znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 99/2011-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 10/2010 a jeho prípisom z 3. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. februára 2011 doručené podanie P. P., v tom čase vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré podľa obsahu možno považovať za sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 10/2010 a jeho prípisom z 3. februára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   (pretože   sťažovateľ   nepredložil ústavnému súdu k svojej sťažnosti žiadne prílohy) vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ bol stíhaný väzobne od 14. júna 2010 z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku   (tzv.   úteková   väzba).   Do   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý   uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 10/2005 z 15. júna 2010.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 10/200 zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na neverejnom zasadnutí rozhodnutím sp. zn. 4 To 169/16 zo 16. decembra 2010, ktorým označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v priebehu trestného konania podal viacero žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu. Podľa sťažnosti a zistení ústavného súdu išlo o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra 2010, ktorá bola okresnému súdu doručená 30. novembra 2010, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 15. decembra 2010 doručenú krajskému súdu toho istého dňa spolu s písomným sľubom z 15. decembra 2010, ďalej žiadosť o prepustenie z   väzby   na   slobodu   zo   17.   decembra   2010,   ktorá   bola   okresnému   súdu   doručená 22. decembra 2010 spolu s písomným sľubom zo 17. decembra 2010, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. februára 2011, ktorá bola okresnému súdu doručená 16. februára 2011 spolu s písomným sľubom zo 14. februára 2011, žiadosť o „rozhodnutí zákonnosti väzby“ zo   14.   februára   2011,   ktorá   bola   okresnému   súdu   doručená   16.   februára   2011 a žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 9. marca 2011, ktorá bola okresnému súdu doručená   toho   istého   dňa   spolu   s   písomným   sľubom   (ďalej   aj   „žiadosti   o   prepustenie z väzby na slobodu“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 10/2010 zo 7. októbra 2010 bola zamietnutá žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   proti   ktorej   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 106/2010 z 2. decembra 2010 tak, že ju zamietol.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   169/2010   z   15.   decembra   2010   bola zamietnutá ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň krajský súd   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľa   a   neuložil   dohľad   probačného   a   mediačného úradníka nad sťažovateľom.

Prípisom okresného súdu sp. zn. 1 T 10/2010 z 3. februára 2011 bolo sťažovateľovi oznámené, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, ktorá bola   okresnému   súdu   doručená   22.   decembra   2010   spolu   s   písomným   sľubom   zo 17. decembra 2010, okresný súd rozhodovať nebude, pretože v nej sťažovateľ neuviedol nové   dôvody.   V označenom   prípise   okresný   súd   poukázal na   skutočnosť,   že o   žiadosti sťažnosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   podanej   z   rovnakých   dôvodov,   ako   aj o ponúknutom   písomnom   sľube   naposledy   rozhodoval   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 To 169/2010 z 15. decembra 2010.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 10/2010 z 9. marca 2011 bola zamietnutá žiadosť   sťažovateľa   zo   14.   februára   2011   o prepustenie z väzby na slobodu   a zároveň okresný súd neprijal písomný sľub sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť.

Všetky uvedené žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ odôvodňoval tým, že jeho väzba je nezákonná, keďže v skutočnosti sa trestnému stíhaniu nevyhýbal a svoju   neprítomnosť   na   hlavnom   pojednávaní   nariadenom   na   10.   máj   2010   riadne ospravedlnil telefonicky prostredníctvom JUDr. M. J. zo závažných zdravotných dôvodov. Keďže sťažovateľ nahliadnutím do trestného spisu 15. decembra 2010 zistil, že o telefonáte JUDr. M. J., ktorým mala ospravedlniť jeho neúčasť na hlavnom pojednávaní, existuje úradný záznam na č. l. 231, spísaný zamestnankyňou okresného súdu, v ďalších svojich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu sa odvolával aj na tento úradný záznam.

V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, ako aj v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. februára 2011 sťažovateľ okrem už uvedeného dôvodil aj tým, že krajský súd na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2010 odsudzujúci rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postup   okresného   súdu,   ktorý   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   nerozhodol   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo 17. decembra 2010, je neústavný. Podľa jeho názoru bolo totiž povinnosťou okresného súdu rozhodnúť o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, keďže v nej uviedol nové skutočnosti, a to: a) úradný záznam o ospravedlnení neúčasti sťažovateľa na hlavnom pojednávaní nachádzajúci sa v trestnom spise na č. l. 231 a b) skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol krajským súdom zrušený 16. decembra 2010.

Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie z väzby na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z prípisu okresného súdu z 3. februára 2011 vyplýva, že o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra 2010 a 15. decembra 2010 rozhodoval naposledy krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 169/2010 z 15. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   pričom   krajský   súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka   nad   sťažovateľom.   Predsedníčka   okresného   súdu   v označenom   prípise   okrem iného   uviedla: „Novú   žiadosť   ste si   podal dňa   17.   decembra   2010 (podľa   pečiatky   od Ústavu   zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   so   sídlom   v B.).   V   predmetnej   žiadosti   ste neuviedol iné dôvody – len dôvody, o ktorých bolo vyššie citovaným uznesením krajského súdu rozhodnuté.

Podanie novej žiadosti bez udania iných dôvodov je limitované uplynutím 30 dní od právoplatnosti   rozhodnutia   o   predchádzajúcej   žiadosti.   O   takejto   žiadosti   súd   preto nerozhodol rozhodnutím, ale týmto písomným podaním pretože neboli splnené ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku.“

Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť o jeho žiadosti o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   17.   decembra   2010,   keďže   v   nej   uviedol   nové skutočnosti,   a   to:   a)   úradný   záznam   o   ospravedlnení   neúčasti   sťažovateľa   na   hlavnom pojednávaní nachádzajúci sa v trestnom spise na č. l. 231 a b) skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol krajským súdom zrušený 16. decembra 2010.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 22/2011 zo 16. marca 2011 uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 10/2010 z 9. marca 2011, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. februára 2011, zrušil a sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu z 9. marca 2011 sa uvádza: „Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd z obsahu predloženého spisového materiálu zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktoré je trestné stíhanie vedené bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného zločinu, pričom aj naďalej existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal obžalovaný P. P. Odvolací súd taktiež zistil, že obžalovaný   splnil   formálne   podmienky   na   podanie   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci zo spisu vyplýva, že obžalovaný   počas   celého   vyšetrovania   veci   v   prípravnom   konaní   sa   riadne   a   včas dostavoval na všetky úkony konania a nebol počas tejto doby väzobne stíhaný. Zo spisu bola pritom preukázateľná adresa na doručovanie mu písomností na Miestny úrad B., čomu zodpovedá   aj   riadne   doručenie   predvolania   na   verejné   zasadnutie   Okresného   súdu Bratislava IV   10.   5.   2010.   Zo spisu pritom vyplýva,   že svoju   neprítomnosť obžalovaný ospravedlnil   prostredníctvom   JUDr.   M.   J.,   i   keď   z   textu   úradného   záznamu   (č. l. 231) zmätočne vyplýva, že dňa 10. 5. 2010 o 10.18 hod. sa telefonicky ospravedlnila JUDr. M. J., že sa nemôže zúčastniť verejného zasadnutia z vážnych zdravotných dôvodov, pričom je zrejmé   že   táto   osoba   nie   je   procesnou   stranou   ani   žiadnou   osobou,   ktorá   by   bola predvolaná   na   verejné   zasadnutie   a   je   zrejmé,   že   došlo   pravdepodobne   k   omylu   pri spisovaní tohto záznamu. Nesprávne preto postupoval okresný súd, keď na ďalšie verejné zasadnutie   1.   6.   2010   dal   len   obžalovaného   predviesť   OO   PZ,   ale   nezabezpečil   jeho predvolanie na ním udanej adrese miestneho úradu a prípadne nepožiadal aj o súčinnosť miestny úrad, na ktorý sa obžalovaný odvolával, že prostredníctvom tohto úradu si preberá poštu,   pričom   pracovníci   tohto   úradu   ho   poznajú   a navštevujú.   Napokon   aj   v   podanej obžalobe   bola   uvedená   adresa   na   doručovanie   pre   obžalovaného   Miestny   úrad   B. Nesprávne boli preto poskytnuté zo súdu aj údaje na predvedenie obžalovaného pre políciu, čo napokon aj sami konštatovali.

Napokon obžalovaný bol zatknutý 14. 6. 2010 práve na zistenom mieste, aké uviedla polícia   pri   neúspešnom   pokuse o   predvedenie obžalovaného,   pričom   obžalovaný už   pri tomto zatknutí a pred službukonajúcou sudkyňou prehlásil, že síce má trvalý pobyt hlásený v B., avšak poštu preberá na Miestnom úrade B., kde je mu doručovaná, resp. mu ju nosí pán G., ktorý mu ju dá na dvere a ktorý je zamestnaný na miestnom úrade. Potvrdil, že sa zdržiava v starom rodinnom dome nad V. ul. a že pokiaľ nebol na pojednávaní 10. 5. 2010, bol chorý a JUDr. J. požiadal, aby ho ospravedlnila na tomto pojednávaní. Bol si taktiež vedomý, že dostane ďalšie predvolanie zo súdu a preto aj požiadal pána G. z miestneho úradu,   aby mu ho   odovzdal   a stále sa zdržiava na   V.   ulici,   kde   ho aj   policajti   zatkli. Uznesením sudkyne podľa § 73 ods. 5 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. bol obžalovaný P. P. vzatý do väzby s tým, že začiatok plynutia väzby bol stanovený na 14. 6. 2010 o 20.50 hod. Napriek tomu, že obžalovaný proti tomuto uzneseniu nepodal sťažnosť, resp. sa jej vzdal a tým sa stalo právoplatným, bolo povinnosťou súdov dôsledne skúmať zákonnosť väzby obžalovaného aj v neskorších štádiách konania.

Senát Krajského súdu tak urobil pri predmetnom preskúmaní sťažnosti obžalovaného a   okrem   vyššie   uvedeného   zistil,   že   obžalovaný   správne   poukázal   na   svoje   nezákonné držanie vo väzbe aj vo svojej žiadosti zo 17. 12. 2010 doručenej okresnému súdu 22. 12. 2010, v ktorej poukázal, že po jeho štúdiu spisu vzhľadom k tomu, že rozsudok okresného súdu bol krajským súdom zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové prejednanie a preto žiada o bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu, s poukazom aj na dôvody v predchádzajúcich žiadostiach. Súčasne opätovne ponúkol písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. a v prípade potreby aj ochotu podrobiť sa probačnému a mediačnému dohľadu. Išlo preto o žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá síce obsahovala   identické   dôvody,   na   ktoré   obžalovaný   poukazoval   v   predchádzajúcich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ale aj nový dôvod, ktorým bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zo 16. 12. 2010, ktorým bol odsudzujúci rozsudok okresného súdu zo 7. 10. 2010 podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. v celom rozsahu zrušený a podľa § 322 ods.   1   Tr.   por.   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znovu prejednal a rozhodol. Preto bol povinný prvostupňový súd sa touto žiadosťou obžalovaného meritórne zaoberať, nakoľko podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu a o takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť a len ak sa žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak v nej   neuvedie iné dôvody,   opakovať   až po uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti nadobudlo právoplatnosť. Tým, že prvostupňový súd rozhodol a to aj na základe ďalších žiadostí   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   až   9.   3.   2011,   vznikol neodôvodnený prieťah pri rozhodovaní o tejto žiadosti obžalovaného od 5. 1. 2011, kedy reálne mohol okresný súd sa zaoberať touto žiadosťou obžalovaného, z dôvodov vyššie popísaného   postupu   oboch   súdov   pri   doručovaní   spisu   a   zasielaní   predmetnej   žiadosti obžalovaného. Na tejto skutočnosti nič nemí ani ďalšie predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave 17. 1. 2011 v súvislosti s podanou sťažnosťou obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu z 29. 12. 2010. Preto nesprávne a aj oneskorene odpovedala predsedníčka senátu   obžalovanému   listom   z   3.   2.   2011,   ako   reakciu   na   žiadosť   obžalovaného o prepustenie   z väzby na   slobodu   zo   17.   12.   2010.   Prvostupňový súd nepostupoval   pri rozhodovaní o predmetných žiadostiach obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenia, nakoľko podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR sa lehoty posudzujú podľa všetkých okolností prípadu a spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám. Požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy, čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je povinnosťou súdov ako primárnych ochrancov ústavnosti, vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby, dodržiavať vo svojej činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   na   konanie,   ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný aj čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V   príslušných   ustanoveniach   ústavy,   listiny   a   dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na osobnú   slobodu,   je   obsiahnuté   aj   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne   obmedzené   trvanie   a   preto   má   byť   zaručená   možnosť   jej   kontroly   v   krátkych intervaloch.   Aké   časové   obdobia   sú   akceptovateľné   a   aké   nie,   závisí   od   konkrétnych okolností.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné. Krajský súd analyzujúc doterajšie väzobné stíhanie obžalovaného P. P. dospel k záveru, že nielen vzatie obžalovaného do väzby bolo v rozpore so zákonom, ale aj konanie prvostupňového súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu trvajúce viac ako dva mesiace je v predmetnom prípade neúmerná doba. V tejto súvislosti krajský súd za opodstatnené považuje aj všetky doterajšie námietky obžalovaného pokiaľ ide o nezákonnosť jeho vzatia do väzby.“

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   v uznesení   zo 16.   marca   2011   ústavou akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s námietkami   sťažovateľa,   ktoré   formuloval   aj v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   a na   tomto   základe   ho   prepustil   z väzby   na slobodu, t. j. sťažovateľ na základe tohto rozhodnutia krajského súdu dosiahol to, čoho sa domáhal sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (napr. III. ÚS 149/04). Ak bola náprava vo veci sťažovateľa   zabezpečená   v rámci   všeobecného   súdnictva,   ústavný   súd   v zásade   nemôže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie ústavou garantovaných práv   sťažovateľa   (m.   m.   I.   ÚS   191/06,   IV.   ÚS   263/08),   pretože   im   efektívnu   ochranu poskytol všeobecný súd.

Vzhľadom   na   to,   že   v danom   prípade   krajský   súd   sa   vo   svojom   uznesení zo 16. marca   2011   podrobne   vyrovnal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa   a   zároveň rozhodol aj o jeho okamžitom prepustení z väzby na slobodu, poskytol dostatočnú ochranu ústavou garantovaným právam sťažovateľa, a preto nebolo potrebné, aby sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa meritórne zaoberal, pretože tieto stratili opodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011