znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/01-92

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho o návrhu skupiny 31 poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpených   prof.   JUDr.   K.   T.,   DrSc., bytom B., na vyslovenie nesúladu ustanovení čl. I bodu 1 § 6 a čl. I bodu 7 § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov s čl. 131 a s čl. 132 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na verejnom zasadnutí 18. februára 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Konanie   o návrhu   skupiny   31   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 1 § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov s čl. 131 Ústavy Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

2. Návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Plénum   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) uznesením č. k. PL. ÚS 1/01-13 z 8. februára 2001 prijalo na ďalšie konanie návrh z 10. januára 2001 skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina 31 poslancov“) na vyslovenie nesúladu ustanovení čl. I bodu 1 § 6 a čl. I bodu 7 § 32 ods. 1 zákona č. 226/2000 Z. z. z 15. júna 2000 účinného od 1. augusta 2000 (ďalej len „novela zákona o ústavnom   súde   účinná od   1.   augusta   2000“),   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   s čl.   131   a s   čl.   132   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v znení účinnom do 1. júla 2001.

Petit označeného návrhu je sformulovaný takto: „Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov, skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález:

- § 6 zákona číslo 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov je v rozpore s článkom 131 Ústavy Slovenskej republiky,  

- § 32, ods. 1 zákona číslo 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších predpisov je   v rozpore s článkom 132, odsek 2/ Ústavy Slovenskej republiky.“

Poslankyňa K. T., zastupujúca skupinu 31 poslancov, v liste adresovanom ústavnému súdu z 22. mája 2001 okrem iného, uviedla: „Zastávame názor, že § 6 a § 32 ods. 1 zákona č.   226/2000   Z.   z.   v čase   vydania,   ako   aj   v čase   podania   nášho   návrhu   evidentne   boli, a i dodnes sú v rozpore s platným znením Ústavy Slovenskej republiky, a prijatie ústavného zákona 90/2001 Z. z., ktorý pre budúce obdobie uskutočnil zmenu práve nimi napadnutých ustanovení,   len   dosvedčuje opodstatnenosť   nášho návrhu,   ako   aj dnešnú protiústavnosť týchto ustanovení. ... Sme toho názoru, že Ústavný súd keď dospeje k názoru, že uvedené ustanovenia sú v rozpore s platnou ústavou, je logické, že ich zruší. Podľa nášho názoru pri posúdení   protiústavnosti   napadnutých   ustanovení   ich   súladnosť   treba   posúdiť   s platnou a účinnou ústavou a nie s novelou ústavy, ktorá ešte nenadobudla účinnosť.“

2. Návrh skupiny 31 poslancov v časti týkajúcej sa nesúladu § 6 zákona o ústavnom súde v znení novely zákona účinnej od 1. augusta 2000 s čl. 131 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001 vychádza zo znenia týchto ustanovení:

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde v znení označenej novely: „Ak senát v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru   iného   senátu   ústavného   súdu   vyjadreného   v jeho   rozhodnutí,   predloží   pred vyhlásením svojho rozhodnutia túto otázku na zaujatie stanoviska plénu ústavného súdu. Senát je v ďalšom konaní viazaný stanoviskom pléna ústavného súdu.“

Podľa čl. 131 označeného znenia ústavy: „Ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 písm. a) a b), čl. 129 ods. 2 až 5, čl. 136 ods. 2, čl. 138 ods. 2 a 3 a o úprave svojich vnútorných pomerov.“

Právna zástupkyňa skupiny 31 poslancov zdôraznila najmä, že s poukazom na čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ústavy Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) môže prijať   iba   taký   zákon,   ktorý   je   súladný   s ústavou;   § 6   novely   zákona   o ústavnom   súde účinnej od 1. augusta 2000 vytvoril akýsi opravný systém v rámci ústavného súdnictva, ktorý dovoľuje revokovať rozhodnutia senátov ústavného súdu jeho plénom, pričom ide o principiálnu zmenu postavenia ústavného súdu, nesúladnú s jeho ústavným vymedzením; takúto kompetenciu   pléna ústavného súdu   nemožno vyvodiť z článkov ústavy, na ktoré odkazuje čl. 131 ústavy, a ani z jeho kompetencie rozhodovať o úprave svojich vnútorných pomerov; viazanosť sudcu ústavného súdu uznesením pléna ústavného súdu je v rozpore s princípom nezávislosti sudcu a jeho viazanosti len zákonom podľa čl. 144 ods. 1 ústavy, pričom tento princíp nesporne platí aj pre sudcov ústavného súdu na základe čl. 124 ústavy.

3. Návrh skupiny 31 poslancov v časti týkajúcej sa nesúladu § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení novely tohto zákona účinnej od 1. augusta 2000 s čl. 132 ods. 2 ústavy   v znení účinnom   do   1.   júla 2001 vychádza   zo   znenia týchto ustanovení,   ako aj súvisiacich ustanovení ústavy (čl. 125 a čl. 131 ods. 1).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde: „Sudca, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím pléna alebo senátu ústavného súdu alebo s ich odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia.“

Podľa   čl.   132   ods.   2   označeného   znenia   ústavy:   „Rozhodnutia   ústavného   súdu vydané podľa   odseku   1 sa   vyhlasujú spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov (podľa   odseku   1   išlo   o rozhodnutia,   ktorými   ústavný   súd   vyslovil,   že   medzi   právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 ústavy je nesúlad).

Podľa   čl.   125   ústavy   ústavný súd rozhodoval   o súlade medzi v ňom   označenými právnymi   predpismi,   pričom v čl.   131   ods.   1   ústavy   boli   uvedené   právne   následky rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade.

Právna zástupkyňa skupiny 31 poslancov poukázala na to, že zo znenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení novely účinnej od 1. augusta 2000 vyplýva, že odlišné stanovisko sudcu nie je súčasťou rozhodnutia ústavného súdu, ale len akousi jeho prílohou. Zo   zaradenia   označeného   ustanovenia   v zákone   o ústavnom   súde   zase   vyplýva,   že   ide o ustanovenie regulujúce správanie sa, resp. uverejňovanie rozhodnutí vo všetkých druhoch konania upravených týmto zákonom. Keďže odlišný názor sudcu sa má uverejniť rovnako ako ostatné časti rozhodnutia a podľa čl. 132 ods. 2 ústavy sa rozhodnutia ústavného súdu uvedené v čl. 132 ods. 1 ústavy povinne publikujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“), z uvedeného vyplýva, že v zmysle citovaného § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa požaduje, aby aj pri rozhodnutiach uvedených v čl. 132 ods. 1 ústavy sa odlišné stanovisko sudcu rovnako publikovalo ako rozhodnutie ústavného súdu, t. j. v Zbierke zákonov. Pre takýto postup však v čl. 132 ods. 2 ústavy niet základu, citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ide nad rámec ústavy, a teda nie je s ňou v súlade. Hoci   možno   uverejnenie   odlišného   stanoviska   sudcu   uvítať   z viacerých   dôvodov   (napr. oboznámenie odbornej verejnosti, možnosť inšpirácie pre teóriu práva a legislatívu), tieto skutočnosti nemôžu nič zmeniť na realite, že široká formulácia citovaného § 32 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   platného   pre   celú   množinu   rozhodnutí   ústavného   súdu   sa u druhovo určených skupín rozhodnutí podľa čl. 132 ods.   1 ústavy dostáva do   rozporu s čl. 132 ods. 2 ústavy, a preto ju treba považovať za protiústavnú.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov“) rozhodnutia ústavného súdu uverejnené v Zbierke zákonov nadobúdajú platnosť a účinnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov. Preto podľa vyjadrenia právnej zástupkyne   skupiny   31   poslancov   vzniká   otázka,   že   ak   sa   odlišné   stanovisko   sudcu pripojené   k rozhodnutiu   bude   publikovať   rovnako   ako   výroková   časť   rozhodnutia   (t. j. pri rozhodnutiach   podľa   čl.   132   ods.   1   ústavy   v Zbierke   zákonov),   aká   potom   bude záväznosť tejto pripojenej časti?

Na   záver   argumentácie   právna   zástupkyňa   skupiny   31   poslancov   uviedla,   že predkladatelia tohto návrhu pri prijímaní novely zákona o ústavnom súde s účinnosťou od 1. augusta 2000 v národnej rade argumentovali v prospech prijatia ustanovenia § 32 ods. 1 aj   tým,   že   v zahraničí   je   takýto   postup   zaužívaný   v niektorých   krajinách   a má   svoje stvárnenie   v legislatívnej   rovine   (dozaista   v súlade   s ústavou),   zdôraznila   však,   že aj legislatívne stvárnenie v pomeroch Slovenskej republiky musí byť formulované tak, aby bolo súladné s čl. 132 ods. 2 ústavy.

4.   Predseda   národnej   rady   sa   vyjadril   k namietanému   nesúladu   v podaniach   zo 4. apríla 2001 a 26. júna 2002.

V prvom podaní dospel k záveru, že nesúlad rieši ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný od 1. júla 2001 (ďalej len „novela ústavy účinná od 1. júla 2001“), pretože v čl. 131 ods. 1 ústavy je už uvedené, že ústavný súd rozhoduje v pléne aj o zjednocovaní právnych názorov senátov.

V druhom podaní uviedol, že čl. 132 ústavy bol novelou ústavy účinnou od 1. júla 2001   zrušený,   pričom   ustanovenie   o vyhlasovaní   rozhodnutí   ústavného   súdu   obsahuje čl. 125 ods. 6 ústavy. Podľa predsedu národnej rady neobstojí ani námietka, že publikovanie odlišného   stanoviska   sudcu   v Zbierke   zákonov   nie   je   v súlade   s ústavou.   Uverejnenie odlišného stanoviska nemá totiž vplyv na právnu silu rozhodnutia ústavného súdu a má iba informatívnu výpovednú hodnotu. Uverejňovanie aj iných   právnych   aktov pripúšťa   § 1 ods. 2 písm. d) zákona o Zbierke zákonov. Paragraf 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení novely účinnej od 1. augusta 2000 bol napokon novelizovaný zákonom č. 124/2002 Z. z. z 12. februára 2002, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ústavnom súde, účinným od 20. marca 2002 (ďalej len „novela zákona o ústavnom súde účinná od 20. marca 2002“). Na základe uvedeného možno potom konštatovať, že § 6 zákona o ústavnom súde je v súlade s ústavou.

5. Skupina 31 poslancov súhlasila s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej.

Pretože národná rada trvala, aby ústavný súd konal ústne pojednávanie, pričom na tomto stanovisku zotrval aj súčasný predseda národnej rady (podanie z 11. decembra 2002), ústavný súd konal vo veci samej ústne pojednávanie na verejnom zasadnutí 18. februára 2003 v súlade s § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Tohto zasadnutia sa však zúčastnil len právny zástupca národnej rady, ktorý poukázal na znenie § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde, teda na zastavenie konania, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu. Podľa neho ide „o možnú stratu platnosti ktorejkoľvek strany rovnice“, to znamená nielen zákona alebo podzákonného právneho predpisu, ktorého nesúlad s ústavou je namietaný, ale aj o možnosť straty platnosti ústavy, jej časti alebo niektorého článku. Keďže medzičasom stratil platnosť čl. 132 ústavy a došlo aj k strate platnosti   pôvodnej   formulácie   čl.131   ústavy,   navrhol   konanie   o predloženom   návrhu skupiny 31 poslancov zastaviť.

Na otázku z pléna a nad rámec tohto návrhu pripustil nesúlad § 6 zákona o ústavnom súde v znení novely účinnej od 1. augusta 2000 s čl. 131 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001, nie však nesúlad medzi v súčasnosti platnými zneniami § 6 zákona o ústavnom súde a čl. 131 ods. 1 ústavy. Taktiež nesúhlasil, že by ustanovenie § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde   o odlišnom   stanovisku   sudcu   mohlo   byť   v nesúlade   s ústavou,   keďže   v Zbierke zákonov sa neuverejňuje.

II.

K časti návrhu skupiny 31 poslancov namietajúcej nesúlad § 6 zákona o ústavnom súde v znení novely účinnej od 1. augusta 2000 s čl. 131 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001   treba   uviesť,   že   medzičasom   došlo   k legislatívnym   zmenám   ohľadne   oboch ustanovení.

Podľa   novely   zákona   o ústavnom   súde   účinnej   od   20.   marca   2002   §   6   zákona o ústavnom súde znie: „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   už   v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych   názorov.   Plénum ústavného súdu   rozhodne   o zjednotení   odchylných   právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.“

Podľa novely ústavy účinnej od 1. júla 2001 čl. 131 znie: „(1) Ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 ods. 1 písm. a) a b), čl. 125a ods. 1, čl. 125b ods. 1, čl. 128, čl. 129 ods. 2 až 6, čl. 136 ods. 2 a 3, čl. 138 ods. 2 písm. b) a c),   o zjednocovaní   právnych   názorov   senátov,   o úprave   svojich   vnútorných   pomerov a o návrhu   rozpočtu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša   nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

(2)   O ostatných   veciach   rozhoduje   ústavný súd v trojčlenných   senátoch.   Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.“

Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde je platnosť napadnutého predpisu nižšieho stupňa právnej sily, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde „Ak   preskúmavané   právne   predpisy   stratia   platnosť   pred   vyhlásením   nálezu   ústavného súdu, konanie sa zastaví“.

Pretože novela zákona o ústavnom súde účinná od 20. marca 2002 obsahuje nové znenie § 6 zákona o ústavnom súde (t. j. nahradila znenie zavedené novelou účinnou od 1. augusta 2000 novým znením) a pôvodne napadnuté ustanovenie už nie je platné, ústavný súd podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde konanie v tejto časti zastavil (bod 1 výroku nálezu; obdobne aj PL. ÚS 4/02).

III.

1. Paragraf 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení novely účinnej od 1. augusta 2000   nestratil   doposiaľ   platnosť,   pretože   novela   zákona   o ústavnom   súde   účinná   od 20. marca 2002 jeho text nenahradila, ale iba doplnila (podľa bodu 33 tejto novely: V § 32 ods. 1 sa za slová „Odlišné stanovisko sudcu sa“ vkladajú slová „doručuje a“).

Hoci   čl.   132   ods.   2   ústavy   v znení   účinnom   do   1.   júla   2001   už nie   je   platným ustanovením, pretože novelou ústavy účinnou od 1. júla 2001 došlo k vypusteniu celého čl. 132 a tento v súčasnosti neexistuje, ústavný problém nastolený skupinou 31 poslancov nezanikol.

Novelou ústavy účinnou od 1. júla 2001 totiž došlo k nahradeniu predošlého znenia čl. 125 novým znením, ktoré má inú štruktúru a pozostáva zo šiestich odsekov. V súčasnosti platné a účinné znenie čl. 125 ústavy obsahuje popri právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade v ňom označených právnych predpisov a právnych následkoch vyslovenia nesúladu (odseky   1   a 3)   aj   ustanovenia   o pozastavení   účinnosti   napadnutých   právnych   predpisov a podmienkach   zániku   takéhoto   rozhodnutia   (odseky   2   a 5),   o vyhlasovaní   rozhodnutí ústavného   súdu   a ich   všeobecnej   záväznosti   (odsek   6).   Podľa   čl. 125   ods.   6   ústavy „Rozhodnutie   ústavného   súdu   vydané   podľa   odsekov   1,   2   a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné   rozhodnutie   ústavného   súdu   je všeobecne   záväzné“.   Ústavný   problém   nastolený   skupinou   31   poslancov   sa   preto v súčasnosti nachádza v možnom nesúlade § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde s čl. 125 ods. 6 ústavy.

2. Ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v doterajšej rozhodovacej činnosti posudzoval existenciu záujmu na ochrane ústavnosti aj za osobitných okolností, akými boli napr. späťvzatie podnetu alebo návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov navrhovateľmi, pričom vyslovil nadradenosť ochrany ústavnosti nad dispozičnou zásadou (napr. II. ÚS 38/96, III. ÚS 3/00 a PL. ÚS 14/02).

Ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom treba chápať materiálne. To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie ústavy, s ktorým mal byť napadnutý právny predpis, jeho   časť   alebo   jednotlivé   ustanovenie   v nesúlade,   stratí   platnosť   počas   konania   pred ústavným   súdom   o súlade   právnych   predpisov,   avšak   predmet   jeho   úpravy   sa   stane v dôsledku novelizácie ústavy predmetom iného ustanovenia ústavy, nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval, pretože ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho vyriešenie.

Aj   v tomto   prípade   preto   musel   ústavný   súd   vyriešiť   ústavný   problém   možného nesúladu § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde s čl. 125 ods. 6 ústavy.

3. Vyhlasovanie rozhodnutí ústavného súdu v zmysle čl. 125 ods. 6 ústavy, ako aj právne skutočnosti s tým súvisiace, sú upravené v zákone o Zbierke zákonov.

Podľa   §   1   ods.   1   tohto   zákona   „Ústava   Slovenskej   republiky,   ústavné   a ostatné zákony   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej   republiky,   iných   orgánov   štátnej   správy,   ak   tak   ustanovuje   osobitný   zákon, Národnej banky Slovenska, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi   právnymi   predpismi   1)   a medzinárodné   zmluvy   (§   6)   sa   vyhlasujú   uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“)“ (poznámkou 1 pod čiarou je čl. 125 ods. 6 ústavy)“.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o Zbierke zákonov „Všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uvedené   v   §   1   ods.   1   nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierka zákonov“.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o Zbierke zákonov „Ústava Slovenskej republiky, ústavné zákony a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej republiky, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky   a iných   orgánov   štátnej   správy   a rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   o nesúlade   medzi   právnymi   predpismi   sa   v Zbierke   zákonov   vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia“.

4. V období predchádzajúcom novele ústavy účinnej od 1. júla 2001 sa rozhodnutia ústavného   súdu   o   nesúlade   medzi   právnymi   predpismi   vyhlasovali   v Zbierke   zákonov uverejnením ich označenia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z konkrétneho dňa „V mene Slovenskej republiky“), úvodnej časti (označenie ústavného súdu, mien a priezvísk sudcov,   účastníkov   a ich   zástupcov,   prejednávanej   veci   a dňa   rozhodnutia   na   verejnom alebo neverejnom   zasadnutí),   znenia   výroku,   právnych   následkov   podľa   čl.   132   ods.   1 ústavy a mena a priezviska podpísaného predsedu pléna alebo senátu ústavného súdu.

Po   účinnosti   označenej   novely   ústavy   sa   obdobným   spôsobom   vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov nálezy o nesúlade medzi právnymi predpismi a uznesenia o pozastavení   účinnosti   napadnutých   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ods.   2   ústavy (vrátane podmienok zániku ich platnosti podľa ods. 5 citovaného článku).

Pri   vyhlasovaní   uvedených   rozhodnutí   ústavného   súdu   uverejnením   v Zbierke zákonov   sa   neuverejňuje   ich   odôvodnenie,   poučenie   o nemožnosti   podať   opravný prostriedok a po novele zákona o ústavnom súde účinnej od 1. augusta 2000 ani odlišné stanoviská sudcov podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

5.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   nadobúda   platnosť   a všeobecnú   záväznosť   dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov (čl. 125 ods. 6 ústavy, § 3 ods. 1 zákona o Zbierke zákonov). Všeobecne   záväznou   je   tá   časť   rozhodnutia,   ktorá   sa   v Zbierke   zákonov   uverejňuje, to znamená   jeho   výrok.   Ostatné   časti   rozhodnutia   slúžia   v   podstate   na   identifikáciu rozhodnutia, odôvodnenie výroku a uvedenie právnych následkov, prípadne iných právne významných   skutočností,   ktoré   súvisia   s výrokom.   Preto   sa   napr.   aj   pri   vyhlasovaní rozhodnutí ústavného súdu ich uverejnením v Zbierke zákonov zužujúco vykladá znenie § 4 ods.   1   zákona   o Zbierke   zákonov   v časti   „...rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   o nesúlade   medzi   právnymi   predpismi   sa   v Zbierke   zákonov   vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia“. Označené rozhodnutia sa nevyhlasujú uverejnením ich úplného znenia (neuverejňuje sa napr. odôvodnenie a poučenie o nemožnosti podať opravný prostriedok), uverejnenie úplného znenia sa však doslova vzťahuje na výrok rozhodnutia.

Rozhodnutia   pléna   alebo   senátu   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov, pozastavení   účinnosti   napadnutých   právnych   predpisov   a zrušení   tohto   pozastavenia v zmysle čl. 125 ods. 1, 2 a 5 ústavy môžu byť jednomyseľné alebo väčšinové (pri pléne ide podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde o nadpolovičnú väčšinu všetkých sudcov). Či je rozhodnutie   jednomyseľné   alebo   väčšinové,   má   len   jeden   platný   a všeobecne   záväzný výrok.

Odlišné stanovisko sudcu podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré sa pripája k rozhodnutiu, je súčasťou tohto rozhodnutia, pretože aj sudca v menšine je súčasťou pléna alebo   senátu.   Pokiaľ   súhlasí   s rozhodnutím   (výrokom)   a odlišuje   sa   iba   v odôvodnení výroku,   výrok   rozhodnutia   vyjadruje   aj   jeho   názor.   Ak   nesúhlasí   s výrokom,   jeho menšinový názor na znenie výroku sa v znení väčšinového, platného a všeobecne záväzného výroku nemôže prejaviť. Odlišné stanovisko sudcu na znenie výroku, jeho odôvodnenie alebo oboje sa obdobne ako odôvodnenie výroku väčšinou pléna alebo senátu neuverejňuje pri vyhlasovaní rozhodnutia v Zbierke zákonov.

Druhá veta § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde, to znamená, že „Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia“, nemôže mať za následok   uverejnenie   odlišného   stanoviska   pri   vyhlásení   rozhodnutia   jeho   uverejnením v Zbierke   zákonov.   Ako   už   bolo   uvedené,   všetky   časti   rozhodnutia   sa   neuverejňujú rovnako. Keďže odlišné stanovisko má pri uverejnení rozhodnutia obdobné postavenie ako odôvodnenie výroku väčšinou a poučenie o nemožnosti podať opravný prostriedok, ktoré sa neuverejňujú, neuverejňuje sa rovnako ani odlišné stanovisko.

Pretože právnym následkom § 32 ods.   1 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   sa   týka odlišného   stanoviska   sudcu,   nemôže   byť   uverejnenie   takéhoto   odlišného   stanoviska k rozhodnutiam uvedeným v čl. 125 ods. 6 ústavy pri ich vyhlásení v Zbierke zákonov, medzi   označenými   ustanoveniami   nie   je   nesúlad.   Návrhu   skupiny   31   poslancov   v časti namietajúcej nesúlad § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo preto potrebné nevyhovieť (bod 2 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2003