znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2008 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika   o   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   125   ods.   1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 29 ods. 3 písm. a) slovného spojenia „byty v správe rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií Ministerstva financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky,   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Ministerstva práce, sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   a Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky,   na   byty   vo   vnútornom   kúpeľnom   území a území národných   parkov“   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 poslednou vetou Ústavy Slovenskej   republiky,   za   účasti   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a vlády   Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. apríla 2004 doručený   návrh   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 29 ods. 3 slovného spojenia „byty v správe   rozpočtových   organizácií   a príspevkových   organizácií   Ministerstva   financií Slovenskej   republiky,   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   práce, sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   a Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky,   na   byty   vo   vnútornom   kúpeľnom   území a území národných   parkov“   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 poslednou vetou ústavy.

Vo   svojom   návrhu   sa   generálny   prokurátor   domáhal   toho,   aby   ústavný   súd predmetný   návrh   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie a po   abstraktnej kontrole ústavnosti napadnutej časti uvedeného zákona vydal tento nález:

«Ustanovenie § 29 ods. 3 slovného spojenia „byty v správe rozpočtových organizácií a   príspevkových   organizácií   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva školstva   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva obrany   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej republiky   a   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky,   na   byty   vo   vnútornom kúpeľnom území a území národných parkov“ zákona o vlastníctve bytov nie je v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 12 ods. 2 poslednou vetou ústavy.»

2. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2004 a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že neexistujú žiadne dôvody na jeho odmietnutie, návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie v upresnenej podobe, keďže dospel k záveru, že generálny prokurátor sa vo svojom návrhu domáha toho, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie a po jeho prerokovaní nálezom vyslovil, že nie „ustanovenie § 29 ods. 3“, ale presnejšie ustanovenie § 29 ods. 3 písm.   a)   slovného   spojenia   „byty   v správe   rozpočtových   organizácií   a príspevkových organizácií   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   školstva   Slovenskej republiky,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   obrany   Slovenskej republiky, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Ministerstva zdravotníctva   Slovenskej   republiky,   na   byty   vo   vnútornom   kúpeľnom   území   a území národných parkov“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 poslednou vetou ústavy.

3. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie navrhovateľ listom zo 4. februára 2005 na výzvu ústavného súdu z 12. januára 2005 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) na výzvu ústavného súdu z 13. januára 2005 odpovedal listom z 10. marca 2005, v ktorom uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní. Predseda národnej rady zvolený vo IV. volebnom období listom   z 24.   októbra   2006   oznámil   ústavnému   súdu,   že   národná   rada   vo   vzťahu k prerokúvanej   veci   zotrváva   na   svojom   stanovisku   z III.   volebného   obdobia.   Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „minister spravodlivosti“) zastupujúci vládu Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, listom z 9. februára 2005 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

4.   Z návrhu   generálneho prokurátora   vyplýva,   že   napadnuté   ustanovenie   sa   stalo súčasťou   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov na   základe   novelizácie zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 151/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 151/1995 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta   1995.   Podľa   navrhovateľa   napadnuté   ustanovenie   zaviedlo   výnimku z dovtedajšej povinnosti niektorých subjektov uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu za zákonom ustanovených podmienok s dovtedajších nájomcom, pričom táto výnimka sa vzťahuje jednak na subjekty podriadené určitým ministerstvám a jednak na byty v určitých oblastiach. Po citácii čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 2 poslednej vety ústavy navrhovateľ ďalej uvádza svoju argumentáciu, pričom predovšetkým poukazuje na to, že skutočnosťou, že sa uvedenou novelizáciou odňalo nájomcom právo na prevod vlastníctva bytu, ktoré získali na základe pôvodnej právnej úpravy, došlo k retroaktívnemu zásahu do ich práv. Navrhovateľ   ďalej   argumentuje   tým,   že   bývalé   štátne   (neskôr   komunálne)   byty,   byty v správe   ministerstiev   vypočítaných   v napadnutom   ustanovení   a nepochybne   aj   byty nachádzajúce sa vo vnútornom kúpeľnom území a na území národných parkov, pokiaľ boli súčasťou bytového fondu v čase neslobody, boli vybudované výrazne za štátnej ingerencie a ich   financovanie   bolo   realizované   z celospoločenských   zdrojov.   Vtedy   išlo o netransparentné a netrhové prostredie, tak ako to ústavný súd konštatoval v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/00.

V záverečnej časti argumentácie navrhovateľ uvádza, že ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že ústava zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobudnúť veci do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave a v ďalších zákonoch. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov tak, ako to uvádza aj uvedený nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   26/00,   predstavuje   právny   predpis,   ktorý   upravuje   aj nadobudnutie vlastníctva bytov a ich príslušenstva a ustanovuje podmienky tohto prechodu. Ak by napadnuté ustanovenie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ostalo zachované,   nastal   by   podľa   navrhovateľa   právny   stav   spočívajúci   v tom,   že   zatiaľ,   čo niektorým   nájomcom   boli   byty   v   správe   rozpočtových   a príspevkových   organizácií prevedené do   vlastníctva, tak iným bývajúcim, ktorí právo na prevod získali v čase od 1. septembra 1993 do 31. júla 1995, by toto právo bolo odopreté, čím by boli znevýhodnení. K rovnakému   znevýhodneniu   by   podľa   navrhovateľa   došlo   aj   vo   vzťahu   k nájomcom rozpočtových   organizácií   obcí,   ktorých   bytový   fond   nie   je   napadnutým   ustanovením chránený. Znamenalo by to, že časť vlastníkov (štát, najmä prostredníctvom organizácií riadených niektorými ministerstvami) by v druhovo rovnakej veci malo iný zákonný obsah svojich vlastníckych práv ako vlastník - obec. Táto skutočnosť podľa navrhovateľa priamo zakladá zvýhodnenie štátu ako vlastníka bytov spravovaných vymenovanými subjektmi, resp. vlastníka bytov nachádzajúcich sa v určitým lokalitách oproti iným subjektom, ktoré v plnom   rozsahu   zaťažuje   kontraktačná   povinnosť   v prospech   nájomcov   bytov,   čím dochádza k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy.

5.   Národná   rada   vo   svojom   stanovisku   z   10.   marca   2005   vyslovila   nesúhlas s podaným   návrhom,   pričom   argumentáciu   generálneho   prokurátora   vníma   tak,   že   tá v podstate pozostáva z dvoch hlavných námietok. Predmetným ustanovením nastal jednak retroaktívny zásah do práv dotknutých nájomcov, pretože sa im odňalo právo na prevod vlastníctva bytu, ktoré podľa pôvodnej úpravy získali, a taktiež došlo k zvýhodneniu štátu ako   vlastníka   určitých   bytov   oproti   iným   subjektom,   ktoré   v plnom   rozsahu   zaťažuje kontraktačná povinnosť v prospech nájomcov bytov.

K prvej námietke národná rada uviedla, že podľa teórie práva je pojem „retroaktivita“ vymedzený ako spätné pôsobenie neskoršej právnej normy do minulosti. Právny poriadok Slovenskej republiky je pritom založený na princípe aretroaktivity a vychádza zo zásady, že právne normy pôsobia zásadne do budúcnosti. Táto zásada je výslovne zakotvená v čl. 50 ods. 6 ústavy pre oblasť trestného práva, pričom ju nemožno obmedzovať iba na túto oblasť, ale vychádzajúc z princípov právneho štátu treba zákaz retroaktivity uplatňovať v celom právnom   poriadku.   Princíp   aretroaktivity   vychádza   rovnako   zo   zásady,   že   kto   konal v dôvere   v určitý   zákon,   nemá   byť   vo   svojej   dôvere   sklamaný.   Právna   teória   zároveň rozlišuje   medzi   pravou   a nepravou   retroaktivitou,   pričom   pri   pravej   retroaktivite   sa neuznávajú   práva   a povinnosti   založené   skutočnosťami,   ktoré   sa   uznávali   za   právne skutočnosti   za   účinnosti   skoršieho   zákona,   kým   pri   nepravej   retroaktivite   sa   tieto skutočnosti uznávajú, len sa menia a zavádzajú nové práva a povinnosti. Podľa národnej rady   z uvedených   záverov   vychádza   aj   ústavný   súd,   ktorý   pri   posudzovaní   spätnej pôsobnosti právnych predpisov   vychádza zo zásady, podľa ktorej „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný“ (PL. ÚS 36/95). Je zrejmé, že princíp aretroaktivity sa dotýka   najmä   právnych   úkonov,   prípadne   individuálnych   právnych   aktov,   na   základe ktorých subjekt práva nadobudol určité práva alebo povinnosti. V čase od prijatia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov do jeho novelizácie zákonom č. 151/1995 Z. z., teda od 1. septembra 1993 do 31. júla 1995, boli správcovia bytov uvedených v napadnutom ustanovení povinní previesť ich do vlastníctva aktuálnych nájomcov, ak nájomca takéhoto bytu požiadal   vlastníka   bytu   o prevod   bytu   do   svojho   vlastníctva.   Nájomca   teda   musel prejaviť svoju vôľu a urobiť právny úkon - požiadať o prevod vlastníctva bytu. Jedine týmto spôsobom mohol realizovať svoje právo. Bolo teda na slobodnom uvážení nájomcu, či toto svoje právo využije, alebo nie. K uzatvoreniu   zmluvy o prevode   vlastníctva   bytu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov muselo dôjsť do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu. To znamená, že k tomu mohlo dôjsť aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 151/1995 Z. z., ktorý to v nijakom svojom ustanovení nevylúčil.   Zákaz   retroaktivity   podľa   národnej   rady   neznamená   iba   prijímanie   takých právnych noriem, ktoré priznávajú rozsiahlejšie alebo nové práva, ktoré neexistovali pred prijatím novej právnej úpravy. V opačnom prípade by nebolo možné reagovať na zmenu spoločenskej situácie a prispôsobovať k nej právny poriadok v súlade s verejným záujmom, na základe čoho by došlo k zastaveniu vývoja právneho systému. Hlavným účelom zákazu retroaktivity je, aby sa nemenili práva, ktoré subjekt práva nadobudol v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje právne postavenie nemôže ovplyvniť. Na základe uvedeného sa národná rada domnieva, že napadnuté ustanovenie nespôsobilo retroaktívny zásah do práv nájomcov bytov špecifikovaných v napadnutom ustanovení, a nie je v rozpore s čl. 1 ods. l ústavy. O retroaktivitu by išlo vtedy, ak by novela zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (konkrétne zákon č. 151/1995 Z. z.) ustanovoval zákaz prevodu vlastníctva bytu aj na tie prípady, v ktorých nájomca v súlade so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely o prevod vlastníctva požiadal.

K druhej námietke národná rada uviedla, že porušenie čl. 12 ods. 2 poslednej vety ústavy nemožno namietať samostatne, ale len v spojení s iným ustanovením ústavy. V čl. 12 ods. 2 ústavy nie je totiž vyjadrené žiadne základné právo alebo sloboda, ktoré by mohlo byť porušené. Článok 12 ods. 2 ústavy má len všeobecný charakter a treba ho chápať a vykladať v spojitosti s inými ustanoveniami ústavy, v ktorých sú zakotvené základné práva a slobody. Z rovnakého názoru vychádzal aj ústavný súd, keď svojím nálezom vyslovil, že „...ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   ústave.“   (I. ÚS 17/99). Keďže   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   na   začatie   konania   nenamieta   porušenie   iných ustanovení ústavy a podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom   na   začatie   konania,   národná   rada   považuje   ďalšie   konanie   v   tomto   smere   za bezpredmetné.

Na   základe   uvedených   dôvodov   národná   rada   navrhla,   aby   ústavný   súd   návrh v celom rozsahu zamietol, resp. z obsahu podania vyplýva, že národná rada má na mysli nevyhovenie návrhu generálneho prokurátora.

6. Vláda zastúpená ministrom   spravodlivosti   vo svojom   stanovisku   z 9.   februára 2005   vyslovila   taktiež   nesúhlas   s podaným   návrhom.   V úvode   svojho   stanoviska   vláda rekapitulovala argumentáciu navrhovateľa, ktorá bola založená podľa jej názoru jednak (1) na   námietke   zákonnej   nerovnosti   nájomníkov   bytov   už   nemajúcich   právo   vyžadovať kontraktačnú povinnosť od vlastníka bytu, a to voči tým (1.1), ktorí bývali v obdobných bytoch a v čase od 1. septembra 1993 do 31. júla 1995 mali právo na prevod bytu do svojho vlastníctva a voči tým (1.2), ktorí bývajú v iných bytoch vo vlastníctve štátu alebo obce s kontraktačnou povinnosťou vlastníka bytu, jednak (2) na námietke zvýhodnenia štátu ako vlastníka určitých v zákone stanovených bytov oproti obciam vlastniacich byty podliehajúce kontraktačnej povinnosti v prospech nájomcov bytov. Generálny prokurátor nevidí dôvod na rozlišovanie bytov vo vlastníctve štátu spravovaných vybranými ministerstvami, resp. bytov nachádzajúcich sa v určitých lokalitách oproti iným vlastníkom bytov, na ktorých sa vzťahuje   kontraktačná   povinnosť   v   prospech   nájomníkov   týchto   bytov.   Predmetné rozlišovanie tak podľa názoru generálneho prokurátora porušuje čl. 12 ods. 2 ústavy.

Zaujímavosťou návrhu, ako uviedla vláda, je skutočnosť, že navrhovateľ nenamieta aj porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy,   pretože   v   samotnom   odôvodnení   návrhu   sa   fakticky odvoláva len na tri súdne rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa namietalo porušenie práva na vlastníctvo z pohľadu nerovnakých predpokladov a možností nadobudnúť veci do vlastníctva.   Pre   úplnosť   k   týmto   rozhodnutiam   však   podľa   vlády   treba   uviesť,   že vo všetkých troch prípadoch ústavný súd návrhu nevyhovel, resp. podnet odmietol. Navyše v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 59/94 išlo o preukazovanie vlastníckeho práva a v náleze sp. zn. I. ÚS 128/95 ústavný súd výslovne uviedol, že „...z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)   bez   dodržania   predpokladov,   ktoré   sú   na   tento   účel   upravené   zákonmi“.   Len v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/00 mal ústavný súd možnosť riešiť síce nie celkom „obdobnú“, ale so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov súvisiacu problematiku, a to kontraktačnú povinnosť vlastníkov bytov vo vzťahu k stanoveniu ich maximálnej kúpnej ceny. V tomto náleze ústavný súd uznal oprávnenie zákonodarcu na takýto postup (tiež diskriminačný vo vzťahu k vlastníkom bytov, na ktorých sa nevzťahovala kontraktačná povinnosť) vzhľadom na spoločenskú výnimočnosť situácie a špecifickú povahu bývania z hľadiska plnenia sociálnych funkcií štátu.

Generálny prokurátor (podľa   vlády   uvedomujúc si   zrejme postoj   ústavného súdu v ostatnom prípade) preto nenamietal porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, ale obmedzil sa len na námietku porušenia poslednej vety čl. 12 ods. 2 ústavy, čo je však pre daný prípad dôležitá skutočnosť. Ústavný súd totiž k postaveniu čl. 12 ods. 2 ústavy zaujal pomerne jednoznačné stanovisko. V náleze sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. septembra 1999 uviedol, že „...ustanovenie čl. 12   ods.   2   ústavy   má   všeobecný,   deklaratívny   charakter,   a   nie   charakter   základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných   práv a slobôd uvedených   v ústave“.   Ústavný súd tak v zásade prevzal   koncepciu   výkladu   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   obdobnému   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Generálny prokurátor sa však porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy nedovoláva v spojitosti s ochranou konkrétneho základného práva a slobody. Nemožno ním chápať ani všeobecné odvolanie na porušenie princípov právneho štátu v čl. 1 ods. 1 ústavy. Pre úplnosť treba podľa vlády uviesť, že odvolanie sa na   konkrétne   základné   právo   alebo   slobodu   by   bolo   veľmi   zložité,   pretože   tu   nešlo o diskrimináciu vo vzťahu k vlastníckemu právu. Vlastnícke právo totiž nezahŕňa aj právo nadobudnúť vlastníctvo ako základné ľudské právo (z bohatej judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   k   tejto   otázke   možno   uviesť   napr.   prípad   L.   Brežný   a   A. Brežný v. Slovenská republika, sťažnosť č. 23131/93, rozhodnutie zo 4. marca 1996). Na základe uvedeného návrh generálneho prokurátora podľa názoru vlády ako vedľajšieho účastníka konania nie je dostatočne podložený na to, aby ústavný súd rozhodol o porušení poslednej vety čl. 12 ods. 2 ústavy s napadnutým ustanovením.

II.

Ústavný súd konštatuje, že návrh nie je dôvodný.

1. Ústavný súd musel najprv ustáliť, či napadnuté ustanovenie je platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, pretože podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie § 29 ods. 3 písm.   a)   zákona o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov je   v čase   vyhlásenia predmetného nálezu platnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a preto nič nebráni jeho preskúmaniu z hľadiska súladu s označenými článkami ústavy.

Navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že napadnuté ustanovenie bolo do zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov inkorporované zákonom č. 151/1995 Z. z.   Zákonodarca   však   napadnuté   ustanovenie   rozšírené   o byty   slúžiace   lesnému hospodárstvu   opätovne   vniesol   do   zákona o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov ustanovením I. článku bodu 19 zákona č. 158/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 151/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 158/1998 Z. z.“), pričom § 29 ods. 2 a ods. 3 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom v súčasnosti, s vyznačením napadnutej časti ustanovenia kurzívou, znie predmetné ustanovenie takto:

„2)   Štátne   podniky,   štátne   podniky   v   likvidácii,   štátne   rozpočtové   organizácie   a štátne príspevkové organizácie, právnické osoby, ktoré podľa osobitného zákona spravujú majetok štátu 30a) a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti.

(3) Ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na

a) služobné   byty, 31) byty   v   správe   rozpočtových   organizácií   a   príspevkových organizácií   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   školstva   Slovenskej republiky,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   obrany   Slovenskej republiky, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Ministerstva zdravotníctva   Slovenskej   republiky, na   byty   vo   vnútornom   kúpeľnom   území 32) a   území národných parkov, na byty slúžiace lesnému hospodárstvu a na byty vo vlastníctve Fondu národného   majetku   Slovenskej   republiky   obstarané   z   prostriedkov   rozpočtu   Fondu národného majetku Slovenskej republiky od 1. januára 1995.

b) štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, ak nadobudli byty do vlastníctva štátu podľa § 4 ods. 1 písm. a),

c) byty v rodinných domoch.“

V čase   vyhlásenia   nálezu   je   teda   napadnuté   ustanovenie   súčasťou   zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie na základe zákona č. 151/1995 Z. z., ale na základe zákona č. 158/1998 Z. z. Aj keď navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu odkazuje na novelu zákonom č. 151/1995 Z. z., vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd je viazaný návrhom,   a nie   jeho   odôvodnením   a aktuálne   znenie   zákona o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov obsahuje ustanovenie napadnuté v návrhu, ústavný súd návrh prijal na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   vníma   uvedený   odkaz   ako   súčasť   argumentácie navrhovateľa, ktorá je vzhľadom na uvedené skutočnosti plne akceptovateľná.

2. Podstata návrhu spočíva v tom, že zákonodarca novelou, ktorou vyňal skupinu druhovo určených bytov z množiny bytov, ktoré je vlastník povinný odpredať, ak ho o to nájomca požiadal, porušil princíp právnej istoty ako komponent právneho štátu a zároveň diskriminoval   tých,   ktorí   nepožiadali   o uzatvorenie   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu. Podstatou návrhu teda nie je fakt, že určité byty je alebo nie je vlastník povinný odpredať, ale zmena v predmete uvedenej povinnosti voči nájomníkom. Napadnuté ustanovenie sa malo dostať do rozporu s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 poslednou vetou ústavy.

3.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   významná   časť   jeho   aktuálnej rozhodovacej   činnosti   súvisí   s časovou   pôsobnosťou   právnych   noriem   (porov.   napríklad PLz.   ÚS   1/06,   I.   ÚS   212/06,   PL.   ÚS   25/05).   Táto   situácia   je   daná   hlavne   trendom legislatívneho optimizmu, resp. hypertrofie právnych predpisov v industriálnej spoločnosti 20. storočia, pričom tieto javy sú v Slovenskej republike aktuálne ešte umocnené potrebami transformácie   spoločnosti.   Náhle   zmeny   pravidiel   sú   vždy   citlivé   z ústavnoprávneho hľadiska, a preto im ústavný súd venuje náležitú pozornosť. Každý prípad je špecifický a vyžaduje   si   dôkladné   zhodnotenie   všetkých   okolností.   V prerokúvanom   prípade   štát pozmenil   pôvodný   rozsah   povinnosti   odpredaja   štátnych   bytov,   čo   neuniklo   pozornosti navrhovateľa.

Navrhovateľ v prvom rade argumentuje tým, že uvedenou novelizáciou sa nájomcom bytov   odňalo   právo   na   prevod   vlastníctva   bytu,   ktoré   nadobudli   na   základe   pôvodnej právnej úpravy, a tak došlo k retroaktívnemu zásahu do ich práv.

Právna   norma   môže   byť   charakterizovaná   ako   retroaktívna,   ak   stanoví   právne následky pre skutkové podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy.

Ústavný   súd   viackrát   zreteľne   vyslovil,   že   pravá   retroaktivita   je   v rozpore s princípom právneho štátu, keď uviedol:

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a ich právnej istoty (PL. ÚS 16/95).

V   ústavnom   poriadku   Slovenskej   republiky   všeobecný   zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská   republika   právnym   štátom.   K   imanentným   znakom   právneho   štátu neodmysliteľne   patrí   aj   požiadavka   (princíp)   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť   vo   svojej   dôvere   k   nemu   sklamaný   spätným   pôsobením   právneho   predpisu   alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).

V preskúmavanom prípade platila pred účinnosťou napadnutej normy právna norma, podľa   ktorej   ak   nájomca   požiadal   o odkúpenie   bytu,   tento   mu   musel   byť   odpredaný. Napadnutá norma nepodrobuje žiaden skutkový dej, ktorý   sa   udial pred jej účinnosťou, novému právnemu hodnoteniu. Možnosť nájomcov požiadať o prevod bytu nie je skutkovou okolnosťou, do ktorej by napadnutá norma mohla retroaktívne zasiahnuť.

Z kontextu návrhu ďalej vyplýva, že navrhovateľ napáda aj neústavný zásah do tzv. nadobudnutých   práv.   Možno   to   odvodiť   z formulácií   v návrhu   „(retroaktívny)   zásah   do práv“   alebo   „sa   im   odňalo   právo   na   prevod   vlastníctva   bytu“.   Koncepty   retroaktivity a nadobudnutých práv sú odlišnými spôsobmi nazerania na časové súvislosti novej právnej úpravy. Otázkou, či nastala retroaktivita, sa pýtame, či právna norma reguluje udalosti, ktoré nastali pred jej účinnosťou. Otázkou, či bolo zasiahnuté do nadobudnutých práv, sa pýtame, či nová právna norma zasiahla do subjektívnych práv, ktoré vznikli v minulosti na základe starej právnej úpravy. Uvedené koncepty môžu byť v prieniku, ak by napríklad retroaktívny zákon stanovil   iné (odlišné) právne následky   pre skutkové okolnosti, ktoré nastali pred jeho účinnosťou, pričom pred jeho účinnosťou by na základe týchto skutkových okolností už mali konkrétne subjekty subjektívne práva (nadobudnuté subjektívne práva).

Ústavný   súd   prihliada   aj   na ochranu   nadobudnutých   práv   ako   vyplýva   napríklad z nálezu sp. zn. PL. ÚS 16/95: „S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Zo širšieho hľadiska túto požiadavku treba chápať tak, že je neprípustné odňať nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc, t. j. do minulosti, pred účinnosťou   nového   zákona.   Táto   požiadavka   ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V kontexte s tým nie je možná jednostranná   zmena   alebo   zrušenie   súkromnoprávnej   zmluvy,   čo   vyplýva   nielen   z   jej podstaty ako výsledku dohody zmluvných strán, ale i z podstaty uznávanej požiadavky zachovania riadne nadobudnutých práv.“ (rovnako napr. nález PL. ÚS 37/99).

V preskúmavanej veci nedošlo k zásahu do nadobudnutých práv, pretože nájomníci, ktorí   nepožiadali   o prevod   bytu,   nenadobudli   žiadne   subjektívne   práva.   Napadnuté ustanovenie zároveň žiadnym spôsobom nezasiahlo do nadobudnutých práv tých nájomcov, ktorí   v čase   pred   účinnosťou   napadnutej   normy   (materiálne   pred   1.   augustom   1995) požiadali   o prevod   bytu   do   svojho   vlastníctva.   Ústavný   súd   sa   tu   musel   argumentačne vysporiadať   s rozdielom   medzi   „subjektívnym   právom“   požiadať   o prevod   bytu a subjektívnym právom na prevod bytu. Ústavný súd v okolnostiach danej veci aplikuje klasické poňatie nadobudnutých práv, pretože jediným a jednorázovým úkonom potrebným na získanie   nadobudnutého   práva   bolo   požiadanie   o odpredaj   bytu.   Takýmito nadobudnutými právami v užšom slova zmysle sú také práva, ktoré vzišli zo skutkových podstát, ktoré za panstva starého zákona úplne nastali (boli dokonané). Nadobudnuté právo je   tu   logickým   dôsledkom   vzťahu   abstraktnej   normy   a dokonanej   skutkovej   podstaty. Opakom už nadobudnutých práv sú len púhe možnosti a nádeje, ktoré konkrétnym osobám poskytoval starý právny predpis na základe abstraktnej skutkovej podstaty pre prípad, že by skutková   podstata   bola   bývala   dokonaná   v čase   platnosti   starého   právneho   predpisu. Za nadobudnuté možno v predmetnej veci považovať len subjektívne práva vzniknuté po dokonaní skutkovej podstaty, pretože opak by znamenal absurdnú nezmeniteľnosť právnej úpravy. V zmysle uvedeného je nadobudnutým právom len právo na prevod bytu, nie právo požiadať o prevod bytu.

Z kontextu návrhu možno vyvodiť, aj keď to v ňom nebolo explicitne uvedené, že prijatím   napadnutého   ustanovenia   národná   rada   mohla   zasiahnuť   do   právnej   istoty nájomníkov.   Uvedené   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   namietaná   retroaktivita,   či   zásah   do nadobudnutých práv bezprostredne súvisia s právnou istotou a ochranou dôvery v právo. Tieto princípy sú súčasťou princípu právneho štátu, ktorý je zakotvený v čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom   tento   článok   bol   návrhom   taktiež   napadnutý.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd preskúmal napadnuté ustanovenie aj z pohľadu princípu právnej istoty, presnejšie z pohľadu legitímneho   očakávania,   pretože   napadnuté   ustanovenie   je   „podozrivé“   z hľadiska legitímneho očakávania. Ústavný súd sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už   z pomenovania   legitímne   očakávanie   vyplýva,   že   účelom   tohto   princípu   je   ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie   ktorej   do   určitého   výsledku   sa   spoliehali.   Legitímne   očakávanie   je   užšou kategóriou   ako   právna   istota.   Štát,   aj   keď   nekoná   retroaktívne   alebo   nezasiahne   do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,   na   ktoré   sa   súkromné   osoby   spoliehali   a ktoré   spravidla   súvisia   s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych   výrazov   princípu   materiálneho   právneho   štátu,   v ktorom   všetci   nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému   je   jednotlivec   a jeho   sloboda,   do   ktorej   nemožno   arbitrárne   zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že zmena právnej úpravy sa istou mierou dotkla právnej pozície nájomníkov a mohla zasiahnuť do ich očakávaní. Zákonodarca si nepočínal ideálne, keď   nevymedzil   časovú   pôsobnosť   pôvodnej   právnej   úpravy   alebo   nevymedzil intertemporálne novú úpravu voči starej. Napriek marginálnemu nápisu piatej časti zákona o vlastnícke bytov a nebytových priestorov „PRECHODNÉ   USTANOVENIA“ napadnuté právne normy nie sú prechodnými v zmysle intertemporality. Zásadnou v tejto súvislosti je otázka, či intenzita zásahu a jeho prípadná arbitrárnosť dosiahli v okolnostiach danej veci mieru protiústavnosti. Významné v danej veci sú dve skutočnosti. Jednak (1) transformačný (privatizačný),   a teda   nie   napríklad   reštitučný   charakter   povinnosti   odpredaja   štátnych bytov,   a (2)   „pasivita“   dotknutej   skupiny   nájomníkov.   K   (1)   možno   uviesť,   že   aj keď navrhovateľ   argumentoval   nutnosťou   transformácie,   resp.   privatizácie   vlastníctva   bytov v prospech dotknutých nájomcov, v predmetnej veci to pozíciu dotknutých nájomníkov skôr oslabuje. Štát ako vlastník bytov, ku ktorým nájomníci nikdy nemali iný právny vzťah ako práve vzťah nájomný, sa mohol slobodne rozhodnúť ako naloží so svojím majetkom. Jeho „dobrá vôľa“, že ponúkol tieto byty na predaj nájomcom (dokonca v podobe nárokového odpredaja), legitimizuje skutočnosť, že štát neskôr mohol vyčleniť z povinného odpredaja určitú skupinu bytov, zistiac, že ich potrebuje na výkon svojich funkcií. Účel verejného záujmu vyvážil účel privatizačný. Iná situácia by však bola, ak by išlo o reštitúciu, v rámci ktorej by štát naprával zásahy do vlastníckeho práva z obdobia neslobody. V takom prípade by skôr mohlo ísť o legitímne očakávanie. K (2) možno uviesť, že „pasivita“ nájomníkov spočívala v tom, že v rozhodnej dobe nepožiadali o odpredaj bytov, a nenaznačili tak svojím správaním záujem o byty, čím   sa ich   legitímne očakávanie, že sa   stanú ich   vlastníkmi, oslabilo. V súhrne to znamená, že legitímne očakávanie nájomníkov nebolo porušené takým spôsobom   a intenzitou,   aby   bolo   možné   konštatovať   porušenie   čl.   1   ústavy.   Zásah zákonodarcu do právnej istoty bol proporcionálny s ohľadom na verejný záujem a právnu pozíciu dotknutých nájomníkov.

Nad rámec úvah o legitímnom očakávaní ústavný súd ešte upozorňuje na dlhú dobu, ktorá uplynula medzi účinnosťou napadnutej novely a podaním návrhu ústavnému súdu. Táto doba mohla veľmi výrazne ovplyvniť zloženie skupiny dotknutých nájomníkov, ktorí mali byť návrhom chránení.

V súvislosti s právnym postavením nájomníkov, ktorí stihli požiadať o odpredaj bytu, ústavný súd   upozorňuje na rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. októbra 2001 sp. zn. 2 Cdo 48/01 (Rc 5/2003, Zbierka rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rok 2003, diel I., s. 30 a nasl.), v ktorom najvyšší súd potvrdil, že každý nájomník, ktorý požiadal o dokúpenie neskôr vyčlenených bytov do účinnosti napadnutej novely, má právo na odpredaj takéhoto bytu:

„(1) Právny vzťah účastníkov vzniknutý pred účinnosťou novely zákona č. 182/1993 Z. z., vykonanej zákonom č. 151/1995 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 1995, a nároky z tohto vzťahu vyplývajúce, treba posúdiť podľa pôvodného znenia zákona. (2) Ak nájomca bytu (nie služobného) požiadal do 31. júla 1995 o prevod vlastníctva bytu podľa § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., sú štátne podniky v likvidácii, štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, ako aj bytové družstvá povinné s nájomcom bytu uzavrieť v stanovenej dvojročnej lehote zmluvu o prevode vlastníctva bytu, aj keď sa byt nachádza v dome na území národného parku.

4. Podľa čl. 12 ods. 2 poslednej vety ústavy nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Navrhovateľ vo svojom návrhu taktiež namieta, že zákonodarca napadnutou novelou neodôvodnene vytvoril   dve   skupiny osôb   -   skupinu   tých, ktorí   požiadali   o prevod   bytu a stali   sa   ich   vlastníkmi,   a skupinu   tých,   ktorí   stratili   po   novele   možnosť   nadobudnúť takýmto spôsobom byt do svojho vlastníctva. Tým malo byť porušené ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy.

Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou osôb, ak sa tak deje na základe tzv.   kvalifikovaného kritéria.   Ústavný súd hodnotí porušenie rovnosti hlavne v súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody (rovnosť pridružená, akcesorická). Naznačuje to text ústavy čl. 12 ods. 2: „Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany slobody pred štátom. Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody.

V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   aplikoval   na   diskrimináciu   tento ústavnoprávny test, teda nachádzal odpovede na túto množinu otázok:

(1) Došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

(2) a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu,

(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine(4)   a uvedené   vyčlenenie   nemožno   ospravedlniť,   pretože   buď   absentuje   dôvod ospravedlnenia   (verejný,   legitímny   záujem),   alebo   ide   o neprimeraný,   neproporcionálny zásah?

Napadnutou novelou skutočne došlo k vytvoreniu dvoch skupín osôb (bod 1 testu). Ak   by   malo   ísť   o diskrimináciu,   muselo   by   byť   s rôznymi   skupinami   osôb,   ktoré   sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádzané rozdielnym spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod.   Na zistenie diskriminácie je v prvom rade nutné určiť cieľ porovnávania - komparátor (spoločný menovateľ), pričom týmto   cieľom   je   dôvod,   prečo   by   mali   byť   dve   skupiny   osôb   vôbec   porovnateľné. V predmetnej veci je komparátorom možnosť vzniku nároku na odkúpenie štátneho bytu a porovnateľnými skupinami sú jednak skupina pôvodných nájomníkov bytov, ktoré boli neskôr   zákonom   vylúčené   z povinného odpredaja,   pričom   títo nájomníci stihli požiadať o odpredaj,   a skupina   nájomníkov   štátnych   bytov   vo   všeobecnosti.   Ústavný   súd   musel zistiť,   či   nová   skupina   je   neústavne   diskriminovaná   voči   týmto   skupinám.   [Porovnaj: Bobek, M. Boučková, P., Kühn, Z. (eds.) Rovnost a diskriminace. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2007].

V posudzovanej   veci   nemohlo   dôjsť   k diskriminácii   vo   vzťahu   k niektorému zo základných práv alebo slobôd, pretože právo žiadať o odkúpenie bytu nie je základným právom. Došlo síce k vytvoreniu dvoch skupín osôb, ale nie vo väzbe alebo v spojitosti s výkonom niektorého základného práva alebo slobody (bod 1 testu). Tu možno prisvedčiť argumentom   národnej   rady   a vedľajšieho   účastníka.   Argumentácia   nálezom   sp.   zn. PL. ÚS 26/00 však s prerokúvanou vecou nesúvisí, pretože tam išlo o porovnávanie dvoch skupín vlastníkov, nie skupín nájomníkov.

Zákonodarca   taktiež   nerozlišoval   novú   skupinu   voči   uvedeným   porovnateľným skupinám na základe kvalifikovaného kritéria, teda na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického, či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetok a rod alebo podobného statusu (bod 2 testu).

Nad rámec predchádzajúceho testu ústavný súd uvádza, že v predmetnom prípade ústavný súd aplikoval klasický prístup k diskriminácii, ktorý je založený na komponentoch akcesority   (PL.   ÚS   14/98,   PL.   ÚS   4/97,   PL.   ÚS   18/97,   PL.   ÚS   4/00,   PL.   ÚS   21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria (PL. ÚS 8/04), aj keď možno predpokladať, že navrhovateľ mal na mysli neakcesorickú rovnosť, pretože ako referenčnú   ústavnú   normu   sa   snažil   vyčleniť   poslednú   vetu   čl.   12   ods.   2   ústavy. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je však integrálne, previazané, tvoriace ucelenú právnu normu, pričom je na interpretácii ústavného súdu, akým typom rovnosti bude posudzovať spornú právnu úpravu. Ústavný súd však najprv aplikuje klasický test rovnosti. V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného, než kvalifikovaného kritéria. Súdy   tak   vlastne   skúmajú   odôvodnenosť,   priam   koncepčnosť   danej   právnej   úpravy v kontexte   rýdzeho   princípu   rovnosti.   V predmetnej   veci   by   mohlo   byť   quasi   - akcesorickým   právom   právo   (nárok)   požiadať   o odkúpenie   bytu.   Iným   postavením, statusom by mohlo byť postavenie v skupine, ktorá nestihla požiadať o odkúpenie bytu. Napadnuté ustanovenie by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože vznik   novej   skupiny   voči   obidvom   porovnávaným   skupinám   nebol   arbitrárny   -   bol odôvodnený. Zákonodarca, resp. vláda odôvodnila vyňatie danej skupiny bytov z možnosti ich   odkúpenia   nutnosťou   ubytovávať   armádu,   políciu,   lekárov,   sociálnych   pracovníkov a pracovníkov   národných   parkov   (dôvodová   správa   k návrhu   zákona   č.   151/1995   Z.   z. a k návrhu   zákona   č.   158/1998   Z.   z.)   resp.   tým,   že   niektoré   byty   boli   za   trhovú   cenu nadobudnuté do vlastníctva štátu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za účelom ubytovania pracovníkov (dôvodová správa k návrhu zákona č. 158/1998 Z. z.). To   je   akceptovateľný   verejný   záujem   vylučujúci   arbitrárnosť   napadnutého   ustanovenia. Možno ešte doplniť, že podľa § 29a ods. 1 druhej vety i. f. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov po novele zákonom č. 367/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 367/2004 Z. z.“) obec nemá povinnosť previesť byt, na ktorý sa nevzťahovala povinnosť previesť vlastníctvo bytu podľa § 29 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a vlastníctvo tohto bytu prešlo na obec podľa osobitného predpisu. Podľa dôvodovej správy k citovanej novele   obec   nemá   mať   povinnosť   previesť   byt,   ak   vlastníctvo   bytu   prešlo   na   obec v súvislosti s decentralizáciou verejnej správy. Možnosť zachovať si tieto byty na verejné ciele teda pokračuje aj po prevode na verejnoprávny subjekt - obce.

Napokon,   arbitrárnosť   je   silne   oslabená   aj   tým,   že   štát   tu   disponuje   so   svojím vlastníctvom.

Navrhovateľ z hľadiska rovnosti ďalej namieta, že k rovnakému znevýhodneniu ako dochádza medzi novou a prvou porovnateľnou skupinou dochádza aj medzi novou skupinou nájomníkov a skupinou nájomníkov „rozpočtových organizácií obcí, ktorých bytový fond nie   je   napadnutým   ustanovením   chránený“.   Tento   argument   neobstojí   v teste porovnávacieho kritéria - komparátoru. Naším komparátorom je možnosť odkúpiť si štátny byt, nie možnosť odkúpiť si byt vo verejnom vlastníctve. Situáciu domnele poškodených nájomníkov nemožno porovnávať so situáciou nájomníkov v uvedených obecných bytoch, pretože   štát   vyčlenil   časť   bytov   vo   verejnom   záujme   pre   plnenie   funkcií   štátu,   čo   sa prirodzene nemôže vzťahovať na obce. Uvedené byty tiež nie sú vhodné na komparáciu, pretože   vzhľadom   na   rozmanitosť   obcí,   resp.   ich   rozpočtových   organizácií,   je   obtiažne uchopiť a generalizovať na účely porovnania takéto byty. Taktiež podľa § 29a ods. 1 druhej vety   i.   f.   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov   po   novele   zákonom č. 367/2004 Z. z. obec nemá povinnosť previesť byt, na ktorý sa nevzťahovala povinnosť previesť vlastníctvo bytu podľa § 29 ods. 3 a vlastníctvo tohto bytu prešlo na obec podľa osobitného   predpisu   Navyše   režim   odpredaja   obecných   bytov   je   samostatný,   upravený v § 29a   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov.   Ustanovenie   §   29a   ods.   1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov znie: „(1) Obec je povinná s nájomcom bytu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Túto povinnosť obec nemá, ak nájomcom bytu je   právnická   osoba,   ak   ide   o   byt   v   rodinnom   dome   alebo   ak   ide   o   byt,   na   ktorý   sa nevzťahovala povinnosť previesť vlastníctvo bytu podľa § 29 ods. 3 a vlastníctvo tohto bytu prešlo na obec podľa osobitného predpisu.“

Z argumentu, že k znevýhodneniu dochádza aj medzi novou skupinou nájomníkov a skupinou   nájomníkov   „rozpočtových   organizácií   obcí,   ktorých   bytový   fond   nie   je napadnutým ustanovením chránený“, navrhovateľ navyše dovodzuje, že vlastník - štát, by v druhovo rovnakej veci mal iný zákonný obsah vlastníckych práv ako iný vlastník - obec. Z (ne)rovnosti medzi nájomníkmi odvodil nerovnosť medzi vlastníkmi. Navrhovateľ tvrdí, že obce sú znevýhodnené, pretože tie sú povinné odpredať všetky dané byty a štát nie, čím chce dosiahnuť, aby aj štát bol povinný odpredať vyčlenené štátne byty. To, ako bolo už uvedené, medzičasom nezodpovedá úplne skutočnosti, pretože podľa § 29a ods. 1 druhej vety i. f. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov obec nemá povinnosť previesť byt,   na   ktorý   sa   nevzťahovala   povinnosť   previesť   vlastníctvo   bytu   podľa   §   29   ods. 3 a vlastníctvo tohto bytu prešlo na obec podľa osobitného predpisu (pozn. ide vlastne o tie byty,   ktoré   si   pôvodne   vyčlenil   štát).   Okrem   spomínanej   neporovnateľnosti   tu   možno oponovať   celkovou   rozdielnosťou   odpredaja   obecných   a štátnych   bytov,   pričom   táto rozdielnosť je podmienená odlišnou transformáciou bytového vlastníctva, decentralizáciou a verejným   záujmom   štátu   zachovať   si   niektoré   byty.   Obce   sú   povinné   odpredávať v odlišnom   režime   (§   29a   zákona   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov)   na požiadanie časť bytov v ich   vlastníctve   (nie však pôvodne už štátom   vyčlenené byty – decentralizácia), pričom tieto byty na ne previedol štát, a tak má byť podporená privatizácia bytov a trhové hospodárstvo (čl. 55 ústavy). S ostatnými bytmi obec nakladá ako slobodný vlastník (pozri ustanovenie § 29a ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov: „Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na byty a ateliéry v domoch postavených po 1. júni 1998 z rozpočtu obce alebo z prostriedkov Štátneho fondu rozvoja bývania.“)

Štát sa taktiež zaviazal, že na požiadanie odpredá časť štátnych bytov. Vyčlenil však z nich skupinu bytov, ktoré potrebuje na plnenie svojich funkcií. Z uvedeného je zrejmé, že tu   vôbec   nemožno   aplikovať   kritérium   rovnosti   obsahu   vlastníckeho   práva   vo   vzťahu k povinnosti odpredaja.

Ústavný   súd   na   podporu   svojej   argumentácie   v danom   prípade   poukazuje   aj   na rozhodnutia   súdov   iných   štátov,   konkrétne   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Estónskej republiky   (Riigikohus)   a Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ktoré   rozhodovali   prípady vykazujúce relevantné podobnosti, ale i zásadne rozdiely s prerokúvanou vecou.

Ústavná komora Najvyššieho súdu Estónskej republiky rozhodovala o súlade novely zákona o reforme vlastníctva s čl. 10 a čl. 12 (princíp rovnosti) estónskej ústavy. Podľa pôvodného   znenia   zákona   bol   oprávneným   žiadať   vrátenie   alebo   kompenzáciu   ilegálne vyvlastneného majetku aj manžel potomka pôvodného vlastníka, ak už toto dieťa nežije. Novela   zákona   neskôr   vyčlenila   manžela   potomka   spomedzi   oprávnených,   pričom   táto zmena sa nevzťahovala na tých manželov, ktorí už boli deklarovaní za oprávnených podľa pôvodného znenia zákona a ich žiadosti bolo vyhovené, no vzťahovala sa na tých, ktorí podali žiadosť a vyhovené im nebolo. Najvyšší súd rozhodnutím 3-4-1-2-99 zo 17. marca 1999   (pozri www.nc.ee,   www.codices.coe.int)   vyhovel   navrhovateľovi   a deklaroval,   že napadnuté ustanovenia sú nulitné a neplatné. V odôvodnení uviedol, že každý má právo na legitímne   očakávanie,   že   právne   „sľuby“ budú   uplatnené voči   osobám,   ktoré   už začali vykonávať svoje právo. Osoby, ktoré požiadali o navrátenie alebo kompenzáciu protiprávne vyvlastneného majetku,   mali právo   predpokladať,   že ich   žiadosti   bude   vyhovené   podľa práva   aplikovateľného   v čase,   keď   podali   žiadosť.   V prípade   Estónska   bolo   porušené legitímne   očakávanie,   pretože   zákonodarca   zasiahol   tých,   ktorí   už   podali   žiadosť o navrátenie majetku. V ústavným súdom prerokúvanom prípade boli práva tých, ktorí stihli podať žiadosť, zachované.

Ústavný súd Českej republiky rozhodoval o zrušení novely Občianskeho zákonníka pre rozpor s čl. 1 Ústavy Českej republiky (princíp právneho štátu) a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (pokojné   užívanie vlastníckeho   práva).   Právnické   osoby,   ktoré   mali   právo   trvalého   užívania   k štátnym pozemkom, mohli do určitého termínu požiadať o bezplatnú zmenu uvedeného práva na právo   vlastnícke.   Napadnutou   novelou,   ktorá   sa   stala   účinnou   deň   pred   uplynutím stanoveného   termínu,   zrušil   zákonodarca   možnosť   zmeny   práva   trvalého   užívania   na vlastnícke právo aj pre tie právnické osoby, ktoré o zmenu požiadali. Ústavný súd Českej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 2/02 z 9. marca 2004 napadnutú novelu pre porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo svojvoľným zásahom zákonodarcu zrušil. Zákonodarca   taktiež   porušil   legitímne   očakávanie   vlastníckeho   práva   v zmysle   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. V prípade Českej republiky išlo o typ právneho vzťahu (právo trvalého užívania), ktorý sa veľmi približoval vlastníckemu právu na rozdiel od nájomného vzťahu v prerokúvanom prípade. Ba čo viac, termín prevodu bol dopredu určený a dotknuté boli právnické osoby, ktoré o vlastnícke právo požiadali. Legitímne očakávanie teda bolo omnoho intenzívnejšie ako v prerokúvanom prípade.

Ústavný súd napokon konštatuje, že vzhľadom na formuláciu ustanovení § 29 ods. 2 a 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa zrušenie povinnosti odpredať byt môže   týkať   aj   družstevných   bytov   vo   vnútornom   kúpeľnom   území   a území   národných parkov. Pretože navrhovateľ smeroval svoju argumentáciu hlavne na štátne byty, ústavný súd sa osobitne nezaoberal ústavnosťou zrušenia povinnosti družstva odpredať družstevný byt vo vnútornom kúpeľnom území a území národných parkov.

Podľa dôvodových správ k zákonu č. 151/1995 Z. z. a zákonu č. 158/1998 Z. z., ktoré, ako už bolo uvedené, obsahovali napadnuté ustanovenie, účelom týchto noviel bolo vyčleniť časť štátnych   bytov   z možnosti   povinného odpredaja,   pretože štát   si   ich   chcel zachovať pre plnenie verejných funkcií. To samozrejme nič nemení na skutočnosti, že podľa textu zákona bytové družstvá nemajú povinnosť danú kategóriu bytov odpredať. Takto to vníma   aj   právna   prax,   o čom   svedčí   aj   citovaná   právna   veta   už   uvedeného   judikátu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 48/01. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ smeroval svoju   argumentáciu   špeciálne   na   štátne   byty   (porovnaj   napríklad   argument   nerovnosti vlastníckeho práva medzi štátom a obcami), s ohľadom na účel právnej úpravy vyjadrený v dôvodových   správach   noviel,   vzhľadom   na   argumentáciu   navrhovateľa   zameranú   na nerovnosť medzi nájomníkmi, ktorí stihli, resp. nestihli požiadať o odkúpenie bytov, a nie na iné nerovnosti, a napokon s ohľadom na argumentáciu ústavného súdu o možnosti štátu disponovať   so   svojím   vlastníctvom,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   osobitne   ústavnosťou zrušenia povinnosti družstiev odpredať družstevné byty vo vnútornom kúpeľnom území a na   území   národných   parkov.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nepovažuje   otázku ústavnosti   vyčlenenia   družstevných   bytov vo   vnútornom   kúpeľnom   území   a   území národných   parkov   za   res   iudicata   v zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde. Poznamenáva však, že zákonodarca by v budúcnosti mohol formulovať uvedené pravidlá vo vzťahu k družstevným bytom zreteľnejšie.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2008