SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 98/2014-66
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou,Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013,za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l :
1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013z 30. júla 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30.júla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 508,99 € (slovom päťstoosem eur a deväťdesiatdeväť centov) na účetjeho právnej zástupkyne JUDr. Andrey Cúgovej, Špitálska 25, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, Špitálska25, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvejvety), čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 1 T 105/2010 z 18. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 102/2012 z 29.januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkomokresného súdu uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 172 ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestnéhozákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako ajprokurátor. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára 2013 zamietolodvolania sťažovateľa aj prokurátora. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podalsťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tedaz dôvodu, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Najvyšší súd uznesenímsp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „... nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku absentuje.
Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by o porušenie práva na obhajobu. Také porušenie by zodpovedalo nerešpektovaniu ustanovení Trestného poriadku, ktoré zabezpečujú možnosť obvineného obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zúčastniť sa na úkonoch trestného konania v rozsahu ustanovenom zákonom, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod. (jadro tejto úpravy je generálne formulované v § 34 Trestného poriadku).
Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku, než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) je chybou rozhodnutia súdu (respektíve v prvom z uvedených prípadov chybou prokurátora a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali). V dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku však možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnej kvalifikácie (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ako už bolo uvedené, nemožno skúmať zachovanie jeho totožnosti oproti obžalobe (rovnako správnosť a úplnosť súdom zisteného skutku).
Ak by si dovolací súd atrahoval prieskum v rozsahu, ktorý mu zákon nezveruje, išlo by o porušenie ústavného princípu konania štátneho orgánu len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý je základným atribútom právneho štátu.
Dovolateľom tvrdenú chybu rozhodnutia súdu je možné uplatňovať v odvolacom konaní, k čomu aj došlo. Použitie mimoriadneho opravného prostriedku však v tomto prípade nie je možné.“.
Sťažovateľ argumentuje, že Okresná prokuratúra Martin podala na neho obžalobupre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného zákona,v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, žespolu s ⬛⬛⬛⬛ na chate v obci v dobe od začiatku roku 2010do 16. júna 2010 vyrábali pervitín. Konkrétne znel skutok uvedený v obžalobe nasledovne:„po predchádzajúcej vzájomnej dohode s ⬛⬛⬛⬛, v presne nezistenej dobe od začiatku roku 2010 do 16. 06. 2010, v rekreačnej chate č., v katastrálnom území, obec, okr. Martin a v jej okolí, opakovane extrahovali z tabletiek Nurofen StopGrip (pseudo)efedrin a následne na príslušnom zariadení, ako najmä sklenené misky, sklenené banky, skúmavky, plastové fľaše a iné a z príslušných látok, ako (pseudo)efedrin, kyselina fosforečná, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, jód, červený fosfor a toluen, opakovane vyrobili nezistené množstvo hydrochloridu metamfetamínu (pervitín), dňa 16. 06. 2010 mali na uvedenej rekreačnej chate v jenského mise bielu kryštalickú látku o celkovej hmotnosti 0,257 g, o ktorej bolo, podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko – expertízneho ústavu PZ Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča, zistené, že sa jedná o hydrochlorid metamfetamínu s obsahom účinnej látky metamfetamín 67,9 % hmotnostných, čo zodpovedá 4 – 18 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom metamfetamín je zaradený do II. Skupiny zoznamu omamných látkach, psychotropných látkach uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psyhotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov a taktiež tam mali uskladnené v dvoch injekčných striekačkách so zataveným násadcom na ihlu biely prášok a na papieri nasiaknutom neznámou látkou hnedo – žltý prášok, spolu o celkovej hmotnosti 15,494 g, o ktorých bolo podľa znaleckého skúmania Kriminalisticko-expertízneho ústavu PZ Bratislava, pracovisko Slovenská Ľupča, zistené, že sa jedná o (pseudo)efedrin, t. j. prekurzor, ktorý je možné použiť na ilegálnu výrobu metamfetamínu, pričom z uvedeného množstva by bolo možné teoreticky vyrobiť 275 až 550 dávok metamfetamínu.“
V zmysle napadnutého rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ mal dopustiť skutku,za ktorý bol odsúdený, tým, že „od presne nezistenej doby leta 2009 do najneskôr 16. 06. 2010 opakovane kupoval na bližšie nezistených miestach v meste, minimálne však na diskotéke v meste, od bližšie nezistených osôb, pervitín, ktorý mal následne v držbe pre účely jeho užívania, tento pervitín opakovane užíval minimálne aj s..., ktorá ho taktiež zaobstarávala kúpou, na rôznych miestach v okrese Martin, jeden až dvakrát do mesiaca, pričom pervitín (memamfetamín) je zaradený do II. skupiny zoznamu omamných a psychotropných látok uvedeného v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.“.
Sťažovateľ tvrdí, že bol uznaný za vinného zo spáchania iného skutku, než pre akýbola naňho podaná obžaloba, čo je v rozpore s ustanovením § 278 ods. 1 Trestnéhoporiadku, podľa ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnomnávrhu.
Podľa názoru sťažovateľa nie je v danom prípade zachovaná zásada totožnosti skutku,keďže výroba omamnej látky a jej konzumácia predstavujú rôzne konania. Podľa názorusťažovateľa musí dôjsť k totožnému účinku na totožnom predmete konkrétneho útoku.„Totožnosť skutku v skutočnosti nezachováva totožnosť následku na objekte, ale totožnosť účinku na predmete konkrétneho útoku.
... Pre konanie sťažovateľa spočívajúce v požívaní omamnej látky nebolo začaté trestné stíhanie, bolo síce vznesené obvinenie, ale nebola podaná obžaloba.“
Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade neexistuje ani miestna,ani časová, ani vecná súvislosť, ktorá by mohla spojiť rozdielne konania do jedného skutku.Na podporu svojich tvrdení uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu napadolodvolaním nielen on, ale aj prokurátor z rovnakého dôvodu – uznanie viny zo skutku, ktorýnebol predmetom obžaloby.
Sťažovateľ je presvedčený, že „odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je snáď tým najhrubším, najzásadnejším možným spôsobom materiálneho porušenia práv na obhajobu, keď obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený. NS SR naproti tomu rozumie pod porušením práv na obhajobu len porušenie konkrétnych ustanovení TP upravujúcich práva obhajoby. Nepristupuje k ochrane práva obžalovaného na obhajobu materiálne, ale čisto formálne...“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„... rozsudkom OS Martin sp. zn. 1 T/105/2010 z 18. júla 2012, uznesením KS Žilina sp. zn. 1 To/102/2012 – 1003 z 29. januára 2013 a uznesením NS SR sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 veta prvá, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. a) až d) Dohovoru, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil OS Martin, aby v nej znovu konal a rozhodol.“
Sťažovateľ sa zároveň domáha úhrady trov konania v celkovej sume 331,13 €.
Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o nariadenie dočasného opatrenia, ktorýmodloží vykonateľnosť právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 105/2010z 18. júla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 102/2012 z 29. januára2013 a okresnému súdu uloží, aby neodkladne prerušil výkon trestu odňatia slobodyuložený sťažovateľovi.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 98/2014-23 z 19. februára 2014 ju v časti namietaného porušenia základnýchpráv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013, prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bol ústavnému súdu doručený prípis predsedunajvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2014 z 5. mája 2014, ktorého obsahom bola námietka„predpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a...“ v konaní o sťažnosti sťažovateľa. Následne najvyšší súdv prípise č. k. KP 3/201-17 z 25. septembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že na námietkepredpojatosti podanej bývalým predsedom najvyššieho súdu z 5. mája 2014 netrvá a berieju späť (označený prípis bol ústavnému súdu doručený 3. októbra 2014). Na tomto základeústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 618/2014 z 15. októbra 2014 konanie o vyhlásenínajvyššieho súdu o odmietnutí sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej a LadislavaOrosza vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 98/2014 zastavil. Z uvedených dôvodov nemoholústavný súd v období od 5. mája 2014 do 16. októbra 2014 vo veci sťažovateľa konať.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčkunajvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrilak sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka najvyššieho súdu ústavnémusúdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky najvyššiehosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 28. januára2015. Predsedníčka najvyššieho súdu sa v ňom vyjadruje k sťažnosti prostredníctvomvyjadrenia predsedu senátu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa JUDr. Petra Krajčoviča,ktorý navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a na podporu tohto záveru okreminého uvádza, že «... nejde o „čisto“ formálny prístup k ochrane práva na obhajobu, ako to tvrdí sťažovateľ.
... Akékoľvek chyby konania a rozhodovania možno uplatniť riadnym opravným prostriedkom (v prípade rozsudku odvolaním), čo obvinený vo vzťahu ku ním tvrdenej okolnosti (nezachovanie totožnosti skutku) v odvolacom konaní neúspešne učinil. Odvolací súd sa podrobne zaoberal okolnosťami, pre ktoré považuje totožnosť skutku (pri jeho úprave súdom prvého stupňa, na ktorú je, ak to výsledky dokazovania podmieňujú, povinný) za zachovanú. Išlo teda o hodnotenie výsledkov dokazovania, nie o situáciu, v ktorej by sa odsúdenie týkalo okolností, ktoré neboli v konaní dokazované.
Všetky chyby konania a rozhodovania sú teda napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, mimoriadnym opravným prostriedkom (síce všeobecne dostupným), len niektoré. Ustanovenie o dôvodoch dovolania (v tomto prípade § 371 ods. 1 Trestného poriadku) je v dôsledku toho potrebné vykladať síce nie reštriktívne, ale ani príliš extenzívne. Inak by dovolacie konanie duplikovalo konanie odvolacie.
Taký systém ochrany práva a jej preskúmania, ustanovený zákonom, musí súd (aj dovolací) akceptovať, a to v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky. Z toho aj rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza.
Pod pojem zásadné porušenie práva na obhajobu nemožno subsumovať akékoľvek (možné, obvineným tvrdené) porušenie ustanovení Trestného poriadku zo strany orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Právo na obhajobu je síce premietnuté do mnohých ustanovení Trestného poriadku, vždy však ide o úpravu vychádzajúcu z ustanovenia § 34 Trestného poriadku (práva a povinnosti obvineného) a § 44 Trestného poriadku (práva a povinnosti obhajcu). Ide o možnosť aktívne uplatňovať svoju procesnú oponentúru proti obvineniu (obžalobe), a to osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zákonom ustanoveným spôsobom. To aj bolo obvinenému v priebehu konania umožnené. Právo na obhajobu však nepokrýva možnosť univerzálneho opätovného prieskumu rozsudku (po prvotnom odvolacom odvolacom prieskume), ale len prieskumu selektovaného (podľa ustanovení o dovolacom konaní), s limitom vymedzených dovolacích dôvodov. V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí je potom vysvetlené, prečo dovolateľom tvrdená chyba rozhodnutia do kategórie ním uplatneného dovolacieho dôvodu nespadá.
Podobne je tomu pri otázke skutkových zistení (správnosť a úplnosť zisteného skutku), ktoré vždy tvoria základ odsúdenia. Túto okolnosť možno namietať v odvolacom konaní, v dovolacom konaní však prieskum nie je možný (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou).».
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii na vyjadrenienajvyššieho súdu uviedol, že právo obvineného na obhajobu je tvorené predovšetkýmprávom obvineného vedieť, z čoho je obvinený. „Odsúdenie pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je snáď tým najhrubším, najzásadnejším možným spôsobom materiálneho porušenia práv na obhajobu, keď obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie,namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 (prvej vety), čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až d) dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, ktorým dovolací súd odmietol jeho dovolanie podľa § 382písm. c) Trestného poriadku na základe záveru, podľa ktorého je zrejmé, že nie sú splnenédôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považujeza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.Kľúčová námietka sťažovateľa, s ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti musívysporiadať, je založená na tvrdení sťažovateľa, že jeho dovolanie vychádzajúce primárnez námietky nezachovania totožnosti skutku v trestnej veci, za ktorú bol odsúdený, t. j. že bolodsúdený pre iný skutok, než ktorý bol predmetom obžaloby, je námietkou, ktorú trebazahrnúť pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadnýmspôsobom bolo porušené právo na obhajobu), keďže „obžalovanému vôbec nie je daná príležitosť, aby sa obhajoval a predkladal dôkazy, ktoré by ho zbavovali viny alebo zmierňoval jeho vinu zo skutku, pre ktorý je nakoniec odsúdený“.
Vychádzajúc z podstaty námietky sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na relevantnéustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania protisvojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazomo nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať aobstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravnéprostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávanýchorgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. S obhajcom sa však v priebehu svojhovýsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na položenú otázku. Môže žiadať, aby bolvypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonochprípravného konania. Ak je obvinený zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatiaslobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby; to neplatí pre telefonickýrozhovor obvineného s obhajcom počas výkonu väzby, ktorého podmienky a spôsob výkonuustanovuje osobitný predpis. Má právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov, ktorýchsám navrhol alebo ktorých s jeho súhlasom navrhol obhajca, a klásť svedkom otázky.Obvinený môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného poriadku obvinený môže už na začiatku konaniapred súdom prvého stupňa uplatniť všetky dôkazy, ktoré sú mu známe a ktoré navrhnevykonať. Ak po podaní obžaloby podá obvinený návrh na vykonanie dôkazov pred začatímkonania na súde prvého stupňa, súd je povinný takýto návrh bez meškania doručiťprokurátorovi a poškodenému.
Podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedkyna úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženúodmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinenýpreukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania a ak ideo ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručenéopatrenie o ustanovení obhajcu.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd súpovinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť muplnú možnosť na ich uplatnenie.
Podľa § 34 ods. 5 Trestného poriadku obvinený je povinný na začiatku prvéhovýsluchu uviesť adresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať, vrátane písomnostíurčených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsobdoručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu;o doručovaní a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní alebo súdobvineného poučí.
Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenémupotrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedkya spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležitea včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.
Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konanírobiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdomúkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenomvyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.
Podľa § 44 ods. 3 Trestného poriadku ak je obvinený pozbavený spôsobilostina právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže obhajcaoprávnenia podľa odseku 2 vykonávať aj proti vôli obvineného.
Podľa § 44 ods. 4 Trestného poriadku ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jehozvolení alebo ustanovení vymedzené inak, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keďsplnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosťo milosť a o odklad výkonu trestu.
Podľa § 44 ods. 5 Trestného poriadku obhajca má právo vo všetkých štádiáchtrestného konania vyžiadať si vopred kópiu alebo rovnopis zápisnice o každom úkonetrestného konania. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné mu vyhovieť;odmietnuť môžu len vtedy, ak to nie je z technických dôvodov možné; po odpadnutítechnických prekážok sú povinné žiadosti obhajcu vyhovieť. Náklady spojenés vyhotovením kópie alebo rovnopisu je obhajca povinný štátu uhradiť.
Podľa § 44 ods. 6 Trestného poriadku obhajca je oprávnený na náklady obhajobyzaobstarávať a predkladať dôkazy.
Podľa § 44 ods. 7 Trestného poriadku ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tejistej veci, povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľatohto zákona stačí prítomnosť len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 44 ods. 8 Trestného poriadku ak má obvinený viacerých obhajcov, doručí sapísomnosť tomu z nich, koho si určili na doručovanie písomností. Ak nebol určený žiadenz obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorý bol zvolený za obhajcu ako prvý. Ak bolonaraz zvolených viac obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorého určí obvinený.
Podľa § 234 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku obžaloba sa môže podať lenpre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie.
Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý jeuvedený v obžalobnom návrhu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, akzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku časť vety za bodkočiarkou správnosť aúplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sas námietkou sťažovateľa o tom, že v prípade jeho odsúdenia nebola zachovaná totožnosťskutku oproti obžalobe, a teda že bol odsúdený za iný skutok, než pre ktorý bola podanáobžaloba, bez ďalšieho meritórne nezaoberal, pričom uviedol, že sa ako dovolací súd„nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku absentuje. Ak by dovolateľom tvrdená chyba nastala, nešlo by o porušenie práva na obhajobu. Také porušenie by zodpovedalo nerešpektovaniu ustanovení Trestného poriadku, ktoré zabezpečujú možnosť obvineného obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu, zúčastniť sa na úkonoch trestného konania v rozsahu ustanovenom zákonom, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky a pod. (jadro tejto úpravy je generálne formulované v § 34 Trestného poriadku).
Podanie obžaloby pre iný skutok, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (§ 234 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku) a rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní o inom skutku, než ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) je chybou rozhodnutia súdu (respektíve v prvom z uvedených prípadov chybou prokurátora a v nadväznosti na to aj rozhodnutia súdu, ktoré takú chybu akceptovali).“.
V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že právo na obhajobu je jednýmz kľúčových práv, ktoré sa uplatňuje v trestnom konaní, čo zvýrazňuje aj skutočnosť, žezároveň ide o právo, ktoré chráni výslovne aj ústava a tiež dohovor. Právo na obhajobupozostáva z viacerých čiastkových práv, ktoré sú uvedené v § 34 až § 44 Trestnéhoporiadku.
Jedným z čiastkových práv obvineného na obhajobu je nepochybne aj jeho právovedieť, z čoho, z akého skutku a z akého trestného činu je obvinený, resp. obžalovaný. Právoobvineného vedieť, z čoho je obvinený (vedomosť tak o skutku, ako aj o jeho právnejkvalifikácii) možno vyvodiť z už citovaných ustanovení § 34, § 206, § 234 a § 278Trestného poriadku.
Právo vedieť, z čoho je konkrétny subjekt obvinený, vyplýva aj z § 69 Trestnéhoporiadku, v ktorom je zakotvené právo strán konania (teda aj obvineného) a niektorýchiných subjektov nahliadať do spisu (tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom).Ide o právo, ktoré taktiež napomáha obvinenému k tomu, aby vedel, z čoho je obvinený,a teda je nepochybne tiež súčasťou práva na obhajobu. Obvinený, resp. jeho obhajca saštúdiom spisu môžu dôslednejšie pripraviť na výkon obhajoby.
Právo obvineného poznať skutok, z ktorého je obvinený, je nepochybne celkomzásadným pre realizáciu jeho obhajobných práv a pre kvalifikovanú realizáciu obhajoby akotakej. Len pokiaľ obvinený vie, z čoho je obvinený – akého skutku, akého konania, s akýmnásledkom sa mal dopustiť, môže sa obvineniu plnohodnotne brániť a navrhovať dôkazya argumenty na spochybnenie tohto obvinenia.
Na podporu uvedeného možno v praktickej rovine napríklad poukázať na situáciu(úmyselne extrémnu, pozn.), v ktorej by sa ocitla fyzická osoba obvinená a následneobžalovaná zo skutku spočívajúceho v tom, že konkrétneho dňa, na konkrétnom miesteopakovanými údermi do hlavy a tela konkrétnemu poškodenému spôsobila konkrétnezranenia a následne by táto fyzická osoba bola uznaná za vinnú zo skutku, ktorý spočívav tom, že sa konkrétneho dňa, na konkrétnom mieste zmocnila konkrétnej veci patriacejkonkrétnemu poškodenému, čím mu spôsobila väčšiu škodu. V uvádzanom prípadenepochybne dôjde v dôsledku porušenia zásady totožnosti skutku k závažnému a zásadnémuzásahu do obhajobných práv tejto fyzickej osoby, keďže po celý čas sa v postaveníobvineného sústreďovala na argumentáciu a predkladanie dôkazov vyvracajúcich obvineniez fyzického útoku na poškodeného, a nie na obhajobu vo vzťahu ku konaniu spočívajúcemuv zmocnení sa cudzej veci.
V nadväznosti na uvedené sa z pohľadu ústavného súdu javí, že medzi požiadavkouzachovania totožnosti skutku uvedeného v rozhodnutí súdu o vine, resp. nevineobžalovaného oproti obžalobe a realizáciou práva obvineného (obžalovaného) na obhajobuexistuje priama príčinná súvislosť.
Zároveň však ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu najvyššieho súduuvedenú v napadnutom uznesení, podľa ktorej v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmaťa meniť, a teda že v dovolacom konaní z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestnéhoporiadku možno vo vzťahu k súdom zistenému skutku skúmať len správnosť jeho právnejkvalifikácie. Napriek tomu však uvedenú príčinnú súvislosť medzi požiadavkou zachovaniatotožnosti skutku obsiahnutého v odsudzujúcom rozhodnutí v konfrontácii so skutkomvymedzeným v obžalobe a právom na obhajobu musí dovolací súd podľa názoru ústavnéhosúdu primerane zohľadniť v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia. Podľa zistení ústavnéhosúdu najvyšší súd ako dovolací súd túto skutočnosť, ktorá môže v konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, vo svojej doterajšej judikatúre užviackrát akceptoval. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší súd sa k otázkezachovania totožnosti skutku ako dovolací súd v kontexte s namietaným zásadnýmporušením práva na obhajobu minimálne dvakrát v rámci dovolacieho konania explicitnevyjadril; konkrétne ide o uznesenie sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 a tiežuznesenie sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011.
V oboch uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolipredmetom posudzovania dovolania dovolateľov, ktorí rovnako namietali porušenie zásadytotožnosti skutku v dôsledku odsúdenia za iný skutok, než aký bol uvedený v obžalobnomnávrhu, čo považovali za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku (zásadné porušenie práva na obhajobu). Najvyšší súd v obochuvedených prípadoch, rovnako ako v prípade sťažovateľa, dovolanie odmietol podľa § 382písm. c) Trestného poriadku, avšak v oboch označených uzneseniach sa najvyšší súd s užuvedenou námietkou dovolateľov meritórne vysporiadal, t. j. formuloval záver, že v ichprípade zásada totožnosti skutku zachovaná bola, čo aj odôvodnil, a až na tom základeformuloval záver o nesplnení dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku.
V uznesení sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 najvyšší súd v súvislostis námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol, že „V dovolaní obvinený namietal aj to, že v jeho trestnej veci došlo k podstatnej zmene skutku bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch, čím bola porušená zásada totožnosti skutku. Tieto námietky obvineného už odvolací súd označil za neopodstatnené, pretože k porušeniu podstaty skutku, resp. nezachovaniu totožnosti (podstaty) skutku nedošlo. V ďalšom podrobne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k takémuto záveru, a na ktoré dovolací súd odkazuje.
Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Podľa § 278 ods. 3 Tr. por. súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe. Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania, Trestný poriadok tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku.
Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je potrebné skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej trestnej veci. V posudzovanej kauze je daná úplná zhoda v následku konania. Na základe výsledkov dokazovania bola upravená skutková veta len v tom smere, že sa doplnilo to, čím obvinený zdôvodňoval žiadosť o úplatok.“.
V uznesení sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011 najvyšší súd v súvislostis námietkou nezachovania totožnosti skutku oproti obžalobe uviedol:
„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., úvodom treba zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva na obhajobu, zakladajúcim uvedený dôvod dovolania, sa pritom rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.
Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným v trestnom konaní, ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konane vedie, uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené.
Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod obžalovaného, tak tento považoval najvyšší súd za neopodstatnený. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s tým jeho tvrdením, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu zásady totožnosti skutku, resp. že totožnosť skutku nebola v napadnutom rozsudku zachovaná.
Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Obžalovacia zásada uvedená v ustanovení § 220 ods. 1 Tr. por. (teraz § 278 ods. 1 Tr. por.), podľa ktorého súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené trestným zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania a následku. Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania.
Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná jeho podstata. Podstatu skutku pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie páchateľa (obžalovaného), ktorým sa rozumejú prejavy vôle páchateľa vo vonkajšom svete, pokiaľ sú zahrnuté zavinením a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti skutku je potrebné rozumieť porušenie individuálneho objektu trestného činu v jeho konkrétnej podobe, teda konkrétny následok (porušenie alebo ohrozenie určitého jedinečného vzťahu – záujmu), nie určitý typ následku.
S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach (z hľadiska zachovania totožnosti konania i následku nie sú podstatné napríklad tie skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej stránky činu). Keďže nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej prejednávanej veci a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku vždy podľa individuálnych okolností každého prípadu zvlášť.
V danom prípade krajský súd len doplnil označenie predpisov, ktoré obvinený porušil a podľa ktorých mal vykonať účinné opatrenia, čo sa konštatuje tak v obžalobe, ako aj vo výroku okresného súdu.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, zákonné ustanovenia, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že obvineným vytýkané pochybenie nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a teda že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na obhajobu nedošlo.“
Ústavný súd poukazuje aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 34/2011z 3. apríla 2012 (aj keď nejde o rozhodnutie vydané v rámci dovolacieho konania), ktorýmrozhodol o sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu Špecializovaného trestnéhosúdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), ktorým tento súd odmietol obžalobuprokurátora a vrátil vec prokurátorovi na došetrenie práve z dôvodu zistenia závažnýchprocesných chýb spočívajúcich v porušení ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby[§ 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku], ktoré mali spočívať v tom, že obžalobný návrhnebol totožný so skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia (teda že nebolazachovaná totožnosť skutku v obžalobe oproti skutku, pre ktorý bolo obvinenému vznesenéobvinenie). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 34/2011 z 3. apríla 2012 zrušil sťažnosťouprokurátora napadnuté uznesenie špecializovaného súdu a uložil mu, aby vo veci konal arozhodol, keďže dospel k záveru, že totožnosť skutku v danom prípade zachovaná bola.Z uvedeného vyplýva, že aj v tejto veci sa najvyšší súd s námietkou porušenia zásadytotožnosti skutku meritórne zaoberal, z čoho možno usúdiť, že túto námietku považoval zaspôsobilú (v prípade jej preukázania) na to, aby na jej základe došlo k odmietnutiu obžalobykonajúcim súdom a vráteniu veci prokurátorovi z dôvodu závažného procesnéhopochybenia spočívajúceho v porušení ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby.
Z hľadiska už uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu (najmä dovolacích, pozn.)sťažovateľ mohol podľa názoru ústavného súdu dôvodne očakávať, že najvyšší súd sa s jehonámietkou nezachovania totožnosti skutku v dovolacom rozhodnutí meritórne vysporiada,teda uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuv dovolaní sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nepochybne malo racionálny základ.
Ústavný súd zastáva názor, že námietka nezachovania totožnosti skutku medzirozsudkom a obžalobou je taká špecifická a úzko súvisiaca s realizáciu a naplnením právana obhajobu, že konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že „Najvyšší súd nemôže na podklade dovolania obvineného skúmať zachovanie totožnosti skutku medzi rozsudkom a obžalobou, nakoľko tomu zodpovedajúci dôvod dovolania v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku absentuje.“, bez akéhokoľvek meritórneho posúdenia tejtonámietky, a to najmä v konfrontácii s predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu(sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26. októbra 2011 a sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29. júna 2011),nekorešponduje materiálnemu chápaniu základných práv a slobôd a v už naznačenýchsúvislostiach má tento nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávnurelevanciu.
III.
Závery
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutýmuznesením najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľana spravodlivé súdne konanie, ako aj jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a)až c) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že najvyšší súd kľúčovú dovolaciu námietkusťažovateľa založenú na dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzaloženú na tvrdení, že bol odsúdený za iný skutok, než aký bol predmetom obžaloby(námietka nezachovania totožnosti skutku vyjadreného v obžalobe a odsudzujúcomrozsudku), formalisticky odmietol a bez ďalšieho označil ako nespôsobilú pre naplneniedovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd tedav konečnom dôsledku bez akejkoľvek vecnej analýzy uvedenú námietku odmietol ako takú,ktorá by ani v prípade, ak by reálne existovala (potvrdila by sa jej opodstatnenosť),nemohla mať za následok porušenie ústavou a dohovorom garantovaného právana obhajobu. Takýmto prístupom k výkladu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkunajvyšší súd podľa názoru ústavného súdu minimálne nepriamo poprel zmysel a podstatuzákladného práva na obhajobu.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.2 Tdo 34/2013 z 30. júla 2013 došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj do jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovorua čl. 50 ods. 3 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, pričom zároveň môže vec vrátiť naďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Na základe čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súdnielen zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale v záujme efektívnej ochranyzákladných práv sťažovateľa ho zároveň aj vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie. Úlohou najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bude v zmysle§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom jehoúlohou bude s prihliadnutím na závery uvedené v tomto náleze opätovne sa ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadať s námietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, žev jeho prípade nebola zachovaná totožnosť skutku medzi rozsudkom a obžalobou z hľadiskadovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (bod 2 výroku tohtonálezu).
Rešpektujúc zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov, sa ústavný súd v tomto náleze meritórne nezaoberal dôvodnosťou námietkysťažovateľa o porušení zásady totožnosti skutku, keďže ide o vec, ktorá v posudzovanomprípade primárne patrí do pôsobnosti najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2prvej vety a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru ústavnýsúd zdôrazňuje, že námietky sťažovateľa obsahovo smerujú k porušeniu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ktoré sťažovateľ výslovne nenamieta) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením právana obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovoru a čl. 50 ods. 3 ústavy. Najvyšší súdako súd dovolací nerozhodoval o vine ani o treste sťažovateľa, ani o obmedzení jeho osobnejslobody, a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľomoznačených základných práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 prvej vety, čl. 48 ods. 2ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd tejtočasti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. AndreouCúgovou, Špitálska 25, Bratislava. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právnehozastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstvaSlovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej službyvykonané v roku 2013, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže jeden úkonprávnej služby bol vykonaný v roku 2015. Náhradu priznal za tri úkony právnej služby(prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2013 a stanovisko k vyjadreniunajvyššieho súdu v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon uskutočnený v roku 2013 po 130,16 €, t. j. spolu260,32 €, a úkon uskutočnený v roku 2015 po 139,83 €, čo spolu s režijným paušálomdvakrát po 7,81 € a jedenkrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 424,16 €,ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (84,83 €), pretože právnazástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH. Celková priznaná úhrada trov konaniapredstavuje sumu 508,99 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiťna účet právnej zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2015