266 ods. 1 slovného spojenia „... alebo minister spravodlivosti...“, § 266 ods. 7 slovného spojenia „... alebo minister spravodlivosti...“, § 272 slovného spojenia „... alebo minister   spravodlivosti...“,   § 275   ods. 4   slovného   spojenia   „... alebo   minister spravodlivosti...“   a § 276   slovného   spojenia   „... alebo   minister   spravodlivosti...“   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a vlády   Slovenskej   republiky   ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1.

a) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 11   ods. 4   a   § 17 písm. g)   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2008 s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

b) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 11 ods. 1 slovného spojenia „... na návrh ministra...“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

c) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu   § 2   ods. 1   slovného   spojenia   „... alebo sudcom...“,   § 4   úvodnej   vety   slovného spojenia „... alebo sudcu...“, § 5 ods. 1 písm. e) slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 6 ods. 1   slovného   spojenia   „... alebo   sudcom...“ zákona   č. 530/2004   Z. z.   o zastúpení Slovenskej   republiky   v Eurojuste   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov, § 13 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2007 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. d), čl. 145a ods. 2 prvej vety v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 148 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

d) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu   § 24   ods. 2   poslednej   vety zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 16.   júla   2009   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl.141,   čl. 144   ods. 1   a čl. 145a   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

e) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 22   ods. 2   písm. a)   slovného   spojenia   „... predsedu   najvyššieho   súdu, podpredsedu   najvyššieho   súdu   a...“   a ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 141, čl. 145 ods. 3 a čl. 148 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

f) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 30   ods. 7   prvej   vety   slovného   spojenia   „... a podľa   okolností   aj za nevyužite ponúkaných možností na vzdelávanie...“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

g) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 119   ods. 5   poslednej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 146 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

h) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 119   ods. 11   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 141a   ods. 4   písm. e) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   z a s t a v u j e.

i) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu   § 28   ods. 1   slovného   spojenia   „... určeného   ministrom   spravodlivosti   podľa osobitného zákona...“, § 32 ods. 5 druhej vety, § 32 ods. 7, § 33 ods. 2 slova „Minister“, § 33 ods. 3 slova „ministra“ a § 114 ods. 2 prvej vety slovného spojenia „... a predsedu Špeciálneho súdu“ zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 141a ods. 4 písm. e) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   z a s t a v u j e.

j) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu   § 148   ods. 3   a   6   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4   písm. b)   a čl. 144   ods. 1   v spojení   s čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky z a s t a v u j e.

k) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu   § 148   ods. 8,   § 149   ods. 1   a § 151c   ods. 1   slovného   spojenia   „... ktorej   členov vymenuje minister spravodlivosti po predchádzajúcom súhlase súdnej rady“ a tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a s čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   z a s t a v u j e.

l) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 266 ods. 1 slovného spojenia „... alebo minister spravodlivosti...“, § 266 ods. 7 slovného spojenia „... alebo minister spravodlivosti...“, § 272 slovného spojenia „... alebo minister   spravodlivosti...“,   § 275   ods. 4   slovného   spojenia   „... alebo   minister spravodlivosti...“   a § 276   slovného   spojenia   „... alebo   minister   spravodlivosti...“   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141   a čl. 144   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky z a s t a v u j e.

m) Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 27 s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 150a ods. 1   slovného   spojenia   „... na   návrh   ministra...“   zákona   č. 385/2000   Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s čl. 2   ods. 2,   čl. 141,   čl. 141a   ods. 4   písm.   b)   a s čl. 144   ods. 1   v spojení   s čl. 1   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

2. Vo zvyšnej   časti   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. marca 2005 doručený   návrh   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“ alebo   „generálny   prokurátor“)   na začatie   konania   podľa   čl. 130   ods. 1   písm. e)   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ústava“)   a § 18   ods. 1   písm. e)   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doplnený podaním doručeným ústavnému súdu 21. apríla 2005 o súlade:

1. § 17   písm. c)   až   písm. e),   § 20   ods. 1   v časti   začínajúcej   slovami   „... dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia...“ a končiacej slovami „... spôsobilosť na právne úkony   obmedzená...“   a § 20   ods. 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „zákon č. 385/2000 Z. z.“   alebo   „zákon   o sudcoch   a prísediacich“)   s čl. 2   ods. 2   a čl. 147   ods. 1 ústavy;

2. § 10 ods. 2, § 11 ods. 4, § 17 písm. f) až písm. i), § 151 ods. 4 a § 151a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy;

3. § 11 ods. 1 slovného spojenia „... na návrh ministra...“, § 148 ods. 3 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy;

4. § 13   zákona č. 385/2000 Z. z.   s čl. 1 ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141,   čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy;

5. § 13a   a   s ním   súvisiacich   ustanovení   § 65   ods. 3,   § 88   ods. 3   a § 151d   ods. 3 písm. d) slovného spojenia „... a poverenia sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie...“ zákona č. 385/2000 Z. z., § 2 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1   prvej   vety,   § 3   ods. 1   druhej   vety   slovného   spojenia   „... vymedzené   ministrom spravodlivosti   v mandáte...“,   § 4   úvodnej   vety   slovného   spojenia   „... alebo   sudcu...“, § 5 ods. 1 písm. d) slovného spojenia „... ministrovi spravodlivosti...“ a v časti začínajúcej slovami   „... ministrovi   spravodlivosti   vždy   oznámiť...“   a končiacej   slovami   „... alebo Kolégia Eurojustu...“, § 5 ods. 1 písm. e) slovného spojenia „... alebo sudcu...“, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 6 ods. 2 prvej vety, § 6 ods. 3 a 4, § 7 ods. 1 a § 8 ods. 1 prvej vety zákona č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 530/2004 Z. z.“), § 37a slovného spojenia „... sudca a...“ zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“)   a   § 13   ods. 5   zákona   č. 575/2001   Z. z.   o organizácii   činnosti   vlády   a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141   v spojení   s čl. 144   ods. 1,   čl. 141a   ods. 4   písm. d) a čl. 145a ods. 2 prvej vety v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 148 ústavy;

6.   § 2   ods. 2,   § 3   ods. 1   prvej   vety,   § 3   ods. 1   druhej   vety   slovného   spojenia „... vymedzené   ministrom   spravodlivosti   v mandáte...“,   § 5   ods. 1   písm. d)   slovného spojenia   „... ministrovi   spravodlivosti...“   a v časti   začínajúcej   slovami   „... ministrovi spravodlivosti   vždy   oznámiť...“   a končiacej   slovami   „... alebo   Kolégia   Eurojustu...“, § 5 ods. 2,   § 6   ods. 2   prvej   vety,   § 6   ods. 3   a 4   a § 7   ods. 1   zákona   č. 530/2004   Z. z., § 9 ods. 7 a § 92 ods. 1 poslednej vety zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 154/2001 Z. z.“) s čl. 150 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy;

7. § 18 ods. 3 prvej vety slovného spojenia „... alebo 2...“ zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy;

8. § 22 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 141 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy;

9. § 22   ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 141,   čl. 145   ods. 3   a čl. 148   ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy;

10. § 22   ods. 2   písm. a)   slovného   spojenia   „... predsedu   najvyššieho   súdu, podpredsedu najvyššieho súdu a...“ zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 145 ods. 3 ústavy;

11. § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy;

12. § 24   ods. 8   slovných   spojení   „... na   určitý   čas...“   a „... a čas   trvania   výkonu funkcie...“ zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 145 ods. 1 ústavy;

13. § 27   a § 116   ods. 1   písm. c)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 1   ods. 1,   čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy;

14. § 30 ods. 7 prvej vety slovného spojenia „... a podľa okolností aj za nevyužitie ponúkaných   možností   na   vzdelávanie...“   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 1   ods. 1,   čl. 141 a čl. 144 ústavy;

15. § 30 ods. 7 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy;

16. § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 1   ods. 1,   čl. 141   ods. 1 a čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 142 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“);

17. § 119 ods. 3, 6 až 8 a ods. 10 až 12 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 141a ods. 4 písm. e) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

18. § 119 ods. 5 poslednej vety zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 146 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy;

19. § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy;

20. § 120 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 151a ods. 1 ústavy;

21. § 132 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy;

22. § 13   ods. 1   slovného   spojenia   „... súdy   a...“   zákona   č. 575/2001   Z. z.   s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

23. § 5 ods. 3 druhej vety, § 14 ods. 1 druhej vety, § 18 ods. 3 druhej vety, § 25 ods. 1   druhej   vety,   § 25   ods. 4   druhej   vety,   § 28   ods. 1   slovného   spojenia   „... určeného ministrom   spravodlivosti   podľa   osobitného   zákona...“,   § 29   ods. 1   časť   druhej   vety za bodkočiarkou, § 32 ods. 5 druhej vety, § 32 ods. 7, § 33 ods. 2 slova „Minister“, § 33 ods. 3   slova   „ministra“,   § 37   ods. 3   slovného   spojenia   „... a v prípade   zvyšovania kvalifikácie   v zahraničí   aj   so   súhlasom   ministra...“,   § 38   ods. 2   tretej   vety,   § 58   ods. 4 druhej vety, § 82 ods. 3, § 95 ods. 7 prvej vety, § 99 ods. 2 slova „ministerstvo“, § 101 ods. 1 slovného spojenia „... o ktorom rozhodne ministerstvo...“, § 101 ods. 2, § 105 ods. 3 tretej   vety,   § 114   ods. 2   prvej   vety   slovného   spojenia   „... o odvolaní   proti   rozhodnutiu predsedu   krajského   súdu   a predsedu   Špeciálneho   súdu   rozhoduje   ministerstvo...“,   § 114 ods. 2   druhej   vety,   § 120   ods. 3,   § 146   ods. 5,   § 148   ods. 8,   § 149   ods. 1,   § 151   ods. 6 a § 151c   ods. 1   slovného   spojenia   „... ktorej   členov   vymenuje   minister   spravodlivosti po predchádzajúcom súhlase súdnej rady...“ a tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, § 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

24. § 4 ods. 2 slovného spojenia „... po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky...“,   § 6   ods. 9,   § 7   ods. 2,   § 27a   ods. 2   slovného   spojenia   „... a minister spravodlivosti   Slovenskej   republiky...“   a § 27g   ods. 1   písm. b)   zákona   č. 185/2002   Z. z. o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o súdnej rade“ alebo „zákon č. 185/2002 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy;

25. § 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   zákona   č. 747/2004   Z. z.   o dohľade nad finančným   trhom   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 523/2004   Z. z.   v znení   zákona   č. 747/2004   Z. z.“)   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 ústavy;

26. § 9 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 747/2004 Z. z. vo vzťahu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. f), čl. 144 a čl. 150 ústavy;

27. § 266 ods. 1 slovného spojenia „... alebo minister spravodlivosti...“, § 266 ods. 7 slovného   spojenia   „... alebo   minister   spravodlivosti...“,   § 272   slovného   spojenia „... alebo minister   spravodlivosti...“,   § 275   ods. 4   slovného   spojenia   „... alebo   minister spravodlivosti...“   a § 276   slovného   spojenia   „... alebo   minister   spravodlivosti...“   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č. 141/1961   Zb.“)   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141   a čl. 144   ods. 1 ústavy.

II.

Priebeh konania

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 27. apríla 2005 a uznesením č. k. PL. ÚS 10/05-106 ho prijal na ďalšie konanie s výnimkou § 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 747/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 ústavy, pretože návrh v tejto časti odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súlade s § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 zákona o ústavnom   súde predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu navrhovateľa písomné stanovisko:

- 27. decembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“),

- 4. januára 2006 minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“ alebo „vláda Slovenskej republiky“ alebo „vedľajší účastník“).

Predseda národnej rady v označenom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde netrvá na ústavnom pojednávaní v predmetnej veci. Rovnako tak navrhovateľ podaním č. GÚs 4040/04-246 z 28. novembra 2008 ústavnému súdu oznámil, že na ústnom pojednávaní v tejto veci netrvá. Napokon aj vedľajší účastník v podaní sp. zn. 78735/2008 z 27. novembra 2008 uviedol, že sa pripája „k rozhodnutiu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky netrvať na ústnom pojednávaní v tejto veci“.

III.

Návrhy a stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil nesúlad vymedzených ustanovení, resp. častí zákona č. 385/2000 Z. z., zákona č. 530/2004 Z. z., zákona č. 283/2002 Z. z., zákona   č. 575/2001   Z. z.,   zákona   č. 154/2001   Z. z.,   zákona   č. 185/2002   Z. z.,   zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a zákona č. 141/1961 Zb. s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa   navrhovateľa   nerešpektovaním   príslušných   článkov   ústavy   a dohovoru uvedených   v jeho   návrhu   dochádza   k porušovaniu   jedného   zo   základných   princípov právneho štátu, a to princípu ústavnosti vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy. Navrhovateľ zastáva názor, že zákonodarca v napadnutých zákonných ustanoveniach prekročil medze ústavy, čím došlo aj k porušeniu jej čl. 2 ods. 2, ktorý zákonodarcu limituje pri prijímaní zákonov ustanovujúcich predmet ústavnej úpravy. Zároveň podľa navrhovateľa ingerenciou výkonnej moci do moci súdnej je priamo i nepriamo ohrozená jej nezávislosť zaručená v čl. 141 ods. 1 ústavy. Navrhovateľ taktiež tvrdí, že participáciou členov vlády na súdnej moci nie sú rešpektované princípy demokratického a právneho štátu, princíp ústavnosti, princíp   deľby   moci,   princíp   ústavnej   rovnováhy   a princíp   nezávislosti   súdnej   moci, v dôsledku čoho je ohrozená nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov, a porušujú sa tým aj čl. 1   ods. 1,   čl. 141   a čl. 144   ods. 2   ústavy.   Navrhovateľ   napokon   namieta   aj   to,   že v súvislosti   s úpravou   niektorých   inštitútov   v zákone   č. 385/2000   Z. z.   a v zákone č. 185/2002   Z. z.   nie   sú   rešpektované   články   druhého   oddielu   siedmej   hlavy   ústavy zakotvujúceho právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Na základe výzvy predsedu ústavného súdu sa podaním z 21. decembra 2005 vyjadril k návrhu   predseda   národnej   rady,   ktorý   k jeho   jednotlivým   ťažiskovým   bodom vymedzeným navrhovateľom uviedol:

a)   K obmedzeniu   ústavného   oprávnenia   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov (§ 14 ods. 1 druhej vety zákona o sudcoch a prísediacich)

„Navrhovateľ spochybňuje aj ustanovenie druhej vety § 14 ods. 1 zákona o sudcoch, podľa ktorého preložiť sudcu možno iba na voľné miesto určené ministrom spravodlivosti. Oprávnenie ministra bez akejkoľvek opory v ústave určovať počty sudcov na jednotlivých súdoch a voľné miesta sudcov na jednotlivých súdoch považuje navrhovateľ za taký zásah do autonómneho postavenia súdnej moci, ktorý je spôsobilý priamo i nepriamo ohrozovať nezávislosť súdnej moci zaručenej v čl. 141 ods. 1 ústavy. S názorom navrhovateľa nemožno súhlasiť, pretože oprávnenie ministra na úpravu v 14 ods. 1 zákona o sudcoch jednoznačne vyplýva z § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch. Predmetný zákon je, podľa nášho názoru, vydaný v súlade s ústavou, konkrétne s čl. 143 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.“

b)   K zákonnej   povinnosti   súdnej   rady   predkladať   prezidentovi   Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) návrhy na odvolanie sudcu z funkcie (§ 18 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.)

„V   čl. 147   ods. 1   ústavy   sú   ustanovené   dôvody,   na   základe   ktorých   prezident na návrh súdnej rady odvolá sudcu z funkcie a v odseku 2 sú dôvody, kedy môže prezident sudcu odvolať. Táto ústavná úprava je premietnutá aj v § 18 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch. Navrhovateľ   spochybňuje   zákonnú   úpravu   obsiahnutú   v § 18   ods. 3   zákona   o sudcoch, kde sa ustanovuje, že ak sú dôvody na odvolanie z funkcie podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.

Zákonná úprava, ktorá ustanovuje povinnosť súdnej rady podať prezidentovi návrh na odvolanie sudcu, ak nastanú právne skutočnosti, na základe ktorých je prezident povinný podľa čl. 147 ods. 1 ústavy sudcu odvolať, má svoje opodstatnenie, pretože vytvára reálne predpoklady   na   realizáciu   jeho   ústavnej   kompetencie.   Podľa   navrhovateľa   toto   neplatí v prípade dôvodov uvedených v čl. 147 ods. 2 ústavy (resp. § 18 ods. 2 zákona o sudcoch), pretože v tomto prípade by malo byť dôsledne zachované návrhové oprávnenie súdnej rady. Nesúhlasíme   s názorom   navrhovateľa,   naopak,   považujeme   za   správne,   aby   aj v prípade, ak nastanú právne skutočnosti, ktoré sú podkladom pre fakultatívne rozhodnutie prezidenta, mala súdna rada povinnosť predložiť návrh. Ústava v čl. 147 ods. 2 ponecháva prezidentovi možnosť, či bude návrh súdnej rady akceptovať alebo nie. Ak by predmetný návrh   nebol   podaný,   prezident   by   nemal   možnosť   uplatniť   svoju   ústavnú   kompetenciu. Nakoniec   povinnosť   súdnej   rady   predkladať   prezidentovi   návrhy   na   odvolanie   sudcov je explicitne   vyjadrená   v čl. 141a   ods. 4   písm. a)   ústavy.   Na   základe   uvedeného nestotožňujeme   sa   s názorom   navrhovateľa,   že   ust.   § 18   ods. 3   zákona   o sudcoch   je v rozpore s čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.“

c) K dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie sudcu [§ 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.]

„Navrhovateľ namieta oprávnenie ministra spravodlivosti ustanovené v § 22 ods. 2 písm. b)   zákona   o sudcoch   rozhodovať   o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu. Súhlasíme s názorom, že dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu narúša imanentný znak funkcie sudcu, ktorým je jej kontinuálnosť. Z tohto aspektu podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu je potrebné posudzovať s osobitným zreteľom na význam funkcie,   na   zachovanie   práva   na   zákonného   sudcu   v najvyššej   možnej   miere a na zachovanie ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci.

Jedným   z dôvodov   na   dočasné   pozastavenie   výkonu   funkcie   sudcu   je   začatie disciplinárneho konania proti sudcovi za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu. Podľa navrhovateľa nie je dostatočnou zárukou ani zákonná úprava, na základe ktorej môže súdna rada na návrh dotknutého sudcu zrušiť rozhodnutie ministra do 30 dní. Oprávnenie ministra spravodlivosti, ako reprezentanta výkonnej moci, rozhodovať o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nepovažujeme za neprípustný zásah výkonnej moci do moci súdnej. Platná právna úprava obsahuje dostatočnú právnu garanciu v tom, že dáva kompetenciu súdnej rade zrušiť rozhodnutie ministra v zákonom stanovenej lehote. Súdna rada ako garant nezávislosti súdnej moci, v rámci ktorej garantuje aj kvalitu rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   (III. ÚS 79/04-101),   musí   dbať   na   to,   aby rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie boli vydané len v takých prípadoch, keď ďalšie pôsobenie sudcu vo funkcii by mohlo vážne ohroziť dôveru verejnosti, a tým ohroziť princíp ustanovený v čl. 46 ods. 1 ústavy. Takýto postup je aj v záujme súdnej moci, aby v prípade, že sudca je podozrivý zo spáchania takéto skutku, ktorý nie je zlučiteľný s výkonom   funkcie   sudcu,   bola   využitá   zákonná   možnosť   pozastavenia   výkonu   funkcie. Je zrejmé, že tento inštitút sa využije len vo výnimočných situáciách, keď ponechanie sudcu vo funkcii by vážne ohrozilo výkon súdnej moci. Ústavná a zákonná kompetencia súdnej rady je dostatočnou zárukou toho, aby nezávislosť súdnictva nebola ohrozená.

V   danej   súvislosti   považujeme   za   potrebné   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na   ústavné ako i zákonné kompetencie súdnej rady považujeme ich za dostatočnú záruku nezávislosti sudcov, a preto oprávnenia ministra rozhodovať o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods. 2 písm. b) nepovažujeme za rozporné s čl. 144 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy.“

d) K prerušeniu výkonu funkcie sudcu (§ 24 zákona č. 385/2000 Z. z.) „Podľa čl. 148 ods. 2 ústavy dôvody prerušenie výkonu sudcovskej funkcie ustanoví zákon. Táto zákonná úprava je obsiahnutá v § 24 zákona o sudcoch. Podľa ust. § 24 ods. 1 výkon funkcie sudcu sa prerušuje dňom, keď sa sudca stal prezidentom, členom vlády, poslancom národnej rady alebo štátnym tajomníkom, vedúcim úradu ústredného orgánu pre oblasť štátnej správy súdov alebo sudcom ústavného súdu.

Podľa čl. 145a ods. 2 ústavy sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. V ďalšej vete tohto ustanovenia sú vymedzené činnosti, s ktorými je výkon funkcie sudcu nezlučiteľný. Podľa tejto úpravy je výkon funkcie sudcu nezlučiteľný okrem iných činností aj s funkciou v inom orgáne verejnej moci. Podľa navrhovateľa zákonodarca obchádza ústavné zásady obsiahnuté v čl. 145a ods. 2 ústavy tak, že umožňuje sudcovi počas trvania jeho mandátu vykonávať funkcie v iných orgánoch verejnej moci s tým, že sudcovi počas výkonu funkcie v inom orgáne verejnej moci sa preruší výkon funkcie sudcu.

Obchádzanie   ustanovenia   čl. 145a   ods. 2   ústavy   považuje   navrhovateľ za nezlučiteľné s princípmi právneho štátu. Naviac, oprávnenie sudcov počas ich mandátu vykonávať funkcie uvedené v ust. § 24 ods. 1 považuje za nezlučiteľné s princípom deľby moci   a princípom   ústavnej   rovnováhy.   V právnom   štáte   osoba,   ktorá   je   vymenovaná za sudcu   a ktorej   sudcovský   mandát   trvá,   by   (podľa   navrhovateľa)   nemala   súčasne vykonávať funkciu v orgánoch verejnej moci.

Argument   navrhovateľa   odmietame   z nasledovných   dôvodov.   Ústavné   postavenie sudcu má svoje špecifiká. Sudca ako jediný ústavný činiteľ je vymenovaný do funkcie bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1 ústavy). S týmto ústavným postavením sudcu spája ústava, a v jej medziach aj príslušná zákonná úprava, ďalšie právne garancie, ktoré sú nevyhnutné   na   zabezpečenie   ústavného   princípu   obsiahnutého   v čl. 141   ústavy.   Z tohto aspektu je potrebné posudzovať aj inštitút prerušenia výkonu funkcie sudcu. Je v súlade s princípmi   právneho   štátu,   aby   aj   predstavitelia   súdnej   moci   mali   možnosť   pôsobiť aj v iných   sférach   (napr.   v oblasti   výkonnej   moci)   za   predpokladu,   že   nebudú   zároveň pôsobiť aj v oblasti výkonu súdnictva. Vzhľadom na to, že ide len o dočasné pôsobenie v iných   funkciách,   nespája   ústava   s touto   činnosťou   zánik   mandátu   funkcie   sudcu. To znamená,   že   ústavodarca   nezaradil   túto   možnosť   medzi   dôvody,   na   základe   ktorých prezident sudcu odvolá (čl. 147ods. 1 ústavy). Zákonnú úpravu v § 24 zákona o sudcoch neposudzujeme   ako   obchádzanie   ustanovenia   čl. 145   ods. 2   ústavy.   Práve   inštitút prerušenia   výkonu funkcie sudcu   slúži   na to,   aby bola   zabezpečená oddelenosť   výkonu funkcie v jednotlivých zložkách štátnej moci. To znamená, že ak bude mať sudca prerušený výkon funkcie, nemožno ho považovať za predstaviteľa súdnej moci (pretože v danom čase túto   nevykonáva),   a preto   spochybňujeme   názor   navrhovateľa,   že   zákonná   úprava § 24 nie je v súlade s čl. 141, čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.“

e)   K   hodnoteniu   sudcov   a k disciplinárnej   zodpovednosti   za   nepreukázanie požadovaných výsledkov na základe hodnotenia práce sudcov [§ 116 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z.]

„Nepreukázanie požadovaných výsledkov podľa zásad hodnotenia je disciplinárnym previnením sudcu podľa   § 116   ods. 1   písm. c)   zákona   o sudcoch.   Navrhovateľ   považuje ustanovenie... § 116 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a v spojení s ustanoveniami o správe a riadení súdov orgánmi, ktoré nepatria do sústavy súdov, v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Treba súhlasiť s tým, že odborná spôsobilosť sudcu vedľa jeho mravnej integrity je nespochybniteľným predpokladom riadneho výkonu jeho funkcie, a preto je potrebné na ňu klásť mimoriadny dôraz. Snahu zákonodarného zboru dosiahnuť kvalitatívne vyššiu úroveň sudcovského   zboru   považuje   navrhovateľ   za   legitímnu.   Zároveň   však   uvádza,   že zákonodarca   musí   zvoliť   na   dosiahnutie   tohto   cieľa   také   právne   prostriedky,   ktoré rešpektujú základné ústavné princípy nášho štátu...

Nestotožňujeme   sa   s názorom   navrhovateľa,   že   právna   úprava,   ktorá   umožňuje hodnotiť   odbornú   úroveň   sudcu   orgánom   správy   súdov   (predsedom   súdu),   ohrozuje sudcovskú nezávislosť...

Činnosť   sudcu   nie   je   hodnotená   z hľadiska   vecnej   správnosti   jeho   rozhodovacej činnosti,   a preto   nemožno   tento   zákonný   postup   hodnotiť   ako   neoprávnený   zásah do rozhodovacej   činnosti   sudcu.   Je   nesporné,   že   platná   právna   úprava   garantuje nezávislosť súdov a sudcov vo vzťahu k výkonu súdnictva.

Ako   vyplýva   z uvedeného,   základom   hodnotenia   sú   stanoviská   súdnych   orgánov, a preto nemožno tento postup považovať za protiústavný. Okrem toho je právna ochrana sudcu dostatočne garantovaná.“

f) K oprávneniu ministra spravodlivosti podať návrh na začatie disciplinárneho konania   proti   sudcovi   a k disciplinárnym   senátom   [§ 120   ods. 2   písm. a)   a § 119 zákona č. 385/2000 Z. z.]

„Zákon   o sudcoch   v § 120   ods. 2   písm. a)   priznáva   oprávnenie   podať   návrh na začatie   disciplinárneho   konania   ministrovi   spravodlivosti.   Na   základe   toho   získava minister oprávnenia účastníka disciplinárneho konania. Minister spravodlivosti má právo súčasne   s podaním   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   dočasne   pozastaviť až do právoplatného   skončenia   disciplinárneho   konania   výkon   funkcie   sudcovi   (§ 22). Okrem   toho   minister   navrhuje   členov   disciplinárneho   senátu   (§ 119   ods. 3   a ods. 10). Ústava v čl. 141a ods. 4 písm. e) zveruje do pôsobnosti súdnej rady voľbu a odvolávanie členov a predsedov disciplinárnych senátov. Podľa § 119 ods. 3 zákona o sudcoch sudcov disciplinárneho súdu volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom spravodlivosti a národnou radou zo sudcov všeobecných súdov alebo z iných osôb, ktoré spĺňajú podmienky podľa tohto zákona.

Navrhovateľ   namieta   skutočnosť,   že   ani   jeden   z členov   disciplinárneho   senátu nemusí byť sudcom, pretože minister, národná rada ani sudcovská rada nemajú zákonnú povinnosť   navrhnúť   za   člena   senátu   sudcu.   Súdna   rada   je   povinná   zvoliť   za   členov trojčlenného disciplinárneho senátu jedného navrhnutého ministrom a jedného navrhnutého národnou radou a za sudcov päťčlenného senátu dvoch navrhnutých ministrom a dvoch navrhnutých národnou radou.

Navrhovateľ namieta, že takouto právnou úpravou nadobudol minister a národná rada oprávnenia, ktoré nemajú v právnom poriadku demokratického štátu opodstatnenie a ktoré neprípustným spôsobom obmedzujú ústavné pôsobenie a pôsobnosť súdnej rady. Týmto podľa navrhovateľa získava výkonná a zákonodarná moc nástroje, ktoré sú spôsobilé priamo i nepriamo ovplyvňovať súdnu moc. Na základe uvedeného navrhovateľ namieta nesúlad s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ústavy. Okrem toho uvádza, že úprava odporuje aj princípom   spravodlivého   súdneho   procesu   vyplývajúcim   z čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc   z platnej   právnej   úpravy   odmietame   zdôvodnenie   navrhovateľa. Kreácia   disciplinárnych   senátov   sa   zakladá   na   zásade   deľby   moci.   Zákonodarná   moc prostredníctvom národnej rady, výkonná moc v zastúpení ministrom spravodlivosti a súdna moc   v zastúpení   orgánom   samosprávy   sudcov   sa   spolupodieľajú   na   vytvorení disciplinárneho   súdu   a jeho   senátov.   Súdna   rada   môže   svoju   pôsobnosť   uplatniť   iba v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy. Súdna rada znáša ústavnú zodpovednosť za to, aby sa sudcom disciplinárneho súdu nestala osoba, ktorá nespĺňa ústavou a zákonom určené podmienky pre pôsobenie osoby v radoch sudcov disciplinárneho súdu. Vo všetkom ostatnom je súdna rada viazaná návrhom.

Disciplinárna zodpovednosť sudcov je významným právnym prostriedkom ochrany spravodlivosti a základných práv a slobôd účastníkov súdneho konania v právnom štáte. Slúži   na   zachovanie   nezávislosti   a nestrannosti   súdnej   moci   a sudcov   so   súbežnou garanciou jej nezneužitia osobami vykonávajúcimi súdnu moc. Za týmto účelom sa zakladá na zásade nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi všetkými relevantnými spoločenskými záujmami. Zásada viazanosti súdnej rady návrhmi na kandidátov za sudcov disciplinárnych senátov   slúži   na zabezpečenie verejného záujmu na   včasnosti   zriadenia disciplinárnych senátov.

Na základe uvedeného zastávame názor, že zákonná úprava v § 119 a § 120 ods. 2 písm. a)   je   v súlade   s ústavou,   a preto   nemôže   odporovať   ani   princípom   spravodlivého súdneho   procesu   vyplývajúcim   z čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

g) K štátnej správe súdov vykonávanej ministrom spravodlivosti podľa zákona č. 185/2002 Z. z.

„Postavenie   súdnej   rady   zodpovedá   princípom   právneho   štátu   a je   nevyhnutným predpokladom pre naplnenie ústavnej požiadavky vymedzenej ustanovením čl. 141 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorého   sa   súdnictvo   vykonáva   na   všetkých   stupňoch   oddelene   od   iných štátnych orgánov. Pôsobnosť súdnej rady vymedzuje čl. 141a ods. 4 a ods. 6, čl. 145 ods. 1 a 3 a čl. 147 ústavy. Článok 141a ods. 6 ústavy predstavuje garanciu na zákonnú úpravu pôsobnosti súdnej rady. Navrhovateľ spochybňuje predovšetkým tie časti zákonnej úpravy, ktoré sa týkajú spolupráce ministra spravodlivosti a súdnej správy v oblasti správy súdov. V ust. § 4 ods. 2 zákona o súdnej rade sú vymedzené kompetencie, ktoré môže súdna rada   plniť   len   po   dohode   s ministrom   spravodlivosti.   Ďalšie   kompetencie   ministra spravodlivosti   vyplývajú   z ust.   § 7   ods. 2,   § 27a   ods. 2   a § 27g   ods. 1   písm. b)   zákona o súdnej rade. Podľa navrhovateľa uvedená právna úprava nerešpektuje ústavné postavenie súdnej rady, nezabezpečuje inštitucionálnu nezávislosť súdnictva ako celku, ani nezávislosť sudcov a tým porušuje princíp nezávislosti súdnictva, princíp deľby moci, princíp ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti. Z týchto dôvodov navrhovateľ namieta súlad ust. § 4 ods. 2 zákona o súdnej rade s čl. 1 ods. 1.   čl. 2 ods. 2,   čl. 141,   čl. 141a ods. 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Odmietame názor navrhovateľa o nesúlade predmetných ustanovení zákona o súdnej rade s cit. článkami ústavy. V čl. 141a ods. 6 sa uvádza, že podrobnosti o vzťahoch súdnej rady   k   orgánom   správy   súdnictva   ustanoví   zákon.   To   znamená,   že   priamo   ústava predpokladá konštituovanie orgánov správy súdnictva. Zákon o súdoch vydaný na základe čl. 143 ods. 2 ústavy jednoznačne ustanovuje, kto je orgánom správy súdov. Vychádzajúc z príslušných   ustanovení   tohto   zákona   je   jednoznačné,   že   minister   spravodlivosti   je reprezentantom orgánu správy súdnictva (§ 32, § 34 a § 71 zákona o súdoch).

Vzhľadom   na   ústavné   postavenie   súdnej   rady   sa   priamo   v ústave   zakotvuje predpoklad jej spolupráce s ďalšími orgánmi správy súdnictva (čl. 141a ods. 6). s ohľadom na uvedené, ako i na ústavné postavenie ministra spravodlivosti ako reprezentanta vládnej moci,   nesúhlasíme   s názorom   navrhovateľa   o nesúlade   príslušných   ustanovení   zákona o súdnej rade s uvedenými článkami ústavy.“

h) K postaveniu ministra spravodlivosti ako ústredného orgánu štátnej správy pre súdy (§ 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.)

„Podľa   § 13   ods. 1   zákona   č. 575/2001   Z. z.   je   ministerstvo   ústredným   orgánom štátnej   správy   pre   súdy   a väzenstvo.   Podľa   navrhovateľa   takýmto   vymedzením nerešpektoval zákonodarca čl. 1 ods. 1, 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy. V danej súvislosti je potrebné poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v § 71 ods. 1 zákona o súdoch, kde je kompetencia   ministerstva   ako   ústredného   orgánu   štátnej   správy   súdov   vymedzená v personálnej, finančnej, organizačnej a ekonomickej oblasti. Ministerstvo plní aj ďalšie úlohy,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Z vymedzeného   postavenia   a pôsobnosti   ministerstva navrhovateľ vyslovuje záver, že výkonná moc má vo vzťahu k súdnej moci také oprávnenia, ktoré nie sú v súlade so základnými princípmi demokratického a právneho štátu.

V tejto súvislosti poukazujeme na čl. 141a ods. 6 ústavy,   v ktorom sa uvádza,   že podrobnosti   o spôsobe   ustanovenia   členov   súdnej   rady,   o   jej   pôsobnosti,   o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy ustanoví zákon.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   priamo   ústava   predpokladá   konštituovanie   orgánov správy súdnictva a ich spoluprácu so súdnou radou. Takáto zákonná úprava je v intenciách čl. 142   ods. 2   ústavy   konkretizovaná   priamo   v zákone   o súdoch.   Rovnako   to   platí aj pre úpravu v § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z., ktorá má jednoznačnú oporu v čl. 122 ústavy.

Zákonnú úpravu v § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. je preto potrebné posudzovať v spojení s čl. 122 a čl. 142 ods. 2 ústavy. Žiadna činnosť ministerstva vymedzená v zákone o súdoch nezasahuje do rozhodovacej činnosti súdov. Na základe uvedeného nesúhlasíme s názorom   navrhovateľa   o nesúlade   ust.   § 13   zákona   č. 575/2001   Z. z.   s uvedenými článkami ústavy.

Na základe doteraz uvedeného vyslovujeme záver, že napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch, zákona o súdoch, zákona o súdnej rade a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti   vlády   a organizácii   ústrednej   štátnej   správy,   obsiahnuté   v návrhu   generálneho prokurátora Slovenskej republiky, nie sú v rozpore s článkami ústavy v ňom uvedenými.“

Vedľajší účastník zaujal stanovisko k návrhu v rozsiahlom podaní z 3. januára 2006, v ktorom   v jeho   úvodnej   časti   predovšetkým   tvrdí,   že   v ňom „Absolútne   chýbajú argumenty,   ktoré   by   vychádzali   z právnej   vedy,   z právnej   komparácie   a z historicko- právnych   analýz.   Sudcovská   nezávislosť   je   predkladaná   v podobe   nespochybniteľného cieľa, pričom v skutočnosti je len jedným z prostriedkov na dosiahnutie cieľa, ktorým je nestranný a zákonný výkon súdnictva.

Navrhovateľ operuje medzinárodnými dokumentmi, avšak realita je taká, že každý európsky štát má pomerne širokú voľnú úvahu ako zabezpečí riadny chod súdnictva. Nie sú dané žiadne medzinárodné direktívy, ktoré by nútili štát prijať konkrétny model správy výkonu   súdnictva.   Absolútna   väčšina   európskych   štátov   má   obdobný   model,   aký   je aj v Slovenskej republike, pričom nie sú jasné dôvody, prečo by práve Slovenskej republike nemal vyhovovať. Rovnako nie je jasné, prečo by práve slovenský sudca nemohol využívať také inštitúty ako stáž, či prerušenie výkonu súdnictva v záujme využitia svojich skúseností a vedomostí   na   zlepšenie   chodu   súdnictva   a v prípade   výkonu   napríklad   poslaneckého mandátu pokúsiť sa aj priamo zlepšiť zákonné podmienky pre súdnu moc.“.

K jednotlivým bodom návrhu vedľajší účastník okrem iného uviedol:

a) K zániku funkcie sudcu «Navrhovateľ   ako   základnú   výhradu   k   inštitútu   zániku   funkcie   sudcu   uvádza,   že ústava   zákonodarcu   „nesplnomocňuje   na   právnu   úpravu,   na   základe   ktorej   by   funkcia sudcu zanikla priamo zo zákona“, pričom sa opiera o čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorú vo vzťahu k Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej „národná rada“) interpretuje tak, že aj pri prijímaní zákonov môže konať len na základe ústavy a v jej medziach.

Ústava však zákonodarcu výslovne limituje tým, že mu buď prikazuje, aby niektoré otázky   upravil   výlučne   formou   zákona   (ide   o zákaz   delegovanej   legislatívy)   alebo   ich upravil len v medziach ústavy (zákaz extenzívnej legislatívy). V prípade zániku sudcovskej funkcie upravila ústava právomoc ingerencie zákonodarcu tromi spôsobmi.

Prvým   je   zákaz extenzívnej   legislatívy,   a to v prípade   čl. 146   a 147   ústavy,   ktoré výslovne ustanovujú dve formy zániku sudcovskej funkcie - vzdanie sa funkcie a odvolanie z funkcie. V rozsahu týchto dvoch inštitútov zániku sudcovskej funkcie je priamo vylúčené, aby funkcia sudcu zanikla zo zákona a preto z tohto pohľadu možno akceptovať argumenty navrhovateľa,   ktorý uvádza,   že právny úkon   prezidenta Slovenskej   republiky   (ďalej   len „prezident“)   pri   odvolávaní   sudcu   z dôvodu   zániku   jeho   voliteľnosti   do   národnej   rady nemožno nahradiť zákonnou prezumpciou a zákon tu môže len upraviť postup Súdnej rady Slovenskej   republiky   (ďalej   „súdna   rada“)   pri   zisťovaní   existencie   dôvodov   zániku voliteľnosti sudcu do národnej rady.

Druhým spôsobom je realizácia zániku sudcovskej funkcie pri naplnení ústavných dôvodov   neumožňujúcich   sudcovi   vykonávať   sudcovskú   funkciu,   pričom   ide   o dôvody uvedené v čl. 145 a 145a ústavy (sľub sudcu, inkompatibilita), ktoré by boli neuplatniteľné bez zákonnej úpravy a ústavodarca ich nepriradil k tým, ktoré naviazal na právny úkon prezidenta   republiky.   Tvrdenie   navrhovateľa,   že   „ústavodarca   ponechal   na   zákon,   aby oprávnenie rozhodnúť,   či sudca   porušil   alebo   neporušil zákaz   vykonávať   funkcie   alebo činnosti, ktoré podľa čl. 145a ods. 2 druhej vety ústavy sú nezlučiteľné s výkonom funkcie sudcu,   zveril   do   pôsobnosti   disciplinárneho   senátu“   je   úplne   vymyslené   a nemá   oporu v žiadnom ustanovení ústavy. Ústava naopak ponecháva na voľnú úvahu zákonodarcu akým spôsobom   zabezpečí realizáciu   zániku sudcovskej funkcie v prípade   naplnenia dôvodov, ktoré sú priamo z ústavy nezlučiteľné s výkonom sudcovskej funkcie.

Posledným   spôsobom   ingerencie   zákonodarcu   je   neobmedzená   možnosť   zákonnej úpravy   zániku   sudcovskej   funkcie   v prípade   napĺňania   ďalších   predpokladov na vymenovanie   za   sudcu.   Ústavodarca   výslovne   umožnil   v čl. 145   ods. 2   ústavy,   aby zákonodarca ustanovil v zákone aj ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a celkom pochopiteľne   tým   prenechal   zákonodarcovi   aj   právo   sankcionovať   nespĺňanie   týchto predpokladov   vo   forme   zániku   sudcovskej   funkcie   zo   zákona.   V prípade   návrhu navrhovateľa sa toto premietlo do inštitútu pridelenia sudcu na určitý súd. Zákonná úprava však   nie je   zmätočná   ale   naopak rieši situáciu,   ktorá   by nastala,   ak by   sudca účelovo súhlasil s pridelením na určitý súd a mohol byť vymenovaný za sudcu, ale po vymenovaní prezidentom za sudcu by jednoducho odmietol nastúpiť na výkon sudcovskej funkcie na súd, na ktorý pred vymenovaním nastúpiť súhlasil.»

b) K obmedzeniu oprávnenia súdnej rady rozhodovať o pridelení a o preložení sudcov a k oprávneniam členov vlády pri prideľovaní a prekladaní sudcov

«Navrhovateľ namieta, že oprávnením ministra spravodlivosti podávať súdnej rade návrhy na prideľovanie sudcov a jeho „vytváraním'' voľných miest na účely prekladania sudcov   došlo   k   obmedzeniu   súdnej   rady   rozhodovať   o prideľovaní   a prekladaní   sudcov a tým aj k neprimeranej ingerencii výkonnej moci do moci súdnej.

V tejto súvislosti je potrebné principiálne odlíšiť dva druhy výkonu verejnej moci, a to výkonnú a súdnu. Účelom výkonnej moci je, aby sa verejná moc vykonávala a účelom súdnej   moci   je   výkon   súdnictva.   Výkonná   moc   nemôže   zasahovať   do   výkonu   súdnictva ale musí zabezpečiť, aby sa súdnictvo vykonávalo a v rámci parlamentnej formy vlády nesie za   to   aj   ústavnú   zodpovednosť   voči   parlamentu,   ktorý   môže   vysloviť   vláde   (ministrovi spravodlivosti)   nedôveru.   Obdobnú   zodpovednosť   súdna   moc   voči   parlamentu   ani   voči vláde nemá.

Účelom právneho štátu nie je len oddelenosť výkonu jednotlivých druhov verejnej moci ale predovšetkým to, aby sa tieto moci aj riadne vykonávali.

Každý štát musí preto vytvoriť taký ústavný systém, ktorý najlepšie zabezpečí jeho fungovanie.   Preto   všeobecná   argumentácia   navrhovateľa,   aj   keď   podporená   silnými slovami,   ale   bez   adekvátnej   opory   v ústavnoprávnej   doktríne   (okrem   pár   súdnych precedensov absentuje v argumentácii napríklad právna veda) by mala byť posudzovaná veľmi opatrne a ostražito vo vzťahu ku každému ústavnému inštitútu.

Úlohou súdnej   rady   je   zabezpečiť   legitimitu   sudcovskej moci,   ale nie   zabezpečiť riadny chod súdnictva. Súčasťou legitimity sudcov je aj vznik sudcovskej funkcie a kariérny postup sudcov. Súčasťou legitimity sudcov však nie je určenie počtu sudcov a ani počtu a rozloženia súdov, pretože tu ide o výkon správy súdnictva.

Inštitút pridelenia sudcu na výkon funkcie sudcu je súčasťou procesu vzniku funkcie sudcu, v rámci ktorého má súdna rada suverénne postavenie, čo potvrdzuje aj konštantná judikatúra ústavného súdu. Preto sa nemožno stotožniť s názorom navrhovateľa, že ústavné oprávnenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   rozhodovať   o pridelení   sudcov   nadobudlo formálny   charakter,   pretože   súdna   rada   nie   je   len   „poštárom“   medzi   ministrom spravodlivosti, ktorý podáva návrh a prezidentom, ktorý sudcu do funkcie menuje. Je pravdou, že v súvislosti s výberom súdu na ktorý môže súdna rada sudcu prideliť má len obmedzené možnosti a bez iniciatívy ministra spravodlivosti nemôže sudcu prideliť na   určitý   súd   podľa   vlastnej   ľubovôle.   Na   druhej   strane   právo   nenavrhnúť   sudcu na vymenovanie do funkcie z dôvodu nevhodnosti súdu, na ktorý ho žiada prideliť minister spravodlivosti,   je   zrejme   súčasťou   právomoci   súdnej   rady,   ktorá   jej   umožňuje   viesť efektívny   dialóg   smerujúci   ku   konsenzu   medzi   návrhom   ministra   spravodlivosti a rozhodnutím súdnej rady o pridelení sudcu na určitý súd.

Ďalšie   výhrady   navrhovateľa   k   formuláciám   v zákone   č. 385/2000   Z. z.   majú legislatívno-technický charakter a aj v prípade stotožnenia sa s nimi treba pamätať na to, že nie každý legislatívno-technický nedostatok zákona je automaticky protiústavný.»

c) K stáži sudcu«K   nezávislosti   a nestrannosti   sudcu   na   stáži   sa   už   ústavný   súd   vyjadroval v rozhodnutí č. III. ÚS 16/00, podal aktuálnu analýzu právnej doktríny (vytvorenej z českej právnej   vedy   a judikatúry   štrasburských   orgánov   ochrany   práva)   a rozdelil   nestrannosť na subjektívnu   a objektívnu,   pričom   vylúčil   možnosť   naplnenia   porušenia   subjektívnej nestrannosti s čím sa možno stotožniť aj pri priamom prenesení tohto súdneho precedensu na tento prípad.

Rovnako však nemožno postupovať pri prenášaní porušenia objektívnej nestrannosti, pretože   súdny   precedens   č. III. ÚS 16/00   sa   zásadne   líši   od   tohto   prípadu   v tom, že v prípade súdneho precedensu išlo   o súbežné vykonávanie   súdnictva   s výkonom stáže na „inom orgáne verejnej moci“. V tomto prípade však priamo § 13 zákona č. 385/2000 Z. z. vylučuje súbežné vykonávanie súdnictva so stážou na inom orgáne verejnej moci. Ústavný súd v tejto súvislosti v súdnom precedense č. III. ÚS 16/00 výslovne uviedol, že sa vzťahuje na sudcu, ktorý „v čase, keď pôsobil ako činný sudca vo veci vykonával aj vysokú   riadiacu   funkciu   v inom   štátnom   orgáne“   a teda   na   sudcu,   ktorý   krátkodobo prerušoval stáž za účelom výkonu súdnictva. Ústavný súd v tomto precedense nepovedal, že sudca by nikdy nemohol hrať „v drese inej štátnej moci“ ako tvrdí navrhovateľ, ale len to, že nemôže mať pri súdení „oblečený dres inej štátnej moci“.

Ústava v čl. 148 k tomu poskytuje aj ústavný inštitút prerušenia sudcovskej funkcie s generálnym oprávnením pre zákonodarcu, aby určil jeho podmienky. Navrhovateľ okrem odvolania sa na súdny precedens nepodal žiadne relevantné argumenty z právnej doktríny (absolútne   prevažujúca   časť   odbornej   spisby   nemá   s inštitútom   stáže   sudcu   vo   vzťahu k nezávislosti súdnictva problém a relevantná právna komparácia ukazuje, že tento inštitút je obvyklým aj v iných právnych poriadkoch demokratických štátov) a preto jeho tvrdenie zostáva na úrovni nepodloženej domnienky.

Podobne nepresvedčivo vyznieva aj argument, že stáž sudcu môže ohroziť právny štát porušením deľby výkonu verejnej moci. V tejto súvislosti stačí proti argumentovať priamo ústavou,   ktorá   napríklad   v čl. 77   vylučuje,   aby   sudca   popri   výkone   sudcovskej   funkcie vykonával aj poslanecký mandát

Najkurióznejšie však pôsobí dôvod rozporu inštitútu stáže sudcu s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ak nie je nejaký právny inštitút upravený priamo v ústave, potom nemôže byť upravený ani v zákone, resp. slovami navrhovateľa, ktoré sa vzhľadom na ich unikátnosť oplatí citovať, „Ústava Slovenskej republiky ani nepozná pojem „stáž sudcu“ - právna úprava § 13 teda nemá žiadnu oporu v Ústave Slovenskej republiky.“»

d) K zákonnej   povinnosti   súdnej   rady   predkladať   prezidentovi   návrhy na odvolanie sudcu z funkcie

Napadnutá   časť   predmetného   ustanovenia   zákona   č. 385/2000   Z. z.   vykonáva označené ustanovenia ústavy „spôsobom, ktorý nenaráža na žiadne textové ani teleologické prekážky a obmedzenia. Ústava v predmetnej časti zveruje súdnej rade právomoc navrhnúť odvolanie z funkcie sudcu a prezidentovi právomoc o tomto návrhu rozhodnúť. Ani z textu, ani z účelu predmetných ustanovení pritom nevyplýva, že by, tak ako to tvrdí navrhovateľ, musela   byť   možnosť   individuálneho   posúdenia   dôvodov   podľa   čl. 147   ods. 2   ústavy ponechaná   súdnej   rade.   Naopak,   ústavodarca   výslovne   predpokladá   a zakotvuje, že subjektom disponujúcim možnosťou zohľadniť osobitné okolnosti jednotlivých prípadov je v danej situácii prezident.

Práve túto, ústavou založenú, schému reflektuje aj zákonodarca, ktorý v napadnutej časti predmetného ustanovenia rozhodol, že možnosť individuálneho posúdenia prípadov, keď sudcovi zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje riadne vykonávať sudcovské povinnosti alebo   keď   sudca   dosiahol   vek   65   rokov,   patrí   prezidentovi   republiky,   nie   súdnej   rade. Výklad podávaný navrhovateľom by prezidenta zbavil suverénneho rozhodovania podľa čl. 147 ods. 2 ústavy a preniesol by ho protiústavným spôsobom na súdnu radu.

Okrem   toho   je   potrebné   pripomenúť,   že   pre   rozhodnutie   zákonodarcu   o úprave podrobností,   týkajúcich   sa   pôsobnosti   súdnej   rady,   ústavodarca   neustanovuje   žiadne osobitné   podmienky   a obmedzenia,   okrem   tých,   ktoré   vyplývajú   priamo   z textu   a účelu príslušnej ústavnej úpravy.

V skratke, ústava v predmetnej časti nevylučuje, ale nijako ani nepredpisuje takú zákonnú   úpravu,   akú   uprednostňuje   navrhovateľ.   Navrhovateľ   tak   namieta   nesúlad zákonnej   úpravy   výkonu   návrhovej   právomoci   súdnej   rady   s označenými   ustanoveniami ústavy bez toho, aby ponúkol relevantné dôvody založené na texte alebo účele ústavnej úpravy, z ktorých by mohli vyplynúť konkrétne ústavné obmedzenia právomoci zákonodarcu rozhodnúť o úprave podrobností týkajúcich sa pôsobnosti súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 ústavy - právomoci, ktorú mu ústava výslovne zveruje ustanovením čl. 141a ods. 6.“.

e) K dočasnému pozastaveniu funkcie sudcu«Navrhovateľ   argumentuje   tým,   že   o dočasnom   pozastavení   podľa   § 22   ods. 2 písm. b)   zákona   č.385/2000   Z. z.   môže   rozhodnúť   minister   spravodlivosti   aj   z dôvodu, že proti sudcovi sa vedie disciplinárne konanie za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu,   pričom   minister   spravodlivosti   môže   aj   podať   návrh   na   začatie   disciplinárneho konania. V uvedenom vidí navrhovateľ nedostatočnú „právnu ochranu sudcu a nezávislosti súdnictva“.

V   prvom   rade   je   nevyhnutné   uviesť,   že   ústavodarca   výslovne   zveruje   úpravu podmienok pre dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu zákonodarcovi, pričom pred neho   nekladie   žiadne   konkrétne   obmedzenia   (čl. 148   ods. 2   ústavy).   Navrhovateľ   sa domnieva, že zákonodarca mal delegáciu udelenú ústavodarcom využiť inak, ako ju využil. Tvrdí   napríklad   nasledovné   „som   však   presvedčený   o tom,   že   zákon   by   mal   zveriť rozhodnutie o pozastavení funkcie sudcu do pôsobnosti súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej   moci,   do   pôsobnosti   ktorého   by   malo   patriť   rozhodovanie   o všetkých   veciach týkajúcich sa funkcie sudcu a možnosti sudcu vykonávať funkciu sudcu“.

Navrhovateľ   uvažuje,   že   by   bolo   lepšie,   keby   súdna   rada   vydávala   už   prvotné rozhodnutie,   pretože   v aplikačnej   praxi   „z   rôznych   dôvodov   súdna   rada   môže   nevydať v zákonom   ustanovenej   30-dňovej   lehote   takéto   rozhodnutie,   aj   keď   existujú   dôvody na zrušenie rozhodnutia ministra (nemusí byť uznášania schopná, sudca nepodal návrh. napr. pre vážne ochorenie alebo úraz atď.)“. Predmetom ústavného posúdenia zákona by však   nemali   byť   možné   aplikačné   problémy,   ale   skutočnosť,   či   zákon   dáva   dostatočné záruky objektívneho posúdenia dôvodov na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu. Vláda vidí tieto práve v možnosti súdnej rady takéto rozhodnutie zrušiť, pričom rozhodnutie súdnej   rady   považuje   zákon   za   konečné   a nezrušiteľné,   čo   je   samo   osebe   dostatočnou zárukou.

Navrhovateľ   argumentuje   neprípustnými   zásahmi   výkonnej   moci   do   moci   súdnej. Ignoruje pritom skutočnosť, že minister spravodlivosti je vedúcim orgánu verejnej moci, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo, pričom mu zo zákona č. 575/2001 Z. z. vyplýva úloha podieľať sa na tvorbe jednotnej štátnej politiky v oblasti súdnictva,   uskutočňovať   túto   politiku   a vykonávať   v rozsahu   svojej   pôsobnosti   štátnu správu.   Oprávnenie   ministra   spravodlivosti   rozhodnúť   o dočasnom   pozastavení   výkonu funkcie sudcu v prípade, že proti dotknutému sudcovi vedie disciplinárny súd disciplinárne konanie je legitímnym - a z hľadiska kritérií racionálnej teleologickej a systematickej úvahy nespochybniteľným - nástrojom pre realizáciu takejto úlohy; nástrojom, ktorý mu zveril zákonodarca,   prihliadajúc   pritom   na   ústavný   imperatív   oddelenosti   výkonu   súdnictva a výkonu štátnej správy.

Odhliadnuc od uvedeného, súdna rada môže v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.   na   návrh   dotknutého   sudcu   zrušiť   predmetné   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti a účinne   tak   neutralizovať   výkon   zákonnej   pôsobnosti   ministra   spravodlivosti. Argumentácia   navrhovateľa   v prospech   nesúladu   tohto   ustanovenia   s princípom nezávislosti súdnej moci postráda - a to predovšetkým vo svetle jeho vlastných výkladových postojov   -   akúkoľvek   logiku.   Na   jednej   strane   argumentuje   navrhovateľ   prílišnou ingerenciou výkonnej moci do chodu justície, na strane druhej napáda ustanovenie, ktoré umožňuje korekciu takýchto zásahov práve tým orgánom, ktorému by navrhovateľ najradšej zveril všetky rozhodnutia týkajúce sa funkcie sudcu. Nenachádzame preto žiaden priestor pre   záver,   že   rozhodnutie   zákonodarcu   umožňujúce   súdnej   rade   prelomiť   rozhodnutie orgánu výkonnej moci v oblasti výkonu štátnej správy súdnictva je v nesúlade s princípom nezávislosti súdnej moci.»

f) K dočasnému   pozastaveniu   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   podpredsedu   najvyššieho   súdu   a sudcu najvyššieho súdu

«Pokiaľ ide o ustanovenie § 22 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., jeho znenie vyvoláva isté   pochybnosti   z hľadiska   jednoznačnosti.   Je   vecou   posúdenia   ústavným   súdom,   či   je miera   „gramatickej   nedokonalosti“   napadnutého   ustanovenia   natoľko   významná,   aby opodstatnila záver o jeho nesúlade s ústavou.

Platí   totiž   premisa,   že   ak   má   orgán   aplikácie   práva   k   dispozícii   interpretačné a aplikačné   nástroje   umožňujúce   ústavne   konformný   výklad   napadnutého   ustanovenia, predstavuje to prekážku pre vyslovenie jeho nesúladu s ústavou.

V   danom   prípade   je   takým   interpretačným   nástrojom   zaužívaná   technika systematického   výkladu,   ktorej   uplatnenie   je   napokon   štandardným   postupom   aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Už názov ustanovenia § 22 zákona č. 385/2000 Z. z.   dokumentuje,   že   jeho   účelom   je   úprava   inštitútu   dočasného   pozastavenia   funkcie sudcu, nie štátno-správnej funkcie predsedu alebo podpredsedu súdu. Rovnako § 22 ods. 2 písm. a)   zákona   č. 385/2000   Z. z. jednoznačne   hovorí   o dočasnom   pozastavení   funkcie sudcu, ak ide o predsedu, podpredsedu a sudcu najvyššieho súdu.

Napriek   nedokonalému   jazykovému   vyjadreniu   preto   systematický   a teleologický výklad vzájomne bezprostredne súvisiacich ustanovení umožňuje zrejmý záver, že účelom § 22   ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.   je   úprava   dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie sudcu v osobitných prípadoch, v dôsledku čoho máme za to, že dané ustanovenie je plne spôsobilé   na   ústavne   konformný   výklad   a aplikáciu.   Nie   sme   si   vedomí   a navrhovateľ neponúka empiricky podložené príklady, v ktorých by uplatnenie predmetného ustanovenia viedlo alebo mohlo   viesť k opačnému záveru.   Vychádzajúc z prudenčného výkladu sme preto presvedčení, že nie sú dané dostatočné dôvody pre vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s princípom právneho štátu.

Navrhovateľ   tiež   namieta   nesúlad   zákonnej   kompetencie   súdnej   rady   rozhodnúť o dočasnom pozastavení funkcie sudcu u osôb, ktoré vykonávajú funkciu predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu s ustanovením ústavy, ktoré upravuje podmienky a ďalšie okolnosti   súvisiace   s právomocou   prezidenta   vymenúvať   do   funkcie   predsedu   alebo podpredsedu najvyššieho súdu.

V   tejto   časti   návrhu   sa   azda   najvýraznejšie   prejavuje   jeho   právno-logická nedostatočnosť. Navrhovateľ napríklad nereflektuje - alebo aspoň nespomína - skutočnosť, že v prípade   upravenom napadnutým ustanovením súdna   rada nerozhoduje   o dočasnom pozastavení   funkcie   predsedu   alebo   podpredsedu   najvyššieho   súdu,   ale   o dočasnom pozastavení ich funkcie sudcu ako takej.

Inštitút   dočasného   pozastavenia   funkcie   sudcu   však   ústava   výslovne   upravuje v čl. 148   ods. 2,   prostredníctvom   ktorého   odkazuje   úpravu   jeho   podmienok   na   zákon. Ústavodarca nijakým spôsobom nielen že neupravuje, ale ani len nenaznačuje, že by osoby vykonávajúce   funkcie   predsedu   alebo   podpredsedu   najvyššieho   súdu   mali   byť   vyňaté z pôsobnosti   inštitútu   dočasného   pozastavenia   funkcie   sudcu.   Inými   slovami,   v zmysle ústavy každý sudca bez ohľadu na riadiacu funkciu, ktorú v danom čase vykonáva, môže byť –   v prípade,   že   sú   splnené   príslušné   ústavné   a zákonné   predpoklady   -   predmetom rozhodnutia o dočasnom pozastavení funkcie sudcu.

Navrhovateľ   namieta   nesúlad   zákonnej   reflexie   tohto   ústavného   „faktu“ s ustanovením ústavy, ktoré sa dotýka menovacej právomoci prezidenta, funkčného obdobia predsedu   a podpredsedu   najvyššieho   súdu   a možností   ich   odvolania   z týchto   funkcií. Odhliadnuc   od   absencie priamej   vecnej súvislosti   medzi napadnutým   ustanovením   § 22 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. a označeným ustanovením ústavy, nemá vylúčenie sudcov   zastávajúcich   funkciu   predsedu   alebo   podpredsedu   najvyššieho   súdu   spod normatívneho   rádiusu   inštitútu   dočasného   pozastavenia   funkcie   sudcu   žiadnu   ústavnú oporu. Neznamená to samozrejme, že zákonodarca v zmysle delegácie obsiahnutej v čl. 148 ods. 2   ústavy   nemôže   vo   vzťahu   k   riadiacim   funkcionárom   najvyššieho   súdu   ustanoviť osobitný režim reflektujúci špecifiká ich ústavného postavenia. Ústavodarca mu však nič také   neprikazuje.   Zákonodarca   sa   napriek   tomu   tieto   špecifiká   rozhodol   zohľadniť   tak, že rozhodovaciu právomoc v danej veci priznáva súdnej rade, nie ministrovi spravodlivosti. Tvrdenie,   že   ústava   zákonodarcovi   -   a navyše   vo   vecne   nesúvisiacom   čl. 145   ods. 3   - prikazuje riadiacich funkcionárov najvyššieho súdu úplne „imunizovať“ pred možnosťou dočasného   pozastavenia   funkcie   sudcu,   znamená   jednak   popretie   ústavného   odkazu na zákonnú   úpravu   podmienok   pre   dočasné   pozastavenie   funkcie   sudcu,   a jednak nahradenie ústavnej i zákonnej úpravy predstavou navrhovateľa o vhodnom legislatívnom riešení, a to len z dôvodu „vážnych pochybností“, ktoré v tejto otázke prechováva.»

g) K prerušeniu výkonu funkcie sudcu «Podľa tvrdenia navrhovateľa z dôvodov podľa § 24 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. nemožno prerušiť výkon funkcie sudcu okrem iného aj preto, že sa „nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe“. Navrhovateľ však túto výkladovú paradigmu neuplatňuje dôsledne, keď sudcom upiera právo na takú možnosť, akou v porovnateľnej situácii disponujú napríklad poslanci zákonodarného zboru, ktorých mandát členstvom vo vláde nezaniká, ale v danom období sa iba neuplatňuje (čl. 77 ods. 1 a 2 ústavy).

Táto nedôslednosť navrhovateľa je spôsobená nedostatočným rozlišovaním medzi funkciou   sudcu   a výkonom   funkcie   sudcu.   Ústava   v predmetnej   časti   (čl. 145a   ods. 2) zakotvuje   nezlučiteľnosť   výkonu   funkcie   sudcu   s taxatívne   vymenovanými   funkciami. Ústavodarca   teda   nepostuluje   nezlučiteľnosť   funkcie   sudcu   s inými   funkciami,   ale   túto nezlučiteľnosť obmedzuje na výkon funkcie sudcu.

Napadnutá zákonná úprava je vykonaním a realizáciou tohto imperatívu, keď ukladá prerušenie výkonu funkcie sudcu v prípadoch, v ktorých je podľa ústavy (a zároveň aj podľa § 23 zákona č. 385/2000 Z. z.) takýto výkon neprípustný. V opačnom prípade, t. j. v prípade, ktorý preferuje navrhovateľ - nemožnosť prerušiť výkon funkcie sudcu z dôvodov získania inej, ústavou predpokladanej funkcie - by sa sudca v označených prípadoch musel vzdať samotnej funkcie sudcu.

Je možné súhlasiť s navrhovateľom, že limity dôvodov prerušenia výkonu funkcie sudcu je potrebné hľadať aj v iných ustanoveniach ústavy a osobitne v tých, ktoré upravujú nezávislosť a nestrannosť výkonu súdnictva a inkompatibilitu sudcovskej funkcie. Na misku váh navrhovateľ tiež kladie čl. 30 ods. 4 ústavy, pričom právo na prístup k verejnej funkcii chápe v rozpore s konštantnou judikatúrou len ako právo uchádzať sa o výkon verejnej funkcie   a nie   aj   ako   právo   verejnú   funkciu   vykonávať.   Podľa   neho   môže   teda   inštitút prerušenia výkonu sudcovskej funkcie slúžiť len na kandidovanie na výkon verejnej funkcie. V   tomto   duchu   sa   však   javí,   že   inštitút   prerušenia   sudcovskej   funkcie   neslúži na obchádzanie   článku   145a   ods. 2   ústavy,   ale   na   naplnenie   práva   každého   občana (aj sudcu)   na   výkon   verejnej   funkcie   v plnom   rozsahu   a na   druhej   strane   vylúčením súbežného výkonu dvoch, či viacerých druhov verejnej moci umožňuje napĺňaniu princípu deľby výkonu verejnej moci. Automatická strata sudcovskej funkcie v prípade výkonu inej verejnej funkcie by bola takou prekážkou, ktorá by reálne mohla ohroziť právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok.

Prekážky či obmedzenia kladené prístupu k verejnej funkcii musia plniť legitímny cieľ.   Týmto   legitímnym   cieľom   by   malo   byť   zachovanie   nezávislosti   a nestrannosti súdnictva.   Ani   z princípu   nezávislosti   a nestrannosti   súdnej   moci,   ani   z požiadavky na funkčnú a rozhodovaciu nezávislosť sudcov však nijako nevyplýva, že by sudcovia mali prístup k iným verejným funkciám ústavne obmedzený podmienkou vzdania sa sudcovskej funkcie. Naopak, ústavodarca výslovne - a preto s konkrétnym úmyslom - podmieňuje ich prístup k relevantným funkciám zákazom výkonu sudcovskej funkcie. Napadnutá zákonná úprava tieto obmedzenia v plnom rozsahu rešpektuje.

Pokiaľ ide o právomoc ministra prerušiť výkon funkcie sudcu podľa § 24 ods. 3 až 5 zákona č. 385/2000 Z. z., okrem odseku 3 ide o rozhodovanie na základe žiadosti sudcu. Vnímať   zákonnú   povinnosť   (odsek   4)   ministra   vyhovieť   žiadosti   sudcu   ako   porušenie princípov   nezávislosti   súdnej   moci   a deľby   moci   znamená   poprieť   tie   najzákladnejšie kauzálne väzby. Ak totiž zákon ukladá ministrovi povinnosť vyhovieť žiadosti sudcu, nie je celkom dobre možné predstaviť si situáciu, v ktorej by takáto povinnosť mohla znamenať ohrozenie nezávislého rozhodovania sudcu.

To isté však platí aj v prípadoch podľa § 24 ods. 3 a 5 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré sledujú legitímny účel riadneho výkonu spravodlivosti.

Zákonná povinnosť ministra podľa odseku 3 prerušiť výkon funkcie sudcovi, ktorý vykonáva   mandát   v medzinárodnom   súdnom   orgáne   a nie   je   z tohto   dôvodu   schopný riadneho   výkonu   funkcie   sudcu   vyplýva   priamo   z logiky   veci.   Rozhodnutie   o prerušení výkonu   funkcie   sudcu   je   tu   viazané   na   dve   kumulatívne   podmienky   –   pôsobenie v medzinárodnom   orgáne   a nemožnosť   riadne   vykonávať   funkciu   sudcu.   Nie   je   zrejmé, prečo by ústavný princíp nezávislosti súdnej moci mal znamenať zákaz prerušenia výkonu funkcie sudcu v prípade, že sudca z dôvodu tohto konkrétneho záväzku nie je v stave funkciu sudcu riadne vykonávať, a tiež nie je zrejmé, prečo by mal zákonodarcovi znemožniť, aby predmetnú   rozhodovaciu   pôsobnosť   (a   povinnosť)   zveril   subjektu   poverenému   výkonom štátnej správy v oblasti súdnictva.

Diskrečná právomoc ministra podľa odseku 5 vylučuje ohrozenie nezávislosti súdnej moci, pretože aj v tomto prípade je sudcovi prerušený výkon funkcie sudcu na jeho vlastnú žiadosť.   Nevyhovenie   tejto   žiadosti   naopak   znamená,   že   sudca   naďalej   zostáva   činný vo výkone   funkcie,   so   všetkými   statusovými,   inštitucionálnymi   a funkčnými   zárukami nezávislosti,   ktoré   sa   na   tento   výkon   vzťahujú.   Okrem   toho   je   v danom   prípade rozhodovanie ministra viazané aj na podmienku vyjadrenia sudcovskej rady. Vani jednom z uvedených prípadov teda nemôže ísť o „neprípustný zásah výkonnej moci do moci súdnej a negovanie ústavných princípov právneho štátu“, ako to tvrdí navrhovateľ.

Rovnaké východiská i závery sa vzťahujú aj na tvrdenie navrhovateľa o nesúlade § 24 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. a slovných spojení „na určitý čas“ a „čas trvania výkonu funkcií“ s čl. 145 ods. 1 ústavy. Navrhovateľ tvrdí, že možnosť sudcu, ktorému mu bol   výkon   funkcie   prerušený   podľa   § 24   ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.   znovu   sa   ujať funkcie   sudcu   na   určitý   čas   je   v rozpore   s jeho   vymenovaním   na   dobu   bez   časového obmedzenia.

Odhliadnuc od skutočnosti, že čl. 145 ods. 1 ústavy upravuje rozhodovaciu právomoc prezidenta pri vymenúvaní do funkcie sudcu a s inštitútom prerušenia výkonu funkcie sudcu vecne nesúvisí,   navrhovateľ   tu opäť   stotožňuje funkciu sudcu s výkonom funkcie   sudcu. Nepredkladá však žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by vymenovanie do funkcie sudcu bez časového   obmedzenia   malo   prekážať   sudcovi   s prerušeným   výkonom   funkcie   v možnosti požiadať predsedu súdu a sudcovskú radu o súhlas s výkonom funkcie na určitý čas. Žiadne takéto dôvody nenachádza ani vláda.»

h)   K   hodnoteniu   sudcov   a   k   disciplinárnej   zodpovednosti   sudcov za nepreukázanie požadovaných výsledkov na základe hodnotenia práce sudcov«Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré by mechanizmus hodnotenia mal naozaj znamenať odstránenie   ústavných   záruk   sudcovskej   nezávislosti,   obmedzuje   sa   navrhovateľ   opäť na prezentáciu   vlastných   predstáv   o riešení,   ktoré   mal   podľa   jeho   mienky   zákonodarca zvoliť.   Na   s.   49-50   návrhu   túto   predstavu   navrhovateľ   relatívne   podrobne   rozoberá, konštatujúc, že zákon má v tomto smere značné rezervy“.

Niet sporu o tom, že výkonná moc by nemala disponovať nástrojmi na zastrašovanie sudcov a vyvíjanie tlaku na nich. Nie je ale zrejmé, a navrhovateľ nevysvetľuje, prečo by hodnotenie   odbornej   spôsobilosti   sudcov   inými   sudcami   –   a navyše   sprevádzané komplexnými procesnými zárukami (§ 27 ods. 4 až 6 zákona č. 385/2000 Z. z.) – malo byť takýmto   nástrojom   a ohrozovať   ich   nezávislosť.   Je   možné   súhlasiť   s navrhovateľom,   že ingerencia iného orgánu verejnej moci a osobitne výkonnej moci musí byť minimalizovaná. Z tohto pohľadu však treba vziať do úvahy aj to, že kritériá hodnotenia sudcu prijíma súdna rada,   o ktorej   navrhovateľ   nepochybuje,   že je   garantom   sudcovskej   nezávislosti   a že   je oddelená od výkonnej moci. Podklady pre hodnotenie dodávajú sudcovia súdu vyššieho stupňa   kreovaní   príslušnou   sudcovskou   radou,   čím   sa   zo   systému   bezprostredného hodnotenia sudcu zákonným spôsobom vylúčili orgány štátnej správy. Predseda súdu síce hodnotí, ale na základe kritérií určených súdnou radou a z podkladov vytvorených sudcami. Dôležitým   je   aj   inštitút   námietok   voči   hodnoteniu   predsedu   súdu   o ktorých   rozhoduje sudcovská rada ako orgán sudcovskej samosprávy.

Sám navrhovateľ konštatuje, že „snaha zákonodarcu dosiahnuť kvalitatívne vyššiu úroveň sudcovského zboru je legitímna“. Nesúhlasí ale s prostriedkami, ktoré zákonodarca zvolil a navrhuje vlastnú predstavu. Jeho zdôvodnenie tohto nesúhlasu sa však opiera buď o repetitívne   vymenovávanie   ústavných   princípov,   alebo   o dôvody,   ktoré   na   úrovni abstraktnej kontroly ústavnosti nie sú udržateľné.

Takýmto dôvodom je napríklad tvrdenie navrhovateľa, že vymenovaním do funkcie sudcu   „štát   aproboval   jeho   odbornú   spôsobilosť   (s. 48   návrhu)   a nemal   by   mať   preto nástroje ju v ďalšom priebehu výkonu funkcie skúmať, pretože tým „absolútne spochybňuje princíp   právnej   istoty“   s. 49   návrhu)   a „porušuje   princíp   ústavnej   rovnováhy“   (s. 50 návrhu).

Porušením   princípu   ústavnej   rovnováhy   by   podľa   vlády   naopak   bolo,   ak   by preferencia generálneho prokurátora pre iné prostriedky realizácie legitímneho cieľa, než aké zvolil zákonodarca, mala byť dôvodom na prelomenie takého rozhodnutia zákonodarcu, ktoré nevykazuje žiadne známky svojvôle a opiera sa o kritériá racionálnej úvahy.»

i) K zodpovednosti sudcu za nevyužitie ponúkaných možností na vzdelávanie a k základnej   zákonnej   povinnosti   sudcu   prispievať   svojimi   znalosťami a schopnosťami   pri odbornej   príprave   justičných   čakateľov   a funkčne   mladších sudcov

„Podobne ako pri iných námietkach, aj v tomto bode neponúka navrhovateľ žiadne argumenty na podporu svojich tvrdení. To, čo uvádza v odôvodnení k predmetnému bodu, je možné označiť za obavy, nepodložené žiadnymi relevantnými argumentmi či príkladmi z praxe, ktoré by tieto obavy mohli potvrdiť...

Druhý   namietaný   rozpor   s ústavou   je   už   úplne   kontraproduktívny   s prvým namietaným   rozporom.   Ak   v prípade   prvého   sa   navrhovateľovi   zdá,   že   do   vzdelávania sudcov zasahuje až príliš výkonná moc, tak pri akceptácii jeho argumentov pri druhom rozpore by bolo protiústavným vzdelávanie sudcov samotnými sudcami. To už svedčí viac o účelovosti   argumentov   ako   o ucelenej   predstave   o optimálnom   systéme   vzdelávania sudcov.“

j) K disciplinárnej zodpovednosti sudcov za svojvoľné rozhodnutie «Navrhovateľ tvrdí, že sudca nemôže byť postihovaný za obsah súdneho rozhodnutia, pretože by to bolo rovnaké ako postihovanie poslancov za prijatie protiústavného zákona. Domnievame sa, že toto prirovnanie navrhovateľ nemyslel vážne. Porovnávať výkon poslaneckého mandátu a výkon sudcovskej funkcie je z hľadiska základných štátovedeckých princípov nielenže nemožné ale aj neprípustné už len vzhľadom na také inštitúty ako je zákaz   imperatívneho mandátu na jednej   strane   a časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu na druhej strane. Navyše jeden je súčasťou orgánu verejnopolitickej moci a druhý je súčasťou orgánov ochrany práva.

Ďalší   argument   navrhovateľa   vychádza   z toho,   že   obsah   súdneho   rozhodovania nemôže preskúmavať iný subjekt ako súd vyššej inštancie v rámci konania o opravných prostriedkoch, čo podopiera najmä znením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Výkon   disciplinárnej   zodpovednosti,   ktorej   obsahom   je   posúdenie   svojvoľného rozhodovania, či už disciplinárnym súdom alebo ústavným súdom rozhodne neporušuje čl. 6 dohovoru, pretože tieto orgány možno z hľadiska ich nestrannosti a nezávislosti chápať ako tribunály   v zmysle   tohto   článku   a v disciplinárnom   konaní   nemajú   žiadnu   možnosť zasahovať do obsahu súdneho rozhodnutia vo vzťahu k účastníkom konania. Na podporu tohto tvrdenia je dôležité pripomenúť minimálne dve veci.

Po   prvé   čl. 6   dohovoru   nepoužíva   pojem   „súd“,   ale   pojem   „tribunál“,   pričom „tribunál“   chápe   ako   orgán,   ktorý   má   garantovať   nezávislé   a nestranné   rozhodovanie. Z rozhodnutí štrasburských orgánov ochrany práva nevyplýva, že členom tribunálu musí byť sudca a teda disciplinárny súd bude považovaný za tribunál nie preto, že jeho členmi sú sudcovia ale preto, že jeho organizácia a činnosť vykazuje základné záruky nezávislého a nestranného rozhodovania v zmysle čl. 6 dohovoru. Ani navrhovateľ neposkytol žiaden argument, ktorý by spochybňoval nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho súdu.

Po   druhé   je   potrebné   rozlišovať   medzi   posudzovaním   súdneho   rozhodovania z pohľadu   účastníkov   konania   a z pohľadu   rozhodujúceho   sudcu.   Je   možné   súhlasiť s navrhovateľom,   že   posudzovanie   súdneho   rozhodovania   z pohľadu   účastníkov   konania (vzhľadom na meritum veci) nemôže byť zverené nikomu inému ako súdu vyššej súdnej inštancie   v rámci   systému   opravných   prostriedkov.   Avšak   v prípade   posudzovania rozhodovania   sudcu   s účinkami   nie   na   obsah   súdneho   rozhodnutia   ale   na   spôsob rozhodovania   sudcu,   bez   možnosti   zmeny   obsahu   súdneho   rozhodnutia,   nejde   o výkon súdnictva ale o výkon, či uplatňovanie disciplinárnej zodpovednosti voči sudcovi a preto nie je nevyhnutné, aby ho vykonával súd vyššej súdnej inštancie. Rovnako tak nič nebráni tomu, aby tak postupoval aj ústavný súd, pretože nebude ani „preskúmavať zákonnosť“ a ani „zrušovať alebo nahrádzať rozhodnutia všeobecných súdov“.

Navrhovateľ   vo   svojej   argumentácii   týkajúcej   sa   tohto   bodu   sugeruje   myšlienku, že rozhodovanie disciplinárneho súdu o disciplinárnom previnení sudcu podľa napadnutého ustanovenia   nahrádza   bežnú   rozhodovaciu   činnosť   súdov   vyššieho   stupňa   v konaní o opravných prostriedkoch.

Z   napadnutého   ustanovenia   však   nič   také   nevyplýva   a neznamená   teda,   že by sa posúdenie   rozhodnutia   ako   svojvoľného   mohlo   a malo   vzťahovať   na   všetky rozhodnutia, ktoré boli zmenené či zrušené súdom vyššieho stupňa. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je pritom téza, že ak zákon pripúšťa ústavne konformný výklad a aplikáciu, absentujú dôvody pre vyslovenie jeho nesúladu s ústavou.

Účelom   napadnutej   zákonnej   úpravy   nie   je   nahradenie   procesnej   činnosti   súdov vyššieho stupňa, ale možnosť disciplinárne postihovať práve také konanie sudcu, dôsledkom ktorého je, resp. bol významný zásah do dôveryhodnosti a autority súdnej moci. Neexistuje preto žiaden dôvod vychádzať z apriórneho a empiricky nijako nepodloženého predpokladu, že takáto možnosť má viesť k zasahovaniu do nezávislého rozhodovania súdov,   pokiaľ, samozrejme, táto nezávislosť nemá znamenať nezávislosť orgánu aplikácie práva na ústave a zákonoch. Práve tá by totiž vo svojich dôsledkoch predstavovala popretie tak základných východísk demokratického právneho štátu ako aj základných práv zakotvených v siedmom oddieli druhej hlavy ústavy. Ústava napokon v čl. 144 ods. 1 nehovorí len o nezávislom výkone   funkcie   sudcu,   ale   aj   o jeho   viazanosti   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva je pritom hodnotenie zjavne neodôvodnených alebo svojvoľných záverov orgánu aplikácie práva, vrátane súdu - a to tak skutkových, ako aj právnych záverov – ako dôvodu pre vyslovenie porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Okrem toho je nevyhnutné spomenúť, že súčasťou predpokladov pre disciplinárny postih takéhoto konania nevyhnutne musí byť príčinná súvislosť medzi rozhodnutím, ktoré zjavne   nemá   oporu   v právnom   poriadku   a vznikom   značnej   škody   alebo   iného   obzvlášť závažného   následku.   Zákonodarca   sa   teda   nerozhodol   formou   disciplinárnej   represie predchádzať všetkým podobám konania spôsobilého ohroziť autoritu súdnej moci, ale len takým   jeho   podobám,   ktoré   vykazujú   znaky   porušenia   základného   ústavného   práva a zároveň vedú ku kvalifikovanému následku. Podľa našej mienky sa týmto vymedzením zákonodarca „zmestil“ do hraníc racionálnej úvahy – úvahy, ktorá legitímny cieľ realizuje primeranými prostriedkami.

Navrhovateľ   tiež   namieta   vágnosť   a teda   v jeho   ponímaní   aj   protiústavnosť niektorých   pojmov.   Vágnosť   pojmu   „svojvoľné   rozhodnutie“   a pod.   však   umožňuje disciplinárnym   súdom   zohľadňovať   špecifiká   konkrétneho   prípadu   a vytvoriť   vlastný súdnoprecedenčný   systém,   ktorý   by   mal   byť   základom   pre   uplatňovanie   disciplinárnej zodpovednosti   sudcov.   Z hľadiska   svojej   „vágnosti“   je   kompatibilný   s inými   pojmami využívanými pri definovaní disciplinárneho previnenia sudcov obsiahnutých v § 116 zákona č. 385/2000 Z. z.»

k) K disciplinárnym senátom a odvolaciemu disciplinárnemu senátu«Navrhovateľ tvrdí, že ústavnú pôsobnosť súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy   zákonodarca   napadnutými   ustanoveniami   zákona   č. 385/2000   Z. z.   „obmedzil spôsobom, ktorý nerešpektuje základné princípy právneho štátu“. Zo znenia napadnutých ustanovení vyplýva, že toto tvrdenie sa môže relevantne týkať výlučne ustanovení § 119 ods. 3 a 10 zákona, ktoré upravujú podrobnosti tvorby disciplinárnych senátov.

Navrhovateľ   teda   namieta   nesúlad   medzi   ústavnou   úpravou,   ktorá   voľbu   členov disciplinárnych   senátov   zveruje   súdnej   rade   a zákonnou   úpravou,   ktorá   voľbu   členov disciplinárneho   súdu   ponecháva   v pôsobnosti   súdnej   rady,   ale   upravuje   podrobnosti postupu, predchádzajúceho tejto voľbe.

Ústavodarca   však   neustanovuje   žiadne   konkrétne   podmienky   ani   obmedzenia, ktorými by bol zákonodarca viazaný pri úprave podrobností týkajúcich sa navrhovania kandidátov na členov disciplinárneho senátu. Naopak, obmedzuje sa na určenie, že voľba členov   disciplinárnych   senátov   (a   ich   odvolávanie)   je   v pôsobnosti   súdnej   rady. Zákonodarca ustanovením § 119 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. do tejto pôsobnosti nijako nezasahuje a v plnom rozsahu ju súdnej rade ponecháva.

Podľa § 119 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z., disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný;   jeden   člen   disciplinárneho   senátu   je   zvolený   z kandidátov   navrhnutých sudcovskou   radou,   jeden   člen   z kandidátov   navrhnutých   národnou   radou   a jeden   člen z kandidátov navrhnutých ministrom. Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden člen je   zvolený   z kandidátov   navrhnutých   sudcovskou   radou,   dvaja   členovia   z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou. Toto ustanovenie je možné vnímať ako istú úpravu ústavnej pôsobnosti súdnej rady voliť   členov   disciplinárnych   senátov,   pretože   výkon   tejto   pôsobnosti   viaže   konkrétnymi predpokladmi   voľby.   Podľa   názoru   vlády   však   v tomto   prípade   ide   o legitímne   využitie zmocnenia,   ktoré   ústava   priznáva   zákonodarcovi   ustanovením   čl. 141a   ods. 6,   v zmysle ktorého zákon ustanovení podrobnosti o pôsobnosti súdnej rady.

Napadnuté ustanovenie je práve ustanovením podrobností o pôsobnosti súdnej rady voliť členov disciplinárnych senátov. Nejde pritom o zásah do podstaty pôsobnosti súdnej rady,   keďže   tej   zostáva   zachovaná   možnosť   výberu   z osôb   navrhnutých   orgánmi disponujúcimi   návrhovým   oprávnením.   Doterajšie   skúsenosti   z praxe   dokonca   svedčia o tom, že Súdna rada nielen že má možnosť na základe vlastnej úvahy „vybrať“ kandidáta z katalógu navrhnutých osôb, ale že sa návrhom oprávnených subjektov necíti byť viazaná. Pôsobnosť sudcovskej rady,   ministra spravodlivosti   a národnej rady sa teda obmedzuje na možnosť kandidáta navrhnúť a bez autonómneho rozhodnutia súdnej rady o jeho zvolení sa tento nestáva členom disciplinárneho senátu. Z uvedených dôvodov nie sú ustanovenia § 119 ods. 3 a 10 zákona č. 385/2000 Z. z. v nesúlade s čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy. Navrhovateľ ďalej namieta aj nesúlad § 119 ods. 6 až 8 zákona č. 385/2000 Z. z., teda   ustanovenia   upravujúce   členstvo   v disciplinárnom   súde   u   osôb,   ktoré   nie   sú sudcami. čl. 6 dohovoru nebráni tomu, aby členom disciplinárneho súdu bol aj „nesudca“ a v súčasnosti vo väčšine demokratických štátov disciplinárnu zodpovednosť nad sudcami vykonávajú aj „nesudcovia“ (napr. vo všetkých štátoch, kde najvyššia sudcovská rada je priamo   disciplinárnym   orgánom,   v USA).   Ide   o všeobecný   trend   v posilňovaní zodpovednosti sudcov nie pred sudcami kolegami, ale pred celou právnickou obcou, ktorá môže   reprezentatívnejšie   posúdiť   aj   verejný   záujem   pri   uplatňovaní   disciplinárnej zodpovednosti sudcov.

Na tejto skutočnosti nič nemení ani navrhovateľova nie celkom správna interpretácia rozhodnutia   ústavného   súdu   č. PL. ÚS 7/02.   Toto   rozhodnutie   vychádzalo   z aktuálnej zákonnej   úpravy,   závery,   že   k   voľbe   sudcov   disciplinárneho   súdu   má   prísť   zo   sudcov všeobecného súdu, sú spojené s dobovou zákonnou úpravou a nemožno ich automaticky uplatňovať v novom zákonnom rámci.

Vo vzťahu k ustanoveniu § 119 ods. 11 zákona č. 385/2000 Z. z. namieta navrhovateľ jeho zmätočnosť. V tomto bode sa prikláňame k tvrdeniu navrhovateľa, pokiaľ ide o nesúlad napadnutého   ustanovenia   s čl. 1   ods. 1   ústavy,   ktorého   obsahovou   súčasťou   je   aj požiadavka zrozumiteľnosti a jednoznačnosti právnej úpravy.

Pokiaľ   ide   o ustanovenie   § 119   ods. 12   zákona   č. 385/2000   Z. z.,   navrhovateľ na jednej strane namieta zákonnú úpravu podrobností o pôsobnosti súdnej rady voliť členov disciplinárnych senátov ako protiústavný zásah, na strane druhej vo vzťahu k pôsobnosti súdnej rady odvolávať členov disciplinárnych senátov absenciu takejto úpravy podrobností samú osebe vníma ako prekážku pre jej riadne uplatňovanie.

Zabúda   pritom   na   výkladovú   paradigmu,   v zmysle   ktorej   nie   je   dôvod   na   zásah do prerogatívov   zákonodarného   zboru   v prípade,   ak   napadnuté   ustanovenie   umožňuje a predpokladá   ústavne   konformný   výklad   a aplikáciu.   Skutočnosť,   že   zákonodarca sa rozhodol   neupraviť   v napadnutom   ustanovení   podrobnosti   o pôsobnosti   súdnej   rady odvolávať členov disciplinárneho senátu sama osebe nemá ako predstavovať rozpor s tými ustanoveniami ústavy, ktoré navrhovateľ v tejto súvislosti označil.

Pokiaľ ide o samotný obsah napadnutého ustanovenia, obmedzuje sa navrhovateľ na tvrdenie, že napadnuté ustanovenia neuvádza vzdanie sa funkcie člena disciplinárneho senátu   ako   dôvod   pre   zánik   funkcie   člena   disciplinárneho   senátu.   Opomína   pritom skutočnosť, že vzdanie sa tejto funkcie nie je v zmysle zákona možné bez vzdania sa funkcie sudcu,   ktorým   funkcia   sudcu   zaniká.   Systematický   výklad   preto   jednoznačne   a bez najmenších   pochybností   smeruje   k   tomu,   že   zánik   funkcie   sudcu   v sebe   subsumuje aj situáciu, kedy k tomuto zániku funkcie došlo v dôsledku jej vzdania sa.

Ďalšie námietky navrhovateľa k § 119 zákona č. 385/2005 Z. z. majú legislatívno- technický charakter a sú odstrániteľné napríklad v prípade odseku 9 priamou aplikáciou ústavy.

Výnimkou je namietané ustanovenie v poslednej vete § 119 ods. 5 zákona č. 385/2005 Z. z., pri ktorom sú úvahy navrhovateľa akceptovateľnejšie.»

l) K oprávneniu ministra spravodlivosti a verejného ochrancu práv podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi

«Navrhovateľ tvrdí, že „v rukách ministra spravodlivosti sa koncentruje moc, ktorá výrazným   spôsobom   spochybňuje   nezávislosť   súdov   a sudcov,   a tým   aj   základné   právo na súdnu ochranu na nestrannom a nezávislom súde“. Avšak pokiaľ ide o nesúlad medzi napadnutým   ustanovením   zákona   č. 385/2005   Z. z.   a označenými   ustanoveniami   ústavy, neponúka navrhovateľ žiadne iné dôvody, než jeho presvedčenie, že právomoc ministra spravodlivosti podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi „odporuje základným princípom demokratického a právneho štátu, princípu ústavnosti, princípu deľby moci, princípu ústavnej rovnováhy a princípu nezávislosti súdnej moci“.

Takouto   argumentáciou   sám   navrhovateľ   degraduje   a oslabuje   vyššie   uvedené princípy. Nazývať porušením týchto princípov rozhodnutie zákonodarcu zveriť, okrem iných subjektov,   aj   ministrovi spravodlivosti   možnosť   podať   návrh na   začatie   disciplinárneho konania proti sudcovi - návrh, o ktorom rozhoduje výlučne najvyšší súd ako disciplinárny súd   -   znamená   nahradiť   autonómny   a plnohodnotný   obsah   týchto   kľúčových   postulátov repetitívnymi floskulami postrádajúcimi akúkoľvek ústavnoprávnu relevanciu.

Vláda   považuje   za   nevyhnutné   upozorniť   na   to,   že   medzi   ministrom   a členom disciplinárneho   senátu   nie   je   také   bezprostredné   puto,   ktoré   by   mohlo   priamo   ohroziť nezávislosť   a nestrannosť   disciplinárneho   konania.   Disciplinárny   súd   nie je   orgánom ministra   spravodlivosti   a minister   nemá   žiadne   oprávnenie   zasahovať   do   jeho   činnosti. Nemôže ani uplatňovať voči členom disciplinárneho súdu zodpovednosť, pretože odvolať z funkcie ich môže len súdna rada.

Minister spravodlivosti však má ústavnú zodpovednosť pred parlamentom za riadny chod   súdnictva   a návrh   na   disciplinárne   konanie   je   jednou   z mala   možností   ako   môže ovplyvniť napríklad nečinnosť sudcu, ktorá v prípade svojho rozšírenia by reálne mohla ohroziť fungovanie súdnictva a teda aj právo na súdnu ochranu ako kľúčové ľudské právo. Musíme   konštatovať,   že   tak,   ako   na   viacerých   iných   miestach   návrhu,   ani   tu navrhovateľ   neprejavuje   žiadne   úsilie   vysvetliť,   v čom   by   návrhová   právomoc   ministra spravodlivosti mohla ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdov a či doterajšie skúsenosti s jej uplatňovaním   poskytujú   čo   len   minimum   opory   pre   takéto   tvrdenie.   Vláda   nenachádza žiadny dôvod, pre ktorý by toto úsilie navrhovateľa mala suplovať.

Právo verejného ochrancu práv podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania je údajne protiústavné z dôvodu, že „ústavodarca nepriznal verejnému ochrancovi práv žiadne oprávnenia vo vzťahu k súdom a sudcom, nemôže mu ich priznať ani zákon“. Ak   by   sa   aj   akceptoval   tento   argument,   tak   nie   je   celkom   pravdivý   v tvrdení, že verejný ochranca práv nemá žiadne oprávnenia vo vzťahu k súdom a sudcom. Predseda súdu plní totiž aj úlohy výkonu verejnej správy a práve za nesplnenie povinností ako orgánu verejnej   správy   môže   byť   disciplinárne   stíhaný,   pretože   jedna   zo   skutkových   podstát disciplinárneho previnenia sudcu je aj neplnenie povinností pri výkone verejnej správy.»

m)   K odňatiu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   disciplinárne   stíhaným sudcom

„K   odňatiu   práva   na   súdnu   ochranu   malo   podľa   navrhovateľa   prísť   tým,   že disciplinárny súd nie je súdom, čo navrhovateľ oprel o rozhodnutie ústavného súdu, ktorý to konštatoval vo vzťahu k čl. 130 ods. 1 ústavy. To, že disciplinárny súd nemá oprávnenie podľa   čl. 130   ods. 1   ústavy   ešte   automaticky   neznamená   to,   že   neposkytuje   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.“

n) K postaveniu a pôsobnosti ministerstva spravodlivosti ako ústredného orgánu štátnej správy pre súdy

«Namietaním rozporu § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141   ods. 1   a 2   a čl. 144   ods. 1   ústavy   navrhovateľ   považuje   za   protiústavné,   aby ministerstvo   spravodlivosti   vykonávalo   štátnu   správu   súdov.   Navrhovateľ   spochybňuje možnosť výkonu verejnej správy súdov orgánom štátnej správy súdov a predstavuje svoju víziu, že ústave viac vyhovuje, keby verejnú správu súdov vykonávala súdna rada ako orgán sudcovskej legitimity. Ako sám navrhovateľ tvrdí, „na základe dôslednej analýzy Ústavy Slovenskej   republiky   a jej   princípov   dospel   k   názoru,   že   za   najvyšší   orgán   správy všeobecných súdov by mala byť ustanovená Súdna rada Slovenskej republiky“.

Pod   „dôslednou   analýzou“   ústavy   a jej   princípov   navrhovateľ   rozumie   použitie metódy systematického výkladu ústavy a čiastočne aj ideologickej metódy.

Na základe metódy systematického výkladu ústavy dospel navrhovateľ k záveru, že súdna   moc   je   upravená   v siedmej   hlave   ústavy   a výkonná   moc   v šiestej   hlave   ústavy, na základe   ktorej   (čl. 122   ústavy)   je   zriadené   aj   ministerstvo   spravodlivosti.   Podľa navrhovateľa   „táto   skutočnosť   ho   v právnom   štáte   vylučuje   z postavenia   a pôsobnosti orgánu štátnej správy pre súdy“.

Takýto   „systematický“   výklad   ústavy   má   pri   jeho   mechanickej   aplikácii   viacero úskalí. Prvým je hneď to, či správa súdov je inštitútom verejnej (štátnej) správy alebo inštitútom výkonu súdnictva. Ak je inštitútom verejnej správy, potom je len prirodzené, že bude   súčasťou   právomoci   výkonnej   moci.   To   podporuje   aj   čl. 141   ods. 2   ústavy,   ktorý priamo prikazuje, aby sa výkon súdnictva vykonával oddelene od iných štátnych orgánov a teda aby sa nezamieňal výkon správy súdov s výkonom súdnictva.

V   prípade,   že   by   ústava   chcela   preniesť   výkon   časti   verejnej   správy   z orgánov výkonnej moci na súdne orgány tak by to musela výslovne uviesť. Podobne ako by musela výslovne   uviesť,   že   výkon   súdnictva   môžu   vykonávať   aj   orgány   verejnopolitickej   moci (parlament, vláda alebo prezident). Ani jedno ani druhé však ústava neuviedla, s jednou výnimkou, a to, že časť výkonu správy vecí sudcov preniesla na súdnu radu ako orgán sudcovskej legitimity. Čl. 122 ústavy na druhej strane zákonodarcu ničím neobmedzil pri určovaní konkrétnej podoby výkonu verejnej správy, pretože umožnil voľnú úvahu, ktorému štátnemu orgánu zverí výkon správy súdov a v akom rozsahu, prípadne v akom rozsahu umožní na výkone štátnej správy participovať samosprávne orgány.

Druhú metódu výkladu ústavy, a to ideologickú, využíva navrhovateľ nie na analýzu účelu   správy   súdov   ale   na   analýzu   sudcovskej   nezávislostí.   Sudcovská   nezávislosť z hľadiska svojho účelu nie je cieľom, ale len prostriedkom na dosiahnutie cieľa a týmto cieľom je nestranné, včasné, zákonné a spravodlivé súdne rozhodovanie. Tomuto cieľu má rovnako slúžiť sudcovská nezávislosť a rovnako správa súdov. Pri výkone správy súdov sa nemôže ohroziť sudcovská nezávislosť a sudcovskú nezávislosť nemožno aplikovať tak, aby sa zmaril riadny chod súdov.

Už z tohto jednoduchého vymedzenia základných pojmov je zrejmé, že deľba výkonu verejnej moci nie je samoúčelom a nemá slúžiť len na oddelenie výkonu verejných moci ale aj na to, aby sa tieto verejné moci riadne vykonávali. K tomu slúžia aj zákonné inštitúty spojené so správou súdov. Ústava pritom ponechala na zákonodarcu, aby našiel optimálny model správy súdov, ktorý by zabezpečil ich riadny chod a následne nestranné, včasné, zákonné   a spravodlivé   súdne   rozhodovanie.   Ústava   predpokladá,   že   správa   súdov je súčasťou   verejnej   správy,   ktorú   vykonávajú   predovšetkým   orgány   štátnej   správy a zákonodarca neporušil text ústavy, keď správou súdov poveril ministerstvo spravodlivosti. Navrhovateľ   predložil   v ústavnom   podnete   aj   námet   de   constitutione   ferenda, aby správu súdov vykonávala súdna rada. Bez zmeny ústavy a doplnenia právomocí súdnej rady to však možné nie je. Napriek tomu je tento námet veľmi diskutabilný a v odbornej slovenskej spisbe ojedinelý. Súdna rada je totiž všeobecne považovaná za ústavný orgán sudcovskej legitimity, ktorý (a sám navrhovateľ to na viacerých miestach podnetu aj kriticky priznal) nie je uspôsobený na činnosť orgánu výkonnej moci s konkrétnymi kompetenciami výkonu štátnej správy.

Ťažko   si   predstaviť   uplatňovanie   zodpovednosti   súdnej   rady   za   riadny   chod súdnictva   a absolútna   väčšina   štátov   (Maďarská   republika   je   napríklad   výnimkou potvrdzujúcou pravidlo) najvyššiu sudcovskú radu využíva ako orgán sudcovskej legitimity s niektorými oprávneniami pri výkone správy vecí sudcov, pričom túto správu vecí sudcov je potrebné v záujme garantovania sudcovskej nezávislosti odlišovať od správy súdov a správy výkonu súdnictva.

Navyše,   ako   uvádza   vláda   vo   všeobecnej   časti   tohto   stanoviska,   vo   všetkých relevantných   európskych   štátoch   výkonom   správy   súdov   je   poverené   ministerstvo spravodlivosti   bez   toho,   aby   ho   na   to   príslušná   ústava   osobitne   splnomocňovala   a ani v jednom z nich nie sú pochybnosti o ústavnosti takéhoto riešenia.»

o) K štátnej   správe   súdov   vykonávanej   ministrom   spravodlivosti a ministerstvom spravodlivosti podľa zákona č. 385/2000 Z. z.

«Navrhovateľ   v zásade   len   opakuje   všeobecné   argumenty   uvádzané   v súvislosti s namietanou   neústavnosťou   § 13   ods. 1   zákona   č. 575/2001   Z. z.   a ani   pri   jednom napadnutom ustanovení neuvádza aké sú dôvody namietaného rozporu s ústavou. Vôbec nie je napríklad jasné, čim právomoc ministerstva spravodlivosti vydať všeobecne záväzný predpis,   ktorý   ustanoví   náhrady   za   výkon   funkcie   prísediaceho   porušuje   ústavu.   Úplne vykonštruované tiež pôsobí „odôvodnenie“ porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má viac charakter procesnoprávnej záruky spravodlivého súdneho konania, čo napríklad potvrdil aj Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   PL. ÚS 24/05-12,   keď   dospel   k   záveru,   že v prípade   tohto   ustanovenia   dohovoru   ide   o ustanovenie   procesnej   povahy,   ktoré   sa uplatňuje v konaní o individuálnych sťažnostiach“.

Záverečná   rozsiahla   argumentácia   navrhovateľa,   formou   citácie   rozhodnutia ústavného súdu č. PL. ÚS 52/99, len zdôrazňuje skutočnosť, že nezávislosť súdnictva nie je samoúčelným ústavným inštitútom ale jeho cieľom je zabezpečiť riadny výkon súdnictva, ktorým je včasné a zákonné súdne rozhodovanie. Ak verejná správa súdov zabezpečuje tento cieľ bez toho, aby priamo zasahovala do obsahu výkonu súdnictva potom spĺňa ústavné požiadavky na ňu kladené, najmä v č. 141 ods. 2 ústavy.»

p) K štátnej   správe   súdov   vykonávanej   ministrom   spravodlivosti a ministerstvom spravodlivosti podľa zákona č. 185/2002 Z. z.

«Podľa   navrhovateľa   možnosť   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   len po dohode   s ministrom   spravodlivosti   „nerešpektuje   ústavné   postavenie   Súdnej   rady Slovenskej republiky, nezabezpečuje inštitucionálnu nezávislosť súdnictva ako celku, ani nezávislosť   sudcov,   a tým   porušuje   princíp   nezávislosti   súdnictva,   princíp   deľby   moci, princíp ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti. Pri dôsledne uplatňovanom princípe deľby moci súdna moc nesmie byť podriadená žiadnej inej štátnej moci“.

Nie   je   zrejmé   (navrhovateľ   neuviedol   ani   jeden   argument),   čím   by   sa   systémom spolurozhodovania súdnej rady a ministra spravodlivosti mohla súdna moc podriadiť inej moci.   Opätovne tu treba   pripomenúť,   že súdna   rada nie   je   orgánom výkonu súdnictva a nemá právomoc vykonávať súdnictvo. Súdna rada je orgánom sudcovskej legitimity. V prípade vecí, kde rozhoduje po dohode s ministrom spravodlivosti ide o právomoc súdnej   rady,   ktorú   jej   na   základe   ústavného   zmocnenia   poskytol   zákonodarca,   pričom ústava zákonodarcu neobmedzila v určovaní spôsobu rozhodovania súdnej rady v týchto veciach   a teda   ponechala   zákonodarcovi   potrebný   priestor   pre   zapojenie   ministra spravodlivosti do tohto procesu.»

r) K oprávneniam   ministerstva   spravodlivosti   v oblasti   rozpočtu   súdov Slovenskej republiky a k jeho oprávneniam pri zostavovaní rozpočtu najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry

«Zostavovanie   návrhu   štátneho   rozpočtu   vždy   bolo   úlohou   exekutívy   –   nie zákonodarnej a ani nie súdnej zložky moci. Oprávnenie vyjadrovať sa k návrhu rozpočtovej kapitoly   štátnych   orgánov   ochrany   práva   nie   je   samoúčelné.   Patrí   medzi   základné povinnosti štátu zabezpečiť ochranu života, zdravia a majetku, ako aj ochranu ostatných práv   a oprávnených   záujmov   osôb,   vrátane   zabezpečenia   prísneho,   spravodlivého a rýchleho   potrestania   tých,   ktorí   tieto   práva   porušujú   či   inak   ohrozujú.   Z pohľadu výkonnej   moci   je   jednou   zo   základných   požiadaviek   zabezpečenie   financií   na   správne fungovanie výkonu spravodlivosti. s tým súvisí jednotné materiálne zabezpečenie sústavy orgánov   ochrany   práva,   platových   náležitostí,   technického   vybavenia   a podobne. Základným nástrojom, ktorý výkonná moc na zabezpečenie uvedeného má, je navrhovanie štátneho rozpočtu, schvaľovaného zákonodarným zborom a jeho následná realizácia. Ak porovnáme   zákonné   úpravy   v rozpočtovaní   najvyšších   súdnych   orgánov,   resp.   orgánov prokuratúry   v ostatných   krajinách   Európy,   môžeme   konštatovať,   že   takmer   vo   všetkých krajinách   Európskej   únie   sú   tieto   financované   prostredníctvom   rozpočtovej   kapitoly ministerstva spravodlivosti.

Nie je zrejmé a ani navrhovateľ neponúka žiadne argumenty, prečo by malo byť oprávnenie   ministerstva   spravodlivosti   vyjadrovať   sa   k   návrhu   rozpočtovej   kapitoly najvyššieho súdu či generálnej prokuratúry v rozpore s ústavou. Ministerstvo spravodlivosti je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   pre   súdy.   Minister   spravodlivosti   má   ústavnú zodpovednosť voči národnej rade aj za to, ako je zabezpečené fungovanie výkonu súdnej moci   v Slovenskej   republike.   Je   len   prirodzené,   že   má   možnosť   vyjadriť   sa   k   návrhu rozpočtovej kapitoly najvyššieho súdu.

Zákon   č. 523/2004   Z. z.   v rámci   rozpočtového   procesu   ustanovuje   oprávnenie Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   riadiť a usmerňovať   práce   na   návrhu   rozpočtu   verejnej   správy.   Každý   správca   rozpočtovej kapitoly (teda aj najvyšší súd a generálna prokuratúra) je povinný predkladať v určenej lehote a rozsahu návrhy rozpočtovej kapitoly ministerstvu financií.

Podľa ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov činnosť   vojenských   prokuratúr   a vojenskej   súčasti   generálnej   prokuratúry   hmotne zabezpečuje ministerstvo obrany a tieto zložky prokuratúry, resp. ich príjmy a výdavky sú rozpočtované v rámci kapitoly ministerstva obrany.

Je   zarážajúce   a hraničiace   s účelovosťou,   že   tieto   a mnohé   ďalšie   oprávnenia ministerstva   financií   či   postavenie   ministerstva   obrany,   ako   orgánov   výkonnej   moci, nepovažuje navrhovateľ za rozporné s ústavou, ale rozpor už nachádza pri vyjadrovacom oprávnení ministerstva spravodlivosti.

Navrhovateľ   nachádza   protiústavnosť   tam,   kde   ústava   neukladá   zákonodarcovi žiadne obmedzenia - úprava procesu predkladania návrhu štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu na úrovni vlády, resp. možnosť člena vlády vyjadriť sa k rozpočtovým kapitolám, je toho príkladom. Vyjadrovacie oprávnenie je bežné aj pri dvoch subjektoch, ktoré nie sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti a nič nenaznačuje, že by výkonom tohto oprávnenia sa generálna prokuratúra alebo najvyšší súd dostal do podriadeného postavenia voči ministerstvu spravodlivosti tak ako je to uvádzané v návrhu.»

Navrhovateľ   sa   k   stanovisku   vedľajšieho   účastníka,   ktoré   mu ústavný   súd   zaslal na vedomie,   vyjadril   argumentačne   obsiahlym   podaním   z 10.   februára   2006,   v ktorom v prevažnej miere odmietol jeho názory označujúc jeho argumentáciu za účelovú, ktorá nemá oporu v ústavných článkoch, ústavných princípoch ani v právnej vede.

IV.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy   a dohovoru,   s ktorými   podľa navrhovateľa kolidujú namietané ustanovenia, resp. časti zákona č. 385/2000 Z. z., zákona č. 530/2004 Z. z., zákona č. 283/2002 Z. z., zákona č. 575/2001 Z. z., zákona č. 154/2001 Z. z., zákona č. 185/2002 Z. z., zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a zákona č. 141/1961 Zb., je takéto:

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 141a ods. 4 ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí

a) predkladať   prezidentovi   návrhy   kandidátov   na   vymenovanie   sudcov   a návrhy na odvolanie sudcov,

b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,

c) predkladať   prezidentovi   návrhy   na   vymenovanie   predsedu   najvyššieho   súdu a podpredsedu najvyššieho súdu a návrhy na ich odvolanie,

d) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,

e) voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych senátov,

f) vyjadrovať   sa   o návrhu   rozpočtu   súdov   Slovenskej   republiky   pri   zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu,

g) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident na návrh súdnej rady; vymenúva ich bez časového obmedzenia.

Podľa čl. 145 ods. 3 ústavy predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho súdu vymenúva na návrh súdnej rady zo sudcov najvyššieho súdu prezident na päť rokov. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za predsedu najvyššieho súdu alebo za podpredsedu najvyššieho   súdu   najviac   v dvoch   po   sebe   nasledujúcich   obdobiach.   Pred   uplynutím funkčného obdobia môže prezident odvolať predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu z dôvodov ustanovených v čl. 147.

Podľa   čl. 145a   ods. 2   ústavy   sudca   vykonáva   funkciu   ako   svoje   povolanie. Výkon funkcie   sudcu   je   nezlučiteľný   s funkciou   v inom   orgáne   verejnej   moci, so štátnozamestnaneckým   pomerom,   s pracovným   pomerom,   s obdobným   pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v súdnej rade.

Podľa   čl. 146   ústavy   sudca   sa   môže svojej   funkcie   vzdať písomným oznámením prezidentovi.   Jeho   funkcia   v takom   prípade   zaniká   uplynutím   kalendárneho   mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu   odňatia   slobody,   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   pre   čin,   ktorý   je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do národnej rady.

Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov.

Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa   čl. 148   ods. 2   ústavy   dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.

Podľa čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky,   ktorý   v rozsahu   a spôsobom   ustanoveným   zákonom   chráni   základné   práva a slobody   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konaní   pred   orgánmi   verejnej   správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

V.

Zmeny   napadnutých   zákonov,   ku   ktorým   došlo   po   prijatí návrhu   v tejto   veci,   sa dotkli aj niektorých ustanovení zákonov, nesúlad ktorých s ústavou a dohovorom namietal navrhovateľ.

Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.Jednou   z podstatných   podmienok   konania   o súlade   právnych   predpisov   je   ich platnosť.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ochranu ústavnosti treba   chápať   materiálne.   To   tiež   znamená,   že   v prípade   zmien   ustanovení   dotknutého právneho   predpisu,   ktorý   je   predmetom   konania   o súlade   právnych   predpisov   pred ústavným súdom v súlade s požiadavkou materiálnej ochrany ústavnosti, nič nebráni tomu, aby   ústavný   súd   v konaní   pokračoval,   ak   aj   napriek   novelizácii   dotknutých   ustanovení ústavný   problém   možného   nesúladu   právnych   predpisov   stále   trvá   a záujem   na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho vyriešenie (m. m. PL. ÚS 22/06).

Pretože § 148 ods. 3, 6 a 8 a § 149 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. boli s účinnosťou od 1. apríla 2009 na základe čl. IV bodu 8 zákona č. 59/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 517/2008 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. apríla 2009, zrušené,   ďalej § 24   ods. 2   posledná   veta,   § 114   ods. 2   prvá   veta   slovné   spojenie „... a predsedu Špeciálneho súdu...“, § 150a ods. 1 slovné spojenie „... na návrh ministra...“ a § 151c   ods. 1   slovné   spojenie   „... ktorej   členov   vymenuje   minister   spravodlivosti po predchádzajúcom   súhlase   súdnej   rady“ zákona   č. 385/2000 Z. z.   stratili   platnosť 17. januára 2010, t. j. po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu ústavného súdu z 20. mája 2009 vo veci namietaného nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky v Zbierke zákonov pod č. 290/2009 Z. z. (ďalej len „nález ústavného súdu z 20. mája 2009“), taktiež namietaný § 11 ods. 1 slovné spojenie „... na návrh ministra...“, § 11 ods. 4, § 17 písm. g), § 22 ods. 2 písm. a) slovné spojenie „... predsedu najvyššieho súdu, podpredsedu najvyššieho súdu a...“, § 22 ods. 4, § 27, § 30 ods. 7 prvá veta slovné spojenie „... a podľa okolností aj za nevyužite ponúkaných možností na vzdelávanie...“,   § 119   ods. 5   posledná   veta,   119   ods. 11, § 28   ods. 1 slovné   spojenie „.. určeného ministrom spravodlivosti podľa osobitného zákona...“, § 32 ods. 5 druhá veta, § 32   ods. 7,   § 33   ods. 2   slova   „Minister“,   § 33   ods. 3   slova   „ministra“   zákona č. 385/2000 Z. z. stratili 31. decembra 2008 v dôsledku novelizácie vykonanej na základe čl. II zákona č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov (ďalej aj zákon č. 517/2008 Z. z.),   svoju   platnosť v rozsahu namietanom navrhovateľom v návrhu   na   vyslovenie   ich   nesúladu   s ústavou   a dohovorom,   ďalej   § 2   ods. 1 slovné spojenie „... alebo   sudcom...“,   § 4   úvodná   veta slovné   spojenie „... alebo   sudcu...“, § 5 ods. 1 písm. e) slovné spojenie „... alebo sudcom...“, § 6 ods. 1 slovné spojenie „... alebo sudcom...“ zákona č. 530/2004 Z. z. stratili svoju platnosť od 1. januára 2007 na základe novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 236/2007   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 530/2004   Z. z.   o   zastúpení   Slovenskej   republiky   v   Eurojuste   a o zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č. 236/2007   Z. z.“),   tiež § 13   ods. 5   zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších   predpisov v znení   účinnom   do   31.   decembra   2007,   a napokon,   pokiaľ   ide o namietané ustanovenia § 266 ods. 1 slovné spojenie „... alebo minister spravodlivosti...“, § 266 ods. 7 slovné spojenie „... alebo minister   spravodlivosti...“,   § 272 slovné spojenie „... alebo   minister   spravodlivosti...“,   § 275   ods. 4 slovné   spojenie „... alebo   minister spravodlivosti...“   a § 276 slovné   spojenie „... alebo   minister   spravodlivosti...“   zákona č. 141/1961 Zb.,   bol uvedený   zákon s účinnosťou   od 1.   januára 2006   zrušený   zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, rozhodlo plénum ústavného súdu o zastavení konania v tejto časti (bod 1 výroku tohto nálezu).

VI.

K niektorým metodologickým otázkam v tomto konaní

Navrhovateľ   sa   domáha   vyslovenia   nesúladu   viacerých   zákonov   (ich   častí   alebo jednotlivých   ustanovení)   s ústavou.   Jednotiacim   zámerom   jeho   návrhu   je   dosiahnuť výsledok, ktorý by zabezpečil predovšetkým ústavne akceptovateľné oddelenie výkonnej moci   od   súdnej   moci,   ktoré   je   podľa   jeho   názoru   v súčasnosti   nedostatočné,   čo   vedie k ohrozeniu   výkonu   súdnej   moci,   nezávislého   postavenia   sudcov,   a tým   aj   k narušeniu princípov   právneho   štátu,   najmä   deľby   moci   a napokon   aj   základného   práva   na   súdnu ochranu.

Rozhodnutie   o čiastkových   návrhoch   predpokladá   ujasnenie   viacerých   ústavných otázok týkajúcich sa vzťahu medzi výkonnou mocou a súdnou mocou s osobitným zreteľom nielen na deľbu moci, ale aj systém vzájomnej kontroly a rovnováhy v rámci ústavného poriadku.

Z toho   dôvodu   je   v prvom   rade   potrebné   preskúmať   všetky   oprávnenia,   ktoré napadnuté   právne   úpravy   priznávajú   výkonnej   moci   (exekutíve),   reprezentovanej predovšetkým ministrom spravodlivosti a ministerstvom spravodlivosti a konfrontovať ich obsah a dosah predovšetkým s problémom možného ovplyvňovania nezávislého postavenia súdov   a sudcov,   ktoré   je   funkčným   princípom   ovládajúcim   rozhodovanie   súdov vo zverených oblastiach (čl. 142 ods. 1 ústavy). Ak by malo niektoré z oprávnení orgánov výkonnej   moci   reálny   vplyv   na   nezávislé   rozhodovanie   súdov   a sudcov,   potom   je nespochybniteľné, že takéto oprávnenie vybočuje zo systému dovolenej vzájomnej kontroly a rovnováhy, lebo účelom tohto systému nemôže byť narušenie podstaty výkonu súdnej moci, ktorým je nezávislé rozhodovanie v ústavne vymedzenom rozsahu.

Ďalej pri tomto skúmaní je osobitne dôležité ústavné postavenie súdnej rady. Ústava síce   neobsahuje   žiadne   vymedzenie   jej   postavenia,   ale   napriek   tomu   a bez   ohľadu na skutočnosť,   že   ústavodarca   ju   zaradil   do   súdnej   moci,   je   zrejmé,   že   súdna   rada   je ústavným orgánom, ktorý:

- nevykonáva v žiadnom ohľade súdnu moc,

- podľa jej kompetencií vykonáva vo všeobecnom zmysle slova správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa vyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly,

- pôsobí   pri   správe   súdnictva   v súčinnosti   s ministerstvom   spravodlivosti   alebo ministrom spravodlivosti.

Východiskom   pre   analýzu   ústavnosti   niektorých   ustanovení   napadnutých   týmto návrhom   generálneho   prokurátora   je   preto   kapacita   súdnej   rady   meraná   obsahom   jej oprávnení   pri   správe   všeobecného   súdnictva   pôsobiť   ako   protiváha   voči   ministerstvu spravodlivosti a ministrovi spravodlivosti s dôrazom na zabezpečenie nezávislého výkonu súdnej moci súdmi a sudcami.

V návrhu   sú   napádané   viaceré   úkony   (odvolanie,   dočasné   pozastavenie   výkonu funkcie, pôsobenie v medzinárodných organizáciách alebo v štruktúrach zákonodarnej alebo výkonnej moci, výpomoc súdu) alebo povinnosti ukladané sudcom (povinnosť podrobiť sa hodnoteniu, povinnosť sudcu prispievať svojimi znalosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov a funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov, povinnosť nedopúšťať sa svojvoľných rozhodnutí), ktoré podľa názoru navrhovateľa nie sú zlučiteľné   s ich   nezávislým   postavením.   Základným   východiskom   pri   skúmaní   týchto úkonov, ich subjektov a účinkov, ako aj povinností ukladaných sudcom je preto ich reálny, nielen tvrdený vplyv na ich nezávislé rozhodovanie. Bez takej kvality tohto vplyvu nie je možné prisvedčiť tomu, aby sudcovia neboli adresátmi alebo subjektmi napádaných úkonov alebo ukladaných povinností.

Ústavný   súd   sa   musí   v tomto   konaní   vyrovnať   aj   s otázkou   vytvárania,   skladby a pôsobenia   disciplinárnych   súdov   a senátov.   V tomto   ohľade   je   potrebné   vychádzať z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/02 a zo zákonnej úpravy, ktorá je určujúcim kritériom na skúmanie ústavnosti kreovania, zloženia a pôsobenia disciplinárnych súdov a senátov, pretože tieto orgány nemajú žiadnu oporu v ústave.

Napokon,   pri   skúmaní   ústavnosti   napadnutých   ustanovení   je   nevyhnutné   vziať do úvahy, že súdna moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane od iných zložiek   štátnej   moci   a od   nevyhnutnosti   spoločenskej   kontroly.   Taký   stav   by   viedol k vytvoreniu   do   seba   uzavretého   systému,   ktorý   by   fungoval   na   princípe   samokontroly a vlastnej obnovy bez možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami, či v tomto systéme nedochádza k prejavom disfunkcie.

VII.

K súladu napadnutých právnych predpisov s označenými článkami ústavy a dohovoru

1. Navrhovateľ na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu § 17 písm. c) až písm. e), § 20 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v časti začínajúcej slovami „... dňom nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia...“   a končiacej   slovami   „... spôsobilosť na právne   úkony   obmedzená“   a § 20   ods. 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 2   ods. 2 a čl. 147 ods. 1 ústavy uviedol tieto podstatné dôvody:

«Ústava   Slovenskej   republiky,   neupravuje   priamo   inštitút   zániku   funkcie   sudcu. Sudcovi priznáva oprávnenie vzdať sa funkcie sudcu s tým, že jeho funkcia v takom prípade zaniká [(čl. 146) uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo prezidentovi doručené písomné oznámenie sudcu o vzdaní sa funkcie, pozn.] prezidentovi Slovenskej republiky ukladá povinnosť na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu (čl. 147 ods. 1) a prezidentovi Slovenskej republiky priznáva oprávnenie na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať sudcu (čl. 147 ods. 2). Tieto právne úkony spolu s právnou udalosťou, ktorou je smrť sudcu, sú nepochybne takými právnymi skutočnosťami, na základe ktorých zaniká   funkcia   sudcu.   Ostatné   dôvody   zániku   funkcie   sudcu   ustanovené   v zákone č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   nemajú   žiadnu   oporu   v   Ústave   Slovenskej republiky, dokonca niektoré z nich sú v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa   čl. 147   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   prezident   Slovenskej   republiky na návrh   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   sudcu   odvolá   na   základe   právoplatného odsudzujúceho   rozsudku   za   úmyselný   trestný   čin,   alebo   ak   bol   právoplatne   odsúdený za trestný   čin   a súd   nerozhodol   v jeho   prípade   o podmienečnom   odložení   výkonu   trestu odňatia   slobody,   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   pre   čin,   ktorý   je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Voliteľnosť   sudcu   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   je   jedným   z ústavných predpokladov na vymenovanie za sudcu. Podľa čl. 145 ods. 2 prvej vety ústavy za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Podľa čl. 74 ods. 2 ústavy za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Z uvedených ústavných ustanovení možno vyvodiť jednoznačný záver, že voliteľnosť sudcu do Národnej rady Slovenskej republiky zaniká

-pozbavením   sudcu   spôsobilosti   na právne   úkony   alebo   obmedzením   jeho spôsobilosti na právne úkony,

-stratou štátneho občianstva Slovenskej republiky,

-zmenou trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky.

Zánik voliteľnosti sudcu do Národnej rady Slovenskej republiky je zaradený medzi ústavné   dôvody,   na   základe   ktorých   musí   byť   sudca   odvolaný   prezidentom   Slovenskej republiky   podľa   čl. 147   ods. 1   ústavy,   z tohto   dôvodu   pozbavenie   sudcu   spôsobilosti na právne   úkony   alebo   obmedzenie   jeho   spôsobilosti   na   právne   úkony,   stratu   štátneho občianstva   Slovenskej   republiky   a zmenu   trvalého   pobytu   mimo   územia   Slovenskej republiky nemôže zákonodarca ustanoviť za právne skutočnosti, na základe ktorých funkcia sudcu zaniká priamo zo zákona. Funkcia sudca v takých prípadoch zanikne až na základe právneho   úkonu,   ktorým   je odvolanie sudcu   z funkcie.   Na   základe uvedeného zastávam názor, že schválením ustanovení § 17 písm. c) až e), § 20 ods. 1, pokiaľ ide o slová „dňom nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bol   sudca   pozbavený   spôsobilosti na právne   úkony   alebo   ktorým   bola   jeho   spôsobilosť   na   právne   úkony   obmedzená,   a“ a § 20 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich zákonodarca porušil čl. 147 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   môžu   štátne   orgány   konať   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd Slovenskej republiky už potvrdil (PL. ÚS 38/95), že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov. Preto ak ide o zákonnú úpravu otázok, ktorá už tvorí predmet ústavnej úpravy, Národná rada Slovenskej republiky je pri prijímaní takýchto zákonov (a to bez ohľadu na účel, ktorý sa ich prijatím sledoval – napríklad upraviť podrobnosti, podmienky, spôsob) viazaná záväzkom neprekročiť jej medze, t. j. tak jej rozsah, ako aj ďalšie náležitosti tvoriace expressis verbis jej predmet. Problematika, ktorá je predmetom ústavnej úpravy, môže byť zmenená, zrušená alebo doplnená len novou ústavnou, ale nie zákonnou úpravou (PL. ÚS 12/98).»

Ustanovenie   § 17   písm. c)   až   písm. e)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   ustanovuje   ako dôvody zániku funkcie sudcu pozbavenie spôsobilosti na právne úkony (§ 20 ods. 1) alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2) a zmenu trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2).

K zániku   funkcie   sudcu   podľa   § 20   ods. 1   a 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v časti napadnutej   navrhovateľom   dochádza   dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia, ktorým   bol   sudca   pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony   alebo   ktorým   bola   jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, ako aj dňom straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo zmenou trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky.

Podstatou   tvrdeného   nesúladu   namietaných   ustanovení   zákona   č. 385/2000   Z. z. s označenými článkami ústavy je to, že ústava neposkytla zákonodarcovi základ na úpravu ďalších   dôvodov   zániku   funkcie   sudcu   ex lege,   a preto   ich   doplnenie   v zákone   ide   nad rámec ústavy.

Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu   odňatia   slobody,   na   základe   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   pre   čin,   ktorý   je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do národnej rady.

Účelom   tejto   ústavnej   normy   je   úprava   takých   dôvodov   zániku   funkcie   sudcu, uplatnenie ktorých vyžaduje súčinnosť iných ústavných činiteľov, resp. ústavných orgánov. Z výkladu tejto ústavnej normy sa nedá podľa názoru ústavného súdu vyvodiť, že výpočet týchto dôvodov neumožňuje ustanoviť zákonom ďalšie dôvody, ktoré logicky nadväzujú na predpoklady vyžadované ústavou a zákonom o sudcoch a prísediacich na funkciu sudcu. Preto   pri   odpovedi   na   námietky   navrhovateľa   treba   vziať   do   úvahy   nielen   označené ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich a ústavy, ale aj ostatné ústavné normy a ich vykonanie zákonom o sudcoch a prísediacich.

Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident na návrh súdnej rady; vymenúva ich bez časového obmedzenia. Podľa čl. 145 ods. 2 ústavy za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do národnej rady, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon. Podľa čl. 145 ods. 4   ústavy   sudca   skladá   do   rúk   prezidenta   tento   sľub:   „Sľubujem   na   svoju   česť a svedomie,   že   sa   budem   spravovať   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,   a zákonmi,   budem   vykladať   zákony   a rozhodovať   podľa   svojho   najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ Podľa čl. 145 ods. 5 ústavy zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.

Predpoklady   na   vymenovanie   sudcu   sú   ustanovené   v § 5   ods. 1,   2   a 4   zákona č. 385/2000   Z. z.   v znení   novely   vykonanej   zákonom   č. 517/2008   Z. z.,   ktorým   sa s účinnosťou od 1. januára 2009 mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z.“), takto:

(1) Za sudcu môže byť vymenovaný občan, ktorý

a) v deň vymenovania dosiahol vek aspoň 30 rokov,

b) získal   právnické   vzdelanie   absolvovaním   magisterského   štúdia   na   právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní   právnického   vzdelania absolvovaním   štúdia   rovnakej   úrovne na vysokej   škole v zahraničí,

c) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu,

d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti   dávajú záruku, že funkciu   sudcu   bude riadne vykonávať,

e) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

f) zložil odbornú justičnú skúšku,

g) úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak,

h) súhlasí s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd; súhlas musí mať písomnú formu.

(2) Za sudcu nemožno vymenovať občana, ktorý už vykonával funkciu sudcu a bol z nej   odvolaný   z dôvodu   uvedeného   v ustanovení   § 18   ods. 1   písm. c)   (t. j.   na   základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu), alebo občana, ktorému bolo uložené disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu exekútorského úradu, disciplinárne opatrenie vyčiarknutia zo zoznamu advokátov, disciplinárne opatrenie vyčiarknutia zo zoznamu komerčných právnikov, disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu notárskeho úradu alebo disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu funkcie prokurátora. (4) Predpoklady   na   vymenovanie   sudcu   uvedené   v ods. 1   písm. c)   až   písm. e) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.

Z uvedených   predpokladov   na   vymenovanie   sudcu   vyplýva,   že   ich   účelom   je dosiahnuť stav, keď je na takúto ústavnú pozíciu vymenovaná osoba, ktorá spĺňa všetky predpoklady na jej riadny, nezávislý a nestranný výkon.

V tejto   spojitosti   potom   treba   preskúmať aj   účel   a právnu   povahu   tých   dôvodov zániku funkcie sudcu, ktoré nie sú výslovne uvedené v čl. 147 ods. 1 ústavy.

Účelom dôvodov zániku funkcie sudcu spočívajúcich v pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony je zabrániť tomu, aby výkon súdnej moci bol zverený osobe, ktorá trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, alebo ktorá nadmerne požíva alkoholické nápoje alebo omamné prostriedky či jedy.

Účelom dôvodov   zániku funkcie sudcu   pre stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky a pre zmenu trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky je zabezpečenie toho,   aby   výkon   súdnej   moci,   ktorej   najzásadnejšie   rozhodnutia   sa   vyhlasujú   v mene republiky, sa zveroval len štátnym príslušníkom Slovenskej republiky. Požiadavka trvalého pobytu   je imanentným predpokladom   riadneho výkonu   súdnej   moci   a v rozumnej dobe osobou, ktorá má relatívne pevný vzťah k štátu, resp. k miestu, kde súdi, vyjadrený aj týmto pobytom.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.   Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Výkon funkcie sudcu je určite výkonom povolania v zmysle čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy. Je však potrebné preskúmať, či tie dôvody zániku funkcie sudcu, ktoré nie sú uvedené v čl. 147 ods. 1 ústavy, predstavujú podmienky alebo obmedzenia výkonu tejto funkcie.

Z účelu   dôvodov   zániku   funkcie   sudcu,   ktoré   sú   uvedené   len   v zákone,   jasne vyplýva, že tieto dôvody predstavujú protipól niektorých predpokladov na to, aby určitá osoba bola vymenovaná za sudcu Slovenskej republiky. Z toho je zrejmé, že ak niektorý z týchto dôvodov na vymenovanie zanikne, potom dochádza k tomu, že daná osoba nespĺňa podmienky na vymenovania, ktoré sú síce v zákone, ale v súlade s čl. 35 ods. 2 ústavy. To platí   osobitne   pre   dôvody   zániku   funkcie   sudcu   spočívajúce   v pozbavení   alebo obmedzení   spôsobilosti   na   právne   úkony.   Trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky a štátne   občianstvo   u sudcu   sú   pozitívnymi   obmedzeniami   výkonu   tejto   funkcie,   ktoré zužujú   okruh   osôb   spôsobilých   na   vymenovanie   do   funkcie   sudcu,   ktoré   ak   zaniknú, dochádza k tomu, že sa osoba vymenovaná za sudcu dostáva medzi osoby, ktoré za sudcu vymenované nemôžu byť.

Táto   analýza   ukazuje,   že   ak   sú   ústavne   akceptovateľné   (čl. 35   ods. 2   ústavy) podmienky   a obmedzenia   výkonu   povolania   sudcu,   ktoré   sú   upravené   len   zákonom a vzťahujú sa na jeho vymenovanie, potom zánik alebo zmena týchto podmienok alebo obmedzení musí viesť k formulovaniu takých dôvodov zániku funkcie sudcu, ktoré reagujú na tento zánik alebo zmenu, pričom, podľa názoru ústavného súdu postačuje, ak sú také dôvody ustanovené v právnej norme rovnakej právnej sily – v zákone.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

2. Návrh   na   vyslovenie   nesúladu § 10   ods. 2,   § 17   písm. f)   až   písm. h)   [podľa zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania návrhu išlo o § 17 písm. f) až písm. i), pozn.], § 151 ods. 4 a § 151a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy odôvodnil navrhovateľ takto:

«Priamo zo zákona nemôže zaniknúť funkcia sudcu ani v prípade, ak sudca

-neodstráni dôvody nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu [§ 17 písm. f)] v spojení s § 23ods. 1,

-odvolá svoj súhlas s pridelením na určitý súd [§ 17 písm. g), § 11 ods. 4],

-nezloží sľub alebo   zloží sľub s výhradou [§ 17 písm. h)],   odmietne   zložiť   sľub alebo zloží sľub s výhradou (§ 10 ods. 2) alebo uplatní výhradu k sľubu (§ 151a ods. 4),

-vypovie sľub [§ 17 písm. i), § 151 ods. 4].

Právna úprava § 23 ods. 1, ktorý ustanovuje funkcie a činnosti, vykonávanie ktorých je   nezlučiteľné   s výkonom   funkcie   sudcu,   je   totožná   s právnou   úpravou   čl. 145a   ods. 2 druhej vety ústavy. Napriek tomu ústavodarca nezaradil porušenie tejto ústavnej povinnosti sudcu priamo medzi dôvody na odvolanie sudcu ustanovené v čl. 147 ústavy. So zreteľom na znenie   čl. 147   ústavy   tak   možno   vyvodiť   záver,   že   ústavodarca   ponechal   na   zákon, aby oprávnenie rozhodnúť, či sudca porušil alebo neporušil zákaz vykonávať funkcie alebo činnosti, ktoré podľa čl. 145a ods. 2 druhej vety ústavy sú nezlučiteľné s výkonom funkcie sudcu, zveril do pôsobnosti disciplinárneho senátu. Porušenie ústavného zákazu vykonávať funkcie   alebo   činnosti,   ktoré   podľa   čl. 145a   ods. 2   druhej   vety   ústavy   sú   nezlučiteľné s výkonom funkcie sudcu, by sa teda malo posudzovať v disciplinárnom konaní ako čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, pre ktorý musí byť sudca z funkcie sudcu odvolaný   podľa   čl. 147   ods. 1   ústavy.   Žiaľ,   ustanovenie   § 116,   ktoré   vymedzuje disciplinárne   previnenie   sudcu   a ustanovenie   § 117,   ktoré   vymedzuje   disciplinárne opatrenia, majú v tomto smere vážne nedostatky. Tieto nedostatky však nemožno odstrániť tak, že zákonodarca bez akejkoľvek opory v ústave porušenie zákazu vykonávať funkcie alebo činnosti, ktoré podľa čl. 145a ods. 2 druhej vety ústavy sú nezlučiteľné s výkonom funkcie   sudcu,   ustanoví   za   právnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   funkcia   sudcu   zaniká priamo zo zákona.

Na základe uvedeného zastávam názor, že ustanovenie § 17 písm. f) v spojení s § 23 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky. Súčasťou ústavnej úpravy postavenia sudcov nie je zánik funkcie sudcu okrem prípadu, ak sa sudca tejto funkcie vzdá. Preto zákon, ktorý v rámci zákonnej úpravy funkcie sudcu sa zaoberá aj ústavou nepredpokladanými dôvodmi zániku funkcie sudcu a ktorý ustanovuje dôvody zániku funkcie sudcu priamo zo zákona nad rámec ústavnej úpravy, nemá a nemôže mať oporu v Ústave Slovenskej republiky.

Tam,   kde   to   ústavodarca   považoval   za   účelné,   upravil   priamo   v ústave   aj   také skutočnosti, ktoré majú priamy vplyv na výkon funkcie ústavného činiteľa. K takému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní ústavnosti zákonnej úpravy dočasného   pozbavenia   výkonu   funkcie   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (PL. ÚS 12/98).

Namietanou zákonnou úpravou tak zákonodarca prekročil medze Ústavy Slovenskej republiky, čím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý limituje zákonodarcu pri prijímaní zákonov upravujúcich predmet ústavnej úpravy. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať len   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon. Ústavný súd Slovenskej republiky už viackrát potvrdil (napr. PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 12/98), že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov...

Žiadnu oporu v Ústave Slovenskej republiky nemá ani právna úprava zániku funkcie sudcu ustanovená v § 10 ods. 2, § 17 písm. h) a i), § 151 ods. 4 a § 151a ods. 4.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 145 ods. 5 ustanovuje, že zložením sľubu sa sudca ujíma funkcie. Toto ustanovenie spolu s textom sľubu sudcu (čl. 145 ods. 4) bolo zakotvené do   Ústavy   Slovenskej   republiky   až   súčinnosťou   od   1.   júla   2001   ústavným   zákonom č. 90/2001   Z. z.   Prechodné   ustanovenie   čl. 154b   ústavy   neustanovuje   povinnosť   sudcov zvolených podľa doterajších predpisov zložiť ústavou predpísaný sľub ani možnosť tento sľub   vypovedať;   sudcovia   sú nepochybne viazaní   sľubom,   ktorí zložili   podľa   doterajšej zákonnej úpravy. Uvedené vyplýva zo znenia čl. 154b ods. 2 ústavy, podľa ktorého sudcovia zvolení podľa doterajších predpisov sa pokladajú za sudcov vymenovaných podľa tohto ústavného zákona. Preto oporu v Ústave Slovenskej republiky nemá právna úprava § 17 písm. i) a § 151 ods. 4, ktorá ustanovuje, že vypovedaním sľubu zaniká funkcia sudcu. Rovnako oporu v Ústave Slovenskej republiky nemá ani právna úprava § 10 ods. 2, § 17   písm. h)   a § 151a   ods. 4,   ktorá   ustanovuje,   že   odmietnutie   zloženia   sľubu   alebo zloženie sľubu s výhradou (§ 10 ods. 2), nezloženie sľubu alebo zloženie sľubu s výhradou [§ 17 písm. h)] a uplatnenie výhrady k sľubu (§ 151a ods. 4) má za následok zánik funkcie sudcu. Takýto právny následok pripúšťa Ústava Slovenskej republiky len v čl. 75 ods. 2 vo vzťahu k poslancom Národnej rady   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu a čl. 104 ods. 2 vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej republiky, podľa ktorého odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má   za   následok   neplatnosť   voľby   prezidenta.   Vo   vzťahu   k   sudcom   všeobecných   súdov a rovnako   vo   vzťahu   k   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   obsahuje   Ústava Slovenskej republiky rovnakú právnu úpravu, ktorou podmieňuje ujatie sa funkcie sudcu zložením sľubu (čl. 145 ods. 5 a čl. 134 ods. 5), ako aj dôvody, ktoré bránia sudcom zložiť ústavou   predpísaný   sľub   (čl. 145a   ods. 1   a   čl. 137   ods. 1).   Zákonodarcu   pritom nesplnomocňuje na právnu úpravu,   na základe ktorej by funkcia sudcu zanikla priamo zo zákona.

Sudca,   ktorý   nezloží   sľub,   odmietne   zložiť   sľub   alebo   zloží   sľub   s výhradou,   sa nemôže ujať funkcie sudcu. Uvedené vyplýva z čl. 145 ods. 5 ústavy. Sudca, ktorý zložil sľub, je sľubom viazaný po celú dobu výkonu sudcovskej funkcie, nemôže ho ani vypovedať, ani uplatniť výhradu k sľubu. Ak nechce byť sľubom viazaný, musí sa funkcie sudcu vzdať. Ak sľub poruší, má sa voči nemu vyvodiť disciplinárna zodpovednosť, ktorá môže vyústiť až do odvolania z funkcie sudcu.

Z týchto dôvodov zastávam názor, že zákonodarca právnou úpravou § 10 ods. 2, § 17 písm. h) a i), § 151 ods. 4 a § 151a ods. 4 prekročil medze ústavnej úpravy, a tým porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie sľubu s výhradou má za následok zánik funkcie.

Podľa čl. II bodu 16 zákona č. 517/2008 Z. z. sa v § 17 zákona č. 385/2000 Z. z. vypustilo písmeno g) a doterajšie písmená h) až j) sa označujú ako písmeno g) až písmeno i).

Dôvodom zániku funkcie sudcu podľa § 17 písm. f) až písm. h) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. je neodstránenie dôvodov   nezlučiteľnosti   výkonu funkcie sudcu (§ 23 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným   pomerom,   s obdobným   pracovným   vzťahom,   s podnikateľskou   činnosťou, s členstvom   v riadiacom   alebo   kontrolnom   orgáne   právnickej   osoby,   ktorá   vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného   majetku,   vedeckej,   pedagogickej,   literárnej   alebo   umeleckej   činnosti   a okrem členstva   v súdnej   rade),   nezloženie   sľubu   alebo zloženie   sľubu   s výhradou   (§ 10   ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie sľubu s výhradou   má   za   následok   zánik   funkcie)   a vypovedanie   sľubu   (§ 151   ods. 4   zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého zloženie sudcovského sľubu podľa doterajších predpisov sa považuje za sľub podľa tohto zákona, ak ho sudca do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona nevypovie).

Podľa § 151a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca zvolený podľa odseku 2 alebo 3 (t. j. podľa doterajších predpisov) môže uplatniť do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona výhradu k sľubu sudcu. Výhrada má za následok zánik funkcie sudcu.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je ústavným základom pre postup sudcu aj   pri   uplatňovaní sudcovskej   úvahy   čl. 2   ods. 2   a   čl. 152   ods. 4   ústavy   (II. ÚS 28/96). Pri riešení otázok statusového charakteru však sudca nevystupuje ako štátny orgán (súd), ale ako osoba s jedinečným statusom limitovaným a aj garantovaným ústavou. Z hľadiska napadnutých   ustanovení,   ktoré   patria   do   kategórie   ustanovení   statusového   charakteru, nemožno vnímať postavenie sudcu ako štátneho orgánu, ale ako osoby, ktorá má, pokiaľ ide o naplnenie predpokladov, v procese ustanovovania do funkcie, ale tiež počas výkonu tejto funkcie, osobitné ústavné postavenie.

Napadnuté ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z. upravujúce dôsledky neodstránenia dôvodov nezlučiteľnosti [§ 17 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z.], nezloženia sľubu [§ 17 písm. g) a § 10 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.], vypovedania sľubu [§ 17 písm. h) zákona č. 385/2000 Z. z. (§ 151 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z)] a výhrady sľubu [§ 151a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.] nepatria do kategórie zákonom ustanovených štátnomocenských oprávnení (a povinností) štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) ustanovených v čl. 2 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu § 151 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. nemá spojitosť s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože sľub sudcu nemožno považovať za činnosť štátneho orgánu, ale je statusovou   otázkou   spojenou   so   vznikom funkcie   sudcu.   Keďže   ani   v jednom   prípade v tomto bode namietaného nesúladu označených ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. nemá sudca atribúty štátneho orgánu, nemôže ho zaväzovať čl. 2 ods. 2 ústavy.

Navyše, v súvislosti s § 151 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. možno uviesť, že ide o ustanovenie s obmedzenou časovou pôsobnosťou, ktorá sa v súčasnosti už neuplatňuje.

Vzhľadom na to neprichádza do úvahy, aby sa v tomto bode označené ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z. mohli dostať do rozporu s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   návrhu   navrhovateľa   v tejto   časti   nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

3. K návrhu na vyslovenie nesúladu § 13 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy (§ 13 zákona č. 385/2000 Z. z. bol novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z. z. z 5. novembra 2008, ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č. 757/2004   Z. z.,   pozn.),   navrhovateľ   predovšetkým   poukázal   na   to,   že   zásada inkompatibility výkonu funkcie sudcu s funkciou v inom orgáne verejnej moci je jednou zo záruk   sudcovskej   nezávislosti   a nestrannosti   a ako   ústavná   zásada   musí   byť   striktne dodržiavaná. Nemôže byť preto podľa navrhovateľa obchádzaná ani takým riešením, aké obsahuje § 13 zákona č. 385/2000 Z. z., keďže imanentným znakom funkcie sudcu je totiž jej kontinuálnosť.

Navrhovateľ ďalej poukazuje na to, že ak ústava ako norma najvyššej právnej sily ustanovuje zásadu inkompatibility výkonu funkcie sudcu s funkciou v inom orgáne verejnej moci, nemožno túto zásadu obchádzať zákonnou úpravou, ktorá umožní sudcovi vykonávať funkcie v iných orgánoch verejnej moci alebo v orgánoch a inštitúciách, ktoré sú zriadené zákonom   priamo   na zabezpečenie   plnenia   úloh   orgánov   výkonnej   moci   a zákonodarnej moci.   Pri   posudzovaní   § 13   zákona   č. 385/2000   Z. z.   nemožno   neprihliadať aj na skutočnosť, že osobné a mimosúdne väzby a vzťahy, ku ktorým dochádza alebo môže dochádzať   počas   stáže   sudcu   na   ministerstve   spravodlivosti,   v Justičnej   akadémii, na ústavnom   súde,   v Kancelárii   prezidenta   Slovenskej   republiky,   v Kancelárii   Národnej rady   Slovenskej   republiky   a na   Úrade   vlády   Slovenskej   republiky,   nevyhnutne zvyšujú pravdepodobnosť   možného   stretu   záujmu,   a vytvárajú   tak   priestor   na   vznik   vážnych pochybností o nestrannosti a nezaujatosti sudcu pri výkone jeho funkcie, ktorej sa ujme po skončení   stáže.   Sudca   v rozhodovacom   procese   nielenže   sám   musí   byť   nezávislý a nestranný, ale mal by byť takto vnímaný aj verejnosťou. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu nie je samoúčelná, slúži verejnosti – zabezpečuje, aby každý v konaní pred súdom mal reálne zaručené právo, aby o jeho veci rozhodoval iba nezávislý sudca. Ústavná   zásada   nezávislosti   a nestrannosti   sudcu   patrí   k   imanentným   znakom demokratického   a právneho   štátu,   musí   byť   striktne   dodržiavaná   a žiadnym   zákonom nesmie byť spochybňovaná.

Napokon   podľa   navrhovateľa   ústava   ani   nepozná   pojem   „stáž   sudcu“   –   právna úprava § 13 zákona č. 385/2000 Z. z. teda nemá žiadnu oporu v ústave.

Zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z., došlo s účinnosťou od 1. januára 2009 k zmene § 13 zákona č. 385/2000 Z. z. upravujúceho stáž sudcu a jeho nové znenie je:

„Stáž sudcu(1) Sudca, ak s tým súhlasí, môže vykonávať stáž

a) v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky,

b) v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky,

c) v Kancelárii Súdnej rady Slovenskej republiky,

d) na Úrade vlády Slovenskej republiky,

e) na ústrednom orgáne štátnej správy súdov,

f) v inštitúcii, ktorá zabezpečuje vzdelávanie sudcov, alebo

g) ako súdny poradca na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

(2) Sudca   počas   stáže   podľa   odseku   1   písm. a)   až f)   nemôže   vykonávať   funkciu sudcu. Stáž sudcu podľa odseku 1 sa považuje za výkon funkcie sudcu.

(3) O stáži sudcu podľa odseku 1 písm. e) a f) rozhoduje minister po prerokovaní s predsedom súdu, na ktorom sudca pôsobí. V ostatných prípadoch o stáži sudcu rozhoduje súdna rada   po vyjadrení ministra   a po prerokovaní s predsedom súdu, na ktorom   sudca pôsobí.

(4) Stáž sudcu trvá najviac dva roky, ak osobitný zákon neustanovuje inak; ak je to potrebné na zabezpečenie činnosti orgánov uvedených v odseku 1, možno stáž predĺžiť, najviac o ďalšie dva roky.

(5) Ustanovenia   tohto   zákona   o dočasnom   pridelení   sudcu   sa   použijú   primerane aj na stáž sudcu.“

Aj napriek novelizácii § 13 zákona o sudcoch a prísediacich možno konštatovať, že sa   táto   zmena   materiálne   nedotkla   podstaty   a účelu   tohto   ustanovenia,   tak   ako   bolo napadnuté   navrhovateľom   v pôvodnom   znení.   Ústavný   súd   preto   v tejto   časti   o návrhu konal a rozhodol vo veci samej namiesto toho, aby zastavil konanie.

Najprv treba pripomenúť, že ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 16/00 z 15. júna 2000 skutočne podčiarkol, že s nezávislosťou a nestrannosťou sudcu bezprostredne súvisí požiadavka   nezlučiteľnosti   (inkompatibility)   funkcie   sudcu   s inou   štátnou,   prípadne aj neštátnou funkciou. V tejto spojitosti je však nevyhnutné objasniť pojem „stáž“ a jeho účel.

Navrhovateľ konštatuje, že stáž sudcu nemá oporu v ústave.

Druhý   diel   zákona   o sudcoch   a prísediacich   má   nadpis   „Pridelenie,   dočasné pridelenie a preloženie sudcu“ a obsahuje aj napadnutý § 13. Z toho vyplýva, že stáž patrí k inštitútu dočasného pridelenia sudcu na niektorý z orgánov alebo organizáciu uvedených v napadnutom ustanovení, a toto dočasné pridelenie má oporu v čl. 148 ods. 2 ústavy, kde sa ustanovuje, že „Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.“. Táto ústavná norma ustanovuje o dočasnom pridelení sudcu a neuvádza, že to musí byť iný súd.   Ústavný   súd   nepozná   žiaden   dôvod,   prečo   by   v ústave   mala   existovať   norma upravujúca   alebo   umožňujúca   výslovne   stáž   sudcu,   čo   je   vecne   otázka   riešenia   všade v zákonoch   (napríklad   v Českej   republike   v § 68   zákona   č. 6/2002   Sb.   o soudech a soudcích). Preto námietka navrhovateľa, že stáž sudcu nemá oporu v ústave, neobstojí.

Účelom stáže, aj keď nie je výslovne uvedený, je využitie skúseností sudcu v činnosti zákonom vymedzených orgánov alebo vzdelávacej inštitúcie všeobecného súdnictva, ktoré, ako vidno z ich taxatívneho výpočtu, vecne súvisia so znalosťami a skúsenosťami sudcov.

Počas stáže nedochádza k výkonu funkcie, ktorá by trvalým spôsobom prispievala k činnosti orgánu, na ktorom sudca vykonáva stáž (u vzdelávacej inštitúcie to neprichádza do úvahy vôbec), a nedochádza ani ku kombinovaniu výkonu funkcie sudcu s postavením sudcu,   ktorý   vykonáva   stáž.   Stáž   sa   vykonáva   úplne   oddelene   od   výkonu   sudcovskej funkcie.

Počas stáže totiž dochádza k prerušeniu výkonu funkcie sudcu na základe zákona [Sudca počas stáže podľa § 13 ods. 1 písm. a) až písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona   č. 517/2008   Z. z.   nemôže   vykonávať   funkciu   sudcu.],   to   znamená,   že   stáž   je zákonným dôvodom dočasného pozastavenia výkonu súdnej moci na súde, na ktorý bol sudca pridelený. Podľa § 13 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. stáž sudcu podľa ods. 1 sa považuje za výkon funkcie sudcu, ale dôvod na taký dôsledok súvisí so zachovaním nárokov sudcu po skončení stáže a po skončení aj funkcie sudcu. Potvrdzuje to aj zákaz vykonávať funkciu sudcu počas stáže.

Podľa čl. 145a ods. 2 ústavy výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne   verejnej   moci,   so   štátnozamestnaneckým   pomerom,   s pracovným   pomerom, s obdobným   pracovným   vzťahom,   s podnikateľskou   činnosťou,   s členstvom   v riadiacom alebo kontrolnom   orgáne   právnickej   osoby,   ktorá   vykonáva   podnikateľskú   činnosť,   ani s inou   hospodárskou   alebo   zárobkovou   činnosťou   okrem   správy   vlastného   majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v súdnej rade.

Z týchto zákonných znakov stáže sudcu vyplýva, že účel, obsah a vykonávanie tejto pozície   sudcu   nemôže   v žiadnom   prípade   byť   v rozpore   s označeným   článkom   ústavy. Základom tohto konštatovania je najmä skutočnosť, že počas stáže sa prerušuje na základe zákona výkon funkcie sudcu, a preto tu nedochádza k situácii, v ktorej by funkcia sudcu bola nezlučiteľná s funkciami vymedzenými v citovanom článku ústavy. Preto § 13 zákona o sudcoch a prísediacich nemôže byť je v rozpore ani s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy a ústavný súd v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

4. Pokiaľ   ide   o návrh   na   vyslovenie   nesúladu   § 13a   a   s ním   súvisiacich ustanovení   § 65   ods. 3,   § 88   ods. 3   a § 151d   ods. 3   písm. d)   slovného   spojenia „... a poverenia sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie“ zákona č. 385/2000 Z. z., § 2 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 prvej vety, § 3 ods. 1   druhej   vety   slovného   spojenia   „... vymedzené   ministrom   spravodlivosti v mandáte...“,   § 4   úvodnej   vety   slovného   spojenia   „... alebo   sudcu...“,   § 5   ods. 1 písm. d)   slovného   spojenia   „... ministrovi   spravodlivosti...“   a v časti   začínajúcej slovami „... ministrovi spravodlivosti vždy oznámiť...“ a končiacej slovami „... alebo Kolégia Eurojustu“, § 5 ods. 1 písm. e) slovného spojenia „... alebo sudcu...“, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1 slovného spojenia „... alebo sudcom...“, § 6 ods. 2 prvej vety, § 6 ods. 3 a 4, § 7   ods. 1   a § 8   ods. 1   prvej   vety   zákona   č. 530/2004   Z. z.,   § 37a   slovného   spojenia „... sudcu a...“ zákona č. 283/2002 Z. z. a § 13 ods. 6 zákona č. 575/2001 Z. z. s čl. 1 ods. 1,   čl. 2 ods. 2,   čl. 141   v spojení   s čl. 144   ods. 1,   čl. 141a ods. 4 písm. d),   čl. 145a ods. 2 prvej vety v spojení s čl. 142 ods. 1 a čl. 148 ústavy a nesúladu čl. I § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 prvej vety, § 3 ods. 1 druhej vety slovného spojenia „... vymedzené ministrom spravodlivosti   v mandáte...“,   § 5   ods. 1   písm. d)   slovného   spojenia   „... ministrovi spravodlivosti...“   a v časti   začínajúcej   slovami   „... ministrovi   spravodlivosti   vždy oznámiť...“   a končiacej   slovami   „... alebo   Kolégia   Eurojustu“,   § 5 ods. 2,   § 6   ods. 2 prvej vety, § 6 ods. 3 a 4 a § 7 ods. 1 zákona č. 530/2004 Z. z. a § 9 ods. 7 a § 92 ods. 1 poslednej   vety   zákona   č. 154/2001 Z. z.   s čl. 150   v spojení   s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, navrhovateľ   argumentuje   tým,   že «Zákon   č. 385/2000   o sudcoch   a prísediacich v znení čl. II zákona č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste v § 13a ods. 1   ustanovuje,   že   sudcu   možno   s jeho   súhlasom   poveriť   plnením   úloh   v orgáne Európskej únie alebo orgáne vytvorenom spoločne členskými štátmi Európskej únie (ďalej len „orgán Európskej únie“), ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom takého orgánu sudca. Poverenie sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie sa považuje za výkon funkcie sudcu. Počas trvania poverenia sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť;   inak   mu   patria   všetky   oprávnenia   sudcu.   Podľa   § 13a   ods. 2   tohto   zákona o poverení sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie rozhoduje minister spravodlivosti Slovenskej republiky.

Táto právna úprava nemá žiadnu oporu v Ústave Slovenskej republiky. Čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky umožňuje, aby sudca pôsobil za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch. Zveruje do pôsobnosti Súdnej rady   Slovenskej   republiky   oprávnenie   predkladať   vláde   Slovenskej   republiky   návrhy kandidátov   na   sudcov,   ktorí   by   mali   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku   v medzinárodných súdnych orgánoch.

Čl. 145a   ods. 2   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   ustanovuje,   že   sudca vykonáva   funkciu   ako   svoje   povolanie.   Pôsobnosť   súdnictva   vymedzuje   čl. 142   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje prerušenie výkonu sudcovskej funkcie, dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu a dočasné pridelenie sudcu s tým, že zákon   ustanoví   dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie   a podmienky   na   dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu.

Prerušenie výkonu funkcie sudcu upravuje § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia možno prerušiť výkon funkcie sudcovi, ktorý   pôsobí   v medzinárodnej   organizácii   alebo   v medzinárodných   súdnych   orgánoch zriadených na vykonávanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, ak mu táto činnosť bráni riadne vykonávať funkciu sudcu. Právna úprava poverenia sudcu plnením   úloh   v orgáne   Európskej   únie   alebo   v orgáne   vytvorenom   spoločne   členskými štátmi Európskej únie uvedená v § 13a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich je osobitnou   právnou   úpravou   (vo   vzťahu   k   § 24),   ktorá   bez   akejkoľvek   opory   v Ústave Slovenskej   republiky   umožňuje,   aby   sudca   bez   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie nevykonával   funkciu   sudcu,   ale   plnil   úlohy   v iných   orgánoch.   Na   tejto   skutočnosti   nič nemôže zmeniť ani zákonná úprava, ktorá ustanovuje, že počas trvania poverenia sudcu plnením   úloh   v orgáne   Európskej   únie   alebo   v orgáne   vytvorenom   spoločne   členskými štátmi Európskej únie sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť a že inak mu patria všetky oprávnenia sudcu (§ 13a ods. 1). Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá takýto spôsob obmedzenia   výkonu   funkcie   sudcu.   Problematika,   ktorá   je   predmetom   ústavnej   úpravy, môže byť zmenená, zrušená alebo doplnená len novou ústavnou, ale nie zákonnou úpravou. Túto skutočnosť už potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky (PL. ÚS 12/98).

So zreteľom na uvedenú ústavnú úpravu, podľa môjho názoru, neprichádza do úvahy poverovanie sudcov plnením úloh v orgánoch Európskej únie alebo v orgánoch vytvorených spoločne členskými štátmi Európskej únie, dokonca ani pôsobenie sudcov za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch bez toho, aby súčasne nedošlo k prerušeniu výkonu   ich   sudcovskej   funkcie   v Slovenskej   republike,   do   ktorej   boli   vymenovaní prezidentom   Slovenskej   republiky.   V opačnom   prípade   by   došlo   k   negovaniu   jedného zo základných   princípov   súdnictva,   a to   princípu   špecializácie   súdnictva.   Tento   princíp znamená,   že   súdy   neplnia   žiadnu   inú   funkciu,   než   tú,   že   vykonávajú   súdnictvo.   Preto sudcovia nesmú vykonávať žiadnu inú štátnu činnosť.

Žiadnu   oporu   v Ústave   Slovenskej   republiky   nemá   ani   oprávnenie   ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   poverovať   sudcu   zastupovaním   Slovenskej   republiky a plnením   úloh   v orgáne   Európskej   únie   alebo   orgáne   vytvorenom   spoločne   členskými štátmi Európskej únie...

Priznaním oprávnenia členovi vlády poverovať sudcu ako predstaviteľa súdnej moci plnením iných úloh, než tých, ktoré patria do pôsobnosti súdu, a to bez akejkoľvek opory v Ústave Slovenskej republiky, zákonodarca nerešpektoval čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát, a tým aj základné princípy demokratického a právneho štátu, princíp deľby moci, princíp ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručujú nezávislosť súdnej moci, čl. 145a ods. 2 prvej vety v spojení s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré vymedzujú pôsobnosť sudcov a súdov, čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   vymedzuje   spôsob   ustanovovania   sudcov   do   funkcií v medzinárodných   súdnych   orgánoch,   čl. 148   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý ustanovuje spôsoby dočasného obmedzenia výkonu sudcovskej funkcie a tiež čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach.   Ústavný súd   Slovenskej republiky   už   konštatoval,   že   tento   záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov   (napr.   PL. ÚS 12/98).   Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať   z kontextu   ústavy   a interpretovať   samy   o sebe.   Pri   interpretácii   a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na   seba   významovo   nadväzujú.   Obsah   zákona   musí   byť   v súlade   so   všetkými   tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so spoločenským vzťahom tvoriacim predmet zákonnej úpravy...

Oprávnenie zabezpečovať plnenie úloh súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky v Eurojuste   zveruje   zákon   č. 575/2001   Z. z.   o organizácii   činnosti   vlády   a organizácii ústrednej   štátnej   správy   do   pôsobnosti   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (§ 13 ods. 5). Podľa môjho názoru zákonodarca nemal oporu v Ústave Slovenskej republiky na   zverenie   plnenia   úloh   súvisiacich   s členstvom   Slovenskej   republiky   v Eurojuste Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   a to   vzhľadom   na   jeho   postavenie v systéme   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky,   právny   systém   Slovenskej   republiky a úlohy zverené do pôsobnosti Eurojustu. So zreteľom na pôsobnosť Eurojustu a na právny poriadok Slovenskej republiky zabezpečenie plnenia úloh súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky   v Eurojuste   by   malo   byť   zverené   do   pôsobnosti   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky...

Takáto   právna   úprava   nerešpektuje   ústavné   postavenie   generálneho   prokurátora zakotvené   v čl. 150   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Umožňuje   ministrovi   spravodlivosti rozhodovať   vo   veciach   služobného   pomeru   prokurátora   a prokurátora   vymenovaného do funkcie   národného   člena   podriaďuje   v plnom   rozsahu   pod   právomoc   ministra spravodlivosti, a tým prokurátora vyčleňuje z právomoci generálneho prokurátora, a to bez ohľadu na Ústavou Slovenskej republiky vymedzené postavenie a pôsobnosť generálneho prokurátora   a postavenie   a pôsobnosť   prokuratúry   Slovenskej   republiky.   Prokuratúra Slovenskej   republiky   nie   je   podriadená   členovi   vlády   a minister   spravodlivosti   nenesie žiadnu   zodpovednosť   za   jej   činnosť.   V podstate   je   to   to   isté,   ako   keby   zákon   zveril do pôsobnosti generálneho prokurátora rozhodovanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru   zamestnanca,   ktorý   vykonáva   štátnu   službu   na   Ministerstve   spravodlivosti Slovenskej republiky...

Podľa môjho názoru porušením čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky dochádza aj k porušeniu princípu ústavnosti a princípu ústavnej rovnováhy, a tým aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.».

Podľa   § 13a   zákona   č. 385/2000   Z. z.   „Poverenie   sudcu   plnením   úloh   v orgáne Európskej únie

(1) Sudcu možno s jeho súhlasom poveriť plnením úloh v orgáne Európskej únie alebo   orgáne   vytvorenom   spoločne   členskými   štátmi   Európskej   únie   (ďalej   len   „orgán Európskej únie“), ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom takého orgánu sudca. Poverenie sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie sa považuje za výkon funkcie sudcu. Počas trvania poverenia sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť; inak mu patria všetky oprávnenia sudcu.

(2)   O poverení   sudcu   plnením   úloh   v orgáne   Európskej   únie   rozhoduje   minister spravodlivosti.“.

Podľa   § 65   ods. 3   zákona   č. 385/2000   Z. z.   ak   je   sudca   poverený   plnením   úloh v orgáne   Európskej   únie,   patrí   mu   od   prvého   dňa   poverenia   popri   plate   sudcu   podľa odseku 1   aj   náhrada   výdavkov   uvedených   v osobitnom   predpise.   Ministerstvo spravodlivosti vypláca sudcovi výdavky uvedené v osobitnom predpise a osobnému úradu sudcu uhrádza rozdiel medzi platom sudcu navýšeným podľa § 88 ods. 3 a platom sudcu pred týmto navýšením.

Podľa § 88 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009 plat sudcovi   poverenému   plnením   úloh   v orgáne   Európskej   únie   vyplatí   osobný   úrad   sudcu v dvoch častiach. Prvá časť, tvoriaca 25 % platu, vynásobená platovou reláciou vypočítanou podľa   osobitného   predpisu   sa   sudcovi   prevedie   v cudzej   mene   na   jeho   bankový   účet zriadený v mieste jeho dočasného pridelenia po vykonaní zákonných zrážok, a druhá časť, tvoriaca   75 %   platu,   sa   sudcovi   prevedie   v eurách   na   jeho   účet   zriadený   v Slovenskej republike.

Podľa prechodného ustanovenia § 151d ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z. sa za   výkon   funkcie   sudcu   na   účely   poskytnutia   ďalšieho   platu   podľa   odseku   1   písm. a) považuje aj čas dočasného pridelenia a poverenia sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 530/2004 Z. z. národného člena vymenúva a odvoláva minister   spravodlivosti   po   prerokovaní   s generálnym   prokurátorom   [nové   znenie napadnutého ustanovenia účinné od 1. júla 2007 (zákon č. 236/2007 Z. z., pozn.)].

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 530/2004 Z. z. rozsah mandátu národného člena vymedzí minister   spravodlivosti   po   predchádzajúcom   prerokovaní   s generálnym   prokurátorom. Národný člen má vo vzťahu k orgánom Slovenskej republiky, k orgánom členských štátov Európskej   únie   a k   orgánom   tretích   štátov   aj   právomoci   vymedzené   ministrom spravodlivosti v mandáte v rozsahu a v súlade s rozhodnutím, ktorým sa zriadil Eurojust, s týmto zákonom a s osobitnými predpismi.

Podľa   § 5   ods. 1   písm. d)   zákona   č. 530/2004   Z. z.   je   národný   člen   povinný odovzdávať   informácie   týkajúce   sa   jeho   činnosti   v Eurojuste   ministrovi   spravodlivosti, ministrovi   vnútra   Slovenskej   republiky   a generálnemu   prokurátorovi   v rámci   ich pôsobnosti, a ak to považuje za nevyhnutné, aj orgánom činným v trestnom konaní alebo iným   štátnym   orgánom;   ministrovi   spravodlivosti   vždy   oznámiť,   ak   konkrétny   orgán nevyhovie žiadosti národného člena alebo Kolégia Eurojustu.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 530/2004 Z. z. národný člen je povinný postup vo vzťahu k tretím štátom a k medzinárodným orgánom a organizáciám s výnimkou Eurojustu vopred konzultovať s ministerstvom spravodlivosti.

Podľa   § 6   ods. 2   prvej   vety   zákona   č. 530/2004   Z. z.   asistenta   národného   člena vymenúva a odvoláva minister spravodlivosti po prerokovaní s generálnym prokurátorom [nové znenie napadnutého ustanovenia účinné od 1. júla 2007 (zákon č. 236/2007 Z. z., pozn.)].

Táto zmena sa podľa názoru ústavného súdu materiálne nedotkla podstaty a účelu tohto ustanovenia, tak ako bolo napadnuté navrhovateľom v pôvodnom znení. Ústavný súd Preto   v tejto časti   o návrhu   konal a rozhodol   vo   veci   samej   namiesto toho,   aby zastavil konanie.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 530/2004 Z. z. ak je vymenovaných viacero asistentov národného člena, minister spravodlivosti   po predchádzajúcom prerokovaní s generálnym prokurátorom určí, ktorý z nich zastupuje národného člena pri výkone jeho funkcie v celom rozsahu.   Ak   asistent   národného   člena   nie   je   vymenovaný,   zastupuje   národného   člena národný   spravodajca   určený   ministrom   spravodlivosti   po predchádzajúcom   prerokovaní s generálnym prokurátorom. Tieto skutočnosti oznámi minister spravodlivosti prezidentovi Kolégia Eurojustu.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 530/2004 Z. z. minister spravodlivosti rozhodne, či bude asistent národného člena vyslaný spolu s národným členom do sídla Eurojustu, alebo bude pôsobiť na území Slovenskej republiky.

Podľa   § 7   ods. 1   zákona   č. 530/2004   Z. z.   minister   spravodlivosti po predchádzajúcom   prerokovaní   s generálnym   prokurátorom   vymenúva   a odvoláva najmenej dvoch národných spravodajcov; jeden z národných spravodajcov bude prokurátor Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   s výhradným určením pre záležitosti terorizmu.

Podľa   § 8   ods. 1   prvej   vety   zákona   č. 530/2004   Z. z.   minister   spravodlivosti vymenúva a odvoláva zástupcu Slovenskej republiky do Spoločného dozorného orgánu.

Podľa   § 37a   zákona   č. 283/2002   Z. z.   za   zamestnanca   sa   na   účely   štvrtej   časti považuje aj sudca a prokurátor podľa osobitného predpisu.

Podľa § 13 ods. 6 zákona č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti zabezpečuje zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre ľudské práva a zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Súdom prvého   stupňa   Európskych   spoločenstiev   [navrhovateľ   namietal   vo   svojom   návrhu   § 13 ods. 5   zákona   č. 575/2001   Z. z.,   ktorý   sa   v dôsledku   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 568/2007   Z. z.   (s účinnosťou   od   1.   januára   2008),   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   v znení   neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, označuje ako odsek 6 v nezmenenom znení, pozn.].

Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 154/2001 Z. z. o dočasnom pridelení prokurátora podľa ods. 1 až ods. 4 rozhoduje generálny prokurátor. O dočasnom pridelení prokurátora podľa odseku 6 rozhoduje minister spravodlivosti na návrh generálneho prokurátora.

Podľa § 92 ods. 1 druhej vety zákona č. 154/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti vypláca prokurátorovi výdavky uvedené v osobitnom predpise a služobnému úradu uhrádza rozdiel medzi platom prokurátora navýšeným podľa § 122 ods. 5 a platom prokurátora pred týmto navýšením.

Podstata   návrhu   v tomto   bode   vyžaduje   najprv   preskúmať   súlad   § 13a   zákona č. 385/2000 Z. z. s označenými článkami ústavy. Podľa odseku 1 uvedeného ustanovenia zákona   o sudcoch   a prísediacich   „Sudcu   možno   s jeho   súhlasom   poveriť   plnením   úloh v orgáne Európskej únie alebo orgáne vytvorenom spoločne členskými štátmi Európskej únie, ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom takého orgánu sudca. Poverenie sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie sa považuje za výkon funkcie sudcu. Počas trvania poverenia sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť; inak mu patria všetky oprávnenia sudcu.“. O tomto poverení rozhoduje minister spravodlivosti (ods. 2).

Podľa   čl. 148   ods. 2   ústavy   dôvody   prerušenia   výkonu   sudcovskej   funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Poverenie plnením úloh podľa § 13a ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich patrí do druhého dielu zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý je označený nadpisom „Pridelenie, dočasné pridelenie a preloženie sudcu“, a tento diel obsahuje aj napadnutý § 13a. Z toho vyplýva, že poverenie   plnením   úloh v orgáne   Európskej   únie alebo orgáne vytvorenom spoločne   členskými   štátmi   Európskej   únie   patrí k inštitútu   dočasného   pridelenia   sudcu na niektorý z orgánov únie alebo vytvorenom členskými štátmi [porovnaj aj § 151d ods. 3 písm. d) zákona č. 385/2000 Z. z.].

Z toho vyplýva záver, že poverenie plnením úloh je v súlade s ústavou vo vzťahu k sudcovi, ktorý je takto poverený, a je potvrdený tým, že počas trvania poverenia sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť, čo treba považovať za prerušenie výkonu funkcie sudcu priamo zo zákona. Takto je ústavne súladným spôsobom zabezpečené, že výkon poverenia nebude kolidovať s výkonom funkcie sudcu. Na tom nemení nič skutočnosť, že oprávnenia patriace sudcovi zostávajú takto poverenému sudcovi   zachované, lebo sú   to oprávnenia stojace mimo skutočného výkonu funkcie sudcu.

Navyše,   čl. 148   ods. 2   ústavy   nemožno   považovať   za   jedinú   ústavnú   bázu modifikácie výkonu funkcie sudcu. Ustanovenie § 13a zákona o sudcoch a prísediacich sa týka prípadov, ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom orgánu Európskej   únie   (prípadne   orgánu   vytvoreného   členskými   štátmi   Európskej   únie)   sudca. Ústavným základom na obmedzenie výkonu funkcie sudcu v takých prípadoch môže byť čl. 141 a čl. 1 ods. 2 ústavy v spojení s príslušným právnym aktom orgánu Európskej únie alebo   členských   štátov   Európskej   únie   o zriadení   orgánu   Európskej   únie,   resp.   orgánu členských štátov Európskej únie. V ostatných prípadoch je aplikovateľné ustanovenie § 24 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré s prerušením výkonu funkcie sudcu počíta.

O poverení podľa § 13a zákona o sudcoch a prísediacich vo všeobecnosti rozhoduje minister spravodlivosti.

Podľa   navrhovateľa „Priznaním   oprávnenia   členovi   vlády   poverovať   sudcu   ako predstaviteľa súdnej moci plnením iných úloh, než tých, ktoré patria do pôsobnosti súdu, a to bez akejkoľvek opory v Ústave Slovenskej republiky, zákonodarca nerešpektoval čl. 1 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   ustanovuje,   že   Slovenská   republika   je demokratický a právny štát, a tým aj základné princípy demokratického a právneho štátu, princíp deľby moci, princíp ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručujú nezávislosť súdnej moci, čl. 145a ods. 2 prvej vety   v spojení   s čl. 142   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktoré   vymedzujú   pôsobnosť sudcov   a súdov,   čl. 141a   ods. 4   písm. d)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   vymedzuje spôsob   ustanovovania   sudcov   do   funkcií   v medzinárodných   súdnych   orgánoch,   čl. 148 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   ustanovuje   spôsoby   dočasného   obmedzenia výkonu sudcovskej funkcie a tiež čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach.“.

Táto argumentácia neobstojí. V tomto ohľade treba uviesť, že takéto poverovanie vykonávajú aj v iných členských štátoch Európskej únie ministri spravodlivosti, resp. vlády členských   štátov,   a tieto   úkony   nijako   nespochybňujú   legitimitu   takého   poverenia   a ani ústavný význam postavenia sudcu. Okrem toho takéto poverenie nie je prideľovaním sudcu podľa   čl. 141a   ods. 4   písm. b)   ústavy,   podľa   ktorého   do   pôsobnosti   súdnej   rady   patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov, ale nie o dočasnom pridelení.

So   zreteľom   na   pôsobnosť   Eurojustu   a na   právny   poriadok   Slovenskej   republiky zabezpečenie   plnenia   úloh   súvisiacich   s členstvom   Slovenskej   republiky   v Eurojuste by malo byť zverené do pôsobnosti generálnej prokuratúry (čl. 150 ústavy).

Podľa   navrhovateľa „... oprávnenie   zabezpečovať   plnenie   úloh   súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky v Eurojuste zveruje zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti   vlády   a organizácii   ústrednej   štátnej   správy   do   pôsobnosti   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 13 ods. 5). Podľa jeho názoru zákonodarca nemal oporu   v Ústave   Slovenskej   republiky   na   zverenie   plnenia   úloh   súvisiacich   s členstvom Slovenskej   republiky   v Eurojuste   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   a to vzhľadom   na   jeho   postavenie   v systéme   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky,   právny systém Slovenskej republiky a úlohy zverené do pôsobnosti Eurojustu.“.

Eurojust   bol   zriadený   Rozhodnutím   Rady   Európskej   únie   (ďalej   len   „rada“) č. 187/2002/SVV   z 28.   februára   2002   (ďalej   len   „rozhodnutie“),   ktorým   sa   zriaďuje Eurojust   s cieľom   posilniť   boj   proti   závažným   trestným   činom,   a účasť   Slovenskej republiky   na   plnení   jeho   úloh   a cieľov   možno   chápať   ako   plnenie   jej   medzinárodných záväzkov vyplývajúcich z členstva v Európskej únii.

Toto   rozhodnutie   má   prednosť   pred   zákonmi   Slovenskej   republiky   (čl. 7   ods. 2 ústavy) a podľa   jeho čl. 42 malo byť, ak to   bolo potrebné, transponované do   právneho poriadku členského štátu. Podľa čl. 9 tohto rozhodnutia s nadpisom „Národní členovia“ o vymenovaní   národného   člena   nie   je   ustanovené,   ktorý   vnútroštátny   orgán   ho   má vymenovať,   a nie   je   to   ustanovené   ani   v ostatných   článkoch   tohto   rozhodnutia. Z rozhodnutia plynie len to, že to má byť prokurátor, sudca alebo policajt.

Úlohou Eurojustu je boj proti taxatívne vymedzeným druhom závažnej kriminality a organizovanému zločinu (čl. 4 rozhodnutia), predovšetkým zdokonaľovaním spolupráce a koordinácie   postupu   pri   ich   vyšetrovaní   a stíhaní   medzi   kompetentnými   národnými orgánmi   vrátane   podpory   vzájomnej   pomoci   a realizácie   žiadostí   o extradíciu (čl. 3 rozhodnutia).   Jeho   aktivity   majú   teda   predovšetkým   koordinačný   a podporný charakter   (vrátane   výmeny   informácií)   vo   vzťahu   k príslušným   národným   orgánom (príp. orgánom spoločenstva – EUROPOL, OLAF). O svojej činnosti podáva správu rade (čl. 32   rozhodnutia),   v ktorej   zasadajú   príslušní   ministri   jednotlivých   členských   štátov, pričom aktivity Eurojustu spadajú do oblasti spolupráce vo veciach vnútra a spravodlivosti. Ide   teda   o „agendu“,   v rámci   ktorej   sa   prelína   pôsobnosť   ministerstva   spravodlivosti a prokuratúry, a z ústavy nevyplýva ústavný príkaz na jej zverenie do výlučnej kompetencie niektorého z uvedených orgánov.

Z toho vyplýva, že bolo vecou Slovenskej republiky, komu z vnútroštátnych orgánov zverí   právomoc   vymenovať   národného   člena.   Národný   zákonodarca   v tomto   ohľade disponuje možnosťou úvahy, ako upraviť spôsob výberu a ustanovenia národného člena, zohľadňujúc svoj právny systém a tradície. Ak bolo rozhodnuté, že národného člena menuje minister spravodlivosti (s účinnosťou od 1. júla 2007 podľa § 2 zákona č. 530/2004 Z. z. po prerokovaní   s generálnym   prokurátorom),   nemožno   z toho   vyvodzovať,   že   zverenie agendy   vyplývajúcej   z členstva   Slovenskej   republiky   v Eurojuste   do   kompetencie ministerstva spravodlivosti (§ 13 ods. 6 zákona č. 575/2001 Z. z.) a tomu zodpovedajúcimi právomocami ministra spravodlivosti voči národnému členovi, jeho asistentovi a národným spravodajcom (podľa zákona č. 530/2004 Z. z.) by bolo možné považovať za protiústavné.

Okrem toho z čl. 149 až čl. 151 ústavy nevyplýva žiadna kompetenčná norma, ktorá by   opodstatňovala   tvrdenie   navrhovateľa,   podľa   ktorého   zástupcu   Slovenskej   republiky v Eurojuste musí vymenovať generálny prokurátor, a nie minister spravodlivosti.

Napokon   je   argumentácia   navrhovateľa   znením   čl. 141a   ods. 4   písm. d)   ústavy nenáležitá aj preto, že Eurojust nemá charakter medzinárodného súdneho orgánu.

Podľa   čl. 149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady (čl. 150 ústavy). Podrobnosti   o vymenúvaní   a odvolávaní,   právach   a povinnostiach   prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon (čl. 151 ústavy).

Navrhovateľovi treba dať za pravdu v tom, že ustanovenia napadnutých právnych predpisov priznávajú ministrovi spravodlivosti určité právomoci vo vzťahu k prokurátorovi pôsobiacemu v niektorej z pozícií zástupcu Slovenskej republiky v Eurojuste. Z hľadiska ústavného   rámca   je   však   podstatné,   že   tieto   právomoci   sa   týkajú   výlučne   pôsobenia prokurátora   v rámci   štruktúry   Eurojustu,   a nie   jeho   pôsobenia   v štruktúre   orgánov prokuratúry.   Vzhľadom   na   rozsah   svojich   právomocí   priznaných   napadnutými ustanoveniami nemôže minister spravodlivosti zasahovať do výkonu funkcie prokurátora ani   u osoby   poverenej   plnením   úloh   v Eurojuste,   t. j.   nemôže   zasahovať   do   činnosti prokuratúry ako takej. Tá je plne v kompetencii generálneho prokurátora. V tomto smere nemožno   nájsť   ani   kolíziu   medzi   napadnutými   ustanoveniami   právnych   predpisov a ustanoveniami zákona č. 154/2001 Z. z. Oprávnenie ministra spravodlivosti vymenovať prokurátora   do   niektorej   z pozícií   prináležiacich   Slovenskej   republike   v Eurojuste   je obmedzené   povinnosťou   predchádzajúceho   prerokovania   navrhovaného   kandidáta s generálnym   prokurátorom   (bez   predchádzajúceho   prerokovania   s   generálnym prokurátorom minister spravodlivosti nemôže vymenovať žiadnu konkrétnu osobu z radov prokurátorov).

Preto   v tejto   časti   návrhu   generálneho   prokurátora   nemožno   vyhovieť,   čo   platí, aj pokiaľ   ide   o ďalšie   v tomto   bode   návrhu   namietané   ustanovenia,   resp.   časti   zákona č. 385/2000 Z. z., zákona č. 530/2004 Z. z., zákona č. 283/2002 Z. z., zákona č. 575/2001 Z. z. a zákona č. 154/2001 Z. z. nadväzujúce na § 13a zákona č. 385/2000 Z. z. a obsahovo s ním súvisiace (bod 2 výroku tohto nálezu).

5. K návrhu na vyslovenie nesúladu   § 18 ods. 3 prvej vety slovného spojenia „... alebo 2...“ zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2   v spojení   s čl. 1   ods. 1   a čl. 2   ods. 2   ústavy poukázal   navrhovateľ   na   to,   že „Na odvolanie   sudcu   sa   vzťahujú   ustanovenia   čl. 141a   ods. 4   písm. a),   čl. 145   ods. 1 a čl. 147 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých

-   do   pôsobnosti   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   patrí   prekladať   prezidentovi Slovenskej republiky   návrhy   kandidátov na vymenovanie   sudcov   a návrhy   na   odvolanie sudcov [čl. 141a ods. 4 písm. a)],

- sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1),

- prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin   a súd   nerozhodol   v jeho   prípade o podmienečnom   odložení   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   na   základe   rozhodnutia disciplinárneho   senátu   pre   čin,   ktorý   je   nezlučiteľný   s výkonom   funkcie   sudcu,   alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 147 ods. 1),

- prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky môže sudcu odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti [čl. 147 ods. 2 písm. a)],

- prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky môže sudcu odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov [čl. 147 ods. 2 písm. b)].

Právna úprava uvedená v čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je premietnutá do § 18 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Právna úprava uvedená v čl. 147   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   premietnutá   do   § 18   ods. 2   zákona č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich.   Avšak,   prvá   veta   § 18   ods. 3   tohto   zákona ustanovuje, že ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.

Zákonná úprava, ktorá ustanovuje povinnosť Súdnej rady Slovenskej republiky podať prezidentovi Slovenskej republiky návrh na odvolanie sudcu, ak nastanú právne skutočnosti, na základe ktorých je prezident povinný podľa čl. 147 ods. 1 ústavy sudcu odvolať, má svoje opodstatnenie, pretože vytvára reálne predpoklady na realizáciu jeho ústavnej kompetencie. To   však   neplatí,   ak   nastanú   právne   skutočnosti,   ktoré   sú   podkladom   pre   fakultatívne rozhodnutie   prezidenta.   V takom   prípade   by   malo   byť   dôsledne   zachované   návrhové oprávnenie   súdnej   rady.   Inak   by   došlo   k   obmedzeniu   a fakticky   k   negovaniu   jej dispozičného   práva   priznaného   čl. 141a   ods. 4   písm. a),   čl. 145   ods. 1   a čl. 147   ústavy. Súdna   rada má predsa ústavou zaručené   právo   slobodne sa   rozhodnúť,   či podá alebo nepodá návrh prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie sudcu z funkcie z dôvodov uvedených v čl. 147 ods. 2 ústavy. Môže prijať rozhodnutie, že takýto návrh podá proti každému sudcovi, ktorého zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti alebo proti sudcovi, ktorý dosiahol 65 rokov svojho   veku.   Môže   sa   však   tiež   rozhodnúť,   že   každý   takýto   prípad   bude   posudzovať individuálne, napríklad s ohľadom na aktuálnu prognózu zdravotnej spôsobilosti sudcu na výkon funkcie sudcu a ak ide o sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, na doterajší výkon jeho funkcie. Musí to byť však jej rozhodnutie a nie povinnosť ustanovená v zákone, pretože by tak stratila postavenie navrhovateľa a stala sa iba akýmsi sprostredkovateľom informácií pre prezidenta. Z tohto dôvodu považujem právnu úpravu ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich vo vzťahu k fakultatívnym dôvodom na odvolanie sudcu za právnu úpravu, ktorá nerešpektuje čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Nerešpektovaním niektorých z ústavných ustanovení dochádza k porušeniu jedného zo základných princípov právneho štátu, a to princípu ústavnosti, a tým aj k porušeniu čl. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika je právny štát a tiež k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že štátne orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy   a v jej   medziach.   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   už   viackrát   konštatoval,   že   tento   záväzok   sa   v plnom   rozsahu   vzťahuje aj na Národnú   radu   Slovenskej   republiky   a na   proces   prijímania   zákonov   (napr. PL. ÚS 12/98).“.

Podľa § 18 ods. 3 prvej vety zákona č. 385/2000 Z. z. ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2 (t. j. ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka riadne vykonávať sudcovské povinnosti alebo ak dosiahol vek 65 rokov), súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.

Súdna   rada   je   ústavným   orgánom   súdnej   moci   (vyplýva   to   okrem   iného zo systematického zaradenia ustanovení ústavy, ktoré upravujú jej postavenie, do druhého oddielu siedmej hlavy ústavy – „Súdna moc“). Je ústavným orgánom, ktorý zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (III. ÚS 79/04). Podľa ústavodarcu   „Zmyslu   obsahového   naplnenia   princípu   nezávislosti   súdnictva   a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý zabezpečuje   jej   zásadný   vplyv   na   riešenie   najzákladnejších   a pre   organizáciu,   výkon a správu súdnictva existenčných otázok“ (z dôvodovej správy k novele ústavy v roku 2001). Medzi takéto otázky nepochybne patria rozhodnutia týkajúce sa výberu, kariérneho postupu a „služobného“ pomeru sudcov vrátane jeho skončenia, t. j. zániku funkcie sudcu. V tomto kontexte možno poukázať aj na stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania pred ústavným   súdom,   v ktorom   pripúšťa,   že „úlohou   súdnej   rady   je   zabezpečiť   legitimitu sudcovskej moci...,   súčasťou legitimity sudcov je aj vznik sudcovskej funkcie a kariérny postup sudcov...“, čo nepochybne predpokladá uplatnenie zásadného vplyvu (ako uvádza dôvodová správa)   alebo (inak vyjadrené)   reálneho   vplyvu   súdnej rady v rozhodovacom procese   týkajúcom   sa   ustanovovania   sudcov,   ich   odvolávania   alebo   prideľovania a prekladania.   Uvedené   neznamená,   že   vplyv   súdnej   rady   v procese   rozhodovania o uvedených   otázkach   musí   byť   výlučný   (teda,   že   je   vylúčené   uplatnenie   vplyvu,   resp. súčinnosti   orgánov   reprezentujúcich   zostávajúce   zložky   štátnej   moci).   Nepochybne   však vylučuje (z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti) také postavenie súdnej rady, ktoré by sa dalo charakterizovať ako „symbolické“ alebo „konzultatívne“.

Okruh   ústavných   kompetencií   zverených   súdnej   rade   (čl. 141a   ods. 4   ústavy) diferencuje medzi oblasťou týkajúcou sa koncepčného rozvoja, hospodárskeho, prípadne administratívno-technického zabezpečenia podmienok výkonu súdnej moci, kde je súdnej rade priznaná možnosť vyjadrovať sa k zásadným otázkam [čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy, prípadne   porovnaj   nadväzujúcu   zákonnú   úpravu   § 4   ods. 1   písm. a),   f)   a   g)   zákona č. 185/2002 Z. z. v spojení s čl. 141a ods. 4 písm. g) ústavy] a medzi oblasťou týkajúcou sa práve   kreácie   a legitimity   sudcovskej   moci   (ustanovovania   sudcov,   ich   odvolávania, prideľovania   a prekladania   či   tvorby   disciplinárnych   senátov)   [čl. 141a   ods. 4   písm. a) až písm. e) ústavy], kde má byť súdna rada relevantným mocenským prvkom uplatňujúcim zásadný, resp. reálny vplyv v rozhodovacom procese orgánu súdnej moci.

Do   pôsobnosti   súdnej   rady   patrí   aj   predkladať   prezidentovi   návrhy   kandidátov na vymenovanie   sudcov   a návrhy   na   odvolanie   sudcov   podľa   čl. 141a   ods. 4   písm. a) ústavy.

Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do národnej rady. Ide   o   ústavnú   povinnosť   prezidenta   odvolať   sudcu   v prípadoch,   ak   nastanú   taxatívne vymenované skutočnosti, ktoré ústavodarca považoval za zásadnú ústavnú prekážku výkonu sudcovskej   funkcie   konkrétnou   osobou   z hľadiska   ústavou   ustanovených   predpokladov na výkon   funkcie   sudcu   (voliteľnosť   do   národnej   rady   –   čl. 145   ods. 2   ústavy)   alebo z hľadiska   ochrany   dôvery   v nestranný   a nezávislý   výkon   súdnej   moci   v duchu rešpektovania zákona zo strany jej nositeľov („bezúhonnosť“).

Vzhľadom   na   to   možno   priamo   z uvedeného   ustanovenia   ústavy   zároveň   vyvodiť povinnosť   súdnej   rady   predložiť   prezidentovi   návrh   na   odvolanie   sudcu   iba   v prípade, ak vo vzťahu   k jeho   osobe   nastanú   skutočnosti   predpokladané   v čl. 147   ods. 1   ústavy. Vyplýva to z ústavnej zásady spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci v prípadoch, keď výkon ústavných právomocí (v danom prípade ústavnej povinnosti) jednej zložky štátnej moci   predpokladá,   resp.   vyžaduje   súčinnosť   inej   zložky   štátnej   moci   (m. m.   I. ÚS 7/96, I. ÚS 61/96).

Zákonná úprava v napadnutom § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich (v jeho časti   vzťahujúcej   sa   na   odsek 1),   ktorá   uvedené   skutočnosti   reflektuje   neprekračujúc ústavný rámec, preto nepredstavuje z hľadiska ústavnosti problém.

Naopak, § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich (v jeho časti vzťahujúcej sa na odsek 2)   sa   týka   odvolania   sudcu   v prípadoch,   ak   nastanú   taxatívne   vymenované skutočnosti, ktoré ústavodarca nepovažoval za zásadnú („absolútnu“) ústavnú prekážku ďalšieho   výkonu   sudcovskej   funkcie   konkrétnou   osobou,   čo   je   vyjadrené   fakultatívnou možnosťou prezidenta odvolať sudcu (čl. 147 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov.

Ide o skutočnosti, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu môžu, ale tiež nemusia   predstavovať   prekážku   riadneho   výkonu   sudcovskej   funkcie,   prípadne   narúšať záujem na riadnom výkone súdnej moci vrátane kontinuálnej obnovy sudcovského zboru a kariérneho postupu sudcov.

Posúdenie   týchto   otázok   a tvorba   rozhodnutia,   na   účely   ktorého   sa   tieto   otázky posudzujú,   spadá   práve   do   sféry   kreácie   a legitimity   sudcovskej   moci,   v ktorej   má   byť súdna rada (vzhľadom na svoje ústavné postavenie a úlohu „garanta“ nezávislosti súdnictva a jeho   oddelenia   od   ostatných   orgánov   štátu)   relevantným   mocenským   prvkom, t. j. orgánom uplatňujúcim zásadný, resp. reálny vplyv v rozhodovacom procese orgánov súdnej moci. Namieste je preto taký výklad čl. 147 ods. 2 v spojení s čl. 145 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má súdna rada v prípadoch uvedených v čl. 147 ods. 2 písm. a) a b) ústavy právo posúdiť a rozhodnúť, či návrh na odvolanie konkrétneho sudcu prezidentovi podá, pričom   prezident má nepochybne právo   posúdiť   a rozhodnúť sa,   či   návrhu   súdnej   rady vyhovie (vychádzajúc z formulácie „môže sudcu odvolať“ v čl. 147 ods. 2 ústavy).

Do   pôsobnosti   súdnej   rady,   ako   už   bolo   spomenuté,   patrí   podľa   čl. 141a   ods. 4 písm. a)   ústavy   predkladať   prezidentovi   návrhy   kandidátov   na   vymenovanie   sudcov a návrhy   na   odvolanie   sudcov.   Z takto   koncipovanej   pôsobnosti   súdnej   rady   nemožno vyvodiť povinnosť súdnej rady tak urobiť, ak navyše podľa čl. 141a ods. 5 ústavy na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (to isté pravidlo upravuje aj § 6 ods. 6 zákona č. 185/2002 Z. z., podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov).

Pôsobnosť   súdnej   rady   vzhľadom   na   to,   že   ide   o kolektívny   orgán,   sa   realizuje (vzhľadom na to, že nie je osobitná úprava tohto postupu) prostredníctvom štandardných pravidiel   prijímania   rozhodnutí,   t. j.   v súlade   s čl. 141a   ods. 5   ústavy,   podľa   ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.

Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   návrh   na   odvolanie   sudcov   sa   taktiež   prijíma uznesením súdnej rady, lebo to je jediný spôsob, akým súdna rada rozhoduje o veciach patriacich do jej pôsobnosti [čl. 7 Rokovacieho poriadku súdnej rady (ďalej len „rokovací poriadok“)].   Podľa   čl. 10   ods. 5   rokovacieho   poriadku   súdna   rada   musí   predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu, ak sú na to zákonné dôvody. Podľa čl. 10 ods. 6 rokovacieho   poriadku   návrh   je   schválený   (a   aj   návrh   podľa   čl. 10   ods. 5   rokovacieho poriadku),   ak   zaň   v tajnom   hlasovaní   hlasovala   nadpolovičná   väčšina   všetkých   členov súdnej rady.

Z uvedených ustanovení ústavy a zákona o súdnej rade a jej rokovacieho poriadku vyplýva,   že   návrh   na   odvolanie   sudcu   zo   zákonných   dôvodov   vrátane   dôvodov ustanovených   v § 18   ods. 3   prvej   vete   zákona   o sudcoch   a prísediacich   nemusí   byť prezidentovi   predložený,   ak   zaň   v tajnom   hlasovaní   nehlasovala   nadpolovičná   väčšina všetkých členov súdnej rady. Tento záver vychádza z toho, že napriek zneniu napadnutého slovného   spojenia   § 18   ods. 3   zákona   o sudcoch   a prísediacich   a   zneniu   rokovacieho poriadku súdna rada môže priamo aplikovať ústavu, ktorá jej zveruje pôsobnosť vo veciach predkladania   návrhov   na odvolanie   sudcov,   ale   neukladá   jej   povinnosť   predložiť prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov.

Aj napriek tomu, že sa v § 18 ods. 3 prvej vete zákona o sudcoch a prísediacich používa výraz „musí“, súdna rada nemôže nerešpektovať zásady rozhodovania ustanovené v ústave   (premietnuté   aj   do   rokovacieho   poriadku),   ako   aj   v zákone č. 185/2002   Z. z. Vzhľadom na to nemôže ako kolektívny orgán iným ako právne relevantným spôsobom prijať uznesenie v súlade s čl. 141a ods. 5 ústavy o tom, či v konkrétnom prípade existuje dôvod   na   odvolanie   z funkcie   sudcu.   Ak   súdna   rada   uznesením   rozhodne,   že   dôvod na odvolanie   sudcu   podľa   § 18   ods. 2   zákona   o sudcoch   a prísediacich,   ktorý   jej   bol oznámený   ministrom   spravodlivosti   (podľa   § 18   ods. 3   druhej   vety   zákona   o sudcoch a prísediacich), neexistuje, nemôže jej vzniknúť ani povinnosť predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.

Z toho vyplýva, že § 18 ods. 3 prvá veta slovného spojenia „... alebo 2...“ zákona o sudcoch a prísediacich zaväzuje v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy súdnu radu uplatniť svoju pôsobnosť   na   predkladanie   návrhov   na   odvolanie   sudcov   z dôvodov   uvedených   v § 18 ods. 3   zákona   o sudcoch   a prísediacich   iba   za   predpokladu,   ak   ústavne   relevantným spôsobom korešpondujúcim s čl. 141a ods. 5 ústavy rozhodne, že v konkrétnom prípade dôvod na odvolanie sudcu existuje. Táto povinnosť súdnej rady zakotvená v § 18 ods. 3 prvej vete zákona o sudcoch a prísediacich preto nemôže byť v nesúlade s čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

6.   Pokiaľ   ide   o návrh   na   vyslovenie   nesúladu   § 22   ods. 2   písm. b)   zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 141 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, navrhovateľ namieta, že „... podľa § 120   ods. 2   písm. a)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   minister spravodlivosti   je   oprávnený   podať   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti ktorémukoľvek   sudcovi.   Podľa   takejto   právnej   úpravy   potom   stačí,   aby   minister spravodlivosti na základe svojej domnienky, že sudca sa dopustil činu, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi. Podanie takého návrhu proti sudcovi ministra spravodlivosti automaticky oprávňuje na vydanie   rozhodnutia   o dočasnom   pozastavení   výkonu   jeho   funkcie...   Okrem   uvedeného, oprávnenie   ministra   spravodlivosti   ako   člena   vlády   (čl. 109   ods. 1   ústavy),   ktorá   je vrcholným orgánom výkonnej moci (čl. 108 ústavy), nemožno charakterizovať inak, ako neprípustný zásah výkonnej moci do moci súdnej, ktorý je v rozpore s čl. 141 a čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   základných   ústavných   princípov   právneho   štátu, princípu   deľby   moci,   princípu   ústavnej   rovnováhy,   princípu   ústavnosti   a princípu nezávislosti súdnej moci.

V čl. 141a ods. 4 ústavy je upravená pôsobnosť Súdnej rady Slovenskej republiky s tým, že toto ustanovenie v písmene g) priznáva súdnej rade aj ďalšiu pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon. Na zákonnú úpravu odkazuje aj čl. 148 ústavy, pokiaľ ide o právnu úpravu podmienok na   dočasné pozastavenie   výkonu funkcie sudcu.   Už som uviedol,   že   nemám námietky proti zneniu § 22 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorý ustanovuje   dôvody,   pre   ktoré   možno   pozastaviť   sudcovi   výkon   jeho   funkcie.   Som   však presvedčený o tom, zákon by mal zveriť rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie sudcu do pôsobnosti súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci, do pôsobnosti ktorého by malo patriť rozhodovanie o všetkých veciach týkajúcich sa funkcie sudcu a možnosti sudcu vykonávať   funkciu   sudcu.   Len   tak   možno   reálne   zabezpečiť   nezávislosť   súdov   a sudcov (čl. 141   ods. 1   a čl. 144   ods. 1   ústavy)   a nezávislé   a autonómne   postavenie   súdnej   moci (čl. 141 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy), a tak zabrániť v právnom štáte neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej a negovaniu ústavných princípov právneho štátu.

Z   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (napr. PL. ÚS 32/95) jednoznačne vyplýva, že pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať   z kontextu   ústavy   a interpretovať   samy   o sebe.   Pri   interpretácii   a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba   významovo   nadväzujú.   Preto   ústavný   súd   v konaní   pri   konkrétnej   ochrane ústavnosti   skúma,   či   namietané   porušenie   je   v príčinnej   súvislosti   s označenými ustanoveniami ústavy a analyzuje vzájomné väzby medzi nimi, ako aj ich obsah a účel, ktorý je dôležitý pre vymedzenie rozsahu právnej úpravy predpokladanej ústavou. Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej   republiky   (čl. 2   ods. 2).   Pri   uplatnení   svojej   zákonodarnej   pôsobnosti   môže prijať ľubovoľný zákon, ak takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. Ústavný súd v konaní   o súlade   zákona   s ústavou   v záujme   ochrany   ústavnosti   neprihliada   iba na formálnu   stránku   veci,   to   znamená   na   skutočnosť,   že   národná   rada   v rámci   svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah.

Ústavný súd v takomto konaní berie do úvahy nielen obsah zákona, ale predovšetkým jeho   súlad   so   všetkými   tými   ustanovenia   ústavy,   ktoré   majú   súvislosť   so   spoločenským vzťahom   tvoriacim   predmet   zákonnej   úpravy.   Tento   princíp   právneho   štátu   sa   v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom.“.

Podľa § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhoduje (okrem sudcu najvyššieho súdu, pozn.) minister spravodlivosti. Aj napriek tomu, že § 22 zákona o sudcoch a prísediacich bol od podania návrhu viackrát novelizovaný, tieto novelizácie sa nedotkli napadnutého znenia § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.

Ustanovenie   § 22   ods. 2   písm. b)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona č. 517/2008   Z. z.   upravuje   možnosť   dočasne   pozastaviť   sudcovi   výkon   jeho   funkcie v prípadoch, keď to vyžaduje verejný záujem na ochrane dôvery v nestranný a nezávislý výkon súdnej moci v duchu rešpektovania zákona zo strany jej nositeľov (porovnaj čl. 147 ods. 1 ústavy).

Rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. predstavuje opatrenie dočasnej povahy, ktorým sa má zabezpečiť dôvera v zákonný, nestranný a nezávislý výkon súdnej moci; je teda v záujme ochrany dôveryhodnosti justície. Tento inštitút sa nepochybne dotýka sféry nezávislosti a legitimity sudcovskej moci, v ktorej má byť súdna rada (ako ústavný orgán zabezpečujúci nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu) orgánom uplatňujúcim   zásadný,   resp.   reálny   vplyv.   Toto   postavenie   súdnej   rady   nevylučuje uplatnenie vplyvu orgánov reprezentujúcich zostávajúce zložky štátnej moci, pokiaľ zostáva zachovaná   ústavná   rovnováha   rešpektujúca   ústavou   vymedzený   rámec   pôsobnosti jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   v súlade   s princípmi   demokratického   a právneho   štátu zahŕňajúcimi   zásadu   oddeleného   výkonu   súdnictva   nezávislými   a nestrannými   súdmi (čl. 141 ústavy).

Navrhovateľ   sa   nazdáva,   že rozhodovať o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie sudcu krajského súdu a okresného súdu by nemal minister spravodlivosti, ale súdna rada so zreteľom na jej ústavné postavenie a pôsobnosť.

Koncepcia dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu je podľa názoru ústavného súdu založená nielen na návrhovom oprávnení ministra spravodlivosti, ale aj na viacerých zárukách pre sudcu, ktorého výkon funkcie sa dočasne pozastavuje. Tieto záruky bránia tomu,   aby   návrhové   oprávnenie   ministra   spravodlivosti   mohlo   zasiahnuť   do   podstaty a zmyslu nezávislosti súdnej moci a nezávislého výkonu funkcie sudcu.

Sudca, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin alebo proti ktorému sa vedie disciplinárne   konanie   za   čin,   za   ktorý   môže   byť   odvolaný   z funkcie   sudcu,   môže   mať až do právoplatného   skončenia   disciplinárneho   konania   a prípadne   naň   nadväzujúceho rozhodnutia   prezidenta   o odvolaní   z funkcie   sudcu   dočasne   pozastavený   výkon   funkcie sudcu. Toto rozhodnutie môže súdna rada na návrh dotknutého sudcu zrušiť do 60 dní od doručenia návrhu.

Reálnym dôsledkom takéhoto dočasného opatrenia v praxi je skutočnosť, že sudca, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie (ak ide o sudcu okresného súdu a krajského súdu, tak na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti), má odo dňa pozastavenia nárok na   plat   vo   výške   30 %   základného   platu.   Takto   poskytnutý   plat   sa   zvyšuje   o 10 % základného platu na každé vyživované dieťa, najviac však do výšky 50 % základného platu. Ak   sa   dočasné   pozastavenie   výkonu   funkcie   sudcu   skončí,   doplatí   sa   sudcovi   rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený; to neplatí, ak bolo konanie, za ktoré bol sudcovi dočasne pozastavený výkon funkcie, úmyselným trestným činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený,   alebo   mu   bolo   za   konanie,   za   ktoré   bol   výkon   funkcie   sudcu   dočasne pozastavený, uložené disciplinárne opatrenie odvolanie z funkcie sudcu.

Navrhovateľ namieta, že „Podľa takejto právnej úpravy potom stačí, aby minister spravodlivosti na základe svojej domnienky, že sudca sa dopustil činu, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu, podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi. Podanie   takého   návrhu   proti   sudcovi   ministra   spravodlivosti   automaticky   oprávňuje na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu jeho funkcie. Súdna rada môže na návrh   dotknutého   sudcu   takéto   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   zrušiť   do   30   dní od oznámenia   rozhodnutia   podľa   § 22   ods. 3   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch a prísediacich. Nie je to však dostatočná právna ochrana sudcu a nezávislosti súdnictva.“.Tieto argumenty navrhovateľa sú založené na domnienke svojvoľného konania člena vlády, ministra spravodlivosti, ktoré, aj keby k nemu došlo, je účinne napraviteľné v konaní pred súdnou radou. Súdna rada, ako to dokazuje jej doterajšia rozhodovacia prax, už zrušila rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu (napr. uznesenie č. 458 z 28. júna 2004). Z toho vyplýva, že reálna ochrana poskytovaná súdnou radou sudcovi, ktorému je dočasne pozastavený výkon funkcie, je účinná, a preto ju treba zobrať do úvahy aj pri skúmaní ústavnosti napadnutého ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich, aj keď sama osebe ústavný rozmer nemá. K tomu je potrebné dodať, že v konaní o súlade právnych predpisov nemožno skúmať, akým spôsobom využíva orgán verejnej moci, akým je súdna rada, svoje oprávnenie, či zriedkavo, efektívne alebo menej efektívne   postačuje,   že   taká   možnosť   účinného   zásahu   existuje   (to   napokon   potvrdzuje aj zatiaľ   jediný   prípad).   V takom   type   ochrany   ústavnosti,   akým   je   konanie   o súlade právnych predpisov, preto nemožno rezignovať na konštatovanie neústavnosti len na tom základe, že súdna rada dosiaľ využíva toto svoje oprávnenie iba ojedinele. V tomto kontexte nie   je   zverenie   právomoci   ministrovi   spravodlivosti   rozhodnúť   o pozastavení   výkonu funkcie sudcu [§ 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z.] v rozpore s princípmi nezávislého súdnictva, pokiaľ je v právomoci súdnej rady takéto rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   preskúmať   a zrušiť   (§ 22   ods. 5   zákona   o sudcoch a prísediacich).

Uvedená   právomoc   súdnej   rady   zachováva   rovnováhu   vplyvu   výkonnej   moci (v rámci jej podielu na zabezpečení riadneho chodu súdnej moci) v sústave garantovanou nezávislosťou súdnej moci, poskytujúc podľa názoru ústavného súdu dostatočnú úroveň nezávislosti súdnej moci a garancie pred ústavne neakceptovateľnými zásahmi výkonnej moci   do   tejto   nezávislosti   v dôsledku   prípadných   účelových   rozhodnutí   ministra spravodlivosti   o pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu   (napr.   v snahe   ad   hoc   ovplyvniť zloženie   súdu   v konkrétnej   kauze).   Táto   právomoc   je   zároveň   výrazom   rešpektovania ústavného postavenia súdnej rady v otázkach nezávislosti a legitimity sudcovskej moci.

Pokiaľ by sa neústavnosť namietaného ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich vyvodzovala z toho, že podľa § 22 ods. 2 písm. a) môže o dočasnom pozastavení výkonu funkcie   sudcu   najvyššieho   súdu   rozhodovať   iba   súdna   rada   na   návrh   ministra   alebo predsedu   najvyššieho   súdu,   je   k tomu   potrebné   uviesť,   že   osobitná   úprava   dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu nie je ničím neobvyklá. Ide len o to, aby aj táto úprava spĺňala požiadavky zachovania nestrannosti a nezávislosti súdnej moci. Osobitný právny režim postihovania sudcov najvyššieho súdu dočasným opatrením možno odôvodniť ich výnimočným postavením, množstvom odchylných úprav spôsobu výberu, kritériami, ktoré musí takáto osoba spĺňať preto, aby sa stala sudcom najvyššieho súdu, až spôsobom ich odvolávania a podobne. K takým odchýlkam celkom legitímne patrí podľa názoru ústavného súdu aj to, že minister spravodlivosti nemôže pozastavovať výkon funkcie sudcom najvyššieho súdneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu práve rozhodovanie súdnej   rady   eliminuje   možnosť   ingerencie   výkonnej   moci   reprezentovanej   návrhovým oprávnením ministra spravodlivosti, o ktorom súdna rada síce musí rozhodnúť, ale nemusí mu vyhovieť. Práve z tohto dôvodu napadnuté ustanovenie nie je v nesúlade s čl. 141 ods. 1 v spojení   s čl. 1   ods. 1   ústavy,   a preto   ústavný   súd   návrhu   navrhovateľa   v tejto   časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

7. Nesúlad § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1   a čl. 145a   ods. 2   ústavy   a osobitne   § 24   ods. 8   slovných   spojení   „... na   určitý čas...“ a „... a čas trvania výkonu funkcie...“ zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 145 ods. 1 ústavy vyvodzuje navrhovateľ z toho, že „Podľa čl. 148 ods. 2 ústavy dôvody prerušenia výkonu   sudcovskej   funkcie   ustanoví   zákon.   To   však   neznamená,   že   zákonodarca   môže ustanoviť dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie tak, že ignoruje tie ustanovenia ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti s charakterom funkcie sudcu, teda tie ustanovenia ústavy, ktoré

- zaručujú nezávislosť súdov a sudcov (čl. 141 ods. 1 a čl. 344 ods. 1),

- ustanovujú   nezlučiteľnosť   výkonu   funkcie   sudcu   s inými   funkciami   a činnosťami (čl. 145a ods. 2),

- ustanovujú postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky (čl. 141a), obsahujú   základné   princípy   nášho   štátu,   medzi   ktoré   patrí   princíp   deľby   moci a princíp ústavnej rovnováhy (čl. 1 ods. 1) a princíp ústavnosti (čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2). Dôvody   a spôsob   prerušenia   výkonu   funkcie   sudcu   ustanovuje   § 24   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého

- výkon funkcie sudcu sa prerušuje zo zákona z dôvodov uvedených v odsekoch 1 a 2,

- výkon   funkcie   sudcu   minister   spravodlivosti   je   povinný   prerušiť   z dôvodov uvedených v odsekoch 3 a 4,

- výkon funkcie sudcu minister spravodlivosti môže prerušiť po vyjadrení sudcovskej rady z dôvodov uvedených v odseku 5.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich výkon funkcie sudcu   sa   prerušuje   dňom,   keď   sa   sudca   stal   prezidentom,   členom   vlády,   poslancom národnej rady alebo štátnym tajomníkom, vedúcim úradu ústredného orgánu pre oblasť štátnej správy súdov alebo sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich výkon funkcie sudcu   sa   prerušuje   aj   dňom,   keď   sa   sudca   zaregistruje   ako   kandidát   vo   voľbách na prezidenta   Slovenskej   republiky,   vo   voľbách   do   národnej   rady   alebo   vo   voľbách do orgánov územnej samosprávy. Prerušenie trvá ešte tri mesiace po vyhlásení výsledkov volieb, ak sudca nebol zvolený, alebo ešte tri mesiace po skončení výkonu funkcie, do ktorej bol vo voľbách zvolený.

Podľa čl. 145a ods. 2 ústavy sudca vykonáva funkciu ako svoje povolenie. Výkon funkcie   sudcu   je   nezlučiteľný   s funkciou   v inom   orgáne   verejnej   moci, so štátnozamestnaneckým   pomerom,   s pracovným   pomerom,   s obdobným   pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky.

Tieto ústavné zásady zákonodarca obchádza tak, že umožňuje sudcovi počas trvania jeho mandátu vykonávať funkcie v iných orgánoch verejnej moci s tým, že sudcovi počas výkonu funkcie v inom orgáne verejnej moci sa preruší výkon jeho funkcie sudcu. Sudcom však   zostáva,   a dokonca,   s   účinnosťou   od   1.   januára   2005   bude   mať   zrejme   aj   počas prerušenia výkonu funkcie sudcu práva a povinnosti sudcu. Právna úprava § 24 ods. 6 prvej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorej sudca, ktorému bol prerušený výkon funkcie sudcu podľa odsekov 1 až 5, nemá vtom čase práva a povinnosti sudcu a nesmie vykonávať funkciu sudcu, bola totiž novelizáciou zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich zákonom č. 586/2004 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2005 bez náhrady vypustená a nahradená novou právnou úpravou. Rovnako touto novelou bola bez náhrady   vypustená   aj   druhá   veta   doterajšieho   ustanovenia   § 24   ods. 6,   podľa   ktorého prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa odsekov 2, 4 a 5 sa nepovažovalo za výkon funkcie sudcu. Na základe uvedeného potom nemožno prijať iný záver, ako ten, že podľa doterajšej právnej   úpravy   prerušenie   výkonu   funkcie   z dôvodov   uvedených   v odsekoch   1   a 3   sa považovalo za výkon funkcie sudcu a podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. januára 2005 prerušenie výkonu funkcie sudcu z akéhokoľvek dôvodu ustanoveného v zákone sa považuje za výkon funkcie sudcu.

Obchádzanie   ustanovenia   čl. 145a   ods. 2   ústavy   uvedenými   zákonnými   fikciami považujem   za   nezlučiteľné   s princípmi   právneho   štátu.   Ak   Ústava   Slovenskej   republiky ustanovuje, že sudca vykonáva funkciu sudcu ako svoje povolanie a zakazuje mu vykonávať popri výkone funkcie sudcu iné funkcie alebo činnosti, nemožno obísť tento ústavný zákaz prostredníctvom inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu,   a to naviac prostredníctvom takej právnej úpravy, ktorá

- ustanovuje, že sudca počas prerušenia výkonu funkcie sudcu podľa odsekov 2, 4 a 5 nemá práva a povinnosti sudcu a nesmie vykonávať funkciu sudcu a že prerušenie výkonu funkcie sudcu sa nepovažuje za výkon funkcie sudcu; pritom sudcom zostáva (§ 24 ods. 6 účinný do 31. decembra 2004),

- ustanovuje, že sudca počas prerušenia výkonu funkcie sudcu podľa odsekov 1 a 3 nemá práva a povinnosti sudcu a nesmie vykonávať funkciu sudcu, ale že prerušenie výkonu funkcie sudcu sa považuje za výkon funkcie sudcu (§ 24 ods. 6 účinný do 31. decembra 2004),

- vôbec nevymedzuje obsah inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu a neustanovuje jeho   právne   následky   vo   vzťahu   k   funkcii   sudcu,   dokonca,   pri   porovnaní   s doterajšou právnou úpravou pripúšťa výklad, že sudca aj počas prerušenia výkonu funkcie sudcu má práva   a povinnosti   sudcu   (právna   úprava   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona č. 586/2004 Z. z. účinná od 1. januára 2005).

Naviac, oprávnenie sudcov počas ich mandátu vykonávať funkcie uvedené v odseku 1 považujem   za   nezlučiteľné   s princípom   deľby   moci   a princípom   ústavnej   rovnováhy. V právnom štáte osoba, ktorá je vymenovaná za sudcu a ktorej sudcovský mandát trvá, by nemala   byť   súčasne   prezidentom   republiky   či   zastávať   mandát   poslanca   parlamentu alebo byť členom vlády, štátnym tajomníkom, vedúcim úradu ústredného orgánu štátnej správy   alebo   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Sudca   je   predstaviteľom a nositeľom súdnej moci, preto nemôže byť súčasne predstaviteľom a nositeľom inej štátnej moci, a to ani vtedy, ak prostredníctvom zákonných fikcií síce sudcom zostáva, ale práva a povinnosti sudcu nemá. Takéto poňatie funkcie sudcu spochybňuje charakter samotnej funkcie sudcu a následne aj nezávislosť a nestrannosť sudcu či už pri výkone funkcie sudcu alebo pri výkone inej funkcie v orgáne, do ktorého bol zvolený alebo vymenovaný počas trvania jeho sudcovského mandátu, a to aj so zreteľom na osobné väzby a vzťahy, ku ktorým dochádza alebo môže dochádzať počas doby, počas ktorej sudca vykonáva funkciu v inom orgáne verejnej moci.

Právne vyjadrenie zásady inkompatibility funkcie prezidenta Slovenskej republiky, člena   vlády,   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a sudcu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky s funkciou sudcu v Ústave Slovenskej republiky je rôzne. Čl. 103 ods. 4 ustanovuje, že ak za prezidenta bude zvolený sudca, odo dňa zvolenia prestane vykonávať svoju   doterajšiu   funkciu.   Čl. 109   ods. 2   ustanovuje,   že   výkon   funkcie   člena   vlády   je nezlučiteľný s výkonom funkcie v inom orgáne verejnej moci. Čl. 77 ods. 1 ustanovuje, že funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu. Čl. 137 ods. 2 ustanovuje, že výkon funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci. Neuplatňovanie mandátu upravuje Ústava Slovenskej republiky len v čl. 77   ods. 2,   podľa   ktorého   ak   bol   poslanec   vymenovaný   za   člena   vlády   Slovenskej republiky, jeho mandát poslanca počas výkonu tejto funkcie nezaniká, iba sa neuplatňuje a v čl. 78 ods. 5, podľa ktorého ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa neuplatňuje. Zánik mandátu a zánik členstva upravuje Ústava Slovenskej republiky len v čl. 137 ods. 3, podľa ktorého dňom, keď sa sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky ujíma   svojej   funkcie,   zaniká   jeho   poslanecký   mandát   a členstvo   vo   vláde   Slovenskej republiky a zánik mandátu len v čl. 81a, ktorý upravuje dôvody zániku mandátu poslanca. Podľa čl. 81a písm. e) mandát poslanca zaniká vznikom nezlučiteľnosti podľa čl. 77 ods. 1. Podľa čl. 77 ods. 1 funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl a príslušníka ozbrojeného zboru. Z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri   aplikácii   ústavy   sa   nijaké   ustanovenia   nemôžu   vyčleňovať   z kontextu   ústavy a interpretovať   samy   o sebe.   Pri   interpretácii   a aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiť   či ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   tými   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú. Princípy právneho štátu sa pri tvorbe zákona dodržia vtedy, ak prijatý zákon je v súlade   nielen   so   všetkými   ustanoveniami   ústavy,   ktoré   sú   vo   významovej   a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom, ale aj v súlade s ústavnými princípmi, ktorých zmenu   ústava   nepripúšťa,   lebo   majú   konštitutívny   význam   pre   demokratickú   povahu Slovenskej republiky. Preto podľa môjho názoru z dôvodov uvedených v § 24 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich nemožno prerušiť výkon funkcie sudcu.

Nemám námietky proti tomu, aby sa výkon funkcie sudcu prerušil na čas, keď sa sudca zaregistruje ako kandidát vo voľbách prezidenta Slovenskej republiky, vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky alebo vo voľbách do orgánov územnej samosprávy a aby sa znovu mohol ujať výkonu funkcie sudcu, ak vo voľbách neuspel. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy všetci občania majú právo za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iných verejným funkciám. Namietam však právnu úpravu ustanovenia § 24 ods. 2, ktorá umožňuje prerušenie výkonu funkcie sudcu aj v prípade, že sudca vo voľbách uspel a ujal sa výkonu funkcie   v inom   orgáne   verejnej   moci.   Naviac,   pokiaľ   ide   o funkciu   v orgáne   územnej samosprávy, z právnej úpravy ustanovenia § 24 ods. 2 možno iba nepriamo vyvodiť záver, že aj v prípade zvolenia sudcu do funkcie v orgáne územnej samosprávy sa výkon jeho funkcie sudcu prerušuje...

Nemám námietky ani proti dôvodom prerušenia výkonu funkcie sudcu ustanoveným v § 24   ods. 3   až   5.   Namietam   však   oprávnenie   ministra   spravodlivosti   rozhodovať o prerušení výkonu funkcie sudcu.

Podľa   čl. 141   ústavy   v Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé a nestranné súdy. Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene o iných štátnych orgánov.

Oprávnenie ministra spravodlivosti ako člena vlády (čl. 109 ods. 1 ústavy), ktorá je vrcholným orgánom výkonnej moci (čl. 108 ústavy), rozhodovať o prerušení výkonu funkcie sudcu ustanovené v § 24 ods. 3, 4 a 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s ústavnými princípmi právneho štátu; je v rozpore s princípom deľby moci, princípom ústavnej rovnováhy a princípom nezávislosti súdov a sudcov.

Som presvedčený o tom, že zákon by mal zveriť rozhodovanie o prerušení výkonu sudcovskej   funkcie   do   pôsobnosti   súdnej   rady   ako   ústavného   orgánu   súdnej   moci, do pôsobnosti ktorého by malo patriť rozhodovanie o všetkých veciach týkajúcich sa funkcie sudcu   a možnosti   sudcu   vykonávať   funkciu   sudcu.   Len   tak   možno   reálne   zabezpečiť nezávislosť súdov a sudcov (čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy) a autonómne postavenie súdnej   moci   (čl. 141   ods. 2   a čl. 1   ods. 1   ústavy),   atak   zabrániť   v právnom   štáte neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej a negovaniu ústavných princípov právneho štátu.

Ustanovenia § 24 ods. 6 až 8 priamo nadväzujú na ustanovenia § 24 ods. 1 až 5, samy o sebe nemajú zmysel. Naviac, ustanovenie § 24 ods. 8, ktoré umožňuje, aby sa sudca znovu ujal výkonu funkcie sudcu iba na určitý čas, je v rozpore s čl. 145 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého   sudcov   vymenúva   prezident   Slovenskej   republiky   na   dobu   bez   časového obmedzenia.

Porušením niektorého ústavného ustanovenia zákonom dochádza aj porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   zaväzuje   štátne   orgány   konať   iba   na základe ústavy a v jej medziach. Tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu Slovenskej republiky a postup pri prijímaní zákonov.“.

Zákonom   č. 517/2008   Z. z.   a nálezom   ústavného   súdu   z 20.   mája   2009   došlo k čiastočnej zmene § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. upravujúceho prerušenie výkonu funkcie sudcu a jeho nové znenie je:

„Prerušenie výkonu funkcie sudcu(1) Výkon funkcie sudcu sa prerušuje dňom, keď sa sudca stal prezidentom, členom vlády,   poslancom   národnej   rady   alebo   štátnym   tajomníkom,   vedúcim   úradu   ústredného orgánu   pre   oblasť   štátnej   správy   súdov,   alebo   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

(2) Výkon   funkcie   sudcu   sa   prerušuje   aj   dňom,   keď   sa   sudca   zaregistruje   ako kandidát vo voľbách na prezidenta Slovenskej republiky, vo voľbách do národnej rady, alebo   vo   voľbách   do   orgánov   územnej   samosprávy.   Prerušenie   trvá   ešte   tri   mesiace po vyhlásení výsledkov volieb, ak sudca nebol zvolený, alebo ešte tri mesiace po skončení výkonu funkcie, do ktorej bol vo voľbách zvolený.

(3) Minister   preruší   výkon   funkcie   sudcovi,   ktorý   pôsobí   v   medzinárodnej organizácii   alebo   v   medzinárodných   súdnych   orgánoch   zriadených   na   vykonanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak mu táto činnosť bráni riadne vykonávať funkciu sudcu.

(4) Minister preruší výkon funkcie sudcovi, ktorý spĺňa podmienky na vznik nároku na príplatok za výkon funkcie sudcu podľa § 95 ods. 1. Ak sa sudca po prerušení znovu ujme funkcie sudcu, príplatok za výkon funkcie sudcu sa mu počas výkonu funkcie sudcu nevypláca.

(5) Minister po vyjadrení sudcovskej rady môže vyhovieť žiadosti sudcu o prerušenie výkonu funkcie sudcu z vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Prerušenie nemôže trvať viac ako päť rokov.

(6) Miesto sudcu, ktorému bol prerušený výkon funkcie podľa odseku 4, sa môže po určení ministra podľa osobitného zákona stať voľným miestom sudcu.

(7) Sudca, ktorému bol prerušený výkon funkcie sudcu podľa odsekov 1 až 3 alebo odseku 5, sa môže znovu ujať funkcie na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred prerušením, alebo na inom súde, na ktorý bol preložený súdnou radou; uvedenú skutočnosť oznámi   sudca   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   spravidla   60   dní   pred začatím výkonu funkcie.

(8) Sudca,   ktorému   bol   prerušený   výkon   funkcie   sudcu   podľa   odseku   4,   sa so súhlasom predsedu súdu a sudcovskej rady môže na určitý čas znovu ujať funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred prerušením, ak je na tomto súde voľné miesto sudcu, alebo na inom súde, na ktorý bol preložený súdnou radou. Termín nástupu a čas trvania výkonu funkcie v tomto prípade určí predseda súdu po dohode so sudcom.“

Uvedená   novelizácia   zákona   o sudcoch   a prísediacich   sa   materiálne   nedotkla podstaty   a účelu   § 24   zákona   č. 385/2000   Z. z.   tak,   ako   bolo   pôvodne   napadnuté navrhovateľom.   Ústavný   súd   preto   v tejto   časti   (s výnimkou   § 24   ods. 2   poslednej   vety zrušenej nálezom ústavného súdu z 20. mája 2009, pozn.) o návrhu konal a rozhodol vo veci samej namiesto toho, aby zastavil konanie.

Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident na návrh súdnej rady; vymenúva ich bez časového obmedzenia.

Generálny   prokurátor   napáda   ustanovenia   zákona   o sudcoch   a prísediacich o možnostiach prerušenia výkonu funkcie sudcu a osobitne ustanovenie o možnosti návratu na súd po prerušení kvôli nástupu na dôchodok.

Účelom § 24 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. je možnosť dočasného návratu sudcu z dôchodku na „výpomoc“ súdu.

Právna úprava vychádzajúca z ústavného textu rozumne rozlišuje medzi samotnou funkciou   sudcu   a výkonom   funkcie   sudcu.   Zmyslom   uvedeného   rozlišovania   je   vniesť určitú pružnosť do funkcie, ktorá je v záujme jej nezávislosti celoživotná a nemá z tohto hľadiska obdoby ani vo verejnej, ani v súkromnej sfére.

Aj keď možno polemizovať o vhodnosti dočasného účinkovania sudcov v orgánoch zákonodarnej alebo výkonnej moci, zaiste sa javí užitočná aj možnosť sudcu všeobecného súdu   stať   sa   sudcom   ústavného   súdu   (§ 24   ods. 1   i. f.   zákona   č. 385/2000   Z. z.)   alebo sudcom medzinárodného súdu (§ 24 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.). Prerušenie výkonu funkcie sudcu je potrebný inštitút, sporný je rozsah dôvodov, resp. funkcií, pre ktoré možno výkon funkcie sudcu prerušiť. Samotný fakt predchádzajúceho pôsobenia sudcu v orgánoch zákonodarnej   a výkonnej   moci   je   spôsobilý   vyvolať   pochybnosti   o jeho   nestrannosti, pretože   takýto   sudca   sa   môže   cítiť   viazaný   v rámci   takéhoto   pôsobenia   vyslovenými názormi a stanoviskami, ktoré môžu súvisieť s prerokúvanou vecou. Takýto stav nemusí byť   preto   konformný   ani   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Procola v. Luxemburg), pretože narúša nestrannosť súdu.

Nezlučiteľnými s výkonom   funkcie   sudcu   sú   jednak také   nežiaduce   situácie,   kde nemožno   prerušiť   výkon   funkcie,   ale zároveň   sú   odstrániteľné,   aby sudca   ďalej mohol vykonávať funkciu, a jednak situácie, kde možno prerušiť výkon funkcie.

Na rozlišovaní medzi funkciou a výkonom funkcie spolu s princípom prezumpcie neviny je založené aj dočasné pozastavenie výkonu funkcie.

Ústava stojí na prístupe, podľa ktorého je sudca menovaný na doživotie [čl. 145 ods. 1   a   čl. 147   ods. 2   písm. b)].   Ústava   ako   referenčná   norma   nepozná,   ba   nepriamo zakazuje ako dôvod zániku funkcie sudcu odchod do   dôchodku. Ak by sa po odchode do dôchodku nedalo vrátiť na súd, bol by odchod do dôchodku zánikom funkcie sudcu. Zákon by nemohol rozširovať dôvody zániku funkcie sudcu nad rámec ústavy.

Účelom právnej úpravy je dočasná výpomoc súdu. Z tohto dôvodu sa sudca vracia na miesto, kde predtým pôsobil ako zákonný sudca a kde dôverne pozná prostredie. Taktiež o dočasnom   pridelení   sa   rozhoduje   decentralizovane   na   úrovni   súdu   (predseda   súdu a sudcovská rada), nerozhoduje o tom napr. minister spravodlivosti.

Sudca sa práve preto ujíma funkcie len na určitý čas, aby sa zachoval charakter výpomoci   a nenarúšal   dlhodobo   personálnu   politiku   v justícii.   Tiež   sa   tým   zabraňuje lavírovaniu   s rozhodovaním   o odchode   do   dôchodku.   Ak   sa   tak   sudca   rozhodne,   má možnosť vrátiť sa dočasne na súd, ale nie doživotne.

Námietkou   proti   inštitútu   „návratu   z dôchodku“   by   mohla   byť   strata   kontaktu s aktuálnym právnym vývojom. To je ale námietka faktická, ktorá nemá žiadne ústavné dôsledky.

Tým, že   generálny prokurátor   stotožnil   funkciu   sudcu   s výkonom   funkcie   sudcu, vyvodil tiež nesprávne závery o protiústavnosti inštitútu návratu z dôchodku, a nemohol tak byť porušený čl. 145 ods. 1 ústavy.

Formulácia   čl. 145a   ods. 2   ústavy   „... Sudca   vykonáva   funkciu   ako   svoje povolanie...“   a   „... Výkon   funkcie   sudcu   je   nezlučiteľný...“ spolu   s mnohými   ďalšími ustanoveniami   ústavy   (čl. 77   ods. 1   a   čl. 103   ods. 4)   priamo   vytvárajú   konštrukciu rozlišovania funkcie sudcu a výkonu funkcie sudcu.

Ustanovenie   § 24   ods. 8   zákona   č. 385/2000   Z. z.   predpokladané   čl. 148   ods. 2 ústavy nadväzuje na túto koncepciu a nemôže byť v rozpore s čl. 145a ods. 2 ústavy.

Možno súhlasiť s navrhovateľom, že by bolo vhodnejšie, aby zákonodarca presnejšie charakterizoval   obdobie   prerušenia   z hľadiska   práv   a povinností   sudcu,   ale   zo   samej podstaty prerušenia vyplýva, že sudca nemá práva a povinnosti sudcu súvisiace s výkonom funkcie.

Navrhovateľ napádaním § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. brojí proti inštitútu prerušenia výkonu funkcie sudcu, ktorý je však ústavným inštitútom predpokladaným nielen v siedmej hlave   druhom   oddiele   ústavy,   ale   aj   v jej   ďalších   ustanoveniach   (čl. 77   ods. 1,   čl. 103 ods. 4).

Aj   keď   možno   pripustiť   pochybnosti   o vhodnosti   ústavnej   možnosti   nositeľa sudcovskej   funkcie   zastávať   funkcie   v zákonodarnej   a výkonnej   moci,   ústava   ako referenčná normou to výslovne umožňuje.

Ústavná úprava počíta s tým, že sudca sa môže stať poslancom. Oproti tomu napr. český   ústavný   text   v čl. 22   Ústavy   Českej   republiky   považuje   funkciu   poslanca za nezlučiteľnú   s funkciou   (nie   výkonom   funkcie)   sudcu.   Ústavná   listina   prvej Československej republiky z roku 1920 zakazovala v čl. 100 sudcom „zastávanie“ iných funkcií.   Porovnaním   týchto   textov   je   zreteľné   rozlíšenie   medzi   funkciou   sudcu   a jej výkonom v ústave.

Akceptácia   možnosti   prerušenia   výkonu funkcie   sudcu   vyplýva   tiež z porovnania mandátu sudcu všeobecného súdu a sudcu ústavného súdu. Druhí menovaní sú držiteľmi a vykonávateľmi funkcie po obmedzený čas (12 rokov), a aj keď ústava používa v čl. 137 ods. 2 pojem výkon funkcie, neumožňuje tak, ako to je v čl. 148 ods. 2 ústavy, prerušenie tohto výkonu. Pri ústavných sudcoch v zmysle čl. 137 ods. 2 ústavy výkon funkcie a funkcia sama z hľadiska   inkompatibility   splývajú.   Oproti   tomu   sudcovia   všeobecných   súdov   sú menovaní doživotne, a preto možno v odôvodnených prípadoch pripustiť prerušenie výkonu ich funkcie.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že preskúmavaný § 24 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy a osobitne, že napadnuté slovné spojenia „... na určitý čas...“ a „... a čas trvania výkonu funkcie...“ § 24 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 nie sú nesúladné s čl. 145 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

8. Čo sa týka namietaného nesúladu § 116 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy, navrhovateľ dôvodí tým, že:

Podľa § 116 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. disciplinárnym previnením je nepreukázanie požadovaných výsledkov podľa zásad hodnotenia sudcov schválených podľa osobitného predpisu na základe hodnotenia práce sudcu.

Toto ustanovenie bolo napadnuté v spojitosti s § 27 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich, a pretože periodická kontrola práce sudcu vždy po piatich rokoch výkonu funkcie   bola   s účinnosťou   od   1.   januára   2009   článkom   II   zákona   č. 517/2008   Z. z. bodom 25 zo zákona č. 385/2000 Z. z. vypustená, dospel ústavný súd k názoru, že v tejto časti nemožno návrhu vyhovieť, keďže napadnutá norma bola z hľadiska obsahu návrhu vyprázdnená a dôvody neústavnosti stratili základný argument (materiálny základ).

Ústavný súd preto v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

9. Nesúlad § 30 ods. 7 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy vidí   navrhovateľ   v tom,   že „ Povinnosť   sudcu...   ustanovená   v § 30   ods. 7   v druhej   vete zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s jedným zo základných princípov súdnictva, a to princípom špecializácie súdnictva. Tento princíp znamená, že súdy neplnia žiadnu inú funkciu, než tú, že vykonávajú súdnictvo, t. j. rozhodujú spory o právo. Na tejto skutočnosti nič nemôže zmeniť ani právna úprava tretej vety § 30 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorej využiť znalosti a schopnosti sudcu pri príprave sudcov, justičných čakateľov a ďalších zamestnancov súdov možno iba s jeho súhlasom a ak tomu nebráni plnenie jeho povinností pri výkone súdnictva. Táto právna úprava je aj nelogická. Splnenie zákonnej povinnosti sudcu predsa nemožno podmieňovať súhlasom sudcu a naviac, súhlas sudcu podmieňovať ďalšou zákonnou podmienkou. Porušil by   sudca   zákon   aj   tým,   že   dal   svoj   súhlas   na   prípravu   sudcov,   justičných   čakateľov a ďalších   zamestnancov   súdov,   začal   sa   podieľať   na   ich   vzdelávaní,   pričom   nesprávne vyhodnotil   svoju   zaťaženosť,   ktorá   sa   prejavila   prieťahmi   v konaní   a rozhodovaní? Všeobecne záväzné právne predpisy musia spĺňať kritériá zrozumiteľnosti, a to osobitne vtedy, ak sa nimi prikazujú určité normy správania, naviac, ak porušenie týchto noriem je spojené s disciplinárnou zodpovednosťou. Právny predpis musí presne definovať povinnosti subjektov. Len tak možno eliminovať možnosť ich svojvoľného, účelového, nejednotného alebo   iného   nežiaduceho   vykladania   a uplatňovania   príslušnými   orgánmi.   Obdobné stanovisko už zaujal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom, ktoré zakazujú určité normy správania.

Na   základe   uvedeného   považujem   právnu   úpravu,   ktorá   prikazuje   sudcom   popri výkone súdnictva podieľať sa na odbornej príprave justičných čakateľov a funkčne mladších sudcov za právnu úpravu, ktorá nemá žiadnu oporu v Ústave Slovenskej republiky, a preto je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Zákonom   č. 517/2008   Z. z.   došlo   s účinnosťou   od   1.   januára   2009   k nahradeniu pôvodného navrhovateľom napadnutého znenia § 30 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. a jeho nové znenie je:

„Sudca   je povinný prehlbovať si   svoje odborné vedomosti   a využívať ponúknuté možnosti na vzdelávanie organizované Justičnou akadémiou. Sudca je povinný prispievať svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov, funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov, ak tomu nebráni plnenie jeho povinností pri výkone súdnictva.“

Napriek zmene napadnutého § 30 ods. 7 druhej vety zákona o sudcoch a prísediacich s účinnosťou od 1. januára 2009 táto zmena sa materiálne nedotkla podstaty a účelu tohto ustanovenia, tak ako bolo napadnuté navrhovateľom v pôvodnom znení. Ústavný súd preto v tejto časti o návrhu konal a rozhodol vo veci samej namiesto toho, aby zastavil konanie.

Je nesporné, že základnou povinnosťou sudcu je výkon súdnictva, keďže túto možno priamo   vyvodiť   z ústavy   (napr.   z čl. 142   ods. 1   alebo   z textu   sudcovského   sľubu obsiahnutého v čl. 145   ods. 4   ústavy,   ale aj jej   celého   druhého   oddielu   siedmej   hlavy). To ale neznamená, že sudcom nemožno uložiť aj ďalšie povinnosti spôsobom a v medziach ustanovených   ústavou.   Podľa   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   možno   fyzickým   osobám a právnickým   osobám   ukladať   povinnosti   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   pričom v ústave nenájdeme ustanovenie, ktoré by zakazovalo ukladať povinnosti zákonom alebo na základe zákona aj sudcom. Na tomto východisku je založený celý § 30 zákona o sudcoch a prísediacich, aj   keď   sa   žiada   priznať,   že   vo   väčšine   prípadov   ide   o uloženie   takých zákonných povinností sudcom, ktoré bezprostredne nadväzujú na ich základnú (ústavnú) povinnosť, t. j. povinnosť vykonávať súdnictvo.

Aj   keď   sa   budeme   opierať   o východisko,   že   povinnosť   „... prispievať   svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov, funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov...“ bezprostredne nesúvisí so základnou povinnosťou sudcov   vykonávať   súdnictvo,   nemusíme   zároveň   dospieť   k   záveru,   že   uloženie   tejto povinnosti je v rozpore s ústavou, konkrétne s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako namieta navrhovateľ.

K takému záveru by sa dalo dôjsť len vtedy, ak by na základe textu zákona bolo možné spoľahlivo uzavrieť, že uloženie tejto povinnosti účinne bráni plneniu základnej povinnosti sudcu – povinnosti vykonávať súdnictvo.

Z dikcie § 30 ods. 7 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. vyplýva, že sudcovi možno uložiť povinnosť prispievať k odbornej príprave justičných čakateľov,   funkčne mladších   sudcov   a ďalších   zamestnancov súdov   len   vtedy,   ak tomu nebráni plnenie jeho povinností pri výkone súdnictva. Z tejto právnej konštrukcie možno vyvodiť,   že   v danom   prípade   nejde   o povinnosť   uloženú   priamo   zákonom   (ako   sa   dá vyvodiť   z argumentácie   navrhovateľa),   ale   na   základe   zákona,   keďže   v praxi   dôjde k uloženiu   konkrétnej   povinnosti   prispieť   k odbornej   príprave   justičných   čakateľov a funkčne mladších sudcov (napr. vo forme prednášky) až po zistení, že to nebráni plneniu jeho povinností pri výkone súdnictva (keď je nutné zohľadniť aj časový rozsah a konkrétny termín plnenia povinnosti podľa § 30 ods. 7 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z.), t. j. v danom prípade ide o povinnosť uloženú na základe zákona.

Vzhľadom   na   to,   že   sa   nemožno   prikloniť   k názoru   navrhovateľa,   že   namietané ustanovenie zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. je nezrozumiteľné, ústavný   súd   nezistil   dôvody   na   vyslovenie   nesúladu   § 30   ods. 7   druhej   vety   zákona č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona   č. 517/2008   Z. z.   s čl. 2   ods. 2   ústavy,   a preto   návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

10.   Vyslovenie   nesúladu   § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s čl. 1 ods. 1,   čl. 141   ods. 1   v spojení   s čl. 142   ústavy   a s   čl. 6   ods. 1   dohovoru navrhuje navrhovateľ na tom základe, že «Právna úprava § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z.   o sudcoch   a prísediacich   je   nielenže   protiústavná,   ale   aj   vágna.   Nemožno   z nej jednoznačne   vyvodiť,   čo   sa   rozumie   pod   pojmami   „svojvoľné   rozhodnutie   sudcu“, „rozhodnutie, ktoré zjavne nemá oporu v právnom poriadku“, „značná škoda“, „obzvlášť závažný následok" ani či pod pojmom „rozhodnutie sudcu“ sa rozumie iba rozhodnutie samosudcu alebo aj rozhodnutie senátu. Akceptovaním názoru, že táto právna úprava sa vzťahuje   iba   na   rozhodnutie   samosudcu,   by   došlo   k   porušeniu   princípu   rovnosti   pred zákonom.   Akceptovaním   názoru,   že   táto   právna   úprava   sa   vzťahuje   aj   na   rozhodnutie senátu,   by   došlo   k   uplatneniu   kolektívnej   zodpovednosti   sudcov   za   rozhodnutie   senátu, ktorého boli členom, a to aj vtedy, ak hlasovali proti rozhodnutiu alebo ak rozhodnutie je výsledkom pripočítavania hlasov. Disciplinárny senát totiž nemá zákonnú možnosť zistiť, ktorý člen senátu hlasoval za rozhodnutie a ktorý proti rozhodnutiu. Princíp rovnosti pred zákonom   by   bol   v takom   prípade   porušený   aj vo vzťahu   sudcov   a prísediacich   sudcov z radov   občanov,   a to   vtedy,   ak   podľa   uvedeného   ustanovenia   by   bolo   možné   vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť voči sudcom za rozhodnutie súdu, nie však voči prísediacim sudcom z radov občanov, pritom samotné rozhodnutie súdu mohlo byť prijaté väčšinou hlasov prísediacich sudcov z radov občanov.

V súvislosti s uvedeným považujem za dôležité si uvedomiť skutočnosť, že v právnom štáte porady o hlasovaní senátu sú tajné, aj keď samotné pojednávanie súdu je verejné a prístupné komukoľvek. Tajnosťou hlasovania sa zabraňuje vonkajším vplyvom a zaisťuje sa sloboda, nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania.

Ustanovenie   zodpovednosti   sudcu   za   hlasovanie   či   rozhodnutie   prijaté   bez hlasovania   (samosudcom),   ktoré   nebolo   dôsledkom   trestného   činu   sudcu,   považujem za neprípustné   v demokratickom   a právnom   štáte   rovnako,   ako   je   neprípustné   ustanoviť zodpovednosť napríklad poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za ich hlasovanie za zákon, ktorý neskôr Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil za protiústavný.

Rovnako   za   neprípustné   v právnom   štáte   považujem   posudzovanie   rozhodovacej činnosti   súdov   inak,   ako   súdom   vyššieho   stupňa   v konaní   o riadnom   a mimoriadnom opravnom prostriedku. Len súd vyššieho stupňa totiž môže potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Preto je neprípustná zákonná úprava, ktorá umožňuje disciplinárnemu súdu vysloviť, že rozhodnutie sudcu je svojvoľné a že zjavne nemá oporu v právnom   poriadku,   teda   že   je   nezákonné,   a to   bez   toho,   aby   bolo   možné   takéto rozhodnutie zrušiť. Právna úprava, ktorá umožňuje uplatniť disciplinárnu zodpovednosť voči   sudcovi   za jeho   rozhodnutie   bez   dosahu   na   samotné   rozhodnutie,   absolútne spochybňuje princíp zákonnosti súdneho rozhodovania a princíp právnej istoty.

Disciplinárne   previnenie   sudcu   ustanovené   v § 116   ods. 2   písm. f)   považujem za potrebné posúdiť aj v spojení s ustanovením čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   ktorého   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vykonáva   disciplinárne   konanie   voči predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a podpredsedovi   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 74e ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa primerane použijú osobitné predpisy. Týmto osobitným predpisom sa   rozumie   zákon   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch   a prísediacich.   Ak   teda   minister spravodlivosti,   verejný   ochranca   práv   alebo   Súdna   rada   Slovenskej   republiky   sa   bude domnievať, že rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či podpredsedu tohto súdu vydané v súdnom konaní je svojvoľné, zjavne nemá oporu v právnom poriadku a bola ním spôsobená značná škoda alebo iný obzvlášť závažný následok a podá návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   platnej   právnej   úpravy   by   mal preskúmať takéto rozhodnutie v disciplinárnom konaní.

Som však presvedčený o tom, že ani v disciplinárnom konaní nemôže Ústavný súd Slovenskej   republiky   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a že   aj   pre disciplinárne konanie platia doterajšie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   v ktorých   Ústavný   súd   Slovenskej republiky zaujal jednoznačné stanovisko, že do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky nepatrí preskúmavanie zákonnosti konania a rozhodovania všeobecných súdov (uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   PL. ÚS 138/93   z 12.   januára 1994)   a že   do právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nepatrí   oprávnenie zrušovať   alebo   nahrádzať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   vynesených v občianskoprávnych   alebo   v trestnoprávnych   veciach   (uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/93 zo 7. septembra 1993).

Na   základe   uvedeného   zastávam   názor,   že   právna   úprava   § 116   ods. 2   písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich sama osebe a aj v spojení so súvisiacimi ustanoveniami   osobitných   zákonov,   najmä   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch a prísediacich,   Občianskeho   súdneho poriadku a Trestného poriadku,   je   nielenže   vágna a zmätočná, ale aj protiústavná.».

Zákonom   č. 517/2008   Z. z.   došlo   s účinnosťou   od   1.   januára   2009   k nahradeniu pôvodného znenia § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. a jeho nové znenie je:„Podľa   § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona č. 517/2008 Z. z.   disciplinárnym   previnením   je   svojvoľné   rozhodnutie   sudcu,   ktoré   je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.“

Ani   táto   zmena   napadnutého   § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   č. 385/2000   Z. z. (s účinnosťou   od   1.   januára   2009)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   nijako   materiálne nedotkla   podstaty   a účelu   tohto   ustanovenia,   tak   ako   bolo   napadnuté   navrhovateľom v pôvodnom znení. Ústavný súd preto aj v tejto časti o návrhu konal a rozhodol vo veci samej.

Je   potrebné   súhlasiť   s tou   časťou   argumentácie   navrhovateľa,   ktorou   poukazuje na skutočnosť,   že   rozhodnutie   súdu   (spravidla)   nie   je   rozhodnutím   sudcu   vzhľadom na zásadu   senátneho   (kolektívneho)   rozhodovania.   Rozhodnutie   súdu   bude   rozhodnutím sudcu   len   v tých   prípadoch,   ak bude   súd   rozhodovať   samosudcom   (napr.   rozhodovanie pred okresným   súdom   podľa   § 36   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Vzhľadom na povinnosť   zachovávať   mlčanlivosť   vo   veciach   hlasovania   (§ 30   ods. 10   zákona o sudcoch   a prísediacich)   neprichádza   v podmienkach   demokratického   a právneho   štátu vôbec   do   úvahy   uplatnenie   postupu   podľa   § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   o sudcoch a prísediacich v tých prípadoch, ak vo veci rozhodoval senát, pretože sudca nemôže niesť (individuálnu) zodpovednosť za kolektívne rozhodnutie.

Z týchto skutočností vyplýva, že eventuálne uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o sudcoch   a prísediacich   prichádza   do   úvahy   len v prípadoch, ak vo veci rozhodoval samosudca. Akýkoľvek iný výklad by bol aj vzhľadom na čl. 152 ods. 4 ústavy v príkrom rozpore s ústavou. Táto skutočnosť ale ešte automaticky neznamená neústavnosť namietaného § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona   č. 517/2008   Z. z.,   len   jeho   obmedzené   uplatňovanie.   Na   podporu   tohto   záveru možno   uplatniť   zásadu   ústavne   konformného   výkladu,   podľa   ktorej   ak   ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným spôsobom a druhý ústavne   nesúladným   spôsobom),   má   prioritu   jeho   výklad   ústavne   súladným   spôsobom (PL. ÚS 18/98, II. ÚS 50/01).

Zložitejšie je hľadanie odpovede na druhú časť argumentácie navrhovateľa založenej na   tvrdení,   že   v demokratickom   a právnom   štáte   je   neprípustné „posudzovanie rozhodovacej   činnosti   súdov   inak,   ako   súdom   vyššieho   stupňa   v konaní   o riadnom a mimoriadnom   opravnom   prostriedku“, keďže   by   tak   došlo   k   závažnému   zásahu   do nezávislosti sudcov.

K   imanentným   požiadavkám   na   organizáciu   verejnej   moci   v demokratickom a právnom   štáte   nesporne   patrí   vytvorenie   takých   kontrolných   mechanizmov   vo   vnútri jednotlivých   mocí,   ako   aj   medzi   nimi,   aby   sa   prostredníctvom   nich   účinne   bránilo zneužívaniu   moci   a svojvôle   i   pri   rozhodovaní.   Z tohto   hľadiska   treba   posudzovať aj namietané ustanovenie zákona o sudcoch   a prísediacich,   ktorým   zákonodarca   sledoval rozšírenie už existujúcich kontrolných mechanizmov pôsobiacich vo vnútri súdnej moci založených   predovšetkým   na   zásade   inštančného   rozhodovania   a prípadnom   trestnom stíhaní sudcu.

Zásada   inštančného   rozhodovania   predstavuje   predovšetkým   právnu   záruku   pre účastníkov súdneho konania, ktorá by mala v konečnom dôsledku garantovať spravodlivé súdne   konanie   a zákonnosť   a ústavnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Z hľadiska   sudcu (samosudcu),   ktorý   rozhodoval   vo   veci   v prvom   stupni   (v   zmysle   platného   právneho poriadku   samosudcovia   rozhodujú   len   v prvom   stupni),   ale   zásada   inštančného rozhodovania nie je (sama osebe) právnym nástrojom na vyvodenie zodpovednosti za jeho „svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom“.

Potenciálnym právnym nástrojom na vyvodenie právnej zodpovednosti voči sudcovi za jeho „svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom“ by teoreticky mohlo byť jeho trestné stíhanie a odsúdenie za trestný čin (do úvahy by prichádzalo naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona).   Podľa   § 29a   ods. 1   zákona   o sudcoch   a prísediacich   však   za   rozhodovanie nemožno   sudcu   ani   prísediaceho   stíhať,   a to   ani   po   zániku   ich   funkcií.   Z uvedeného vyplýva,   že   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   neexistuje   popri namietanom § 116 ods. 2 písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich žiadny zákonný podklad na vyvodenie právnej zodpovednosti voči sudcovi za jeho „svojvoľné rozhodnutie, ktoré je v rozpore   s právom“.   V spojitosti   s návrhom   na   vyslovenie   protiústavnosti   tohto ustanovenia, ktorý je súčasťou návrhu navrhovateľa, je nevyhnutné vysporiadať sa s tým, či je zlučiteľný so základnými princípmi demokratického a právneho štátu stav, pri ktorom nemôže   byť sudca   nijakým spôsobom   postihnutý   za „svojvoľné   rozhodovanie,   ktoré   je v rozpore s právom“. Podľa názoru ústavného súdu nemožno odpovedať na túto otázku kladne,   t. j.   právny   poriadok   demokratického   a právneho   štátu   musí   mať   ochranné mechanizmy proti svojvoľnému rozhodovaniu ktorejkoľvek zložky moci vrátane súdnej, ktoré môžu byť účinné len vtedy, ak budú obsahovať možnosť sankčného postihu. Inou otázkou   je,   či   takýmto   mechanizmom   môže   byť   práve   napadnutý § 116   ods. 2   písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich.

V tejto súvislosti sa treba vysporiadať aj s tým, či má sudca k dispozícii účinné právne   prostriedky   ochrany   proti   postupu   disciplinárneho   senátu,   pri   ktorom   dospeje k záveru, že sudca sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich, a uloží mu disciplinárne opatrenie.

Základné procesné záruky na ochranu sudcu pred jeho eventuálnym „neprimeraným“ postihom za konanie v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona o sudcoch   a prísediacich sú obsiahnuté   najmä   v ustanoveniach   § 120   a nasl.   zákona   o sudcoch   a prísediacich upravujúcich disciplinárne konanie (okrem iného právo podať odvolanie a návrh na obnovu konania,   námietka   zaujatosti   atď.),   ale   aj   v čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy,   ktorý   v konečnom dôsledku   garantuje   sudcovi   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   základných   práv aj prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Hmotnoprávne   garancie   ochrany   sudcu   pred   „svojvoľným“   rozhodovaním disciplinárneho senátu treba hľadať v samotnom texte namietaného § 116 ods. 2 písm. f) zákona o sudcoch a prísediacich, z ktorého vyplýva, že musí ísť o postih za

a) svojvoľné rozhodnutie sudcu,

b) rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom,

c) rozhodnutie,   ktorým   sudca   spôsobí   značnú   škodu   alebo   iný   obzvlášť   závažný následok.

Z vnútornej konštrukcie namietaného ustanovenia vyplýva, že podmienky uvedené pod písm. a), b) a c) musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Podľa názoru ústavného súdu   pojmy   (slovné   spojenia)   použité   v znení   § 116   ods. 2   písm. f)   zákona   o sudcoch a prísediacich sú dostatočne určité (nie sú vágne), a to aj vzhľadom na to, že niektoré z nich sú priamo definované zákonom („značná škoda“ – § 125 ods. 1 Trestného zákona), resp. bežne požívané v zákonoch a upresňované judikatúrou súdov [„obzvlášť závažný následok“ – napr. § 180 ods. 3, § 209 ods. 3 písm. c), § 215 ods. 2 písm. a) a § 248 ods. 4 Trestného zákona]. Termín „svojvôľa“ je pomerne jednotne vykladaný v judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m.   napr.   I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04, IV. ÚS 308/04 atď.).

Na základe uvedenej argumentácie možno vysloviť názor, že namietaný § 116 ods. 2 písm. f)   zákona   o sudcoch   a prísediacich   je   v konfrontácii   s ústavnými   normami označenými   navrhovateľom   udržateľný.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   tejto   časti   návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

11. Vyslovenie nesúladu § 119 ods. 3, 6 až 8 a ods. 10 až 12 zákona č. 385/2000 Z. z.   s čl. 141a   ods. 4   písm. e)   v spojení   s čl. 1   ods. 1,   čl. 141   a čl. 144   ods. 1   ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru navrhuje navrhovateľ s poukazom na to, že „V súvislosti s novým spôsobom kreovania disciplinárneho súdu považujem za skutočne problematickú právnu úpravu,   ktorá   oprávňuje   advokátov,   prokurátorov,   notárov,   súdnych   exekútorov,   ale   aj ďalších odborníkov v oblasti trestného práva, civilného práva a správneho práva zasadať v disciplinárnych   senátoch   a   rozhodovať   o   disciplinárnej   zodpovednosti   sudcov,   a   to   s ohľadom na ich možnú motiváciu plynúcu z ich postavenia strany, či zástupcu v konaní pred súdom.

Zákonodarca pri schvaľovaní zákona č. 426/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, vôbec neprihliadal na právne názory ústavného   súdu   (uznesenie   PL. ÚS 7/02).   Členovia   súdnej   rady   tak   nemôžu   riadne realizovať   svoju   ústavnú   právomoc   voliť   a   odvolávať   členov   disciplinárnych   senátov, pretože   zákon   im   ukladá   povinnosť   voliť   takým   spôsobom,   ktorý   ústava   vôbec nepredpokladá. Bez akejkoľvek opory v ústave zákon vytvorí priestor pre výkonnú moc a zákonodarnú moc na zásah do výlučnej kompetencie súdnej rady.

Okrem   toho   v   rukách   ministra   spravodlivosti   sa   koncentruje  ... oprávnenie relevantným   spôsobom   podieľať   sa   na   kreovaní   disciplinárneho   senátu   a   na   kreovaní odvolacieho disciplinárneho senátu (§ 119 ods. 3 až ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z.). Takáto participácia člena vlády, ktorá je vrcholným orgánom výkonnej moci (čl. 108 ústavy), na súdnej moci nerešpektuje princípy demokratického a právneho štátu, princíp ústavnosti, princíp deľby moci, princíp ústavnej rovnováhy, princíp nezávislosti súdnej moci a ohrozuje nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov.

Právna   úprava   § 119   v ods. 12   taxatívnym   spôsobom   ustanovuje   dôvody   zániku funkcie člena disciplinárneho senátu. Medzi týmito dôvodmi sa nenachádza ani vzdanie sa funkcie člena disciplinárneho súdu, ani odvolanie člena disciplinárneho súdu a zákon ani na inom mieste neobsahuje ustanovenie o vzdaní sa tejto funkcie alebo o odvolaní z tejto funkcie a podmienkach na odvolanie z funkcie; len vo vzťahu k predsedovi disciplinárneho senátu v § 119 ods. 9 ustanovuje, že ho volí a odvoláva súdna rada. Pritom čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy zveruje do pôsobnosti súdnej rady nielen voľbu, ale aj odvolávanie členov disciplinárnych senátov. Právna   úprava   § 119   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o   sudcoch a prísediacich v podstate bráni súdnej rade riadne uplatňovať toto jej ústavné oprávnenie. Znenie   § 119   ods. 11   zákona   č. 385/2000   Z. z.   je   zmätočné,   odkazuje   na   právnu úpravu, ktorá absolútne nekorešponduje s týmto ustanovením. Aj z odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. októbra 1998, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej   republiky,   čiastka   121,   pod   č. 318/1998   vyplýva   požiadavka,   aby   všeobecne záväzné   právne   predpisy   spĺňali   kritériá   zrozumiteľnosti,   pretože   táto   požiadavka predstavuje   významný   faktor   eliminovania   možnosti   ich   svojvoľného,   účelového, nejednotného   alebo   iného   nežiaduceho   vykladania   a   uplatňovania   príslušnými   orgánmi verejnej moci.

Keďže   znenie   odsekov   6   až   8   a   odsekov   10   až   12   ustanovenia   § 119   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich súvisia s právnou úpravou, ktorej ústavnosť spochybňujem, navrhujem, aby ústavný súd pri posudzovaní súladu zákona s ústavou sa zaoberal aj týmito ustanoveniami.“.

Podľa § 119 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sudcov disciplinárneho súdu a primeraný počet náhradníkov volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom spravodlivosti a národnou radou zo sudcov všeobecných súdov alebo z iných osôb, ktoré spĺňajú podmienky podľa tohto zákona.   Sudcovské   rady,   minister   spravodlivosti   a   národná   rada   navrhujú   súdnej   rade kandidátov   na sudcov   disciplinárneho   súdu   na   základe   žiadosti   súdnej   rady.   V   žiadosti na predloženie návrhov na kandidátov súdna rada určí počet sudcov disciplinárneho súdu, ktorých bude voliť na základe návrhu jednotlivých navrhovateľov, a lehotu na predloženie návrhov   na kandidátov,   ktorá   nesmie   byť   kratšia   ako   45   dní   od   doručenia   žiadosti. Sudcovské rady, minister spravodlivosti a národná rada predložia súdnej rade dvojnásobný počet kandidátov na sudcov disciplinárneho súdu, ktorých bude súdna rada voliť. Ak bol ten istý kandidát navrhnutý viacerými navrhovateľmi na sudcu disciplinárneho súdu, súdna rada si od toho, koho návrh bol doručený neskôr, bez zbytočného odkladu vyžiada nový návrh na kandidáta.

Ustanovenie § 119 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. bolo novelizované s účinnosťou od   1.   januára   2009   zákonom   č. 517/2008   Z. z.,   no   materiálne   sa   to   zásadne   nedotklo podstaty   výhrad   navrhovateľa,   a preto   ústavný   súd   konanie   v tejto   časti   nezastavil,   ale o návrhu   vo   vzťahu   k označenému   ustanoveniu   zákona   o sudcoch   a prísediacich   konal a meritórne o ňom rozhodol.

Podľa § 119 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. za sudcu disciplinárneho súdu môže byť zvolená aj iná osoba ako sudca, ktorá

a) spĺňa podmienky na vymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. a), b), c), d) a e),

b) vykonáva právnickú prax najmenej desať rokov,

c) nie je členom súdnej rady.

Podľa § 119 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. iná osoba ako sudca, ktorá je zvolená za sudcu disciplinárneho súdu, vykonáva funkciu sudcu disciplinárneho súdu bez nároku na odmenu; má však nárok na náhradu výdavkov spojených s výkonom jeho funkcie sudcu disciplinárneho senátu podľa osobitného predpisu. Iná osoba ako sudca môže byť zvolená za sudcu disciplinárneho súdu najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.

Podľa § 119 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. na účely disciplinárneho konania sa sudcovia disciplinárneho súdu zvolení podľa odseku 3, ktorí nie sú sudcami najvyššieho súdu, považujú za sudcov dočasne pridelených podľa § 12 ods. 1 na najvyšší súd; nezakladá to však nárok na základný plat alebo príplatky, ktoré takému prideleniu zodpovedajú podľa tohto zákona.

Podľa   § 119   ods. 10   poslednej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona č. 517/2008 Z. z. disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný; jeden člen disciplinárneho senátu je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, jeden člen z kandidátov navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom, pričom aspoň dvaja členovia senátu musia byť sudcovia podľa odseku 4. Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden   člen   je zvolený   z kandidátov   navrhnutých   sudcovskou   radou, dvaja   členovia   z   kandidátov   navrhnutých   ministrom   a   dvaja   členovia   z kandidátov navrhnutých národnou radou, pričom aspoň traja členovia senátu musia byť sudcovia podľa odseku 4. Ak nebol zvolený dostatočný počet sudcov, aby bolo možné rozvrhom práce obsadiť   disciplinárne   senáty   v zložení   podľa   prvej   alebo   druhej   vety,   vyhlásia   sa v potrebnom   rozsahu   doplňujúce   voľby,   pred   ktorými   navrhovatelia   podľa   odseku 3 navrhnú ako kandidátov len sudcov podľa odseku 4; skôr zvolení kandidáti z radov osôb podľa   odseku 6,   ktorí   neboli   rozvrhom   práce   zaradení   do   žiadneho   z disciplinárnych senátov, sa stávajú náhradníkmi.

Plénum ústavného súdu po preskúmaní novelizovaného znenia § 119 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. dospelo k záveru, že ústavný problém namietaný navrhovateľom vo vzťahu k tomuto zákonnému ustanoveniu naďalej pretrváva, a preto   je   potrebné   vyriešiť   ho   v merite   veci.   Vzhľadom   na to   nerozhodlo   v tejto   časti o zastavení konania.

Podľa   § 119   ods. 12   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   zákona   č. 517/2008   Z. z. funkcia disciplinárneho sudcu zanikne

a) zánikom funkcie sudcu,

b) ustanovením sudcu za predsedu alebo podpredsedu súdu,

c) zvolením sudcu za člena súdnej rady,

d) právoplatnosťou rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia,

e)   vzdaním   sa   funkcie   sudcu   disciplinárneho   súdu   [písm. e)   je   pridané   zákonom č. 517/2008 Z. z., pozn.].

a) K účasti členov disciplinárneho súdu iných ako sudcovNavrhovateľ vyvodzuje rozpor tejto právnej úpravy s ústavou najprv z toho, že ide o skutočne problematickú právnu úpravu, a to s ohľadom na možnú motiváciu plynúcu z ich postavenia strany či zástupcu v konaní pred súdom.

V tejto   súvislosti   navrhovateľ   poukazuje   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn. PL. ÚS 7/02   a v nadväznosti   na   to   uvádza,   že   súdna   rada   je   povinná   voliť   sudcov disciplinárneho súdu spôsobom, ktorý ústava nepredpokladá, vrátane účasti zákonodarnej a výkonnej moci na kreovaní takého súdu.

Takéto všeobecné odôvodnenie nesúladu napádaného právneho predpisu   v konaní pred ústavným súdom nespĺňa predpoklady meritórneho odôvodnenia na takej úrovni, ktorá by umožnila ústavnému súdu skúmať iné dôvody, než ktoré navrhovateľ uviedol. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   V konaní   o súlade   právnych predpisov je len § 40 zákona o ústavnom súde, ktorý dovoľuje ústavnému súdu sa odchýliť od návrhu na začatie konania. Iná výnimka nie je ustanovená. Viazanosť návrhom je však aj viazanosť dôvodmi, pre ktoré sa napáda súlad právneho predpisu s ústavou.

Podstatou prvého tvrdenia navrhovateľa je to, že členovia disciplinárnych senátov, ktorí   nie   sú   sudcami,   by nemuseli byť nestranní.   Táto   prezumpcia   je   síce   dosť   vágna, ale treba uviesť, že k ústavnosti postupu disciplinárneho senátu patrí aj to, aby jeho členovia boli nestranní.

Najprv treba pripomenúť, že podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/02 disciplinárny súd, pokiaľ uvažujeme o disciplinárnom postihu sudcov všeobecných súdov, nemá priamu oporu v ústave. Článok 147 ods. 1 ústavy hovorí o rozhodnutí disciplinárneho senátu. Aj čl. 141a ods. 4 písm. e) ústavy ustanovuje len to, že voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych senátov je oprávnená súdna rada. Z toho vyplýva, že vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponechala ústava na zákonné vymedzenie.

Preto   treba   vychádzať   z   toho,   že   nestrannosť   členov   disciplinárnych   senátov nesudcov musí zabezpečiť zákon, v tomto prípade zákon o sudcoch a prísediacich. Tento zákon   to   zabezpečuje   úpravou   uvedenou   v   § 121   s   napisom   Rozhodovanie   o námietke zaujatosti.   Toto   ustanovenie   bráni   tomu,   aby   disciplinárny   súd   bol   v konkrétnej   veci obsadený   tak,   že   by   na   výsledok   konania   pred   ním   pôsobila   možná   motivácia   členov nesudcov   plynúca z ich   postavenia strany či zástupcu   v konaní pred súdom.   To podľa ústavného súdu postačuje na záver, že § 119 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy. Na vyslovenie takého nesúladu totiž nestačí len prezumpcia uvedená v návrhu generálneho prokurátora.

Druhé tvrdenie vychádza z už citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/02, kde je však uvedený záver, podľa ktorého „... vytvorenie a pôsobnosť disciplinárneho súdu ponechala ústava na zákonné vymedzenie...“. Preto argumentácia navrhovateľa právnymi názormi uvedenými v tomto uznesení neobstojí, naopak, uvedený právny názor potvrdzuje, že spôsob vytvorenia disciplinárnych súdov, ku ktorým patrí aj ich zloženie, navrhovanie kandidátov,   ich   voľba   a ostatné   súvisiace   otázky,   má   oporu   v zákone   o sudcoch a prísediacich. A takú úpravu umožnila samotná ústava, tak ako to potvrdil v tomto uznesení ústavný súd. To postačuje na to, aby ani toto tvrdenie navrhovateľa nemohlo byť základom spochybnenia ústavnosti napadnutých ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich. Táto   zákonná   úprava   v žiadnom   prípade   nie   je   prekážkou   výkonu   ústavných kompetencií súdnej rady, lebo neuberá nič na tejto kompetencii. Právo voliť aj odvolávať členov disciplinárnych súdov je súdnej rade plne zachované. Napríklad aj prezident môže vymenovať   sudcov   ústavného   súdu   len   z kandidátov   predložených   mu   národnou   radou a toto obmedzenie mu neuberá na kompetencii menovať týchto sudcov. Výber vykonaný národnou radou len zužuje výkon tejto kompetencie na kandidátov zvolených v národnej rade. Z toho dôvodu ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

b) Minister   spravodlivosti   a jeho   oprávnenie   zúčastňovať   sa   na   vytváraní disciplinárnych súdov

Podľa   navrhovateľa   oprávnenie   ministra   spravodlivosti   relevantným spôsobom   sa podieľať   na   kreovaní   disciplinárneho   senátu   a   na   kreovaní   odvolacieho   disciplinárneho senátu (§ 119 ods. 3 až 10 zákona o sudcoch a prísediacich) je neústavná, lebo ide o takú participáciu   člena   vlády,   ktorá   je   vrcholným   orgánom   výkonnej   moci   (čl. 108   ústavy) na súdnej   moci,   ktorá   nerešpektuje   princípy   demokratického   a   právneho   štátu,   princíp ústavnosti,   princíp   deľby   moci,   princíp   ústavnej   rovnováhy,   princíp   nezávislosti   súdnej moci a ohrozuje nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v uznesení sp. zn. PL. ÚS 7/02 „Pôsobenie   disciplinárneho   súdu   je   zamerané   výlučne   na   disciplinárne   veci,   a   preto   je potrebné zaradiť ho do iného systému, resp. subsystému, než je rozhodovacia činnosť podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Spôsob vytvárania disciplinárneho súdu a pôsobenie dovnútra systému všeobecného   súdnictva   s   účelom,   ktorý   sleduje   ukladanie   sankcií   sudcom   sudcami,   sú znaky, ktoré umožňujú záver,   že disciplinárny   súd   je orgánom   samosprávneho   riadenia súdnictva. Nie je totiž dosť dobre predstaviteľné, aby v systéme nezávislej súdnej moci sudcu disciplinárne stíhal a trestal iný orgán verejnej moci (iný štátny orgán) než orgán súdneho typu, za ktorý treba považovať aj disciplinárny súd.

Disciplinárny súd má právomoc výlučne iba na prejednanie a rozhodnutie o návrhu na disciplinárne konanie, alebo ak mu je vec postúpená orgánom činným v trestnom konaní. Jeho právomoc vyplýva z § 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich a táto právomoc nemá   ústavné   základy.   Toto   oprávnenie   disciplinárneho   súdu   nepatrí   do kompetencií všeobecných   súdov   ustanovených   v čl. 142   ods. 1   ústavy.   Zaradenie   tejto   kompetencie disciplinárneho súdu ku právomociam všeobecného súdu nevyplýva ani z iných článkov ústavy.   Treba   poznamenať,   že   oprávnenie   disciplinárneho   súdu   rozhodovať v prípadoch priestupkov o náhrade škody nemá v týchto súvislostiach žiaden ústavný význam.

Právomoc   disciplinárneho   súdu   nie   je   z   tohto   dôvodu   vykonávaním   oprávnení a plnením povinností, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci rozdelenej aj ústavne na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“.

Z tohto právneho názoru vyplýva, že pri vytváraní disciplinárnych súdov sa minister spravodlivosti   nemôže   podieľať   na   súdnej   moci,   lebo   tieto   orgány   sú   orgánmi samosprávneho riadenia súdnictva, ktoré majú len jediný účel, a to postihovať disciplinárne previnenia a priestupky sudcov.

Preto návrh generálneho prokurátora ani v tomto ohľade neobstojí a nemožno mu vyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).

c) K namietanej neústavnosti § 119 ods. 12 zákona o sudcoch a prísediacich pre nedostatok právnej úpravy odvolávania členov disciplinárnych súdov

Navrhovateľ   tvrdí,   že   § 119   ods. 12   zákona   o sudcoch   a prísediacich   neobsahuje aj možnosť   odvolávania   členov   disciplinárnych   súdov,   a tak   táto   právna   úprava   § 119 zákona o sudcoch a prísediacich v podstate bráni súdnej rade riadne uplatňovať jej ústavné oprávnenie.

V konaní   o súlade   právnych   predpisov   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu vyjadreného   aj   v jeho   judikatúre   napádať   to,   že   v napadnutom   právnom   predpise   niečo chýba, bolo opomenuté alebo sa tam neuviedlo so zreteľom napríklad na znenie ústavy. [Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na účel a predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho stupňa   právnej   sily   s   predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily,   a   hoci   napadnutý   stav „nedostatočného“   premietnutia   príkazu   právneho   predpisu   vyššieho   stupňa   právnej   sily do predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily   môže   byť   za   určitých   okolností   posudzovaný aj pred   ústavným   súdom   (napríklad   v   konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   „legislatívne opomenutie“ zásadne netvorí predmet konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom (II. ÚS 28/02)].

K tomu   však   treba   dodať,   že   súdna   rada   ako   ústavný   orgán   môže   bez   ďalšieho priamo aplikovať ústavu, a preto len nedostatok zákonnej úpravy na odvolávanie členov disciplinárnych súdov nemôže vylúčiť takto ústavou priznanú právomoc.

Vzhľadom   na to   v tejto   časti   návrhu generálneho prokurátora   nemožno vyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).

Z dôvodov uvedených pri týchto troch skupinách napadnutých ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich nemožno vyhovieť ani návrhu na vyslovenie nesúladu § 119 ods. 6 až 8 a ods. 10 až 12 zákona o sudcoch a prísediacich.

12. K namietanému nesúladu § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 s čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy a k nesúladu § 120 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 151a ods. 1 ústavy navrhovateľ uviedol:

„Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich priznáva oprávnenie podať návrh za začatie disciplinárneho konania proti sudcovi ministrovi spravodlivosti [§ 120 ods. 2 psím. a)] a verejnému ochrancovi práv [§ 120 ods. 2 písm. b)].

Na základe oprávnenia podať návrh na začatie disciplinárneho konania získavajú oprávnenia účastníka disciplinárneho konania. Majú právo zobrať svoj návrh späť [§ 124 písm. a)],   na   ústnom   pojednávaní   predniesť   svoj   návrh   a   odôvodniť   ho   (§ 127   ods. 2), označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 126 ods. 5), oboznámiť sa s výsledkami predbežného šetrenia (§ 127 ods. 4), vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, klásť svedkom a znalcom otázky a podávať návrhy na doplnenie dokazovania (§ 127 ods. 6), po skončení dokazovania vyjadriť sa k veci (§ 127 ods. 7), na doručenie rozhodnutia disciplinárneho senátu (§ 130), podať odvolanie proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu [§ 131 ods. 2 písm. c)].

Minister   spravodlivosti   má   právo   súčasne   s   podaním   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania dočasne pozastaviť až do právoplatného skončenia disciplinárneho konania výkon funkcie sudcovi, proti ktorému návrh smeruje, ak sa domnieva, že čin, ktorý označil v návrhu, je činom, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie (§ 22).

Minister   spravodlivosti   navrhuje   jedného   z   troch   členov   disciplinárneho   senátu, ktorý rozhoduje o disciplinárnom previnení sudcu v prvom stupni a dvoch z piatich členov odvolacieho   disciplinárneho   senátu (§ 119   ods. 10).   Ani   jeden z členov   disciplinárneho senátu   nemusí   byť   sudcom   (§ 119   ods. 3).   Ak   je   členom   disciplinárneho   senátu   sudca, nesmie sa tejto funkcie vzdať, ak sa súčasne nevzdá funkcie sudcu (§ 119 ods. 5 posledná veta).   Za   takejto   právnej   situácie   možno   mať   oprávnené   pochybnosti   o   nestrannosti a nezávislosti jeho rozhodovania v disciplinárnom konaní, ako aj o tom, či dokáže odolať prípadnému   ovplyvňovaniu   alebo   tlakom   ministra   spravodlivosti   na   jeho   rozhodovaciu činnosť v disciplinárnom senáte.

Do   pôsobnosti   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   činnosť   ktorého riadi minister spravodlivosti, patrí príprava návrhov zákonov, okrem iného aj vo veciach, ktoré sa vzťahujú na súdy a sudcov (§ 37 v spojení s § 13 ods. 1 zákona č. 575/2000 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Minister spravodlivosti je súčasne predsedom Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, podpredsedom vlády pre   legislatívu   a   členom   vlády   Slovenskej   republiky;   vláda   má   právo   zákonodarnej iniciatívy (čl. 87 ods. 1 ústavy) a je vrcholným orgánom výkonnej moci (čl. 108 ústavy). Z uvedeného je zrejmé, že v rukách ministra spravodlivosti sa koncentruje moc, ktorá výrazným   spôsobom spochybňuje   nezávislosť   súdov a   sudcov,   a tým aj   základné   právo na súdnu ochranu na nestrannom a nezávislom súde. Súdnu a sudcovskú nezávislosť možno považovať za prirodzenú súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. US 52/99). Takáto   participácia   člena   vlády   na   súdnej   moci   odporuje   základným   princípom demokratického   a   právneho   štátu,   princípu   ústavnosti,   princípu   deľby   moci,   princípu ústavnej rovnováhy a princípu nezávislosti súdnej moci, a preto ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich považujem za ustanovenie, ktoré nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Okrem   toho,   podľa   môjho   názoru   ustanovenie   § 120   ods. 2   písm. b)   zákona č. 385/2000   Z. z.   o   sudoch   a   prísediacich,   ktoré   oprávňuje   verejného   ochrancu   práv na podanie   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   sudcovi,   nie   je   v   súlade s čl. 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa čl. 151a ods. 1 verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore správnym poriadkom alebo s princípmi demokratického a právneho štátu.

Súd nie je orgánom verejnej správy. Ak ústavodarca nepriznal verejnému ochrancovi práv žiadne oprávnenia vo vzťahu k súdom a sudcom, nemôže mu ich priznať ani zákon. Preto ustanovenie § 120 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich považujem   za   ustanovenie,   ktoré   je   nielenže   v   rozpore   s   č. 151a   ods. 1   ústavy, ale aj v rozpore   s   čl. 2   ods. 2   ústavy,   ktorý   limituje   zákonodarcu   pri   prijímaní   zákonov upravujúcich predmet ústavnej úpravy. Problematika, ktorá je predmetom ústavnej úpravy môže byť zmenená, zrušená alebo doplnená len novou ústavnou, ale nie zákonnou úpravou (PL. ÚS 12/98).   Zákonná   úprava,   ktorá   nerešpektuje   niektoré   z   ústavných   ustanovení, nerešpektuje ani jeden zo základných princípov demokratického a právneho štátu - princíp ústavnosti, a preto nie je v súlade ani s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa   § 120   ods. 2   písm. a)   a b)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   návrh   na   začatie disciplinárneho   konania   je   oprávnený   okrem   iných   subjektov   podať   aj   minister spravodlivosti a verejný ochranca práv.

Navrhovateľ   v podstate   tvrdí,   že   takáto   participácia   člena   vlády   na   súdnej   moci (t. j. právo podať návrh   na disciplinárne   stíhanie sudcu)   odporuje základným princípom demokratického   a   právneho   štátu,   princípu   ústavnosti,   princípu   deľby   moci,   princípu ústavnej rovnováhy a princípu nezávislosti súdnej moci.

Právo podať návrh na disciplinárne konanie nie je účasťou člena vlády na súdnej moci. Niet tu žiadneho vecného súvisu. Inak by sme mohli povedať, že prokurátor podaním obžaloby alebo navrhovateľ podaním žaloby participuje rovnako na súdnej moci. A to by bolo   v úplnom   rozpore   s chápaním   účelu   oprávnenia   začať   niektorý   z druhov   právneho procesu vrátane disciplinárneho konania.

Taká spojitosť sa nedá vyvodiť ani z toho, že taký návrh by minister spravodlivosti mohol podať aj so zreteľom na rozhodovanie sudcu napríklad, ak by spôsobil zbytočné prieťahy, nerešpektoval by v určitej veci záväzný právny názor ústavného súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov alebo aby ďalej konal bez porušovania základných práv, prípadne by bez zákonných dôvodov nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu a podobne.

V ďalšom ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že minister spravodlivosti je v disciplinárnom konaní len účastníkom konania, je navrhovateľom, ktorý okrem práva podať   návrh,   prípadne   robiť   procesné   úkony   v priebehu   disciplinárneho   konania   alebo podať odvolanie, nemá žiadnu zákonom zaručenú možnosť akokoľvek vplývať na priebeh a výsledok   disciplinárneho   konania.   Takou   možnosťou   nie   je   ani   to,   že   minister spravodlivosti sa podieľa svojím návrhom na vymenovaní jedného člena disciplinárneho senátu (§ 119 ods. 10 zákona o sudcoch a prísediacich). Ak by sa totiž ukázalo, že táto účasť na vytváraní disciplinárnych senátov by mohla v konkrétnom prípade ovplyvniť výsledok konania, je tu možnosť podľa § 121 zákona o sudcoch a prísediacich dosiahnuť vylúčenie takého člena na základe námietky zaujatosti.

Pri   hodnotení   ústavnosti   návrhového oprávnenia   ministra   spravodlivosti   nemožno obísť   ani   účel,   pre   ktorý   mu   zákon   o sudcoch   a prísediacich   také   oprávnenie   priznal. Vo všeobecnosti to súvisí s tým, že podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy. Obsah pojmu štátna správa súdov zahŕňa okrem iného aj dohľad na plynulosťou, hospodárnosťou a sčasti (v trestnom konaní súdnom) aj zákonnosťou konania pred súdmi. Potvrdzuje to aj zákon č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky   na   riadny   výkon   súdnictva   najmä   v   oblasti   personálnej,   organizačnej, ekonomickej,   finančnej,   odbornej   a   dohliadať   na   riadny   výkon   súdnictva   spôsobom a v medziach ustanovených zákonom (§ 32). Podľa § 34 ods. 1 tohto zákona ministerstvo spravodlivosti vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy.

Tento dohľad by sa bez návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti na podanie návrhu   na disciplinárne   konanie   sudcu   stal   iluzórny   a zistenia   dohľadu   ministerstva spravodlivosti by museli byť postupované inému orgánu, aby ten z nich mohol vyvodzovať zákonné dôsledky vrátane podania návrhu na disciplinárne konanie.

Pokiaľ   ide   o oprávnenie   verejného   ochrancu   práv   na   podanie   návrhu   na   začatie disciplinárneho   konania,   je   argumentácia   navrhovateľa   založená   najmä   na   tom,   že „ústavodarca nepriznal verejnému ochrancovi práv žiadne oprávnenia vo vzťahu k súdom a sudcom, nemôže mu ich priznať ani zákon“. Uvedená argumentácia vychádza z právneho stavu platného v čase podania návrhu ústavnému súdu.

Ústavným zákonom č. 92/2006 Z. z. z 3. februára 2006, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava   Slovenskej   republiky   č. 460/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „ústavný   zákon   č. 92/2006   Z. z.“),   došlo   s účinnosťou   od   1.   apríla   2006   k výraznému rozšíreniu   právomoci   verejného   ochrancu   práv   s tým,   že   podľa   novelizovaného   znenia čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo   alebo   slobodu   fyzických   osôb   a právnických   osôb.   Všetky   orgány   verejnej   moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť. Vo svetle novelizovaného znenia čl. 151a   ods. 1   ústavy   argumentácia   navrhovateľa   vo   vzťahu   k oprávneniu   verejného ochrancu   práv   podávať   návrhy   na   začatie   disciplinárneho   konania   nesignalizuje   žiadnu možnosť kolízie s označenými článkami ústavy.

Bez ohľadu na citovanú novelu ústavy ústavný súd nepovažuje ani právny stav pred jej   prijatím   za   taký,   ktorý   by   bol   v rozpore   s ústavnými   limitmi,   najmä   s   princípom právneho štátu. Aj pred prijatím ústavného zákona č. 92/2006 Z. z. bol verejný ochranca práv oprávnený upozorňovať súdy   na konanie, v ktorom sa vyskytli zbytočné prieťahy, robiť o nich zistenia a tieto zistenia signalizovať orgánom štátnej správy súdnictva alebo aj orgánom   samosprávy   súdnictva.   Z toho   vyplýva,   že   účelom   návrhového   oprávnenia verejného ochrancu práv bolo a je vyvodiť zo zistení pri výkone jeho funkcie dôsledky, ktoré   umožňuje   zákon,   ku   ktorým   patrí   aj   disciplinárne   stíhanie   sudcu,   ktorý   spôsobil zbytočné   prieťahy   v konaní.   Verejný   ochranca   práv   o návrhu   nerozhoduje,   pred disciplinárnym súdom je len účastníkom konania a nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok takého konania. Takéto posilnenie kontroly výkonu súdnictva ústavným orgánom, akým je verejný ochranca práv, nemôže v žiadnom prípade narušovať nezávislosť sudcu a súdnictva a ani ostatné zložky nezávislého výkonu súdnej moci.

Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že § 120   ods. 2   písm. a)   zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 144 ods. 1 ústavy a § 120 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 151a ods. 1 ústavy, a preto návrhu navrhovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

13. Ustanovenie § 132 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. koliduje s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy podľa navrhovateľa preto, že „Zo znenia ustanovenia § 132 ods. 2 zákona č. 385/2000   Z. z.   o sudcoch a prísediacich   vyplýva,   že iný   mimoriadny opravný prostriedok   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   disciplinárneho   súdu   ako   obnova disciplinárneho konania nieje prípustný. Disciplinárny súd nie je súdom uvedeným v čl. 130 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Túto skutočnosť už potvrdil svojím nálezom aj Ústavný súd Slovenskej republiky (PL. ÚS 7/02)...

V   kontexte   uvedeného   zastávam   názor,   že   disciplinárne   stíhaným   sudcom zákonodarca odňal základné právo na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde zaručené   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Čl. 46   ods. 1   ústavy   predsa   jednoznačne ustanovuje,   že   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Nevidím žiaden rozumný dôvod na to, aby toto základné ľudské právo bolo   odňaté   disciplinárne   stíhaným   sudcom,   a   to   aj   so   zreteľom   na   spôsob   kreovania disciplinárnych senátov a na závažnosť právnych následkov, ktoré vyplývajú z niektorých disciplinárnych opatrení. Náš právny poriadok priznáva právo na súdnu ochranu ostatným osobám   podliehajúcim   disciplinárnej   zodpovednosti,   a   to   preskúmaním   rozhodnutí vydaných v disciplinárnom konaní všeobecným súdom.

Z týchto dôvodov namietam súlad ustanovenia § 132 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o   sudcoch   a   prísediacich   s   ustanovením   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to z hľadiska dodržania   základných   princípov   demokratického   a   právneho   štátu,   princípu   ústavnosti a princípu rovnosti pred zákonom.“

Podľa § 132 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. iný mimoriadny opravný prostriedok proti   právoplatnému rozhodnutiu   disciplinárneho senátu   (okrem   obnovy   konania) nie je prípustný.

Táto   časť   návrhu   generálneho   prokurátora   je   postavená   na   téze,   podľa   ktorej disciplinárne   stíhaný   sudca,   ktorý   bol   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   disciplinárneho previnenia,   musí   mať   možnosť   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky   nad   rámec napadnutého   § 132   zákona   o sudcoch   a prísediacich,   lebo   inak   sa   mu   odníma   základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo na opravný proces, ale len v takom rozsahu, v akom to určí zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon).

Článok 46   ods. 4 ústavy   vykonáva § 150 ods. 2 zákona o sudcoch   a prísediacich, podľa   ktorého   na   disciplinárne   konanie   sa   primerane   vzťahujú   ustanovenia   osobitného predpisu, ktorým je Trestný poriadok, ak zákon o sudcoch a prísediacich neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Z toho vyplýva, že je potrebné preskúmať, či citované ustanovenie zákona o sudcoch a prísediacich je v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4   ústavy   aj   bez   toho,   aby   zaručovalo   sudcovi   uznanému   za   vinného   zo spáchania disciplinárneho previnenia iný mimoriadny opravný prostriedok či prístup k mimoriadnemu opravnému konaniu než obnovu konania.

Podľa   štandardnej   judikatúry   ústavného   súdu   (pozri   napríklad   II. ÚS 172/03) obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nemôže   byť   ničím   neobmedzené   právo na mimoriadny opravný prostriedok. Je ním len vtedy, ak v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy taký mimoriadny prostriedok existuje a aj v takom prípade právo na jeho oprávnené použitie závisí od zákonom ustanovených predpokladov.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Výklad tohto článku dohovoru nepožaduje,   aby   tieto   účinné   právne   prostriedky   nápravy   boli   rovnaké   pre   každého, v každom právnom procese a bez splnenia zákonom ustanovených podmienok. Rovnako nevyžaduje,   aby   účastník   konania   mohol   využiť   viacero   po   sebe   nasledujúcich   alebo nadväzujúcich opravných prostriedkov. Navyše čl. 13 dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).

Je   vecou   zákonodarcu,   akým   spôsobom   upraví   opravné   prostriedky   v právnom procese, ak pri tom zachová mieru rozumnosti a umožní využitie opravného prostriedku všade   tam,   kde   je   to   so   zreteľom   na   predmet   a účel   právneho   procesu   nevyhnutné. Disciplinárne konanie podľa zákona o sudcoch a prísediacich je svojou podstatou konaním, ktoré má spoločné znaky s trestným procesom v tom, že sa v ňom koná a rozhoduje o vine a uložení disciplinárneho opatrenia. Preto sa v postupe disciplinárneho súdu použije Trestný poriadok, avšak len primerane so zreteľom na to, že účelom disciplinárneho procesu nie je to, čo je uvedené v § 1 Trestného poriadku. Ide v podstate len o osobitný proces určený pre nositeľov   súdnej   moci   pri   stíhaní   ich   disciplinárnych   previnení,   prípadne   priestupkov. V takom   druhu   právneho   procesu   podľa   názoru   ústavného   súdu   postačuje,   ak   sa disciplinárne   stíhaný   alebo   odsúdený   sudca   môže   odvolať   a prípadne   podať   návrh na obnovu   konania.   Takto   koncipovaná   procesná   obrana   sudcu,   ktorý   je   disciplinárne stíhaný, je v súlade so základným právom   na súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd návrhu navrhovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

14. Ustanovenie § 13 ods. 1 slovné spojenie „... súdy a...“ zákona č. 575/2001 Z. z. považuje   navrhovateľ   za   nesúladné   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2 ods. 2 a čl. 141   ods. 1   ústavy a s čl. 6   ods. 1   dohovoru preto,   že «Ústava   Slovenskej   republiky   nepriznáva   žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy oprávnenie riadiť a vykonávať správu súdov. Žiadnemu ústrednému   orgánu   štátnej   správy   na   čele   s   členom   vlády   nepriznáva   ani   oprávnenie vykonávať   previerky   súdnych   spisov   a   previerky   úrovne   súdneho   konania...,   a   to   ani z hľadiska dodržiavania zásad dôstojnosti súdneho konania, sudcovskej etiky či plynulosti súdneho konania alebo vybavovania sťažností fyzických osôb a právnických osôb na postup súdu.   Pod   rúškom   sledovania   dôstojnosti   súdneho   konania,   sudcovskej   etiky,   plynulosti súdneho   konania   či   vybavovania   sťažností   ministerstvo   spravodlivosti   a   minister spravodlivosti   získavajú   prístup   k   súdnym   spisom,   dokonca   aj   v   neukončených   veciach a vyžiadané súdne spisy majú v svojej dispozičnej sfére aj v prípadoch, keď súdne konanie nie je skončené. Na základe poznatkov získaných zo súdnych spisov potom hodnotia konanie a rozhodovaciu činnosť súdov, posudzujú zákonnosť súdnych rozhodnutí a vyslovujú svoje právne   názory   na rozhodovaciu   činnosť   súdov,   dokonca   aj   verejne   prostredníctvom masmédií, a tak ovplyvňujú verejnú mienku a vytvárajú tlak na sudcov, ktorý je posilnený obavou   z   možného   disciplinárneho   postihu.   Zákonodarca   totiž   priznal   ministrovi spravodlivosti právo na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi a súčasne na pozastavenie výkonu jeho funkcie, ak sa minister spravodlivosti domnieva, okrem iného, že rozhodnutie sudcu je svojvoľné, že zjavne nemá oporu v právnom poriadku a že týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Pritom právna úprava disciplinárnej zodpovednosti sudcov a zloženie disciplinárneho súdu nedáva záruku na objektívne, nestranné a nezávislé posúdenie disciplinárneho previnenia sudcu. Zákonodarca zveril do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v podstate aj rozhodovanie o úrovni sudcovského zboru. Do jeho pôsobnosti predsa zveril organizovanie a riadenie odbornej prípravy justičných čakateľov, oprávnenie rozhodnúť o skrátení   prípravnej   služby   justičného   čakateľa,   o   započítaní   doby   právnickej   činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere do prípravnej služby, určovanie a zabezpečenie podmienok overovania výsledkov ich odbornej prípravy justičnou skúškou, organizovanie a riadenie   ďalšieho   odborného   vzdelávania   sudcov   a   ostatných   pracovníkov   súdov, koordinovanie a usmerňovanie odbornej prípravy prísediacich, a dokonca aj usmerňovanie výkonu ich funkcie...

Na základe dôslednej analýzy Ústavy Slovenskej republiky a jej princípov som dospel k názoru, že za najvyšší orgán správy všeobecných súdov by mala byť ustanovená Súdna rada   Slovenskej   republiky.   Vytváranie   podmienok   na   riadny   výkon   súdnictva   v   oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadanie na riadny výkon súdnictva, ako aj metodické usmerňovanie a kontrolu výkonu správy súdov predsedami súdov možno zveriť aj Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Začlenenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   do   druhého   oddielu   siedmej   hlavy Ústavy Slovenskej republiky je reálnym naplnením ústavného princípu nezávislosti súdnej moci   a   zvýrazňuje   nezávislé   postavenie   súdnej   moci.   Žiaľ,   ústavný   princíp   nezávislosti súdnej moci doteraz nebol reálne naplnený v zákonnej podobe.

Súdna rada Slovenskej republiky je jediným ústavným orgánom, ktorý napriek tomu, že   nepatrí   do   sústavy   súdov   podľa   čl. 143   Ústavy   Slovenskej   republiky,   je   zaradený do súdnej moci v Slovenskej republike upravenej siedmej hlave. Preto tento ústavný orgán v súlade s princípmi právneho štátu by mal niesť zodpovednosť za riadenie a výkon správy súdov a za kvalitu sudcovského zboru. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ako každý ústredný orgán štátnej správy na čele s ministrom kreované a riadené na základe princípu   monokracie   a   princípu   podriadenosti   a   nadriadenosti.   Je   zriadené   zákonom v zmysle čl. 122 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je systematiky začlenený v šiestej hlave upravujúcej   výkonnú   moc.   Táto   skutočnosť   ho   v   právnom   štáte   vylučuje   z   postavenia a pôsobnosti ústredného orgánu štátnej správy pre súdy, ktoré mu priznáva § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a z oprávnení, ktoré vo vzťahu k súdom a sudcom mu priznávanú osobitné zákony. Naviac, žiaden ústredný orgán štátnej správy na čele s členom vlády nevykonáva štátnu správu ani vo   vzťahu   k   takým   ďalším   nezávislým   orgánom   verejnej   moci,   akými   sú   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   Najvyšší   kontrolný   úrad Slovenskej republiky, ani vo vzťahu k orgánom územnej samosprávy či vo vzťahu k takej sústave orgánov štátnej moci, akou je prokuratúra Slovenskej republiky.

Súdna   rada   Slovenskej   republiky   je   ústavným   orgánom,   ktorý   je   nezávislý od výkonnej moci i zákonodarnej moci a skladá sa z minimálne jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšie zastúpenie sudcov tak, ako to predpokladá Európska charta o zákone pre sudcov prijatá Radou Európy v dňoch 8. až   10.   júla   1998.   Ústavné   zaradenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   do   sústavy orgánov štátnej moci a j ej zloženie predurčuje Súdnu radu Slovenskej republiky za najvyšší orgán   správy   súdov.   Takto   vymedzené   postavenie   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky zodpovedá   princípom   právneho   štátu   a   je   nevyhnutným   predpokladom   pre   naplnenie ústavnej požiadavky vymedzenej ustanovením čl. 141 ods. 2 ústavy, podľa ktorého súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov...

V demokratickom a právnom štáte musí byť vylúčená možnosť akéhokoľvek spôsobu ingerencie   výkonnej   moci   do   moci   súdnej.   Princíp   nezávislosti   súdnej   moci   má nepodmienenú povahu. Nezávislosť súdnej moci nesmie byť spochybňovaná, jej základné funkcie   sú   nezlučiteľné   so   žiadnym   spôsobom   infiltrácie   inej   štátnej   moci.   Sudca   musí chrániť   práva   a   zákonom   chránené   záujmy   aj   pred   ľubovôľou   alebo   neoprávnenými zásahmi štátu. Možnosť ovplyvňovať charakter tejto ochrany ministerstvom spravodlivosti, aj keď spôsobom navonok prezentovaným ako zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva, by mohla za zákonom konštruovaného stavu viesť k reštrikcii takto chápanej nezávislosti. Treba si však dôsledne uvedomiť, že iba nezávislý a nestranný súd je spôsobilý poskytovať skutočnú   spravodlivosť   vždy   a   všetkým.   Uvedené   vyplýva   aj   z   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo legitímne očakávať nezávislosť a nestrannosť od súdnictva i od každého sudcu, ktorému bola zverená ochrana jeho práv, ako aj z čl. 46 ústavy, ktorý každému zaručuje právo na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde.

Súdnictvo   je   špecifickou   formou   činnosti   štátu.   Zabezpečuje   realizáciu   jednej zo základných funkcií štátu, a to garantovanie a napĺňanie spravodlivosti ochranou práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   i   štátu   nezávislými a nestrannými súdmi. Princíp nezávislosti súdov a princíp nezávislosti sudcov patrí medzi základné ústavné princípy demokratických štátov.

Nevyhnutnosť   rešpektovať   princíp   nezávislosti   súdov   a   nezávislosti   sudcov zdôrazňujú aj medzinárodné dokumenty, napr. Základné zásady nezávislosti súdnej moci prijaté   OSN   v   roku   1985   i   postoje   Rady   Európy   k   súdnictvu,   ktoré   sú   formulované v Doporučení Výboru ministrov Rady Európy č. 12 z roku 1994, zdôrazňujúce nevyhnutnosť nezávislosti   sudcov   v   procese   rozhodovania,   jednanie   bez   prítomnosti   akéhokoľvek obmedzenia, nepatričného vplyvu, vonkajších popudov, tlakov, hrozieb alebo zasahovania, priameho alebo nepriameho, z akéhokoľvek smeru a z akéhokoľvek dôvodu a akcentujúci k moci   výkonnej   a   zákonodarnej   potrebu   vytvárania   a   posilňovania   záruk   nezávislosti súdov...

Osobitnými   zákonmi   priznané   oprávnenia   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   a   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   súdom   a   sudcom s ohľadom na ich postavenie v systéme štátnych orgánov nemožno totiž kvalifikovať inak, ako z hľadiska ústavných princípov neprípustné priame i nepriame zásahy do nezávislosti súdnej moci.

V právnom štáte musí byť vytvorený účinný systém právnych a politických záruk legality. Činnosť štátu musí mať právny základ a musí byť realizovaná v rámci platného práva.   Imanentným   princípom   právneho   štátu   je   zvrchovanosť   ústavy   a   zákona,   ktorý zabraňuje svojvôli a vedie k právnej istote. Už CH. L. Montesquieu povedal, že „každý človek,   ktorý   vlastní   moc,   má   sklon   ju   zneužívať.   Pokračuje,   kým   nenarazí   na   určité hranice“. Jediným riešením je vytvorenie účinného systému záruk proti zneužívania moci a zneužívaniu práva. Jedným z týchto prostriedkov je uplatňovanie princípu deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce...

Nezávislosť   sudcov   je   integrálnou   súčasťou   nezávislého   súdu,   a   preto   narušenie niektorej zo záruk nezávislosti sudcu znamená porušenie nezávislosti súdu, a tým aj čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Súdnu   a   sudcovskú nezávislosť možno považovať za prirodzenú súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 52/99). Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je potrebné úzkostlivo strážiť, a to   jednak   pred   bezprostrednými   zásahmi,   jednak   pred   zásahmi   nepriamymi (PL. ÚS 87/01).   Nezávislosť   súdnej   moci   je   jedným   z   fundamentálnych   komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva (PL. ÚS 87/01).».

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo.

Najprv treba uviesť, že čl. 141a ústavy bola vytvorená súdna rada. Tento článok ústavy z hľadiska štátnej správy súdnictva nedefinuje súdnu radu ako ústredný orgán alebo iný orgán štátnej správy pre súdy. Navyše, tento článok ústavy súdnu radu z hľadiska jej ústavného postavenia nedefinuje žiadnym spoznateľným spôsobom okrem vymedzenia jej kompetencií, ktoré však nemajú vo svojom obsahu štátnu správu súdnictva. Takáto otázka by mohla byť predmetom úpravy podľa čl. 141a ods. 4 písm. g) ústavy, podľa ktorého súdna rada má aj ďalšiu pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon. K tomu však dosiaľ nedošlo.

V tomto kontexte je preto nevyhnutné vymedziť obsah pojmu „štátna správa pre súdy“, pretože obsahové vymedzenie tejto správy bude nevyhnutné porovnať s obsahom pojmu „súdna moc“ alebo s výkonom súdnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu možno z § 32 ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. vyvodiť   obsah   pojmu   štátna   správa   súdov.   Podľa   odseku   1   citovaného   ustanovenia   je úlohou riadenia a správy súdov vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon   súdnictva   najmä   v   oblasti   personálnej,   organizačnej,   ekonomickej,   finančnej, odbornej   a dohliadať na riadny   výkon   súdnictva   spôsobom   a v   medziach   ustanovených zákonom.   V odseku   2   tohto   ustanovenia   je   negatívne   vymedzenie   pojmu   štátna   správa súdov.   Podľa   tohto   odseku   riadenie   a   správa   súdov   nesmú   zasahovať do   rozhodovacej činnosti súdov.

Najmä z negatívneho vymedzenia pojmu správa súdov jasne vyplýva, že riadenie a správa   alebo   štátna   správa   súdov   nesmie   zasahovať   do   výkonu   súdnej   moci,   čo   je vyjadrené   tým,   že   orgány   správy   súdov   vrátane   ministerstva   spravodlivosti   nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Na tomto závere nemení nič ani to, že do obsahu správy   súdov   patrí   aj dohliadať   na   riadny   výkon   súdnictva   spôsobom   a   v   medziach ustanovených zákonom. Ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. z tohto dohľadu vylučuje zasahovanie do rozhodovacej činnosti súdov.

Vychádzajúc z toho, že súdna rada nemá zverené kompetencie týkajúce sa správy súdov zo zákonného vymedzenia pojmu správa súdov, čo je štátna správa súdov, a z toho, že správa súdov sa vykonáva povinne bez vplyvu na rozhodovanie, t. j. na súdnu moc a jej výkon, ústavný súd je toho názoru, že § 13 ods. 1 slovného spojenia „... súdy a...“ zákona č. 575/2001 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

15. K návrhu na vyslovenie nesúladu § 5 ods. 3 druhej vety, § 14 ods. 1 druhej vety, § 18 ods. 3 druhej vety, § 25 ods. 1 druhej vety, § 25 ods. 4 druhej vety, § 29 ods. 1 časť   druhej   vety   za   bodkočiarkou,   § 37   ods. 3   slovného   spojenia   „... a v prípade zvyšovania kvalifikácie v zahraničí aj so súhlasom ministra...“, § 38 ods. 2 tretej vety, § 58   ods. 4   druhej   vety,   § 82   ods. 3,   § 95   ods. 7   prvej   vety,   § 99   ods. 2   slova „ministerstvo“, § 101 ods. 1 slovného spojenia „... o ktorom rozhodne ministerstvo...“, § 101   ods. 2,   § 105   ods. 3   tretej   vety,   § 114   ods. 2   prvej   vety   slovného   spojenia „... o odvolaní   proti   rozhodnutiu   predsedu   krajského   súdu...   rozhoduje ministerstvo...“, § 114 ods. 2 druhej   vety, § 120 ods. 5 (navrhovateľ pôvodne napadol § 120 ods. 3,   ktorý   sa   vzhľadom   na   novelizáciu   zákona   č. 385/2000   Z. z.   s účinnosťou od 1. januára   2009   vykonanú   zákonom   č. 517/2008   Z. z.   zmenil   tak,   že   doterajší   ods. 3 označuje ako ods. 5, ale jeho znenie ostalo nezmenené, pozn.), § 146 ods. 5 a § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru navrhovateľ uviedol:

«V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy. Ústavou parlament ustanovuje, ktoré orgány a aké činnosti budú vykonávať a zabezpečovať. Súčasne sa štát zaväzuje, že štátne orgány nebudú konať nad rámec svojej právomoci. Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia   nemôžu   interpretovať   samy   o   sebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami (PL. ÚS 32/95). Uvedenému   odporujú   kompetencie   ministra   spravodlivosti,   ministerstva spravodlivosti, ministra obrany a ministerstva obrany ustanovené v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

Kompetencie   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vyplývajúce   zo   zákona č. 385/2000   Zb.   o   sudcoch   a   prísediacich   (okrem   kompetencií,   ktoré   som   už   namietol a odôvodnil v samostatných bodoch):

oprávnenie   odpustiť   so   súhlasom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   vykonanie odbornej justičnej skúšky u toho, kto je preukázateľne vedeckou alebo inou významnou osobnosťou   v odbore práva   a najmenej 20   rokov je činný v   právnickom   povolaní   (§ 5 ods. 3),   určovať   súdy,   na   ktoré   môže   Súdna   rada   Slovenskej   republiky   preložiť   sudcu so súhlasom sudcu alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu (§ 14 ods. 1 druhá veta),

-oznamovať Súdnej rade Slovenskej republiky, ktorým sudcom zdravotný stav dlhodobo   nedovoľuje,   najmenej   počas   jedného   roka,   riadne   vykonávať sudcovské povinnosti a sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov (§ 18 ods. 3),

-určovať   voľné   miesta   sudcov   na   súdoch,   ktoré   možno   obsadiť   na   základe výberového konania (§ 28 ods. 1)...

-udeľovať súhlas k vydaniu rozhodnutia predsedu súdu, ktorým udeľuje súhlas so zvyšovaním kvalifikácie sudcu v zahraničí (§ 37 ods. 3),

-uzavierať   zmluvu   so   stavovskou   organizáciou   sudcov   o   rozsahu   a podmienkach   poskytovania   plateného   voľna   sudcom,   ktorí   sú   členmi   a predstaviteľmi stavovskej organizácie sudcov (§ 58 ods. 4),

-oprávnenie rozhodnúť z dôvodov hodných osobitného zreteľa a so súhlasom Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   o   započítaní   iného   času   po   získaní vysokoškolského vzdelania do započítateľnej praxe sudcu (§ 82 ods. 3),

-rozhodovať o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva spravodlivosti o nároku na príplatok podľa § 95 ods. 5 (§ 101 ods. 2); táto právna úprava je zmätočná

- § 95 ods. 5 ustanovuje, že príplatok za výkon funkcie sudcu patrí najviac za 35 rokov výkonu funkcie (zrejme má ísť o odkaz na § 95 ods. 7),

-rozhoduje o rozklade proti rozhodnutiu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o povinnosti sudcu nahradiť škodu a o jej výške (§114 ods. 2 druhá veta,   ods. 3),   oprávnenie,   aby   mu   verejný   ochranca   práv,   Súdna   rada Slovenskej republiky a predseda súdu boli povinní oznámiť, že podali návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi (§ 120 ods. 3),

-oprávnenie   započítať   so   súhlasom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   na odstránenie tvrdosti zákona do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax (§151 ods. 6)... Kompetencie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyplývajúce   zo   zákona   č. 385/2000   Zb.   o   sudcoch   a   prísediacich   (okrem kompetencií, ktoré som už namietol a odôvodnil v samostatných bodoch):

-konať za štát vo veciach osobitného vzťahu sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu (§ 25 ods. 1),

-je osobným úradom sudcu, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca   poberateľom   príplatku   za   výkon   funkcie   sudcu   alebo   pozostalý   po sudcovi poberateľom príplatku k dôchodku pozostalých (§ 25 ods. 4),

-navrhovať   jedného   člena   z   piatich   členov   výberovej   komisie   na   obsadenie voľného miesta sudcu (§ 29 ods. 1)...

-rozhodovať o odvolaní proti rozhodnutiu predsedu súdu o povinnosti nahradiť náklady   na zvyšovanie   kvalifikácie   a   o   výške   týchto   nákladov   (§ 38   ods. 2 tretia veta),

-rozhodovať   o   príplatku   za   výkon   funkcie   sudcu   a   o   príplatku   k   dôchodku pozostalých (§ 95 ods. 7),

-vyplácať príplatok za výkon funkcie sudcu (§ 99 ods. 2),

-rozhodovať   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   osobného   úradu   o   príplatku   k náhrade príjmu, príplatku k nemocenskému a príplatku k peňažnej pomoci v materstve (§101 ods. 1),

-rozhodovať o povinnosti sudcu nahradiť škodu a o jej výške, ak škodu spôsobil predseda vyššieho súdu (§ 105 ods. 3 tretia veta),

-rozhodovať   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   predsedu   krajského   súdu...   o povinnosti sudcu nahradiť škodu a ojej výške (§114 ods. 2 prvá veta),

-vydať všeobecne záväzný predpis, ktorý ustanoví náhrady za výkon funkcie prísediaceho (§ 146 ods. 5)...

Tieto kompetencie nemajú žiaden ústavný základ. Naviac, uvedená právna úprava nezabezpečuje   inštitucionálnu   nezávislosť   súdnictva   ako   celku,   ani   nezávislosť   sudcov, a tým   porušuje   princíp   nezávislosti   súdnictva,   princíp   deľby   moci,   princíp   ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti. Pri dôsledne uplatňovanom princípe deľby moci a princípe nezávislosti súdnictva súdna moc nesmie byť podriadená žiadnej inej štátnej moci a žiadna iná štátna moc nesmie priamo ani nepriamo zasahovať do súdnej moci.

Nezávislosť   sudcov   je   integrálnou   súčasťou   nezávislého   súdu,   a   preto   narušenie niektorej zo záruk nezávislosti sudcu znamená porušenie nezávislosti súdu, a tým aj čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Súdnu   a   sudcovskú nezávislosť možno považovať za prirodzenú súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 52/99). Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je potrebné úzkostlivo strážiť, a to   jednak   pred   bezprostrednými   zásahmi,   jednak   pred   zásahmi   nepriamymi (PL. ÚS 87/01).   Nezávislosť   súdnej   moci   je   jedným   z   fundamentálnych   komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva (PL. ÚS 87/01). Nezávislosť   súdov   a   nezávislosť   sudcov   je   v   právnom   poriadku   demokratických štátov   garantovaná   systémom   ústavných   záruk   a   zákonných   záruk.   Žiaľ,   v   Slovenskej republike niektoré ústavné záruky nezávislosti súdov a sudcov premietnuté do zákonnej úpravy sú obmedzené osobitnými oprávneniami výkonnej moci a mnohé zákonné záruky, ktoré sa neopierajú priamo o dikciu jednotlivých ústavných ustanovení, podľa ich obsahu nemožno považovať za záruky nezávislosti súdnej moci, pretože porušujú základné ústavné princípy právneho štátu.

Pritom, Ústavný súd Slovenskej republiky už uviedol (PL. ÚS 52/99), že, citujem: „... Nezávislosť sudcov na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu črtu súdnej moci, ktorou sa podmieňuje riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci je predpokladom nezávislosti sudcov, takže (v tom smere) nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo preto nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V opačnom smere možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie,   ktoré   zodpovedá   ich   úlohe   v   právnom   štáte,   a   to   tak   vo   vzťahu   k   ďalším orgánom   štátu   (v   horizontálnej   úrovni   vzťahov),   ako   aj   vo   vzťahu   k   subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosti súdov charakterizovať tak, že zahŕňa ich rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich   právomocí,   ako   aj   na   proces   ich   rozhodovania   a   nezávislosť   sudcov   ako   ich nepodriadenosť   pri   výkone   svojich   funkcií   komukoľvek   inému.   Nezávislosť   súdnictva a nezávislosť sudcov sú preto späté splnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou   absolútnou   a   „samoúčelnou“,   keďže   sa   poskytuje   funkčne   pre   potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej   moci,   ale   (a   naopak)   za   nevyhnutný   predpoklad   naplnenia   jej   zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia...»

Podľa § 5 ods. 3 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. so súhlasom súdnej rady môže minister   spravodlivosti   odpustiť   vykonanie   odbornej   justičnej   skúšky   u   toho,   kto   je preukázateľne   vedeckou   alebo inou   významnou   osobnosťou   v   odbore   práva   a najmenej 20 rokov je činný v právnickom povolaní.

Podľa § 14 ods. 1 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. preložiť sudcu možno iba na voľné miesto sudcu určené ministrom spravodlivosti podľa osobitného zákona.

Podľa § 18 ods. 3 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2 (t. j. ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje najmenej počas   jedného   roka   riadne   vykonávať   sudcovské   povinnosti   alebo   ak   dosiahol   vek 65 rokov), minister spravodlivosti oznámi túto skutočnosť súdnej rade.

Podľa § 25 ods. 1 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. za štát v týchto vzťahoch (sudcu   k štátu)   koná   ústredný   orgán   štátnej   správy   súdov,   ktorého   pôsobnosť   upravuje osobitný predpis.

Podľa § 25 ods. 4 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. osobným úradom sudcu je ministerstvo spravodlivosti,   ak   sudca   prerušil   výkon   funkcie   sudcu   alebo   ak   je   sudca poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý po sudcovi poberateľom príplatku k dôchodku pozostalých.

Podľa § 29 ods. 1 časť druhej vety za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. jedného člena výberovej komisie vymenúva (predseda krajského súdu, v ktorého obvode je určené voľné miesto sudcu predseda súdu) na návrh sudcovskej rady súdu, pre ktorý je určené voľné miesto sudcu, jedného na návrh príslušného kolégia predsedov sudcovských rád, jedného na návrh súdnej rady a jedného na návrh ministerstva spravodlivosti.   Aj   napriek   tomu,   že   pôvodné   znenie   napadnutého   ustanovenia   bolo s účinnosťou od 1. januára 2009 zmenené, tieto zmeny sa v zásade nedotkli podstaty výhrad navrhovateľa, a preto ústavný súd považoval za potrebné pokračovať v tejto časti v konaní.

Podľa   § 37   ods. 3   napadnutej   časti   (slovného   spojenia)   zákona   č. 385/2000   Z. z. na žiadosť sudcu môže predseda súdu so súhlasom príslušnej sudcovskej rady a „v prípade zvyšovania   kvalifikácie   v   zahraničí   aj   so súhlasom   ministra“ spravodlivosti vydať rozhodnutie   o   súhlase   so   zvýšením   kvalifikácie   sudcu,   ak   je   toto   zvýšenie   kvalifikácie v súlade s požiadavkami na výkon funkcie.

Podľa   § 38   ods. 2   tretej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z.   proti   jeho   rozhodnutiu (t. j. rozhodnutiu   príslušného   predsedu   súdu   o povinnosti   nahradiť   náklady   zvyšovania kvalifikácie) je prípustné odvolanie, o ktorom rozhodne ministerstvo spravodlivosti.

Podľa   § 58   ods. 4   druhej   vety   zákona   č. 385/2000   Z. z.   rozsah   a   podmienky poskytovania   plateného   voľna   (sudcom,   ktorí   sú   členmi   a   predstaviteľmi   stavovskej organizácie   sudcov)   určí   zmluva   uzatvorená   medzi   ministrom spravodlivosti a   touto organizáciou.

Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže minister spravodlivosti so súhlasom súdnej rady rozhodnúť o započítaní iného času po získaní vysokoškolského vzdelania do započítateľnej praxe.

Podľa   § 95   ods. 7   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o   príplatku   za   výkon   funkcie   sudcu a o príplatku   k   dôchodku   pozostalých   rozhodne   ministerstvo spravodlivosti do   30   dní odo dňa doručenia žiadosti o ich priznanie.

Podľa § 99 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. príplatok za výkon funkcie sudcu vypláca ministerstvo spravodlivosti vopred   v   pravidelných   mesačných   lehotách   ním   určených, najneskôr však 15. deň toho kalendárneho mesiaca, za ktorý sa príplatok vypláca.

Podľa § 101 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. proti rozhodnutiu osobného úradu sudcu o príplatku podľa § 93 a § 94 (t. j. príplatku k náhrade príjmu, príplatku k nemocenskému a k príplatku   k peňažnej   pomoci   v materstve)   možno   podať   do   15   dní   od   doručenia rozhodnutia odvolanie, „o ktorom rozhodne ministerstvo spravodlivosti“.

Podľa   § 101   ods. 2   zákona   č. 385/2000   Z. z.   proti   rozhodnutiu   ministerstva spravodlivosti o nároku na príplatok podľa § 95 ods. 5 (t. j. príplatok za výkon funkcie sudcu   a príplatok   k dôchodku   pozostalých)   možno   podať   rozklad,   o   ktorom   rozhodne minister spravodlivosti.

Podľa § 105 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o povinnosti nahradiť škodu a o jej výške u predsedov vyšších súdov rozhodne ministerstvo spravodlivosti.

Podľa § 114 ods. 2 napadnutej časti prvej vety a § 114 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000   Z. z.   v konaní   vo   veciach   náhrady   škody „o   odvolaní   proti   rozhodnutiu predsedu   krajského   súdu“ rozhoduje   ministerstvo spravodlivosti.   Proti   rozhodnutiu predsedu najvyššieho súdu je možný rozklad.

Podľa § 120 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009 ak návrh na začatie disciplinárneho konania podáva oprávnený orgán podľa ods. 2 písm. b) až písm. e) (t. j. verejný ochranca práv, súdna rada, predseda krajského súdu aj proti sudcovi okresného   súdu   v   jeho   obvode),   je   povinný   bez   zbytočného   odkladu   oznámiť   podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania ministrovi spravodlivosti.

Podľa § 146 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. náhrady za výkon funkcie prísediaceho ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti...Podľa   § 151   ods. 6   zákona   č. 385/2000   Z. z.   minister spravodlivosti môže so súhlasom súdnej rady na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Všetky   namietané   oprávnenia   ministra   spravodlivosti,   resp.   ministerstva spravodlivosti   treba   preskúmať   z hľadiska,   či   napĺňajú   len   obsah   pojmu   „štátna   správa súdov“, či „správa súdov“ tak, ako je vymedzený v § 32 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., alebo vstupujú aj do výkonu súdnej moci, inak povedané do rozhodovacej činnosti súdov (porovnaj § 32 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Oprávnenia ministra spravodlivosti podľa § 5 ods. 3 druhej vety, § 82 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. a podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sú súčasťou správy súdov v personálnej oblasti   a nedotýkajú sa   výkonu súdnej   moci,   a preto   nemôžu   byť v rozpore s namietanými článkami ústavy. Minister spravodlivosti na taký úkon musí dostať súhlas súdnej rady, takže jeho rozhodnutie je významným spôsobom podmienené rozhodovaním súdnej rady, čo postačuje na to, aby sa táto časť výkonu štátnej správy súdnictva nemohla dostať   do   rozporu   s rozhodovacou   činnosťou   súdov,   výkonom   súdnej   moci   a   jej nezávislosťou.

Vo   vzťahu   k možnosti   preloženia   sudcu   podľa   § 14   ods. 1   druhej   vety   zákona č. 385/2000 Z. z. ide podľa názoru ústavného súdu o riadny výkon správy súdnictva, najmä v personálnej a organizačnej oblasti podľa § 32 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Tým, že minister spravodlivosti určí voľné miesto, na ktoré podľa § 71 písm. a) bodu 1 možno sudcu preložiť, neodníma súdnej rade jej právomoc rozhodovať o preložení sudcu. Táto právomoc sa   realizuje   v rámci   ústavných   (čl. 148   ods. 1   ústavy)   a zákonných   limitov   a minister do právomoci   súdnej   rady   postupom   podľa   namietaného   ustanovenia   podľa   názoru ústavného súdu nezasahuje. Minister spravodlivosti síce určí voľné miesta v systéme súdov, avšak o preložení konkrétneho sudcu na konkrétne voľné miesto (minister spravodlivosti ich môže určiť aj viac) rozhoduje výlučne súdna rada. Ingerencii ministra spravodlivosti ako reprezentanta výkonnej moci do moci súdnej právny poriadok v danom prípade neposkytuje žiadny priestor. Ak by to tak bolo, nie je to problém právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevyhovel ani tejto časti návrhu navrhovateľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Plnenie   oznamovacej   povinnosti   ministrom   spravodlivosti alebo   ministrovi spravodlivosti o existencii dôvodu na odvolanie sudcu a o začatí disciplinárneho konania (§ 18 ods. 3 druhá veta a § 120 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za vecný zásah alebo ingerenciu výkonnej moci do súdnej moci a do jej nezávislosti. Má totiž len informatívnu funkciu, bez konštitutívnych následkov, a preto nemôže byť v nesúlade s označenými článkami ústavy.

Ústavný súd preto ani tejto časti návrh navrhovateľa nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ustanovenia § 25 ods. 1 druhej vety a § 25 ods. 4 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. sú „technickými“ ustanoveniami, ktorými sa zákonom ustanovuje, ktorý štátny orgán plní vo vzťahu k sudcom zákonom ustanovené povinnosti štátu, a naopak, ktorému štátnemu orgánu   bude   sudca   plniť   svoje   zákonom   ustanovené   povinnosti,   ktoré   má   voči   štátu. Vzhľadom na tento charakter napadnutých ustanovení sa tieto nemôžu dostať do nesúladu s označenými ustanoveniami ústavy, a preto ústavný súd ani tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ustanovenie § 29 ods. 1 časti druhej vety za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z. upravuje konštituovanie výberovej komisie, ktorá uskutočňuje výberové konanie. Kreovanie výberovej komisie podľa názoru ústavného súdu nevyvoláva pochybnosti o neústavnosti tejto časti napadnutého § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. s označenými článkami ústavy z dôvodu   neprimeranej   ingerencie   výkonnej   moci   do   rozhodovania   výberovej   komisie, keďže   zastúpenie   exekutívy   vo   výberovej   komisii   je   pätinové   a hlasovacie   kvórum   pre výber uchádzača je trojpätinové. V tomto právnom režime hlasovania výberovej komisie je podľa   názoru   ústavného   súdu   nenáležité   zakladať   nesúlad   napadnutého   ustanovenia s označenými článkami ústavy na možnom prepojení výberovej komisie na výkonnú moc (ministra   spravodlivosti)   z dôvodu   ustanovovania   niektorých   členov   výberovej   komisie do sudcovských   funkcií   pri   posudzovaní   súladu   právneho   predpisu   s ústavou   a nemá   to žiadne   opodstatnenie.   Toto   ustanovenie   práve   vzhľadom   na   spôsob   kreovania   a spôsob hlasovania   výberovej   komisie   eliminuje   nežiaducu   ingerenciu   výkonnej   moci   do moci súdnej,   a preto   sa   napadnuté   ustanovenie   nemôže   dostať   do   nesúladu   s označenými článkami ústavy.

Vo   vzťahu   k § 37   ods. 3   napadnutej   časti   (slovného   spojenia) „... a v prípade zvyšovania kvalifikácie v zahraničí aj so súhlasom ministra...“, § 38 ods. 2 tretej vete a § 58 ods. 4 druhej vete zákona č. 385/2000 Z. z. podľa názoru ústavného súdu v týchto prípadoch ide o riadny výkon súdnictva najmä v personálnej, finančnej a odbornej oblasti, čo patrí do pojmu správa súdov. Rokovanie záujmovej samosprávy sudcov s ústredným orgánom štátnej správy súdov týkajúce sa týchto otázok nemožno považovať za ingerenciu výkonu súdnej   moci,   ale   za   súčasť   otázok   správy   súdnictva.   Z tohto   dôvodu   sa   napadnuté ustanovenia nemôžu dostať do nesúladu s označenými článkami ústavy.

V § 95 ods. 7, § 99 ods. 2 a § 101 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ide o otázky upravujúce sociálne zabezpečenie sudcov. Napadnuté ustanovenia sa týkajú úpravy nárokov na   dávky,   konania   a rozhodovania   o   jednotlivých   dávkach   bez   toho,   aby   toto   konanie a rozhodovanie malo dopad na výkon súdnej moci. Z tohto dôvodu napadnuté ustanovenia podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   sú   v nesúlade   s označenými   článkami   ústavy. Aj vzhľadom   na   možnosť   uplatniť   si   svoje   nároky   aj   v správnom   súdnictve   nemožno považovať   tieto   ustanovenia   za   nesúladné   s označenými   článkami   ústavy.   V tom,   že ministerstvo spravodlivosti je orgánom, ktorý zabezpečuje konanie o týchto dávkach a ich vyplácanie,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vidieť   ingerenciu   výkonnej   moci do súdnej moci, ale realizáciu záväzku štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia sudcov. Preto podľa názoru ústavného súdu ani z tohto dôvodu nie sú napadnuté ustanovenia v nesúlade s označenými článkami ústavy.

Obdobné závery, ako v predchádzajúcom prípade platia, pokiaľ ide o § 105 ods. 3 a § 114 ods. 2 napadnutú časť prvej vety slovného spojenia „... o odvolaní proti rozhodnutiu predsedu   krajského   súdu   rozhoduje   ministerstvo...“ a   § 114   ods. 2   druhú   vetu   zákona č. 385/2000 Z. z., týkajúce sa konaní vo veciach náhrady škody a ustanovenia pôsobnosti orgánov   štátnej   správy   súdnictva   o povinnosti   nahradiť   škodu,   a preto   ústavný   súd   ani v tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 146 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. náhrady za výkon funkcie prísediaceho ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo spravodlivosti. Ide o splnomocňovacie ustanovenie, ktoré nemá žiadnu vecnú súvislosť s ingerenciou výkonnej moci do výkonu súdnej moci s jej nezávislosťou   alebo ostatnými ústavnými hodnotami uvádzanými navrhovateľom. To však nevylučuje, aby toto splnomocňovacie ustanovenie nemohlo byť podrobené testu ústavnosti, napr. či neprekračuje ústavou mu priznaný rámec, a to článkom 123 ústavy, podľa ktorého ministerstvá môžu vydávať všeobecne záväzné právne   predpisy   len   na   základe   zákonov   a v ich   medziach,   ak   sú   na   to   splnomocnené zákonom.   Vzhľadom   na   to,   že   toto   splnomocňovacie   ustanovenie   nebolo   napadnuté z hľadiska jeho súladu s čl. 123 ústavy, nebol dôvod podrobiť ho testu ústavnosti z tohto aspektu.

Z uvedenej analýzy čiastkových právomocí a oprávnení ministra spravodlivosti alebo ministerstva spravodlivosti, ale aj z čiastkových záverov vyplýva, že ich možno priradiť k pojmu „správa súdov“. Nemajú vecnú súvislosť s výkonom súdnej moci a s rozhodovacou činnosťou súdov, preto sa nemôžu dostať do rozporu s nezávislosťou súdov a sudcov. Ich výkonom   nemožno   podriadiť   rozhodovaciu   činnosť   súdov   alebo   ohroziť,   či   porušiť nezávislosť sudcov.

Vychádzajúc   z čiastkových   záverov   ústavný   súd   tejto   časti   návrhu   generálneho prokurátora nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

16. Návrh na vyslovenie nesúladu § 4 ods. 2 slovného spojenia „... po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky...“, § 6 ods. 9, § 7 ods. 2, § 27a ods. 2 slovného spojenia „... a minister spravodlivosti Slovenskej republiky...“ a § 27g ods. 1 písm. b) zákona č. 185/2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy je navrhovateľom odôvodnený takto:

„Súdna   rada   Slovenskej   republiky   je   ústavným   orgánom,   ktorý   je   nezávislý od výkonnej moci i zákonodarnej moci a skladá sa z minimálne jednej polovice sudcov volených zvláštnych radov podľa metód zaručujúcich čo najširšie zastúpenie sudcov tak, ako to predpokladá Európska charta o zákone pre sudcov prijatá Radou Európy v dňoch 8. až 10. júla 1998.

Postavenie a pôsobnosť Súdnej rady Slovenskej republiky, ktoré jej priznáva Ústava Slovenskej republiky, zodpovedá princípom právneho štátu a je nevyhnutným predpokladom pre naplnenie ústavnej požiadavky vymedzenej ustanovením čl. 141 ods. 2 ústavy, podľa ktorého súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do druhého oddielu siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky je reálnym naplnením ústavného princípu nezávislosti súdnej moci a zvýrazňuje nezávislé postavenie súdnej moci.

Pôsobnosť Súdnej rady Slovenskej republiky vymedzuje čl. 141a ods. 4, čl. 145 ods. 1 a 3 a čl. 147 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 141a ods. 6 podrobnosti o spôsobe ustanovenia   členov   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky,   ojej   pôsobnosti,   o   organizácii a o vzťahoch k orgánom súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy ustanoví zákon. Zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky zveruje do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky, okrem iného, oprávnenie

a)   schvaľovať   zásady   výberového   konania   na   obsadenie   voľného   miesta   sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie /§ 4 ods. 2 písm. a)/,

b) schvaľovať zásady hodnotenia sudcov /§ 4 ods. 2 písm. b)/,

c)   schvaľovať   zásady   výberového   konania   na   funkcie   predsedu   okresného   súdu, predsedu   krajského   súdu,   predsedu   Špeciálneho   súdu,   podpredsedu   okresného   súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špeciálneho súdu /§ 4 ods. 2 písm. c)/,

d) schvaľovať zásady sudcovskej etiky /§ 4 ods. 2 písm. d)/,

e) schvaľovať zásady povoľovania práce v domácom prostredí /§ 4 ods. 2 písm. e)/,

f) určovať obsahovú náplň vzdelávania sudcov /§ 4 ods. 2 písm. f)/. Tieto   úlohy   môže   Súdna   rada   plniť   len   po   dohode   s   ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 4 ods. 2 úvodná veta).

Naviac,   kompetencia Súdnej rady Slovenskej republiky uvedená v ustanovení § 4 ods. 2   písm. c)   ani   nemá   dôsledne   reálny   zákonný   obsah.   Funkcie   predsedov a podpredsedov   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   Špeciálneho   súdu   sa   neobsadzujú výberovým konaním. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky je oprávnený do týchto funkcií vymenovať sudcov bez výberového konania a len na základe vlastného rozhodnutia a rovnako je oprávnený ich uvoľniť z týchto funkcií len na základe vlastného rozhodnutia, a to aj bez uvedenia dôvodov.   Uvedené vyplýva zo zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorý neupravuje výberové konanie na obsadenie funkcie predsedu alebo podpredsedu   súdu   a   zo   zákona   č. 335/1995   Zb.   osudoch   a   sudcoch,   ktorý   upravuje odvolanie   a   uvoľnenie   súdnych   funkcionárov.   Zákon   č. 385/2000   Z. z.   o   sudcoch a prísediacich   v   ustanovení   § 28   upravuje   výberové   konanie   len   na   obsadenie   voľného miesta sudcu určeného ministrom spravodlivosti (odsek 1), na obsadenie voľného miesta predsedu senátu vyššieho súdu (odsek 4) a na postup na súd vyššieho stupňa (odsek 5). Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v § 39 ods. 2 a 3 ustanovuje, že predsedov a podpredsedov krajských súdov, predsedu a podpredsedu Špeciálneho súdu a predsedov a podpredsedov okresných súdov vymenúva zo sudcov minister spravodlivosti Slovenskej republiky; predsedov a podpredsedov vojenských súdov po dohode s ministrom obrany Slovenskej republiky. Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 prvej vety tohto zákona sudca môže byť uvoľnený   z   funkcie   predsedu   a   podpredsedu   súdu   orgánom,   ktorý   ich   do   tejto   funkcie ustanovil...

Okrem   uvedeného,   podľa   zákona   č. 185/2002   Z. z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej republiky   minister   spravodlivosti   je   oprávnený   zúčastniť   sa   zasadnutia   Súdnej   rady Slovenskej   republiky,   na   ktorom   rozhoduje   o   veciach   zverených   do   jej   pôsobnosti ustanovením § 4 ods. 2, a to aj bez súhlasu Súdnej rady Slovenskej republiky (§ 7 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).

Ďalšie   kompetencie   ministra   spravodlivosti   vyplývajú   aj   z   ustanovení   § 6   ods. 9, § 7 ods. 2, § 27a ods. 2 a § 27g ods. 1 písm. b) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky.

Podľa   § 6   ods. 9   predseda   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   j   e   povinný   jedno vyhotovenie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky o návrhu Súdnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie sudcu, odvolanie sudcu, pridelení sudcu alebo predložení sudcu zaslať ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky do troch dní odo dňa, keď Súdna rada Slovenskej republiky o veci rozhodla.

Podľa § 7 ods. 2 minister spravodlivosti Slovenskej republiky môže byť prítomný na zasadnutí   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   so   súhlasom   Súdnej   rady   Slovenskej republiky; ak ide o prerokovanie podľa § 4 ods. 1 písm. a), e) až g) a odsek 2 súhlas Súdnej rady Slovenskej republiky nieje potrebný.

Podľa § 27a ods. 2 kandidátov na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   môže   Súdnej   rade   Slovenskej republiky   navrhnúť   člen   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky,   sudcovské   rady,   stavovské organizácie sudcov, zhromaždenie sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa   § 27g   ods. 1   návrh   na   voľbu   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže Súdnej rade Slovenskej republiky podať

-člen Súdnej rady Slovenskej republiky,

-minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

-stavovská organizácia sudcov,

-iná stavovská právnická osoba.

Uvedená   právna   úprava   nerešpektuje   ústavné   postavenie   Súdnej   rady   Slovenskej republiky, nezabezpečuje inštitucionálnu nezávislosť súdnictva ako celku, ani nezávislosť sudcov, a tým porušuje princíp nezávislosti súdnictva, princíp deľby moci, princíp ústavnej rovnováhy a princíp ústavnosti. Pri dôsledne uplatňovanom princípe deľby moci súdna moc nesmie   byť   podriadená   žiadnej   inej   štátnej   moci.   Z   týchto   dôvodov   namietam   súlad uvedených ustavení s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141,   čl. 141a a čl. 144 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky.

Z   inštitucionálno-právneho hľadiska je štátna   moc   v demokratických a   právnych štátoch založená na princípe deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Princíp deľby moci sa opiera o zásadu vzájomnej nezávislosti a zásadu rovnováhy a vzájomných bŕzd týchto štátnych moci.   Každú z týchto štátnych moci predstavuje iný štátny orgán, z ktorých žiaden nesmie zasahovať do činnosti orgánu zaradeného do inej štátnej moci. Sústredenie štátnych moci alebo čo i len dvoch z nich v rukách tej istej osoby alebo toho istého orgánu ohrozuje samotnú podstatu demokratického štátu a vedie k totalite... V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy   a   v   nich   obsiahnuté   alebo   z   nich   odvodené   právne   normy,   verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy. Ústavou parlament ustanovuje, ktoré orgány a aké činnosti budú vykonávať a zabezpečovať. Súčasne sa štát zaväzuje, že štátne orgány nebudú konať nad rámec svojej právomoci. Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia   nemôžu   interpretovať   samy   o   sebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami (PL. ÚS 32/95). Princíp právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí ústavou daný rámec (PL. 19/98).“

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. namietanej časti (slovného spojenia) súdna rada „po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky“

a) schvaľuje   zásady   výberového   konania   na   obsadenie   voľného   miesta   sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie,

b) schvaľuje zásady hodnotenia sudcov,

c) schvaľuje   zásady   výberového   konania   na   funkcie   predsedu   okresného   súdu, predsedu krajského súdu, predsedu Špecializovaného súdu, podpredsedu okresného súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špecializovaného súdu,

d) schvaľuje zásady sudcovskej etiky,

e) schvaľuje zásady povoľovania práce v domácom prostredí,

f) určuje obsahovú náplň vzdelávania sudcov.

Podľa § 6 ods. 9 zákona č. 185/2002 Z. z. predseda súdnej rady je povinný jedno vyhotovenie uznesenia súdnej rady o návrhu súdnej rady na vymenovanie sudcu, odvolanie sudcu, pridelení sudcu alebo preložení sudcu zaslať ministrovi spravodlivosti do troch dní odo dňa, keď súdna rada o veci rozhodla.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. minister spravodlivosti môže byť prítomný na zasadnutí súdnej rady so súhlasom súdnej rady; ak ide o prerokovanie podľa § 4 ods. 1 písm. a), e) až písm. g) (t. j. pri prerokovaní správy o čerpaní rozpočtových prostriedkov súdov,   koordinovania   činnosti   sudcovských   rád   zriadených   podľa   osobitného   predpisu, zaujímania stanovísk k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich organizáciu   súdnictva,   konanie   pred   súdmi   a   postavenie   sudcov,   zaujímania   stanovísk k návrhom   koncepčných   dokumentov   týkajúcich   sa   súdnictva,   ktoré   sa   predkladajú na rokovanie národnej rady a vlády), súhlas súdnej rady nie je potrebný.

Podľa § 27a ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. v znení zákona č. 597/2008 Z. z., ktorým sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 185/2002   Z. z.,   kandidátov   na   predsedu   najvyššieho   súdu a podpredsedu najvyššieho súdu môže súdnej rade navrhnúť člen súdnej rady, sudcovské rady, stavovské organizácie sudcov, plénum sudcov najvyššieho súdu, sudca najvyššieho súdu a „minister spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Podľa   § 27g   ods. 1   písm. b)   zákona   č. 185/2002   Z. z.   návrh   na   voľbu   kandidáta na sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku   v   medzinárodných   súdnych orgánoch,   môže   súdnej   rade   podať   (okrem   člena   súdnej   rady,   stavovskej   organizácie sudcov a inej stavovskej právnickej organizácie) aj minister spravodlivosti.

Ústavný   súd   v   úvode   pripomína,   že   už   dospel   k názoru,   že   § 13   ods. 1   zákona č. 575/2001, podľa ktorého ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo nie je v rozpore s ústavou (článkami označenými navrhovateľom). Dôležité je aj pripomenutie obsahu pojmu štátna správa súdov alebo správa súdov.

Podľa už citovaného § 32 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. je obsahom správy súdov vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom. V odseku 2 tohto ustanovenia je negatívne vymedzenie pojmu štátna správa súdov. Podľa tohto odseku riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.

Ústavný   súd   preto   bude   skúmať   napadnuté   ustanovenia   s osobitným   zreteľom na obsah a účel pojmu štátna správa alebo správa súdov.

K namietanému nesúladu § 4 ods. 2 namietanej časti (slovného spojenia) „po dohode s ministrom spravodlivosti“ zákona č. 185/2002 Z. z. treba najprv uviesť, že protiváhou návrhov ministra spravodlivosti podľa napadnutého ustanovenia je, že konečné rozhodnutie hoci po dohode s ministrom patrí súdnej rade. Ďalej obsah týchto zásad vrátane obsahovej náplne vzdelávania sudcov napĺňa obsah pojmu správa súdov a nemá žiaden vecný súvis s nezávislosťou súdov či sudcov uplatňovanej v rozhodovacej činnosti (porovnaj § 32 ods. 2 zákona   č. 757/2004   Z. z.).   Z tých   istých   dôvodov   ani   neovplyvňuje   ústavné   postavenie súdnej rady, lebo jej rozhodovanie je úplne nezávislé a dokonca aj po dohode s ministrom spravodlivosti môže dôjsť k tomu, že napríklad návrh niektorých zásad nebude schválený.

Spôsob   komunikácie   medzi   súdnou   radou   a ministrom   spravodlivosti   podľa § 6 ods. 9 zákona č. 185/2002 Z. z. je nevyhnutný pre riadny výkon súdnictva v personálnej a organizačnej   oblasti.   Účasť   ministra   spravodlivosti   na   zasadnutiach   súdnej   rady podmienená   alebo   nepodmienená   súhlasom   rady   napomáha   ministrovi   spravodlivosti pri správe súdov, tak ako mu to ukladá zákon č. 757/2004 Z. z. Navyše, jeho účasť mu nezakladá   právo   podávať návrhy alebo hlasovať,   a preto   nijakým spôsobom   nezasahuje do ústavného postavenia súdnej rady.

Návrhové oprávnenie ministra spravodlivosti podľa § 27a ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. nezasahuje žiadnym spôsobom tie ústavné hodnoty, ktoré uvádza navrhovateľ. Návrh sa   vecne   nemôže   dotknúť   otázky   nezávislosti   súdnej   moci   alebo   nezávislosti   súdov   či sudcov.   Neovplyvňuje ani ústavné postavenie súdnej rady. O návrhu rozhoduje výlučne súdna rada a minister spravodlivosti nemá žiaden právom dovolený prostriedok vplývať na jej rozhodnutie. Nemá ani zákonnú možnosť sa proti rozhodnutiu súdnej rady brániť. Pokiaľ ide o návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch [§ 27g ods. 1 písm. b) zákona č. 185/2002 Z. z.], treba uviesť, že takíto kandidáti sú navrhovaní vládou (porovnaj napríklad čl. 223 Zmluvy   o založení   Európskeho   spoločenstva),   a preto   nemôže   byť   v rozpore   s ústavou, ak člen vlády zákonom dostal oprávnenie navrhnúť takého kandidáta. Okrem toho nie je zrejmý   žiaden   vecný   súvis   tohto   návrhového   oprávnenia   ministra   spravodlivosti   s tými článkami ústavy, ktoré označil navrhovateľ.

Na   záver   tejto   časti   skúmania   návrhov   generálneho   prokurátora   treba   uviesť,   že okrem   všeobecných   tvrdení,   citovania   jednotlivých   ustanovení   zákonov,   judikatúry ústavného súdu a jednostranného vymedzovania postavenia súdnej rady, ktoré však nemá oporu   v čl. 141a   ústavy,   navrhovateľ   neuviedol   žiaden   konkrétny   dôsledok   napádaných ustanovení, ktorý by ústavne nesúladným spôsobom negoval ústavou vymedzené postavenie súdnej rady. Preto jeho návrhu v tejto časti ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

17. K namietanému nesúladu § 9 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 747/2004   Z. z.   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141,   čl. 141a   ods. 4   písm. f),   čl. 144 a čl. 150 ústavy:

«Podľa   § 9   ods. 5   zákona   č. 523/2004   Z. z.   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej správy návrh rozpočtu kapitoly a návrh záverečného účtu kapitoly predkladá Najvyšší súd Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v rozsahu a termínoch určených   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   alebo   zákonom   aj   Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sa vyjadruje k návrhu rozpočtu kapitoly a k návrhu záverečného účtu kapitoly Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky;   k   návrhu rozpočtu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyjadrí vždy pred predložením návrhu štátneho rozpočtu do vlády Slovenskej republiky a do Národnej rady Slovenskej republiky.

Z uvedenej právnej úpravy je zrejmé, že zákonodarca síce priznal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky samostatnú rozpočtovú kapitolu, avšak bez akéhokoľvek rozumného opodstatnenia ustanovil povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ako správcom vlastných   rozpočtových   kapitol   predkladať   návrhy   rozpočtov   svojich   kapitol   a   návrhy záverečných   účtov   svojich   kapitol   aj   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky a Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   priznal   oprávnenie   vyjadrovať   sa k návrhom rozpočtov ich kapitol ešte pred predložením návrhu štátneho rozpočtu do vlády Slovenskej   republiky   a   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky.   Pritom,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie sú a za súčasného ústavného   stavu   ani   nemôžu   byť   podriadené   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky.   Z   tohto   dôvodu   zastávam   názor,   že   zákonodarca   prekročil   medze   ústavnej úpravy, ktorá vymedzuje postavenie a pôsobnosť súdov Slovenskej republiky a prokuratúry Slovenskej republiky, okrem iného aj tým, že ich zaraďuje medzi ústavné orgány zaradené do osobitných hláv (siedma hlava a ôsma hlava), teda mimo šiestej hlavy, ktorá vymedzuje postavenie výkonnej moci, a tým vo vzťahu k súdnej moci porušil čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a vo vzťahu k prokuratúre čl. 1 ods. 1, č. 2 ods. 2 a čl. 150   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Naviac,   subsumovanie   súdov,   ale   aj   ostatných ústavných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   nie   sú   orgánmi   verejnej   správy,   pod   pojem „právnické   osoby   verejnej   správy“   /§ 2   písm. a)   a   súvisiace   ustanovenia   zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy/ považujem za neprijateľné v demokratickom a právnom štáte.

Pri   aplikácii   ústavy   sa   nijaké   ustanovenia   nemôže   vyčleňovať   z   kontextu   ústavy a interpretovať   samy   o   sebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiť   či ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo nadväzujú (PL. ÚS 32/1995).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tiež   konštatoval,   že   Národná   rada   Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon,   pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou.   Ústavný súd v konaní o súlade zákona s ústavou v záujme ochrany ústavnosti nemôže prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej   kompetencie upravila   zákonom   určitý   spoločenský   vzťah.   Ústavný   súd v takomto konaní   je   povinný   vziať   do   úvahy   nielen   obsah   zákona,   ale   predovšetkým   jeho   súlad so všetkými   tými   ustanovenia   ústavy,   ktoré   majú   súvislosť   so   spoločenským   vzťahom tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Tento princíp právneho štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy,   ak   prijatý   zákon   je   v   súlade   so   všetkými   ustanoveniami   ústavy,   ktoré   sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným zákonom (PL. ÚS 32/95).»

Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení zákona č. 323/2007 Z. z. (účinného od 1. septembra 2007), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 523/2004   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov“),   návrh rozpočtu   kapitoly   a   návrh   záverečného   účtu   kapitoly   predkladá   najvyšší   súd   v   rozsahu a v termínoch   určených   ministerstvom   spravodlivosti   alebo   zákonom   aj ministerstvu spravodlivosti.   Ministerstvo   spravodlivosti   sa   vyjadruje   k   návrhu   rozpočtu   kapitoly a k návrhu   záverečného   účtu   kapitoly   najvyššieho   súdu;   k   návrhu   rozpočtu   kapitoly najvyššieho   súdu   sa   ministerstvo   spravodlivosti   vyjadrí   vždy   pred   predložením   návrhu štátneho rozpočtu do vlády a do národnej rady.

Táto zmena sa materiálne dotkla podstaty a účelu tohto ustanovenia oproti stavu, ako bolo   napadnuté   navrhovateľom,   s tým,   že   napadnuté   ustanovenie   sa   s   účinnosťou od 1. septembra 2007 vzťahuje už len na najvyšší súd, teda už nie na generálnu prokuratúru. Napriek tomu ústavný súd v tejto časti o návrhu konal a rozhodol vo veci samej, pretože považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa ministerstva spravodlivosti.

Predovšetkým je potrebné upozorniť, že navrhovateľ spojil túto časť s § 9 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a pri oboch týchto ustanoveniach súčasne   namietal,   že   nie   sú   v   súlade   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2,   čl. 141,   čl. 141a   ods. 4 písm. f), čl. 144 a čl. 150 ústavy. Uznesením ústavného súdu z 27. apríla 2005 však bola časť návrhu namietajúca nesúlad § 9 ods. 1 v rámci predbežného prerokovania odmietnutá. Z návrhu (s. 94 druhý odsek), ako aj z logiky vecí však vyplýva, že podľa navrhovateľa § 9 ods. 5 má byť v nesúlade len s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 150 ústavy.

So závermi navrhovateľa nemožno vôbec súhlasiť.

Podľa   navrhovateľa   treba   považovať   za   zásah   do   nezávislého   výkonu   súdnictva skutočnosť, že minister spravodlivosti musí byť vopred informovaný o návrhu rozpočtu kapitoly najvyššieho súdu, ako aj o návrhu záverečného účtu tejto kapitoly, pričom má právo sa k týmto návrhom vyjadriť. Pokiaľ ide o návrh rozpočtu tejto kapitoly, musí byť informovaný   ešte   pred   predložením   návrhu   štátneho   rozpočtu   na   prerokovanie   vlády a parlamentu.

Samotné právo ministra   byť vopred informovaný a môcť sa   k návrhom   vyjadriť nemožno   považovať   za   protiústavný   zásah   v   zmysle   tvrdení   navrhovateľa.   Omnoho závažnejšia   je   predsa   právomoc   ministra   ako   člena   vlády   hlasovať   vo   vláde   o   návrhu rozpočtu,   resp.   záverečného   účtu   najvyššieho   súdu.   Pred   hlasovaním   je   minister spravodlivosti beztak o návrhoch informovaný, i keď o niečo neskôr. Aj v rámci rokovania vlády má právo sa k uvedeným kapitolám vyjadriť. V rámci zborového rozhodovania vlády vzniká návrh štátneho rozpočtu, resp. štátneho záverečného účtu, ktorý sa potom predkladá na   schválenie   parlamentu.   To   znamená,   že   vláda   a   parlament   zasahujú   rozhodujúcim spôsobom   do   problematiky   financovania   najvyššieho   súdu.   V   tom   však   navrhovateľ protiústavný   zásah   nevidí   a   paradoxne   za   protiústavný   zásah   považuje   v   porovnaní s uvedenými   zásahmi   málo   významnú   právomoc   ministra.   V   konečnom   dôsledku   to znamená, že keby sa tejto časti návrhu vyhovelo, nič by sa nezmenilo na práve ministra byť informovaný a môcť vyjadriť svoje pripomienky. Okrem toho nič by sa nezmenilo na tej rozhodujúcej skutočnosti, že o konečnej podobe rozpočtu a záverečného účtu najvyššieho súdu by rozhodovala vláda a parlament, teda výkonná a zákonodarná moc. Niet preto ani v tomto   prípade   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   ustanovením   a   cieľom, ktorý navrhovateľ sleduje.

Preskúmavaná právna úprava § 9 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov neindikuje podľa názoru ústavného súdu žiadne možnosti porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 a čl. 150 ústavy.

Návrhu navrhovateľa v tejto časti preto ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k bodu 2 výroku nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2010