znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/2014-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Andreou   Cúgovou,Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods. 1,   2   a   3   písm.   a)   až   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013,za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013z 30. júla 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30.júla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 508,99 € (slovom päťstoosem eur a deväťdesiatdeväť centov) na účetjeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   Andrey   Cúgovej,   Špitálska   25,   Bratislava,   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Špitálska25, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvejvety), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 1 T 105/2010 z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 102/2012 z 29.januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkomokresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 172 ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestnéhozákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   sťažovateľ,   ako   ajprokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára 2013 zamietolodvolania sťažovateľa aj prokurátora. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podalsťažovateľ   dovolanie   z   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   tedaz dôvodu, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Najvyšší súd uznesenímsp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „...   nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou,   nakoľko   tomu   zodpovedajúci   dôvod   dovolania   v ustanovení   §   371   ods.   1 Trestného poriadku absentuje.

Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by o porušenie práva na obhajobu. Také   porušenie   by   zodpovedalo   nerešpektovaniu   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré zabezpečujú   možnosť   obvineného   obhajovať   sa   osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcu, zúčastniť sa na úkonoch trestného konania v rozsahu ustanovenom zákonom, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod. (jadro tejto úpravy je generálne formulované v § 34 Trestného poriadku).

Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku, než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) je chybou rozhodnutia   súdu   (respektíve   v   prvom   z   uvedených   prípadov   chybou   prokurátora a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali). V dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku však možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnej kvalifikácie (§ 371 ods. 1 písm.   i)   Trestného   poriadku.   Ako   už   bolo   uvedené,   nemožno   skúmať   zachovanie   jeho totožnosti oproti obžalobe (rovnako správnosť a úplnosť súdom zisteného skutku).

Ak by si dovolací súd atrahoval prieskum v rozsahu, ktorý mu zákon nezveruje, išlo by o porušenie ústavného princípu konania štátneho orgánu len v rozsahu a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon   (čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky),   ktorý   je   základným atribútom právneho štátu.

Dovolateľom   tvrdenú   chybu   rozhodnutia   súdu   je   možné   uplatňovať   v odvolacom konaní,   k   čomu   aj   došlo.   Použitie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   však   v   tomto prípade nie je možné.“.

Sťažovateľ argumentuje, že Okresná prokuratúra Martin podala na neho obžalobupre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného zákona,v spolupáchateľstve   podľa   §   20   Trestného   zákona,   ktorého   sa   mal   dopustiť   tak,   žespolu s ⬛⬛⬛⬛ na   chate   v   obci v   dobe   od   začiatku   roku   2010do 16. júna 2010 vyrábali pervitín. Konkrétne znel skutok uvedený v obžalobe nasledovne:„po predchádzajúcej   vzájomnej   dohode   s ⬛⬛⬛⬛,   v   presne   nezistenej   dobe od začiatku roku 2010 do 16. 06. 2010, v rekreačnej chate č., v katastrálnom území, obec, okr. Martin a v jej okolí, opakovane extrahovali z tabletiek Nurofen StopGrip (pseudo)efedrin a následne na príslušnom zariadení, ako najmä sklenené misky,   sklenené   banky,   skúmavky,   plastové   fľaše   a   iné   a   z   príslušných   látok,   ako (pseudo)efedrin, kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, jód, červený fosfor   a   toluen,   opakovane   vyrobili   nezistené   množstvo   hydrochloridu   metamfetamínu (pervitín), dňa 16. 06. 2010 mali na uvedenej rekreačnej chate v jenského mise bielu kryštalickú látku o celkovej hmotnosti 0,257 g, o ktorej bolo, podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko   –   expertízneho   ústavu   PZ   Bratislava,   pracovisko   Slovenská   Ľupča, zistené, že sa jedná o hydrochlorid metamfetamínu s obsahom účinnej látky metamfetamín 67,9 % hmotnostných, čo zodpovedá 4 – 18 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom metamfetamín je   zaradený do   II. Skupiny zoznamu   omamných látkach, psychotropných látkach uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psyhotropných látkach a prípravkoch   v   znení   neskorších   predpisov   a   taktiež   tam   mali   uskladnené   v   dvoch injekčných   striekačkách   so   zataveným   násadcom   na   ihlu   biely   prášok   a   na   papieri nasiaknutom neznámou látkou hnedo – žltý prášok, spolu o celkovej hmotnosti 15,494 g, o ktorých   bolo   podľa   znaleckého   skúmania   Kriminalisticko-expertízneho   ústavu   PZ Bratislava,   pracovisko   Slovenská   Ľupča,   zistené,   že   sa   jedná   o   (pseudo)efedrin,   t.   j. prekurzor, ktorý je možné použiť na ilegálnu výrobu metamfetamínu, pričom z uvedeného množstva by bolo možné teoreticky vyrobiť 275 až 550 dávok metamfetamínu.“

V zmysle napadnutého rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ mal dopustiť skutku,za   ktorý   bol   odsúdený,   tým,   že „od   presne   nezistenej   doby   leta   2009   do   najneskôr 16. 06. 2010 opakovane kupoval na bližšie nezistených miestach v meste, minimálne však na diskotéke v meste, od bližšie nezistených osôb, pervitín, ktorý mal následne v držbe pre účely jeho užívania, tento pervitín opakovane užíval minimálne aj s...,   ktorá   ho   taktiež   zaobstarávala   kúpou,   na   rôznych   miestach   v   okrese Martin, jeden až dvakrát do mesiaca, pričom pervitín (memamfetamín) je zaradený do II. skupiny zoznamu omamných a psychotropných látok uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.“.

Sťažovateľ tvrdí, že bol uznaný za vinného zo spáchania iného skutku, než pre akýbola   naňho   podaná   obžaloba,   čo   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   278   ods.   1   Trestnéhoporiadku, podľa ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnomnávrhu.

Podľa názoru sťažovateľa nie je v danom prípade zachovaná zásada totožnosti skutku,keďže výroba omamnej látky a jej konzumácia predstavujú rôzne konania. Podľa názorusťažovateľa   musí   dôjsť   k   totožnému   účinku   na   totožnom   predmete   konkrétneho   útoku.„Totožnosť skutku v skutočnosti nezachováva totožnosť následku na objekte, ale totožnosť účinku na predmete konkrétneho útoku.

... Pre konanie sťažovateľa spočívajúce v požívaní omamnej látky nebolo   začaté trestné stíhanie, bolo síce vznesené obvinenie, ale nebola podaná obžaloba.“

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade neexistuje ani miestna,ani časová, ani vecná súvislosť, ktorá by mohla spojiť rozdielne konania do jedného skutku.Na   podporu   svojich   tvrdení   uvádza,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   napadolodvolaním nielen on, ale aj prokurátor z rovnakého dôvodu – uznanie viny zo skutku, ktorýnebol predmetom obžaloby.

Sťažovateľ je presvedčený, že „odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby,   je   snáď   tým   najhrubším,   najzásadnejším   možným   spôsobom   materiálneho porušenia   práv   na   obhajobu,   keď   obžalovanému   vôbec   nie   je   daná   príležitosť,   aby   sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený. NS SR naproti tomu rozumie pod porušením práv na   obhajobu   len   porušenie   konkrétnych   ustanovení   TP   upravujúcich   práva   obhajoby. Nepristupuje k ochrane práva obžalovaného na obhajobu materiálne, ale čisto formálne...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„... rozsudkom OS Martin sp. zn. 1 T/105/2010 z 18. júla 2012, uznesením KS Žilina sp. zn. 1 To/102/2012 – 1003 z 29. januára 2013 a uznesením NS SR sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 veta prvá, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. a) až d) Dohovoru, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil OS Martin, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľ sa zároveň domáha úhrady trov konania v celkovej sume 331,13 €.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o nariadenie dočasného opatrenia, ktorýmodloží   vykonateľnosť   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   105/2010z 18. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára2013   a   okresnému   súdu   uloží,   aby   neodkladne   prerušil   výkon   trestu   odňatia   slobodyuložený sťažovateľovi.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 98/2014-23 z 19. februára 2014 ju v časti namietaného porušenia základnýchpráv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013, prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bol ústavnému súdu doručený prípis predsedunajvyššieho   súdu   sp.   zn.   KP   3/2014   z   5.   mája   2014,   ktorého   obsahom bola   námietka„predpojatosti   sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislava   Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a...“ v konaní o sťažnosti sťažovateľa. Následne najvyšší súdv prípise č. k. KP 3/201-17 z 25. septembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že na námietkepredpojatosti podanej bývalým predsedom najvyššieho súdu z 5. mája 2014 netrvá a berieju späť (označený prípis bol ústavnému súdu doručený 3. októbra 2014). Na tomto základeústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 618/2014 z 15. októbra 2014 konanie o vyhlásenínajvyššieho súdu o odmietnutí sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej a LadislavaOrosza vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 98/2014 zastavil. Z uvedených dôvodov nemoholústavný súd v období od 5. mája 2014 do 16. októbra 2014 vo veci sťažovateľa konať.

Následne   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   a   predsedníčkunajvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústnepojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrilak sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súdu ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky najvyššiehosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 28. januára2015.   Predsedníčka   najvyššieho   súdu   sa   v ňom   vyjadruje   k sťažnosti   prostredníctvomvyjadrenia predsedu senátu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa JUDr. Petra Krajčoviča,ktorý navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a na podporu tohto záveru okreminého uvádza, že «... nejde o „čisto“ formálny prístup k ochrane práva na obhajobu, ako to tvrdí sťažovateľ.

...   Akékoľvek   chyby   konania   a   rozhodovania   možno   uplatniť   riadnym   opravným prostriedkom   (v   prípade   rozsudku   odvolaním),   čo   obvinený   vo   vzťahu   ku   ním   tvrdenej okolnosti (nezachovanie totožnosti skutku) v odvolacom konaní neúspešne učinil. Odvolací súd sa podrobne zaoberal okolnosťami, pre ktoré považuje totožnosť skutku (pri jeho úprave súdom   prvého   stupňa,   na   ktorú   je,   ak   to   výsledky   dokazovania   podmieňujú,   povinný) za zachovanú. Išlo teda o hodnotenie výsledkov dokazovania, nie o situáciu, v ktorej by sa odsúdenie týkalo okolností, ktoré neboli v konaní dokazované.

Všetky   chyby   konania   a   rozhodovania   sú   teda   napadnuteľné   riadnym   opravným prostriedkom,   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   (síce   všeobecne   dostupným),   len niektoré. Ustanovenie o dôvodoch dovolania (v tomto prípade § 371 ods. 1 Trestného poriadku)   je   v   dôsledku   toho   potrebné   vykladať   síce   nie   reštriktívne,   ale   ani   príliš extenzívne. Inak by dovolacie konanie duplikovalo konanie odvolacie.

Taký systém ochrany práva a jej preskúmania, ustanovený zákonom, musí súd (aj dovolací) akceptovať, a to v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky. Z toho aj rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza.

Pod pojem zásadné porušenie práva na obhajobu nemožno subsumovať akékoľvek (možné, obvineným tvrdené) porušenie ustanovení Trestného poriadku zo strany orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Právo na obhajobu je síce premietnuté do mnohých ustanovení Trestného poriadku, vždy však ide o úpravu vychádzajúcu z ustanovenia § 34 Trestného poriadku (práva a povinnosti obvineného) a § 44 Trestného poriadku (práva a povinnosti obhajcu). Ide o možnosť aktívne uplatňovať svoju procesnú oponentúru proti obvineniu (obžalobe), a to osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zákonom ustanoveným spôsobom. To aj bolo obvinenému v priebehu konania umožnené. Právo na obhajobu však nepokrýva   možnosť   univerzálneho   opätovného   prieskumu   rozsudku   (po   prvotnom odvolacom   odvolacom   prieskume),   ale   len   prieskumu   selektovaného   (podľa   ustanovení o dovolacom   konaní),   s   limitom   vymedzených   dovolacích   dôvodov.   V   sťažnosťou napadnutom rozhodnutí je potom vysvetlené, prečo dovolateľom tvrdená chyba rozhodnutia do kategórie ním uplatneného dovolacieho dôvodu nespadá.

Podobne je tomu pri otázke skutkových zistení (správnosť a úplnosť zisteného skutku), ktoré vždy tvoria základ odsúdenia. Túto okolnosť možno namietať v odvolacom konaní, v dovolacom konaní však prieskum nie je možný (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou).».

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v reakcii   na   vyjadrenienajvyššieho   súdu   uviedol,   že   právo   obvineného   na   obhajobu   je   tvorené   predovšetkýmprávom obvineného vedieť, z čoho je obvinený. „Odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol predmetom   obžaloby,   je   snáď   tým   najhrubším,   najzásadnejším   možným   spôsobom materiálneho porušenia práv na obhajobu, keď obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie,namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvej vety), čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol jeho dovolanie podľa § 382písm. c) Trestného poriadku na základe záveru, podľa ktorého je zrejmé, že nie sú splnenédôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považujeza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tietominimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.Kľúčová námietka sťažovateľa, s ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti musívysporiadať, je založená na tvrdení sťažovateľa, že jeho dovolanie vychádzajúce primárnez námietky nezachovania totožnosti skutku v trestnej veci, za ktorú bol odsúdený, t. j. že bolodsúdený pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je námietkou, ktorú trebazahrnúť pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadnýmspôsobom bolo porušené právo na obhajobu), keďže „obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť,   aby   sa   obhajoval   a   predkladal   dôkazy,   ktoré   by   ho   zbavovali   viny   alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený“.

Vychádzajúc z podstaty námietky sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na relevantnéustanovenia Trestného poriadku.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania protisvojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazomo nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať aobstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravnéprostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávanýchorgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. S obhajcom sa však v priebehu svojhovýsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na položenú otázku. Môže žiadať, aby bolvypočúvaný za   účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil   aj na iných   úkonochprípravného konania. Ak je obvinený zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatiaslobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby; to neplatí pre telefonickýrozhovor obvineného s obhajcom počas výkonu väzby, ktorého podmienky a spôsob výkonuustanovuje osobitný predpis. Má právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov, ktorýchsám   navrhol   alebo   ktorých   s jeho   súhlasom   navrhol   obhajca,   a klásť   svedkom   otázky.Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   §   34   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   môže   už   na   začiatku   konaniapred súdom prvého stupňa uplatniť všetky dôkazy, ktoré sú mu známe a ktoré navrhnevykonať. Ak po podaní obžaloby podá obvinený návrh na vykonanie dôkazov pred začatímkonania   na   súde   prvého   stupňa,   súd   je   povinný   takýto   návrh   bez   meškania   doručiťprokurátorovi a poškodenému.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedkyna úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženúodmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinenýpreukázať   najneskôr   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   trestného   konania   a   ak   ideo ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručenéopatrenie o ustanovení obhajcu.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd súpovinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť muplnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   §   34   ods.   5   Trestného   poriadku   obvinený   je   povinný   na   začiatku   prvéhovýsluchu uviesť adresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať, vrátane písomnostíurčených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsobdoručovania   zmení,   musí   takú   skutočnosť   bez   meškania   oznámiť   príslušnému   orgánu;o doručovaní   a   následkoch   s   tým   spojených   orgán   činný   v   trestnom   konaní   alebo   súdobvineného poučí.

Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenémupotrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedkya spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležitea včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konanírobiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,nazerať   do   spisov   a   zúčastniť   sa   podľa   ustanovení   tohto   zákona   v   konaní   pred   súdomúkonov, ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený, a   vo vyšetrovaní alebo   v skrátenomvyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa   §   44   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   obvinený   pozbavený   spôsobilostina právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže obhajcaoprávnenia podľa odseku 2 vykonávať aj proti vôli obvineného.

Podľa § 44 ods. 4 Trestného poriadku ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jehozvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keďsplnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosťo milosť a o odklad výkonu trestu.

Podľa   §   44   ods.   5   Trestného   poriadku   obhajca   má   právo   vo   všetkých   štádiáchtrestného   konania   vyžiadať   si   vopred   kópiu   alebo   rovnopis   zápisnice   o   každom   úkonetrestného   konania.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   sú   povinné   mu   vyhovieť;odmietnuť   môžu   len   vtedy,   ak   to   nie   je   z   technických   dôvodov   možné;   po   odpadnutítechnických   prekážok   sú   povinné   žiadosti   obhajcu   vyhovieť.   Náklady   spojenés vyhotovením kópie alebo rovnopisu je obhajca povinný štátu uhradiť.

Podľa § 44 ods. 6 Trestného poriadku obhajca je oprávnený na náklady obhajobyzaobstarávať a predkladať dôkazy.

Podľa § 44 ods. 7 Trestného poriadku ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tejistej veci, povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľatohto zákona stačí prítomnosť len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 44 ods. 8 Trestného poriadku ak má obvinený viacerých obhajcov, doručí sapísomnosť tomu z nich, koho si určili na doručovanie písomností. Ak nebol určený žiadenz obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorý bol zvolený za obhajcu ako prvý. Ak bolonaraz zvolených viac obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorého určí obvinený.

Podľa § 234 ods. 2   prvej vety Trestného poriadku obžaloba sa môže podať lenpre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie.

Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý jeuvedený v obžalobnom návrhu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   akzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou správnosť aúplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sas námietkou sťažovateľa o tom, že v prípade jeho odsúdenia nebola zachovaná totožnosťskutku oproti obžalobe, a teda že bol odsúdený za iný skutok, než pre ktorý bola podanáobžaloba,   bez   ďalšieho   meritórne   nezaoberal,   pričom   uviedol,   že   sa   ako   dovolací   súd„nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku absentuje. Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by o porušenie   práva   na   obhajobu.   Také   porušenie   by   zodpovedalo   nerešpektovaniu ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré   zabezpečujú   možnosť   obvineného   obhajovať   sa osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcu,   zúčastniť   sa   na   úkonoch   trestného   konania v rozsahu   ustanovenom   zákonom,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom   a   navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod. (jadro tejto úpravy je generálne formulované v § 34 Trestného poriadku).

Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku, než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) je chybou rozhodnutia   súdu   (respektíve   v   prvom   z   uvedených   prípadov   chybou   prokurátora a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali).“.

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že právo na obhajobu je jednýmz kľúčových práv, ktoré sa uplatňuje v trestnom konaní, čo zvýrazňuje aj skutočnosť, žezároveň ide o právo, ktoré chráni výslovne aj ústava a tiež dohovor. Právo na obhajobupozostáva   z   viacerých   čiastkových   práv,   ktoré   sú   uvedené   v   §   34   až   §   44   Trestnéhoporiadku.

Jedným z čiastkových práv obvineného na obhajobu je nepochybne aj jeho právovedieť, z čoho, z akého skutku a z akého trestného činu je obvinený, resp. obžalovaný. Právoobvineného vedieť, z   čoho je obvinený (vedomosť tak o skutku, ako aj o jeho právnejkvalifikácii)   možno   vyvodiť   z už   citovaných   ustanovení   §   34,   §   206,   §   234   a   §   278Trestného poriadku.

Právo vedieť, z čoho je konkrétny subjekt obvinený, vyplýva aj z § 69 Trestnéhoporiadku, v ktorom je zakotvené právo strán konania (teda aj obvineného) a niektorýchiných subjektov nahliadať do spisu (tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom).Ide o právo, ktoré taktiež napomáha obvinenému k tomu, aby vedel, z čoho je obvinený,a teda je nepochybne tiež súčasťou práva na obhajobu. Obvinený, resp. jeho obhajca saštúdiom spisu môžu dôslednejšie pripraviť na výkon obhajoby.

Právo   obvineného   poznať   skutok,   z   ktorého   je   obvinený,   je   nepochybne   celkomzásadným pre realizáciu jeho obhajobných práv a pre kvalifikovanú realizáciu obhajoby akotakej. Len pokiaľ obvinený vie, z čoho je obvinený – akého skutku, akého konania, s akýmnásledkom sa mal dopustiť, môže sa obvineniu plnohodnotne brániť a navrhovať dôkazya argumenty na spochybnenie tohto obvinenia.

Na podporu uvedeného možno v praktickej rovine napríklad poukázať na situáciu(úmyselne   extrémnu,   pozn.),   v ktorej   by   sa   ocitla   fyzická   osoba   obvinená   a následneobžalovaná zo skutku spočívajúceho v tom, že konkrétneho dňa, na konkrétnom miesteopakovanými   údermi   do   hlavy   a   tela   konkrétnemu   poškodenému   spôsobila   konkrétnezranenia a následne by táto fyzická osoba bola uznaná za vinnú zo skutku, ktorý spočívav tom, že sa konkrétneho dňa, na konkrétnom mieste zmocnila konkrétnej veci patriacejkonkrétnemu   poškodenému,   čím   mu   spôsobila   väčšiu   škodu.   V uvádzanom   prípadenepochybne dôjde v dôsledku porušenia zásady totožnosti skutku k závažnému a zásadnémuzásahu   do   obhajobných   práv   tejto   fyzickej   osoby,   keďže   po   celý   čas   sa   v postaveníobvineného sústreďovala na argumentáciu a predkladanie dôkazov vyvracajúcich obvineniez fyzického útoku na poškodeného, a nie na obhajobu vo vzťahu ku konaniu spočívajúcemuv zmocnení sa cudzej veci.

V nadväznosti na uvedené sa z pohľadu ústavného súdu javí, že medzi požiadavkouzachovania   totožnosti   skutku   uvedeného   v   rozhodnutí   súdu   o   vine,   resp.   nevineobžalovaného oproti obžalobe a realizáciou práva obvineného (obžalovaného) na obhajobuexistuje priama príčinná súvislosť.

Zároveň   však   ústavný   súd   v zásade   akceptuje   argumentáciu   najvyššieho   súduuvedenú v napadnutom uznesení, podľa ktorej v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i)Trestného   poriadku   správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku   dovolací   súd   nemôže   skúmaťa meniť, a teda že v dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestnéhoporiadku možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnejkvalifikácie. Napriek tomu však uvedenú príčinnú súvislosť medzi požiadavkou zachovaniatotožnosti   skutku   obsiahnutého   v odsudzujúcom   rozhodnutí   v konfrontácii   so   skutkomvymedzeným v obžalobe a právom na obhajobu musí dovolací súd podľa názoru ústavnéhosúdu primerane zohľadniť v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia. Podľa zistení ústavnéhosúdu najvyšší súd ako dovolací súd túto skutočnosť, ktorá môže v konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, vo svojej doterajšej judikatúre užviackrát akceptoval. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší súd sa k otázkezachovania   totožnosti   skutku   ako   dovolací   súd   v kontexte   s namietaným   zásadnýmporušením práva na obhajobu minimálne dvakrát v rámci dovolacieho konania explicitnevyjadril;   konkrétne ide o uznesenie sp. zn. 1 Tdo   V 6/2001 z 26. októbra 2011 a tiežuznesenie sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011.

V oboch uvedených   rozhodnutiach najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho súdu bolipredmetom posudzovania dovolania dovolateľov, ktorí rovnako namietali porušenie zásadytotožnosti skutku v dôsledku odsúdenia za iný skutok, než aký bol uvedený v obžalobnomnávrhu,   čo   považovali   za   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)Trestného   poriadku   (zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu).   Najvyšší   súd   v obochuvedených prípadoch, rovnako ako v prípade sťažovateľa, dovolanie odmietol podľa § 382písm. c) Trestného poriadku, avšak v oboch označených uzneseniach sa najvyšší súd s užuvedenou námietkou dovolateľov meritórne vysporiadal, t. j. formuloval záver, že v ichprípade zásada totožnosti skutku zachovaná bola, čo aj odôvodnil, a až na tom základeformuloval záver o nesplnení dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku.

V uznesení sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 najvyšší súd v súvislostis námietkou   nezachovania   totožnosti   skutku   oproti   obžalobe   uviedol,   že „V   dovolaní obvinený   namietal   aj   to,   že   v   jeho   trestnej   veci   došlo   k   podstatnej   zmene   skutku bez akejkoľvek   opory   vo   vykonaných   dôkazoch,   čím   bola   porušená   zásada   totožnosti skutku. Tieto   námietky   obvineného   už   odvolací   súd   označil   za   neopodstatnené,   pretože k porušeniu   podstaty   skutku,   resp.   nezachovaniu   totožnosti   (podstaty)   skutku   nedošlo. V ďalšom podrobne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k takémuto záveru, a na ktoré dovolací súd odkazuje.

Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Podľa § 278 ods. 3 Tr. por. súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe. Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania, Trestný poriadok tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach.   Teória   ani   prax   nechápe   totožnosť   skutku   len   ako   úplnú   zhodu   medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú   niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené,   ak   sa   ukázali   nesprávnymi,   alebo   že   sa   skutočnosti   určitým   spôsobom   len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku.

Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je potrebné   skúmať   vždy   podľa   individuálnych   okolností   konkrétnej   trestnej   veci. V posudzovanej kauze je daná úplná zhoda v následku konania. Na základe výsledkov dokazovania bola upravená skutková veta len v tom smere, že sa doplnilo to, čím obvinený zdôvodňoval žiadosť o úplatok.“.

V   uznesení   sp.   zn.   6   Tdo   28/2011   z   29.   júna   2011   najvyšší   súd   v   súvislostis námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., úvodom treba zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva na obhajobu, zakladajúcim uvedený dôvod dovolania, sa pritom rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným v trestnom konaní, ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konane vedie, uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené.

Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod obžalovaného, tak tento považoval najvyšší súd za neopodstatnený.   Predovšetkým   sa   nemožno   stotožniť   s   tým   jeho   tvrdením,   že v predmetnom   konaní   došlo   k   porušeniu   zásady   totožnosti   skutku,   resp.   že   totožnosť skutku nebola v napadnutom rozsudku zachovaná.

Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Obžalovacia zásada uvedená v ustanovení § 220 ods. 1 Tr. por. (teraz § 278 ods. 1 Tr. por.), podľa ktorého súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok   porušujúci   alebo   ohrozujúci   spoločenské   záujmy   chránené   trestným   zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania a následku. Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu   medzi   skutkovými   okolnosťami   popísanými   v   obžalobnom   návrhu   a   výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania.

Totožnosť   skutku   je   zachovaná,   ak   je   zachovaná   jeho   podstata.   Podstatu   skutku pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie páchateľa (obžalovaného), ktorým sa rozumejú   prejavy   vôle   páchateľa   vo   vonkajšom   svete,   pokiaľ   sú   zahrnuté   zavinením a následok   týmto   konaním   spôsobený,   ktorý   je   relevantný   z   hľadiska   trestného   práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti skutku   je   potrebné   rozumieť   porušenie   individuálneho   objektu   trestného   činu   v   jeho konkrétnej   podobe,   teda   konkrétny   následok   (porušenie   alebo   ohrozenie   určitého jedinečného vzťahu – záujmu), nie určitý typ následku.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda   aspoň   v   konaní   pri   rozdielnom   následku   alebo   zhoda   aspoň   v   následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné   aspoň   čiastočne,   a   to   za   predpokladu,   že   bude   daná   zhoda   v   podstatných okolnostiach   (z hľadiska   zachovania   totožnosti   konania   i   následku   nie   sú   podstatné napríklad tie skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej stránky činu). Keďže nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej prejednávanej veci a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku vždy podľa individuálnych okolností každého prípadu zvlášť.

V danom prípade krajský súd len doplnil označenie predpisov, ktoré obvinený porušil a podľa ktorých mal vykonať účinné opatrenia, čo sa konštatuje tak v obžalobe, ako aj vo výroku okresného súdu.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   zákonné   ustanovenia,   dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   obvineným   vytýkané   pochybenie   nie   je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a teda že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na obhajobu nedošlo.“

Ústavný súd poukazuje aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 34/2011z 3. apríla 2012 (aj keď nejde o rozhodnutie vydané v rámci dovolacieho konania), ktorýmrozhodol o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu Špecializovaného trestnéhosúdu   v   Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   ktorým   tento   súd   odmietol   obžalobuprokurátora a vrátil vec prokurátorovi na došetrenie práve z dôvodu zistenia závažnýchprocesných   chýb   spočívajúcich   v   porušení   ustanovení   zabezpečujúcich   práva   obhajoby[§ 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku], ktoré mali spočívať v tom, že obžalobný návrhnebol totožný so skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia (teda že nebolazachovaná totožnosť skutku v obžalobe oproti skutku, pre ktorý bolo obvinenému vznesenéobvinenie). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 34/2011 z 3. apríla 2012 zrušil sťažnosťouprokurátora napadnuté uznesenie špecializovaného súdu a uložil mu, aby vo veci konal arozhodol, keďže dospel k záveru, že totožnosť skutku v danom prípade zachovaná bola.Z uvedeného vyplýva,   že aj v tejto veci sa najvyšší súd s námietkou porušenia zásadytotožnosti skutku meritórne zaoberal, z čoho možno usúdiť, že túto námietku považoval zaspôsobilú (v prípade jej preukázania) na to, aby na jej základe došlo k odmietnutiu obžalobykonajúcim   súdom   a   vráteniu   veci   prokurátorovi   z   dôvodu   závažného   procesnéhopochybenia spočívajúceho v porušení ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby.

Z hľadiska už uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu (najmä dovolacích, pozn.)sťažovateľ mohol podľa názoru ústavného súdu dôvodne očakávať, že najvyšší súd sa s jehonámietkou nezachovania totožnosti skutku v dovolacom rozhodnutí meritórne vysporiada,teda   uplatnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadkuv dovolaní sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nepochybne malo racionálny základ.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   námietka   nezachovania   totožnosti   skutku   medzirozsudkom a obžalobou je taká špecifická a úzko súvisiaca s realizáciu a naplnením právana   obhajobu,   že   konštatovanie   najvyššieho   súdu   o   tom,   že „Najvyšší   súd   nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou,   nakoľko   tomu   zodpovedajúci   dôvod   dovolania   v ustanovení   §   371   ods.   1 Trestného   poriadku   absentuje.“,   bez   akéhokoľvek   meritórneho   posúdenia   tejtonámietky, a to najmä v konfrontácii s predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu(sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 a sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011),nekorešponduje   materiálnemu   chápaniu   základných   práv   a slobôd   a v   už   naznačenýchsúvislostiach má tento nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávnurelevanciu.

III.

Závery

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   práva   sťažovateľana spravodlivé súdne konanie, ako aj jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a)až c) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že najvyšší súd kľúčovú dovolaciu námietkusťažovateľa založenú na dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzaloženú na tvrdení, že bol odsúdený za iný skutok, než aký bol predmetom obžaloby(námietka   nezachovania   totožnosti   skutku   vyjadreného   v obžalobe   a odsudzujúcomrozsudku), formalisticky odmietol a bez ďalšieho označil ako nespôsobilú pre naplneniedovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd tedav konečnom dôsledku bez akejkoľvek vecnej analýzy uvedenú námietku odmietol ako takú,ktorá   by   ani   v prípade,   ak   by   reálne   existovala   (potvrdila   by   sa   jej   opodstatnenosť),nemohla mať   za   následok   porušenie   ústavou   a dohovorom   garantovaného   právana obhajobu.   Takýmto   prístupom   k výkladu   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadkunajvyšší súd podľa názoru ústavného súdu minimálne nepriamo poprel zmysel a podstatuzákladného práva na obhajobu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj do jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovorua čl. 50 ods. 3 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, pričom zároveň môže vec vrátiť naďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Na základe čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súdnielen   zrušil   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ale   v záujme   efektívnej   ochranyzákladných   práv   sťažovateľa   ho   zároveň   aj   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konaniea rozhodnutie. Úlohou najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bude v zmysle§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom jehoúlohou   bude   s   prihliadnutím   na   závery   uvedené   v   tomto   náleze   opätovne   sa   ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadať s námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, žev jeho prípade nebola zachovaná totožnosť skutku medzi rozsudkom a obžalobou z hľadiskadovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (bod 2 výroku tohtonálezu).

Rešpektujúc zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov,   sa   ústavný   súd   v tomto   náleze   meritórne   nezaoberal   dôvodnosťou   námietkysťažovateľa o porušení zásady totožnosti skutku, keďže ide o vec, ktorá v posudzovanomprípade primárne patrí do pôsobnosti najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2prvej vety a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru ústavnýsúd zdôrazňuje, že námietky sťažovateľa obsahovo smerujú k porušeniu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ktoré sťažovateľ výslovne nenamieta) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením právana obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy. Najvyšší súdako súd dovolací nerozhodoval o vine ani o treste sťažovateľa, ani o obmedzení jeho osobnejslobody, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľomoznačených základných práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 prvej vety, čl. 48 ods. 2ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd tejtočasti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   AndreouCúgovou,   Špitálska   25,   Bratislava.   Ústavný   súd   pri   priznaní   náhrady   trov   právnehozastúpenia   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstvaSlovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej službyvykonané   v   roku   2013,   ako   aj   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže jeden úkonprávnej služby bol vykonaný v roku 2015. Náhradu priznal za tri úkony právnej služby(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2013 a stanovisko k vyjadreniunajvyššieho súdu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon uskutočnený v roku 2013 po 130,16 €, t. j. spolu260,32 €, a úkon uskutočnený v roku 2015 po 139,83 €, čo spolu s režijným paušálomdvakrát po 7,81 € a jedenkrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 424,16 €,ktorú   bolo   potrebné   zvýšiť   o   20   %   daň   z   pridanej   hodnoty   (84,83   €),   pretože   právnazástupkyňa   sťažovateľa   je   platkyňou   DPH.   Celková   priznaná   úhrada   trov   konaniapredstavuje sumu 508,99 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiťna účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2015