znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 99/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. Ť., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 141/2013 a jeho uznesením z 15. októbra 2013, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva J. Ť. podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý uhradiť J. Ť. trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr.   Juraja   Gavalca,   Ulica   Teodora   Tekela   23,   Trnava,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2014   doručená   sťažnosť   J.   Ť.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Jurajom   Gavalcom,   Ulica   Teodora   Tekela   23,   Trnava,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tos   141/2013   a   jeho   uznesením z 15. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn. 2   T   69/2010 z   13.   decembra   2011 v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2012 z 13. marca 2012 uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, dvojnásobného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a desať mesiacov. Trest mu bol uložený aj za použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona upravujúceho tzv. asperačnú zásadu.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   5.   marca   2013   sa   sťažovateľ   domáhal povolenia obnovy konania v jeho trestnej veci, pričom za skutočnosť súdu skôr neznámu označil nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu o asperačnej zásade“), ktorým bol vyslovený nesúlad § 41 ods. 2 Trestného zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Nt   61/2013   z   13.   augusta   2013   bol   návrh sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   zamietnutý.   Proti   označenému   uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   jeho   veci   konajúce   všeobecné   súdy   mali   bez   ďalšieho prihliadať na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a obnovu konania povoliť, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že bez použitia asperačnej zásady by mu hrozil trest odňatia slobody s oveľa nižšou dolnou hranicou trestnej sadzby.

Sťažovateľ argumentuje, že „Jednoducho povedané, z nezákonného uloženia trestu nemožno dospieť k záveru, že je uložený zákonne lebo je primeraný, z nezákonného v zásade nemožno   urobiť   niečo   zákonné,   vymyká   sa   to   akýmkoľvek   zásadám   logického   myslenia uplatňovaným zásadám trestného konania v súdnej praxi.“. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s   jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, a preto svojím rozhodnutím porušil ním označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 5 Tos/141/2013 v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.   5   Tos/141/2013-30   zo   dňa   15.   10.   2013,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a k porušeniu   ústavného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (aj   porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.) ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/141/2013-30 zo dňa 15. 10. 2013 sa zrušuje.“

Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,89 €.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 99/2014-9 z 19. februára 2014 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 Spr 209/2014 z 23.   apríla   2014   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel,   pričom   v súlade s odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nebola splnená jedna z dvoch podmienok predpokladaných ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku pre povolenie obnovy konania, a to podmienka spočívajúca v zistení, že pôvodne uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo že   uložený   druh   trestu   by   bol   v   zrejmom   rozpore   s   účelom   trestu.   Uviedol   tiež,   že sťažovateľovi bolo možné uložiť trest v rozpätí od 3 rokov až do 10 rokov a 8 mesiacov, a to pri zohľadnení nálezu ústavného súdu o asperačnej zásade, pričom sťažovateľovi bol reálne uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov, čo je trest v rámci zákonnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   prostredníctvom   právneho zástupcu   ústavnému   súdu   oznámil,   že   k   vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   nebude zaujímať stanovisko, keďže všetku potrebnú argumentáciu už uviedol v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   141/2013   z 15.   októbra   2013.   Napadnutým uznesením   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013, ktorým tento zamietol jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal z relevantnej časti jeho odôvodnenia, v ktorom sa najmä uvádza:

„Prvostupňový súd postupoval v súlade s § 394 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Tieto   podmienky   neboli   splnené.   Je   pravdou,   že   odsúdenému   bol   uložený   trest s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., teda nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa tohto zákonného ustanovenia, ktoré bolo vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu SR zrušené ako protiústavné. Ide teda o novú skutočnosť, ktorá v čase rozhodovania o treste nebola súdu známa.

Zo znenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. však vyplýva, že takáto skutočnosť je dôvodom obnovy konania, nie však dôvodom na povolenie obnovy konania. Je teda zrejmé, že nejde o povinnosť súdu vždy a v každej veci rozhodnúť o povolení obnovy konania. Podmienky na povolenie obnovy konania je nutné skúmať z hľadiska ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., teda či ide o trest primeraný z hľadiska jeho druhu a výmery. Odsúdenému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov. Zákonná trestná sadzba v danom prípade je od troch do ôsmich rokov odňatia slobody. Okrem dvojnásobného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. sa odsúdený dopustil aj prečinov úverového podvodu podľa § 222 Tr. zák. a krádeže podľa § 212 Tr. zák. Trest, ktorý bol odsúdenému uložený   v   rozpätí   zákonnej   trestnej   sadzby   podľa   §   188   ods.   1   Tr.   zák.   je   trestom primeraným a nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu ani k pomerom páchateľa.“

Vzhľadom   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok,   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   podstatné   časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013, v ktorých sa najmä uvádza:

„Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv.   iudicium   rescindens (obnovovacie   konanie)   –   existenciu   právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo dôkazu.

Rozhodovanie   o   návrhu   na   povolenie   konania   je   však   podmienené   materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o návrhu na povolenie obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Napriek tomu je v tomto   štádiu   rozhodovania   potrebné,   aby   súd   vyhodnotil   nový   dôkaz   z   hľadiska   jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o treste.

V   danej   veci   je   potrebné   uviesť,   že   obvinenému   bol   ukladaný   trest   podľa   tzv. asperačnej zásady. Na základe uvedeného rozhodnutia ústavného súdu od 21. 12. 2012 stratila   časť   ustanovenia   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   účinnosť.   Táto   skutočnosť   je s poukazom na § 41b ods. 1 ZoÚS skutočnosťou skôr neznámou. Len na základe faktu, že ústavný   súd   rozhodol   o   protiústavnosti   časti   právneho   predpisu   však   nemožno   vyvodiť automaticky povinnosť súdu povoliť automaticky a obligatórne v trestnom konaní obnovu konania. Práve naopak, i v tomto prípade je potrebné v rámci obnovovacieho konania skúmať,   či   táto   súdu   skôr   neznáma   skutočnosť   sama   o   sebe,   alebo   v   spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohla odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Ako vyplýva už z uvedeného, ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti asperačnej zásady ako takej, teda v celku, ale len jej časti. Konkrétne za protiústavný vyhlásil postup, ktorý súdu prikazoval, aby obligatórne uložil páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej postupom podľa pôvodného znenia § 41 ods. 2 Trestného zákona. Ústavný súd uviedol, že táto skutočnosť bráni súdu, aby mohol vykonať dostatočnú individualizáciu trestu a mohol tak uložiť trest spravodlivý. Zároveň však ústavný súd uviedol, že zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu, je ústavne konformné.

Základná trestná sadzba v danom prípade bola 3 – 8 rokov. Po   úprave   na   základe   pôvodne   platnej   (neskôr   protiústavnej)   asperačnej   zásady predstavovala táto upravená trestná sadzba rozpätie 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov.

Po úprave na základe asperačnej zásady platnej po rozhodnutí ústavného súdu SR by súd ukladal trest v zákonnom rozpätí 3 roky až 10 rokov a 8 mesiacov.

V konkrétnom prípade súd uložil obvinenému trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov.

Za   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   také,   ktoré   neboli   predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ktorý však môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú   predovšetkým   dôkazy,   ktoré   neboli   vykonané   v   pôvodnom   konaní,   alebo v pôvodnom konaní boli vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 2 T/69/2010 v zmysle § 394 Trestného poriadku neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr neznámej   (nález   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   28.   11.   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011), pôvodne uložený trest odňatia slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu. Jedná sa o trest odňatia slobody uložený v rozmedzí trestnej sadzby zohľadňujúc ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v zmysle zásad pre uloženie úhrnného trestu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva   v   tom,   že   na   rozdiel   od   právnych   názorov,   na   ktorých   je   založené   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   a tiež   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   2 Nt 61/2013 z 13. augusta 2013, zastáva názor, že v jeho veci bolo povinnosťou všeobecných súdov bez ďalšieho povoliť obnovu konania, a to len na základe existencie nálezu ústavného súdu o asperačnej   zásade,   keďže   pôvodným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   69/2010 z 13. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2012 z 13. marca 2012 mu bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady.

Ústavný   súd   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti   sťažovateľa   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero sťažností porovnateľných so sťažnosťou sťažovateľa, t. j. išlo o sťažnosti (iných) sťažovateľov, ktorí boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom trest im bol uložený použitím tzv. asperačnej zásady. Títo sťažovatelia (obdobne ako sťažovateľ) sa po vydaní nálezu ústavného súdu o asperačnej   zásade   svojimi   návrhmi   neúspešne   domáhali   povolenia   obnovy   svojich pôvodných trestných konaní, pričom všeobecné súdy vo svojich zamietavých uzneseniach zhodne uviedli, že v predmetných veciach síce je splnená prvá (formálna) podmienka na povolenie   obnovy   konania   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   spočívajúca v existencii   novej   skutočnosti   súdu   skôr   neznámej   (nález   ústavného   súdu   o asperačnej zásade),   avšak   nie   je   splnená   druhá   (materiálna)   podmienka   v zmysle   § 394   ods.   1 Trestného   poriadku,   t.   j.   že   by   nové   rozhodnutie   o uloženom   treste   mohlo   byť   pre odsúdeného sťažovateľa priaznivejšie (z dôvodu, že by bola použitá pre neho priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

V nadväznosti na už uvedené IV. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu k niektorým   sťažnostiam,   namietajúcim   nesprávnu   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu o asperačnej   zásade   už   I.   senát   ústavného   súdu   právoplatne   rozhodol   tak,   že   svojimi uzneseniami   (konkrétne   ide   o uznesenia   sp.   zn.   I. ÚS 673/2013   z   13.   novembra   2013 a sp. zn.   I.   ÚS   724/2013   z   11.   decembra   2013,   pozn.)   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené, pričom tieto svoje rozhodnutia založil na právnom názore, podľa ktorého „Výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku plne   rešpektuje   požiadavku   jednosmerného   pôsobenia   právnych   noriem   a nemožno   ho označiť za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu, ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo   k nadbytočnému,   formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove   konania   je   zo   všetkých   okolností   zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok.“.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou je ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného   poriadku,   bolo   medzičasom   vydané   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanovisko trestnoprávneho kolégia“), v ktorého bode II sa okrem iného uvádza:

„II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených uzneseniach I. senátu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013 a stanovisku trestnoprávneho kolégia, IV. senát ústavného súdu konštatoval, že sú zásadne rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť IV. senát ústavného súdu, vychádzajúc z doterajšej ustálenej judikatúry ústavného súdu o uplatňovaní zásady prednosti ústavne konformného   výkladu   [ústavný   súd   v rámci   tejto   judikatúry   opakovane   zdôrazňuje,   že v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   musí   byť   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb   (II.   ÚS   148/06,   m.   m.   tiež   III.   ÚS   348/06,   IV.   ÚS   96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08, PL. ÚS 21/08 atď.), pozn.], dospel k záveru, že výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde uplatnený v stanovisku trestnoprávneho kolégia zabezpečuje vyššiu mieru ochrany práv sťažovateľov než právny názor, na ktorom sú založené označené uznesenia I. senátu ústavného súdu.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Keďže   IV.   senát   ústavného   súdu   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou dospel   k odchylnému   právnemu   názoru,   ako   je   vyjadrený   v rozhodnutiach   I.   senátu ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu. Plénum ústavného   súdu   návrh   IV.   senátu   ústavného   súdu   prerokovalo   a uznesením   sp.   zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014 prijalo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. Tpj 44/2013   z   26.   novembra   2013,   ktoré   súvisí   s   aplikáciou   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v konaniach   pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšom konaní   viazaný   zjednocujúcim   stanoviskom   vyjadreným   v predmetnom   uznesení   pléna ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde na vec sťažovateľa, ústavný súd   v zhode   so   svojím   zjednocujúcim   stanoviskom   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd v napadnutom   uznesení   neuplatnil   ústavne   konformný   výklad   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho zároveň porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 141/2013 z 15. októbra 2013 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému   súdu   na   nové   prerokovanie   (bod   2   výroku   nálezu).   Po   zrušení   napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o sťažnosti   sťažovateľa,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyjadrenými   v časti   II   tohto   nálezu   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde),   ktoré zodpovedajú právnym záverom vyjadreným v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,   Ulica   Teodora   Tekela   23,   Trnava.   Ústavný   súd   pri   priznaní   náhrady   trov právneho   zastúpenia   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej   služby   vykonané   v   roku   2014.   Náhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (56,81 €), pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH. Celkom tak priznaná úhrada trov konania predstavuje   sumu   340,89   €,   čo   zodpovedá   sume   uplatnenej   právnym   zástupcom sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku; bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014