znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod   sp.   zn.   Tp   38/2012   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 46/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára 2013 doručené podanie P. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na   preskúmanie   veci“,   v   úvodnej   časti   ktorého   uvádza: „Podávam   podnet   proti Špecializovanému súdu SR v Pezinku pracovisko Banská Bystrica a proti Najvyššiemu súdu SR. Za to, že porušili moje základné právo a to právo na osobnú slobodu.“ Ústavný súd podľa   obsahu   podania   a   priloženej   dokumentácie   kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 46/2012 v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   písm.   c)   Trestného   poriadku,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2012 (po jeho potvrdení Krajským súdom v Trnave).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Žiadosť o prepustenie na slobodu som odoslal dňa 24. 10. 2012 na GP ŠP SR. Pán prokurátor žiadosti nevyhovel a podal ju bezodkladne sudcovi. Dňa 13. 11. 2012 som pred Špec. súdom v Ban. Bystrici k veci vypočutý. Ten o veci rozhodol   až   26.   11.   2012.   Po   doručení   rozhodnutia   o   mojom   zamietnutí   žiadosti,   som v lehote   podal   dňa   28.   11.   2012   sťažnosť   proti   tomuto   rozhodnutiu   na   Najvyšší   súd. Najvyšší súd rozhodol 19. 12. 2012, tak tiež veci nevihovel a zamietol ju.

Mám za to, že súdy nepostupovali dostatočne rýchlo a porušili ustanovenie § 79 ods. 3 T. p. a to konkrétne tretia veta kde sa jasne píše „O takejto žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť...“».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 46/2012 z dôvodu,   že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nerozhodli „bez meškania“, t. j. z dôvodu, že nerešpektovali jednu zo základných zásad trestného konania vyjadrenú v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak tento zákon   neustanovuje   inak,   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súdy   konajú   z   úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene...“. Obdobne je požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania o väzobných veciach vyjadrená aj v § 79 ods. 3 Trestného poriadku, na ktorého porušenie sťažovateľ výslovne poukazuje.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   prednostného a urýchleného   rozhodovania   o   žiadosti   sťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu formuloval   právny   názor,   v   ktorom   uviedol,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že špecializovanému súdu bola doručená   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   prokurátorom   Úradu špeciálnej   prokuratúry   26.   októbra   2012   a   tento   súd   o   nej   rozhodol   uznesením   sp.   zn. Tp 38/2012 z 26. novembra 2012 tak, že ju zamietol. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa z 28. novembra 2012 smerujúcej proti označenému uzneseniu špecializovaného súdu uznesením sp. zn. 3 Tost 46/2012 z 19. decembra 2012.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   špecializovaný   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa vo väzobnej veci v lehote jedného mesiaca a najvyšší súd v lehote 21 dní. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že oba v sťažovateľovej veci konajúce všeobecné súdy rozhodli v posudzovanom   prípade   v   lehotách,   ktoré   zodpovedajú   požiadavkám   prednostného a urýchleného   rozhodovania   o   väzobných   veciach,   ktoré   boli   vymedzené   v   konštantnej judikatúre   ústavného   súdu,   a   preto   medzi   postupom   špecializovaného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 46/2012 a obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy z hľadiska požiadavky konať a rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   jeho porušení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013