znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/04-56

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov   Jána   Auxta,   Juraja   Babjaka,   Eduarda   Báránya,   Alexandra   Bröstla,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 24. februára 2005 o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 4, a to slovného spojenia   „a v prípade   obzvlášť   závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa,   trestného   činu   prijímania   úplatku   a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, a ustanovenia § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 1 a 2 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl.   20   ods.   1   a 4   a   s čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a s čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 100b ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov n i e   j e   v   s ú l a d e   s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. novembra 2003   doručený   návrh   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade ustanovenia § 11 ods. 4, a to slovného spojenia „a v prípade obzvlášť závažného úmyselného trestného činu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, a ustanovenia § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 1 a 2 (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“ alebo „napadnuté ustanovenia“) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   1/04-15   z 22.   januára   2004   bol   návrh navrhovateľa   na začatie konania o súlade právnych predpisov   prijatý   na ďalšie konanie v celom   rozsahu.   Zároveň   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   na   pozastavenie   účinnosti napadnutých ustanovení.

Keďže tak navrhovateľ v podaní z 27. mája 2004 ako aj Národná rada Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   v podaní   z   27.   apríla   2004   a vláda   Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „vedľajší účastník“), v podaní z 15. júla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania, ak od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd rozhodol na základe písomných stanovísk účastníkov a vedľajšieho účastníka a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.  

Navrhovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti   s namietaným   nesúladom   §   11   ods.   4   a   §   100b   ods.   1   Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu uvádza navrhovateľ nasledovné argumenty:

«Dňa   1. januára 1993   nadobudol   účinnosť   Notársky   poriadok.   V   minulosti   bol viackrát novelizovaný, ostatná novela nadobudla účinnosť 1. septembra 2003.

Tento zákon ustanovuje notárom a iným subjektom rôzne práva a povinnosti: okrem iného   definuje   bezúhonnosť   notárov   a   stanovuje   spôsob   jej   preukázania   (§ 11   ods. 4 s použitím § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku), dôsledky nedostatku bezúhonnosti (§ 100b ods.   1,   ods. 2 Notárskeho   poriadku),   všeobecné   povinnosti notára   pri   výkone notárskej činnosti (§ 36, ods. 1 Notárskeho poriadku), oprávnenie ministra pozastaviť notárovi výkon notárskeho úradu (§ 94 ods. 1 Notárskeho poriadku).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy,   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona   a   za   primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni práva štátu prijímať zákony, ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Týmito   ustanoveniami   sa   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „zákonodarca“) dôsledne neriadila, čím spôsobila, že napadnuté ustanovenia Notárskeho poriadku nechránia v dostatočnej miere práva notárov legálne v minulosti nadobudnuté, znevýhodňujú   notárov   v   porovnaní   s   inými   skupinami   obyvateľstva,   neumožňujú   výkon štátnej moci v ústavou naznačenom rámci, obmedzujú základné práva notárov bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, bránia notárom vlastniť, nadobúdať a chrániť svoj majetok a v nesposlednom rade upierajú notárom právo na slobodnú voľbu a výkon povolania.

Podľa § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a v prípade obzvlášť závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa,   trestného   činu   prijímania   úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody,   trestného   činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku notár je povinný do 1. decembra 2003 predložiť komore odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace. Komora podá ministrovi najneskôr do 1. februára 2004 návrh na odvolanie notára, ktorý nieje bezúhonný podľa tohoto zákona. Minister bez zbytočného odkladu odvolá notára, ktorý nie je bezúhonný podľa tohto zákona alebo ktorý nepredložil v ustanovenej lehote odpis registra trestov. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Tento princíp   je   vyjadrený   viacerými   predpokladmi.   Do   tejto   skupiny   patrí   tak   predpoklad pôsobenia právneho predpisu do budúcnosti, ako aj predpoklad ochrany dobromyseľne nadobudnutých   práv.   Zákonodarca   však   prijatím   ostatnej   novely   Notárskeho   poriadku účinnej od 1. septembra 2003 tieto predpoklady nerešpektoval.

Definovaním bezúhonnosti spôsobom, akým je tento právny inštitút zakotvený v § 11 ods.   4   Notárskeho   poriadku   s   použitím   §   100b   ods.   1   Notárskeho   poriadku   dochádza k situácii, že aj tie osoby, ktoré v minulosti získali spôsobilosť vykonávať notársku činnosť, využijúc   pri   tom   skutočnosť,   že   ich   odsúdenie   za   trestné   činy,   enumeratívne   uvedené v § 11ods. 4 Notárskeho poriadku bolo zahladené alebo sa na ne hľadelo, akoby neboli odsúdené, najneskôr po 1. februári 2004 stratia oprávnenie vykonávať notársku činnosť. To znamená, že u nich dôjde ku strate oprávnenia na výkon povolania na základe dodatočne stanovených podmienok, čo priamo vyvolá odňatie legálne a v dobrej viere nadobudnutých práv na výkon zvoleného povolania.

Ochrana   v   dobrej   viere   nadobudnutých   práv   je   na   ústavnej   úrovni   chránená princípom   právnej   istoty,   ktorý   je   jedným   z   princípov   právneho   štátu   (nález   súdu sp. zn. PL.ÚS 16/95) a vyplýva z čl. 1 ods. 1 ústavy (nález súdu sp. zn. PL. ÚS 36/95). Princíp   právneho   štátu   je   totiž   princípom   materiálneho   právneho   štátu,   t.   j.   takého právneho štátu, ktorého znakom je rešpektovanie určitých hodnôt, ktoré sú v prvom rade predstavované základnými právami a slobodami (nález súdu sp. zn. I. ÚS 10/98).

Zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno potrestať za také správanie sa, ktoré v čase, keď sa uskutočnilo, nebolo trestným činom alebo priestupkom. Rovnako nie sú prípustné zákony, ktoré by spätne (so spätnou účinnosťou) zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť. Základom tohoto prístupu je presvedčenie, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase, zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov správania sa každého jednotlivca, a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)   vlastného   života.   Odmietanie   retroaktivity   (spätnej   účinnosti)   sa spája s odmietaním   zmeny   subjektívnej   právnej   situácie   vytvorenej   na   základe   individuálnych právnych úkonov, ktoré vznikli podľa skoršej (predchádzajúcej) právnej úpravy.

S   pojmami   pravej   a   nepravej   retroaktivity   úzko   súvisí   ochrana   legálne nadobudnutých práv. V tejto súvislosti sú relevantné nasledovné právne názory:

Ústavný princíp právnej istoty vyžaduje každý možný prípad retroaktivity zakotviť expressis   verbis   v   ústave,   resp.   v   zákone   a   vyriešiť   s   tým   spojené   prípady   tak,   aby nadobudnuté   práva   boli   riadne   chránené   (rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČSFR sp. zn. PL. ÚS 78/92).

Podľa   nálezu   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 37/99   ako   protiústavné   pre porušenie   zákazu retroaktivity boli vyhlásené ustanovenia zákona, ktorý: „napriek jednoročnej lehote, ktorú poskytuje   a   ktorá   je   nesplniteľnou   podmienkou,   zavádza   pravú   retroaktivitu,   pretože neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex priori. Tým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky, ktoré sú uvedené v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR (...). Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových“. V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00 súd zaujal právny názor, že narušenie právnej istoty spočíva v tom, že v jednotlivých právnych vzťahoch sa po prijatí novely zákona spätne zmenili podmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti zmlúv. Súd na rozdiel od tohto postupu už vyjadril názor, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, objektom ochrany nie sú len hmotné   statky,   ale   aj   rôzne   druhy   licencií,   ako   aj   dobrá   povesť   firmy.   Vo   svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že i licencie môžu byť predmetom   držby.   Poznamenal   však,   že   štát   za   určitých   okolností   môže   ich   udelenie odmietnuť alebo odňať, pokiaľ držiteľ nesplní podmienky, za ktorých bola licencia udelená. V prípade notárov však podmienky, za ktorých boli menovaní, a teda za ktorých im bola udelená „notárska licencia“, boli a stále sú splnené, inak by k vymenovaniu ani nebolo došlo. Nemožno im teda retroaktívne ukladať ďalšie podmienky a na základe ich nesplnenia notára odvolať.

V   ústavnom   poriadku   Slovenskej   republiky   platí   zásada,   podľa   ktorej   ten,   kto postupoval na základe dôvery v platný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný   spätným   pôsobením   právneho   predpisu   alebo   niektorého   jeho   ustanovenia (PL. ÚS 36/95, nález súdu uverejnený pod č. 3/96 Zbierky nálezov a uznesení).

Podľa   rozhodnutia   súdu   s   inštitútom   právnej   istoty   v   právnom   štáte   úzko   súvisí požiadavka   legálne   nadobudnutých   práv,   t.   j.   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom nadobudnuté práva, resp ich obmedziť ex tunc. Táto požiadavka ako imanentná súčasť   právnej   istoty   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   základné   práva   a   slobody,   ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy neodňateľné, nescudziteľné, nezrušiteľné a nepremlčateľné. (PL. ÚS 16/95, č. 6/95 ZN a UÚS, s. 49).

V podmienkach demokratického štátu platí, že právny predpis resp. jeho ustanovenia pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti. Podľa názoru súdu vysloveného v rozhodnutí PL. ÚS 38/99: „Ako z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala   rušiť,   prípadne   zhoršovať,   ale   len   zlepšovať.“   Ustanovenie   §   100b   ods.   1, Notárskeho poriadku je zásahom do nadobudnutých práv, a to z kvalitatívneho hľadiska zásahom zhoršujúcim. Osoby, ktoré splnili všetky predpoklady pre získanie statusu notára podľa právnej úpravy platnej a účinnej pred nadobudnutím účinnosti ostatnej novely tohto zákona a získali tak časovo neobmedzenú licenciu, musia ešte v dôsledku namietaného ustanovenia splniť ďalšiu podmienku na to, aby ich licencia po stanovenej lehote nezanikla, pričom   u   časti   notárov   je   podľa   súčasného   právneho   stavu   táto   podmienka   absolútne nesplniteľná.

Z uvedenej argumentácie vyplýva, že ustanovenia § 11 ods. 4, slovného spojenia „a v prípade obzvlášť závažného úmyselného trestného činu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného   činu   podplácania   a   trestného   činu   nepriamej   korupcie   aj   ten,   komu   bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“, § 100b ods. 1, Notárskeho poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Napadnuté ustanovenia Notárskeho poriadku, citované v predchádzajúcom odseku, nie sú v súlade ani s čl. 20 ods. 1, ods. 4 ústavy, a to z nasledovných dôvodov.

Tým,   že   sa   uznáva   právo   každej   osoby   na   rešpektovanie   jej   majetku,   garantuje sa v podstate   vlastnícke   právo.   Právo   disponovať   (nakladať)   vlastným   majetkom   tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) vo vecí Handyside z roku 1976). Pojem „majetok“ použitý v čl. 1   Dodatkového   protokolu   má   autonómny   obsah,   ktorý   zahŕňa   majetok   rodinný (zdedený), hnuteľný, nehnuteľný, hmotný či nehmotný (rozsudok Európskeho súdu vo veci Tre Traktorer AB z roku 1989), neobmedzuje sa na vlastníctvo hmotného majetku, ale pod pojem majetok, môžu spadať aj práva a záujmy predstavujúce aktíva (rozsudok Európskeho súdu vo veciach Gasus Dosier und Fördertechnik GmBH proti Holandsku z roku 1995), Iatridis proti Grécku z roku 1999 alebo vo veci Beyeler proti Taliansku z roku 2000). Za majetok možno považovať aj pohľadávky, na ktorých zhmotnenie je aspoň legitímna nádej (rozsudok Európskeho súdu vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní proti Írsku z roku 1991). Vychádzajúc z týchto úvah potom neprekvapuje, že predmetom ochrany podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   sú   aj   licencie   oprávňujúce   na   vykonávanie zárobkovej činnosti, a to napr. podávania alkoholických nápojov (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Tre Traktörer Aktiebolag proti Švédsku z roku 1989), ťažbu štrku (rozsudok Európskeho súdu vo veci Fredin z roku 1991) alebo stavebnú licenciu, výkon činnosti advokáta (rozsudok Európskeho súdu vo veci Dring proti SRN z roku 1999) alebo účtovníka   (Van   Marle   a   iní   proti   Holandsku   z   roku   1986).   Niet   legitímnych   dôvodov sa domnievať,   že   uvedené   závery   nemožno   aplikovať   na   oprávnenie   vykonávať   činnosť notára.

Podľa   názoru   súdu   sp. zn.   II. ÚS 28/96   Slovenská   republika   potvrdila   svoju viazanosť   Dohovorom,   ktorý   ratifikovala   a   uverejnila   predpísaným   spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej Dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva z medzinárodného štandardu uplatnenia Dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná. Podľa rozhodnutí súdu sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 a sp. zn. II. ÚS   48/97 pre stanovenie rozsahu a obsahu určitého základného práva alebo slobody, je teda právne významný   aj   rozsah   a   obsah   základného   práva   alebo   slobody   podľa   medzinárodných dohovorov, ak je nimi Slovenská republika viazaná. Ústavu nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu. Možno teda uzavrieť, že oprávnenie na výkon notárskeho povolania spadá pod pojem majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a je týmto článkom chránené. K obdobnému záveru sa súd priklonil aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99. Súd vo veci PL. ÚS 38/95 (uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 4/1996) zaujal stanovisko, podľa ktorého ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu   vlastníckeho   práva   došlo   priamo   zákonom,   ale   iba   na   základe   zákona. Zákonodarca nie je v zmysle ústavy oprávnený priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Súd v náleze PL. ÚS 37/1999, ktorý je zverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 122/1999 vyslovil tento právny názor: „Článok 20 ods. 4 ústavy určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na   základe   zákona.   K   vyvlastneniu   alebo   nútenému   obmedzeniu   vlastníckeho   práva je možné siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Podľa   medzinárodného   štandardu   zaručeného   na   báze   Dodatkového   protokolu   č. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   objektom   ochrany   nie   sú   len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy.“

Ak notár stratí možnosť vykonávať notársku činnosť na základe retroaktívnej zmeny právnej   úpravy,   znamená   to   aj   obmedzenie   vlastníckeho   práva   nad   nevyhnutnú   mieru a v rozpore s verejným záujmom. Verejný záujem na odvolaní notárov, ktorí vykonávajú notársku činnosť na základe štátom udelenej licencie, v súlade so zákonom a za splnenia všetkých podmienok, za ktorých boli vymenovaní, tu daný nieje.

Notár, ktorého už raz minister spravodlivosti vymenoval, v dobe vymenovania spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady, bez ktorých by k vymenovaniu vôbec nebolo došlo. Na základe   vymenovania   získal   časovo   neobmedzenú   licenciu,   ktorá   je   jeho   vlastníctvom a vybudoval si   zo   svojich prostriedkov   notársky   úrad.   Zákonodarca mu nemôže   neskôr odňať jeho majetok s tým, že to, čo mu garantoval v čase vymenovania, už neplatí, ak nesplní ďalšiu podmienku.

Jednou z podmienok, za ktorých možno v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR prikročiť k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu majetku je to, že sa za to poskytne primeraná náhrada.   Zákonodarca   však   odvolaným   notárom   neposkytne   žiadnu   náhradu, čo je v rozpore s týmto ústavným článkom. Notársky úrad predstavuje teda určitý majetok notára, ktorý sa notárovi odníme bez primeraného finančného vyrovnania.»

V súvislosti   s namietaným nesúladom § 36 ods.   1, § 94 ods.   1 a § 100b   ods.   2 Notárskeho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy uvádza navrhovateľ nasledovné argumenty:

«Podľa § 94 ods. 1 Notárskeho poriadku minister môže po prerokovaní s komorou pozastaviť výkon notárskeho úradu, ak

a) bolo   proti   notárovi   začaté   trestné   konanie   za   úmyselný   trestný   čin,   alebo za trestný čin súvisiaci s notárskou činnosťou, a to až do právoplatnosti rozhodnutia,

b) bolo   začaté   konanie   o   spôsobilosti   notára   na   právne   úkony,   a   to   až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto skutočnosti.

Podľa   §   100b   ods.   2   Notárskeho   poriadku   ak   komora   nepodá   v   lehote   podľa odseku 1 návrh na odvolanie notára, minister môže po uplynutí tejto lehoty odvolať notára aj bez návrhu.

Pokiaľ   Notársky   poriadok   stanovuje   oprávnenia   ministra   zasiahnuť   do   výkonu notárskej činnosti, deje sa tak na základe kogentných ustanovení (napríklad § 100b ods. 1, či   §   94   ods.   2   Notárskeho   poriadku.   V   týchto   prípadoch   je   dikcia   zákona   jasná („.... minister.... odvolá,.... minister pozastaví...“). Pokiaľ však vyššie citované ustanovenia poskytujú   ministrovi   len   možnosť   využiť   svoje   právo   na   odvolanie   notára   alebo   na pozastavenie výkonu notárskeho úradu, je potrebné konštatovať, že sú v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže nestanovujú, za splnenia akých kritérií môže minister tieto oprávnenia využiť. Nie je prijateľný názor, že by malo byť dané výlučne na voľnú úvahu ministra, či vo viacerých právne obdobných prípadoch by v niektorých prípadoch oprávnenie využil a v iných nie. Takýto stav by automaticky zakladal znevýhodnenie postihnutého notára voči nepostihnutému. Zákonodarca mal preto aj v týchto prípadoch zvoliť buď kogentnú úpravu, alebo stanoviť jasné kritériá na využitie týchto možností, ktoré by teda stanovovali „spôsob a rozsah“ vykonávania štátnej moci v týchto prípadoch, čo sa však nestalo.

Obdobná   situácia   nastáva   pri   formulácii   ustanovenia   §   36   ods.   1   Notárskeho poriadku,   podľa   ktorého   notár   môže   odmietnuť   vykonať   požadovaný   úkon   len   vtedy, ak odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Ak platí, že notár je pri výkone svojej činnosti viazaný len ústavou, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 4 ods. 2 Notárskeho poriadku), potom je nutné aj   jeho   činnosť   posudzovať   ako   činnosť   štátneho   orgánu   a   striktne   vyžadovať,   aby vykonanie úkonu odporujúceho platnej pravej úprave musel odmietnuť vždy. To však je možné zabezpečiť len kogentnou, nie však dispozitívnou právnou úpravou. Z tohto dôvodu i ustanovenie § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku nieje v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy.»

Z vyjadrenia národnej rady z 27. apríla 2004 vyplýva, že táto s návrhom nesúhlasí a žiada, aby mu ústavný súd nevyhovel.

V súvislosti   s namietaným   nesúladom   §   11   ods.   4   a   §   100b   ods.   1   Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu uvádza národná rada nasledovné argumenty:

«Generálny prokurátor Slovenskej republiky uplatnil spoju pôsobnosť podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky a požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v konaní podľa čl. 125 ods. l písm. a) Ústavy Slovenskej republiky preskúmal súlad ustanovenia § 11 ods. 4 v slovnom spojení „a v prípade obzvlášť závažného úmyselného trestného činu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, trestného činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené, alebo na ktorého   sa   hľadí,   akoby   nebol   za   takýto   trestný   čin   odsúdený   podľa   osobitného predpisu“ a ustanovenia § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 1 a 2 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V odôvodnení návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa konštatuje, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona spôsobila, že napadnuté ustanovenia Notárskeho poriadku   nechránia v   dostatočnej miere   práva notárov legálne v minulosti nadobudnuté,   znevýhodňujú   notárov   v   porovnaní   s   inými   skupinami   obyvateľstva, neumožňujú výkon štátnej moci v ústavou naznačenom rámci, obmedzujú základné práva notárov bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, bránia notárom vlastniť, nadobúdať   a   chrániť   svoj   majetok   a   v   neposlednom   rade   upierajú   notárom   právo na slobodnú voľbu a výkon povolania. (...)

Zákon   č.   357/2003   Z.   z.,   ktorý   schválila   Národná   rada   Slovenskej   republiky 4. júla 2003 a ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2003, novelizoval Notársky poriadok. Na účely výkonu notárskej činnosti tento zákon novým spôsobom definoval bezúhonnosť notára   (§   11   ods.   4)   a   ustanovil   mu   povinnosť   preukázať   splnenie   tejto   bezúhonnosti v lehote   ustanovenej   týmto   zákonom   (§   100b).   Nesplnenie   preukázania   podmienky bezúhonnosti podľa cit. zákona má za následok stratu oprávnenia vykonávať funkciu notára (§ 100b).

Zákon č. 357/2003 Z. z. však retroaktívne nezasahuje do právneho stavu vytvoreného podľa   doterajších   predpisov.   Jeho   následky   sa   týkajú   účinkov   spojených   s doterajším právnym stavom. Obsahuje tzv. nepravú retroaktivitu (spätnú účinnosť), ktorá je prípustná a nie je v rozpore s princípmi právneho štátu a nie je narušením právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Pri tzv. nepravej retroaktivite sa vznik právnych vzťahov, úkony uskutočnené v minulosti, ako aj nároky z nich vzniknuté posudzujú podľa doterajších právnych predpisov a iba ďalšie trvanie právnych vzťahov po účinnosti nového zákona a nároky vzniknuté po účinnosti   nového   zákona   sa   posudzujú   podľa   novej   právnej   úpravy.   Zákon   nepostihuje spätne doterajší právny stav. Uznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli za platnosti lex priori. Upravuje otázku preukázania a splnenia podmienky bezúhonnosti podľa cit. novely Notárskeho poriadku do budúcnosti. Nijaký štát sa nemôže vzdať práva, aby právne vzťahy reguloval do budúcnosti inak, než tomu bolo v minulosti. V regulácii spoločenských vzťahov právna norma reaguje na zmeny v spoločnosti. V tomto prípade ide o   napĺňanie stratégie boja   proti korupcii   a to   zavedením princípu   nulovej tolerancie v právnických profesiách. Na základe vývoja spoločenských vzťahov dochádza k potrebe prijatia novej právnej úpravy v otázke bezúhonnosti notárov.

Návrh   namieta   neprípustnosť   zásahu   do   práv,   ktoré   boli   nadobudnuté   v   súlade s doterajšími zákonom. Podľa návrhu, ak notár stratí možnosť vykonávať notársku činnosť na základe retroaktívnej zmeny právnej úpravy, znamená to aj obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že objektom ochrany nie sú len hmotné statky, ale rôzne druhy licencií a aj dobrá povesť firmy. V prípade nadobudnutých práv však je potrebné rozlišovať medzi druhmi a obsahom týchto práv.

Notár   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   vykonávať   notársku   činnosť a ďalšiu činnosť podľa Notárskeho poriadku (§ 2). Jeho postavenie a výkon tejto činnosti je závislé od vzťahu k verejnej moci (ministrovi spravodlivosti SR a k Notárskej komore SR). Z uvedeného vyplýva, že úprava týchto právnych vzťahov patrí do oblasti verejného práva. Kým práva nadobudnuté v oblasti súkromného práva s individuálnym obsahom majú zostať zachované príp. môžu byť obmedzené alebo zrušené (výnimočne z dôvodu verejného záujmu)   a   ich   zrušenie   má   byť   kompenzované,   v   oblasti   verejného   práva   je ochrana nadobudnutých práv závislá od konkrétneho obsahu tohto práva. S oprávnením na výkon notárskej činnosti nemôže notár voľne disponovať, nemôže ho previesť na inú osobu, nie je predmetom dedičstva. Podľa nášho názoru oprávnenie na výkon notárskej činnosti nie je „licenciou oprávňujúcej na výkon zárobkovej činnosti“ tak, ako sa to v návrhu uvádza. V rámci právneho poriadku SR nemožno oprávnenie na výkon notárskej činnosti podľa jeho obsahu považovať za „iný nehmotný majetok“. Preto nemožno uvažovať o tom, že v danom prípade ide o zásah do ochrany nadobudnutých práv (iura quaesita) a do vlastníckych práv, ktoré požívajú ochranu podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

V súvislosti   s namietaným nesúladom § 36 ods.   1, § 94 ods.   1 a § 100b   ods.   2 Notárskeho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy uvádza národná rada nasledovné argumenty:

«Podľa navrhovateľa ustanovenia § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku nie sú v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože sú dispozitívneho charakteru. Nie je v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR to, ak zákonodarca ponecháva možnosť konať   alebo   nekonať   na   voľnej   úvahe   príslušnému   orgánu. Takouto   dispozíciou   danou v zákone môže byť v konkrétnom prípade narušený aj princíp rovnosti subjektov, čím však navrhovateľ   neargumentuje.   Príslušný   orgán   však   nesmie   prekročiť   rámec   ustanovený v zákone. Navrhovateľ tiež zastáva názor, že ustanovenie § 36 Notárskeho poriadku nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože je na voľnej úvahe notára, za akých okolností môže   odmietnuť   vykonanie   notárskeho   úkonu.   Podľa   §   4   ods.   2   Notárskeho   poriadku je notár   viazaný   pri   výkone   svojej   činnosti   právnym   poriadkom   SR.   Výkon   notárskej činnosti   môže   vykonávať   len   notár   a   jeho   rozsah   je   daný   v   zákone.   Notár   odmietnuť vykonať notársky úkon môže len vtedy, ak je v rozpore so zákonom a s inými všeobecne záväznými   právnymi   predpismi   alebo   v   prípade   postupu   podľa   §   4   ods.   2   Notárskeho poriadku. V iných prípadoch odmietnuť vykonať notársky úkon nemôže. Ak neodmietne vykonanie úkonu, ktorý nie je v súlade so zákonom, za toto konanie nesie zodpovednosť a vystavuje   sa   disciplinárnemu   alebo   trestnému   postihu   pričom   notár   nemá   trestnú zodpovednosť a ochranu patriacu verejnému činiteľovi. (...)

Po formálnej stránke Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon v súlade ustanovenou potrebnou väčšinou poslancov Národnej rady SR podľa čl. 84 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Za   jeho   prijatie   dňa   4. júla 2003   z   prítomných   129   poslancov hlasovalo 110 poslancov, proti prijatiu bolo 5 poslancov a zdržalo sa 14 poslancov. Zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR pod číslom 357/2003 Z. z. (...)

Národná rada Slovenskej republiky je presvedčená, že prijatý zákon je v súlade s Ústavou SR a právnym poriadok SR. Je však na Ústavnom súde SR, aby v súvislosti s podaným   návrhom   generálneho   prokurátora   SR   posúdil   ústavnosť   napadnutých ustanovení Notárskeho poriadku a vydal príslušné rozhodnutie.»

Zo stanoviska navrhovateľa z 27. mája 2004, ktorým reaguje na vyjadrenie národnej rady, vyplývajú nasledovné argumenty:

«Definícia bezúhonnosti notára, tak, ako je zakotvená v § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku s použitím § 100b Notárskeho poriadku vytvára u osôb, ktoré už boli notármi v čase, keď nadobudol účinnosť zákon č. 357/2003 Z. z. ďalšiu podmienku, spočívajúcu v ich minulosti, pričom povolanie notára si môžu zachovať len pri jej dodržaní, pričom však spätne nedokážu jej splnenie ovplyvniť. O nepravú retroaktivitu by išlo vtedy, ak by na ustanovenie   §   11   ods.   4   Notárskeho   poriadku   nenadväzovalo   ustanovenie   §   100b Notárskeho poriadku a povinnosti z neho vyplývajúce, t. j. ak by na ich základe nebolo možné odvolať notára za nesplnenie podmienky, ktorej splnenie sa nevyžadovalo v čase, keď   získal   oprávnenie   vykonávať   povolanie   notára.   Ani   otázka   nulovej   tolerancie v právnických povolaniach, ani snaha reagovať právnou úpravou na zmeny v spoločnosti nemôže   ospravedlniť   vytvorenie   dodatočnej   podmienky,   podmieňujúcej   ďalšie   trvanie oprávnenia na výkon povolania, ak toto oprávnenie legálne vzniklo a jeho nositeľ nemá žiadnu možnosť v čase vzniku novej podmienky, ani neskôr, túto podmienku splniť. Ten, kto sa stal notárom legálne v minulosti, hoci mu bolo zahladené odsúdenie za trestné činy, uvedené v § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku, objektívne príde o možnosť vykonávať svoje povolanie a nemôže tomu nijako zabrániť. Zákonodarca pritom neprihliada na to, aká doba uplynula   od   zahladenia   odsúdenia,   ako   sa   konkrétny   subjekt   správal   pred   výkonom povolania notára, či v jeho priebehu. Znevýhodňuje teda notára voči ktorémukoľvek inému subjektu   vykonávajúcemu   právnické   povolanie   (advokát,   sudca,   prokurátor)   alebo vo všeobecnosti   voči   iným   osobám,   ktorých   odsúdenia   v   minulosti   boli   tiež   zahladené, ktorým však táto skutočnosť nijako nebráni v ďalšom výkone povolania. Z tohto dôvodu je treba napadnutú časť ustanovenia § 11 ods. 4 v spojení s § 100b Notárskeho poriadku považovať za priamo retroaktívnu a naviac diskriminujúcu notára oproti iným právnickým povolania, či iným subjektom vykonávajúcim povolanie vôbec. Tým je teda daný nesúlad citovaných ustanovení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Nemožno   sa   stotožniť   ani   s   argumentáciou   popierajúcou   charakter   oprávnenia na výkon   notárskej   činnosti   ako   „iného   nehmotného   majetku“.   V   tejto   súvislosti   treba poukázať   na   názor   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyslovený vo veci   Beyeler   c.   Taliansko   (rozhodnutie   z   5. januára 2000,   sťažnosť   č.   33202/96). ESĽP tu pripomenul, že pojem majetok v článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru má autonómny dosah, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotného majetku a ktorý   je   nezávislý   na   formálnych   kvalifikáciách   vo   vnútroštátnom   práve.   Neexistencia voľnej dispozície s oprávnením na výkon notárskej činnosti je teda z tohto hľadiska právne bezvýznamná.

Napokon nemožno súhlasiť ani s úvahami odporcu o ústavnej konformnosti konania (nekonania) orgánu štátu len na základe voľnej úvahy. I sám odporca vo svojom vyjadrení uznáva, že napadnutá právna úprava môže narušovať princíp rovnosti subjektov a byť teda v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy. V návrhu samotnom tento nesúlad spomínaný nie je, pretože navrhovateľovi sa nesúlad § 94 ods. 1 a 100b ods. 2 Notárskeho poriadku s čl. 2 ods. 2 javil dostatočne markantný a domnieval sa preto, že daný skutkový stav postačuje na vyslovenie   nesúladu   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení   s   ústavou.   Vzhľadom na argumentáciu odporcu z opatrnosti poukazujem aj na nesúlad § 94 ods. 1 a § 10b ods. 2 [správne má byť § 100b ods. 2 (pozn.)] Notárskeho poriadku s čl. 12 ods. 2 ústavy.»

Z vyjadrenia vedľajšieho účastníka z 15. júla 2004 vyplýva, že s návrhom nesúhlasí a žiada, aby mu ústavný súd nevyhovel.

V súvislosti   s namietaným   nesúladom   §   11   ods.   4   a   §   100b   ods.   1   Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu uvádza vedľajší účastník nasledujúce argumenty:

«Za   rozhodujúcu   namietanú   protiústavnosť   novelizovaných   ustanovení   zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov považuje vláda SR tvrdenie, že dodatočným sprísnením podmienok pre výkon notárskej činnosti môže notár stratiť oprávnenie pre výkon notárskej činnosti, čím dôjde kumulatívne k strate oprávnenia na výkon povolania, k strate notárskeho úradu ako licencie požívajúcej   ochranu   vlastníckeho   práva   a   tým   aj   k   strate   legálne   a   v   dobrej   viere nadobudnutých práv.

Ťažisko argumentácie generálneho prokurátora je založené na teórii nadobudnutých práv vyplývajúcej zo zásady zákazu retroaktívneho pôsobenia právnych noriem a na zákaze voluntaristických   zásahov   do   práva   na   pokojné   užívanie   majetku.   Napriek   výslovne označenej   údajnej   protiústavnosti   zákona   zasahujúceho   do   výkonu   práva   na   výkon povolania neuvádza generálny prokurátor Slovenskej republiky ani jeden argument v čom vidí porušenie článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Práve v uvedomení si podstaty a významu funkcie notára v slovenskom právnom systéme je však jeden z rozhodujúcich argumentov   opodstatňujúcich   aj   sprísňovanie   podmienok   pre   ich   výkon   vo verejnom záujme.

Výkon   notárskej   činnosti   z   hľadiska   obsahu   v   porovnaní   s   inými   právnickými povolaniami, ktoré sú vykonávané ako súkromnoprávne má aj svoj verejnoprávny rozmer a na tento poukázal vo svojom stanovisku predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Na rozdiel   od   tohto   stanoviska   však   vláda   SR   nevidí   dopad   tejto   skutočnosti   na   povahu samotnej   licencie   ako   iného   nehmotného   práva   chráneného   článkom   1   Dodatkového protokolu   č.   1   Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej „Dohovor“), ale na právo na výkon povolania.

Výkon   notárskeho povolania   nie   je právne nárokovateľným   a   vzhľadom na jeho povahu   je   plne   legitímne,   keď   podmienky   prístupu   k   nemu   určí   štát.   Túto   skutočnosť v obdobných prípadoch akceptoval aj Európsky súd pre ľudské práva, napríklad v prípade Van Marle a ostatní c. Holandsko (rozhodnutie z 26. júna 1986), keď dodatočné sprísnenie požiadaviek na výkon funkcie účtovníka považoval za také, ktoré poskytovali verejnosti „garancie   spôsobilosti   tých,   ktorí   túto   profesiu   vykonávajú“.   Z   tohoto   pohľadu sprísňovanie   kritérií   na   výkon   určitej   profesie,   ktorá   z   hľadiska   verejného   záujmu je dôležitá, nemôžu porušiť právo na výkon povolania.

Z   tohoto   záveru   vychádza   vláda   SR   aj   pri   argumentoch   spojených   so   zákazom odňatia nadobudnutých práv, kde je potrebné rozlišovať medzi právom na výkon určitého povolania a právom na licenciu ako iné nehmotné právo chránené Dohovorom. Vzhľadom na to, že výkon notárskej činnosti vzhľadom na svoj obsah a význam dovoľuje štátu určovať podmienky na prístup k nemu a v dôsledku spoločenského vývinu ich naďalej aj sprísňovať, nemôžu   takto   stanovené   podmienky   byť   v   rozpore   so   všeobecnými   princípmi   Ústavy Slovenskej republiky, ale len s konkrétnym ľudským právom chráneným v 2. hlave Ústavy Slovenskej   republiky.   Nemožno   teda   považovať   za   diskriminačné   uplatňovanie   týchto podmienok v porovnaní s inými právnickými povolaniami. Zákonodarca tu môže pre rôzne právnické profesie uplatňovať rôzne kritériá z pohľadu významu tej ktorej profesie pre štát a   spoločnosť.   Dodatočné   stanovenie   podmienok   pre   výkon   notárskej   činnosti   nemá   vo vzťahu k výkonu tohoto povolania žiadne účinky do minulosti a vláda SR sa zhoduje so stanoviskom   predsedu   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   že   v   tomto   zmysle   ide   o tzv. nepravú retroaktivitu.

Odlišnú   situáciu   však   vláda   SR   vidí   v   súvislosti   s   chápaním   licencie   ako   iného hmotného práva chráneného Dohovorom. V tomto smere vláda SR akceptuje konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj odkazy na ňu v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na rozdiel od generálneho prokurátora však nepovažuje odňatie licencie   za   vyvlastnenie   notárskeho   úradu,   keď   výslovne   tvrdí,   že   „notársky   úrad predstavuje teda určitý majetok, ktorý sa notárovi odníme bez primeraného finančného vyrovnania“ a na inom mieste, že notársky úrad si vybudoval „zo svojich prostriedkov“. Odňatím licencie nedochádza k vyvlastneniu hmotného majetku a ani tej časti klientely, ktorú môže ako právnik naďalej využívať.

V prípade, že samotné oprávnenie na výkon notárskej činnosti by sa mal považovať za majetok v zmysle Dohovoru potom je vhodné, aby sa z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vychádzalo   aj   pri   chápaní   podstaty   zásahu   štátu   do   jeho   pokojného užívania. Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Fredin c. Švédsko, z 18. februára 1991, Annuaire, č. 192, H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Annuaire,   č.   127-B,   Olbertz   c.   Nemecko,   ECHR   1999-V)   vyplýva,   že   odňatie   licencie spojené so stratou klientely a príjmu sa neposudzuje ako vyvlastnenie, ale ako úprava užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom. Pri posudzovaní všeobecného záujmu Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   od   kľúčového   rozhodnutia   Sporrong   a   Lönnroth c. Švédsko   z   23. septembra 1982,   Annuaire,   č.   52)   vyvodzuje   požiadavku,   že   predmetný zásah   štátu   musí   zachovať   „spravodlivú   rovnováhu“   medzi   požiadavkou   všeobecného záujmu   spoločnosti   a   požiadavkami   základných   práv   jednotlivca.   V   konkrétnych rozhodnutiach   potom   štrasburské   orgány   ochrany   práva   túto   rovnováhu   nachádzali. Najbližšie k tejto problematike mal Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci Döring c. Nemecko (z 18. novembra 1999), kde posudzoval legitimitu dodatočného odňatia advokátskej licencie právnikovi z dôvodu jeho pôsobenia ako trestného sudcu v bývalej NDR.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   tu   uviedol,   že   „zásah   sledoval   cieľ,   ktorý   bol vo všeobecnom záujme, pretože sa javí ako zákonné (legitímne) pre Spolkovú republiku Nemecko spätne skúmať správanie osôb, ktoré po zjednotení mali oprávnenie vykonávať povolanie advokáta, notára alebo funkciu prísediaceho na súde v Nemecku a voči ktorým z povahy ich práce vyplývala požiadavka vysokej úrovne integrity a morálky z dôvodu, že boli súdnymi úradníkmi a garantmi právneho štátu. Tieto kontroly sa teda uskutočňovali za účelom ochrany verejnosti zabezpečovaním integrity a morálky tých, ktorí vykonávali najmä profesiu právnika.“

V   tomto   duchu   by   bolo   bude   potrebné   skúmať   aj   zásah   slovenského   štátu, či neprekročil rámec voľnej úvahy a či vzhľadom na sledovaný legitímny cieľ neporušil spravodlivú rovnováhu medzi ekonomickým záujmom sťažovateľa a všeobecným záujmom slovenskej spoločnosti.

Vláda SR však konštatuje, že k tejto otázke sa však generálny prokurátor Slovenskej republiky konkrétnejšie nevyjadril a iba stroho konštatoval, že verejný záujem na odvolaní notárov „tu daný nie je“.

Na   základe   uvedeného   dáva   vláda   SR   teda   do   pozornosti,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vyhodnotil   spravodlivú   rovnováhu   medzi   verejným   záujmom a záujmom individuálnym a vzal do úvahy argumenty uvedené v dôvodovej správe k tomuto zákonu.

Vláda SR pritom zdôrazňuje predovšetkým historické okolnosti vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie a s tým spojené vysoké nároky kladené na notárov ale aj iné právnické profesie, ktoré si vyžadujú „vysokú úroveň integrity a morálky“ ich nositeľov. Požiadavka   trestnoprávnej   bezúhonnosti   je   nevyhnutným   základom   tejto profesionálnej i morálnej úrovne notára.»

V súvislosti   s namietaným nesúladom § 36 ods.   1, § 94 ods.   1 a § 100b   ods.   2 Notárskeho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy uvádza vedľajší účastník nasledovné argumenty:

« Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   namietal   aj   porušenie   čl.   2   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, a to v dôsledku uvedenia dispozitívnej právnej normy pri § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku a § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. V prvom prípade namieta možnosť ministra spravodlivosti odvolať notára aj bez návrhu komory. Toto jeho oprávnenie   je   však   spojené   s   §   100b   ods.   1,   ktorý   stanovuje   kritériá   na   využitie   tejto možnosti   a tým   vlastne   spĺňa   požiadavky   stanovené   v   podnete   samotným   generálnym prokurátorom.   V   druhom   prípade   sa   vláda   SR   stotožňuje   so   stanoviskom   predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.»

Zo   stanoviska   navrhovateľa   z 8.   novembra   2004,   ktorým   reaguje   na   vyjadrenie vedľajšieho účastníka, vyplývajú nasledovné argumenty:

„Nespochybňujem právo zákonodarcu sprísňovať kritériá pre výkon určitých profesií dôležitých z hľadiska verejného záujmu. Nespochybňujem ani to, že prinajmenšom sčasti spadá do   tohto   okruhu profesií   aj výkon   notárskeho povolania.   Chcem však   zdôrazniť, že akékoľvek sprísnenie podmienok výkonu notárskeho povolania musí zachovávať princíp splniteľnosti,   inými   slovami,   ďalší   výkon   legálne   nadobudnutého   práva   vykonávať napr. povolanie   notára   nemôže   byť   limitovaný   nesplniteľnými   podmienkami.   Ak   však zákonodarca   pri   definícii   bezúhonnosti   notára   odmietne   prihliadať   na   zahladenie odsúdenia,   ktoré   nastalo   pred   účinnosťou   zákona,   postulujúceho   toto   kritérium bezúhonnosti, ide jednoznačne o nesplniteľnú podmienku, pretože notár nemôže žiadnym spôsobom zmeniť svoju minulosť, a tak aktívne pôsobiť na možnosť udržania si legálne získaného úradu.

Za   zavádzajúce   je   naviac   potrebné   považovať   tvrdenie,   že   „odňatím   licencie nedochádza k uplatneniu hmotnoprávneho majetku a ani tej časti klientely, ktorú môže ako právnik   naďalej   využívať“.   Nespomína   sa   tu   skutočnosť,   že   vďaka   obsahovo   zhodnej formulácii   podmienok   bezúhonnosti   by   notár,   ktorý   stratil   možnosť   vykonávať   notárske povolanie   z   dôvodu   uvedenom   v   § 11   ods. 4   Notárskeho   poriadku   (neprihliadnutie   na zahladenie odsúdenia), nemohol by sa následne uchádzať ani o výkon povolania advokáta, či exekútora. Možnosť vykonávania akejkoľvek inej činnosti právnika je v tejto súvislosti právne   bezvýznamná,   pretože   pri   ich   výkone   (napr.   sudca,   prokurátor)   sa   „využívanie klientely” považuje za neprípustné.

Nie je možné stotožniť sa ani s výkladom súvislosti medzi § 100b ods. 1 a § 100b ods. 2   Notárskeho   poriadku.   Zatiaľ   čo   §   100b   ods.   1   Notárskeho   poriadku   stanovuje kogentne   povinnosť   ministra   odvolať   notára   pri   splnení   niektorej   z   tu   uvedených podmienok, § 100b ods. 2 ministrovi len poskytuje možnosť takéhoto postupu, pričom práve dispozitívnosť   tohto   ustanovenia   nedáva   záruku,   že   minister   túto   možnosť   využije   vždy (v každom   jednotlivom   prípade),   keď   právna   skutočnosť   obsiahnutá   v   tomto   ustanovení nastane. V záujme súladu s čl. 2 ods. 2 ústavy by bolo preto nutné buď v tomto ustanovení nahradiť   možnosť   povinnosťou,   alebo   stanoviť   jasné   kritériá   limitujúce   využitie   tejto možnosti (napr. z hľadiska plynutia času od zistenia, že aplikácia § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku   je   možná   až   po   jej   realizáciu).   Tieto   kritériá   by   boli   vyjadrením   spôsobu, stanoveného zákonom pre konanie štátneho orgánu (v tomto prípade ministra).“

Napokon zo stanoviska vedľajšieho účastníka z 8. decembra 2004, ktorým reaguje na vyjadrenie navrhovateľa, vyplývajú nasledovné argumenty:

«Generálny prokurátor Slovenskej republiky vo svojom stanovisku vyslovil nesúhlas s tým, aby

a) povolanie notára mohlo byť limitované nesplniteľnými podmienkami, pretože notár nemôže žiadnym spôsobom zmeniť svoju minulosť,

b) notár po odňatí licencie mohol časť klientely, ako právnik naďalej využívať,

c) minister mal možnosť odvolať notára na základe dispozitívnych ustanovení zákona

Ad a) Vláda Slovenskej republiky sa vo svojom stanovisku nezaoberala otázkou, či je rozdiel medzi splniteľnou a nesplniteľnou dodatočnou podmienkou pre výkon povolania notára, ale zvýraznila verejnoprávny rozmer výkonu povolania notára, čo odôvodňuje, aby štát určoval také podmienky výkonu povolania, ktoré zabezpečia verejný záujem pri výkone tohoto povolania. Generálny prokurátor vo svojom nesúhlasnom stanovisku v tomto smere nepriniesol   žiadny   nový   (fakticky   by   to   bol   prvý)   argument,   ktorý   by   poukazoval   na porušenie článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z pohľadu možnosti určovania dodatočných podmienok pre výkon profesií dôležitých z hľadiska verejného záujmu, pričom sám pripustil, že výkon povolania notára má sčasti aj verejnoprávny charakter. Je celkom prirodzené,   že   nie   všetci   uchádzači   o   povolanie   notára   môžu   objektívne   splniť   všetky podmienky, a to osobitne tie, ktoré sú spojené s ich protiprávnym konaním v minulosti. Ad b) Generálny prokurátor tu nepresne (zrejme len z dôvodu administratívneho) cituje   časť   stanoviska   vlády   SR,   ktorá   tvrdí,   že   „odňatím   licencie   nedochádza   k vyvlastneniu   konkrétneho   hmotného   majetku   a   ani   tej   časti   klientely,   ktorú   môže   ako právnik   naďalej   využívať“.   Nespochybňuje   však   majetkovoprávnu   podstatu   samotnej licencie, pričom jej odňatie považuje za úpravu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom a ponecháva Ústavnému súdu SR rozhodnúť, či v danom prípade zákonodarca neporušil   rovnováhu   medzi   ekonomickým záujmom   sťažovateľa   a   všeobecným   záujmom slovenskej   spoločnosti.   K   argumentu,   že   notár,   ktorý   nespĺňa   podmienku   pre   výkon notárskej činnosti nebude môcť využívať svoju klientelu ani pri výkone činnosti advokáta a exekútora,   pretože   rovnakú   podmienku   stanovil   zákonodarca   aj   pre   tieto   činnosti je možné   opätovne   zvýrazniť   verejnoprávny   rozmer   týchto   povolaní.   Bývalému   notárovi však nebude nič brániť v tom, aby využíval svoju klientelu ako rozhodca, či mediátor alebo pri poskytovaní právnych služieb a právnej pomoci v rámci súkromnoprávnych predpisov. Ad c) Vláda SR zostáva na svojom stanovisku aj v prípade chápania dispozitívnosti ustanovenia § 100b ods. 2, ktorý je úzko prepojený s odsekom 1. Dispozitívnosť v odseku 2 je   naviazaná   na   konanie   Notárskej   komory   Slovenskej   republiky   (ďalej   „komora“) upravenej v odseku 1, ktorý zároveň určuje hmotnoprávne podmienky uplatnenia postupu ministra podľa odseku 1 a podľa odseku 2. Tieto hmotnoprávne podmienky sú rovnaké a sú obligatórneho   charakteru.   Dispozitívnosť   konania   ministra   podľa   odseku   2   je   spojená s procesnoprávnou   podmienkou   povinnosti   ministra   odvolať   notára,   ktorou   je   návrh komory. Rozdiel medzi odsekom 1 a odsekom 2 pre ministra je len v tom, že podľa odseku 2 môže   notára   odvolať   aj   bez   návrhu   komory,   ak   uplynie   lehota   stanovená   v   odseku   1. Minister   teda   má   povinnosť   odvolať   notára   pri   naplnení   hmotnoprávnych   podmienok vymedzených v § 100b ods. 1, a to

-na návrh komory podľa § 100 ods. 1 alebo

-po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   odseku   1   aj   bez   návrhu   komory   podľa   § 100 ods. 2.»

II.

Z dôvodovej   správy   k návrhu   Notárskeho   poriadku   vyplýva,   že   jeho zámerom   je dôsledné naplnenie stratégie boja proti korupcii a princípu nulovej tolerancie v právnických profesiách.   Ťažisko   úpravy   spočíva   najmä   v zavedení   definície   bezúhonnosti   notárov. Jednou   zo základných   podmienok akceptácie   Slovenskej   republiky   ako   plnohodnotného člena rodiny svetových demokracií je vytvorenie a dôsledné napĺňanie stratégie boja proti korupcii ako výrazu úprimnej vôle po eliminácii tohto negatívneho javu, ktorý má zhubný vplyv na celé ekonomické a spoločenské prostredie a v konečnom dôsledku oslabuje vieru bežného   občana   v spravodlivosť   garantovanú   štátom   a jeho   autoritami.   V záujme dôsledného naplnenia tejto stratégie sa vo vzťahu k novej úprave bezúhonnosti navrhuje ustanoviť Notárskej komore Slovenskej republiky (ďalej len „komora“) povinnosť podať najneskôr do 31. decembra 2003 návrh na odvolanie toho notára, ktorý nové požiadavky kladené   na   bezúhonnosť   nenapĺňa.   Aby   si   komora   mohla   overiť   bezúhonnosť   svojich členov,   ustanovuje   sa   notárom   povinnosť   predložiť   v stanovenej   lehote   odpis   registra trestov.

Zo   záznamu   z parlamentnej   rozpravy   k návrhu   Notárskeho   poriadku   je   podstatné vystúpenie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že účelom návrhu Notárskeho   poriadku   je definovanie   bezúhonnosti   notárov   a notárskych   koncipientov   so zavedením nulovej tolerancie voči osobám, ktoré spáchali obzvlášť závažný trestný čin alebo trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo korupčné trestné činy.

III.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   na   úvod   konštatovať,   že   z obsahu   návrhu   je nepochybné,   že   navrhovateľ   rozdelil   napadnuté   ustanovenia   na   dve   skupiny.   Do   jednej skupiny patria ustanovenia § 11 ods. 4 a § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku, ktoré majú byť v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu.   Do druhej skupiny patria ustanovenia § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku, ktoré majú byť v nesúlade s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   podaním   z 27.   mája   2004   reagujúc   na   námietky   národnej   rady   vo vzťahu k ustanoveniam § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku doplnil návrh tak, aby bol vyslovený nesúlad týchto ustanovení nielen s čl. 2 ods. 2, ale aj s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to, že uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 1/04-15 z 22. januára 2004 už došlo k prijatiu návrhu na ďalšie konanie, nie je možné prihliadnuť na doplnenie návrhu, ku ktorému došlo po tomto dátume.

A) K namietanému nesúladu § 11 ods. 4 a § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a v prípade obzvlášť závažného   úmyselného   trestného   činu,   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného činiteľa,   trestného   činu   prijímania   úplatku   a inej   nenáležitej   výhody,   trestného   činu podplácania a trestného činu nepriamej korupcie aj ten, komu bolo odsúdenie za takýto trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, akoby nebol za takýto trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku notár je povinný do 1. decembra 2003 predložiť komore odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace. Komora podá ministrovi najneskôr do 1. februára 2004 návrh na odvolanie notára, ktorý nie je bezúhonný podľa tohto zákona. Minister bez zbytočného odkladu odvolá notára, ktorý nie je bezúhonný podľa tohto zákona alebo ktorý nepredložil v ustanovenej lehote odpis registra trestov.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1) Navrhovateľ tvrdí, že napadnuté ustanovenia nechránia v dostatočnej miere práva notárov, ktoré títo v minulosti legálne nadobudli. Táto skutočnosť je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorej súčasťou je predpoklad pôsobenia právneho predpisu do budúcnosti, ako   aj   predpoklad   ochrany   dobromyseľne   nadobudnutých   práv   získaných   v minulosti v súlade so zákonom. Pokiaľ v minulosti bolo právoplatné odsúdenie zahladené alebo sa na odsúdeného   hľadelo,   ako   keby   nebol   odsúdený,   bol   považovaný   za   bezúhonného. Novoformulovanej   definícii   bezúhonnosti   nemôžu   notári   kreovaní   v minulosti   vyhovieť, a teda ani ovplyvniť jej splnenie. Ani snaha o nulovú toleranciu, ale ani snaha reagovať na zmeny v spoločnosti nemôže ospravedlniť vytvorenie dodatočnej podmienky podmieňujúcej ďalšie trvanie oprávnenia na výkon povolania, a to navyše za situácie, keď je táto podmienka nesplniteľná.   Akékoľvek   sprísnenie   podmienok   výkonu   notárskeho   povolania   musí zachovávať princíp splniteľnosti a nemôže byť limitovaný nesplniteľnými podmienkami.

2)   Podľa   názoru   národnej   rady   napadnuté   ustanovenia   sú   výrazom   nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná a ktorá nie je v rozpore s princípmi právneho štátu, resp. právnej istoty. Pri nepravej retroaktivite sa vznik právnych vzťahov, úkony uskutočnené v minulosti, ako aj nároky z nich vzniknuté posudzujú podľa doterajších právnych predpisov a iba ďalšie trvanie právnych vzťahov po účinnosti nového zákona a nároky vzniknuté po účinnosti nového zákona sa posudzujú podľa novej právnej úpravy. Nijaký štát sa nemôže vzdať práva, aby právne vzťahy reguloval do budúcnosti inak, než tomu bolo v minulosti. V danom prípade ide o napĺňanie stratégie boja proti korupcii zavedením princípu nulovej tolerancie v právnických profesiách.

3)   Vedľajší   účastník   zdôrazňuje,   že   notárska   činnosť   v porovnaní   s inými právnickými povolaniami má určitý verejnoprávny rozmer. Táto skutočnosť má dopad na právo notára na výkon povolania. Výkon notárskeho povolania nie je právne nárokovateľný a vzhľadom na jeho povahu je plne legitímne, keď podmienky prístupu k nemu určí štát. Z tohto pohľadu sprísňovanie kritérií na výkon určitej profesie, ktorá je z hľadiska verejného záujmu dôležitá, nemôže porušiť   právo   na výkon   povolania. Pri   správnom   vyhodnotení spravodlivej   rovnováhy   medzi   verejným   a individuálnym   záujmom   treba   napadnuté ustanovenia považovať za súladné s ústavou.

4) Podľa názoru ústavného súdu správne odpovede na nastolené otázky si vyžadujú konštatovanie viacerých skutočností.

a) Je potrebné predovšetkým urobiť rozbor povahy notárskej činnosti.

Podľa § 3 a § 5 Notárskeho poriadku notári spisujú a vydávajú listiny o právnych úkonoch, osvedčujú právne významné skutočnosti, konajú vo veciach notárskych úschov a notárskych   centrálnych   registrov,   konajú   ako   súdni   komisári   v rámci   prejednávania dedičstva a môžu poskytovať aj právne rady, spisovať iné listiny, vykonávať správu majetku. Listiny a osvedčovacie doložky vyhotovené v rámci notárskej činnosti, ich osvedčené odpisy a ďalšie   listiny   sú   verejnými   listinami,   čo   znamená,   že   platí   vyvrátiteľná   domnienka pravdivosti ich obsahu.

Činnosť   notárov   ako   súdnych   komisárov   treba   považovať   za   priamy   výkon   časti súdnej   moci   v súvislosti   s prejednávaním   dedičstva.   Notári   ako   súdni   komisári   nielen pripravujú podklady pre rozhodovanie súdu, ale v prípadoch, keď je iba jeden dedič alebo ak viacerí dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, môže notár ako súdny komisár prejednanie dedičstva aj ukončiť vydaním osvedčenia s účinkami právoplatného súdneho rozhodnutia.

V rámci osvedčovania právne významných skutočností osvedčujú notári správnosť odpisu alebo fotokópie listiny, pravosť podpisu na listine, priebeh valných zhromaždení a zasadaní právnických osôb, skutočnosť, že je niekto nažive atď. V týchto prípadoch platí, že osvedčená skutočnosť sa považuje za pravdivú, kým nebol preukázaný opak.

Podiel notára na súdnej moci v rozsahu činnosti súdneho komisára pri prejednávaní dedičstva je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia notára, ktoré nemá svoj základ v ústave, ale len v Notárskom poriadku. Právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej moci, na ktorý sa vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie   subjektov,   ktoré   nevykonávajú štátnu   moc (súdnu   moc).   Notár   je v sústave orgánov verejnej moci považovaný za štátny orgán. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia sa určujú zákonom v úzkej spojitosti s tým, že notár vykonáva štátnu (súdnu) moc. Právne postavenie notára je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu určenom zákonom.

b) Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) za bezúhonnú sa nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin, a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace. Podľa § 151b ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich sudca zvolený do funkcie pred nadobudnutím účinnosti § 5 ods. 5 nemusí preukazovať bezúhonnosť podľa § 5 ods. 5.

c) Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 47/03 nálezom z 10. januára 2005 vyslovil inter alia, že ustanovenie § 237 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   nie   je v súlade   s čl. 1   ods.   1 ústavy. Ide   o ustanovenie,   ktoré   je prakticky   totožné   s ustanovením   §   100b   ods. 1   Notárskeho   poriadku,   keďže rovnakú novozavedenú   definíciu   bezúhonnosti   u exekútorov   nariaďuje   skúmať   aj   u exekútorov kreovaných predtým.

d)   Navrhovateľ   žiada   síce   vysloviť   nesúlad   §   11   ods.   4,   ako   aj   §   100b   ods.   1 Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 1 dodatkového protokolu, avšak z obsahu návrhu je nepochybné, že   v skutočnosti   nijaké   námietky   voči   novej   definícii   bezúhonnosti   notárov   uvedenej v ustanovení § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku neuplatňuje. Namieta iba to, že nová definícia bezúhonnosti vyplývajúca z § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku sa má aplikovať aj u notárov kreovaných predtým, a to postupom podľa § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku. V skutočnosti preto   vzhľadom   na   obsah   návrhu   a argumenty   v ňom   uvedené   navrhovateľ   napáda   iba ustanovenie § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku.

Vychádzajúc z postavenia notára ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc spôsobom vymedzeným v Notárskom poriadku a Občianskom súdnom poriadku, treba uviesť,   že   určenie   predpokladov   na   výkon   takejto   funkcie   je   v celom   rozsahu   vecou zákonodarcu. Zákonodarca pri formulovaní týchto predpokladov je viazaný predovšetkým tým, že ide o orgán participujúci na výkone súdnej moci, realizujúci základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Z tohto možno   vyvodiť   pomerne široké   oprávnenie   zákonodarcu   pri   ustanovovaní predpokladov na výkon funkcie notára, ktoré nemožno obmedziť tak, aby nebolo prípustné ich dodatočné dopĺňanie za predpokladu, že takéto pridávanie jednotlivých predpokladov neporušuje predovšetkým princípy právneho štátu, najmä princíp právnej istoty. Platí to do istej obmedzenej miery aj pre princíp ochrany základných práv a slobôd, ktorý však pri úprave postavenia orgánov verejnej moci nemôže byť prevažujúci nad verejným záujmom spočívajúcim   v tom,   aby   osoby   vykonávajúce   štátnu   (verejnú)   moc   spĺňali   všetky nevyhnutné   predpoklady   na   výkon   tejto   moci,   ktoré   tkvejú   najmä   v požiadavkách   na bezúhonnosť a morálnu integritu takýchto osôb.

Ak zákonodarca neustanovil niektoré predpoklady na výkon funkcie notára (to platí aj pre ostatné orgány verejnej moci, zvlášť pre štátne orgány), ktoré sa všeobecne akceptujú pri výbere osôb   vykonávajúcich   v mene štátu   verejnú moc (súdnu   moc),   neznamená to,   že zákonodarca nie je oprávnený tak urobiť dodatočne za podmienky, že zvolený prostriedok doplnenia takýchto predpokladov sleduje verejný záujem, ktorý už bol artikulovaný v iných, obdobných prípadoch, napríklad vo vzťahu k sudcom. Úprava takého doplnenia by mala byť v zásade identická, najmä ak sa týka okruhu osôb podieľajúcich sa na výkone súdnej moci, bez ohľadu na to, o aké postavenie vo výkone súdnej moci v konkrétnom prípade ide.

K znakom právneho štátu patrí aj požiadavka právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny   poriadok.   Súčasťou   tejto   dôvery   je   zákaz   retroaktívneho   pôsobenia   všeobecne záväzných právnych predpisov. Z požiadavky právnej istoty vyplýva záver, že všeobecne záväzný   právny   predpis   pôsobí   zásadne   iba   do   budúcnosti.   V prípade   retroaktívneho pôsobenia   by   sa   porušila   požiadavka   všeobecnej   prístupnosti   (poznateľnosti)   právneho predpisu,   čoho   dôsledkom   by   bola situácia,   v ktorej   osoba   postupujúca   podľa   práva   by nemala   žiadnu   možnosť   oboznámiť   sa   s obsahom   budúcej   právnej   normy,   ktorá   by   jej konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za právne neúčinné alebo také, ktorým sa nedalo vyvolať účinky predpokladané takým právom, napríklad získanie určitého postavenia, funkcie alebo výhody.

Tieto závery platia aj pre aplikáciu platného práva na základe existujúcej právnej úpravy, ktorá dovoľuje uváženie, tak ako tomu bolo pri výklade a používaní pôvodného znenia § 11 Notárskeho poriadku, ktoré obsahovalo aj predpoklad bezúhonnosti, avšak bez legálneho pozitívneho alebo negatívneho vymedzenia tohto pojmu. Toto ustanovenie bolo interpretované a aplikované tak, že postačovalo preukázať bezúhonnosť predložením výpisu z registra   trestov,   ktorý   podľa   príslušnej   právnej   úpravy   nemohol   obsahovať   žiadne odsúdenie, ktoré bolo zahladené alebo ktoré malo za následok, že sa po vykonaní trestu hľadelo na odsúdeného, ako keby nebol odsúdený.

Zákaz rektroaktivity spočíva predovšetkým v tom, že podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy. Každý, kto koná podľa práva,   musí   mať   objektívnu   možnosť   posúdiť   to,   do   akej   miery   spĺňa   predpoklady   na nadobudnutie   určitého   postavenia,   práv   a povinností   s tým   spojených.   Táto   objektívna možnosť poznania zásadne nemôže byť v budúcnosti negovaná tak, že ak by táto negácia bola subjektu práva známa, neuchádzal by sa o nadobudnutie postavenia alebo práv, resp. ani by ich nadobudnúť nemohol.

Z judikatúry   ústavného   súdu   treba   pripomenúť,   že   každý   zákon   by   mal   spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98   uviedol,   že   s uplatňovaním   princípu   právnej   istoty   v právnom   štáte   sa   spája požiadavka   všeobecnosti,   platnosti,   trvácnosti,   stability,   racionálnosti   a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti (proporcionality).

Treba uviesť, že od účinnosti Notárskeho poriadku, teda od 1. januára 1993, sa ku predpokladom vymenovania za notára radila aj požiadavka bezúhonnosti, hoci predpoklad nebol definovaný tak, ako to je uvedené v súčasnom znení § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku. Z toho vyplývalo, že každý občan musel preukazovať bezúhonnosť spôsobom, ktorý nebol vymedzený   zákonom,   ale   len   praxou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky a vedel o tomto predpoklade.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zákonodarca   môže   uplatniť   svoje   zákonodarné oprávnenia autonómne a suverénne, ale na druhej strane výkon týchto oprávnení má trvalý limit v nevyhnutnosti ochrany základných práv a slobôd a v povinnosti dodržiavať aj ďalšie princípy právneho štátu (viazanosť národnej rady ústavou). Preto posudzovanie súladu § 11 ods. 4 v spojení s § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy musí vychádzať z tejto premisy.

Definičný   obor   bezúhonnosti,   tak   ako   je   vymedzený   v   §   11   ods.   4   Notárskeho poriadku, zodpovedá tomu, čo bolo vyššie uvedené v súvislosti s vymedzením notára ako vykonávateľa   časti súdnej moci. Napokon, takto chápaná bezúhonnosť sa vyžaduje aj od sudcov, pričom definíciu bezúhonnosti sudcov možno považovať za ešte prísnejšiu.

Z ustanovenia   §   100b   ods.   1   Notárskeho   poriadku   vyplýva,   že   podmienku bezúhonnosti musia spĺňať nielen uchádzači o funkciu notára, ale aj notári, ktorí vykonávali funkciu   k 1.   septembru   2003.   Pritom   z ustanovenia   §   151b   ods.   1   zákona   o sudcoch a prísediacich však výslovne vyplýva, že sudca, ktorý bol menovaný pred účinnosťou § 5 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich, nemusí preukazovať bezúhonnosť podľa jej novej definície.

Ústavný súd nezistil žiaden rozumný dôvod, ktorý by opodstatňoval takúto rozdielnu úpravu   v postavení   osôb   vykonávajúcich   súdnu   moc   alebo   sa   podieľajúcich   na   výkone súdnej moci. Ústavný súd preto zastáva názor, že úprava, ktorá je preskúmavaná v konaní pred ústavným súdom (§ 100b ods. 1 Notárskeho poriadku), narušuje princíp proporcionality a právnej istoty. Text § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku   je retroaktívny a zasahuje do právneho postavenia notárov vymenovaných pred 1. septembrom 2003 tak, že vyžaduje preukázanie   bezúhonnosti   v rozsahu   jej   novej   definície   vyplývajúcej   z   §   11   ods.   4 Notárskeho poriadku. Takáto zmena je síce plne oprávnená pre budúcnosť, ale   pre už vymenovaných notárov sa nemôže uplatňovať. Občan uchádzajúci sa o funkciu notára vedel o tom, že musí spĺňať predpoklad bezúhonnosti, a pokiaľ by sa táto bezúhonnosť vykladala tak, ako to je teraz definované v § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku, nemohol by proti tomu v žiadnom   prípade   namietať a nemohol   by tak   urobiť,   ani keby   sa   pojem   bezúhonnosti interpretoval   aj   prísnejšie,   napríklad   aj   v spojitosti   s nedbanlivostnými   trestnými   činmi. Pojem bezúhonnosti sa však vykladal a používal v užšom chápaní, ako to je teraz uvedené v § 11   ods.   4   Notárskeho   poriadku.   Preto   tí,   ktorí   splnili   tento   predpoklad   a štát   ich splnomocnil výkonom funkcie notárov, konali v presvedčení, ktoré nemožno novou právnou úpravou   narušiť,   pretože   jej   dosah   nemohli   predvídať   a jej   požiadavku   už   nemôžu   ani dodatočne splniť.

Z uvedeného vyplýva, že Notársky poriadok od počiatku svojej účinnosti vyžadoval u občana, ktorý sa chcel stať notárom, bezúhonnosť. Napadnuté ustanovenia upresnili obsah tohto pojmu a súčasne ustanovili, že tento obsah platí aj pre notárov už predtým kreovaných. Ústavný súd vychádzajúc z postavenia notára charakterizovaného vyššie zastáva názor, že zákonodarca majúci rozhodujúci podiel na vytváraní orgánov verejnej moci vrátane notárov prijatím ustanovenia § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku postupoval v rozpore so zákazom retroaktivity v rozsahu, ktorý nie je možné akceptovať v právnom štáte.

Z týchto dôvodov vyslovil ústavný súd nesúlad ustanovenia § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   tento   záver   bolo   už   bez   právneho   významu   analyzovať   prípadný nesúlad tohto ustanovenia s ostatnými označenými článkami ústavy (čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1) a dodatkového protokolu (čl. 1).

Naproti tomu nebolo možné dospieť k názoru o nesúlade § 11 ods. 4 Notárskeho poriadku v rozsahu ním vymedzenej novej definície bezúhonnosti s označenými článkami ústavy   a dodatkového   protokolu.   Ako   to   už   bolo   predtým   uvedené,   navrhovateľ   v skutočnosti ústavnú konformnosť tejto novej definície do budúcnosti ani nenamietal a ani ústavný súd nesúlad tohto ustanovenia nezistil. Preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).

B) K namietanému nesúladu § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy

Podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku notár môže odmietnuť vykonať požadovaný úkon len vtedy, ak odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Podľa § 94 ods. 1 Notárskeho poriadku minister môže po prerokovaní s komorou pozastaviť výkon notárskeho úradu, ak

a) bolo proti notárovi začaté trestné konanie za úmyselný trestný čin, alebo za trestný čin súvisiaci s notárskou činnosťou, a to až do právoplatnosti rozhodnutia,

b) bolo začaté konanie o spôsobilosti notára na právne úkony, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto skutočnosti.

Podľa § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku ak komora nepodá v lehote podľa ods. 1 návrh na odvolanie notára, minister môže po uplynutí tejto lehoty odvolať notára aj bez návrhu.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.  

1) Podľa navrhovateľa je v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, pokiaľ ustanovenia § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku dávajú ministrovi možnosť pozastaviť výkon notárskeho úradu, resp. notára odvolať, teda ponechávajú rozhodnutie na voľnú úvahu, lebo správne by mali byť tieto ustanovenia formulované kogentne. Takýto stav zakladá možnosť znevýhodnenia niektorého notára voči inému, resp. naopak. Rovnako aj formulácia § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku nie je jednoznačná a ponecháva na úvahe notára, či odmietne alebo neodmietne vykonanie úkonu odporujúceho platnej právnej úprave.

2) Národná rada popiera, že by prípadný dispozitívny charakter § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku mohol byť porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže zákonodarca ponecháva   možnosť   konať   alebo   nekonať   na   voľnej   úvahe   príslušného   orgánu. V skutočnosti voľnou úvahou môže byť v konkrétnom prípade porušený princíp rovnosti, s čím však navrhovateľ neargumentuje. Príslušný orgán nesmie pri voľnej úvahe prekročiť rámec ustanovený zákonom. Rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na ustanovenie § 36 Notárskeho poriadku.

3)   Vedľajší   účastník   je   toho   názoru,   že   ustanovenie   §   100b   ods.   2   Notárskeho poriadku má byť vykladané v spojení s ustanovením § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku, ktoré ustanovuje kritériá pre postup podľa § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku. To znamená, že pri naplnení podmienok uvedených v ustanovení § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku je minister povinný notára odvolať. Inak sa stotožňuje so stanoviskom národnej rady.

4)   Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietky   navrhovateľa   uplatnené   v súvislosti s ustanoveniami § 36 ods. 1, § 94 ods. 1 a § 100b ods. 2 Notárskeho poriadku nemožno subsumovať pod ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy. Toto ustanovenie ústavy treba považovať za základný kompetenčný rámec činnosti štátnych orgánov. Kľúčovou skutočnosťou tu je, aby bolo v zákone ustanovené, ako môžu štátne orgány konať. Preto pokiaľ zákon umožňuje väčšiu či menšiu mieru uváženia v konaní štátneho orgánu, má štátny orgán pri rešpektovaní ostatných relevantných ustanovení ústavy možnosť úvahu použiť bez toho, aby tým bol porušený   čl.   2   ods.   2   ústavy.   Argumentácia   navrhovateľa   naznačuje   skôr   možnosť diskriminácie medzi jednotlivými notármi v súvislosti s ich právom na výkon notárskeho úradu. Takéto prípadné porušenie ústavy však nespadá pod ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého vyslovenia porušenia sa v tejto súvislosti navrhovateľ nesprávne dovoláva.

Preto nebolo možné tejto časti návrhu vyhovieť (bod 2 výroku nálezu).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu JUDr. Juraja Babjaka.

Podľa   čl.   125   ods.   3   ústavy   dňom   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 100b ods. 1 Notárskeho poriadku účinnosť. Ak národná rada neuvedie toto ustanovenie Notárskeho poriadku do súladu s ústavou, stráca po šiestich   mesiacoch   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky platnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2005