znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 99/02-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   V. V.,   bytom V.   B.,   ktorou   namieta porušenie   záväzku Slovenskej republiky dodržiavať ľudské práva podľa čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti a prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie zákazu diskriminácie podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   porušenie preambuly a čl. 5, čl. 6, čl. 10, čl. 11, čl. 12, čl. 17, čl. 20, čl. 25 a čl. 27 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. V.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2002   doručená   sťažnosť   V.   V.,   bytom   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie záväzku Slovenskej republiky dodržiavať ľudské práva podľa čl. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   zákazu   mučenia   podľa   čl.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti a prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a porušenie preambuly a čl. 5, čl. 6, čl. 10, čl. 11, čl. 12, čl. 17, čl. 20, čl. 25 a čl. 27 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Slovenskej republiky.

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   ustanovené   v   §   20   ods.   1   a   §   50   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nebolo k nej pripojené splnomocnenie pre   advokáta   alebo   komerčného   právnika   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným súdom, ako to požaduje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to ústavný súd vyzval 18. novembra 2002 sťažovateľa na odstránenie nedostatkov   sťažnosti   a zaslanie   kvalifikovaného   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie v súlade s citovaným ustanovením zákona o ústavnom súde.

Odpovedajúc   na   uvedenú   výzvu   požiadal   sťažovateľ   podaním   označeným   ako „Žiadosť   o pridelenie   právneho   zástupcu“,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 17.   decembra   2002,   aby   mu   bol   právny   zástupca   v konaní   pred   ním   ustanovený.   Túto žiadosť   odôvodnil   tým,   že „som   osoba   nemajetná,   nevlastním   žiaden   majetok,   moje sociálne pomery a finančné možnosti mi nedovoľujú advokáta – právnika“.

Uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   99/02   z 18.   decembra   2002   ústavný   súd   rozhodol, že sťažnosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nevyhovuje, a súčasne mu uložil predložiť   do   desiatich   dní   od   doručenia   tohto   uznesenia   splnomocnenie   pre   právneho zástupcu spĺňajúce kritériá ustanovené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V odôvodnení citovaného uznesenia uviedol, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude jeho sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v určenej lehote požadované splnomocnenie ústavnému súdu nepredložil.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania. Ak ústavný súd sťažovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

Z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti, ústavný súd ju po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003