znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky

a) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009

b) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009

c) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 11/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009

d) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009

e) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   L.   vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. IV. ÚS 95/2010,   sp. zn.   IV. ÚS 96/2010,   sp. zn.   IV. ÚS 97/2010,   sp. zn.   IV. ÚS 98/2010 a sp.   zn.   IV. ÚS 99/2010   p r i j í m a   na   ďalšie   konanie a   s p á j a   ich   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010.

2. Konanie o sťažnostiach L.   p r e r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra 2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   3 Sžp 8/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11.   júna   2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1636/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., R., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha... Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,   odbor   ochrany   prírody   a starostlivosti   o krajinu   (ďalej   len   „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 6438/2008-2.1/KD z 30. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím   sp. zn.   130/2008-rozkl.   z 18.   augusta   2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti   označenému rozhodnutiu ministra   žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 90/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku   sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn.   3 Sžp 8/2009   z 11.   júna   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 8/2009 z 11. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   3 Sžp 10/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11.   júna   2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1651/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.,   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha...   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn.   3522/2008-2.1/KD   z   21.   apríla   2008 sťažovateľovi   nepriznalo postavenie   účastníka   konania v   predmetnej   veci.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp. zn. 112/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp. zn.   2 S 160/2008   z 10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 11/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1689/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha...   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn.   3537/2008-2.1/KD   z 22.   apríla   2008 sťažovateľovi   nepriznalo   postavenie   účastníka   konania   v predmetnej   veci.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp. zn. 87/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp. zn.   2 S 150/2008   z 10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu   bola 30.   septembra 2009 doručená   tiež sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1721/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti U., o povolenie výnimky na spracovania kalamity... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 6170/2008-2.1/KD zo 4. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 120/2008-rozkl. z 18. augusta 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 174/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Sžp 19/2009   a jeho   rozsudkom zo 17. septembra   2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení   ústavnému   súdu   pôvodne   pridelená sp. zn. Rvp 1835/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha...   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn.   3460/2008-2.1/KD   z 22.   apríla   2008 sťažovateľovi   nepriznalo postavenie   účastníka   konania v   predmetnej   veci.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp. zn. 108/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 163/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11.   júna   2009,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Sžp 10/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11.   júna   2009,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžp 11/2009   a   jeho   rozsudkom   z   2.   júna   2009,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžp 24/2009   a   jeho   rozsudkom   z   2.   júna   2009   a v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Sžp 19/2009   a jeho rozsudkom   zo 17.   septembra   2009 došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ   vo   všetkých   uvedených   sťažnostiach   argumentuje   identicky,   keď   popri poukazoch   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   princípu   právnej   istoty v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä:

„Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi   – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom   tohto   konania,   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   doplnené   vo   veci 5 Sžp 41/2009.   Z   obsahu   týchto   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   tieto   sú   s   výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal   vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho   sťažnosti   (vedené   pôvodne   pod   sp. zn.   Rvp 1636/09,   sp. zn.   Rvp 1651/09,   sp. zn. Rvp 1689/09, sp. zn. Rvp 1721/09 a sp. zn. Rvp 1835/09) na ďalšie konanie a vo veci samej v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu   tieto   veci   na   ďalšie   konanie   a   zakázal   mu   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv. Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažností sústredil   na posúdenie ich opodstatnenosti. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Kľúčová (a v podstate jediná) námietka, ktorú sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uplatňuje,   spočíva   v   tvrdení,   že   odlišným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   skutkovo a právne obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľ má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, pozn.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažností a k nim priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaniach o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha,   resp.   v   konaní   o povolení   výnimky   na spracovania kalamity...   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 1721/09)   z dôvodu,   že   v týchto konaniach budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe k spravodlivosti   v záležitostiach   životného   prostredia   publikovaného   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“).

Ministerstvo v predmetných konaniach došlo k záveru, že nie sú splnené podmienky na   priznanie   postavenia   účastníka   konania   podľa   § 14   Správneho   poriadku,   a   zároveň konštatovalo, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ   v týchto   konaniach   len   postavenie   zúčastnenej   osoby,   a   preto   v označených rozhodnutiach   nepriznalo   sťažovateľovi   postavenie   účastníka   konania.   Vo všetkých uvedených konaniach podal sťažovateľ rozklad, o ktorých minister rozhodol označenými rozhodnutiami tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie a konštatoval, že postup správneho orgánu (ministerstva) bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na   základe   žalôb   sťažovateľa   o   preskúmanie   príslušných   rozhodnutí   správnych orgánov, v ktorých sťažovateľ zhodne namietal, že správne orgány mu v rozpore s čl. 9 Aarhuského   dohovoru   odňali   právo   byť   účastníkom   správnych   konaní,   rozhodoval   ako vecne   a   miestne   príslušný   krajský   súd,   ktorý   označenými   rozsudkami   žaloby   zamietol, pretože usúdil, že žaloby nie sú dôvodné. Krajský súd v odôvodneniach týchto rozsudkov v zásade zhodne konštatoval, že „čl. 9 Dohovoru [(na ktorý sa žalobca odvoláva) rozumej Aarhuský dohovor, pozn.] je aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru nemožno   dôjsť   k   záveru,   že   by   žalobcovi   priamo   Dohovorom   mohlo   vzniknúť   právo zúčastňovať   sa   správneho   a   súdneho   konania   v   postavení   účastníka   konania.   Uvedené ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve také   úpravy,   aby   mala   zainteresovaná   verejnosť   prístup   k   procesu   preskúmavania rozhodnutí   buď   pred   súdom,   alebo   iným   nestranným   orgánom   v   prípadoch   činností uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú úpravu, na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za   účelom   postupného   zosúlaďovania   vnútroštátnych   predpisov   s   článkami   Dohovoru, priebežného hodnotenia jeho vykonávania sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa požiadaviek Dohovoru, určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože   nebol   splnený   predpoklad   podľa   vnútroštátneho   práva   (§ 82   ods. 3   zákona   o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“ (citované z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 90/2008 z 9. januára 2009, pozn.).

Proti označeným rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých rozhodol   najvyšší   súd   napadnutými   rozsudkami   tak,   že   nimi   všetky   v   tomto   uznesení spomínané rozsudky krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd svoje závery, na základe ktorých rozsudky   potvrdil,   podrobne rozviedol,   napr.   v   rozsudku   sp. zn. 5 Sžp 6/2009   z 2.   júna 2009, na ktorý z dôvodu procesnej ekonómie odkázal v rozsudkoch sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009 (veci vedené ústavným súdom pod sp. zn.   IV. ÚS 97/2010   a   sp. zn.   IV. ÚS 98/2010).   V   odôvodnení   rozsudku   sp. zn. 5 Sžp 6/2009 z 2. júna 2009 najvyšší súd najmä uviedol:

«Žalobca (sťažovateľ,   pozn.) predovšetkým   v   celom   súdnom   ako   aj   jemu predchádzajúcom správnom konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré   slovenský   právny   poriadok   garantuje   v   pozícii   zúčastnenej   osobe   podľa   § 15a Správneho poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane.

Podľa   § 15a   ods. 2   Správneho   poriadku   zúčastnená   osoba   má   právo   byť upovedomená   o   začatí   konania   a   o   iných   podaniach   účastníkov   konania   zúčastniť   sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava civilného súdneho konania stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho súdnictva, priznáva v zmysle § 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 O. s. p. postavenie účastníka iba tomu, kto bol alebo musel   byť   účastníkom   pôvodného   správneho   konania,   a   zúčastnenej   osobe   toto   právo nepriznáva.

Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Podľa   § 250m   ods. 3   O. s. p.   účastníkmi   konania   sú   tí,   ktorí   nimi   sú   v   konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.

Žalobca   teda   predkladá   súdom   na   rozhodnutie   situáciu,   kedy   mu   žalovaný   mal svojím rozhodnutím v tvrdenom rozpore s právom na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3   Aarhuského   dohovoru   odňať   právo   byť   účastníkom   v   konaní   podľa   príslušných ustanovení zák. č. 543/2002 Z. z. (napríklad o povolenie výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov... v súlade s § 35 ods. 1 cit. zákona).

Aby   takýto   rozpor   mohol   žalobca   namietať,   musí   mu   medzinárodná   zmluva o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takéhoto práva, ako mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali   prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov a opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má každý v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti (tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. sa toto vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym právom nielen v oblasti životného prostredia).

Podľa § 250t ods. 1 prvá veta O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto slovné   spojenie   nie   je   v   texte   čl. 9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru   výslovne   uvedené,   ale naopak, je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad v čl. 6,   čl. 9   ods. 1,   2   a   4),   na   ktoré   sa   však   žalobca   v   svojich   odvolacích   dôvodoch neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi o prednosti čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.»

Najvyšší   súd   v rozsudkoch   sp. zn.   3 Sžp 8/2009   z 11.   júna   2009,   sp. zn. 3 Sžp 10/2009   z 11.   júna   2009,   ako   aj   rozsudku   v rozsudku   sp. zn.   3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009 okrem iného uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti W. s. r. o.... zo Z., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha... je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca   má   v   tomto   administratívnom   konaní   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo   stanovísk   žalobcu   vyplýva,   že   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby   mu neumožňuje   plne   realizovať   jeho   oprávnenia   podľa   čl. 9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca   tvrdil,   že   právo   byť   účastníkom   konania   v   administratívnych   konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý, ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie   úkonov   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany chráneného   živočícha...   a   intenzity   jej   vplyvu   na   životné   prostredie.   Formy   a   rozsah prístupu   zainteresovanej   verejnosti   k   správnemu   a   súdnemu   konaniu   sú   ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z   dikcie   čl. 9   ods. 3   Dohovoru   je   zjavné,   že   odkazuje   na   splnenie   podmienok vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd za primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha...   na   životné   prostredie.   Táto   činnosť   nepatrí   medzi Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným vplyvom na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia, t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva, že   pri   iných   činnostiach   (ako   je   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha... na životné prostredie) je forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Ústavný   súd   v súvislosti   s citovaným   poukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V danom prípade možno vo vzťahu k rozsudkom   najvyššieho súdu   napadnutých sťažnosťami sťažovateľa konštatovať, že sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať ani za arbitrárne.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd zásadne odlišným spôsobom rozhodol v jeho právne i skutkovo obdobnej veci uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým konanie   prerušil   a   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   podľa   čl. 234   Zmluvy o založení   Európskeho   spoločenstva   predložil   na   rozhodnutie   nasledujúce   predbežné otázky:

«1. Je   možné   článku   9   Aarhuského   dohovoru,   a   (o   najmä   jeho   odseku   3, s prihliadnutím   na hlavný cieľ sledovaný touto   medzinárodnou zmluvou,   tzn.   že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal   súčasťou   komunitárneho   práva,   priznať   účinok   priamej   aplikovateľnosti   alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru   s   prihliadnutím   na   hlavný   cieľ   sledovaný   touto   medzinárodnou zmluvou,   že   pod   pojem   „úkony   orgánu   verejnej   správy“   je   nutné   zahrnúť   aj   úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe   zahŕňa   aj   právo   napadnúť   samotné   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Najvyšší súd odôvodnil svoj procesný postup najmä: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v odvolacom konaní z celkového počtu 112 odvolaní predložených žalobcom bolo už 35 rozhodnutých tak,   že odvolaniu nebolo vyhovené. Avšak počas odvolacieho konania pri rozhodovaní v tak rozsiahlom počte prípadov boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyhodnotené aj argumenty žalobcu (predovšetkým išlo o časovo neskoršie doručené odvolania), ktoré vyvolávajú pochybnosti o správnosti aplikácie článku 9 Aarhuského dohovoru na postavenie žalobcu (generálne verejnosti)   ako   účastníka   konania   najmä   v   zmysle   zásad   obsiahnutých   v   preambule Aarhuského dohovoru, ktorý sa stal odo dňa 17. 02. 2005 súčasťou komunitárneho práva (čl. 300 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) vzťahujúceho sa nielen k problematike upravenej v I. pilieri Európskej únie, tzn. čl. 174 a 175 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ale aj k základným úlohám Európskeho spoločenstva (zlepšovania kvality životného prostredia) podľa čl. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Uvedenú skutočnosť   žalovaný   v   svojom   vyjadrení   k   žalobe   potvrdzuje,   avšak   otázku   aplikačnej prednosti   medzinárodnej   zmluvy   porovnával   nie   šťastným   spôsobom   s kritériami Európskeho súdneho dvora pre priamy účinok sekundárneho komunitárneho práva... Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nebolo v súlade s požiadavkami účinnej implementácie komunitárneho práva, pokiaľ by vnútroštátne predpisy (tzn. zákon o ochrane prírody) nenáležitým spôsobom zužovali okruh osôb (verejnosti) majúcich právo byť účastníkmi konania vo veciach ochrany životného prostredia oproti úprave obsiahnutej v Aarhuskom dohovore ako časti komunitárneho práva...

V záujme ochrany práv žalobcu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas   konania   a   tiež   s   ohľadom   na   zavedenú   judikatúru   Európskeho   súdneho   dvora ohľadne   použiteľnosti   komunitárneho   práva   v   danom   spore   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky obrátil na Európsky súdny dvor s vyššie uvedenými predbežnými otázkami...

A) K prvej predbežnej otázke:

19.   Základným   problémom,   ktorý   bol   pred   Najvyšší   súd   odvolaním   predložený, spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či účinky článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasti komunitárneho práva nastávajú pre verejnosť v Európskej únii, aj keď podmienky pre   príslušný   skutkový   stav   vychádzajúci   z   ochrany   krajiny   a   prírody   neboli   vykonané sekundárnym   komunitárnym   predpisom.   Až   na   základe   vyriešenia   takto   položenej predbežnej otázky môže Najvyšší súd posúdiť samotný vplyv článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý štátny   orgán   platí   komunitárna   požiadavka   obsiahnutá   v   článku   10   Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého členské štáty vykonajú všetky vhodné všeobecné a osobitné opatrenia k splneniu záväzkov, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy alebo sú dôsledkom činnosti orgánov Spoločenstva, uľahčujú mu plnenie jeho úloh a zdržia sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť uskutočnenie cieľov tejto zmluvy.

20.   Ďalej   Najvyšší   súd   nemôže   pri   konaní   o   podanom   odvolaní   prehliadnuť   tú skutočnosť, že Európske spoločenstvá pristúpili k Aarhuskému dohovoru dňa 25. júna 1998 súčinnosťou od 17. 02. 2005 v zmysle Rozhodnutia Rady EÚ č. 2005/370/EC (publikované in:   ÚV   L 124,   17. 5. 2005,   str.   1).   Podľa   odbornej   literatúry   sa   potom   medzinárodný dohovor,   ku   ktorému   Európske   spoločenstvá   pristúpili,   stáva   súčasťou   primárneho komunitárneho   práva   (článok   300   ods. 7   Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva). Najmä   odseky   1   a   2   preambule   hore   uvedeného   Rozhodnutia   Rady   EÚ   zdôrazňujú myšlienku účasti verejnosti pri ochrane životného prostredia.

21. Po pristúpení boli orgánmi Európskej únie/ Európskych spoločenstiev vykonané rôzne   legislatívne   kroky   na   zabezpečenie   implementácie   Aarhuského   dohovoru.   Bolo napríklad   prijaté   Nariadenie   (ES)   č. 1367/2006   o   aplikácii   ustanovení   Aarhuského dohovoru na orgány a subjekty Spoločenstiev. Takisto bol vypracovaný Návrh smernice ES o prístupe k právnej ochrane vo veciach životného prostredia. Tento návrh by mal smerovať k všeobecnému zabezpečeniu prístupu verejnosti k súdnej ochrane vo veciach životného prostredia,   poprípade k úplnej   transpozícii (predovšetkým)   článku 9 ods. 3   Aarhuského dohovoru do komunitárneho práva, tzn. s účinkami aj k vnútroštátnym poriadkom členských štátov. Komisiou ES bol predložený do legislatívneho procesu v októbri 2005. Najvyšší súd má   zistené,   že po vydaní   nesúhlasného stanoviska   Rady   (jún   2005)   sa zatiaľ   v ďalšom rokovaní o predloženom návrhu nepokračuje.

22. Za tejto situácie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnená prvá predbežná otázka, ktorá vychádza z pozície Európskych spoločenstiev, že hoci pristúpením k Aarhuskému   dohovoru   bol   Európskymi   spoločenstvami   deklarovaná   snaha   o   uznanie zvýšeného procesného štandardu verejnosti v procese ochrany životného prostredia (ako jedného zo základných cieľov Európskeho spoločenstva), avšak konkrétne výhody by sa verejnosti v súdnom konaní nemohli poskytnúť z dôvodov majúcich svoj základ v zložitom komunitárnom legislatívnom procese?

B) K druhej predbežnej otázke:

23.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   za   ďalší   krok   komunitárnej   legislatívy smerujúcim   k   naplneniu   cieľa   sledovaného   Aarhuským   dohovorom   považuje   zmenu Smernice   Rady   č. 85/337/EHS   (vrátane   Smernice   č. 96/61/ES)   o hodnotení   účinkov niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie.   Úplné   znenie   tejto smernice   obsahuje   zmeny   prinesené   Smernicou   č. 2003/35/ES   o   účasti   verejnosti   pri príprave niektorých projektov a programov týkajúcich sa životného prostredia, pokiaľ ide o zdôrazňovania   účasti   verejnosti   na   tvorbe   týchto   projektov   a   následného   prístupu k právnej ochrane.

24. Rovnako pri pokladaní predbežných otázok Najvyšší súd Slovenskej republiky zohľadnil   vývoj   judikatúry   Európskeho   súdneho   dvora   (konkrétne   ide   o   rozhodnutia Prvostupňového   súdu)   vo   veci   účasti   verejnosti   v   záležitostiach   ochrany   životného prostredia vrátane tvorby dotknutých projektov a prístupu k právnej ochrane má v zmysle čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva významný vplyv na rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov.

25. Vo svojom najstaršom rozhodnutí sp. zn. T-585/93, Stichting Greenpeace Council a spol.   v.   Komisia   ES   (09. 08. 1995)   súd   s   odkazom   na   staršiu   judikatúru   (C-25/62, Plaumann)   konštatoval,   že   verejné   záujmy   vrátane   ochrany   životného   prostredia   majú v svojej podstate „difúzny“ charakter, tzn. že nie sú priraditeľné ku konkrétnemu subjektu. Organizácie zaoberajúce sa ochranou životného prostredia preto nemôžu splniť podmienku aktívnej   legitimácie   na   podanie   žaloby   proti   napadnutému   aktu   (konkr.   v   prípade rozhodnutie Komisie ES o finančnej podpore výstavby elektrární) uvedenú v čl. 230 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev. Obdobný záver vyslovil v tom čase aj o legitimácii miestnych obyvateľov.

26. V ďalšom rozhodovacom vývoji Prvostupňového súdu, v čase pred pristúpením k Aarhuskému   dohovoru,   nie   je   podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vidieť badateľný   judikatúrny   posun   (sp. zn.   T-219/95   R,   Marie-Thérèse   Danielsson   a   spol. v. Komisia ES /1995/, spojené veci sp. zn. T-236/04 and T-241/04, European Environmental Bureau (EEB) and Stichting Natuur en Milieu v. Komisia ES /2005/ a T-264/04, WWF European Policy Programme v. Komisia ES /2007/).

27. Naopak v relatívne poslednom rozhodnutí sp. zn. T-37/04, Regiao autonoma dos Açores v. Komisia ES /zo dňa 01. 07. 2008/ Prvostupňový súd už prihliadol k obsahu čl. 9 ods. 3 Aarhuského Dohovoru v tom duchu, že zdôraznil jeho výslovný odkaz na „kritériá, ak sú vôbec niektoré stanovené vo vnútroštátnom poriadku členských štátov Dohovoru“, pričom spomenuté kritériá, vo vzťahu k žalobám pred súdmi Európskych spoločenstiev sú zakotvené   v   čl. 230   Zmluvy   o   založení   Európskych   spoločenstiev   a   ďalej   čl. 10   až   12 Nariadenia č. 1367/2006 vymedzujú procesné podmienky, po splnení ktorých môžu niektoré mimovládne organizácie podať takúto žalobu v zmysle čl. 230 cit. Zmluvy. Nakoľko však v danej veci tieto podmienky uvedené v čl. 10 až 12 cit. nariadenia splnené neboli, súd žalobu autonómnej oblasti Azorských ostrovov proti nariadeniu týkajúceho sa regulácie rybolovu odmietol so záverom, že žalobcu nie je možné považovať za osobne dotknutého napadnutým nariadením.

28. Vzhľadom na hore uvedené závery musel Najvyšší súd prijať záver, že judikatúra Európskeho   súdneho   dvora   nesignalizuje   nič,   čo   by   potvrdzovalo   neprípustnosť,   resp. odmietanie aplikácie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na komunitárnej úrovni. Naopak, judikatúra   Európskeho   súdneho   dvora   v   posledne   hore   citovanom   rozhodnutí   prikladá zásadný aplikačný dôraz článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru za situácie, keď pomeriava komunitárne kritériá na podanie žaloby v zmysle čl. 230 Zmluvy o Európskom spoločenstve.

29. Potom je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opodstatnená aj druhá otázka, ktorá smeruje k zisteniu, či Európsky súdny dvor prizná právu zakotvenému v článku 9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru,   účinok   bezprostrednej   použiteľnosti   charakterizujúce niektoré   komunitárne   práva   alebo   priamy   účinok,   ako   priznáva   niektorým   právam uvedeným v sekundárnych komunitárnych predpisoch.

Príslušné vnútroštátne právo

30. Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania týkajúceho sa preverenia zákonnosti postupu správneho orgánu vo veci povolenia výnimky z predpisov na ochranu prírody vyjadroval svoj nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody v zmysle § 82 ods. 3 posledná veta citovaného zákona nielenže ponúkané, ale aj bolo nepriamo priznané.

31. Podľa § 40 ods. 2 posledná veta zákona o ochrane prírody môže orgán ochrany prírody   v   odôvodnených   prípadoch   povoliť   výnimku   z   podmienok   ochrany   chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že neexistuje iná alternatíva a výnimka neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov; ak ide o chránené druhy živočíchov, ktoré sú zároveň poľovnou zverou, výnimku možno povoliť až po dohode s ministerstvom pôdohospodárstva.

32. Podľa § 82 ods. 3 posledná veta zákona o ochrane prírody združenie s právnou subjektivitou,   114)   ktorého   predmetom   činnosti   najmenej   jeden   rok   je   ochrana   prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

C) K tretej predbežnej otázke:

33.   Prvé   pochybnosti   o   súlade   hore   uvedených   ustanovení   slovenského   práva s komunitárnou úpravou vyjadrenou prostredníctvom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyvolávajú   zmeny   znenia   § 82   ods. 3   zákona   o   ochrane   prírody,   ktoré   s účinnosťou do 30. 11. 2007   verejnosti   (tzn.   záujmovému   združeniu   občanov)   priznávalo   postavenie účastníka   konania,   tzn.   zaručovalo   mu   aj   prístup   k súdnemu   konaniu.   Avšak   po   tomto dátume   procesná   pozícia   verejnosti   v   slovenskom   právnom   poriadku   sa   zredukovalo na postavenie zúčastnenej osoby.

34. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že v danej veci a za súčasnej právnej situácie (ide o správne konanie o žiadosti na vydanie povolenia na usmrtenie chráneného živočícha... žijúceho vo voľnej prírode, ktorého teritórium nie je vymedzené   vlastníckymi   vzťahmi,   ale   biologickými   potrebami   tohto   živočícha)   je   veľmi ťažké si predstaviť, že by niekto iný (napríklad vlastník alebo správca pozemkov dotknutých pobytom uvedeného chráneného živočícha) bol oprávnený vystupovať v záujme ochrany prírody   proti   záujmom   sledovaným   samotným   žiadateľom,   tzn. poľovníckym   združením. Preto   pozícia   verejného   ochrancu   životného   prostredia   načrtnutá   pre   verejnosť prostredníctvom preambule Aarhuského dohovoru a čiastočne aj prostredníctvom článku 9 ods. 3   Aarhuského   dohovoru   nenachádza   podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky patričnú odozvu v slovenskej úprave procesných práv zúčastnenej osoby.

35. Preto žalobca v odvolaní predovšetkým poukazuje na to, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s č1. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane.

Podľa   § 15a   ods. 2   Správneho   poriadku   zúčastnená   osoba   má   právo   byť upovedomená o začatí [správneho] konania a o iných podaniach účastníkov [správneho] konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.   [V   danom   prípade   však   možnosť   obsiahnutá   v poslednej   vete   nebola   slovenským zákonodarcom využitá].

36.   Je nado všetku   pochybnosť   jasné,   že procesná   úprava   slovenského   civilného súdneho konania, stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho súdnictva, priznáva v zmysle § 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 O. s. p. postavenie účastníka súdneho   konania   iba   tomu,   kto   bol   alebo   musel   byť   účastníkom   pôvodného   správneho konania, a zúčastnenej osobe toto právo nepriznáva.

Podľa   § 250   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   žalobcom   je   fyzická   alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Podľa § 250m ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi   sú   v   konaní   na   správnom   orgáne,   a   správny   orgán,   ktorého   rozhodnutie   sa preskúmava.

37. Ako bolo v úvode Najvyšším súdom Slovenskej republiky konštatované, pokiaľ by sa   stotožnil   so   závermi   žalovaného   správneho   orgánu,   že   slovenský   právny   poriadok (konkrétne   ustanovenie   § 82   zákona   o   ochrane   prírody)   žalobcovi   v   pozícii   verejného ochrancu   životného   prostredia,   tzn.   verejnosti,   nepriznáva   procesné   práva   účastníka správneho   konania,   potom   by   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   musel   na   druhej strane v zhode so žalovaným konštatovať, že procesné postavenie žalobcovi neumožňuje nielen   vyvolať,   ale   ani   aj   vstúpiť   do   súdneho   konania.   Avšak   obsah   článku   9   ods. 3 Aarhuského dohovoru, na ktorý sa žalobca argumentačne odvoláva, jednoznačne neodmieta záver, že verejnosť (konkrétne ide o členov verejnosti definovaných prostredníctvom čl. 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru vrátane záujmových združení) má mať vo vnútroštátnom práve zaručené nielen plné právo na prístup k správnemu, ale aj na prístup k súdnemu konaniu.

38. Ďalším problémom kladeným pred Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý má svoj základ vo výklade článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasti komunitárneho práva, za situácie, pokiaľ dôjde k záveru, že ide o bezprostredne aplikovateľné právo, je to, aký   je   rozsah   tohto   práva.   Tento   rozsah   práva   je   textom   článku   9   ods. 3   Aarhuského dohovoru vymedzený nasledovne:

že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

39. Práve nejasnosť a relatívne vnútorná rozpornosť medzi zámerom (cieľ a účel) sledovaný Aarhuským dohovorom na strane jednej   a   hore uvedeným   slovným   spojením výslovne   obsiahnutým   v   článku   9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru   (úkonov   a   opomenutí) na strane druhej viedli Najvyšší súd Slovenskej republiky k položeniu tretej otázky, ktorá sleduje   výslovne   interpretačné   oprávnenie   Európskeho   súdneho   dvora   pre   oblasť komunitárneho práva.

40.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   si   vedomý   tej   skutočnosti,   že v prebiehajúcich odvolacích konaniach bolo z celkového počtu 112 odvolaní predložených žalobcom už 35 rozhodnutých tak, že odvolaniu nebolo vyhovené. Slovenské súdy akceptujú zásadu právnej istoty, v zmysle ktorej musí súd zdôvodniť, prečo rozhodol alebo zamýšľa sa odchýliť od svojej doterajšej judikatúry. Takáto procesná situácia potom predurčuje aj osud zvyšných odvolaní podaných žalobcom. Avšak, ako už bolo viackrát zdôraznené, žalobca otázku vplyvu komunitárneho práva na prejednávanú vec začal naznačovať až v svojich posledných odvolaniach, pričom právomoc Európskeho súdneho dvora v tejto veci nie je zoslabená ani zásadou „acte clair“, resp. „acte eclair“. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky bol aj za tejto situácie v súlade s vnútroštátnym procesným poriadkom nútený konať podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Popri   sťažnostiach,   ktoré   tvoria   predmet   tohto   rozhodnutia,   predložil   sťažovateľ ústavnému súdu aj ďalšie sťažnosti, z ktorých ústavný súd už viacero predbežne prerokoval a uzneseniami rozhodol o ich odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 341/09, III. ÚS 359/09, III. ÚS 390/09, III. ÚS 2/2010 atď.).

Svoje rozhodnutia o odmietnutí týchto sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný   súd   založil   predovšetkým   na   svojom   zistení,   že   týmito   sťažnosťami   napádané rozhodnutia najvyššieho súdu boli identické s viacerými jeho ďalšími rozhodnutiami, ktoré sa týkali obdobného právneho problému vo veciach sťažovateľa (ako žalobcu), a pritom tieto rozhodnutia časovo predchádzali vydaniu odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu – uznesenia sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, na ktoré poukazuje v týchto sťažnostiach sťažovateľ.   Za   týchto   okolností   podľa   ústavného   súdu   „vyznieva   absurdne   tvrdenie sťažovateľa   o   nepredvídateľnom   postupe   v   rozhodovaní,   ktoré   predchádzalo   odlišnému postupu   a   ktoré   bolo   zároveň   obdobné   s   viacerými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu v skutkovo   a   právne   podobnej   veci“,   pričom   „Toto   odlišné   rozhodnutie   zároveň   nie   je odlišným   meritórnym   rozhodnutím,   ale   rozhodnutím   o   prerušení   konania   a   predložení predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda   porovnáva   obsah   rozhodnutí   vydaných   v   odlišnej   forme   a   odlišnej   fáze   konania (citované z uznesenia sp. zn. III. ÚS 341/09 z 10. novembra 2009).“.

V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ v predmetných sťažnostiach odvodzoval svoje tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podstate od jedinej (kľúčovej) námietky, podľa ktorej došlo odlišným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   dospel   potom   ústavný   súd   na   základe uvedeného   zistenia,   ako   aj   konštatovania,   že   napadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu   sú z hľadiska   sťažovateľom   aplikovanej   sťažnostnej   námietky   (identicky   uplatnenej vo všetkých sťažnostiach, ktorých sa týka) primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať ani za arbitrárne, k záveru, že tieto sťažnosti sa dajú kvalifikovať ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný   súd   aj   naďalej   považuje   svoje   závery   k   uvedenej   sťažnostnej   námietke sťažovateľa prijaté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za relevantné s výnimkou sťažnosti   smerujúcej   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009, ktoré bolo vydané už po odlišnom rozhodnutí najvyššieho súdu – uznesení sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, vo vzťahu ku ktorému je argumentácia sťažovateľa z časového hľadiska zodpovedajúca. Ústavný súd však napriek tomu považuje, aj pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009, vyčkať a meritórne vo veci rozhodnúť až po rozhodnutí Súdneho dvora   Európskych   spoločenstiev.   Zároveň   ústavný   súd   dodáva,   že   materiálny   prístup k ochrane   základných   práv   a   slobôd   nevylučuje,   ale   naopak   umožňuje,   aby   ostatné napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   z hľadiska   namietaného   porušenia   ústavou garantovaných práv označených sťažovateľom posúdil aj nad rámec v sťažnosti uplatnených námietok.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   už   zdôraznil   (IV. ÚS 206/08),   že „Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je   aj   výklad   práva   spoločenstva   podľa   čl. 234   zmluvy   Súdnym   dvorom   ES   v   konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.“. V tom istom rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu   už   niet   žiadneho   opravného   prostriedku,   nepredloží   prejudiciálnu   otázku Súdnemu   dvoru   ES,   hoci   tak   urobiť   mal,   otvára   sa   otázka   ústavnosti   jeho   postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania... Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe zákona.“.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 206/08 tiež uviedol, že „Účelom a podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej   judikatúry   Súdneho dvora   ES   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym   dvorom   ES   pri   výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva je založené na deľbe   úloh   medzi   vnútroštátnymi súdmi   a Súdnym   dvorom   Európskych spoločenstiev.   Je   vecou   len vnútroštátneho   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku toho   je   Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   v   zásade   povinný   rozhodnúť,   pokiaľ   sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať   zodpovednosť   členského   štátu   za   porušenie   komunitárneho   práva   postupom a rozhodovaním   vnútroštátneho   súdu   (pozri   napríklad   rozsudok   z   30.   septembra   2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).“.

Najvyšší   súd   v sťažnosťami   napadnutých   rozsudkoch   dospel   k   záveru,   že sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   jednoznačný   záver   o   tom,   či   vo   veciach   sťažovateľa najvyšší súd konal v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podmienený tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9 Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nemožno formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí na ďalšie konanie v konaní vo veci samej.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   IV. ÚS 95/2010,   sp. zn. IV. ÚS 96/2010, sp. zn. IV. ÚS 97/2010, sp. zn. IV. ÚS 98/2010 a sp. zn. IV. ÚS 99/2010 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažností rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde o prijatí označených sťažností na ďalšie konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy   [čl. 234   Zmluvy   o založení   Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325, 24. 12. 2002), pozn.].

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva súdom,   proti rozhodnutiu   ktorého nemožno podať opravný prostriedok   (čl. 133 ústavy), čo vytvára možnosť na to, aby podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru. Takýto postup by bol ale nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.

Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, a preto prerušil konanie o sťažnostiach   sťažovateľa   až   do   okamihu   zaslania   relevantného   rozhodnutia   Súdneho dvora Európskych spoločenstiev najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010