znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 99/2013-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 10 Sžr 145/2011 zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 145/2011 zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ podaním z 28. júna 2012 doplnil svoju sťažnosť o fotokópiu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 7/2012 z 29. marca 2012, ktorým tento súd zastavil konanie o   dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   10   Sžr   145/2011 zo 16. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodným pozemkovým úradom v M. (ďalej len „pozemkový úrad“ alebo „správny orgán“) bolo vedené konanie o preskúmanie reštitučného nároku M. M., S. (ďalej len „oprávnená osoba“). Pozemkový úrad rozhodnutím č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz   z   5.   novembra   2010   rozhodol,   že   oprávnená   osoba   spĺňa podmienky § 3 ods. l písm. d) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 503/2003   Z. z.“)   na navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom, ktoré boli odňaté bez náhrady podľa zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového   majetku   bývalých   urbárnikov,   komposesorátov   a   podobných   právnych útvarov, a priznal oprávnenej osobe právo na navrátenie vlastníctva k parc. č. 1259/150, zapísanej na LV č. 4538, k. ú. P. v jej zákonnom podiele 2/225 z celku.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „žiadosť o navrátenie pôdy zo dňa 30. 12. 2004 bola doručená OPÚ dňa 31. 12. 2004. Predmetnú žiadosť podávala obec S., zastúpená starostom obce M. K. Obec S. požiadala o navrátenie pôdy v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, s tým že žiadala o vydanie pôdy, ktorá patrila spoločenstvu vlastníkov pôdy – občanov S. vedenej na LV č. 4538, parc. č. 1259/150, k. ú. P. o výmere 1 194 733 m2 v podiele 941/1001. V svojej žiadosti výslovne uviedla, že tento nárok uplatňuje v zmysle § 13 ods. 3 písm. c zákona č. 360/1990, teda takúto žiadosť podala v domnení, že je na to oprávnená v zmysle citovaného ustanovenia.

V konaní pred OPÚ v M. došlo k mnohým podstatným procesným chybám, ktoré spôsobili   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej,   došlo   tiež   k   podstatnému   porušeniu Správneho   poriadku   a   v   konaní   po   celý   čas   absentovala   plná   moc   udelená   obci na zastupovanie oprávnenej osoby.“.

Proti rozhodnutiu pozemkového úradu z 5. novembra 2010 podal sťažovateľ opravný prostriedok   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 1 Sp 30/2010 z 10. júna 2011 zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že «OPÚ v M. sa dôsledne neriadil Správnym poriadkom. Uviedol, že „už pri porovnaní podpisov na prezenčnej listine z verejného zhromaždenia zo dňa 15. 12. 2004 a na splnomocnení zo dňa 17. 12. 2004 je zrejmé, že na uvedenom splnomocnení podpis oprávnenej osoby – M. M. absentuje.“. Okrem iného obec S. bola splnomocnená   len   za   účelom   „podania   žiadosti   o navrátenie   pôdy“,   avšak   nie   na   celé konanie.   Až   splnomocnením   zo   dňa   31.   08.   2010   splnomocnila   oprávnená   osoba   obec na zastupovanie vo veci uplatnenia reštitučného nároku. Prvostupňový súd tiež uviedol, že v žiadosti   o   navrátenie   pôdy   je   ako   žiadateľ   o vydanie   pôdy   uvedená   obec   a   nie oprávnená osoba – M. M. V rozsudku tiež vytkol porušenia Správneho poriadku. Podľa názoru prvostupňového súdu OPÚ v M. „dostatočne nepreskúmal či boli splnené procesné podmienky   na   začatie   konania   o   reštitučnom   nároku   oprávnenej   osoby   a postupujúc nesúladne so Správnym poriadkom, najmä v poskytovaní stále nových lehôt na doplnenie žiadosti dospel k meritórnemu rozhodnutiu. Postup OPÚ v M. nebol súladný so Správnym poriadkom.».

Pozemkový   úrad   (v   procesnom   postavení   žalovaného)   podal   proti   rozsudku krajského súdu z 10. júna 2011 odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Podľa sťažovateľa správny orgán vo svojom odvolaní uviedol, že „na to, aby starosta obce mohol uplatniť reštitučný nárok stačil súhlas väčšiny podielov v urbariáte a opiera sa o prezenčnú listinu“.

Najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn. 10 Sžr 145/2011 zo 16. novembra 2011 zmenil rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Sp   30/2010   z   10.   júna   2011   tak,   že   rozhodnutie pozemkového úradu č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu „je   v   rozpore s ustanovením   §   250s   O.   s.   p.,   a   tiež   v   rozpore   so   základnými   princípmi   fungovania právneho štátu“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že „vychádzajúc   z   odôvodnenia   rozsudku prvostupňového súdu, je evidentné, že prvostupňový súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ   v M.   z dôvodov uvedených v § 250j ods.   2 písm.   a)   a   b)   O.   s.   p.,   ale rozhodol z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p., keď vo svojom rozhodnutí uvádza, že správny orgán dostatočne nepreskúmal, či boli splnené procesné podmienky na začatie konania o reštitučnom nároku oprávnenej osoby, a tiež, že postup OPÚ v M. nebol   súladný   so Správnym poriadkom.   Z tohto   dôvodu odvolanie   OPÚ   v M.   v zmysle ustanovení O.   s. p. prípustné v žiadnom prípade nebolo a preto mal odvolací súd toto odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O. s. p. odmietnuť ako neprípustné.“.

Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   na   už   skôr   vydané rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžr   130/2011   z   27.   septembra   2011,   sp.   zn. 1 Sžr 143/2011   z   11.   októbra   2011   a sp.   zn.   10   Sžr   139/2012   z 12.   decembra   2012 v obsahovo totožných veciach (podľa jeho tvrdenia), v ktorých najvyšší súd v zmysle § 250s Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   odvolanie   správneho   orgánu pre neprípustnosť odmietol.

Sťažovateľ argumentuje, že „podľa ustanovenia § 250s proti rozsudku súdu, ktorým zruší   rozhodnutie   správneho   orgánu   je   prípustné   odvolanie   len   z   dôvodov   uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.“. V tejto súvislosti namieta, že „prvostupňový súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ v M. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p., ale rozhodol z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. a z tohto dôvodu v zmysle O. s. p. odvolanie prípustné nebolo“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžr/145/2011 zo dňa 16. 11. 2011 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 10 Sžr/145/2011 zo dňa 16. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 261,82 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom z 21.   septembra   2012   požiadal   o   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorý   na   túto žiadosť reagoval prípisom z 8. októbra 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým   sudcom   IV.   senátu   ústavného   súdu.   O   námietke   predpojatosti   rozhodol v súlade   s platným   rozvrhom   práce   ústavného   súdu   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením sp. zn. I. ÚS 598/2012   tak,   že   sudcov   IV.   senátu   ústavného   súdu   z   výkonu   sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil. Spis bol vrátený sudcovi spravodajcovi 9. januára 2013. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od vznesenia námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 9. januára 2013 vo veci nemohol konať.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 22. januára 2013 (č. KP 4/2012-53) doručenom ústavnému súdu 1. februára 2013 okrem iného uviedla:

„Podstatou sťažnosti je námietka, že najvyšší súd ako súd odvolací nemal vo veci meritórne rozhodnúť, pretože proti rozhodnutiu krajského súdu nebolo v zmysle § 250s Občianskeho   súdneho   poriadku   prípustné   odvolanie.   Podľa   názoru   sťažovateľa prvostupňový   súd   nerozhodol   o   zrušení   rozhodnutia   OPÚ   v M.   z   dôvodov   uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p., ale rozhodol z dôvodu podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. e). O. s. p. S týmto názorom sa odvolací senát nestotožňuje.

Predovšetkým treba uviesť, že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, čo je rozhodujúce z hľadiska prípustnosti odvolania a v poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti rozhodnutiu je odvolanie prípustné. Napokon z rovnakého záveru vychádzali aj účastníci konania,   keď   odporca   podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie   a   navrhovateľ   (sťažovateľ) vo vyjadrení   k   odvolaniu   navrhoval   rozsudok   krajského   súdu   potvrdiť.   Vzhľadom na uvedené odvolací súd vychádzal z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a dospel pritom k záveru, že dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že podľa názoru krajského súdu rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.

Najvyšší súd mal za preukázané, že starosta Obce S. M. K. podal dňa 31. 12. 2004 žiadosť   o   navrátenie   vlastníctva   k   pôde   na   príslušný   Obvodný   pozemkový   úrad   v M., a to na základe poverenia vlastníkov pasienkového spoločenstva odsúhlasenom na verejnom zhromaždení   vlastníkov   dňa   15.   12.   2004,   kde   bol   väčšinou   hlasov   vlastníkov   určený za spoločného zástupcu na uplatnenie nárokov na vydanie nehnuteľností podľa § 37 ods. 2 zákona   č.   330/1991   Zb.   Z   prezenčnej   listiny   z   tohto   verejného   zhromaždenia   vyplýva, že sa ho zúčastnil aj M. M., čo potvrdil svojím podpisom.

Vzhľadom   na   znenie   §   37   ods.   2   zákona   č.   330/1991   Zb.   je   potrebné   udelené plnomocenstvo chápať ako splnomocnenie pre celé konanie o uplatnenom nároku, a nie len na uplatnenie nároku, ako to posúdil krajský súd.

Z toho pre odvolací súd vyplynul záver, že krajský súd mal za to, že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo bolo skutočným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, takže nešlo o prípad, kedy podľa § 250s odvolanie nie je prípustné.

Odkaz   na   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v – podľa   sťažovateľa,   obdobných veciach, nepovažuje odvolací senát za relevantný, nakoľko ak krajský súd uviedol dôvod zrušenia rozhodnutia vo výroku, je ním odvolací súd bez ďalšieho viazaný.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   v zásade   nemá   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.   O   arbitrárnosti   pri   výklade   a   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným súdom   by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Z uvedených   právnych   názorov   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa,   v rámci   ktorého   sa   sústredil   na   posúdenie opodstatnenosti   jeho zásadnej   námietky, v zmysle ktorej   najvyšší   súd   ako   odvolací súd v rámci správneho súdnictva v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nedisponoval právomocou   rozhodovať   o   odvolaní   pozemkového   úradu   (žalovaného)   proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sp 30/2010 z 10. júna 2011, ktorým bolo rozhodnutie správneho orgánu z 5. novembra 2010 zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v tomto odvolaní.

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   za   ústavne   nekonformný,   je   jeho   námietka,   že   najvyšší   súd   ako   súd odvolací nemal vo veci meritórne rozhodnúť, pretože proti označenému rozsudku krajského súdu nebolo v zmysle § 250s OSP prípustné odvolanie. Sťažovateľ tvrdí, že „prvostupňový súd nerozhodol o zrušení rozhodnutia OPÚ v M. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p. ale rozhodol z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. a z tohto dôvodu v zmysle O. s. p. odvolanie prípustné nebolo“.

Z obsahu sťažnosti   a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sžr   145/2011   zo   16.   novembra   2011   zmenil rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Sp   30/2010   z   10.   júna   2011,   ktorým   bolo   zrušené rozhodnutie   pozemkového   úradu   č.   2010/00619/R-9/Dr.Oz   z   5.   novembra   2010 v pozemkovej veci, tak, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžr 145/2011   zo   16.   novembra   2011   a   zistil,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:„Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na vrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990   spôsobom   uvedeným   v   §   3.   Súd   po   preštudovaní   administratívneho   spisu   dospel k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku nespochybňujú reštitučný nárok oprávnenej osoby M. M., ale spochybňujú procesný postup odporcu. Súd vychádzajúc zo   zákonných ustanovení,   zásad správneho   konania a výkladov ustanovení o zastúpení   na   základe   splnomocnenia   a   o   spôsobe   konania   spoločného   zástupcu a po oboznámení sa so žiadosťou o navrátenie pôdy zo dňa 30. 12. 2004 zistil, že žiadosť o navrátenie   pôdy   podala   obec   S.   zastúpená   štatutárnym   orgánom – starostom   M.   K. a je podaná podľa § 13 ods. 3 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Obec žiada o vydanie pôdy (TTP), ktorá patrila spoločenstvu vlastníkov pôdy – občanom S., vedenej na LV 4538, parc. č. 1259/50 v k. ú. P. v podiele 941/1101, keďže táto pôda bola podľa   zákona   č.   81/1949   Zb.   prevedená   bez   súhlasu   vlastníkov   do   majetku   JRD   S.   K žiadosti   okrem   iného   je pripojené   aj   splnomocnenie,   podľa   ktorého   dňa   17.   12.   2004 splnomocnitelia   splnomocňujú Obec   S.   k podaniu   žiadosti o navrátenie pôdy   zapísanej na LV 4538 parc. č. 1259/151 v k. ú. P. v podiele 941/1001 patriace spoločenstvu vlastníkov pôdy. Na splnomocnení je pečiatka Obce S., podpis a 4 podpisy splnomocnencov, z toho 2 nečitateľné.   Podpis   oprávnenej   osoby   M.   M.   na plnomocenstve chýba.   Listom   zo   dňa 18. 1.   2005   bola   obec   vyzvaná   na   doplnenie   žiadosti   o   plnomocenstvo,   v   prípade zastupovania oprávnených osôb zákonom s presne vymedzenými právami a povinnosťami v lehote   30   dní.   Do   doručenia   požadovaných   dokladov   bolo   konanie   prerušené   s   tým, že v prípade nedoručenia dokladov bude konanie zastavené. Napriek tomu, že lehota nebola dodržaná a doklady neboli doložené, odporca opätovne konanie prerušil s tým, že bude potrebné   zhromaždiť   aj   ďalšie   podklady   smerujúce   k   objektívnemu   zisteniu   skutočného stavu veci. O splnomocnení v tomto rozhodnutí nebolo uvedené nič. Dožiadaním zo dňa 15. 5. 2008   odporca   žiadal   obec   S.   o   výpis   z uznesenia   členskej   schôdze   z   roku   2004 a prezenčnú   listinu,   ktorým   obec   splnomocnili   oprávnené   osoby   na   uplatnenie   nároku na vrátenie vlastníctva k pôde. Zároveň obec poučil, že o reštitučný nárok nemôže žiadať právnická osoba. Listom zo dňa 17. 8. 2009 odporca vyzval obec na doloženie plnej moci udelenej oprávnenými osobami pre spoločného zástupcu. Súd na základe týchto skutočností dospel   k   záveru,   že   odporca   sa   neriadil   dôsledne   ustanoveniami   Správneho   poriadku už porovnaním podpisov na prezenčnej listine verejného zhromaždenia zo dňa 15. 12. 2004 a na   splnomocnení   zo   dňa   17.   12.   2004   je zrejmé,   že   podpis   oprávnenej   osoby   M.   M. absentuje. Na výzvu na doloženie plnej moci obec nereagovala. Plná moc bola doložená až 31.   8.   2010.   Všeobecnými   náležitosťami   podania   podľa   Správneho   poriadku je individualizácia subjektu, t. j. kto ho podáva, označenie predmetu konania a napokon označenie   petitu.   Je   teda   potrebné   identifikovať   toho,   kto   podanie   urobil.   Predmetnej žiadosti zo dňa 30. 12. 2004 je ako žiadateľ o vydanie pôdy uvedená Obec S. a nie M. M. Takisto aj v rozhodnutí odporcu zo dňa 8. 8. 2005 č. j. 2005/023641Pr.k./dr.oz./Ing. O. sa ako účastník konania, ktorý si uplatnil reštitučný nárok na vrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam   uvádza   Obec   S.   K uvedenému   rozhodnutiu   predchádzalo   dožiadanie odporcu zo dňa 18. 1. 2005, ktorým tento prerušil konanie na dobu 30 dní s poučením, že v prípade nedoručenia dokladov konanie zastaví. To sa však napriek uplynutiu lehoty nestalo.   Odporca   teda   dostatočne   nepreskúmal,   či   boli   splnené   procesné   podmienky na začatie konania o reštitučnom nároku oprávnenej osoby a poskytovaním stále nových lehôt na doplnenie žiadosti dospel k meritórnemu rozhodnutiu. Súd preto rozhodnutie zrušil podľa § 250q ods. 2 OSP a vrátil ho odporcovi na nové konanie.“

Správny   orgán   v   odvolaní   proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   namietal nesprávne právne posúdenie veci, pričom v tejto súvislosti uviedol, že „reštitučný nárok za oprávnené osoby a teda i za účastníka konania M. M. uplatnil podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. v spojitosti s § 37 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov starosta obce M. K. na základe plnej moci zo dňa 17. 12. 2004 odsúhlasenej na verejnom zhromaždení dňa 15. 12. 2004. Teda na to, aby bol starosta obce oprávnený uplatniť nárok na   vydanie   nehnuteľnosti   postačoval   súhlas   majiteľov   väčšiny   podielov.   Dodatočne dokladané   písomné   plnomocenstvo   bolo   už   iba   potvrdením   tejto   skutočnosti,   pričom oprávnenie   starostu   obce   M.   K.   vyplynulo   až   z   rozhodnutia   na verejnom   zhromaždení pôvodných vlastníkov a ich právnych nástupcov. Na to, aby bol starosta obce oprávnený uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti, postačoval podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. súhlas majiteľov väčšiny podielov v urbariáte, teda nie všetkých vlastníkov alebo ich zástupcov, o čom svedčia prezenčné listiny, na ktorej podpis účastníka konania neabsentuje. Absencia   podpisu   na   splnomocnení   zo   dňa   17.   12.   2004   bola   dodatočne   odstránená doložením   plnomocenstva   dňa   31.   8.   2010.   Je   pravdou,   že odporca   vo   svojich   výzvach upozornil splnomocneného zástupcu účastníka na to, že nedoplnením podania v stanovenej lehote   konanie   zastaví,   avšak   zabezpečovanie,   preukazovanie,   hodnotenie   dôkazov pre reštitučné nároky je z hľadiska časového veľmi náročné, a preto neposkytnutím lehôt by účastníci boli ukrátení na svojich právach. Krajský súd tým, že spochybnil procesné podmienky   na   začatie   konania   o   reštitučnom   nároku   M.   M.   jednostranne   napomáha správcovi   konkurznej   podstaty,   aby   predmetné   nehnuteľnosti   mohli   byť   za   každú   cenu predané i napriek tomu, že odporca spochybnil vo svojom vyjadrení právny titul prevodu reštituovaných pozemkov z JRD S. na úpadcu A., poľnohospodárske družstvo P. Na základe týchto   skutočností   navrhol   odporca,   aby   najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu Košice tak, že rozhodnutie odporcu potvrdí v celom rozsahu.“.

Z   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   ďalej   vyplýva   podstata   vyjadrenia sťažovateľa   k   odvolaniu   žalovaného   správneho   orgánu,   v zmysle   ktorého   sťažovateľ „považuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach za správne, pretože postup odporcu nebol   v   súlade   so   zásadami   Správneho   poriadku.   Z   administratívneho   spisu   vyplýva, že k žiadosti   o navrátenie   vlastníctva   k   pôde   bola   doručená   prezenčná   listina a splnomocnenie   obce   k podaniu   žiadosti.   Na   splnomocnení   sú   4   podpisy,   z   ktorých 2 sú nečitateľné.   Nie   je   teda   možné   určiť,   kto   obec   splnomocnil.   Z   prezenčnej   listiny nevyplýva súhlas urbárskych podielnikov, ale iba to, že sa konalo verejné zhromaždenie a táto   listina   preukazuje,   kto   sa   na   ňom   zúčastnil.   Na   podanie   žiadosti   bola   obec splnomocnená 4 osobami, čo nie je väčšina. Odporca aj napriek tomu, že nemal platné plnomocenstvo konal s obcou a nie s oprávnenými osobami. Predmetné konanie malo byť zastavené už v roku 2005, keď odporca vyzval obec na doplnenie dokladov v 30 dňovej lehote, čo sa nestalo. Navrhovateľ považuje rozsudok krajského súdu za správny a navrhol ho potvrdiť.“.

Najvyšší   súd   v   ďalšej   časti   napadnutého   rozsudku   uviedol   (citoval)   relevantné ustanovenia zákona č. 503/2003 Z. z. (§ 2, § 3, § 5 ods. 2 a 3), zákona Slovenskej národnej rady   č.   330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a   pozemkových   spoločenstvách   v znení neskorších predpisov (§ 37 ods. 2) a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa   najvyšší   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnym posúdením a skúmaním, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd v interpretácii zákona č. 503/2003 Z. z. uvádza, že aj v tomto prípade ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky   minulých   majetkových   a   iných   krívd,   spočívajúcich   v   porušovaní   všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých.

V   zmysle   §   5   ods.   1   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k majetku sú osoby povinné si uplatniť do uplynutia prekluzívnej lehoty, ktorá bola zákonom stanovená do 31. 12. 2004.

Najvyšší súd má za preukázané, že starosta Obce S. M. K. podal dňa 31. 12. 2004 žiadosť o navrátenie vlastníctva k pôde na príslušný Obvodný pozemkový úrad v M. Takto postupoval   starosta   obce   na   základe   poverenia   vlastníkov   pasienkového   spoločenstva odsúhlasenom na verejnom zhromaždení vlastníkov dňa 15. 12. 2004, kde bol väčšinou hlasov   vlastníkov   starosta   obce   určený   za   spoločného   zástupcu   na uplatnenie   nárokov na vydanie nehnuteľností podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. Je nesporne preukázané z   prezenčnej   listiny   z   verejného   zhromaždenia   vo   veci   uplatnenia   reštitučného   nároku na navrátenie   pôdy   konaného   dňa   15. 12. 2004   v   Obecnom   kultúrnom   spoločenskom stredisku v S., že sa ho zúčastnila a svoju účasť podpisom potvrdila aj oprávnená osoba M. M. Je teda nesporné, že oprávnené osoby reštituenti konajúc podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. splnomocnili súhlasom majiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku na navrátenie   vlastníctva   starostu   obce.   Keďže,   ako   už   bolo   uvedené   účastníkom   tohto zhromaždenia bola   aj oprávnená   osoba,   je   nesporný   jeho   úmysel uplatniť   si reštitučný nárok a poskytnúť plnomocenstvo na zastupovanie starostovi obce.

Na   základe   uvedeného   mal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   za   preukázané, že za M.   M.   konal   zástupca   oprávnený   na   základe   zákona,   ktorému   oprávnenie   na zastupovanie odsúhlasil M. M. dňa 15. 12. 2004 nepochybným prejavom svojej vôle nechať sa zastupovať a v dôsledku toho potom podpis splnomocnenia nemá konštitutívny účinok, ale   je   iba   formálnym   znakom   potvrdzujúcim   existenciu   práva   na zastupovanie splnomocnenej osoby. Vzhľadom na to je podstatné, že reštituent jednoznačne prejavil svoju vôľu nechať sa zastupovať konkrétnym zástupcom, ktorý oznámil správnemu orgánu, že bude reštituenta zastupovať a zároveň nárok uplatnil v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.

Napokon   aj   dodatočným   doložením   plnomocenstva   v   priebehu   konania sa konvaliduje jeho nedostatok pri začatí konania.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnutý   rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil.“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k posudzovanej   veci   predovšetkým   zdôrazňuje, že tak z obsahu sťažnosti, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,   že   námietky   sťažovateľa   nespochybňujú   hmotnoprávny   reštitučný   nárok oprávnenej   osoby   M.   M.   k   pozemkom,   ku   ktorým   mu   správny   orgán   priznal   svojím rozhodnutím   z 5.   novembra   2010   vlastnícke   právo,   ale   spochybňujú   procesný   postup správneho orgánu pri konaní o tomto nároku.

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ síce v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu len z dôvodu, že proti rozsudku krajského súdu z 10. júna 2011 odvolanie správneho orgánu podľa jeho názoru   v   žiadnom   prípade   prípustné nebolo,   a   preto „mal   odvolací súd   toto   odvolanie v zmysle   ustanovenia   § 250s   O.   s.   p.   odmietnuť   ako   neprípustné“,   je   však   nesporné (ako vyplýva   aj   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu),   že   túto   svoju zásadnú námietku vôbec neuviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu pozemkového úradu, pričom ju prvýkrát uviedol až vo svojom dovolaní z 18. januára 2012 proti napadnutému rozsudku   najvyššieho súdu,   o ktorom   medzičasom   už rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 7/2012 z 29. marca 2012 tak, že konanie pre neprípustnosť dovolania v danej veci zastavil. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu ale sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nenamieta (pozri navrhovaný petit citovaný v časti I tohto uznesenia).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Pre   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   o odvolaní   správneho   orgánu   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sp 30/2010 z 10. júna 2011 boli relevantné najmä ustanovenia § 246c ods. 1, § 250s, § 250j ods. 2, ako aj § 250j ods. 4 OSP.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b). Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vráti   vec   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že

a)   rozhodnutie   správneho   orgánu   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia veci,

b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov,

c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,

d)   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok dôvodov,

e)   v   konaní   správneho   orgánu   bola   zistená   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250j ods. 4 OSP ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu   zrušené,   súd   uvedie   vo   výroku   rozsudku.   Na   posúdenie   prípustnosti   odvolania je rozhodujúci výrok rozsudku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   a následná   aplikácia   citovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšším   súdom   rešpektujú   požiadavku   ochrany sťažovateľových práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 246c ods. 1 OSP, ktoré sa vzhľadom na svoje systematické zaradenie vzťahuje na všetky typy konania v správnom súdnictve, výslovne ustanovuje prípustnosť opravného prostriedku v správnom súdnictve len voči tým rozhodnutiam súdov, pri ktorých to zákon explicitne uvádza, pričom zároveň § 250s   OSP   výslovne   pripúšťa   právo   podať   opravný   prostriedok   proti   rozsudku   súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a) OSP, pričom z obsahu odvolania správneho   orgánu   vyplýva,   že   práve   z tohto   dôvodu   bolo   odvolanie   podané.   Bolo predovšetkým   v kompetencii   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   interpretovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vrátane § 250j ods. 2 písm. a) OSP. Interpretáciu,   ktorú   najvyšší   súd   uplatnil   vo   vzťahu   k označenému   ustanoveniu Občianskeho súdneho poriadku, možno síce hodnotiť ako extenzívnu, ale v konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   ju   ústavný   súd   (zohľadňujúc   pritom   aj   argumentáciu obsiahnutú v prípise predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu doručenom mu 1. februára 2013) považuje z ústavného hľadiska za udržateľnú.

Za týchto okolností právny záver najvyššieho súdu, ktorý preskúmajúc napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodov   a   v   rozsahu   uvedenom   v odvolaní   správneho orgánu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom podľa § 250j ods. 2 prvej vety   OSP   rozsudkom   zo   16.   novembra   2011   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Sp 30/2010   z   10.   júna   2011   podľa   §   220,   250ja   ods.   3   a   §   250l   ods. 2   OSP   tak, že rozhodnutie správneho orgánu č. 2010/00619/R-9/Dr.Oz z 5. novembra 2010 potvrdil, nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   kvalifikovať   ako   arbitrárny   alebo   zjavne neodôvodnený.

Najvyšší   súd   si   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve, keď vychádzajúc zo skutočnosti, že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie   správneho   orgánu   zrušené   (čo   je   rozhodujúce   z   hľadiska   prípustnosti odvolania), a v poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti rozhodnutiu je odvolanie prípustné, neodmietol odvolanie správneho orgánu (aj vzhľadom na argumentáciu v ňom obsiahnutú) ako neprípustné a meritórne o ňom rozhodol.

Ústavný   súd   zároveň   aj vo   vzťahu   k ďalším   právnym záverom   najvyššieho   súdu obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku (že v danej veci reštituent jednoznačne prejavil svoju vôľu nechať sa zastupovať konkrétnym zástupcom, ktorý oznámil správnemu orgánu, že bude reštituenta zastupovať, a zároveň uplatnil nárok v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote) konštatoval, že ich nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v jeho obdobných veciach, za účasti iných oprávnených osôb (reštituentov), rozhodli všeobecné súdy spôsobom, s ktorým sa stotožnil, a že naopak, v posudzovanej veci rozhodol najvyšší súd odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   pretože zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu ich ústavnej   udržateľnosti,   pričom   v posudzovanom   prípade   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu túto požiadavku napĺňa. Navyše, ústavný súd zistil, že vo všetkých troch sťažovateľom   označených   rozhodnutiach   najvyššieho   súdu,   ktorými   odmietol   odvolania správneho orgánu, išlo síce o podobné, ale vo svojej podstate odlišné prípady. Odlišnosť spočívala   v tom,   že   v týchto   prípadoch   krajský   súd   zrušil   rozhodnutia   správnych orgánov z dôvodu   podľa   § 250j   ods. 2   písm. e) OSP   (uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sžr 130/2011 z 27. septembra 2011 a sp. zn. 1 Sžr 143/2011 z 11. októbra 2011), resp. podľa   § 250j   ods. 2   písm. c)   a   d)   OSP   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžr 139/2012 z 12. decembra 2012), ktorý uviedol priamo vo výroku svojho rozhodnutia, teda išlo o prípady, v ktorých odvolanie nie je prípustné.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v jeho veci najvyšší súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo v právomoci   najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle   a   sú   aj   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené,   a   preto   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a obsahom   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálne možnosť dospieť k záveru o ich porušení.Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   s   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013