znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/09-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2011 v pléne zloženom   z podpredsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Ľubomíra   Dobríka, Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. M. V., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 9   ods. 3   zákona   č. 211/2000   Z. z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Návrhu Krajského súdu v Bratislave   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. decembra 2007 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „krajský súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorým sa domáhal, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu na   ďalšie   konanie   a   po   konkrétnej   kontrole   ústavnosti   nálezom   vyslovil,   že   § 9 ods. 3 zákona   č. 211/2000   Z. z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009 a uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/09 ho prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ   svojím   návrhom   napadol   § 9   ods. 3   zákona   č. 211/2000   Z. z.   (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“).

Z návrhu vyplynulo, že navrhovateľ ho podal ako správny súd v súvislosti s konaním vedeným pred ním pod sp. zn. 1 S 165/2007 v právnej veci žalobkyne Mgr. A. K. (ďalej len „žalobkyňa“) proti odporcovi Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „žalovaný“).   Žalobkyňa   sa   svojou   žalobou   domáhala   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o rozklade č. 1290/2007-11   z 5.   marca   2007   a jemu   predchádzajúceho   prvostupňového   rozhodnutia žalovaného vydaného podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.

Dôvodom   podania   žaloby   bola   skutočnosť,   že   žalobkyňa   požiadala   žalovaného o sprístupnenie rôznych informácií týkajúcich sa zoznamu zamestnancov, ako aj mzdových náležitostí jeho zamestnancov, ktoré jej boli sprístupnené, avšak «okrem informácie, ktorú uviedla pod bod 3, a to „mzdu, plat a ďalšie finančné náležitosti (napr. odmeny) priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti štátnych tajomstiev (správne má byť tajomníkov, pozn.), generálnych riaditeľov sekcií, riaditeľov odborov a vedúcich oddelení, poradca ministra pre každú osobu osobitnú na každý mesiac od nástupu ministra JUDr. Š. H., s tým, že žiadala osobitne uviesť pevné a pohyblivé položky mzdy aj osobitne uviesť odmeny“».

Senát   1 S   krajského   súdu   dospel   po   predbežnom   prerokovaní   veci   k záveru,   že § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. je v rozpore s ústavou, a to z ďalej uvedených dôvodov.

Krajský súd odôvodňujúc svoj návrh najskôr cituje prvú vetu čl. 26 ods. 2 ústavy, podľa ktorej každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, a následne poukazuje na to, že základné právo na informácie zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Základné právo na informácie patrí   k základným   politickým   právam   a jeho   prostredníctvom   sa   každý   zúčastňuje na verejnom   živote.   Podľa   navrhovateľa   ide   o univerzálne   politické   právo, «ktoré „každému“ – univerzalita práva – zaručuje Ústava SR».

Krajský súd ďalej uviedol:«Z podstaty záruky slobody prejavu a práva na informácie vyplýva povinnosť, aby štát   každému   umožnil   realizovať   toto   svoje   právo,   pravda   pokiaľ   nenastanú   také skutočnosti,   pri   ktorých   ho   zákon   môže   obmedziť.   Podľa   čl. 26   ods. 4   Ústavy   SR   to   je v prípade, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného zdravia a mravnosti. Tu teba akcentovať, že slobodu prejavu a právo na informácie pokiaľ ide o formu aktu štátu možno obmedziť len zákonom.

Porovnajúc   čl. 26   ods. 4   Ústavy   SR   resp.   dôvodov   v   tzv.   obmedzujúcej   klauzule s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) – čl. 10 o slobode prejavu, sa žiada poznamenať, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k tomuto právu je pomerne široká, ale je skôr vo väzbe porušenia či neporušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondovanie čl. 8 ods. 1 Dohovoru).   Ako to vyplýva aj zo znenia čl. 10 ods. 2 Dohovoru „Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam,   obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme“:

1.národnej bezpečnosti,

2.územnej celistvosti,

3.alebo verejnej bezpečnosti,

4.predchádzania nepokojom a zločinnosti,

5.ochrany zdravia alebo morálky,

6.ochrany povesti alebo práv iných,

7.zabráneniu úniku dôverných informácií,

8.alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.»

Odvolávajúc   sa   na   čl. 26   ods. 4   ústavy   krajský   súd   vyslovil   názor,   že   jedným z dôvodov, pri existencii ktorého môže byť obmedzená sloboda prejavu a základné právo na informácie, je nevyhnutnosť ochrany práv a slobôd iných, ale aj to len za podmienky, že je   to   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné.   V tomto   zmysle   považuje   navrhovateľ za konkurujúce   základné   ľudské   právo   k   slobode   prejavu   a právu   na   informácie,   resp. naopak, základné právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19 ods. 3 ústavy) alebo základné právo na ochranu osobných údajov (čl. 22 ods. 1 ústavy).

Navrhovateľ   označuje   základné   právo   podľa   čl. 19   ods. 3   ústavy   za   súčasť základného práva podľa odseku 1 uvedeného článku ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, a rovnako aj   za   súčasť   základného   práva   na ochranu   osobných   údajov   zaručeného   v čl. 22   ods. 1 ústavy s tým, že vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ide o konkurujúce základné právo.

Podľa navrhovateľa je súčasťou základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 2 ústavy aj   právo   slobodne   vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať   idey   a   informácie   bez   ohľadu na hranice štátu. Krajský súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo základné právo na informácie podľa čl. 26   ods. 2   ústavy „sa   týka,   resp.   zahŕňa   informácie   všeobecne,   základné   právo na ochranu osobných údajov, resp. údajov o svojej osobe, sa v podstate týka informácií o svojej osobe. Už samotné vyňatie informácií o svojej osobe a o ochrane osobných údajov a garantovanie ich ochrany ako základného ľudského práva je podľa nášho názoru v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR dôvodom obmedzenia politického práva na informácie.“.

Krajský súd upriamuje ďalej pozornosť na legálnu definíciu osobných údajov, ktorá prešla od roku 1992, keď nadobudol účinnosť zákon č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch (ďalej len „zákon č. 256/1992 Zb.“), vývojom, ktorý reflektoval aj záväzky z medzinárodných zmlúv a právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Uvedený zákon v § 3 všeobecne definuje osobné údaje ako „informácie, ktoré sa vzťahujú na určitú osobu“.

Zákon   č. 52/1998   Z. z.   o   ochrane   osobných   údajov   v   informačných   systémoch (ďalej len „zákon č. 52/1998 Z. z.“), ktorý zrušil zákon č. 256/1992 Zb., vymedzil v § 3 písm. a) osobné údaje ako „údaje týkajúce sa určitej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou   osobou   je   osoba,   ktorú   možno   určiť   priamo   alebo   nepriamo,   najmä   na   základe identifikačného   čísla alebo na základe jednej   či viacerých charakteristík alebo   znakov, ktoré   tvoria   jej   fyzickú,   fyziologickú,   mentálnu,   ekonomickú,   kultúrnu   alebo   sociálnu identitu“.

V súčasnosti platný a účinný zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 428/2002 Z. z.“) čiastočne modifikuje definíciu   osobných   údajov,   keď   podľa   § 3   tohto   zákona   sú   osobnými   údajmi „údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno   určiť   priamo   alebo   nepriamo,   najmä   na   základe   všeobecne   použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej   fyzickú,   fyziologickú,   psychickú,   mentálnu,   ekonomickú,   kultúrnu   alebo   sociálnu identitu“.

V nadväznosti na uvedené krajský súd poukazuje na to, že čl. 19 ani čl. 22 ústavy nesplnomocňuje zákonodarcu na obmedzenie týmito článkami zaručených základných práv o ochrane mena, ochrane údajov o svojej osobe a ochrane osobných údajov.

Krajský súd v ďalšej časti návrhu argumentuje takto:«Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií najmä v znení zákona č. 628/2005 Z. z.   ktorý   nadobudol   účinnosť   2.   januára   2006   (ak   použijeme   terminológiu   dôvodnej správy   k citovanému   zákonu)   „mení   pôvodnú   právnu   úpravu   v   smere   zúženia   rozsahu osobných   údajov,   ktorým   sa   poskytuje ochrana,   u   taxatívne   vymedzeného okruhu   osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov. V oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo úradnej činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb je (podľa dôvodovej správy) právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené právu na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.

Na účely tohto návrhu nie je potrebné polemizovať s ničím neodôvodneným tvrdením o   nadradenosti   politického   práva   na   informácie   nad   základným   ľudským   právom na ochranu osobných údajov u skupiny osôb uvedených v ustanovení § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, z dôvodu, že ide o „platenie týchto osôb z verejných zdrojov“ a že týmto   osobám   doterajšia (do   prijatia zákona č. 628/2005 Z. z.)   právna úprava ochrany osobných   údajov   poskytovala   „príliš   široký   rozsah   ochrany,   s   ohľadom,   že   sú   platení z verejných financií“. Tieto tvrdenia však nepovažujeme za odôvodnenie legitímneho cieľa, ale za prejav svojvôle zákonodarcu.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií „povinná osoba sprístupní ha účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme   za   podmienok   ustanovených   osobitným   zákonom   9)   o   fyzickej   osobe,   ktorá   je verejným   funkcionárom,   16a)   poslancom   obecného   zastupiteľstva,   16b)   predstaveným v štátnej službe, 16c) odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta   Slovenskej   republiky,   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   alebo podpredsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   16d)   vedúcim   zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, 16e) vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorý je orgán verejnej moci, 16f) nadriadeným v služobnom pomere, 16g) alebo členom hodnotiacej   komisie   alebo   iného   obdobného   orgánu,   ktorý   sa   zúčastňuje   na   procese rozhodovania   o   použití   verejných   prostriedkov.   16h)   Podľa   prvej   vety   sa   sprístupňujú osobné údaje v rozsahu

a) titul,

b) meno,

c) priezvisko,

d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,

e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti.

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,

g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.“

Najvyšší súd SR rešpektuje judikatúru Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu pre   ľudské   práva   napr.   že   „verejne   činné   osoby   musia   strpieť   viac   kritiky   a   rôznych obmedzení   ako   ostatné   osoby   a   že   je   tu   namieste   väčšia   informačná   otvorenosť   ako u ostatných   osôb“,   ale   domnievame   sa,   že   celý   okruh   osôb   uvedených   v   ustanovení § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne činné osoby a to len z toho dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku z verejných   financií   sú   platené   (financované)   rôzne   činnosti   a   iné   subjekty   a   nie   sú „postihované“ zužovaním ústavnej ochrany svojich práv.»

Krajský súd sa odvoláva aj na vyjadrenie žalovaného v súvisiacom súdnom konaní, ktorý uviedol, že jeho zamestnanci, najmä zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom záujme, považujú ako ich postih, ba až diskrimináciu zákonom, resp. na základe zákona, vyhľadávanie   a rozširovanie   informácií   o nich,   a tiež   fakt,   že   realizácia   ich   základného práva na prácu zaručeného v čl. 35 ústavy má za následok porušenie ich iných základných práv zaručených ústavou. Zároveň to považujú za svojvoľné konanie zákonodarcu a tiež za porušenie samotnej podstaty štátu ako právneho štátu.

V súvislosti   s tým pokladá   navrhovateľ za nespochybniteľné, že rozsah   osobných údajov,   resp.   identifikačných   znakov   uvedených   v napadnutom   ustanovení   umožňuje identifikovať   určitú   alebo   určiteľnú   osobu   a jej   ekonomickú   a sociálnu   identitu. V nadväznosti na to navrhovateľ tvrdí, že u skupiny osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií absentuje relevantná súvislosť medzi „zužovaním“ ochrany osobných údajov a ich   platením z verejných financií,   najmä ak ide aj o také fyzické osoby, ktoré nerozhodujú o použití verejných prostriedkov.

Z týchto   dôvodov   navrhovateľ   nepovažuje   § 9   ods. 3   zákona   č. 211/2000   Z. z. za súladný s označenými článkami ústavy akcentujúc tiež to, že „hoci konštrukcia článku základného ľudského práva zaručeného čl. 19 ako aj čl. 22 nemá obmedzujúce dôvody resp. dôvody, pri existencii ktorých možno obmedziť konkrétne právo alebo slobodu tak ako je to v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, boli zákonom č. 628/2005 Z. z. práv na ochranu osobných údajov obmedzené“.

Navrhovateľ   ďalej   cituje   čl. 26   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   „slobodu   prejavu   a právo   vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia   a   mravnosti“,   konštatujúc,   že   zákonom č. 628/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo obmedzené nie právo na informácie, ale základné práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného navrhovateľ uzavrel, že „prijatím zákona č. 628/2005 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č. 211/2000   Z. z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám konkrétne ustanovenie § 9 ods. 3 došlo k porušeniu Ústavy SR“, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol, že § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 ústavy.

Vláda   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“),   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), vo svojom stanovisku k návrhu krajského súdu doručenom ústavnému súdu 29. mája 2009 navrhla, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým návrhu čiastočne vyhovie. Ďalej vláda zrekapitulovala obsah návrhu a uviedla:

«Predmetom sporu o ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií je otázka, či rozsah informácií o osobách vymedzených v tomto zákone nie je zásahom do práva na ich súkromie, a teda či záujem verejnosti na týchto informáciách môže prevážiť záujem týchto osôb na ich utajení. Niet pritom pochybností o tom, že ide o údaje chránené článkom 19 ods. 3 Ústavy SR.

Pri porovnávaní týchto protichodných záujmov (práva na slobodu prejavu a práva na súkromie) je potrebné vychádzať predovšetkým z úmyslu zákonodarcu, ktorým odôvodnil verejný záujem na zásah do ľudského práva. Tento úmysel je možné odvodiť z dôvodovej správy k tomuto zákonu. V tomto prípade však aktuálne znenie § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií formovala jeho novela uverejnená pod č. 628/2005 Z. z. Podľa dôvodovej správy k   predmetnej   novele   „predkladaný   návrh   mení   pôvodnú   právnu   úpravu   v   tomto   smere zúženia rozsahu osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzených osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov... v oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo úradnej činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb,   je   právo   verejnosti   na   informácie   v   uvedených   prípadoch   nadradené   právu na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.

Podľa navrhovateľa „v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne činné osoby a to len z dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku z verejných financií sú platené (financované) rôzne činnosti a iné subjekty a nie sú „postihované“ zužovaním ústavnej ochrany svojich práv“.

Vzhľadom na to, že ani navrhovateľ, ale ani zákonodarca v dôvodovej správe bližšie neobjasnili, prečo je, resp. nie je kritériom „platenia z verejných zdrojov“ odôvodňujúcim zásah do práva na súkromie, tak je potrebné sa touto otázkou primárne zaoberať. Napriek tomu, že navrhovateľ nenamietal priamo porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je možné za východisko ďalších úvah považovať   súdne   precedensy   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorých   sa   pri   svojej interpretácii v tejto oblasti pridŕža aj Ústavný súd SR.

Európsky súd pre ľudské práva zásadne nepripúšťa, aby sa sprístupňovali osobné údaje o súkromí osôb. Výška zárobku je pritom údajom veľmi citlivým z hľadiska postojov spoločnosti k ich poberateľom a je preto nie bezvýznamným zásahom do súkromia týchto osôb.»

Vláda   poukázala   tiež   na   dve   základné   koncepcie   umožňujúce   zásah   do   práva na súkromie   v záujme práva   na   informácie   prijaté   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva (ďalej len „ESĽP“).

Prvá   z týchto   koncepcií   vychádzajúca   z konštantnej   judikatúry,   ktorá   sa   fakticky odvíja od prípadu Lingens proti Rakúsku, je založená na tom, že ochrana súkromných osôb musí byť zabezpečená v oveľa väčšom rozsahu ako ochrana „l´homme politique“, pričom postupne sa okruh týchto osôb rozširuje aj o osoby dobre známe verejnosti a ovplyvňujúce verejnú mienku. V prípade Von Hannover proti Nemecku však ESĽP uviedol, že aj pri týchto   verejne   známych   osobách   musí   zverejnenie informácie   o nich   prispieť   k diskusii o problémoch vo verejnom záujme.

Podľa druhej koncepcie nie je dôležité, či ide o politikov alebo iné verejne známe osobnosti, ale o to, či ide o informácie, ktorých obsah je predmetom verejného záujmu. Je zrejmé, že intenzita verejného záujmu musí byť značná, pretože ide o osoby, ktorých súkromie   má   byť   chránené   viac   ako   v prípade   verejne   známych   osôb,   ako   to   vyplýva napríklad z rozhodnutia Fressoz a Poire proti Francúzsku.

Vychádzajúc z uvedeného považuje vláda za potrebné hodnotiť, či osoby uvedené navrhovateľom, ktorých údaje o zárobku požadovala žalobkyňa, sú „l´homme politique“ alebo verejne známou osobou. Vzhľadom na to, že ide o osoby, ktoré spravidla nemožno zaradiť   medzi „l´homme   politique“, a v dôsledku   toho,   že   žalovaná   využíva   inštitút hovorcu,   ich   verejnosť   prakticky   nepozná,   takže   zaradiť   ich   medzi   osoby   požívajúce zníženú ochranu svojho súkromia si možno iba ťažko predstaviť.

Podľa vlády ak zákon umožňuje generálny prístup k informáciám o týchto osobách, potom zasahuje neurčitému a zároveň značnému počtu osôb do ich práva na súkromie bez možnosti akejkoľvek ochrany. Navyše, zákonodarca u osôb, pri ktorých informácie o plate a iných   príjmoch   môžu   byť   predmetom   verejného   záujmu   (ide   najmä   o ústavných činiteľov), vytvoril inštitút majetkového priznania, ktoré je verejnosti prístupné a z ktorého sa priamo dajú získať informácie o platových pomeroch týchto osôb.

Vláda   je   toho   názoru,   že   si   možno   len   veľmi   zložito   (okrem   osobitných individuálnych prípadov) predstaviť, že plat úradníkov a im podobných zamestnancov by mohol   byť   predmetom   celospoločenskej   diskusie   o problémoch   verejného   záujmu. Predmetom verejnej diskusie by mohla byť podľa vlády za určitých okolností hospodárnosť pri nakladaní s prostriedkami, ktoré pochádzajú z verejných zdrojov, resp. o pravidlách ich prerozdeľovania. Aj v tejto oblasti však existujú základné normy, ktoré sú prijaté vo forme zákonov a ktoré upravujú základné finančné rozpätie, v ktorom sa môžu pohybovať platy zamestnancov, ktoré sú hradené z „verejných zdrojov“. Vláda pripúšťa, že nerešpektovanie týchto   pravidiel   by   mohlo   byť   problémom   verejného   záujmu,   avšak   vo   vnútroštátnom systéme kontroly nakladania s finančnými prostriedkami z verejných zdrojov sú dostatočné záruky, ktoré   zabraňujú ich   zneužitiu.   Vláda   napokon   uvádza,   že   táto otázka   sa   dosiaľ v podmienkach   Slovenskej   republiky   nestala   predmetom   verejného   záujmu,   a   preto   je neodôvodnené,   aby   sa   riešila   prostredníctvom   zákonnej   úpravy   priamo   zasahujúcej do podstaty práva na súkromie.

Sumarizujúc uvedené vláda uzavrela, že «extenzívne znenie § 9 ods. 3 novely zákona o   slobode   informácií   zákonom   č. 628/2005   Z. z.   vytvorilo   nerovnováhu   medzi   právom na slobodu prejavu a právom na súkromie v neprospech práva na súkromie osôb, ktoré nie sú   ani   „l´homme   politique“   a   výška   ich   zárobkov   nie   je   vo   všeobecnosti   predmetom verejného záujmu. Preto je čl. 1 bod 9 zákona č. 628/2005 Z. z. v rozpore s článkom 19 ods. 3 Ústavy SR a článkom 8 Dohovoru. Na rozdiel od navrhovateľa, ktorý žiadal, aby bol ako protiústavne vyhlásený celý § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií je obsahom tohto stanoviska   konštatovanie   protiústavnosti   jeho   znenia   v   zmysle   zákona   č. 628/2005   Z. z. a teda ponechanie jeho obsahu v znení pred touto novelou zákona o slobode informácií.».Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   zastúpená   jej predsedom poukázala vo svojom stanovisku k návrhu z 29. apríla 2009 iba po formálnej stránke na to, že zákon o slobode informácií bol schválený súhlasom ustanovenej potrebnej väčšiny   poslancov,   podpísaný   príslušnými   ústavnými   činiteľmi   a vyhlásený   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Národná rada vyjadrila napokon názor, že „prijatý zákon je v súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky. Je na rozhodnutí Ústavného súdu, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení.“.

Krajský súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie na výzvu ústavného súdu prípisom z 9. novembra   2010   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   v   danej   veci.   Predseda národnej rady vo vyjadrení z 29. apríla 2009 k návrhu krajského súdu uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Napokon s upustením od ústneho pojednávania súhlasil aj vedľajší   účastník   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   29.   mája   2009. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   so   súhlasom   účastníkov   konania podľa   § 30   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prerokúvanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Napadnutý § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s ústavou znie: „Povinná osoba sprístupní   na   účely   informovania   verejnosti   osobné   údaje   fyzickej   osoby,   ktoré   sú spracúvané   v informačnom   systéme   za   podmienok   ustanovených   osobitným   zákonom o fyzickej   osobe,   ktorá   je   verejným   funkcionárom,   poslancom   obecného   zastupiteľstva, predstaveným   v štátnej   službe,   odborníkom   plniacim   úlohy   pre   člena   vlády   Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo   podpredsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, vedúcim   zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je   orgán   verejnej   moci,   nadriadeným   v služobnom   pomere alebo   členom   hodnotiacej komisie   alebo   iného   obdobného   orgánu,   ktorý   sa   zúčastňuje   na   procese   rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu

a) titul,

b) meno,

c) priezvisko,

d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,

e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,

g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.“

Podstatou návrhu je otázka, či sprístupnenie osobných údajov o mzde, plate alebo platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti v prípade, že sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného   rozpočtu   v   napadnutom   ustanovení   uvedeným   osobám,   nie   je   v rozpore so základným   právom   týchto   osôb   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a so základným právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy.

Obsahom   základného   práva   na   ochranu   osobných   údajov,   ktoré   nachádza   svoje normatívne   vyjadrenie   v oboch   uvedených   ustanoveniach,   je   ochrana   jednotlivca spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.

Pojem osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, resp. „údajov o svojej osobe“ v zmysle čl. 19 ods. 3 ústavy má svoj autonómny charakter, ktorý nemusí byť vo všetkých prípadoch totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. Pokiaľ navrhovateľ v danej veci poukazuje na definíciu osobných údajov a zmeny, ktorými prešla od roku 1992 (od prijatia zákona   č. 256/1992   Zb.   a   následne   zákona   č. 52/1998   Z. z.) po   súčasnosť   (zákon č. 428/2002 Z. z.), ako aj na znenie napadnutého ustanovenia, ústavný súd zastáva názor, že uvedené údaje týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v napadnutom ustanovení spadajú   pod   ústavne   vymedzený   pojem   osobných   údajov.   Údaj   o výške   príjmov   sa významným   spôsobom   premieta   do   súkromnej   sféry   jednotlivca,   vypovedá   o jeho sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné (a to aj negatívne) dôsledky na jeho osobné, pracovné či iné spoločenské vzťahy.

Skutočnosť,   že   predmetné   údaje   spadajú   do   rámca   ústavnej   ochrany   osobných údajov, ale nevylučuje možnosť zásahov do základného práva na ochranu osobných údajov ako špecifickej formy ochrany súkromia. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na to, že čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy neobsahujú dôvody obmedzenia, ako to je napríklad v prípade čl. 26 ods. 4 ústavy, tak táto skutočnosť neznamená, že do uvedených základných   práv nemožno   za   žiadnych   okolností   zasahovať.   Ani   v tomto   prípade   totiž   nemožno   určité základné právo vykladať izolovane, mimo kontext celého ústavného poriadku a s ohľadom na účel a obsah jednotlivých jeho ústavných noriem.

Obmedziť   základné   práva   a slobody   v zmysle   čl. 13   ods. 2   ústavy   možno   iba na základe podmienok ustanovených ústavou. Tieto podmienky, resp. dôvody môžu byť buď všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy), ktoré sa vzťahujú na obmedzovanie všetkých základných práv a slobôd, alebo osobitné (špeciálne), ktoré sa vzťahujú len na jednotlivé (konkrétne) základné práva a slobody (k tomu pozri napr. I. Palúš, Ľ. Somorová: Štátne právo Slovenskej republiky, Košice: UPJŠ 2002, s. 109 a nasl., A. Bröstl a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk 2010, s. 96 a nasl.).

Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na posudzované ustanovenia ústavy nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti ich   obmedzenia.   Aj   v tomto   prípade   je   nevyhnutné   otázku   prípustnosti   zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom.

Z tohto pohľadu obmedzenie základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy predpokladá, že v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy dôjde k tomuto obmedzeniu zákonom. Ďalej   je   nevyhnutné,   aby   jeho   obmedzenie   obstálo   z hľadiska   princípu   proporcionality. Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam. V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného práva, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje.

Ústavný súd uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach (porov. predovšetkým nálezy sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom   rade   sledovať   legitímny   cieľ,   resp.   účel,   ktorý   obstojí   s ohľadom   na   ústavne ustanovený   obsah   dotknutého   základného   práva.   Nestačí   teda   akýkoľvek   dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod,   ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný záujem.

V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto obmedzenie   musí   v prvom   rade   obstáť   z hľadiska   vhodnosti,   teda   musí   byť   vhodné dosiahnuť   sledovaný   cieľ.   Ďalším   posudzovaným   krokom   musí   byť   otázka   potrebnosti (nevyhnutnosti)   tohto   obmedzenia.   Podstatou   tohto   kroku   je   posúdenie   obmedzenia z hľadiska existencie možných iných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k uvedenému cieľu,   a teda   či   ho   nemožno   dosiahnuť   iným   normatívnym   prostriedkom,   ktorý   by obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným krokom je posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného práva   alebo   iného   verejného   záujmu,   ktorého   realizáciu   alebo   dosiahnutie   sleduje posudzované obmedzenie.

Ako   zdôrazňuje   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre,   uvedený   princíp   je neoddeliteľnou   súčasťou   princípu   právneho   štátu   v zmysle   čl. 1   ods. 1   ústavy   (porov. PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 67/07).

V danej veci je zrejmé, že k obmedzeniu základného práva došlo priamo zákonom. Ústavný súd teda pristúpil k posúdeniu obmedzenia základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy z hľadiska testu proporcionality. Napadnuté ustanovenie sleduje účel sprístupniť verejnosti informácie vo vzťahu k osobám zastávajúcim bližšie špecifikované funkcie v orgánoch verejnej moci. Ústavný súd preto posúdil takto formulovaný účel z toho hľadiska, či obstojí ako legitímny cieľ na obmedzenie ústavou zaručeného základného práva alebo slobody. V tejto súvislosti sa pritom zaoberal kompatibilitou tohto účelu s ústavou garantovaným základným právom na informácie, nesúlad napadnutého § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. s ktorým navrhovateľ žiada taktiež vysloviť vo svojom návrhu.

Základné   právo   na   informácie   v zmysle   čl. 26   ústavy   je   nevyhnutné   vykladať v kontexte demokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu s právom   na slobodu   prejavu   ústavnú   záruku   na   existenciu   slobodnej   tvorby   a výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich význam, účelnosť či obsah. Takto sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta len do roviny slobody vytvárania   a sprostredkovania   názorov   vo   vzťahu   k veciam   verejným,   kde   je   súvislosť s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti.

Súčasťou základného práva na informácie je nepochybne právo slobodne vyhľadávať a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   akcentoval   význam   zákona   o   slobode   informácií so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. decembra 2003 a sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. júna 2007). V tomto zmysle však nie je obsah práva na informácie   sporný   ani   v danej   veci,   čo   dokumentuje   aj   skutočnosť,   že   navrhovateľ žiadnym   spôsobom   nespochybňuje,   že   informácie,   ktorých   obsah   vymedzuje   napadnuté ustanovenie,   možno   považovať   za   informácie   v zmysle   čl. 26   ústavy.   Z tohto   hľadiska pritom neexistuje dôvod, ktorý by na tomto mieste bránil ústavnému súdu tiež zastávať tento právny záver.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie sleduje účel realizácie základného práva   na informácie   vo   vzťahu k týmto ustanovením   ďalej   špecifikovaným údajom.   V tejto   súvislosti   odmieta   priznať   relevanciu   navrhovateľom   zdôraznenému rozdielu   medzi   základným   ľudským   právom   podľa   čl. 19   ods. 3   a čl. 22   ods. 1   ústavy a politickým   právom   podľa   čl. 26   ústavy.   Uvedené   delenie,   ktoré   navrhovateľ   prevzal zo systematiky   ústavného   textu   a názvov   jednotlivých   oddielov,   nepochybne   odráža charakter uvedených základných práv, čo však nič nemení na tom, že samotné zaradenie základných práv v texte druhej hlavy ústavy nemožno považovať za výraz ich vzájomnej hierarchie, ako možno implicitne vyvodiť z argumentácie navrhovateľa, ktorá sa v podstate obmedzila   na jazykový   výklad   ústavných   noriem.   Už   vôbec   nemožno   pripustiť   delenie na základné ľudské práva a (len) politické práva z hľadiska ich vzájomného hierarchického vzťahu,   pretože   obe   skupiny   týchto   práv   rovnakým   spôsobom   zaručujú   demokratický a právny charakter štátu.

Otázkou hierarchie, resp. pripustenia eventuálnej prednosti jedného základného práva pred iným základným právom alebo slobodou sa už ústavný súd zaoberal vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/06,   v ktorej   okrem   iného   vyslovil   názor,   že   «Základné   práva   a slobody   sú navzájom   rovnocenné.   Koncepcia   materiálneho   právneho   štátu   vylučuje   vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Základné práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa do konfliktu dostávajú. Každý konflikt vo   vnútri   systému   základných   práv   a slobôd   (resp.   ľudských   práv   a základných   slobôd v režime   medzinárodných   dohovorov   o ľudských   právach)   treba   riešiť   pomocou   zásady spravodlivej rovnováhy.».

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že účel sledujúci realizáciu základného práva na informácie je s ohľadom na svoju ústavnú relevanciu spôsobilý odôvodniť zásah do základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu ho zároveň považuje za legitímny z hľadiska posudzovaného princípu proporcionality.

S ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ sa dožaduje taktiež vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že navrhovateľ vo svojej   argumentácii,   bez   ohľadu   na   jeho   uvedenie   v návrhu   výroku,   netvrdí   žiadne dôvody   vo   vzťahu   k namietanému   nesúladu   tohto   ustanovenia   s označeným   článkom ústavy. Na tom pritom nič nemení ani jeho argumentácia smerujúca k možnosti obmedzenia základného práva na informácie z dôvodu ochrany práv druhých, ako ju formuluje čl. 26 ods. 4 ústavy. Namietanie rozporu napadnutého ustanovenia s týmto ustanovením ústavy by totiž bolo možné len vo vzťahu k informáciám, na ktoré sa toto ustanovenie nevzťahuje, teda z hľadiska nedostatočného vymedzenia povinnosti dotknutých subjektov zverejňovať určité informácie. V takom prípade by predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola otázka, či je daný jeden z dôvodov obmedzenia práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ v danej veci ale argumentuje opačne, teda že zákonodarca umožnil prístup   k informáciám   aj v rozsahu,   ktorý   ústava   s ohľadom   na   jej   čl. 19   ods. 3   a čl. 22 ods. 1 nepripúšťa.

Pre   posúdenie   prípadnej   kolízie   napadnutého   ustanovenia zákona   o slobode informácií s čl. 26 ods. 4 ústavy je preto dôležité, že tento článok umožňuje zákonodarcovi obmedziť právo na informácie z dôvodov v ňom ustanovených, neustanovuje ale povinnosť zákonodarcu takéto obmedzenia konštituovať. K porušeniu tohto ustanovenia teda nemôže dôjsť   neprijatím   zákona   ustanovujúceho   obmedzenia   práva   na   informácie,   ale   naopak prijatím zákona, ktorý toto právo obmedzuje buď z iných dôvodov, než v ňom uvedených, alebo ich v tomto smere obmedzuje nad nevyhnutnú mieru na dosiahnutie určitého cieľa, teda   nad mieru   vyplývajúcu   z princípu   proporcionality. Z hľadiska   posúdenia   ústavnosti zákona by teda muselo ísť o otázku, či zákon môže prístup k určitej informácii obmedziť, a nie, či tento prístup obmedziť mal, aj keď tak neurobil. Z obsahu návrhu nie je zrejmé, v čom by mal spočívať namietaný rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, a preto   nebol   dôvod,   aby   sa s ním   ústavný   súd   v danej   veci   zaoberal.   Vzhľadom   na   to neexistuje ani žiaden dôvod, aby vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, a vo svojej ďalšej argumentácii posudzoval len zásah do základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   tak   pristúpil   k ďalším   kritériám   na   posúdenie   proporcionality obmedzenia   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 3   a čl. 22   ods. 1   ústavy   napadnutým ustanovením.   V tejto   súvislosti   konštatuje,   že   výslovná   povinnosť   sprístupniť   údaje obsiahnuté   v napadnutom   ustanovení   zjavne   umožňuje   realizáciu   základného   práva na informácie. Ústavný súd taktiež v ďalšom kroku dospel k záveru, že s ohľadom na to, že účelom napadnutého ustanovenie je sprístupnenie špecifikovaných údajov verejnosti, a teda že   na jeho   naplnenie   prichádza   z povahy   veci   do úvahy   len   ustanovenie   povinnosti sprístupniť   tieto   údaje,   obstojí   toto   ustanovenie   aj   z hľadiska   kritéria   potrebnosti (nevyhnutnosti).   Za   týchto   okolností   ústavný   súd   napokon   posúdil,   či   záujem na sprístupnení   informácií   obsiahnutých   v napadnutom   ustanovení   preváži   s ohľadom na jeho obsah a účel nad záujmom osôb, ktorých sa zverejnenie platových pomerov dotýka. Riešenie   kolízie   základného   práva   na   informácie   a základných   práv   súvisiacich s ochranou súkromnej sféry jednotlivca nie je v danej veci predmetom posúdenia ústavného súdu   po prvý   raz.   V náleze   sp. zn.   II. ÚS 44/00   z   5.   januára   2001   sa   ústavný   súd vo všeobecnej rovine zaoberal touto kolíziou z opačného hľadiska, teda či a do akej miery preváži záujem na ochrane súkromia verejného činiteľa nad právom na informácie. V tejto súvislosti   uviedol   s odkazom   na   rezolúciu   Parlamentného   zhromaždenia   rady   Európy č. 1165 z 26. júna 1998, že „verejne činné osoby (public figures)... musia rešpektovať, že osobitné   postavenie,   ktoré   zastávajú   v spoločnosti   (a   v mnohých   prípadoch   na   základe vlastného   rozhodnutia),   automaticky   vyvoláva   tlak   na   ich   súkromie.   Každá   osoba vystupujúca na verejnosti musí... strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou. Aj   pri   výkone   základných   práv   podľa   čl. 26   ústavy   je   prirodzene   nutné   rešpektovať základné   práva   a slobody   toho,   o ktorom   sa   informácie   získavajú,   vrátane   jeho   práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej cti   a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. čl. 19 ústavy. Ak by preto v dôsledku výkonu základného   práva   na informácie   došlo   k zásahu do   takýchto   práv,   každý   postihnutý   má právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených v § 13 Občianskeho zákonníka. Toto právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy, keďže ich postavenie ako verejných činiteľov ich nevylučuje   z možnosti   uplatňovania   občianskoprávnej,   prípadne   trestnoprávnej   ochrany svojej osobnosti.“.

V citovanom náleze ústavný súd navyše dodal, že predmetom ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka „sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka... Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva   fyzickej   osoby   a v akom   rozsahu   sú   týmto   ustanovením   Občianskeho   zákonníka chránené. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy... nemožno u verejného činiteľa... považovať výkon jeho zákonom   upravenej   služobnej   právomoci...   Zatiaľ   čo   do   súkromia   osôb,   a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry..., v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky   verejnej,   a nie   súkromnej   sféry,   ktoré   nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie.“. Uvedený právny názor prijal ústavný súd vo veci zákazu zhotovenia filmovej dokumentácie zásahu príslušníka mestského polície. Podobným spôsobom vyložil ústavný súd možnosť obmedzenia práva na informácie aj vo vzťahu k možnosti fotografovania poslancov mestského zastupiteľstva pri hlasovaní (porov. nález sp. zn. IV. ÚS 40/03 z 23. septembra 2004).

V súvislosti   s predmetným   vyvažovaním   oboch   v kolízii   stojacich   práv   považuje ústavný súd za významné poukázať aj na závery ESĽP. Ten vo svojej nedávnej judikatúre významným spôsobom rozšíril pojem „slobody prijímať informácie“ obsiahnutý v čl. 10 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   keď výslovne uznal existenciu dohovorom zaručeného práva na informácie (right of access to information, porov. rozhodnutie z 10. júla 2006 vo veci sťažnosti č. 19101/03 – Sdružení Jihočeské Matky proti Českej republike, rozsudok zo 14. apríla 2009 vo veci č. 37374/05 – Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku, bod 35). V poslednom uvedenom rozhodnutí ďalej uviedol, že povinnosť štátu vo veciach slobody tlače zahŕňa elimináciu prekážok pre novinársku   činnosť   tam,   kde   vo   veciach   verejného   záujmu   existujú   len   z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci (rozsudok Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku, bod 36). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež poukazuje na výklad ESĽP vo   vzťahu   k obmedzeniu   práva   podľa   čl. 10   dohovoru   (i   keď   v citovanej   veci   práva na slobodu   prejavu),   keď   uviedol,   že   čl. 10   ods. 2   dohovoru   pripúšťa   len   malý   rozsah obmedzenia   debaty   o otázkach   verejného   záujmu.   „V   demokratickom   systéme   akty a opomenutia   vlády   musia   byť   predmetom   bližšieho   skúmania   nielen   orgánov   moci zákonodarnej a súdnej, ale tiež médií a verejnej mienky.“ (rozsudok z 12. februára 2008 vo veci sťažnosti č. 14277/04 – Guja proti Moldavsku, bod 74)

Ústavný súd si je vedomý, že jeho právne závery vo vzťahu k obmedzeniu práv verejných   činiteľov   na   súkromie   (nálezy   sp. zn.   II. ÚS 44/00   a sp. zn.   IV. ÚS 40/03)   sa dotýkali priamo výkonu ich právomoci, a teda že neriešili otázku ich platových pomerov zabezpečovaných z verejných zdrojov, ktorá môže predstavovať výraznejší zásah do ich práv na súkromie, resp. že v tomto prípade nemožno viesť takú jednoznačnú hranicu medzi výkonom právomoci a súkromnou sférou dotknutých osôb. Z tohto dôvodu sa preto musel vysporiadať s otázkou, či aj záujem na zverejnení údajov vzťahujúcich sa na príjmy osôb uvedených v napadnutom ustanovení z verejných zdrojov preváži nad právom týchto osôb na ochranu svojich osobných údajov.

Podľa ústavného súdu sa právo na informácie nepochybne vzťahuje na informácie týkajúce sa   nakladania s verejnými prostriedkami,   ktorému   nemožno uprieť aj charakter politickej otázky. Prístup širokej verejnosti k týmto informáciám vytvára priestor na verejnú kontrolu   hospodárenia   všetkých   subjektov,   ktorých   príjmy   sú   vyplácané   z verejných rozpočtov, a to tak vo vzťahu k ich zákonnosti, ako aj účelnosti. Možno poznamenať, že sa do   tohto   prístupu   premieta   demokratický   charakter   štátu.   Súčasťou   otázky   nakladania s verejnými prostriedkami sú pritom aj príjmy verejných činiteľov alebo iných osôb, ktoré pochádzajú z verejných rozpočtov. Pokiaľ ide o tieto príjmy, treba však rozlišovať medzi platmi, ktorých výšku možno vyvodiť priamo zo zákona, a odmenami, o ktorých rozhodujú verejní funkcionári. Napadnuté ustanovenie sa preto v podstate dotýka len odmien, ktorých priznávanie vytvára potenciálnu možnosť korumpovania vysokých štátnych úradníkov, resp. špecifickú formu zabezpečenia ich lojality, ako aj možnosť, aby verejní funkcionári, ktorí o výške odmien rozhodujú, zneužívali svoje postavenie a právomoci.

Ako   už bolo uvedené, ústavný súd nemá pochybnosti o citlivosti   údajov o výške príjmov pre súkromnú sféru jednotlivca, ako aj o tom, že jej zverejnenie môže mať pre túto jeho sféru negatívne dôsledky. V prípade dotknutých osôb však ide len o jeden aspekt, ktorý je z hľadiska vlastného posúdenia veci potrebné vziať do úvahy. Ďalším aspektom je totiž práve   verejný   záujem   na   verejnej   kontrole   a transparentnosti   nakladania   s verejnými prostriedkami z hľadiska jeho zákonnosti a účelnosti, ako aj preventívne pôsobenie takejto kontroly. Z tohto aspektu je nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na informácie slúži vo svojej podstate aj ako prekážka pre zneužívanie moci zo strany osôb podieľajúcich sa na jej výkone. Účinná kontrola verejnej moci tak nie je skutočná (efektívna) bez možnosti prijímať informácie vzťahujúce sa na jednotlivé osoby, ktoré túto moc vykonávajú. Verejný záujem na informáciách o príjmoch jednotlivých osôb uvedených v § 9 ods. 3 prvej vete zákona   č. 211/2000   Z. z.   pritom   reflektuje   aj   skutočnosť,   že   informácia   o pravidelných i nepravidelných   (mimoriadnych)   príjmoch   môže   mať   výpovednú   hodnotu   z hľadiska faktického postavenia a účasti týchto osôb na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to   politického   aj   nepolitického   charakteru.   Túto   skutočnosť   treba   zvlášť   zdôrazniť s ohľadom na spoločenskú realitu, keď významná časť nielen vedúcich miest v štátnych inštitúciách,   resp.   inštitúciách   financovaných   z verejných   rozpočtov   je   obsadzovaná reflektujúc aktuálne politické pomery.

Z hľadiska rozhodovania ústavného súdu bol ďalej významný už zmienený záver, že osoby podieľajúce sa na výkone verejnej moci musia počítať s vyššou mierou obmedzenia ich základného práva na súkromie. V danom prípade je pritom významné aj to, že platové pomery vo verejnej správe sú určované príslušnou právnou úpravou a ich ďalšie pravidelné alebo   nepravidelné   zložky   sú,   čo   sa   týka   výšky,   touto   úpravou   významne   limitované. To samozrejme nemožno stotožňovať s individualizáciou výšky príjmu, ku ktorej dochádza vo vzťahu   k jednotlivým   fyzickým   osobám   uvedeným   v § 9   ods. 3   prvej   vete   zákona č. 211/2000 Z. z. na základe napadnutého ustanovenia. Táto skutočnosť však poukazuje na to,   že   výška   príjmov   pochádzajúcich   z verejných   rozpočtov   presahuje   ich súkromnoprávny   charakter   a je   spôsobilá   byť otázkou   verejného   záujmu,   resp.   verejnej diskusie.   Napokon   ústavný   súd   s ohľadom   na   výpočet   osôb   uvedených   v napadnutom ustanovení zdôraznil, že povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných verejných funkcionárov   ustanovených   zákonom   (vysokých   štátnych   úradníkov),   ktorí   sú   buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka len zverejnenia údajov vo vzťahu k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s názorom   navrhovateľa „o ničím   neodôvodnenom   tvrdení o nadradenosti   politického   práva   na   informácie   nad   základným   ľudským   právom na ochranu osobných údajov u skupiny osôb uvedenej v napadnutom ustanovení. Naopak, musí poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojej argumentácii nijakým relevantným spôsobom   nerozviedol   svoje   tvrdenie   o tom,   prečo   z hľadiska   vzájomného   vyvažovania v kolízii stojacich hodnôt má mať väčšiu váhu práve právo na ochranu osobných údajov. S ohľadom na túto argumentáciu je zrejmé, že ústavný súd sa nestotožnil s pochybnosťami navrhovateľa, a teda že dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uskutočneného testu proporcionality pritom dospel k rovnakému záveru aj vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy.

Na záver ústavný súd uvádza, že v danej veci nemal žiaden dôvod vysloviť nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čoho sa navrhovateľ taktiež svojím návrhom domáhal. Navrhovateľ totiž žiadnym spôsobom nevysvetľuje, v čom by mal spočívať nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy. Za týchto okolností   si   nie   je   ani   ústavný   súd   vedomý   žiadneho   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   byť vyslovený nesúlad napadnutého ustanovenia s uvedenými ustanoveniami ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2011