znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/2012-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Ľ. G. a zo sudcov J. L. a L. O. v konaní o sťažnosti H. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C 53/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 53/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 53/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť H. V. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011 doručená sťažnosť H. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J.   F.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 53/2002.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh a z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 53/2002 vyplýva, že sťažovateľka podala 21. apríla 1997 okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 50 000 Sk proti žalovanému Ing. arch. V. (ďalej aj „žalovaný“, v časti konania vedeného pod sp. zn. 17 C 53/2002 ako „žalobca“), ktorý 11. júna 1997 podal vzájomný protinávrh na zaplatenie 75 983,60 Sk; konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 17   C   120/1997.   O   návrhoch   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   120/1997 z 20. decembra 2000 tak, že zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy a jeho návrh (protinávrh) vylúčil na samostatné konanie. Označený rozsudok okresného súdu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 142/01 z 26. septembra 2001 v časti o zaplatení pohľadávky sťažovateľke potvrdil a v časti, ktorým bol protinávrh žalovaného vylúčený na samostatné konanie, odvolanie žalovaného odmietol; toto konanie je vedené okresným súdom od 11. marca 2002 pod sp. zn. 17 C 53/2002, pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Voči sťažovateľke bola podaná žaloba (formou žalobného protinávrhu) dňa 11. 06. 1997! OS Ba I o nej rozhodol až 14. 01. 2004! Išlo však o súdne konanie tak chybné, že KS Ba rozsudok OS Ba I č. 17 53/2002 z 14. 01. 2004 musel zrušiť a vec vrátiť na nové prvostupňové konanie. Ale ani to neviedlo k náprave. Nový rozsudok OS Ba I zo dňa 19. 05. 2008 tiež musel byť z pozície KS Ba zrušený (stalo sa tak uznesením 6 Co 262/2008 z 19. 10. 2009). V kontexte tejto ústavnej sťažnosti je smerodajné, že od vrátenia spisu na OS BA I (čo sa udialo v decembri 2009) sa dodnes nič procesné efektívneho neudialo, a to napriek štyrom urgenciám procesného postupu (z 01. 03. 2010, 17. 05. 2010, 12. 07. 2010 a 02. 09. 2010). Predsedníčka OS Ba I listom č. Spr. 2296/2010 uznala opodstatnenosť sťažnosti p. H. V..

V   novembri   2010   predložila   sťažovateľka   ústavnú   sťažnosť   -   riešená   bola   pod č. I ÚS 53/2011. ÚS SR zaujal postoj, že sťažovateľka nedala porušovateľovi (OS Ba I) dostatok času pre realizovanie nápravy...

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom ÚS SR vyjadreným v Uznesení č. I. 53/2011 z 10. 02. 2011. To je však právne irelevantné. Podstatné je len to, že aj od februára 2011 dodnes Okresný súd Bratislava I pracuje procesne neefektívne...

... spor bol iniciovaný Ing. arch. M. V. (žalobcom), a to podaním z 06. 06. 1997. Nekvalitnú   prácu   Okresného   súdu   Bratislava   I   dvakrát   konštatoval   Krajský   súd v Bratislave...

Prieťahy   v   súdnom   konaní   patria   k   znakom   neefektívnej   súdnej   činnosti.   Ešte podstatnejším   momentom   neefektívnej   činnosti   súdu   je   však   nekoncepčnosť,   tápanie v problematike a strata systematického postupu. To, o čo sa momentálne súd v danej kauze pokúša, vzbudzuje vážne pochybnosti o garantovaní práva účastníkov sporu na spravodlivý proces.   „Informatívny   výsluch   znalca“   je   platnému   procesnému   právu   neznáma „technológia“; je teda a priori právne nekorektná. Porušuje bazálny predpoklad rovnosti strán a kontradiktórnosti súdneho sporu...

Pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľky a najmä dĺžku ich trvania (spor sa vedie už trinásť rokov) a z dôvodu ich opakovaného výskytu žiada sťažovateľka, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc Eur).

Už lehotu presahujúcu obdobie troch rokov považuje ÚS SR za neakceptovateľnú na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky (III. ÚS 62/2006, II. ÚS 12/2004, I. ÚS 10/2000). Také obdobie súdneho konania nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu - III. ÚS 9/2000. ÚS SR upresnil, že konanie, ktoré nad tento rámec trvá na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej, možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutého účastníka konania pred všeobecným súdom do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 17 C 53/2002 porušil právo H. V., B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 17 C 53/2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. V., B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc Eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť H. V., B., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F..“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 98/2012-22 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise č. Spr 3771/2011 z 5. januára   2012,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla: „Predmetné   konanie   je   poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, ako aj z dôvodu prerozdeľovania starých spisov z iných oddelení na civilnom úseku tunajšieho súdu – 17 C a 22 C, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. Viacero pojednávaní však bolo odročených pre správanie sa účastníkov konania.

Zároveň   si   Vám   dovoľujem   oznámiť,   že   som   pristúpila   k   sledovaniu   danej   veci a požiadala som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru...“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   podaní   označenom   ako „Doplnenie   ústavnej sťažnosti“ z 27. apríla 2012 reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, pričom okrem iného uviedla:

„Obranu súdu, spočívajúcu v poukazovaní na personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ÚS SR principiálne neakceptuje... Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, i to len v tom prípade, ak sa tomu včas čelilo prijatím adekvátnych opatrení...“

Ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 53/2011 už rozhodoval o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní, ktorú uznesením z 10. februára 2011 odmietol ako neprípustnú.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Dňa 21. apríla 1997 doručila sťažovateľka okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 50 000 Sk proti žalovanému Ing. arch. M. V., ktorý 11. júna 1997 podal vzájomný protinávrh na zaplatenie 75 983,60 Sk. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17 C 120/1997, pričom v časti týkajúcej sa návrhu sťažovateľky bolo právoplatne skončené 29. januára 2002 a vo zvyšnej časti (časť týkajúca sa návrhu, resp. protinávrhu Ing. arch. M. V., pozn.) vylúčené na samostatné konanie vedené ďalej pod sp. zn. 17 C 53/2002; v tomto konaní je sťažovateľka v procesnom postavení sťažovateľky a Ing. arch. M. V. v procesnom postavení žalobcu.

2. Dňa 31. júla 2002 okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za protinávrh a následne z dôvodu, že v určenej lehote súdny poplatok nezaplatil, uznesením z 30. decembra 2002 konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal v zákonom ustanovenej   lehote   odvolanie   a   zároveň   zaplatil   súdny   poplatok;   z   uvedeného   dôvodu okresný súd svoje uznesenie o zastavení konania zrušil.

3.   Prvé   pojednávanie vo   veci   nariadil   okresný   súd   na   21.   máj   2003,   na   ktorom vypočul žalobcu a pojednávanie odročil na 23. jún 2003. Z účasti na tomto pojednávaní sa ospravedlnila sťažovateľka, a preto bolo odročené na 8. september 2003.

4. Z dôvodu neúčasti sťažovateľky bolo pojednávanie nariadené na 8. september 2003   odročené   na   29.   október   2003,   na   ktorom   boli   vypočutí   účastníci   konania a pojednávanie bolo odročené na 1. december 2003.

5.   Na   pojednávaní   konanom   1.   decembra   2003   sa   opätovne   nezúčastnila sťažovateľka, a preto ho okresný súd odročil na 14. január 2004; na tomto pojednávaní, ktorého sa nezúčastnil žalobca ani sťažovateľka (bol prítomný jej právny zástupca), boli vypočutí navrhnutí svedkovia a následne okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu (len) 4 400 Sk.

6. Proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2004 podal 26. apríla 2004 žalobca odvolanie. Po predchádzajúcej výzve žalobcovi na zaplatenie súdneho poplatku z 20. mája 2004 za podané odvolanie bol spis 7. júna 2004 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní; odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol uznesením zo 6. septembra 2004 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 17. septembra 2004.

7. Dňa 18. novembra 2004 okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie návrhov   na   ďalšie   dokazovanie   a   29.   decembra   2004   nariadil   termín   pojednávania   na 30. marec 2005.

8. Na pojednávaní konanom 30. marca 2005 okresný súd vypočul účastníkov konania a svedkyňu a pojednávanie odročil na 8. jún 2005.

9. Žalobca 25. mája 2005 podal návrh na rozšírenie žaloby (na sumu 125 983,60 Sk), ktorý okresný súd na pojednávaní konanom 8. júna 2005 nepripustil a odročil pojednávanie pre účely nariadenia znaleckého dokazovania.

10.   Uznesením   z   29.   septembra   2005   okresný   súd   ustanovil   znalca   na   určenie správnosti cenovej špecifikácie žalovanej pohľadávky a určil mu lehotu šesťdesiat dní na vypracovanie znaleckého posudku. Po predchádzajúcej urgencii z 12. februára 2007 znalec posudok okresnému súdu zaslal 18. apríla 2007.

11. Dňa 23. mája 2007 žalobca vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, o ktorej krajský súd rozhodol 29. novembra 2007 tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci.

12. Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 19. máj 2008, na ktorom rozhodol vo veci samej v poradí druhým rozsudkom, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 75 983, 60 Sk s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 27. júna 2008 odvolanie. Spis bol krajskému súdu na účely   rozhodnutia   o   odvolaní   predložený   14.   októbra   2008,   ktorý   o   ňom   rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 7. decembra 2009).

13. Po vrátení zrušujúceho uznesenia krajského súdu a jeho doručení účastníkom konania   (18.,   resp.   22.   decembra   2009)   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný,   a   preto   ho sťažovateľka podaniami z 5. októbra 2010, 7. júna 2010, 14. júla 2010, 2. septembra 2010 a 5. októbra 2010 žiadala o nariadenie pojednávania.

14. Okresný súd nariadil pojednávanie na 28. január 2011, ktoré odročil pre neúčasť účastníkov   konania   na   14.   marec   2011,   ktoré   následne   odročil   na   9.   máj   2011. Na pojednávaní   uskutočnenom   9.   mája 2011   sa   nezúčastnil   žalobca;   pojednávanie   bolo odročené na neurčito na účely vyžiadania stanoviska krajského pamiatkového úradu.

15.   V   ďalšom   období   okresný   súd   predvolával   na   informatívny   výsluch   znalca (na 5. september 2011, 21. november 2011 a následne 12. január 2012; z prvých dvoch termínov   sa   znalec   ospravedlnil)   na   účely   ujasnenia   si   ďalšieho   postupu   v   súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 53/2002.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré sa zohľadňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zistil, že predmetom namietaného konania (potom, ako bol návrh žalobcu vylúčený na samostatné konanie, pozn.) je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáha proti sťažovateľke zaplatenia   žalovanej   sumy   z   titulu   fakturovanej   ceny   za   plnenie   zo   zmluvy   o   dielo (projektová dokumentácia rekonštrukcie rodinného domu). Podľa názoru ústavného súdu obdobné   súdne   spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   okresných   súdov, a preto namietané konanie nepovažuje z právneho hľadiska za zložité. Po skutkovej stránke ústavný súd pripúšťa určitú mieru zložitosti veci súvisiacu s potrebou vykonať vo veci časovo náročnejšie dokazovanie (vrátane znaleckého dokazovania), zároveň ale konštatoval, že skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť stav, v akom sa konanie nachádzalo v čase doručenia   sťažnosti.   Ústavný   súd   navyše   vzal   do   úvahy,   že   ani   okresný   súd neospravedlňoval skutočnosť, že v namietanom konaní zatiaľ právoplatne nerozhodol jej skutkovou zložitosťou.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   v   doterajšom   priebehu namietaného konania ústavný súd hodnotí v zásade ako aktívne a súčinnostné; sťažovateľka reagovala v primeranom čase na výzvy okresného súdu, navrhovala dôkazy a domáhala sa písomnými podaniami nariadenia pojednávaní. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nezúčastnila štyroch pojednávaní, zásadnejším spôsobom neovplyvnila priebeh konania vzhľadom na to, že sa ich zúčastňoval jej právny zástupca.

3. V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Ústavný súd hodnotil postup vo veci konajúceho súdu v dvoch obdobiach:

a) v období od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o vylúčení veci   na   samostatné   konanie   (od   29.   januára   2002)   do   zrušenia   jeho   v   poradí   prvého rozsudku vo veci samej zo 14. januára 2004 uznesením krajského súdu zo 6. septembra 2004,

b) v období od 17. septembra 2004, keď bol okresnému súdu spis vrátený krajským súdom na ďalšie konanie.

V prvom z uvedených období okresný súd vo veci konal v zásade plynulo, keď nariadil celkom šesť pojednávaní a o veci rozhodol necelé dva roky od jej vylúčenia na samostatné konanie. Činnosť okresného súdu v tomto období ale ústavný súd hodnotí ako neefektívnu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že jeho v poradí prvý rozsudok vo veci krajský súd uznesením zo 6. septembra 2004 zrušil pre „... neúplne zistený skutkový stav veci...“.

Druhé z hodnotených období sa podľa ústavného súdu vyznačuje tak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ako aj jeho neefektívnou činnosťou. Neodôvodnene nečinný a aj   neefektívny   bol   postup   okresného   súdu   najmä   v   súvislosti   so   zabezpečovaním znaleckého dokazovania. Okresný súd ustanovil   znalca a určil   mu   60-dňovú   lehotu   na vypracovanie znaleckého posudku už 29. septembra 2005, ale jeho predloženie urgoval až po sedemnástich mesiacoch (12. februára 2007), pričom znalecký posudok mu bol doručený až 18. apríla 2007. Neefektívnosť činnosti v tomto období potvrdzuje aj skutočnosť, že krajský súd uznesením z 15. októbra 2009 zrušil aj v poradí druhý rozsudok okresného súdu z 19. mája 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v ďalšom období bol okresný súd vo veci v zásade neodôvodnene nečinný až do nariadenia pojednávania na 28. január 2011 po   predchádzajúcich   žiadostiach   sťažovateľky   o nariadenie   pojednávania   a   sťažnosti   na porušovanie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z 29. októbra 2010 adresovanej predsedníčke okresného súdu.

Obranu okresného súdu založenú predovšetkým na skutočnosti, že prieťahy vznikli vysokým   nápadom   vecí   v   príslušnom   oddelení   súdu,   ústavný súd nemohol akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych   okolností   sa   nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou a   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 53/2002 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu   dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty   spôsobenej   nečinnosťou   a neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   zjavne   neprimeranú   dĺžku namietaného konania (viac ako 13 rokov od podania žaloby a viac ako desať rokov od jej vylúčenia na samostatné konanie), intenzitu neefektívnej činnosti a obdobia neodôvodnenej nečinnosti   okresného   súdu   rozhodol,   že   v   danom   prípade   bude   primerané   priznať sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume   ňou   požadovanej   (bod   3   výroku   tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti vykonané v roku 2011) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   pričom   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí podľa   vyhlášky   odmena   123,50   €   a režijný   paušál   7,41   €,   čo   spolu   predstavuje   za jeden úkon   právnej   služby   odmenu   v   sume   130,91   €   a   za   dva   úkony   odmenu   v   sume 261,82 € (2-krát po 130,91 €), ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty (52,36 €), pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platkyňou DPH. Celkom tak priznaná úhrada trov konania predstavuje sumu 314,18 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Sťažovateľka žiadala o priznanie odmeny aj za ďalšie úkony právnej služby (za ďalšiu poradu právnej zástupkyne so sťažovateľkou a písomné podanie doručené ústavnému súdu 2. mája 2012); za tieto úkony ústavný súd odmenu nepriznal s odkazom na znenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a s poukazom na absenciu ich ústavnoprávnej relevantnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012