znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 13/09-81

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   pléna   18.   mája   2010 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu   skupiny   45   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   zastúpených PhDr. Mgr.   M.   G.,   PhD.,   poslankyňou   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   na   začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov n i e   s ú   v   súlade   s čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo   zvyšnej   časti   návrhu   skupiny   45   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla 2009 doručený   návrh   skupiny   45   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „skupina   poslancov“   alebo   „navrhovatelia“),   zastúpených   PhDr.   Mgr.   M.   G., PhD., poslankyňou   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zástupkyňa   skupiny poslancov“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991 Zb.   (živnostenský   zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 2 ústavy samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (ďalej aj „ESCH“).

V návrhu skupiny poslancov sa po citácii príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách okrem iného uvádza:

«... Z uvedeného prehľadu relevantných ustanovení právnej úpravy vyplýva, že okrem obcí a v obmedzenom rozsahu aj vyšších územných celkov, môžu sociálne služby poskytovať aj   subjekty   súkromného   práva,   napríklad   neziskové   organizácie,   občianske   združenia, obchodné spoločnosti alebo iné korporácie súkromno-právneho charakteru. Tie z týchto subjektov, ktoré zriadi obec alebo vyšší územný celok, však zákonodarca podraďuje pod pojem   „verejný   poskytovateľ“.   Na   rozdiel   od   týchto   „súkromných“   verejných poskytovateľov, ktorí sú sociálne služby oprávnení poskytovať za rovnakých podmienok ako „verejní“ verejní poskytovatelia (t. j. obec a pri sociálnom poradenstve aj vyšší územný celok), prístup neverejných poskytovateľov k poskytovaniu sociálnych služieb je viazaný na osobitné zákonné podmienky.

Platí teda, že (i) predmet činnosti, ktorým je poskytovanie sociálnych služieb, má rovnaký obsah bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa,

(ii) podmienky, ktoré zákon kladie na výkon tejto činnosti, sú rovnaké bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa,

(iii) súkromno-právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným celkom,   majú   v   zmysle   príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   rovnaké statusové   postavenie   ako   súkromno-právne   subjekty,   založené   inou   osobou   (môže   ísť napríklad   o   podnikateľov,   prevádzkujúcich   viazanú   živnosť,   ktorou   je   poskytovanie sociálnych služieb alebo o neziskové organizácie),

a napriek uvedenému (iv)   sú   tieto   „iné   osoby“   v   prístupe   k   výkonu   tej   istej   podnikateľskej   činnosti bezprostredne znevýhodnené oproti iným podnikateľom,   prípadne sú v realizácii svojho základného poslania bezprostredne znevýhodnené subjekty, ktoré sú výsledkom uplatnenia iných práv, ako práva podnikať.

Zároveň je z tohto prehľadu právnej úpravy zrejmé, že právu fyzickej osoby na výber poskytovateľa   a   poskytnutie   sociálnej   služby   zodpovedá   povinnosť   obce   a   vyššieho územného celku zabezpečiť jednak dostupnosť tejto služby a jednak vôbec realizáciu práva na výber sociálnej služby. Spôsob, akým obec a vyšší územný celok toto zabezpečujú, je definovaný práve v § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z., pričom ide o postup, ktorý obec, resp.   vyšší   územný   celok   musia   dodržať   a   nemajú   možnosť   ani   v   konkrétnom   prípade postupovať inak - ide o ustanovenie nepripúšťajúce odchýlky podľa úvahy orgánu jeho aplikácie. Predmetný postup je v zákone ustanovený ako povinnosť obce, resp. vyššieho územného   celku   (i)   poskytnúť   sociálnu   službu   alebo   (ii)   zabezpečiť   túto   službu prostredníctvom iného poskytovateľa, pričom (iii) druhý spôsob (zabezpečenie) nastupuje až v prípade, ak prvý spôsob (poskytnutie) nie je možný.

Pokiaľ   ide   práve   o   tento   druhý   režim,   t.   j.   zabezpečenie   poskytnutia   namiesto priameho poskytnutia sociálnej služby, zákon predpisuje obci, resp. vyššiemu územnému celku povinnosť zabezpečiť sociálnu službu najskôr (i) právnickou osobou nimi zriadenou či založenou, následne, ak to nie je možné, (ii) iným verejným poskytovateľom a ak ani to nie je   možné,   tak   (iii)   neverejným   poskytovateľom.   Inými   slovami,   v   rámci   skupiny potenciálnych poskytovateľov má najskôr prednosť poskytovateľ, ktorým je obec, resp. vyšší územný celok, po nich nasledujú iní verejní poskytovatelia a až ak ani jeden z verejných poskytovateľov   nie   je   spôsobilý   sociálnu   službu   poskytnúť,   prichádza   na   rad   neverejný poskytovateľ.

Zákonodarca   tak   priamo   ako   povinnosť   ustanovuje   prednostný   prístup   jedného podnikateľa pred iným podnikateľom, a to práve a len v závislosti od právnej povahy osoby, ktorá   tohto   podnikateľa   založila,   resp.   zriadila.   Rovnaké   z(ne)výhodnenie   sa   týka   aj situácie, keď ide o poskytovanie sociálnej služby inými, ako podnikateľskými subjektmi. Z týchto   dôvodov,   podrobne   rozvedených   nižšie,   zastávajú   navrhovatelia   názor,   že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 35 ods. 1 ústavy, v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 13 ods. 4 ústavy...

Zákon č 448/2008 Z. z. jednak reguluje obsah sociálnych služieb a podmienky ich poskytovania, a jednak reguluje aj podmienky, za ktorých môže v oblasti podnikania, ktorou je poskytovanie sociálnych služieb ako viazanej živnosti, poskytovateľ týchto služieb vstúpiť na trh a na tomto trhu pôsobiť. Ide o zákon, ktorý vykonáva (aj) čl. 35 ústavy a v medziach ktorého   sa   možno   základného práva na   podnikanie   domáhať.   Obsah   základného práva podľa   čl.   35   ústavy   je   neoddeliteľne   spojený   s   účelom   tohto   práva,   ktorým   je   jednak zabezpečenie   obživy   jeho   adresátov   a   tiež   zabezpečenie   rozvoja   trhovej   ekonomiky a hospodárskej súťaže, ktorej základným prvkom je aj rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže.   Inými slovami, na to,   aby malo základné právo podľa čl. 35 ústavy reálny obsah, musí zabezpečovať v druhovo totožnej situácii totožné postavenie jednotlivých jeho adresátov a pravidlá pre ich pôsobenie v danej oblasti, na danom trhu.

Podľa zákona č. 448/2008 Z. z. pritom v oblasti poskytovania sociálnych služieb môžu   pôsobiť   okrem   ústavne   zakotvených   verejnoprávnych   korporácií   (obcí   a   vyšších územných celkov) aj iní poskytovatelia, pričom niektorí z týchto iných poskytovateľov môžu poskytovať sociálne služby mimo rámca podnikateľskej činnosti a iní naopak práve v rámci výkonu   viazanej   živnosti   ako   podnikatelia.   Týmito   podnikateľmi   pritom   môžu   byť   tak (i) osoby   založené   či   zriadené   obcou   alebo   vyšším   územným   celkom,   ako   aj   (ii)   osoby súkromného práva, pričom postavenie jedných aj druhých je totožné, ak obaja túto činnosť vykonávajú ako podnikanie. Rozdiel, spočívajúci v osobe zakladateľa týchto podnikateľov, nemá   podľa   slovenského   právneho   poriadku   a   osobitne   úpravy   práva   obchodných spoločností, žiadnu relevanciu - inými slovami, či je zakladateľom obchodnej spoločnosti obec alebo osoba súkromného práva nemá žiaden vplyv na postavenie tejto obchodnej spoločnosti ako samostatnej entity súkromného práva. Rozdiel v ich postavení zakladajú práve napadnuté ustanovenia, ktoré jednu skupinu podnikateľov priamo zvýhodňujú pred inou skupinou v jednom z najzákladnejších aspektov práva na podnikanie podľa čl. 35 ústavy - v podmienkach prístupu a pôsobenia na totožnom trhu.

Napadnuté ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. sa bezprostredne dotýkajú základného práva podľa čl. 35 ústavy a definujú rozsah, v akom ho v medziach zákonnej úpravy môžu realizovať   podnikatelia,   poskytujúci sociálne služby.   Tieto ustanovenia na jednej strane zakotvujú zvýhodnenie podnikateľov, ktorých zakladateľom či zriaďovateľom je   obec   alebo   vyšší   územný   celok   a   na   druhej   strane   znamenajú   obmedzenie   pre podnikateľov,   ktorých   zakladateľmi   sú   osoby   súkromného   práva,   pričom   ide o znevýhodnenie pri prístupe k základnému právu, ktoré nemá oporu v legitímnom dôvode verejného   záujmu   a   nesleduje   žiadnu   naliehavú   spoločenskú   potrebu.   Napadnuté ustanovenia   tiež   vo   svojich   dôsledkoch   predstavujú   také   obmedzenie   základného   práva podnikať, ktoré zasahuje do samotnej podstaty tohto základného práva a zbavuje toto právo jeho reálneho obsahu.

Zákon č. 448/2008 Z. z. reguluje činnosť poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sú podnikateľmi, vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť v druhovo totožnom postavení a vo vzťahu   k   totožnému   predmetu   činnosti.   Ústavná   požiadavka   na   zachovanie   princípu rovnosti v prístupe k základným právam vyžaduje, aby zákonná regulácia pravidiel ich pôsobenia v predmetnej oblasti bola rovnaká pre všetkých týchto podnikateľov. Zákon č. 448/2008 Z. z. síce ustanovuje niektoré rovnaké pravidlá pre vstup týchto podnikateľov na trh (registračný princíp a vydanie živnostenského oprávnenia), avšak podmienky výkonu ich podnikateľskej činnosti upravuje tento zákon odlišne.

Zákon č. 448/2008 Z. z. ustanovuje ako pendant práva fyzickej osoby - prijímateľa sociálnej služby (na poskytnutie sociálnej služby a na výber tejto služby vrátane jej formy a osoby   poskytovateľa)   povinnosť   obci   a   vyššiemu   územnému   celku   poskytnúť   alebo zabezpečiť poskytnutie sociálnej služby prijímateľovi. Právo výberu poskytovateľa sociálnej služby je explicitne limitované s odkazom na ustanovenia § 8 ods. 2 a 3 tohto zákona. Inými slovami, prijímateľ sociálnej služby realizuje svoje právo na jej poskytnutie a na výber poskytovateľa   prostredníctvom   obce   a   vyššieho   územného   celku,   na   ktoré   sa   primárne obracia so svojou žiadosťou o poskytnutie sociálnej služby. Obec a vyšší územný celok na základe   takejto   žiadosti   buď   poskytnú   sociálnu   službu   sami,   alebo   zabezpečia   jej poskytnutie spôsobom, resp. postupom podľa § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z. Keďže obec a vyšší územný celok sú tými orgánmi verejnej moci, ktoré v konečnom dôsledku „rozhodujú“, a to tým, že svojim výberom konkrétneho poskytovateľa realizujú právo   prijímateľa   na   poskytnutie   sociálnej   služby,   je   z   povahy   veci   zrejmé,   že   ich rozhodnutie,   spočívajúce   vo   výbere   konkrétneho   poskytovateľa,   má   okrem   prijímateľa sociálnej služby bezprostredný dopad aj na poskytovateľov tejto služby. Inými slovami, obec a vyšší územný celok sú tými subjektmi, ktorým zákonodarca zveril oprávnenie, ktorého realizácia   má   v   praxi   bezprostredný   dopad   na   možnosť   podnikateľa   -   poskytovateľa sociálnych služieb, vykonávať svoj predmet činnosti.

Z ustanovení § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z. vyplýva, ako uvádzame aj v časti I., že obec a vyšší územný celok sú pri výbere konkrétneho poskytovateľa povinní skôr, než by mohli pristúpiť k výberu neverejného poskytovateľa, vyčerpať všetky možnosti zabezpečiť predmetnú službu verejným poskytovateľom. Keďže v skupine verejných poskytovateľov sa nachádzajú   aj   podnikatelia,   založení   obcou   či   vyšším   územným   celkom,   vytvárajú predmetné ustanovenia taký právny stav, kedy jedna (znevýhodnená) skupina podnikateľov, ktorí poskytujú sociálne služby má možnosť vykonávať svoju činnosť v obmedzenom rozsahu a len vtedy, ak druhá (zvýhodnená) skupina podnikateľov túto činnosť vykonávať nemôže. Arbitrom, ktorý rozhoduje o tom, kedy ešte nemôže a kedy už môže znevýhodnená skupina podnikateľov poskytovať svoje služby ich prijímateľom, je pritom práve a len verejná moc, ktorá pôsobí ako zakladateľ zvýhodnených podnikateľov.

Pri   prístupe   k   základnému   právu   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   nesmie   byť   nikto znevýhodňovaný z dôvodov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Aplikujúc uvedené na napadnuté ustanovenia je z dôvodov vyššie uvedených možné konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné, nerešpektujú princíp rovnosti podľa čl. 12 ods. 2 ústavy. Kritérium, ktoré zákonodarca uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré zakladá predmetnú nerovnosť, nie je zrejmé, a teda ho z povahy veci nie je možné považovať za kritérium legitímne. Rozlišovanie medzi dvomi skupinami podnikateľov, vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný právny status, nemá rozumné opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania v prístupe k základným právam je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným, princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné s   požiadavkou   formulovanou   v   čl.   13   ods.   4   ústavy.   Požiadavka   proporcionality   pri obmedzení   základného   práva   je   definovaná   najmä   existenciou   legitímneho   cieľa,   ktorý obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc   od   uvedeného,   primeranosť   obmedzenia   základného   práva   je   ex constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska verejného   záujmu   v   konečnom   dôsledku   zabezpečenie   fungovania   trhovej   ekonomiky. Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť reálne   naplnené,   je   zabezpečenie   rovnakých   pravidiel   fungovania   na   trhu   v   druhovo totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby určitá   skupina   subjektov   tohto   základného   práva   (zvýhodnení   verejní   poskytovatelia sociálnych služieb) mohla požívať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti činnosti   iná   skupina   (znevýhodnení   neverejní   poskytovatelia)   mohla   byť   de   facto   úplne vylúčená   z   poskytovania   služieb   v   tejto   oblasti.   Takáto   zákonná   úprava   vo   svojich dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi možnosťou   znevýhodnených   neverejných   poskytovateľov   poskytovať   sociálne   služby v režime   podľa   §   8   zákona   č.   448/2008   Z.   z.   a   ich   úplným   vylúčením   z   takéhoto poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale je   daná   výlučne   existenciou   dostatočného   množstva   zvýhodnených   verejných poskytovateľov,   schopných   dané   služby   poskytovať.   Napadnuté   ustanovenia   vytvárajú predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu bolo   výlučne   pôsobenie   inej   skupiny   podnikateľov   na   tomto   trhu,   ktorá   je   zo   zákona preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru, ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom zvýhodnenej) konkurencie.

Závery, uvedené v tejto časti, sa mutatis mutandis vzťahujú aj na postavenie tých neverejných poskytovateľov, ktorí sociálne služby poskytujú na tzv. neziskovej báze, či už ako, napríklad, občianske združenia alebo ako neziskové organizácie, prípadne dokonca ako nadácie.

V   zmysle   §   2   ods.   1   zákona   č.   213/1997   Z.   z.   o   neziskových   organizáciách poskytujúcich   všeobecne   prospešné   služby,   nezisková   organizácia   je   právnická   osoba založená   podľa   tohto   zákona,   ktorá   poskytuje   všeobecne   prospešné   služby   za   vopred určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. V zmysle § 5 ods. 1 tohto zákona, neziskovú   organizáciu   môže   založiť   fyzická   osoba,   právnická   osoba   alebo   štát,   ak   to nevylučuje osobitný zákon.

Zákon č. 213/1997 Z. z. v ďalšom neustanovuje ani nepredpokladá žiadne relevantné rozdiely   medzi   neziskovou   organizáciou,   založenou   obcou   a   neziskovou   organizáciou, založenou súkromnou osobou. Na všetky neziskové organizácie rovnako sa vzťahuje totožný právny režim pokiaľ ide, napríklad,   o obmedzenia pri nakladaní s majetkom,   rozpočet, účtovníctvo, zrušenie súdom a tak podobne.

V skratke, (i) statusové postavenie neziskových organizácií, poskytujúcich sociálne služby, je rovnaké bez ohľadu na osobu ich zakladateľa,

(ii) v prístupe k možnosti tieto služby realizovať a za realizáciu týchto služieb získať finančnú náhradu, je však jedna skupina neziskových organizácií priamo znevýhodnená, pričom

(iii) toto znevýhodnenie sa neopiera o žiaden legitímny dôvod naliehavého verejného záujmu.

Tí   neverejní   poskytovatelia   sociálnych   služieb,   ktorí   majú   status   obchodnej spoločnosti, sú v porovnaní s obchodnými spoločnosťami, založenými obcou alebo VÚC, bez   legitímneho   dôvodu   priamo   znevýhodnení   vo   výkone   svojho   práva   podnikať.   Tí neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú status neziskovej organizácie, sú v porovnaní s neziskovými organizáciami, založenými obcou alebo VÚC, bez legitímneho dôvodu priamo znevýhodnení, a to v dôsledku právnej povahy zakladateľa, t. j. v dôsledku príslušnosti ku kategórii, ktorú ústava v čl. 12 ods. 2 pomenúva ako „iné postavenie“, pričom znevýhodňovanie na základe takéhoto postavenia výslovne zakazuje.

Takáto zákonná úprava preto predstavuje rozpor s čl. 12 ods. 1, 2 ústavy a to tak samostatne, ako aj v priamej väzbe na čl. 35 ods. 1 ústavy. Okrem toho tiež odporuje čl. 14 ods.   2   Európskej   sociálnej   charty   (vyhlásenej   v   Zbierke   zákonov   formou   oznámenia Ministerstva   zahraničných   vecí   SR   č.   328/1998   Z.   z.),   v   zmysle   ktorého   sa   Slovenská republika zaväzuje „podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri   zriaďovaní   alebo   udržiavaní   sociálnych   služieb“.   Zákonodarca   zaradením   tzv. neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sa od jednej skupiny tzv. verejných poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte, na samý koniec reťazca prístupu k verejným   zdrojom,   určeným   na   financovanie   základného   práva   osôb,   odkázaných   na sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na poskytovaní sociálnych služieb nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko   priame   znevýhodnenie   neverejných   poskytovateľov   v   porovnaní   s   ich statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom výklade   možné   chápať   ako   podporu   ich   účasti   na   zriaďovaní   a   udržiavaní   sociálnych služieb,   zákonodarca   napadnutou   úpravou   porušil   záväzok,   obsiahnutý   v   predmetnej medzinárodnej zmluve.

To isté konštatovanie sa týka záväzku Slovenskej republiky, obsiahnutého v čl. 13 ods. 3 a 4 Európskej sociálnej charty. V zmysle týchto ustanovení sa Slovenská republika zaväzuje „ustanoviť, aby každý mohol dostať od príslušných verejných alebo súkromných služieb   takú   radu   alebo   osobnú   pomoc,   ktorú   možno   požadovať   na   predchádzanie, odstránenie alebo zmiernenie núdze jeho osoby alebo rodiny“ (ods. 3) a zároveň „aplikovať ustanovenia   odsekov   1,   2,   3   tohto   článku   na   základe   rovnosti   vlastných   štátnych príslušníkov so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ktorí sa zdržiavajú na ich území   zákonne,   v   súlade   so   záväzkami   z   Európskeho   dohovoru   o   sociálnej   a   lekárskej pomoci   podpísaného   v   Paríži   11.   decembra   195 (správne   má   byť   uvedené   „1953“).“ (ods. 4).

Je zrejmé, že (i) nakoľko štátny príslušník inej zmluvnej strany z povahy veci nemôže byť iným, ako neverejným poskytovateľom, (ii) nakoľko neverejní poskytovatelia sú priamo znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom, a (iii) nakoľko toto znevýhodnenie sa týka možnosti   získať   úhradu   nákladov   na   sociálne   služby   a   teda   možnosti   získať   pomoc   na odstránenie alebo zmiernenie núdze, napadnutou úpravou zákonodarca porušil predmetný záväzok. Uvedené platí predovšetkým za predpokladu, že zákaz diskriminácie podľa čl. 13 ods. 4 Európskej sociálnej charty sa nevzťahuje iba na príjemcov sociálnych služieb, ale aj na   ich   poskytovateľov.   Podľa   názoru   navrhovateľa   je   táto   výkladová   otázka   plne v kompetencii ústavného súdu.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd o ňom nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č. 448/2008 Z. z. nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.»

Ústavný   súd   návrh   skupiny   poslancov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. PL. ÚS 13/09-22 zo 16. septembra 2009 ho prijal na ďalšie konanie. Súčasťou návrhu skupiny poslancov bol aj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona o sociálnych službách, ktorému ústavný súd označeným uznesením nevyhovel.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Stanovisko národnej rady k návrhu podpísané jej predsedom bolo ústavnému súdu doručené 3.   decembra   2009; z jeho obsahu možno vyvodiť,   že národná   rada   odporúča ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V stanovisku národnej rady sa uvádza:«... Zákon o sociálnych službách upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb. Na účely tohto zákona definuje sociálnu službu ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo ďalšiu činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na taxatívne ustanovené okruhy pomoci. Ako sa uvádza vo všeobecnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu „Ide o komplexnú právnu úpravu orientovanú na jednotlivca, rodinu a komunitu fyzických osôb, ktorí sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, ktorých riešenie alebo riziko ich vzniku zakladá vhodnosť a účelnosť poskytnutím sociálnej služby. Zákon zaručuje za podmienok v ňom ustanovených právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa   sociálnej   služby   v   rozsahu   ustanovenom   v   §   8   ods.   2   a   3.   V   zákone   sa vytvárajú rovnaké podmienky pre poskytovateľov sociálnych služieb, a to bez ohľadu na to, či   sú   to   verejní   alebo   neverejní   poskytovatelia   sociálnych   služieb,   nakoľko   aj   verejný poskytovateľ môže poskytovať sociálne služby, len ak je zapísaný do registra poskytovateľov sociálnych služieb.“.

Gestorom za poskytovanie sociálnych služieb je obec a vyšší územný celok, ktoré v rozsahu svojej pôsobnosti (§ 81 a 82 zákona) zabezpečujú dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu službu.

Skupina poslancov namieta obmedzenie práva podnikať v oblasti sociálnych služieb a nerovnaké zaobchádzanie medzi verejným a neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Priorizácia zabezpečovania poskytovania sociálnych služieb právnickými osobami zriadenými alebo založenými obcou alebo vyšším územným celkom na tento účel alebo inými verejnými poskytovateľmi korešponduje s charakterom poskytovaných služieb, t. j. služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru.

Spôsob poskytovania, zabezpečovania sociálnych služieb v zákone je upravený v § 8, ods.   2   a   3   alternatívne   (tieto   ustanovenia   v   písmenách   c)   končia   vylučovacou   spojkou „alebo“). To znamená, že osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu, obec alebo vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti

> poskytne sociálnu službu, > zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel, alebo

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa sociálnej služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel, a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, súhlasí, alebo > zabezpečí   poskytovanie   sociálnej služby   u neverejného   poskytovateľa   sociálnej služby na základe dohody obce (vyššieho územného celku) s fyzickou osobou, ktorá žiada o uzatvorenie   zmluvy   o   poskytovaní   sociálnej   služby,   ak   obec   nemôže   poskytnúť   alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je to obec (vyšší územný celok), ktorá poskytuje alebo   zabezpečuje   poskytovanie   sociálnych   služieb;   tomuto   argumentu   zodpovedá   aj ustanovenie úvodnej vety § 8 „Obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti zabezpečuje dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu službu“. V tejto súvislosti sa upravuje spôsob poskytovania a zabezpečovania tejto služby v ďalších   ustanovenia   §   8   a   to   od   povinnosti   obce   a   vyššieho   územného   celku   pri poskytovaní alebo zabezpečovaní sociálnej služby fyzickej v prípade vážneho ohrozenia života alebo zdravia, až po zabezpečenie uzatvorenia zmluvy s neverejným poskytovateľom. Tejto   pôsobnosti   potom   korešponduje   alternatívne   ustanovenie   spôsobu   poskytovania sociálnych služieb. Vo vzťahu k podmienke uvedenej v písmene d) „ak obec (vyšší územný celok) nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ možno konštatovať, že v písmenách a) a b) je teda transponovaná pôsobnosť, ktorá je územnej samospráve daná zákonom. Ustanovenia písmen c) a d) v spojení s § 80 a § 81 upravujú zabezpečovanie poskytovania sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa a neverejného poskytovateľa sociálnej služby. Z formulácie uvedenej v písmene c) vyplýva, že   na   to,   aby   došlo   k   zabezpečeniu   poskytovania   sociálnej   služby   u   iného   verejného poskytovateľa sociálnej služby, možno pristúpiť len, ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie   zmluvy   o   poskytovaní   sociálnej   služby   súhlasí.   Preto,   ak   fyzická   osoba nesúhlasí s uplatnením alternatívneho postupu v písmene c) uplatňujúc svoje právo výberu podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách, zabezpečuje sa poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby.

Finančná   podpora   neverejného   poskytovateľa   sociálnej   služby   poskytujúceho sociálne služby vo verejnom záujme je upravená v § 75 až 78 zákona o sociálnych službách. Obec a vyšší územný celok sú povinné za podmienok ustanovených v zákone poskytnúť finančný príspevok tým neverejným poskytovateľom, ktorí poskytujú sociálne služby bez tvorby zisku (§ 75 ods. 1 až 5). Neverejný poskytovateľ, ktorý tvorí zisky, má nárok na poskytnutie finančného príspevku v prípadoch uvedených v § 75 ods. 6.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 35 ods. 1 ustanovuje právo každého na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Toto právo však nie je absolútne, nakoľko jeho limity vymedzuje čl. 35 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Čo sa týka rovnosti podmienok podnikania v sociálnych službách medzi uvedenými subjektmi, tieto je potrebné posudzovať aj v kontexte s ustanovením § 75 až 78 zákona o sociálnych službách, ktoré upravujú finančnú podporu neverejným poskytovateľom, ak poskytujú sociálnu službu vo verejnom záujme.

Podľa čl. 14 ods. 2 charty, ktorý upravuje právo na prospech zo sociálnych služieb, sa zmluvné strany zaviazali podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb. Citovaný záväzok sa nejaví byť nedodržaný, pretože podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách poskytovateľom sociálnej služby je aj iná osoba („neverejný poskytovateľ“) a obec je   povinná   poskytovať   finančný   príspevok   na   podporu   poskytovanej   sociálnej   služby neverejnému poskytovateľovi.

Okrem uvedeného, poukazujeme na to, že od 1. júna 2009 vstúpila do platnosti pre Slovensku   republiku   aj   Európska   sociálna   charta   (revidovaná)   č.   163   (oznámenie Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   č.   273/2009   Z.   z.).   Z   výkladu Európskeho výboru pre sociálne práva z 1.septembra 2008 k čl. 14 tejto charty uvádzame, že odsek 1 upravuje celkovú funkčnosť týchto sociálnych služieb s poukazom na kritéria, ktoré musia spĺňať, a to efektívnosť, rovnosť prístupu k nim a kvalita ich poskytovania. Odsek 2 o podpore dobrovoľníckych združení nepredstavuje jednotný model a zmluvné štáty môžu   tento   cieľ   dosahovať   rôznymi   spôsobmi,   napr.   rozvíjaním   spoločného   fungovania týchto služieb prostredníctvom verejných orgánov, súkromných firiem alebo jednotlivcov a dobrovoľníckych   združení   (mimovládne   alebo   iné   organizácie).   Podpora   týchto   iných subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc alebo daňové stimuly. Poskytovanie sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť vhodne koordinované, aby nedostatok poskytovateľov nebol na ujmu efektívnosti týchto služieb.»

Stanovisko   vlády   ako   vedľajšieho   účastníka,   zastúpenej   ministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra 2009; vláda navrhuje, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel.

V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:«... Navrhovatelia namietajú rozpor ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. s

a) článkom 35 ods. 1 ústavy, v spojení s článkom 12 ods. 2 ústavy a článkom 13 ods. 4 ústavy,

b) článkom 12 ods. 2 ústavy samostatne,

c) článkom 13 ods. 2 a 4, článkom 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty. Ad a) Navrhovatelia vo svojom ústavnom podnete napadli predovšetkým legitímnosť zákonného zásahu do rovnosti podnikateľských subjektov v oblasti poskytovania určitých druhov sociálnych služieb. Uviedli, že „pri prístupe k základnému právu podľa článku 35 ods.   1   ústavy   nesmie   byť   nikto   znevýhodňovaný   z   dôvodov   podľa   článku   12   ústavy. Aplikujúc   uvedené   na   napadnuté   ustanovenia   je   z   dôvodov   vyššie   uvedených   možné konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné, nerešpektujú princíp rovnosti podľa článku 12 ods. 2 ústavy. Kritérium, ktoré zákonodarca uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré zakladá   predmetnú   nerovnosť,   nie   je   zrejmé,   a   teda   ho   z   povahy   veci   nie   je   možné považovať   za   kritérium   legitímne.   Rozlišovanie   medzi   dvomi   skupinami   podnikateľov, vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný právny status, nemá rozumné opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania v prístupe k základným právam je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné s požiadavkou formulovanou v článku 13 ods. 4 ústavy. Požiadavka proporcionality pri obmedzení   základného   práva   je   definovaná   najmä   existenciou   legitímneho   cieľa,   ktorý obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc   od   uvedeného,   primeranosť   obmedzenia   základného   práva   je   ex constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska verejného   záujmu   v   konečnom   dôsledku   zabezpečenie   fungovania   trhovej   ekonomiky. Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť reálne   naplnené,   je   zabezpečenie   rovnakých   pravidiel   fungovania   na   trhu   v   druhovo totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby určitá   skupina   subjektov   tohto   základného   práva   (zvýhodnení   verejní   poskytovatelia sociálnych služieb) mohla používať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti činnosti   iná   skupina   (znevýhodnení   neverejní   podnikatelia)   mohla   byť   de   facto   úplne vylúčená   z   poskytovania   služieb   v   tejto   oblasti.   Takáto   zákonná   úprava   vo   svojich dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi možnosťou   znevýhodnených   neverejných   poskytovateľov   poskytovať   sociálne   služby v režime   podľa   §   8   zákona   č.   448/2008   Z.   z.   a   ich   úplným   vylúčením   z   takéhoto poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale je   daná   výlučne   existenciou   dostatočného   množstva   zvýhodnených   verejných poskytovateľov,   schopných   dané   služby   poskytovať.   Napadnuté   ustanovenia   vytvárajú predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu bolo   výlučne   pôsobenie   inej   skupiny   podnikateľov   na   tomto   trhu,   ktorá   je   zo   zákona preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru, ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom zvýhodnenej) konkurencie.“

K predmetným argumentom je potrebné uviesť, že právo na podnikanie v zmysle článku 35 ods. 1 nie je absolútne a v náleze č. PL. ÚS 13/97 „Ústavný súd vyslovil právny názor, že ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým   osobám   poskytuje   okrem   toho   nepriamu   ochranu   cez   ústavné   princípy a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám.   Ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   v   rozsahu   namietaného   nesúladu   §   24   ods.   9 písm. a) až d) zákona s čl. 35 ods. 1 ústavy (z dôvodu, že sa zákonom obmedzujú iné právnické   osoby   vykonávajúce   podnikateľskú   činnosť),   keďže   čl.   35   ods.   1   ústavy   sa nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb.“ Predmetný názor si osvojila aj časť odbornej praxe, napr. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Heuréka, 2007, s. 405. Bez ohľadu na túto skutočnosť je potrebné uviesť, že podnikanie v oblasti   sociálnych   služieb   je   súčasťou   ústavného   princípu   Slovenskej   republiky,   ktorá svoje   hospodárstvo   viaže   na   „sociálne   a   ekologicky“   orientovanú   trhovú   ekonomiku (článok   55   ods.   1   ústavy),   čím   práve   v   prípade   zabezpečenia   hodnôt   sociálneho   štátu umožňuje   určitý   legitímny   zákonný   zásah   aj   do   iných   práv   hospodárskeho   charakteru, pričom úlohy pri plnení svojej sociálnej funkcie môže štát preniesť aj na orgány územnej samosprávy. Z tohto uhla pohľadu je potrebné posudzovať aj legitimitu zásahu štátu pri zabezpečovaní dostupnosti sociálnych služieb.

Zákon   č.   448/2008   Z.   z.   bol   vypracovaný   na   základe   princípov,   na   ktorých   je budovaná verejná správa v Slovenskej republike.

Reformou verejnej správy prešiel výkon plnenia funkcie štátu v sociálnej oblasti na obce a vyššie územné celky, ktoré uskutočňujú plnenie tejto funkcie vo svojej samosprávnej (originálnej) pôsobnosti.

V rámci prechodu pôsobnosti v oblasti poskytovania sociálnych služieb z orgánov štátu   na   samosprávu   preniesol   štát   výkon   verejnej   moci   v   oblasti   sociálnych   vecí   na subjekty neštátneho charakteru....

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon č. 369/1990   Zb.“)   obec   samostatne   rozhoduje   a   uskutočňuje   všetky   úkony   súvisiace   so správou   obce   a   jej   majetku,   všetky   záležitosti,   ktoré   ako   jej   samosprávnu   pôsobnosť upravuje   osobitný   zákon,   ak   takéto   úkony   podľa   zákona   nevykonáva   štát   alebo   iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa § 4 ods. 3 písm. p) zákona č. 369/1990 Zb. obec pri výkone samosprávy plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 448/2008 Z. z., ktorý ukladá obci povinnosť uskutočňovať   úlohy   v   oblasti   sociálnych   služieb   v   §   80   v   samosprávnej   (originálnej) pôsobnosti, pretože tieto úlohy nevykonáva štát a ani žiadna iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Ide okrem iných aj o kogentne ustanovené úlohy v § 80 písm. e) zákona č. 448/2008 Z. z., podľa ktorého obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnej služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb v nocľahárni, v nízkoprahovom dennom centre, v nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu, v zariadení pre seniorov, v zariadení opatrovateľskej služby a v dennom stacionári, poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie opatrovateľskej služby, prepravnej služby, odľahčovacej služby a poskytuje základné sociálne poradenstvo.

Podľa § 80 písm. i) zákona č. 448/2008 Z. z. obec v rámci svojej samosprávnej (originálnej) pôsobnosti zriaďuje, zakladá a kontroluje nocľaháreň, nízkoprahové denné centrum,   nízkoprahové   denné   centrum   pre   deti   a   rodinu,   zariadenie   pre   seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby a denný stacionár.

Okrem   obligatórneho   poskytovania   alebo   zabezpečenia   poskytovania   sociálnej služby obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnych služieb aj fakultatívne. Rovnako na základe zákona č, 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) (ďalej len „zákon č. 302/2001 Z. z.) vyšší územný celok plní úlohy v rámci svojej samosprávnej pôsobnosti v oblasti sociálnych služieb.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 302/2001 Z. z. vyšší územný celok pri výkone samosprávy okrem iného zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové organizácie a iné právnické osoby podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 448/2008 Z. z., ktorý v § 81 písm. d), e) a i) ukladá   kogentne   (prikazujúco)   vyššiemu   územnému   celku   plniť   úlohy   v   rámci   svojej samosprávnej   (originálnej)   pôsobnosti,   nakoľko   ich   plnenie   nepreniesol   štát   na   vyšší územný celok ako prenesený výkon štátnej správy.

Ide o tieto úlohy: zabezpečuje poskytovanie sociálnej služby v útulku, v domove na pol   ceste,   v   zariadení   núdzového   bývania,   v   zariadení   dočasnej   starostlivosti   o   deti, v zariadení   podporovaného   bývania,   v   rehabilitačnom   stredisku,   v   domove   sociálnych služieb,   v špecializovanom zariadení   a v integračnom   centre,   zabezpečuje poskytovanie tlmočníckej služby, poskytuje základné sociálne poradenstvo, zriaďuje, zakladá a kontroluje útulok,   domov   na   pol   ceste,   zariadenie   núdzového   bývania,   zariadenie   dočasnej starostlivosti o   deti,   zariadenie   podporovaného bývania,   rehabilitačné stredisko,   domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie a integračné centrum.

Rovnako ako obec, vyšší územný celok okrem obligatórnej formy zriaďuje, zakladá a kontroluje aj iné zariadenia sociálnych služieb fakultatívnou formou.

V rozsahu uvedenej pôsobnosti je fyzická osoba povinná podať žiadosť o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby na obec alebo vyšší územný celok podľa § 74 ods. 2 a 3 zákona č. 488/2008 Z. z.

Rozsahu   samosprávnej   (originálnej)   pôsobnosti   obce   a   vyššieho   územného   celku zodpovedá § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z.. Inak povedané, súlad s § 80 a 81 zákona č. 448/2008 Z. z. je zabezpečený postupom podľa § 8 ods. 2 a 3 a § 74 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z., ktorý zodpovedá samosprávnej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku   a   obligatórnej   povahe   týchto   ustanovení.   Zákon   teda   týmto   zabezpečil,   že   obce a vyššie územné celky budú pôsobiť pri plnení sociálnej funkcie štátu plnením úloh v oblasti poskytovania sociálnych služieb.

Zákon   umožňuje   delegovať   kompetencie,   ktoré   má   obec   a   vyšší   územný   celok v originálnej   pôsobnosti   pri   poskytovaní   sociálnych   služieb   na   základe   zmluvy   na   inú právnickú   osobu   alebo   fyzickú   osobu,   avšak   až   po   splnení   podmienky,   ktorú   zákon ustanovuje. Touto podmienkou je,   že k delegácii na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu na účely plnenia úloh (poskytovanie sociálnych služieb) môže na základe zmluvy dôjsť až po tom, keď úlohy uložené zákonom nemôže obec a vyšší územný celok splniť. Podľa § 6 ods. 1 fyzická osoba má za podmienok ustanovených zákonom č. 448/2008 Z. z. právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z.. Týmto ustanovením   sa   upravuje   postup,   ktorý   zodpovedá   povinnosti   obce   a   vyššieho   celku zabezpečiť dostupnosť sociálnych služieb (§ 8 ods. 1 zákona č. 448/2008 Z. z.) a zabezpečiť právo výberu sociálnej služby (§ 8 ods. 9 zákona č. 448/2008 Z. z.).

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 zodpovedá vyváženému obsahu práv   a   povinností   uložených   zákonom,   aby   bola   zabezpečená   garancia   pri   poskytovaní sociálnych   služieb.   Úlohu   „garanta“   pri   poskytovaní   sociálnych   služieb   podľa   zákona č. 448/2008 Z. z. plní obec a vyšší územný celok.

Ustanovenie podmienok pri realizácii práva výberu poskytovateľa sociálnych služieb zodpovedá ustanovenému rozsahu pôsobností v § 80 a 81 zákona č. 448/2008 Z. z., ktorými sa má zabezpečiť riadne poskytovanie sociálnych služieb.

Garancia poskytovania sociálnych služieb sa zabezpečuje v zákone č. 448/2008 Z. z. prostredníctvom   uloženia   povinnosti   obci   a   vyššiemu   územnému   celku   zabezpečiť dostupnosť sociálnych služieb na základe § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 za úhradu, ktorá je regulovaná v závislosti od príjmu a majetku fyzickej osoby.

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3 nezaručuje obci a vyššiemu územnému celku výhodu oproti   ostatným   poskytovateľom   sociálnej   služby   (neverejným   poskytovateľom)   v   počte klientov, nakoľko v prípade, ak fyzická osoba nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 448/2008 Z. z., môže uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom s ktorýmkoľvek   poskytovateľom sociálnej služby (zmluvný   princíp   predpokladá   slobodný prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto prípade však už obec a vyšší územný celok negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu.

Zákon č. 448/2008 Z. z. pomáha realizovať právo výberu poskytovateľa sociálnej služby   v   rozsahu   pôsobnosti   ustanovenej   v   §   80   a   81,   aby   nedochádzalo   k   porušeniu povinnosti   o   zabezpečení   dostupnosti   sociálnych   služieb   zo   strany   obce   a   vyššieho územného celku.

Predkladatelia   návrhu   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sa   dotýkajú   aj problematiky   nerovného   postavenia   poskytovateľov   sociálnych   služieb   v tom   zmysle,   že obciam a vyšším územným celkom sa umožňuje zakladať právnické osoby na poskytovanie sociálnych služieb. Domnievajú sa, že týmto sa umožňuje obciam a vyšším územným celkom zakladať   spoločnosti,   ktoré   by   eventuálne   mohli   vykazovať   pri   poskytovaní   sociálnych služieb   zisk   a   navyše   sa   domnievajú,   že   §   8   ods.   2   a   3   zákona   č.   448/2008   Z.   z.   im „zaručuje“ stálu klientelu.

Takáto úvaha nie je presná, pretože nie je úplne v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 zákona   č.   448/2008   Z.   z.,   podľa   ktorého   verejný   poskytovateľ   určuje   sumu   úhrady   za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov. Toto ustanovenie vylučuje postup podľa § 72 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z., ktorý   upravuje   postup   určenia   sumy   úhrady   pri   poskytovaní   sociálnej   služby   s   cieľom dosahovať zisk.

Napadnuté   ustanovenie   citovaného   zákona   neustanovuje   žiadne   obmedzenia   pre podnikateľské subjekty. V prípade, že podnikateľský subjekt má záujem poskytovať sociálne služby, splní podmienky poskytovania sociálnych služieb (napr. povinnosti upravené v § 9), ako aj podmienky pre začatie vykonávania takejto činnosti upravené v ustanoveniach § 62 a nasl. zákona č. 448/2008 Z. z. je ich postavenie rovnaké pre všetkých poskytovateľov. sociálnych služieb, t.j. pre verejných ako aj neverejných poskytovateľov. Platná právna úprava v oblasti sociálnych služieb len rozlišuje medzi neverejnými poskytovateľmi, ktorí poskytujú sociálne služby s cieľom dosiahnuť zisk a tými, ktorí zisk nedosahujú, nakoľko umožňuje finančne podporovať z verejných zdrojov len tých neverejných poskytovateľov, ktorí sociálne služby poskytujú na neziskovej báze, čo je z hľadiska účelnosti a efektívnosti vynakladania   verejných   zdrojov   legitímna   podmienka.   Obec   alebo   samosprávny   kraj (verejná moc) nerozhoduje o tom, či podnikateľský subjekt môže alebo nemôže poskytovať svoje služby. O tom, či budú služby takéhoto podnikateľského subjektu využité, závisí od klientov, ktorí prejavia o ne záujem.

Ustanovenie   §   8   ods.   2   a   3   zákona   č.   448/2008   Z.   z.   zaručuje   pri   poskytovaní sociálnych služieb fyzickej osobe právnu istotu, že v prípade sociálnej udalosti jej bude zaručená adekvátna sociálna služba a úhrada za sociálnu službu regulovaná v závislosti od jej príjmu a majetku, čo je úplne v súlade s ústavným princípom sociálneho štátu.

Ad b) Navrhovatelia namietali aj samostatné porušenie ústavného princípu rovnosti zaručeného   v   článku   12   ods.   2   ústavy,   pričom   neuvádzajú   argumenty   nad   rámec namietaného porušenia tohto princípu v spojitosti s článkom 35 ods. 1 ústavy. K tomu navyše treba uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky dávnejšie zaujal stanovisko, že „ustanovenie   článku   12   ods.   2   ústavy   má   všeobecný,   deklaratívny   charakter,   a   nie charakter konkrétneho základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave“ (rozhodnutie č. I. ÚS 17/99).

Ad c) Navrhovateľ napokon namieta aj rozpor ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. s článkom 13 a 14 Európskej sociálnej charty. Napriek nie celkom jasnému vnútroštátnemu postaveniu   predmetného   dokumentu   zákon   č.   448/2008   Z.   z.   neodporuje   ani   týmto požiadavkám revidovanej Európskej sociálnej charty.

Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1,2, a 3 článku 13 sa pre fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4. Podporu   fyzických   osôb,   dobrovoľných   alebo   iných   organizácií   pri   zriaďovaní   alebo udržiavaní   takýchto   služieb   Slovenská   republika   napĺňa   rôznymi   formami,   napr. poskytovaním   dotácií   zameraných   aj   na   rozvoj   sociálnych   služieb   na   základe   Výnosu Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   z   5.   decembra   2007 c. 29775/2007-   II/1   o   poskytovaní   dotácií   v   pôsobnosti   MPSVR   SR,   poskytovaním finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách, ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.»

Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Zástupkyňa skupiny poslancov ústavnému   súdu   v   podaní   doručenom   12.   januára   2010   oznámila,   že   trvá   na   ústnom pojednávaní   vo   veci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   nariadil   vo   veci   ústne   verejné pojednávanie na 18. máj 2010.

Na   ústnom   verejnom   pojednávaní   konanom   18.   mája   2010   sa   zúčastnila   len zástupkyňa skupiny poslancov. Predseda národnej rady v prípise z 10. mája 2010 ústavnému súdu oznámil, že zástupca národnej rady sa ústneho verejného pojednávania v predmetnej veci nezúčastní. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v prípise z 10. mája 2010 požiadala o ospravedlnenie svojej účasti na ústnom verejnom pojednávaní.

Zástupkyňa skupiny poslancov na ústnom verejnom pojednávaní zopakovala kľúčové argumenty obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov a zdôraznila, že skupina poslancov trvá na tom, aby ústavný súd rozhodol o nesúlade namietaných ustanovení zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 2 ústavy samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty. Zároveň   poukázala   na   skutočnosť,   že   Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) predložilo v septembri 2009 na rokovanie vlády   návrh   novely   zákona   o sociálnych   službách,   ktorý   obsahoval   aj   návrh   zmien napadnutých ustanovení § 8 tohto zákona. Tento návrh v predloženej podobe korešpondoval s názormi   formulovanými   v návrhu   skupiny   poslancov.   Po   zohľadnení   pripomienok Združenia   miest   a obcí   Slovenska   bol   ale   uvedený   návrh   modifikovaný   a v upravenej podobe predložený v decembri 2009 do národnej rady. V priebehu legislatívneho procesu však vláda vzala svoj návrh späť, čím znemožnila vyriešiť námietky skupiny poslancov k označeným ustanoveniam čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách prostredníctvom   jeho   novelizácie.   Zástupkyňa   skupiny   poslancov   v tejto   súvislosti poukázala   tiež   na   to,   že   uvedený   vládny   návrh   v pôvodnom   znení   predloženom   do pripomienkového konania zohľadňoval námietky skupiny poslancov v plnom rozsahu.

III.

Základné právne východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   skupiny poslancov, ktorým navrhovatelia namietajú nesúlad nimi označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 písm. d) a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy   v spojení s čl. 13 ods.   4 a čl. 12 ods.   2 ústavy, ako aj s čl.   12 ods.   2 ústavy samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Ešte pred preskúmaním námietok navrhovateľov považoval ústavný súd za potrebné analyzovať kľúčové ustanovenia zákona o sociálnych službách (relevantnú právnu úpravu), ako aj svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na návrh skupiny poslancov.

III.1 Relevantná právna úprava

Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť   poskytovanie   sociálnej   služby   podľa   písmen   a)   až   c)“   zákona   o   sociálnych službách (ďalej aj „namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách“) s príslušnými ustanoveniami ústavy a Európskej sociálnej charty.

V súvislosti s formovaním svojho postoja k námietkam skupiny poslancov ústavný súd posudzoval namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách v širších súvislostiach, z ktorých možno vyvodiť funkcie a úlohy, ktoré plní tento zákon v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Podľa § 1 zákona o sociálnych službách tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní   sociálnych   služieb,   financovanie   sociálnych   služieb   a   dohľad   nad poskytovaním sociálnych služieb.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na

a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie   alebo   zmiernenie   nepriaznivej   sociálnej   situácie   fyzickej   osoby,   rodiny   alebo komunity,

b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,

c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby,

d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,

e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.

Z   citovaných   ustanovení   možno   vyvodiť,   že   jednou   z kľúčových   funkcií   zákona o sociálnych službách je vytvoriť právny mechanizmus na poskytovanie sociálnych služieb pre fyzické osoby, ktoré sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii (legálna definícia pojmu „nepriaznivá sociálna situácia“ je vymedzená v ustanovení § 2 ods. 2 tohto zákona, pozn.)   a ktoré   sú   v súvislosti   so   zabezpečovaním   základných   životných   podmienok   na poskytnutie určitých sociálnych služieb odkázané.

Z predmetu právnej regulácie zákona o sociálnych službách zároveň vyplýva, že ide o zákon,   ktorý   časťou   svojho   normatívneho   obsahu   smeruje   aj   k   vytvoreniu   právnych podmienok na zabezpečenie základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. práva každého (každej fyzickej osoby), kto je v hmotnej núdzi na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie   základných   životných   podmienok.   V zmysle   čl.   51   ods.   1   ústavy   sa základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, t. j. zákon o sociálnych službách treba považovať za jeden z osobitných zákonov, ktorý smeruje (aj) k zabezpečeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy a ktorého prijatie ústava predpokladá (čl. 51 ods. 1 v spojení s čl. 39 ods. 3 ústavy). Tento záver možno vyvodiť aj z textu § 6 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych službách, podľa ktorého fyzická osoba má právo na poskytovanie sociálnej služby, ktorá svojím   rozsahom,   formou   a   spôsobom   poskytovania   umožňuje   realizovať   jej   základné ľudské   práva   a   slobody,   zachováva   jej   ľudskú   dôstojnosť,   aktivizuje   ju   k   posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti.

Z uvedených   dôvodov je potrebné posudzovať právne postavenie poskytovateľov sociálnych   služieb   vymedzené   v   zákone   o   sociálnych   službách   v   organickej   súvislosti s právami fyzických osôb, ktoré im v spojení so zárukami vyplývajúcimi z čl. 39 ods. 2 ústavy   poskytuje   tento   zákon   (v   terminológii   zákona   o   sociálnych   službách   ide   o   tzv. „prijímateľa sociálnej služby“; pozri § 3 ods. 2 tohto zákona, pozn.). V tomto kontexte treba z hľadiska skupinou poslancov namietaných ustanovení zákona o sociálnych službách brať do úvahy najmä § 6 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého má fyzická osoba za podmienok ustanovených   týmto   zákonom   právo   výberu   sociálnej   služby   a formy   jej   poskytovania a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v čl. I § 8 ods. 2 a 3.

V kontexte s právami, ktoré zákon o sociálnych službách poskytuje prijímateľom sociálnych   služieb,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju   doterajšiu judikatúru,   v ktorej   už viackrát   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   v právnom   štáte, v ktorom sú ako jeho neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené aj také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých   štátnych   orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť   ich   uplatnenia   tými   subjektmi,   ktorým   boli   priznané   (m.   m.   pozri   napr. I. ÚS 10/98,   I.   ÚS   10/00,   I.   ÚS   84/02,   IV.   ÚS   47/03,   III. ÚS 142/03,   I.   ÚS   73/03). V aplikácii uvedeného právneho názoru na predmet návrhu skupiny poslancov to znamená, že bolo a je povinnosťou národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu Slovenskej republiky   ustanoviť prijímateľom   sociálnych   služieb   jednotlivé   práva   (vrátane práva   na výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej poskytovania) tak, aby ich mohli aj reálne a bez neodôvodnených obmedzení uplatňovať.

V súvislosti s právom prijímateľov sociálnej služby na výber poskytovateľa sociálnej služby a formy jej poskytovania má podľa názoru ústavného súdu nezanedbateľný význam aj ustanovenie § 6 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnych službách, z ktorého vyplýva, že príslušné   fyzické   osoby   majú   aj   právo   na   zabezpečenie   dostupnosti   informácií   v   jej zrozumiteľnej forme o druhu, mieste,   cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby, o úhrade za sociálnu službu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná. Ak má mať toto právo v mechanizme poskytovania sociálnych služieb ustanoveným zákonom o sociálnych službách   reálny zmysel, tak bolo povinnosťou   zákonodarcu   upraviť tento mechanizmus v takej   podobe,   aby   tomuto   právu   zodpovedali   aj   ďalšie   práva   prijímateľov   sociálnych služieb, t. j. najmä už spomínané právo na výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej poskytovania. V opačnom prípade by totiž mali tieto práva iluzórny charakter, čo sa prieči právnej regulácii vlastnej konceptu materiálneho právneho štátu.

Na tieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj napriek tomu, že skupina poslancov nenamieta rozpor označených ustanovení zákona o sociálnych službách s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. V tejto súvislosti ale ústavný súd zdôraznil, že čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj ďalšie ústavné normy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov (napr. čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 až 4 ústavy), sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania   ústavného   súdu   (m.   m.   pozri   napr.   IV.   ÚS   383/08,   IV.   ÚS   119/07, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 7/2010), t. j. aj súčasťou rozhodovania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o sociálnych službách sú účastníkmi právnych vzťahov podľa   tohto   zákona   a)   prijímateľ   sociálnej   služby,   b)   poskytovateľ   sociálnej   služby, c) Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky,   d)   obec,   e)   vyšší územný celok, f) partnerstvo.

Z   hľadiska   argumentácie   skupiny   poslancov   uvedenej   v   jej   návrhu   ústavný   súd považoval za potrebné podrobnejšie analyzovať ustanovenia zákona o sociálnych službách týkajúce sa poskytovateľov sociálnej služby.

Poskytovateľom právnej služby podľa § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách je za podmienok   ustanovených   týmto   zákonom   obec,   právnická   osoba   zriadená   obcou   alebo založená obcou, právnická osoba zriadená vyšším územným celkom alebo založená vyšším územným celkom (ďalej len „verejný poskytovateľ sociálnej služby“) a iná osoba (ďalej len „neverejný poskytovateľ sociálnej služby“).

Podľa § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách neverejný poskytovateľ sociálnej služby   môže   byť   aj   a)   cudzinec,   ktorý   je   občanom   štátu   Európskeho   hospodárskeho priestoru a má registrovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,   b)   fyzická   osoba,   ktorá   je   cudzinec   a   nie   je   občanom   štátu   Európskeho hospodárskeho priestoru, ak má povolenie na prechodný pobyt alebo trvalý pobyt na území Slovenskej   republiky   podľa   osobitného   predpisu,   c)   právnická   osoba   so   sídlom   mimo územia   Slovenskej   republiky,   ktorej   organizačná   zložka   má   sídlo   na   území   Slovenskej republiky.

Citované ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách nie je založené na taxatívnom   výpočte   subjektov,   ktoré   môžu   mať   (nadobudnúť)   postavenie   neverejného poskytovateľa   právnej   služby,   preto   je potrebné na účely   tohto konania pred ústavným súdom   doplniť   prostredníctvom   jeho   interpretácie   výpočet   týchto   subjektov   o   ďalšie subjekty,   ktoré   nie   sú   v   tomto   ustanovení   zákona   výslovne   uvedené,   ktoré   ale   takéto postavenie   bez   akýchkoľvek   pochybností   môžu   mať   (nadobudnúť).   Na   základe argumentácie a   minori   ad   maius možno   z citovaného   ustanovenia   zákona   o   sociálnych službách predovšetkým vyvodiť, že postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby môžu   mať   (nadobudnúť)   aj   občania   Slovenskej   republiky.   Možnosť   občanov   a   iných fyzických   osôb   [cudzincov   uvedených   v § 3   ods.   5   písm.   a)   a   b)   zákona   o   sociálnych službách]   získať   oprávnenie   na   poskytovanie   sociálnych   služieb   možno   vyvodiť   aj   zo zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v prílohe č. 2 do okruhu tzv. viazaných živností   zaraďuje aj poskytovanie sociálnych služieb (bod 24a) a ďalšie vzdelávanie v oblasti sociálnych služieb (bod 24b).

Z ustanovenia § 3 ods. 5 písm. c) zákona o sociálnych službách možno vyvodiť, že postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby môže nadobudnúť v zásade každá právnická osoba, ktorej organizačná zložka má sídlo na území Slovenskej republiky, t. j. nielen   právnické   osoby   zriadené   podľa   Obchodného   zákonníka   (obchodné   spoločnosti a družstvá založené pre účely podnikania), ale aj iné právnické osoby, najmä neziskové organizácie zriaďované na základe zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich   všeobecne prospešné služby v znení neskorších   predpisov,   ale tiež rôzne občianske združenia, cirkvi a náboženské spoločnosti, resp. ich organizačné zložky.

Z ďalších ustanovení zákona o sociálnych službách (pozri napr. čl. I § 8 ods. 9 druhú vetu, § 72 ods. 4 a § 73 ods. 1 atď.) vyplýva, že tento zákon predpokladá poskytovanie sociálnych   služieb   neverejnými   poskytovateľmi   tak   na   ziskovom   základe   (t.   j.   ako podnikateľskú činnosť), ale aj na neziskovom základe. Z hľadiska námietok uplatnených v návrhu skupiny poslancov je v súvislosti s poskytovaním sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi na neziskovom základe žiaduce zdôrazniť, že sociálne služby sú v zásade poskytované   podľa   tohto   zákona   za   odplatu,   a   preto   činnosť   týchto   neverejných poskytovateľov   sociálnej   služby   možno   považovať   za   inú   zárobkovú   činnosť   chránenú v režime čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Z   analyzovaných   ustanovení   zákona   o   sociálnych   službách   týkajúcich   sa poskytovateľov sociálnej služby možno vyvodiť, že zákonodarca ustanovil v tomto zákone mechanizmus poskytovania sociálnych služieb na konkurenčnom princípe, t. j. na princípe hospodárskej súťaže, ktorú je Slovenská republika povinná chrániť a podporovať (čl. 55 ods. 2 ústavy). Tento postup zákonodarcu je nesporne správny a ústavný súd ho oceňuje, a to aj preto, že tento prístup by sa v konečnom dôsledku mohol a mal prejaviť v kvalite poskytovaných služieb, a teda aj vo vyššej miere naplnenia potrieb a spokojnosti fyzických osôb, ktoré sú na prijímanie sociálnych služieb odkázané.

Zároveň   zo zákonom   ustanoveného mechanizmu poskytovania sociálnych   služieb vyplýva aj požiadavka posudzovať ústavnú akceptovateľnosť ním ustanoveného právneho postavenia jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska záruk vyplývajúcich im z čl. 35 ods. 1 ústavy, t. j. z hľadiska záruk základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, vrátane ústavne akceptovateľných limitov ich obmedzení, ktoré musia okrem iného rešpektovať aj zásady vyvoditeľné z čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ústavy.

V   nadväznosti   na   uvedené   východiská   ústavný   súd   považoval   ďalej   za   potrebné aspoň rámcovo poukázať na ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré ustanovujú podmienky, za akých môžu jednotliví poskytovatelia sociálnej služby poskytovať sociálne služby,   ako   aj   ustanovenia   tohto   zákona   upravujúce   oprávnenia   príslušných   orgánov verejnej správy (v danom prípade obcí, vyšších územných celkov a ministerstva) na úseku kontroly   a   dohľadu   nad činnosťou   jednotlivých   poskytovateľov   sociálnej   služby, a   tiež ustanovenia tohto zákona upravujúce zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby.

Podľa § 62 zákona o sociálnych službách poskytovateľ sociálnej služby uvedený v § 3   ods.   3   a   5   môže   poskytovať   sociálne   služby   len   na   základe   zápisu   do   registra poskytovateľov sociálnych služieb (ďalej len „register“), ktorý vedie vyšší územný celok.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o sociálnych službách fyzická osoba, ktorá žiada o zápis do registra, musí byť spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a bezúhonná, pričom podľa § 63 ods. 2 zákona o sociálnych službách za bezúhonnú fyzickú osobu podľa odseku 1 sa na účely tohto zákona považuje fyzická osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný   čin.   Bezúhonnosť   sa   preukazuje   výpisom   z   registra   trestov   nie   starším   ako   tri mesiace.   Podmienku   bezúhonnosti   musí   spĺňať   aj   zodpovedný   zástupca   poskytovateľa sociálnej služby a fyzická osoba, ktorá je zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby.

Podľa § 63 ods. 3 zákona o sociálnych službách ak žiadosť o zápis do registra podáva právnická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia štatutárneho orgánu právnickej osoby zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Ak žiadosť o zápis do registra podáva fyzická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia fyzickej osoby, ktorá žiada o zápis do registra zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Fyzické osoby uvedené v prvej vete a druhej vete musia byť pri poskytovaní sociálnych služieb v pracovnoprávnom vzťahu k poskytovateľovi sociálnej služby; to neplatí, ak je táto fyzická osoba spoločník právnickej osoby alebo člen právnickej osoby.

Podľa § 63 ods. 4 zákona o sociálnych službách odborná spôsobilosť podľa odseku 3 je   splnenie   stupňa   vzdelania.   Splnenie   kvalifikačného   predpokladu   sa   posudzuje a preukazuje dokladmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 63 ods. 6 zákona o sociálnych službách ak žiada o zápis do registra osoba, ktorá   má   záujem   vykonávať   špecializované   sociálne   poradenstvo   alebo   sociálnu rehabilitáciu, podmienkou zápisu do registra je akreditácia na túto odbornú činnosť udelená ministerstvom.

V ustanoveniach § 64 až § 67 zákon o sociálnych službách okrem iného ustanovuje náležitosti žiadosti o zápise do registra (najmä § 64 ods. 2 až 5), postup vyššieho územného celku pri zápise do registra (najmä § 65 ods. 2 až 4), ako aj dôvody, pre ktoré vyšší územný celok rozhodne o nezapísaní žiadateľa do registra (§ 65 ods. 6), a ďalej tiež výpočet údajov zapisovaných do registra (§ 66 ods. 1). Z ustanovení § 65 ods. 1 v spojení s § 67 vyplýva, že oprávnenie poskytovať sociálnu službu vzniká odo dňa zápisu do registra, pričom začatie jej reálneho   poskytovania   je   viazané   aj   na   splnenie   povinnosti   uzatvoriť   zmluvy o zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní sociálnej služby alebo v priamej súvislosti s ňou.

Z   §   68   zákona   o   sociálnych   službách   vyplýva,   že   oprávnenie   na   poskytovanie sociálnej   služby   poskytovateľovi   sociálnej   služby   zaniká   výmazom   z   registra,   pričom ústavný súd považuje okrem iného za relevantné to, že v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm.   a)   vyšší   územný   celok   rozhodne   o   výmaze   z   registra   aj   vtedy,   ak   poskytovateľ sociálnej   služby   prestal   spĺňať podmienky   ustanovené   týmto   zákonom   na   poskytovanie sociálnej služby. Podľa § 68 ods. 4 zákona o sociálnych službách ak vyšší územný celok vykonal výmaz z registra podľa odseku 1 písm. b), osoba môže byť zapísaná do registra najskôr po uplynutí dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o výmaze. Ústavný súd považuje za relevantné pre posúdenie námietok skupiny poslancov tiež to, že zákon o sociálnych službách zveruje do pôsobnosti obcí a najmä vyšších územných celkov významné oprávnenia na úseku kontroly úrovne poskytovaných sociálnych služieb a kontroly   hospodárenia   s   finančnými   príspevkami   poskytnutými   jednotlivým poskytovateľom sociálnej služby (pozri ustanovenia § 80 a § 81 tohto zákona), pričom podľa   §   69   tohto   zákona   ak   poskytovateľ   sociálnej   služby   neodstráni   v   určenej   lehote nedostatky zistené vyšším územným celkom pri kontrole úrovne poskytovania sociálnych služieb   podľa   §   81   písm.   r)   a   pri   kontrole   hospodárenia   s finančným   príspevkom   pri odkázanosti   fyzickej   osoby   na   pomoc   inej   fyzickej   osoby   pri   úkonoch   sebaobsluhy a finančným príspevkom na prevádzku podľa § 81 písm. s), vyšší územný celok rozhodne o zákaze   poskytovať   sociálnu   službu   až   do   doby   odstránenia   zistených   nedostatkov najdlhšie do dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zákaze. Ak v tejto lehote poskytovateľ sociálnej služby neodstránil zistené nedostatky, vyšší územný celok rozhodne o výmaze poskytovateľa sociálnej služby z registra.

Rovnako   významné   sú   aj   oprávnenia   ministerstva   vo   sfére   dohľadu   nad dodržiavaním   zákona   o   sociálnych   službách   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov súvisiacich s poskytovaním sociálnych služieb (§ 98 a § 99 tohto zákona), ktoré môže v   tejto súvislosti   ukladať aj pokuty   jednotlivým   poskytovateľom   sociálnej služby (§ 101 až § 103 tohto zákona).

Na základe uvedených ustanovení zákona o sociálnych službách možno konštatovať, že tento zákon ustanovuje príslušným orgánom verejnej správy (obciam, vyšším územným celkom a tiež ministerstvu) účinné právne prostriedky na to, aby oprávnenie poskytovať sociálne   služby   získali   len   takí   žiadatelia   (poskytovatelia),   ktorí   spĺňajú   zákonom ustanovené podmienky, a zároveň im poskytuje možnosť permanentnej a účinnej kontroly jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska úrovne poskytovaných služieb, ako aj   dodržiavania   pravidiel   hospodárenia   s   finančnými   prostriedkami   určenými   na poskytovanie týchto služieb, pričom vyššiemu územnému celku v tejto súvislosti zveruje aj oprávnenie,   resp.   povinnosť   odňať   jednotlivým   poskytovateľom   sociálnej   služby   ich oprávnenie poskytovať sociálne služby prostredníctvom výmazu z registra.

Za situácie, keď vznik, trvanie a zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby sú viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok, ktorých verifikácia je zverená do pôsobnosti príslušných orgánov verejnej správy, sú vytvorené základné predpoklady na to, aby   jednotlivé   sociálne   služby   v   zákonom   vytvorenom   konkurenčnom,   t.   j.   trhovom prostredí poskytovali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby na zákonom požadovanej úrovni a pri rešpektovaní pravidiel hospodárenia so zverenými finančnými prostriedkami. Táto skutočnosť v podmienkach materiálneho právneho štátu zároveň značne obmedzuje možnosti zákonodarcu upraviť odlišným spôsobom práva a povinnosti (právne postavenie) jednotlivých   skupín   právnych   subjektov,   ktorým   zákon   o   sociálnych   službách   garantuje nárok uchádzať sa legitímne o získanie statusu poskytovateľa sociálnej služby a po splnení zákonom ustanovených podmienok ho aj získať a túto činnosť vykonávať.

Z analýzy zákona o sociálnych službách vyplýva, že najvýraznejšie rozdiely medzi právnym   postavením   tzv.   verejných   poskytovateľov   sociálnej   služby   a   medzi   právnym postavením   tzv.   neverejných   poskytovateľov   sociálnej   služby   sú   práve   v   odlišných možnostiach   ich   prístupu   k   poskytovaniu   sociálnych   služieb   z   dôvodu   regulatívneho pôsobenia ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 tohto zákona, t. j. tých ustanovení, ktorých nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy a Európskej sociálnej charty skupina poslancov namieta.

Z povahy veci totiž vyplýva, že základným predpokladom reálneho poskytovania sociálnych služieb po vzniku oprávnenia tieto služby poskytovať (t. j. po registrácii) je, aby mali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby reálne možnosti získať si pre svoju činnosť „vlastnú klientelu“, t. j. osoby, ktoré sú na poskytovanie sociálnych služieb odkázané. Bez možnosti reálne získať „vlastnú klientelu“ totiž podnikateľská činnosť, ako aj iná zárobková činnosť poskytovateľa sociálnej služby stráca svoju podstatu a zmysel. Ak zákon niektorými svojimi ustanoveniami obmedzuje možnosti prístupu jednotlivých skupín poskytovateľov sociálnej služby ku „klientom“, tak tieto ustanovenia už z podstaty svojho pôsobenia treba považovať za   ustanovenia   obmedzujúce   právo   týchto   skupín   poskytovateľov   sociálnych služieb podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a preto je nutné preskúmať ich ústavnú akceptovateľnosť.

Za týchto okolností je nezastupiteľnou úlohou ústavného súdu posúdiť na základe návrhu skupiny poslancov, či obmedzujúce pôsobenie ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods.   3   zákona   o   sociálnych   službách   rešpektuje   ústavné   limity   možných   obmedzení základného práva podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35 ods.   1 ústavy.

III.2 Relevantná judikatúra ústavného súdu

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   poskytovatelia   sociálnej   služby   môžu   poskytovať sociálne   služby   buď   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti,   alebo   ako   inú   zárobkovú činnosť. V oboch prípadoch ide o činnosť v režime práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považoval za potrebné aspoň rámcovo poukázať na svoju doterajšiu judikatúru k základnému právu podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktorá je aplikovateľná aj vo veci návrhu skupiny poslancov.

Základné právo podľa   čl.   35 ods.   1 ústavy ústavodarca   zaradil   k hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam, pre úpravu ktorých je charakteristické, že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Obsah práv garantovaných prostredníctvom čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd vymedzoval už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 37/97, II. ÚS 70/97, PL. ÚS 37/99, I. ÚS 56/00, III. ÚS 10/01, PL. ÚS 67/07).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z citovaného vyplýva, že ústava prostredníctvom čl. 35 ods. 1 zaručuje tak slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 70/97 sa ústavný súd vyjadril k vzájomnej väzbe medzi právom podnikať a princípom trhovej ekonomiky vyjadrenom v čl. 55 ods. 1 ústavy (ústavný súd neopomína, že v zmysle tohto ustanovenia ústavy ide o princípy sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, pozn.), keď vyslovil právny názor, podľa ktorého   „právo   podnikať   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na trhu.“ Citovaný právny názor je nesporne uplatniteľný aj v posudzovanej veci, keďže zákon o sociálnych službách, ako už bolo uvedené, vytvoril legislatívne podmienky na poskytovanie sociálnych služieb v konkurenčnom, t. j. trhovom prostredí.

Práva   garantované   čl.   35   ods.   1   ústavy   nie   sú   absolútne,   čo   vyplýva   nielen   zo skutočnosti, že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j. z čl.   35   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   zákon   môže   ustanoviť   podmienky   a   obmedzenia výkonu   určitých   povolaní   alebo   činností.   Navyše   právo   podnikať   a   uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné práva a slobody v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06).

Ústavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú možnosti zásahov do ústavou garantovaných práv a slobôd všeobecne, vrátane zásahov do práv garantovaných čl. 35 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd napr. v náleze sp. zn. PL.   ÚS   67/07   zo   6.   februára   2008   uviedol,   že   pri   obmedzovaní,   ako   aj   ustanovovaní podmienok   podnikania   a   uskutočňovania   inej   zárobkovej   činnosti   musí   zákonodarca rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného a predovšetkým spočívajú v rešpektovaní ústavných   princípov,   a   zároveň   na   inom   mieste   zdôraznil,   že   obmedzujúci   zásah   do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a   primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“ (m. m. pozri tiež PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03).

Ústavný súd pripomína aj svoj právny názor vyjadrený vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/96, v zmysle ktorého sa prostredníctvom práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť „zaručuje   možnosť   vykonávať   hospodársku   činnosť   tam,   kde   existuje   ekonomická konkurencia,   ako   aj   tam,   kde   ekonomická   konkurencia   neexistuje.   Súčasťou   tejto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej činnosti“. V uvedenom kontexte ústavný súd navyše vo veci vedenej pod sp. zn.   II.   ÚS   70/97   uviedol,   že   súčasťou   ústavných   garancií   nie   je   „ani   záruka,   že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti“. V tejto súvislosti ústavný súd aj vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci považoval za potrebné zdôrazniť, že citované právne názory nemôžu   legitimizovať   také   legislatívne   opatrenie,   alebo   iný   obmedzujúci   zásah,   ktoré úspech určitej skupiny podnikateľov, resp. osôb uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť v zákonom vytvorenom konkurenčnom (trhovom) prostredí bez ústavne akceptovateľného dôvodu (cieľa) neodôvodnene sťažuje alebo dokonca priamo vylučuje v prospech úspechu inej skupiny podnikateľov alebo skupiny ďalších subjektov uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť.

IV.

Kľúčové námietky skupiny poslancov a ich analýza

Námietky vyjadrené v návrhu skupiny poslancov smerujú k regulatívnemu pôsobeniu ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách.

Podľa čl. I § 8 ods. 2 zákona o sociálnych službách obec v rozsahu svojej pôsobnosti fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

a) poskytne sociálnu službu,

b) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel,

c)   zabezpečí   poskytovanie   sociálnej   služby   u   iného   verejného   poskytovateľa sociálnej   služby,   ak   nemôže   poskytnúť   sociálnu   službu   ani   zabezpečiť   poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel, a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, súhlasí, alebo

d) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby   na   základe   dohody   obce   s   fyzickou   osobou,   ktorá   žiada   o   uzatvorenie   zmluvy o poskytovaní   sociálnej   služby, ak   obec   nemôže   poskytnúť   alebo   zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Podľa čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

a) poskytne sociálnu službu,

b) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadil alebo založil na tento účel,

c)   zabezpečí   poskytovanie   sociálnej   služby   u   iného   verejného   poskytovateľa sociálnej   služby,   ak   nemôže   poskytnúť   sociálnu   službu   ani   zabezpečiť   poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadil alebo založil na tento účel, a   ak s týmto   fyzická   osoba, ktorá   žiada   o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní   sociálnej služby, súhlasí, alebo

d) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby   na   základe   dohody   vyššieho   územného   celku   s   fyzickou   osobou,   ktorá   žiada o uzatvorenie   zmluvy   o   poskytovaní   sociálnej   služby, ak   vyšší   územný   celok   nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).Podstatu   argumentácie   skupiny   poslancov,   ktorou   odôvodňujú   svoj   postoj k citovaným ustanoveniam zákona o sociálnych službách, možno zhrnúť do týchto bodov:

1.   Predmetom   činnosti   tak   verejných   poskytovateľov,   ako   aj   neverejných poskytovateľov   sociálnej   služby   je   poskytovanie   sociálnych   služieb,   t.   j.   predmet   ich činnosti má rovnaký obsah bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

2. Zákonom ustanovené podmienky pre poskytovanie sociálnych služieb sú rovnaké bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

3. Právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným celkom (t. j.   verejní   poskytovatelia   sociálnej   služby),   majú   v   zmysle   príslušných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   rovnaké   „statusové“   postavenie   ako   právne   subjekty založené inými osobami (t. j. neverejní poskytovatelia sociálnej služby).

4. Napriek tomu sú neverejní poskytovatelia sociálnej služby v prístupe k výkonu tej istej   podnikateľskej   činnosti,   resp.   inej zárobkovej   činnosti   bezprostredne znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

5. Znevýhodnenie neverejných poskytovateľov sociálnej služby spočíva v tom, že podľa mechanizmu uvedeného v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách je povinnosťou obce, resp. vyššieho územného celku poskytnúť alebo zabezpečiť poskytnutie   sociálnej   služby   pre   fyzické   osoby,   ktoré   sú   na   jej   poskytnutie   odkázané v zákonom (záväzne) určenom poradí, v rámci ktorého

a) v prvom poradí poskytne sociálnu službu priamo obec, resp. vyšší územný celok,

b) v druhom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej služby prostredníctvom ňou (ním) zriadenej alebo založenej právnickej osoby,

c) v treťom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej služby prostredníctvom iného verejného poskytovateľa sociálnej služby [za podmienky, že postup podľa písmena b) nie je možný a príslušná fyzická osoba s tým súhlasí],

d) v štvrtom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej služby prostredníctvom neverejného poskytovateľa sociálnej služby, ale len vtedy, ak to nemôže zabezpečiť predchádzajúcimi spôsobmi, t. j. podľa písmen a) až c).

6.   Znevýhodnenie   neverejných   poskytovateľov   sociálnej   služby   oproti   verejným poskytovateľom sociálnej služby je založené len na právnej povahe osoby, ktorá subjekt poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila, t. j. na jej „inom postavení“, čo nemá rozumné zdôvodnenie a je diskriminujúce, a preto je napadnutá právna úprava podľa názoru skupiny poslancov v rozpore

a) s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13. ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy,

b) s čl. 12 ods. 2 ústavy samostatne,

c) čl. 13 ods. 2 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

So   závermi   skupiny   poslancov   uvedenými   v   bodoch   1   až   5,   ktoré   vychádzajú z uplatnenia   štandardných   pravidiel   výkladu   právnych   noriem,   nemožno   racionálne polemizovať. Mechanizmus poskytovania, resp. zabezpečovanie poskytovania sociálnych služieb upravený v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách aj podľa názoru   ústavného   súdu   zvýhodňuje   pri   prístupe   k   poskytovaniu   sociálnych   služieb verejných   poskytovateľov   pred   neverejnými   poskytovateľmi,   keďže   podľa   zákonom upraveného postupu je týmto umožnené poskytovať sociálne služby (fyzickým osobám, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané) v zásade len vtedy, ak ich nie je možné poskytnúť verejnými poskytovateľmi.

Za týchto okolností sa úloha ústavného súdu obmedzila na posúdenie otázky, či je zákonom   o   sociálnych   službách   ustanovené   zvýhodnenie   verejných   poskytovateľov sociálnej služby pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb založené na legitímnych dôvodoch (cieľoch) a či je preto z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné.

Vláda,   ako   aj   národná   rada   vo   svojich   stanoviskách   vo   vzťahu   k   argumentácii uvedenej   v   návrhu   skupiny   poslancov   v   zásade   zhodne   oponujú   tým,   že   úlohy   štátu súvisiace   so   zabezpečovaním   a   poskytovaním   sociálnych   služieb   (t.   j.   vrátane   úloh smerujúcich k zabezpečeniu záväzkov štátu vyplývajúcich zo základného práva fyzických osôb garantovaného čl. 39 ods. 2 ústavy, pozn.) boli prostredníctvom zákona o sociálnych službách (a ďalších osobitných zákonov) zverené do pôsobnosti obcí a vyšších územných celkov,   ktoré   sa   takto dostali   do   postavenia   „garanta“ poskytovania sociálnych   služieb. Vláda v tejto súvislosti poukazuje popri príslušných ustanoveniach zákona o sociálnych službách aj na príslušné ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon   o samosprávnych   krajoch)   v   znení   neskorších   predpisov   a   zdôrazňuje,   že   obce a vyššie územné celky plnia sociálne funkcie v rámci „svojej samosprávnej (originárnej) pôsobnosti“.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať uvedené tvrdenia vlády a národnej rady, ktoré v zásade zodpovedajú dikcii príslušných zákonov (pre posúdenie ústavnej relevancie námietok skupiny poslancov je v zásade bezpredmetné, či možno súhlasiť s tvrdením, že pôsobnosti zverené zákonom obciam, resp. vyšším územným celkom v sociálnej oblasti systémovo patria v celom rozsahu do ich samosprávnej pôsobnosti, pozn.), zároveň ale uvádza, že bez ďalšej argumentácie tieto tvrdenia nie sú spôsobilé odpovedať na kľúčovú otázku nastolenú návrhom skupiny poslancov, t. j. či samotná skutočnosť, že obce a vyššie územné   celky   sú   v   zmysle   zákona   o   sociálnych   službách   v   postavení   „garanta“ poskytovania   sociálnych   služieb,   môže   ospravedlniť privilegované   postavenie   verejných poskytovateľov   sociálnej   služby   pri   prístupe   k   poskytovaniu   sociálnych   služieb   ako hlavnému,   a   nie   zriedka   jedinému   predmetu   ich   podnikateľskej,   resp.   inej   zárobkovej činnosti. Ústavný súd poznamenáva, že stanoviská vlády ani národnej rady v tomto smere žiadnu ďalšiu relevantnú argumentáciu neobsahujú.

Vláda   síce   vo   svojom   stanovisku   uvádza,   že „Zákon   umožňuje   delegovať kompetencie, ktoré má obec a vyšší územný celok v originárnej pôsobnosti pri poskytovaní sociálnych služieb na základe zmluvy na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu...“, t. j. aj na neverejných   poskytovateľov sociálnej   služby. Toto   tvrdenie   podľa   názoru   ústavného súdu   nezodpovedá   dikcii   príslušných   ustanovení   zákona   o sociálnych   službách. Mechanizmus ustanovený v namietaných ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona   o sociálnych   službách   nemožno   považovať   za   „delegovanie   kompetencie“   pri poskytovaní   sociálnych   služieb,   ale   zákonom   ustanovené   záväzné   poradie   pri   prístupe k zabezpečovaniu sociálnej služby, v rámci ktorého sú neverejní poskytovatelia sociálnej služby zjavne znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za relevantné, že zákon o sociálnych službách nielen zveril obciam a vyšším územným celkom funkciu „garanta“ poskytovania sociálnych služieb, ale zároveň vedome vytvoril pre poskytovanie sociálnych služieb konkurenčné (trhové) prostredie. Z tohto hľadiska je potom žiaduce, aby právna úprava   zabezpečovala   vyvážený   vzťah   medzi   spôsobom   zabezpečovania   záväzkov vyplývajúcim   štátu,   resp.   orgánom   verejnej   moci   vo   vzťahu   k osobám,   ktoré   sú   na poskytnutie sociálnej služby odkázané, vrátane adresátov základného práva podľa čl. 39 ods.   2   ústavy,   a uplatnením   princípov   vyjadrených   v čl.   55   ústavy   (princípy   sociálne a ekologicky   orientovanej   trhovej   ekonomiky   a princíp   ochrany   a podpory   hospodárskej súťaže) v nadväznosti na garancie vyplývajúce zo základného práva upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy. V rámci právnej regulácie tohto vzťahu musí mať zákonodarca na zreteli, aby ním ustanovený mechanizmus slúžil v prvom rade v prospech prijímateľov sociálnej služby, vrátane adresátov základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, t. j. fyzických osôb, ktoré sú v hmotnej núdzi a ktoré majú právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie ich základných životných podmienok.

Zákon o sociálnych službách poskytol fyzickým osobám, ktoré sú na poskytnutie sociálnej služby odkázané (t. j. aj adresátom základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy), právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania vrátane výberu jej poskytovateľa (§ 6 ods. 1). Zákon zároveň garantuje osobám odkázaným na poskytnutie sociálnej služby aj právo   na   dostupnosť   informácií   o možnostiach   a   podmienkach   poskytovania   sociálnych služieb [§ 6 ods. 2 písm. b)], čo vytvára základný predpoklad na to, aby tieto osoby mohli realizovať svoje právo výberu sociálnej služby so znalosťou veci. Prostredníctvom tohto práva fyzických osôb sa obciam a vyšším územným celkom neodníma postavenie „garanta“ poskytovateľa   sociálnych   služieb.   Obce   a   vyššie   územné   celky   disponujú   totiž   podľa príslušných   ustanovení   zákona   o   sociálnych   službách   účinnými   kontrolnými a rozhodovacími   právomocami   (vrátane   právomoci   odňať   jednotlivým   poskytovateľom sociálnej služby ich oprávnenie poskytovať sociálne služby), prostredníctvom ktorých môžu ako   „garanti“   poskytovania   sociálnych   služieb   zabezpečiť,   aby jednotliví   poskytovatelia sociálnej   služby   tieto   služby   poskytovali   podľa   podmienok   ustanovených   zákonom,   na zákonom   požadovanej   úrovni   a   pri   rešpektovaní   pravidiel   hospodárenia   so   zverenými finančnými prostriedkami.

Vláda sa vo svojom stanovisku pokúša obhajovať namietané ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách tvrdením, že toto „nezaručuje obci a vyššiemu   územnému   celku   výhodu   oproti   ostatným   poskytovateľom   sociálnej   služby (neverejným   poskytovateľom)   v   počte   klientov,   nakoľko   v   prípade,   ak   fyzická   osoba nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1 v nadväznosti   na   §   8   ods.   2   a   3   zákona   č.   448/2008   Z.   z.,   môže   uzatvoriť   zmluvu o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom s ktorýmkoľvek poskytovateľom sociálnej služby (zmluvný princíp predpokladá slobodný prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto prípade však už obec a vyšší územný celok negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu.“.

Citovaná   argumentácia   vlády   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   kontexte   námietok skupiny poslancov a reálneho pôsobenia mechanizmov zákona o sociálnych službách zjavne neobstojí, resp. je nedostatočná. Právo fyzickej osoby, ktorá je na poskytnutie sociálnej služby odkázaná, na výber poskytovateľa sociálnej služby je totiž podľa dikcie čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách minimalizované a vyznieva iluzórne. Fyzická osoba totiž zjavne nemôže realizovať právo výberu podľa § 6 ods. 1 tohto zákona vtedy, ak jej môže požadovanú sociálnu službu poskytnúť obec, resp. vyšší územný celok priamo [čl. I § 8 ods. 2 písm. a) a čl. I § 8 ods. 3 písm. a)], alebo ju môže poskytnúť prostredníctvom právnickej osoby ňou (ním) zriadenej alebo založenej [čl. I § 8 ods. 2 písm. b) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]. Právo na výber sociálnej služby podľa § 6 ods. 1 zákona o   sociálnych   službách   sa   za   týchto   okolností   obmedzuje   len   na   právo   fyzickej   osoby odmietnuť obcou, resp. vyšším územným celkom ponúkané poskytnutie sociálnej služby iným verejným poskytovateľom [čl. I § 8 ods. 2 písm. c) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]; v tejto súvislosti   ústavný súd pripomína,   že   zo   systematického   výkladu   príslušných   ustanovení zákona možno vyvodiť,   že v tomto prípade pôjde o verejných poskytovateľov sociálnej služby zriadených alebo založených inými obcami, resp. vyššími územnými celkami, ako na území ktorých má fyzická osoba odkázaná na sociálnu službu trvalý pobyt.

Argumentácia vlády založená na tom, že obec, resp. vyšší územný celok nemôže garantovať u neverejných poskytovateľov sociálnej služby dotknutým fyzickým osobám regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu, v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu tiež neobstojí. Ak má totiž fyzická osoba odkázaná na sociálnu službu právo na dostupnosť informácií o možných spôsoboch poskytovania tejto služby, vrátane informácie o výške úhrady za jej poskytnutie [§ 6 ods. 2 písm. b)], tak má možnosť svoje právo výberu podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách realizovať aj s ohľadom na informáciu o cene, ktorú bude musieť za poskytnutú sociálnu službu uhradiť, t. j. je na rozhodnutí   fyzickej   osoby,   či   pri   svojom   výbere   uprednostní   nižšiu   cenu,   alebo vyššiu kvalitu sociálnej služby, o ktorej poskytnutie sa uchádza. Zároveň je nepochybné, že ak fyzické   osoby   právo   výberu   poskytovateľa   sociálnej   služby   uskutočňujú   v reálne fungujúcom konkurenčnom (trhovom) prostredí, tak tento mechanizmus „núti“ jednotlivých poskytovateľov   sociálnej   služby   k ustanoveniu   takej   výšky   úhrady   za   poskytovanie sociálnych služieb, ktorá im reálne umožní získať klientelu nevyhnutnú pre uskutočňovanie ich podnikateľskej alebo inej zárobkovej činnosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že z mechanizmu upraveného v ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nepochybne vyplýva, že neverejní poskytovatelia sociálnej služby budú môcť pri rešpektovaní zákonom ustanovených pravidiel reálne poskytovať sociálne služby len tzv. „zbytkovej klientele“, t. j. tým fyzickým osobám, ktorým nebudú môcť obce, resp. vyššie územné celky poskytnúť príslušné sociálne služby priamo, alebo prostredníctvom verejných poskytovateľov sociálnej služby.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tento   mechanizmus   nie   je   založený   na   žiadnom legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom dôvode (cieli), pričom tento môže vo svojej podstate pôsobiť na neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorých hlavným, a nie zriedka   aj   jediným   predmetom   ich   podnikateľskej,   resp.   inej   zárobkovej   činnosti   je poskytovanie sociálnej služby, až likvidačne.

Ústavný súd uznáva, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov sociálnej služby pred neverejnými by sa v praxi mohlo prejaviť v pozitívnom pôsobení na fiskálne   záujmy   obcí   a   vyšších   územných   celkov,   ktoré   sú   zriaďovateľmi,   resp. zakladateľmi   verejných   poskytovateľov   sociálnej   služby.   Táto   skutočnosť   však   nemôže ospravedlniť   zjavne   znevýhodnené   postavenie   neverejných   poskytovateľov   sociálnych služieb   pri   prístupe   k   hlavnému   predmetu   ich   činnosti.   Účelom   zákona   o   sociálnych službách   nie   je a   ani   nemôže   byť uspokojenie,   resp.   ochrana   fiskálnych   záujmov   obcí a vyšších územných celkov, ale zabezpečenie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych služieb pre fyzické osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané. Naopak, podľa názoru ústavného súdu môžu ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách vo svojich dôsledkoch negatívne pôsobiť na kvalitu poskytovaných sociálnych služieb,   pretože   obmedzujú   na   minimum   konkurenčné   prostredie   pre   poskytovanie sociálnych   služieb   vytvorené   inými   ustanoveniami   tohto   zákona,   vzhľadom   na   to,   že garantujú   prednostný   prístup   verejných   poskytovateľov   sociálnej   služby   k   hlavnému predmetu   ich   činnosti,   a   tým   minimálne   nepriamo   obmedzujú   ich   motiváciu   zvyšovať kvalitu poskytovaných služieb.

Na základe analýzy zákona o sociálnych službách vykonanej v časti III tohto nálezu možno   konštatovať,   že   jednotliví   poskytovatelia   sociálnej   služby   (tak   verejní,   ako   aj neverejní)   uskutočňujú   svoju   činnosť   v   režime   čl.   35   ods.   1   ústavy,   a   to   buď   ako podnikateľskú činnosť, alebo ako inú zárobkovú činnosť, t. j vzťahujú sa na nich záruky vyplývajúce z tohto ustanovenia ústavy, z ktorých vyplýva, že k prípadnému obmedzeniu ich práv môže dôjsť len v rámci ústavných limitov, ktoré okrem iného a predovšetkým spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov (PL. ÚS 67/07).

V.

Závery

V.1 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy

Skupina poslancov namieta v prvom rade nesúlad označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podstatou práva na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarania zdrojov obživy.   O   slobodnom   výkone   hospodárskej   činnosti   nemožno   hovoriť   vtedy,   ak   zákon ustanoví také obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň neodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť dosahovať zisk, resp. obstarávať si prostredníctvom hospodárskej činnosti základné zdroje obživy. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z čl. 13 ods. 4 ústavy akékoľvek obmedzenia slobody   podnikania   a   slobody   uskutočňovania   inej   zárobkovej   činnosti   musia   sledovať dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre slobodnú a demokratickú   spoločnosť   a   je   spôsobilý   ospravedlniť   tieto   obmedzujúce   zásahy existenciou   naliehavej   spoločenskej   potreby   pri   zachovaní   primerane   (spravodlivo) vyváženého   vzťahu   medzi   použitými   prostriedkami   a sledovaným   cieľom   (m.   m.   napr. PL. ÚS   3/00,   I.   ÚS   4/02,   I.   ÚS   193/03,   alebo   PL.   ÚS   67/07).   Ústavný   súd   vo   svojej judikatúre   v   tejto   súvislosti   pravidelne   zdôrazňuje,   že   dôležitým   kritériom   na   určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu (PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03, PL. ÚS 15/06 atď.).

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   došlo   prostredníctvom   skupinou poslancov označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách   k   takému   neprimeranému   obmedzeniu   prístupu   neverejných   poskytovateľov sociálnej služby k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti (poskytovaniu sociálnych služieb), ktoré svojimi dôsledkami zasahuje do   podstaty ich práva na podnikanie, resp. práva   na   uskutočňovanie   inej   zárobkovej   činnosti   garantovaného   čl.   35   ods.   1   ústavy, pričom ide o také obmedzenie práva na podnikanie, resp. práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,   ktoré   nie   je   ospravedlniteľné   žiadnym   legitímnym   cieľom.   Na   tomto   základe ústavný súd dospel k záveru, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou ústavou [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III.   ÚS   39/01,   II.   ÚS   5/03).   Za   diskriminačnú   úpravu   možno   považovať   takú   právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov   noriem   v   porovnaní   s   inou   skupinou   zaobchádza   inak,   hoci   medzi   oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).

Pre účely posúdenia, či prostredníctvom označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách mohlo dôjsť k ústavne neakceptovateľnej diskriminácii neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby, ústavný súd v kontexte s už vyslovenými predbežnými závermi vykonal ústavnoprávny test, v rámci ktorého posudzoval:

1) či došlo prostredníctvom namietanej právnej úpravy k reálnemu vyčleneniu určitej skupiny   poskytovateľov   sociálnej   služby   v   spojení   s   výkonom   určitého   ústavou garantovaného základného práva alebo slobody,

2) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu vymedzeného v čl. 12 ods. 2 ústavy,

3) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje, resp. je na príťaž príslušnej skupine poskytovateľov sociálnej služby,

4) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým legitímnym (verejným) záujmom,   a ak   áno,   či   ide   o také   vyčlenenie,   ktoré   je   z hľadiska   svojich   dôsledkov nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu (pozri obdobný postup uplatený vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/04).

Aplikujúc uvedené ústavný súd konštatoval, že v danom prípade prostredníctvom ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách došlo reálne k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s výkonom ich   základného   práva   na   podnikanie   a   uskutočňovanie   inej   zárobkovej   činnosti garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy oproti iným – verejným poskytovateľom sociálnej služby pri   prístupe   k hlavnému   predmetu   ich   hospodárskej   činnosti,   ktorým   je   poskytovanie sociálnej   služby   (bod   1   testu).   Základný   rozdiel   medzi   neverejnými   a   verejnými poskytovateľmi sociálnej služby spočíva v danom prípade v právnej povahe osoby, ktorá subjekt poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila (obec, resp. vyšší územný celok ako   subjekty   verejného práva   pri   verejných   poskytovateľoch   sociálnej   služby a fyzické osoby,   resp.   právnické   osoby   ako   subjekty   súkromného   práva   pri   neverejných poskytovateľoch sociálnej služby), t. j. rozdiel medzi nimi je založený na „inom postavení“, ktoré predstavuje v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy neprípustný diskriminačný dôvod (bod 2 testu). Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách reálne znevýhodňujú neverejných poskytovateľov sociálnej služby v prístupe k fyzickým osobám, ktoré sú na poskytovanie sociálnej služby odkázané, a teda ich znevýhodňujú v prístupe k hlavnému   predmetu   ich   činnosti,   pričom   ide   o   také   obmedzenie,   ktoré   je   spôsobilé spôsobiť im vážnu hospodársku ujmu (bod 3 testu). Toto obmedzenie prístupu neverejných poskytovateľov sociálnej služby k osobám odkázaným na poskytovanie sociálnych služieb v danom prípade podľa názoru   ústavného súdu   nie je založené na žiadnom legitímnom verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť, a preto už nie je potrebné posudzovať nevyhnutnosť a primeranosť tohto obmedzenia (bod 4 testu).

Na   základe   uvedeného   testu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   príslušné   časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade ani s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

V.2   K   súladu   označených   častí   čl.   I   §   8   ods.   2   a   čl.   I   §   8   ods.   3   zákona o sociálnych službách s čl. 12 ods. 2 ústavy (samostatne)

Vychádzajúc   z textu   uvedeného   v záhlaví   návrhu   na   začatie   konania,   ako   aj z odôvodnenia   návrhu   skupina   poslancov   tiež   navrhovala,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy aj samostatne. Ústavný súd sa touto časťou návrhu   skupiny   poslancov   meritórne   zaoberal   aj   napriek   tomu,   že   nebol   explicitne premietnutý do návrhu na rozhodnutie (petitu).

Posudzujúc   túto   časť   návrhu   skupiny   poslancov   ústavný   súd   poukázal   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   k   porušeniu   princípu   rovnosti   a   nediskriminácie vyjadreného v čl. 12 ods. 2 ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   t.   j.   jeho   porušenia   sa   v zásade   možno dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského práva   alebo   základnej   slobody   vyplývajúcej   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Navyše z argumentácie uvedenej v návrhu skupiny poslancov vyplýva, že všetky relevantné námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu namietanej právnej úpravy s čl. 12 ods. 2 ústavy sú nerozlučne spojené s obmedzujúcim zásahom do základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   v   tejto   časti   návrhu   skupiny   poslancov nevyhovel.

V.3 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty

Skupina poslancov sa domáha tiež vyslovenia nesúladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje aj o súlade zákonov s medzinárodnými   zmluvami,   s   ktorými   vyslovila   súhlas   národná   rada   a   ktoré   boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Z   oznámenia   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo zahraničných vecí“) uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. 329/1998 Z. z. vyplýva, že národná rada vyslovila súhlas s Európskou sociálnou chartou svojím uznesením č. 1026 z 27. marca 1998, pričom predseda   vlády   ju   v   zastúpení   prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prezident“) ratifikoval 29. mája 1998 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 21. júla 1998 podľa čl. 35 ods.   3 ESCH. Z textu uvedeného oznámenia ministerstva zahraničných vecí tiež vyplýva, že Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny urobila výhradu, na základe ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH.

Z oznámenia ministerstva zahraničných vecí uverejneného v zbierke zákonov pod č. 273/2009 Z. z. vyplýva, že 3. mája 1996 bola v Štrasburgu otvorená na podpis Európska sociálna   charta   (revidovaná)   [ďalej   aj   „ESCH   (revidovaná)“],   ktorá   bola   Slovenskou republikou podpísaná 18. novembra 1999. Národná rada s ESCH (revidovanou) vyslovila súhlas   uznesením   č.   1321   zo   17.   februára   2009,   pričom   zároveň   rozhodla,   že   ide o medzinárodnú   zmluvu   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   ktorá   má   prednosť   pred   zákonmi. Prezident   ESCH   (revidovanú)   ratifikoval   20.   marca   2009   a   pre   Slovenskú   republiku nadobudla platnosť (stala sa záväznou) 1. júna 2009. Z uvedeného oznámenia ministerstva zahraničných   vecí   tiež   vyplýva,   že   pri   uložení   ratifikačnej   listiny   urobila   výhradu,   na základe ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH (revidovanej). Podľa ustanovení článku B ESCH (revidovanej) odo dňa nadobudnutia platnosti jej záväzkov pre Slovenskú republiku sa zodpovedajúce ustanovenia Európskej sociálnej charty (oznámenie č. 329/1998 Z. z.) a jej dodatkového protokolu z roku 1988 (oznámenie č. 330/1998 Z. z.) prestanú aplikovať na Slovenskú republiku.

Ústavný súd konštatuje, že Európska sociálna charta (revidovaná) je nepochybne medzinárodnou   zmluvou,   ktorej   príslušné   ustanovenia   (s výnimkou   tých   ustanovení,   vo vzťahu ku ktorým uplatnila Slovenská republika výhradu pri uložení ratifikačnej listiny, pozn.) majú charakter referenčných noriem v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, t. j. ústavný súd je oprávnený posudzovať súlad zákonov s ustanoveniami ESCH (revidovanej).

Skupina poslancov namieta nesúlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH.

Ustanovenia čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH boli v rovnakom znení prevzaté do ustanovení čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej), t. j. z hľadiska návrhu skupiny   poslancov   bolo   po   nadobudnutí   platnosti   ESCH   (revidovanej)   pre   Slovenskú republiku relevantné posudzovať súlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej).

Zo   skutočnosti,   že Slovenská   republika   pri   ukladaní ratifikačných   listín   uplatnila výhradu tak k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH, ako aj k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH (revidovanej), vyplýva, že označené ustanovenia ESCH, resp. ESCH (revidovanej) nie sú (neboli)   pre   Slovenskú   republiku   záväzné,   a   preto   ani   nemajú   charakter   referenčných noriem v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Na tomto základe ústavný súd v časti, ktorou skupina poslancov namieta rozpor označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 4 ESCH, resp. ESCH (revidovanej), návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V zmysle čl. 13 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku pomoc zmluvné strany zaväzujú:

„2. zabezpečiť, aby osoby, ktorým sa takáto pomoc poskytuje, neutrpeli z tohto dôvodu ujmu na svojich politických alebo sociálnych právach.“

Z textu návrhu skupiny poslancov citovaného v časti I tohto nálezu vyplýva, že vo vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej) neuvádza skupina poslancov žiadnu argumentáciu (v texte sú zrejme omylom citované ustanovenia čl. 13   ods.   3   a   4   ESCH,   pričom   následná   argumentácia   sa   týka   zákazu   diskriminácie vyjadreného v čl. 13 ods. 4 ESCH, pozn.), t. j. v tejto časti trpí návrh skupiny poslancov nedostatkom   odôvodnenia.   K   tejto   časti   návrhu   sa   vo   svojom   stanovisku   výslovne nevyjadruje   ani   národná   rada.   Zo   stanoviska   vlády   je   pre   túto   časť   návrhu   skupiny poslancov relevantná najmä takáto argumentácia:

„Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1, 2, a 3 článku 13 sa pre fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4...“

Akceptujúc argumentáciu vlády ústavný súd konštatoval, že ustanovenie čl. 13 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa týka záväzkov zmluvných strán, t. j. aj Slovenskej republiky, vo vzťahu k osobám, ktoré sú odkázané na sociálnu a lekársku pomoc (podľa terminológie zákona o sociálnych   službách   na tzv.   prijímateľov sociálnych   služieb, pozn.),   a nie   vo vzťahu k osobám, ktoré sociálnu a lekársku pomoc poskytujú (podľa terminológie zákona o sociálnych   službách   na   tzv.   poskytovateľov   sociálnych   služieb,   pozn.),   ktorých   sa prioritne dotýkajú ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a 3 zákona o sociálnych službách. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými časťami ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách a čl. 13 ods. 2 Európskej sociálnej charty (revidovanej) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich nesúlad, a preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V zmysle čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálne služby zmluvné strany zaväzujú:

„2.   podporovať   účasť   jednotlivcov   a   dobrovoľných   alebo   iných   organizácií   pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb.“

Vo vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej) skupina poslancov argumentuje:

„Zákonodarca zaradením tzv. neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sa od jednej skupiny tzv. verejných poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte, na samý koniec reťazca prístupu k verejným zdrojom, určeným na financovanie základného práva osôb, odkázaných na sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na poskytovaní sociálnych služieb nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko   priame   znevýhodnenie   neverejných   poskytovateľov   v   porovnaní   s   ich statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom výklade   možné   chápať   ako   podporu   ich   účasti   na   zriaďovaní   a   udržiavaní   sociálnych služieb,   zákonodarca   napadnutou   úpravou   porušil   záväzok,   obsiahnutý   v   predmetnej medzinárodnej zmluve.“

Národná rada vo svojom stanovisku vo vzťahu k čl. 14 ods. 2 ESCH poukazuje najmä   na   skutočnosť,   že   podpora   účasti   jednotlivcov   a   dobrovoľných   alebo   iných organizácií   pri   zriaďovaní   alebo   udržiavaní   takýchto   služieb   sa   v   zákone   o   sociálnych službách prejavuje v tom, že „podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách...   obec   je   povinná   poskytovať   finančný   príspevok   na   podporu   poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi“. V ďalšej časti argumentácie národná rada poukazuje na výklad Európskeho výboru pre sociálne práva z 1. septembra 2008 k čl. 14 ESCH,   podľa   ktorého „...   Odsek   2   o   podpore   dobrovoľníckych   združení   nepredstavuje jednotný   model   a   zmluvné   štáty   môžu   tento   cieľ   dosahovať   rôznymi   spôsobmi,   napr. rozvíjaním   spoločného   fungovania   týchto   služieb   prostredníctvom   verejných   orgánov, súkromných firiem alebo jednotlivcov a dobrovoľníckych združení (mimovládne alebo iné organizácie). Podpora týchto iných subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc alebo daňové stimuly. Poskytovanie sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť vhodne   koordinované,   aby   nedostatok   poskytovateľov   nebol   na   ujmu   efektívnosti   týchto služieb.“.

Rovnako vláda vo svojom stanovisku poukazuje na rôznosť foriem zabezpečovania záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej), keď uvádza, že „Podporu   fyzických   osôb,   dobrovoľných   alebo   iných   organizácií   pri   zriaďovaní   alebo udržiavaní   takýchto   služieb   Slovenská   republika   napĺňa   rôznymi   formami,   napr. poskytovaním   dotácií   zameraných   aj   na   rozvoj   sociálnych   služieb   na   základe   Výnosu Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   z   5.   decembra   2007 c. 29775/2007-   II/1   o   poskytovaní   dotácií   v   pôsobnosti   MPSVR   SR,   poskytovaním finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách, ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.“.

Ústavný súd v zhode s argumentáciou národnej rady a vlády zastáva názor, že otázku napĺňania záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej) „podporovať účasť jednotlivcov   a dobrovoľných   alebo iných   organizácií   pri   zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto   služieb“ (t.   j. aj sociálnych   služieb,   pozn.) treba posudzovať komplexne.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenia   bodu   1   článku   I Európskej sociálnej charty (revidovanej), podľa ktorého

„1.   Bez   toho,   aby   boli   dotknuté   metódy   uplatňovania   predpokladané   v   týchto článkoch, príslušné ustanovenia článkov 1 až 31 II. časti tejto charty sa uplatňujú:

a) zákonmi alebo predpismi,

b) zmluvami   medzi   zamestnávateľmi   alebo   organizáciami   zamestnávateľov a organizáciami pracovníkov,

c) kombináciou týchto dvoch metód,

d) inými vhodnými prostriedkami.“.

Za týchto okolností by aj pri rešpektovaní skutočnosti, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách znevýhodňujú neverejných poskytovateľov sociálnej služby, záver o neplnení záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2 ESCH   (revidovanej)   len   na   základe   týchto   ustanovení   zákona   o   sociálnych   službách nezodpovedal skutočnosti, pretože v kontexte s jeho ďalšími ustanoveniami nepochybne možno   formulovať   záver,   že   zákon   o   sociálnych   službách   ako   celok   (spolu   s   ďalšími právnymi predpismi) prispieva k plneniu záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z tohto ustanovenia ESCH (revidovanej). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že na mnohostrannosť foriem a spôsobov zabezpečovania zmluvných záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2 ESCH reflektuje pri interpretácii Európskej sociálnej charty aj Európsky výbor pre sociálne práva.

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   skupiny   poslancov   ani v časti, ktorou namietala rozpor označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (revidovanej).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010