znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 99/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   úradu   Košice   I   v konaní o návrhoch podaných 20. až 22. decembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 93/2007 z 25. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu   Košice   I (ďalej   len   „daňový   úrad“)   v konaní   o návrhoch   podaných   20.   až   22. decembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 93/2007 z 25. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že «v dňoch 20. až 22. 12. 2006 podal daňový subjekt - sťažovateľ 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V.

Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach.

Dňa   28.   2.   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   oznámenie   Daňového   úradu Košice V sp.   zn.   709/230/6651/07/ZIM   zo   dňa   19.   2.   2007,   v ktorom   správca   dane oznamuje, že vzhľadom na osobitnú povahu týchto prípadov požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán. Správca dane neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ   podal   voči   takémuto   postupu   námietku   proti   nesprávnemu   postupu zamestnancov správcu dane zo dňa 5. 3. 2007.

Dňa 7. 3. 2007 sťažovateľ zaslal Daňovému úradu Košice V sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup zamestnancov správcu dane - nerešpektovanie procesného postupu pri dodržiavaní povinnosti dodržiavania zákonných procesných lehôt na rozhodnutie zo dňa 5. 3. 2007, ktorú postúpil Daňový úrad Košice V orgánu príslušnému vybaviť sťažnosti - oddeleniu petícií a sťažností DR SR, ktorá bola doručená dňa 12. 3. 2007.

Dňa   19.   3.   2007   bolo   sťažovateľovi   doručených   17   odpovedí   Daňového   úradu Košice V, v ktorých odpovedal sťažovateľovi, že nebude vo veci rozhodovať.

Dňa 19. 3. 2007 podal sťažovateľ osobne v podateľni DÚ Košice V podanie pod názvom „žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane - DÚ Košice V“, v ktorých sa domáhal rozhodnúť   vo   všetkých   18   začatých   konaniach   rozhodnutím   a nie   odpoveďou   resp. postúpením veci nadriadenému orgánu.

Dňa 27. 6. 2007 bolo doručené daňovému subjektu oznámenie o vybavení sťažností DR   SR   sp.   zn.   I/132/1951-45197/07/Str.   (Sť.   č.   29/2007)   zo   dňa   6.   6.   2007,   v ktorej konštatuje DR SR, že je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie lehoty, o koľko boli predĺžené, lehoty na rozhodnutie DR SR nepovažuje za porušenie zákona.

Dňa   22.   2.   2007   bolo   doručené   DR   SR   v Banskej   Bystrici   podanie   pod   názvom „sťažnosť   -   nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o právach   a povinnostiach   fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“.

Dňa 20. 4. 2007 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie DR SR, v ktorom je okrem iného uvedené, že DÚ Košice V požiadal listom č. 709/230/1327/07 zo dňa 11. 1. 2007 nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie a nadriadený orgán listom sp. zn. I/223/1359-8466/2007 zo dňa 26. 1. 2007 oznámením lehotu predĺžilo.

Dňa 27. 4. 2007 podal sťažovateľ podanie pod názvom „námietky proti postupu zamestnanca správcu dane - Ing. V. P., námestníka DR SR pre správu pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa DÚ Košice V“ zo dňa 27. 4. 2007. Dňa   7.   5.   2007   bola   doručená   sťažovateľovi   odpoveď   pod   názvom   „žiadosť o vydanie   rozhodnutia   a dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie   rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane DÚ Košice V - odpoveď - 695/321/31918/2007/Šál zo dňa 17. 4. 2007“. Z tejto odpovede Daňového úradu Košice I - nového správcu dane vyplýva, že tento správca dane podľa jeho názoru nemôže vydať žiadne rozhodnutie. Dňa   29.   6.   2007   bolo   doručené   sťažovateľovi   rozhodnutie   vydané   opäť   vecne a funkčne nepríslušným orgánom č. j. I/223/3969-43993/2007/991545-r zo dňa 1. 6. 2007, v ktorej   nevyhovelo   námietke   s tým,   že   v ničom   námestník   GR   DR   SR   nepochybil a neoznámenie skutočnosti sťažovateľovi o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená nie je   porušením   zákona.   Potvrdil   však,   že   lehoty   na   rozhodnutie   vo   všetkých   24   začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Dňa   22.   5.   2007   podal   sťažovateľ   podanie   pod   názvom   „Sťažnosť   -   porušenie povinnosti správcu dane DÚ Košice I rozhodnúť o právach a povinnostiach v 24 začatých daňových konaniach (Odpoveď DÚ KE I č. j. 695/321/31918/2007/Šál zo dňa 17. 4. 2007) zo dňa 20. 5. 2007, ktorú vrátil listom pod názvom „vrátenie podania č. j. I/123/7437- 43789/07/Fre zo dňa 28. 5. 2007 a ktorú doplnil oznámením č. j. I/132/7437-48506/07/Fre zo dňa 20. 6. 2007 z dôvodu, že ju podal orgán verejnej správy - súdny exekútor a nie sťažovateľ v postavení súdneho exekútora.

Dňa   6.   7.   2007   bolo   doručené   sťažovateľovi   „Oznámenie   o vybavení   sťažnosti“ vydané DR SR č. j. I/132/5172-41745/07/Fabi (Sť. č. 40/07) zo dňa 14. 6. 2007, v ktorom sa sťažovateľ   po   prvýkrát   dozvedel,   že   DR   SR   predĺžilo   lehotu   vo   všetkých   23   podaniach (správne 24 podaniach) oznámením č. j. I/223/1359-8466/2007/992517 zo dňa 15. 3. 2007. Táto predĺžená lehota však nebola splnená v 17+1 začatom konaní dodnes, čím došlo zo strany tak DÚ Košice V (od 21. 3. 2007 je delegovaným miestne príslušným správcom dane už   DÚ   Košice   I),   ale   najmä   DÚ   Košice   I,   ktorý   rozhodnúť   vo   veci   odmieta   vo   veci 17 + 1 začatých konaní, aj napriek tomu, že DR SR potvrdilo, že v týchto konaniach sa bude rozhodovať rozhodnutiami, čo dokazuje predĺženie lehôt na rozhodnutie v 23 (správne 24) začatých konaniach.

Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice rozhodnutím sp. zn. VI/230/64/697/2007 zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Košice v zmysle § 4 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   na   základe   návrhu   Daňového   úradu Košice   V o delegovanie   daňového   subjektu   Ing.   Mgr.   K.   M.   zo   dňa   29.   1.   2007 o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.

Dňa 8. 8. 2007 podal sťažovateľ žalobu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 28. 10. 2008 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 93/2007 zo dňa 25. 9. 2008, ktorým súd návrh zamietol a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.».

Na základe sumarizácie opísaného skutkového stavu sťažovateľ dospel k názoru, že správca   dane   je   v daňovom   konaní   nečinný   a odmieta   vydať   rozhodnutie,   pričom z príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) nevyplýva možnosť správcu dane vyberať si, akým spôsobom vybaví podanie daňového subjektu.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   nesúhlasí   s názorom   vysloveným   v napadnutom uznesení   krajského   súdu,   podľa   ktorého   začatie   konania   v zmysle   §   20   ods.   1   zákona o správe   daní   a poplatkov   je   podmienené   kvalifikovaným   podnetom,   ktorý   je   schopný vyvolať účinky začatia daňového konania.

Podľa   sťažovateľa   je   správca   dane   povinný   zákonom   predpísaným   spôsobom vybaviť aj podanie, ktoré nie je špecifikované v iných ustanoveniach zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane však podľa tvrdenia sťažovateľa „... doposiaľ nevydal v konaní začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom, Krajský súd v Košiciach mu túto ochranu neposkytol.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „...   postupom   Daňového   úradu   Košice   I a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 93/2007 zo dňa 25. 9. 2008 došlo k porušeniu práva sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo sťažovateľa - na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 93/2007 zo dňa 25. 9. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 S 93/2007 zo dňa 25. 9. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach   aj Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   relevantného   znenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   upravujúceho   základné   právo, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa v prípadoch ustanovených zákonom každý môže domáhať   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

1. Podľa obsahu sťažnosti jej predmetom je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa o tom, že postupom daňového úradu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   a postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods.   1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 prvej vety OSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   o sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola   rozhodnutím   a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil 20. až 22. decembra 2006 Daňovému úradu Košice V, ktorý bol v tom čase príslušným správcom   dane,   podania   z   18.   decembra   2006   označené   ako „Uplatnenie   si   práva premlčania z dôvodu zániku práva pokračovať v daňových kontrolách podľa ustanovenia § 15 ods. 13 v spojení s ustanovením § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.“. Nečinnosť správcu   dane   videl   sťažovateľ   v tom,   že   o jeho   podaniach   nebolo   rozhodnuté   formou rozhodnutia, ktoré by obsahovalo všetky náležitosti uvedené v § 30 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, ale bolo vybavené iba listom z 13. marca 2007. Pred podaním návrhu na nečinnosť orgánu verejnej správy na súde podal sťažovateľ sťažnosť - „nerešpektovanie povinnosti   rozhodnúť   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   len rozhodnutím“ zo 16. marca 2007 na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky v Banskej Bystrici   (ďalej   len „daňové riaditeľstvo“).   Táto   sťažnosť   bola vybavená oznámením zo 6. júna 2007 č. I/132/1951-45197/07/Str, Sť. č. 29/2007 ako neopodstatnená.

Keďže   z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   skutkovo   namieta   okrem   iného   aj nečinnosť orgánu štátnej správy, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym   predpisom,   najmä   ak   je   v konaní   nečinný   a uvedenou   nečinnosťou   je   fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým je aj daňový úrad, prípadne tiež o jeho rozhodnutí a postupe, pokiaľ sťažovateľ dospel k záveru, že bol takýmto jeho postupom alebo rozhodnutím ukrátený na svojich právach (zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu zo 7. augusta 2007 na nečinnosť orgánu verejnej správy). Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou taktiež dožaduje, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo predovšetkým zistiť, či sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu boli založené na argumentácii, že v zmysle „zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je správca dane   viazaný   v Zákone   č.   511/1992   Zb.   predpísanými   postupmi   a v prípade,   že   daňové konanie   začalo,   čo   je   nesporné,   postupovať   v ňom   jedným   zo   zákonom   predpísaných spôsobov“. Napriek   tomu,   že „správca   dane   doposiaľ   nevydal   v konaní,   začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie“ a sťažovateľ využil možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom, podľa jeho tvrdenia „Krajský súd v Košiciach mu túto ochranu neposkytol“.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, IV. ÚS 71/05), resp. pri ktorej je zjavná absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou   v sťažnosti považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   OSP,   ktorú   možno   vyvodiť   predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej   správy   (žalovaného),   ktorý   vo   veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania,   ktorej   dlhodobé   a neprimerané   pretrvávanie   spravidla   naznačuje,   že   dochádza k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Úloha   súdu   v tomto   konaní   spočíva   v povinnosti   preskúmať   na základe   žaloby,   či   je   dotknutý   orgán   verejnej   správy   (žalovaný)   v napadnutom   konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu   a na   tomto   základe   rozhodnúť   buď tak,   že   dotknutému   orgánu   verejnej   správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne.

V napadnutom   uznesení   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   žaloby sťažovateľa odôvodnil takto:

«Podaním   z   18.   12.   2006,   ktorý   bol   odporcovi   doručený   dňa   22.   12.   2006,   sa navrhovateľ domáhal rozhodnúť o otázke zániku práva z dôvodu uplatnenia premlčania, pretože zaniklo oprávnenie správcu dane ukončiť daňové kontroly za zdaňovacie obdobie december 2000 (opakovaná) februára - december 2001 a január 2002, pretože správca dane nedodržal zákonnú lehotu na ukončenie daňových kontrol do 12 mesiacov od ich začatia,   čím   porušil   povinnosť   uloženú   zákonom   v ustanovení   §   30a   ods.   7   zákona č. 511/1992 Zb.   Pretože z dôvodu uplatnenia premlčania nedošlo k ukončeniu daňových kontrol   zákonným   spôsobom,   úkon   prerokovania   protokolu   o kontrole   považuje   za absolútne   neplatný   a platobné   výmery   vydané   podľa   ustanovení   §   44   ods.   6   v spojení s ustanovením § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. rovnako absolútne neplatné a nulitné z dôvodu   nerešpektovania   procesných   podmienok   konania,   zániku   práva,   uplynutím zákonných lehôt ustanovených v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Žiadal, aby konanie o daňových   kontrolách,   resp.   vyrubovacie   konania   a dovolacie   konanie   bolo   zastavené podľa ustanovení § 25 ods. 1 písm. f) uvedeného zákona.

Odporca listom z 13. 3. 2007 navrhovateľovi uviedol, že dôvody uvedené v návrhu navrhovateľa   boli   preverované   na   základe   jeho   sťažnosti   Daňovým   riaditeľstvom   SR Banská Bystrica, odborom vnútornej kontroly, oddelením petície a sťažností. Nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ktorá je upravená v ustanovení § 30a ods. 7 a 8 zákona   č. 511/1992   Zb.   bola   predmetom   jeho   žaloby,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania rozhodnutia   správneho   orgánu   -   Daňového   úradu   Košice   V.   z   10.   7.   2006   č.   j. 709/320/25433/06 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/41/2006. Poukázal na to, že dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu,   boli   súčasťou   procesu,   ktorý predchádzal vyrubovaciemu konaniu a tento postup je v súčasnosti preskúmavaný v rámci odvolacieho konania.

Zo   súvisiacich   spisov   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   S/85/2007, 6 S/126 - 132/2007 a 7 S/106 - 111/2007 súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť správneho orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ neumožnil ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006. Vo vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov, všetky vydané 3. 11. 2006, ktoré boli navrhovateľovi doručené 24. 11. 2006 a navrhovateľ proti všetkým platobným výmerom podal odvolanie. V odvolaniach namietal rovnaké nedostatky postupu správcu dane a vykonávanej kontroly ako v návrhu zo dňa 18. 12. 2006. O odvolaniach daňové riaditeľstvo   rozhodlo   13 rozhodnutiami   zo dňa   12.   10.   2007 a navrhovateľ   podal   proti týmto rozhodnutiam žaloby doručené súdu 7. 11. 2007...

Návrhom na začatie konania „uplatnenia si práva premlčania z dôvodu zániku práva pokračovať v daňových kontrolách podľa ustanovenia § 15 v spojení s ustanovením § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.“ sa navrhovateľ domáhal, aby odporca zastavil daňové kontroly podľa § 25 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, hoci v čase návrhu odporca daňovú kontrolu nevykonával, pretože táto bola ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré   nasledovalo   po   ukončení   daňových   kontrol,   boli   vydané správcom dane platobné výmery.   V čase   doručenia   návrhu   dňa   22.   12.   2006   odporcovi   sa   už   uskutočňovalo odvolacie konanie na odvolacom daňovom orgáne. Za tejto situácie podanie návrhu na zastavenie   konania   a zrušenia   platobných   výmerov   v rámci   autoremedúry,   keď   nielen daňová kontrola, ale aj vyrubovacie konanie bolo ukončené vydaním platobných výmerov, nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za následok začatie konania podľa § 20   zákona   č.   511/1992   Zb.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   pre   konanie   je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje.

Bez ohľadu na to, ako navrhovateľ označil svoje podanie z 18. 12. 2006, s poukazom na citované ustanovenie je toto podanie potrebné posúdiť ako odvolanie proti platobným výmerom z 3. 11. 2007 (správne má byť „3. 11. 2006“, pozn.), pretože navrhovateľ požaduje preskúmanie či bol postup správcu dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v súlade so zákonom a žiada zrušenie platobných výmerov v rámci autoremedúry. V čase podania   návrhu   už   prebiehalo   odvolacie   konanie   začaté   na   základe   predchádzajúceho odvolania navrhovateľa z 8. 12. 2006 a dôvody odvolania, ktoré doplnil podaním z 11. 1. 2007 sa prekrývajú s obsahom podania z 18. 12. 2007.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že odporca nebol nečinný ak o návrhu navrhovateľa z 8. 12. 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením z 13. 3. 2007.

Preto podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   krajský   súd   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je žalovaný orgán verejnej správy - daňový úrad v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t.   j.   právne   relevantného   a akceptovateľného   dôvodu   a na   základe   toho   napadnutým uznesením   rozhodol.   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   pripomenul,   že   sťažovateľ nenamietal   vo   svojej   sťažnosti   postup   krajského   súdu,   ktorý   smeroval   k vydaniu napadnutého uznesenia.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je daňový úrad   v tomto   konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,   t.   j.   právne relevantného   a akceptovateľného   dôvodu.   Ako   vyplýva   z citovanej   časti   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   na   túto   otázku   odpovedal   síce   stručne,   ale   podľa   názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne. Krajský súd uviedol, že daňový úrad nebol vo veci podaní sťažovateľa nečinný, ak o návrhu sťažovateľa z 18. decembra 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením z 13. marca 2007, pretože v čase   podania   návrhu   sťažovateľa   správcovi   dane   (22.   decembra   2006)   už   prebiehalo odvolacie konanie na daňovom riaditeľstve na základe jeho odvolania z 8. decembra 2006 proti platobným výmerom správcu dane z 3. novembra 2006. Proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva z 12. októbra 2007 sťažovateľ podal žaloby o ich preskúmanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej k (ne)zákonnosti postupu daňového úradu a spôsobe, akým sa s touto námietkou vysporiadal krajský súd, poukázal na skutočnosť,   že   žaloba   sťažovateľa   smerovala   proti   nečinnosti   daňového   úradu,   a nie (ne)zákonnosti postupu daňového úradu, a preto nebolo nevyhnutné, aby sa touto otázkou krajský súd zaoberal aj v odôvodnení svojho uznesenia.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   „domáhať   sa   ochrany u príslušného orgánu“ a námietku, že krajský súd mu túto ochranu neposkytol, ústavný súd v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bola   v konaní   krajského   súdu   sp.   zn. 6   S   93/2007   nepochybne   poskytnutá   ochrana.   K porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (I.   ÚS   225/05). Odmietnutie   žaloby o   nečinnosť   správneho   orgánu   samo   osebe   nemožno   považovať za odmietnutie   spravodlivosti.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v   tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia   tohto   ústavného   práva   ústavnou   sťažnosťou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/97). S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto neprichádza ani do úvahy, aby ho mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa, a preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009