SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 1/2016-56
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudcaspravodajca), Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh JUDr. ŠtefanaHarabina, sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného advokátomJUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica,na obnovu disciplinárneho konania vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskejrepubliky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, za účasti ministra spravodlivosti Slovenskejrepubliky, a takto
r o z h o d o l :
Návrh JUDr. Štefana Harabina na obnovu konania o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júna 2015doručený (na poštovú prepravu odovzdaný 26. júna 2015) návrh JUDr. Štefana Harabina(ďalej aj „navrhovateľ“), sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“), na obnovu disciplinárneho konania vo veci vedenej na ústavnom súde podsp. zn. PL. ÚS 92/2011, v ktorej bol navrhovateľ v pozícii predsedu najvyššieho súduuznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-173 z 29. júna 2011 uznaný vinným zo závažnéhodisciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o sudcoch“) a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5písm. b) zákona o sudcoch.
2. V úvode svojho návrhu navrhovateľ uviedol, že:«Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v rozsudku z 20. novembra 2012 Štefan Harabin proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 58688/2011), konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor“) uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, ako súdu disciplinárneho pre sťažovateľa vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.
V označenom rozsudku Súd okrem iného tiež pripomenul, že v prípade porušenia článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu ako je to možné dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky Dohovoru boli rešpektované. Ďalej Súd navrhol, že najvhodnejšou formou nápravy by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané pred súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti v zmysle článku 6 Dohovoru.»
2.1 Navrhovateľ ďalej uvádza, že vo veci vedenej na ústavnom súde podsp. zn. PL. ÚS 92/2011 už v minulosti podal návrh na obnovu konania, avšak jeho návrh bolzamietnutý, pričom zastáva názor, že ani v tomto konaní nerozhodovali nestranní sudcovia:„Návrh na obnovu konania vo veci vedenej na Ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ktorý podal navrhovateľ 21. februára 2013 Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 29. októbra 2013 predbežne prerokoval. Rozhodol tak, že návrh na obnovu konania vedený pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013-61 sa zamieta.
Je viac ako zrejmé, že základnú požiadavku - nestrannosť súdu a sudcu, sudcovia disciplinárneho súdu nespĺňali, pretože o návrhu na obnovu pôvodného konania, rozhodovali aj sudcovia Ústavného súdu, ktorí boli namietaní a vylúčení v iných konaniach pred Ústavným súdom týkajúcich sa navrhovateľa.“
2.2 Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že právnym základom jeho nového návrhu naobnovu konania je novela Ústavy Slovenskej republiky č. 161/2014, ktorá je účinná od1. septembra 2014 a ktorá je konkretizovaná„zákonom č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 38/1993 Z. z.“, keďže:
«Ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z. (zo 4. júna 2014, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky) sporné znenie čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky „Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok“ sa doplnilo o „to neplatí ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného sudu“.
Dôvodová správa k tomuto článku Ústavy Slovenskej republiky uvádza: „Rešpektujúc rozhodnutia medzinárodných súdnych organizácii, najmä Európskeho súdu pre ľudské práva sa vytvárajú ústavné predpoklady umožnenia obnovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika zaviazaná k tomuto kroku“.
Zákonom č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 38/1993 Z. z. o konaní pre Ústavným súdom bol menený novým obsahom „štvrtej časti“ a nadpisom „Preskúmanie rozhodnutia Ústavného súdu“»
2.3 Navrhovateľ zachovanie lehoty na podanie návrhu na obnovu konania odvodzujeod nadobudnutia účinnosti zákona„č. 353/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 38/1993 Z. z.“, teda od 1. januára 2015:
«Podľa ods. 5(...) ustanovenia § 75 „Návrh na obnovu konania pred Ústavným súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu konania pred Ústavným súdom mohol byť uplatnený“.»
2.4 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a„na podklade vyjadreného z dôvodov uvedených už v návrhu na obnovu konania z 18. februára 2013, ktorý bol zamietnutý Ústavným súdom 29. októbra 2013 v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013-61 opierajúc sa aj o právne konštatácie v rozhodnutí Súdu z 25. júna 2015 Štefan Harabin proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 33800/2014)“, navrhovateľ žiada, aby ústavný súdprijal nasledujúce„uznesenie“:
„Ústavný súd Slovenskej republiky obnovu konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011 povoľuje a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011 pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011-173 zrušuje.“
3. Účastníkom konania o obnove konania jeex lege[§ 75 ods. 4 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejaj „zákon o ústavnom súde“)] v okolnostiach danej veci aj minister spravodlivostiSlovenskej republiky, ktorý využil svoje právo nevyjadriť sa k podanému návrhu.
4. Na základe svojich oznámení o možnej predpojatosti boli z rozhodovania v tejtoveci vylúčení sudcovia ústavného súdu Sergej Kohut a Ladislav Orosz.
II.
5. Ústavnému súdu bol 18. novembra 2010 doručený návrh vtedajšej ministerkyspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) na začatiedisciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalejaj „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 2 prvú vetu a § 32 ods. 3 zákona o ústavnom súdeproti vtedajšiemu predsedovi najvyššieho súdu JUDr. Štefanovi Harbinovi. Vec bola vedenápod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.
5.1 Vo veci bolo vznesených 7 námietok zaujatostí. Plénum ústavného súduuznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-94 z 10. mája 2011 v záujme funkčnosti svojhorozhodovania, odvolávajúc sa aj na hodnotu sľubu ústavného sudcu,uno actu, uvedenýmuznesením nevylúčilo týchto sudcov z rozhodovania.
5.2 Plénum ústavného súdu uznesením č. k. PL. ÚS 92/2011-173 z 29. júna 2011o návrhu ministerky spravodlivosti takto rozhodlo:
„1. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 129 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov j e v i n n ý
zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukazom na § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov spočívajúceho v pokračovaní v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, na tom skutkovom základe, že porušil povinnosti vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tým, že opakovane ako kontrolovaný subjekt neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2., 3. a 4. augusta 2010 audítorskej skupine Ministerstva financií Slovenskej republiky vykonať na Najvyššom súde Slovenskej republiky vládny audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431.
2. Za konanie uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia sa JUDr. Štefanovi Harabinovi ukladá disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.“
6. Navrhovateľ podal proti uzneseniu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 92/2011-173z 29. júna 2011 sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pričomESĽP z množstva jeho námietok uznal za opodstatnenú námietku nanestrannosť ústavného súdu, a to v civilnej časti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“, v citáciách aj „Dohovor“), keď rozsudkom č. 58688/11z 20. 11. 2012 rozhodol, že:
„1. Vyhlasuje sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcu sa sťažovateľovho práva na spravodlivé prerokovanie veci pred nestranným súdom za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný;
2. Rozhoduje, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru v tom, že o disciplinárnom návrhu proti sťažovateľovi nebolo rozhodnuté nestranným súdom;
3. Rozhoduje, že nie je nevyhnutné samostatne preskúmavať zvyšné námietky sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru;
4. Rozhoduje, (a) že žalovaný štát je povinný vyplatiť sťažovateľovi v lehote troch mesiacov odo dňa, kedy rozsudok nadobudne právoplatnosť v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru nasledujúce čiastky:
(i) 3 000 EUR (tritisíc eur), spolu s akoukoľvek daňou, ktorou môže byť zaťažená z titulu nemajetkovej ujmy;
(ii) 500 EUR (päťsto eur), spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená sťažovateľovi z titulu nákladov a výdavkov;
(b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov až do vyplatenia budú k uvedeným sumám pripočítané úrok z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá;
5. Zamieta zvyšok sťažovateľovho nároku na spravodlivé zadosťučinenie.“
6.1 Európsky súd pre ľudské práva v odôvodnení svojho rozsudku č. 58688/11 okreminého uviedol, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011 nemoholuplatniť doktrínu nevyhnutnosti v istom zmysle preventívne, bez individuálnejšiehoskúmania nestrannosti jednotlivých sudcov, a naznačil, aj s vedomosťou o limitovanýchmožnostiach obnovy pred ústavným súdom, že vhodné je vec vrátiť právne dovýchodiskového stavu. Európsky súd pre ľudské práva sa v bode č. 177 a č. 178 uvedenéhorozsudku vyjadril k právnej možnosti riešenia zisteného porušenia čl. 6 dohovoru takto:„177. Súd ďalej pripomína, že rozsudok, v ktorom konštatuje porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné a/alebo, ak je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho vnútroštátnom právnom poriadku za účelom skončenia porušenia konštatovaného Súdom a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola v takom rozsahu, v akom je to možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením (pozri Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00, ods. 55, 26. január 2006, spolu s ďalšími odkazmi).
178. V prípade porušenia článku 6 Dohovoru, by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom je to možné, dostať do situácie v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli rešpektované. Najvhodnejšia forma nápravy v prípadoch podobných predmetnému by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané, pred súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti v zmysle článku 6. Súd poznamenáva v tomto ohľade, že ústava ani zákon o ústavnom súde z roku 1993 výslovne neposkytujú možnosť obnovy konania pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde však umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak je to vhodné, Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania, ak Súd v rozsudku dospeje k záveru, že rozhodnutie súdu alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo v rozpore so základnými ľudskými právami alebo slobodami účastníka konania (pozri Vojtěchová proti Slovenskej republike, č. 59102/08, ods. 23 a 27, 25. september 2012, a odsek 60 vyššie).“
6.2 Rozsudok ESĽP č. 58688/11Harabin proti Slovenskej republikesa stalkonečným 20. februára 2013.
7. Návrhom doručeným ústavnému súdu 21. februára 2013 JUDr. Štefan Harabinpožiadal o obnovu konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011.Konanie o tomto návrhu bolo na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013. Niektorísudcovia ústavného súdu (z vlastnej iniciatívy, resp. po výzve predsedníčky ústavnéhosúdu) vyjadrili svoj pomer k navrhovateľovi, pričom niektorí z nich poukázali na to, žemôžu vzniknúť len objektívne pochybnosti o ich nestrannosti.
7.1 Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/2013-31 z 11. septembra 2013 bolisudcovia ústavného súdu Sergej Kohut a Ladislav Orosz vylúčení, sudcovia ĽudmilaGajdošíková, Ján Luby (t. č. už emeritný sudca ústavného súdu, pozn.) a Lajos Mészárosneboli vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súdepod sp. zn. PL. ÚS 6/2013. Námietka voči (už zosnulému, pozn.) sudcovi ústavného súduJurajovi Horváthovi bola uvedeným uznesením procesne zamietnutá.
7.2 Ústavný súd svojím uznesením č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 návrhna obnovu konania zamietol. Z disentov možno odvodiť, že o veci panovali dva právnenázory, a to rešpekt ku kategorickému (vtedajšiemu) zneniu čl. 133 ústavy, ktorýnepripúšťal opravné, teda ani mimoriadne opravné prostriedky k akémukoľvek rozhodnutiuústavného súdu, na jednej strane a na druhej strane názor o nutnosti obnovy cez veľkorysúotvorenosť k medzinárodnému právu.
8. Proti uzneseniu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 podalJUDr. Štefan Harabin sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva, ktorý svojímrozhodnutím č. 33800/14 z 2. 6. 2015 uvedenú sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú s tým, žerozsah čl. 6 dohovorurationae materiaenepokrýva obnovu konania, majúc na vedomí, žeVýbor ministrov Rady Európy sleduje výkon pôvodného rozsudku č. 58688/11z 20. 11. 2012.
III.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
10. Dňa 4. júna 2014 bolo ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, doplnené pôvodné znenie čl. 133 ústavy, ktoré ponadobudnutí účinnosti dňa 1. septembra 2014 znie takto:
„Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.“
11. Zákonom č. 353/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov bola novelizovaná jeho ŠTVRTÁ ČASŤ s nadpisomPRESKÚMANIE ROZHODNUTIA ÚSTAVNÉHO SÚDU, v ktorej sa zaviedla„Obnova konania pred Ústavným súdom“. Táto novela zákona o ústavnom súde nadobudla účinnosť1. januára 2015.
«Podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným súdom podľa čl. 133 ústavy musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 a 2 obsahovať
a) označenie rozhodnutia ústavného súdu, proti ktorému smeruje,
b) označenie rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie, o ktoré sa opiera. Podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným súdom je oprávnený podať ten, kto bol vo veci uvedenej v odseku 1 účastníkom konania pred ústavným súdom a v koho prospech orgán medzinárodnej organizácie rozhodol.
Podľa § 75 ods. 4 zákona o ústavnom súde účastníkmi konania o návrhu na obnovu konania sú tiež účastníci konania pred ústavným súdom, ktorého obnova je navrhovaná, ktorí nie sú navrhovateľmi; tí, ktorí boli v tomto konaní vedľajšími účastníkmi, sú nimi aj v konaní o návrhu na obnovu konania.
Podľa § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde návrh na obnovu konania pred ústavným súdom možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa rozhodnutie orgánu medzinárodnej organizácie stalo konečným, alebo od toho času, keď návrh na obnovu konania pred ústavným súdom mohol byť uplatnený.
Podľa § 75a ods. 1 zákona o ústavnom súde o návrhu na obnovu konania, ktorý smeruje proti rozhodnutiu pléna ústavného súdu, rozhoduje plénum ústavného súdu.
Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne neopodstatnený uznesením odmietne.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia Ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania.
Podľa § 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak na základe návrhu na obnovu konania ústavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný návrh na začatie konania podľa príslušných ustanovení tohto zákona, pričom vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.»
12. Navrhovateľ žiada obnovu konania sp. zn. PL. ÚS 92/2011 na základe čl. 133ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. h) a § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde. Tento návrhnie je prvý návrh JUDr. Štefana Harabina na obnovu disciplinárneho konania. Uznesenímsp. zn. PL. ÚS 6/2013 ústavný súd prvý návrh na obnovu zamietol. Podstatou návrhu naobnovu konania je vzhľadom na rozsudok ESĽP č. 58688/11 z 20. 11. 2012 opäť rozhodnúťo návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ako i o zaujatostisudcov, ktorí rozhodovali o disciplinárnom previnení navrhovateľa.
13. Navrhovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrh obsahuje všeobecné náležitosti podľa § 20ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ ide o osobitné náležitosti v zmysle § 75 ods. 2zákona o ústavnom súde, navrhovateľ bol účastníkom konania pred ústavným súdom, v jehoprospech rozhodol orgán medzinárodnej organizácie a navrhovateľ riadne označilvnútroštátne aj medzinárodné rozhodnutie. Tieto zákonné podmienky teda riadne splnil.(Možno dodať, že v predmetnej veci ide o obnovu jednostupňového konania ústavnéhosúdu, a preto nie je potrebné zaoberať sa prípadnou kolíziou s možnosťou obnovy podľaprocesných kódexov.)
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
14. Ústavný súd konštatuje, že prerokúvaný návrh na obnovu konania nie jeprípustný, pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.
15. Ústavný súd vníma citlivosť veci jednak vzhľadom na skutočnosť, že ideo fixáciu viny z disciplinárneho odsúdenia v „objektívnom práve“ tvorenom aktmi aplikáciepráva u navrhovateľa, ktorý je sudcom najvyššieho súdu, a taktiež vzhľadom na rozsudokESĽP č. 58688/11 z 20. 11. 2012. Takto sústredene pristupoval ústavný súd k veci užv konaní sp. zn. PL. ÚS 6/2013.
16. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu o prvom návrhuJUDr. Štefana Harabina na obnovu konania absentovala v zákone o ústavnom súdevýslovná právna úprava obnovy konania pred ústavným súdom, ústavný súd v konanísp. zn. PL. ÚS 6/2013 rozhodoval tým spôsobom, že nerozlišoval (i) konanie o prijatínávrhu na obnovu konania a (ii) konanie o povolení obnovy. Vychádzal pritom zároveňi zo skutočnosti, že špecificky v konaní o povolení obnovy konania sa značne prelínajúkritériá obidvoch konaní.
Vychádzajúc z uvedeného, sudca spravodajca v konaní sp. zn. PL. ÚS 6/2013predložil plénu ústavného súdu návrh meritórneho rozhodnutia, pričom, ako vyplývaz odôvodnenia uznesenia č. k. PL. ÚS 6/2013-61 z 29. októbra 2013 (s. 8), sudcaspravodajca po uvedení východísk právnych záverov navrhol, aby plénum ústavného súdurozhodlo tak, že:
„1. Obnovu konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.PL. ÚS 92/2011 povoľuje.
2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna2011 zrušuje.“
Návrh na povolenie obnovy konania bol však zamietnutý. Tieto skutočnostiznamenajú, že ústavný súd vtedy meritórne rozhodoval o samotnom povolení obnovykonania, nielen o tom, či môže rozhodovať o povolení obnovy konania – teda či prijmenávrh na obnovu konania na ďalšie konanie. Tento záver v istom zmysle naznačujú ajdisenty k tomuto zamietaciemu uzneseniu. Z týchto dôvodov možno hovoriť omeritórnomrozhodnutí ústavného súdu v zmysle schopnosti založiť účinkyres iudicata.
17. Na rozdiel od prvého návrhu JUDr. Štefana Harabina (ktorý ústavným súdomnebol predbežne prerokovaný, ale ústavný súd hneď pristúpil k meritórnemu rozhodnutiuo obnove konania), v prípade druhého návrhu JUDr. Štefana Harabina na obnovu konaniaústavný súd už najprv pristúpil k predbežnému prerokovaniu tohto návrhu.
Tento odlišný postup ústavného súdu pri rozhodovaní o druhom návrhu na obnovukonania bol odôvodnený zmenenou právnou úpravou, t. j. výslovným zakotvením právnejúpravy obnovy konania pred ústavným súdom do zákona o ústavnom súde.
Od účinnosti tejto novej právnej úpravy ústavný súd postupuje v senátnych veciachtak, že návrh na obnovu konania najprv predbežne prerokuje a až následne meritórnerozhoduje, či sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania (napr. uznesením sp. zn.III. ÚS 347/2015 z 30. júna 2015 ústavný súd prijal návrh na obnovu konania na ďalšiekonanie a následne nálezom sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. októbra 2015 v tejto vecirozhodol tak, že obnovu konania povoľuje a zároveň zrušil príslušné rozhodnutie, ktoré bolovýrokom o povolení obnovy konania dotknuté; obdobne ústavný súd uznesením sp. zn.III. ÚS 650/2015 zo 16. decembra 2015 prijal návrh na obnovu konania na ďalšie konaniea následne nálezom sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 v tejto veci rozhodol tak,že obnovu konania povoľuje a zároveň zrušil príslušné rozhodnutie, ktoré bolo výrokomo povolení obnovy konania dotknuté).
18. V druhom návrhu na obnovu konania navrhovateľ argumentuje novou právnouúpravou. Nová právna úprava však neobsahuje osobitné intertemporálne ustanovenie, ktoréby umožňovalo jej retroaktívnu aplikáciu na prípady, o ktorých už ústavný súd prednadobudnutím jej účinnosti rozhodol. Inak povedané, nová právna úprava mieri dobudúcnosti a jej zmyslom nie je zavedenie akéhosi rehabilitačného konania, ktoré spätneuchopí minulé právne deje, teda nejde o konanie podobné tým, aké poznáme z obdobiakrátko po dobe neslobody. Norma v § 75 ods. 5 zákona o ústavnom súde nesmeruje nanormatívny právny akt – novelu, zákon č. 353/2014 Z. z., ale na externú skutočnosťtýkajúcu sa medzinárodného rozhodnutia.
19. Navrhovateľ sa teda obrátil na ústavný súd, ktorý už rozhodol o jeho veci. Zásadazákazu rozhodovať a konať vo veciach už raz rozhodnutých (res iudicata) vyplývaz princípu právnej istoty, ktorý možno vyvodiť z princípu právneho štátu. Ide o procesnýdôvod na vyslovenie neprípustnosti takého návrhu, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súdrozhodoval meritórnym spôsobom. Zásadné je pritom vymedzenie kritérií, podľa ktorých jevec možné hodnotiť ako vec identickú. V prípade návrhu na obnovu konania je za tietokritériá možné považovať (i) konanie, o obnovu ktorého ide, (ii) dôvod, pre ktorý má byťkonanie obnovené, (iii) rozhodnutia, ktoré môžu byť návrhom na obnovu konania dotknuté.V prípade predmetných návrhov na obnovu konania bola podmienka identity splnenávo všetkých uvedených kritériách:
- obidvoma návrhmi sa navrhovateľ domáha obnovy konania vo veci sp. zn.PL. ÚS 92/2011,
- v obidvoch návrhoch na obnovu konania je dôvodom obnovy konania rozhodnutieESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike č. 58688/11 z 20. 11. 2012,
- v obidvoch návrhoch na obnovu konania navrhovateľ navrhuje zrušiť uznesenieústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. júna 2011.
20. Keďže v posudzovanom prípade ide o identické veci, pričom o predchádzajúcomnávrhu navrhovateľa na obnovu konania vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/2013 ústavný súdrozhodol meritórne, sú v danom prípade splnené podmienky na odmietnutie druhého návrhuna obnovu konania z dôvodu prekážkyres iudicata.
21. Ústavný súd v predmetnej veci odmietnutím pre neprípustnosť z dôvodures iudicataakcentuje zhodnosť vecí, a predsa len aj istý meritórny komponent v prvom konanío obnove, a preto nepoužil výrok o nepovolení obnovy. Vzhľadom na skutočnosť, že nováprávna úprava nespadá na navrhovateľa, tak ide o úplne identický návrh.
Ústavný súd pritom už aj v minulosti rozhodoval týmto spôsobom, keď uznesenímsp. zn. PL. ÚS 40/2014 zo 17. decembra 2014 odmietol návrh verejnej ochrankyne práv akoneprípustný, pretože sa týkal veci, o ktorej už rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 5/2014z 5. marca 2014.
22. Neprípustné návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorejústavný súd už rozhodol. Ústavný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa sa týka veci,o ktorej už rozhodol uznesením sp. zn. PL. ÚS 6/2013, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokutohto rozhodnutia.
23. K tomuto uzneseniu sa podľa § 32 zákona o ústavnom súde pripájajú odlišnéstanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Petra Brňáka a doplňujúce stanoviskosudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016