znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/2010-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Jána   Lubyho,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K. J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov účinného od 1. apríla 2005 s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e   j e   v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 6. augusta 2009 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „navrhovateľ“), zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. K. J., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon o rodine v znení neskorších predpisov účinného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon č. 94/1963 Zb.“) a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   účinného od   1.   apríla   2005 (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“) s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vo   svojom   návrhu   navrhovateľ   uvádza,   že   v   konaní vedenom   Okresným   súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 235/2006 sa žalobca Mgr. Ľ. Š. (ďalej   len   „žalobca“)   žalobou   podanou   16.   novembra   2006   domáhal určenia,   že   nie je biologickým otcom maloletej A. Š. (ďalej len „maloletá“). Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 235/2006-50 z 28. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok z 28. apríla 2009“) zamietol žalobu žalobcu   a   zároveň   ho   zaviazal   na   úhradu   trov   konania   žalovanej.   Žalobca   podal   proti rozsudku okresného súdu z 28. apríla 2009 odvolanie, v ktorom uviedol, že nie je otcom maloletej a o tejto skutočnosti sa dozvedel až v januári roku 2006 zo znaleckého posudku o určení otcovstva pomocou testu analýzy DNA, a preto podal žalobu o zapretie otcovstva až v roku 2006 aj napriek tomu, že mu podľa platných právnych predpisov už uplynula lehota na jej podanie. Vo svojej žalobe poukázal na to, že „ustanovenia slovenskej právnej úpravy zapretia otcovstva sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republiky viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR. Právna úprava zapretia otcovstva SR nevyhovuje týmto dokumentom a ak otcovstvo uznané len na základe právnej   domnienky   nezodpovedá   faktickému   biologickému   stavu,   ide   o   vážny   zásah   do života jednotlivca. Právna úprava SR nie je v súlade so zárukami práva na rešpektovanie súkromného a osobného života. Podľa judikatúry ESĽP je práve určenie právneho vzťahu medzi   otcom   a   dieťaťom   závažným   zásahom   do   súkromného   života   otca   podľa   čl.   8 Dohovoru. V rozsudku poukázal aj na konkrétne rozsudky ESĽP, a to na rozsudok vo veci Shofman proti Rusku z 24. 11. 2005, vo veci Paulík proti SR z 10. 10. 2006 a Niemietz proti Nemecku zo 16. 12. 1992.“.

Krajský súd dospel k záveru, že „pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné ako prejudiciálnu   otázku   vyriešiť   súlad   citovaných   zákonných   ustanovení   s   Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Ústavou SR, preto konanie vo veci podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil a podáva tento návrh.

k § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963, ktorý bol účinný do 31. 3. 2005: Podľa tohto ustanovenia môže manžel matky do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Žalovaná   v   2.   rade   A.   Š.   sa   narodila   dňa   5.   3.   1992   počas   trvania   manželstva žalobcu a žalovanej v 1. rade a za účinnosti zákona č. 94/1963. Na právo žalobcu zaprieť otcovstvo sa vzťahoval právny stav podľa zákona č. 94/1963 Z. z. v zmysle § 114 zák. č. 36/2005 Z. z., ktorý zrušil zákon č. 94/1963 Z. z. s účinnosťou od 1. 4. 2005. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že jeho právo na podanie návrhu na zapretie otcovstva na súde bolo prekludované, pretože lehota na jeho uplatnenie uplynula dňa 5. 9. 1992 a žalobca podal návrh až 16. 11. 2006. Podľa § 62 ods. 1 zák. č. 94/1963 Z. z. mohol podať návrh na zapretie otcovstva aj po uplynutí lehoty podľa § 57 ods. 1 tohto zákona generálny prokurátor za splnenia podmienky, že to vyžadoval záujem spoločnosti. Toto ustanovenie predpokladalo len možnosť danú generálnemu prokurátorovi a jej uplatnenie záviselo od jeho úvahy, avšak nezakladalo právny nárok, ktorého by sa mohla   dotknutá   osoba   domáhať.   Navyše   platná   právna   úprava   Občianskeho   súdneho poriadku   a   zákona   o   prokuratúre   č.   153/2001   Z.   z.,   s   účinnosťou   od   1.   4.   2005   už generálnemu prokurátorovi podanie takéhoto návrhu neumožňujú.

k § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zák. č. 36/2005, v znení platnom od 1. 4. 2005: Podľa § 86 ods. 1 manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľa § 96 ods. 1 ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota   ustanovená   na   zapretie   otcovstva,   môže   súd   na   návrh   dieťaťa   rozhodnúť o prípustnosti   zapretia   otcovstva.   V   tomto   konaní   musí   byť   maloleté   dieťa   zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Žalobca podal žalobu na zapretie otcovstva na súd dňa 16. 11. 2006, za účinnosti nového zákona o rodine č. 36/2005, avšak v zmysle prechodného ustanovenia § 114 sa na vznik jeho právneho vzťahu k A. Š. a na práva a povinnosti z neho vzniknuté vzťahuje doterajší zákon č. 94/1963 Z. z. Žalobca sa o skutočnosti, že nie je biologickým otcom A. Š. mal dozvedieť v prvej polovici roka 2006, kedy sa už podľa zákona č. 94/1963 nemohol domáhať,   aby   návrh   na   zapretie   otcovstva   podal   generálny   prokurátor.   Nový   zákon   o rodine mu neumožňuje žiadnym právnym prostriedkom domáhať sa zapretia otcovstva.“.

Vzhľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„- ustanovenie § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Z. z., zákona o rodine, účinného do 31. 3. 2005,

- ustanovenie § 86 ods. 1 v spojení s § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z., zákona o rodine, účinného od 1. 4. 2005, nie sú v súlade s čl. 6 bod 1. a čl. 8 bod 1. Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná podľa čl. 154c Ústavy SR.“

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu a uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 21. januára 2010 ho prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Národnú   radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)   ako   vedľajšieho   účastníka   konania,   zastúpeného   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   vyzval   aj   na   zaujatie stanoviska k návrhu krajského súdu.

Ústavnému   súdu   bolo   14.   mája   2010   doručené   stanovisko   vlády,   zastúpenej ministerstvom spravodlivosti. Vo svojom stanovisku ministerstvo spravodlivosti ústavnému súdu navrhlo podanému návrhu na začatie konania vyhovieť. V úvode odôvodnenia svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti poukázalo na pôvod a účel koncepcie prekluzívnej lehoty návrhu na zapretie otcovstva, ako aj právnych domnienok otcovstva ustanovených v slovenskom právnom poriadku. Ďalej uviedlo, že v «„paternitných sporoch“ stoja proti sebe   vo   vzájomnej   opozícii   na   jednej   strane   právo   dieťaťa,   na   strane   druhej   právo domnelého rodiča. Obe strany majú právo na udržaní právnej istoty a na jej stabilite. Zároveň majú právo poznať svoju vlastnú identitu (pôvod), ktorej neoddeliteľnou súčasťou je i fakt, kto je čím rodičom a kto je čím dieťaťom. Súčasne treba brať ohľad na záujmy dieťaťa,   ktoré je v porovnaní s dospelým,   ktorý sa ho v danej situácii snaží „zbaviť“, slabším článkom. Preto si vyžaduje osobitný (vyšší) stupeň ochrany. Dosiahnutie rovnováhy medzi   záujmami   rodičov   a   všeobecným   záujmom,   ktorý   chráni   práva   dieťaťa,   nie   je jednoduché a preto vyvoláva nielen odborné diskusie.».

Z   odôvodnenia   stanoviska   ministerstva   spravodlivosti   ďalej   vyplýva,   že   podaný návrh   sa „týka   v   prvom   rade   otázky   súladu   právnej   úpravy   prekluzívnej   lehoty (šesťmesačnej podľa zákona č. 94/1963 Zb. a trojročnej podľa zákona č. 36/2005 Z. z.) na zapretie otcovstva určeného podľa prvej domienky s článkami 6 a 8 Dohovoru“, a preto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 16. decembra 1992 vo veci   Niemietz   c.   Nemecko,   v   ktorom   bolo   konštatované   porušenie   čl.   8   dohovoru v súvislosti s prehliadkou právnickej kancelárie sťažovateľa vykonanej v rámci trestného konania nemeckými vnútroštátnymi orgánmi, ako aj rozhodnutie ESĽP z 10. októbra 2006 vo   veci   Paulík   c.   Slovenská   republika,   v   ktorej   išlo   o   zapretie   otcovstva   sťažovateľa určeného podľa tretej domnienky na základe v tej dobe dostupných vedeckých metód, nie sú, pokiaľ ide o právnu podstatu, identické s vecou vedenou krajským súdom, ktorá bola podnetom na iniciovanie tohto konania.

S ohľadom na uvedené, ako aj s poukazom na rozhodnutie ESĽP z 28. novembra 1984 vo veci Rasmussen c. Dánko podľa ministerstva spravodlivosti prekluzívna lehota na podanie   návrhu   na   zapretie   otcovstva   má „svoje   opodstatnenie“ a   jej   zavedenie ustanovením § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. sleduje legitímny cieľ, a to „zabezpečiť právnu istotu a chrániť záujmy dieťaťa“. Ďalej ministerstvo spravodlivosti poukázalo na rozhodnutie   o   prijateľnosti   sťažnosti   č. 34308/96   z 19. októbra   1999   vo   veci   Yildrim c. Rakúsko, v ktorom   ESĽP   vyslovil, že po uplynutí lehoty   na spochybnenie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva.

Podľa   ministerstva   spravodlivosti   problém   v   súvislosti   s   právom   na   zapretie otcovstva   spočíva „v   hľadaní   právne   optimálneho   konštruktívneho   nástroja,   ktorý   by umožnil riešenie situácie, kedy právne určený otec po uplynutí zákonnej lehoty zistí, že preukázateľne nie je biologickým otcom dieťaťa“.

Podľa § 62 zákona č. 94/1963 Zb. mohol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   využiť   svoje   oprávnenie   podať   návrh   na   zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty len v prípade, ak si to vyžadoval záujem spoločnosti. Každý prípad bol posudzovaný individuálne a generálny prokurátor takýto návrh podával spravidla vtedy, keď požiadavka stability rodičovského vzťahu k dieťaťu bola príliš tvrdá a zmena   statusových   pomerov   dieťaťa   viedla   k   zlepšeniu   jeho   pomerov,   predovšetkým k upevneniu rodinných vzťahov fungujúcich na prirodzenom rodičovskom základe.

Aktuálny zákon č. 36/2005 Z. z. v § 96 ods. 1 rozhodovanie o prípustnosti zapretia otcovstva po uplynutí zapieracej lehoty zveruje do rúk súdu.

Hmotnoprávnou   podmienkou   začatia   takéhoto   konania   je   preukázanie   potreby záujmu dieťaťa na zapretí otcovstva. Z rozhodnutí ESĽP „v zásade vyplýva, že po uplynutí zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných   väzieb   nad   záujmami   otca   na   zosúladení   právnej   situácie   s   biologickou realitou“.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   podľa   tohto   pravidla   postupuje   predovšetkým v prípadoch, ak sa preukáže, že sťažovateľmi neboli využité právne prostriedky zapretia otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov.

Odlišne však posúdil ESĽP situáciu v prípadoch, keď sťažovatelia v zákonnej lehote nevedeli o skutočnostiach, na základe ktorých by mohli úspešne zaprieť otcovstvo. Podľa ESĽP v takýchto prípadoch z čl. 8 dohovoru spravidla vyplýva, že biologická a spoločenská realita prevažuje nad právnymi domnienkami a záujem dieťaťa síce určitú úlohu zohráva, avšak nie prioritnú. V tejto súvislosti v rámci odôvodnenia svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti poukázalo na viaceré rozhodnutia ESĽP (rozhodnutia ESĽP vo veci Kroon a ostatní c. Holandsko z 27. októbra 1994, Mizzi c. Malta z 12. januára 2006, Róžanski c. Poľsko z 18. mája 2006, Emonet a ostatní c. Švajčiarsko z 13. marca 2008, Phinikaridou c. Cyprus z 20. marca 2008, Shofman c. Rusko z 24. novembra 2005 či vo veci Paulík c. Slovensko z 10. októbra 2006).

Podľa   ministerstva   spravodlivosti   uvedené prípady „svedčia   o tom,   že Slovenská republika   a   jej   právny   systém   nie   sú   dôvodom   na   osobitné   posudzovanie   možnej kontroverzie medzi záujmom na zachovaní právnej prezumpcie určenia dieťaťa na jednej strane a záujme na zosúladení právneho a biologického stavu veci“.

V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť, že „všetky tieto prípady vychádzali z posúdenia   konkrétneho   prípadu   a   jeho   riešenia   v   súlade   s   vnútroštátnym   právnym poriadkom. V tomto prípade pojednávanom pred Ústavným súdom Slovenskej republiky však   ide   o   abstraktnú   kontrolu   ústavnosti   a   ako   už   bolo   uvedené...   skutkové   okolnosti prerušenej veci vedúcej k iniciovaniu konania o súlade právnych predpisov s ústavou boli iné ako v prípade Paulík c. Slovensko.“.

Podľa ministerstva spravodlivosti je problematická aj «procesnoprávna podmienka uplatnenia   žiadosti   na začatie konania   o   prípustnosti   zapretia   otcovstva,   ktorá   spočíva v tom, že takúto žiadosť môže podať len dieťa. Tu sa totiž do „hry“ dostáva aj článok 14 Dohovoru.».

Ministerstvo spravodlivosti poukázalo na rozhodnutie ESĽP vo veci Mizzi c. Malta z 12. januára 2006, v ktorom konštatoval aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s jeho čl. 8, pretože maltská právna úprava umožňovala dieťaťu, jeho matke a skutočnému otcovi podať návrh na zapretie otcovstva bez časového obmedzenia, avšak sťažovateľ rovnaké právo nemal. Z tejto zásady ESĽP vychádzal aj v prípade Paulík c. Slovensko z 10. októbra 2006. Tieto rozhodnutia «nie sú na rozdiel od tých, ktoré sa viažu na hmotnoprávnu podmienku v takom „tesnom pute“ k skutkovým okolnostiam prípadu. Naopak tesnejšie sú zviazané s vnútroštátnym právnym predpisom a teda aj s abstraktnou kontrolou ústavnosti. Z tohto dôvodu by mohli byť zohľadnené Ústavným súdom Slovenskej republiky aj pri rozhodovaní v tomto konaní o súlade právnych predpisov s ústavou.».

V dôvodovej správe k zákonu č. 36/2005 Z. z. pripojenej k stanovisku ministerstva spravodlivosti bolo súhrnne k § 84 až § 96 uvedené: «V porovnaní s pôvodným právnym stavom zostáva úprava určenia otcovstva vo všeobecnosti zachovaná. Zmena sa týka najmä doterajšej   systematiky.   Ustanovenia   §   85   až   89   zahŕňajú   komplexne   úpravu   určenia a zapretia otcovstva určeného podľa prvej domnienky (otcovstvo manžela matky) rovnako tak   §   90   až 93 ohľadne druhej domnienky (súhlasné   vyhlásenie rodičov) a § 94 a 95 v prípade tretej domnienky (určenie otcovstva súdom).

V § 91 ods. 2 sa expressis verbis ustanovuje, že maloletý rodič môže urobiť súhlasné vyhlásenie   výlučne   pred   súdom.   Súdna   prax   vychádzala   doteraz   len   z   judikatúry.   (R 48/1984 – maloletý môže určiť otcovstvo súhlasným vyhlásením, pokiaľ je jeho vyhlásenie primerané jeho rozumovej a mravnej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku v spojitosti s § 9 OZ a § 104 ZR).

Doterajšia právna úprava priznáva aktívu legitimáciu len matke a dieťaťu k podaniu návrhu na určenie otcovstva súdom. Tento stav sa môže javiť ako určitá diskriminácia muža, ktorý sa za otca považoval, ale matka odmietla súhlasné vyhlásenie o jeho otcovstve. Dohovor   o   právach   dieťaťa   priznáva   v   článku   7   dieťaťu   právo   poznať   svoj   biologický pôvod, poznať svojich rodičov.

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   navrhuje   sa   predĺžiť šesťmesačnú zapieraciu lehotu na tri roky.

Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami, na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvo v nadväznosti na rekodifikačný zámer   OZ   sa   navrhuje,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   o   prípustnosti   zapretia   otcovstva určeného podľa prvej alebo druhej domnienky po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len na   návrh   dieťaťa.   Návrh   zákona   rozlišuje   dve   štádia:   podanie   návrhu   o   prípustnosti zapretia   otcovstva   a   až   následne,   ak   súd   vysloví,   že   zapretie   otcovstva   bude   v   záujme dieťaťa i po uplynutí lehoty, môže dieťa podať na súd návrh na zapretie otcovstva. Podľa predchádzajúcej   úpravy   sa   generálny   prokurátor   mohol   dozvedieť   v   praxi   o   „potrebe zapretia otcovstva v záujme spoločnosti“ len na základe podnetu napr. matrikového otca. Podnet   bude   podľa   novej   úpravy   smerovať   k   dieťaťu,   resp.   kolíznemu   opatrovníkovi. Základom je riešiť otázky osobného stavu dieťaťa – na prvom mieste je teda jeho záujem a nie záujem spoločnosti.

V prípade úspešného zapretia otcovstva, môže dieťa podať návrh podľa § 94 – aby otcovstvo určil súdu.»

Ústavnému   súdu   bolo   30.   apríla   2010   doručené   aj   stanovisko   národnej   rady k podanému návrhu. Národná rada v stanovisku v súvislosti s prijatím návrhu krajského súdu na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 21. januára 2010 aj v časti namietaného nesúladu   §   57   ods.   1   zákona   č.   94/1963   Zb.   poukázala   na   predchádzajúcu   judikatúru ústavného súdu, ktorou boli obdobné konania o súlade zastavené s poukazom na § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde. S ohľadom na znenie čl. 125 ods. 3 ústavy, ktorý upravuje následky rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, je podľa národnej rady «otázne, aký následok bude mať rozhodnutie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   tejto   veci,   keď   ani   jeden   z týchto   následkov   v prípade   zákona   č.   94/1963   Z.   z.   nemôže   nastať,   nakoľko   už   nie   je   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky a ani na základe intertemporálnych ustanovení § 114 zákona č. 36/2005   nie   je   možné   aplikovať   namietaný   §   57   ods.   1   zákona   č. 94/1963   Zb. Vychádzajúc z Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorej je v Slovenskej republike parlamentná forma vlády, je otázne či Ústavný súd Slovenskej republiky môže na základe svojho   rozhodnutia   „požadovať“   aplikáciu   zrušeného   (neplatného)   zákona.   V   tejto súvislosti   sa   aj   z hľadiska   ďalšej   činnosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   otvára priestor na ďalšie konania, v ktorých sa môžu oprávnené subjekty dožadovať „obnovy“ už zrušených právnych predpisov.».

Podľa   národnej   rady   by   mal   ústavný   súd   pri   posudzovaní   súladu   §   57   zákona č. 94/1963 Zb. s čl. 6 a čl. 8 dohovoru v súlade so svojou judikatúrou (napr. PL. ÚS 9/04) vychádzať z úplného znenia uvedeného zákona, a zároveň prihliadať na jeho § 62 ods. 1, v ktorom   existoval   právny   prostriedok   umožňujúci   zaprieť   otcovstvo   aj   po   uplynutí šesťmesačnej   lehoty,   ktorý   mohol   využiť   generálny   prokurátor,   a   preto „nie   je   možné hovoriť o porušení čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru“.

Uprednostnenie práva dieťaťa na rodinu a jeho výchovu rodičmi v úplnej rodine pred ochranou   súkromného   života   jednotlivca   je   v   záujme   zachovania „stability   rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi a v záujme čo najskoršieho dosiahnutia takéhoto stavu, ktorý   je   základným   predpokladom   výchovy   detí   a   rozvoja   rodiny“,   ako   aj   v   súlade so zásadami vyjadrenými v čl. II zákona č. 94/1963 Zb., čl. 2 a čl. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. a čl. 7   Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   S   ohľadom   na uvedené zásady   je koncipovaný aj samotný   text   zákona   č.   36/2005   Z.   z.,   ktorý „rovnováhu   medzi   biologickou   realitou a požiadavkou na stabilitu právnych vzťahov dieťaťa voči svojim rodičom, rieši trojročnou prekluzívnou lehotou, v ktorej sa môže otec domáhať určenia svojho otcovstva“.

Vo vzťahu k namietanému rozporu § 86 ods.   1 v spojení s § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru je podľa národnej rady potrebné prihliadať   na   judikatúru   ESĽP   týkajúcu   sa   neexistencie   právne   účinných   prostriedkov v právnom systéme toho-ktorého štátu na popretie otcovstva po uplynutí ustanovenej lehoty, ktorú možno rozdeliť na dve základné skupiny.

Prvá skupina rozhodnutí ESĽP, v ktorých tento súd konštatoval, že k porušeniu čl. 8 dohovoru nedošlo, sa týka prípadov, keď domnelý otec od momentu, keď sa o narodení dieťaťa dozvedel, vedel, že nie je otcom alebo mal pochybnosti o otcovstve, ale nevyužil možnosť poprieť otcovstvo v ustanovenej lehote (Yildrim proti Rakúsku, Rasmussen proti Dánsku a Kňákal proti Českej republike).

Druhú   skupinu   rozhodnutí   ESĽP   tvoria   prípady,   v   ktorých   otec   nemal   dôvod pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom dieťaťa,   sa   dozvedel   až   po   uplynutí   ustanovenej   lehoty   a   nemá   k   dispozícii   účinný prostriedok   nápravy   na   zapretie   otcovstva   alebo   takýto   prostriedok   ani   nikdy   nemal. V týchto prípadoch ESĽP vyslovil, že k porušeniu čl. 8 dohovoru došlo (Shofman proti Rusku, Mizzi proti Malte, Paulík proti Slovensku).

Prípad Paulík bol pred rozhodnutím ESĽP prerokovaný aj na ústavnom súde, ktorý túto sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 83/05 zo 17. marca 2005 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti s poukázaním na to, že povinnosťou sťažovateľa bolo podať návrh na zapretie   otcovstva   na   všeobecnom   súde,   ktorý   v   súlade   s   čl.   144   ods.   1   ústavy   mal rozhodovať o porušení jeho práv prihliadnuc na medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru, ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonom.

Je zrejmé, že žalobca ústavným súdom požadovaný prostriedok nápravy využil tým, že   sa   na   všeobecný   súd   obrátil   s   návrhom   na   zapretie   otcovstva.   Podľa   národnej   rady všeobecný súd môže na základe uvedeného „pri rozhodovaní priamo aplikovať ustanovenia Dohovoru v súlade s čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky“.

V závere stanoviska národná rada uviedla, že na základe „už spomínanej zásady, že právny poriadok treba aplikovať, interpretovať a vykladať ako celok, je možné povedať, že fyzická osoba má možnosť domáhať sa porušenia svojich práv týkajúcich sa otcovstva aj napriek tomu, že uplynula už lehota na zapretie, a to tým, že všeobecný súd bude priamo aplikovať   čl.   8   bod   1   Dohovoru.   Je   ale   otázne,   ako   si   všeobecný   súd   vysvetlí   dané ustanovenie pri dodržaní čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prihliadnuc aj na to, že de iure nie je viazaný rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrh v celom rozsahu zamietol.“.

Ani   jeden   z   účastníkov   konania   netrval   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.II.

II.1   Návrh   krajského   súdu   smeruje   k   posúdeniu   súladu   §   57   ods.   1   zákona č. 94/1963 Zb. a § 86 ods. 1 v spojení s § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 a čl. 8 dohovoru. Krajský   súd   namieta   nesúlad   uvedených   ustanovení   z   toho   dôvodu,   že   po   uplynutí zapieracej   lehoty   (podľa   zákona   č.   94/1963   Zb.   šiestich   mesiacov,   podľa   zákona č. 36/2005 Z.   z.   troch   rokov),   ktorá   začína   plynúť,   odkedy   sa   manžel   matky   dozvie o narodení   dieťaťa,   nemá   ako   právny   otec,   resp.   „matrikový   otec“,   ktorý   sa   dozvie o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo, k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy na popretie otcovstva k dieťaťu. Ustanovenie § 96 zákona č. 36/2005 Z. z. je, ako vyplýva z obsahu podaného návrhu krajského súdu, napadnuté iba s úmyslom poukázať na diskrimináciu právneho otca v možnosti podať opravný prostriedok a zmeniť svoj právny status vo vzťahu k dieťaťu. Vzhľadom na uvedené bolo predmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní iba posúdenie súladu § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. s čl. 6 a čl. 8 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1).

Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).

Narodením dieťa vstupuje bez svojho vedomia a vôle do právnych vzťahov v pozícii slabšieho subjektu. S ohľadom na svoju fyzickú i psychickú nezrelosť dieťa nemá možnosť samo vystupovať v právnych vzťahoch v záujme ochrany svojich práv a záujmov. Štát preto právam dieťaťa poskytuje zvláštnu ochranu, ktorá sa odzrkadľuje aj v rámci jeho právneho poriadku   poskytujúceho   dieťaťu   prostredníctvom   vnútroštátnych   právnych   noriem,   ale i medzinárodných   zmlúv   špecifický   „ochranný   právny   status“.   V dôsledku uprednostňovania záujmu dieťaťa (resp. práv dieťaťa) v právnych vzťahoch pred záujmami iných osôb nadobúdajú práva dieťaťa charakter privilegovanosti.

Aj právo na ochranu záujmov dieťaťa však nie je absolútne a musí mať rozumné zákonné   limity   nezasahujúce   predovšetkým   do   práv   iných   osôb   s jemu   konkurujúcimi záujmami.   V   záujme   ochrany   práv   dieťaťa,   predovšetkým   zabezpečenia   jeho   výchovy a výživy biologickými rodičmi, právny poriadok ustanovuje určenie rodičovstva (určenie materstva a zapretie otcovstva) špecifickým spôsobom. V záujme určenia otcovstva zákon č. 36/2005 Z. z. ustanovuje systém vyvrátiteľných zákonných domnienok otcovstva, podľa ktorých sa určuje, koho platné právo považuje za otca dieťaťa, resp. kto sa v súlade s latným právom považuje za otca dieťaťa.

Prvá   domnienka   otcovstva   predpokladá   narodenie   dieťaťa   v   čase   od   uzavretia manželstva až do uplynutia 300 dní po jeho skončení (§ 85 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.). K   určeniu   otcovstva   v   prospech   manžela   matky   tak   v   tomto   prípade   dochádza   bez akéhokoľvek prejavu vôle z jeho strany. K nadobudnutiu statusu otcovstva teda postačuje, ak nastane zákonom predpokladaná skutočnosť – narodenie dieťaťa v zákonom určenom čase.

Druhá domnienka otcovstva sa uplatňuje až v prípade nesplnenia prvej a otcovstvo podľa nej vzniká až na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov (§ 90 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.). Otcovstvo je v takomto prípade založené na vedomom súhlasnom prejave vôle   nielen   otca,   ale   i matky   dieťaťa   týkajúcom   sa   ich   rodičovstva,   t.   j.   vychádza z vedomého prijatia rodičovstva obidvomi rodičmi.

Tretia domnienka otcovstva prichádza do úvahy, pokiaľ nebol otec dieťaťa určený na základe prvých dvoch domnienok, a vychádza z určenia otcovstva súdom na základe návrhu niektorého   z rodičov   dieťaťa,   t.   j.   z   preukázania   možnosti   počatia   dieťaťa   konkrétnym mužom   v rozhodnom   čase   (preukazuje sa,   či   muž súložil   s matkou   dieťaťa   v   čase,   od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní), ktorý je   následne,   pokiaľ   jeho   otcovstvo   nevylučujú   závažné okolnosti,   súdnym   rozhodnutím určený za otca dieťaťa (§ 94 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z.).

Zo znenia zákonných domnienok otcovstva je zrejmé, že každá z nich predpokladá, že   status   právneho   otca   nadobudne   biologický   otec   dieťaťa.   Túto   skutočnosť   možno vyvodiť   z   toho,   že   podmienky   vzniku   právneho   otcovstva   sú   viazané   buď   na   časovo ohraničené   obdobie   možného   počatia   dieťaťa,   alebo   na   vedomé   rozhodnutie   rodičov týkajúce sa ich rodičovstva.

Právnym následkom určenia otcovstva by malo byť nadobudnutie rodičovských práv a povinností k dieťaťu smerujúcich k naplneniu požiadavky zabezpečenia ochrany dieťaťa, predovšetkým   materiálnych   i nemateriálnych   podmienok   pre   jeho   výchovu   a výživu biologickým rodičom. Právo dieťaťa poznať svojich biologických rodičov podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   práv   dieťaťa   je   vo   všeobecnosti   spojené   s   jeho   právom   na zabezpečenie jeho výchovy a výživy biologickými rodičmi. Zodpovednosť predovšetkým biologických rodičov za zabezpečenie starostlivosti o dieťa je v súlade so spoločnosťou, morálkou i právom v zásade akceptovaným princípom zodpovednosti, podľa ktorého by mal každý   jednotlivec   niesť   zodpovednosť   za   svoje   konanie,   ako   aj   následky   z neho vyplývajúce.

Vo vzťahu k právnej úprave vzťahov medzi rodičmi a deťmi a k požiadavke zhody právneho a biologického otcovstva Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/09 z 8. júla 2010 uviedol:

„Tieto vzťahy sú najprirodzenejším výrazom ľudskej identity a právo v demokratickej a   slobodnej   spoločnosti   musí   rešpektovať   ich   existenciu.   Zmysel   a   povaha   rodinných vzťahov a rodinného spolužitia totiž nie je primárne právny, právo iba priznáva ochranu ich reálnej existencii. Táto ochrana potom nemôže byť zabezpečená iba povinnosťou zdržať sa určitých zásahov zo strany verejnej moci. Štát je súčasne povinný prijať takú úpravu, ktorá zaručí   právne uznanie   rodinných vzťahov a   vymedzí   ich   obsah ako vo vzťahoch medzi rodinnými príslušníkmi navzájom, tak voči tretím osobám.

Z povahy veci musí právne vymedzenie rodiny reflektovať predovšetkým existenciu biologických vzťahov. Z toho vyplýva i požiadavka, aby právne určenie otcovstva, pokiaľ nejde o prípad osvojenia, zodpovedalo skutočnému biologickému otcovstvu...“

Vzťahy   medzi   rodičmi   a   deťmi   spadajú   pod   ochranu   čl.   8   dohovoru.   Ochrana vzťahov   medzi   rodičmi   a   deťmi   je   pritom   zabezpečená   nielen   povinnosťou   zdržať   sa zásahov do týchto vzťahov zo strany orgánov verejnej moci, ale aj pozitívnou povinnosťou štátu prijať opatrenia v záujme ich ochrany a zabezpečenia ich stability, t. j. v záujme dodržiavania čl. 8 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému ESĽP vyslovil, že účelom čl. 8 dohovoru je v zásade uchrániť jednotlivca pred svojvoľným zásahom verejnej moci a pri jeho   realizácii   sa   neuspokojí   len   s   príkazom   štátu,   aby   sa   zdržal   podobných   zásahov. K tomuto   negatívnemu   záväzku   možno   pripojiť   pozitívne   záväzky,   ktoré   sú   súčasťou efektívneho   rešpektovania   súkromného   alebo   rodinného   života.   Tieto   môžu   znamenať prijatie opatrení pre účely rešpektovania súkromného života aj vo vzťahoch jednotlivcov. Hranicu   medzi   pozitívnymi   a   negatívnymi   záväzkami   štátu   na   účely   čl.   8   dohovoru nemožno presne definovať. Aplikovateľné princípy sú však porovnateľné. Na určenie, či takýto záväzok existuje, treba vziať do úvahy spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom   a záujmom   jednotlivca.   V rámci   toho   má   štát   určitý   priestor   voľnej   úvahy (Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára 2002, ods. 57 – 58, sťažnosť č. 53176/99).

Prípadný nesúlad právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom zasahuje do súkromnej sféry právneho otca. Takýto zásah nadobúda osobitnú intenzitu v prípade, ak právny otec napriek dobromyseľnosti o svojom biologickom otcovstve k dieťaťu v čase nadobudnutia   statusu   otcovstva   je   podľa   platného   právneho   poriadku   aj   po   zistení uvedeného   nesúladu   povinný   plniť   svoje   rodičovské   práva   a   povinnosti.   Stav   nesúladu právneho a biologického otcovstva zasahuje aj samotné dieťa, napr. v jeho práve poznať svojich biologických rodičov, a taktiež koliduje s právami biologického otca dieťaťa, ktorý sa usiluje dosiahnuť status právneho otca, ako aj s právami matky dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 8 dohovoru v súlade s pozitívnou povinnosťou štátu spočívajúcou v požiadavke vytvorenia systému vhodných prostriedkov na   zabezpečenie   dodržiavania   práva   na   súkromie   zaradil   pod   jeho   rámec   aj   konanie o určovaní otcovstva. V rozsudku vo veci Mikulič v. Chorvátsko, rozsudok zo 7. februára 2002   (sťažnosť č.   53176/99),   ods.   53,   54 uviedol,   že nemusel   určiť,   či   toto   konanie o určenie   príbuzenského   vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   jeho   predpokladaným   otcom   je zahrnuté do „rodinného života“ v zmysle čl. 8 dohovoru, pretože právo poznať svojich predkov patrí do oblasti aplikácie pojmu „súkromný život“, ktorý zahŕňa dôležité aspekty osobnej identity, ktorých súčasťou je aj totožnosť rodičov.

S ohľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   inštitút   rodičovstva   je   kľúčovým inštitútom   rodinnoprávnych   vzťahov.   V tejto   súvislosti   sa   stáva   kľúčovou   otázkou optimálne riešenie určenia rodičovstva s oprávnením participovať na tomto určení všetkým účastníkom rodinnoprávnych vzťahov (členov rodiny). Nemožno spochybniť skutočnosť, že určenie   rodičovstva   má význam predovšetkým   pre   postavenie   dieťaťa   a pre   stabilizáciu rodinnoprávnych vzťahov z hľadiska ďalšej výchovy dieťaťa, a preto aj hodnotenie rozsahu oprávnení spojených so zapretím otcovstva je podriadené tejto skutočnosti.

Slovenský   právny   poriadok   pozná   ako   prostriedok   dosiahnutia   súladu   právneho a biologického otcovstva právneho otca, ktorého otcovstvo bolo určené na základe prvej zákonnej domnienky otcovstva, zapieraciu žalobu.

Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je   napadnutý   §   86   ods.   1   zákona č. 36/2005 Z. z.,   ktorý   rieši   otázku   zapretia   otcovstva   manžela   matky   dieťaťa.   Podľa uvedeného ustanovenia zapretie otcovstva sa viaže na splnenie dvoch podmienok a to, že sa manžel dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, a časové obmedzenie jeho oprávnenia zaprieť otcovstvo do uplynutia trojročnej lehoty od momentu, keď sa dozvie, že sa jeho manželke   narodilo   dieťa.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá   podľa   §   88   ods.   2   zákona č. 36/2005 Z. z. právo matky do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa je   jej   manžel.   Ustanovenia   týkajúce   sa   zapretia   rodičovstva   sú   z pohľadu   dĺžky   lehoty poskytnutej   na   zapretie   otcovstva   ako   manželovi   matky   dieťaťa,   tak   i matke   dieťaťa v ustanoveniach zákona č. 36/2005 Z. z. proporcionálne vyvážené a ústavne akceptovateľné.

Podľa § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom   dieťaťa   lehota   ustanovená   na   zapretie   otcovstva,   môže   súd   na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie zaprieť otcovstvo má aj dieťa, a to podľa § 96 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   Aj   v tomto   prípade   je   potrebné   splnenie   dvoch,   avšak   iných zákonom ustanovených podmienok, a to, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom   dieťaťa   lehota   ustanovená   na   zapretie   otcovstva.   Zákon   č.   36/2005   Z.   z. neobmedzuje dieťa žiadnou lehotou na podanie návrhu na zapretie otcovstva.

Právna úprava zapretia otcovstva obsiahnutá v zákone č. 36/2005 Z. z. je založená na identických princípoch ako predchádzajúca právna úprava zapretia otcovstva podľa zákona č. 94/1963 Zb. Z formulácie napadnutých ustanovení je zrejmé, že podanie žaloby o zapretie otcovstva   manželom   matky   dieťaťa,   t.   j.   realizácia   práva   právneho   otca   podľa   prvej domnienky otcovstva je obidvomi zákonmi časovo obmedzená lehotou, ktorej začiatok sa počíta   od   momentu,   keď   sa   manžel   matky   dieťaťa   dozvedel   o   narodení   dieťaťa,   t.   j. subjektívnou lehotou, ktorej začiatok je viazaný na nadobudnutie vedomosti manžela matky o narodení dieťaťa.

Odlišnosť uvedených právnych úprav spočívajúca len v rozdielnom stanovení dĺžky lehoty   poskytnutej   manželovi   matky   dieťaťa   na   zapretie   otcovstva   však   vo   vzťahu k podstate veci, ktorou je posúdenie konformnosti ustanovení o zapretí otcovstva (platného zákona č. 36/2005 Z. z.) s obsahom čl. 6 a čl. 8 dohovoru vo vzťahu k otázke nemožnosti zaprieť   otcovstvo   manželom   matky   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   právnej   úprave plynúcej   od   momentu,   keď   sa   manžel   matky   dieťaťa   o   jeho narodení   dozvedel,   nie   je dôležitá.

Obmedzenie   zákonnej   lehoty   na   podanie   zapieracej   žaloby,   ktorého   účelom   je ochrana práv   dieťaťa   a   zabezpečenie   stability   rodinných   pomerov,   sa   má hodnotiť   ako rešpektovanie limitov ustanovených čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch   a   chrániť   záujmy   dieťaťa   (rozsudok   Rasmussen   proti   Dánsku,   rozsudok z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79).

V danom prípade je preto potrebné pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s čl. 8 dohovoru odpovedať na otázku, či vnútroštátna právna úprava zapretia otcovstva, ktorá   umožňuje zosúladiť   právne   otcovstvo   s   otcovstvom   biologickým   prostredníctvom súdneho   rozhodnutia   vydaného   na   základe   žaloby   o   zapretie,   ktorej   podanie   je   časovo obmedzené subjektívnou   lehotou   plynúcou   od   momentu,   keď   sa   manžel   matky   dieťaťa dozvedel   o   jeho   narodení,   dostatočne   zohľadňuje   kolidujúce   záujmy,   ktoré   predstavujú predovšetkým   právo   dieťaťa   na   zachovanie   stability   rodinných   vzťahov   v   záujme   jeho ochrany,   ale   i   jemu   opozitne   stojace   právo   dieťaťa   na   poznanie   svojich   biologických rodičov, ako aj právo právneho otca, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa, príp. právo biologického otca domáhajúceho sa nadobudnutia statusu právneho otca či právo matky dieťaťa.

Keďže žiadnemu z práv dotknutých napadnutými ustanoveniami nemožno priznať absolútnu povahu, stret kolidujúcich záujmov riešil ESĽP vo svojej judikatúre v závislosti od skutkových okolností jednotlivých prípadov rôzne.

V prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva sa   ESĽP   vyslovil   v   rozhodnutí   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Yildirim v. Rakúsko, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999, v ktorom však významnú úlohu pri jeho posúdení zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel, alebo mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného narodenia,   a   pritom   nepodnikol   žiadne   kroky   k   popretiu   svojho   právneho   otcovstva založeného domnienkou. V súlade s touto judikatúrou ESĽP postupoval vo veci Fašang proti Slovenskej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 54324/00 z 28. januára 2003, v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty. K obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal proti Českej republike, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8. januára 2007.

Odlišne   posúdil   ESĽP   stret   práva   právneho   otca   na   zosúladenie   právneho a biologického otcovstva s právom na zachovanie stability rodinných pomerov v záujme ochrany práv dieťaťa vo veci Kroon c/a Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1994 (sťažnosť č. 18535/91), v ktorom uviedol, že nie je dovolené, aby právna domnienka prevažovala nad biologickou a spoločenskou realitou bez toho, aby bol braný zreteľ na zistené skutočnosti a priania dotknutých osôb. Na tento záver ESĽP nadviazal vo veci Shofman proti Rusku, rozsudok z 24. novembra 2005 (sťažnosť č. 74826/01), v ktorom konštatoval porušenie práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl.   8   dohovoru   v   dôsledku   nemožnosti   poprieť otcovstvo. Dotknutá právna úprava totiž takúto možnosť pripúšťala iba v lehote jedného roka od okamihu, ako sa osoba úradne zapísaná do matriky ako otec dozvedela o zapísaní narodenia   dieťaťa.   Uvedeným   rozsudkom   nebolo   konštatované   porušenie   dohovoru v dôsledku samotnej existencie ročnej zapieracej lehoty, ale až v dôsledku jej naviazania na okamih, keď sa manžel matky dieťaťa dozvedel o zapísaní narodenia dieťaťa, a pritom nebol   daný   iný   prostriedok,   ktorým   by   sa   právnou   domnienkou   určený   otec   domohol popretia otcovstva za situácie, keď bolo i súdom uznané, že nie je biologickým otcom.

Z   uvedeného   je zrejmé, že ESĽP pri   aplikácii   čl.   8 dohovoru   posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým   otcom   dieťaťa,   resp.   existencie   pochybností   týkajúcich   sa   jeho   otcovstva k dieťaťu, a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. To znamená,   že   podstatnou,   resp.   relevantnou   pri   aplikácii   uvedeného   článku   dohovoru   je v takýchto   prípadoch   skutočnosť,   kedy   sa   právny   otec   dozvie   o   nesúlade   biologického a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Až týmto momentom   totiž   právny   otec,   ktorého   otcovstvo   bolo   založené   zákonnou   domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu (resp. zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo využiť   právne   prostriedky   na   odstránenie   nesúladu   medzi   právnym   a   biologickým otcovstvom.

Subjektívna   lehota   ustanovená   na   podanie   zapieracej   žaloby   v   napadnutom ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z., resp. podmienky plynutia uvedenej lehoty nezohľadňujú fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status otcovstva a prijme   zodpovednosť   za   plnenie   rodičovských   práv   a povinností   dobromyseľne s vedomím,   že   je   biologickým   otcom   dieťaťa.   Napriek   všeobecnej   požiadavke   na spravodlivom usporiadaní vzťahov, resp. na spravodlivom vyvážení všetkých dotknutých záujmov v prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty, nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu   s dieťaťom,   alebo   sa   rozhodne   využiť   právne   prostriedky   smerujúce   k   jeho ukončeniu.

Podľa § 62 zákona č. 94/1963 Zb. mohol generálny prokurátor v prípadoch otcovstva určeného na základe tzv. prvej alebo druhej domnienky otcovstva podať návrh na zapretie otcovstva potom, ako uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva jedného z rodičov, ak to vyžadoval záujem spoločnosti. Tento návrh podával generálny prokurátor proti otcovi, matke a dieťaťu. Ak niektorý z nich už nebol nažive, generálny prokurátor podával návrh na zapretie otcovstva proti ostatným z nich, a ak nebol nažive nikto z nich, podával ho proti opatrovníkovi, ktorého súd v takomto konaní ustanovil.

V   prípade   Paulík   c/a   Slovenská   republika   (sťažnosť   č.   10699/05)   rozsudkom z 10. októbra 2006 ESĽP prerokoval prípad namietaného porušenia čl. 8 a čl. 14 dohovoru v dôsledku   nemožnosti   zmeniť   právoplatné   rozhodnutie   o   určení   otcovstva.   Sťažovateľ v tomto   prípade   nadobudol   otcovstvo   podľa   tretej   domnienky   otcovstva   na   základe znaleckého   dôkazu   zodpovedajúceho stavu   vedeckého   poznania v danom   čase.   Napriek tomu, že po rokoch došlo k pokroku v metódach zisťovania otcovstva a on získal nový dôkaz, podľa ktorého otcom dieťaťa nebol, nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok, riadny ani mimoriadny, ktorý by mu umožňoval dať právny stav do súladu s biologickou skutočnosťou. Vo svojom rozhodnutí ESĽP pripustil, že legitímny záujem na zachovaní právnej   istoty   a   dôvery   v   rodinné   vzťahy   a   na   ochrane   záujmov   dieťaťa   môže   ako principiálny dôvod ospravedlňovať rozdiel v zaobchádzaní s osobami, ktoré majú záujem na popretí   otcovstva,   založený   na   skutočnosti,   či   bolo   otcovstvo   iba   predpokladané vnútroštánym   právom   (prezumované),   alebo   bolo   určené   rozhodnutím,   ktoré   sa   stalo právoplatným.   Napriek   tomu   však   sledovanie   tohto   cieľa   v prerokovávanom   prípade vyústilo do zistenia, že zatiaľ, čo sťažovateľ nemal k dispozícii žiadny postup, ktorým by mohol napadnúť určenie svojho otcovstva, iné osoby v analogickej situácii [domnelí otcovia a domnelé matky, ktorých otcovstvo bolo zákonom predpokladané (prezumované) a ktorí mali   možnosť   podať   návrh   generálnemu   prokurátorovi   na   zapretie   otcovstva]   ho   mali a príslušné právne normy nepriznávali žiadnu relevanciu ani osobitným okolnostiam tohto prípadu (vek, osobné pomery, postoje dieťaťa a ďalších dotknutých osôb). Európsky súd pre ľudské   práva   následne   dospel   k   záveru,   že   medzi   sledovaným   cieľom   a   konečnými prostriedkami použitými na jeho dosiahnutie nebol primeraný vzťah proporcionality, a preto došlo k porušeniu čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru.

Možnosť generálneho prokurátora podať návrh na zapretie otcovstva už zákonom č. 36/2005 Z. z. nie je daná. V zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. je dieťa jediným aktívne legitimovaným subjektom oprávneným iniciovať konanie o zapretie otcovstva aj po uplynutí zapieracej lehoty. Vzhľadom na konvalidujúce záujmy právneho otca a dieťaťa týmto prostriedkom patriacim výlučne do dispozičnej sféry dieťaťa sa právny otec   nemôže   efektívne   domáhať   ochrany   svojho   subjektívneho   práva   na   zosúladenie právneho a biologického otcovstva k dieťaťu.

Z rozhodnutia ESĽP Paulík v. Slovenská republika (sťažnosť č. 10699/05) rozsudok z 10. októbra 2006 možno vyvodiť, že v súlade s výkladom čl. 14 v spojení s čl. 8 dohovoru právny otec, ktorý sa až po uplynutí zapieracej lehoty dozvie, že bol matkou uvedený do omylu   v súvislosti   s   jeho   biologickým   otcovstvom   k   dieťaťu,   by   mal   mať   možnosť prostredníctvom opravných prostriedkov poskytnutých mu právnym poriadkom štátu svoje právne otcovstvo napadnúť, resp. požiadať o jeho zrušenie. Možnosť zaprieť otcovstvo po uplynutí zapieracej lehoty v súčasnosti zákon č. 36/2005 Z. z. okrem dieťaťa poskytuje iba manželovi matky dieťaťa, ktoré sa narodilo v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom   od   vykonania zákroku   asistovanej   reprodukcie   so   súhlasom   manžela matky,   a to v prípade,   ak   sa   preukáže,   že   matka   dieťaťa   otehotnela   inak.   Poskytnutie   opravného prostriedku by však vzhľadom na intenzitu záujmu právneho otca na odstránení porušovania jeho   práva   na   súkromie,   resp.   záujmu   na   spravodlivom   usporiadaní   právnych   vzťahov s dieťaťom   v   takýchto   prípadoch   nemalo   byť závislé   od   spôsobu   nadobudnutia   statusu otcovstva,   resp.   zákonnej   domnienky   otcovstva,   podľa   ktorej   bolo   jeho   otcovstvo nadobudnuté.

Súčasná právna úprava nezohľadňuje osobitný charakter týchto vzťahov založených v   prevažnej   väčšine   na   vzájomnej   dôvere   rodičov   žijúcich   v   manželstve   alebo   inom obdobnom   súžití   muža   a   ženy   a   neposkytuje   dotknutým   účastníkom   týchto   vzťahov možnosť   ochrany   ich   subjektívnych   práv,   resp.   spravodlivú   rovnováhu   v   ochrane   práv každého z účastníkov uvedených právnych vzťahov.

Právnemu otcovi po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva, inak povedané, právny otec po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu,   že   napr.   disponuje   biologickým   dôkazom,   ktorý   túto   skutočnosť   preukazuje. Požiadavka vytvorenia účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku je pritom spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej   žaloby (zapieracia lehota) nie je v rozpore s označenými článkami dohovoru. Vymedzenie   tejto   lehoty   a podmienok   jej   plynutia   však   musí   vyváženým   spôsobom rešpektovať   práva   všetkých   v týchto   právnych   vzťahoch   zúčastnených   osôb.   Zákonom č. 94/1963   Zb.   ustanovená   6-mesačná   zapieracia   lehota   poskytovala   dotknutým   osobám neprimerane krátky časový priestor na uplatnenie ich práv, a preto bola rešpektujúc práva priznané   ústavou   i dohovorom   novou   zákonnou   úpravou   –   zákonom   č.   36/2005   Z.   z. predĺžená na 3 roky. Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní právnych   vzťahov   súvisiacich   s   právnym   otcovstvom   je   potrebné   zobrať   do   úvahy predovšetkým moment začatia plynutia zapieracej lehoty, ktorý musí zohľadňovať okamih, v ktorom   sa   právny   otec   dozvedel   o skutočnostiach   spochybňujúcich   jeho   otcovstvo. Právnou úpravou ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia neposkytujú   dostatočnú   ochranu   záujmom   všetkých   dotknutých   subjektov,   resp. nezohľadňujú   dostatočne   právo   právneho   otca   na   zosúladenie   biologického   a   právneho otcovstva.   Právny   otec   nemá   opravný   prostriedok,   ktorým   by   sa   mohol   brániť   proti neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté ustanovenia neprimerane zasahujú do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   napadnuté   ustanovenie   zákona č. 36/2005 Z. z. týkajúce sa zapretia otcovstva nedostatočne rešpektuje limity ustanovené v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

II.2 Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 21. januára 2010 prijal návrh navrhovateľa   v rozsahu,   ako   bol   ústavnému   súdu   predložený,   to   znamená   vo   vzťahu k namietanému ustanoveniu § 57 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb., ako aj ustanoveniu § 96 ods. 1   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   Pri   meritórnom   preskúmavaní   dôvodnosti   návrhu   bolo nevyhnutné vysporiadať sa dôsledne a jednoznačným spôsobom s otázkou, ktoré z týchto ustanovení je aplikovateľné pri rozhodovaní o predmetnej žalobe všeobecnými súdmi.

Podľa intertemporálneho ustanovenia § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Takto formulované všeobecné prechodné ustanovenie nie je v rámci legislatívy ničím neobvyklým a z hľadiska právnej teórie je už notorietou, že v týchto prípadoch nejde o tzv. pravú   (zakázanú)   retroaktivitu,   ale   o nepravú   retroaktivitu,   ktorá   je   naopak   v súvislosti s uplatňovaním princípu uchovávania dôvery v právny poriadok a princípu právnej istoty nielen   tolerovaným,   ale   aj   potrebným   nástrojom   pri   vykonávaní   významnejších   zmien v právnom poriadku, bez ktorého by sa mohli existujúce spoločenské vzťahy ocitnúť v stave právnej   bezprízornosti,   resp.   mohlo   by   dôjsť   ku   vzniku   právneho   vákua.   Nepravá retroaktivita inými slovami spočíva v tom, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti starej právnej normy, sa spravujú týmto právom až do momentu účinnosti nového práva, potom sa už však riadia novým právom.

Pri vnímaní obsahu § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. vcelku, t. j. rovnocenne – znenie prvej i druhej vety, treba zdôrazniť, že zákonodarca rešpektoval štandardný normotvorný prístup. Kým uplatnenie prvej vety znamená, že v časovom strete dvoch právnych predpisov dostáva   nová   právna   úprava   prednosť   v tom   zmysle,   že   sa   ňou   odo   dňa   jej   účinnosti spravujú   právne   vzťahy   založené   starou   právnou   normou,   druhá   veta   je   výrazom legislatívnej   korektnosti   a bezvýhradného   rešpektovania   spomínaných   ústavnoprávnych princípov.

Ústavný súd v tejto súvislosti prezentuje názor, že načrtnuté zásady, ktoré je potrebné dodržiavať   vo   sfére   normotvorby,   je   žiaduce   uplatňovať   aj   v aplikačnej   praxi,   čo   platí osobitne v oblasti rodinného práva, ktoré v mnohých prípadoch upravuje aj ľudsky citlivé právne vzťahy. Pri posudzovaní konkrétneho normatívneho obsahu druhej vety citovaného prechodného ustanovenia v zásade nerobí problém slovné spojenie „vznik týchto právnych vzťahov“. V konkrétnych reáliách prípadu to znamená, že výlučne zákon č. 94/1963 Zb. sa použije,   ak   by   sa   malo   hodnotiť,   či   nastali   za   jeho   účinnosti   právne   skutočnosti predpokladané v jeho ustanovení § 51 ods. 1.

Pokiaľ   však   ide   o dešifrovanie   práv   a povinností,   ktoré   z tohto   právneho   vzťahu (rodič – dieťa) vznikli, je nevyhnutné pridržiavať sa ich, do úvahy prichádzajúceho, obsahu. Pre potreby tohto odôvodnenia postačí v tejto súvislosti poukázať na ustanovenia druhej časti prvej hlavy zákona č. 94/1963 Zb., osobitne na ustanovenia § 32 až § 40 upravujúce vzájomné práva a povinnosti rodičov a detí.

Nemožno však opomenúť ani časový faktor uplatňovania zákona č. 94/1963 Zb. na vzniknuté práva a povinnosti daného rodinnoprávneho vzťahu, ktorý je rovnako dôležitý. Zákon č. 94/1963 Zb. možno použiť iba na tie práva a povinnosti (a možno ich označiť tiež ako nároky), ktoré vznikli do nadobudnutia účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. V opačnom prípade   by   došlo   k neprípustnému   predlžovaniu   účinnosti   zákona   č.   94/1963   Zb.   aj   na obdobie po strate jeho platnosti.

Z analytického hľadiska nie je možné opomenúť, že vždy musí ísť o také konkrétne práva a povinnosti, ktoré vznikli zo základného rodinnoprávneho vzťahu (slovné spojenie „z nich   vzniknuté“).   Akékoľvek   iné,   aj   keď   súvisiace   práva,   ktoré   sa   uplatňujú   po nadobudnutí účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. a ktoré nespadajú do rámca obsahu tohto základného   vzťahu   vyplývajúceho   z právnej   úpravy   zákona   č.   94/1963   Zb.,   nemožno posudzovať podľa tohto zákona, ale podľa zákona č. 36/2005 Z. z.

Právo na zapretie otcovstva manželom matky, ktoré, s výnimkou dĺžky lehoty, je identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez akýchkoľvek pochybností tým právom,   ktoré   sa   z uvedeného   rámca   obsahu   rodinnoprávneho   vzťahu   otec   –   dieťa jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“ z   rodinnoprávneho   vzťahu   otec   –   dieťa.   Tu   skôr   možno   hovoriť   o určitej   podobe   tzv. žalobného práva, ktoré však, ak je uplatnené za účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z., treba posudzovať podľa tohto nového zákona.

Na základe uvedeného rozboru a všetkých podstatných skutočností, ktoré majú vplyv na   posúdenie   nastolenej   otázky,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   pred   všeobecným súdom,   v   súvislosti   s ktorým   krajský   súd   predložil   návrh   ústavnému   súdu,   sa   pri rozhodovaní o zapieracej žalobe zákon č. 94/1963 Zb. nepoužije a je potrebné aplikovať zákon č. 36/2005 Z. z. Ústavný súd preto rozhodol o tejto časti návrhu navrhovateľa tak, ako to je uvedené v II. bode výroku.

II.3 Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vzhľadom na vyslovenie nesúladu § 86 ods. 1 platného zákona č. 36/2005 Z. z. bude v   súlade   s   čl.   125   ods.   3   ústavy   povinnosťou   národnej   rady   do šiestich   mesiacov   od vyhlásenia   tohto   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   uviesť   uvedené ustanovenia do súladu s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratí napadnuté ustanovenie zákona č. 36/2005 Z. z. platnosť.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011