znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. januára 2014 predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Brezno, Kuzmányho 4, Brezno, zastúpeného sudcom   JUDr.   Tiborom   Gálom,   na začatie   konania   o súlade   §   93   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh Okresného súdu Brezno o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. januára 2013 doručený návrh Okresného súdu Brezno (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“) na začatie konania o súlade § 93 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   s čl. 19   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ uvádza, že pod sp. zn. 6 C/204/2012 vedie konanie vo veci obchodnej spoločnosti   EOS   KSI   Slovensko,   s.   r.   o,.   ako   žalobkyni   proti   A.   M.   ako   žalovanej, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 1 812,19 €. Podaním doručeným navrhovateľovi 14. septembra 2012 vstúpilo do konania na strane žalovanej ako vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov. Navrhovateľ ďalej uvádza, že vzhľadom na   vstup „vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu   do   konania   vyzval   súd právneho zástupcu navrhovateľa, aby v prípade ak má voči vstupu vedľajšieho účastníka námietky, tieto oznámil súdu obratom. Navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 13. 12. 2012 vzniesol námietku prípustnosti vedľajšieho účastníctva, pričom uviedol, že ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je v rozpore s článkom 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Keďže podľa názoru navrhovateľa je § 93 ods. 2 OSP v rozpore s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, uznesením č. k. 6 C/204/2012-37 z 23. januára 2013 navrhovateľ označené súdne konanie   prerušil   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   až   do   rozhodnutia   ústavného   súdu z dôvodu zistenia, „že je potreba skúmať súlad ustanovenia § 93 ods. 2“ OSP s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

V odôvodnení svojho návrhu po uvedení znenia § 3, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 zákona č. 428/2002   Z.   z.   o ochrane osobných   údajov   v znení   neskorších   predpisov   navrhovateľ uvádza:

„Právnické   osoby,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   spotrebiteľa   sa na základe   zákona   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   dostávajú   k   údajom   o prebiehajúcich   konaniach   v   spotrebiteľských   veciach,   do   ktorých   vstupujú   v   zmysle citovaného ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie nevyžaduje, aby dotknutý účastník so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na podporu jeho práv súhlasil. Súd pritom o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje len na návrh. V praxi dochádza k situácii, kedy tieto právnické osoby hromadne vstupujú do konaní v spotrebiteľských veciach, pričom v prípade ak navrhovateľ nepodá návrh na rozhodnutie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva resp. nevznesie námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, získava vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa. Spotrebiteľ však k takémuto prístupu nedal súhlas. V mnohých veciach koná vedľajší účastník bez toho, aby bol aspoň v minimálnom kontakte s účastníkom konania, prípadne z konania vystúpi po tom, ako je mu doručený opis návrhu na začatie konania s prílohami. Týmto podľa názoru   súdu   dochádza   k   zjavnému   porušovaniu   čl.   19   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej republiky, nakoľko je neoprávnene zasahované do súkromného života účastníka konania tak, že vedľajší účastník zhromažďuje resp. môže zhromažďovať o ňom osobné údaje bez jeho súhlasu. Zároveň dochádza k rozporu s citovaným ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 428/2002   Z.   z.   o   ochrane   osobných   údajov,   ktorý   práve   na   spracovávanie   osobných údajov súhlas dotknutej osoby vyžaduje a neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje (§ 49 ods. 1).

V prípadoch, kedy do konania na strane spotrebiteľa vstupuje ako vedľajší účastník právnická   osoba,   ktorej   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   spotrebiteľa,   je   namieste vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že súčasná právna úprava umožňuje vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento dal na to súhlas, čím dochádza k porušeniu čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

V doplnení návrhu doručenom 14. marca 2013 navrhovateľ ako odporcu v konaní označil Národnú radu Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava a upravil petit návrhu, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby „vydal nález, ktorým vysloví nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s článkom 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná   rada“)   a   ktoré   boli   ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

V konaní podľa čl. 125 ústavy postupuje ústavný súd aj v zmysle čl. 140 ústavy predovšetkým   podľa   všeobecných   ustanovení   §   18   až   §   36 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   predbežného   prerokovania   je   teda   posúdenie,   či   podaný   návrh   spĺňa ústavou a zákonom požadované náležitosti, nie je neprípustný ani podaný neoprávnenou osobou, oneskorený a napokon aj či nie je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy začne ústavný súd konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona o ústavnom   súde   sa   súdom   podľa   §   18   ods.   1   písm.   d)   rozumie   príslušný   senát   alebo samosudca. V zmysle § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, senát zastupuje jeho predseda.

Podľa   §   20   ods.   1   a 3   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania sa ústavnému   súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí   obsahovať,   akej   veci   sa   týka,   kto   ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia)   alebo   jeho   (ich)   zástupca.   Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ako z citovaného § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, návrh na začatie konania   podaný   ústavnému   súdu   musí   obsahovať   odôvodnenie,   ktoré   musí   spĺňať dostatočné ústavno-právne požiadavky (m. m. PL. ÚS 9/2012).

Z návrhu vyplýva iba skutočnosť, že ustanovenie § 93 ods. 2 OSP nevyžaduje, aby dotknutý účastník súhlasil so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane, a v prípade, ak nie je vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, získava vedľajší účastník prístup k osobným údajom spotrebiteľa, čím má dochádzať k porušovaniu čl. 19 ods.   2 a 3 ústavy. Navrhovateľ považuje za „zrejmé, že súčasná právna úprava umožňuje vedľajšiemu účastníkovi prístup k osobným údajom účastníka bez toho, aby tento dal na to súhlas“.

Ústavný súd posudzujúc doručený návrh z ústavno-právneho hľadiska nepovažuje za dostatočné také odôvodnenie návrhu na vyslovenie nesúladu namietaného § 93 ods. 2 OSP so   základnými právami zaručenými čl.   19 ods.   2 a 3   ústavy, v   ktorom   absentuje podrobnejšie   opísanie   súvislostí   medzi   napadnutým   ustanovením   a ďalšími   súvisiacimi ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   prípadne   iných   právnych   predpisov reglementujúcich   podmienky   ochrany   osobných   údajov   a   ústavnú   akceptovateľnosť prípadných zásahov do nich a len stroho prezumuje neústavnosť izolovane napadnutého ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúceho   možnosť   vstupu   ďalšieho účastníka konania.

Ani tvrdenie navrhovateľa, že ustanovením § 93 ods. 2 OSP dochádza „k rozporu s citovaným ustanovením § 7 ods. 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý   práve   na   spracovávanie   osobných   údajov   súhlas   dotknutej   osoby   vyžaduje a neoprávnené   spracovávanie   prísne   sankcionuje“, ústavný   súd   nepovažuje za argumentáciu, ktorá by preukazovala nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami   ústavy,   keďže   ústavný   súd   v konaní   podľa   čl.   125 ods.   1   písm.   a)   ústavy nerozhoduje o súlade ustanovenia jedného zákona s ustanovením iného zákona, ale o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas   národná   rada   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   teda   okresný   súd   vo   svojom   návrhu   nepredložil dostatok   dôvodov,   ktoré   by   v čase   predbežného   prerokovania   veci   svojou   relevanciou preukazovali reálny nesúlad napadnutého § 93 ods. 2 OSP s označenými článkami ústavy. Absencia dôvodov, ktoré sú podstatnou obsahovou náležitosťou návrhu súdu na začatie konania o súlade ustanovení zákona s právnymi predpismi vyššej právnej sily (v danom prípade   s ústavou),   vedie   k celkovej   nepresvedčivosti   a signalizuje   skôr   podanie   tohto návrhu   len   z opatrnosti   alebo   z rezignácie   okresného   súdu   vykonať   v danom   prípade ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem. S prihliadnutím na to ústavný súd dospel k záveru, že návrh nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom o ústavnom súde pre takéto druhy návrhu, čo už samo osebe odôvodňuje odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. PL. ÚS 20/06, PL. ÚS 9/2012).

Vzhľadom   na   požiadavku   uplatňovania   princípu   materiálnej   ochrany   ústavnosti sa ústavný   súd   napriek   nedostatočnému   odôvodneniu   návrhu   nezaoberal   len formálnymi náležitosťami návrhu, ale v širších súvislostiach skúmal aj možnosť prípadného zásahu do základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy aplikáciou napadnutého § 93 ods. 2 OSP a nadväzujúci ústavnoprávny rozmer nastolenej otázky.  

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu [napr. Obchodný zákonník, zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   zákon   č.   250/2007   Z.   z.   o   ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov].

Posudzovaná   právna   norma   obsiahnutá   v označenom   ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   bola   prijatá   čl.   I bodom   52   zákona   č.   384/2008   Z.   z., ktorým sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej len „zákon č. 384/2008   Z.   z.“)   s účinnosťou   od   15.   októbra   2008.   Z osobitnej   časti dôvodovej   správy   k tejto   časti   zákona   č.   384/2008   Z.   z.   (dostupnej   na   internete: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=2475) vyplýva,   že dotknutá právna úprava bola prijatá s cieľom „umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych   smerníc   určených   na   ochranu   spotrebiteľa,   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Musí ísť o návrh na rozhodnutie o práve podľa osobitného predpisu, musí ísť o návrh o obdobnom práve, ktorého ochrany sa domáha samotný účastník a musí takýto návrh pripustiť súd.

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov   -   ktoré   majú   vzhľadom   na   svoje   zameranie   alebo   predmet   činnosti   záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako   vedľajší   účastníci.   Dôvodom   je   fakt,   že   v danej   situácií   by   bolo   takmer   nemožné preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych   organizácií   zameraných   na   ochranu   jednotlivcov   a skupín pred diskrimináciou,   o   združenia   na   ochranu   spotrebiteľov   a podobne.   Rovnako   tak Centrum   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a mládeže   bude   zastupovať   v súdnom konaní záujmy dieťaťa v postavení vedľajšieho účastníka na strane dieťaťa (bude napr. podávať   návrhy   v súlade   s ochranou   jeho   záujmov   na   vydanie   predbežného   opatrenia, alebo podnet na začatie konania o úprave práva styku rodiča s dieťaťom počas konania o návrat dieťaťa a pod.“.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Ústavný súd už pri svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že právo na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda. Právo na súkromie ústava zaručuje nielen podľa čl. 16 ods. 1, ale aj podľa čl. 19 ods. 2. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. Oprávnené zásahy do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom alebo pri uplatnení zákona v súlade so všeobecnými   princípmi,   za   ktorých   možno   obmedziť   ústavné   právo   alebo   slobodu jednotlivca (PL. ÚS 43/95).

Obmedzenie   ústavných   práv,   ak   to   ústava   dovoľuje,   je   možné   iba   v   súlade s podmienkami v nej ustanovenými (čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy). Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Touto podmienkou sa orgán zákonodarnej moci splnomocňuje na obmedzenie ústavných práv a slobôd a vylučuje sa ich obmedzenie právnym predpisom iného štátneho orgánu. Splnomocnenie priznané národnej rade nie je také široké, aby každé obmedzenie ústavou priznaného práva bolo v súlade s ústavou, pokiaľ sa ustanoví v zákone. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu   a   zmysel.   Takéto   obmedzenia   sa   môžu   použiť   len   na   ustanovený   cieľ. Podľa citovaného ustanovenia ústavy teda nestačí, aby sa základné právo alebo sloboda obmedzila zákonom, ale zákon musí mať aj určitú kvalitu (nález sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996).

Z judikatúry   ústavného   súdu   relevantnej   v predloženom   prípade   taktiež   vyplýva, že obmedzenie základného práva musí obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich ústavne   chránených   hodnôt,   nemožno   mu   ale   odoprieť   ani   hmotnoprávny   význam. V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného práva,   a to   s ohľadom   na   cieľ,   ktorý   toto   obmedzenie   sleduje. Obmedzenie   základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom   na   ústavný   poriadok   možno   priznať   obdobnú   právnu   relevanciu,   akú   má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný   ústavou   ustanovený   verejný   záujem   (bližšie   pozri   nálezy   sp. zn.   PL.   ÚS   1/09 z 19. januára   2011,   sp. zn.   PL. ÚS 67/07   zo   6.   februára   2008   a sp.   zn.   PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001).

Právo na súkromie patrí   medzi   základné ľudské   práva   aj podľa   medzinárodných dohovorov spĺňajúcich podmienky čl. 7 ods. 5 ústavy. Právo na súkromie sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Podľa   medzinárodného   štandardu   vytvoreného   v   Rade   Európy   sa   právo   na   súkromie dovoľuje obmedziť opatrením, ktoré je v súlade so zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikujúcich čl.   8   dohovoru   sa   predovšetkým   opakovane zdôrazňuje,   že účelom   práva   na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci (Belgian Linguistic Case. A: 1968, č. 6, s. 33, § 7). Len výnimočne môže byť skúmaný aj zásah súkromnej   osoby   do   tohto   práva,   a   to   v prípade,   ak   sa   orgány   štátu   na   tomto konaní aktívnym   spôsobom   podieľali   (Storck   proti   Nemecku,   rozsudok   č.   61603/00 zo 16. júna 2005,   §   146). Z čl.   8   dohovoru   vyplývajú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré vyžadujú prijatie pozitívnych opatrení na zaistenie efektívneho rešpektovania súkromného života i vo sfére vzťahov medzi jednotlivcami samotnými (Von Hannover proti Nemecku, rozsudok č. 59320/00 z 24. júna 2004, § 57).

Judikatúra ESĽP precizujúca pomerne široké obmedzujúce ustanovenie čl. 8 ods. 2 dohovoru   sa   zamerala   predovšetkým   na   vymedzenie   termínov   „v   súlade   so   zákonom“ a „nevyhnutný   v   demokratickej   spoločnosti“.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vyslovil, že požiadavka „v súlade so zákonom“ znamená, že právny predpis je dostatočne presný, že musí existovať prostriedok na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi orgánov verejnej moci do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana, ak právna úprava priznáva možnosť úvahy, rozsah a   spôsob   jej   uplatnenia   sa   musí   ustanoviť   s   dostatočnou   jednoznačnosťou,   aby sa zabezpečila taká ochrana (Olsson Case. A: 1988, č. 130, s. 30, § 61). Okrem toho zásah do   súkromia   musí   mať   oporu   vo   vnútroštátnom   právnom   poriadku.   Samotný   základ v domácom právnom poriadku však nestačí: právna norma, o ktorú ide, musí byť prístupná jednotlivcovi,   ktorého   sa   týka,   pričom   tento   jednotlivec   musí   mať   možnosť   predvídať účinky vyplývajúce pre neho z danej právnej normy (Handyside Case. A: 1976, č. 24, s. 22, § 48).

Podstata   namietaného   nesúladu   §   93   ods.   2   OSP   s čl.   19   ods.   2   a 3 ústavy   má spočívať v tom, že napadnuté ustanovenie umožňuje vstupom právnických osôb, ktorých predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   podľa   osobitného   predpisu,   do   súdneho   konania ako vedľajších   účastníkov,   aby   tieto   právnické   osoby   zhromažďovali   (mohli zhromažďovať) o ostatných účastníkoch konania (t. j. o dotknutých osobách) osobné údaje bez ich súhlasu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále pripomína, že ústava predstavuje právny celok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti   všetkých   ústavných   noriem.   Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou   normou   ústavy   (II.   ÚS   128/95).   Každé   ustanovenie   ústavy   treba   interpretovať a uplatňovať   v   nadväznosti   na   iné   normy   ústavy,   pokiaľ   existuje   medzi   nimi   príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 9/04 atď.).

Požiadavku interpretácie a aplikácie ústavných   noriem v ich   vzájomnej príčinnej súvislosti treba nepochybne uplatňovať aj vo vzťahu k interpretácii a aplikácii právnych noriem   nižšej   právnej   sily,   pričom   jej   rešpektovanie   možno   považovať   za   jeden zo základných predpokladov ústavne konformnej interpretácie a aplikácie právnych noriem (PL. ÚS 110/2011).

Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj požiadavka, aby všetky orgány verejnej   moci   vykladali   a   uplatňovali   zákony   (zákonné   normy)   v   súlade   s   obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem (III. ÚS 58/08, III. ÚS 273/08).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu   taktiež vyplýva, že v prípade,   keď právnu normu   možno   vysvetľovať   viacerými   spôsobmi,   pričom   niektorý   z nich   je   v súlade s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi   a iný   s nimi   v súlade   nie je,   neexistuje   ústavný dôvod na zrušenie takejto právnej normy (m. m. PL. ÚS 15/98). Na základe uplatnenia výkladového pravidla vyplývajúceho z čl. 152 ods. 4 ústavy majú totiž všetky štátne orgány povinnosť vykladať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 22/06).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého § 93 ods. 2 OSP konštatuje, že v posudzovanom prípade je možné a potrebné interpretovať a aplikovať   toto   okresným   súdom   napadnuté   ustanovenie   v   nadväznosti   na   ostatné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, s ktorými sa nachádza vo vzájomnej súvislosti. Zároveň ústavný súd považuje za právne relevantné pri interpretácii a aplikácii napadnutého ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   zohľadniť   aj   obsah   ustanovení   zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej   len   „platný   zákon   o   ochrane   osobných   údajov“),   ktorý   je   špeciálnym   právnym predpisom upravujúcim aj podrobnosti ochrany práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov.

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd na účely preskúmania súladu napadnutého § 93 ods. 2 OSP považuje z hľadiska jeho ústavne konformnej interpretácie a aplikácie za relevantné použiť najmä ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6 a § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, ktoré vyjadrujú základné zásady občianskeho súdneho konania a § 101 ods. 3 OSP.

Občiansky súdny poriadok v § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie   povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri   tom   na   to,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu   práv   a   právom   chránených   záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 3 OSP občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa   §   5   ods.   1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa   §   93   ods.   3   druhej   vety   OSP   o   prípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 3 OSP ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.

Z uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   súdy   sú v konaní povinné postupovať tak, aby zabezpečili spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov   účastníkov   (§   1   OSP),   a pritom   sú   povinné   dbať   na   to,   aby   nedochádzalo k porušovaniu   práv   a   právom   chránených   záujmov   žiadnej   osoby   vrátane   účastníkov konania (§ 2 OSP). V konaní súd postupuje i bez ďalších návrhoch účastníkov (§ 100 ods. 1 OSP)   a   je   oprávnený   vyzvať   účastníka,   aby   sa   vyjadril   o   určitom   návrhu   týkajúcom sa postupu a vedenia konania (§ 101 ods. 3 OSP). Pokiaľ teda má konajúci súd odôvodnené pochybnosti,   že   vstup   vedľajšieho   účastníka   v spotrebiteľských   veciach   je   vedený   len so zámerom   zhromažďovať   osobné   údaje   o   účastníkoch   konania   bez   ich   súhlasu, s poukazom na povinnosť dbať na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb   mu   nič   nebráni,   aby   účastníka   konania,   o   ktorého   ochranu   základného   práva   na súkromie ide, vyzval na vyjadrenie, či súhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorým by sa mala stať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Súd je totiž v zmysle § 5 ods. 1 OSP oprávnený poučovať účastníka konania o jeho   procesných   právach   a   povinnostiach   vrátane   práva   navrhnúť   rozhodnutie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 3 druhej vety OSP. Z uvedeného je teda   zrejmé,   že   platná   právna   úprava   civilného   súdneho   procesu   umožňuje   súdom ústavnokonformnú aplikáciu § 93 ods. 2 OSP, pokiaľ právna norma nie je interpretovaná izolovane,   ale   vo   vzájomnej   súvislosti   s ostatnými   právnymi   normami   aplikovateľnými v civilnom procese.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že aj aktuálna judikatúra všeobecných súdov sa prikláňa k takému výkladu zákonných predpokladov prípustnosti vedľajšieho účastníctva, ktoré vyžadujú aj súhlas toho účastníka, na koho strane má vedľajší účastník do konania vstúpiť   (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   151/2007 z 24. júna 2008). Ústavný súd poznamenáva, že tento výklad aplikácie § 93 OSP je v zhode s obsahom a účelom základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutá   právna   úprava v tejto časti ústavne konformná s obsahom základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, keďže napadnuté ustanovenia v jednej z viacerých možných alternatív ich výkladu a aplikácie pripúšťajú aj alternatívu ústavne konformnú.

Nemožno   sa   stotožniť   ani s argumentom   navrhovateľa,   že   zo   strany   právnických osôb,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   podľa   osobitného   predpisu (v danom prípade   založených   alebo   zriadených   na   ochranu   spotrebiteľa   podľa   zákona č. 250/2007   Z.   z.   o   ochrane   spotrebiteľa   a   o   zmene   zákona   o   priestupkoch   v znení neskorších predpisov), dochádza k získaniu osobných údajov v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č.   428/2002   Z.   z.   o   ochrane   osobných   údajov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „predchádzajúci   zákon   o   ochrane   osobných   údajov“).   Navrhovateľ   totiž   opomenul zohľadniť súvislosť s ďalšími ustanoveniami predchádzajúceho zákona o ochrane osobných údajov [napríklad s § 7 ods. 4 písm. f) a g)], ako aj platného zákona o ochrane osobných údajov [napríklad s § 9 ods. 1 a § 10 ods. 3 písm. f) a g)], ktoré umožňujú, aby právnické osoby,   ktorých   predmetom   je   ochrana   práv   spotrebiteľov   podľa   osobitného   predpisu, spracúvali aj bez súhlasu osobné údaje získané zo súdmi doručených návrhov na začatie konania, pokiaľ sú tieto návrhy nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov spotrebiteľov (t. j. nielen dotknutých osôb, ale aj tretej strany).

V tejto súvislosti   ústavný súd konštatuje, že ústava   čl.   19 ods.   2 a 3 nezaručuje absolútnu ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života, resp. pred každým zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov   o dotknutej   osobe, priznáva   len   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   týchto   ústavou   chránených záujmov (II. ÚS 1/97). Ako už bolo uvedené, obmedzenie základného práva musí sledovať legitímny cieľ, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne určený obsah dotknutého základného práva.

Z dôvodovej   správy   predloženej   k zákonu   č.   384/2008   Z.   z.,   ktorým   bola prijatá napadnutá právna norma, vyplýva, že jej cieľom bolo rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane   ktorých   existuje   dôležitý   verejný   záujem,   avšak   v ktorých   je   veľmi problematické zo strany subjektov, ktoré majú záujem na ochrane tohto verejného záujmu, vstupovať   do   konaní   v postavení   vedľajších   účastníkov.   Dôvodom   mala   byť   aj   obava, že u týchto   osôb   by   v danej   situácii   bolo   takmer   nemožné   preukázať   právny   záujem na výsledku konania.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   existenciu   verejného   záujmu   možno   vidieť   práve v prípadoch,   v ktorých   by   mohla   byť   ochrana   práv   a právom   chránených   záujmov účastníkov konania významná i pre iné subjekty, ktoré účastníkmi konania nie sú. Preto môže dôležitý verejný záujem spočívať aj vo vytvorení účinných právnych prostriedkov na vstup   iných   subjektov   než   účastníkov   právneho   vzťahu   do   konania   tak,   ako   tieto vyplývajú z napadnutého ustanovenia, pokiaľ ich účasť v konaní sleduje posilnenie ochrany práv a oprávnených záujmov osôb, ktoré sú pri ochrane svojich práv v znevýhodnenom postavení.

V tejto súvislosti možno pripomenúť aj záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z práva Európskej únie, konkrétne zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách,   v úvodnej   časti   ktorej   Rada   Európskych spoločenstiev deklaruje, že „osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom, alebo správnym orgánom príslušným   na   rozhodnutie   sťažností   alebo   na   podanie   návrhu   na   začatie   príslušných súdnych konaní“.

S prihliadnutím   na   uvedené   považoval   ústavný   súd   za   odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho   konania,   aj   o   právnické   osoby,   ktorých   predmetom   je   ochrana   práv   podľa osobitného predpisu, ktoré samy osebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo tretích osôb (napríklad spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení. Skutočnosť, že sa tieto právnické osoby   v súvislosti   so   svojím   vstupom   do   konania   z doručených   rovnopisov   návrhov na začatie   konania   oboznámia   s podstatnými   okolnosťami   prípadov   vrátane   osobných údajov účastníkov konania, ktorých rozsah je stanovený § 79 ods. 1 OSP, nepredstavuje podľa ústavného súdu neospravedlniteľný zásah do základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, ale práve naopak, sleduje legitímny cieľ.

Ústavný   súd   sa   preto   už   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nestotožnil s pochybnosťami navrhovateľa, že napadnutou právnou normou dochádza k neoprávnenému zásahu do základnych práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Ak v konkrétnom prípade prerokúvanom súdom, v ktorom bol návrh na vyslovenie nesúladu § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods.   2 a 3 ústavy   doručený, má navrhovateľ podozrenie,   že účelom   vstupu   vedľajšieho účastníka do konania bolo len získanie osobných údajov o účastníkovi konania, ktorý je spotrebiteľom,   ústavný   súd   pripomína,   že   pre   účely   ochrany   práv   dotknutých   osôb   má navrhovateľ podľa § 62 až § 66 platného zákona o ochrane osobných údajov právo zaslať Úradu na ochranu osobných údajov podnet na začatie konania o ochrane osobných údajov, ktorý   predstavuje   zákonom   predpokladaný   postup   na   dosiahnutie   účinnej   ochrany označeného základného práva v týchto prípadoch.

Ústavný súd navyše pripomína, že navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje nielen na skutočnosť, že nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy namietal sám účastník   konania,   ale   aj   že   tento   súčasne   vzniesol   námietku   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva. V danom prípade to potom okresnému súdu pri rozhodovaní o tejto námietke umožňuje realizovať ústavne konformný výklad relevantných právnych predpisov v smere naznačenom   ústavným   súdom,   a tak   ochrániť   základné   práva   dotknutej   osoby   zaručené čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

Vychádzajúc z obsahu, zmyslu a účelu napadnutého ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, ktoré   možno   interpretovať   a   aplikovať   v spojitosti   s ďalšími   procesnými   ustanoveniami obsiahnutými   v Občianskom   súdnom   poriadku   tak,   ako   už   bolo   uvedené,   a tiež s prihliadnutím na limity spracúvania osobných údajov dané aktuálnou právnou úpravou (platným   zákonom   o ochrane   osobných   údajov),   ústavný   súd   nepovažuje   označené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku za spôsobilé zasiahnuť do základného práva garantovaného v čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy.

Ústavný súd na základe uvedeného vyhodnotil návrh okresného súdu na vyslovenie nesúladu   §   93 ods.   2 OSP s čl. 19   ods.   2 a 3   ústavy   nielen   ako nespĺňajúci zákonom predpísané náležitosti, ale v konečnom dôsledku aj ako zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok

V Košiciach 29. januára 2014